Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 15. októbra 2026(*)

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Boj proti organizovanému zločinu – Ochrana finančných záujmov Európskej únie – Článok 325 ods. 1 ZFEÚ – Dohovor ‚OFZ‘ – Článok 2 ods. 1 – Rámcové rozhodnutie 2008/841/SVV – Článok 2 písm. a) a písm. b) – Závažný podvod v oblasti dane z pridanej hodnoty – Dohoda o spáchaní trestného činu – Článok 3 – Povinnosť členských štátov bojovať proti podvodom poškodzujúcim finančné záujmy Únie prostredníctvom odradzujúcich a účinných opatrení – Povinnosť stanoviť trestné sankcie – Horná hranica sadzby trestu – Zásada primeranosti – Premlčacia doba – Systémové riziko beztrestnosti “

Vo veci C‑321/25 [Gidžinov](i),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko) z 2. mája 2025 a doručený Súdnemu dvoru 8. mája 2025, ktorý súvisí s trestným konaním proti:

А,

za účasti:

Sofijska gradska prokuratura,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory C. Lycourgos (spravodajca), sudcovia N. Fenger, S. Rodin, N. Piçarra a O. Spineanu‑Matei,

generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,

tajomník: V. Di Bucci,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– V, v zastúpení: P. Y. Galabov, advokat,

– rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll a P. Thalmann, splnomocnení zástupcovia,

– Európska komisia, v zastúpení: C. Valero, F. Blanc, I. Zaloguin a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 23. apríla 2026,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 325 ZFEÚ, článku 2 ods. 1 Dohovoru vypracovaného na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, podpísaného v Bruseli 26. júla 1995 a pripojeného k aktu Rady z 26. júla 1995 (Ú. v. ES C 316, 1995, s. 48; Mim. vyd. 19/001, s. 9; ďalej len „dohovor OFZ“), a článku 3 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia Rady 2008/841/SVV z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu (Ú. v. EÚ L 300, 2008, s. 42).

2 Tento návrh bol podaný v rámci trestných stíhaní začatých proti A, B, V, G a D za to, že viedli alebo sa zúčastnili zločineckej organizácie s cieľom spáchať daňové trestné činy a, v prípade niektorých z nich, za to, že sa dopustili podvodov v oblasti dane z pridanej hodnoty (DPH).

Právny rámec

Právo Únie

Dohovor OFZ

3 Článok 1 dohovoru OFZ s názvom „Všeobecné ustanovenia“ v odseku 3 stanovuje:

„S výhradou článku 2 ods. 2 prijme tiež každý členský štát nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby medzinárodná [úmyselná – neoficiálny preklad] príprava alebo poskytovanie nepravých, nesprávnych alebo neúplných výkazov alebo dokumentov s následkami opísanými v odseku 1 boli trestným činom, ak už nie sú trestné ako hlavný zločin alebo ako účasť, navádzanie na, alebo pokus o spáchanie podvodu [ktorý má dopad na finančné záujmy Európskych spoločenstiev], ako ho vymedzuje odsek 1.“

4 Článok 2 tohto dohovoru, nazvaný „Sankcie“, stanovuje:

„1. Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby konanie uvedené v článku 1 a účasť, návod na alebo pokus o konanie uvedené v článku 1 ods. 1, bolo možné potrestať prostredníctvom účinných, primeraných a odstrašujúcich trestných postihov vrátane zbavenia slobody aspoň v závažných prípadoch, čo môže viesť k vydaniu stíhaných osôb, pričom sa má za to, že za vážny [závažný – neoficiálny preklad] podvod sa považuje podvod týkajúci sa minimálnej sumy, ktorú stanoví každý členský štát. Túto minimálnu sumu nie je možné stanoviť na viac ako 50 000 [eur].

2. Avšak v prípadoch malých podvodov týkajúcich sa celkovej sumy 4 000 [eur] a netýkajúcich sa obzvlášť vážnych okolností podľa týchto právnych predpisov, môže členský štát ustanoviť tresty iného typu, ako sú tresty stanovené v odseku 1.

…“

Rozhodnutie 2008/40/SVV

5 Článok 2 ods. 1 rozhodnutia Rady 2008/40/SVV zo 6. decembra 2007 o pristúpení Bulharska a Rumunska k Dohovoru vyhotovenému na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, protokolu z 27. septembra 1996, protokolu z 29. novembra 1996 a druhému protokolu z 19. júna 1997 (Ú. v. EÚ L 9, 2008, s. 23) stanovuje:

„[Dohovor OFZ], [akt Rady z 27. septembra 1996, ktorým sa vyhotoví protokol k Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 313, 1996, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 19)] a [akt Rady z 29. novembra 1996, o vypracovaní Protokolu o výklade Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev prostredníctvom predbežných rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (na) základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii (Ú. v. ES C 151, 1997, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 51)] nadobúdajú platnosť [účinnosť – neoficiálny preklad] vo vzťahu k [Bulharskej republike] a Rumunsku prvým dňom prvého mesiaca po prijatí tohto rozhodnutia, ak nenadobudli platnosť [účinnosť – neoficiálny preklad] vo vzťahu k [Bulharskej republike] alebo Rumunsku už pred týmto dátumom.“

Smernica OFZ

6 Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 198, 2017, s. 29, ďalej len „smernica OFZ“) vo svojom článku 16, nazvanom „Nahradenie [dohovoru OFZ]“, stanovuje:

„Dohovor [OFZ] vrátane jeho protokolov z 27. septembra 1996, 29. novembra 1996 a 19. júna 1997… sa týmto nahrádza touto smernicou vo vzťahu k členským štátom, ktoré sú ňou viazané, s účinnosťou od 6. júla 2019.

Vo vzťahu k členským štátom viazaným touto smernicou sa odkazy na dohovor považujú za odkazy na túto smernicu.“

Rámcové rozhodnutie 2008/841

7 Odôvodnenia 1 až 3 rámcového rozhodnutia 2008/841 stanovujú:

„(1) Cieľom Haagskeho programu je zlepšiť spoločnú schopnosť [Európskej ú]nie a členských štátov, aby mohli okrem iného bojovať proti nadnárodnému organizovanému zločinu. O dosiahnutie tohto cieľa sa treba snažiť najmä prostredníctvom aproximácie právnych predpisov. S cieľom čeliť nebezpečenstvu a šíreniu zločineckých organizácií a účinne reagovať na očakávania občanov a vlastné požiadavky je potrebné, aby členské štáty Európskej únie medzi sebou užšie spolupracovali. V tejto súvislosti bod 14 záverov Európskej rady v Bruseli zo 4. a 5. novembra 2004 uvádza, že občania Európy očakávajú od Európskej únie, že prijme účinnejší spoločný prístup k cezhraničným problémom, akým je napríklad organizovaný zločin, pričom zabezpečí dodržiavanie základných práv a slobôd.

