<?xml version="1.0" encoding="utf-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.00-20081231.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="ECRCJ2006SKB.0700682701.case.xml"><NO.CASE>C-103/05</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62005C0103</NO.CELEX><NO.SEQ>0009.0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>6829</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>6839</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>11</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><LEFT>NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA — D. RUIZ-JARABO — VEC C-103/05</LEFT><RIGHT>REISCH MONTAGE</RIGHT></CURR.TITLE><CONTENTS.CONCLUSION><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Dámaso Ruiz-Jarabo Colomer</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20060314">14. marca 2006</DATE><NOTE NOTE.ID="E0045"><P>Jazyk prednesu: španielčina.</P></NOTE></P></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>I —</NO.P><TXT>Úvod</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Článok 6 bod 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z <DATE ISO="20001222">22. decembra 2000</DATE> o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach<NOTE NOTE.ID="E0046" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="012" DATE.PUB="2000" PAGE.FIRST="1">Ú. v. ES L 12, s. 1</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/004, s. 42.</P></NOTE> umožňuje v prípade plurality žalovaných s bydliskom v odlišných členských štátoch podať žalobu na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek zo žalovaných za predpokladu, že medzi nárokmi existuje úzka súvislosť.</TXT></NP><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Oberster Gerichtshof (Rakúsko) bol požiadaný o výklad uvedeného ustanovenia v rámci konania voči dvom subjektom, z ktorých jeden má bydlisko v Rakúsku a druhý v Nemecku, začatého z dôvodu zaplatenia určitej sumy. Žaloba podaná voči prvému z nich, voči ktorému sa vedie konkurzné konanie, však bola už pri jej podaní vyhlásená za neprípustnú, preto v konaní možno pokračovať len voči druhému subjektu.</TXT></NP><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Otázka bola položená v zmysle článku 68 ES v spojení s článkom 234 ES s cieľom zistiť, či je za týchto okolností možná uvedená voľba súdu.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>II —</NO.P><TXT>Právny rámec</TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>A —</NO.P><TXT>Nariadenie č. 44/2001</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>Rada, vychádzajúc z článku 65 Zmluvy ES, nahradila Bruselský dohovor z roku 1968<NOTE NOTE.ID="E0047" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Dohovor o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a civilných veciach [<HT TYPE="ITALIC">neoficiálny</HT> preklad] (konsolidované znenie je k dispozícii v <REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="027" DATE.PUB="1998" PAGE.FIRST="1">Ú. v ES C 27, 1998, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> nariadením č. 44/2001<NOTE NOTE.ID="E0048" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Článok 68 nariadenia č. 44/2001. Napriek tomu je Bruselský dohovor platný v Dánsku (článok 1 ods. 3 tohto nariadenia) a na území členských štátov, na ktoré sa vzťahuje územná pôsobnosť dohovoru a ktoré sú vylúčené z pôsobnosti tohto nariadenia podľa článku 299 ES.</P></NOTE> s cieľom zjednotiť pravidlá o právomoci súdov príslušných rozhodovať v sporoch, aby tak uľahčila fungovanie vnútorného trhu.<NOTE NOTE.ID="E0049" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Odôvodnenia č. 2 a 6.</P></NOTE></TXT></NP><?PAGE NO="I-6830"?><NP><NO.P>5.</NO.P><TXT>Ustanovenia týkajúce sa <QUOT.START ID="QS0001" REF.END="QE0001" CODE="201E"/>sporov v rámci Spoločenstva<QUOT.END ID="QE0001" REF.START="QS0001" CODE="201C"/> musia byť <QUOT.START ID="QS0002" REF.END="QE0002" CODE="201E"/>vysoko predvídateľné<QUOT.END ID="QE0002" REF.START="QS0002" CODE="201C"/> a vychádzať zo zásady určenia právomoci <QUOT.START ID="QS0003" REF.END="QE0003" CODE="201E"/>podľa bydliska žalovaného… okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby [iný hraničný ukazovateľ — <HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad]</HT><QUOT.END ID="QE0003" REF.START="QS0003" CODE="201C"/><NOTE NOTE.ID="E0050" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Odôvodnenie č. 11.</P></NOTE>, aj keď okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci <QUOT.START ID="QS0004" REF.END="QE0004" CODE="201E"/>založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva<QUOT.END ID="QE0004" REF.START="QS0004" CODE="201C"/><NOTE NOTE.ID="E0051" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Odôvodnenie č. 12.