<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.55-20141201.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C‑72/14</NO.CASE><NO.CASE>C‑197/14</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62014CC0072</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:319">EU:C:2015:319</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>15</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>15</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P>NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA – N. WAHL – SPOJENÉ VECI C‑72/14 A C‑197/14</P><P>X A VAN DIJK</P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Nils Wahl</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20150513">13. mája 2015</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: angličtina.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Spojené veci C‑72/14 a C‑197/14X</HT></P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Gerechtshof te ’s‑Hertogenbosch (Holandsko)]</HT></P><P>a</P><P>T. A. van Dijk</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hoge Raad (Holandsko)]</HT></P></STI></TITLE><INDEX><KEYWORD>Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov</KEYWORD><KEYWORD>Uplatniteľné právne predpisy</KEYWORD><KEYWORD>Nariadenie (EHS) č. 1408/71</KEYWORD><KEYWORD>Články 6 a 7</KEYWORD><KEYWORD>Lodníci na Rýne</KEYWORD><KEYWORD>Osvedčenie E 101</KEYWORD><KEYWORD>Vzájomné uznávanie</KEYWORD><KEYWORD>Článok 267 tretí odsek ZFEÚ</KEYWORD><KEYWORD>Doktrína acte clair</KEYWORD></INDEX><CONTENTS.CONCLUSION><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Prejudiciálne konanie existuje už viac ako pol storočia, napriek tomu však naďalej vyvoláva nejasnosti. Prejednávané veci ukazujú, že otázky týkajúce sa tohto konania sa často prejavia ako vedľajšie otázky k hmotnoprávnej otázke týkajúcej sa práva Únie.</TXT></NP><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Hmotnoprávna otázka je v týchto spojených veciach, ktoré závisia od výkladu nariadenia (EHS) č. 1408/71<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P>Nariadenie Rady (EHS) zo <DATE ISO="19710614">14. júna 1971</DATE> o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="149" PAGE.FIRST="2" DATE.PUB="1971">Ú. v. ES L 149, s. 2</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 05/001, s. 35) v zmenenom a doplnenom znení.</P></NOTE>, v zásade rovnaká: uplatňujú sa vo veci samej <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0001" ID="QS0001"/>Rýnske dohody<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P>Dohoda z <DATE ISO="19500727">27. júla 1950</DATE> o sociálnom zabezpečení lodníkov na Rýne, revidovaná <DATE ISO="19610213">13. februára 1961</DATE> a následne <DATE ISO="19791130">30. novembra 1979</DATE>.</P></NOTE> z <HT TYPE="ITALIC">dôvodu existencie práva Únie</HT> alebo sa uplatňujú <HT TYPE="ITALIC">nezávisle od nich</HT>? Táto otázka sa vynorila po tom, ako holandské orgány odmietli uznať určité osvedčenia sociálneho zabezpečenia (osvedčenia E 101), ktoré vystavili luxemburské orgány v zmysle nariadenia č. 1408/71, pravdepodobne omylom. Vnútroštátne súdy sa nezhodujú na tom, či tak holandské orgány môžu urobiť.</TXT></NP><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Gerechtshof te ’s‑Hertogenbosch sa rozhodol požiadať Súdny dvor o rozhodnutie v tejto veci. Toto rozhodnutie podnietilo Hoge Raad urobiť to isté. Hoge Raad sa však pokúšal zabiť dve muchy jednou ranou a Súdneho dvora sa opýtal na rozsah svojich povinností podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Konkrétne si želá vedieť, či skutočnosť, že súd nižšieho stupňa s ním v rámci svojej súdnej právomoci nesúhlasí, bráni tomu, aby zastával názor, že odpoveď na v konaní nastolenú otázku je taká jednoznačná, že neexistuje priestor na rozumné pochybnosti. Od Súdneho dvora sa preto opäť požaduje, aby objasnil svoju známu doktrínu <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>.</TXT></NP><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>Z dôvodov uvedených nižšie si v zásade nemyslím, že osvedčenia E 101 vydané omylom v situácii, na ktorú sa vzťahujú Rýnske dohody, majú záväzný účinok. A čo sa týka procesnej otázky, názorové rozdiely medzi súdom posledného stupňa a súdom nižšieho stupňa v rámci jedného členského štátu by podľa môjho názoru nemali vylúčiť využitie doktríny <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>.</TXT></NP><?PAGE NO="2"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>I –</NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>5.</NO.P><TXT>Článok 6 nariadenia č. 1408/71 (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0002" ID="QS0002"/>Dohovory o sociálnom zabezpečení, ktoré nahrádza toto nariadenie<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/>) stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0003" ID="QS0003"/>Pokiaľ ustanovenie článkov 7, 8 a 46 ods. 4 neustanovuje inak, pokiaľ ide o osoby a prípady, ktorých sa týka, nahrádza toto nariadenie ustanovenia každého dohovoru o sociálnom zabezpečení záväzného</P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>výlučne pre dva alebo viac členských štátov alebo</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>najmenej pre dva členské štáty a jeden alebo viac iných štátov, kde sa na vysporiadaní príslušných prípadov nepodieľa žiadna inštitúcia iného štátu.<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/></TXT></NP></ITEM></LIST></ALINEA></QUOT.S></P></NP><NP><NO.P>6.</NO.P><TXT>Bez ohľadu na článok 6 nariadenia č. 1408/71 sa však budú ustanovenia dohôd z <DATE ISO="19500727">27. júla 1950</DATE> a z <DATE ISO="19791130">30. novembra 1979</DATE> o sociálnom zabezpečení lodníkov na Rýne naďalej uplatňovať v zmysle článku 7 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0004" ID="QS0004"/>Medzinárodné ustanovenia, na ktoré nemá toto nariadenie vplyv<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/>).</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>II –</NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálne otázky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>7.</NO.P><TXT>V roku 2006 a časť roka 2007 páni X a van Dijk, štátni príslušníci a obyvatelia Holandska, pracovali na palube lodí, ktoré sa v rámci svojej profesionálnej činnosti plavili po Rýne (hoci nie výlučne po tejto rieke).</TXT></NP><NP><NO.P>8.</NO.P><TXT>Vo veci C‑72/14, týkajúcej sa pána X, bola loď zaregistrovaná v Holandsku ako loď patriaca k lodnej doprave na rieke Rýn, ktorej vlastníkom je spoločnosť so sídlom v Holandsku. Pri registrácii sa v kolónke <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0005" ID="QS0005"/>Prevádzkovateľ<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/> neuvádzalo nič. Luxemburské orgány v roku 2006 vystavili prevádzkové osvedčenie spoločnosti AAAA, ktorá sídli v Luxembursku a ktorá zamestnáva pána X. V roku 2007 sa podľa holandskej registrácie táto spoločnosť uvádza ako prevádzkovateľ lode.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>Návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑72/14 odkazuje na subjekt s názvom <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0006" ID="QS0006"/>AAA<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/>, ako aj <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0007" ID="QS0007"/>AAAA<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/>; zdá sa, že ide o malú chybu.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>9.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o pána van Dijka, od 1. januára do <DATE ISO="20070630">30. júna 2007</DATE> pracoval pre lodnú spoločnosť so sídlom v Luxembursku.</TXT></NP><NP><NO.P>10.</NO.P><TXT>V oboch veciach vystavil príslušný luxemburský orgán osvedčenia E 101, podľa ktorých páni X a van Dijk podliehajú luxemburským právnym predpisom o sociálnom zabezpečení. Uvedené osvedčenia však neuznali holandské orgány, podľa ktorých páni X a van Dijk podliehajú holandským právnym predpisom o sociálnom zabezpečení a sú povinní platiť holandské príspevky na sociálne poistenie, a to na základe toho, že obaja muži boli údajne lodníkmi na Rýne. Holandské orgány vystavili obom mužom daňové výmery, ktoré títo páni následne napadli.</TXT></NP><NP><NO.P>11.</NO.P><TXT>Vo veci C‑72/14 podal pán X žalobu na Rechtbank Breda, voči ktorého prvostupňovému rozhodnutiu sa následne odvolal na Gerechtshof te ’s‑Hertogenbosch. Keďže tento súd mal pochybnosti o výklade nariadenia č. 1408/71, <DATE ISO="20140207">7. februára 2014</DATE> rozhodol o prerušení konania a Súdnemu dvoru položil tieto prejudiciálne otázky:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0008" ID="QS0008"/>1.