Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 8. októbra 2026(*)

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 3 ods. 1 a 3 a bod 1 písm. e) prílohy – Pojem ‚nekalá podmienka‘ – Podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je uložiť spotrebiteľovi, ktorý si nesplnil záväzok, povinnosť zaplatiť neprimerane vysokú náhradu škody – Článok 4 ods. 2 – Podmienky spadajúce pod definíciu hlavného predmetu zmluvy – Zmluvy o poskytovaní elektronických komunikačných služieb medzi spotrebiteľom a obchodníkom alebo dodávateľom – Podmienka ukladajúca spotrebiteľovi pokutu za každý deň omeškania so zaplatením – Podmienka, ktorá v prípade vypovedania zmluvy pred uplynutím minimálnej doby viazanosti z dôvodu, ktorý možno pripísať spotrebiteľovi, ukladá spotrebiteľovi povinnosť zaplatiť podnikateľovi sumu dlžnú za zostávajúce obdobie “

V spojených veciach C‑872/24 a C‑909/24,

ktorých predmetom sú dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Tribunalul Arad (Vyšší súd Arad, Rumunsko) zo 16. novembra 2024, doručeným Súdnemu dvoru 16. decembra 2024 (vec C‑872/24), a z 5. novembra 2024, doručeným Súdnemu dvoru 16. decembra 2024 (vec C‑909/24), ktoré súvisia s konaniami:

Digi România SA

proti

VK (C‑872/24),

a

Investcapital Ltd

proti

PN (C‑909/24),

SÚDNY DVOR (ôsma komora),

v zložení: sudcovia S. Rodin, vykonávajúci funkciu predsedu ôsmej komory, N. Piçarra (spravodajca) a O. Spineanu‑Matei,

generálny advokát: D. Spielmann,

tajomník: V. Di Bucci,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Investcapital Ltd, v zastúpení: Y. Beşleagă, A. Stoica a V. Stoica, avocaţi,

–        Európska komisia, v zastúpení: A. Boitoş a P. Kienapfel, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 56 ZFEÚ, článku 3 ods. 1 a 3 a článku 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), ako aj bodu 1 písm. e) prílohy k tejto smernici, článku 20 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367), článkov 101, 105 a 107, ako aj prílohy VIII časti A bodu 3 iv) a prílohy IX, bodu 2.4 k smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1972 z 11. decembra 2018, ktorou sa stanovuje európsky kódex elektronických komunikácií (Ú. v. EÚ L 321, 2018, s. 36).

2        Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi Digi România SA, obchodnou spoločnosťou založenou podľa rumunského práva, a VK, spotrebiteľom (vec C‑872/24), ako aj Investcapital Ltd, obchodnou spoločnosťou založenou podľa rumunského práva, a PN, spotrebiteľom (vec C‑909/24), vo veci súm požadovaných týmito spoločnosťami na základe podmienok uvedených v zmluvách o poskytovaní elektronických komunikačných služieb uzavretých s týmito spotrebiteľmi.

 Právny rámec

 Právo Únie

 Smernica 93/13

3        Ôsme a devätnáste odôvodnenie smernice 93/13 uvádzajú:

„keďže dva programy spoločenstva na ochranu spotrebiteľa a informačnú politiku… zdôrazňujú význam ochrany spotrebiteľov v záležitostiach nekalých podmienok zmlúv; …táto ochrana by mala byť zabezpečená zákonmi a inými právnymi predpismi, ktoré sú zosúladené buď na úrovni spoločenstva alebo sú prijaté priamo na tejto úrovni;

…

keďže na účely tejto smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; …hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok…“

4        Podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice je jej účelom aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.

5        V článku 2 tejto smernice sa stanovuje, že:

„Na účely tejto smernice:

…

b)      ‚spotrebiteľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu;

c)      ‚predajca alebo dodávateľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.“

6        Článok 3 tej istej smernice stanovuje:

„1.      Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

…

3.      Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

7        Podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13:

„Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné [sú formulované jasne a zrozumiteľne – neoficiálny preklad].“

8        Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

9        Článok 7 ods. 1 uvedenej smernice znie:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvisl[é]mu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

10      Podľa článku 8 tej istej smernice:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

11      Príloha k smernici 93/13 s názvom „Podmienky uvedené v článku 3 ods. 3“ v bode 1 písm. e) sa týka najmä tých podmienok, ktorých zmyslom alebo účinkom je „požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu“.

 Smernica 2002/22

12      Odôvodnenie 30 smernice 2002/22, ktoré bolo zrušené s účinnosťou od 21. decembra 2020 podľa článku 125 smernice 2018/1972, uvádzalo:

„…Okrem ustanovení tejto smernice platia pre spotrebiteľské transakcie týkajúce sa elektronických sietí a služieb požiadavky existujúcich právnych predpisov spoločenstva o ochrane spotrebiteľa týkajúcich sa zmlúv, a to najmä smernice [93/13] a smernice [97/7/ES Európskeho Parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (Ú. v. ES L 144, 1997, s. 19; Mim. vyd. 15/003, s. 319)]. …“

13      Článok 20 ods. 1 smernice 2002/22 v pôvodnom znení stanovoval:

„Odseky 2, 3 a 4 sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté pravidlá spoločenstva o ochrane spotrebiteľov, najmä na smernice [97/7] a [93/13], a vnútroštátne pravidlá, ktoré sú v súlade s právom spoločenstva.“

 Smernica 2018/1972

14      V odôvodnení 258 smernice 2018/1972 sa uvádza:

„…Okrem tejto smernice platia pre spotrebiteľské transakcie týkajúce sa elektronických komunikačných sietí a služieb požiadavky existujúceho práva Únie o ochrane spotrebiteľa týkajúcich sa zmlúv, a to najmä smernice [93/13] a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ [z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64)]…“

 Smernica o DPH

15      Článok 2 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1, ďalej len „smernica o DPH“) stanovuje:

„DPH podliehajú tieto transakcie:

…

c)      poskytovanie služieb za protihodnotu na území členského štátu zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká;

…“

 Rumunské právo

16      Článok 4 Legea nr. 193/2000 privind clauzele abuzive din contractele încheiate între profesioniști și consumatori (zákon č. 193/2000 o nekalých podmienkach v zmluvách uzatvorených medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi) zo 6. novembra 2000 (opätovne uverejnený v Monitorul Oficial al României, časť I, č. 543 z 3. augusta 2012), ktorým bola do rumunského práva prebratá smernica 93/13, stanovuje:

„1.      Zmluvná podmienka, ktorá nebola dohodnutá priamo so spotrebiteľom, sa považuje za nekalú, ak sama osebe alebo v spojení s inými ustanoveniami zmluvy vyvoláva na ujmu spotrebiteľa a v rozpore s požiadavkami dobrej viery značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán.