(2) Komisia vo svojom oznámení z 29. marca 2004 o opatreniach, ktoré je potrebné prijať na boj proti terorizmu a iným formám závažnej trestnej činnosti, uviedla, že prostriedky na boj proti organizovanému zločinu v EÚ je potrebné posilniť a že vypracuje rámcové rozhodnutie, ktoré nahradí jednotnú akciu 98/733/SVV z 21. decembra 1998, ktorou sa stanovuje, že účasť v zločineckej organizácii je v členských štátoch Európskej únie trestným činom [Ú. v. ES L 351, 1998, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 113].

(3) Bod 3.3.2. Haagskeho programu stanovuje, že aproximácia hmotného trestného práva slúži na účely uľahčenia vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí a policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach a týka sa oblastí obzvlášť závažnej trestnej činnosti, ktorá má cezhraničné rozmery, a že by sa mali uprednostniť oblasti trestnej činnosti, ktoré sa konkrétne uvádzajú v zmluvách. Definície trestných činov, ktoré súvisia s účasťou v zločineckej organizácii, by sa preto mali vo všetkých členských štátoch aproximovať. Toto rámcové rozhodnutie by teda malo zahŕňať trestné činy, ktoré zvyčajne páchajú zločinecké organizácie. Malo by okrem toho stanoviť tresty, ktoré by zodpovedali závažnosti týchto trestných činov, voči fyzickým a právnickým osobám, ktoré ich spáchali alebo sú za ne zodpovedné.“

8 Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tohto rámcového rozhodnutia:

1. ‚zločinecká organizácia‘ je štruktúrovaná skupina, ktorá existuje dlhšie obdobie, ktorú tvoria viac ako dve osoby páchajúce spoločne trestné činy, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie s hornou hranicou najmenej štyri roky alebo prísnejší trest, aby priamo alebo nepriamo získali finančný alebo iný hmotný prospech;

2. ‚štruktúrovaná skupina‘ je skupina, ktorá nebola vytvorená náhodne na účel bezprostredného spáchania trestného činu a ktorá nemusí mať formálne rozdelené úlohy svojich členov, pokračovanie členstva ani rozvinutú štruktúru.“

9 Článok 2 uvedeného rámcového rozhodnutia s názvom „Trestné činy súvisiace s účasťou v zločineckej organizácii“ stanovuje:

„Každý členský štát prijme opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa jedno alebo oboje konania súvisiace so zločineckou organizáciou považovali za trestný čin:

a) konanie osoby, ktorá s úmyslom a s vedomím cieľa a všeobecnej činnosti zločineckej organizácie alebo jej zámeru spáchať dotknuté trestné činy sa aktívne podieľa na trestnej činnosti organizácie vrátane poskytovania informácií alebo hmotných prostriedkov, náborom nových členov a všetkými druhmi financovania jej činností, s vedomím, že takáto účasť prispeje k uskutočňovaniu trestnej činnosti organizácie;

b) konanie osoby, ktoré spočíva v dohode s jednou alebo niekoľkými osobami o uskutočnení činnosti, ktorá, ak sa uskutoční, povedie k spáchaniu trestných činov uvedených v článku 1, a to aj vtedy, ak sa táto osoba nepodieľa na samotnom uskutočňovaní tejto činnosti.“

10 Článok 3 toho istého rámcového rozhodnutia, nazvaný „Tresty“, znie:

„1. Každý členský štát prijme opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby:

a) pre trestný čin uvedený v článku 2 písm. a) bola horná hranica sadzby trestu odňatia slobody najmenej v rozsahu od dvoch do piatich rokov alebo

b) pre trestný čin uvedený v článku 2 písm. b) bola horná hranica sadzby trestu odňatia slobody rovnaká ako v prípade trestného činu, ku ktorému dohoda smeruje, alebo horná hranica sadzby trestu odňatia slobody bola najmenej v rozsahu od dvoch do piatich rokov.

2. Každý členský štát prijme opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa skutočnosť, že trestné činy uvedené v článku 2, ako ich určuje tento členský štát, sa spáchali v rámci zločineckej organizácie, mohla považovať za priťažujúcu okolnosť.“

Bulharské právo

Trestný zákon

11 Článok 23 ods. 1 Nakazatelen kodex (Trestný zákon, DV č. 26 z 2. apríla 1968) v znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej (ďalej len „Trestný zákon“) stanovuje:

„Ak sa tým istým skutkom spácha viacero trestných činov alebo ak osoba spáchala viacero rôznych trestných činov predtým, ako bola za jeden z nich odsúdená právoplatným rozsudkom, súd po určení trestu za každý z týchto trestných činov samostatne uloží najprísnejší z týchto trestov.“

12 Článok 80 tohto zákona stanovuje:

„1. Trestné stíhanie je z dôvodu premlčania neprípustné, ak nebolo začaté do:

…

(2) pätnástich rokov v prípade trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody na viac ako desať rokov;

(3) desiatich rokov v prípade trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody na viac ako tri roky;

…

3. Premlčacia doba týkajúca sa možnosti začať trestné stíhanie začína plynúť od spáchania trestného činu, v prípade pokusu alebo prípravy trestného činu odo dňa spáchania posledného skutku a v prípade neprerušených a pokračujúcich trestných činov od ich skončenia.“

13 Podľa článku 81 uvedeného zákona:

„1. Premlčanie neplynie (spočíva), ak začatie alebo pokračovanie trestného stíhania závisí od vyriešenia predbežnej otázky prostredníctvom právoplatného súdneho rozhodnutia.

2. Premlčanie sa prerušuje akýmkoľvek úkonom príslušných orgánov vykonaným na účely trestného stíhania, a to len vo vzťahu k osobe, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie. Po skončení úkonu, ktorým bolo premlčanie prerušené, začne plynúť nová premlčacia doba.