</NO.P><TXT>Súdny dvor v [rozsudku vo veci FTS, C‑202/97, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:75">EU:C:2000:75</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>] rozhodol, že osvedčenie E 101, ktoré vystavila príslušná inštitúcia jedného členského štátu, je pre inštitúcie sociálneho zabezpečenia iných členských štátov záväzné aj v prípade, keby toto potvrdenie bolo z obsahového hľadiska nesprávne. Platí toto rozhodnutie aj pre také prípady, ako je prejednávaný, keď sa neuplatnia ustanovenia [nariadenia č. 1408/71] o určení príslušnosti?</TXT></NP></ITEM><?PAGE NO="3"?><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Je z hľadiska odpovede na túto otázku relevantné, že príslušná inštitúcia nemala v úmysle vystaviť osvedčenie E 101, ale z administratívnych dôvodov vedome a úmyselne použila dokumenty, ktoré na základe formy a obsahu vzbudzovali dojem, že ide o osvedčenie E 101, pričom si daňový dlžník myslel a logicky si aj mohol myslieť, že získal také osvedčenie?<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/></TXT></NP></ITEM></LIST></QUOT.S></P></NP><NP><NO.P>12.</NO.P><TXT>Vo veci C‑197/14 pán van Dijk podal žalobu najprv na Rechtbank te ’s‑Gravenhage a následne podal odvolanie na Gerechtshof te ’s‑Gravenhage. Potom podal dovolanie na Hoge Raad proti rozsudku Gerechtshof te ’s‑Gravenhage, ktorý bol taktiež predmetom vzájomného dovolania, ktoré podal Staatssecretaris van Financiën (štátny tajomník ministerstva financií). V dôsledku rozhodnutia položiť prejudiciálne otázky vo veci C‑72/14 Hoge Raad <DATE ISO="20140328">28. marca 2014</DATE> rozhodol o prerušení konania a Súdnemu dvoru položil tieto prejudiciálne otázky:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0009" ID="QS0009"/>1.</NO.P><TXT>Je Hoge Raad ako najvyšší vnútroštátny súd na základe otázky, ktorú v rámci prejudiciálneho konania položil nižší vnútroštátny súd, povinný predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo počkať na odpoveď na otázku položenú nižším súdom aj v prípade, že zastáva názor, že správne uplatnenie práva Európskej únie v bode, o ktorom má rozhodnúť, je také jednoznačné, že neexistuje priestor na rozumné pochybnosti o tom, akým spôsobom treba na túto otázku odpovedať?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, je osvedčenie E 101, ktoré vystavil príslušný orgán iného členského štátu, pre holandské orgány sociálneho zabezpečenia záväzné aj v prípade, že ide o lodníka na Rýne, takže podľa článku 7 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/711 nie sú uplatniteľné pravidlá týkajúce sa určenia uplatniteľných právnych predpisov stanovených v tomto nariadení, ktoré sa vzťahujú na toto osvedčenie?<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/></TXT></NP></ITEM></LIST></QUOT.S></P></NP><NP><NO.P>13.</NO.P><TXT>Vo veci C‑72/14 podali písomné pripomienky pán X, holandská vláda, česká vláda, ako aj Komisia. Vo veci C‑197/14 podali písomné pripomienky pán van Dijk, holandská vláda, nemecká a grécka vláda, ako aj Komisia.</TXT></NP><NP><NO.P>14.</NO.P><TXT>Veci C‑72/14 a C‑197/14 boli spojené <DATE ISO="20140224">24. februára 2014</DATE>. V rovnaký deň Súdny dvor na základe článku 76 ods. 2 rokovacieho poriadku rozhodol, že pojednávanie nenariadi.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>III –</NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Analýza</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>A –</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Úvodné poznámky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>15.</NO.P><TXT>Prejednávané veci vyvolávajú dve úplne odlišné otázky. Moje posúdenie bude preto rozdelené na dve časti. Najprv sa budem zaoberať hmotnoprávnou otázkou vzájomného uznávania a záväzného účinku osvedčení E 101. Až následne sa zameriam na prvú otázku Hoge Raad týkajúcu sa rozsahu doktríny <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>.</TXT></NP><NP><NO.P>16.</NO.P><TXT>Beriem na vedomie, že Hoge Raad položil svoju druhú otázku týkajúcu sa vzájomného uznávania osvedčení E 101 iba v prípade, že Súdny dvor odpovie na jeho prvú otázku v tom zmysle, že Hoge Raad bol povinný položiť túto otázku Súdnemu dvoru na základe článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Odpoveď len na prvú otázku Hoge Raad však nepomôže Gerechtshof te 's‑Hertogenbosch vyriešiť spor, o ktorom rozhoduje a tento súd bude môcť naďalej slobodne položiť prejudiciálnu otázku bez ohľadu na judikatúru súdu vyššieho stupňa.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>V tomto zmysle pozri rozsudok Elchinov (C‑173/09, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:581">EU:C:2010:581</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 27) a citovanú judikatúru.</P></NOTE> V každom prípade teda považujem za nevyhnutné odpovedať na hmotnoprávnu otázku sociálneho zabezpečenia.</TXT></NP></GR.SEQ><?PAGE NO="4"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>B –</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Prvá otázka: vzájomné uznávanie osvedčení E 101</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Predbežné pripomienky</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>17.</NO.P><TXT>Na základe prvej a druhej otázky vo veci C‑72/14 a na základe druhej otázky vo veci C‑197/14, ktoré budem posudzovať spoločne, by vnútroštátne súdy chceli v podstate vedieť, či za predpokladu, že orgány jedného členského štátu poistenej osobe omylom vystavili osvedčenie E 101, podľa ktorého sa voči tejto osobe uplatňujú právne predpisy o sociálnom zabezpečení tohto členského štátu, sú orgány iného členského štátu povinné uznať takéto osvedčenie, a to aj napriek tomu, že právne predpisy o sociálnom zabezpečení, ktoré sa voči tejto poistenej osobe uplatňujú, sú koordinované nástrojom medzinárodného práva uvedeným v článku 7 nariadenia č. 1408/71, <HT TYPE="ITALIC">in casu</HT> Rýnskymi dohodami. Druhá otázka vo veci C‑72/14 naznačuje, že odpoveď môže závisieť od toho, či mylné vystavenie osvedčenia E 101 bolo náhodné alebo úmyselné.</TXT></NP><NP><NO.P>18.</NO.P><TXT>Páni X a van Dijk zastávajú názor, rovnako ako česká vláda a Komisia, že osvedčenie E 101, ktoré za týchto okolností vystavil jeden členský štát, zaväzuje orgány iného členského štátu. S týmto názorom nesúhlasí len holandská vláda (nemecká a grécka vláda sa touto prvou otázkou nezaoberajú).</TXT></NP><NP><NO.P>19.</NO.P><TXT>Ako som uviedol v úvode, zdá sa, že podstatou tejto prvej otázky týkajúcej sa sociálneho zabezpečenia je, či výnimka upravená v článku 7 nariadenia č. 1408/71 taktiež <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0010" ID="QS0010"/>koordinuje<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/> právne predpisy o sociálnom zabezpečení, ktoré sa uplatňujú voči poisteným osobám, pokiaľ ide o niektoré medzinárodné predpisy. Najmä Komisia zastáva názor, že to tak je. To vedie Komisiu k záveru, že keďže podľa jej názoru táto otázka patrí do pôsobnosti nariadenia, rovnako sa uplatní aj zásada vzájomného uznávania.</TXT></NP><NP><NO.P>20.</NO.P><TXT>Ja však s týmto názorom nesúhlasím.</TXT></NP><NP><NO.P>21.</NO.P><TXT>To, či sa osvedčenia E 101 musia uznať, jednoznačne závisí od toho, či vôbec bolo právne možné ich vystaviť, čo zase závisí od toho, či sa malo uplatniť nariadenie č. 1408/71. Pred začatím tohto analytického exkurzu je však dôležité úplne si vyjasniť, aké rozhodnutie sa od Súdneho dvora <HT TYPE="ITALIC">nepožadovalo</HT>.</TXT></NP><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">22.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Po prvé</HT> od Súdneho dvora sa nepožadovalo, aby rozhodol, ktoré právne predpisy o sociálnom zabezpečení sa voči pánom X a van Dijk v skutočnosti uplatňujú – to znamená, aby vyriešil otázku, či sa voči týmto osobám uplatňuje luxemburské alebo holandské právo. Dáva to zmysel, keďže Rýnske dohody (ak sa mali uplatniť), a najmä ich článok 11 ods. 2, nepredstavujú akty inštitúcií Únie, ktoré je Súdny dvor oprávnený vykladať.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>Pozri okrem iného rozsudok Torrekens (C‑28/68, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1969:17">EU:C:1969:17</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 6), porovnaj rozsudok Brusse (C‑101/83, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1984:187">EU:C:1984:187</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 11). Komisia však tvrdí, že páni X a van Dijk podliehajú luxemburským právnym predpisom bez ohľadu na to, či je toto posúdenie založené na Rýnskych dohodách alebo na nariadení č. 1408/71.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">23.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Po druhé</HT> z toho istého dôvodu a taktiež s ohľadom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej je úlohou vnútroštátnych súdov zhromaždiť a posúdiť všetky relevantné skutkové okolnosti a následne na ne uplatniť právo, sa Súdny dvor nemôže vyjadrovať k tomu, či sú páni X a van Dijk skutočne lodníkmi na Rýne. Jeho odpoveď sa teda musí jednoducho zakladať na predpoklade, že sú, čo však musia preveriť vnútroštátne súdy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>Gerechtshof te ’s‑Hertogenbosch zastáva názor, že pán X je lodníkom na Rýne. Čo sa týka pána van Dijka, Hoge Raad svoj názor neuvádza.