…

4.      Príloha, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tohto zákona, obsahuje ako príklad zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé.“

17      Príloha tohto zákona v odseku 1 písm. i) uvádza:

„Za nekalé podmienky sa považujú také zmluvné ustanovenia, ktoré ukladajú spotrebiteľovi, ktorý si neplní svoje zmluvné záväzky, povinnosť zaplatiť náhradu, ktorej výška nie je primeraná škode, ktorá bola spôsobená predajcovi alebo dodávateľovi.“

 Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

 Vec C‑872/24

18      Dňa 5. septembra 2013 VK uzavrel so spoločnosťou Digi România zmluvu o poskytovaní elektronických komunikačných služieb týkajúcu sa poskytovania mobilných telefónnych služieb a služieb prístupu k internetu, ktorá bola predĺžená dodatkom z 27. júna 2016. Keďže VK nezaplatil dlžné mesačné splátky, Digi România sa odvolala na ustanovenie o automatickom vypovedaní obsiahnuté v tejto zmluve a za obdobie od roku 2019 do 2022 požadovala od VK zaplatenie sumy 807,25 rumunských lei (RON) (približne 161,45 eura) ako hlavného dlhu za splatné a nezaplatené faktúry, zvýšenej o úroky z omeškania so sadzbou 0,2 % hlavného dlhu za každý deň omeškania.

19      Digi România podala na Judecătoria Arad (Súd prvej inštancie Arad, Rumunsko) žalobu proti VK, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy dlžnej z dôvodu nezaplatených faktúr, ako aj náhrady škody vo výške 289,92 RON (približne 57,98 eura) za aktiváciu služby a použitie paušálu Optim bez obmedzenia.

20      Rozsudkom z 21. marca 2024 Judecătoria Arad (Súd prvej inštancie Arad) čiastočne zamietol túto žalobu. Tento súd vyhlásil za nekalú zmluvnú podmienku ukladajúcu penále za omeškanie vo výške 0,2 % hlavného dlhu za každý deň omeškania z dôvodu, že v prípade nesplnenia si zmluvných povinností spotrebiteľovi ukladá povinnosť zaplatiť náhradu škody v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k škode, ktorá bola spôsobená predajcovi alebo dodávateľovi. Spresnil, že v prípade jedného roka dosiahla výška penále za omeškanie 73 % hlavného dlhu, čím výrazne presahovala zákonnú úrokovú sadzbu stanovenú na základe referenčnej úrokovej sadzby Banca Națională a României (Rumunská národná banka), zvýšenej o štyri percentuálne body.

 Vec C‑909/24

21      V období od 23. novembra do 8. decembra 2017 PN uzavrel so spoločnosťou Orange România S.A. štyri zmluvy o poskytovaní elektronických komunikačných služieb týkajúce sa poskytovania mobilných telefónnych služieb a prístupu na internet. Keďže PN nezaplatil dlžné mesačné platby, Orange România sa odvolala na ustanovenie o automatickom vypovedaní obsiahnuté v týchto zmluvách a požadovala od PN jednak sumu 272,62 RON (približne 54,52 eura) ako hlavný dlh zodpovedajúci poskytnutým a nezaplateným službám, zvýšenú o penále z omeškania vypočítané podľa sadzby 0,5 % hlavného dlhu za každý deň omeškania, a jednak sumu 5 648,64 RON (približne 1 129,72 eura) ako náhradu škody za nedodržanie 24‑mesačnej doby viazanosti stanovenej v uvedených zmluvách.

22      V nadväznosti na postúpenie pohľadávky spoločnosti Orange România voči PN zo zmlúv uvedených v predchádzajúcom bode na Investcapital 30. marca 2022 táto posledná uvedená spoločnosť podala na Judecătoria Arad (Súd prvej inštancie Arad) žalobu proti PN, ktorou sa domáhala zaplatenia súm zodpovedajúcich tejto pohľadávke spolu so zákonnými úrokmi z omeškania odo dňa začatia konania na tomto súde.

23      Rozsudkom z 22. februára 2024 Judecătoria Arad (Súd prvej inštancie Arad) vyhlásil za nekalú z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody obsiahnuté v jeho rozsudku z 21. marca 2024, uvedenom v bode 20 tohto rozsudku, zmluvnú podmienku ukladajúcu penále za omeškanie vo výške 0,5 % hlavného dlhu za každý deň omeškania. Vyhlásil tiež za nekalú zmluvnú podmienku oprávňujúcu predajcu alebo dodávateľa požadovať zaplatenie náhrady škody v prípade predčasného vypovedania zmluvy, stanovujúcej dobu viazanosti v trvaní 24 mesiacov, z dôvodu, ktorý možno pripísať spotrebiteľovi, keďže na jednej strane táto podmienka nebola priamo dohodnutá s týmto spotrebiteľom a na druhej strane mu ukladala povinnosť zaplatiť náhradu škody vo výške presahujúcej škodu, ktorá bola spôsobená predajcovi alebo dodávateľovi v dôsledku tohto vypovedania.

24      Tribunalul Arad (Vyšší súd Arad, Rumunsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, na ktorý podali odvolania Investcapital a Digi România, rozsudkami z 22. februára a 21. marca 2024, považuje v prvom rade za potrebné určiť, či a prípadne v akom rozsahu sa smernica 93/13 uplatňuje na podmienky ukladajúce penále za omeškanie upravené v zmluvách o poskytovaní elektronických komunikačných služieb, o ktoré ide vo veciach samých, vzhľadom na to, že príslušná vnútroštátna právna úprava v tomto odvetví činnosti, podobne ako právna úprava všeobecne upravujúca úroky z omeškania, nestanovuje žiadne obmedzenie, pokiaľ ide o penále za omeškanie pripísateľné spotrebiteľovi, na rozdiel od príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej okrem iného bankové služby. Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že tieto podmienky možno preskúmať z hľadiska smernice 93/13, a pýta sa, či táto smernica umožňuje znížiť penále za omeškanie stanovené v uvedených podmienkach.

25      V druhom rade, pokiaľ ide o podmienku uvedenú v zmluvách o poskytovaní elektronických komunikačných služieb uzavretých vo veci C‑909/24, podľa ktorej je spotrebiteľ v prípade predčasného vypovedania zmluvy z dôvodu, ktorý mu možno pripísať, povinný zaplatiť náhradu škody zodpovedajúcu sume, ktorú by musel zaplatiť za zostávajúce obdobie viazanosti, predkladajúci vnútroštátny súd sa pýta, či to, že Súdny dvor kvalifikoval takúto sumu ako odmenu za „poskytovanie služieb za protihodnotu“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o DPH, znamená, že zmluvnú podmienku, ktorá stanovuje túto sumu, treba kvalifikovať ako podmienku týkajúcu sa definície hlavného predmetu zmluvy podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13. Tento súd sa domnieva, že na túto otázku treba odpovedať kladne, a že preto podľa tohto článku 4 ods. 2 nemôže byť takáto podmienka predmetom posúdenia z hľadiska tejto poslednej uvedenej smernice, pokiaľ ide o jej nekalú povahu.

26      Za týchto okolností Tribunalul Arad (Vyšší súd Arad) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru vo veci C‑872/24 tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava – stanovujúca určité obmedzenie pre náhradu škody z omeškania v prípade právnych vzťahov, ktoré nevyplývajú z podnikania – má odlišný normatívny obsah, ak ide o právne vzťahy vyplývajúce z podnikania, takže nestanovuje obmedzenie pre príslušné penále uplatniteľné na právne vzťahy medzi operátorom elektronických komunikačných služieb (mobilné telefónne služby a poskytovanie služby internetu) a spotrebiteľom, avšak stanovuje takéto obmedzenie pre iné vzťahy, ako sú bankové činnosti, považovať za základný prvok [slobodného poskytovania služieb] podľa článku 56 a nasl. [Zmluvy o FEÚ], ako je toto právo v sektore elektronických komunikácií upravené smernicou [2002/22] a smernicou [2018/1972], ktorou sa stanovuje európsky kódex elektronických komunikácií, alebo naopak je možné obmedzenie penále v prospech spotrebiteľov vykonať súdnou cestou na základe ustanovení článku 3 ods. 3 smernice [93/13], najmä na základe bodu [1 písm.] e) prílohy k tejto smernici, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorá priznáva predajcovi alebo dodávateľovi právo požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu?

2.      Znamená výklad a uplatňovanie ustanovení článku 3 ods. 3 smernice [93/13], najmä [bodu 1] písm. e) prílohy k tejto smernici, v rámci analýzy potenciálnej nekalej povahy podmienky o zmluvnej pokute, ktorá stanovuje výšku náhrady škody z omeškania, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť v prípade nezaplatenia faktúr za elektronické komunikačné služby (mobilné telefónne služby a poskytovanie služby internetu) v lehote splatnosti, vo výške [0,2] % za každý deň omeškania, že:

–        súd má povinnosť vychádzať z výšky uvedenej škody vypočítanej za jeden rok, a to z percentuálnej sadzby [73] % ročne, takže určenie nekalej povahy tohto penále možno vykonať len porovnávacou analýzou výšky penále s výškou zákonnej úrokovej sadzby, ktorá by sa uplatňovala, ak by si strany samy nestanovili konkrétnu výšku náhrady škody z omeškania

alebo

–        súd má povinnosť zohľadniť aj dĺžku skutočnej doby, za ktorú sa požaduje penále vo výške [0,2] %, t. j. počet dní týkajúcich sa tejto požiadavky, a vo svojom posúdení zohľadniť skutočnú výšku sumy požadovanej z titulu penále vo vzťahu k výške hlavnej istiny?

3.      Vyžaduje výklad a uplatňovanie ustanovení článku 3 ods. 3 smernice [93/13], najmä [bodu 1] písm. e) prílohy k tejto smernici, v súvislosti s analýzou potenciálnej nekalej povahy podmienky o zmluvnej pokute, ktorá stanovuje výšku náhrady škody z omeškania, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť v prípade nezaplatenia faktúr za elektronické komunikačné služby (mobilné telefónne služby a poskytovanie služby internetu) v lehote splatnosti, vo výške [0,2] % za každý deň omeškania, aby súd okrem sumy, dlžnej spotrebiteľom, zohľadnil aj prípadnú škodu, ktorú utrpel predajca alebo dodávateľ, ktorý má v rámci svojich právnych vzťahov podobné povinnosti, pokiaľ ide o rozsah náhrady škody z omeškania, ktorú by musel uhradiť, ak by nesplnil svoje platobné záväzky?

4.      Možno konkrétne stanovenú výšku penále z omeškania považovať za nekalú v rozsahu, v akom prevyšuje výšku hlavnej istiny, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť?“

27      Vo veci C‑909/24 Tribunalul Arad (Vyšší súd Arad) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru štyri prejudiciálne otázky zhodné s otázkami položenými vo veci C‑872/24, ako aj piatu až siedmu prejudiciálnu otázku v tomto znení:

5.      Má kvalifikácia, ktorú [Súdny dvor] uskutočnil v [rozsudku z 22. novembra 2018, MEO – Serviços de Comunicações e Multimédia (C‑295/17, EU:C:2018:942)] v súvislosti s vopred stanovenou sumou, vyberanou poskytovateľom služieb v prípade predčasného ukončenia zmluvy o poskytovaní služieb, stanovujúcej minimálnu dobu viazanosti, zo strany jeho zákazníka alebo z dôvodu, za ktorý zodpovedá jeho zákazník, pričom táto suma zodpovedá sume, ktorú by poskytovateľ služby vyberal po zvyšok uvedenej doby, ak by nedošlo k takémuto predčasnému ukončeniu zmluvy, v zmysle, že táto suma predstavuje odplatu za službu poskytovanú za protihodnotu a ako taká podlieha dani z pridanej hodnoty, autonómnu povahu, a preto je táto kvalifikácia relevantná len pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie smerníc v oblasti DPH, alebo ju možno zohľadniť aj pri výklade a uplatňovaní článku 4 ods. 2 smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s cieľom vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice podmienku stanovujúcu takéto náklady v nadväznosti na jej kvalifikáciu ako podmienky týkajúcej sa vymedzenia predmetu zmluvy a primeranosti ceny alebo odplaty vo vzťahu k dodaným službám alebo tovaru, v rozsahu, v akom sa táto podmienka považuje za jasne a zrozumiteľne formulovanú?

6.      Za predpokladu, že odpoveď na [predchádzajúcu] otázku je v tom zmysle, že výklad, ktorý podal [Súdny dvor] v citovanom rozsudku, má autonómnu povahu, a preto je uvedený výklad uplatniteľný len vo vzťahu k smerniciam v oblasti DPH, umožňuje výklad ustanovení článku 3 ods. 1 a 3 smernice [93/13] v spojení s ustanoveniami článku 20 smernice [2002/22], ako aj v spojení s článkami 101, 105 a 107 smernice [2018/1972] a v spojení s obsahom prílohy VIII časti A bodu 3 iv) a prílohy IX bodu 2.4 k tejto smernici, kvalifikovať zmluvnú podmienku obsiahnutú v zmluve o poskytovaní elektronických komunikačných služieb (mobilné telefónne služby a poskytovanie služby internetu), ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2002/22 alebo smernice 2018/1972, a ktorou sa stanovuje suma, ktorá sa má poskytovateľovi služby vyplatiť ako náhrada a ktorá predstavuje sumu, ktorú by tento poskytovateľ služby vyberal po zvyšok uvedenej doby, ak by nedošlo k takémuto ukončeniu zmluvy, v situácii, keď dôjde k predčasnému vypovedaniu zmluvy zákazníkom alebo z dôvodu, za ktorý zodpovedá jeho zákazník, v ktorej je stanovená minimálna doba viazanosti, ktorá z hľadiska doby trvania zodpovedá 24‑mesačnému limitu stanovenému v článku 105 smernice 2018/1972, za nekalú a v akom rozsahu:

–        v súvislosti s výškou tejto sumy a na základe jej posúdenia ako neprimeranej vo vzťahu ku škode, ktorú utrpel poskytovateľ komunikačných služieb, resp.

–        na základe konštatovania existencie právnej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami strán z dôvodu, že takéto penále je stanovené len pre spotrebiteľa, a nie aj pre poskytovateľa komunikačných služieb, v kontexte, keď tá istá zmluva ukladá dodávateľovi povinnosť zaplatiť náhradu rovnajúcu sa protiplneniu za službu, ktorá nebola poskytnutá alebo bola poskytnutá nesprávne, v prípade, že dodávateľ nedodrží vopred stanovené kvalitatívne parametre?

7.      Aký význam má pri skúmaní predchádzajúcej otázky skutočnosť, že spotrebiteľ, ktorý uzavrel zmluvu o poskytovaní elektronických komunikačných služieb (mobilné telefónne služby a poskytovanie služby internetu) na minimálnu dobu 24 mesiacov, mal prospech z niektorých akciových ponúk spočívajúcich v znížení ceny pri kúpe prístroja alebo služieb, ak zo skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci vyplýva, že hodnota zliav je zahrnutá do hodnoty predplatného vypočítaného za celú dobu trvania zmluvy?“

28      Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 7. februára 2025 boli veci C‑872/24 a C‑909/24 spojené na spoločné konanie na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj rozsudku.

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej až štvrtej otázke

29      Na úvod treba pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Z tohto hľadiska Súdnemu dvoru prislúcha v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené. Okrem toho Súdny dvor môže vziať do úvahy aj právne normy Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení otázok neodvolával a ktorých zohľadnenie môže spôsobiť nadbytočnosť výkladu určitých pravidiel práva Únie uvedených v znení týchto otázok (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. marca 1986, Tissier, 35/85, EU:C:1986:143, bod 9, ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24, EU:C:2025:591, bod 44).

30      V prejednávanej veci sa predkladajúci vnútroštátny súd správne domnieva, že sporné zmluvné podmienky stanovujúce penále za omeškanie so zaplatením možno preskúmať z hľadiska článku 3 ods. 3 smernice 93/13, konkrétne bodu 1 písm. e) prílohy k tejto smernici, s cieľom určiť, či ich cieľom alebo účinkom je uložiť spotrebiteľovi, ktorý si nesplnil záväzky, povinnosť zaplatiť náhradu škody v neprimeranej výške, a či v prípade kladnej odpovede je možné túto sumu znížiť. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 písm. b) a c), článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 uvedenej smernice, na ktoré predkladajúci vnútroštátny súd neodkázal v znení prvej až štvrtej otázky, pritom postačujú na poskytnutie užitočnej odpovede tomuto súdu bez toho, aby bolo potrebné vykladať článok 56 ZFEÚ.

