1.

Právo spotrebiteľa, ktorému bol poskytnutý úver, predčasne ho splatiť (pričom sa znížia úroky a náklady na zostávajúcu dobu trvania zmluvy) je už mnoho rokov uznané v predpisoch Únie. ( 2 )

2.

Toto uznanie sa vzťahuje tak na spotrebiteľské úvery vo všeobecnosti (smernica 2008/48/ES) ( 3 ), ako aj konkrétne na úvery poskytnuté spotrebiteľom, ktoré sa týkajú nehnuteľností určených na bývanie (smernica 2014/17/EÚ) ( 4 ).

3.

Súdny dvor sa vyjadril k právnym následkom predčasného splatenia spotrebiteľského úveru v rozsudku z 11. septembra 2019 ( 5 ), v ktorom rozhodoval o návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúcom sa výkladu článku 16 ods. 1 smernice 2008/48 ( 6 ).

4.

Teraz sa od neho žiada výklad článku 25 ods. 1 smernice 2014/17 v súvislosti s vopred sformulovanou podmienkou (štandardnou podmienkou), ktorú určitá banková inštitúcia vkladá do zmlúv o úvere zabezpečenom záložným právom k nehnuteľnosti, ktoré uzatvára. Vnútroštátny súd sa najmä pýta, či sa má riadiť usmernením stanoveným v rozsudku Lexitor.

I.

Právny rámec

A.

Právo Európskej únie

1.

Smernica 2008/48

5.

V článku 3 písm. g) sa uvádza:

6.

Podľa článku 16 ods. 1:

2.

Smernica 2014/17

7.

Pre túto vec sú relevantné najmä odôvodnenia 19, 50 a 66.

8.

V článku 4 sú na účely tejto smernice vymedzené nasledujúce pojmy:

9.

Článok 25 stanovuje:

B.

Vnútroštátne právo

10.

§ 20 Hypothekar‑ und Immobilienkreditgesetz (zákon o hypotekárnych úveroch a úveroch týkajúcich sa nehnuteľností) ( 7 ), nazvaný „Predčasné splatenie“, v znení účinnom do 31. decembra 2020 stanovoval:

II.

Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

11.

UniCredit Bank Austria AG (ďalej len „UniCredit“) používa v zmluvách o úvere zabezpečenom záložným právom k nehnuteľnosti, ktoré uzatvára so spotrebiteľmi, zmluvné formuláre, ktoré upravujú právo na predčasné splatenie úveru, s ktorým je spojené zníženie splatných úrokov a nákladov závislých od doby trvania zmluvy.

12.

Tieto zmluvy obsahujú nasledujúcu štandardnú podmienku: „Na účely objasnenia sa uvádza, že náklady na spracovanie úveru nezávislé od dĺžky trvania zmluvy sa – ani pomerne – nevracajú“.

13.

Verein für Konsumenteninformation (ďalej len „VKI“) je združenie na ochranu záujmov spotrebiteľov, ktoré podalo na Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) proti spoločnosti UniCredit žalobu, ktorou navrhlo uložiť jej povinnosť zdržať sa používania uvedenej podmienky.

14.

Prvostupňový súd túto žalobu zamietol. Naopak Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko) vyhovel odvolaniu, ktoré podalo VKI, ako aj žalobným návrhom.

15.

Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) má rozhodnúť o opravnom prostriedku „Revision“, ktorý UniCredit podala proti rozsudku odvolacieho súdu a v ktorom navrhuje potvrdiť rozsudok vydaný prvostupňovým súdom. Pred týmto rozhodnutím položil Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

III.

Konanie na Súdnom dvore

16.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 9. septembra 2021.

17.

Písomné pripomienky predložili VKI, UniCredit, talianska vláda a Európska komisia.

18.

Dňa 7. júla 2022 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili VKI, UniCredit, nemecká vláda, talianska vláda a Komisia.

IV.

Analýza

A.

Úvod

19.

Prvá smernica o spotrebiteľských úveroch pochádza z roku 1987. Z jej pôsobnosti boli vyňaté zmluvy o úveroch určených na získanie alebo udržanie majetkových práv k pozemku alebo k existujúcej či projektovanej budove a na obnovu alebo opravu budovy ako takej. Len niektoré z jej ustanovení sa uplatňovali na zmluvy o úvere zabezpečenom záložným právom k nehnuteľnosti, ktoré výnimočne neboli vylúčené už podľa uvedeného ustanovenia.

20.

Smernicou 2014/17 bol takmer o 30 rokov neskôr (čiastočne) zavedený spoločný regulačný rámec pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú zabezpečené buď záložným právom k nehnuteľnosti, alebo iným porovnateľným zabezpečením týkajúcim sa nehnuteľností určených na bývanie.

21.