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>24.</NO.P><TXT>Majúc toto na pamäti, podľa môjho názoru odpoveď na hmotnoprávnu otázku týkajúcu sa sociálneho zabezpečenia vyplýva zo správneho výkladu článkov 6 a 7 nariadenia č. 1408/71 v spojení s judikatúrou Súdneho dvora.</TXT></NP></GR.SEQ><?PAGE NO="5"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Posúdenie</TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>Uplatniteľnosť nariadenia č. 1408/71</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>25.</NO.P><TXT>Z ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 6 nariadenia č. 1408/71 za určitých podmienok a vo vzťahu k osobám a otázkam, ktorých sa týka, nahrádza ustanovenia každého dohovoru o sociálnom zabezpečení záväzného pre dva alebo viac členských štátov (alebo pre dva alebo viac členských štátov a jeden alebo viac tretích štátov, pokiaľ ide o vnútroštátnu situáciu medzi členskými štátmi). Táto náhrada má kogentnú povahu a nepripúšťa žiadne výnimky okrem prípadov uvedených v tomto nariadení.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Pozri rozsudok Balazs a Casa Judeţeană de Pensii Cluj (C‑401/13 a C‑432/13, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:26">EU:C:2015:26</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 34 a citovanú judikatúru).</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>26.</NO.P><TXT>V tomto prípade článok 7 nariadenia č. 1408/71 zakotvuje niektoré z výnimiek uvedených vyššie. Konkrétne článok 7 ods. 2 uvádza, že bez ohľadu na článok 6 sa niektoré zmluvy (medzi nimi aj Rýnske dohody) <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0011" ID="QS0011"/>naďalej budú uplatňovať.<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/> Stojí za zmienku, že Súdny dvor rozhodol, že ak ustanovenie medzinárodnej zmluvy spĺňa podmienky článku 7, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0012" ID="QS0012"/>uplatňuje sa naďalej v plnom rozsahu, bez ohľadu na prijatie nariadenia č. 1408/71 a… je naďalej účinné vo vzťahu k všetkým situáciám, ktoré upravuje<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Pozri rozsudok Hoorn (C‑305/92, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1994:175">EU:C:1994:175</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 10).</P></NOTE>.</TXT></NP><NP><NO.P>27.</NO.P><TXT>Súdny dvor doteraz článok 7 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 nevykladal. Okrem toho sa zdá, že judikatúra týkajúca sa článku 7 ods. 2 nariadenia, a najmä spojeného účinku článkov 6 a 7 ods. 2 písm. c)<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Článok 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 uvádza, že bez ohľadu na článok 6 sa budú naďalej uplatňovať <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0013" ID="QS0013"/>určité ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení, ktoré uzavreli členské štáty do dátumu uplatňovania tohto nariadenia za predpokladu, že sú výhodnejšie pre príjemcov dávok, alebo ak vyplývajú z osobitných historických okolností a majú obmedzený časový účinok, ak sú tieto ustanovenia uvedené v prílohe III<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/>.</P></NOTE> na dvojstranné dohovory uzavreté medzi členskými štátmi,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Pozri okrem iného rozsudky Walder (C‑82/72, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1973:62">EU:C:1973:62</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Rönfeldt (C‑227/89, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1991:52">EU:C:1991:52</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Hoorn (C‑305/92, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1994:175">EU:C:1994:175</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Thévenon (C‑475/93, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1995:371">EU:C:1995:371</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Naranjo Arjona a i. (C‑31/96 až C‑33/96, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1997:475">EU:C:1997:475</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Gómez Rodríguez (C‑113/96, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1998:203">EU:C:1998:203</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Thelen (C‑75/99, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:608">EU:C:2000:608</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Kaske (C‑277/99, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:74">EU:C:2002:74</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Martínez Domínguez a i. (C‑471/99, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:523">EU:C:2002:523</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Habelt a i. (C‑396/05, C‑419/05 a C‑450/05, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2007:810">EU:C:2007:810</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Landtová (C‑399/09, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:415">EU:C:2011:415</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Wencel (C‑589/10, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:303">EU:C:2013:303</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>) a Balazs a Casa Judeţeană de Pensii Cluj (C‑401/13 a C‑432/13, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:26">EU:C:2015:26</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> nepripisuje žiadny význam skutočnosti, že samotné nariadenie č. 1408/71 obsahuje <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0014" ID="QS0014"/>doložky o voľbe práva<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="201C" ID="QE0014"/> – táto otázka sa jednoducho nejavila ako sporná. Dva rozsudky sa predsa len zdajú byť v tejto súvislosti zaujímavé.</TXT></NP><NP><NO.P>28.</NO.P><TXT>Vo veci Grana‑Novoa<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>C‑23/92, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1993:339">EU:C:1993:339</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 23 až 25.</P></NOTE> Súdny dvor rozhodol, že dohovory o sociálnom zabezpečení uzavreté medzi jediným členským štátom a jedným alebo viacerými tretími štátmi nepatria do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71. Bolo by nesprávne vykladať tento rozsudok v tom zmysle, <HT TYPE="ITALIC">a contrario</HT>, že dohovory uzavreté medzi najmenej dvomi členskými štátmi (a, prípadne, jedným alebo viacerými nečlenskými štátmi v rozsahu, v akom sú vzťahy medzi členskými dotknuté) budú do jeho pôsobnosti <HT TYPE="ITALIC">vždy</HT> patriť. V tomto rozhodnutí Súdny dvor nezabudol dodať, že nariadenie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0015" ID="QS0015"/>výslovne obsahuje <HT TYPE="ITALIC">určité výhrady, pokiaľ ide o jeho uplatňovanie</HT> na dohovory uzavreté medzi dvomi alebo viacerými členskými štátmi<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Tamže, bod 25 (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež rozsudok Walder (C‑82/72, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1973:62">EU:C:1973:62</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 6 a 9).</P></NOTE>. Ak však takáto výhrada vstúpi do hry, mám problém vidieť rozdiel medzi vyššie uvedenými typmi dohovoru.</TXT></NP><NP><NO.P>29.</NO.P><TXT>Okrem toho vec Callemeyn<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Rozsudok Callemeyn (C‑187/73, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1974:57">EU:C:1974:57</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> sa týkala osobitnej situácie, ktorá, okrem iného, zahŕňala článok 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1408/71. Toto ustanovenie stanovuje, že toto nariadenie nemá vplyv na povinnosti vyplývajúce z Európskych dočasných dohôd o sociálnom zabezpečení z <DATE ISO="19531211">11. decembra 1953</DATE> uzavretých medzi členskými štátmi Rady Európy. Keďže táto mnohostranná dohoda sama osebe<?PAGE NO="6"?> povolila výnimky v prípade, že to bolo pre oprávnených výhodnejšie, Súdny dvor rozhodol, že uplatňovanie nariadenia č. 1408/71 nie je v rozpore s jeho článkom 7 ods. 1 písm. b) v rozsahu, v akom to tak bolo.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Tamže, body 18 až 21, potvrdené v rozsudku Frascogna (C‑157/84, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1985:243">EU:C:1985:243</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 13).</P></NOTE> Preto to boli nanajvýš Európske dočasné dohody o sociálnom zabezpečení, ktoré viedli k uplatňovaniu nariadenia, a nie naopak.</TXT></NP><NP><NO.P>30.