<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-416/20 PPU</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62020CC0416</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1020">EU:C:2020:1020</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>15</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>15</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Návrhy generálneho advokáta – E. Tančev – Vec C‑416/20 (PPU)</HT></P><P><HT TYPE="SC">Generalstaatsanwaltschaft Hamburg</HT></P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Evgeni Tančev</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20201210">10. decembra 2020</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: angličtina.</P></NOTE></P></TI><STI><P>Vec C‑416/20 PPU</P><P>TR</P><P>za účasti:</P><P>Generalstaatsanwaltschaft Hamburg</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hanseatisches Oberlandesgericht Hamburg (Vyšší krajinský súd Hamburg, Nemecko)]</HT></P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Návrh na začatie prejudiciálneho konania</KEYWORD><KEYWORD>Súdna spolupráca v trestných veciach</KEYWORD><KEYWORD>Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV</KEYWORD><KEYWORD>Európsky zatykač a postupy odovzdávania osôb medzi členskými štátmi</KEYWORD><KEYWORD>Článok 4a</KEYWORD><KEYWORD>Dôvody pre nepovinné nevykonanie</KEYWORD><KEYWORD>Smernica (EÚ) 2016/343</KEYWORD><KEYWORD>Články 8 a 9</KEYWORD><KEYWORD>Právo byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní</KEYWORD><KEYWORD>Útek stíhanej osoby</KEYWORD></INDEX></INTERMEDIATE><CONTENTS.CONCLUSION><GR.SEQ LEVEL="1"><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkonu dvoch európskych zatykačov a úlohy príslušných súdov vydávajúceho členského štátu (v tomto prípade rumunských súdov) a súdov vykonávajúceho členského štátu (v tomto prípade nemeckých súdov) pri dohľade nad tým, či vydávajúci členský štát dodržiava smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z <DATE ISO="20160309">9. marca 2016</DATE> o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="065" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2016">Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1</REF.DOC.OJ>.</P></NOTE>. Vyvoláva otázku, či sú súdne orgány vo vykonávajúcom členskom štáte povinné odmietnuť výkon európskeho zatykača z dôvodu, že vydávajúci členský štát porušuje práva, ktoré dotknutej osobe vyplývajú zo smernice 2016/343.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>Vec sa týka rumunského občana, ktorý bol odsúdený za viaceré trestné činy spáchané v Rumunsku. Rumunské súdy v tejto súvislosti vydali tri európske zatykače na zabezpečenie jeho zatknutia a odovzdania nemeckými orgánmi na účely výkonu trestov odňatia slobody, ktoré mu boli uložené, v Rumunsku. Otázka položená Súdnemu dvoru sa týka dvoch z týchto troch zatykačov a konkrétne v nej ide o to, či zákonnosť odovzdania zadržanej osoby v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z <DATE ISO="20020613">13. júna 2002</DATE> o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="190" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2002">Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/006, s. 34.</P></NOTE>, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z <DATE ISO="20090226">26. februára 2009</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="081" PAGE.FIRST="24" DATE.PUB="2009">Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24</REF.DOC.OJ>.</P></NOTE> (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0001" REF.END="QE0001"/>rámcové rozhodnutie 2002/584<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/>), závisí od toho, či vydávajúci členský štát – v tomto prípade Rumunsko – dodržiava ustanovenia smernice 2016/343 a najmä jej články 8 a 9.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>Dospel som k záveru, že príslušné ustanovenia práva Európskej únie v oblasti základných práv si nevyžadujú, aby vnútroštátny súd odmietol vykonať zatykače, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, v zmysle rámcového rozhodnutia 2002/584. Smernica 2016/343 na tejto situácii nič nemení.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="2"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">A.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Právo Únie</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Rámcové rozhodnutie 2002/584</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>Odôvodnenia 1, 5, 6 a 10 rámcového rozhodnutia 2002/584 znejú takto:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0002" REF.END="QE0002"/>(1)</NO.P><TXT>podľa záverov Európskej rady v Tampere z <DATE ISO="19991015">15.</DATE> a <DATE ISO="19991016">16. októbra 1999</DATE>, najmä ich bodu 35, by sa mal zrušiť formálny postup vydávania osôb medzi členskými štátmi v prípade osôb, ktoré unikajú pred spravodlivosťou po tom, ako boli s konečnou platnosťou odsúdené a vydávacie postupy by sa mali urýchliť v prípade osôb podozrivých zo spáchania trestného činu;</TXT><P>…</P></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>(5)</NO.P><TXT>… zavedenie nového zjednodušeného systému vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb pre účely výkonu rozsudku alebo trestného stíhania umožňuje odstrániť zložitosť a prípadné prieťahy pri existujúcich vydávacích postupoch…</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>(6)</NO.P><TXT>európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako <QUOT.START CODE="201A" ID="QS0003" REF.END="QE0003"/>základný kameň<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="2018" ID="QE0003"/> spolupráce v oblasti súdnictva;</TXT><P>…</P></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>(10)</NO.P><TXT>mechanizmus európskeho zatykača je založený na vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi; jeho vykonávanie sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 6 ods. 1 [EÚ] jedným z členských štátov, zisteného Radou v zmysle článku 7 ods. 1 [EÚ], s následkami uvedenými v článku 7 ods. 2 [EÚ];</TXT></NP></ITEM></LIST><P>…<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>Článok 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0004" REF.END="QE0004"/>Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/>, stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="001.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0005" REF.END="QE0005"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="001.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="001.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [EÚ].<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>Článok 3 rámcového rozhodnutia stanovuje niekoľko <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0006" REF.END="QE0006"/>dôvodov pre povinné nevykonanie<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/> európskeho zatykača. Na základe skutkových okolností, ktoré uviedol vnútroštátny súd, sa ani jeden z týchto dôvodov neuplatní v prejednávanej veci. Článok 4 rámcového rozhodnutia stanovuje niekoľko <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0007" REF.END="QE0007"/>dôvodov pre nepovinné nevykonanie<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/> európskeho zatykača. Ani tieto dôvody sa podobne neuplatnia v prejednávanej veci.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="3"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>Skôr než bolo rámcové rozhodnutie 2002/584 zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299, obsahovalo ustanovenie, konkrétne článok 5 bod 1, podľa ktorého ak európsky zatykač bol vydaný na účely výkonu rozsudku alebo ochranného opatrenia uloženého rozhodnutím vydaným v neprítomnosti a ak príslušná osoba nebola osobne predvolaná alebo inak informovaná o dátume a mieste konania, odovzdanie môže podliehať podmienke, že vydávajúci súdny orgán poskytne primeranú požadovanú záruku na ubezpečenie osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, že bude môcť podať návrh na obnovu konania vo vydávajúcom členskom štáte a zúčastniť sa na vynesení rozsudku. Článok 5 bod 1 bol zrušený rámcovým rozhodnutím 2009/299, ktorým bol vložený nový článok 4a týkajúci sa rozhodnutí vydaných v neprítomnosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>Odôvodnenie 1 rámcového rozhodnutia 2009/299 stanovuje:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0008" REF.END="QE0008"/>Právo obvinenej osoby byť prítomná na konaní je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie ustanoveného v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,[<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný v Ríme <DATE ISO="19501104">4. novembra 1950</DATE> (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0009" REF.END="QE0009"/>EDĽP<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/>).