<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-558/17 P</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62017CC0558</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:930">EU:C:2018:930</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>19</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>19</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Návrhy generálnej advokátky – J. Kokott – Vec C‑558/17 P</HT></P><P>OZ/EIB</P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy Generálnej Advokátky</HT></P><P><HT TYPE="UC">Juliane Kokott</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20181121">21. novembra 2018</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: francúzština.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Vec C‑558/17 P</HT></P><P>OZ</P><P>proti</P><P>Európskej investičnej banke (EIB)</P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Odvolanie</KEYWORD><KEYWORD>Verejná služba</KEYWORD><KEYWORD>Zamestnanci EIB</KEYWORD><KEYWORD>Sexuálne obťažovanie</KEYWORD><KEYWORD>Sťažnosť</KEYWORD><KEYWORD>Vyšetrovanie vedené v rámci programu <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0001" REF.END="QE0001"/>Dignity at work<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/></KEYWORD><KEYWORD>Zamietnutie sťažnosti</KEYWORD><KEYWORD>Žiadosť o zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB o zamietnutí sťažnosti</KEYWORD><KEYWORD>Návrh na náhradu škody spôsobenej konaním EIB</KEYWORD></INDEX></INTERMEDIATE><CONTENTS.CONCLUSION><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Úvod</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Inštitúcie, orgány a iné subjekty Európskej únie majú povinnosť chrániť svojich zamestnancov proti akejkoľvek forme zastrašovania a obťažovania v zamestnaní. Na tento účel prijala Európska investičná banka (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0002" REF.END="QE0002"/>EIB<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/>) vnútorný predpis <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0003" REF.END="QE0003"/>politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>Na základe tohto predpisu podala odvolateľka v prejednávanej veci <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0004" REF.END="QE0004"/>sťažnosť<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/> na EIB z dôvodu sexuálneho obťažovania, ktorému bola údajne vystavená zo strany svojho nadriadeného od roku 2011 až do zmeny svojho služobného zaradenia v priebehu roka 2012. V rámci vnútorného vyšetrovania, ktoré začalo po podaní sťažnosti, došlo podľa odvolateľky k niekoľkým pochybeniam, ktoré nakoniec viedli k zamietnutiu jej sťažnosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>Okrem porušenia jej procesných práv sa odvolateľka odvoláva najmä na nezákonnosť zohľadnenia skutočností súvisiacich s jej súkromným životom, ktorých cieľom bolo spochybniť jej dôveryhodnosť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>Zložitosť preukazovania obťažovania je vlastná povahe a spôsobu, akým sa tento typ správania prejavuje. Správne rozhodnutie vydané v rámci vyšetrovania, ktorého cieľom je preukázať pravdivosť obvinení z obťažovania, sa bude vždy prinajmenšom do určitej miery zakladať na stanoviskách alebo posúdeniach aspektov súkromného života dotknutých osôb. Za týchto okolností je mimoriadne dôležité dodržiavať procesné pravidlá upravujúce rozhodovací proces.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="2"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>Toto odvolanie poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť po prvýkrát preskúmať, aké procesné požiadavky musia byť splnené v rámci správneho vyšetrovacieho postupu vo veci obťažovania. V prejednávanej veci je teda nastolená otázka odôvodnenosti ustálenej judikatúry Súdu pre verejnú službu a Všeobecného súdu, podľa ktorej sú v rámci konania o sťažnosti vo veci obťažovania procesné práva osoby, ktoré sa musia priznať osobe obvinenej z obťažovania, odlišné od obmedzenejších práv priznaných sťažovateľovi, ktorý sa považuje za obeť obťažovania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P>Pozri najmä rozsudky Súdu pre verejnú službu zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120516">16. mája 2012</DATE>, <NAME.CASE>Skareby/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑42/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2012:64">EU:F:2012:64</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20131023">23. októbra 2013</DATE>, <NAME.CASE>BQ/Dvor audítorov</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑39/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2013:158">EU:F:2013:158</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0072">72</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151216">16. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>De Loecker/ESVČ</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑34/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2015:153">EU:F:2015:153</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0043">43</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150923">23. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Cerafogli/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑114/13 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2015:678">EU:T:2015:678</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Služobný poriadok úradníkov Európskej únie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>Článok 24 prvý odsek Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 Európskeho parlamentu a Rady z <DATE ISO="20131022">22. októbra 2013</DATE>, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0005" REF.END="QE0005"/>služobný poriadok<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/>)<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="287" PAGE.FIRST="15" DATE.PUB="2013">Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15</REF.DOC.OJ>.</P></NOTE>, stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0006" REF.END="QE0006"/>Únia pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Služobný poriadok EIB</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>Služobný poriadok EIB prijatý správnou radou EIB <DATE ISO="19600420">20. apríla 1960</DATE>, v znení zmenenom rozhodnutím správnej rady EIB zo <DATE ISO="20130604">4. júna 2013</DATE>, ktoré nadobudlo účinnosť <DATE ISO="20130701">1. júla 2013</DATE>, vo svojom článku 41 stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0007" REF.END="QE0007"/>O všetkých sporoch osobnej povahy medzi Bankou a jej zamestnancami rozhoduje Súdny dvor Európskej únie. Každá žaloba zamestnanca proti opatreniu Banky, ktoré by mu mohlo spôsobiť ujmu, musí byť podaná do troch mesiacov.</ALINEA><ALINEA>Spory sa okrem podania žaloby na Súdny dvor… riešia pred podaním žaloby v zmierovacom konaní pred zmierovacím výborom Banky, s výnimkou sporov vyplývajúcich z uplatnenia [disciplinárnych] opatrení podľa článku 38.</ALINEA><ALINEA>Žiadosť o zmier sa musí podať do troch mesiacov od vzniku skutočností alebo oznámenia opatrení, ktoré sú predmetom sporu…<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">C.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Politika EIB v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>Predpis EIB o politike v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0008" REF.END="QE0008"/>politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/>) prijatý EIB <DATE ISO="20031118">18. novembra 2003</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>Pokiaľ sa nemýlim, tento dokument, ktorý na žiadosť kancelárie poskytla Súdnemu dvoru EIB vo francúzskom jazyku, nebol uverejnený a je dostupný len na internete.</P></NOTE> stanovuje:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0009" REF.END="QE0009"/>Postup vyšetrovania</P><?PAGE NO="3"?><P>…</P><P>Postup vyšetrovania obsahuje nasledujúce ustanovenia:</P><P>…</P><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>je zriadený vyšetrovací výbor, ktorý je zložený z troch nezávislých osôb…</P></ITEM><ITEM><P>vyšetrovací výbor uskutoční niekoľko výsluchov s cieľom vypočuť oddelene obidvoch účastníkov a ich prípadných svedkov, ako aj akúkoľvek inú osobu, ktorú si želá vypočuť,</P></ITEM><ITEM><P>obidvaja účastníci majú právo byť vypočutí vyšetrovacím výborom,</P></ITEM><ITEM><P>obidvaja účastníci majú právo byť zastúpení alebo sprevádzaní,</P></ITEM><ITEM><P>vypočutia a rokovania vyšetrovacieho výboru vedú k odporúčaniu predloženému prezidentovi,</P></ITEM><ITEM><P>prezident rozhodne o opatreniach, ktoré sa majú prijať.</P></ITEM></LIST></P><P>Úlohy a zloženie vyšetrovacieho výboru</P><P>Poslaním výboru je stanoviť štruktúru, ktorá zabezpečí objektívne a nezávislé vyšetrovanie jedného alebo viacerých incidentov a výsledkom je odporúčanie prezidentovi, ktorý rozhodne, aké opatrenia sa majú prijať.</P><P>…</P><P>Postup</P><P>…</P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Generálny riaditeľ riaditeľstva pre personál (GRPP) po dohode so zástupcami zamestnancov navrhne prezidentovi zloženie výboru a stanoví dátum začatia vyšetrovania najneskôr do 30 kalendárnych dní od doručenia sťažnosti.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>GRPP bezodkladne potvrdí prijatie oznámenia od dotknutého zamestnanca a začne postup vyšetrovania…</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>Po prijatí oznámenia sťažovateľa, GRPP</TXT><P>…</P><P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>d)</NO.P><TXT>uvedie, že vyšetrovanie sa začne do 30 kalendárnych dní odo dňa, keď bola sťažnosť oficiálne podaná na GRPP, a že obidvaja účastníci budú informované o dátume, čase a mieste ich individuálneho vypočutia, o ich práve byť zastúpený alebo sprevádzaný a o zložení výboru.</TXT></NP></ITEM></LIST></P><P>…</P></NP></ITEM></LIST><P>Výsluch</P><?PAGE NO="4"?><P>Cieľom výsluchu je presne zistiť, k čomu došlo a zhromaždiť dostatok dôkazov, ktoré umožnia vypracovať odôvodnené odporúčanie. Účastníci konania nemajú právo na krížové vypočúvanie, pretože sú vypočutí oddelene. Nemusia opakovať podrobnosti, ktoré sú pre nich bolestivé alebo nepríjemné, pokiaľ to nie je absolútne nevyhnutné. Všetci účastníci konania zúčastnení na vyšetrovaní a vypočutí vrátane prítomných osôb a svedkov sú poučení o povinnosti zachovať mlčanlivosť.</P><P>… Výbor môže zvoliť postup, ktorý považuje za vhodný. Vo všeobecnosti prebieha výsluch formou samostatných pohovorov v nasledujúcom poradí:</P><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>najskôr sťažovateľ,</P></ITEM><ITEM><P>svedkovia, ktorých sťažovateľ prípadne označí,</P></ITEM><ITEM><P>údajný obťažovateľ,</P></ITEM><ITEM><P>svedkovia, ktorých údajný obťažovateľ prípadne označí,</P></ITEM><ITEM><P>obidvaja účastníci konania môžu byť predvolaní na nové oddelené vypočúvanie, pokiaľ to výbor bude považovať za nevyhnutné.</P></ITEM></LIST></P><P>V prípade potreby môže výbor opätovne vypočuť zúčastnené osoby a prípadne predvolať iných zamestnancov alebo požiadať o informácie alebo kópie dokumentov, pokiaľ sa spoločne usudzuje, že takýto postup je odôvodnený a užitočný. V prípade pochybností rozhoduje o otázkach týkajúcich sa prístupu k spisu a informáciám alebo o použití iných vyšetrovacích metód prezident, prípadne po konzultácii so zástupcom pre ochranu osobných údajov. Výbor informuje sťažovateľa o dodatočnom vyšetrovaní.</P><P>Výsledok vyšetrovania</P><P>Po vypočutí všetkých účastníkov a po vykonaní všetkých prípadne potrebných vyšetrovaní by mal byť výbor schopný poradiť sa a navrhnúť odôvodnené odporúčanie. Výbor nemá rozhodovaciu právomoc.</P><P>Výbor môže navrhnúť rôzne odporúčania smerujúce k tomu, aby</P><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>sa konanie vo veci ukončilo, pretože obaja účastníci si dokázali situáciu vyjasniť a do budúcna sa našlo riešenie, ktoré je pre oboch účastníkov prijateľné,</P></ITEM><ITEM><P>sa vec nezaraďovala pod zastrašovanie alebo obťažovanie, ale aby sa považovala za pracovný spor, ktorý má byť dôkladnejšie preskúmaný alebo monitorovaný,</P></ITEM><ITEM><P>bola žiadosť zamietnutá,</P></ITEM><ITEM><P>boli prijaté požadované opatrenia v prípade, že výbor preukáže, že sťažnosť je nedôvodná a zlomyseľná,</P></ITEM><ITEM><P>bolo začaté disciplinárne konanie.