Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 15. októbra 2026(*)
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Výsady a imunity Európskej únie – Článok 343 ZFEÚ – Protokol (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie – Úradníci a ostatní zamestnanci Únie – Článok 12 – Nepodliehanie vnútroštátnym daniam – Daň z darovania – Článok 13 prvý odsek – Podliehanie tejto dani v členskom štáte bydliska úradníka, ktorý nie je ani štátom pôvodu, ani štátom, v ktorom tento úradník vykonáva svoje úlohy – Daňový domicil úradníkov a iných pracovníkov Únie “
Vo veci C‑275/25 [Kolwager](i),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd, Nemecko) z 20. novembra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 9. apríla 2025, ktorý súvisí s konaním:
Finanzamt B
proti
A,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, sudcovia S. Gervasoni (spravodajca), A. Kumin, I. Ziemele, a M. Bošnjak,
generálny advokát: N. Emiliou,
tajomník: V. Di Bucci,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– A, v zastúpení: D. Salm, Rechtsanwalt,
– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a P.‑L. Krüger, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Heller a L. Hohenecker, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 23. apríla 2026,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie (Ú. v. EÚ C 326, 2012, s. 266, ďalej len „Protokol č. 7“).
2 Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi A, zamestnancom Európskej investičnej banky (EIB), a Finanzamt B (Daňový úrad B, Nemecko) vo veci zaplatenia dane z darovania v Nemecku.
Právny rámec
Právo Únie
Zmluva o FEÚ
3 Článok 343 ZFEÚ stanovuje:
„[Európska ú]nia požíva na území členských štátov výsady a imunity nevyhnutné pre plnenie svojich úloh za podmienok stanovených v Protokole z 8. apríla 1965 o výsadách a imunitách Európskej únie. To isté platí aj pre Európsku centrálnu banku a Európsku investičnú banku.“
Protokol č. 7
4 Protokol č. 7 obsahuje jediné odôvodnenie, ktoré znie takto:
„BERÚC do úvahy, že podľa ustanovení článku 343 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a člán[ku] 191 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ďalej len ,Euratom‘), požíva Európska únia a Euratom na území členských štátov imunity a výsady nevyhnutné na plnenie svojho poslania.“
5 Podľa článku 12 tohto protokolu:
„Úradníci a ostatní zamestnanci Únie podliehajú v prospech Únie dani z platov, miezd a požitkov vyplácaných im Úniou v súlade s podmienkami a postupmi ustanovenými Európskym parlamentom a Radou [Európskej únie] v súlade s riadnym legislatívnym postupom prostredníctvom nariadení po porade s dotknutými inštitúciami.
Sú vyňatí z vnútroštátnych daní z platov, miezd a požitkov vyplácaných Úniou.“
6 Článok 13 uvedeného protokolu stanovuje:
„Pri uplatňovaní dane z príjmu, z majetku a dane z dedičstva, ako aj pri uplatňovaní dohovorov o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretých medzi členskými štátmi Únie sa na úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorí majú výlučne z dôvodu výkonu ich úloh pre Úniu svoj pobyt na území iného členského štátu, než kde majú svoje bydlisko na účel platenia daní v čase vstupu do služieb Únie, hľadí, a to v krajine svojho skutočného pobytu, ako i v krajine bydliska na účel platenia daní, ako keby mali svoje bydlisko v tejto druhej krajine, pokiaľ sa jedná o člena Únie. Toto ustanovenie sa uplatňuje i na manžela/manželku, pokiaľ nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť, ako aj na deti, závislé na osobách uvedených v tomto článku a nachádzajúce sa v ich starostlivosti.
Hnuteľný majetok patriaci osobám uvedeným v predchádzajúcom odseku, ktorý sa nachádza na území krajiny, kde sa zdržujú, je vyňatý v tejto krajine z dane z dedičstva; na takýto majetok sa pre účely stanovenia tejto dane hľadí, ako by sa nachádzal v krajine bydliska na účel platenia daní, bez toho, aby tým boli dotknuté práva tretích krajín a prípadné uplatnenie ustanovení medzinárodných dohovorov o zamedzení dvojitého zdanenia.
Iné bydlisko získané len z dôvodu výkonu povinností v službách inej medzinárodnej organizácie sa pri uplatňovaní ustanovení tohoto článku nezohľadní.“
7 Článok 17 toho istého protokolu znie takto:
„Výsady, imunity a výhody sa priznávajú úradníkom a ostatným zamestnancom Únie výlučne v záujme Únie.