</P></NOTE>] ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva. Tento súd tiež vyhlásil, že právo obvinenej osoby byť prítomná na konaní nie je absolútne a obvinená osoba sa môže za určitých okolností z vlastnej slobodnej vôle výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne, vzdať uvedeného práva.<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/></P></QUOT.S></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>Článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0010" REF.END="QE0010"/>Rozhodnutia vydané v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/>, stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="004A.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0011" REF.END="QE0011"/>1.</NO.PARAG><ALINEA><P>Vykonávajúci súdny orgán môže tiež odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v európskom zatykači uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve členského štátu pôvodu:</P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>bola včas:</TXT><P><LIST TYPE="roman"><ITEM><NP><NO.P>i)</NO.P><TXT>buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že táto osoba si bola vedomá plánovaného konania;</TXT><P>a</P></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>ii)</NO.P><TXT>informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania;</TXT></NP></ITEM></LIST></P><P>alebo</P></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval;</TXT></NP></ITEM></LIST><P>…<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/></P></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="4"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Smernica 2016/343</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>Odôvodnenia 9, 33, 35, 44 a 47 smernice 2016/343 stanovujú:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><CONSID><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0012" REF.END="QE0012"/>(9)</NO.P><TXT>Účelom tejto smernice je posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní, a to stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní.</TXT></NP></CONSID><P>…</P><CONSID><NP><NO.P>(33)</NO.P><TXT>Právo na spravodlivý proces je jedna zo základných zásad demokratickej spoločnosti. Právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní je založené na uvedenom práve a malo by byť zaručené v celej Únii.</TXT></NP></CONSID><P>…</P><CONSID><NP><NO.P>(35)</NO.P><TXT>Právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní nie je absolútnym právom. Podozrivé a obvinené osoby by za určitých okolností mali mať možnosť sa tohto práva vzdať, a to výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne.</TXT></NP></CONSID><P>…</P><CONSID><NP><NO.P>(44)</NO.P><TXT>Zásada účinnosti práva Únie si od členských štátov vyžaduje, aby zaviedli primerané a účinné opravné prostriedky pre prípad porušenia práva priznaného jednotlivcom právom Únie. Vďaka účinnému opravnému prostriedku, ktorý by mal byť dostupný v prípade porušenia ktoréhokoľvek z práv stanovených v tejto smernici, by sa malo dosiahnuť, že sa v čo najväčšej možnej miere obnoví také postavenie podozrivých alebo obvinených osôb, aké by mali, keby nebolo došlo k porušeniu, s cieľom chrániť právo na spravodlivý proces a právo na obhajobu.</TXT></NP></CONSID><P>…</P><CONSID><NP><NO.P>(47)</NO.P><TXT>V tejto smernici sa rešpektujú základné práva a zásady uznané v [Charte základných práv Európskej únie; ďalej len <QUOT.START CODE="201A" ID="QS0013" REF.END="QE0013"/>Charta<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="2018" ID="QE0013"/>] a v EDĽP vrátane… práva na spravodlivý proces, prezumpcie neviny a práva na obhajobu. Prihliadať by sa malo najmä na článok 6 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len <QUOT.START CODE="201A" ID="QS0014" REF.END="QE0014"/>Zmluva o EÚ<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="2018" ID="QE0014"/>), podľa ktorého Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v charte a podľa ktorého základné práva, ako sú zaručené EDĽP a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, majú predstavovať všeobecné zásady práva Únie.<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/></TXT></NP></CONSID></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>Článok 1 smernice 2016/343, nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0015" REF.END="QE0015"/>Predmet úpravy<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/>, stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0016" REF.END="QE0016"/>Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa:</ALINEA><ALINEA>…</ALINEA><ALINEA><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní.<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/></TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>Článok 8 smernice 2016/343, nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0017" REF.END="QE0017"/>Právo byť prítomný na súdnom konaní<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/>, stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="008.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0018" REF.END="QE0018"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci.</ALINEA></PARAG><?PAGE NO="5"?><PARAG IDENTIFIER="008.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA><P>Členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak:</P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>podozrivá alebo obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti alebo</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.</TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="008.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v súlade s odsekom 2, sa môže voči dotknutej osobe vykonať.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="008.004"><NO.PARAG>4.</NO.PARAG><ALINEA>Ak členské štáty umožňujú viesť súdne konania v neprítomnosti podozrivých alebo obvinených osôb, ale nie je možné splniť podmienky stanovené v odseku 2 tohto článku, pretože podozrivú alebo obvinenú osobu nebolo možné napriek primeranému úsiliu nájsť, členské štáty môžu stanoviť, že rozhodnutie sa i tak môže vyniesť a vykonať. V takom prípade členské štáty zabezpečia, aby vtedy, keď sú podozrivé alebo obvinené osoby informované o rozhodnutí, najmä pri zadržaní, boli tiež informované o možnosti napadnúť rozhodnutie a o práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok v súlade s článkom 9.</ALINEA><ALINEA>…<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>Článok 9 smernice, nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0019" REF.END="QE0019"/>Právo na nové súdne konanie<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/>, znie takto:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0020" REF.END="QE0020"/>Členské štáty zabezpečia, aby v prípadoch, keď podozrivé alebo obvinené osoby neboli prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci a keď neboli splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2, mali právo na nové súdne konanie alebo iný zákonný opravný prostriedok, ktorý umožní nové posúdenie skutkovej podstaty veci vrátane preskúmania nových dôkazov a môže viesť k zmene pôvodného rozhodnutia. V tejto súvislosti členské štáty zabezpečia, aby uvedené podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné, efektívne sa zúčastňovať v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva a uplatňovať svoje právo na obhajobu.<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="201C" ID="QE0020"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>Článok 10 smernice, nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0021" REF.END="QE0021"/>Opravné prostriedky<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="201C" ID="QE0021"/>, stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="010.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0022" REF.END="QE0022"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali účinné opravné prostriedky v prípade porušenia ich práv vyplývajúcich z tejto smernice.</ALINEA><ALINEA>…<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="201C" ID="QE0022"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">B.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Nemecké právo</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>§ 83 Gesetz über die internationale Rechtshilfe in Strafsachen (zákon o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0023" REF.END="QE0023"/>IRG<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="201C" ID="QE0023"/>) v znení uverejnenom <DATE ISO="19940627">27. júna 1994</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>BGBl. I, s. 1537.