</NO.P><TXT>Komisia však na podporu svojho názoru cituje rozsudok Torrekens.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Vec 28/68, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1969:17">EU:C:1969:17</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>.</P></NOTE> V tomto rozsudku Súdny dvor uviedol, že predchodca nariadenia č. 1408/71, a to nariadenie č. 3<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Nariadenie Rady (EHS) č. 3 z <DATE ISO="19580925">25. septembra 1958</DATE> o sociálnom zabezpečení migrujúcich pracovníkov [<HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] (<REF.DOC.OJ COLL="P" NO.OJ="030" PAGE.FIRST="561" DATE.PUB="1958">Ú. v. ES 1958, 30, s. 561</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE>, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0016" ID="QS0016"/>sa naďalej uplatňuje v rozsahu, v akom tieto dohovory nebránia jeho uplatňovaniu<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/>. Komisia z toho vyvodzuje, že Súdny dvor údajne potvrdil zásadu kombinovaného uplatňovania pravidiel nariadenia č. 1408/71 s pravidlami platných medzinárodných zmlúv.</TXT></NP><NP><NO.P>31.</NO.P><TXT>Aj za predpokladu, že by sa odôvodnenie Súdneho dvora vo veci Torrekens, ktoré sa týkalo nesporne podobného ustanovenia nariadenia č. 3, malo vzťahovať na články 6 a 7 nariadenia č. 1408/71, však pochybujem, že by to malo spôsobiť následok, ktorý uvádza Komisia. Ak by osvedčenie E 101 vystavené na základe nariadenia č. 1408/71 určilo právnu úpravu odlišnú od tej, ktorá sa uplatňuje podľa Rýnskych dohôd, tieto dohody by určite boli prekážkou uplatnenia nariadenia č. 1408/71. Naopak, nerozumiem, ako by ohrozilo <HT TYPE="ITALIC">effet utile</HT> nariadenia č. 1408/71, ak by členské štáty mohli neuznať osvedčenia E 101 vystavené v prípadoch, ktoré upravuje určitý dohovor o sociálnom zabezpečení, na ktorý toto nariadenie nemá vplyv.</TXT></NP><NP><NO.P>32.</NO.P><TXT>Nepresvedčilo ma ani tvrdenie Komisie, že Rýnske dohody sa stále uplatňujú výlučne v dôsledku článku 7 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71. Hoci z formálneho hľadiska je to nepochybne správne, znamená to, obrazne povedané, prísť dverami s cieľom ihneď odísť oknom. Podľa môjho názoru oveľa viac to súvisí s legislatívnou technikou, než s čímkoľvek iným, a nemalo by to mať rozhodujúcu váhu.</TXT></NP><NP><NO.P>33.</NO.P><TXT>Aby som ilustroval tento posledný bod, uvediem príklad. Predstavme si, že v medzinárodnom obchodnom konaní má dohovor o voľbe práva, akým je Rímsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Otvorený na podpis v Ríme <DATE ISO="19800619">19. júna 1980</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="266" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="1980">Ú. v. ES L 266, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> určiť uplatniteľné právne predpisy, neznamená to, že len čo sa určili príslušné vnútroštátne právne predpisy, na hmotnoprávne riešenie sporu sa budú naďalej uplatňovať všeobecné zásady medzinárodného práva. Aby som nadviazal na tento príklad – tentoraz však použitím nariadenia č. 593/2008<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo <DATE ISO="20080617">17. júna 2008</DATE> o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="177" PAGE.FIRST="6" DATE.PUB="2008">Ú. v. EÚ L 177, s. 6</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> – rovnaká logika si vyžaduje konštatovanie, že ak vnútroštátne právo určilo toto nariadenie, samo osebe to nemá za následok uplatňovanie všeobecných zásad práva Únie v danom spore. Skutočnosť, že voľba práva sa riadi určitým nariadením, je v skutočnosti nepodstatná.</TXT></NP><NP><NO.P>34.</NO.P><TXT>Nakoniec výklad, ktorý navrhujem, sa zdá byť opodstatnený porovnaním s režimom, ktorý zaviedlo nariadenie č. 883/2004<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z <DATE ISO="20040429">29. apríla 2004</DATE> o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="166" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2004">Ú. v. EÚ L 166, s. 1</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 05/005, s. 72). Toto nariadenie zrušilo a nahradilo nariadenie č. 1408/71 s účinnosťou odo dňa uplatňovania nariadenia č. 883/2004 (<DATE ISO="20100501">1. máj 2010</DATE>).</P></NOTE> (hoci sa toto nariadenie neuplatňuje <HT TYPE="ITALIC">ratione temporis</HT>). Článok 8 tohto nariadenia (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0017" ID="QS0017"/>Vzťahy medzi týmto nariadením a inými koordinačnými nástrojmi<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/>) zlúčil články 6 a 7 nariadenia 1408/71, avšak s jedným podstatným rozdielom: viacstranné dohovory uvedené v článku 7 ods. 1 a článku 7 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 1408/71 zmizli. Článok 16 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0018" ID="QS0018"/>Výnimky z článkov 11 až 15<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/>) namiesto toho uvádza, že dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb. Ako vo svojich<?PAGE NO="7"?> pripomienkach konštatuje Komisia, členské štáty, ktoré sú zároveň zmluvnými stranami Rýnskych dohôd, takúto dohodu uzavreli.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Dohoda z <DATE ISO="20101223">23. decembra 2010</DATE> o výnimke z určenia uplatniteľných právnych predpisov pre Rýnskych lodníkov, prijatá podľa článku 16 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.</P></NOTE> Takýto legislatívny vývoj naznačuje, že <HT TYPE="ITALIC">od tejto chvíle</HT> by koordinácia, ktorú priniesli Rýnske dohody, mohla pokojne patriť do pôsobnosti hlavy II nariadenia č. 883/2004 (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0019" ID="QS0019"/>Určenie príslušnosti právnych predpisov<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/>).</TXT></NP><NP><NO.P>35.</NO.P><TXT>Komisia však tvrdí, že výsledok by bol na základe nariadenia č. 883/2004 rovnaký, ako by bol predtým na základe nariadenia č. 1408/71. Hoci sa možno oprávnene pýtať, či nariadenie č. 883/2004 zachováva <HT TYPE="ITALIC">status quo</HT> alebo či v tomto zmysle predchádzajúci režim mení, považujem za veľavravné, že vyššie uvedené členské štáty sa predtým neopierali o článok 17 nariadenia č. 1408/71, ktorý je formulovaný v takmer rovnakom znení ako článok 16 nariadenia č. 883/2004. To znamená, že ak bude Súdny dvor zastávať názor, že režim, ktorý zaviedlo nariadenie č. 883/2004, len potvrdzuje <HT TYPE="ITALIC">status quo</HT>, prejednávané veci by sa vzhľadom na líniu argumentácie uvedenú nižšie mali posudzovať rovnakým spôsobom ako veci, ktoré patria do pôsobnosti hlavy II nariadenia č. 1408/71.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>V rozsudku Brusse (C‑101/83, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1984:187">EU:C:1984:187</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>) Súdny dvor rozhodol, že na pracovníka sa vzťahujú práva podľa nariadenia č. 1408/71 vzhľadom na dvojstrannú dohodu uzavretú v súlade s článkom 17 tohto nariadenia.</P></NOTE> To by viedlo k uplatneniu zásad odvodených z veci FTS<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>C‑202/97, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:75">EU:C:2000:75</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>.</P></NOTE> a na položené otázky (v preformulovanom znení) by sa za týchto okolností malo odpovedať kladne.</TXT></NP><NP><NO.P>36.</NO.P><TXT>Napriek tomu naďalej zastávam názor, že za predpokladu, že páni X a van Dijk sú lodníkmi na Rýne, pôsobnosť nariadenia č. 1408/71 sa na nich nevzťahuje.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>Dôsledky pre osvedčenia E 101</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>37.</NO.P><TXT>Názor, ktorý zastávam v súvislosti s pôsobnosťou nariadenia č. 1408/71, ma vedie k tomu, aby som pre vnútroštátne súdy navrhol odpoveď v tom zmysle, že osvedčenia E 101, ktoré vystavili luxemburské orgány a ktoré stanovujú, že voči pánom X a van Dijk sa uplatňujú luxemburské právne predpisy o sociálnom zabezpečení, sú bez právneho účinku.</TXT></NP><NP><NO.P>38.</NO.P><TXT>Samozrejme, Únia je založená na zásadách právneho štátu. Zásada prenesenia právomocí, ktorá je súčasťou ústavnej štruktúry Európskej únie, je nanajvýš dôležitá. Ak inštitúcia alebo agentúra Únie nemá právomoc, žiadne <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0020" ID="QS0020"/>akty<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="201C" ID="QE0020"/>, ktoré v danej oblasti prijme, nemajú záväzný účinok. To isté platí, ak sú za zabezpečenie praktického výkonu politiky Únie zodpovedné orgány členských štátov a ak opatrenia, ktoré tieto orgány prijímajú, prijímajú v súlade s pravidlami Únie. To je tento prípad, keďže sporné osvedčenia v prejednávaných veciach vystavili príslušné luxemburské orgány podľa nariadenia č. 1408/71 a nariadenia č. 574/72<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Nariadenie Rady (EHS) č. 574/72 z <DATE ISO="19720321">21. marca 1972</DATE>, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="074" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="1972">Ú. v. ES L 74, s. 1</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 05/001, s. 83) v zmenenom a doplnenom znení.</P></NOTE> s cieľom určiť uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení.</TXT></NP><NP><NO.P>39.</NO.P><TXT>Z rovnakého dôvodu, a v súvislosti s odpoveďou na druhú otázku vo veci C‑72/14, skutočnosť, či orgán, ktorý vystavil osvedčenie E 101, tak urobil z dôvodov pohodlnosti alebo z iných dôvodov, nezdá sa byť pre mňa významnou.</TXT></NP><?PAGE NO="8"?><NP><NO.P>40.</NO.P><TXT>Súhlasím preto s holandskou vládou, že osvedčenia E 101, vystavené za okolností, aké sú v prejednávaných veciach, nemajú záväzný účinok. Nemení to ani rozsudok vo veci FTS,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>C‑202/97, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:75">EU:C:2000:75</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>.</P></NOTE> ktorý sa taktiež zaoberal odmietnutím príslušného orgánu jedného členského štátu uznať osvedčenie E 101 vystavené orgánmi iného členského štátu. V tejto veci sa spor obmedzoval na otázku, ktoré ustanovenie hlavy II nariadenia č. 1408/71 správne určovalo pre dotknutých zamestnancov uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení – to znamená, v <HT TYPE="ITALIC">rámci</HT> koordinácie stanovenej v zmysle tohto nariadenia.</TXT></NP><NP><NO.P>41.</NO.P><TXT>Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú a druhú otázku vo veci C‑72/14 a na druhú otázku vo veci C‑197/14 v tom zmysle, že v prípadoch, keď orgány jedného členského štátu vystavili poistenej osobe osvedčenie E 101, ktoré ako uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení voči tejto osobe určuje právne predpisy tohto členského štátu, ale tieto uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení majú byť riadne koordinované prostredníctvom Rýnskych dohôd – otázka, ktorú sú vnútroštátne súdy povinné preveriť – článok 7 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že od orgánov iného členského štátu nevyžaduje uznanie tohto osvedčenia.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P>c)</NO.P><TXT>Podporné úvahy</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>42.</NO.P><TXT>V prípade, že Súdny dvor so mnou nesúhlasí, pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, budú sa zrejme vyžadovať určité ďalšie poznámky.</TXT></NP><NP><NO.P>43.</NO.P><TXT>Hoci sa články 6 a 7 nariadenia č. 1408/71 majú vykladať v tom zmysle, že prednosť (alebo uplatniteľnosť) Rýnskych dohôd vyplýva z tohto samotného nariadenia, a následne, že uvedené nariadenie sa uplatňuje taktiež, vynára sa otázka, aký bude vlastne rozdiel. Článok 7 totiž stanovuje, že Rýnske dohody sa budú naďalej uplatňovať. V tejto súvislosti je nepravdepodobné, že to zmení zásada vzájomného uznávania osvedčení E 101, ako sa uvádza vo veci FTS.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Tamže.</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>44.</NO.P><TXT>Na spresnenie nemožno predpokladať, že osvedčenie, ktoré je vystavené nesprávne podľa hlavy II nariadenia č. 1408/71, by sa malo automaticky uznávať, keď túto otázku riadne upravuje hlava I tohto nariadenia (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0021" ID="QS0021"/>Všeobecné ustanovenia<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="201C" ID="QE0021"/>).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P>Pozri rozsudky Banks a i. (C‑178/97, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:169">EU:C:2000:169</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), Herbosch Kiere (C‑2/05, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:69">EU:C:2006:69</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>) a Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe (C‑115/11, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:606">EU:C:2012:606</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> V dôsledku veci FTS sa judikatúra touto situáciou nezaoberala. Čo však Súdny dvor <HT TYPE="ITALIC">objasnil</HT>, je štandardná povaha hlavy II nariadenia č. 1408/71.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>V tomto zmysle pozri rozsudok Bouman (C‑114/13, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:81">EU:C:2015:81</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 35, a citovanú judikatúru).</P></NOTE> Je pravda, že osvedčenie E 101 v rozsahu, v ktorom stanovuje domnienku pravdivosti svojho obsahu, je pre príslušnú inštitúciu hostiteľského členského štátu záväzné.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P>Pozri okrem iného rozsudok FTS (C‑202/97, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:75">EU:C:2000:75</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 53).</P></NOTE> Súdny dvor však takisto uviedol, že domnienka, ktorá sa spája s osvedčeným vyhlásením vystaveným príslušným orgánom členského štátu, sa nemusí nevyhnutne vzťahovať na otázky, ktoré nepatria do pôsobnosti hlavy II tohto nariadenia (hoci je pravda, že osvedčenie E 101 sa na takéto účely obvykle nevyužíva).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>V tomto zmysle pozri rozsudok vo veci Bouman (C‑114/13, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:81">EU:C:2015:81</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 25 až 27). V tejto veci Komisia taktiež neúspešne tvrdila, že posudzovaný dokument má záväzný účinok; v tomto zmysle pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Bouman (C‑114/13, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:123">EU:C:2014:123</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 28). Pozri tiež rozsudok Adanez‑Vega (C‑372/02, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:705">EU:C:2004:705</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 48, porovnaj bod 36).</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>45.</NO.P><TXT>V prejednávaných veciach vystavili príslušné luxemburské orgány osvedčenia E 101 určujúce, že na pánov X a van Dijka sa uplatní luxemburské sociálne zabezpečenie. Príslušné holandské orgány nesúhlasia. Komisia uvádza, že podľa informácií, ktoré má k dispozícii, zmluvné strany Rýnskych dohôd vystavujú osvedčenia E 101, ktoré určujú uplatniteľné právne predpisy o sociálnom<?PAGE NO="9"?> zabezpečení, z praktických dôvodov, pretože na tento účel neexistuje žiadny formulár.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Je zrejmé, že Súdny dvor toto tvrdenie nemôže overiť. Neuniklo však mojej pozornosti, že Správne centrum pre sociálne zabezpečenie lodníkov na Rýne vydalo určité štandardné formuláre v rámci systému, ktorý sa zaviedol na základe Rýnskych dohôd. Tieto formuláre sú priložené, okrem iného, k uzneseniu č. 2 z <DATE ISO="19890302">2. marca 1989</DATE>; k uzneseniu č. 3 z <DATE ISO="19891013">13. októbra 1989</DATE> a č. 5 z <DATE ISO="19900327">27. marca 1990</DATE> (nahradené uznesením č. 7 z <DATE ISO="20070626">26. júna 2007</DATE>). Všetky tieto formuláre a uznesenia možno stiahnuť z internetovej stránky Ústrednej komisie pre plavbu na Rýne (http://www.ccr‑zkr.org).</P></NOTE> Keďže však Súdny dvor musí svoju odpoveď vysloviť za predpokladu, že obaja muži <HT TYPE="ITALIC">sú</HT> lodníkmi na Rýne – skutočnosť, ktorú Komisia nespochybňuje – a že nemá právomoc rozhodovať spory medzi zmluvnými stranami týkajúce sa správneho výkladu Rýnskych dohôd (pozri body 22 a 23 vyššie), na účely týchto konaní možno predpokladať, že hlava II nariadenia č. 1408/71 sa neuplatní. Luxemburským osvedčeniam by sa preto nemala pripisovať o nič väčšia váha, než akémukoľvek inému osvedčenému vyhláseniu vystavenému príslušným orgánom členského štátu vo veci, ktorá nepatrí do pôsobnosti hlavy II nariadenia. Možnosť, že takéto vyhlásenie by mohlo mať z praktických dôvodov podobu formulára osvedčenia E 101, by nemala tento aspekt zatieniť.</TXT></NP><NP><NO.P>46.</NO.P><TXT>V prípade, že Súdny dvor rozhodne, že táto otázka patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, pridržiavam sa odpovede, ktorú som navrhol v bode 41 vyššie.</TXT></NP></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P>C –</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Druhá otázka: obmedzenia doktríny acte clair</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Predbežné pripomienky</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>47.</NO.P><TXT>Prvá otázka vo veci C‑197/14 vyvoláva dôležité otázky týkajúce sa doktríny <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>. Túto doktrínu, vzhľadom na rozsiahle množstvo literatúry týkajúcej sa tejto témy, netreba ďalej predstavovať. V prejednávanej veci sa od Súdneho dvora konkrétne požaduje výklad podmienky, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0022" ID="QS0022"/>vnútroštátny súd alebo tribunál musí byť presvedčený, že daná otázka je rovnako jasná súdom ostatných členských štátov ako aj Súdnemu dvoru<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="201C" ID="QE0022"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Rozsudok Cilfit a i. (C‑283/81, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1982:335">EU:C:1982:335</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 16).</P></NOTE>. Základná otázka, ktorú položil Hoge Raad, znie nasledovne: je pre súd posledného stupňa nemožné opierať sa o doktrínu <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>, keď súd nižšieho stupňa z rovnakého členského štátu položil Súdnemu dvoru rovnakú alebo podobnú otázku týkajúcu sa práva Únie?</TXT></NP><NP><NO.P>48.</NO.P><TXT>Hoge Raad sa obáva, že kladná odpoveď na prvú otázku vo veci C‑197/14 by znamenala, že najvyšší súd členského štátu, ktorý chce zrušiť rozsudok súdu nižšieho stupňa z dôvodu, že právo Únie vykladá inak než súd nižšieho stupňa, by bol v každom prípade taktiež povinný najprv požiadať Súdny dvor o názor na danú otázku.</TXT></NP><NP><NO.P>49.</NO.P><TXT>Pán van Dijk uvádza, že vo veci samej nie sú splnené podmienky doktríny <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>. Podľa jeho názoru však stačí, aby súd posledného stupňa počkal, kým Súdny dvor odpovie na návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý mu predložil súd nižšieho stupňa. Grécka vláda a Komisia s jeho názorom v podstate súhlasia.</TXT></NP><NP><NO.P>50.</NO.P><TXT>Holandská vláda predpokladá, že samotná skutočnosť, že súd alebo tribunál členského štátu mohol Súdny dvor požiadať o usmernenie, automaticky neznamená, že ide o <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0023" ID="QS0023"/>rozumné pochybnosti<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="201C" ID="QE0023"/> v zmysle judikatúry. Nemecká vláda s týmto názorom v podstate súhlasí a okrem toho tvrdí, že do úvahy by sa mala vziať kvalita interpretačného názoru súdu nižšieho stupňa, a že by bolo neprijateľné, aby zjavne nesprávne stanovisko, ktoré prijal súd nižšieho stupňa, mohlo zastaviť procesnú efektívnosť, ktorú poskytuje doktrína <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>.</TXT></NP><?PAGE NO="10"?><NP><NO.P>51.</NO.P><TXT>Hneď na začiatku by som pripomenul, že hlavným cieľom článku 267 tretieho odseku ZFEÚ je predísť tomu, aby sa v ktoromkoľvek členskom štáte zaviedla vnútroštátna judikatúra, ktorá nie je v súlade s pravidlami práva Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Pozri okrem iného rozsudky Hoffmann‑Laroche (C‑107/76, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1977:89">EU:C:1977:89</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 5) a Pedro IV Servicios (C‑260/07, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:215">EU:C:2009:215</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 32).</P></NOTE> Odráža sa to v znení článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ktorý z jazykového hľadiska ponecháva vnútroštátnym súdom posledného stupňa malý manévrovací priestor.</TXT></NP><NP><NO.P>52.</NO.P><TXT>Rozsudok vo veci Cilfit a i.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>Vec 283/81, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1982:335">EU:C:1982:335</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>.</P></NOTE> však dal vnútroštátnym súdom posledného stupňa ako vrcholovým súdom zodpovedným za decentralizované uplatňovanie práva Únie<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok Parfums Christian Dior (C‑337/95, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1997:517">EU:C:1997:517</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 25) a stanovisko 1/09, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:123">EU:C:2011:123</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 84 až 85.</P></NOTE> možnosť, za určitých okolností, prevziať na seba zodpovednosť za vyriešenie otázky týkajúcej sa práva Únie.</TXT></NP><NP><NO.P>53.</NO.P><TXT>Podmienky spojené s doktrínou <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> vyžadujú na prvý pohľad odvahu. Základná podmienka, podľa ktorej <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0024" ID="QS0024"/>správne uplatňovanie práva [Únie] je také jednoznačné, že neexistuje priestor na rozumné pochybnosti o tom, akým spôsobom treba na nastolenú otázku odpovedať<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="201C" ID="QE0024"/>, nie je naformulovaná voľne. Navyše táto podmienka je dvojnásobne podmienená. Po prvé vnútroštátny súd posledného stupňa <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0025" ID="QS0025"/>musí byť presvedčený, že daná otázka je rovnako jasná súdom ostatných členských štátov ako aj Súdnemu dvoru<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/>. Po druhé musia sa zohľadniť charakteristické znaky práva Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Ktorými podľa Súdneho dvora sú: jazyková rozmanitosť v právnych textoch, používanie odbornej terminológie a osobitné metódy interpretácie; pozri rozsudok Cilfit a i. (C‑283/81, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1982:335">EU:C:1982:335</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 16 až 20).</P></NOTE> Krátko po zrodení doktríny <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> to jedného autora viedlo k vyhláseniu, že ide o <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0026" ID="QS0026"/>jedinečne dôkladný<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/>, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0027" ID="QS0027"/>taktický ťah<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/> a nástroj <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0028" ID="QS0028"/>na zvýšenie a posilnenie kontroly zo strany [Súdneho dvora]<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Pozri RASMUSSEN, H.: The European Court’s Acte Clair Strategy in C.I.L.F.I.T. Or: Acte Clair, of Course! But What does it Mean?. 9 EL Rev., 1984, s. 242 a 243.</P></NOTE>.</TXT></NP><NP><NO.P>54.</NO.P><TXT>Dokonca z prostredia Súdneho dvora bol spôsob formulácie rozsudku vo veci Cilfit a i.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>Vec 283/81, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1982:335">EU:C:1982:335</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>.</P></NOTE> opísaný ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0029" ID="QS0029"/>hmlistý<QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Stix‑Hackl vo veci Intermodal Transports (C‑495/03, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:215">EU:C:2005:215</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 84). Bývalý sudca Edward použil výraz <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0030" ID="QS0030"/>nie ideálny<QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="201C" ID="QE0030"/>; pozri EDWARD, D.: CILFIT and Foto‑Frost in their Historical and Procedural Context. In: MADURO, M., AZOULAI, L. (eds.): <HT TYPE="ITALIC">The Past and Future of EU Law. The Classics of EU Law Revisited on the 50<HT TYPE="SUP">th</HT> Anniversary of the Rome Treaty 2010</HT>. Hart, 2010, s. 179.</P></NOTE>. Väčšia vlna kritiky sa však vzniesla vo vzťahu k samotnej povinnosti položiť prejudiciálnu otázku, ktorá doktrínu <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> vytvára, a v zmysle ktorej sa má táto doktrína chápať. Napríklad je známy návrh generálneho advokáta Jacobsa vo veci, ktorá sa týkala otázky, či sa určité dámske odevy majú na colné účely klasifikovať ako pyžamá, aby sa táto povinnosť zásadne reformovala, a to prostredníctvom väčšej miery zdržanlivosti zo strany Súdneho dvora.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Wiener SI (C‑338/95, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1997:352">EU:C:1997:352</NO.ECLI></REF.DOC.ECR> a najmä body 18 až 21).</P></NOTE> Generálny advokát Ruiz‑Jarabo zašiel tak ďaleko, že povinnosť položiť prejudiciálnu otázku prirovnal k legende o Sizyfovi.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0041"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Gaston Schul Douane‑expediteur (C‑461/03, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:415">EU:C:2005:415</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 2 až 4).</P></NOTE> Naopak, hoci generálny advokát Tizzano uznal, že kritériá <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> nie sú neomylné, túto doktrínu obhajoval v jej pôvodnom znení.