31      Za týchto podmienok treba konštatovať, že prvou až štvrtou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 3 smernice 93/13 a bod 1 písm. e) jej prílohy v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 písm. b) a c), článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 tejto smernice má vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti uvedenej smernice patrí podmienka uvedená v zmluve o poskytovaní elektronických komunikačných služieb uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá spotrebiteľovi ukladá penále za omeškanie so zaplatením určitej sumy, aj keď príslušná vnútroštátna právna úprava v tomto odvetví činnosti nestanovuje na rozdiel od vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej iné odvetvia hospodárskej činnosti žiadne obmedzenie, pokiaľ ide o výšku tohto penále. V prípade kladnej odpovede sa tento súd na jednej strane pýta, aké kritériá treba zohľadniť na účely posúdenia prípadnej neprimeranosti výšky penále zmluvne uloženého spotrebiteľovi, a na druhej strane, či tá istá smernica umožňuje vnútroštátnemu súdu znížiť takúto sumu.

32      V prvom rade, ako už Súdny dvor zdôraznil, smernica 93/13 je všeobecnou smernicou na ochranu spotrebiteľa. V súlade s jej článkom 1 ods. 1 v spojení s ôsmym odôvodnením tejto smernice sa táto smernica uplatňuje na nekalé podmienky uvedené v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ako sú definovaní v článku 2 písm. c) a b) uvedenej smernice, bez ohľadu na dotknuté odvetvie hospodárskej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2025, Arce, C‑365/23, EU:C:2025:192, bod 44 a citovanú judikatúru).

33      V dôsledku toho sa smernica 93/13 uplatňuje na také zmluvy o elektronických komunikačných službách, o aké ide vo veci samej, uzavreté medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, pričom existencia vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je vlastná tomuto odvetviu činnosti a nestanovuje žiadnu hornú hranicu penále za omeškané platby, ktoré možno uložiť spotrebiteľovi, nemá v tejto súvislosti žiadny vplyv. Z toho vyplýva, že podmienky uvedené v takýchto zmluvách môžu byť predmetom posúdenia ich nekalej povahy najmä na základe článku 3 tejto smernice a bodu 1 písm. e) jej prílohy.

34      Toto konštatovanie navyše potvrdzuje tak článok 20 ods. 1 smernice 2002/22 v spojení s jej odôvodnením 30, ako aj odôvodnenie 258 smernice 2018/1972, z ktorých výslovne vyplýva, že ustanovenia smernice 93/13 sa uplatňujú na transakcie spotrebiteľov týkajúce sa elektronických komunikačných sietí a služieb.

35      Podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13 zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dobrej viery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

36      Ako uvádza článok 3 ods. 3 tejto smernice, jej príloha obsahuje orientačný a nevyčerpávajúci zoznam zmluvných podmienok, ktoré možno vyhlásiť za nekalé, medzi ktorými sa v bode 1 písm. e) tejto prílohy nachádzajú podmienky, ktorých cieľom alebo účinkom je uložiť spotrebiteľovi, ktorý si neplní svoj záväzok, povinnosť zaplatiť neprimerane vysokú sumu ako náhradu škody.

37      V tejto súvislosti Súdny dvor zdôraznil, že výška takejto náhrady škody musí byť primeraná povahe nesplnenia povinnosti zo strany spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle uznesenie z 24. októbra 2019, Topaz, C‑211/17, EU:C:2019:906, body 58 a 59).

38      Okrem toho na účely posúdenia, či sadzba úrokov z omeškania stanovená v podmienke, ktorá stanovuje penále za omeškanie, je vhodná na zabezpečenie dosiahnutia cieľov, ktoré sleduje, bez toho, aby išla nad rámec toho, čo je na tento účel nevyhnutné, musí príslušný súd zohľadniť najmä ustanovenia vnútroštátneho práva uplatňujúce sa v prípade, ak niet dohody medzi zmluvnými stranami, a najmä porovnať zmluvne stanovenú sadzbu úrokov z omeškania so zákonnou úrokovou sadzbou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2013, Aziz, C‑415/11, EU:C:2013:164, bod 74).

39      V tejto súvislosti treba dodať, že členské štáty môžu na základe článku 8 smernice 93/13, ktorý im umožňuje prijať alebo zachovať v oblasti upravenej touto smernicou prísnejšie ustanovenia zlučiteľné so Zmluvou na zabezpečenie vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa, vypracovať vnútroštátny zoznam podmienok, ktoré sa majú považovať za nekalé [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2023, mBank (Poľský register protiprávnych podmienok), C‑139/22, EU:C:2023:692, body 39, 40 a 42, ako aj citovanú judikatúru].

40      Ak teda členské štáty rozšíria ochranu stanovenú v článku 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13 a v jej prílohe tak, že všeobecne vyhlásia za nekalé vzorové podmienky, ktoré sú vymenované v bode 1 tejto prílohy, dodatočné preskúmanie spornej zmluvnej podmienky podľa kritérií uvedených v článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa nevyžaduje, pokiaľ je takáto podmienka vecne rovnocenná najmä vzhľadom na účinky, ktoré vyvoláva, s podmienkou uvedenou vo vnútroštátnom zozname [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2023, mBank (Poľský register protiprávnych podmienok), C‑139/22, EU:C:2023:692, body 42 a 44, ako aj citovanú judikatúru].

41      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že cieľom článku 4 ods. 4 zákona č. 193/2000 a prílohy k tomuto zákonu je stanoviť vnútroštátny zoznam podmienok, ktoré treba považovať za nekalé (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2015, Matei, C‑143/13, EU:C:2015:127, bod 61). Medzi vzorovými podmienkami vymenovanými v tejto prílohe sa v odseku 1 písm. i) nachádza podmienka ukladajúca spotrebiteľovi, ktorý si neplní svoje zmluvné povinnosti, povinnosť zaplatiť náhradu škody vo výške, ktorá je neprimeraná škode spôsobenej predajcovi alebo dodávateľovi.