</P></NOTE>, naposledy zmeneného prostredníctvom § 4 zákona z <DATE ISO="20191210">10. decembra 2019</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>BGBl. I, s. 2128.</P></NOTE>, ktorým sa preberá článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, v odseku 1 bode 3 stanovuje, že vydanie na základe európskeho zatykača nie je prípustné, ak odsúdená osoba osobne nebola prítomná na súdnom konaní, v ktorom bol rozsudok vydaný. Za určitých okolností uvedených v § 83 ods. 2, 3 a 4 IRG je vydanie osoby, ktorá nebola prítomná na súdnom konaní, možné ako výnimka zo všeobecného pravidla stanoveného v § 83 ods. 1 bode 3.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="6"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>§ 83 IRG znie takto:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0024" REF.END="QE0024"/>…</P><P>(2) Vydanie je ako výnimka z [§ 83] ods. 1 bodu 3 napriek tomu prípustné, pokiaľ</P><P>1. odsúdená osoba</P><P>a) bola včas</P><P>aa) osobne predvolaná na pojednávanie, v ktorom bol vydaný rozsudok, alebo</P><P>bb) iným spôsobom skutočne oficiálne informovaná o dátume a mieste plánovaného pojednávania, na ktorom bol vydaný rozsudok, takým spôsobom, že je jednoznačne preukázané, že odsúdená osoba vedela o plánovanom pojednávaní, a</P><P>b) bola informovaná o tom, že rozhodnutie môže byť vydané aj v jej neprítomnosti;</P><P>2. odsúdená osoba, ktorá vedela o konaní, ktoré bolo proti nej vedené a na ktorom sa zúčastnil jej právny zástupca, sa osobne nedostavila, lebo bola na úteku, alebo</P><P>…<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="201C" ID="QE0024"/></P></QUOT.S></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Skutkový stav, konanie a prejudiciálna otázka</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania je TR rumunský občan, ktorého rumunské súdy odsúdili za rôzne trestné činy spáchané v Rumunsku. Rumunské súdy v tejto súvislosti vydali tri európske zatykače na účely výkonu trestov odňatia slobody, ktoré uložili dva rôzne rumunské súdy troma samostatnými rozsudkami.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>Dva z týchto zatykačov sú relevantné v prejednávanej veci. V oboch veciach, ktoré sa týkajú týchto dvoch zatykačov, sa rumunské orgány neúspešne pokúšali doručiť TR oznámenie o pojednávaní v prvostupňovom konaní. V oboch prípadoch sa pokúšali osobne ho predvolať na jeho poslednej známej adrese v Rumunsku. Oficiálne predvolania boli uložené na adrese TR, čím sa predvolania podľa rumunského práva považovali po uplynutí lehoty 10 dní za doručené.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>TR síce nebol osobne predvolaný, o prvostupňovom konaní však vedel a v oboch prípadoch si vybral, vymenoval a splnomocnil právneho zástupcu, ktorý ho mal obhajovať, a v oboch prípadoch ho tento právny zástupca skutočne aj obhajoval. TR sa však na pojednávaní nezúčastnil a bol odsúdený v neprítomnosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>V oboch veciach bolo podané odvolanie. Prinajmenšom v jednej z vecí odvolanie podal právny zástupca, ktorého si TR vybral a poveril ho obhajobou svojej osoby v prvostupňovom konaní. Z dokumentov predložených Súdnemu dvoru okolnosti odvolacích konaní nie sú úplne jasné, ale v oboch prípadoch TR zastupoval súdom ustanovený právny zástupca.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>TR v októbri 2018 odišiel do Nemecka a počas krátkeho obdobia od <DATE ISO="20181029">29. októbra 2018</DATE> do <DATE ISO="20190130">30. januára 2019</DATE> mal oficiálne prihlásené bydlisko v obci Bad Nauheim v Hesensku. Podľa vyhlásenia svojej družky potom žil najprv v Hesensku a následne približne od mája 2019 v Hamburgu, pričom si však nemohol prihlásiť bydlisko, lebo <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0025" REF.END="QE0025"/>po ňom rumunské orgány pátrali pre podpaľačstvo<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/>, a teda bol<?PAGE NO="7"?> na úteku. Vnútroštátny súd toto vyhlásenie považuje za dôveryhodné.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Pozri oddiel III ods. 1 písm. a) a oddiel III ods. 2 písm. a) bod bb) druhý pododsek návrhu na začatie prejudiciálneho konania (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0026" REF.END="QE0026"/>nach vorläufiger Bewertung glaubhafte und belastbare Angaben<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>Od odhlásenia bydliska v obci Bad Nauheim až do svojho zatknutia TR nemal oficiálne prihlásené bydlisko. Počas zatknutia mal pri sebe doklady totožnosti inej osoby, o ktorých tvrdil, že patria jeho bratovi. Neuviedol, prečo má v držbe tieto doklady totožnosti, a podľa informácií poskytnutých políciou TR často používal totožnosť ďalšieho brata.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>Vzhľadom na tieto okolnosti vnútroštátny súd dospel k záveru, že TR utiekol z Rumunska a ukrýva sa v Nemecku pred výkonom rozsudkov, na základe ktorých boli vydané dva európske zatykače, ktoré sú predmetom tejto veci.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Rozhodnutím z <DATE ISO="20200528">28. mája 2020</DATE> vnútroštátny súd konštatoval, že podmienky na vydanie uvedené v § 83 ods. 2 bode 2 IRG sú v prípade TR splnené. Podľa názoru súdu TR vedel o súdnych konaniach, na ktorých základe boli vydané európske zatykače, ale utiekol do Nemecka, čím zabránil tomu, aby mu boli osobne doručené predvolania. Vnútroštátny súd sa ďalej na základe informácií poskytnutých rumunskými orgánmi domnieval, že obžalovaného zastupoval advokát, ktorého si sám vybral, v oboch prvostupňových konaniach a advokát ustanovený odvolacími súdmi v oboch odvolacích konaniach. Vnútroštátny súd konštatoval, že vydanie TR na základe týchto dvoch európskych zatykačov je preto prípustné v súlade s nemeckou právnou úpravou, ktorou sa vykonáva rámcové rozhodnutie 2002/584.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Rozhodnutím z <DATE ISO="20200624">24. júna 2020</DATE> vnútroštátny súd vyhovel žiadosti TR o preskúmanie rozhodnutia z <DATE ISO="20200528">28. mája 2020</DATE>. Právny zástupca TR tvrdil, že vydanie TR by bez záruky, že mu bude umožnená obnova konania, bolo protizákonné v súlade s článkami 8 a 9 smernice 2016/343, a spochybnil zlučiteľnosť § 83 ods. 2 bodu 2 IRG so smernicou 2016/343.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd má teraz určiť, či má ponechať v platnosti svoje rozhodnutie z <DATE ISO="20200528">28. mája 2020</DATE>, alebo či treba vydanie TR vyhlásiť za protizákonné.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Za týchto okolností sa Hanseatisches Oberlandesgericht Hamburg (Vyšší krajinský súd Hamburg, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0027" REF.END="QE0027"/>Majú sa v prípade rozhodnutí o vydaní na účely trestného stíhania osoby odsúdenej v neprítomnosti z jedného členského štátu Európskej únie do iného členského štátu ustanovenia smernice 2016/343, a najmä jej články 8 a 9, vykladať v tom zmysle, že prípustnosť vydania – najmä v takzvanom prípade úteku – závisí od splnenia podmienok uvedených v tejto smernici dožadujúcim štátom?<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Otázka vnútroštátneho súdu je síce formulovaná tak, že sa týka <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0028" REF.END="QE0028"/>vydania na účely trestného stíhania<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/>, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že ide o odovzdanie dotknutej osoby na účely výkonu trestu odňatia slobody a o to, či by také odovzdanie bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami práva EÚ. Zdá sa, že zmienka o <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0029" REF.END="QE0029"/>trestnom stíhaní<QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/> (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0030" REF.END="QE0030"/>Strafverfolgung<QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="201C" ID="QE0030"/>) namiesto <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0031" REF.END="QE0031"/>výkonu trestu odňatia slobody<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="201C" ID="QE0031"/> (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0032" REF.END="QE0032"/>Strafvollstreckung<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="201C" ID="QE0032"/>) je spôsobená preklepom.</P></NOTE></P></QUOT.S></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20200923">23. septembra 2020</DATE> Súdny dvor rozhodol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania prejedná v naliehavom prejudiciálnom konaní v súlade s článkom 107 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>Súdny dvor ďalej rozhodol, že vyzve Rumunsko, aby písomne poskytlo všetky relevantné informácie týkajúce sa prejednávanej veci v súlade s článkom 109 ods. 3 rokovacieho poriadku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Písomné pripomienky k prejudiciálnej otázke predložili Generalstaatsanwaltschaft Hamburg (Generálna prokuratúra Hamburg, Nemecko), Rumunsko a Komisia. TR, Spolková republika Nemecko a Poľská republika boli vypočutí na pojednávaní <DATE ISO="20201119">19. novembra 2020</DATE>.