<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-653/19 PPU</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62019CC0653</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:983">EU:C:2019:983</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>12</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>12</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Návrhy generálneho advokáta – G. Pitruzzella – Vec C‑653/19 (PPU)</HT></P><P><HT TYPE="SC">Specializirana prokuratura</HT></P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Giovanni Pitruzzella</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20191119">19. novembra 2019</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: francúzština.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Vec C‑653/19 (PPU)</HT></P><P>Trestné konanie proti</P><P>DK,</P><P>za účasti:</P><P>Specializirana prokuratura</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko)]</HT></P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Návrh na začatie prejudiciálneho konania</KEYWORD><KEYWORD>Justičná spolupráca v trestných veciach</KEYWORD><KEYWORD>Smernica (EÚ) 2016/343</KEYWORD><KEYWORD>Prezumpcia neviny</KEYWORD><KEYWORD>Dôkazné bremeno</KEYWORD><KEYWORD>Rozhodnutie o vine</KEYWORD><KEYWORD>Súdne preskúmanie ponechania osoby vo vyšetrovacej väzbe</KEYWORD></INDEX></INTERMEDIATE><CONTENTS.CONCLUSION><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Trestnoprávne systémy členských štátov sú vo veľkej miere charakterizované ťažko prekonateľným rozporom. Popri tom, ako robia svätou zásadu prezumpcie neviny, ktorá je skutočným základom európskej trestnoprávnej identity, sa masívne uchyľujú k využívaniu vyšetrovacej väzby.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P>Pozri na účely komparatívnej štúdie VAN KALMTHOUT, A. M., KNAPEN, M. M., MORGENSTERN, C. (vyd.): <HT TYPE="ITALIC">Pre‑trial Detention in the European Union</HT>. Wolf Legal Publishers, 2009, s. 994.</P></NOTE> Otázka, s ktorou je Súdny dvor konfrontovaný v rámci predmetného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, je tá, či a v akej miere sa smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z <DATE ISO="20160309">9. marca 2016</DATE> o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="065" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2016">Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1</REF.DOC.OJ>.</P></NOTE> podarilo vylepšiť, pokiaľ ide o právny režim vyšetrovacej väzby, neúplnú a nevyváženú povahu oblasti trestnej justície Európskej únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>Ak mám použiť výraz, ktorý použil Európsky parlament v bode 5 svojho uznesenia z <DATE ISO="20140227">27. februára 2014</DATE> obsahujúceho odporúčania určené Komisii o revízii európskeho zatykača [P7_TA(2014)0174].</P></NOTE></TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">A.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Smernica 2016/343</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>Z odôvodnenia 16 smernice 2016/343 vyplýva, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0001" REF.END="QE0001"/>prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. … Nemali by tým byť dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napríklad rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, pod podmienkou,<?PAGE NO="2"?> že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osobu za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>Odôvodnenie 22 smernice 2016/343 uvádza, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0002" REF.END="QE0002"/>dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočíva na prokuratúre a v prípade akýchkoľvek pochybností by sa malo rozhodnúť v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby. Prezumpcia neviny by sa porušila, ak by sa dôkazné bremeno prenieslo z prokuratúry na obhajobu bez toho, aby tým boli dotknuté úradné vyšetrovacie právomoci súdu, nezávislosť súdnej moci pri posudzovaní viny podozrivej alebo obvinenej osoby a používanie skutkových domnienok alebo právnych domnienok týkajúcich sa trestnej zodpovednosti podozrivej alebo obvinenej osoby. Takéto domnienky by mali byť primerane limitované, pričom sa zohľadní závažnosť veci a dodrží sa právo na obhajobu a použité prostriedky by mali byť primerané sledovanému zákonnému cieľu. Takéto domnienky by mali byť vyvrátiteľné a v každom prípade by sa mali použiť len vtedy, ak je dodržané právo na obhajobu<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>Článok 1 tejto smernice znie takto:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0003" REF.END="QE0003"/>Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa:</P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>práva byť prítomný na súdnom konaní v trestnom konaní.<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/></TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>Článok 2 smernice 2016/343 stanovuje, že táto smernica <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0004" REF.END="QE0004"/>sa vzťahuje na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní. Uplatňuje sa vo všetkých štádiách trestného konania, a to od momentu, keď je osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu alebo údajného trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>Článok 6 smernice 2016/343 s názvom <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0005" REF.END="QE0005"/>Dôkazné bremeno<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/> stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="006.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0006" REF.END="QE0006"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Tým nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="006.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Členské štáty zabezpečia, aby sa v prípade akýchkoľvek pochybností o vine rozhodlo v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, a to aj vtedy, keď súd posudzuje otázku, či by daná osoba mala byť oslobodená.<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">B.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Bulharské právo</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>Článok 270 Nakazatelen procesualen kodeks (Trestný poriadok) stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="270.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0007" REF.END="QE0007"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Otázkou zmeny donucovacieho opatrenia sa možno zaoberať kedykoľvek počas sporového konania. V prípade zmeny okolností možno podať na tom istom súde nový návrh týkajúci sa donucovacieho opatrenia.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="270.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Súd rozhodne uznesením na verejnom pojednávaní.<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="3"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>Pán DK sa nachádzal na mieste, kde došlo k streľbe, počas ktorej bola jedna osoba usmrtená a druhá osoba vážne zranená. Po streľbe ostal DK na mieste činu a vydal sa polícii. Na základe týchto skutočností bol obvinený z účasti na organizovanej zločineckej skupine a z vraždy, a <DATE ISO="20160611">11. júna 2016</DATE> bol vzatý do vyšetrovacej väzby. Prokurátor tvrdí, že DK je zodpovedný za smrť obete. DK tvrdí, že konal v rámci nutnej obrany.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>Trestné konanie voči DK vstúpilo do fázy súdneho konania <DATE ISO="20171109">9. novembra 2017</DATE>. DK podal prvú žiadosť o prepustenie na slobodu <DATE ISO="20180205">5. februára 2018</DATE>, ktorá bola zamietnutá. DK podal v tomto zmysle minimálne šesť ďalších žiadostí. Všetky boli zamietnuté, či už súdom prvého stupňa alebo súdom druhého stupňa. Všetky tieto žiadosti boli preskúmané s ohľadom na zákonnú požiadavku týkajúcu sa existencie nových okolností spochybňujúcich zákonnosť väzby.