Účastníci konania
Odôvodnenie
Výrok
Vo veci C‑302/05,
ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES, podaná 28. júla 2005,
Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: B. Schima a D. Recchia, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalobkyňa,
proti
Talianskej republike, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci M. Massella Ducci Teri, avvocato dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovanej,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda druhej komory C. W. A. Timmermans, sudcovia R. Schintgen, P. Kūris, J. Klučka (spravodajca) a G. Arestis,
generálny advokát: M. Poiares Maduro,
tajomník: R. Grass,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1. Svojou žalobou Komisia Európskych spoločenstiev navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že stanovila, že doložku o výhrade vlastníctva možno uplatniť voči tretím veriteľom kupujúceho iba vtedy, ak táto doložka bola potvrdená na každej faktúre, ktorá sa vzťahuje na neskoršie dodávky, má určitý dátum predchádzajúci začatiu exekúcie a je riadne zaznamená v účtovníctve, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Ú. v. ES L 200, s. 35; Mim. vyd. 17/001, s. 226).
Právny rámec
Právna úprava Spoločenstva
2. Cieľom smernice 2000/35 je harmonizácia právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa boja proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci pri dodávke tovarov alebo poskytovaní služieb za odplatu.
3. Článok 1 tejto smernice stanovuje:
„Táto smernica sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie.“
4. Podľa článku 2 tej istej smernice:
„Na účely tejto smernice:
1. pojem ‚obchodné transakcie‘ znamená transakcie medzi podnikmi, alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej správy, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu,
…
3. pojem ‚výhrada vlastníctva‘ znamená zmluvnú dohodu, podľa ktorej predávajúcemu zostáva zachované vlastnícke právo k dotknutému tovaru až do úplného zaplatenia ceny;
…“
5. Článok 4 ods. 1 smernice 2000/35 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia v súlade s ustanoveniami rozhodného [vnútroštátneho – neoficiálny preklad ] práva určeného medzinárodným právom súkromným, aby predávajúcemu zostalo zachované vlastnícke právo k tovaru až do úplného zaplatenia jeho ceny, ak doložka o výhrade vlastníctva bola výslovne dohodnutá medzi kupujúcim a predávajúcim pred odovzdaním [dodaním – neoficiálny preklad ] tovaru.“
6. Podľa odôvodnenia č. 21 tejto smernice:
„Je potrebné zabezpečiť, aby v prípade, ak je klauzula o výhrade vlastníctva podľa použiteľných ustanovení vnútroštátneho práva určených medzinárodným právom súkromným platná, mali veritelia na celom území spoločenstva možnosť uplatniť výhradu vlastníckeho práva bez diskriminácie.“
Vnútroštátna právna úprava
7. Predaj s výhradou vlastníctva upravuje v talianskom práve občiansky zákonník v knihe IV, hlave III, kapitole I, § 3.
8. Podľa článku 1523 tohto zákonníka s názvom „Prechod vlastníckeho práva a nebezpečenstva“:
„Pri predaji na splátky s výhradou vlastníctva nadobúda kupujúci vlastnícke právo k veci zaplatením poslednej splátky ceny, ale nebezpečenstvo spojené s vecou znáša od okamihu jej dodania.“
9. Článok 1524 ods. 1 zákonníka stanovuje, že výhradu vlastníctva možno uplatniť voči veriteľom kupujúceho iba vtedy, ak je dohodnutá písomne v listine s určitým dátumom predchádzajúcim začatiu exekúcie. Odseky 2 a 3 tohto článku upravujú mechanizmus uplatňovania tejto doložky voči tretím nadobúdateľom v prípadoch, keď sú predmetom predaja stroje, ktorých hodnota je vyššia ako 30 000 ITL (približne 16 eur), alebo hnuteľný majetok zapísaný vo verejnom registri.
10. Článok 11 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 231 z 9. októbra 2002 (ďalej len „legislatívny dekrét“) znie takto:
„Výhradu vlastníctva upravenú v článku 1523 občianskeho zákonníka, vyplývajúcu z predchádzajúcej písomnej dohody medzi kupujúcim a predávajúcim možno uplatniť voči tretím veriteľom kupujúceho iba vtedy, ak je potvrdená na každej faktúre, ktorá sa vzťahuje na neskoršie dodávky, má určitý dátum predchádzajúci začatiu exekúcie a je riadne zaznamenaná v účtovníctve.“
Konanie pred podaním žaloby
11. Na Komisiu bola podaná sťažnosť, v ktorej sťažovateľ tvrdil, že článok 4 smernice 2000/35 nebol do talianskej právnej úpravy prebratý správne. Podľa tohto sťažovateľa článok 11 ods. 3 legislatívneho dekrétu ukladá predávajúcemu povinnosť znášať značné administratívne náklady.