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="8"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Analýza</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">A.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Predbežné pripomienky</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Hoci z formulácie otázky vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta na výklad smernice 2016/343, v skutočnosti sa vnútroštátny súd pýta, či ustanovenia smernice 2016/343 a konkrétne jej články 8 a 9 majú vplyv na uplatnenie dôvodov pre nepovinné nevykonanie uvedených v článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584. Z tohto dôvodu sa domnievam, že je užitočné najprv sa zaoberať rámcovým rozhodnutím, najmä jeho článkom 4a, a okolnosťami, za akých Súdny dvor uznáva vykonávajúcemu súdnemu orgánu povinnosť <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0033" REF.END="QE0033"/>ukončiť konanie o odovzdaní<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/>, a až potom budem analyzovať smernicu 2016/343 a nakoniec ich vzájomné pôsobenie.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">B.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Rámcové rozhodnutie</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Všeobecné pripomienky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>Ako Súdny dvor ustálene konštatuje, tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Zásada vzájomnej dôvery najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti konkrétne ukladá každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a najmä základné práva týmto právom uznané.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160405">5. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Aranyosi a Căldăraru</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑404/15 a C‑659/15 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:198">EU:C:2016:198</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0078">78</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>Súdny dvor tak rozhodol, že zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0034" REF.END="QE0034"/>základný kameň<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/> súdnej spolupráce, znamená, že podľa článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 sú členské štáty v zásade povinné vyhovieť európskemu zatykaču. Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať takýto zatykač len vo výnimočných prípadoch, konkrétne v taxatívne vymedzených prípadoch povinného nevykonania stanovených v článku 3 rámcového rozhodnutia alebo nepovinného nevykonania stanovených v článkoch 4 a 4a rámcového rozhodnutia. Okrem toho vykonanie európskeho zatykača je možné podriadiť len jednej z podmienok taxatívne vymedzených v článku 5 rámcového rozhodnutia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Rozsudok <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Aranyosi a Căldăraru</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑404/15 a C‑659/15 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:198">EU:C:2016:198</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0079">79</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0080">80</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Výslovné dôvody na nevykonanie podľa ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>Ako je uvedené v bode 33 vyššie, rámcové rozhodnutie 2002/584 obsahuje tri ustanovenia týkajúce sa <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0035" REF.END="QE0035"/>dôvodov pre nevykonanie<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/> európskeho zatykača. Ani jeden z dôvodov na povinné nevykonanie v zmysle článku 3 alebo z dôvodov na nepovinné nevykonanie v zmysle článku 4 sa v prejednávanej veci neuplatní. Relevantným ustanovením pre toto konanie je článok 4a rámcového rozhodnutia, ktorý obsahuje dôvody na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0036" REF.END="QE0036"/>nepovinné nevykonanie<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/> európskeho zatykača. Článok 4a v súvislosti s európskymi zatykačmi vydanými na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia stanovuje, že vykonávajúci súdny orgán <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0037" REF.END="QE0037"/>môže<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="201C" ID="QE0037"/> odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov uplatnenia niekoľkých výnimiek. Podľa týchto výnimiek ak je splnená niektorá zo štyroch podmienok uvedených v článku 4a ods. 1 písm. a) až d), vykonanie odovzdania je povinné. Cieľom tejto zmeny právnej úpravy v porovnaní s právnym režimom, ktorý bol v platnosti na základe predchádzajúceho opatrenia EÚ,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Konkrétne článok 5 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 pred zmenou rámcového rozhodnutia 2002/584 rámcovým rozhodnutím 2009/299.</P></NOTE><?PAGE NO="9"?> bolo zjednodušiť odovzdanie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 3 rámcového rozhodnutia 2009/299: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0038" REF.END="QE0038"/>Riešenia v týchto rámcových rozhodnutiach nie sú postačujúce v prípadoch, keď dotknutá osoba nemohla byť informovaná o konaní… Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV o európskom zatýkacom rozkaze a o vydávacom konaní medzi členskými štátmi… umožňuje vykonávajúcemu orgánu požiadať vydávajúci orgán o primeranú záruku na ubezpečenie dotknutej osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, že bude môcť podať návrh na obnovu konania v členskom štáte pôvodu a byť prítomná na vyhlásení rozsudku. O primeranosti takejto záruky má rozhodnúť vykonávajúci orgán, preto je ťažké odhadnúť, kedy sa výkon môže odmietnuť<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="201C" ID="QE0038"/>.</P></NOTE> Odstránila sa tiež povinnosť vykonávajúceho súdneho orgánu rozhodnúť o <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0039" REF.END="QE0039"/>primeranosti<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/> záruky poskytnutej vydávajúcim súdnym orgánom. Článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 teda vykonávajúcemu súdnemu orgánu neukladá povinnosť zdržať sa odovzdania osoby, ktorá sa osobne nezúčastnila na súdnom konaní vo svojej veci. Vykonávajúcemu súdnemu orgánu to len <HT TYPE="ITALIC">umožňuje</HT>, a to len pokiaľ sa neuplatnia výnimky z dôvodov na nepovinné nevykonanie uvedené v článku 4a. Ak sú splnené kritériá pre jednu alebo viacero týchto výnimiek, vykonávajúci súdny orgán je povinný odovzdať dotknutú osobu, aj pokiaľ sa osobne nezúčastnila na súdnom konaní vo svojej veci.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Vykonanie oboch európskych zatykačov je prípustné podľa ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom bol TR v oboch prvostupňových konaniach zastúpený právnym zástupcom, ktorého si vybral a splnomocnil. Zdá sa teda, že tieto konania spĺňajú podmienky článku 4a ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584, a pokiaľ by išlo o jediné relevantné konania, vykonanie oboch európskych zatykačov by bolo povinné.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>V oboch veciach však bolo podané odvolanie. Z dokumentov predložených Súdnemu dvoru nie je jasné, či je odvolacie konanie v tých dvoch rumunských veciach možné považovať za <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0040" REF.END="QE0040"/>konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/>, v zmysle článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako ho vykladá Súdny dvor v rozsudku Tupikas,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170810">10. augusta 2017</DATE>, <NAME.CASE>Tupikas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑270/17 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:628">EU:C:2017:628</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0081">81</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Súdny dvor v rozsudku Tupikas konštatoval, že za <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0041" REF.END="QE0041"/>konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia<QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/>, treba v prípade konania, ktoré prebehlo vo viacerých stupňoch, považovať <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0042" REF.END="QE0042"/>stupeň konania, na ktorom bolo vydané posledné [rozhodnutie], pokiaľ dotknutý súd s konečnou platnosťou rozhodol o vine dotknutej osoby… po tom, ako zo skutkového a právneho hľadiska preskúmal skutočnosti v prospech i neprospech…<QUOT.END REF.START="QS0042" CODE="201C" ID="QE0042"/>.