<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.00-20081231.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="ECRCJ2006SKA.0300233301.case.xml"><NO.CASE>C-436/04</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62004C0436</NO.CELEX><NO.SEQ>0006.0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>2336</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>2350</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>15</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><LEFT>NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKATA — D. RUIZJARABO — VEC C-436/04</LEFT><RIGHT>VAN ESBROECK</RIGHT></CURR.TITLE><CONTENTS.CONCLUSION><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Dámaso Ruiz-Jarabo Colomer</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20051020">20. októbra 2005</DATE><NOTE NOTE.ID="E0001" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Jazyk prednesu: španielčina.</P></NOTE></P></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>I —</NO.P><TXT>Úvod</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Schengenské <HT TYPE="ITALIC">acquis</HT> zahŕňa:</TXT><P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>dohodu uzavretú <DATE ISO="19850614">14. júna 1985</DATE> v luxemburskom meste, podľa ktorého dostala názov, medzi tromi členskými štátmi Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovou republikou Nemecko a Francúzskou republikou o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach;<NOTE NOTE.ID="E0002" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="239" DATE.PUB="2000" PAGE.FIRST="13">Ú. v ES L 239, 2000. s. 13</REF.DOC.OJ>.</P></NOTE></TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>dohovor vykonávajúci túto dohodu, ktorý tie isté zmluvné strany uzavreli <DATE ISO="19900619">19. júna 1990</DATE> (ďalej len <QUOT.START ID="QS0001" REF.END="QE0001" CODE="201E"/>dohovor<QUOT.END ID="QE0001" REF.START="QS0001" CODE="201C"/>);<NOTE NOTE.ID="E0003" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="239" DATE.PUB="2000" PAGE.FIRST="19">Ú. v. ES L 239. 2000, s. 19</REF.DOC.OJ>.</P></NOTE></TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>c)</NO.P><TXT>protokoly a nástroje pristúpenia iných členských štátov, vyhlásenia a akty prijaté výkonným výborom zriadeným Dohovorom a deklarácie prijaté orgánmi, ktorým výkonný výbor zveruje rozhodovaciu právomoc.<NOTE NOTE.ID="E0004" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="239" DATE.PUB="2000" PAGE.FIRST="63">Ú. v. ES L 239, 2000, s. 63</REF.DOC.OJ> a nasl.</P></NOTE></TXT></NP></ITEM></LIST></P></NP><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Protokol (č. 2) pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len <QUOT.START ID="QS0002" REF.END="QE0002" CODE="201E"/>protokol<QUOT.END ID="QE0002" REF.START="QS0002" CODE="201C"/>) začleňuje tento súbor právnych noriem do rámca Európskej únie a v súlade s prvým pododsekom článku 2 ods. 1 protokolu sa uvedený súbor právnych noriem uplatňuje v 13 členských štátoch uvedených v článku 1<?PAGE NO="I-2337"?> vrátane Belgického kráľovstva,<NOTE NOTE.ID="E0005" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Ďalšími štátmi sú Dánske kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Helénska republika, Španielske kráľovstvo, Francúzska republika, Talianska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika, Portugalská republika, Fínska republika a Švédske kráľovstvo. Spojené kráľovstvo a Írska republika sa k tomuto projektu nepripojili úplne a rozhodli sa pre čiastočnú účasť [rozhodnutie Rady 2000/365/ES z <DATE ISO="20000529">29. mája 2000</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="131" DATE.PUB="2000" PAGE.FIRST="43">Ú. v. ES L 131, s. 43</REF.DOC.OJ>, Mim. vyd. 19/001, s. 178) a rozhodnutie Rady 2002/192/ES z <DATE ISO="20020228">28. februára 2002</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="064" DATE.PUB="2002" PAGE.FIRST="20">Ú. v. ES L 64, s. 20</REF.DOC.OJ>, Mim. vyd. 19/004, s. 211) sa týkajú žiadostí obidvoch členských štátov, aby sa na nich vzťahovali niektoré ustanovenia Schengenského acquis], Dánsko má osobitné postavenie, ktoré mu dovoľuje neuplatňovať rozhodnutia, ktoré budú prijaté v oblasti acquis. Tieto ustanovenia sú záväzné aj pre 10 nových členských štátov, a to odo dňa ich pristúpenia k Európskej únii, hoci uplatnenie viacerých týchto ustanovení závisí od rozhodnutia Rady (článok 3 aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia, <REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="236" DATE.PUB="2003" PAGE.FIRST="33">Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 33</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> odo dna vstupu Amsterdamskej zmluvy do platnosti (<DATE ISO="19990501">1. máj 1999</DATE>).</TXT></NP><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Podľa článku 6 protokolu sú Islandská republika a Nórske kráľovstvo povinné vykonať a rozvíjať Schengenské <HT TYPE="ITALIC">acquis,</HT> ktoré bolo v týchto krajinách v platnosti od <DATE ISO="20010325">25. marca 2001</DATE>.<NOTE NOTE.ID="E0006" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Dňa <DATE ISO="19961219">19. decembra 1996</DATE> 13 členských Štátov Európskej únie, ktoré boli v tom čase signatármi Schengenskej dohody, a uvedené severské krajiny podpísali v Luxemburgu ad hoc dohodu, ktorá predchádzala dohode uzavretej <DATE ISO="19990518">18. mája 1999</DATE> medzi Radou Európskej únie a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o pridružení Islandskej republiky a Nórskeho kráľovstva pri vykonávaní, uplatňovaní a rozvoji Schengenského acquis (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="176" DATE.PUB="1999" PAGE.FIRST="36">Ú. v. ES L 176, s. 36</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 11/032, s. 4). Článok 15 ods. 4 poslednej uvedenej dohody stanovil, aby Rada určila dátum nadobudnutia účinnosti pre nové zmluvné strany, pričom túto úlohu si Rada splnila rozhodnutím 2000/777/ES z <DATE ISO="20001201">1. decembra 2000</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="309" DATE.PUB="2000" PAGE.FIRST="24">Ú. v. ES L 309, s. 24</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/004, s. 22), ktoré určilo tento dátum všeobecne na <DATE ISO="20010325">25. marca 2001</DATE> (článok 1).