12. Po tom, čo Komisia vyzvala Taliansku republiku, aby jej predložila svoje pripomienky k tomuto ustanoveniu vnútroštátnej právnej úpravy s ohľadom na článok 4 smernice, vydala Komisia 18. októbra 2004 odôvodnené stanovisko, v ktorom vyzvala tento členský štát, aby prijal opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s týmto stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.
13. Keďže Komisia nedostala odpoveď, rozhodla sa podať žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
O žalobe
Argumentácia účastníkov konania
14. Komisia tvrdí, že článok 11 ods. 3 legislatívneho dekrétu je v rozpore s článkom 4 ods. 1 smernice 2000/35, ako aj jej duchom.
15. Podľa Komisie sa povinnosť potvrdiť doložku o výhrade vlastníctva na každej faktúre na to, aby ju bolo možné uplatniť voči veriteľom kupujúceho, rovná uloženiu dodatočnej podmienky na ťarchu predávajúceho, ktorý v súlade so smernicou 2000/35 je na to, aby zostal vlastníkom tovaru až do úplného zaplatenia ceny, povinný iba uzavrieť túto doložku s kupujúcim pred dodaním tovaru.
16. Navyše skutočnosť, že podľa článku 11 ods. 3 legislatívneho dekrétu musí byť dátum faktúr určitý a musí predchádzať začatiu exekúcie, je tiež v rozpore s článkom 4 ods. 1 smernice 2000/35, ktorý kladie dôraz na časovú prednosť dohody výslovne dojednanej medzi kupujúcim a predávajúcim.
17. Vo vyjadrení talianska vláda tvrdí, že doložka o výhrade vlastníctva je zamýšľaná ako akcesorická doložka v kúpnej zmluve, ktorej platnosť alebo účinnosť nezávisí od žiadnej osobitnej formálnej podmienky, pretože jedinou podmienkou platnosti je, aby táto doložka bola dohodnutá v okamihu uzavretia kúpnej zmluvy.
18. Článok 11 ods. 3 legislatívneho dekrétu bol prijatý na doplnenie ustanovení občianskeho zákonníka a týka sa iba úpravy uplatniteľnosti doložky o výhrade vlastníctva voči veriteľom kupujúceho, a nie voči tretím nadobúdateľom. Dopĺňa iba článok 1524 ods. 1 občianskeho zákonníka. K tomuto bodu talianska vláda uvádza, že zmena vykonaná článkom 11 ods. 3 legislatívneho dekrétu sa týka iba niektorých kategórií kúpnych zmlúv, predovšetkým predaja s postupným dodaním, pri ktorom môžu byť dodávky rozvrhnuté v čase a týkať sa tovarov, ktoré môžu byť ocenené jednotlivo a môžu mať značnú ekonomickú hodnotu. Okrem toho uvádza, že toto ustanovenie sa týka niektorých typov zmiešaných zmlúv, v ktorých prípade je predávajúci povinný dodať viacero faktúr, rovnako rozvrhnutých v čase.
19. Podľa talianskej vlády je cieľom povinnosti potvrdiť doložku o výhrade vlastníctva v listinách potvrdzujúcich neskoršie plnenie pôvodnej zmluvy najmä dodržanie zásady právnej istoty, ako aj zásady ochrany dôvery tretích osôb, ktoré vstupujú do obchodných vzťahov s detentorom majetku, ktorého vlastníkom je iná osoba.
20. Napokon sa táto vláda odvoláva na úpravu dokazovania v občianskom zákonníku. Z judikatúry talianskeho kasačného súdu vyplýva, že časovú prednosť listiny je možné preukázať na základe akejkoľvek skutkovej okolnosti. Z tohto dôvodu uvedená judikatúra prihliada najmä na vedomosť osoby, voči ktorej sa má doložka uplatniť, o listine.
21. K tomuto poslednému bodu Komisia poznamenáva, že určitosť dátumu možno ľahko preukázať, ale zotrváva na svojej výhrade, podľa ktorej sú podmienky stanovené v článku 11 ods. 3 legislatívneho dekrétu v rozpore s ustanoveniami článku 4 ods. 1 smernice 2000/35.