</P></NOTE>.</TXT></NP><NP><NO.P>6.</NO.P><TXT>V súlade s týmito zásadami článok 2 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že <QUOT.START ID="QS0005" REF.END="QE0005" CODE="201E"/>ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto štátu<QUOT.END ID="QE0005" REF.START="QS0005" CODE="201C"/>.</TXT></NP><NP><NO.P>7.</NO.P><TXT>V súlade s týmto predpokladom články 5, 6 a 7 uvádzajú rôzne prípady osobitných právomocí. Podľa článku 6 <QUOT.START ID="QS0006" REF.END="QE0006" CODE="201E"/>osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať:</TXT><P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>ak ide o jedného z viacerých žalovaných na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek zo žalovaných za predpokladu, že nároky sú navzájom tak súvisiace, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne, a tak predísť možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach;</TXT></NP></ITEM></LIST></P><P>…<QUOT.END ID="QE0006" REF.START="QS0006" CODE="201C"/>.</P></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>B —</NO.P><TXT>Rakúske právo</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>8.</NO.P><TXT>§ 6 Konkursordnung (rakúske nariadenie o konkurze, ďalej len <QUOT.START ID="QS0007" REF.END="QE0007" CODE="201E"/>KO<QUOT.END ID="QE0007" REF.START="QS0007" CODE="201C"/>) stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="006.001"><NO.PARAG><QUOT.START ID="QS0008" REF.END="QE0008" CODE="201E"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Konania, ktorých predmetom je uplatnenie alebo zabezpečenie práv k majetku tvoriacemu konkurznú podstatu, nemožno začať ani v nich pokračovať proti úpadcovi po vyhlásení konkurzu.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="006.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Konania týkajúce sa prednostných pohľadávok a práva na vylúčenie majetku z konkurznej podstaty možno začať a pokračovať v nich aj po vyhlásení konkurzu, ale iba voči správcovi konkurznej podstaty.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="006.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Konania o právach, ktoré sa nijako netýkajú majetku patriaceho do konkurznej<?PAGE NO="I-6831"?> podstaty, predovšetkým o právach týkajúcich sa osobných plnení úpadcu, možno začať alebo v nich pokračovať aj počas konkurzného konania, proti úpadcovi alebo z jeho podnetu.<QUOT.END ID="QE0008" REF.START="QS0008" CODE="201C"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP><NP><NO.P>9.</NO.P><TXT>Toto ustanovenie teda zakotvuje <QUOT.START ID="QS0009" REF.END="QE0009" CODE="201E"/>prekážku konania<QUOT.END ID="QE0009" REF.START="QS0009" CODE="201C"/> zabraňujúcu tomu, aby po vyhlásení konkurzu boli začaté konania alebo aby sa pokračovalo v konaniach, ktorých predmetom je majetok patriaci do konkurznej podstaty, v dôsledku čoho sa žaloby podané na tento účel musia považovať za neprípustné.</TXT></NP><NP><NO.P>10.</NO.P><TXT>Ide o opatrenia podobné tým opatreniam z iných právnych poriadkov, ktoré smerujú k zlúčeniu pohľadávok voči úpadcovi s cieľom uľahčiť ich vymáhanie.<NOTE NOTE.ID="E0052" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Napríklad aj Ley Concursal española (zákon 22/2003 z <DATE ISO="20030709">9. júla</DATE>, BOE č. 164 z <DATE ISO="20030710">10. júla 2003</DATE>, s. 26905) stanovuje, že jurisdikčná právomoc občianskoprávnych súdov, na ktoré boli podané žaloby, o ktorých musí rozhodnúť konkurzný sudca, sa zastaví; ak boli žaloby prijaté, musí sa nariadiť výmaz veci z dôvodu neplatnosti (článok 50).</P></NOTE> Povolenie jednotlivých žalôb by malo za následok kumuláciu právnych súdnych a praktických nevýhod.</TXT></NP><NP><NO.P>11.</NO.P><TXT>Ako upresnil vnútroštátny súd, správca konkurznej podstaty musí preskúmať práva uvedené v článku 6 ods. 1 KO na účel ich začlenenia do konkurznej podstaty bez toho, aby sa obrátil na súdny orgán<NOTE NOTE.ID="E0053" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Článok 104 KO.</P></NOTE>, avšak v prípade, že toto začlenenie bude namietnuté, dotknutá osoba sa musí súdnou cestou dovolávať svojich práv proti všetkým, ktorí popierajú jej pohľadávku.<NOTE NOTE.ID="E0054" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Článok 110 KO.</P></NOTE> Ak v tomto štádiu skúmania úpadca výslovne nenamietne proti dlhu, veriteľ má právo na uspokojenie pohľadávky, ktoré ostáva platné aj po konkurze.<NOTE NOTE.ID="E0055" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Článok 61 KO.