Samostatná právna úprava týchto posledných uvedených zmlúv sa obvykle vysvetľuje s odvolaním sa na rozdiely medzi trhmi so spotrebiteľskými úvermi a trhmi s úvermi na získanie alebo obnovu nehnuteľností určených na bývanie. Tiež sa zdôrazňujú rozdiely, ktoré existujú medzi technikami používanými v každej kategórii úveru a zabezpečeniami, ktoré sa bežne používajú v prípade týchto dvoch druhov úverov.

22.

Napriek uvedeným rozdielom normotvorca pri formulovaní viacerých ustanovení smernice 2014/17 vychádzal zo smernice 2008/48. V niektorých prípadoch v prvej uvedenej smernici jednoducho len odkázal na druhú uvedenú smernicu alebo uviedol spresnenia a vysvetlenia. ( 8 )

23.

Spoločným aspektom oboch smerníc, ktorý sa nachádzal už v smernici 87/102, je právo spotrebiteľa na predčasné splatenie úveru. Vo všetkých troch uvedených predpisoch sa s týmto právom spája právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, ktoré:

–

malo byť podľa smernice 87/102 (článok 8) primerané,

–

má zahŕňať „úroky a náklady v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy“ (článok 16 ods. 1 smernice 2008/48),

–

má zahŕňať „úroky a náklady na zostávajúcu dobu trvania zmluvy“ (článok 25 ods. 1 smernice 2014/17).

24.

Súdny dvor sa vyjadril k pojmu „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v oblasti spotrebiteľských úverov. ( 9 ) Ako som už uviedol, v rozsudku Lexitor vyložil zníženie uvedených nákladov z dôvodu predčasného splnenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, ktoré pripúšťa článok 16 ods. 1 smernice 2008/48.

25.

Na zodpovedanie prejudiciálnej otázky, ktorú teraz kladie vnútroštátny súd, je potrebné predovšetkým venovať pozornosť pojmom „celkové náklady spojené s úverom“ ( 10 ) a „zníženie celkových nákladov“ ( 11 ), ktoré sú uvedené v článku 25 ods. 1 smernice 2014/17.

26.

Skôr než začnem s uvedeným rozborom, uvediem dve úvahy súvisiace s vplyvom smernice 2008/48 na túto vec:

–

v prvom rade výklad smernice 2008/48 je (alebo môže byť) významným prvkom pri výklade smernice 2014/17, najmä v prípadoch, keď sú v druhej uvedenej smernici prebraté výrazy, ktoré sa používajú v prvej uvedenej smernici. ( 12 ) Je to však len jeden z prvkov, ktorý treba spojiť s obvyklými výkladovými kritériami, pričom je potrebné uplatniť tieto kritériá na pojmy a na ustanovenia, ktoré platia v oblasti úverov týkajúcich sa nehnuteľností, ( 13 )

–

v druhom rade spor v tejto veci vznikol z dôvodu zmluvnej podmienky, ktorú používa UniCredit, pričom diskusia sa zameriava na sumy uhrádzané tretím osobám. ( 14 ) Naopak vo veci Lexitor nešlo o nijaký výdavok, ktorý by sa nevyplácal veriteľovi, ani nebol spomenutý iný druh nákladov. ( 15 ) Je namieste tvrdiť, že význam uvedeného rozsudku pre toto prejudiciálne konanie je obmedzený.

B.

Celkové náklady spojené s úverom v zmysle článku 25 ods. 1 smernice 2014/17

27.

Keďže uplatnenie práva na predčasné splatenie úveru má za následok zodpovedajúce zníženie celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, treba objasniť, ktoré položky (okrem úrokov) spadajú pod tento posledný uvedený pojem.

1.

Doslovný výklad

28.

Slovné spojenie „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ je vymedzené v článku 4 ods. 13 smernice 2014/17 odkazom na smernicu 2008/48 s určitými spresneniami, ktoré nič nemenia na konštatovaní, že ide v zásade o ten istý pojem. ( 16 )

29.

Celkové náklady spojené s hypotekárnym úverom doslovne zahŕňajú všetky náklady splatné v súvislosti s týmto úverom (pokiaľ ich normotvorca nevylúčil), ktoré spĺňajú dve podmienky: spotrebiteľ ich musí zaplatiť a sú (alebo majú byť) veriteľovi známe. ( 17 )

30.

Ako charakteristický príklad týchto nákladov sú v spomenutom ustanovení uvedené „úroky, provízie, dane“, ako aj „náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok“. Pod tento pojem možno zaradiť aj odmenu pre sprostredkovateľov úverov a náklady na ocenenie majetku určeného ako zabezpečenie. ( 18 )

31.

Z uvedeného výpočtu vyplýva, že povinný charakter nákladov nevyplýva nevyhnutne z jednostranného rozhodnutia veriteľa, ktorého cieľom je zvýšiť svoj zisk: celkové náklady spojené s úverom môžu zahŕňať odmeny pre iné subjekty alebo osoby, než sú zmluvné strany ( 19 ), ktoré sa uhrádzajú z rozličných dôvodov.

