Komisia uvádza, že nemecké orgány odpovedali 7. apríla 2016 zatiaľ záporne, na účely dodržania lehoty na poskytnutie odpovede stanovenej v článku 25 ods. 1 nariadenia Dublin III. Odpoveď vyžadovala hlbšie preskúmanie v Nemecku, o ktorom budú [holandské orgány] informované bez toho, aby o to museli požiadať (pozri bod 5 jej písomných pripomienok).

Právny zástupca žalobcu vo veci C‑47/17 potvrdil na pojednávaní zo 16. januára 2018, že penále má byť chápané v tom zmysle, že ide o sumu, ktorá má byť zaplatená za deň omeškania, vrátane minulosti, v lehote stanovenej pri prijatí rozhodnutia správnym orgánom.

Hoci zo spisu zdá sa vyplýva, že žalobca vo veci samej nepodal žiadosť o azyl v Taliansku, na základe čoho by v danej veci išlo o prevzatie (a nie o prijatie späť), oznámenie talianskych orgánov o súhlase s odovzdaním odkazuje na článok 18 ods. 1 písm. b) nariadenia Dublin III. Uvádzam tiež, že podľa Komisie právny zástupca dotknutej osoby 8. apríla 2016 uviedol, že Taliansko sa nestalo zodpovedným 26. januára 2016, ale 1. septembra 2015. Lehota šiestich mesiacov na odovzdanie, stanovená v článku 29 nariadenia Dublin III, teda už uplynula (pozri bod 23 písomných návrhov Komisie).

Z odôvodnenia 4 nariadenia Dublin III vyplýva, že spoločný európsky azylový systém by mal zahŕňať jasnú a uplatniteľnú metódu na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl. Podľa odôvodnenia 5 tohto nariadenia takáto metóda by mala byť založená na objektívnych a spravodlivých kritériách ako pre členské štáty, tak aj pre dotknuté osoby. Mala by umožniť najmä rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu.

Súdny dvor sa totiž vo svojom liste zo 16. októbra 2017, adresovanom dotknutým osobám uvedeným v článku 23 jeho štatútu, pýtal na právny základ dodatočného konania o opätovnom preskúmaní, zavedeného článkom 5 ods. 2 nariadenia č. 1560/2003. Žalobca vo veci C‑48/17 sa domnieva, že nariadenie Dublin III nepriznáva žiadnu právomoc Komisii na začatie konania o opätovnom preskúmaní. Nemecká vláda sa domnieva, že hoci nariadenie Dublin III neobsahuje žiadne výslovne splnomocnenie na začatie konania o opätovnom preskúmaní, nariadenie č. 1560/2003 spresňuje vo svojom [odôvodnení 1], že je potrebné vymedziť niektoré špecifické opatrenia na účinné uplatňovanie nariadenia Dublin III. Cieľom je najmä zjednodušiť spracovanie dožiadania. Článok 5 nariadenia [č. 1560/2003], ktorý obsahuje ustanovenia o spracovaní dožiadaní v prípade ich zamietnutia, uvádza tiež tento cieľ. Žalobca vo veci C‑48/17 uviedol na pojednávaní zo 16. januára 2018, že sa domnieva, že právnym základom predmetného konania o opätovnom preskúmaní nemôže byť článok 29 ods. 4 nariadenia Dublin III. Komisia na pojednávaní tvrdila, že článok 17 ods. 3 nariadenia Dublin II (ktorý približne zodpovedá článku 21 ods. 3 nariadenia Dublin III), ako aj článok 29 ods. 4 nariadenia Dublin III predstavujú právny základ článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1560/2003. Holandská vláda sa v tomto smere pripojila k pripomienkam Komisie.

Napokon nie viac ako nariadenie Dublin II.

A nariadenie Dublin II v minulosti. Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 1 nariadenia č. 1560/2003.