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd uvádza, že prokurátor nemusel podať ani jednu žiadosť o ponechanie osoby vo vyšetrovacej väzbe. Táto väzba pokračuje dovtedy, kým obhajoba nie je schopná predložiť dôkaz o zmene okolností v zmysle článku 270 bulharského Trestného poriadku. Vnútroštátny súd môže nariadiť prepustenie na slobodu, iba ak bude obhajoba schopná presvedčivým spôsobom preukázať, že došlo k zmene okolností. Podľa vnútroštátneho súdu článok 270 tohto Trestného poriadku prenáša dôkazné bremeno z prokuratúry na obhajobu a zavádza tým prezumpciu zákonnosti ponechania osoby vo väzbe, pričom vyvrátenie tejto domnienky prislúcha obhajobe. Pochybuje, že takýto prístup je v súlade s odôvodnením 22 a článkom 6 smernice 2016/343. Vnútroštátny súd tiež odkazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0008" REF.END="QE0008"/>ESĽP<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/>) z <DATE ISO="20190827">27. augusta 2019</DATE>, Magnitskiy a i. v. Rusko<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>CE:ECHR:2019:0827JUD003263109.</P></NOTE>, v ktorom ESĽP rozhodol, že prezumpcia v prospech oslobodenia je vyvrátená, pokiaľ vnútroštátne právo umožňuje zachovanie vyšetrovacej väzby v prípade, že neexistujú nové okolnosti, a keď to vedie k preneseniu dôkazného bremena na obhajobu. Vnútroštátne právo by teda mohlo byť v rozpore aj s článkom 5 ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme <DATE ISO="19501104">4. novembra 1950</DATE> (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0009" REF.END="QE0009"/>EDĽP<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd okrem toho uvádza, že vnútroštátne právo nestanovuje žiadnu maximálnu dobu trvania vyšetrovacej väzby, ani žiadne jej pravidelné preskúmanie bez návrhu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>Za týchto podmienok sa Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) rozhodol prerušiť konanie a rozhodnutím doručeným do kancelárie Súdneho dvora <DATE ISO="20190904">4. septembra 2019</DATE>, potvrdeným <DATE ISO="20190927">27. septembra 2019</DATE>, položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0010" REF.END="QE0010"/>Je vnútroštátna právna úprava, ktorá počas trestného súdneho konania podmieňuje vyhovenie návrhu obhajoby na zrušenie väzby obvineného existenciou zmeny okolností, v súlade s článkom 6 a odôvodnením 22 smernice 2016/343, ako aj s článkami 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie?<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/></P></QUOT.S></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Konanie na Súdnom dvore</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný <DATE ISO="20190904">4. septembra 2019</DATE>. Súdny dvor z dôvodu pochybností, ktoré mal o štádiu konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, zaslal tomuto súdu žiadosť o informácie, na ktorú tento súd odpovedal <DATE ISO="20190913">13. septembra 2019</DATE>. Dňa <DATE ISO="20190925">25. septembra 2019</DATE> vnútroštátny súd informoval Súdny dvor, že rozhodnutie o prepustení DK na slobodu bolo zrušené súdom druhého stupňa. Vnútroštátny súd zorganizoval <DATE ISO="20190927">27. septembra 2019</DATE><?PAGE NO="4"?> mimoriadne pojednávanie, v priebehu ktorého DK podal novú žiadosť o prepustenie na slobodu. Za týchto podmienok Súdny dvor rozhodnutím z <DATE ISO="20191001">1. októbra 2019</DATE> rozhodol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania bude prerokovaný v naliehavom konaní na základe článku 107 ods. 1 jeho rokovacieho poriadku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>Písomné pripomienky predložili DK a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo pred Súdnym dvorom <DATE ISO="20191107">7. novembra 2019</DATE>, bola vypočutá iba Komisia.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Analýza</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">A.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Úvodné úvahy</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora v podstate pýta, či je v súlade s článkom 6 smernice 2016/343 a prípadne s Chartou vnútroštátna trestnoprávna úprava, podľa ktorej rozhodnutie o vyšetrovacej väzbe možno v štádiu trestného súdneho konania zrušiť iba v prípade existencie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0011" REF.END="QE0011"/>nových okolností<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/>. Výklad prejudiciálnej otázky však musí byť obohatený o ďalšie dôvody rozhodnutia vnútroštátneho súdu, z ktorých trochu presnejšie vyplýva, že táto otázka je položená v súvislosti s otázkou dôkazného bremena. Inými slovami, je v súlade s článkom 6 smernice 2016/343 právna úprava, ktorá od obvineného, ktorý chce dosiahnuť zrušenie svojej predbežnej väzby, vyžaduje preukázanie existencie nových okolností?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>Jednoduchosť otázky položenej Súdnemu dvoru neodráža základné problematiky, ktorá táto otázka vznáša v oblasti európskeho trestného priestoru.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Táto otázka sa totiž kladie v osobitnom kontexte. Vnútroštátny súd dosť znepokojivým spôsobom opisuje stav vnútroštátneho práva uplatniteľného v oblasti vyšetrovacej väzby. Predovšetkým, len čo sa trestné konanie dostane do štádia súdneho konania, vyšetrovacia väzba nemá žiadne časové obmedzenia. Je síce pravda, že článok 270 bulharského Trestného poriadku stanovuje, že obvinený môže <HT TYPE="ITALIC">kedykoľvek</HT> požiadať o zrušenie svojej vyšetrovacej väzby, zdá sa však, že v praxi je mimoriadne zložité dosiahnuť skutočné prepustenie na slobodu alebo zmenu donucovacieho opatrenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>Ako Komisia uviedla na pojednávaní, samotné znenie článku 270 bulharského Trestného procesného poriadku nedefinuje príslušné úlohy obhajoby a prokuratúry, ani požadovanú úroveň dôkazov, ani okolnosti, ktoré možno považovať za <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0012" REF.END="QE0012"/>nové<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/> v zmysle tohto ustanovenia, čo by podľa mňa mohlo ponechať istú mieru voľnej úvahy vnútroštátnemu súdu, keď má uplatniť toto ustanovenie, pokiaľ mu v tom nebránia iné prvky vnútroštátneho práva, ktoré neboli v tomto spise uvedené.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>Nemôžem si preto odpustiť vyjadriť obavy v súvislosti s touto situáciou. Tieto obavy majú dve úrovne: najprv na úrovni <HT TYPE="ITALIC">micro</HT> vo vzťahu k osobnej situácii DK; potom na úrovni <HT TYPE="ITALIC">macro</HT> vo vzťahu k tomu, čo táto vec hovorí o realite európskeho trestného priestoru.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>Po prvé DK je obvinenou osobou: obvinená osoba je však osobou, ktorá ešte nemôže byť považovaná za vinnú a ktorá je dokonca potenciálne nevinná. Môžeme byť úplne vyrovnaní s myšlienkou, že jej väzba je časovo neobmedzená? Nejde o slovné prekrútenie naďalej hovoriť o <HT TYPE="ITALIC">predbežnej</HT> väzbe? Hoci mi samozrejme neprináleží hodnotiť voľbu, ktorú uskutočnili členské štáty prijatím systémov vo veľkej miere využívajúcich vyšetrovaciu väzbu,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>A to tým viac, že bez problémov uznávam, že táto voľba je očividne diktovaná aj úvahami súvisiacimi s ochranou verejnej bezpečnosti.</P></NOTE>zdá sa mi, že každá analýza týkajúca sa tejto tematiky musí mať na pamäti, že sú to potenciálne <HT TYPE="ITALIC">ne</HT>vinné osoby, ktoré vo všeobecnosti v skôr úbohých podmienkach čakajú na to, aby sa rozhodlo o ich trestnom osude.