32.

Celkové náklady spojené s úverom z doslovného hľadiska, o ktoré teraz ide, teda zahŕňajú aj náklady na doplnkové služby, a to za tých istých podmienok, že spotrebiteľ ich musí zaplatiť a sú veriteľovi známe. ( 20 )

33.

Ako príklady tohto druhu nákladov sú uvedené poistné na životné poistenie a poistenie proti požiaru, ( 21 ) náklady na ocenenie nehnuteľnosti, ku ktorej bude zriadené záložné právo ( 22 ), náklady na otvorenie a vedenie bankového účtu, náklady na používanie platobných prostriedkov na transakcie a čerpanie z tohto účtu a ostatné náklady týkajúce sa platobných transakcií ( 23 ).

34.

Napriek tomu, že sa teoreticky mohli zaradiť pod pojem celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, pri výpočte týchto nákladov sa na základe výslovného rozhodnutia normotvorcu nezohľadňujú:

–

notárske poplatky, ktoré sú vylúčené na základe článku 3 písm. g) smernice 2008/48, ( 24 )

–

„poplatky za zápis prevodu vlastníctva nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností“, ( 25 ) ktoré sú vylúčené na základe článku 4 ods. 13 smernice 2014/17,

–

poplatky, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť za nedodržiavanie záväzkov stanovených v zmluve o úvere. ( 26 )

35.

Ak túto kategorizáciu položiek, ktoré patria pod pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ (alebo sú z neho vyňaté), uplatníme na položky, ktoré uvádza vnútroštátny súd, domnievam sa, že uvedený pojem v zmysle článku 25 ods. 1 smernice 2014/17:

–

zahŕňa náklady na ocenenie nehnuteľnosti, pokiaľ je takéto ocenenie potrebné na získanie úveru a veriteľovi sú známe, ako aj náklady na žiadosť o zápis poznámky týkajúcej sa poradia a zápis záložného práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností ( 27 ), ktoré sú spravidla nevyhnutné na zriadenie záložného práva a zabezpečenie jeho funkcie,

–

nezahŕňa náklady na notárske osvedčenie podpisov (notárske poplatky) na účely zápisu záložného práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

2.

Výklad so zreteľom na vývoj predmetného ustanovenia

36.

Rozbor vývoja pojmu „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v legislatívnych dokumentoch, na základe ktorých bola prijatá smernica 2014/17, ( 28 ) potvrdzuje, že spomedzi položiek, ktoré uvádza vnútroštátny súd, boli spomenuté „poplatky za zápis záložného práva k nehnuteľnosti“.

37.

Návrh (budúcej) smernice o úveroch týkajúcich sa nehnuteľností predložený Komisiou obsahoval v tejto oblasti len odkaz na smernicu 2008/48. ( 29 )

38.

Toto riešenie bolo opísané ako zváženie výhod a nevýhod možností, ktoré prichádzali do úvahy pri výpočte RPMN. ( 30 ) Tiež sa prihliadalo na skutočnosť, že predpis, ktorý by existoval popri už jestvujúcom predpise (smernica 2008/48), by uľahčil spotrebiteľom pochopenie a porovnanie úverov. ( 31 )

39.

Tento pojem sa neskôr spresňoval, pričom dochádzalo k dopĺňaniu alebo vypúšťaniu prvkov, avšak zostala zachovaná súvislosť s článkom 3 smernice 2008/48.

40.

V tejto súvislosti považujem za dôležité, že v prvej správe Parlamentu k návrhu smernice o zmluvách o úvere týkajúcich sa nehnuteľností boli výslovne vylúčené „registračn[é] poplatk[y] na hypotéku alebo iné porovnateľné zabezpečenie“. ( 32 )

41.

Medzi schválenými pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi sa naopak nachádza pozmeňujúci a doplňujúci návrh v tomto znení: „Celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom by nemali zahŕňať náklady, ktoré spotrebiteľ uhrádza v súvislosti s kúpou nehnuteľnosti alebo pozemku, napríklad súvisiace dane a notárske poplatky alebo náklady na zápis do katastra nehnuteľností“ ( 33 ) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

42.

Nie je preukázané, že sa inokedy diskutovalo o zaradení „registračných poplatkov na hypotéku“ medzi celkové náklady spojené s úverom alebo vylúčení nákladov súvisiacich s nadobudnutím nehnuteľnosti. ( 34 )

3.

Systematický a teleologický výklad

43.

Pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v smernici 2014/17 – tak ako v smernici 2008/48 – je funkčný. Slúži predovšetkým na vytvorenie dvoch pojmov:

–

pojmu „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“, ktorý zodpovedá tomu istému pojmu, ako je vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48, ( 35 )

–

a pojmu RPMN, ktorý zodpovedá celkovým nákladom spotrebiteľa spojeným s úverom vyjadreným ako ročný percentuálny podiel z celkovej výšky úveru. ( 36 )

44.