Domnievam sa, v súlade s článkom 21 ods. 1 a článkom 23 ods. 1 nariadenia Dublin III, ako aj s rozsudkom z 26. júla 2017, Mengesteab (C‑670/16, EU:C:2017:587, bod 67), že v nadväznosti na zápornú odpoveď dožiadaného členského štátu môže žiadajúci členský štát podať nové dožiadanie o prevzatie alebo prijatie späť pod podmienkou, že sú dodržané lehoty pevne stanovené v článkoch 21 a 23 nariadenia Dublin III. Vyplýva z toho, že možnosť paralelných dožiadaní o prevzatie alebo prijatie späť je aspoň teoreticky možná. Pokiaľ však uplynuli predmetné lehoty, žiadajúci členský štát už nemôže podať podobné dožiadanie. Odpoveď Komisie na písomné otázky Súdneho dvora uvádza, že konanie o opätovnom preskúmaní sa využíva v nezanedbateľnom počte prípadov (2903 žiadostí v roku 2015, 8442 v roku 2016) a vedie k akceptácii asi v tretine prípadov (v prípade 1019 žiadostí podaných v roku 2015 a v prípade 2489 žiadostí podaných v roku 2016).

Ako uvediem v bode 111 nižšie, dožiadaný členský štát je podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1560/2003 zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu iba vtedy, ak výslovne akceptuje túto zodpovednosť v primeranej lehote.

Znenie textu neponecháva v tomto ohľade pochybnosti pokiaľ ide o použitie imperatívnych výrazov: túto možnosť musí využiť do troch týždňov od prijatia zápornej odpovede.

Komisia v bode 53 svojich pripomienok uvádza, že nariadenie Dublin III a nariadenie č. 1560/2003, prijaté na jeho vykonávanie, obsahujú niekoľko jasne záväzných lehôt, ale nie všetko je upravené záväznými lehotami. Práve z tohto dôvodu nemožno prijať výklad, ktorý je v rozpore s jasným znením. V prípade článku 5 ods. 2 nariadenia [č. 1560/2003] môže skutočne dôjsť k situáciám, v ktorých orgány dožiadaného členského štátu musia preskúmať zložité prípady, súvisiace napríklad s maloletými osobami bez sprievodu a prípadnými členmi rodiny; v takých situáciách by krátka a záväzná lehota bola v rozpore s cieľom sledujúcim správne určenie zodpovedného členského štátu. Základom jasného znenia článku 5 ods. 2 nariadenia č. 1560/2003 je teda naozaj politická úvaha.

Podľa holandskej vlády je táto lehota iba usmernením pre dožiadaný členský štát. Podľa Komisie cieľom nariadenia č. 1560/2003 nie je stanoviť striktne záväznú lehotu, ale určiť orientáciu, ktorú treba čo možno najviac sledovať. Ide teda o čisto indikatívnu lehotu. Švajčiarska konfederácia, ktorá predložila svoje pripomienky iba k prvej prejudiciálnej otázke, je menej kategorická v rozsahu, v akom sa domnieva, že znenie ustanovenia svedčí v prospech toho, že lehota stanovená v článku 5 ods. 2 nariadenia [č. 1560/2003] je iba indikatívnou metódou a nie prekluzívnou lehotou. Zdá sa tak jednoznačne, najmä pri opretí sa o niektoré jazykové verzie článku 5 ods. 2, …, že povinnosť dožiadaného [členského štátu] odpovedať v lehote dvoch týždňov nemožno chápať v tom zmysle, že nedodržanie tejto lehoty musí mať okamžite právne následky. Povinnosť snažiť sa znamená naopak určitú flexibilitu pokiaľ ide o dobu, v ktorej treba odpovedať na dožiadanie o preskúmanie. Dožiadaný štát môže teda oprávnene odpovedať na dožiadanie dokonca po uplynutí lehoty dvoch týždňov. Cieľ nariadenia Dublin III však svedčí v tom zmysle, že lehota stanovená v článku 5 ods. 2 nariadenia… č. 1560/2003 je zásadnou povinnosťou, ktorú treba dodržiavať, a nie iba časovým údajom bez relevantnosti. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

Vláda Spojeného kráľovstva uvádza, že na rozdiel od toho, napríklad v článkoch 22 a 25 nariadenia Dublin III nie je stanovený žiaden automatický presun zodpovednosti v prípade, keď dožiadaný členský štát neodpovie… v lehote dvoch týždňov… (pozri bod 20 jej pripomienok). Podľa maďarskej vlády, konštatujeme, že ani nariadenie [Dublin III], ani nariadenie č. 1560/2003 výslovne nespájajú právne následky s neodpovedaním na žiadosť o preskúmanie alebo s prekročením lehoty dvoch týždňov stanovenej na tento účel, a teda ani žiaden následok, ktorý by mal vplyv na zodpovednosť týkajúcu sa posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu (pozri bod 18 jej pripomienok). Nemecká vláda sa vo svojej odpovedi na písomné otázky Súdneho dvora domnieva, že nariadenie Dublin III nestanovuje žiaden právny následok v prípade neodpovedania na žiadosť o preskúmanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť. … Treba uviesť, že z dôvodu chýbajúceho právneho základu v nariadení Dublin III, neposkytnutie odpovede nemôže mať za následok presun zodpovednosti.