3. Bez ohľadu na spočívanie alebo prerušenie premlčacej doby je trestné stíhanie z dôvodu premlčania neprípustné, ak uplynula doba, ktorá prekračuje dobu stanovenú v predchádzajúcom článku o polovicu jej dĺžky.“

14 Článok 93 toho istého zákona stanovuje:

„Nasledujúce pojmy a výrazy sa v tomto zákone používajú s nasledujúcim významom:

…

(20) ‚organizovaná zločinecká skupina‘ je trvalé a štruktúrované združenie troch alebo viacerých osôb, ktorého účelom je spoločné spáchanie trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody na viac ako tri roky, v tuzemsku alebo v zahraničí. Združenie sa považuje za štruktúrované aj v prípade, že neexistuje formálne rozdelenie úloh medzi účastníkmi, trvalá účasť alebo rozvinutá štruktúra.“

15 Článok 255 Trestného zákona uvádza:

„1. Kto sa vyhne uloženiu alebo splneniu daňových povinností vo väčšej výške tým, že

…

(7) neoprávnene odpočíta daň zaplatenú na vstupe;

potrestá sa trestom odňatia slobody na jeden až šesť rokov a peňažným trestom do výšky [2 000 bulharských levov (BGN)].

…

3. Ak je daňová povinnosť obzvlášť vysoká, uloží sa trest odňatia slobody na tri až osem rokov a trest prepadnutia celého majetku páchateľa alebo jeho časti.“

16 Článok 321 tohto zákona stanovuje:

„1. Za vytvorenie alebo vedenie organizovanej zločineckej skupiny sa uloží trest odňatia slobody na tri až desať rokov.

2. Za účasť v takejto skupine sa uloží trest odňatia slobody na jeden až šesť rokov.

3. Ak sa skupina založí… na účely obohatenia,… trest je:

(1) v prípade trestných činov uvedených v odseku 1: trest odňatia slobody na päť až pätnásť rokov;

(2) v prípade trestných činov uvedených v odseku 2: trest odňatia slobody na tri až desať rokov.“

Trestný poriadok

17 Článok 24 ods. 1 Nakazatelno‑procesualen kodex (Trestný poriadok, DV č. 86, z 28. októbra 2005) v znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej stanovuje:

„1. Konanie sa nezačne a začaté konanie sa zastaví, ak:

…

(3) trestná zodpovednosť zanikla z dôvodu uplynutia premlčacej doby stanovenej zákonom;

…“

Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

18 Na základe obžaloby podanej v priebehu roka 2015 boli A, B, V, G a D postavení pred príslušný trestný súd, aby sa zodpovedali zo spáchania viacerých trestných činov.

19 Konkrétne sa predovšetkým A a B vytýka, že riadili organizovanú zločineckú skupinu založenú na účely obohatenia v zmysle článku 321 ods. 3 Trestného zákona. Tento trestný čin, ktorého páchanie sa malo začať v marci 2011 a malo sa skončiť 14. novembra 2012, sa trestá trestom odňatia slobody na päť až pätnásť rokov.

20 Ďalej sa V, G a D na základe toho istého ustanovenia vytýka, že sa zúčastnili na tej istej organizovanej zločineckej skupine. Tento trestný čin, ktorého páchanie sa malo tiež začať v priebehu marca 2011 a malo sa skončiť 14. novembra 2012, sa trestá trestom odňatia slobody na tri roky až desať rokov.

21 Napokon sa A, B, V a D vytýka, že sa v období od júna 2011 do októbra 2012 dopustili rôznych podvodov v oblasti DPH, ktorých výška dosahovala 1 239 070 bulharských levov (BGN) (približne 633 525 eur), 2 211 200 BGN (približne 1 130 568 eur), 2 000 000 BGN (približne 1 022 583 eur) a 2 433 590 BGN (približne 1 244 274 eur). Za tieto trestné činy uvedené v článku 255 ods. 3 Trestného zákona možno za každý z nich uložiť trest odňatia slobody na tri roky až osem rokov a trest prepadnutia celého majetku alebo jeho časti. Horná hranica sadzby trestu odňatia slobody, ktorý možno uložiť za všetky tieto trestné činy, však nemôže presiahnuť osem rokov.

22 Dňa 26. novembra 2015 bola po podaní obžaloby uvedenej v bode 18 tohto rozsudku vec pridelená rozhodovaciemu zloženiu zloženému zo sudcu a dvoch prísediacich, v ktorom sa konalo 48 pojednávaní v rokoch 2015 až 2021. Po vymenovaní tohto sudcu za európskeho delegovaného prokurátora muselo konanie pokračovať ab initio po tom, čo bola táto vec pridelená druhému sudcovi a ďalším dvom prísediacim. V rokoch 2022 až 2025 sa v rámci tohto rozhodovacieho zloženia konalo 18 pojednávaní bez toho, aby bolo prijaté akékoľvek skutočné opatrenie na zabezpečenie dôkazov. Po odchode uvedeného druhého sudcu do starobného dôchodku 14. marca 2025 bola táto vec pridelená tretiemu sudcovi a dvom novým prísediacim, ktorí tvoria predkladajúci vnútroštátny súd.

23 V prvom rade tento súd uvádza, že podľa článkov 80 a 81 Trestného zákona sa uplynutie premlčacej doby uplatniteľnej na trestné činy podvodu v oblasti DPH a účasti v organizovanej zločineckej skupine, ktoré mu boli predložené, bezprostredne blíži. V tejto súvislosti spresňuje, že absolútna premlčacia doba uplatniteľná na tieto trestné činy je pätnásť rokov. V dôsledku toho táto premlčacia doba uplynie v rokoch 2026 a 2027, pokiaľ ide o trestné činy podvodu v oblasti DPH, v závislosti od dátumu podania údajného nepravdivého daňového priznania k DPH, a 14. novembra 2027, pokiaľ ide o trestný čin účasti v organizovanej zločineckej skupine, teda 15 rokov po rozpustení tejto skupiny. Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu však v prejednávanej veci nie je objektívne možné ukončiť trestné konanie na troch stupňoch súdov pred uplynutím týchto dôb.

24 Naopak, pokiaľ ide o trestné stíhania začaté proti A a B za vedenie organizovanej zločineckej skupiny, uvedený súd uvádza, že vzhľadom na to, že za tento trestný čin možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby pätnásť rokov, uplatniteľná absolútna premlčacia doba je 22 rokov a šesť mesiacov, a teda uplynie až 14. mája 2035. Podľa jeho názoru je takáto doba dostatočná na to, aby sa trestné konanie ukončilo, a to aj na troch stupňoch súdov.