</P></NOTE></TXT></NP></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>III —</NO.P><TXT>Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálna otázka</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>12.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20040130">30. januára 2004</DATE> Reisch Montage AG podal žalobu na Bezirksgericht (krajský súd) v Bezau proti pánovi Mariovi Gisingerovi s bydliskom v Rakúsku a proti spoločnosti Kiesel Baumaschinen Handels GmbH so sídlom v Nemecku, pričom požadoval ich zaviazanie na solidárne zaplatenie sumy <FT TYPE="DECIMAL">8689,22</FT> eur v dôsledku zmluvy, ktorú obaja podpísali s pánom Günterom Reischom, ktorý postúpil pohľadávku žalobcovi.<NOTE NOTE.ID="E0056" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že v žalobe nie sú uvedené detaily tejto zmluvy.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>13.</NO.P><TXT>Bezirksgericht v Bezau rozhodnutím z <DATE ISO="20040224">24. februára 2004</DATE> zamietol žalobu proti pánovi Gisingerovi, keďže na jeho majetok bol <DATE ISO="20030723">23. júla 2003</DATE> vyhlásený konkurz. Rozhodnutím z <DATE ISO="20040415">15. apríla 2004</DATE> Bezirksgericht vyhlásil nedostatok svojej medzinárodnej právomoci a miestnej príslušnosti.</TXT></NP><?PAGE NO="I-6832"?><NP><NO.P>14.</NO.P><TXT>Reisch Montage AG nebol spokojný s týmto rozhodnutím a podal proti nemu odvolanie na Landesgericht vo Feldkirch, ktorý rozhodnutím z <DATE ISO="20040608">8. júna 2004</DATE> vyhlásil súd prvého stupňa za príslušný rozhodnúť vo veci.</TXT></NP><NP><NO.P>15.</NO.P><TXT>Žalovaná spoločnosť podala opravný prostriedok na Oberster Gerichtshof, ktorý prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START ID="QS0010" REF.END="QE0010" CODE="201E"/>Môže sa žalobca odvolať na článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001… v prípade, keď podá žalobu proti osobe s bydliskom v štáte súdu a proti osobe s bydliskom v inom členskom štáte, ale keď žaloba proti osobe s bydliskom v štáte súdu je už v čase jej podania neprípustná z dôvodu konkurzného konania začatého na jej majetok, ktoré podľa vnútroštátneho práva predstavuje prekážku konania?<QUOT.END ID="QE0010" REF.START="QS0010" CODE="201C"/></P></QUOT.S></P></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>IV —</NO.P><TXT>Konanie pred Súdnym dvorom</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>16.</NO.P><TXT>Nemecká a francúzska vláda, ako aj Komisia podali v lehote na to určenej v článku 20 Štatútu Súdneho dvora písomné pripomienky.</TXT></NP><NP><NO.P>17.</NO.P><TXT>Keďže po skončení písomnej časti konania nebolo požiadané o otvorenie ústnej časti konania, po zasadaní Súdneho dvora zo <DATE ISO="20060214">14. februára 2006</DATE> bola vec pripravená na predloženie týchto návrhov.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>V —</NO.P><TXT>Skúmanie prejudiciálnej otázky</TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>A —</NO.P><TXT>Úvodná poznámka</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>18.</NO.P><TXT>Na úvod sa musí uviesť, že viaceré ustanovenia nariadenia č. 44/2001 sa zhodujú s ustanoveniami Bruselského dohovoru, ktorý nahradilo, na základe čoho je možné plné uplatnenie výkladov právnej vedy a judikatúry.</TXT></NP><NP><NO.P>19.</NO.P><TXT>Je to tak vo vzťahu k článku 2, ktorý sa svojou formuláciou zhoduje v oboch textoch<NOTE NOTE.ID="E0057" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Jediný rozdiel spočíva v odkaze na podmienky <QUOT.START ID="QS0011" REF.END="QE0011" CODE="201E"/>tohto nariadenia<QUOT.END ID="QE0011" REF.START="QS0011" CODE="201C"/> alebo <QUOT.START ID="QS0012" REF.END="QE0012" CODE="201E"/>tohto Dohovoru<QUOT.END ID="QE0012" REF.START="QS0012" CODE="201C"/>.</P></NOTE>, a k článku 6 bodu 1, do ktorého nariadenie č. 44/2001 začlenilo spresnenia, ktoré príslušnému ustanoveniu Dohovoru<?PAGE NO="I-6833"?> priniesol rozsudok z <DATE ISO="19880927">27. septembra 1988</DATE>, Kalfelis<NOTE NOTE.ID="E0058" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Rozsudok z <DATE ISO="19880927">27. septembra 1988</DATE>, Kalfelis/Schröder a i., <REF.DOC.ECR NO.CASE="189/87" YEAR="1988" EDITION="GEN" PAGE.ECR="5565">189/87, Zb. s. 5565</REF.DOC.ECR>, predovšetkým body 7 až 12.</P></NOTE>, ktoré boli zopakované v neskorších rozhodnutiach<NOTE NOTE.ID="E0059" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Rozsudok z <DATE ISO="19981027">27. októbra 1998</DATE>, Réunion européenne a i., <REF.DOC.ECR NO.CASE="C-51/97" YEAR="1998" EDITION="GEN" PAGE.ECR="I-6511">C-51/97, Zb. s. I-6511, body 47 až 49</REF.DOC.ECR>.</P></NOTE> a ktoré vyžadujú úzku súvislosť medzi žalobami podanými proti viacerým subjektom.