Ako to vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, predovšetkým výraz snaží sa.

Komisia sa domnieva, že tieto lehoty teda nemôžu byť predĺžené, ani viesť k prenosu zodpovednosti. Inak povedané znamená to, že po zápornej odpovedi v zmysle článku 5 ods. 1 nariadenia č. 1560/2003 sa dožiadaný členský štát môže stať zodpovedným iba vtedy, ak to sám akceptuje. Je to vysvetlené skutočnosťou, že žiadosť o opätovné preskúmanie nie je novým dožiadaním o prijatie späť. Žiadosť o opätovné preskúmanie núti dožiadaný členský štát opätovne preskúmať situáciu a preveriť, či zotrvá na svojej zápornej odpovedi, nič viac. Odlišný výklad by bol napokon v rozpore s hierarchiou právnych predpisov, pretože by pozostával z odchýlenia sa od vykonávacieho nariadenia k základnému nariadeniu. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

Vec C‑48/17.

Vec C‑47/17. V spojených veciach C‑47/17 a C‑48/17 vnútroštátny súd uvádza, že článok 31 ods. 3 smernice 2013/32 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa konanie o posúdení žiadosti skončilo do šiestich mesiacov od podania žiadosti“. Nebolo by teda logické domnievať sa, že doba trvania opätovného preskúmania určenia členského štátu zodpovedného za žiadosť o azyl podľa článku 5 ods. 2 nariadenia [č. 1560/2003] môže byť dlhšia ako lehota stanovená na samotné prijatie rozhodnutia o žiadosti o azyl, ktoré ešte musí byť vydané po rozhodnutí o otázke, ktorý členský štát je zodpovedný za vybavenie žiadosti. Domnievam sa, v súlade s mojimi pripomienkami v bode 75 vyššie, že lehoty stanovené v smernici 2013/32 a najmä v jej článku 31 ods. 3 sa jasne odlišujú od tých, ktoré stanovuje nariadenie Dublin III a na základe toho od tých, ktoré sú stanovené v nariadení č. 1560/2003.

Podľa zásady lojálnej spolupráce, uvedenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, musia totiž členské štáty najmä pomáhať Únii pri plnení jej úloh.

Podľa vlády Spojeného kráľovstva nie je možné určiť to, čo predstavuje primeranú lehotu, pretože tento pojem podľa svojej definície úzko súvisí so skutkovými okolnosťami. To, čo je primerané, závisí od kontextu (pozri bod 22 jej pripomienok).

Nemecké orgány vo veci C‑47/17 neodpovedali na žiadosť štátneho tajomníka o preskúmanie zo 14. apríla 2016. Treba pripomenúť, že 26. januára 2016 talianske orgány vo veci C‑48/17 akceptovali zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu dotknutej osoby v nadväznosti na žiadosť štátneho tajomníka o preskúmanie z 1. decembra 2015 a upomienku z 18. januára 2016, teda v lehote kratšej ako dva mesiace po podaní uvedenej žiadosti.

Komisia ako príklad uviedla, že skutkové okolnosti a faktory, ktoré by mohli byť prípadne relevantné na toto posúdenie, sú predovšetkým... rozsiahlosť vyšetrovania a potrebné kroky na posúdenie žiadosti, ako aj nadmerné pracovné zaťaženie príslušných orgánov. Holandská vláda sa domnieva, že najmä nasledujúce okolnosti môžu predstavovať skutočnosti relevantné pre odpoveď na otázku, či je lehota primeraná: [1] dotknuté orgány žiadajúceho členského štátu alebo dožiadaného členského štátu museli vykonať mnohé vyšetrovania o dotknutej osobe; [2] dotknuté orgány žiadajúceho členského štátu alebo dožiadaného členského štátu sa museli viackrát stretnúť, napríklad na účely vyriešenia názorových rozporov; [3] dotknuté orgány dožiadaného členského štátu museli čeliť zvýšenej pracovnej záťaži, ako napríklad v prípade masívneho prílevu žiadateľov o azyl“.

Pozri bod 113 nižšie.