25 V tejto súvislosti sa ten istý súd domnieva, že skutočnosť, že premlčacia doba sa počíta výlučne na základe hornej hranice sadzby trestu, ktorý možno uložiť, bez ohľadu na právnu a skutkovú zložitosť veci a prípadný výskyt nepredvídateľných okolností, by mohla byť nezlučiteľná s právom Únie. V tejto súvislosti pripomína, že v rozsudku z 24. júla 2023, Lin (C‑107/23 PPU, ďalej len „rozsudok Lin“, EU:C:2023:606), Súdny dvor rozhodol, že členské štáty musia zabezpečiť, aby pravidlá premlčania, ktoré sú stanovené vo vnútroštátnom práve, umožnili účinné potláčanie trestných činov súvisiacich s podvodmi v oblasti DPH a že z dôvodov, ktoré sú vlastné tomuto vnútroštátnemu právu, nemôže existovať systémové riziko beztrestnosti, najmä vo veciach, ktorých zložitosť si vyžaduje dlhšie vyšetrovanie.

26 Predkladajúci vnútroštátny súd pritom zdôrazňuje, že nemožnosť v bulharskom práve určiť dlhšiu premlčaciu dobu, než je absolútna premlčacia doba pätnásť rokov uplatniteľná na trestné činy podvodu v oblasti DPH, v zložitejších veciach alebo z dôvodu vzniku nepredvídateľnej udalosti, ktorá si vyžaduje prejednanie veci ab initio, predstavuje systémový problém, keďže čím je trestná činnosť, ktorá je predmetom trestného stíhania, zložitejšia, tým ťažšie je ukončiť trestné konanie pred uplynutím tejto doby.

27 V druhom rade tento súd uvádza, že bulharský zákonodarca stanovil trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby osem rokov za trestné činy daňového podvodu, zatiaľ čo za účasť v organizovanej zločineckej skupine a vedenie takejto skupiny možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby desať rokov a pätnásť rokov napriek tomu, že jediným trestným cieľom tejto organizovanej skupiny je spáchanie daňového podvodu. Za týchto podmienok sa pýta na zlučiteľnosť takéhoto rozdielu medzi uplatniteľnými hornými hranicami trestných sadzieb s článkom 3 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841.

28 V tejto súvislosti uvedený súd zdôrazňuje, že toto ustanovenie upravuje alternatívu, pokiaľ ide o tresty uplatniteľné na dohodu o spáchaní trestného činu v zmysle článku 2 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia. Členské štáty môžu v súlade s prvou časťou tejto alternatívy stanoviť trest, ktorého horná hranica trestnej sadzby je rovnaká ako horná hranica sadzby trestu, ktorý možno uložiť za trestné činy, ku ktorým dohoda smeruje. Podľa druhej časti uvedenej alternatívy môžu stanoviť hornú hranicu sadzby trestu odňatia slobody v trvaní najmenej dvoch rokov až piatich rokov. Táto druhá časť tak stanovuje rozpätie trestov, ktoré nesúvisí s hornou hranicou sadzby trestov stanovených za trestné činy plánované zločineckou organizáciou. Predkladajúci vnútroštátny súd má však pochybnosti o tom, či uvedenú druhú časť možno vykladať tak, že umožňuje členským štátom stanoviť prísnejšie tresty, ako sú tresty, ktoré možno uložiť za tieto trestné činy.

29 Tento súd sa totiž domnieva, že dohoda uvedená v tomto článku 2 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841, ktorá viedla k vytvoreniu zločineckej organizácie v zmysle článku 1 bodu 1 tohto rámcového rozhodnutia, má protiprávny charakter len z dôvodu svojho cieľa, ktorým je spáchanie určitých trestných činov. Uvedený súd sa preto prikláňa k názoru, že trest, ktorý možno uložiť na základe takejto dohody, nemôže byť prísnejší ako trest stanovený pre trestné činy, ktoré sú predmetom tejto dohody, inak by došlo k porušeniu zásady primeranosti.

30 Predkladajúci vnútroštátny súd však uznáva, že sa zdá, že zo znenia druhej časti alternatívy uvedenej v článku 3 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841 vyplýva, že členské štáty môžu pre zločineckú skupinu stanoviť prísnejší trest, než je trest uplatniteľný na trestné činy, ktorých spáchanie je cieľom tejto skupiny.

31 Za týchto okolností Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, rozhodol položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Bráni článok 325 ZFEÚ a článok 2 ods. 1 dohovoru [OFZ] vnútroštátnemu zákonu, ktorý stanovuje premlčanie trestného stíhania pre trestné činy proti finančným záujmom Únie, podľa ktorého sa premlčacia doba určuje len podľa hornej hranice trestnej sadzby stanovenej pre trestný čin, a nie podľa skutkovej a právnej zložitosti veci, a ktorý nezohľadňuje možnosť náhodnej udalosti, v dôsledku ktorej sa musí pokračovať v trestnom konaní od začiatku [ab initio], a teda uplatnenie vnútroštátneho zákona môže viesť k beztrestnosti?

2. Bráni článok 3 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841 vnútroštátnemu zákonu, podľa ktorého za trestný čin uvedený v článku 2 písm. b) tohto rozhodnutia možno uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je vyššia ako horná hranica trestu stanoveného za trestný čin, ktorého sa týka dohoda uvedená v článku 2 písm. b)?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

32 Na úvod z návrhu na začatie prejudiciálneho konania po prvé vyplýva, že v bulharskom práve premlčacia doba, ktorá sa obvykle uplatňuje na trestný čin, závisí od závažnosti trestu, ktorý možno uložiť, a môže byť prerušená alebo spočívať. Pokiaľ ide o absolútnu premlčaciu dobu uplatniteľnú na tento trestný čin, ktorá nemôže byť ani prerušená, ani spočívať, je stanovená na dobu rovnajúcu sa jedenapolnásobku premlčacej doby, ktorá sa v zásade uplatňuje na uvedený trestný čin. Ak pred uplynutím tejto absolútnej premlčacej doby nedošlo k právoplatnému odsúdeniu, trestné stíhanie pre ten istý trestný čin sa musí považovať za premlčané s konečnou platnosťou.

33 V tomto kontexte sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či je s článkom 325 ZFEÚ a článkom 2 ods. 1 dohovoru OFZ zlučiteľná bulharská právna úprava, ktorá stanovuje na pätnásť rokov absolútnu premlčaciu dobu uplatniteľnú na trestné činy podvodu v oblasti DPH a účasti v organizovanej zločineckej skupine, ktorej cieľom je páchanie takýchto trestných činov.