42      Preto v súlade s judikatúrou citovanou v bode 40 tohto rozsudku zmluvné podmienky ukladajúce úroky z omeškania spotrebiteľovi, ktorý si neplní svoje povinnosti, o ktoré ide vo veciach samých, si nevyžadujú dodatočné preskúmanie podľa kritérií uvedených v článku 3 ods. 1 smernice 93/13, pokiaľ sú tieto podmienky vzhľadom na všetky relevantné okolnosti prejednávaných vecí vecne rovnocenné s podmienkami uvedenými v odseku 1 písm. i) prílohy k zákonu č. 193/2000, najmä vzhľadom na ich účinky. V tejto súvislosti musí mať dotknutý predajca alebo dodávateľ možnosť napadnúť túto rovnocennosť pred príslušným súdom v rámci kontradiktórneho konania vo forme, ktorú v tejto súvislosti stanovujú vnútroštátne procesné predpisy [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2024, Getin Noble Bank a i. (Preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok ex offo), C‑531/22, EU:C:2024:58, bod 72, ako aj citovanú judikatúru].

43      V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či súd členského štátu môže v prípade, že konštatuje nekalú povahu zmluvnej podmienky ukladajúcej penále za omeškanie bez toho, aby stanovil hornú hranicu jeho výšky, znížiť toto penále na základe smernice 93/13, z článku 6 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že nekalé podmienky uvedené v zmluve uzavretej so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa nie sú pre tohto spotrebiteľa záväzné za podmienok stanovených právom dotknutého členského štátu. Druhá časť vety v tomto ustanovení spresňuje, že takáto zmluva zostáva „naďalej“ záväzná pre zmluvné strany, ak je jej ďalšia existencia možná „bez nekalých podmienok“.

44      Súdny dvor zo znenia článku 6 ods. 1 uvedenej smernice vyvodil, že vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť nekalú podmienku tak, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, okrem prípadu, ak s tým spotrebiteľ nesúhlasí, nemôžu však zmeniť jej obsah. Zmluva totiž musí v zásade pokračovať ďalej bez akejkoľvek inej zmeny než je odstránenie nekalej podmienky, pokiaľ je takéto pokračovanie právne možné v súlade s vnútroštátnymi právnymi normami (pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. septembra 2024, Investcapital, C‑658/23, EU:C:2024:716, body 48, 52 a 56).

45      Tento výklad je podporený účelom a všeobecnou štruktúrou smernice 93/13. Vzhľadom na význam verejného záujmu, na ktorom je založená ochrana zaručená spotrebiteľom, ktorí sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide tak o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, totiž článok 7 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom vytvoriť primerané a účinné prostriedky, „ktoré by zabránili… uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“ (pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. septembra 2024, Investcapital, C‑658/23, EU:C:2024:716, bod 50 a citovanú judikatúru).

46      Ak by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takýchto zmluvách, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v tomto článku 7, keďže jednoduchým neuplatňovaním takýchto nekalých podmienok by došlo k oslabeniu odstrašujúceho účinku pre predajcov alebo dodávateľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 58, ako aj citovanú judikatúru).

47      Z toho vyplýva, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s jej článkom 7 ods. 1 sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje vnútroštátnemu súdu, ktorý zistil nekalú povahu podmienky ukladajúcej penále za omeškanie obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, aby sa obmedzil, aj keď mu to vnútroštátne právo umožňuje, na zníženie výšky penále uloženého spotrebiteľovi touto podmienkou, ale mu ukladá povinnosť jednoducho neuplatniť uvedenú podmienku voči spotrebiteľovi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 60 a citovanú judikatúru, ako aj uznesenie z 3. septembra 2024, Investcapital, C‑658/23, EU:C:2024:716, bod 58).

48      Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na prvú až štvrtú položenú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 3 smernice 93/13 a bod 1 písm. e) jej prílohy v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 písm. b) a c), článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že:

–        do pôsobnosti uvedenej smernice patrí a môže byť vyhlásená za nekalú podmienka uvedená v zmluve o poskytovaní elektronických komunikačných služieb uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá spotrebiteľovi ukladá penále za omeškanie so zaplatením určitej sumy, aj keď príslušná vnútroštátna právna úprava v tomto odvetví činnosti nestanovuje na rozdiel od vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej iné odvetvia hospodárskej činnosti žiadne obmedzenie, pokiaľ ide o výšku tohto penále,

–        ak vnútroštátne právo výslovne kvalifikuje ako nekalú zmluvnú podmienku, ktorej cieľom alebo účinkom je uložiť spotrebiteľovi, ktorý si neplní svoje povinnosti, povinnosť zaplatiť neprimerane vysokú náhradu škody, možno bez toho, aby bolo potrebné ďalšie preskúmanie podľa kritérií uvedených v článku 3 ods. 1 smernice 93/13, vyhlásiť za nekalé podmienky, ktoré sú vecne rovnocenné najmä vzhľadom na účinky, ktoré vyvolávajú, s podmienkou uvedenou vo vnútroštátnom práve, čo sa musí určiť v rámci kontradiktórnej diskusie medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom podľa foriem stanovených na tento účel vnútroštátnymi procesnoprávnymi normami,

–        vnútroštátny súd musí upustiť od uplatnenia takýchto podmienok bez toho, aby mohol znížiť sumu penále za omeškanie so zaplatením, ktoré stanovujú.

 O piatej otázke

49      Piatou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 2 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bráni posúdeniu nekalej povahy zmluvnej podmienky, ktorá ukladá spotrebiteľovi v prípade predčasného vypovedania zmluvy o poskytovaní služieb, stanovujúcej minimálnu dobu viazanosti, z dôvodu, ktorý mu možno pripísať, povinnosť zaplatiť dotknutému predajcovi alebo dodávateľovi náhradu škody vo výške zodpovedajúcej zostávajúcim mesačným splátkam, hoci Súdny dvor takúto náhradu škody kvalifikoval na účely uplatnenia smernice o DPH ako „odmenu za poskytnutie služieb za protihodnotu“ podľa článku 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice.

50      Podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13 v spojení s jej devätnástym odôvodnením sa posúdenie nekalej povahy zmluvných podmienok netýka najmä definície hlavného predmetu zmluvy, pokiaľ sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

51      Toto ustanovenie tak stanovuje výnimku z vecného preskúmania nekalých podmienok stanoveného v rámci systému ochrany spotrebiteľov zavedeného touto smernicou a ako také sa musí vykladať reštriktívne [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, D.V. (Odmena advokáta – Zásada hodinovej sadzby), C‑395/21, EU:C:2023:14, bod 30].

52      Zmluvné podmienky vzťahujúce sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13 sa musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. Naopak, na podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, by sa nemal vzťahovať pojem „hlavný predmet zmluvy“ [rozsudok z 12. januára 2023, D.V. (Odmena advokáta – Zásada hodinovej sadzby), C‑395/21, EU:C:2023:14, bod 31 a citovaná judikatúra].

53      V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že zmluvná podmienka dotknutá vo veci C‑909/24 neurčuje základné plnenia zo zmluvy, konkrétne poskytovanie elektronických komunikačných služieb a cenu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť ako protihodnotu za tieto služby, ale jej cieľom je sankcionovať správanie spotrebiteľa v prípade vypovedania zmluvy z dôvodu, ktorý mu možno pripísať, pred uplynutím stanovenej minimálnej doby viazanosti. Za týchto okolností s výhradou overení, ktoré má vykonať predkladajúci vnútroštátny súd, táto podmienka nepatrí do kategórie podmienok, ktoré sa vzťahujú na pojem „hlavný predmet zmluvy“, pretože jej cieľom je sankcionovať porušenie zmluvnej povinnosti, a nie určiť jej obsah [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Vicente (Žaloba o zaplatenie odmeny advokáta), C‑335/21, EU:C:2022:720, body 78 a 79].

54      Nekalá povaha uvedenej podmienky teda môže byť predmetom posúdenia z hľadiska smernice 93/13. V tejto súvislosti nemá žiadny vplyv skutočnosť, že Súdny dvor v rozsudku z 22. novembra 2018, MEO – Serviços de Comunicações e Multimédia (C‑295/17, EU:C:2018:942, bod 57), kvalifikoval na účely smernice o DPH vopred určenú sumu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť hospodárskemu subjektu v prípade predčasného vypovedania zmluvy o poskytovaní služieb stanovujúcej minimálnu dobu viazanosti z dôvodu, ktorý možno pripísať tomuto spotrebiteľovi, ako „odmenu za poskytnutie služieb za protihodnotu“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. c) tejto poslednej uvedenej smernice.

55      Takýto záver potvrdzujú odlišné ciele sledované smernicou 93/13 a smernicou o DPH. Cieľom smernice 93/13 je totiž zabezpečiť verejný záujem, ktorý predstavuje ochrana spotrebiteľov pred nekalými podmienkami v zmluvách, ktoré uzatvárajú s predajcami alebo dodávateľmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. augusta 2018, Banco Santander a Escobedo Cortés, C‑96/16 a C‑94/17, EU:C:2018:643, bod 75), zatiaľ čo cieľom smernice o DPH je vytvoriť systém DPH, ktorý nenarúša podmienky hospodárskej súťaže a nebráni voľnému pohybu tovaru a služieb (rozsudok z 1. augusta 2025, Galerie Karsten Greve, C‑433/24, EU:C:2025:600, bod 35 a citovaná judikatúra).

56      Vzhľadom na to, že v súlade s cieľom smernice 93/13, pripomenutým v predchádzajúcom bode, ustanovenia rumunského práva uvedené v bode 41 tohto rozsudku výslovne kvalifikujú ako nekalú akúkoľvek podmienku, ktorá zaväzuje spotrebiteľa, ktorý si nesplnil svoje zmluvné povinnosti, zaplatiť náhradu škody, ktorej výška je neprimeraná škode, ktorá bola spôsobená predajcovi alebo dodávateľovi, tieto ustanovenia by boli do veľkej miery zbavené svojho potrebného účinku, ak by na základe článku 4 ods. 2 smernice 93/13 boli príslušné súdy od začiatku zbavené možnosti posúdiť nekalú povahu takej zmluvnej podmienky, o akú ide vo veci C‑909/24 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2015, Matei, C‑143/13, EU:C:2015:127, body 60 a 61).

57      Vzhľadom na uvedené je potrebné na piatu otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni posúdeniu nekalej povahy zmluvnej podmienky, ktorá ukladá spotrebiteľovi v prípade predčasného vypovedania zmluvy o poskytovaní služieb, stanovujúcej minimálnu dobu viazanosti, z dôvodu, ktorý mu možno pripísať, povinnosť zaplatiť dotknutému predajcovi alebo dodávateľovi náhradu škody vo výške zodpovedajúcej zostávajúcim mesačným splátkam, hoci Súdny dvor takúto náhradu škody kvalifikoval na účely uplatnenia smernice o DPH ako „odmenu za poskytnutie služieb za protihodnotu“ podľa článku 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice.

 O šiestej a siedmej otázke

58      Ako bolo pripomenuté v bode 29 tohto rozsudku, v rámci postupu spolupráce medzi súdmi členských štátov a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, môže Súdny dvor vziať do úvahy právne normy Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení otázky neodvolával a ktorých zohľadnenie môže spôsobiť nadbytočnosť výkladu právnych noriem Únie uvedených v znení tejto otázky.

59      O takýto prípad ide v prejednávanej veci, keďže zohľadnenie ustanovenia bodu 1 písm. e) prílohy k smernici 93/13, ktoré nie je uvedené v znení šiestej otázky, s cieľom poskytnúť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva, spôsobuje, že výklad článkov 101, 105 a 107, ako aj prílohy VIII časti A bodu 3 iv) a prílohy IX bodu 2.4 k smernici 2018/1972, ktoré sú uvedené v znení tejto otázky, je nadbytočný.

60      Za týchto podmienok treba chápať, že šiestou a siedmou otázkou, ktoré možno preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13 v spojení s bodom 1 písm. e) prílohy k tejto smernici vykladať v tom zmysle, že umožňuje vyhlásiť za nekalú zmluvnú podmienku vloženú do zmluvy o elektronických komunikačných službách uzavretej na obdobie minimálne 24 mesiacov, podľa ktorej v prípade predčasného vypovedania tejto zmluvy, ktoré možno pripísať spotrebiteľovi, je spotrebiteľ povinný zaplatiť predajcovi alebo dodávateľovi ako náhradu sumu splatnú za zostávajúce obdobie viazanosti, ktorá sa vypočíta tak, že sa zahrnie suma zliav poskytnutých spotrebiteľovi za poskytnuté služby a tovar.

61      Ako je uvedené v bodoch 37 až 41 tohto rozsudku, hoci zo znenia článku 3 ods. 3 smernice 93/13 v spojení s bodom 1 písm. e) jej prílohy vyplýva, že zmluvná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi, ktorý si neplní svoje povinnosti, zaplatiť predajcovi alebo dodávateľovi neprimerane vysokú náhradu škody, je uvedená na indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré možno vyhlásiť za nekalé, naopak článok 4 ods. 4 zákona č. 193/2000 a odsek 1 písm. i) prílohy k tomuto zákonu ukladajú, aby sa na účely poskytnutia vyššej ochrany spotrebiteľom takáto podmienka kvalifikovala ako nekalá bez toho, aby sa vyžadovalo dodatočné preskúmanie podľa kritérií uvedených v článku 3 ods. 1 tejto smernice.

62      Ako výslovne uznáva predkladajúci vnútroštátny súd, nekalá povaha zmluvnej podmienky dotknutej vo veci C‑909/24 sa teda musí posudzovať na základe tohto pravidla, a to za podmienok pripomenutých v bode 42 tohto rozsudku.

63      Vzhľadom na uvedené je potrebné na šiestu a siedmu otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13 v spojení s bodom 1 písm. e) prílohy k tejto smernici sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje vyhlásiť za nekalú zmluvnú podmienku vloženú do zmluvy o elektronických komunikačných službách uzavretej na obdobie minimálne 24 mesiacov, podľa ktorej v prípade predčasného vypovedania tejto zmluvy, ktoré možno pripísať spotrebiteľovi, je spotrebiteľ povinný zaplatiť predajcovi alebo dodávateľovi ako náhradu sumu splatnú za zostávajúce obdobie viazanosti, ktorá sa vypočíta tak, že sa zahrnie suma zliav poskytnutých spotrebiteľovi za poskytnuté služby a tovar.

 O trovách

64      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

1.      Článok 3 ods. 3 a bod 1 písm. e) prílohy k smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 písm. b) a c), článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 tejto smernice

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

–        do pôsobnosti uvedenej smernice patrí a môže byť vyhlásená za nekalú podmienka uvedená v zmluve o poskytovaní elektronických komunikačných služieb uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá spotrebiteľovi ukladá penále za omeškanie so zaplatením určitej sumy, aj keď príslušná vnútroštátna právna úprava v tomto odvetví činnosti nestanovuje na rozdiel od vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej iné odvetvia hospodárskej činnosti žiadne obmedzenie, pokiaľ ide o výšku tohto penále,

–        ak vnútroštátne právo výslovne kvalifikuje ako nekalú zmluvnú podmienku, ktorej cieľom alebo účinkom je uložiť spotrebiteľovi, ktorý si neplní svoje povinnosti, povinnosť zaplatiť neprimerane vysokú náhradu škody, možno bez toho, aby bolo potrebné ďalšie preskúmanie podľa kritérií uvedených v článku 3 ods. 1 smernice 93/13, vyhlásiť za nekalé podmienky, ktoré sú vecne rovnocenné najmä vzhľadom na účinky, ktoré vyvolávajú, s podmienkou uvedenou vo vnútroštátnom práve, čo sa musí určiť v rámci kontradiktórnej diskusie medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom podľa foriem stanovených na tento účel vnútroštátnymi procesnoprávnymi normami,

–        vnútroštátny súd musí upustiť od uplatnenia takýchto podmienok bez toho, aby mohol znížiť sumu penále za omeškanie so zaplatením, ktoré stanovujú.

2.      Článok 4 ods. 2 smernice 93/13

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni posúdeniu nekalej povahy zmluvnej podmienky, ktorá ukladá spotrebiteľovi v prípade predčasného vypovedania zmluvy o poskytovaní služieb, stanovujúcej minimálnu dobu viazanosti, z dôvodu, ktorý mu možno pripísať, povinnosť zaplatiť dotknutému predajcovi alebo dodávateľovi náhradu škody vo výške zodpovedajúcej zostávajúcim mesačným splátkam, hoci Súdny dvor takúto náhradu škody kvalifikoval na účely uplatnenia smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ako „odmenu za poskytnutie služieb za protihodnotu“ podľa článku 2 ods. 1 písm. c) tejto poslednej uvedenej smernice.

3.      Článok 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13 v spojení s bodom 1 písm. e) prílohy k tejto smernici

sa má vykladať v tom zmysle, že:

umožňuje vyhlásiť za nekalú zmluvnú podmienku vloženú do zmluvy o elektronických komunikačných službách uzavretej na obdobie minimálne 24 mesiacov, podľa ktorej v prípade predčasného vypovedania tejto zmluvy, ktoré možno pripísať spotrebiteľovi, je spotrebiteľ povinný zaplatiť predajcovi alebo dodávateľovi ako náhradu sumu splatnú za zostávajúce obdobie viazanosti, ktorá sa vypočíta tak, že sa zahrnie suma zliav poskytnutých spotrebiteľovi za poskytnuté služby a tovar.

Podpisy


*      Jazyk konania: rumunčina.