…“
8 Článok 21 prvý odsek Protokolu č. 7 znie:
„Tento protokol sa rovnako uplatní na Európsku investičnú banku, na členov jej orgánov, jej zamestnancov a zástupcov členských štátov zúčastňujúcich sa na jej činnosti…“
Nemecké právo
Zákon o dani z dedičstva a dani z darovania
9 Erbschaft‑ und Schenkungsteuergesetz (zákon o dani z dedičstva a dani z darovania), uverejnený 27. februára 1997 (BGBl I, 1997, s. 378), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, v § 1 s názvom „Zdaniteľné skutočnosti“ stanovuje:
„1. Dani z dedičstva (dani z darovania) podliehajú:
(1) nadobudnutia v prípade smrti;
(2) darovania medzi žijúcimi;
…
2. Pokiaľ sa nestanovuje inak, ustanovenia tohto zákona o nadobudnutí v prípade smrti platia aj pre darovania a účelové prevody a prechody…“
10 Ustanovenie § 2 tohto zákona s názvom „Osobná daňová povinnosť“ stanovuje:
„1. Daňová povinnosť vzniká:
(1) v prípadoch uvedených v § 1 ods. 1 bodoch 1 až 3 na celý nadobudnutý majetok (neobmedzená daňová povinnosť), ak poručiteľ v čase smrti, darca v čase darovania alebo nadobúdateľ v čase, keď vznikla daňová povinnosť (§ 9), má postavenie rezidenta [‚Inländer‘]. Za rezidentov sa považujú:
a) fyzické osoby, ktoré majú trvalé bydlisko alebo obvyklé bydlisko v tuzemsku…“
11 Ustanovenie § 7 uvedeného zákona s názvom „Darovanie medzi žijúcimi osobami“ stanovuje:
„1. Za darovanie medzi žijúcimi osobami sa považuje:
(1) každý bezodplatný prevod medzi žijúcimi osobami, pokiaľ sa obdarovaný z neho obohatí na úkor darcu;
…“
12 Ustanovenie § 9 toho istého zákona s názvom „Vznik daňovej povinnosti“ znie takto:
„1. Daňová povinnosť vzniká:
(1) pri nadobudnutiach v prípade smrti v čase úmrtia poručiteľa,…
(2) pri darovaniach medzi žijúcimi osobami v čase vykonania prevodu;
…“
Daňový poriadok
13 Abgabenordnung (Daňový poriadok), uverejnený 1. októbra 2002 (BGBl I, 2002, s. 3866, opravený prostredníctvom BGBl I, 2003, s. 61), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, v § 8 s názvom „Bydlisko“ stanovuje:
„Bydlisko má osoba tam, kde má ubytovanie za podmienok, ktoré naznačujú, že si toto ubytovanie ponechá a bude ho užívať.“
14 Ustanovenie § 9 tohto poriadku s názvom „Obvyklé bydlisko“ stanovuje:
„Obvyklé bydlisko má osoba tam, kde sa zdržiava za podmienok, ktoré naznačujú, že sa na tomto mieste alebo v tejto oblasti nezdržiava len dočasne. Za obvyklé bydlisko v pôsobnosti tohto zákona sa považuje vždy, a to od začiatku z časového hľadiska, nepretržitý pobyt, ktorý trvá viac ako šesť mesiacov, pričom krátkodobé prerušenia sa neberú do úvahy. Druhá veta neplatí, ak sa pobyt uskutočňuje výlučne z dôvodov návštevy, odpočinku, liečenia alebo iných podobných súkromných účelov a netrvá viac ako jeden rok.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
15 A je zamestnancom EIB od roku 1995, keď premiestnil svoje bydlisko z Rakúska do Luxemburska, aby sa ujal výkonu svojich pracovných úloh v tomto orgáne. Po sobáši v roku 2010 sa znovu presťahoval, aby žil so svojou manželkou v Nemecku. Súbežne naďalej využíval svoj byt v Luxembursku.
16 V roku 2013 dostal od svojho brata s bydliskom v Rakúsku dar vo výške 300 000 eur.
17 Rozhodnutím z 13. apríla 2017 nemecká daňová správa stanovila sumu dane, ktorú mal A zaplatiť z tohto daru, na 56 000 eur.
18 Sťažnosť, ktorú A podal proti tomuto rozhodnutiu, v ktorej sa odvolával na článok 13 prvý odsek prvú vetu Protokolu č. 7 a tvrdil, že sa s ním má zaobchádzať tak, ako keby sa jeho daňový domicil nachádzal výlučne v Rakúsku, bola zamietnutá rozhodnutím z 1. augusta 2019. Daňová správa zastávala názor, že A si zriadil dodatočný daňový domicil v Nemecku súbežne so svojím daňovým domicilom v Rakúsku, že tento posledný uvedený domicil bol fiktívny, a teda že A má neobmedzenú daňovú povinnosť na dani z darovania v Nemecku.
19 Rozsudkom zo 16. septembra 2021 Finanzgericht Rheinland‑Pfalz (Finančný súd Porýnie‑Falcko, Nemecko) vyhovel žalobe, ktorú podal A, z dôvodu, že kritérium uvedené v článku 13 prvom odseku prvej vete Protokolu č. 7 týkajúce sa dôvodu zriadenia bydliska v inej krajine, než je krajina daňového domicilu, sa malo posudzovať ku dňu vstupu A do služieb Únie. Podľa tohto súdu neskoršie zmeny, najmä presťahovanie z osobných dôvodov, nemajú žiadny vplyv, pokiaľ zamestnanec zostáva naďalej zamestnaný v službách Únie a jeho skutočné bydlisko vykazuje geografickú spojitosť s miestom výkonu jeho pracovných úloh.
20 Nemecká daňová správa podala opravný prostriedok „Revision“ na Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom sa odvolávala na porušenie článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7. Táto daňová správa tvrdí, že toto ustanovenie sa neuplatňuje na daň z darovania a v každom prípade nie je relevantné v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, keď si zamestnanec Únie po svojom nástupe do funkcie zriadi z osobných dôvodov dodatočné bydlisko v inom členskom štáte.
21 Predkladajúci vnútroštátny súd považuje za možné, že daň z darovania patrí do pôsobnosti článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7, aj keď má v tejto súvislosti pochybnosti.
22 Podľa tohto súdu, ak by sa toto ustanovenie uplatňovalo na daň z darovania, bolo by možné sa domnievať, že A nemá na účely tejto dane daňový domicil v Nemecku. Tak by to bolo v prípade, ak by sa toto ustanovenie malo vykladať v tom zmysle, že okrem svojho daňového domicilu v členskom štáte pôvodu, v tomto prípade v Rakúsku, úradník alebo iný zamestnanec Únie nemôže mať žiadny iný daňový domicil. Uvedený súd však váha s prijatím takéhoto výkladu, ak si úradník alebo iný zamestnanec Únie počas kariéry zriadi svoje bydlisko v inom členskom štáte, v tomto prípade v Nemecku, než je členský štát, v ktorom vykonáva svoje pracovné úlohy, v prejednávanej veci v Luxembursku, pričom si zachová skutočné bydlisko v tomto poslednom uvedenom členskom štáte.
23 Predkladajúci vnútroštátny súd preto považuje za potrebné v prvom rade objasniť, či sa článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7 uplatňuje na daň z darovania.
24 Tento súd poznamenáva, že daň z darovania nie je v tomto ustanovení výslovne uvedená, na rozdiel od dane z príjmu, ako aj dane z majetku a dane z dedičstva. Uvádza tiež, že nemecké právo považuje daň z darovania za samostatný druh dane, ktorá má navyše oproti dani z príjmu, dani z majetku a dani z dedičstva odlišnosti, ktoré svedčia proti jej zahrnutiu do vecnej pôsobnosti článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7.
25 Predkladajúci vnútroštátny súd však pripúšťa, že daň z darovania by sa mohla prirovnať k dani z príjmu, čo je výraz uvedený v článku 13 prvom odseku prvej vete Protokolu č. 7, keďže zdaňuje obohatenie obdarovaného. Podľa tohto súdu niektoré členské štáty, ako napríklad Dánske kráľovstvo, Estónska republika, Litovská republika a Česká republika, uplatňujú daň z príjmu na dary.
26 Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že daň z darovania by sa tiež mohla považovať za daň z dedičstva v zmysle článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7. Táto daň totiž predstavuje nevyhnutný doplnok k dani z dedičstva, pretože je jednoduché obísť túto daň darovaním. Podľa nemeckého práva sa na základe myšlienky „dedičstva poskytnutého vopred“ daň z darovania vyberá v podstate podľa rovnakých právnych pravidiel ako daň z dedičstva. Ďalšie členské štáty ako Španielske kráľovstvo, Francúzska republika, Talianska republika a Poľská republika postupujú rovnako.
27 Za predpokladu, že by sa článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7 uplatňoval na daň z darovania, sa predkladajúci vnútroštátny súd v druhom rade pýta, či toto ustanovenie bráni tomu, aby úradník Únie, ktorý si výlučne z dôvodu výkonu svojich pracovných úloh v službách Únie zriadil svoje bydlisko na území iného členského štátu, než je jeho členský štát pôvodu, mohol mať daňový domicil v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom vykonáva svoje pracovné úlohy, na účely zdanenia takouto daňou.
28 Za týchto okolností Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Vzťahuje sa ustanovenie článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu [č. 7] na výber dane z darovania?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: bráni toto ustanovenie tomu, aby si úradník alebo iný zamestnanec Únie, ktorý sa výlučne na účely výkonu svojich pracovných úloh v službách Únie usadil na území iného členského štátu, než je členský štát pôvodu, zriadil ďalší daňový domicil v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom vykonáva svoje pracovné úlohy, ak si zároveň ponechá skutočné bydlisko v členskom štáte výkonu pracovných úloh?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
29 Prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na daň týkajúcu sa darovania.
30 Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na účely výkladu určitého ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82, EU:C:1983:335, bod 12, ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24, EU:C:2025:591, bod 91).
31 V prvom rade podľa znenia článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7, „pri uplatňovaní dane z príjmu, z majetku a dane z dedičstva, ako aj pri uplatňovaní dohovorov o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretých medzi členskými štátmi Únie sa na úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorí majú výlučne z dôvodu výkonu ich úloh pre Úniu svoj pobyt na území iného členského štátu, než kde majú svoje bydlisko na účel platenia daní v čase vstupu do služieb Únie, hľadí, a to v krajine svojho skutočného pobytu, ako i v krajine bydliska na účel platenia daní, ako keby mali svoje bydlisko v tejto druhej krajine, pokiaľ sa jedná o člena Únie“.
32 Z jeho znenia vyplýva, že toto ustanovenie rozlišuje na jednej strane daňový domicil úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, o ktorom sa predpokladá, že si ho zachovali v členskom štáte, v ktorom bol tento domicil zriadený v čase ich nástupu na výkon pracovných úloh pre Úniu (ďalej len „štát pôvodu“), a na druhej strane skutočné bydlisko, ktoré si títo úradníci a ostatní zamestnanci zriaďujú na území iného členského štátu, než je ich štát pôvodu (ďalej len „štát bydliska“), a to výlučne z dôvodu výkonu ich úloh v službách Únie.
33 Uvedené ustanovenie tak stanovuje, že napriek tomu, že sú usadení v inom členskom štáte, než je ich štát pôvodu, úradníci a ostatní zamestnanci Únie, ktorí sa usadili na území tohto iného členského štátu výlučne z dôvodu výkonu svojich úloh v službách Únie, si zachovávajú svoj daňový domicil vo svojom štáte pôvodu na účely uplatňovania dane z príjmu a dane z majetku, ako aj dane z dedičstva.
34 Treba konštatovať, že daň z darovania nie je uvedená v článku 13 prvom odseku prvej vete Protokolu č. 7, ktorý sa výslovne týka len troch kategórií daní, a to dane z príjmu a dane z majetku, ako aj dane z dedičstva, pričom ich nedefinuje.
35 V tejto súvislosti nemecká vláda tvrdí, že pojmy daň z príjmu a daň z majetku, ako aj daň z dedičstva musia byť definované odkazom na vnútroštátne právo.
36 Je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že zdanenie príjmu, ktoré bolo splatné v štáte pôvodu úradníka z dôvodu nájomnej hodnoty nehnuteľnosti určenej na bývanie, ktorej bol vlastníkom v štáte bydliska, sa má určiť podľa kritérií vnútroštátneho práva štátu pôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. mája 1993, Kristoffersen, C‑263/91, EU:C:1993:207, body 11 až 13). Skutočnosť, že článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7 stanovuje pravidlo určujúce daňový domicil úradníkov a ostatných zamestnancov Únie na účely uplatnenia vnútroštátnych daní, však neznamená, že kategórie daní, na ktoré sa toto pravidlo uplatňuje, zodpovedajú definíciám, ktoré im priznávajú právne predpisy členských štátov.
37 Taký výklad by totiž bol nezlučiteľný s potrebou zaručiť jednotné uplatňovanie daňového režimu úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorý je zavedený Protokolom č. 7 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júna 1993, X, C‑88/92, EU:C:1993:246, bod 14).
38 Na jednej strane by taký výklad viedol k tomu, že pôsobnosť článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 by závisela od konkrétnych definícií rôznych kategórií daní stanovených vnútroštátnym právom. Podľa toho, či pojmy daň z príjmu, ako aj daň z majetku a daň z dedičstva podľa vnútroštátneho práva zahŕňajú alebo nezahŕňajú daň z darovania, daňový domicil úradníkov a ostatných zamestnancov Únie na účely výberu tejto poslednej uvedenej dane by už závisel nie od tohto ustanovenia Protokolu č. 7, ale od rozhodnutí prijatých členskými štátmi.
39 Na druhej strane tento výklad zavádza pri uplatňovaní článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 neistotu, ktorá môže vyvolať konflikty daňovej právomoci, pričom ponecháva otvorenú otázku, či pojmy daň z príjmu a daň z majetku, ako aj daň z dedičstva majú byť chápané podľa vnútroštátneho práva štátu pôvodu alebo práva štátu bydliska. Ako uviedol generálny advokát v bode 32 svojich návrhov, v prípade, že by právny poriadok jedného z týchto dvoch štátov definoval daň z darovania ako druh dane z príjmu, zatiaľ čo právny poriadok druhého štátu by ju považoval za daň úplne odlišnú od kategórií uvedených v článku 13 prvom odseku prvej vete Protokolu č. 7, toto ustanovenie by bolo alebo nebolo uplatniteľné podľa vnútroštátneho práva, na ktoré sa odkazuje.
40 Z vyššie uvedeného vyplýva, že pojmy daň z príjmu a daň z majetku, ako aj daň z dedičstva v zmysle článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 predstavujú autonómne pojmy práva Únie, ktoré treba vykladať jednotne, nezávisle od kvalifikácií používaných v členských štátoch (pozri analogicky rozsudok z 20. januára 2021, Finanzamt Saarbrücken, C‑288/19, EU:C:2021:32, bod 39).
41 Je pravda, ako už bolo uvedené v bode 34 tohto rozsudku, že znenie článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 neobsahuje žiadnu definíciu týchto pojmov. Zo štruktúry tohto ustanovenia však vyplýva, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 44 a 45 svojich návrhov, že daň z darovania má niektoré podstatné charakteristiky spoločné tak s daňou z dedičstva, ako aj s daňou z príjmu, ktoré sú výslovne uvedené v tomto znení, keďže sa vzťahuje na bezodplatný prevod majetku alebo obohatenie vyplývajúce z takéhoto prevodu. Vzhľadom na tieto spoločné charakteristiky dary vo väčšine právnych poriadkov členských štátov podliehajú buď dani z dedičstva, alebo dani z príjmu.
42 Pokiaľ ide v druhom rade o kontext, do ktorého patrí toto ustanovenie, a ciele sledované Protokolom č. 7, z článku 343 ZFEÚ, pripomenutého v jedinom odôvodnení tohto protokolu, vyplýva, že uvedený protokol priznáva Únii „imunity a výsady nevyhnutné na plnenie svojho poslania“.
43 Z toho vyplýva, že výsady, imunity a výhody úradníkov a ostatných zamestnancov Únie sa majú vykladať v zmysle čo najpriaznivejšom pre plnenie Úniou jej poslania.
44 V tejto súvislosti je v záujme Únie, s cieľom zatraktívniť nástup úradníkov a iných zamestnancov do jej služieb, aby jasné pravidlá umožňovali zmierniť administratívne ťažkosti spojené s mobilitou medzi členskými štátmi, ktorú najčastejšie prináša prijímanie do zamestnania inštitúciou Únie. Z tohto hľadiska zachovanie pôvodného daňového domicilu podľa článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 chráni úradníkov a ostatných zamestnancov Únie pred neistotou a administratívnymi úkonmi, ktoré by v prípade neexistencie tohto pravidla znamenalo premiestnenie ich daňového domicilu do iného členského štátu.
45 Vylúčenie dane z darovania z pôsobnosti článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 by viedlo k tomu, že úradníci a ostatní zamestnanci Únie, ktorí opustili svoj štát pôvodu, aby vstúpili do služieb Únie, mali dva daňové domicily: prvý v tomto štáte na účely uplatňovania dane z príjmu a dane z majetku, ako aj dane z dedičstva, a druhý v členskom štáte, v ktorom má úradník alebo iný zamestnanec Únie svoje skutočné bydlisko, výlučne na účely uplatnenia dane z darovania.
46 Určenie tohto druhého daňového domicilu by sa navyše mohlo ukázať ako zložitejšie. Podľa článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 totiž zachovanie daňového domicilu úradníka alebo iného zamestnanca Únie v jeho štáte pôvodu platí nielen pri uplatňovaní daní uvedených v tomto článku, ale aj pri „uplatňovaní dohovorov o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretých medzi členskými štátmi Únie“. V dôsledku toho za predpokladu, že by sa dvojstranný daňový dohovor medzi štátom pôvodu a štátom bydliska vykladal tak, že sa uplatňuje na zdanenie darov, vznikla by otázka, či je daňový domicil na účely uplatnenia dane z darovania určený článkom 13 prvým odsekom prvou vetou Protokolu č. 7, a teda zostáva daňovým domicilom v štáte pôvodu.
47 Výklad článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7, ktorý je taký zložitý a neistý vo svojom výsledku a ktorý navyše nie je podporený štruktúrou tohto ustanovenia, by bol v rozpore s cieľom sledovaným v záujme Únie uvedeným ustanovením, ktorým je umožniť jednoduché a predvídateľné určenie daňovej situácie úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, pokiaľ ide o dane, na ktoré sa vzťahuje, s cieľom podporiť atraktívnosť inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie.
48 Po druhé z článku 17 Protokolu č. 7 vyplýva, že „výsady, imunity a výhody sa priznávajú úradníkom a ostatným zamestnancom Únie výlučne v záujme Únie“.
49 Z tohto článku vyplýva, že výsady, imunity a výhody stanovené týmto protokolom, keďže nie sú priznané ani v záujme úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ani v záujme členských štátov, sa majú vykladať v tom zmysle, že sú neutrálne vo vzťahu k záujmom jedných aj druhých.
50 V dôsledku toho pravidlo, ktoré stanovuje článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7, neposkytuje daňovú výhodu, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 40 a 41 svojich návrhov, ani úradníkom a ostatným zamestnancom Únie, ani členským štátom, v ktorých sa usadili, aby mohli vykonávať svoje pracovné úlohy, pretože na účely uplatňovania daní uvedených v tomto ustanovení si títo úradníci a ostatní zamestnanci zachovávajú svoj daňový domicil v štáte svojho pôvodu. Na druhej strane toto pravidlo zaručuje, že štát pôvodu nebude neoprávnene zbavený svojej daňovej právomoci vo vzťahu k osobám, ktorým by inak zostal daňový domicil v tomto štáte.
51 Naopak výklad článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7, podľa ktorého je daň z darovania vylúčená z kategórií daní, pre ktoré tento článok stanovuje zachovanie daňového domicilu v štáte pôvodu, by bol v rozpore s cieľom neutrality uvedeným v bode 49 tohto rozsudku.
52 Na jednej strane by totiž premiestnenie daňového domicilu na účely výberu dane z darovania do štátu bydliska bolo daňovo výhodné pre niektorých úradníkov a iných zamestnancov Únie a pre iných nevýhodné, v závislosti od režimov zdaňovania darov uplatniteľných v štáte pôvodu a v štáte bydliska. Na druhej strane toto premiestnenie by z daňového hľadiska zvýhodňovalo členské štáty, v ktorých majú inštitúcie Únie sídlo a kde sa teda vo všeobecnosti nachádzajú miesta výkonu pracovných úloh úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, a znevýhodňovalo by ostatné členské štáty.
53 Po tretie potrebný účinok článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 by bol čiastočne ohrozený, ak by sa toto ustanovenie vykladalo tak, že sa neuplatňuje na daň z darovania. Podľa tohto výkladu by totiž úradníci a ostatní zamestnanci Únie, ktorí ku dňu svojho prijatia do zamestnania premiestnili svoje bydlisko do iného členského štátu na účely výkonu svojich pracovných úloh, mali daňové domicily v rôznych členských štátoch na účely uplatňovania dane z dedičstva a dane z darovania, a teda vzťahovali by sa na nich odlišné vnútroštátne daňové režimy pre tieto dve dane.
54 Za týchto podmienok by existovalo riziko obchádzania dane z dedičstva darovaním za predpokladu, že by dane uplatniteľné na toto darovanie v štáte bydliska boli výhodnejšie ako daň z dedičstva uplatniteľná v štáte pôvodu.
55 Táto možnosť by ohrozila potrebný účinok článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7, keďže toto ustanovenie zachováva v štáte pôvodu daňový domicil na účely výberu dane z dedičstva.
56 Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 45 svojich návrhov, výklad článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 v tom zmysle, že zachováva aj daňový domicil úradníkov a ostatných zamestnancov Únie na účely výberu dane z darovania v štáte pôvodu, naopak umožňuje podriadiť tak darovania, ako aj dedičstvá, ktoré títo úradníci a ostatní zamestnanci získajú, koherentnému daňovému režimu, pričom sa zohľadnia podobnosti týchto dvoch druhov prevodov, ako je to vo všeobecnosti v daňovom práve členských štátov.
57 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7 sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na daň z darovania.
O druhej otázke
58 V prípade kladnej odpovede na prvú otázku sa predkladajúci vnútroštátny súd druhou otázkou pýta, či článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7 vylučuje, „aby si úradník alebo iný zamestnanec Únie, ktorý sa výlučne na účely výkonu svojich pracovných úloh v službách Únie usadil na území iného členského štátu, než je členský štát pôvodu, zriadil ďalší daňový domicil v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom vykonáva svoje pracovné úlohy, ak si zároveň ponechá skutočné bydlisko v členskom štáte výkonu pracovných úloh“.
59 Podľa ustálenej judikatúry v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, o ktorej tento súd rozhoduje. Z tohto hľadiska Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok zo 16. júla 2026, AEDT a État du Grand‑Duché de Luxembourg, C‑158/25, EU:C:2026:591, bod 21, ako aj citovaná judikatúra).
60 V tejto súvislosti treba spresniť, že predkladajúci vnútroštátny súd sa v druhej otázke odvoláva na možnosť, že úradník alebo iný zamestnanec Únie patriaci do pôsobnosti článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 môže mať okrem svojho daňového domicilu v štáte pôvodu aj „ďalší daňový domicil“ v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom vykonáva svoje úlohy.
61 Ako však vyplýva zo znenia článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7, ktorý používa pojem bydlisko na účel platenia daní v jednotnom čísle, pri úradníkoch a ostatných zamestnancoch Únie, ktorí z dôvodu výkonu svojich úloh opustia svoj štát pôvodu, aby si zriadili bydlisko na území iného členského štátu, sa predpokladá, že si zachovávajú len jeden daňový domicil nachádzajúci sa v ich štáte pôvodu. Tento výklad je podporený cieľom tohto ustanovenia pripomenutým v bode 47 tohto rozsudku, ktorým je umožniť jednoduché a predvídateľné určenie daňovej situácie úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, pokiaľ ide o dane, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje.
62 Z toho vyplýva, že v súlade s článkom 13 prvým odsekom prvou vetou Protokolu č. 7 nemožno predpokladať, že A má okrem daňového domicilu, ktorý má vo svojom štáte pôvodu, aj ďalší daňový domicil v štáte bydliska, v tomto prípade v Nemecku.
63 Okrem toho predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že podľa znenia článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 uplatňovanie tohto ustanovenia na úradníka alebo na iného zamestnanca Únie podlieha podmienke, že si zriadil svoje bydlisko na území iného členského štátu, než je jeho štát pôvodu, „výlučne z dôvodu výkonu [svoj]ich úloh pre Úniu“. V prejednávanej veci má predkladajúci vnútroštátny súd pochybnosti o tom, či je táto podmienka splnená, keďže A, zamestnanec EIB pridelený do sídla tohto orgánu, nachádzajúceho sa v Luxembursku, premiestnil svoje bydlisko do Nemecka z osobných dôvodov, aj keď si ponechal bývanie, ktoré používa v Luxembursku, kde tak má mať skutočné bydlisko.
64 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba druhú otázku preformulovať s cieľom poskytnúť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď.
65 Touto otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7 vykladať v tom zmysle, že úradník alebo iný zamestnanec Únie, ktorý si na účely výkonu svojich pracovných úloh zriadil svoje bydlisko na území iného členského štátu ako svojho štátu pôvodu, ale ktorý následne z osobných dôvodov premiestnil svoje bydlisko do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom vykonáva svoje úlohy, si zachováva svoj daňový domicil v štáte svojho pôvodu.
66 V prvom rade treba poznamenať, že určitú a jednoznačnú odpoveď na druhú otázku nemožno vyvodiť len zo samotného znenia článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7. Hoci toto ustanovenie výslovne stanovuje, že jediným dôvodom usadenia sa v inom členskom štáte ako v štáte pôvodu musí byť výkon úloh v službách Európskej únie, jeho znenie môže byť predmetom dvoch rôznych výkladov.
67 Podľa prvého výkladu by sa článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7 mohol vykladať tak, že sa uplatňuje na úradníkov a ostatných zamestnancov Únie pod podmienkou, že si zriadia svoje bydlisko len v členskom štáte, v ktorom vykonávajú svoje pracovné úlohy. Uvedenie zriadenia bydliska úradníka alebo iného zamestnanca v inom členskom štáte, ako je štát jeho pôvodu, „výlučne z dôvodu výkonu [svoj]ich úloh pre Úniu“ vyžaduje takýto výklad. Tento dôvod na zriadenie bydliska by mohol byť predmetom spresnenia, ktoré navrhol generálny advokát v bodoch 77 a 78 svojich návrhov a podľa ktorého zriadenie bydliska v inom členskom štáte by malo súvisieť nie výlučne, ale rozhodujúcim spôsobom s výkonom úloh v službách Únie. Takto vykladaný článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7 sa neuplatní, ak si úradník alebo iný zamestnanec z osobných dôvodov zriadi svoje bydlisko na území iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom vykonáva svoje pracovné úlohy.
68 Podľa druhého výkladu sa dôvod usadenia sa v inom členskom štáte, než je štát pôvodu, uvedený v článku 13 prvom odseku prvej vete Protokolu č. 7, vzťahuje len na rozhodnutie úradníka alebo iného zamestnanca premiestniť svoje bydlisko do iného členského štátu, než je jeho štát pôvodu, aby mohol vykonávať svoje pracovné úlohy v službách Únie, bez toho, aby sa pri takomto výklade vyžadovalo, aby štát bydliska bol nevyhnutne štátom výkonu pracovných úloh. Takto vykladané toto ustanovenie samo osebe nevylučuje, aby si dotknutá osoba mohla zachovať svoj daňový domicil vo svojom štáte pôvodu, hoci sa z osobných dôvodov usadí v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom vykonáva svoje úlohy.
69 Keďže samotné znenie článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 neposkytuje usmernenia v prospech niektorého z vyššie uvedených výkladov, treba v druhom rade preskúmať kontext, do ktorého patrí toto ustanovenie.
70 V tejto súvislosti na jednej strane z článku 17 Protokolu č. 7 vyplýva, že pravidlá tohto protokolu sú stanovené vo výhradnom záujme Únie. Na druhej strane články 12 a 13 Protokolu č. 7 stanovujú rozdelenie daňových právomocí medzi Úniu, štát, v ktorom mal úradník daňový domicil pred svojím nástupom do služieb Únie, a štát, v ktorom sa ten istý úradník usadil z dôvodu výkonu svojich úloh v službách Únie. Súdny dvor z týchto ustanovení vyvodil, že článok 13 Protokolu č. 7 sa má vykladať v tom zmysle, že určenie daňového domicilu úradníka alebo iného zamestnanca Únie nemôže závisieť od vôle dotknutej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júna 1993, X, C‑88/92, EU:C:1993:246, body 10, 11 a 13).
71 Tak by to bolo v prípade, ak by úradník alebo iný zamestnanec mohol z osobných dôvodov premiestniť svoje bydlisko do iného členského štátu, než je štát, v ktorom vykonáva svoje úlohy v službách Únie, a zriadiť si tam svoj daňový domicil, čím by si zvolil iný daňový domicil, než je daňový domicil v štáte svojho pôvodu, hoci výkon týchto úloh sa neskončil.
72 V dôsledku toho kontext, do ktorého patrí článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7, ako ho vykladá Súdny dvor, umožňuje dospieť k záveru, že dôvod zriadenia bydliska v inom členskom štáte, než je štát pôvodu, uvedený v tomto ustanovení, sa nemá vykladať tak, že má za následok, že úradník alebo iný zamestnanec, pokiaľ je v službách Únie, bude vyňatý z uplatňovania tohto ustanovenia tým, že premiestni svoje bydlisko do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom vykonáva svoje úlohy.
73 V treťom rade je tento výklad podporený cieľom článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7, pripomenutým v bode 47 tohto rozsudku, ktorým je umožniť jednoduché a predvídateľné určenie daňovej situácie úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, pokiaľ ide o dane, na ktoré sa toto ustanovenie uplatňuje, v záujme atraktívnosti inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie.
74 Bolo by v rozpore s týmto cieľom, ak by sa dôvod zriadenia bydliska v inom členskom štáte, ako je štát pôvodu, založený na výkone úloh v službách Únie, uvedený v článku 13 prvom odseku prvej vete Protokolu č. 7, vykladal v tom zmysle, že z pôsobnosti tohto ustanovenia vylučuje úradníkov a iných zamestnancov Únie, ktorí si zriadili svoje bydlisko v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom vykonávajú svoje úlohy.
75 Voľba bydliska totiž vo všeobecnosti vyplýva z viacerých úvah, ktoré nie sú len profesijné, ale aj ekonomické, osobné a rodinné, a ktoré odrážajú súbor preferencií a obmedzení.
76 Hoci úradníci alebo iní zamestnanci tým, že opustia svoj štát pôvodu, aby nastúpili do služieb Únie, bývajú najčastejšie v členskom štáte, v ktorom vykonávajú svoje úlohy, môžu byť tiež nútení alebo sa môžu rozhodnúť zriadiť alebo premiestniť centrum svojich rodinných záujmov do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom vykonávajú svoje úlohy.
77 Aj za predpokladu, že by znenie článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7 umožňovalo odlíšenie uvedené v bode 67 tohto rozsudku, takže výkon úloh v službách Únie by bol len určujúcim a nie výlučným kritériom voľby bydliska, takýto výklad by spôsobil neistotu pri uplatňovaní tohto ustanovenia tým, že by toto uplatňovanie záviselo od posúdenia subjektívnych dôvodov, ktoré viedli úradníkov a ostatných zamestnancov Únie pri tomto výbere.
78 Naopak výklad článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7, podľa ktorého sa toto ustanovenie uplatňuje na úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorí premiestňujú svoje bydlisko do iného členského štátu, než je ich štát pôvodu, výlučne z dôvodu výkonu svojich úloh v službách Únie, vrátane prípadu, keď majú bydlisko v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom vykonávajú svoje úlohy, s tým dôsledkom, že títo úradníci a ostatní zamestnanci Únie si zachovávajú daňový domicil vo svojom štáte pôvodu, umožňuje jasne a predvídateľne určiť daňový domicil úradníkov a ostatných zamestnancov Únie bez toho, aby to spôsobilo ťažkosti pri uplatňovaní.
79 Podľa tohto výkladu si úradníci a ostatní zamestnanci Únie zachovávajú svoj daňový domicil vo svojom štáte pôvodu bez ohľadu na ich prípadné rozhodnutie zriadiť alebo premiestniť neskôr svoje bydlisko do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom vykonávajú svoje úlohy. Takéto rozhodnutie teda nemení daňový domicil určený na základe uplatnenia článku 13 prvého odseku prvej vety Protokolu č. 7.
80 V každom prípade však treba pripomenúť, že výber ich bydliska úradníkmi a ostatnými zamestnancami Únie je vymedzený najmä článkom 20 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, ktorý ukladá úradníkovi Únie povinnosť mať „bydlisko buď v mieste výkonu práce, alebo v takej vzdialenosti od neho, ktorá je zlučiteľná s riadnym plnením jeho povinností“. Rovnako zamestnanecký poriadok EIB prijatý 20. apríla 1960 správnou radou EIB v znení uplatniteľnom na A vo svojom článku 10 stanovuje, že „s výnimkou osobitného povolenia sú zamestnanci povinní mať bydlisko v mieste výkonu úloh alebo v jeho blízkosti“.
81 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu č. 7 sa má vykladať v tom zmysle, že úradník alebo iný zamestnanec Únie, ktorý si na účely výkonu svojich pracovných úloh zriadil svoje bydlisko na území iného členského štátu ako svojho štátu pôvodu, ale ktorý následne z osobných dôvodov premiestnil svoje bydlisko do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom vykonáva svoje úlohy, si zachováva svoj daňový domicil v štáte svojho pôvodu.
O trovách
82 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na daň z darovania.
2. Článok 13 prvý odsek prvá veta Protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že úradník alebo iný zamestnanec Európskej únie, ktorý si na účely výkonu svojich pracovných úloh zriadil svoje bydlisko na území iného členského štátu ako svojho členského štátu pôvodu, ale ktorý následne z osobných dôvodov premiestnil svoje bydlisko do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom vykonáva svoje úlohy, si zachováva svoj daňový domicil v štáte svojho pôvodu.
Podpisy
* Jazyk konania: nemčina.
i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.