</P></NOTE> a teda išlo o <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0043" REF.END="QE0043"/>súdne rozhodnuti[a], ktorým[i] sa s konečnou platnosťou vo veci samej rozhodlo<QUOT.END REF.START="QS0043" CODE="201C" ID="QE0043"/>,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Tamže, bod 83.</P></NOTE> v zmysle tejto judikatúry. Ak sú odvolacie konania <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0044" REF.END="QE0044"/>konaniami, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutí<QUOT.END REF.START="QS0044" CODE="201C" ID="QE0044"/>, v zmysle výkladu poskytnutého Súdnym dvorom, tieto konania potom musia spĺňať podmienky uvedené v článku 4a ods. 1 písm. a) až d) na to, aby bolo vykonanie európskych zatykačov povinné. Ak odvolacie konania nie sú <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0045" REF.END="QE0045"/>konaniami, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutí<QUOT.END REF.START="QS0045" CODE="201C" ID="QE0045"/> – čo by mohol byť prípad dovolacích konaní –, vykonanie európskych zatykačov by bolo povinné. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je jasné, či by to bolo možné určiť na základe informácií poskytnutých rumunskými vydávajúcimi súdnymi orgánmi.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Podľa toho, ako vnútroštátny súd opísal vec Súdnemu dvoru, však vnútroštátny súd prejednáva situáciu, v ktorej je odovzdanie TR – podľa názoru vnútroštátneho súdu, na základe jeho posúdenia skutkových okolností a informácií uvedených v európskych zatykačoch, ako aj odpovedí rumunských orgánov na jeho otázky – nepovinné podľa článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 a podľa vnútroštátneho práva je odovzdanie možné. Vnútroštátny súd sa ďalej na základe posúdenia tých istých skutkových okolností domnieva, že práva, ktoré TR vyplývajú zo smernice 2016/343, by mohli byť porušené, keby mu vo vydávajúcom členskom štáte (Rumunsko) nebola umožnená obnova konania, čo vydávajúce (rumunské) súdne orgány odmietli zaručiť, a preto sa pýta, či musí vylúčiť uplatnenie vnútroštátnych ustanovení o povinnom vykonaní európskych zatykačov, aby mohol odmietnuť <HT TYPE="ITALIC">nepovinné</HT><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Nepovinné podľa článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584.</P></NOTE> odovzdanie TR v prípade, že sa domnieva, že práva, ktoré mu vyplývajú zo smernice 2016/343, by mohli byť porušené.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="10"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">4.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Rozsudok Súdneho dvora vo veci Melloni</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>Súdny dvor už mal príležitosť na výklad zlučiteľnosti článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 s požiadavkami článkov 47 a 48 ods. 2 Charty v súvislosti s výnimkou z ustanovenia o nepovinnom odovzdaní v prípade odsúdenia v neprítomnosti. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Melloni<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130226">26. februára 2013</DATE> (<NO.CASE>C‑399/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:107">EU:C:2013:107</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>, odsúdeného zastupoval v prvostupňovom i odvolacom konaní právny zástupca, ktorého si vybral a splnomocnil. Jeho odovzdanie vykonávajúcimi (španielskymi) súdnymi orgánmi do vydávajúceho členského štátu (Taliansko) bolo preto povinné, a nie nepovinné, v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>Hoci výrok rozsudku Súdneho dvora vo veci Melloni je formulovaný tak, ako keby sa týkal odovzdania podľa článku 4a ods. 1,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Bod 2 výroku stanovuje, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0046" REF.END="QE0046"/>článok 4a ods. 1… je zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty<QUOT.END REF.START="QS0046" CODE="201C" ID="QE0046"/>.</P></NOTE> rozsudok treba chápať v tom zmysle, že sa týka iba vecí, v ktorých je – na rozdiel od prejednávanej veci – odovzdanie povinné, a nie nepovinné, t. j. vecí, v ktorých sa uplatní jedna alebo viacero výnimiek uvedených v článku 4a ods. 1 písm. a) až d). Rozsudok nie je možné chápať v tom zmysle, že sa týka nepovinného odovzdania, ktoré môže vykonávajúci členský štát umožniť na základe svojej právomoci voľnej úvahy, ak nie sú splnené požiadavky na výnimky upravené v článku 4a ods. 1 písm. a) až d). Pomerne jasne to vyplýva aj z podrobnej analýzy Súdneho dvora v bodoch 47 až 54 uvedeného rozsudku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT>Keby vnútroštátny súd konštatoval, že sa uplatní jedna z výnimiek upravených v článku 4a ods. 1 písm. a) až d), t. j. že konania, v ktorých boli vydané európske zatykače, spĺňajú procesné záruky niektorej z týchto výnimiek, uplatnil by sa rozsudok Melloni, podľa ktorého <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0047" REF.END="QE0047"/>článok 4a ods. 1 je zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty<QUOT.END REF.START="QS0047" CODE="201C" ID="QE0047"/>. Záver by bol potom taký, že základné právo TR na spravodlivé súdne konanie vrátane práva byť prítomný na konaní nebolo porušené.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>Ako som uviedol v bodoch 36 a 37 vyššie, je možné, že sa uplatní jedna z výnimiek upravených v článku 4a ods. 1 písm. a) alebo b) (hoci to vôbec nie je jasné). Keďže vnútroštátny súd založil svoju otázku na predpoklade, že vykonanie dotknutých európskych zatykačov sa riadi dôvodmi pre nepovinné nevykonanie, budem vychádzať z tohto predpokladu.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">5.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Výnimočné prípady, v ktorých Súdny dvor uznal, že vykonávajúci súdny orgán môže <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0048" REF.END="QE0048"/>ukončiť konanie o odovzdaní upravené rámcovým rozhodnutím 2002/584<QUOT.END REF.START="QS0048" CODE="201C" ID="QE0048"/></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Súdny dvor v obmedzenom počte vecí, ktoré sa týkajú porušenia základných práv dotknutej osoby, uznáva, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0049" REF.END="QE0049"/>za určitých podmienok môže vykonávajúci súdny orgán ukončiť konanie o odovzdaní upravené rámcovým rozhodnutím 2002/584<QUOT.END REF.START="QS0049" CODE="201C" ID="QE0049"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160405">5. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Aranyosi a Căldăraru</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑404/15 a C‑659/15 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:198">EU:C:2016:198</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky väzby v Maďarsku)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑220/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:589">EU:C:2018:589</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0057">57</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Openbaar Ministerie (Nezávislosť vydávajúceho súdneho orgánu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:925">EU:C:2020:925</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>Súdny dvor našiel základ pre tento výnimočný odklon od ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584 v článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia, ktorý stanovuje, že toto rámcové rozhodnutie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0050" REF.END="QE0050"/>nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ]<QUOT.END REF.START="QS0050" CODE="201C" ID="QE0050"/>. Súdny dvor vo svojej judikatúre ďalej uznal, že zásady vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery môžu byť za výnimočných okolností obmedzené.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Pozri v tomto zmysle stanovisko <REF.DOC.ECR><NO.CASE>2/13</NO.CASE> (<NAME.CASE>Pristúpenie Európskej únie k EDĽP</NAME.CASE>) z <DATE ISO="20141218">18. decembra 2014</DATE> (<NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2454">EU:C:2014:2454</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0191">191</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="11"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT>Naopak, Súdny dvor poukázal na to, že ako je uvedené v odôvodnení 10 rámcového rozhodnutia 2002/584, vykonávanie mechanizmu európskeho zatykača sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 2 ZEÚ jedným z členských štátov a v súlade s postupom uvedeným v článku 7 ZEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160405">5. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Aranyosi a Căldăraru</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑404/15 a C‑659/15 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:198">EU:C:2016:198</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0081">81</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0070">70</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>Na základe toho Súdny dvor stanovil určité normy pre preskúmanie, ktoré musí vykonávajúci súdny orgán uskutočniť, ak existuje riziko, že by vydávajúci členský štát mohol porušiť základné práva dotknutej osoby v prípade jej odovzdania. V súvislosti s možným porušením zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty zo strany vydávajúceho členského štátu si tieto normy vyžadujú, aby vykonávajúci súdny orgán pokračoval v overovaní, ak disponuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0051" REF.END="QE0051"/>objektívnymi, spoľahlivými, presnými a náležite aktualizovanými informáciami<QUOT.END REF.START="QS0051" CODE="201C" ID="QE0051"/> svedčiacimi o existencii nedostatkov, a následne musí <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0052" REF.END="QE0052"/>konkrétnym a presným spôsobom overiť, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa<QUOT.END REF.START="QS0052" CODE="201C" ID="QE0052"/>, že dotknutá osoba bude vystavená <HT TYPE="ITALIC">skutočnému</HT> riziku porušenia svojho základného práva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160405">5. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Aranyosi a Căldăraru</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑404/15 a C‑659/15 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:198">EU:C:2016:198</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, výrok, bod 104), pokiaľ ide o porušenie článku 4 Charty z dôvodu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v dôsledku podmienok v rumunských a maďarských väzenských zariadeniach, a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky väzby v Maďarsku)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑220/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:589">EU:C:2018:589</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0060">60</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0062">62</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Ak je to tak, vykonávajúci súdny orgán musí <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0053" REF.END="QE0053"/>požiadať o poskytnutie doplňujúcich informácií<QUOT.END REF.START="QS0053" CODE="201C" ID="QE0053"/> súdny orgán, ktorý vydal zatykač, a odložiť svoje rozhodnutie o odovzdaní <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0054" REF.END="QE0054"/>až do doby, kým získa doplňujúce informácie, ktoré mu umožnia vyvrátiť existenciu takéhoto rizika<QUOT.END REF.START="QS0054" CODE="201C" ID="QE0054"/>. Ak nie je možné vyvrátiť existenciu tohto rizika v primeranej lehote, vykonávajúci súdny orgán musí rozhodnúť, <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0055" REF.END="QE0055"/>či je postup odovzdania potrebné skončiť<QUOT.END REF.START="QS0055" CODE="201C" ID="QE0055"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160405">5. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Aranyosi a Căldăraru</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑404/15 a C‑659/15 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:198">EU:C:2016:198</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, výrok, bod 104).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT>Určenie rizika porušenia základného práva sa musí uskutočniť na individuálnom základe. V súvislosti s možným porušením zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania Súdny dvor v rozsudku Generalstaatsanwaltschaft rozhodol, že na tento účel je potrebné preskúmať <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0056" REF.END="QE0056"/>iba väzenské podmienky v ústavoch na výkon trestu, v ktorých bude… uvedená osoba pravdepodobne uväznená<QUOT.END REF.START="QS0056" CODE="201C" ID="QE0056"/>, a <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0057" REF.END="QE0057"/>iba konkrétne a presné väzenské podmienky dotknutej osoby, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie o tom, či bude táto osoba vystavená skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania<QUOT.END REF.START="QS0057" CODE="201C" ID="QE0057"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky väzby v Maďarsku)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑220/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:589">EU:C:2018:589</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, výrok, druhá a tretia zarážka).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT>V súvislosti s možným porušením práva na spravodlivé súdne konanie Súdny dvor v rozsudku Minister for Justice and Equality<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> v podstate uplatnil rovnakú normu ako v rozsudku Aranyosi a Căldăraru,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Norma vyjadrená v rozsudku Minister for Justice and Equality si vyžaduje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0058" REF.END="QE0058"/>objektívn[e], spoľahliv[é], presn[é] a náležite aktualizovan[é] dôkaz[y]<QUOT.END REF.START="QS0058" CODE="201C" ID="QE0058"/>, zatiaľ čo norma vyjadrená v rozsudku Aranyosi a Căldăraru si vyžadovala <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0059" REF.END="QE0059"/>skutočnosti/informácie<QUOT.END REF.START="QS0059" CODE="201C" ID="QE0059"/> spĺňajúce túto normu. Náznaky porušenia základného práva boli vo veci Aranyosi a Căldăraru presvedčivejšie ako vo veci Minister for Justice and Equality, lebo v prvej uvedenej veci išlo o rozsudky ESĽP konštatujúce porušenie článku 3 EDĽP a v druhej uvedenej veci o odôvodnený návrh Komisie konštatujúci porušenie nezávislosti súdnictva v Poľsku.</P></NOTE> keď najprv konštatoval, že v dôsledku skutočného rizika porušenia základného práva na nezávislý súd, a teda <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0060" REF.END="QE0060"/>podstaty základného práva na spravodlivé súdne konanie<QUOT.END REF.START="QS0060" CODE="201C" ID="QE0060"/> zaručeného v článku 47 ods. 2 Charty, akým je skutočné riziko porušenia článku 4 Charty, by vykonávajúci súdny orgán mohol výnimočne nevyhovieť európskemu zatykaču na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P>Pozri rozsiahlu analýzu v bodoch 47 – 59 rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="12"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>Spoločnými črtami týchto rozsudkov sú preto po prvé prítomnosť vonkajších <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0061" REF.END="QE0061"/>skutočností<QUOT.END REF.START="QS0061" CODE="201C" ID="QE0061"/> alebo <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0062" REF.END="QE0062"/>dôkazov<QUOT.END REF.START="QS0062" CODE="201C" ID="QE0062"/> – ktoré musia byť <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0063" REF.END="QE0063"/>objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované<QUOT.END REF.START="QS0063" CODE="201C" ID="QE0063"/> a ktorými boli vo veciach týkajúcich sa článku 4 Charty rozsudky ESĽP a vo veci týkajúcej sa článku 47 ods. 2 Charty odôvodnený návrh Komisie<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>Odôvodnený návrh Komisie z <DATE ISO="20171220">20. decembra 2017</DATE> predložený v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únie v súvislosti so zásadami právneho štátu v Poľsku [COM(2017) 835 final].</P></NOTE> –, ktoré musia preukázať <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0064" REF.END="QE0064"/>nedostatky<QUOT.END REF.START="QS0064" CODE="201C" ID="QE0064"/> spôsobilé vyvolať skutočné riziko porušenia dotknutého základného práva, a po druhé individuálne určenie, že dotknutá osoba by mohla byť v prípade odovzdania vystavená skutočnému riziku porušenia základného práva na základe individuálnej situácie danej osoby.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">C.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Obsah základného práva byť prítomný na súdnom konaní zaručeného článkom 47 ods. 2 Charty a článkom 6 ods. 1 EDĽP</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>Článok 47 Charty je nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0065" REF.END="QE0065"/>Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces<QUOT.END REF.START="QS0065" CODE="201C" ID="QE0065"/>. V druhom odseku stanovuje, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0066" REF.END="QE0066"/>každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom<QUOT.END REF.START="QS0066" CODE="201C" ID="QE0066"/>. Vysvetlivky k Charte základných práv<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P><REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="303" PAGE.FIRST="17" DATE.PUB="2007">Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17</REF.DOC.OJ>.</P></NOTE> poukazujú na to, že článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP, ktorý sa týka práva na spravodlivé súdne konanie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Pozri v tomto zmysle aj rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a bod 48 návrhov, ktoré som predniesol v uvedenej veci.</P></NOTE> Článok 52 Charty, nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0067" REF.END="QE0067"/>Rozsah a výklad práv a zásad<QUOT.END REF.START="QS0067" CODE="201C" ID="QE0067"/>, v odseku 3 stanovuje: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0068" REF.END="QE0068"/>V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v [EDĽP], zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv<QUOT.END REF.START="QS0068" CODE="201C" ID="QE0068"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50.</NO.P><TXT>Právo byť prítomný na konaní je súčasťou podstaty základného práva na spravodlivé súdne konanie. Ako však vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora a ESĽP, obžalovaný sa môže vzdať svojho práva byť prítomný na pojednávaní výslovne alebo konkludentne prostredníctvom svojho správania,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130226">26. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Melloni</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑399/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:107">EU:C:2013:107</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200213">13. februára 2020</DATE>, <NAME.CASE>Specializirana prokuratura</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑688/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:94">EU:C:2020:94</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20060301">1. marca 2006</DATE>, Sejdovic v. Taliansko, CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, bod 86 (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0069" REF.END="QE0069"/>znenie ani duch článku 6 Dohovoru nikomu nebráni v tom, aby sa z vlastnej slobodnej vôle výslovne alebo konkludentne vzdal nároku na záruky spravodlivého súdneho konania<QUOT.END REF.START="QS0069" CODE="201C" ID="QE0069"/>); pozri tiež v tom istom zmysle rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20001130">30. novembra 2000</DATE>, Kwiatkowska v. Taliansko, CE:ECHR:2000:1130DEC005286899.</P></NOTE> akým je úsilie danej osoby vyhnúť sa súdnemu konaniu. Ako konštatoval ESĽP, <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0070" REF.END="QE0070"/>k odopretiu spravodlivosti… dochádza, keď osoba odsúdená v neprítomnosti následne nie je schopná docieliť, aby súd, ktorý prejednával jej vec, nanovo rozhodol vo veci samej o obvinení z právneho i skutkového hľadiska, pokiaľ nie je preukázané, že <HT TYPE="ITALIC">sa vzdala svojho práva dostaviť sa na pojednávanie a obhajovať sa</HT>… alebo že <HT TYPE="ITALIC">mala v úmysle vyhnúť sa súdnemu konaniu</HT><QUOT.END REF.START="QS0070" CODE="201C" ID="QE0070"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20060301">1. marca 2006</DATE>, Sejdovic v. Taliansko, CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, bod 82 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51.</NO.P><TXT>ESĽP ďalej konštatoval, že pokiaľ osobe odsúdenej v neprítomnosti nebolo doručené oficiálne oznámenie, vzniká otázka, či možno vychádzať z toho, že mala dostatočnú vedomosť o tom, že je stíhaná, a o súdnom konaní na to, aby sa mohla rozhodnúť, že sa vzdá práva dostaviť sa na súd alebo že sa vyhne spravodlivosti, a rozhodol, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0071" REF.END="QE0071"/>určité preukázané skutočnosti môžu jednoznačne naznačovať, že obžalovaný si je vedomý existencie trestného konania vedeného voči jeho osobe, ako aj povahy a predmetu obžaloby a nemá v úmysle zúčastniť sa na konaní alebo sa chce vyhnúť stíhaniu<QUOT.END REF.START="QS0071" CODE="201C" ID="QE0071"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20060301">1. marca 2006</DATE>, Sejdovic v. Taliansko, CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, body 98 a 99. V rozsudku ESĽP z <DATE ISO="20170126">26. januára 2017</DATE>, Lena Atanasova v. Bulharsko, CE:ECHR:2017:0126JUD005200907, bod 52, ESĽP konštatoval, že obžalovaná sa vzdala svojho práva byť prítomná na konaní, ktoré jej zaručuje článok 6 ods. 1 EDĽP, za okolností, keď bola táto osoba riadne informovaná o existencii trestného konania a obvineniach, ktoré voči nej boli vznesené, potvrdila skutkové okolnosti a vyhlásila, že je pripravená rokovať o podmienkach svojho trestu, a následne opustila bydlisko, ktoré predtým uviedla orgánom, bez oznámenia zmeny adresy, pričom orgány vyvinuli primerané úsilie na zabezpečenie jej prítomnosti na súdnom konaní.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="13"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52.</NO.P><TXT>Táto judikatúra ESĽP sa však týka prvostupňových konaní. Pokiaľ ide o odvolacie konania, ochrana práva byť prítomný na konaní je výrazne obmedzenejšia. Judikatúra ESĽP najmä rozlišuje medzi situáciami, v ktorých sa odvolacie konanie týka len právnych otázok, a prípadmi, v ktorých môže odvolací súd preskúmať skutkové okolnosti i právne otázky a v plnom rozsahu posúdiť problematiku viny alebo neviny. V prvom prípade môžu byť požiadavky článku 6 EDĽP splnené, aj keď odvolateľ nemal príležitosť byť osobne vypočutý, pokiaľ sa v prvostupňovom konaní uskutočnilo verejné pojednávanie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="19840222">22. februára 1984</DATE>, Sutter v. Švajčiarsko, CE:ECHR:1984:0222JUD000820978, bod 30.</P></NOTE> V druhom prípade, a najmä ak má odvolací súd zvýšiť trest, bude prítomnosť obžalovaného s väčšou pravdepodobnosťou nevyhnutná.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Rozsudok ESĽP zo <DATE ISO="20040706">6. júla 2004</DATE>, Dondarini v. San Marino, CE:ECHR:2004:0706JUD005054599, bod 27.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53.</NO.P><TXT>V skutkových okolnostiach opísaných v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je podrobne uvedená povaha odvolacích konaní vo veciach TR. Nie je preto jasné, podľa akých noriem treba posudzovať jeho právo byť prítomný na tomto konaní a primeranosť úsilia vynaloženého rumunskými orgánmi na to, aby mu doručili predvolanie na odvolacie konania, na účely základného práva TR byť prítomný na súdnom konaní, ktoré mu zaručuje článok 47 ods. 2 Charty a článok 6 ods. 1 EDĽP.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54.</NO.P><TXT>Skutkové okolnosti uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania však jednoznačne podporujú záver vnútroštátneho súdu, podľa ktorého TR úmyselne utiekol pred súdnymi konaniami v prvostupňovom i odvolacom konaní a vyhol sa zatknutiu. Zdá sa tiež, že TR vedel o konaní voči svojej osobe, ako aj o povahe a predmete obvinení. Na základe tohto záveru, ku ktorému musí dospieť vnútroštátny súd, by základné právo TR byť prítomný na súdnom konaní, ktoré zaručuje článok 47 ods. 2 Charty, nebolo porušené jeho odsúdením v neprítomnosti potvrdeným v odvolacom konaní a následným odmietnutím zaručiť mu obnovu konania zo strany vydávajúceho členského štátu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55.</NO.P><TXT>Keďže podľa skutkových okolností opísaných v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nebolo porušené nijaké základné právo, otázka, či vykonávajúci súdny orgán môže <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0072" REF.END="QE0072"/>ukončiť konanie o odovzdaní<QUOT.END REF.START="QS0072" CODE="201C" ID="QE0072"/> v súlade s rozsudkami Súdneho dvora Aranyosi a Căldăraru, Generalstaatsanwaltschaft a Minister for Justice and Equality, nie je aktuálna.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56.</NO.P><TXT>Treba však ešte posúdiť, či ochrana, ktorú smernica 2016/343 priznáva nad rámec ochrany zaručenej v článku 47 ods. 2 Charty a v článku 6 ods. 1 EDĽP, obmedzuje voľnú úvahu vykonávajúceho členského štátu pri uplatňovaní dôvodov na nepovinné nevykonanie v zmysle článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">D.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Postavenie dodatočných záruk týkajúcich sa práva byť prítomný na konaní, ktoré sú uvedené v smernici 2016/343</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57.