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>B —</NO.P><TXT>Pravidlá, ktoré sa týkajú súdnej právomoci</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>20.</NO.P><TXT>Uvedený článok 2 predstavuje východiskový bod pre kritériá, ktoré kogentným spôsobom určujú súdnu právomoc.<NOTE NOTE.ID="E0060" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Rozsudky z <DATE ISO="20031209">9. decembra 2003</DATE>, Gasser, <REF.DOC.ECR NO.CASE="C-116/02" YEAR="2003" EDITION="GEN" PAGE.ECR="I-14693">C-116/02, Zb. s. I-14693, bod 72</REF.DOC.ECR>; z <DATE ISO="20040427">27. apríla 2004</DATE>, Turner, <REF.DOC.ECR NO.CASE="C-159/02" YEAR="2004" EDITION="GEN" PAGE.ECR="I-3565">C-159/02, Zb. s. I-3565, bod 24</REF.DOC.ECR>, a z <DATE ISO="20050301">1. marca 2005</DATE>, Owusu, <REF.DOC.ECR NO.CASE="C-281/02" YEAR="2005" EDITION="GEN" PAGE.ECR="I-1383">C-281/02, Zb. s. I-1383, bod 37</REF.DOC.ECR>.</P></NOTE> Základ systému tvoria jeho dva predpoklady: pravidlá sa uplatňujú v závislosti na skutočnosti, že žalovaný má bydlisko v Spoločenstve<NOTE NOTE.ID="E0061" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>V súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia <QUOT.START ID="QS0013" REF.END="QE0013" CODE="201E"/>ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nestanovia niečo iné články 22 a 23<QUOT.END ID="QE0013" REF.START="QS0013" CODE="201C"/>.</P></NOTE>, a že tým podlieha súdom štátu, v ktorom žije, nezávisle na jeho občianstve.<NOTE NOTE.ID="E0062" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>GUARDANS CAMBÓ, I.: v kolektívnom diele <HT TYPE="ITALIC">Comentario</HT> al Convenio <HT TYPE="ITALIC">de</HT> Bruselas relativo a la competencia judicial y a la ejecución de resoluciones judiciales en materia civil y mercantil, vydal Calvo Caravaca, A. L., Universidad Carlos III di Madrid/Boletín oficial del Estado, Madrid, 1994, s. 62.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>21.</NO.P><TXT>Uvedené ustanovenie sleduje zásadu <HT TYPE="ITALIC">actor sequitur forum rei</HT>, bežne akceptovanú porovnávacím právom na uľahčenie ochrany záujmov žalovaného, pre ktorého je zložitejšie brániť sa pred súdom cudzieho štátu<NOTE NOTE.ID="E0063" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Správa k Dohovoru o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a civilných veciach, ktorú vypracoval pán P. Jenard (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="059" DATE.PUB="1979" PAGE.FIRST="1">Ú. v. ES C 59, 1979, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE>, hoci aj žalobca tým získa výhody, keďže bude môcť jednoduchšie dosiahnuť výkon rozhodnutia.</TXT></NP><NP><NO.P>22.</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Forum domicilii</HT> sa preto javí byť všeobecným, ale nie výlučným pravidlom, pretože existuje popri iných súdoch<NOTE NOTE.ID="E0064" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Napríklad článok 3 ods. 1 nariadenia stanovuje, že <QUOT.START ID="QS0014" REF.END="QE0014" CODE="201E"/>osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly<QUOT.END ID="QE0014" REF.START="QS0014" CODE="201C"/>. DROZ, G. A. L.: <HT TYPE="ITALIC">Compétence</HT> judiciaire et effets des jugements dans le marché commun (Etude de la Convention de Bruxelles del <DATE ISO="19680927">27 settembre 1968</DATE>), Libreria Dalloz, Paríž, 1972, s. 56.</P></NOTE>, ktoré ho v niektorých prípadoch pri zohľadnení danej veci<NOTE NOTE.ID="E0065" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Článok 22 nariadenia začína takto: <QUOT.START ID="QS0015" REF.END="QE0015" CODE="201E"/>Výlučnú právomoc majú tieto súdy bez ohľadu na bydlisko…<QUOT.END ID="QE0015" REF.START="QS0015" CODE="201C"/>.</P></NOTE> alebo vôle strán<NOTE NOTE.ID="E0066" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>V zmysle článkov 23 a 24 nariadenia sa súd členského štátu Spoločenstiev môže vyhlásiť za príslušný rozhodnúť vo veci napriek tomu, že žalovaný nemá bydlisko v jednom z členských štátov.</P></NOTE> vylučujú.</TXT></NP><NP><NO.P>23.</NO.P><TXT>V iných prípadoch bude článok 2 doplnený ustanoveniami, ktoré stanovujú medzinárodnú právomoc a územnú príslušnosť súdu prostredníctvom noriem, ktoré sú kogentné pre žalovaného a dispozitívne pre žalobcu, ktorý si môže vybrať z viacerých možností<NOTE NOTE.ID="E0067" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Druhý až piaty oddiel druhej kapitoly. Napríklad články 5, 6, 9 až 12, 16, 19 až 20 používajú sloveso <QUOT.START ID="QS0016" REF.END="QE0016" CODE="201E"/>môže<QUOT.END ID="QE0016" REF.START="QS0016" CODE="201C"/>.</P></NOTE>.</TXT></NP><NP><NO.P>24.