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="5"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>Po druhé moje obavy sú opodstatnené takmer neexistujúcim stavom európskej harmonizácie v tejto oblasti, ako sa pokúsim preukázať nižšie. Táto vec nás núti konštatovať hranice únijného práva. Pri tak základnej otázke, akou je tá, ktorá sa týka doby trvania vyšetrovacej väzby a podmienok, za ktorých možno rozhodnutie o vyšetrovacej väzbe napadnúť pred súdom, možno iba s ľútosťou konštatovať, že právo Únie má slabú účinnosť. Nemôžeme však všetko ospravedlniť nedostatkom právomoci Únie konať v tejto oblasti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>Samozrejme, pokiaľ ide o oblasť trestného práva, to, čo nie je garantované Úniou, to môže garantovať ESĽP. Túto vec by sme teda mohli považovať za príležitosť pre Súdny dvor splniť si svoju úlohu navigátora právomocí.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Ak si tento pojem môžem vypožičať od dekana G. Vedela.</P></NOTE> Je zrejmé, že to, čo nie je upravené právom Únie, sa nemusí nevyhnutne nachádzať mimo tohto práva. Vrátim sa k tomu neskôr, ale ESĽP rozvinul dôležité zásady, ktoré upravujú mieru voľnej úvahy štátov, ktoré sú stranami EDĽP, v súvislosti s rozhodnutiami o vyšetrovacej väzbe. Ako dlho ešte by však DK musel ostať vo vyšetrovacej väzbe, kým by dosiahol rozsudok štrasburského súdu? Môže ho vôbec sám dosiahnuť, keď jeho právni zástupcovia sa možno z ekonomických dôvodov nedostavili na pojednávanie pred Súdny dvor?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>Okrem otázky vzťahov medzi systémami je naliehavé, aby sa normotvorca Únie zaoberal otázkou harmonizácie, hoci len minimálnej, predbežnej väzby, pretože v konečnom dôsledku je ohrozený európsky trestný priestor. Justičná spolupráca v trestných veciach totiž môže existovať, len ak sa posilní vzájomná dôvera medzi členskými štátmi a táto dôvera sa nemôže pokojne nastoliť, ak členské štáty uplatňujú tak protikladné štandardy, najmä v oblasti vyšetrovacej väzby, ktorá, pripomínam, predstavuje výnimku – ktorá musí ostať čo možno najviac limitovaná – zo základnej zásady našej právnej civilizácie, ktorou je právo na osobnú slobodu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>Bez ohľadu na moje obavy a ľútosť, pokiaľ ide o súčasný stav práva Únie, musím preto po dôkladnej právnej analýze konštatovať, že situácia DK nenachádza riešenie v smernici 2016/343.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">B.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O prejudiciálnej otázke</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Ukladá článok 6 smernice 2016/343 členským štátom povinnosť stanoviť, že dôkazné bremeno spočíva na prokuratúre, keď obhajoba žiada o zrušenie vyšetrovacej väzby v prípade, že táto väzba pokračuje po tom, ako trestné konanie vstúpilo do fázy súdneho konania? Na účely odpovede na túto otázku sa pokúsim preukázať po prvé na to, že smernica 2016/343 nestanovuje žiadne pravidlo týkajúce sa podmienok, za ktorých možno napadnúť rozhodnutie o ponechaní osoby vo vyšetrovacej väzbe. Po druhé tento predbežný záver podrobím skúške za pomoci judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa smernice 2016/343 a rozhodnutí o vyšetrovacej väzbe. Po tretie moju analýzu ukončím pripomenutím požiadaviek ESĽP.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Doslovný, systematický, historický a teleologický výklad smernice 2016/343</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Na začiatok uvádzam, že vzťah medzi situáciou, o akú ide vo veci samej, a článkom 6 smernice 2016/343 nie je úplne zrejmý.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Je síce pravda, že smernica 2016/343 stanovuje, že sa vzťahuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0013" REF.END="QE0013"/>na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Článok 2 smernice 2016/343.</P></NOTE>. Je nesporné, že DK patrí do osobnej pôsobnosti smernice 2016/343.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="6"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Okrem toho táto smernica sa uplatňuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0014" REF.END="QE0014"/>vo všetkých štádiách trestného konania<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="201C" ID="QE0014"/>, teda od momentu, keď je osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Pozri článok 2 smernice 2016/343.</P></NOTE> Obdobie, počas ktorého je obvinená osoba umiestnená do vyšetrovacej väzby, sa v plnom rozsahu radí do tohto konania, na základe čoho situácia, o akú ide vo veci samej, v zásade patrí do pôsobnosti smernice 2016/343.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Pozri analogicky rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180919">19. septembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Je však jasné, že každý článok tejto smernice sa nevyhnutne neuplatňuje vo všetkých štádiách trestného konania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Pozri najmä články 8 a 9 smernice 2016/343, ktoré zakotvujú, postupne, právo byť prítomný na súdnom konaní a právo na nové súdne konanie.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Je však účelom článku 6 smernice 2016/343 upravovať otázku dôkazného bremena v konaniach, ktoré smerujú k spochybneniu ponechania osoby vo vyšetrovacej väzbe? Nie som o tom presvedčený.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>V tejto súvislosti treba uviesť, že tento článok patrí do širšej kapitoly, ktorá sa venuje prezumpcii neviny. Smernica 2016/343 tak stanovuje členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Pozri článok 3 smernice 2016/343.</P></NOTE> Predovšetkým verejné vyhlásenia orgánov verejnej moci a súdne rozhodnutia nesmú označovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú, pokiaľ sa vina daného podozrivého alebo obvineného nepreukázala zákonným spôsobom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Pozri článok 4 ods. 1 smernice 2016/343.</P></NOTE> Tým však <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0015" REF.END="QE0015"/>nie sú dotknuté úkony prokuratúry, ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, <HT TYPE="ITALIC">ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch</HT><QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Článok 4 ods. 1 smernice 2016/343. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>. Pokiaľ ide o spôsob, akým musí byť prezumpcia neviny zachovaná vo verejných vyhláseniach a predbežných rozhodnutiach procesnej povahy, znenie článku 4 smernice 2016/343 môže byť užitočne objasnené výkladom odôvodnenia 16 tejto smernice, z ktorého vyplýva, že žalobe nemožno vytýkať, že označuje dotknutú osobu za potenciálne vinnú. Rešpektovaním prezumpcie neviny nie sú <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0016" REF.END="QE0016"/>dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy…, ako sú napríklad <HT TYPE="ITALIC">rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe</HT>, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osobu za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy <HT TYPE="ITALIC">môže mať</HT> príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú <HT TYPE="ITALIC">dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby</HT> na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by <HT TYPE="ITALIC">mohlo</HT> obsahovať odkaz na tieto prvky<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Odôvodnenie 16 smernice 2016/343. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>. Ak je tu teda odkaz na rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, je to výlučne v súvislosti s otázkou vyhlásení orgánov verejnej moci a súdnych orgánov, ktorým smernica zakazuje označovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o dôkazné bremeno ako také, článok 6 ods. 1 smernice 2016/343 – ktorého sa konkrétne týka prejudiciálna otázka – ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby dôkazné bremeno <HT TYPE="ITALIC">pri zisťovaní viny</HT> podozrivých alebo obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Tým <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0017" REF.END="QE0017"/>nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy, ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Článok 6 ods. 1 smernice 2016/343.