34 Po druhé, keďže skutky, ktoré viedli k trestnému konaniu, boli spáchané v rokoch 2011 a 2012, ratione temporis sa na ne uplatňuje dohovor OFZ. Na jednej strane totiž z článku 2 rozhodnutia 2008/40 vyplýva, že tento dohovor nadobudol v Bulharsku platnosť najneskôr 1. januára 2008. Na druhej strane uvedený dohovor prestal vyvolávať účinky až od 6. júla 2019, keď bol nahradený smernicou OFZ, ako to spresňuje článok 16 tejto smernice (pozri, analogicky, rozsudok zo 16. júla 2026, Lin II, C‑280/25, ďalej len „rozsudok Lin II“, EU:C:2026:586, body 67 a 68).

35 Po tretie z návrhu na začatie prejudiciálneho konania na jednej strane vyplýva, že celková suma podvodu v oblasti DPH, z ktorého spáchania sú osoby dotknuté vo veci samej podozrivé, sa odhaduje na viac ako štyri milióny eur. Takýto podvod treba preto kvalifikovať ako „závažný“ v zmysle článku 325 ZFEÚ a článku 2 ods. 1 dohovoru OFZ (pozri v tomto zmysle rozsudky Lin, body 22 a 79, a Lin II, body 73 a 74).

36 Na druhej strane treba zdôrazniť, že článok 325 ods. 1 ZFEÚ sa vzťahuje nielen na skutky, ktoré skutočne poškodzujú finančné záujmy Únie, ale aj na pokus o spáchanie takýchto skutkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a. i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19, EU:C:2021:1034, bod 187).

37 Rovnako z článku 1 ods. 3 a článku 2 ods. 1 dohovoru OFZ vyplýva, že pokus o spáchanie podvodu poškodzujúceho finančné záujmy Únie treba považovať za takýto podvod v zmysle tohto článku 2 ods. 1 (pozri v tom zmysle rozsudok Lin II, bod 95).

38 Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že založenie a zosnovanie zločineckej skupiny s cieľom páchať trestné činy v oblasti DPH predstavuje podvod poškodzujúci finančné záujmy Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2015, Taricco a i., C‑105/14, EU:C:2015:555, bod 42).

39 Ak by sa teda skutočnosti, ktoré sa kladú za vinu osobám, o ktoré ide vo veci samej, preukázali, tak trestný čin podvodu v oblasti DPH, ako aj trestný čin účasti v organizovanej zločineckej skupine s cieľom spáchať tento podvod, za ktoré sú osoby vo veci samej stíhané pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, by sa mali považovať za závažné podvody poškodzujúce finančné záujmy Únie v zmysle článku 325 ZFEÚ a článku 2 ods. 1 dohovoru OFZ.

40 Z toho vyplýva, že svojou prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 325 ZFEÚ a článok 2 ods. 1 dohovoru OFZ majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je trestné stíhanie závažných podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie nevyhnutne premlčané, ak v dobe pätnásť rokov od spáchania týchto trestných činov nedošlo k právoplatnému odsúdeniu, bez ohľadu na to, či nastal akýkoľvek dôvod prerušenia alebo spočívania premlčania, ako aj akákoľvek nepredvídateľná okolnosť, a bez toho, aby sa zohľadnil stupeň zložitosti veci, keďže takáto doba by podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu mohla viesť k systémovému riziku beztrestnosti takýchto podvodov.

41 V prvom rade treba zdôrazniť, že článok 325 ods. 1 ZFEÚ ukladá členským štátom povinnosť bojovať proti podvodom a iným protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Únie prostredníctvom odrádzajúcich a účinných opatrení. Hoci majú členské štáty voľnosť pri výbere príslušných sankcií, ktoré môžu mať formu administratívnych sankcií, trestnoprávnych sankcií alebo ich kombinácie, musia podľa tohto ustanovenia zabezpečiť, aby prípady závažného podvodu alebo iného závažného protiprávneho konania poškodzujúceho finančné záujmy Únie boli postihnuteľné trestnoprávnymi sankciami účinného a odrádzajúceho charakteru (rozsudok Lin II, bod 109 a citovaná judikatúra).

42 Článok 2 ods. 1 dohovoru OFZ ukladá členským štátom povinnosť prijať nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, že za skutky tvoriace podvody poškodzujúce finančné záujmy Únie sa uložia účinné, primerané a odrádzajúce trestnoprávne sankcie, ktoré zahŕňajú, prinajmenšom v prípadoch závažných podvodov, tresty odňatia slobody s možnosťou vydania (pozri v tomto zmysle rozsudok Lin II, bod 71).

43 V druhom rade v čase skutkových okolností vo veci samej nebol režim premlčania uplatniteľný na trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Únie predmetom harmonizácie zo strany normotvorcu Únie, ku ktorej čiastočne došlo až neskôr prijatím smernice OFZ (rozsudok Lin, bod 81 a citovaná judikatúra), ktorá nie je uplatniteľná na spor dotknutý vo veci samej, ako to vyplýva z bodu 34 tohto rozsudku.

44 Prijatie pravidiel upravujúcich premlčanie trestnej zodpovednosti za trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Únie preto v čase skutkových okolností vo veci samej patrilo do právomoci členských štátov. Tieto štáty sú však povinné dodržiavať pri výkone tejto právomoci povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a najmä z článku 325 ZFEÚ a článku 2 ods. 1 dohovoru OFZ (pozri v tomto zmysle rozsudok Lin, bod 82).

45 V tejto súvislosti musia členské štáty najmä dbať na to, aby pravidlá premlčania stanovené vnútroštátnym právom umožňovali účinné potrestanie trestných činov závažného podvodu poškodzujúceho finančné záujmy Únie, pričom existencia systémového rizika, že takéto trestné činy zostanú trestne nepotrestané, predstavuje prípad nezlučiteľnosti s požiadavkami článku 325 ods. 1 ZFEÚ a článku 2 ods. 1 dohovoru OFZ (pozri v tomto zmysle rozsudky Lin, bod 92, a Lin II, bod 219, ako aj citovanú judikatúru).

46 V treťom a poslednom rade z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že absolútna premlčacia doba, ako je tá, ktorá je dotknutá vo veci samej, prispieva k posilneniu právnej istoty tým, že bráni tomu, aby premlčanie stíhaní mohlo byť donekonečna odďaľované opakovanými aktmi prerušujúcimi toto premlčanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. novembra 2025, Mikroregion Porta Bohemica, C‑539/24, EU:C:2025:919, bod 20 a citovanú judikatúru).