</NO.P><TXT>V tomto zmysle články 5 a 6 nariadenia č. 44/2001 stanovujú niektoré osobitné<?PAGE NO="I-6834"?> právomoci umožňujúce podať žalobu na súde v inom členskom štáte, než v ktorom má žalovaný bydlisko, a určujú priamo a mimo vnútroštátneho práva súd, ktorý je príslušný konať vo veci na základe jeho úzkej súvislosti so sporom.</TXT></NP><NP><NO.P>25.</NO.P><TXT>V citovaných ustanoveniach je možné nájsť niektoré kritériá ako <HT TYPE="ITALIC">forum contractus</HT><NOTE NOTE.ID="E0068" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Článok 5 ods. 1 písm. a).</P></NOTE> alebo <HT TYPE="ITALIC">forum delicti commissi</HT><NOTE NOTE.ID="E0069" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Článok 5 ods. 3 a 4.</P></NOTE>, alebo zásadu <HT TYPE="ITALIC">forum connexitatis</HT>, ktorá má význam pre prejednávanú vec a ktorá zahŕňa odlišné kategórie procesnej súvislosti, medzi inými pluralitu žalovaných; takto určená právomoc zodpovedá trvalej vôli zákonodarcu Spoločenstva sústrediť žaloby týkajúce sa tej istej veci na súdnom orgáne, ktorý je najbližší alebo ktorý má najužší vzťah k sporu.<NOTE NOTE.ID="E0070" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>DESANTES REAL, M.: <HT TYPE="ITALIC">Competencia</HT> judicial internacional en <HT TYPE="ITALIC">la</HT> Comunidad Europea, ed. Bosch, Barcelona, 1986, s. 329.</P></NOTE></TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>C —</NO.P><TXT>Osobitosť v prípade plurality žalovaných</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>26.</NO.P><TXT>V dôsledku účasti viacerých osôb na konaní vzniká <QUOT.START ID="QS0017" REF.END="QE0017" CODE="201E"/>litisconsortium<QUOT.END ID="QE0017" REF.START="QS0017" CODE="201C"/>, ktoré môže byť aktívne (viacero žalobcov a jeden žalovaný), pasívne (jeden žalobca a viacero žalovaných), alebo zmiešané (viacero žalobcov a viacero žalovaných).</TXT></NP><NP><NO.P>27.</NO.P><TXT>Článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001 stanovuje pasívne litisconsortium<NOTE NOTE.ID="E0071" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Už citovaná správa Jenard uvádza, že analogické pravidlá sú uvedené v právnych predpisoch členských štátov, ktoré podpísali Bruselský dohovor — s výnimkou Nemecka, a tiež v početných bilaterálnych dohodách, pozri tiež LOUSSOUARN, I.: <HT TYPE="ITALIC">Droit</HT> international privé, 2ª ed., Dalloz, Paríž, 1980, s. 610.</P></NOTE>, aj keď sa môže uplatniť na zmiešané litisconsortium<NOTE NOTE.ID="E0072" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Pokiaľ ide o aktívne litisconsortium, keďže nie je upravené, uplatňujú sa naň právne poriadky členských štátov; GEIMER, R., a SCHÜTZE: <HT TYPE="ITALIC">Internationale</HT> Urteilsanerkennung, zv. 1, prvá časť, Mníchov, 1983, s. 385.</P></NOTE>. Na to, aby bola možná voľba súdu, dvaja alebo viacerí dlžníci musia mať bydlisko v rôznych členských štátoch<NOTE NOTE.ID="E0073" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Podmienka neexistencie spoločného bydliska je implicitná; TIRADO ROBLES, C.: <HT TYPE="ITALIC">La</HT> competencia judicial en la Unión Europea. Comentarios al Convenio de Bruselas, Bosch, Barcelona, 1995, s. 64. Doktrína vylúčila uplatnenie tohto pravidla, pokiaľ má niektorý zo spolužalovaných bydlisko mimo Spoločenstiev; GARAU SOBRINO, F. F.: ob. col. cit., <HT TYPE="ITALIC">Comentario</HT> al Convenio de Bruselas…, s. 171.</P></NOTE> a nároky<NOTE NOTE.ID="E0074" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Napriek použitiu slova <QUOT.START ID="QS0018" REF.END="QE0018" CODE="201E"/>nárok<QUOT.END ID="QE0018" REF.START="QS0018" CODE="201C"/> si nemožno zamieňať subjektovú kumuláciu žalôb uvedenú v článku 6 bode 1 s kumuláciou súdnych konaní stanovenou v článkoch 27 až 30 nariadenia č. 44/2001.</P></NOTE> musia navzájom tak súvisieť, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne.</TXT></NP><NP><NO.P>28.</NO.P><TXT>Požiadavka tejto súvislosti má dva dôvody. Na jednej strane znižuje riziko nezlučiteľných rozhodnutí, a na strane druhej bráni protiprávne vyňať niektorého zo<?PAGE NO="I-6835"?> žalovaných z právomoci súdu členského štátu, v ktorom má bydlisko.<NOTE NOTE.ID="E0075" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Tento druhý dôvod, hoci je spomenutý v článku 6 bode 2 — <QUOT.START ID="QS0019" REF.END="QE0019" CODE="201E"/>ako tretiu osobu v konaní o záruke alebo ručení alebo v inom konaní súvisiacom s treťou osobou na súde, na ktorom sa vedie hlavné konanie, ak sa toto nezačalo výlučne s úmyslom vyňať ju z právomoci súdu, ktorý by inak mal právomoc<QUOT.END ID="QE0019" REF.START="QS0019" CODE="201C"/> — nie je uvedený v bode 1, ale dá sa vyvodiť zo zmyslu a účelu ustanovenia, a to buď ako dôsledok podmienky súvislosti (správa Jenard), alebo nezávisle (DROZ, op. cit., s. 71, sa domnieva, že pri jeho neuvedení šlo skôr o opomenutie než o úmyselné vynechanie); v rovnakom zmysle GOTHOT, P., a HOLLEAUX, D.: <HT TYPE="ITALIC">La</HT> Convención de Bruselas del <DATE ISO="19680927">27 settembre 1968</DATE> (competencia judicial y efectos de las decisiones en el marco de la CEE), ed. La Ley, Madrid, 1986, s. 69.