Súdny dvor spojil široké vymedzenie uvedeného pojmu so zámerom zabezpečiť širokú ochranu spotrebiteľa a vyložil ho v súlade s touto ochranou. ( 37 ) Táto ochrana spočíva v tom, že spotrebiteľovi sa poskytnú všeobecné informácie a predovšetkým informácie pred uzavretím zmluvy, ktoré mu (v ideálnom prípade) umožnia vybrať si úverový produkt, ktorý zodpovedá jeho osobnej situácii a jeho záujmom. To je v konečnom dôsledku hlavným účelom pojmu „celkové náklady spojené s úverom“.

45.

Súčasťou procesu, počas ktorého si spotrebiteľ vyberá vzorec, ktorý mu najviac vyhovuje, je, že sa mu poskytne možnosť porovnať ponuky na domácej a cezhraničnej úrovni. Jeho ochrana zakotvená v smerniciach 2008/48 a 2014/17 je začlenená do celkového cieľa spočívajúceho vo vytvorení vnútorného trhu s úvermi. ( 38 ) RPMN, ktorá vyjadruje cenu (celkové náklady) úveru v súlade s matematickým vzorcom, ktorý je v celej Únii rovnaký, má pri tomto porovnávaní podstatný význam.

46.

Existuje však určité napätie medzi cieľom spočívajúcim v poskytnutí najpresnejších informácií spotrebiteľovi a ich poskytnutím takým spôsobom, aby mohol v primeranej lehote porovnať ponuky poskytovateľov úverov.

47.

Postavenie spotrebiteľa by na prvý pohľad bolo tým lepšie, čím viac informácií (týkajúcich sa iných nákladov, než sú úroky) by bolo zahrnutých do RPMN a čím menej zdrojov by musel použiť na to, aby sám identifikoval iné náklady spojené s úverom, najmä mimo právneho prostredia, ktoré je obvykle obmedzené na miestne právne prostredie.

48.

To vysvetľuje, prečo pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ zahŕňa široké spektrum nákladov týkajúcich sa úverovej transakcie. Získanie informácií je jednoduchšie pre veriteľa než pre spotrebiteľa, aj keď tento úkon nie je ani pre veriteľa bezplatný. ( 39 )

49.

Zahrnutie prvkov, ktoré sú vzhľadom na to, že sú upravené na vnútroštátnej úrovni, veľmi odlišné, do výpočtu RPMN zároveň ovplyvňuje porovnateľnosť ponúk. ( 40 ) V konečnom dôsledku je na úkor cezhraničnej činnosti poskytovateľov úverov a získavania klientov z iných členských štátov.

50.

Podľa môjho názoru si normotvorca zvolil riešenie, ktorého cieľom je zosúladiť jednotlivé obavy prostredníctvom kombinácie viacerých prvkov:

–

široko vymedzený pojem celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, aj keď je obmedzený na náklady týkajúce sa samotnej zmluvy o úvere a nezahŕňa náklady na transakciu, ktorá sa touto zmluvou financuje,

–

povinnosť veriteľa zahrnúť pod uvedený pojem započítateľné náklady, ktoré sú mu známe alebo ktoré by mu mali byť známe pri vynaložení štandardnej miery starostlivosti v danom odvetví,

–

povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi personalizované informácie pred uzavretím zmluvy prostredníctvom formulára ESIS, ktorý sa nachádza v prílohe II smernice 2014/17,

–

skutočnosť, že vo formulári ESIS sa uvedú náklady, ktoré vznikajú spotrebiteľovi a ktoré by mali byť súčasťou RPMN, ale druhej zmluvnej strane nie sú známe, označené vetou „Tieto náklady nie sú poskytovateľovi úveru známe, a preto nie sú zahrnuté v [RPMN]“, ( 41 )

–

skutočnosť, že do formulára ESIS je doplnené toto upozornenie: „Uistite sa, že ste si vedomí všetkých ostatných daní a nákladov spojených s Vaším úverom“, ( 42 )

–

uloženie povinnosti uviesť vo všeobecných informáciách o hypotekárnych úveroch údaj o možných nákladov spotrebiteľa, ktoré nie sú súčasťou celkových nákladov spojených s úverom. ( 43 )

51.

Domnievam sa, že priemerný spotrebiteľ takto získa informácie, ktoré potrebuje na to, aby sa po porovnaní produktov založenom na RPMN rozhodol pre zmluvu o úvere týkajúcu sa nehnuteľnosti. ( 44 ) Bude navyše vedieť, že môžu vzniknúť ďalšie náklady: buď náklady týkajúce sa RPMN, ktoré však veriteľovi nie sú známe, alebo náklady, ktoré nesúvisia s celkovými nákladmi spojenými s úverom, o ktorých je informovaný.

4.