47 Vzhľadom na to však musí byť takáto absolútna premlčacia doba dostatočne dlhá, aby v praxi neznemožnila alebo nadmerne nesťažila ochranu finančných záujmov Únie (pozri, analogicky, rozsudky z 21. januára 2021, Whiteland Import Export, C‑308/19, EU:C:2021:47, body 48 a 49, ako aj z 30. januára 2025, Trenitalia, C‑510/23, EU:C:2025:41, bod 38). S cieľom posúdiť, či je takáto doba dostatočná, treba zohľadniť všetky prvky dotknutého systému premlčania, ako aj stupeň zložitosti konania nevyhnutného na preukázanie dotknutých trestných činov (pozri v tejto súvislosti rozsudky z 21. januára 2021, Whiteland Import Export, C‑308/19, EU:C:2021:47, bod 50, a z 30. januára 2025, Trenitalia, C‑510/23, EU:C:2025:41, bod 39).

48 Súdny dvor tak už rozhodol, že členské štáty sú povinné dbať na zavedenie dostatočne dlhej premlčacej doby na ukončenie trestných konaní začatých proti páchateľom závažných podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie, pričom náležite zohľadnia dĺžku a zložitosť týchto konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2015, Taricco a. i., C‑105/14, EU:C:2015:555, body 46 a 47).

49 V prejednávanej veci, ako bolo zdôraznené v bode 33 tohto rozsudku, sú také trestné činy podvodu v oblasti DPH a účasti v organizovanej zločineckej skupine, ako sú trestné činy vytýkané osobám dotknutým vo veci samej, v bulharskom práve nevyhnutne premlčané, ak v dobe pätnástich rokov od ich spáchania nedošlo k žiadnemu právoplatnému odsúdeniu.

50 V tejto súvislosti na jednej strane, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 44 svojich návrhov, takáto doba pätnásť rokov v zásade ponecháva bulharským orgánom činným v trestnom konaní primeraný čas na ukončenie trestných konaní začatých proti páchateľom takýchto podvodov a na dosiahnutie právoplatného rozsudku o týchto podvodoch pred uplynutím premlčacej doby, ktorá sa na ne vzťahuje, a to aj vtedy, ak tento rozsudok vyžaduje, aby vec bola preskúmaná tromi stupňami súdov.

51 Na druhej strane predkladajúci vnútroštátny súd neposkytol Súdnemu dvoru dostatočné informácie, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že v Bulharsku bolo v praxi nadmerne ťažké vydať rozhodnutie s právnou silou rozhodnutej veci v súvislosti s trestnými činmi závažného podvodu poškodzujúceho finančné záujmy Únie v dobe pätnásť rokov od spáchania týchto trestných činov. V tejto súvislosti treba najmä uviesť, že zmeny ovplyvňujúce zloženie rozhodovacích komôr v samostatných veciach nepostačujú na preukázanie existencie systémového rizika beztrestnosti uvedených trestných činov.

52 Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že na prvú otázku treba odpovedať tak, že článok 325 ZFEÚ a článok 2 ods. 1 dohovoru OFZ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je trestné stíhanie závažných podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie nevyhnutne premlčané, ak v dobe pätnásť rokov od spáchania týchto trestných činov nedošlo k právoplatnému odsúdeniu, bez ohľadu na to, či nastal akýkoľvek dôvod prerušenia alebo spočívania premlčania, ako aj akákoľvek nepredvídateľná okolnosť, pokiaľ takáto doba nevedie v dotknutom členskom štáte k systémovému riziku beztrestnosti takýchto podvodov.

O druhej otázke

53 Druhou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej za trestný čin spočívajúci v uzavretí dohody o spáchaní trestného činu, ako je uvedený v článku 2 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia, možno uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je súčasne vyššia ako horná hranica sadzby trestu odňatia slobody uplatniteľná na trestný čin, ku ktorému táto dohoda smeruje, a súčasne vyššia ako päť rokov.

54 Ako vyplýva z odôvodnení 1 a 3 tohto rámcového rozhodnutia, toto rozhodnutie vychádza zo spoločného prístupu k cezhraničným problémom, akým je organizovaný zločin, a musí na jednej strane zahŕňať trestné činy zvyčajne páchané v rámci zločineckej organizácie a na druhej strane stanoviť tresty zodpovedajúce závažnosti týchto trestných činov voči fyzickým a právnickým osobám, ktoré ich spáchali alebo sú za ne zodpovedné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2024, Volieva, C‑265/23, EU:C:2024:602, bod 38).

55 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že osoby, o ktoré ide vo veci samej, sú stíhané najmä podľa článku 321 Trestného zákona za vedenie organizovanej zločineckej skupiny alebo účasť v nej v zmysle článku 93 bodu 20 tohto zákona, ktorej cieľom bolo páchať podvody v oblasti DPH.

56 Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu vedenie takejto organizovanej zločineckej skupiny a účasť v tejto skupine patria pod trestný čin stanovený v článku 2 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841, teda konanie súvisiace so zločineckou organizáciou spočívajúce v tom, že osoba uzavrie s jednou alebo viacerými inými osobami dohodu o uskutočnení činnosti, ktorá, ak sa uskutoční, povedie k spáchaniu niektorého z trestných činov uvedených v článku 1 tohto rámcového rozhodnutia, a to aj vtedy, ak sa táto osoba nepodieľa na samotnom uskutočňovaní tejto činnosti.

57 Komisia sa však domnieva, že trestné činy uvedené v bode 55 tohto rozsudku patria skôr do pôsobnosti článku 2 písm. a) uvedeného rámcového rozhodnutia, a to konanie súvisiace so zločineckou organizáciou spočívajúce v tom, že osoba konajúca s úmyslom a s vedomím cieľa a všeobecnej činnosti zločineckej organizácie alebo jej zámeru spáchať dotknuté trestné činy sa aktívne podieľa na trestnej činnosti organizácie vrátane poskytovania informácií alebo hmotných prostriedkov, náboru nových členov a všetkých druhov financovania jej činností, s vedomím, že takáto účasť prispeje k uskutočňovaniu trestnej činnosti organizácie.

58 V tejto súvislosti na jednej strane z článku 2 rámcového rozhodnutia 2008/841 vyplýva, že členské štáty majú možnosť ustanoviť za trestný čin buď obe konania uvedené v tomto ustanovení, alebo len jedno z nich. Návrh na začatie prejudiciálneho konania však neumožňuje určiť, akú voľbu vykonal bulharský zákonodarca v tejto súvislosti. Na druhej strane treba pripomenúť, že otázky týkajúce sa výkladu práva Únie kladie vnútroštátny súd v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať [rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 44].