</P></NOTE>. V prípade pochybností sa rozhodne v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0018" REF.END="QE0018"/>a to aj vtedy, keď súd posudzuje otázku, či by daná osoba mala byť oslobodená<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Článok 6 ods. 2 smernice 2016/343.</P></NOTE>. Odôvodnenie 22 smernice 2016/343 sa snaží vysvetliť zámer normotvorcu. Vyplýva z neho, že ide o dôkazné bremeno pri zisťovaní <HT TYPE="ITALIC">viny</HT> podozrivých a obvinených osôb a že toto dôkazné bremeno musí spočívať na prokuratúre. Normotvorca Únie zdá sa uznal možnosť použiť skutkové alebo právne domnienky týkajúce sa trestnej zodpovednosti podozrivej alebo<?PAGE NO="7"?> obvinenej osoby bez toho, aby tieto domnienky narušili zásadu prezumpcie neviny za podmienky, že sú <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0019" REF.END="QE0019"/>primerane limitované, pričom sa zohľadní závažnosť veci a dodrží sa právo na obhajobu a použité prostriedky by mali byť primerané sledovanému zákonnému cieľu. Takéto domnienky by mali byť vyvrátiteľné a v každom prípade by sa mali použiť len vtedy, ak je dodržané právo na obhajobu<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Odôvodnenie 22 smernice 2016/343. Veľmi podrobný charakter znenia tohto odôvodnenia je v protiklade so stručnejšou formuláciou článku 6 smernice 2016/343, ktorý neobsahuje žiadnu zmienku o domnienkach uvedených v preambule.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Ak teda článok 4 smernice 2016/343 výslovne odkazuje na predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ako sú rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Ako vyplýva z odôvodnenia 16 smernice 2016/343.</P></NOTE> treba konštatovať, že článok 6 tejto smernice neobsahuje takýto odkaz. To isté platí pre odôvodnenie 22 danej smernice. Podľa mňa sa to vysvetľuje skutočnosťou, že normotvorca Únie sa tu nachádza v inej fáze trestného konania, ktorou je fáza preukazovania viny.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Znenie odôvodnení 36 a 37 zdá sa potvrdzuje názor normotvorcu, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0020" REF.END="QE0020"/>rozhodnutie o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="201C" ID="QE0020"/> je v zásade rozhodnutie vydané na konci konania.</P></NOTE> Článok 4 smernice 2016/343 má, pokiaľ ide o rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, za jediný cieľ zabezpečiť, aby tieto rozhodnutia neoznačovali obvinené osoby za vinné. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vyšetrovacej väzbe nie je rozhodnutím o vine daných osôb, ako to okrem iného výslovne stanovuje smernica,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Pôsobnosť článku 4 smernice 2016/343 sa tým jasne ohraničuje od pôsobnosti článku 6 tejto smernice. Článok 4 smernice 2016/343 sa uplatňuje na verejné vyhlásenia orgánov verejnej moci, ako aj súdne rozhodnutia okrem rozhodnutí o vine, ale vrátane predbežných rozhodnutí procesnej povahy, medzi ktoré patria rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe. Naproti tomu článok 6 danej smernice sa má uplatňovať iba na rozhodnutia, ktoré sa podľa mňa týkajú meritórneho rozhodnutia o vine. Na účely ďalšieho príkladu tohto odlíšenia pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190905">5. septembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>AH a i. (Prezumpcia neviny)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑377/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:670">EU:C:2019:670</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> toto rozhodnutie podľa môjho názoru nepatrí do pôsobnosti článku 6 smernice 2016/343.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>Tento výklad sa mi nezdá byť vyvrátený znením článku 6 ods. 2 smernice 2016/343, ktorý stanovuje, že v prípade akýchkoľvek pochybností sa rozhodne v prospech obvinenej osoby. Keďže k rozhodnutiu o vyšetrovacej väzbe dôjde pred rozhodnutím o vine – to znamená vo fáze trestného konania, v ktorej nemožno nadobudnúť žiadne presvedčenie o vine a ktorá teda ešte nevyhnutne obsahuje pochybnosť – ak by sme sa mali domnievať, že článok 6 ods. 2 smernice 2016/343 sa uplatňuje aj na rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, prípady umiestnenia osôb do vyšetrovacej väzby by sa scvrkli, ako správne uvádza Komisia, ako šagrénová koža.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Išlo by predovšetkým o prípady <HT TYPE="ITALIC">flagrante delicto</HT> alebo o tie, v ktorých došlo k nevyvrátiteľným priznaniam, ak takéto priznania existujú. EDĽP robí zo samotnej existencie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0021" REF.END="QE0021"/>dôvodné[ho] podozrenia zo spáchania trestného činu<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="201C" ID="QE0021"/> – a nie z istoty – podmienku uplatnenia výnimky z práva na osobnú slobodu a bezpečnosť: pozri článok 5 ods. 1 písm. c) EDĽP.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>Obmedzený výklad článku 6 smernice 2016/343 v tom zmysle, že jeho účelom nie je upravovať otázku rozdelenia dôkazného bremena na účely prijatia rozhodnutí o vyšetrovacej väzbe, sa mi zdá byť podporený aj historickou analýzou tejto smernice. Bod 16 dôvodovej správy k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>COM(2013) 821 final.</P></NOTE> uvádza, že podľa Komisie vzhľadom na to, že na úrovni Únie boli už podniknuté iné iniciatívy v oblasti vyšetrovacej väzby, <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0022" REF.END="QE0022"/>vyšetrovacia väzba nie je<?PAGE NO="8"?> predmetom tejto smernice<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="201C" ID="QE0022"/>. Dodnes obmedzený dosah týchto iných legislatívnych iniciatív<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>Podľa mojich vedomostí nedošlo k žiadnemu konkrétnemu následku Zelenej knihy zo <DATE ISO="20110614">14. júna 2011</DATE> <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0023" REF.END="QE0023"/>Posilnenie vzájomnej dôvery v európskom justičnom priestore – Zelená kniha o uplatňovaní trestnoprávnych predpisov EÚ v oblasti pozbavenia osobnej slobody<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="201C" ID="QE0023"/> [KOM(2011) 327 v konečnom znení]. Komisia odkázala v bode 16 dôvodovej správy k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní [COM(2013) 821 final] tiež na rámcové rozhodnutie Rady 2009/829/SVV z <DATE ISO="20091023">23. októbra 2009</DATE> o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozhodnutia o opatreniach dohľadu ako alternatíve väzby medzi členskými štátmi Európskej únie (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="294" PAGE.FIRST="20" DATE.PUB="2009">Ú. v. EÚ L 294, 2009, s. 20</REF.DOC.OJ>). Cieľom tohto rámcového rozhodnutia je, ako možno predpokladať z jeho názvu, podporovať vzájomné uznávanie alternatívnych opatrení k vyšetrovacej väzbe: nesmeruje teda k úprave samotnej vyšetrovacej väzby. Okrem toho uznáva, že právo na použitie opatrenia v trestnom konaní nezahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody ako alternatívy väzby je <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0024" REF.END="QE0024"/>vec práva a postupov členského štátu, v ktorom sa trestné konanie vedie<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="201C" ID="QE0024"/> (článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2009/829).</P></NOTE> nemôže odôvodniť výklad smernice 2016/343, ktorý ide nad rámec toho, čo smernica povoľuje. Okrem toho v tejto súvislosti uvádzam, že návrh Parlamentu zahrnúť výslovný odkaz na vyšetrovaciu väzbu iba do znenia článku 4, nebol prijatý.