Predbežný záver

52.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že na otázku vnútroštátneho súdu, či sú položky, ktoré tento súd uvádza, súčasťou celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom v zmysle článku 25 ods. 1 smernice 2014/17, by sa dalo odpovedať takto:

–

uvedený pojem zahŕňa náklady na ocenenie nehnuteľnosti, žiadosť o zápis poznámky týkajúcej sa poradia a zápis záložného práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností, pokiaľ sú potrebné na získanie úveru (teda dlžník ich musí zaplatiť) a veriteľovi sú známe,

–

nezahŕňa náklady na notárske osvedčenie podpisov na účely zápisu záložného práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

C.

Zníženie vyžadované článkom 25 ods. 1 smernice 2014/17. Náklady, na ktoré sa toto zníženie vzťahuje

53.

Vnútroštátny súd sa pýta, či sa v prípade uplatnenia práva dlžníka čiastočne alebo úplne splatiť úver pred uplynutím stanovenej doby pomerné zníženie vzťahuje len na splatné úroky a náklady závislé od doby trvania zmluvy, alebo aj na náklady nezávislé od doby trvania zmluvy.

54.

Dlžník, ktorý predčasne splatí úver, má totiž právo na zníženie, celkových nákladov, ktoré sú s týmto úverom spojené. Podľa článku 25 ods. 1 smernice 2014/17 sa toto zníženie vzťahuje na „úroky a náklady na zostávajúcu dobu trvania zmluvy“. ( 45 )

55.

Keďže v článku 25 ods. 1 sa nerozlišujú jednotlivé kategórie nákladov, mohlo by sa zdať, že zníženie sa vzťahuje na ktorúkoľvek sumu, ktorá je súčasťou celkových nákladov spojených s úverom (týkajúcu sa určitého obdobia, na čo poukážem nižšie). Bez ohľadu na to, čo uvediem nižšie, ( 46 ) sa naopak domnievam, že zníženie sa neuplatňuje bez rozlišovania na každú z položiek, ktorých súčet informuje spotrebiteľa o celkových nákladoch spojených s úverom pred uzavretím zmluvy.

56.

Smernica 2014/17 necháva niektoré aspekty právnej úpravy predčasného splatenia úveru otvorené (aby ich mohli upraviť členské štáty). ( 47 ) Jednotliví vnútroštátni zákonodarcovia však nemôžu rozhodovať o samotnej existencii práva vrátiť celý dlh alebo jeho časť pred uplynutím stanovenej doby ani o dôsledkoch uplatnenia tohto práva (teda o znížení celkových nákladov spojených s úverom). ( 48 )

57.

Nie je teda stanovené, že členské štáty majú určiť položky nákladov, ktoré sa majú znížiť. Preto má byť výklad týkajúci sa „predmetu“ zníženia jednotný, tak ako výklad ktoréhokoľvek iného pojmu, ktorý je podľa práva Únie autonómny.

1.

Doslovný výklad

58.

Ako som už uviedol, článok 25 ods. 1 smernice 2014/17 nestanovuje, ktoré položky (spomedzi tých, ktoré tvoria celkové náklady spojené s úverom) sa majú znížiť. ( 49 ) Z tohto ustanovenia sa dá s istotou vyvodiť len záver, že toto zníženie sa netýka položiek, ktoré nie sú súčasťou uvedených nákladov. ( 50 )

59.

Toto ustanovenie v každom prípade obsahuje časové spresnenie, ktoré považujem za dôležité: v prípade predčasného splatenia úveru sa majú znížiť úroky a náklady „na zostávajúcu dobu trvania zmluvy“.

60.

Vzťah medzi položkami, ktoré sa majú znížiť, a zostávajúcou dobou trvania zmluvy podľa môjho názoru svedčí o tom, že ide o položky, ktoré sa majú uhradiť za služby alebo plnenia, ktoré v čase predčasného splatenia úveru ešte neboli uskutočnené a už sa neuskutočnia. ( 51 )

61.

Uvedený záver je ľahko pochopiteľný, pokiaľ ide o úroky z úveru. Predčasné splatenie istiny (sumy poskytnutej ako úver) samo osebe znamená, že od tohto okamihu už neplynú ďalšie úroky za poskytnutie úveru. Zníženie úrokov, ktoré nie sú splatné v čase predčasného splatenia úveru, nie je sporné a nevidím dôvod, pre ktorý by sa toto ustanovenie malo chápať odlišne, pokiaľ ide o ostatné náklady.

62.

Zdá sa mi teda, že doslovný prvok je kľúčový: v článku 25 sa hovorí len o nákladoch súvisiacich s obdobím, ktoré nasleduje po uplatnení práva na predčasné splatenie úveru („zostávajúc[a] dob[a] trvania zmluvy“). Napriek tomu, keďže väčšina jazykových verzií článku 25 ods. 1 smernice 2014/17 je zhodná s jazykovými verziami článku 16 ods. 1 smernice 2008/48 a v súvislosti s týmto posledným uvedeným ustanovením Súdny dvor nepovažoval argument založený na doslovnom výklade za presvedčivý, ( 52 ) nevylučujem, že môj výklad nebude považovať za presvedčivý ani teraz.