59 Z tejto judikatúry vyplýva, že Súdny dvor nemôže spochybniť posúdenie predkladajúceho vnútroštátneho súdu, podľa ktorého trestné činy vedenia a účasti v organizovanej zločineckej skupine, ktoré sú vytýkané osobám dotknutým vo veci samej, patria do pôsobnosti článku 2 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia. Nepochybne, ak je zjavné, že požadovaný výklad tohto ustanovenia nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, druhá prejudiciálna otázka by mala byť vyhlásená za neprípustnú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2026, NTH Haustechnik, C‑484/24, EU:C:2026:496, bod 44 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci však nejde o taký prípad.

60 V každom prípade, hoci sa režim sankcií stanovený v článku 3 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841 v súvislosti s trestným činom uvedeným v článku 2 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia líši od režimu zavedeného článkom 3 ods. 1 písm. a) uvedeného rámcového rozhodnutia vo vzťahu k trestnému činu uvedenému v jeho článku 2 písm. a), nič to nemení na tom, že odpoveď na druhú otázku položenú predkladajúcim vnútroštátnym súdom by z dôvodov uvedených nižšie zostala rovnaká, ak by sa tento súd v konečnom dôsledku domnieval, že na trestné činy uvedené v bode 55 tohto rozsudku sa vzťahuje tento článok 2 písm. a) toho istého rámcového rozhodnutia, a nie jeho článok 2 písm. b).

61 Vzhľadom na toto spresnenie treba uviesť, že v súlade s článkom 3 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841 musí byť dohoda uvedená v jeho článku 2 písm. b) trestaná buď trestom odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je totožná s hornou hranicou stanovenou pre trestný čin, ku ktorému dohoda smeruje, alebo trestom odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej dva až päť rokov.

62 Podľa ustálenej judikatúry z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a obsah, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ku ktorému treba dospieť tak, že sa vezme do úvahy nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je toto ustanovenie súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. januára 1984, Ekro, 327/82, EU:C:1984:11, bod 11, a z 18. decembra 2025, Slagelse Almennyttige Boligselskab, Afdeling Schackenborgvænge, C‑417/23, EU:C:2025:1017, bod 76).

63 Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 3 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841, treba uviesť, že znenie tohto ustanovenia sa v jeho rôznych jazykových verziách líši. Vo svojom talianskom znení („o compresa tra due e cinque anni“) stanovuje, že za trestný čin uvedený v článku 2 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia možno uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je rovnocenná s tou, ktorá je stanovená pre trestný čin, ku ktorému dohoda smeruje, alebo od dvoch do piatich rokov. Naopak v iných jazykových verziách, ako napríklad v španielskej („con una pena máxima de reclusión de al menos entre dos y cinco años“), dánskej („med en maksimumsfrihedsstraf på mindst mellem to og fem år“), nemeckej („mit einer Freiheitsstrafe im Höchstmaß von mindestens zwei bis fünf Jahren“), gréckej („με ποινή στερητική της ελευθερίας το μέγιστο ύψος της οποίας είναι τουλάχιστο μεταξύ δύο και πέντε ετών“), anglickej („by a maximum term of imprisonment of at least between two and five years“), holandskej („met een maximale vrijheidsstraf van ten minste tussen de twee en de vijf jaar“), portugalskej („com uma pena de prisão com a duração máxima de, pelo menos, dois a cinco anos“) a rumunskej („de o pedeapsă maximă privativă de libertate de cel puțin doi până la cinci ani“) uvedené ustanovenie stanovuje, že za tento trestný čin sa má uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je rovnocenná s tou, ktorá je stanovená pre trestný čin, ku ktorému dohoda smeruje alebo trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je najmenej od dvoch do piatich rokov.

64 To platí rovnako pre formuláciu článku 3 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/841. V talianskej verzii („di durata massima compresa tra due e cinque anni“) teda toto ustanovenie stanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je od dvoch do piatich rokov, zatiaľ čo najmä v španielskej verzii („una pena máxima de reclusión de al menos entre dos y cinco años“), dánskej („med en maksimumsfrihedsstraf på mindst mellem to og fem år“), nemeckej („mit einer Freiheitsstrafe im Höchstmaß von mindestens zwei bis fünf Jahren“), gréckej („η αξιόποινη πράξη την οποία αναφέρει το στοιχείο α) του άρθρου 2 να τιμωρείται με μέγιστη ποινή στερητική της ελευθερίας τουλάχιστον μεταξύ δύο και πέντε ετών“), anglickej („a maximum term of imprisonment of at least between two and five years“), francúzskej („une peine d’emprisonnement maximale comprise entre deux ans et cinq ans au moins“), holandskej („een maximale vrijheidsstraf die ten minste tussen de twee en de vijf jaar bedraagt“), portugalskej („uma pena de prisão com a duração máxima de, pelo menos, dois a cinco anos“) a rumunskej („de o pedeapsă maximă privativă de libertate de cel puțin doi până la cinci ani“) uvedené ustanovenie stanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je najmenej od dvoch do piatich rokov.

65 Formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie však nemôže slúžiť ako jediný základ pre výklad tohto ustanovenia, ani jej nemožno dávať prednosť pred inými jazykovými verziami. Ustanovenia práva Únie sa totiž majú vykladať a uplatňovať jednotne pri zohľadnení existujúcich verzií vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi jednotlivými jazykovými verziami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je toto ustanovenie súčasťou (pozri v tejto súvislosti rozsudky z 27. októbra 1977, Bouchereau, 30/77, EU:C:1977:172, bod 14, a z 21. mája 2026, Höldermann, C‑447/24, EU:C:2026:417, bod 71).

66 V druhom rade treba uviesť, že rámcové rozhodnutie 2008/841 bolo prijaté najmä na základe článku 31 ods. 1 EÚ, ktorého ustanovenia sa nachádzajú v súčasnom článku 83 ods. 1 prvého pododseku ZFEÚ. Tento článok 31 ods. 1 pritom priznával normotvorcovi Únie právomoc minimálnej harmonizácie trestných sankcií. Článok 3 tohto rámcového rozhodnutia preto môže obsahovať iba minimálne ustanovenia týkajúce sa trestov za trestné činy v oblasti organizovaného zločinu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2024, PT (Dohoda uzavretá medzi prokurátorom a páchateľom), C‑432/22, EU:C:2024:987, bod 38].