</NO.P><TXT>Podľa odôvodnenia 9 smernice 2016/343 je účelom smernice posilniť právo na spravodlivé súdne konanie, a to stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa okrem iného práva byť prítomný na súdnom konaní. Zavedením spoločných minimálnych pravidiel ochrany procesných práv podozrivých a obvinených osôb si táto smernica kladie za cieľ posilniť vzájomnú dôveru členských štátov vo svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Odôvodnenie 10 smernice 2016/343.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58.</NO.P><TXT>Zo štruktúry smernice 2016/343 a opravných prostriedkov, ktoré stanovuje, jasne vyplýva, že pokiaľ ide o právo byť prítomný na konaní, týka sa členského štátu, v ktorom súdne konanie prebieha alebo prebehlo. Iba tento členský štát môže priznať opravný prostriedok uvedený v článku 9: obnovu konania.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="14"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59.</NO.P><TXT>Naopak, článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 sa logicky týka <HT TYPE="ITALIC">iných</HT> členských štátov, <HT TYPE="ITALIC">než</HT> je štát, v ktorom súdne konanie prebehlo a dotknutá osoba bola odsúdená. Len tieto členské štáty môžu dotknutú osobu odovzdať do členského štátu, v ktorom bola odsúdená.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60.</NO.P><TXT>Rámcové rozhodnutie 2002/584 a smernica 2016/343 sú nielenže určené odlišným štátom, ale majú aj odlišný predmet úpravy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61.</NO.P><TXT>Ako zdôraznil vnútroštátny súd, skutočná vecná pôsobnosť smernice 2016/343 je v rozsahu relevantnom pre túto vec obmedzená na minimálne požiadavky na súdne konanie v neprítomnosti v členských štátoch. Rozšírenie pôsobnosti smernice 2016/343 na postupy vydávania alebo odovzdávania by si vyžadovalo odôvodnenie. Dodržanie minimálnych pravidiel platných pre vnútroštátne konanie nepodlieha skúmaniu v konaní o vydaní alebo odovzdaní, ktoré prebieha v inom členskom štáte: také konanie často prebieha v časovej tiesni, ktorá mu je vlastná a ktorá vyplýva z možného uväznenia dotknutej osoby, a v rámci prirodzených hraníc možnosti vykonávajúceho súdneho orgánu posudzovať zlučiteľnosť ustanovení iného právneho poriadku, ktoré sú často napísané v cudzom jazyku, s platnými normami práva Únie. Také preskúmanie by prekročilo rámec konania o vydaní a bolo by v rozpore so zásadou vzájomného uznávania, ktorá je základným kameňom súdnej spolupráce. Právo v oblasti vydávania musí nevyhnutne zostať obmedzené na selektívne posudzovanie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62.</NO.P><TXT>Ako je zdôraznené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, uplatňovanie smernice 2016/343, ktoré obmedzuje právomoc voľnej úvahy vykonávajúceho členského štátu pri vykonávaní článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, nepodporuje ani história vzniku smernice. Ako vnútroštátny súd uvádza v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zo zápisnice zo zasadnutia koordinačného výboru v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach (pozri dokument Rady 12955/14 z <DATE ISO="20140909">9. septembra 2014</DATE>, s. 2 a nasl.) vyplýva, že Komisia sa vyjadrila v prospech zosúladenia požiadaviek stanovených v smernici 2016/343 a v právnej úprave vydávania, ktorou je článok 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, lebo bez ohľadu na rozdielne oblasti úpravy každého z týchto súborov pravidiel je cieľom stanoviť minimálne požiadavky na vnútroštátne trestné konanie na území EÚ, a preto sú tieto pravidlá neoddeliteľne prepojené:</TXT><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0073" REF.END="QE0073"/>Komisia sa domnieva, že pravidlá, ktoré sa uplatnia, pokiaľ sa určitá osoba nezúčastní na súdnom konaní vo svojej veci, sú neoddeliteľne spojené s právom tejto osoby byť prítomná na súdnom konaní. Toto právo a kritériá na odsúdenie podozrivých alebo obžalovaných v neprítomnosti sú dvoma stranami tej istej mince.<QUOT.END REF.START="QS0073" CODE="201C" ID="QE0073"/> (s. 3)</P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63.</NO.P><TXT>Názor Komisie sa však nepresadil, keďže zástupcovia členských štátov odkazovali na odlišné oblasti a ciele úpravy, a preto jednomyseľne odmietli rozšírenie návrhu smernice na právnu úpravu vydávania:</TXT><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0074" REF.END="QE0074"/>Bolo pripomenuté, že rámcové rozhodnutie bolo prijaté v odlišnom právnom kontexte (s jednomyseľným hlasovaním) a že má iný cieľ než návrh tejto smernice (vzájomné uznávanie verzus stanovenie minimálnych pravidiel). Nie je teda žiaduce prebrať znenie rámcového rozhodnutia do návrhu smernice.<QUOT.END REF.START="QS0074" CODE="201C" ID="QE0074"/> (s. 2)</P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64.</NO.P><TXT>Treba poukázať na to, že <HT TYPE="ITALIC">základné</HT> právo byť prítomný na súdnom konaní podľa článku 47 ods. 2 Charty a článku 6 ods. 1 EDĽP vymedzené Súdnym dvorom a ESĽP má výrazne užšiu pôsobnosť než právo byť prítomný na konaní podľa článku 8 smernice 2016/343. Len riziko porušenia užšieho základného práva byť prítomný na konaní, a nie dodatočný rozsah tohto práva stanovený v smernici, môže byť dôvodom na to, aby vykonávajúci súdny orgán ukončil konanie o odovzdaní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65.</NO.P><TXT>Porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie vrátane porušenia základného práva byť prítomný na konaní v zmysle výkladu zo strany ESĽP síce môže byť dôvodom na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0075" REF.END="QE0075"/>ukončenie konania o odovzdaní<QUOT.END REF.START="QS0075" CODE="201C" ID="QE0075"/>, podľa môjho názoru však samotné riziko či dokonca vedomosť, že iný členský štát možno v plnej miere nedodržiava všetky aspekty smernice 2016/343, nie je dôvodom na ukončenie postupu odovzdania. V tomto smere musím pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora<?PAGE NO="15"?> je potrebné obmedzenia zásady vzájomnej dôvery vykladať reštriktívne.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Pozri v tomto smere návrhy, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:517">EU:C:2018:517</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0073">73</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180426">26. apríla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Donnellan</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑34/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:282">EU:C:2018:282</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66.</NO.P><TXT>Pokiaľ má vykonávajúci členský štát právomoc voľnej úvahy podľa článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, domnievam sa, že také známe alebo možné nedodržanie smernice vydávajúcim členským štátom vzhľadom na právo Únie neobmedzuje ani právomoc voľnej úvahy vykonávajúceho členského štátu pri vykonávaní európskeho zatykača.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67.</NO.P><TXT>Opravným prostriedkom pre dotknutú osobu, pokiaľ dôjde k takému porušeniu jej práva byť prítomná na konaní v zmysle smernice 2016/343, ktoré nepredstavuje aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 47 ods. 2 Charty, je obnova konania v členskom štáte, v ktorom bola odsúdená v neprítomnosti. Tento opravný prostriedok je stanovený v článku 9 smernice 2016/343.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68.</NO.P><TXT>Neznamená to, že vykonávajúci členský štát nemôže vziať do úvahy, či majú osoby odsúdené v neprítomnosti vo vydávajúcom členskom štáte zabezpečené všetky práva, na ktoré majú nárok podľa smernice 2016/343, ak sa tak rozhodne. Znamená to len to, že ak nedošlo k porušeniu <HT TYPE="ITALIC">základného práva</HT> chráneného smernicou 2016/343, také zváženie je vecou právomoci voľnej úvahy tohto členského štátu.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0069"><NO.P>69.</NO.P><TXT>Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Hanseatisches Oberlandesgericht Hamburg (Vyšší krajinský súd Hamburg, Nemecko), takto:</TXT><P>Pokiaľ neexistuje skutočné riziko porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie, články 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z <DATE ISO="20160309">9. marca 2016</DATE> o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní neobmedzujú voľnú úvahu vykonávajúceho členského štátu pri uplatňovaní ustanovení o nepovinnom nevykonaní európskeho zatykača podľa článku 4a rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z <DATE ISO="20020613">13. júna 2002</DATE> o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z <DATE ISO="20090226">26. februára 2009</DATE>.</P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>