</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Hof van Cassatie, Belgicko, poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť zaoberať sa po tretí krát<NOTE NOTE.ID="E0007" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>V prvých dvoch prípadoch Súdny dvor skúmal, ako sa ius puniendi uplatňuje v členských štátoch, a konštatoval, že zásada ne bis in idem sa uplatní aj vtedy, keď sa trestné konanie zastaví v dôsledku toho, že obvinený splní určité povinnosti dohodnuté so štátnym zástupcom [rozsudok z <DATE ISO="20030211">11. februára 2003</DATE>, Gözütok a Brügge (<REF.DOC.ECR EDITION="GEN" NO.CASE="C-187/01+C-385/01" YEAR="2003" PAGE.ECR="I-1345">C-187/01 a C-385/01, Zb. s. I-1345</REF.DOC.ECR>), v ktorých som predniesol svoje návrhy <DATE ISO="20020919">19. septembra 2002</DATE>], ale že toto pravidlo sa neuplatní vtedy, keď je trestné konanie zastavené po tom, čo sa štátny zástupca rozhodol nepokračovať v trestnom stíhaní z dôvodu, že trestné stíhanie proti tomu istému obvinenému za ten istý čin bolo začaté v inom členskom štáte [rozsudok z <DATE ISO="20050310">10. marca 2005</DATE>, Miraglia (<REF.DOC.ECR EDITION="GEN" NO.CASE="C-469/03" YEAR="2005" PAGE.ECR="I-2009">C-469/03, Zb. s. I-2009</REF.DOC.ECR>)].</P></NOTE> výkladom článku 54 dohovoru, ktorý stanovuje zásadu <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem,</HT> ako aj analýzou uplatňovania zásady <HT TYPE="ITALIC">ratione temporis</HT> a definovaním pojmu <HT TYPE="ITALIC">idem.</HT></TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>II —</NO.P><TXT>Právny rámec</TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>A —</NO.P><TXT>Právo Spoločenstva</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>5.</NO.P><TXT>Úvodné ustanovenia protokolu stanovujú, že Schengenské <HT TYPE="ITALIC">acquis</HT> je zamerané na rozvoj európskej integrácie a najmä na umožnenie rýchlejšieho rozvoja Európskej únie v oblastiach slobody, bezpečnosti a práva.</TXT></NP><?PAGE NO="I-2338"?><NP><NO.P>6.</NO.P><TXT>Rada prijala <DATE ISO="19990520">20. mája 1999</DATE> na základe článku 2 ods. 1 druhého pododseku protokolu rozhodnutia 1999/435/ES a 1999/436/ES o určení Schengenského <HT TYPE="ITALIC">acquis</HT> na účely stanovenia právneho základu pre všetky ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré tvoria <HT TYPE="ITALIC">acquis,</HT> v súlade s ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii.<NOTE NOTE.ID="E0008" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="176" DATE.PUB="1999" PAGE.FIRST="1">Ú. v. ES L 176, 1999, s. 1</REF.DOC.OJ> a <REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="176" DATE.PUB="1999" PAGE.FIRST="17">17</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/001, s. 136 a 152.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>7.</NO.P><TXT>Podľa článku 2 a prílohy A rozhodnutia 1999/436 sú články 34 EÚ a 31 EÚ, ktoré sú súčasťou hlavy VI nazvanej <QUOT.START ID="QS0003" REF.END="QE0003" CODE="201E"/>Ustanovenia o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach<QUOT.END ID="QE0003" REF.START="QS0003" CODE="201C"/>, základom pre články 54 až 58 dohovoru.</TXT></NP><NP><NO.P>8.</NO.P><TXT>Tieto články dohovoru tvoria kapitolu 3, ktorá je nazvaná <QUOT.START ID="QS0004" REF.END="QE0004" CODE="201E"/>Zákaz dvojitého trestu<QUOT.END ID="QE0004" REF.START="QS0004" CODE="201C"/> a ktorá sa nachádza v hlave III: <QUOT.START ID="QS0005" REF.END="QE0005" CODE="201E"/>Polícia a bezpečnosť<QUOT.END ID="QE0005" REF.START="QS0005" CODE="201C"/>.</TXT></NP><NP><NO.P>9.</NO.P><TXT>Článok 54 stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START ID="QS0006" REF.END="QE0006" CODE="201E"/>Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.<QUOT.END ID="QE0006" REF.START="QS0006" CODE="201C"/></P></QUOT.S></P></NP><NP><NO.P>10.</NO.P><TXT>Článok 71 obsiahnutý v kapitole 6 (<QUOT.START ID="QS0007" REF.END="QE0007" CODE="201E"/>Omamné látky<QUOT.END ID="QE0007" REF.START="QS0007" CODE="201C"/>) hlavy III je založený na článku 30 EÚ, ako aj na článkoch 34 EÚ a 31 EÚ. Podľa prvých dvoch bodov článku 71:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><NP><NO.P><QUOT.START ID="QS0008" REF.END="QE0008" CODE="201E"/>1.</NO.P><TXT>Zmluvné strany sa zaväzujú, že so zreteľom na existujúce Dohovory Spojených národov [v súlade s existujúcimi dohovormi Organizácie spojených národov — <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad]</HT> [Jednotný dohovor o omamných látkach z roku 1961 v znení Protokolu z roku 1972, ktorý mení a dopĺňa Jednotný dohovor o omamných látkach z roku 1961 a Dohovor OSN proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami z <DATE ISO="19881220">20. decembra 1988</DATE>] prijmú všetky nevyhnutné opatrenia týkajúce sa priameho alebo nepriameho predaja návykových [omamných — <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad]</HT> a psychotropných látok každého druhu, vrátane Cannabisu a vlastnenia týchto látok s cieľom predaja alebo vývozu, ktoré budú potrebné k zamedzeniu nedovoleného obchodu s omamnými látkami [s omamnými a psychotropnými látkami — <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad].</HT></TXT></NP><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Pri dodržaní ustanovení článkov [Bez toho, aby boli dotknuté články — <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad]</HT> 74, 75 a 76 sa zmluvné strany zaväzujú zabraňovať a stíhať nedovolený vývoz omamných látok [omamných<?PAGE NO="I-2339"?> a psychotropných látok — <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad]</HT> každého druhu, vrátane produktov Cannabis a tiež predaj, obstarávanie [dodávku — <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad]</HT> a distribúciu týchto látok pomocou administratívnych a trestnoprávnych prostriedkov. [<NOTE NOTE.ID="E0009" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Tieto ustanovenia sa týkajú zákonného obchodu a základných kontrol.</P></NOTE>]</TXT></NP><P>...<QUOT.END ID="QE0008" REF.START="QS0008" CODE="201C"/></P></QUOT.S></P></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>B —</NO.P><TXT>Dohovory Organizácie spojených národov</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>11.</NO.P><TXT>Článok 36 jednotného dohovoru o omamných látkach podpísaného <DATE ISO="19610330">30. marca 1961</DATE> v New Yorku stanovuje, že:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><NP><NO.P><QUOT.START ID="QS0009" REF.END="QE0009" CODE="201E"/>1.</NO.P><TXT>S výhradou svojich ústavných predpisov urobí každá Strana opatrenia potrebné na to, aby pestovanie, produkcia, výroba, ťažba, príprava, držba, ponuka, danie do predaja, distribúcia, kúpa, predaj, dodanie z akéhokoľvek titulu, sprostredkovanie, odoslanie, tranzit, doprava, dovoz a vývoz omamných látok, nezodpovedajúce ustanoveniam tohto Dohovoru, alebo akékoľvek iné činy, ktoré by podľa názoru tejto Strany odporovali ustanoveniam tohto Dohovoru, sa považovali za trestné činy, ak sú spáchané úmyselne, a aby sa na vážne prípady vymerali primerané tresty, najmä väznenie alebo iné tresty odňatia slobody.</TXT></NP><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>S výhradou ústavných predpisov každej Strany, jej právneho poriadku a národného zákonodarstva,</TXT><P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT><LIST TYPE="roman"><ITEM><NP><NO.P>i)</NO.P><TXT>každý z priestupkov [každé z porušení zákona — <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad]</HT> uvedených v ods. 1 sa bude považovať za osobitný priestupok [za osobitné porušenie zákona — <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad],</HT> ak sa spácha v rozličných krajinách;</TXT></NP></ITEM></LIST></TXT></NP></ITEM></LIST></P><P>...</P></NP><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Ustanovenia tohto článku budú podrobené trestnému právu strany v otázkach jurisdikcie.</TXT></NP><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>Žiadne ustanovenie v tomto článku neobmedzuje zásadu, že trestné činy, o ktorých hovoria, budú ustanovené, stíhané a trestané v súlade s vnútorným zákonodarstvom strany.<QUOT.END ID="QE0009" REF.START="QS0009" CODE="201C"/></TXT></NP></QUOT.S></P></NP><?PAGE NO="I-2340"?><NP><NO.P>12.</NO.P><TXT>Znenie článku 22 dohovoru o psychotropných látkach z roku 1971 sa v podstate zhoduje so znením článku 36 dohovoru z roku 1961.</TXT></NP></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>III —</NO.P><TXT>Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a préjudiciable otázky</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>13.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20001002">2. októbra 2000</DATE> bol pán Van Esbroeck, belgický občan, odsúdený rozsudkom Bergens tingrett [súd prvého stupňa v Bergene (Nórsko)] z <DATE ISO="20001002">2. októbra 2000</DATE> na trest odňatia slobody na päť rokov za trestný čin nedovoleného dovozu omamných látok (amfetamínov, hašiša, MDMA a diazepamu) do Nórska, ktorého sa dopustil <DATE ISO="19990601">1. júna 1999</DATE>.</TXT></NP><NP><NO.P>14.</NO.P><TXT>Po vykonaní polovice uloženého trestu bol pán Van Esbroeck podmienečne prepustený a vrátil späť do svojej vlasti, kde proti nemu bolo <DATE ISO="20021127">27. novembra 2002</DATE> začaté konanie, v ktorom bol obvinený z nedovoleného vývozu, ku ktorému došlo <DATE ISO="19990531">31. mája 1999</DATE>, tých istých omamných látok, ktoré o deň neskôr doviezol do Nórska. Correctionele Rechtbank van Antwerpen (trestný súd v Antverpách), Belgicko, odsúdil pána Van Esbroeck rozsudkom z <DATE ISO="20030319">19. marca 2003</DATE>, ktorý bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudkom Hof van Beroep te Antwerpen z <DATE ISO="20040109">9. januára 2004</DATE>, na trest odňatia slobody na jeden rok.</TXT></NP><NP><NO.P>15.</NO.P><TXT>Dotknutá osoba podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok, v ktorom sa odvolávala na porušenie zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> uvedenej v článku 54 dohovoru.</TXT></NP><NP><NO.P>16.</NO.P><TXT>Pred vydaním rozhodnutia položil Hof van Cassatie Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><NP><NO.P><QUOT.START ID="QS0010" REF.END="QE0010" CODE="201E"/>1.</NO.P><TXT>Má sa článok 54 [DVSD] vykladať v tom zmysle, že ho môže uplatniť belgický súd voči osobe, ktorá je stíhaná v Belgicku po <DATE ISO="20010325">25. marci 2001</DATE> pred trestným súdom za ten istý čin, ako je ten, za ktorý bola súdená a odsúdená rozsudkom nórskeho trestného súdu z <DATE ISO="20001002">2. októbra 2000</DATE>, pričom trest alebo iné opatrenie uložené za tento trestný čin už boli vykonané, aj v tom prípade, keď podía článku 2 ods. 1 [dohody] bude článok 54 [DVSD] vykonávaný a uplatňovaný v Nórsku až od <DATE ISO="20010325">25. marca 2001</DATE>?</TXT><P>V prípade, ak je odpoveď na prvú otázku kladná:</P></NP><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Má sa v dôsledku toho článok 54 [DVSD] v spojení s článkom 71 toho istého dohovoru vykladať v tom zmysle, že trestné činy držby na účel vývozu<?PAGE NO="I-2341"?> a dovozu, ktoré sa vzťahujú na tie isté omamné a psychotropné látky akéhokoľvek druhu vrátane Cannabisu a ktoré sú ako vývoz a dovoz trestne stíhané v rôznych štátoch, ktoré podpísali [DVSD] alebo v ktorých sa Schengenské <HT TYPE="ITALIC">acquis</HT> vykonáva a uplatňuje, sa majú v zmysle uvedeného článku 54 považovať za <QUOT.START ID="QS0011" REF.END="QE0011" CODE="201A"/>ten istý čin<QUOT.END ID="QE0011" REF.START="QS0011" CODE="2018"/><QUOT.END ID="QE0010" REF.START="QS0010" CODE="201C"/>?</TXT></NP></QUOT.S></P></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>IV —</NO.P><TXT>Konanie pred Súdnym dvorom</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>17.</NO.P><TXT>V tomto konaní predložili písomné pripomienky pán Van Esbroeck, Komisia, a holandská, česká, rakúska, poľská a slovenská vláda. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo <DATE ISO="20050922">22. septembra 2005</DATE>, predniesli ústne vyjadrenia zástupcovia pána Van Esbroecka, Komisie a holandskej a českej vlády.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>V —</NO.P><TXT>Analýza prejudiciálnych otázok</TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>A —</NO.P><TXT>Povaha a podstata zásady ne bis in idem</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>18.</NO.P><TXT>V návrhoch vo veci Gözütok a Brügge (body 48 a nasl.) som uviedol, že článok 54 dohovoru je skutočným vyjadrením zásady, ktorá pokiaľ ide o to isté protiprávne konanie, bráni tomu, aby bolo proti osobe vedených viacero trestných konaní a aby bola prípadne opakovane potrestaná, pretože by v takom prípade išlo o opakovaný výkon <HT TYPE="ITALIC">ius puniendi,</HT> ktorý je neprípustný.</TXT></NP><NP><NO.P>19.</NO.P><TXT>Ďalej som uviedol, že táto zásada je založená na dvoch pilieroch nachádzajúcich sa v každom právnom systéme: právnej istote a spravodlivosti. Osoba, ktorá porušila zákon, musí vedieť, že vykonaním trestu už odpykala svoju vinu a že jej nehrozí ďalší trest. Ak je osoba zbavená viny, musí mať istotu, že proti nej nebude v budúcnosti začaté nové konanie, v ktorom by bola znovu odsúdená.</TXT></NP><NP><NO.P>20.</NO.P><TXT>Netreba ďalej zabúdať na to, že každý trest má dva ciele: potrestať a odstrašiť. Je určený na to, aby potrestal určité zlé správanie a odradil tak osoby, ktoré sa daného porušenia dopustili, ako aj ďalších možných páchateľov trestných činov od protiprávneho konania. Musí byť preto primeraný k týmto účelom a musí zachovávať rovnováhu, aby zabezpečil odplatu za trestané konanie a zároveň slúžil ako príklad. Zásada spravodlivosti, ktorej nástrojom je pravidlo proporcionality, tak zabraňuje kumulácii trestov.</TXT></NP><?PAGE NO="I-2342"?><NP><NO.P>21.</NO.P><TXT>Zásada <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> teda spočíva na dvoch základoch. Po prvé je vyjadrením súdnej ochrany občanov proti <HT TYPE="ITALIC">ius puniendi,</HT> odvodenej od práva na riadny a spravodlivý proces,<NOTE NOTE.ID="E0010" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Je takisto možné tvrdiť, že zásada ne bis in idem chráni dôstojnosť človeka pred neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním, pretože opakované trestanie za to isté porušenie zákona treba za také zaobchádzanie považovať.</P></NOTE> a ako taká je zakotvená v ústavách viacerých štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Schengenskej dohody.<NOTE NOTE.ID="E0011" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Zásada ne bis in idem ako záruka pre občana je obsiahnutá v niekoľkých medzinárodných zmluvách, ako sú napríklad Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z <DATE ISO="19661219">19. decembra 1966</DATE> (článok 14 ods. 7) a Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 4). Tieto ustanovenia sa však zaoberajú zásadou v kontexte vnútroštátneho práva, teda tým, že zabezpečujú jej uplatnenie na základe vlastného vnútroštátneho práva. Výbor OSN pre ľudské práva bol toho názoru, že článok 14 ods. 7 uvedeného paktu sa neuplatňuje na rozhodnutia so silou res judicata prijaté v iných štátoch (rozhodnutie z <DATE ISO="19871102">2. novembra 1987</DATE>, CCPR/CV31/D/204/1986).</P></NOTE> Po druhé ide o štrukturálnu požiadavku právneho systému a jej zákonnosť je založená na rešpektovaní <HT TYPE="ITALIC">res judicata.</HT><NOTE NOTE.ID="E0012" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Dôraz na tieto body kládol Vervaele, J. A. E.:.El principio ne bis in idem en Europa. El Tribunal de Justicia y los derechos fundamentales en el espacio judicial europeo', Revista General de Derecho Europeo, č. <DATE ISO="20041005">5, október 2004</DATE> (www.iustel.com).</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>22.</NO.P><TXT>Táto dualita musí byť vodidlom pri hľadaní odpovedí na otázky položené Hof van Cassatie, avšak zreteľ treba brať aj na cieľ článku 54 dohovoru.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>B —</NO.P><TXT>Cieľ zásady ne bis in idem v rámci Schengenu</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>23.</NO.P><TXT>Článok 54 dohovoru<NOTE NOTE.ID="E0013" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Vychádza zo skoršieho ustanovenia Bruselského dohovoru z <DATE ISO="19870525">25. mája 1987</DATE> o uplatnení zásady ne bis in idem, ktoré sa aj napriek malému úspechu stalo základom pre znenie článkov 54 až 58 dohovoru, tak ako to uviedol Blanco Cordero, I.: <QUOT.START ID="QS0012" REF.END="QE0012" CODE="201E"/>El principio ne bis in idem en la Unión Europea<QUOT.END ID="QE0012" REF.START="QS0012" CODE="201C"/>, Diario La Ley, č. 6285, <DATE ISO="20050630">30. júna 2005</DATE>.</P></NOTE>, ktorý priznáva zásade <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> medzinárodnú platnosť, obsahuje pravidlo smerujúce k vytvoreniu spoločného priestoru slobody, bezpečnosti a práva, čo je cieľom európskej integrácie.</TXT></NP><NP><NO.P>24.</NO.P><TXT>Postupné zrušenie kontrol na hraniciach je nevyhnutným krokom k spoločnému priestoru, hoci odstránenie administratívnych prekážok je výhodné pre všetkých vrátane tých, ktorí využívajú zníženie kontrol na rozšírenie svojich protiprávnych aktivít</TXT></NP><NP><NO.P>25.</NO.P><TXT>Z tohto dôvodu je dôležité, aby bola osobitne v oblasti polície a bezpečnosti rozšírená spolupráca medzi štátmi, ktoré sa tak stanú protagonistami v boji proti zločinu v celej európskej spoločnosti tým, že budú navzájom spolupracovať pri zachovávaní poriadku. Tento zvýšený dôraz na stíhaní<?PAGE NO="I-2343"?> trestných činov však musí byť dosiahnutý bez toho, aby boli dotknuté nescudziteľné práva, ktoré existujú v demokratickej spoločnosti založenej na zásade právneho štátu.</TXT></NP><NP><NO.P>26.</NO.P><TXT>Dosiahnutiu tohto cieľa napomáha článok 54 dohovoru, ktorý v súlade s rozsudkami Gözütok a Brügge, ako aj Miraglia zabezpečuje voľný pohyb osôb v rámci Únie (bod 38, resp. 32), cieľ zakotvený v článku 2 prvom bode štvrtej zarážke EU.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>C —</NO.P><TXT>Časová pôsobnosť článku 54 dohovoru (prvá prejudiciálna otázka)</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>27.</NO.P><TXT>Schengenské <HT TYPE="ITALIC">acquis</HT> sa uplatňuje v Belgicku od <DATE ISO="19990501">1. mája 1999</DATE> a v Nórsku od <DATE ISO="20010325">25. marca 2001</DATE>. K spáchaniu trestného činu, z ktorého bol pán Van Esbroeck obvinený, došlo <DATE ISO="19990531">31. mája</DATE>a <DATE ISO="19990601">1. júna 1999</DATE>. Pán Van Esbroeck bol odsúdený v Nórsku <DATE ISO="20001002">2. októbra 2000</DATE> za nedovolený dovoz zakázaných látok a v Belgicku <DATE ISO="20030319">19. marca 2003</DATE> za nedovolený vývoz tých istých látok.</TXT></NP><NP><NO.P>28.</NO.P><TXT>Vzhľadom na túto časovú postupnosť sa vnútroštátny súd pýta, či by zákaz dvojitého trestu stanovený v článku 54 dohovoru, ktorý nebol platný v Nórsku v čase, keď bol vynesený prvý rozsudok, mohol zabrániť uloženiu ďalšieho trestu v Belgicku.</TXT></NP><NP><NO.P>29.</NO.P><TXT>Je potrebné poznamenať, že Schengenské <HT TYPE="ITALIC">acquis</HT> neobsahuje žiadne osobitné ustanovenie týkajúce sa nadobudnutia účinnosti článku 54 dohovoru alebo jeho účinkov z časového hľadiska.</TXT></NP><NP><NO.P>30.</NO.P><TXT>S výnimkou slovenskej vlády sa všetci, ktorí sa zúčastnili na tomto konaní, zhodli na tom, že odpoveď na otázku položenú vnútroštátnym súdom vychádza úplne z povahy a základov zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem.</HT></TXT></NP><NP><NO.P>31.</NO.P><TXT>Táto zásada klasifikovaná ako individuálne vecné právo, ktoré má zabezpečiť, aby osoba, ktorá spáchala trestný čin a vykonala trest, nebola znovu stíhaná a potrestaná, je naplnená v okamihu, keď sú tieto podmienky splnené, pretože v tomto okamihu vzniká, ako druhá strana mince, povinnosť verejnej moci zdržať sa akéhokoľvek represívneho opatrenia. Predpokladom uplatnenia uvedenej zásady je skutočnosť, že bol vynesený právoplatný rozsudok.</TXT></NP><NP><NO.P>32.</NO.P><TXT>Belgické súdne orgány však začali trestné stíhanie proti pánovi Van Esbroeck a odsúdili ho aj napriek tomu, že už bol vynesený odsudzujúci rozsudok v inom štáte, pričom<?PAGE NO="I-2344"?> v obidvoch štátoch sa v tom čase uplatňoval článok 54 dohovoru. Vzhľadom na to navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Hof van Cassatie tak, že článok 54 dohovoru sa v takej situácii, o akú ide vo veci samej, uplatní.</TXT></NP><NP><NO.P>33.</NO.P><TXT>V návrhoch vo veci Gözütok a Brügge som uviedol (bod 114), že zásada <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> nie je procesným pravidlom, ale základnou zárukou pre občanov v takých právnych systémoch, ktoré sú rovnako ako právne systémy členských štátov Európskej únie založené na súbore práv a slobôd, ktoré sú priznané jednotlivcovi vo vzťahu k aktom verejných orgánov.<NOTE NOTE.ID="E0014" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Queralt Jiménez, A.: La incidencia en la jurisprudencia constitucional de la autoridad interpretativa de las sentencias del Tribunal Europeo de Derechos Humanos. Especial referencia oleoso español (rozpracovaná doktorandská praca) uvádza, že na základe rozboru rozsudku španielskeho Ústavného súdu t. 2/2003 zo <DATE ISO="20030116">16. januára 2003</DATE> (Boletín Oficial del Estado č. 219, 2003) je možné rozlišovať dve roviny zásady ne bis in idem: vecnú, ktorá sa týka nemožnosti potrestať viackrát tú istú osobu za určité konanie, a to nezávisle od toho, či sú tresty uložené v rámci toho istého trestného poriadku alebo v rámci toho istého konania, a procesnú, ktorá zakazuje vedenie nového súdneho konania týkajúceho sa činu, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, či už išlo o rozhodnutie odsudzujúce alebo oslobodzujúce, a chráni tak res judicata pred súdnymi rozhodnutiami. Autor takisto pripája, ako autonómne právo zákaz dvojitého trestného stíhania, ktoré spadá do rámca práva na spravodlivý rozsudok, ktoré však má nepriamy vplyv na zásadu ne bis in idem.</P></NOTE> Hoci by v tejto súvislosti bolo možné uvažovať o tom, že na účely zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> by sa pri druhom súdnom konaní mal uplatniť právny rámec existujúci v čase, keď sa uskutočnilo prvé trestné konanie, alebo dokonca právny rámec existujúci v okamihu, keď bol trestný čin spáchaný, musí sa v súlade so základnou zásadou trestnoprávnej politiky uznanou v dotknutých právnych systémoch uplatniť súčasný právny rámec so spätnou účinnosťou, pretože je pre obvineného výhodnejší.</TXT></NP><NP><NO.P>34.</NO.P><TXT>Rovnaké riešenie vyplýva z výkladu článku 54 dohovoru z procesného hľadiska, pretože pokiaľ nie je výslovne stanovené inak, pravidlá tohto druhu upravujú konania začaté po nadobudnutí ich účinnosti a spor vo veci samej bol v Belgicku začatý po tom, čo článok 54 nadobudol účinnosť v Belgicku a v Nórsku.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>D —</NO.P><TXT>Definícia idem (druhá prejudiciálna otázka)</TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Úvodné poznámky</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>35.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd žiada o objasnenie rozsahu pojmu <QUOT.START ID="QS0013" REF.END="QE0013" CODE="201E"/>ten istý čin<QUOT.END ID="QE0013" REF.START="QS0013" CODE="201C"/> obsiahnutého v článku 54 dohovoru.</TXT></NP><NP><NO.P>36.</NO.P><TXT>Úloha posúdiť, či čin, pre ktorý bolo začaté trestné konanie, je ten istý ako čin, ktorý bol predmetom predchádzajúceho konania, je podstatou rozhodovacej funkcie a vykonávať ju môže len súd, ktorý priamo pozná situáciu, ktorú má posudzovať, bez toho, aby tým bola dotknutá možnosť preskúmania na druhom stupni.</TXT></NP><?PAGE NO="I-2345"?><NP><NO.P>37.</NO.P><TXT>Súdny dvor sa preto musí vyhnúť pokušeniu prisvojiť si funkciu tohto súdu. Funkcia Súdneho dvora je obmedzená na poskytnutie výkladových kritérií, ktoré so zreteľom na podstatu a účel tejto normy určujú najvhodnejší spôsob dosiahnutia jednotného zaobchádzania na celom území Európskej únie.</TXT></NP><NP><NO.P>38.</NO.P><TXT>V tomto štádiu analýzy musím priznať, že povrchné prečítanie druhej otázky položenej Hof van Cassatie ma podnietilo k tomu, aby som vymedzil hranice neurčitého právneho pojmu <QUOT.START ID="QS0014" REF.END="QE0014" CODE="201E"/>ten istý čin<QUOT.END ID="QE0014" REF.START="QS0014" CODE="201C"/>. Mojím úmyslom bolo skoncipovať z hľadiska práva Spoločenstva niekoľko samostatných pravidiel, na základe ktorých by bolo možné vypracovať všeobecné kritérium, ktoré by sa uplatnilo na prípady, ku ktorým by mohlo dôjsť v budúcnosti.</TXT></NP><NP><NO.P>39.</NO.P><TXT>Uskutočniť tento zámer nie je len trúfalé, je to aj nemožné, keďže nepredvídateľnosť trestnoprávnych politík a vlastnosti trestných konaní nenapomáhajú vytvoreniu všeobecne platných pravidiel, takže prístup použiteľný na niektoré typy trestných činov alebo na niektoré formy účasti na trestných činoch nemusí byť vhodný pre iné.<NOTE NOTE.ID="E0015" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Dannecker, G.: <QUOT.START ID="QS0015" REF.END="QE0015" CODE="201E"/>La garantía del principio ne bis in idem en Europa<QUOT.END ID="QE0015" REF.START="QS0015" CODE="201C"/>, Dogmática y ley penal. Libro homenaje a Enrique Bacigalupo, diel I., Madrid, 2004, s. 157 až 176, kladie dôraz na fluktuáciu zásady v súvislosti s prípadmi týkajúcimi sa spolupráce kriminálnych skupín alebo určitých pokračujúcich trestných činov, akým je nedovolené držanie zbrane (s. 168).</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>40.</NO.P><TXT>Rozumnejšou sa zdá byť stredná cesta, ktorá by sa príliš podrobne nezaoberala skutkovým stavom sporu vo veci samej, ale skôr by posudzovala konkrétne okolnosti veci, a pomohla tak vnútroštátnemu súdu tým, že mu poskytne určité pravidlá slúžiace na vyriešenie sporu v súlade s duchom ustanovenia, ktorého výklad sa v tomto konaní požaduje.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Výlučne skutkový aspekt pojmu</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>41.</NO.P><TXT>Tento eklektický prístup je základom otázky položenej Hof van Cassatie v tom zmysle, že tento súd chce zistiť, či sa na účely článku 54 považuje nedovolený prevoz omamných a psychotropných látok medzi dvomi krajinami, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, za <QUOT.START ID="QS0016" REF.END="QE0016" CODE="201E"/>ten istý čin<QUOT.END ID="QE0016" REF.START="QS0016" CODE="201C"/> alebo či je naopak každý z týchto štátov oprávnený trestať takýto prevoz ako samostatný trestný čin.</TXT></NP><NP><NO.P>42.</NO.P><TXT>Dôležitosť tejto otázky je zjavná nielen z dôvodu jej právnej komplexnosti, ale aj preto, že pri danom druhu trestných činov sa často opakuje rovnaké konanie. Autori právnych<?PAGE NO="I-2346"?> textov takéto ťažkosti predpokladali<NOTE NOTE.ID="E0016" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Vervaele, J. A. E.: vyššie citované dielo, uviedol, že po rozsudku Gözütok a Brügge, zostalo nevyriešených niekoľko základných otázok, ako napríklad definícia pojmu idem. Van den Wyngaert, C, a Stessens, G.: <QUOT.START ID="QS0017" REF.END="QE0017" CODE="201E"/>The international non bis in idem principle: resolving some of the unanswered questions<QUOT.END ID="QE0017" REF.START="QS0017" CODE="201C"/>, International and Comparative Law Quarterly, cast 48, október 1999, s. 789, si kládli otázku, či v pripade nedovoleného obchodu s omamnými látkami medzi dvoma štátmi sa páchateľ dopustí dvoch trestných činov, jedného v súvislosti s vývozom a druhého týkajúceho sa dovozu. Dannecker, G.: vyššie citované dielo, s. 167 a 168, používa rovnaký príklad.</P></NOTE> a skutočnosť tieto predpoklady potvrdila.<NOTE NOTE.ID="E0017" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Vo veci C-493/03, Hiebeler, Cour d'appel, Bordeaux, sa pýtal, či na účely zásady nebis in idem cezhraničná preprava určitého množstva omamných látok znamená existenciu rôznych činov, ktoré by mali byť potrestané v obidvoch príslušných členských štátoch. Súdny dvor sa nevyjadril, pretože toto konanie o prejudiciálnej otázke bolo uznesením z <DATE ISO="20040330">30. marca 2004</DATE> zastavené z dovodu zániku predmetu sporu v konaní vo veci samej. S podobnými otázkami sa na Súdny dvor obrátili Rechtbank s-Hertogenbosch (C-150/05, Van Straaten) a Hof van Beroep, Antwerp (C-272/05, Bouwens), takisto v súvislosti s nedovoleným medzinárodným obchodom s drogami. Obidva tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania prebiehajú pred Súdnym dvorom.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>43.</NO.P><TXT>Je preto nevyhnutné definovať pojem druhého prvku zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem.</HT> Na tento účel je potrebne skúmať tento pojem z troch hľadísk: 1. z hľadiska výlučne skutkovej podstaty činu; 2. z hľadiska uprednostňujúceho jeho právnu kvalifikáciu a 3. z hľadiska, ktoré kladie dôraz na záujmy chránené touto skutkovou podstatou.</TXT></NP><NP><NO.P>44.</NO.P><TXT>Jazykový prístup hovorí v prospech prvej možnosti. Španielske znenie dohovoru, ktoré obsahuje slová <QUOT.START ID="QS0018" REF.END="QE0018" CODE="201E"/>por los mismos hechos<QUOT.END ID="QE0018" REF.START="QS0018" CODE="201C"/>, nepripúšťa pochybnosti; nemecké, francúzske, anglické, talianske, aj holandské znenie (<QUOT.START ID="QS0019" REF.END="QE0019" CODE="201E"/>wegen derselben Tat<QUOT.END ID="QE0019" REF.START="QS0019" CODE="201C"/>, <QUOT.START ID="QS0020" REF.END="QE0020" CODE="201E"/>pour les mêmes faits<QUOT.END ID="QE0020" REF.START="QS0020" CODE="201C"/>, <QUOT.START ID="QS0021" REF.END="QE0021" CODE="201E"/>for the same acts<QUOT.END ID="QE0021" REF.START="QS0021" CODE="201C"/>, <QUOT.START ID="QS0022" REF.END="QE0022" CODE="201E"/>per i medesimi fatti<QUOT.END ID="QE0022" REF.START="QS0022" CODE="201C"/> a <QUOT.START ID="QS0023" REF.END="QE0023" CODE="201E"/>wegens dezelfde feiten<QUOT.END ID="QE0023" REF.START="QS0023" CODE="201C"/>) sú takisto nepochybné, pretože všetky odkazujú na <HT TYPE="ITALIC">idem factum,</HT> teda na súbor udalostí posudzovaných ako historický fenomén, ktorý musí súd skúmať a s ktorým musí spojiť právne relevantné dôsledky.</TXT></NP><NP><NO.P>45.</NO.P><TXT>Tento prístup bude posilnený, pokiaľ sa odkáže na podstatu a zmysel tejto základnej záruky poskytnutej občanom: právo na voľný pohyb v Schengenskom priestore vyžaduje, aby páchateľ činu vedel, že ak už bol raz odsúdený a vykonal svoj trest, alebo prípadne bol právoplatne zbavený viny v členskom štáte, môže sa pohybovať v rámci schengenského priestoru bez toho, aby sa obával stíhania v inom členskom štáte z dôvodu, že právny poriadok tohto štátu posudzuje toto konanie ako iný trestný čin. Ak by sme prijali poslednú uvedenú verziu, cieľ článku 2 prvého odseku štvrtej zarážky EÚ by bol zbavený svojho účinku, a to by viedlo v rámci schengenského priestoru k vytvoreniu toľkých prekážok, koľko existuje trestnoprávnych systémov. Navyše aj napriek harmonizačnému úsiliu rámcových rozhodnutí prijatých Radou sú tieto trestnoprávne systémy charakteristické výraznými rozdielmi.</TXT></NP><NP><NO.P>46.</NO.P><TXT>Kritérium chráneného právneho záujmu musí byť z tých istých dôvodov takisto odmietnuté, pretože je tak úzko spojené s legitímnymi požiadavkami vnútroštátnych trestnoprávnych politík členských štátov, že<?PAGE NO="I-2347"?> umožňuje opakovane trestať to isté konanie, a marí tak cieľ článku 54 dohovoru.</TXT></NP><NP><NO.P>47.</NO.P><TXT>Ak by sa namiesto skutkovej podstaty činu kládol dôraz na trestné činy alebo hodnoty chránené ich zákazom, zásada <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> by nikdy nemohla byť uplatnená na medzinárodnej úrovni.<NOTE NOTE.ID="E0018" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Je to názor Dannecker, G.: už citované dielo, s. 175.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>48.</NO.P><TXT>Táto okolnosť pravdepodobne vysvetľuje, prečo na rozdiel od Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý zakazuje dvojité potrestanie za ten istý <QUOT.START ID="QS0024" REF.END="QE0024" CODE="201E"/>čin<QUOT.END ID="QE0024" REF.START="QS0024" CODE="201C"/> (článok 14 ods. 7) a Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý na tie isté účely takisto odkazuje na <QUOT.START ID="QS0025" REF.END="QE0025" CODE="201E"/>trestný čin<QUOT.END ID="QE0025" REF.START="QS0025" CODE="201C"/> (článok 4)<NOTE NOTE.ID="E0019" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva si v tomto bode protirečí. V rozsudku Gradinger/Rakúsko z <DATE ISO="19951023">23. októbra 1995</DATE>, časť A, č. 328-C, Európsky súd pre ľudské práva uznal pojem totožnej skutkovej podstaty činu bez toho, že by bol zohľadnil jeho právnu kvalifikáciu, zatiaľ čo rozsudok Oliveira/Svaj-čiarsko z <DATE ISO="19980730">30. júla 1998</DATE>, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-V, sa riadil týmto druhým hľadiskom. Rozsudok z <DATE ISO="20010529">29. mája 2001</DATE> (vec 37950/97) uviedol tieto dva precedensy do súladu, keď vychádzal zo skutkovej podstaty činu. Rozsudok Göktan/Francúzsko z <DATE ISO="20020702">2. júla 2002</DATE>, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2002-V, však opäť uplatni] právnu definíciu idem.</P></NOTE> (obidva tieto dokumenty odkazujú na danú zásadu na vnútroštátnej úrovni), uznávajú ostatné dohody (ktoré odkazujú na medzinárodný aspekt zásady) striktne skutkové hľadisko.<NOTE NOTE.ID="E0020" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Štatút Medzinárodného trestného tribunálu pre bývajú Juhosláviu a štatút Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu odkazuje na <QUOT.START ID="QS0026" REF.END="QE0026" CODE="201E"/>činy predstavujúce vážne porušenie medzinárodného humanitárneho práva<QUOT.END ID="QE0026" REF.START="QS0026" CODE="201C"/> (články 10 ods. 1 a 9 ods. 1). Dohovor o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="316" DATE.PUB="1995" PAGE.FIRST="49">Ú. v. ES C 316, 1995, s. 49</REF.DOC.OJ>) a dohovor o boji proti korupcii týkajúcej sa úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov členských štátov Európskej únie (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="195" DATE.PUB="1997" PAGE.FIRST="2">Ú. v. ES C 195, 1997, s. 2</REF.DOC.OJ>) používa pojmy <QUOT.START ID="QS0027" REF.END="QE0027" CODE="201E"/>za ten istý čin<QUOT.END ID="QE0027" REF.START="QS0027" CODE="201C"/> (článok 7 ods. 1 a 10 ods. 1). Listina základných práv Európskej únie (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="364" DATE.PUB="2000" PAGE.FIRST="1">Ú. v. ES C 364, 2000, s. 1</REF.DOC.OJ>) prijíma kritérium toho istého trestného činu (<QUOT.START ID="QS0028" REF.END="QE0028" CODE="201E"/>Nikto nesmie byť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní za čin, za ktorý už bol právoplatným trestným rozsudkom oslobodený alebo odsúdený podľa zákona platného v Únii<QUOT.END ID="QE0028" REF.START="QS0028" CODE="201C"/> — článok 50), ktorý používa Zmluva o Ústave pre Európu (článok II-110) (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="310" DATE.PUB="2004" PAGE.FIRST="1">Ú. v. EÚ C 310, 2004, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> Iniciatíva Helénskej republiky týkajúca sa prijatia rámcového rozhodnutia Rady o uplatnení zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT><NOTE NOTE.ID="E0021" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Ú. v EÚ C 100, 2003, s. 24.</P></NOTE> si osvojila podobné kritérium a definovala <HT TYPE="ITALIC">idem</HT> ako <QUOT.START ID="QS0029" REF.END="QE0029" CODE="201E"/>druhý trestný čin, ktorý bez ohľadu na svoju právnu klasifikáciu vychádza výlučne z tej istej alebo v podstate tej istej skutkovej podstaty činu<QUOT.END ID="QE0029" REF.START="QS0029" CODE="201C"/> [článok 1 písm. e)].</TXT></NP><NP><NO.P>49.</NO.P><TXT>V súvislosti s touto vecou je tiež potrebné poznamenať, že belgické ministerstvá vnútra a spravodlivosti vydali <DATE ISO="19981210">10. decembra 1998</DATE> obežník,<NOTE NOTE.ID="E0022" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P><QUOT.START ID="QS0030" REF.END="QE0030" CODE="201E"/>Circulaire interministérielle sur l'incidence de la convention de Schengen en matière de contrôle frontalier et de coopération policière et judiciaire<QUOT.END ID="QE0030" REF.START="QS0030" CODE="201C"/> (Moniteur belge, č. 20, <DATE ISO="19990129">29. január 1999</DATE>, s. 2714).</P></NOTE> v ktorom je uvedené, že na uplatnenie článku 54 dohovoru sa nevyžaduje totožná právna kvalifikácia, ale len<?PAGE NO="I-2348"?> totožná skutková podstata.<NOTE NOTE.ID="E0023" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>V záveroch, ktoré prijal IX. Medzinárodný kongres o trestnom práve v Haagu <DATE ISO="19640829">29. augusta 1964</DATE>, bola navrhnutá čisto skutková definícia pojmu idem (jeho znenie je možné konzultovať v Zeitschrift för Strafrechtswissenschaften, 1965, s. 184 až 193, osobitne s. 189 a 190). Najvyššie súdy v Holandsku a Francúzsku túto koncepciu prijali (rozsudok Hoge Raad z <DATE ISO="19941213">13. decembra 1994</DATE> (Ars Aequi 1995, s. 720) a rozsudok Cour de Cassation z <DATE ISO="19831213">13. decembra 1983</DATE> (Bulletin č. 340)), ktorý cituje Weyembergh, A.: <QUOT.START ID="QS0031" REF.END="QE0031" CODE="201E"/>Le principe ne bis in idem: pierre d'achoppement de l'espace pénal européen?<QUOT.END ID="QE0031" REF.START="QS0031" CODE="201C"/>, Cahiers de droit européen, 204, č. 3 a 4, s. 349).</P></NOTE> Žiadny z belgických súdov toto pravidlo nepoužil.<NOTE NOTE.ID="E0024" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>The Tribunal correctionnel, Eupen, v rozsudku z <DATE ISO="19950403">3. apríla 1995</DATE>, zverejnený v Revue de droit pénal et de criminologie, november 1996, s. 1159), tvrdí, że aj keby bola účasť určitej osoby na obchodovaní medzi Belgickom a Nemeckom rozdelená na dva trestné činy v súlade s článkom 36 jednotného dohovoru o omamných látkach prijatého v New Yorku <DATE ISO="19610330">30. marca 1961</DATE>, nemalo by byť začaté súdne konanie pred belgickým súdom za trestný čin spáchaný v Belgicku, pretože toto konanie predstavuje jediný trestný čin a jeho páchateľ už bol odsúdený v Nemecku. Brammertz, S.: <QUOT.START ID="QS0032" REF.END="QE0032" CODE="201E"/>Trafic de stupefiants et valeur internationale des jugements répressifs à la lumière de Schengen<QUOT.END ID="QE0032" REF.START="QS0032" CODE="201C"/>, Revue de droit pénal et de criminologie. November 1996, s. 1063 až 1081, opisuje, ako belgická judikatúra odporovala pred vstupom ustanovení Schengenského acquis do platnosti medzinárodnému uplatneniu zásady ne bis in idem.</P></NOTE></TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Osobitné okolnosti v konaní vo veci samej</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>50.</NO.P><TXT>Skôr uvedené úvahy sú posilnené, keď ich uplatníme na okolnosti sporu pred Súdnym dvorom.</TXT></NP><NP><NO.P>51.</NO.P><TXT>Z vecného Hadiska niet pochýb o tom, že čin, za ktorý bol pán Van Esbroeck odsúdený v Nórsku, je tým istým činom, za ktorý bol stíhaný a odsúdený v Belgicku, inými slovami za nedovolený prevoz určitého množstva omamných látok z jednej krajiny do druhej, ku ktorému došlo <DATE ISO="19990531">31. mája</DATE> až <DATE ISO="19990601">1. júna 1999</DATE>. Toto konanie má v týchto štátoch odlišnú právnu kvalifikáciu: v Belgicku ide o vývoz uvedených zakázaných látok a v Nórsku o dovoz týchto látok. Ak by sa <HT TYPE="ITALIC">idem</HT> posudzoval výlučne z Hadiska skutkovej podstaty, pán Van Esbroeck by bol chránený článkom 54 dohovoru, zatiaľ čo v prípade, ak by sa na pojem uplatnil právny aspekt, dvojitý trest by bol možný.</TXT></NP><NP><NO.P>52.</NO.P><TXT>Domnievam sa, že posledná uvedená možnosť musí byť zamietnutá z troch dôvodov. Po prvé vedie k obmedzujúcemu riešeniu, ktoré je nezlučiteľné s rozpínavou silou vlastnou základným zárukám, ktoré chránia dôstojnosť jednotlivca. Po druhé je v priamom konflikte s deklarovaným cieľom článku 54 dohovoru, ktorým je zaručiť voľný pohyb osôb, tým, že nad osobou, ktorá už vykonala svoj trest, visí ako Damoklov meč hrozba ďalšieho trestu v prípade, že prekročí hranice štátu, v ktorom trest vykonala. Nakoniec je smiešne hovoriť o dovoze a vývoze na území, na ktorom sa uplatňuje právny poriadok, ktorý vo svojej podstate smeruje k odstráneniu hraníc pre osoby, ako aj pre tovar.<NOTE NOTE.ID="E0025" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Podľa Brammertz, S.: už citované dielo, s. 1077 a 1078, po vstupe ustanovení Schengenskej dohody do platnosti už nie je možné tvrdiť, že nedovolený obchod s drogami medzí dvoma zmluvnými štátmi zahrnuje rôzne trestnečiny, ktoré môžu byť predmetom dvojitého trestu, keďže voľný pohyb osôb a tovaru predpokladá klímu vzájomnej dôvery, ktorá musí súvisieť s analýzou a posúdením cezhraničného trestného činu. <QUOT.START ID="QS0033" REF.END="QE0033" CODE="201E"/>Prečo považovať obchod s drogami medzi Eupen a Liège za jedinỷ trestný čin a ten istý obchod medzi Eupen a Aix-la-Chapelle v dôsledku hranice za dva rôzne trestné činy, ked takéto rozdelenie nemá z územného hľadiska žiadne vecné opodstatnenie?<QUOT.END ID="QE0033" REF.START="QS0033" CODE="201C"/></P></NOTE></TXT></NP></GR.SEQ><?PAGE NO="I-2349"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>Článok 71 dohovoru</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>53.</NO.P><TXT>Toto ustanovenie zaväzuje zmluvné štáty, aby prijali nevyhnutné opatrenia potrebné na zamedzenie nedovoleného obchodu s omamnými a psychotropnými látkami v súlade s dohovormi Organizácie spojených národov, predovšetkým s dohovorom o omamných látkach a dohovorom o psychotropných látkach, podľa ktorých sa porušenia zákona, ak sa spáchajú v rozličných krajinách, budú považovať za osobitné porušenie zákona (články 36 a 22).</TXT></NP><NP><NO.P>54.</NO.P><TXT>Uvedené ustanovenia sú zdanlivo v rozpore s tvrdeniami uvedenými v predchádzajúcich bodoch týchto návrhov, avšak po pozornom preštudovaní ich obsahu je možné povedať, že dané ustanovenia ich vôbec nespochybňujú, ale naopak, potvrdzujú.</TXT></NP><NP><NO.P>55.</NO.P><TXT>Cieľom článku 71 je zabezpečiť, aby v rámci Schengenu štáty neprestávali bojovať proti obchodovaniu so zakázanými látkami a s týmto cieľom odkazuje na dohovory Organizácie spojených národov v tejto oblasti. Článok 71 má všeobecnú pôsobnosť a nepredstavuje tak osobitné obmedzenie článku 54.</TXT></NP><NP><NO.P>56.</NO.P><TXT>Na základe tohto predpokladu je potrebné vyššie uvedené dohovory Organizácie spojených národov skúmať v ich historickom a právnom kontexte, pretože požiadavka uvedená v ich článku 22 a 36, ktorá zaväzuje zmluvné strany, aby prijali opatrenia na potrestanie konania, ktoré súvisí s nedovoleným obchodom s omamnými látkami, nie je nepodmienečná, ale podlieha obmedzeniam stanoveným v právnych systémoch zmluvných strán dohovoru. Článok 54 dohovoru je súčasťou právneho poriadku štátu, ktorý ho podpísal, takže tieto ustanovenia nemôžu oslabiť jeho účinnosť.</TXT></NP><NP><NO.P>57.</NO.P><TXT>Takisto netreba zabudnúť na to, že dohovory Organizácie spojených národov vznikli na účely celosvetového boja proti zakázanému obchodovaniu s drogami, omamnými a psychotropnými látkami, pretože nie vo všetkých krajinách existovala silná odozva na daný problém. Tento pohľad priznáva uvedeným článkom 22 a 36 ich skutočný význam, to znamená, že ak sú trestné činy spáchané v niekoľkých zmluvných štátoch, je možné ich páchateľov trestne stíhať a potrestať v ktoromkoľvek z nich, aby v prípade, ak si niektorý štát nesplní svoje povinnosti, nezostali páchatelia týchto trestných činov nepotrestaní. Toto hľadisko však nemá zmysel v rámci schengenského priestoru, ktorý je založený, ako som už uviedol v návrhoch vo veci Gözütok a Brügge (bod 124) a ako to potvrdil Súdny dvor vo svojom rozsudku (bod 33), na vzájomnej dôvere zmluvných štátov vo svoje systémy trestného súdnictva.<NOTE NOTE.ID="E0026" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Program opatrení určený na implementáciu zásady vzájomného uznávanie rozhodnutí v trestných veciach do praxe (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="012" DATE.PUB="2001" PAGE.FIRST="10">Ú. v. ES C 12, 2001, s. 10</REF.DOC.OJ>) odkazuje na zásadu <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> ako na jedno z opatrení, ktoré je v tomto zmysle primerané (s. 12). Rovnaký postoj je vyjadrený aj v oznámení Komisie Rade a Európskemu parlamentu o vzájomnom uznávaní súdnych rozhodnutí v trestných veciach a o posilnení vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi [KOM(2005) 195, konečné znenie, s. 4].</P></NOTE></TXT></NP><?PAGE NO="I-2350"?><NP><NO.P>58.</NO.P><TXT>Uvedené články majú skrátka zabrániť vecnej dekriminalizácii určitého konania, ale zároveň majú zabezpečiť, aby v prípade, že takéto konanie bolo potrestané, nebolo ďalšie potrestanie možné v takých právnych systémoch uznávajúcich zásadu <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem,</HT> ako je systém Schengenského <HT TYPE="ITALIC">acquis.</HT> Medzi oboma súbormi právnych noriem tak neexistuje žiadny rozpor.</TXT></NP><NP><NO.P>59.</NO.P><TXT>Podľa článku 54 dohovoru v spojení s jeho článkom 71 sa teda obchod s omamnými a psychotropnými látkami akéhokoľvek druhu vrátane konope medzi štátmi, ktoré sú signatármi dohovoru alebo v ktorých sa vykonáva a uplatňuje Schengenské <HT TYPE="ITALIC">acquis,</HT> považuje za <QUOT.START ID="QS0034" REF.END="QE0034" CODE="201E"/>ten istý čin<QUOT.END ID="QE0034" REF.START="QS0034" CODE="201C"/> na účely predchádzajúceho ustanovenia, a to nezávisle od právnej kvalifikácie tohto konania v právnych poriadkoch dotknutých štátov.</TXT></NP></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>VI —</NO.P><TXT>Návrh</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>60.</NO.P><TXT>Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky položené Hof van Cassatie van België odpovedal takto:</TXT><P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Článok 54 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, sa uplatní <HT TYPE="ITALIC">ratione temporis</HT> na konanie začaté po tom, čo uvedený dohovor vstúpil v príslušnom štáte do platnosti, na čin, za ktorý už bola osoba odsúdená. Dátum, kedy k tomuto prvému odsúdeniu došlo, je irelevantný.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Podľa článku 54 dohovoru v spojení s jeho článkom 71 sa obchod s omamnými a psychotropnými látkami akéhokoľvek druhu vrátane konope medzi štátmi, ktoré sú signatármi dohovoru alebo v ktorých sa vykonáva a uplatňuje Schengenské <HT TYPE="ITALIC">acquis,</HT> považuje za <QUOT.START ID="QS0035" REF.END="QE0035" CODE="201E"/>ten istý čin<QUOT.END ID="QE0035" REF.START="QS0035" CODE="201C"/>, a to nezávisle od právnej kvalifikácie tohto konania v právnych poriadkoch dotknutých štátov.</TXT></NP></ITEM></LIST></P></NP></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>