67 Ako uviedol generálny advokát v bodoch 61 až 64 svojich návrhov, takýto výklad potvrdzujú závery zasadnutia Rady z 24. a 25. apríla 2002 o prístupe, ktorý sa má prijať v súvislosti s aproximáciou trestov. Z toho totiž vyplýva, že odkaz normotvorcu Únie na „hornú hranicu sadzby trestov odňatia slobody najmenej od dvoch do piatich rokov“ nebráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili vyššie horné hranice sadzby trestov.

68 Z právneho základu, všeobecnej štruktúry a účelu rámcového rozhodnutia 2008/841 teda vyplýva, že jeho článok 3 ods. 1 písm. b) nebráni členskému štátu trestať trestný čin uvedený v článku 2 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia trestom odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je vyššia ako päť rokov. Rovnaký výklad platí, čo sa týka článku 3 ods. 1 písm. a) uvedeného rámcového rozhodnutia, pokiaľ ide o sankciu uplatniteľnú na trestný čin uvedený v jeho článku 2 písm. a).

69 V treťom rade tento článok 3 ods. 1 písm. b) nebráni ani tomu, aby členský štát stanovil za trestný čin uvedený v článku 2 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841 trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je vyššia ako horná hranica stanovená pre trestný čin, ku ktorému táto dohoda smeruje.

70 Na jednej strane totiž z tohto článku 2 písm. b) vyplýva, že predmetom uvedenej dohody musí byť spáchanie trestných činov uvedených v článku 1 bode 1 tohto rámcového rozhodnutia, teda trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej štyri roky alebo prísnejší trest. Z toho vyplýva, že samotný normotvorca Únie predpokladal prípad, keď členský štát potrestá trestný čin, ku ktorému táto dohoda smeruje, trestom odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je štyri roky, pričom podľa uvedeného článku 3 ods. 1 písm. b) tomuto členskému štátu umožňuje potrestať účasť na uvedenej dohode trestom odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby vyššou ako štyri roky.

71 Na druhej strane takáto dohoda predstavuje konanie súvisiace so zločineckou organizáciou v zmysle článku 1 bodu 1 tohto rámcového rozhodnutia, teda so štruktúrovanou skupinou, ktorá existuje dlhšie obdobie a ktorú tvoria viac ako dve osoby páchajúce spoločne trestné činy určitej závažnosti, aby priamo alebo nepriamo získali finančný alebo iný hmotný prospech.

72 Ako však pripomínajú odôvodnenia 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2008/841, toto rámcové rozhodnutie bolo prijaté s cieľom posilniť prostriedky na boj proti organizovanému zločinu v rámci Únie a čeliť osobitnému nebezpečenstvu, ktoré predstavujú zločinecké organizácie, ako aj šíreniu týchto organizácií.

73 Preto vzhľadom na význam, ktorý normotvorca Únie prikladá boju proti organizovanému zločinu, ťažkostiam pri odhaľovaní takýchto zločineckých organizácií a závažnosti dôsledkov, ktoré vyplývajú z ich činnosti, sa nemožno domnievať, že článok 3 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/841 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje pre konania uvedené v článku 2 tohto rámcového rozhodnutia trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je vyššia ako tá, ktorá je stanovená pre trestné činy, ktorých spáchanie je cieľom týchto konaní.

74 Vo štvrtom a poslednom rade treba pripomenúť, že zásada primeranosti trestov, ktorá je zakotvená v článku 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie, sa uplatňuje nielen pokiaľ ide o vymedzenie znakov skutkovej podstaty trestného činu, ale aj pokiaľ ide o vymedzenie pravidiel týkajúcich sa prísnosti trestov a posúdenia skutočností, ktoré možno zohľadniť pri ich stanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2026, AK Dlhopolec a i., C‑590/24, EU:C:2026:41, bod 106, ako aj citovanú judikatúru).

75 Táto zásada okrem iného vyžaduje, aby prísnosť sankcie zodpovedala závažnosti dotknutého trestného činu, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku a bez toho, aby išla nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov, ktoré sa týmto trestným činom legitímne sledujú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2026, AK Dlhopolec a i., C‑590/24, EU:C:2026:41, body 105 a 107, ako aj citovanú judikatúru).

76 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania na jednej strane vyplýva, že osoby, o ktoré ide vo veci samej, stíhané za vedenie organizovanej zločineckej skupiny, ktorej cieľom je spáchanie podvodu v oblasti DPH, možno potrestať trestom odňatia slobody na päť až pätnásť rokov, a na druhej strane, že osobám stíhaným za účasť v tejto organizovanej zločineckej skupine možno uložiť trest odňatia slobody na tri až desať rokov.

77 Nezdá sa, že by takéto rozpätie trestov samo osebe prekročilo hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa boja proti organizovanému zločinu, ktorý legitímne sleduje bulharská právna úprava dotknutá vo veci samej.

78 Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/841 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej za trestný čin spočívajúci v uzavretí dohody o spáchaní trestného činu, ako je uvedený v článku 2 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia, možno uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je súčasne vyššia ako horná hranica sadzby trestu odňatia slobody uplatniteľná na trestný čin, ku ktorému táto dohoda smeruje, a súčasne vyššia ako päť rokov.

O trovách

79 Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1. Článok 325 ZFEÚ a článok 2 ods. 1 Dohovoru vypracovaného na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, podpísaného v Bruseli 26. júla 1995 a pripojeného k aktu Rady z 26. júla 1995,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je trestné stíhanie závažných podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Európskej únie nevyhnutne premlčané, ak v dobe pätnásť rokov od spáchania týchto trestných činov nedošlo k právoplatnému odsúdeniu, bez ohľadu na to, či nastal akýkoľvek dôvod prerušenia alebo spočívania premlčania, ako aj akákoľvek nepredvídateľná okolnosť, pokiaľ takáto doba nevedie v dotknutom členskom štáte k systémovému riziku beztrestnosti takýchto podvodov.

2. Článok 3 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia Rady 2008/841/SVV z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej za trestný čin spočívajúci v uzavretí dohody o spáchaní trestného činu, ako je uvedený v článku 2 písm. b) tohto rámcového rozhodnutia, možno uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je súčasne vyššia ako horná hranica sadzby trestu odňatia slobody uplatniteľná na trestný čin, ku ktorému táto dohoda smeruje, a súčasne vyššia ako päť rokov.

Podpisy

* Jazyk konania: bulharčina.

iNázov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.