63.

Pre prípad, že by to bolo tak, preskúmam predmetné ustanovenie v jeho kontexte a so zreteľom na jeho účel. ( 53 )

2.

Systematický a teleologický výklad

64.

Uznanie práva na predčasné splatenie úveru v smernici 2014/17 vyjadruje – tak ako celá táto smernica – zámer podporiť vytvorenie vnútorného trhu so zmluvami o úvere týkajúcimi sa nehnuteľností určených na bývanie.

65.

V uvedenom kontexte právo na predčasné splatenie úveru sleduje špecifický cieľ, ktorý je v odôvodnení 66 smernice 2014/17 opísaný prostredníctvom odkazu na podporu hospodárskej súťaže, voľný pohyb občanov a finančnú stabilitu. Výhody, ktoré získa spotrebiteľ, sú uvedené až na druhom mieste a spočívajú v tom, že sa mu umožní, aby si vybral iný produkt, ktorý v každom okamihu bude najlepšie zodpovedať jeho potrebám.

66.

Normotvorca počíta s tým, že právo na predčasné splatenie úveru bude závisieť od splnenia určitých podmienok. ( 54 ) Navyše ho špecifikuje prípadným nárokom veriteľa na náhradu, ktorá za určitých okolností môže predstavovať sumu, ktorá je pre spotrebiteľa odrádzajúca. ( 55 )

67.

Z tejto právnej úpravy vyplýva, že cieľom práva na predčasné splatenie úveru je skôr dosiahnuť flexibilitu zmluvy, ktorá je uzavretá na dlhú dobu, tým, že sa dlžníkovi umožní splatiť úver pred uplynutím dohodnutej doby bez toho, aby musel uviesť alebo preukázať nejaký dôvod, než napraviť nerovnováhu v nerovnom vzťahu. ( 56 )

68.

V smernici 2014/17 nie je vyjadrený dôvod existencie zníženia, ktoré je stanovené v článku 25 ods. 1 tejto smernice, ako dôsledku práva na predčasné splatenie úveru. Vzhľadom na tento faktor – spolu so skutočnosťou, že počas celých prípravných prác sa o tejto otázke nediskutovalo – možno tvrdiť, že taká úprava sa vníma ako prirodzený dôsledok predčasného splatenia úveru, z ktorého vyplýva zánik alebo zmenšenie (v prípade čiastočného predčasného splatenia úveru) rizika nezaplatenia pre druhú zmluvnú stranu. Okrem toho, ak by dlžník musel zaplatiť úroky, ktorých splatnosť ešte nenastala, a ostatné náklady, ktoré vzniknú, došlo by k bezdôvodnému obohateniu veriteľa, ktorý je (aj keď na základe jednostranného rozhodnutia druhej zmluvnej strany) súčasne oslobodený od svojho vzájomného zmluvného záväzku. ( 57 )

69.

Naproti tomu si nemyslím, že cieľom zníženia podľa článku 25 ods. 1 smernice 2014/17 je obnoviť situáciu, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by bol úver pôvodne poskytnutý na kratšiu dobu alebo na nižšiu sumu. ( 58 ) Právo na predčasné splatenie úveru nespôsobuje zmenu pôvodnej zmluvy o úvere na inú zmluvu o úvere, ktorá sa mohla uzavrieť, ale umožňuje prispôsobiť ju okolnostiam, ktoré nastali neskôr. ( 59 )

70.

Tieto úvahy potvrdzujú môj názor, ktorý som vyjadril už pri skúmaní doslovného výkladu predmetného ustanovenia, že uplatniteľné zníženie je obmedzené na sumy, ktoré by spotrebiteľ musel zaplatiť za plnenia založené na samotnej zmluve, ktoré sa ešte neuskutočnili.

71.

Nepochybujem o tom, že iný výklad by bol pre spotrebiteľa priaznivejší. Ak však spotrebiteľ nemá byť pokutovaný za to, že predčasne splatí úver, ( 60 ) podľa môjho názoru na zabezpečenie jeho ochrany, ktorá sa má dosiahnuť podľa smernice 2014/17, nie je potrebné ani rozšíriť právo na zníženie do takej miery, že by bol odmenený ( 61 ) za zmenu, ku ktorej dôjde na základe jeho rozhodnutia vo vzťahu k druhej zmluvnej strane. ( 62 )

72.

Z rovnakých dôvodov sa môj názor vzťahuje aj na náklady, ktoré boli zaplatené tretím osobám z dôvodu daní, správnych poplatkov alebo odborných služieb, ako je ocenenie nehnuteľnosti alebo sprostredkovanie. ( 63 )

73.

Nepopieram, že náklady uhrádzané tretím osobám sú súčasťou celkových nákladov spojených s úverom: v opačnom prípade by spotrebiteľ nedostal všetky informácie, ktoré potrebuje na to, aby si vybral z ponúk jednotlivých poskytovateľom úverov.