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Pozri pozmeňujúci návrh 41 dôvodovej správy k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (dok. A8‑0133/2015).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>Ako som pripomenul vyššie, cieľom smernice 2016/343 je posilniť <HT TYPE="ITALIC">určité</HT> aspekty prezumpcie neviny na účely posilnenia vzájomnej dôvery členských štátov vo svoje systémy trestného súdnictva a vzájomné uznávanie rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P>Pozri odôvodnenia 2 a 4 smernice 2016/343.</P></NOTE> Z tohto dôvodu smernica 2016/343 zaviedla <HT TYPE="ITALIC">minimálne</HT> pravidlá v súlade so svojím právnym základom,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>A síce článok 82 ZFEÚ, ktorého druhý odsek stanovuje prijatie minimálnych pravidiel <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0025" REF.END="QE0025"/>s cieľom uľahčiť v potrebnom rozsahu vzájomné uznávanie rozsudkov a iných justičných rozhodnutí, ako aj policajnú a justičnú spoluprácu v trestných veciach, ktoré majú cezhraničný rozmer<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/>. Tieto minimálne pravidlá musia okrem toho zohľadniť rozdiely medzi právnymi tradíciami a systémami členských štátov a nebránia možnosti zachovať alebo zaviesť vyššiu úroveň ochrany.</P></NOTE> ktoré sa týkajú iba <HT TYPE="ITALIC">určitých</HT> aspektov prezumpcie neviny v trestných konaniach.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P>Pozri odôvodnenia 4 a 9 a článok 1 smernice 2016/343.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>Judikatúra Súdneho dvora až doteraz obzvlášť trvala na tejto minimálnej harmonizácii, aby obmedzila dosah smernice 2016/343, pokiaľ ide o vnútroštátne systémy vyšetrovacej väzby.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Smernica 2016/343 a rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe v judikatúre Súdneho dvora</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>Súdny dvor mal vo svojom prvom rozsudku Milev<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161027">27. októbra 2016</DATE> (<NO.CASE>C‑439/16 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:818">EU:C:2016:818</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> rozhodnúť o tom, či je s článkami 3 a 6 smernice 2016/343 zlučiteľné stanovisko Najvyššieho bulharského súdu, ktoré vnútroštátnym súdom príslušným rozhodovať o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vyšetrovacej väzbe priznalo možnosť rozhodnúť, či ponechanie obvineného vo vyšetrovacej väzbe počas sporovej časti trestného konania muselo podliehať súdnemu preskúmaniu týkajúcemu sa aj otázky, či pretrvávalo dôvodné podozrenie, že spáchal trestný čin, ktorý sa mu vytýkal. Keďže táto otázka bola položená v čase, keď smernica 2016/343 bola účinná, ale lehota na jej prebratie ešte neuplynula, Súdny dvor sa obmedzil na pripomenutie povinností, ktoré zaväzujú členské štáty počas tohto osobitného obdobia,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161027">27. októbra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑439/16 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:818">EU:C:2016:818</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0029">29</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> pred konštatovaním, že vzhľadom na to, že predmetné stanovisko ponechalo dotknutým súdom voľnosť uplatniť ustanovenia EDĽP, ako ich vykladá ESĽP, alebo vnútroštátne trestné procesné právo, toto stanovisko nebolo takej povahy, že by mohlo po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2016/343 vážne ohroziť dosiahnutie cieľa tejto smernice. Odpoveď Súdneho dvora v tejto veci sa teda zamerala na otázku týkajúcu sa povinnosti vážne neohroziť cieľ smernice 2016/343 počas obdobia určeného na prebratie danej smernice a otázka – základná, ale odlišná<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Podľa pojmov, ktoré použil generálny advokát Bobek v bode 35 návrhov, ktoré predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑439/16 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:760">EU:C:2016:760</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> – týkajúca sa zlučiteľnosti stanoviska Najvyššieho súdu a širšie bulharskej právnej úpravy so smernicou 2016/343, nebola preskúmaná.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="9"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Súdny dvor bol vo svojom druhom rozsudku Milev<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180919">19. septembra 2018</DATE> (<NO.CASE>C‑310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> žiadaný, aby určil, či články 3, 4 a 10 smernice 2016/343 v spojení s odôvodneniami 16 a 48 danej smernice, ako aj s článkami 47 a 48 Charty mali byť vykladané v tom zmysle, že v prípade, že vnútroštátny súd overuje, či existuje dôvodné podozrenie v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, že osoba spáchala trestný čin, od ktorého závisí jej ponechanie vo väzbe, môže sa tento súd obmedziť len na konštatovanie, že <HT TYPE="ITALIC">prima facie</HT> táto osoba mohla spáchať trestný čin, alebo či tento súd musí skúmať, či existuje veľká pravdepodobnosť, že dotknutá osoba spáchala uvedený trestný čin. Vnútroštátny súd tiež žiadal Súdny dvor o spresnenie, či ustanovenia práva Únie oprávňovali vnútroštátny súd rozhodujúci o návrhu na zmenu opatrenia väzby odôvodniť svoje rozhodnutie bez porovnania usvedčujúcich a oslobodzujúcich dôkazov, alebo či tento súd musel uskutočniť podrobnejšie preskúmanie týchto prvkov a poskytnúť jasnú odpoveď na tvrdenia uvádzané zadržanou osobou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180919">19. septembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>Po pripomenutí znenia článkov 2, 3, 4 a 10 smernice 2016/343 Súdny dvor spresnil, že cieľom tejto smernice je <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0026" REF.END="QE0026"/>ako to vyplýva z jej článku 1 a odôvodnenia 9, zaviesť jednotné minimálne pravidlá uplatniteľné na trestné konania týkajúce sa určitých aspektov prezumpcie neviny<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180919">19. septembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0045">45</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>. Tieto minimálne pravidlá sledujú cieľ posilniť vzájomnú dôveru členských štátov vo svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180919">19. septembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Vzhľadom na túto minimálnu povahu osobitne zdôraznenú v tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že smernica 2016/343 sa <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0027" REF.END="QE0027"/>nebude považovať za úplný a komplexný nástroj, ktorý by mal za cieľ stanoviť všetky podmienky na prijatie rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180919">19. septembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>. Súdny dvor následne rozhodol, že článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0028" REF.END="QE0028"/><HT TYPE="ITALIC">nebránia</HT> prijatiu takých predbežných rozhodnutí procesnej povahy, akým je rozhodnutie o predĺžení vyšetrovacej väzby prijaté súdnym orgánom, ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazných prostriedkoch, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú zadržanú osobu za vinnú<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180919">19. septembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>. Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0029" REF.END="QE0029"/>vzhľadom na to, že… vnútroštátny súd [žiada] určenie podmienok, za ktorých sa môže prijať rozhodnutie o vyšetrovacej väzbe, a pýta sa najmä na stupeň presvedčenia, ktorý musí mať o páchateľovi trestného činu, na podrobné pravidlá preskúmania jednotlivých dôkazov a na rozsah odôvodnenia, ktoré je povinný poskytovať v odpovedi na tvrdenia uvedené v konaní pred daným súdom, je potrebné uviesť, že <HT TYPE="ITALIC">takéto otázky neupravuje táto smernica, ale patria len do pôsobnosti vnútroštátneho práva</HT><QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180919">19. septembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>. Povedané inak a jasnejšie, smernica 2016/343 <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0030" REF.END="QE0030"/>neupravuje podmienky, za ktorých sa môžu prijať rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe<QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="201C" ID="QE0030"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180919">19. septembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>V nedávnej dobe vydal Súdny dvor uznesenie na základe článku 99 svojho rokovacieho poriadku.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0041"><P>Uznesenie z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190212">12. februára 2019</DATE>, <NAME.CASE>RH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑8/19 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:110">EU:C:2019:110</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdnemu dvoru bola v podstate položená otázka, či článok 4 smernice 2016/343 v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice mal byť vykladaný v tom zmysle, že požiadavky vyplývajúce z prezumpcie neviny vyžadujú v prípade, že súd skúma dôvodné podozrenie, že obvinená osoba spáchala vytýkaný trestný čin na účely rozhodnutia o zákonnosti rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, aby tento súd zvážil usvedčujúce a oslobodzujúce dôkazy, ktoré mu boli predložené a aby odôvodnil svoje rozhodnutie nielen tým, že uvedie skutočnosti, z ktorých vychádzal, ale tiež tým, že sa vyjadrí k námietkam obhajoby dotknutej osoby.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0042"><P>Uznesenie z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190212">12. februára 2019</DATE>, <NAME.CASE>RH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑8/19 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:110">EU:C:2019:110</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Po tom, čo uviedol, že táto vec patrí do <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0031" REF.END="QE0031"/>širšieho rámca<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0043"><P>V súvislosti s rozsudkom z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180919">19. septembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> pojmu <QUOT.START CODE="201A" ID="QS0032" REF.END="QE0032"/>dôvodné podozrenie<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="2018" ID="QE0032"/> v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c) EDĽP<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="201C" ID="QE0031"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0044"><P>Uznesenie z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190212">12. februára 2019</DATE>, <NAME.CASE>RH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑8/19 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:110">EU:C:2019:110</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0052">52</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> mal Súdny dvor, dodržiavajúc znenie ustanovení smernice 2016/343 užitočných na účely rozhodnutia o návrhu na začatie<?PAGE NO="10"?> prejudiciálneho konania, v úmysle posilniť svoje odôvodnenie aj s odkazom na článok 6 tejto smernice, aby z toho vyvodil, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0033" REF.END="QE0033"/>ak po preskúmaní usvedčujúcich a oslobodzujúcich dôkazných prostriedkov vnútroštátny súd dospeje k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že osoba spáchala skutky, ktoré sú jej vytýkané a prijme v tomto zmysle predbežné rozhodnutie, nemôže sa to rovnať označeniu podozrivej alebo obvinenej osoby za vinnú za tieto skutky v zmysle článku 4 smernice 2016/343<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0045"><P>Uznesenie z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190212">12. februára 2019</DATE>, <NAME.CASE>RH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑8/19 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:110">EU:C:2019:110</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0057">57</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>. Súdny dvor zároveň pripomenul precedens Milev o minimálnom charaktere cieľa harmonizácie sledovaného smernicou 2016/343, ktorú nemožno vykladať ako <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0034" REF.END="QE0034"/>úplný a komplexný nástroj<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/> majúci za cieľ <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0035" REF.END="QE0035"/>stanoviť všetky podmienky na prijatie rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, či už ide o pravidlá preskúmania jednotlivých dôkazov alebo o rozsah odôvodnenia tohto rozhodnutia<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0046"><P>Uznesenie z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190212">12. februára 2019</DATE>, <NAME.CASE>RH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑8/19 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:110">EU:C:2019:110</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0059">59</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>. Súdny dvor rozhodol, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0036" REF.END="QE0036"/>články 4 <HT TYPE="ITALIC">a</HT> 6 smernice 2016/343… <HT TYPE="ITALIC">nebránia</HT> tomu, aby v prípade, že príslušný súd preskúmava dôvodné podozrenie, že podozrivá alebo obvinená osoba spáchala vytýkaný trestný čin na účely rozhodnutia o zákonnosti rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, tento súd zvážil usvedčujúce a oslobodzujúce dôkazy, ktoré mu boli predložené, a aby odôvodnil svoje rozhodnutie nielen tým, že uvedie skutočnosti, z ktorých vychádzal, ale tiež tým, že sa vyjadrí k námietkam obhajoby podozrivej osoby, a to pod podmienkou, že takéto rozhodnutie neoznačuje obvinenú osobu za vinnú<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0047"><P>Uznesenie z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190212">12. februára 2019</DATE>, <NAME.CASE>RH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑8/19 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:110">EU:C:2019:110</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0060">60</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>. V súlade s tým, ako Súdny dvor skôr rozhodol, tvrdenie, podľa ktorého článok 6 smernice 2016/343 <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0037" REF.END="QE0037"/>nebráni<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="201C" ID="QE0037"/> možno chápať v tom zmysle, že sa jednoducho neuplatní.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0048"><P>Skutočnosť, že Súdny dvor vydal toto uznesenie na základe článku 99 svojho rokovacieho poriadku a že svoj rozsudok <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Milev</NAME.CASE> [<DATE ISO="20180919">19. september 2018</DATE> (<NO.CASE>C 310/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:732">EU:C:2018:732</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>)], v ktorom bola vznesená podobná otázka, pripomenul v texte tohto uznesenia, svedčí v prospech tohto výkladu.</P></NOTE> Iba týmto spôsobom nadobúda výklad výroku uznesenia svoj zmysel.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0049"><P>Na prvý pohľad sa môže zdať zvláštne doplniť výklad článku 4 smernice 2016/343 – ktorý sa týka iba súdnych rozhodnutí okrem rozhodnutí o vine – odkazom na článok 6 tejto smernice, ktorý zahŕňa rozhodnutia o vine podozrivých alebo obvinených osôb.</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe v judikatúre ESĽP</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT>Smernica 2016/343 predstavuje uplatnenie prezumpcie neviny a práva na spravodlivý proces, ktoré sú zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty, na ktoré sa táto smernica výslovne odvoláva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0050"><P>Pozri odôvodnenie 1 smernice 2016/343.</P></NOTE> Cieľom prezumpcie neviny je zaručiť každej osobe, že nebude označená za páchateľa trestného činu, ani že sa s ňou nebude zaobchádzať ako s páchateľom trestného činu, dokiaľ jej súd vinu nepreukáže.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0051"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20090716">16. júla 2009</DATE>, <NAME.CASE>Rubach</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑344/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:482">EU:C:2009:482</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0031">31</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovanú judikatúru).</P></NOTE> Smernica 2016/343 okrem toho obsahuje ustanovenie o zákaze zníženia úrovne ochrany, podľa ktorého <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0038" REF.END="QE0038"/>žiadne ustanovenie tejto smernice sa nesmie vykladať ako obmedzovanie alebo odchýlka od akýchkoľvek práv a procesných záruk, ktoré sú zaručené podľa charty, EDĽP… alebo práva ktoréhokoľvek z členských štátov, ktoré poskytujú vyššiu úroveň ochrany<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="201C" ID="QE0038"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0052"><P>Článok 13 smernice 2016/343.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>Články 47 a 48 Charty zakotvujú právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ako aj, ako som práve uviedol, prezumpciu neviny a právo na obhajobu. Predovšetkým z vysvetliviek k článku 48 Charty vyplýva, že tento článok sa zhoduje s článkom 6 ods. 2 a 3 EDĽP, a v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty má rovnaký zmysel a rozsah ako právo zaručené v EDĽP.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Judikatúra ESĽP, ktorú uvádza vnútroštátny súd, sa však nezaoberá zlučiteľnosťou situácie, o ktorú išlo, s článkom 6 EDĽP, ale s článkom 5 ods. 3 tohto Dohovoru.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0053"><P>V zmysle ktorého <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0039" REF.END="QE0039"/>každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba dostaví na pojednávanie<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/>. Článok 5 EDĽP zodpovedá článku 6 Charty [pozri vysvetlivky k článku 6 Charty. K tomu, ako Súdny dvor chápe otázky vyšetrovacej väzby z hľadiska článku 6 Charty, pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150716">16. júla 2015</DATE>, <NAME.CASE>Lanigan</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑237/15 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:474">EU:C:2015:474</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a nasl.)].</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="11"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>ESĽP vo svojom rozsudku Magnitskiy a i. v. Rusko<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0054"><P>ESĽP, <DATE ISO="20190827">27. augusta 2019</DATE> (CE:ECHR:2019:0827JUD003263109).</P></NOTE> pripomenul už ustálené zásady, ktoré predtým vyvodil, na účely posúdenia súladu ponechania osoby vo vyšetrovacej väzbe.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT>Hoci vyšetrovacia väzba môže byť prípustná z dôvodov uvedených v článku 5 ods. 1 písm. c) EDĽP, tretí odsek tohto článku ukladá <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0040" REF.END="QE0040"/>určitý počet procesných záruk<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/> a stanovuje najmä <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0041" REF.END="QE0041"/>že doba trvania vyšetrovacej väzby musí byť primeraná: nie je teda neobmedzená<QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0055"><P>ESĽP, <DATE ISO="20160705">5. júla 2016</DATE>, Buzadji v. Moldavská republika (CE:ECHR:2016:0705JUD002375507, bod 86). ESĽP však nestanovil maximálnu dobu vyšetrovacej väzby: pozri správu, ktorú vypracoval Pedro Agramunt pre Výbor Parlamentného zhromaždenia Rady Európy pre právne záležitosti a ľudské práva s názvom <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0042" REF.END="QE0042"/>Zneužívanie vyšetrovacej väzby v štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami [EDĽP]<QUOT.END REF.START="QS0042" CODE="201C" ID="QE0042"/> (dok. 13863 zo <DATE ISO="20150907">7. septembra 2015</DATE>, bod 22). Pozri tiež ESĽP, <DATE ISO="20061003">3. októbra 2006</DATE>, McKay v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2006:1003JUD000054303, bod 45), v ktorom ESĽP odôvodňuje absenciu pevného obmedzenia maximálnej doby trvania vyšetrovacej väzby významom, ktorý pri svojom preskúmaní dáva osobitným okolnostiam každého jednotlivého prípadu.</P></NOTE>. Pretrvanie dôvodného podozrenia, že táto osoba spáchala trestný čin, je podmienkou <HT TYPE="ITALIC">sine qua non</HT> zákonnosti ponechania vo väzbe,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0056"><P>Pozri najmä ESĽP, <DATE ISO="20160317">17. marca 2016</DATE>, Rasul Jafarov v. Azerbaïdjan (CE:ECHR:2016:0317JUD006998114, bod 119 a citovaná judikatúra).</P></NOTE> ale po <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0043" REF.END="QE0043"/>určitom čase<QUOT.END REF.START="QS0043" CODE="201C" ID="QE0043"/> už nestačí. ESĽP musí vtedy po prvé určiť, či ostatné dôvody uvádzané súdnymi orgánmi naďalej odôvodňujú pozbavenie slobody a po druhé, pokiaľ sa tieto dôvody ukážu byť relevantné a dostatočné, či vnútroštátne orgány postupovali v danom konaní s osobitnou starostlivosťou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0057"><P>Pozri ESĽP, <DATE ISO="20160705">5. júla 2016</DATE>, Buzadji v. Moldavská republika (CE:ECHR:2016:0705JUD002375507, bod 87).</P></NOTE> Orgány musia presvedčivým spôsobom preukázať, že každé obdobie väzby, bez ohľadu na to, aké bolo krátke, bolo odôvodnené.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0058"><P>Pozri ESĽP, <DATE ISO="20160705">5. júla 2016</DATE>, Buzadji v. Moldavská republika (CE:ECHR:2016:0705JUD002375507, bod 87).</P></NOTE> Keď rozhodujú, či má byť určitá osoba prepustená na slobodu alebo držaná vo väzbe, musia zistiť, či neexistujú iné spôsoby zabezpečenia jej účasti na konaní.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0059"><P>Pozri ESĽP, <DATE ISO="20160705">5. júla 2016</DATE>, Buzadji v. Moldavská republika (CE:ECHR:2016:0705JUD002375507, bod 87).</P></NOTE> ESĽP rozhodol, že takéto odôvodnenie existuje v prípade rizika úteku, nátlaku na svedkov, pozmeňovania dôkazov, kolúzie, opakovaného narušovania verejného poriadku alebo v prípade potreby chrániť osobu, ktorej sa týka opatrenie spojené s odňatím slobody.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0060"><P>Pozri ESĽP, 5. júl 2016, Buzadji v. Moldavská republika (CE:ECHR:2016:0705JUD002375507, bod 88).</P></NOTE> Rozhodol tiež, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0044" REF.END="QE0044"/>prezumpcia neviny svedčí stále v prospech prepustenia na slobodu…. Až do odsúdenia sa obvinená osoba považuje za nevinnú a [článok 5 ods. 3 EDĽP] má v podstate za cieľ uložiť podmienečné prepustenie osoby na slobodu ihneď ako jej ponechanie vo väzbe prestane byť odôvodnené. … Legitímnosť ponechania obvineného vo väzbe sa musí posudzovať v každom prípade podľa konkrétnych skutkových okolností. Ponechanie vo väzbe je v danom prípade odôvodnené iba vtedy, ak konkrétne indície odhalia skutočnú požiadavku verejného záujmu, ktorá napriek prezumpcii neviny prevažuje nad základným pravidlom rešpektovania osobnej slobody<QUOT.END REF.START="QS0044" CODE="201C" ID="QE0044"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0061"><P>Pozri ESĽP, 5. júl 2016, Buzadji v. Moldavská republika (CE:ECHR:2016:0705JUD002375507, body 89 a 90).</P></NOTE>. Súdne orgány musia na tento účel <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0045" REF.END="QE0045"/>náležite zohľadniť zásadu prezumpcie neviny, preskúmať všetky okolnosti, ktoré môžu preukázať alebo vyvrátiť existenciu danej požiadavky verejného záujmu odôvodňujúcej výnimku z pravidla stanoveného v článku 5 [EDĽP]. Predovšetkým s ohľadom na dôvody uvedené v daných rozhodnutiach a na základe preukázaných skutočností uvedených dotknutou osobou vo svojich žalobných dôvodoch musí Súdny dvor určiť, či došlo alebo nedošlo k porušenie článku 5 ods. 3 [EDĽP]<QUOT.END REF.START="QS0045" CODE="201C" ID="QE0045"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0062"><P>ESĽP, 5. júl 2016, Buzadji v. Moldavská republika (CE:ECHR:2016:0705JUD002375507, bod 91).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>ESĽP v rozsudku Magnitskiy a i. v. Rusko<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0063"><P>ESĽP, <DATE ISO="20190827">27. august 2019</DATE> (CE:ECHR:2019:0827JUD003263109).</P></NOTE> vzal tiež osobitne do úvahy skutočnosť, že vnútroštátne orgány vyvrátili prezumpciu v prospech prepustenia na slobodu tvrdením, že pri absencii nových okolností musí byť vyšetrovacia väzba zachovaná. Pripomenul, že článok 5 EDĽP zakotvuje výnimočný charakter obmedzení práva na osobnú slobodu, ktoré sú prípustné iba v taxatívne stanovených a striktne definovaných prípadoch.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0064"><P>ESĽP, <DATE ISO="20190827">27. august 2019</DATE>, Magnitskiy a i. v. Rusko (CE:ECHR:2019:0827JUD003263109, bod 222).</P></NOTE> Z judikatúry ESĽP však vyplýva, že prenesenie dôkazného bremena z prokuratúry na obhajobu môže byť síce predmetom kritiky zo strany obhajoby, ale nepredstavuje samostatný, dostatočný a automatický dôvod na vyvodenie záveru o porušení článku 5 ods. 3 EDĽP, keďže takéto porušenie je vždy konštatované na základe analýzy <HT TYPE="ITALIC">in concreto</HT> všetkých okolností každého prejednávaného prípadu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0065"><P>Pozri najmä ESĽP, <DATE ISO="20160324">24. marca 2016</DATE>, Zherebin v. Rusko (CE:ECHR:2016:0324JUD005144509, body 51, 60 a 62).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="12"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT>Tvrdenie týkajúce sa otázky dokazovania v judikatúre ESĽP je oveľa presnejšie, pokiaľ ide o preskúmanie situácie s ohľadom na článok 6 ods. 2 EDĽP,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0066"><P>ESĽP teda neustúpil, tvrdiac, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0046" REF.END="QE0046"/>zásada prezumpcie neviny je porušená, pokiaľ sa dôkazné bremeno prenesie z obžaloby na obhajobu<QUOT.END REF.START="QS0046" CODE="201C" ID="QE0046"/> [ESĽP, <DATE ISO="20090331">31. marca 2009</DATE>, Natunen v. Fínsko, (CE:ECHR:2009:0331JUD002102204, bod 53)], čo je v rozpore s myšlienkou, podľa ktorej tento prenos sám osebe nepredstavuje porušenie článku 5 ods. 3 EDĽP.</P></NOTE> keďže ESĽP okrem iného rozhodol, že v trestnoprávnej oblasti musí byť problematika vykonávania dôkazov posudzovaná s ohľadom na toto ustanovenie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0067"><P>Pozri ESĽP, <DATE ISO="19881206">6. decembra 1988</DATE>, Barberà, Messegué a Jabardo v. Španielsko (CE:ECHR:1988:1206JUD001059083, bod 76).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT>Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 5 ods. 3 EDĽP naopak vyplýva, že tento súd skúma, nad rámec definície <HT TYPE="ITALIC">a priori</HT> dôkazného bremena v oblasti konaní smerujúcich k spochybneniu rozhodnutí o vyšetrovacej väzbe, či všetky tvrdenia za a proti existencii verejného záujmu schopného odôvodniť porušenie pravidla stanoveného v článku 5 EDĽP – teda práva na osobnú slobodu – boli preskúmané orgánom povereným preskúmaním týchto rozhodnutí, ktoré sa musí odraziť v rozhodnutí daného orgánu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0068"><P>Pozri ESĽP, 26. júl 2001, Ilijkov v. Bulharsko (CE:ECHR:2001:0726JUD003397796, body 86 a 87), a ESĽP, <DATE ISO="20140319">19. marca 2014</DATE>, Pastukhov a Yelagin v. Rusko (CE:ECHR:2013:1219JUD005529907, bod 40). ESĽP vo svojom rozsudku z <DATE ISO="20090310">10. marca 2009</DATE>, Bykov v. Rusko (CE:ECHR:2009:0310JUD000437802, body 64 a 65) po pripomenutí svojho zásadného stanoviska, pokiaľ ide o prenesenie dôkazného bremena na účely preukázania nároku na prepustenie na slobodu rozhodol, že ide o porušenie článku 5 ods. 3 EDĽP z dôvodu, že desať žiadostí o prepustenie na slobodu bolo zamietnutých voči tej istej podozrivej osobe a že každé z týchto desiatich rozhodnutí sa obmedzovalo na vymenovanie zákonných dôvodov ponechania osoby vo väzbe bez ich podloženia relevantnými a dostatočnými dôvodmi a bez zohľadnenia vývoja situácie (pozri body 64 a 65 tohto rozsudku).</P></NOTE> ESĽP ani nevylúčil uplatnenie domnienky pokiaľ ide o splnenie zákonných podmienok ponechania osoby vo vyšetrovacej väzbe, avšak pod podmienkou, že príslušné orgány presvedčivým spôsobom preukážu existenciu konkrétnych skutočností prevažujúcich nad pravidlom článku 5 EDĽP, aby mohli predstavovať dostatočné dôvody oprávňujúce pokračovanie obmedzenia slobody.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0069"><P>Pozri, pokiaľ ide o domnienku považovanú za zlučiteľnú s článkom 5 ods. 3 EDĽP, rozsudok ESĽP, <DATE ISO="19980824">24. augusta 1998</DATE>, Contrada v. Taliansko (CE:ECHR:1998:0824JUD002714395, bod 58), a pokiaľ ide o opačný prípad, pozri rozsudok ESĽP, <DATE ISO="20010726">26. júla 2001</DATE>, Ilijkov v. Bulharsko (CE:ECHR:2001:0726JUD003397796, bod 84 a nasl.). ESĽP v tomto poslednom rozsudku trval na nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia (pozri predovšetkým bod 86 tohto rozsudku).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">4.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Záver analýzy</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že cieľom smernice 2016/343 nebolo uplatňovať právo na osobnú slobodu, tak ako je zakotvené v článku 6 Charty a v článku 5 EDĽP, ale iba harmonizovať <HT TYPE="ITALIC">určité</HT> aspekty prezumpcie neviny.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0070"><P>Zhrnutie posúdenia vplyvu zdôrazňuje skutočnosť, že všeobecným cieľom smernice 2016/343 je zabezpečiť právo na spravodlivý proces a že o spravodlivý proces nemôže ísť v prípade, pokiaľ je porušená prezumpcia neviny [pozri bod 1 zhrnutia posúdenia vplyvu, sprievodný dokument k dokumentu <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0047" REF.END="QE0047"/>Návrh opatrení o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní<QUOT.END REF.START="QS0047" CODE="201C" ID="QE0047"/>, dok. SWD(2013) 479 final z <DATE ISO="20131127">27. novembra 2013</DATE>]. Smernica 2016/343 sa teda nezaoberá otázkou práva na osobnú slobodu.</P></NOTE> Článok 6 smernice 2016/343 sa teda týka otázky dôkazného bremena na účely preukázania viny obvinenej osoby. Keďže otázka určenia dôkazného bremena na účely spochybnenia rozhodnutia o ponechaní osoby vo vyšetrovacej väzbe je odlišnou otázkou, nie je upravená článkom 6 smernice 2016/343.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">V.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko), odpovedal takto:</TXT><P>Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z <DATE ISO="20160309">9. marca 2016</DATE> o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, neupravuje otázku dôkazného bremena, pokiaľ ide o rozhodnutia o ponechaní osoby vo vyšetrovacej väzbe.</P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>