</P></NOTE></TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>D —</NO.P><TXT>Posúdenie prejudiciálnej otázky</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>29.</NO.P><TXT>Navrhnuté sú dve riešenia otázky položenej vnútroštátnym súdom: francúzska vláda a Komisia sa domnievajú, že sa možno odvolať na ustanovenie o osobitnej právomoci, zatiaľ čo nemecká vláda odmieta túto možnosť. Je potrebné preskúmať obidve možnosti.</TXT></NP><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Prvá alternatíva</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>30.</NO.P><TXT>V predmetnej veci sú už na prvý pohľad splnené podmienky na uplatnenie článku 6 bodu 1, keďže tu ide o dvoch žalovaných a o úzko súvisiace nároky vzhľadom na to, že vyplývajú zo solidárneho záväzku<NOTE NOTE.ID="E0076" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Ako príklad súvislosti spomenutá správa Jenard uvádza fakt, že <QUOT.START ID="QS0020" REF.END="QE0020" CODE="201E"/>ide o solidárnych dlžníkov<QUOT.END ID="QE0020" REF.START="QS0020" CODE="201C"/>.</P></NOTE>, v dôsledku ktorého môže byť celá pohľadávka vymáhaná od ktoréhokoľvek z dlžníkov.</TXT></NP><NP><NO.P>31.</NO.P><TXT>Čo sa týka formálneho hľadiska, aby sa žalobca mohol odvolať na osobitnú právomoc, mal by jednoducho nasmerovať svoju žalobu proti viacerým subjektom, čím by tí nadobudli postavenie žalovaných bez ohľadu na prípadné procesné alebo vecné prekážky, súčasné alebo budúce.</TXT></NP><NP><NO.P>32.</NO.P><TXT>Táto téza sa zakladá prinajmenšom na štyroch dôvodoch. Po prvé súd musí pred overením platnosti procesného vzťahu potvrdiť svoju právomoc, ktorá nezávisí od prípustnosti žaloby ani od vecného preskúmania opodstatnenosti nároku, čo je otázkou merita veci.</TXT></NP><NP><NO.P>33.</NO.P><TXT>Po druhé nariadenie neupresňuje pojem <QUOT.START ID="QS0021" REF.END="QE0021" CODE="201E"/>žalovaného<QUOT.END ID="QE0021" REF.START="QS0021" CODE="201C"/> ani <QUOT.START ID="QS0022" REF.END="QE0022" CODE="201E"/>spolužalovaného<QUOT.END ID="QE0022" REF.START="QS0022" CODE="201C"/><NOTE NOTE.ID="E0077" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>DROZ, op. cit., s. 71.</P></NOTE>, ale iba požaduje úzku súvislosť medzi <QUOT.START ID="QS0023" REF.END="QE0023" CODE="201E"/>nárokmi<QUOT.END ID="QE0023" REF.START="QS0023" CODE="201C"/> bez ďalšieho upresnenia.</TXT></NP><NP><NO.P>34.</NO.P><TXT>Okrem toho po tretie podľa článku 30 nariadenia sa konanie na súde považuje za začaté <QUOT.START ID="QS0024" REF.END="QE0024" CODE="201E"/>momentom podania písomnosti,<?PAGE NO="I-6836"?> ktorou sa začína konanie, na súde<QUOT.END ID="QE0024" REF.START="QS0024" CODE="201C"/>. V zmysle už citovaného rozsudku Kalfelis toto štádium tiež slúži na posúdenie súvislosti<NOTE NOTE.ID="E0078" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Bod 12.</P></NOTE> a následne aj na zistenie, či daná písomnosť uvádza dvoch alebo viacerých žalovaných.<NOTE NOTE.ID="E0079" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>SOBRINO, F. F.: op. cit., <HT TYPE="ITALIC">Comentario</HT> al Convenio de Bruselas…, s. 170, uvádza, že na existenciu litisconsortia sa zvyčajne odvoláva v čase podania návrhu na začatie konania.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>35.</NO.P><TXT>Nakoniec, pokiaľ žalobca vezme späť žalobu podanú proti strane, ktorá má bydlisko na území štátu súdu, v súlade s článkom 6 bodom 1 zásada <HT TYPE="ITALIC">perpetuatio iurisdictionis</HT> zakazuje zmenu medzinárodnej právomoci, v dôsledku čoho sa v konaní pokračuje pred tým istým súdnym orgánom.<NOTE NOTE.ID="E0080" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>DESANTES REAL, M.: op. cit., s. 331.</P></NOTE> Tá istá zásada platí, pokiaľ niektorý zo žalovaných bude vyradený z iných dôvodov.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Druhá alternatíva</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>36.</NO.P><TXT>Článok 6 bod 1, rovnako ako ďalšie ustanovenia, ktoré predstavujú výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného článkom 2, má taxatívny charakter<NOTE NOTE.ID="E0081" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>WESER, M.: Convention communautaire sur la compétence judiciaire et l'exécution des décisions, Centre interuniversitaire de droit comparé, Brusel/Paríž, 1975, s. 266.