74.

Naopak nesúhlasím s tvrdením, že právo na zníženie nákladov zakotvené v článku 25 smernice 2014/17 sa z tohto dôvodu uplatní na náklady, ktoré sa neuhrádzajú za služby veriteľa, ktoré v čase predčasného splatenia úveru ešte neboli poskytnuté.

75.

Niektoré z týchto nákladov sú odmenou za špecifické plnenia, ktoré predchádzajú vzniku budúceho zmluvného vzťahu (sprostredkovanie). Iné prispievajú k podpore verejných výdavkov (dane) alebo sú odmenou za činnosti, ktoré vykonávajú orgány verejnej moci, alebo služby, ktoré tieto orgány poskytujú, nielen v záujme zmluvných strán, ale aj v záujme spoločnosti ako celku a právneho styku (zápis záložného práva k nehnuteľnosti). Zdôrazňujem, že skutočnosť, že uvedené náklady sa majú zohľadniť pri informovaní spotrebiteľa o celkovej „cene“ úveru v zmysle článku 4 ods. 13 smernice 2014/17, a to tak v prípade, ak ich platí priamo konečnému príjemcovi, ako aj v prípade, ak ich platí prostredníctvom veriteľa, neznamená, že tieto náklady patria k nákladom, ktoré sa v prípade predčasného splatenia úveru znížia.

76.

Nevidím žiadny objektívny dôvod, pre ktorý by sa pomerné zníženie nákladov na základe článku 25 ods. 1 smernice 2014/17 malo vzťahovať na sumy, ktoré nesúvisia s protiplneniami veriteľa, ktorý ich neuskutočňuje ani nevyberá. ( 64 ) Ak zákon stanovuje, že povinnosť zaplatiť ich má dlžník, tento názor považujem za ešte presvedčivejší: uplatnenie práva na zníženie nákladov na tieto položky, ktoré sú súčasťou celkových nákladov spojených s úverom, by viedlo k tomu, že orgán verejnej správy, ktorý vyberá poplatok alebo daň alebo zodpovedá za zápis do katastra nehnuteľností a ktorý nie je účastníkom dvojstranného vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, by musel vrátiť pomernú časť uvedených súm.

D.

Vplyv rozsudku Lexitor na túto vec

1.

Náklady uhrádzané veriteľovi

77.

Domnievam sa, že rozsudok Lexitor nemá vplyv na stanovisko, ktoré som uviedol. Zastávam názor, že Súdny dvor v uvedenej veci rozhodol skôr na základe pragmatických úvah vyjadrených v argumentoch, ktoré sú podrobne opísané v bodoch 31 až 33 tohto rozsudku. Okrem nich treba spomenúť aj argument týkajúci sa prípadnej „neprimeranej škody“ spôsobenej veriteľovi, ktorého záujmy odôvodňujú jeho nárok na náhradu. ( 65 )

78.

Uvedené argumenty mohli mať zmysel v prípade posudzovanom v spomenutej veci a mohli by sa nanajvýš uplatniť na každý spotrebiteľský úver. Podľa môjho názoru ich nemožno uplatniť na úver týkajúci sa nehnuteľnosti.

79.

V prvom rade, pokiaľ ide o to, či je uplatnenie zníženia jednoduché alebo zložité, pripomínam, že vo formulári ESIS (ktorého použitie je povinné a ktorý členské štáty ani veritelia nemôžu zmeniť) sú samostatne uvedené informácie o úvere týkajúcom sa nehnuteľnosti, ktoré má spotrebiteľ dostať pred uzavretím zmluvy. Najmä sú v ňom rozdelené náklady podľa toho, či sú pravidelné alebo nepravidelné: tým uľahčuje spotrebiteľovi alebo súdu určenie niektorých nákladov, ktoré možno znížiť. ( 66 )

80.

V druhom rade medzi smernicami 2008/48 a 2014/17 existuje významný rozdiel, pokiaľ ide o právo veriteľa na náhradu nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru: prvá uvedená smernica sama stanovuje toto právo, a druhá uvedená smernica, ktorý sa uplatní na tento spor, ho nestanovuje.

81.

Uvedený kľúčový rozdiel medzi smernicami 2008/48 a 2014/17 však nebráni vnímaniu pojmového vzťahu medzi „znížením“ v prospech spotrebiteľa a „náhradou“ v prospech veriteľa. ( 67 )

82.

Neexistencia harmonizovanej právnej úpravy týkajúcej sa práva na náhradu v smernici 2014/17 je pravdepodobne dôsledkom ťažkostí spojených s prijímaním spoločných predpisov a v konečnom dôsledku vyplýva z rozmanitosti mechanizmov financovania hypotekárnych úverov a širokej škály produktov, ( 68 ) ktorá odzrkadľuje špecifiká finančných trhov s hypotekárnymi úvermi v členských štátoch.