</P></ITEM></LIST></P><P>Písomné odporúčanie výboru sa vypracuje do piatich dní od ukončenia vyšetrovania a predloží sa prezidentovi [Banky] na rozhodnutie.</P><P>Rozhodnutie prezidenta…</P><?PAGE NO="5"?><P>Najneskôr do piatich pracovných dní od zaslania odporúčania výboru prezidentovi sú obaja účastníci písomne informovaní o odôvodnenom rozhodnutí prezidenta, ku ktorému je priložené odporúčanie výboru.<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/></P></QUOT.S></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie pred Všeobecným súdom</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20081201">1. decembra 2008</DATE> bola navrhovateľka prijatá do zamestnania v EIB, kde od konca roku 2009 pracovala na riaditeľstve, v ktorom M. F. vykonával funkciu koordinátora pre zamestnancov. V septembri 2012 navrhovateľka zmenila svoje pracovné zaradenie. V januári 2014 navrhovateľka informovala vedúceho svojho oddelenia o tom, že táto zmena súvisela so sexuálnym obťažovaním zo strany M. F., ktorému bola podľa nej vystavená od roku 2011.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20150520">20. mája 2015</DATE> podala navrhovateľka sťažnosť generálnemu riaditeľovi riaditeľstva pre personál EIB, v ktorej uviedla, že bola obeťou sexuálneho obťažovania zo strany M. F.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20150618">18. júna 2015</DATE> generálny riaditeľ riaditeľstva pre personál informoval navrhovateľku, že v nadväznosti na jej sťažnosť bol začatý formálny postup vyšetrovania (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0010" REF.END="QE0010"/>postup vyšetrovania<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/>) podľa vnútorného predpisu o politike v oblasti dôstojnosti v zamestnaní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20150626">26. júna 2015</DATE> bol oficiálne zriadený vyšetrovací výbor a navrhovateľka bola informovaná o tom, že výsluch sa bude konať <DATE ISO="20150720">20. júla 2015</DATE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20150917">17. septembra 2015</DATE> vyšetrovací výbor predložil svoju správu o vyšetrovaní prezidentovi EIB (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0011" REF.END="QE0011"/>správa vyšetrovacieho výboru<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>Výbor vo svojej správe uviedol výsledky svojho vyšetrovania takto: tvrdenia navrhovateľky nebolo možné potvrdiť z dôvodu nedostatku svedkov, ktorí by boli prítomní pri údajných činoch. Na druhej strane sa všetci svedkovia zhodli na tom, že existuje dôvod na obavy o zdravie navrhovateľky. Navrhovateľka prežila traumatizujúci rozchod so svojím partnerom a následne výrazne schudla. Navrhovateľka je veľmi ctižiadostivá, pokiaľ ide o jej kariérny postup, a mala manipulatívnu povahu, ktorá by mohla spôsobiť vážne problémy v živote iných. Bolo pre ňu tiež ťažké akceptovať akúkoľvek formu kritiky. Nakoniec, vyšetrovací výbor navrhovateľke odporučil, aby si zlepšila tímového ducha a našla pozitívny postoj.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20151016">16. októbra 2015</DATE> prezident EIB na základe odporúčaní vyšetrovacieho výboru rozhodol o zamietnutí sťažnosti podanej navrhovateľkou (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0012" REF.END="QE0012"/>rozhodnutie prezidenta EIB<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/>), pričom k tomuto rozhodnutiu bola priložená správa vyšetrovacieho výboru.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>Prezident EIB v nadväznosti na svoje rozhodnutie požiadal vyšetrovací výbor o poskytnutie vysvetlení na účely prípadného začatia disciplinárneho konania a výbor predložil svoje záverečné vyjadrenia <DATE ISO="20160112">12. januára 2016</DATE>. Navrhovateľka následne podala návrh na začatie zmierovacieho konania podľa článku 41 služobného poriadku EIB.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20160629">29. júna 2016</DATE> prezident EIB v súlade so závermi zmierovacej komisie konštatoval, že zmierovacie konanie skončilo <DATE ISO="20160422">22. apríla 2016</DATE> neúspechom.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20160722">22. júla 2016</DATE> podala navrhovateľka žalobu na Všeobecný súd, ktorou sa domáhala predovšetkým zrušenia rozhodnutia prezidenta EIB, ako aj správy vyšetrovacieho výboru, a aby bola EIB uložená povinnosť zaplatiť jej sumu vo výške <FT TYPE="NUMBER">20000</FT> eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená, ako aj sumu vo výške 977 eur (vrátane DPH) a zálohu <FT TYPE="NUMBER">5850</FT> eur na náhradu liečebných nákladov, ktoré jej vznikli v dôsledku uvedenej ujmy.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="6"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>Na podporu svojej žaloby v prvostupňovom konaní navrhovateľka uviedla v podstate dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení pravidiel postupu vyšetrovania, ako aj procesných práv navrhovateľky podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme <DATE ISO="19501104">4. novembra 1950</DATE> (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0013" REF.END="QE0013"/>EDĽP<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/>) a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0014" REF.END="QE0014"/>Charta<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="201C" ID="QE0014"/>) z dôvodu nerešpektovania viacerých štádií postupu vyšetrovania. Druhý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 8 EDĽP a článku 7 Charty z dôvodu, že správa vyšetrovacieho výboru, ako aj rozhodnutie prezidenta EIB sú čiastočne založené na dôvodoch týkajúcich sa súkromného života navrhovateľky, najmä pokiaľ ide o jej psychické zdravie, ktoré boli vo vzťahu k predmetu vyšetrovania irelevantné. Navrhovateľka zastávala názor, že uvedené protiprávne konania mohli byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB a vznik mimozmluvnej zodpovednosti EIB.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>V rozsudku z <DATE ISO="20170713">13. júla 2017</DATE> (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0015" REF.END="QE0015"/>napadnutý rozsudok<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/>)<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>Rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170713">13. júla 2017</DATE>, <NAME.CASE>OZ/EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑607/16</NO.CASE>, neuverejnený, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2017:495">EU:T:2017:495</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Všeobecný súd najskôr v plnom rozsahu zamietol návrhy navrhovateľky týkajúce sa náhrady škody z dôvodu, že žiadny zo žalobných dôvodov uvedených navrhovateľkou nepredstavoval protiprávne konanie, ktoré by bolo možné EIB pripísať. Vzhľadom na to, že podľa navrhovateľky zodpovedajú protiprávne konania uvedené v návrhu na zrušenie, konaniam, ktoré boli pripísané EIB v rámci návrhov na náhradu škody, dospel Všeobecný súd k záveru, že je potrebné zamietnuť tiež návrhy na zrušenie.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20170922">22. septembra 2017</DATE> podala odvolateľka proti rozsudku Všeobecného súdu toto odvolanie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>Odvolateľka navrhuje, aby Všeobecný súd:</TXT><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu,</P></ITEM><ITEM><P>zrušil rozhodnutie prezidenta EIB zo <DATE ISO="20151016">16. októbra 2015</DATE> nevyhovieť sťažnosti navrhovateľky vo veci sexuálneho obťažovania a zrušil správu vyšetrovacieho výboru EIB zo <DATE ISO="20150914">14. septembra 2015</DATE> (vrátane odstránenie niektorých častí správy, tak ako je to podrobne opísané nižšie),</P></ITEM><ITEM><P>nariadil EIB nahradiť liečebné náklady, ktoré jej vznikli v dôsledku ujmy, a to i) vo výške 977 eur k dnešnému dňu (vrátane DPH) a ii) predbežnú sumu vo výške <FT TYPE="NUMBER">5850</FT> eur ako náhradu budúcich liečebných nákladov,</P></ITEM><ITEM><P>určil EIB náhradu škody utrpenej nemajetkovej ujmy vo výške <FT TYPE="NUMBER">20000</FT> eur,</P></ITEM><ITEM><P>určil EIB náhradu nákladov za právnu pomoc prebiehajúceho konania vo výške <FT TYPE="NUMBER">35100</FT> eur (vrátane DPH),</P></ITEM><ITEM><P>nariadil EIB nahradiť trovy odvolacieho konania na Všeobecnom súdu,</P></ITEM><ITEM><P>nariadil vrátiť vec na účely dosiahnutia opätovného začatia konania na základe politiky v oblasti dôstojnosti v zamestnaní zo strany EIB a/alebo nového rozhodnutia prezidenta EIB.</P></ITEM></LIST></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>EIB navrhuje, aby Súdny dvor:</TXT><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>odvolanie zamietol,</P></ITEM><ITEM><P>zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.</P></ITEM></LIST></P></NP.ECR><?PAGE NO="7"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Odvolateľka a EIB boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo <DATE ISO="20180926">26. septembra 2018</DATE>.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">V.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právne posúdenie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Odvolateľka uvádza na podporu svojho odvolania tri odvolacie dôvody, ktoré sú založené, po prvé, na porušení článku 47 Charty a článku 6 EDĽP, po druhé, na porušení článku 7 Charty a článku 8 EDĽP, a po tretie, na odoprení spravodlivosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Prvý odvolací dôvod sa v podstate týka posúdenia Všeobecného súdu, pokiaľ ide o priebeh postupu vyšetrovania z hľadiska požiadaviek politiky v oblasti dôstojnosti v zamestnaní a o procesné práva odvolateľky podľa článku 47 Charty a článku 6 EDĽP. Tento odvolací dôvod je rozdelený do štyroch častí týkajúcich sa rôznych pochybení, ktorých sa Všeobecný súd údajne dopustil: nesprávneho posúdenia rozsahu procesných práv sťažovateľky, nevyvodenia dôsledkov vyplývajúcich z nedodržania lehôt na postup vyšetrovania, nesprávneho posúdenia správneho zloženia vyšetrovacieho výboru a odmietnutia argumentov odvolateľky spochybňujúcich dôverné prejednanie jej sťažnosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Druhý a tretí odvolací dôvod sa týkajú zamietnutia argumentov odvolateľky Všeobecným súdom, smerujúcich k preukázaniu protiprávnosti niekoľkých údajov obsiahnutých v správe vyšetrovacieho výboru, najmä v zmysle článku 7 Charty a článku 8 EDĽP, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prezidenta EIB o zamietnutí sťažnosti ako neopodstatnenej.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">O prípustnosti</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Po prvé je potrebné uviesť, že žaloba podaná na Všeobecný súd proti rozhodnutiu prezidenta EIB zo <DATE ISO="20151016">16. októbra 2015</DATE> nebola neprípustná, hoci bola podaná <DATE ISO="20160722">22. júla 2016</DATE>, teda viac než deväť mesiacov po prijatí tohto rozhodnutia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>O právomoci Súdneho dvora vzniesť aj bez návrhu námietku neprípustnosti žaloby pred Všeobecným súdom prvýkrát až v štádiu odvolacieho konania, pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20090423">23. apríla 2009</DATE>, <NAME.CASE>Sahlstedt a i./Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑362/06 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:243">EU:C:2009:243</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0022">22</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Z judikatúry totiž vyplýva, že lehota troch mesiacov na podanie žaloby na Všeobecný súd upravená v článku 41 prvom pododseku služobného poriadku EIB<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>Táto lehota bola doplnená do služobného poriadku EIB v nadväznosti na rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130228">28. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑334/12 RX‑II</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:134">EU:C:2013:134</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Všeobecný súd však zastáva názor, že toto nové znenie sa uplatní len v prípade, že zamestnancec bol prijatý po roku 2013; pozri najmä rozsudok Všeobecného súdu zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20181004">4. októbra 2018</DATE>, <NAME.CASE>PD/EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑615/16</NO.CASE>, neuverejnený, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:642">EU:T:2018:642</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Z vyššie uvedeného rozsudku Súdneho dvora v každom prípade vyplýva, že pokiaľ ide o situáciu pred rokom 2013, ani žaloba podaná proti aktu, ktorý sa pripisuje EIB v lehote dlhšej než tri mesiace, nemôže byť od začiatku považovaná za žalobu podanú v neprineranom čase.</P></NOTE> bola prerušená počas trvania zmierovacieho konania začatého podľa článku 41 tretieho pododseku tohto poriadku.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Preskúmanie Arango Jaramillo a <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>i./EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑334/12 RX‑II</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:733">EU:C:2012:733</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0051">51</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a rozsudok Všeobecného súdu zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20010306">6. marca 2001</DATE>, <NAME.CASE>Dunnett a i./EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑192/99</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2001:72">EU:T:2001:72</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0056">56</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj rozsudok Súdu pre verejnú službu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140710">10. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>CG/EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑95/11 a F‑36/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2014:188">EU:F:2014:188</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2014:188">EU:F:2014:188</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0080">80</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Hoci toto konanie nie je povinné, jeho použitím nesmie byť dotknuté právo danej osoby obrátiť sa na súd Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Pred zmenou služobného poriadku EIB v roku 2013, ku ktorej došlo v nadväznosti na rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130228">28. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑334/12 RX‑II</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:134">EU:C:2013:134</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), nebolo zmierovacie konanie povinné.</P></NOTE> Z tohto dôvodu je potrebné zastávať názor, že lehota na podanie žaloby začína plynúť až od dátumu konečného rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo, že zmierovacie konanie skončilo neúspešne, v tomto prípade <DATE ISO="20160629">29. júna 2016</DATE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>Po druhé EIB vznáša proti odvolaniu dve námietky neprípustnosti. Uvádza, že odvolanie neodkazuje na žiadny konkrétny bod napadnutého rozsudku a že sa v podstate obmedzuje na opakovanie argumentov, ktoré už boli uvedené v žalobe podanej v prvostupňovom konaní.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="8"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o prvú námietku neprípustnosti, stačí konštatovať, že námietka nemá žiadny skutkový základ, pretože odvolanie odkazuje v poznámkach pod čiarou na konkrétne body napadnutého rozsudku. Okrem toho článok 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v každom prípade nestanovuje formálnu povinnosť uvádzať číslované body napadnutého rozsudku. Stačí, aby tvrdenia obsiahnuté v odvolaní umožnili Súdnemu dvoru zistiť odôvodnenie Všeobecného súdu, ktoré je údajne založené na nesprávnom právnom posúdení, aby mohol splniť úlohu, ktorá mu v danej oblasti prináleží, a vykonať jeho kontrolu zákonnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Pozri v tomto zmysle uznesenie z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140619">19. júna 2014</DATE>, <NAME.CASE>Cartoon Network/ÚHVT</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑670/13 P</NO.CASE>, neuverejnené, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2024">EU:C:2014:2024</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20131107">7. novembra 2013</DATE>, <NAME.CASE>Wam Industriale/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑560/12 P</NO.CASE>, neuverejnený, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:726">EU:C:2013:726</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Tento výklad článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora potvrdzuje tiež znenie tohto ustanovenia v iných jazykových verziách než je francúzska, a to nemecká, anglická a poľská verzia.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o druhú námietku neprípustnosti, je potrebné uviesť, že väčšina argumentov odvolateľky sa v podstate týka právneho posúdenia Všeobecného súdu. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak účastník konania napadne výklad alebo uplatnenie práva Únie Všeobecným súdom, v priebehu odvolacieho konania je možné opätovne sa zaoberať právnymi otázkami preskúmanými v prvostupňovom konaní.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20061026">26. októbra 2006</DATE>, <NAME.CASE>Koninklijke Coöperatie Cosun/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑68/05 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:674">EU:C:2006:674</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a konkrétnejšie, pokiaľ ide o posúdenie priebehu správneho postupu, moje návrhy vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Wunenburger/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑362/05 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2007:104">EU:C:2007:104</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0077">77</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20070607">7. júna 2007</DATE>, <NAME.CASE>Wunenburger/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑362/05 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2007:322">EU:C:2007:322</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0092">92</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>To však neplatí pre argumenty odvolateľky, ktoré sa týkajú zamietnutia žalobného dôvodu Všeobecným súdom, pokiaľ ide o zloženie vyšetrovacieho výboru a dôverného posúdenia sťažnosti (tretia a štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu). V tejto súvislosti sa odvolateľka obmedzuje na opakovanie skutkových tvrdení, ktoré už boli uvedené v prvostupňovom konaní. Opakuje najmä svoje výhrady k tomu, že vymenované osoby nemali požadovanú kvalifikáciu a neboli nestranné, čím sa snaží spochybniť posúdenie skutkového stavu Všeobecného súdu bez toho, aby namietala jeho skreslenie. Tieto argumenty je preto potrebné zamietnuť ako neprípustné podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého sa preskúmanie zákonnosti vykonané Súdnym dvorom v rámci odvolania obmedzuje na právne otázky.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>Po tretie, pokiaľ ide o žiadosť o odstránenie častí správy vyšetrovacieho výboru považovaných za protiprávne, stačí uviesť, že v bodoch 22 a 23 napadnutého rozsudku Všeobecný súd správne rozhodol, že súdy Únie nemajú právomoc vydávať príkazy inštitúciám.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20020423">23. apríla 2002</DATE>, <NAME.CASE>Campogrande/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑62/01 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:248">EU:C:2002:248</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0043">43</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Odvolateľka navyše túto časť rozsudku vo svojom odvolaní nenapadla. Túto časť návrhov treba preto zamietnuť ako neprípustnú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>Podobne, hoci zrušenie rozsudku Všeobecného súdu a prípadne rozhodnutia prezidenta EIB môže určite viesť k začatiu nového postupu vyšetrovania v rámci EIB, úlohou Súdneho dvora nie je nariadiť opätovné začatie konania, keďže administratíva má prijať opatrenie na vykonanie rozsudku Súdneho dvora.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Článok 113 ods. 1 [teraz článok 169 ods. 1] Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že v rámci odvolacieho konania musia návrhy smerovať k úplnému alebo čiastočného zrušeniu rozhodnutia [Všeobecného súdu] a prípadne k čiastočnému alebo úplnému vyhoveniu návrhov, ktoré boli predložené v prvostupňovom konaní; pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20080909">9. septembra 2008</DATE>, <NAME.CASE>FIAMM a i./Rada a Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑120/06 P a C‑121/06 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:476">EU:C:2008:476</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0205">205</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Z toho vyplýva, že posledná časť odvolacieho dôvodu je tiež neprípustná.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">O veci samej</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>Odvolateľka žiada, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu a rozhodnutie prezidenta EIB a konštatoval vznik mimozmluvnej zodpovednosti EIB.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="9"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>Z tohto dôvodu je potrebné najskôr preskúmať, či nesprávne právne posúdenia vytýkané Všeobecnému súdu sú takej povahy, že odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku (body 1 a 2). Ak áno, je potrebné položiť si následne otázku, či je možné vec rozhodnúť v súdnom konaní a či pochybenia vytýkané EIB prípadne odôvodňujú zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB, ako aj vznik mimozmluvnej zodpovednosti EIB (bod 3).</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O odvolaní</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O prvom odvolacom dôvode</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Odvolateľka v prvom odvolacom dôvode vytýka Všeobecnému súdu, že po preskúmaní priebehu postupu vyšetrovania dospel k záveru, že nezrovnalosti uvádzané odvolateľkou nepredstavujú porušenie jej procesných práv podľa článku 47 Charty a článku 6 EDĽP, a preto neodôvodňujú zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB ani vznik mimozmluvnej zodpovednosti EIB.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom posúdení rozsahu procesných práv odvolateľky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že porušil jej práva vyplývajúce z článku 47 Charty a článku 6 EDĽP, keď v bode 52 napadnutého rozsudku rozhodol, že práva sťažovateľa v rámci postupu vyšetrovania vo veci sexuálneho obťažovania v zmysle politiky v oblasti dôstojnosti v zamestnaní sú obmedzenejšie než práva, ktoré má odporca. Na základe tohto nesprávneho predpokladu Všeobecný súd nesprávne nezohľadnil procesné pochybenie, na ktoré sa odvolateľka odvoláva.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>Odvolateľka konkrétne tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zbraní, zásadu kontradiktórnosti a právo odvolateľky na obhajobu, keď považoval za legitímne, že jej vyšetrovací výbor neoznámil vyhlásenia osoby obvinenej z obťažovania a osôb vypočutých počas vyšetrovania, ktoré boli základom pre rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT>Po druhé, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď považoval za postačujúce, že vyšetrovací výbor vypočul iba dvoch z jedenástich svedkov navrhnutých odvolateľkou z dôvodu, že nebol povinný vypočuť všetkých svedkov navrhnutých účastníkom konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>Po tretie, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď považoval za legálnu skutočnosť, že vyšetrovací výbor odmietol lekárske správy predložené odvolateľkou na podporu jej sťažnosti, keďže tieto správy boli vypracované po vzniku sporných skutočností. Všeobecný súd týmto obmedzením možnosti predložiť dôkazy porušil právo odvolateľky byť vypočutá a jej právo na obhajobu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Odpoveď Všeobecného súdu na žalobné dôvody predložené odvolateľkou v prvostupňovom konaní, ktoré sú založené na nerešpektovaní jej práv zo strany EIB počas postupu vyšetrovania, je založená na judikatúre Súdu pre verejnú službu<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Rozsudok Súdu pre verejnú službu zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151216">16. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>De Loecker/ESVČ</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑34/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2015:153">EU:F:2015:153</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0043">43</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>, potvrdenej Všeobecným súdom<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150923">23. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Cerafogli/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑114/13 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2015:678">EU:T:2015:678</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>, podľa ktorej v rámci postupu vyšetrovania vo veci psychického obťažovania nemožno situáciu sťažovateľa prirovnať k situácii osoby, ktorá bola predmetom sťažnosti, a sťažovateľ sa preto nemôže dovolávať rovnakých procesných práv, aké sú priznané obvinenej osobe.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="10"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že táto judikatúra bola vypracovaná v kontexte prípadov, ktoré sú upravené služobným poriadkom, je potrebné najskôr pripomenúť základné črty konania začatého na základe žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku, ako aj základné črty postupu vyšetrovania, o ktoré ide v posudzovanom prípade [bod i)]. Z nich ďalej dospejem k záverom týkajúcim sa procesných práv, ktoré sa musia priznať rôznym dotknutým osobám v rámci takéhoto postupu [bod ii)]. Nakoniec budem skúmať, či boli tieto požiadavky splnené v prejednávanej veci [bod iii)].</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="6"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">i)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Postupy administratívneho vyšetrovania týkajúce sa obťažovania v rámci inštitúcií Únie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT>Povinnosť administratívy Únie zasahovať na podporu zamestnanca, ktorý sa považuje za obeť obťažovania alebo akejkoľvek inej formy zastrašovania, vyplýva z povinnosti tejto administratívy poskytnúť pomoc, ktorá je uvedená, pokiaľ ide o pracovnoprávne vzťahy upravené služobným poriadkom, v článku 24 tohto služobného poriadku. Po podaní žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku nasleduje administratívne vyšetrovanie, ktorého cieľom je poskytnúť vysvetlenia o sporných skutočnostiach a na základe záverov prijať konečné stanovisko. Z toho vyplýva, že predmetom administratívneho vyšetrovania nie je uložiť sankciu za určité správanie, ale predovšetkým zistiť, či je povinnosťou administratívy zasiahnuť na podporu úradníka.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Pozri rozsudky Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0068">68</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0071">71</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0072">72</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a rozsudky Súdu pre verejnú službu zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120516">16. mája 2012</DATE>, <NAME.CASE>Skareby/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑42/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2012:64">EU:F:2012:64</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20131023">23. októbra 2013</DATE>, <NAME.CASE>BQ/Dvor audítorov</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑39/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2013:158">EU:F:2013:158</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0072">72</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140710">10. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>CG/EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑103/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2014:185">EU:F:2014:185</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0148">148</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Tento zásah môže spočívať v začatí disciplinárneho konania proti údajnému obťažovateľovi alebo v preložení, pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20081209">9. decembra 2008</DATE>, <NAME.CASE>Q/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑52/05</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2008:161">EU:F:2008:161</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0207">207</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0213">213</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Na tento účel stačí, aby sa preukázali prinajmenšom skutočnosti o obvineniach, pričom sa nemusí predvídať výsledok možného disciplinárneho konania, ktoré sa začalo neskôr.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151216">16. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>De Loecker/ESVČ</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑34/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2015:153">EU:F:2015:153</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>Podobne, pokiaľ ide o pracovnoprávne vzťahy upravené služobným poriadkom EIB, politika EIB v oblasti dôstojnosti v zamestnaní stanovuje formálny postup, v rámci ktorého má údajná obeť možnosť oficiálne podať sťažnosť, na základe ktorej sa začne postup vyšetrovania. Je však potrebné uviesť, že tento postup sa líši od konania, ktoré sa začalo na základe žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Všeobecný súd v nedávnom rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0077">77</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0078">78</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), poukázal na terminologický rozdiel medzi <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0016" REF.END="QE0016"/>sťažnosťou<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/> upravenou pravidlami pre zamestnancov Európskej centrálnej banky (ECB) (ktorý je v tomto zmysle podobný vnútornému predpisu EIB) a <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0017" REF.END="QE0017"/>žiadosťou o pomoc<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/> podľa služobného poriadku.</P></NOTE> Výsledky stanovené v konaní, o ktoré ide v prejednávanej veci, totiž zahŕňajú nielen zamietnutie sťažnosti alebo začatie disciplinárneho konania proti osobe obvinenej z obťažovania, ale tiež začatie takéhoto postupu proti údajnej obeti, pokiaľ je jej sťažnosť posúdená ako nedôvodná alebo škodlivá. V tomto ohľade teda sporný postup ide ďalej než postup stanovený v súvislosti so žiadosťou o pomoc podľa služobného poriadku.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="6"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">ii)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">O procesných právach dotknutých osôb v rámci postupu vyšetrovania vo veci obťažovania</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT>Všeobecný súd mal nedávno príležitosť pripomenúť kontext, v ktorom sa vyvíjala judikatúra týkajúca sa žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku, uvedená v bode 42 týchto návrhov, a objasniť rozsah jej pôsobnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Pozri rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="11"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT>Z týchto objasnení vyplýva, že cieľom judikatúry Všeobecného súdu nie je obmedziť procesné práva sťažovateľa v rámci postupu vyšetrovania vo veci obťažovania ako také ani mu <HT TYPE="ITALIC">a priori</HT> priznať menej priaznivé postavenie, než má odporca, údajný obťažovateľ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Pozri rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0069">69</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0070">70</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Snaží sa skôr rozlišovať medzi postupom administratívneho vyšetrovania začatým na základe žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku a disciplinárnym konaním, ktoré sa následne prípadne začne.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Pozri rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0071">71</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0072">72</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Zatiaľ čo administratívne konanie sa podľa názoru Všeobecného súdu riadi v zásade pravidlami vyplývajúcimi z článku 41 Charty, právo na obhajobu je možné uplatniť iba v štádiu disciplinárneho konania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Na podobnosti medzi disciplinárnym a trestným konaním poukázali generálny advokát Roemer vo svojich návrhoch vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Van Eick/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>35/67</NO.CASE>, neuverejené, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1968:32">EU:C:1968:32</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, s. 510), ako aj generálny advokát Alber vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Tzoanos/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑191/98 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1999:127">EU:C:1999:127</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>Je pravda, že Všeobecný súd uznáva, že podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na obhajobu v každom konaní vedenom proti osobe, ktoré môže viesť k aktu, ktoré jej spôsobí ujmu, je základnou zásadou práva Únie, ktorú treba zabezpečiť, a to aj pri úplnej neexistencii dotknutej procesno‑právnej úpravy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20061109">9. novembra 2006</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/De Bry</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑344/05 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:710">EU:C:2006:710</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160614">14. júna 2016</DATE>, <NAME.CASE>Marchiani/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑566/14 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:437">EU:C:2016:437</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0051">51</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Rozhodnutie o ukončení dočasného pridelenia nie je možné považovať za konanie začaté proti dotknutej osobe v zmysle tejto judikatúry, pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20040429">29. apríla 2004</DATE>, <NAME.CASE>Parlament/Reynolds</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑111/02 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:265">EU:C:2004:265</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0057">57</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Disciplinárne konanie sa však má považovať za konanie začaté proti dotknutej osobe v zmysle tejto judikatúry, čo odôvodňuje uplatniteľnosť práva na obhajobu tak, ako je to uvedené v prílohe IX služobného poriadku.</P></NOTE> V každom prípade vzhľadom na to, že úloha osoby, ktorá podala žiadosť o pomoc, spočíva hlavne v jej spolupráci v rámci riadneho priebehu vyšetrovania na účely zistenia skutkového stavu, dospel Všeobecný súd k záveru, že toto konanie nie je možné považovať za vyšetrovanie začaté proti tejto osobe.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0066">66</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ktorý preberá riešenie prijaté v rozsudkoch Súdu pre verejnú službu zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120516">16. mája 2012</DATE>, <NAME.CASE>Skareby/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑42/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2012:64">EU:F:2012:64</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151006">6. októbra 2015</DATE>, <NAME.CASE>CH/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑132/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2015:115">EU:F:2015:115</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0057">57</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20131023">23. októbra 2013</DATE>, <NAME.CASE>BQ/Dvor audítorov</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑39/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2013:158">EU:F:2013:158</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0072">72</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Naopak, Všeobecný súd uznáva, že osoba obvinená z obťažovania musí byť už na začiatku konania schopná brániť sa proti obvineniam vzneseným proti nej.