</P></NOTE> a musí byť vykladaný v užšom zmysle<NOTE NOTE.ID="E0082" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Na výhodu plynúcu pri vyhnutí sa extenzívnemu a mnohoznačnému výkladu výnimiek stanovených v článku 2 Bruselského dohovoru poukazuje rozsudok z <DATE ISO="19781122">22. novembra 1978</DATE>, Somafer (<REF.DOC.ECR NO.CASE="33/78" YEAR="1978" EDITION="GEN" PAGE.ECR="2183">33/78, Zb. s. 2183, bod 7</REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> v súlade so sledovaným cieľom; vychádzajúc z tohto predpokladu, toto ustanovenie nie je možné v danej veci uplatniť.</TXT></NP><NP><NO.P>37.</NO.P><TXT>Sú tu aj ďalšie argumenty, ktoré potvrdzujú tento názor. Na jednej strane fakultatívny súd stanovený pre prípad plurality žalovaných nie je samoúčelným, keďže svoje opodstatnenie nachádza v požiadavkách hospodárnosti konania a v snahe predísť nezlučiteľným rozhodnutiam, teda v cieľoch, ktoré by neboli splnené, pokiaľ by jedna z podaných žalôb nebola prípustná.</TXT></NP><NP><NO.P>38.</NO.P><TXT>Na druhej strane výhoda toho, že žalovaný sa nemusí brániť pred súdom cudzieho štátu, nepoškodzuje protistranu ani jej neukladá neprimeranú záťaž, akou je v prejednávanej veci povinnosť informovať sa o konkurznom konaní.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Navrhované riešenie</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>39.</NO.P><TXT>Žiadna z dvoch vysvetlených alternatív sa nehodí na skutkový stav uvedený súdom konajúcim vo veci; okrem toho, ako bude ďalej preukázané, jedna aj druhá obnášajú niektoré ľahko postrehnuteľné riziká.</TXT></NP><?PAGE NO="I-6837"?><NP><NO.P>40.</NO.P><TXT>Ak je na súd niektorého členského štátu podaná žaloba týkajúca sa solidárnej pohľadávky proti dvom alebo viacerým dlžníkom, z ktorých iba jeden má v tomto štáte bydlisko, a teda odôvodňuje právomoc tohto súdu, no zomrie pred začatím konania, prvá z uvedených alternatív, vychádzajúca z formálneho hľadiska, túto otázku jasne rieši, ale výsledok ostáva neuspokojivý, keďže riziko nezlučiteľných rozhodnutí je vylúčené iba preto, že proti zosnulému sa nevedie konanie — bolo by tomu inak, ak by boli predvolaní dediči.</TXT></NP><NP><NO.P>41.</NO.P><TXT>Pokračujúc v tomto uvažovaní, ak žalovaný, ktorého bydlisko určuje právomoc súdu, postúpil svoj dlh bez toho, aby to oznámil žalobcovi, pochybnosti o pasívnej legitimácii a právnych následkoch tohto neoznámenia by odôvodnili predchádzajúce preskúmanie týchto aspektov a prípadné zamietnutie konať vo veci; to isté by mohol urobiť súd iného členského štátu, v ktorom má bydlisko ďalší žalovaný, čím by došlo k vydaniu odlišných rozhodnutí.</TXT></NP><NP><NO.P>42.</NO.P><TXT>Podľa môjho názoru dilema vyplýva zo skutočnosti, že ak podľa vnútroštátneho práva musí byť jedna zo žalôb <HT TYPE="ITALIC">ab initio</HT> vyhlásená za neprípustnú, nejde o skutočnú pluralitu žalovaných, takže nie je splnený jeden z predpokladov pre voľbu súdu, ktorý teda ani nemôže plniť svoju úlohu.</TXT></NP><NP><NO.P>43.</NO.P><TXT>Prítomnosť dvoch alebo viacerých žalovaných v konaní je stanovená umelým spôsobom. Neplatí, že žaloba musí byť zamietnutá, alebo že je nutné preskúmať tento aspekt, ale jednoducho je jej výkon zakázaný zákonom.</TXT></NP><NP><NO.P>44.</NO.P><TXT>Okrem toho, ak sa hneď na začiatku ukáže, že niektorý zo žalovaných sa nemôže zúčastniť na konaní, nedôjde k sledovaniu cieľa predísť nezlučiteľným rozhodnutiam, keďže súd štátu, v ktorom má vylúčený subjekt bydlisko, neprijme žiadne rozhodnutie.</TXT></NP><NP><NO.P>45.</NO.P><TXT>Naopak, uplatnenie pravidla na prípady, akým je spor vo veci samej, mení všeobecnú zásadu spôsobom, ktorý je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora<NOTE NOTE.ID="E0083" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Rozsudky Kalfelis, už citovaný, bod 8, a Réunion européenne a i., už citovaný, bod 47.</P></NOTE>, keď pod zámienkou jednoduchého zdania má za následok, že určitý občan bude podliehať súdu cudzieho štátu, v dôsledku čoho sú jeho možnosti obrany znížené.</TXT></NP><NP><NO.P>46.</NO.P><TXT>Téza, ktorú navrhujem, zohľadňuje predvídateľnosť ustanovení v oblasti súdnej právomoci, pretože rozobrané alternatívy majú presné kontúry, nezavádza nové podmienky<?PAGE NO="I-6838"?> na uplatnenie osobitných právomocí a spresňuje už existujúce.</TXT></NP><NP><NO.P>47.</NO.P><TXT>Toto riešenie tiež neznamená, že vnútroštátne právne poriadky budú mať nepriamy vplyv na príslušnosť súdu na úkor jeho účinnosti, čo je zakázané judikatúrou<NOTE NOTE.ID="E0084" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Rozsudky z <DATE ISO="19900515">15. mája 1990</DATE>, Hagen, <REF.DOC.ECR NO.CASE="C-365/88" YEAR="1990" EDITION="GEN" PAGE.ECR="I-1845">C-365/88, Zb. s. I-1845, bod 20</REF.DOC.ECR>; z <DATE ISO="20050526">26. mája 2005</DATE>, GIE Réunion européenne a i., <REF.DOC.ECR NO.CASE="C-77/04" YEAR="2005" EDITION="GEN" PAGE.ECR="I-4509">C-77/04, Zb. s. I-4509, bod 35</REF.DOC.ECR>, ako aj rozsudok Turner, už citovaný, bod 29.</P></NOTE>, ktorá stanovuje prednosť právnych noriem Spoločenstva pred vnútroštátnymi právnymi normami, ktoré sú s nimi nezlučiteľné<NOTE NOTE.ID="E0085" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Rozsudok z <DATE ISO="19831115">15. novembra 1983</DATE>, Duijnstee, <REF.DOC.ECR NO.CASE="288/82" YEAR="1983" EDITION="GEN" PAGE.ECR="3663">288/82, Zb. s. 3663, bod 14</REF.DOC.ECR>. Hoge Raad der Nederlanden sa pýtal Súdneho dvora, či povinnosť vyhlásiť svoju nepríslušnosť v zmysle článku 19 Bruselského dohovoru existuje v rámci kasačného opravného prostriedku, ktorý v súlade s vnútroštátnym zákonom zužuje skúmanie súdneho orgánu na dôvody uvedené účastníkmi konania.</P></NOTE>. Neoslabuje ani účinnosť tých ustanovení Spoločenstva, s ktorými nie je v rozpore, pretože dané právne predpisy majú odlišné oblasti uplatnenia, aj keď sa v niektorých bodoch stretajú.</TXT></NP><NP><NO.P>48.</NO.P><TXT>Treba dodať, že nariadenie č. 44/2001 — tak ako predtým Bruselský dohovor — nezjednocuje vnútroštátne procesné pravidlá, ale sleduje skromnejší cieľ, určujúc právomoc súdu, ktorý má konať v niektorých prípadoch, prostredníctvom uplatnenia parametrov odlišných od tých, ktoré sa uplatňujú pri rozhodovaní o prípustnosti žalôb.<NOTE NOTE.ID="E0086" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Rozsudky Hagen, už citovaný, bod 17, ako aj GIE Réunion européenne a i., už citovaný, bod 34.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>49.</NO.P><TXT>Samotné nariadenie niekedy odkazuje na vnútroštátne právo, napríklad na upresnenie takého základného pojmu, akým je <QUOT.START ID="QS0025" REF.END="QE0025" CODE="201E"/>bydlisko<QUOT.END ID="QE0025" REF.START="QS0025" CODE="201C"/><NOTE NOTE.ID="E0087" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Článok 59 spresňuje, že <QUOT.START ID="QS0026" REF.END="QE0026" CODE="201E"/>na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu<QUOT.END ID="QE0026" REF.START="QS0026" CODE="201C"/> (odsek 1), a dodáva, že <QUOT.START ID="QS0027" REF.END="QE0027" CODE="201E"/>ak účastník nemá bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, potom na určenie, či má účastník bydlisko v inom členskom štáte, súd použije právny poriadok tohto členského štátu<QUOT.END ID="QE0027" REF.START="QS0027" CODE="201C"/> (odsek 2).</P></NOTE>; Súdny dvor pri viacerých príležitostiach povolil použitie pravidiel vnútroštátneho práva na doplnenie pravidiel Spoločenstva.<NOTE NOTE.ID="E0088" NUMBERING.CONTINUED="YES"><P>Rozsudky zo <DATE ISO="19840607">7. júna 1984</DATE>, Zelger, <REF.DOC.ECR NO.CASE="129/83" YEAR="1984" EDITION="GEN" PAGE.ECR="2397">129/83, Zb. s. 2397</REF.DOC.ECR>, týkajúci sa výkladu článku 21 dohovoru; a v širšom zmysle rozsudok Hagen, už citovaný, bod 19, v ktorom sú vymenované ďalšie pravidlá tohto druhu.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>50.</NO.P><TXT>Na základe toho teda nie je možné odvolať sa na článok 6 bod 1 uvedeného nariadenia, pokiaľ žaloba smerujúca proti osobe s bydliskom v štáte, ktorého súd bol zvolený, musí byť už na začiatku zamietnutá z dôvodu, že vnútroštátne právo stanovuje jej neprípustnosť.</TXT></NP><NP><NO.P>51.</NO.P><TXT>Odpoveď v tomto zmysle zmierňuje nevýhody každej z dvoch preskúmaných alternatív, sleduje zmysel systému stanoveného nariadením č. 44/2001 a poskytuje užitočný návod pre súdy, ktoré budú uplatňovať toto ustanovenie.</TXT></NP></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="I-6839"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>VI —</NO.P><TXT>Návrh</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>52.</NO.P><TXT>Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku položenú Oberster Gerichtshof takto:</TXT><P>Na článok 6 bod 1 nariadenia Rady č. 44/2001 z <DATE ISO="20001222">22. decembra 2000</DATE> o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa nemožno odvolať pri podaní žaloby proti osobe s bydliskom v štáte súdu a proti ďalšej osobe s bydliskom v inom členskom štáte v prípade, že táto prvá žaloba musí byť už <HT TYPE="ITALIC">in limine litis</HT> zo zjavných dôvodov a zo zákona vyhlásená za neprípustnú.</P></NP></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>