83.

Manévrovací priestor ponechaný členským štátom na to, aby sa rozhodli, či zavedú náhradu v prípade úverov týkajúcich sa nehnuteľností, môže mať dôsledky pre prax niektorých členských štátov, ( 69 ) pričom sa odstráni rovnovážny faktor, na ktorom Súdny dvor založil svoje rozhodnutie vo veci Lexitor. Pripomínam, že z tohto dôvodu spomenutý rozsudok nemožno automaticky uplatniť aj na uvedené úvery.

2.

Náklady, ktoré sa majú uhradiť tretím osobám

84.

Potvrdenie konštatovaní uvedených v rozsudku Lexitor by nevyhnutne nemalo viesť k tomu, že zníženie, ktoré je nerozlučne spojené s predčasným splatením úveru, sa uplatní aj na náklady spojené úverom týkajúcim sa nehnuteľnosti, ktoré majú slúžiť ako odmena pre tretiu osobu.

85.

Okrem toho, že – ako som už uviedol – v rozsudku Lexitor neboli spomenuté uvedené náklady, v prípade úverov zabezpečených záložným právom k nehnuteľnosti veriteľ (v tejto veci banková inštitúcia) nedostáva uvedené sumy ani neurčuje ich výšku: nemá z nich prospech ani ich nemôže meniť.

86.

Preto nevidím dôvod na to, aby sa so sumami uhrádzanými tretím osobám zaobchádzalo rovnako ako so sumami posudzovanými v rozsudku Lexitor.

87.

Aj keď nie sú rozhodujúcim faktorom, domnievam sa, že môj názor potvrdzujú prebiehajúce legislatívne práce na revízii smernice 2008/48. Tak Komisia vo svojom návrhu ( 70 ), ako aj Rada vo svojom všeobecnom smerovaní ( 71 ) vysvetľujú, že zníženie sa týka úrokov a nákladov, ktoré spotrebiteľovi stanoví veriteľ. Zastávam názor, že tento návrh sa rovnako uplatní na hypotekárny úver.

88.

Je pravda, že môže vzniknúť situácia, akú opisuje VKI: veriteľ s cieľom predložiť ponuku, ktorá je zaujímavejšia pre spotrebiteľa, sformuluje zmluvu tak, že na prvý pohľad veriteľ sám znáša náklady, ktoré sa majú uhradiť tretím osobám, ale potom ich pri uplatňovaní manévrovacieho priestoru, ktorým disponuje v rámci fakturácie, skrytým spôsobom vyúčtuje dlžníkovi. ( 72 )

89.

Rozsudok Lexitor však tiež nie je vhodný na zastavenie tejto praxe, ktorá je podvodná nielen z pohľadu každého konkrétneho spotrebiteľa, ale aj z pohľadu neskreslenej hospodárskej súťaže. Zníženie, ktoré sa podľa rozsudku Lexitor vzťahuje na všetky náklady uhrádzané veriteľovi, sa uplatní pomerne k zostávajúcej dĺžke trvania zmluvy v čase splatenia. Inak povedané, len prostredníctvom riešenia Lexitor spotrebiteľ nikdy nezíska späť celú sumu, ktorú veriteľ teoreticky uhradil a napokon preniesol na spotrebiteľa.

90.

Domnievam sa, že nástrojom na zabránenie takému zneužívajúcemu konaniu musí byť nástroj, ktorý sa má použiť podľa článku 41 smernice 2014/17: členské štáty majú zabezpečiť, aby ochranu, ktorú táto smernica poskytuje spotrebiteľovi, nebolo možné obísť „formuláciou zmlúv“.

3.

Zhrnutie

91.

Aby som to zhrnul, ak by sa dospelo k záveru, že rozsudok Lexitor sa uplatní na úvery týkajúce sa nehnuteľností, článok 25 ods. 1 smernice 2014/17 by bránil vnútroštátnemu predpisu, ktorý obmedzuje pomerné zníženie spojené s predčasným splatením úveru na náklady závislé od doby trvania zmluvy. Dokonca aj v takom prípade (ak by sa riešenie Lexitor uplatnilo aj na hypotekárne úvery) by sa však zníženie týkalo len nákladov, ktoré slúžia ako odmena pre veriteľa, teda iných nákladov, než sú náklady uhrádzané tretím osobám.

E.

Obmedzenie časových účinkov rozsudku

92.

Ak by sa Súdny dvor stotožnil so stanoviskom, ktoré presadzujem, bolo by zbytočné vyhovieť návrhu talianskej vlády, pokiaľ ide o prípadné obmedzenie časových účinkov rozsudku. Okrem toho sa domnievam, že toto obmedzenie by nebolo prípustné, keďže sa nepreukázalo, že sú splnené podmienky (najmä vážne ekonomické dôsledky), ktoré v tejto súvislosti vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. ( 73 )

V.

Návrh

93.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), takto: