Definíciu zariadenia podľa článku 3 písm. e) smernice 2003/87 charakterizujú štyri hlavné znaky. Po prvé sa poukazuje na stacionárny technický celok, kde sa uskutočňuje jedna alebo viac činností uvedených v prílohe I, ako aj po druhé akékoľvek iné priamo súvisiace činnosti, ktoré sú po tretie technicky spojené s činnosťami vykonávanými na danom mieste a ktoré by po štvrté mohli mať vplyv na emisie a znečistenie.

Je pravda, že medzi rôznymi jazykovými zneniami existujú rozdiely, pokiaľ ide o otázku, či sa ostatné činnosti priamo súvisiace s hlavnou činnosťou musia vykonávať v rámci technického celku, alebo aj mimo neho. 5  – Pozri Komisia, Guidance on Interpretation of „Installation“ and „Operator“ for the Purposes of the IPPC Directive, verzia č. 1, apríl 2007, s. 1. Tieto rozdiely sú však menšie, ako sa zdá.

Pojem „technický celok“ totiž nie je definovaný a možno ho vykladať flexibilne. Rozhodujúce postavenie musia mať preto ostatné prvky definície, teda priama súvislosť s inými činnosťami podľa prílohy, technické spojenie oboch činností a tiež vplyv na životné prostredie.

Tieto znaky definície zariadenia nemožno vykladať reštriktívne, inak by hrozilo, že niektoré emisie skleníkových plynov sa z daného zariadenia vylúčia a vyjmú zo systému podľa smernice 2003/87.

Uskladnenie uhlia v mieste, kde sa nachádza elektráreň, na účely jeho následného spaľovania v elektrárni sa síce neuvádza v prílohe I smernice 2003/87, avšak už zo samotnej definície zariadenia vyplýva, že k zariadeniu sa pričlenia aj iné činnosti, aj keď s hlavnou činnosťou, v tomto prípade so spaľovaním, súvisia len nepriamo. V prípade sporného skladovania uhlia takéto nepriame spojenie existuje, pretože skladované palivo je pre prevádzku elektrárenskej pece nevyhnutné.

Táto nepriama súvislosť je konkretizovaná prostredníctvom znaku technického spojenia. O takéto spojenie ide vtedy, ak je príslušná činnosť začlenená do spoločného technického procesu s hlavnou činnosťou, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2003/87. Tento predpoklad je v konaní vo veci samej splnený už s ohľadom na existenciu pásového prepravníka vedúceho do elektrárne. Skutočnosť, že obe časti zariadenia sú navzájom oddelené verejnou komunikáciou a je medzi nimi určitá vzdialenosť, je naopak druhoradá.

Emisie CO2, ktoré vznikajú pri samovoľnom zahriatí, napokon ukazujú, že uskladnenie môže mať vplyv na vznik emisií a znečistenie životného prostredia. Nemožno vylúčiť ani iné vplyvy na životné prostredie súvisiace s voľným skladovaním uhlia, napríklad v podobe jemného prachu.

Sklad uhlia, o aký ide v konaní vo veci samej, je súčasťou zariadenia elektrárne.

Tento záver potvrdzuje aj špecifickejšia definícia zariadenia, ktorá sa uplatňuje v oblasti spaľovania odpadov v zmysle článku 42 ods. 1 smernice o priemyselných emisiách a článku 3 bodu 8 takzvanej smernice Seveso III o kontrole nebezpečenstiev závažných havárií s prítomnosťou nebezpečných látok 6  – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/18/EÚ zo 4. júla 2012 (Ú. v. EÚ L 197, s. 1). .

V prípade zariadení na spaľovanie odpadov sa skladovanie odpadov, teda paliva, definuje výslovne ako súčasť príslušného zariadenia. Aj podľa smernice Seveso III sa za súčasť zariadenia považujú sklady, ktoré sú na jeho činnosť nevyhnutné.

Hoci sú tieto dve definície zamerané predovšetkým na osobitné ciele príslušnej právnej úpravy, ich cieľom je rovnako ako v prípade definície podľa smernice 2003/87 snaha o zohľadnenie už regulovaných vplyvov na životné prostredie v čo možno najväčšom rozsahu. V tejto súvislosti poukazujú obidve osobitné definície na to, že súčasťou zariadení sú obvykle aj nevyhnutné skladovacie priestory.

Osobitný význam má najmä definícia v oblasti spaľovania odpadov, pretože sa týka spaľovní, pričom aj elektráreň je vo svojej podstate spaľovňou. Z tejto definície vyplýva, že spaľovne pravidelne disponujú skladom paliva.

EPZ však zastáva názor, že v zmysle cieľov smernice 2003/87 sa pojem zariadenie musí vykladať reštriktívne. EPZ v tejto súvislosti predovšetkým zdôrazňuje, že prevádzkovateľ uhoľného skladu nemôže kontrolovať a ani zabrániť vzniku emisií v dôsledku samovoľného zahriatia.

Tento názor vychádza z úvahy, že trhový mechanizmus obchodovania s emisnými oprávneniami má prevádzkovateľov zariadení viesť k tomu, aby emisie CO2, ktoré vznikajú pri ich činnostiach, znížili v čo možno najväčšom rozsahu.

Aj keď by sme predpokladali, že prevádzkovateľ uhoľného skladu skutočne nemôže zabrániť samovoľnému zahriatiu, EPZ neberie do úvahy fakt, že v trhovom mechanizme je tiež bežné, že za istých okolností sa s vykonávaním činností úplne prestane, ak pre vysoké náklady súvisiace s nevyhnutnými emisiami ďalej nie sú konkurencieschopné.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ciele smernice 2003/87 tiež potvrdzujú pričlenenie uhoľného skladu k zariadeniu elektrárne.

Hoci na prvý pohľad z nariadenia č. 601/2012 nevyplýva odpoveď na otázku o pripočítaní emisií zo skladu, takéto pripočítanie prinajmenšom nespochybňuje.

Zdá sa, že možnosť, aby sa na sklad neprihliadalo, vyplýva z článku 20 nariadenia. V zmysle tohto ustanovenia prevádzkovateľ určí pri každom zariadení hranice monitorovania. Túto právnu úpravu však nemožno vykladať v tom zmysle, že prevádzkovateľ uhoľnej elektrárne môže pričlenený sklad vylúčiť alebo naň neprihliadať.

Oprávnenie určiť hranice sa totiž nevzťahuje na zariadenie samotné, ale len na jeho monitorovanie. Obmedzenie monitorovania, ktoré by nezohľadnilo niektoré emisie zo zariadenia, by odporovalo účelu monitorovania. Podľa článku 5 nariadenia má byť totiž monitorovanie úplné a má zahŕňať všetky emisie z procesov a zo spaľovania zo všetkých zdrojov emisií a zdrojových prúdov súvisiacich s činnosťami uvedenými v prílohe I k smernici 2003/87. Samovoľné zahriatie uhlia v sklade je však tiež zdrojom emisií súvisiacim s činnosťou elektrárne, a preto sa musí monitorovať.

EPZ v tomto ohľade žiada logicky o výklad, či prípadná iná organizácia skladovania môže vylúčiť pričlenenie skladu k elektrárni. Na odpoveď na otázky uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania by síce takýto výklad nebol nevyhnutný, avšak pri konečnom rozhodnutí v spore medzi EPZ a príslušnými holandskými orgánmi o tom, či sa má sklad zohľadniť, by mohol mať podstatný význam. Súdny dvor by sa preto mal k tejto otázke vyjadriť.

Znak technického spojenia ukazuje, že nemožno prihliadať na hospodársku organizáciu činnosti, napríklad na to, či ju uskutočňuje iný prevádzkovateľ (outsourcing). Rozhodujúce je skôr jej začlenenie do technického procesu s hlavnou činnosťou, na ktorú sa vzťahuje pôsobnosť smernice 2003/87.

Vzhľadom na to normotvorca v odôvodnení 6, ako aj v článku 4 ods. 3 a článku 5 ods. 2 smernice o priemyselných emisiách, v ktorej sa používa takmer zhodný pojem zariadenie, zohľadnil možnosť prevádzkovania rôznych častí zariadenia rôznymi prevádzkovateľmi.

Uvedené potvrdzujú aj osobitné definície pojmu zariadenie v oblasti spaľovania odpadov a v súvislosti s riadením nebezpečenstva vážnych nehôd s prítomnosťou nebezpečných látok. Vyplýva z nich, že zariadenia nemožno posudzovať izolovane, ale naopak, že tie spravidla zhŕňajú technický proces, ktorý sa musí posúdiť globálne.

Výber technických prostriedkov na prepojenie častí zariadenia preto tiež nemôže mať rozhodujúci vplyv, pokiaľ tieto časti zariadenia technicky súvisia. Používaný pásový dopravník je teda len príkladom technického spojenia. Iné, flexibilnejšie spojenia, akými sú napríklad nákladné vozidlá, by tiež prichádzali do úvahy.

Vzdialenosti medzi skladom paliva a miestom spaľovania sa v rámci posudzovania takéhoto technického procesu môže priznať len indikatívny účinok. Čím viac sú od seba vzdialené, tým menšia je pravdepodobnosť, že ide o priamo súvisiaci technický proces. Prechodný sklad, ktorý sa prevádzkuje len na účely zásobovania konkrétnej elektrárne, sa však musí aj v prípade, že sa nachádza vo veľkej vzdialenosti, považovať za súčasť elektrárne.

Uvedené by malo podobne platiť aj v prípade dodávok z toho istého skladu iným odberateľom. Takéto dodávky by poukazovali na to, že sklad nie je súčasťou zariadenia. Pokiaľ však hlavným účelom skladu ostane zabezpečovanie dodávok do elektrárne, treba naďalej vychádzať z domnienky, že ide o jediné zariadenie. Takýto výklad podporuje aj nižšie uvedený článok 27 ods. 2 nariadenia č. 601/2012, ktorým je potrebné sa zaoberať. Táto právna úprava totiž zjavne vychádza z predpokladu, že z jedného zariadenia možno palivo dodávať viacerým odberateľom.

Z uvedeného vyplýva, že sklad je takmer nemožné vylúčiť zo zariadenia na základe iných spôsobov organizácie. Podnik by naopak musel skladovanie uhlia štrukturálne oddeliť od elektrárne natoľko zjavným spôsobom, aby sa vylúčilo technické spojenie s elektrárňou.

Odpoveď na prvú otázku možno zhrnúť v tom zmysle, že uhoľnú elektráreň a sklad uhlia, ktorý slúži na jej zásobovanie a v ktorom dochádza k vzniku emisií CO2 v dôsledku samovoľného zahriatia, treba v zmysle článku 3 písm. e) smernice 2003/87 považovať za jediné zariadenie vtedy, ak sú ako súčasti spoločného technického procesu pri prevádzke elektrárne navzájom spojené.