Posúdenie Súdnym dvorom
22. Na posúdenie dôvodnosti žaloby Komisie je potrebné analyzovať článok 4 ods. 1 smernice 2000/35 a preskúmať, či sa toto ustanovenie dotýka pravidiel prijatých členským štátom v oblasti uplatniteľnosti doložiek o výhrade vlastníctva voči tretím osobám.
23. Na úvod je namieste zdôrazniť, že táto smernica neharmonizuje všetky pravidlá vzťahujúce sa na oneskorené platby v obchodných transakciách, pretože upravuje len niektoré osobitné pravidlá zamerané na boj proti týmto omeškaniam, a to úroky v prípade oneskorenej platby (článok 3), výhradu vlastníctva (článok 4) a postupy vymáhania nesporných pohľadávok (článok 5).
24. Navyše vo viacerých otázkach odkazuje táto smernica na použitie vnútroštátnej právnej úpravy. Ako vyplýva z odôvodnení č. 15 a 19 smernice, ide najmä o prípad rôznych postupov núteného výkonu exekučného titulu, podmienok zastavenia alebo odkladu núteného výkonu tohto titulu, ako aj spôsobov uzatvárania zmlúv.
25. Pokiaľ ide o doložky o výhrade vlastníctva, v ktorých prípade sa odkazuje na vnútroštátnu právnu úpravu, článok 4 ods. 1 smernice 2000/35 stanovuje, že členské štáty zabezpečia v súlade s ustanoveniami vnútroštátneho práva určeného medzinárodným právom súkromným, aby predávajúcemu zostalo zachované vlastnícke právo k tovaru až do úplného zaplatenia jeho ceny, ak doložka o výhrade vlastníctva bola výslovne dohodnutá medzi kupujúcim a predávajúcim pred dodaním tovaru.
26. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že upravuje účinky doložky o výhrade vlastníctva voči kupujúcemu a predávajúcemu, ktorý si môže zachovať vlastnícke právo k tovaru až do úplného zaplatenia. Toto ustanovenie tiež stanovuje, že podmienkou platnosti takejto doložky je, aby bola výslovne dohodnutá medzi kupujúcim a predávajúcim pred dodaním tovaru.
27. Je potrebné dodať, že odkaz na vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa uplatnia na základe medzinárodného práva súkromného, vykonaný článkom 4 ods. 1 smernice 2000/35, sa týka podmienok platnosti doložky o výhrade vlastníctva.
28. Podľa tohto ustanovenia v spojení s odôvodnením č. 21 smernice 2000/35 totiž zákonodarca Spoločenstva považoval za potrebné zabezpečiť, aby veritelia mohli uplatniť doložku o výhrade vlastníctva bez diskriminácie na celom území Spoločenstva v prípade, ak je táto doložka platná podľa vnútroštátnych ustanovení, ktoré sa uplatnia na základe medzinárodného práva súkromného. Možnosť veriteľov uplatniť túto doložku sa javí ako osobitný príspevok k boju proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách.
29. So zreteľom na znenie článku 4 ods. 1 smernice 2000/35 a účel tejto smernice však z uvedeného ustanovenia nemožno vyvodzovať, že sa má vzťahovať aj na iné pravidlá, ako sú tie, ktoré výslovne upravujú na jednej strane možnosť predávajúceho a kupujúceho výslovne sa dohodnúť na doložke o výhrade vlastníctva pred dodaním tovaru a na druhej strane možnosť predávajúceho ponechať si vlastnícke právo k tovaru až do úplného zaplatenia.
30. Pravidlá, o ktoré ide v tomto prípade, týkajúce sa uplatniteľnosti doložky o výhrade vlastníctva voči tretím osobám, ktorých práva nie sú dotknuté smernicou 2000/35, teda zostávajú upravované výlučne vnútroštátnymi právnymi poriadkami členských štátov.
31. Za týchto okolností Talianska republika tým, že stanovila, že doložku o výhrade vlastníctva možno uplatniť voči tretím veriteľom kupujúceho iba vtedy, ak táto doložka bola potvrdená na každej faktúre, ktorá sa vzťahuje na neskoršie dodávky, má určitý dátum predchádzajúci začatiu exekúcie a je riadne zaznamená v účtovníctve, neporušila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 4 ods. 1 smernice 2000/35.
32. Z tohto dôvodu je potrebné žalobu Komisie zamietnuť.
O trovách
33. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Talianska republika navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Komisia Európskych spoločenstiev je povinná nahradiť trovy konania.