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>Rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0069">69</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Práve z dôvodu ich rozdielnych úloh v rámci postupu vyšetrovania tak Všeobecný súd v niekoľkých rozsudkoch rozhodol, že sa procesné práva dotknutých osôb líšia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>V tejto súvislosti je však potrebné konštatovať, že článok 41 Charty sa uplatňuje na všetky administratívne konania bez ohľadu na ich vyšetrovaciu alebo prejednávaciu povahu, a zakotvuje najmä právo každého byť vypočutý pred prijatím nepriaznivého opatrenia proti nemu. Okrem toho je potrebné pripomenúť, že zásada kontradiktórnosti sa uplatňuje na akékoľvek konanie, ktoré môže viesť k vydaniu rozhodnutia, čím môžu byť citeľne dotknuté niečie záujmy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20091202">2. decembra 2009</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Írsko a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑89/08 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:742">EU:C:2009:742</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100309">9. marca 2010</DATE>, <NAME.CASE>ERG a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑379/08 a C‑380/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:127">EU:C:2010:127</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a v oblasti verejnej služby rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19821006">6. októbra 1982</DATE>, <NAME.CASE>Alvarez/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>206/81</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1982:333">EU:C:1982:333</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0006">6</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19831117">17. novembra 1983</DATE>, <NAME.CASE>Tréfois/Dvor audítorov</NAME.CASE> (<NO.CASE>290/82</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1983:334">EU:C:1983:334</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0019">19</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pokiaľ ide o konkrétne zamietnutie sťažnosti týkajúcej sa obťažovania, pozri rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150923">23. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Cerafogli/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑114/13 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2015:678">EU:T:2015:678</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Nie je preto nutné vydať konečné rozhodnutie o tom, či postup administratívneho vyšetrovania bez ohľadu na to, či je upravený pravidlami služobného poriadku, alebo politiky EIB v oblasti dôstojnosti v zamestnaní, spadá do pôsobnosti článkov 47 a 48 Charty.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P>Vzhľadom na to, že odvolateľka Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že porušil jej právo byť vypočutá a zásadu kontradiktórnosti, teda zásady, ktoré zakotvuje aj článok 41 Charty, nie je pre riešenie tohto sporu relevantné, že tieto zásady formálne spája s článkom 47 Charty a článkom 6 EDĽP.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50.</NO.P><TXT>Hoci je určite pravda, že osoba obvinená z obťažovania je už od začiatku vystavená riziku prijatia nepriaznivého opatrenia v zmysle článku 41 ods. 2 Charty, a síce rozhodnutiu vyhovieť žiadosti o pomoc, je potrebné tiež zdôrazniť, že rovnako tak sa postup vyšetrovania môže nepriaznivo dotknúť osoby, ktorá túto žiadosť podala. Je tomu tak najmä v prípade, keď sa počas vyšetrovania ukazuje, že žiadosť o pomoc bude zamietnutá.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>Rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0073">73</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Z tohto dôvodu musí byť podobne ako osobe obvinenej<?PAGE NO="12"?> z obťažovania umožnené brániť sa proti vzneseným obvineniam, čo odôvodňuje jej vypočutie v rámci vyšetrovania, prípadne aj niekoľkokrát, musí byť aj sťažovateľ rovnakým spôsobom vypočutý v súvislosťami so skutočnosťami, na ktoré sa môže administratíva odvolávať pri zamietnutí jeho žiadosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20061109">9. novembra 2006</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/De Bry</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑344/05 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:710">EU:C:2006:710</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Navyše to bolo uznané aj v judikatúre Všeobecného súdu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19961024">24. októbra 1996</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Lisrestal a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑32/95 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1996:402">EU:C:1996:402</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0021">21</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20131022">22. októbra 2013</DATE>, <NAME.CASE>Sabou</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑276/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:678">EU:C:2013:678</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160614">14. júna 2016</DATE>, <NAME.CASE>Marchiani/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑566/14 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:437">EU:C:2016:437</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0051">51</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj rozsudky Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150923">23. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Cerafogli/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑114/13 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2015:678">EU:T:2015:678</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0069">69</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0074">74</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že administratíva je povinná umožniť akejkoľvek dotknutej osobe účinne<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Rozsudky Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20051208">8. decembra 2005</DATE>, <NAME.CASE>Reynolds/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑237/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2005:437">EU:T:2005:437</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0101">101</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050308">8. marca 2005</DATE>, <NAME.CASE>Vlachaki/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑277/03</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2005:83">EU:T:2005:83</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0064">64</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20171220">20. decembra 2017</DATE>, <NAME.CASE>Prequ' Italia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑276/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:1010">EU:C:2017:1010</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). K rozsahu práva účinne vyjadriť svoje stanovisko pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Komisia/De Bry</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑344/05 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:483">EU:C:2006:483</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a nasl.).</P></NOTE> vyjadriť svoje stanovisko, znamená to podľa môjho názoru, že sťažovateľ musí mať možnosť napadnúť akúkoľvek skutočnosť, na ktorej má príslušný orgán v úmysle založiť svoje rozhodnutie o zamietnutí, či už ide o vyhlásenia svedkov, alebo iných zdrojov, a predložiť v tomto zmysle akýkoľvek dôkaz. Z judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že nie je možné domnievať sa, že samotné zohľadnenie pôvodnej sťažnosti alebo predchádzajúcich vyjadrení stačí na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že právo sťažovateľa byť vypočutý bolo dodržané. Môže sa predovšetkým ukázať ako nevyhnutné, aby sa sťažovateľovi umožnilo vyjadriť sa k návrhu správy o vyšetrovaní.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Všeobecný súd to požadoval tiež v jeho rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150923">23. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Cerafogli/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑114/13 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2015:678">EU:T:2015:678</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a Súd pre verejnú službu v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20131023">23. októbra 2013</DATE>, <NAME.CASE>BQ/Dvor audítorov</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑39/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2013:158">EU:F:2013:158</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0073">73</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0074">74</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Všeobecný súd v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), dokonca rozhodol o tom, že skutočnosť, podľa ktorej administratíva vypočula žalobkyňu o dôvodoch smerujúcich k zamietnutiu sťažnosti bez toho, aby jej umožnila prístup k správe poradného výboru zaoberajúceho sa obťažovaním a jeho prevenciou v zamestnaní, je nedostatočná.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52.</NO.P><TXT>Tieto úvahy, ktoré platia pre všetky administratívne vyšetrovania týkajúce sa obťažovania, sa uplatňujú o to viac na postupy vyšetrovania začaté v súlade s vnútorným predpisom EIB, keďže tento predpis stanovuje možnosť prijať viacero rozhodnutí, ktoré majú nepriaznivý dosah na sťažovateľa v zmysle článku 41 ods. 2 Charty, vrátane opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="6"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">iii)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">O dodržiavaní procesných práv odvolateľky v prejednávanej veci</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="7"><TITLE><TI><NP><NO.P>–</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">O práve odvolateľky byť vypočutá, pokiaľ ide o vyhlásenia odporcu a svedkov</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53.</NO.P><TXT>Z vyššie uvedeného vyplýva, že najneskôr od okamihu, keď je zrejmé, že sťažnosť bude zamietnutá, musí mať sťažovateľ podľa článku 41 Charty rovnaké procesné práva, aké má osoba obvinená z obťažovania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0069">69</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Sťažovateľ preto môže rovnako ako osoba obvinená z obťažovania požadovať, aby bol vypočutý, prípadne aj viackrát, o skutočnostiach, ktoré sa ho týkajú, najmä v rozsahu, v akom príslušný orgán posudzuje jeho vlastné správanie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54.</NO.P><TXT>V dôsledku toho, a na rozdiel od rozhodnutia Všeobecného súdu v bode 52 napadnutého rozsudku, je možné postavenie sťažovateľa počas postupu vyšetrovania prirovnať v závislosti od okolností prípadu k postaveniu osoby obvinenej z obťažovania. Všeobecný súd však rozhodol, že vyšetrovací výbor nekonal protiprávne, keď odmietol sprístupniť odvolateľke obsah vyhlásení osoby obvinenej z obťažovania a svedkov, aby sa k nim mohla vyjadriť. V tomto zmysle vychádzal Všeobecný súd najmä zo skutočnosti, že politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní nestanovuje, že vyhlásenia osoby obvinenej z obťažovania majú byť sťažovateľke oznámené.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>Pozri bod 54 napadnutého rozsudku.</P></NOTE> Politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní sa však nemôže odchýliť od zásad práva Únie uvedených v bode 48 týchto návrhov. Všeobecný súd teda svojím rozhodnutím nezohľadnil obsah práva odvolateľky byť vypočutá počas postupu vyšetrovania a zásadu kontradiktórnosti.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="13"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55.</NO.P><TXT>Všeobecný súd samozrejme nezohľadnil skutočnosť, že zamietnutie sťažnosti je samo osebe nepriaznivým aktom ovplyvňujúcim sťažovateľku a že bolo nevyhnutné oznámiť sťažovateľke obsah vyhlásení svedkov a osoby obvinenej z obťažovania, na základe ktorých chcel prezident EIB vydať svoje rozhodnutie. Skutočnosť, že k takémuto zohľadneniu nedošlo, je prekvapujúca, pretože Súd pre verejnú službu už niekoľkokrát zdôraznil, že prípadné uznanie existencie obťažovania zo strany administratívy môže mať samo osebe priaznivý účinok v rámci terapeutického procesu psychického zotavenia obťažovanej osoby, takže administratíva má vypočuť dotknutá osobu pred zamietnutím sťažnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20131023">23. októbra 2013</DATE>, <NAME.CASE>BQ/Dvor audítorov</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑39/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2013:158">EU:F:2013:158</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0072">72</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151216">16. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>De Loecker/ESVČ</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑34/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2015:153">EU:F:2015:153</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0043">43</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); pozri tiež rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0064">64</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Platí to o to viac v prípade sťažovateľky, keď bolo zamietnutie sťažnosti spojené s odporúčaniami, v ktorých sa jej vytýkalo, že ona samotná bola pôvodcom problémov z dôvodu nedostatku pozitívneho prístupu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56.</NO.P><TXT>Z bodov 48 a 49, ako aj z bodov 69 a 71 napadnutého rozsudku v tejto súvislosti vyplýva, že Všeobecný súd pripustil, že vyhlásenia osoby obvinenej z obťažovania a svedkov, týkajúce sa pracovných výkonov odvolateľky, jej (psychického) zdravia a súkromných problémov boli rozhodujúce, viedli k oslabeniu vierohodnosti odvolateľky a v konečnom dôsledku k zamietnutiu sťažnosti zo strany prezidenta EIB. Vzhľadom na to, že odvolateľka nemohla samozrejme tieto skutočnosti poznať v čase podania jej sťažnosti a výsluchu, a vzhľadom na to, že sa o nich nemohla dozvedieť ani neskôr, nie je možné zastávať názor, že pred zamietnutím jej sťažnosti bola náležite vypočutá.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57.</NO.P><TXT>Z toho vyplýva, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď za týchto okolností neuznal právo odvolateľky oboznámiť sa s vyjadreniami odporcu a obsahom svedectiev tak, aby na podporu svojich tvrdení mohla predložiť vlastné vyjadrenia alebo nové dôkazy. Platí to o to viac, že Všeobecný súd v bode 48 napadnutého rozsudku uviedol, že počas postupu sa predmet vyšetrovania skutočne zmenil, keďže prezident EIB zvažoval prijatie disciplinárnych opatrení voči odvolateľke bez toho, aby si vypočula skutočnosti odôvodňujúce túto zmenu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58.</NO.P><TXT>Skutočnosť, že disciplinárne konanie nakoniec nebolo začaté, nemôže tento záver spochybniť. Na rozdiel od toho, čo uviedol na pojednávaní splnomocnený zástupca EIB, predstavuje opatrenie, ktoré sa odvolateľky nepriaznivo dotýka v zmysle článku 41 Charty, už samotné zamietnutie sťažnosti a nie len následné začatie disciplinárneho konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59.</NO.P><TXT>Všeobecný súd v každom prípade neuviedol ani okolnosti, ktoré by umožnili uznať, že EIB konala s cieľom zabrániť nebezpečenstvu ovplyvňovania svedkov zo strany odvolateľky, ani to, že by iné dôvody týkajúce sa zachovania dôvernosti mohli prípadne odôvodniť obmedzenie jej prístupu k vyhláseniam svedkov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150923">23. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Cerafogli/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑114/13 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2015:678">EU:T:2015:678</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0045">45</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). V tejto veci však žalobkyňa nemala prístup k návrhu správy vyšetrovacieho výboru, ktorý obsahoval vyhlásenia svedkov.</P></NOTE> Okrem toho, pokiaľ by tomu tak bolo, stačilo by odvolateľke oznámiť iba obsah vyhlásení svedkov alebo zhrnutie vybraných častí správy o vyšetrovaní bez toho, aby sa odhalila totožnosť osôb, ktoré poskytli tieto svedectvá.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60.</NO.P><TXT>Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď za týchto okolností rozhodol, že vyšetrovací výbor nebol povinný oznámiť odvolateľke obsah vyhlásení osoby obvinenej z obťažovania a svedkov, na ktorých chcel založiť svoje rozhodnutie. Prvému bodu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu je preto potrebné vyhovieť.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="7"><TITLE><TI><NP><NO.P>–</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">O práve odvolateľky požadovať predvolanie navrhovaných svedkov</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61.</NO.P><TXT>Odvolateľka Všeobecnému súdu ďalej vytýka, že rozhodol, že dodržanie jej práva byť vypočutá a zásady kontradiktórnosti nevyžaduje predvolať všetkých svedkov, ktorých navrhla.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="14"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62.</NO.P><TXT>V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa judikatúry Súdu pre verejnú službu uvedenej v bode 55 napadnutého rozsudku nie je vyšetrovací výbor, z dôvodu svojej diskrečnej právomoci súvisiacej s vedením vyšetrovania, povinný predvolať všetkých svedkov navrhovaných sťažovateľom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Rozsudky Súdu pre verejnú službu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20121213">13. decembra 2012</DATE>, <NAME.CASE>Donati/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑63/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2012:193">EU:F:2012:193</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0187">187</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140710">10. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>CG/EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑103/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2014:185">EU:F:2014:185</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0157">157</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); pozri tiež rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180629">29. júna 2018</DATE>, <NAME.CASE>HF/Parlament</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑218/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2018:393">EU:T:2018:393</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0097">97</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0101">101</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Táto diskrečná právomoc sa však riadi aj zásadou správneho úradného postupu a procesnými právami dotknutých osôb, ktoré sú zakotvené v článku 41 Charty. Rozhodnutia vyšetrovacieho výboru týkajúce sa vedenia vyšetrovania preto nie sú okamžite vyňaté zo súdneho preskúmania. Vyšetrovací výbor teda nemôže bez uvedenia dôvodov opomenúť výsluch navrhnutých svedkov a musí zabezpečiť, aby účastníci konania boli spravodlivo vypočutí, aby sa zaručilo ich právo byť vypočutý.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63.</NO.P><TXT>Súd pre verejnú službu v tomto smere uznal, že nepredvolať ďalších svedkov bolo odôvodnené vo veci, v ktorej vyšetrovací výbor už predvolal pätnástich z osemnástich svedkov navrhnutých dotknutou osobou, ako aj dvadsiatich iných.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>Rozsudok Súdu pre verejnú službu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20121213">13. decembra 2012</DATE>, <NAME.CASE>Donati/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑63/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2012:193">EU:F:2012:193</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0187">187</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Z tohto je možné vyvodiť záver, že nemôže existovať povinnosť predvolať všetkých svedkov, ktoré účastník konania navrhuje, pokiaľ vyšetrovací výbor považuje skutkový stav za dostatočne objasnený a pokiaľ dotknuté osoby už boli vhodným spôsobom vypočuté. Podobne v inej veci sa Súd pre verejnú službu odvolal na skutočnosť, že vyšetrovateľ mal v spise dostatok informácií, ktoré potvrdzovali jeho rozhodnutie predvolať len dvanástich z 52 svedkov navrhnutých žalobkyňou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Rozsudok Súdu pre verejnú službu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130711">11. júla 2013</DATE>, <NAME.CASE>Tzirani/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑46/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2013:115">EU:F:2013:115</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0125">125</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64.</NO.P><TXT>V napadnutom rozsudku sa však Všeobecný súd nezaoberal otázkou, či vyšetrovací výbor už bol dostatočne informovaní alebo či odvolateľka už bola vhodným spôsobom vypočutá. Z odvolania naopak vyplýva, že predvolaná bola len menšina svedkov navrhnutých odvolateľkou, pričom odvolateľka o tom nebola ani len informovaná. Všeobecný súd sa tak dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď za týchto okolností iba konštatoval, že vyšetrovací výbor nebol povinný predvolať všetkých svedkov navrhnutých odvolateľkou.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65.</NO.P><TXT>Z toho vyplýva, že druhému bodu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu treba tiež vyhovieť.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="7"><TITLE><TI><NP><NO.P>–</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">O odmietnutí lekárskych osvedčení</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66.</NO.P><TXT>Všeobecný súd v bode 58 napadnutého rozsudku rozhodol, že EIB správne odmietla lekárske osvedčenia predložené odvolateľkou ako dôkazy o existencii konania predstavujúceho obťažovanie, pretože osoby, ktoré ich vypracovali, neboli na spomenutom konaní prítomné.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67.</NO.P><TXT>V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že takéto lekárske osvedčenia môžu v každom prípade objasniť existenciu alebo dokonca povahu ujmy spôsobenej údajnej obeti obťažovania v závislosti od ich obsahu a dátumu vystavenia. V bode 58 napadnutého rozsudku to potvrdil aj Všeobecný súd. Lekárske osvedčenie však nemôže mať rovnakú dôkaznú silu ako priame svedectvo osoby, ktorá bola prítomná na predmetnom konaní. Vzhľadom na to, že predmetom vyšetrovania je zistiť, či ku konkrétnemu konaniu uvádzanému sťažovateľkou skutočne došlo, a posúdiť toto konanie v zmysle definície sexuálneho obťažovania, Všeobecný súd správne rozhodol, že lekárske osvedčenia predložené odvolateľkou nemohli byť použité na účely určenia, či tieto udalosti nastali.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>Z podobných dôvodov Súdny dvor potvrdil rozsudok, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že vyšetrovací výbor odôvodnene nepredvolal svedkov, ktorí vôbec alebo čiastočne neboli prítomní pri dotknutom incidente, pozri uznesenie zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19971016">16. októbra 1997</DATE>, <NAME.CASE>Dimitriadis/Dvor audítorov</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑140/96 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1997:493">EU:C:1997:493</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="15"?><GR.SEQ LEVEL="6"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">iv)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Predbežný záver</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68.</NO.P><TXT>Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že práva, ktorých sa mohla odvolateľka dovolávať, boli obmedzenejšie ako práva priznané osobe obvinenej z obťažovania, a že teda odvolateľka nemá právo na to, aby jej bol oznámený obsah vyhlásení obvinenej osoby a svedkov, ani nemá právo uviesť k nim svoje vyjadrenia alebo požadovať predvolanie ďalších svedkov v prípade, že by to bolo nevyhnutné na dodržanie jej práva byť vypočutá.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na neexistencii dôsledkov nedodržania lehôt súvisiacich s postupom vyšetrovania</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0069"><NO.P>69.</NO.P><TXT>Predmetom druhej časti prvého odvolacieho dôvodu je posúdenie dôsledkov nedodržania určitých lehôt stanovených politikou v oblasti dôstojnosti v zamestnaní. Všeobecný súd v bodoch 47 až 49 napadnutého rozsudku rozhodol, že napriek nedodržaniu uvedených lehôt nie je možné EIB vytknúť žiadne protiprávne konanie, pretože predvolanie na výsluch a rozhodnutie boli odvolateľke doručené v primeranej lehote a EIB konala obozretne. Naopak, odvolateľka zastáva názor, že Všeobecný súd mal dospieť k záveru, že uvedené lehoty sú prísne záväzné.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0070"><NO.P>70.</NO.P><TXT>V prvom rade je potrebné uviesť, že politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní má ako vnútorný predpis EIB práve záväzný charakter, čo navyše uznal Všeobecný súd v bode 33 napadnutého rozsudku.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0041"><P>Pozri tiež rozsudok Súdu pre verejnú službu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20141111">11. novembra 2014</DATE>, <NAME.CASE>De Nicola/EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑52/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2014:243">EU:F:2014:243</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0143">143</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd zjavne tvrdí v bode 47 napadnutého rozsudku, lehoty stanovené týmto predpisom nie je možné považovať iba za orientačné ciele správneho administratívneho postupu zamerané na to, aby konanie prebehlo v primeranom čase.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0042"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050510">10. mája 2005</DATE>, <NAME.CASE>Piro/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑193/03</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2005:164">EU:T:2005:164</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0078">78</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0071"><NO.P>71.</NO.P><TXT>Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že nedodržanie záväzných lehôt samo osebe neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia prijatého v danom prípade.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0043"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100520">20. mája 2010</DATE>, <NAME.CASE>Gogos/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑583/08 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:287">EU:C:2010:287</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0056">56</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Za týchto podmienok Všeobecný súd v bode 47 napadnutého rozsudku správne vychádzal z predpokladu, že dôsledky nedodržania určitej lehoty môžu byť posúdené len v závislosti od konkrétnych okolností danej veci.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0072"><NO.P>72.</NO.P><TXT>V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní stanovuje pre jednotlivé štádiá postupu vyšetrovania veľmi krátke lehoty, niekedy dokonca len päť pracovných dní. Vzhľadom na potenciálne vážny vplyv vyšetrovania na vzťahy v rámci kolektívu a postavenie sťažovateľky, ako aj na záujem osoby obvinenej z obťažovania vylúčiť čo najrýchlejšie akékoľvek obvinenie proti nej je účelom týchto lehôt vyhnúť sa akémukoľvek predĺženiu stavu neistoty. Z toho vyplýva, že cieľ, ktorý sledujú lehoty, ktorými sa riadi postup vyšetrovania, sa neobmedzuje na stanovenie časového rámca pre tento postup, ale má za cieľ chrániť záujmy dotknutých osôb.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0073"><NO.P>73.</NO.P><TXT>Tento cieľ však neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia prijatého po uplynutí lehoty. Práve naopak, zrušenie rozhodnutia z jednoduchého dôvodu, že bolo prijaté po uplynutí lehoty, by práve viedlo k predĺženiu stavu neistoty, ktorému sa tieto lehoty snažia vyhnúť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0074"><NO.P>74.</NO.P><TXT>Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že nedodržanie lehoty môže viesť k nároku na náhradu škody. Súd Únie musí v tomto ohľade uskutočniť celkové posúdenie danej situácie s cieľom určiť, či dĺžka postupu bola neprimeraná.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0044"><P>Primeranosť musí byť v každom jednotlivom prípade posudzovaná v závislosti od okolností danej veci; pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20021015">15. októbra 2002</DATE>, <NAME.CASE>Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:582">EU:C:2002:582</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0229">229</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0235">235</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130228">28. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑334/12 RX‑II</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:134">EU:C:2013:134</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0028">28</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0029">29</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že pri posudzovaní otázky, či k predvolaniu na výsluch a k oznámeniu rozhodnutia prezidenta EIB došlo vzhľadom na okolnosti daného prípadu v primeranej lehote, Všeobecný súd túto judikatúru uplatnil správne. Zohľadnil najmä<?PAGE NO="16"?> skutočnosť, že pokiaľ ide o lehotu na začatie vyšetrovania, odvolateľka bola opakovane informovaná o aktuálnom stave svojej sťažnosti (bod 36 napadnutého rozsudku), a pokiaľ ide o lehotu na oznámenie rozhodnutia prezidenta EIB, že predmet vyšetrovania sa počas konania zmenil, čo si vyžiadalo dodatočné informácie (body 48 a 49 napadnutého rozsudku).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0075"><NO.P>75.</NO.P><TXT>Okrem týchto zistení záver Všeobecného súdu, že lehota, ktorá uplynula medzi podaním sťažnosti <DATE ISO="20150520">20. mája 2015</DATE> a rozhodnutím prezidenta EIB zo <DATE ISO="20151016">16. októbra 2015</DATE> nebola neprimerane dlhá, spadá do jeho zvrchovanej právomoci posúdenia skutkového stavu. Tento záver tak už nemôže byť spochybnený v štádiu odvolacieho konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0076"><NO.P>76.</NO.P><TXT>Z toho vyplýva, že argument odvolateľky, podľa ktorého nedodržanie lehôt stanovených pre postup vyšetrovania malo viesť k zrušeniu rozhodnutia prezidenta EIB a k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti EIB, musí byť odmietnutý.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O druhom a treťom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom posúdení zákonnosti určitých prvkov odôvodnenia uvedených v správe vyšetrovacieho výboru v zmysle článku 7 Charty a článku 8 EDĽP</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0077"><NO.P>77.</NO.P><TXT>V druhom a treťom odvolacom dôvode odvolateľka Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že nepovažoval za protiprávnu skutočnosť, že prezident EIB založil svoje rozhodnutie na svedectvách osôb, ktoré v tejto súvislosti nemali žiadnu odbornú spôsobilosť, popisujúcich odvolateľku ako osobu s psychickými problémami, ktorá zle prežívala rozchod so svojím bývalým partnerom, v dôsledku čoho výrazne schudla, ktorá ťažko prijíma akúkoľvek formu kritiky, má manipulatívnu povahu a ktorá naznačuje, že dôvody jej sťažnosti boli iné než sexuálne obťažovanie, ktorého sa údajne stala obeťou.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0078"><NO.P>78.</NO.P><TXT>V tejto súvislosti odvolateľka Všeobecnému súdu tiež vytýka chybu v odôvodnení, spočívajúcu v tom, že si protirečil, keď v bode 76 napadnutého rozsudku rozhodol, že napriek tomu, že uvedenie týchto okolností bolo <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0018" REF.END="QE0018"/>zbytočné, ako aj poľutovaniahodné<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/>, nepredstavuje to protiprávnosť, ktorú by bolo možné EIB vytknúť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0079"><NO.P>79.</NO.P><TXT>Na účely zamietnutia tvrdení odvolateľky vychádzal Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku zo skutočnosti, že vyšetrovací výbor, ani prezident EIB nepredložili žiadne vyhlásenia týkajúce sa súkromného života alebo psychického zdrvia odvolateľky, ale obmedzili sa na opakovanie vyhlásení svedkov na túto tému. Všeobecný súd na základe toho zrejme dospel k záveru, že tieto vyjadrenia teda nebolo možné pripísať EIB.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0080"><NO.P>80.</NO.P><TXT>V bode 71, ako aj v bode 81 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd zdôraznil, že vyšetrovací výbor skutočne založil odôvodnenie svojho odporúčania zamietnuť sťažnosť na uvedených vyhláseniach. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že toto odporúčanie spochybňuje skôr osobnú vierohodnosť odvolateľky než vierohodnosť jej tvrdení. Vyšetrovací výbor tak urobil z posúdenia osobnosti odvolateľky údajne potvrdeného svedkami hlavný dôvod na zamietnutie sťažnosti. Nie je preto možné uznať, že vyšetrovací výbor a následne prezident EIB založili svoje rozhodnutie, ktoré sa odvolateľky nepriaznivým spôsobom dotýka, na posúdení, ktoré neprijali za svoje. Je práve úlohou vyšetrovacieho výboru zistiť skutkové okolnosti odôvodňujúce konečné rozhodnutie. Počas pojednávania sa v tejto súvislosti uviedlo, že nebolo úlohou prezidenta EIB vykonať dodatočnú kontrolu správnosti skutkového stavu. Za týchto podmienok mal Všeobecný súd dospieť k záveru, že vyjadrenia týkajúce sa osobnosti a správania odvolateľky obsiahnuté v správe vyšetrovacieho výboru sú pripísateľné EIB. Naopak, ak by Všeobecný súd rozhodol, že vyšetrovací výbor iba opakuje – ale nezdieľa – posúdenia obsiahnuté vo svedectvách, musel by dospieť k záveru, že rozhodnutie prezidenta EIB, ktoré je založené výlučne na správe vyšetrovacieho výboru a svedectvách, ktoré opakuje, je nedostatočne odôvodnené. Úvahy Všeobecného súdu, pokiaľ ide o to, či posúdenia obsiahnuté vo vyhláseniach svedkov sú pripísateľné EIB, je preto postihnuté nesprávnym právnym posúdením.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="17"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0081"><NO.P>81.</NO.P><TXT>V bodoch 74 a 75 napadnutého rozsudku Všeobecný súd okrem toho odmietol argumenty odvolateľky smerujúce k preukázaniu porušenia článku 7 Charty, keď uviedol, že správa vyšetrovacieho výboru ani rozhodnutie prezidenta EIB neboli uverejnené a že údaje uvedené v tejto správe nemali v konečnom dôsledku žiadny dosah, najmä disciplinárny, na odborné postavenie odvolateľky.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0082"><NO.P>82.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o druhý z uvedených argumentov, skutočnosť, že posúdenie správania a osobnosti odvolateľky neviedli k disciplinárnemu konaniu, nie je relevantná pre posúdenie otázky, či takéto vyhlásenia predstavujú porušenie článku 7 Charty, prípadne článku 8 EDĽP.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0083"><NO.P>83.</NO.P><TXT>Z tohto dôvodu zostáva určiť, či Všeobecný súd správne dospel k záveru, že porušenie článku 7 Charty by bolo možné vylúčiť, ak by bol obsah správy oznámený len osobe obvinenej z obťažovania a prezidentovi EIB.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0084"><NO.P>84.</NO.P><TXT>V tomto zmysle je potrebné najskôr uviesť, že v rozsudku týkajúcom sa vyšetrovania psychického obťažovania dospel Súd pre verejnú službu k záveru, že sprístupnenie informácií, ktoré by mohlo mať negatívny vplyv vo vzťahu k odvolateľke a poškodiť jej povesť a dôveryhodnosť u samotných osôb obvinených z obťažovania, je samo osebe protiprávne a zakladá právo na náhradu škody.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0045"><P>Súd pre verejnú službu výslovne nepreskúmaval toto protiprávne konanie z hľadiska porušenia článku 7 Charty, ale uznal, že žalobkyni bola týmto konaním spôsobená ujma, pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140710">10. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>CG/EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>F‑103/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:F:2014:185">EU:F:2014:185</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0151">151</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0085"><NO.P>85.</NO.P><TXT>Naopak, vo veci týkajúcej sa zamietnutia žiadosti o povýšenie Komisiou, ktoré bolo spojené s urážlivými poznámkami, zohľadnil Súdny dvor tiež priťažujúcu skutočnosť, že daný dokument bol šírený v rámci celého oddelenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0046"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19900207">7. februára 1990</DATE>, <NAME.CASE>Culin/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑343/87</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1990:49">EU:C:1990:49</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0029">29</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0086"><NO.P>86.</NO.P><TXT>Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práv (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0019" REF.END="QE0019"/>ESĽP<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/>) môže byť otázka, či sa komentár považovaný za urážlivý alebo diskreditujúci dotknutú osobu šíril, zohľadnená pri zisťovaní, či bolo porušené právo na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 EDĽP, pod ktorý spadá nielen rešpektovanie dobrej povesti, ale tiež cti osoby.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0047"><P>Rozsudky ESĽP z <DATE ISO="20040629">29. júna 2004</DATE>, Chauvy a i. v. Francúzsko (CE:ECHR:2004:0629JUD006491501, § 70), a z <DATE ISO="20071115">15. novembra 2007</DATE>, Pfeifer v. Rakúsko (CE:ECHR:2007:1115JUD001255603, § 35).</P></NOTE> ESĽP navyše opakovane rozhodol, že psychická integrita spadá tiež pod právo na rešpektovanie súkromného života zakotvené v článku 8 EDĽP.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0048"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20090409">9. apríla 2009</DATE>, A. v. Nórsko (CE:ECHR:2009:0409JUD002807006, § 64).</P></NOTE> Na účely preukázania, či došlo k porušeniu článku 8 EDĽP, sa však musí navyše zohľadniť závažnosť vyhlásenia<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0049"><P>Vyhlásenie musí byť takej povahy, že zasahuje do súkromného života dotknutej osoby, pozri rozsudky ESĽP z <DATE ISO="20090409">9. apríla 2009</DATE>, A. v. Nórsko (CE:ECHR:2009:0409JUD002807006, § 64); z <DATE ISO="20140710">10. júla 2014</DATE>, Axel Springer AG v. Nemecko (CE:ECHR:2012:0207JUD003995408, § 83), a zo <DATE ISO="20150716">16. júla 2015</DATE>, Delphi AS v. Estónsko (CE:ECHR:2015:0616JUD006456909, § 137).</P></NOTE> a jeho účel<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0050"><P>V rozsudku zo <DATE ISO="20071004">4. októbra 2007</DATE>, Sanchez Cardenas v. Nórsko (CE:ECHR:2007:1004JUD001214803, § 37), zobral ESĽP do úvahy, že predmetné vyhlásenie, ku ktorému dospel súd v rozsudku, nebolo relevantné na účely vyriešenia sporu.</P></NOTE>, ako aj jeho prípadná odôvodnenosť. Z toho vyplýva, že porušenie článku 8 EDĽP nemožno posúdiť len na základe otázky, či sa dané vyhlásenie šírilo.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0087"><NO.P>87.</NO.P><TXT>Všeobecný súd však závažnosť komentárov a ich dosah na psychickú integritu odvolateľky, tak ako sa to odvolateľka pokúsila preukázať prostredníctvom lekárskych osvedčení, nepreskúmal. Nedošlo ani k overeniu, či tieto vyhlásenia môžu účinne a objektívne prispieť k posúdeniu, či bola, alebo nebola sťažnosť škodlivá. Pokiaľ ide o prípadnú odôvodnenosť, Všeobecný súd mal skúmať, či vyšetrovanie týkajúce sa aspektov súkromného života odvolateľky a ich uvedenie v správe vyšetrovacieho výboru a v rozhodnutí prezidenta EIB boli relevantné vzhľadom na predmet vyšetrovania, ktorým bolo stanoviť, či sa osoba obvinená z obťažovania takéhoto konania skutočne dopustila.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0088"><NO.P>88.</NO.P><TXT>Z týchto úvah vyplýva, že sa Všeobecný súd pri odôvodnení, podľa ktorého môže byť porušenie článku 7 Charty a článku 8 EDĽP vylúčené už len z dôvodu, že poznámky o osobnosti a správaní odvolateľky neviedli k disciplinárnemu konaniu a že v rámci jej oddelenia sa správa nešírila, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="18"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O dôsledkoch opodstatnenosti prvej časti prvého a druhého odvolacieho dôvodu</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0089"><NO.P>89.</NO.P><TXT>Odôvodnenosť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka procesných práv odvolateľky, sama osebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku. Argumenty odvolateľky smerujúce k preukázaniu protiprávnosti postupu vyšetrovania totiž Všeobecný súd odmietol práve na základe nesprávneho predpokladu, že procesné práva, ktoré musia byť odvolateľke priznané, sú v zásade obmedzenejšie ako práva osoby obvinenej z obťažovania. Vzhľadom na to, že zamietnutie návrhu na zrušenie a návrhu na náhradu škody boli založené výlučne na neexistencii protiprávnosti v tomto konaní, musí byť napadnutý rozsudok zrušený.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0090"><NO.P>90.</NO.P><TXT>Z toho vyplýva, že nie je ďalej potrebné zaoberať sa otázkou, či aj odôvodnenosť druhého odvolacieho dôvodu týkajúceho sa nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa Všeobecný súd dopustil pri posudzovaní porušenia článku 7 Charty, odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku však tieto úvahy zostávajú aj naďalej relevantné na účely posúdenia návrhov na náhradu škody, ktoré boli uplatnené v prvostupňovom konaní.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O žalobách pred Všeobecným súdom</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0091"><NO.P>91.</NO.P><TXT>Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej Únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0092"><NO.P>92.</NO.P><TXT>Je to tak aj v prejednávanej veci, pokiaľ ide o zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB, o ktoré žiadala odvolateľka v prvostupňovom konaní, pretože správny výklad rozsahu procesných práv odvolateľky Všeobecným súdom mal viesť k zrušeniu rozhodnutia prezidenta EIB.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0093"><NO.P>93.</NO.P><TXT>Je pravda, že porušenie práva na obhajobu, najmä práva byť vypočutý, odôvodňuje podľa judikatúry zrušenie rozhodnutia vydaného na konci predmetného konania iba vtedy, ak by bez tejto vady mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0051"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19900214">14. februára 1990</DATE>, <NAME.CASE>Francúzsko/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑301/87</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1990:67">EU:C:1990:67</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0031">31</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20091001">1. októbra 2009</DATE>, <NAME.CASE>Foshan Shunde Yongjian Housewares &amp; Hardware/Rada</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑141/08 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:598">EU:C:2009:598</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0094">94</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120906">6. septembra 2012</DATE>, <NAME.CASE>Storck/ÚHVT</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑96/11 P</NO.CASE>, neuverejnený, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:537">EU:C:2012:537</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0080">80</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130910">10. septembra 2013</DATE>, <NAME.CASE>G. a R.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑383/13 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:533">EU:C:2013:533</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ako aj z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140703">3. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>Kamino International Logistics a Datema Hellmann Worldwide Logistics</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑129/13 a C‑130/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2041">EU:C:2014:2041</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0079">79</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Nie je tomu tak najmä v prípade, keď administratíva nemá žiadny priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o rozhodnutie, ktoré sa má na základe konania prijať.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0094"><NO.P>94.</NO.P><TXT>V prejednávanej veci však nemožno vylúčiť, že rozhodnutie prezidenta EIB by bolo iné, ak by mala odvolateľka právo napadnúť vyhlásenia osoby obvinenej z obťažovania a svedkov alebo na podporu svojej sťažnosti predložiť nové skutočnosti. Platí to o to viac v prípade, keď sa predmet vyšetrovania zmenil v čase, keď odvolateľka podala sťažnosť, a zameriava sa na správanie odvolateľky a jej osobnosť, teda na skutočnosti, ku ktorým odvolateľka nemala ešte príležitosť vyjadriť sa.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0095"><NO.P>95.</NO.P><TXT>Je preto potrebné vyhovieť návrhu na zrušenie uplatnenému v prvostupňovom konaní a zrušiť rozhodnutie prezidenta EIB, ktorým bola sťažnosť odvolateľky zamietnutá. Okrem toho v prípade, že sa Súdny dvor bude riadiť týmto návrhom a rozhodnutie zruší, bude úlohou EIB prijať vhodné opatrenia, ktoré z tohto zrušenia vyplývajú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0096"><NO.P>96.</NO.P><TXT>Spor však nie je v stave, aby ho bolo možné posúdiť v súvislosti s návrhom na náhradu škody.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0052"><P>Pokiaľ ide o možnosť Súdneho dvora vydať konečné rozhodnutie týkajúce sa niektorých častí sporu a vo zvyšnej časti vrátiť vec Všeobecnému súdu, pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19980514">14. mája 1998</DATE>, <NAME.CASE>Rada/de Nil a Impens</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑259/96 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1998:224">EU:C:1998:224</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="19"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0097"><NO.P>97.</NO.P><TXT>Z úvah vykonaných v rámci druhého odvolacieho dôvodu<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0053"><P>Pozri bod 83 a nasl. týchto návrhov.</P></NOTE> totiž vyplýva, že Všeobecný súd musí znova posúdiť argument založený na porušení článku 7 Charty, berúc do úvahy najmä závažnosť a účel vyhlásení obsiahnutých v správe vyšetrovacieho výboru, ako aj ich prípadnú odôvodnenosť. Navyše Všeobecný súd ešte nepreskúmal otázku, či vznik mimozmluvnej zodpovednosti EIB môže byť odôvodnený vzhľadom na škodu, ktorú odvolateľka údajne utrpela, a jej vzťah k protiprávnym konaniam uvádzaným odvolateľkou.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0098"><NO.P>98.</NO.P><TXT>Z toho vyplýva, že vec treba vrátiť späť Všeobecnému súdu, aby rozhodol o návrhu na náhradu škody.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">C.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">O trovách</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0099"><NO.P>99.</NO.P><TXT>Keďže vec musí byť vrátená Všeobecnému súdu, o trovách konania sa rozhodne neskôr.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">VI.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0100"><NO.P>100.</NO.P><TXT>Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:</TXT><P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie (šiesta komora) z <DATE ISO="20170713">13. júla 2017</DATE>, OZ/EIB (T‑607/16), sa zrušuje.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Rozhodnutie prezidenta Európskej investičnej banky zo <DATE ISO="20151016">16. októbra 2015</DATE>, ktorým bola zamietnutá sťažnosť odvolateľky vo veci sexuálneho obťažovania podľa <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0020" REF.END="QE0020"/>politiky v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="201C" ID="QE0020"/> EIB, sa zrušuje.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Vec sa vracia späť Všeobecnému súdu, aby rozhodol o návrhoch na náhradu škody.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>O trovách konania sa rozhodne neskôr.</TXT></NP></ITEM></LIST></P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>