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0042"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Lyckeskog (C‑99/00, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:108">EU:C:2002:108</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 60 až 76, a najmä bod 65).</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>55.</NO.P><TXT>Zo širšej perspektívy sa však mnohé pochybnosti o právom uznávanej povinnosti položiť prejudiciálnu otázku postupom času našťastie odstránili. Aby som postupoval chronologicky, Súdny dvor ešte dávno pred rozsudkom vo veci Cilfit a i.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0043"><P>Vec 283/81, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1982:335">EU:C:1982:335</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>.</P></NOTE> pohotovo objasnil, že článok 267 tretí odsek ZFEÚ má svoje medze. Vo veci Da Costa a i., ktorá sa týka najmä situácií, ktoré sú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0031" ID="QS0031"/>v podstate totožné<?PAGE NO="11"?> s otázkou, ktorá už bola predmetom konania o prejudiciálnej otázke v podobnej veci<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="201C" ID="QE0031"/>, Súdny dvor rozhodol, že moc jeho rozhodnutí <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0032" ID="QS0032"/>môže povinnosť [položiť prejudiciálnu otázku] zbaviť jej účelu, a teda aj jej podstaty<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="201C" ID="QE0032"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0044"><P>Spojené veci C‑28/62 až C‑30/62, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1963:6">EU:C:1963:6</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 38).</P></NOTE>, čím uznal právnu hodnotu precedensu. To však nie je jediný rozsudok pred rozsudkom Cilfit a i., ktorý predstavuje rozumný výklad tejto povinnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0045"><P>V rozsudku Hoffmann‑Laroche (C‑107/76, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1977:89">EU:C:1977:89</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 5 a 6) Súdny dvor potvrdil, že povinnosť položiť prejudiciálnu otázku sa na súd posledného stupňa nevzťahuje v konaní o nariadení predbežného opatrenia za predpokladu, že účastníci konania majú možnosť urovnať spor v konaní vo veci samej, a že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa počas tohto konania môže Súdnemu dvoru predložiť. Pozri tiež rozsudok Morson a Jhanjan (C‑35/82 a C‑36/82, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1982:368">EU:C:1982:368</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 9 a 10).</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>56.</NO.P><TXT>Okrem toho, ako všetci vieme, keď o pár rokov neskôr generálny advokát Capotorti varoval Súdny dvor pred oslabením povinnosti položiť prejudiciálnu otázku z dôvodu uznania doktríny <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0046"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Capotorti vo veci Cilfit a i. (C‑283/81, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1982:267">EU:C:1982:267</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, a najmä bod 4).</P></NOTE> ako otázky týkajúcej sa práva Únie, Súdny dvor nesúhlasil.</TXT></NP><NP><NO.P>57.</NO.P><TXT>Posledná vec<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0047"><P>Mal by som však spomenúť aj rozsudok Parfums Christian Dior (C‑337/95, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1997:517">EU:C:1997:517</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 30). V tejto veci Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd posledného stupňa, ktorý je podľa medzinárodného práva povinný položiť otázku týkajúcu sa právneho výkladu súdu zriadenému na tento účel (<HT TYPE="ITALIC">in casu</HT> súd Beneluxu), je zbavený svojej povinnosti položiť prejudiciálnu otázku podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, za predpokladu, že medzinárodný súd je sám povinný položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku na základe tohto ustanovenia, a že to tak skutočne robí.</P></NOTE> tiež svedčí o tom, že povinnosť položiť prejudiciálnu otázku sa postupom času pomaly, ale iste, oslabila, niektorí môžu povedať, že sa narušila. Vo veci Intermodal Transports Súdny dvor potvrdil, že skutočnosť, že správne orgány môžu zastávať iný názor, pokiaľ ide o správny prístup, ktorý sa má prijať v konaní pred súdom posledného stupňa, nevylučuje možnosť spoliehať sa na doktrínu <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0048"><P>Rozsudok Intermodal Transports (C‑495/03, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:552">EU:C:2005:552</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 35).</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>58.</NO.P><TXT>Je však pravda, že v prípade preskúmavania <HT TYPE="ITALIC">platnosti</HT> aktov prijatých inštitúciami Únie, Súdny dvor takýto flexibilný nebol. Napriek vyhraneným názorom svojho generálneho advokáta Súdny dvor vo veci Gaston Schul rozhodol, že dôvody, ktoré môžu vnútroštátny súd posledného stupňa zbaviť jeho povinnosti podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ sa nevzťahujú na otázky týkajúce sa platnosti aktov EÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0049"><P>Pozri rozsudok Gaston Schul Douane‑expediteur (C‑461/03, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:742">EU:C:2005:742</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 19).</P></NOTE> Bolo to tak napriek tomu, že Súdny dvor v predchádzajúcej veci rozhodol o neplatnosti obdobných ustanovení porovnateľného právnych predpisov Únie.</TXT></NP><NP><NO.P>59.</NO.P><TXT>Základ je teda pripravený, teraz budem skúmať otázku, ktorú Hoge Raad položil Súdnemu dvoru.</TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Posúdenie</TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>Je <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> vylúčené, ak súd nižšieho stupňa v rámci toho istého členského štátu požiada Súdny dvor, aby rozhodol o podobnej otázke?</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>60.</NO.P><TXT>Vzhľadom na postupné opätovné prispôsobovanie povinnosti položiť prejudiciálnu otázku v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ako sa uvádza vyššie, si kladiem otázku, či by v súčasnosti nebolo vhodné, aby Súdny dvor takpovediac objasnil doktrínu <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>.</TXT></NP><NP><NO.P>61.</NO.P><TXT>Osobne som pevne presvedčený, že nie je vylúčené, aby sa vnútroštátny súd posledného stupňa odvolával na doktrínu <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> len z toho dôvodu, že súd nižšieho stupňa z rovnakého členského štátu položil Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa rovnakého alebo podobného sporu. Prečo to tak je objasňujú tri základné východiská.</TXT></NP><?PAGE NO="12"?><NP><NO.P>62.</NO.P><TXT>Po prvé zo <HT TYPE="ITALIC">štrukturálneho hľadiska</HT> sa časy od vynesenia rozsudku Cilfit a i. zásadne zmenili. V roku 1982 pozostávali Európske hospodárske spoločenstvá z 10 členských štátov so 7 oficiálnymi pracovnými jazykmi. V roku 2015 je však Únia sofistikovanejšou úniou s viac ako 28 právnymi systémami, s 24 oficiálnymi pracovnými jazykmi, s oveľa širším poľom pôsobnosti, a jasnou inováciou, ktorú priniesla Lisabonská zmluva, je väčší dôraz Únie na postavenie vnútroštátnych (najvyšších) súdov podľa článku 19 ods. 2 ZFEÚ. Ak by sme sa riadili prísnym výkladom judikatúry, existencia <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0033" ID="QS0033"/>pravej<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/> situácie <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> by bola v najlepšom prípade rovnako pravdepodobná ako stretnutie s jednorožcom.</TXT></NP><NP><NO.P>63.</NO.P><TXT>Po druhé systém <HT TYPE="ITALIC">bŕzd a protiváh</HT>, ktorý sa vzťahuje k článku 267 tretiemu odseku ZFEÚ, sa tiež rozvinul. Komisia uznáva povinnosť dohliadať na spôsob, akým vnútroštátne súdy posledného stupňa využívajú doktrínu <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0050"><P>Pozri LENAERTS, K., MASELIS, I., GUTMAN, K. (NOWAK, J., ed.): <HT TYPE="ITALIC">EU Procedural Law</HT>. 1<HT TYPE="SUP">st</HT> ed., Oxford, 2014, s. 102, ktorí citujú odpoveď predsedu Komisie Thorna z <DATE ISO="19830725">25. júla 1983</DATE> na parlamentnú otázku (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="268" PAGE.FIRST="25" DATE.PUB="1983">Ú. v. ES C 268, s. 25</REF.DOC.OJ>) a dobre známu žalobu pre nesplnenie povinnosti, ktorú podala Komisia proti Švédskemu kráľovstvu, týkajúcu sa údajného nesplnenia článku 267 tretieho odseku ZFEÚ zo strany Högsta domstolen (Najvyšší súd, Švédsko) [odôvodnené stanovisko 2003/2161, C (2004) 3899 z <DATE ISO="20041013">13. októbra 2004</DATE>]. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Lyckeskog (C‑99/00, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:108">EU:C:2002:108</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 65).</P></NOTE> Okrem toho rozsudok Cilfit a i. sa vyniesol takmer o desaťročie skôr než rozsudok vo veci Francovich a i.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0051"><P>Rozsudok Francovich (C‑6/90 a C‑9/90, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1991:428">EU:C:1991:428</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Vec Köbler<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0052"><P>Rozsudok Köbler (C‑224/01, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2003:513">EU:C:2003:513</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Tento rozsudok výslovne odkazuje na povinnosť položiť prejudiciálnu otázku podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, pozri bod 55.</P></NOTE> bola o dobrých 20 rokov neskôr. V súčasnosti sa pred Súdnym dvorom<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0053"><P>Pozri implicitne rozsudok Komisia/Španielsko [C‑154/08, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:695">EU:C:2009:695</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 64 až 66 (pozri tiež bod 126)] a v tomto zmysle stanovisko 1/09 (<REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:123">EU:C:2011:123</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, body 84 až 87. Ako aktuálny príklad pozri vec Ferreira da Silva e Brito a i., C‑160/14, ktorá sa momentálne prejednáva.</P></NOTE> a Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0034" ID="QS0034"/>ESĽP<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/>)<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0054"><P>ESĽP pri mnohých príležitostiach uviedol, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0035" ID="QS0035"/>vnútroštátne súdy, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, a ktoré odmietajú položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu právnych predpisov EÚ, ktorá bola pred nimi vznesená, sú povinné uviesť dôvody ich odmietnutia na základe výnimiek stanovených v judikatúre Súdneho dvora. Sú teda povinné uviesť dôvody, prečo považujú danú otázku za irelevantnú, že dotknuté ustanovenie právnych predpisov EÚ už Súdny dvor vyložil, alebo že správne uplatňovanie právnych predpisov EÚ je také jasné, že neexistuje priestor na rozumné pochybnosti<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/>, pozri, okrem iného, rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20120410">10. apríla 2012</DATE>, Vergauwen a i. v. Belgicko (dec.), č. 4832/04, § 90 a citovanú judikatúru [<HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>].</P></NOTE> pravidelne prejednávajú veci týkajúce sa údajného porušenia povinnosti položiť prejudiciálnu otázku v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.</TXT></NP><NP><NO.P>64.</NO.P><TXT>Po tretie jednoducho je pravda, že vnútroštátne súdy posledného stupňa v praxi nevylučujú využívanie doktríny <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> (explicitne alebo implicitne), a to aj keď rozhodnutia, voči ktorým boli podané odvolania, alebo menšina orgánu, ktorý rozhodol, vyjadrujú názorové rozdiely.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0055"><P>Pozri okrem iného rozhodnutia House of Lords (Spojené kráľovstvo) vo veci Regina v. London Boroughs Transport Committee [1992] 1 CMLR 5, najmä v bode [45]; Court of Appeal (England &amp; Wales) (Spojené kráľovstvo) vo veci Mighell v. Reading a i. [1998] EWCA Civ 1465, v bode [35]; House of Lords vo Three Rivers DV v. Bank of England (č. 3) [2000] 3 CMLR 205; Högsta domstolen (Najvyšší súd) (Švédsko) vo veci NJA [2004] 735; Vestre Landsret (Západný vrchný súd) (Dánsko), ako súd posledného stupňa vo veci UFR [2007] 54 [mimoriadne zmenený zo strany Højesteret (Najvyšší súd) (Dánsko) vo veci UFR [2011] 539 na základe rozsudku Mickelsson a Roos (C‑142/05, EÚ:C:2009:336)]; Supreme Court (Spojené kráľovstvo) vo veci The Office of Fair Trading v. National plc a i. [2009] UKSC 6, najmä v bode [49], a portugalské rozhodnutia, najmä vec C‑160/14 Ferreira da Silva e Brito a i., ktorá sa momentálne prejednáva.</P></NOTE> Vzhľadom na uvedené by som považoval za nerozumné, aby Súdny dvor presadzoval najužší z výkladov pôsobnosti podmienok, ktoré sa spájajú s touto doktrínou. Ak by tak urobil, bolo by to zrejme v rozpore s realitou, ako aj s duchom spolupráce, ktorou sa vzťah medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi (najvyššími) súdmi vyznačuje.</TXT></NP><NP><NO.P>65.</NO.P><TXT>Keď sa vrátime k prejednávanej otázke, od Súdneho dvora sa nepožadovalo, aby objasnil pojmy <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0036" ID="QS0036"/>pochybnosti<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/> (tobôž nie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0037" ID="QS0037"/>rozumné pochybnosti<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="201C" ID="QE0037"/>) alebo <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0038" ID="QS0038"/>jasnosť<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="201C" ID="QE0038"/>. Zo znenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑197/14 vyplýva, že Hoge Raad nemá žiadne pochybnosti, čo sa týka prístupu, ktorý sa má prijať v konaní, ktoré pred ním prebieha.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0056"><P>Hoge Raad odkazuje na svoju vlastnú judikatúru, konkrétne na rozsudok z <DATE ISO="20131011">11. októbra 2013</DATE> č. 12/04012, ECLI:NL:HR:2013:CA0827, v ktorom rozhodol, že osvedčeniu E 101 sa nemôže pripisovať žiaden význam, pokiaľ bolo vystavené rýnskemu lodníkovi. Pán van Dijk taktiež uvádza rozsudok Hoge Raad z <DATE ISO="20111209">9. decembra 2011</DATE>, č. 10/03927, ECLI:NL:HR:2011:BQ2938, s údajne podobným výsledkom, čo sa týka osvedčenia E 106.</P></NOTE> Od Súdneho dvora sa jednoducho<?PAGE NO="13"?> požaduje, aby objasnil, či skutočnosť, že súd nižšieho stupňa vyjadruje pochybnosti, v konečnom dôsledku znamená, že z toho dôvodu musí byť aj súd posledného stupňa na pochybách. Účinkom váhania súdu nižšieho stupňa by bolo prinajmenšom to, že samotný súd posledného stupňa by už viac nemohol prevziať zodpovednosť za vyriešenie otázky týkajúcej sa práva Únie.</TXT></NP><NP><NO.P>66.</NO.P><TXT>Ako však už skôr uviedla generálna advokátka Stix‑Hackl, jasnosti správneho výkladu vo všeobecnosti neodporuje skutočnosť, že ustanovenie môže byť jasne chápané dvoma spôsobmi.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0057"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Stix‑Hackl vo veci Intermodal Transports (C‑495/03, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:215">EU:C:2005:215</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 110).</P></NOTE></TXT></NP><NP><NO.P>67.</NO.P><TXT>Ako som porozumel, na výraz <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0039" ID="QS0039"/>vnútroštátny súd alebo tribunál musí byť presvedčený, že otázka je rovnako jasná súdom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/>, by sa malo hľadieť rovnako ako na ďalšie kvalifikačné znaky, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku Cilfit a i. (pozri bod 53 vyššie). Túto podmienku preto nemožno chápať absolútne. Treba ju skôr chápať v tom zmysle, že sudcovia súdu posledného stupňa, ktorí o danej veci rozhodujú, musia byť <HT TYPE="ITALIC">vo svojich mysliach</HT> presvedčení o tom, že ostatní sudcovia by s nimi súhlasili. Rozumiem tomu tak, že okolnosti uvedené v bodoch 16 až 20 rozsudku vo veci Cilfit a i. predstavujú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0040" ID="QS0040"/>súbor nástrojov<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/> na určenie, či môžu existovať rozumné pochybnosti. Treba ich chápať skôr ako varovné znamenia než ako prísne kritériá a v rámci nestranného výkladu im nepripisovať iný než bežný význam.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0058"><P>Pozri v tomto zmysle EDWARD, D., c. d., s. 178.</P></NOTE> Takže na rozdiel od niektorých autorov<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0059"><P>Pozri najmä BROBERG, M., FENGER, N.: <HT TYPE="ITALIC">Preliminary References to the European Court of Justice</HT>. 2<HT TYPE="SUP">nd</HT> ed., Oxford, 2014, s. 240 – 246.</P></NOTE> nie som schopný vykladať rozsudok Cilfit a i. v tom zmysle, že uvádza, že rozumné pochybnosti možno objektívne určiť len poukázaním na rozdiely v interpretačnom názore medzi členmi justície. Vec Cilfit a i. sa vskutku týkala situácie, keď sa vnútroštátny súd posledného stupňa Súdneho dvora pýtal, či je vôbec mysliteľné, aby neexistovala povinnosť položiť Súdnemu dvoru nevyriešenú otázku týkajúcu sa práva Únie. Po tom, ako Súdny dvor na túto otázku odpovedal z principiálneho hľadiska kladne, pokúsil sa určiť podmienky, ktoré sú s jeho rozhodnutím spojené, tak, aby sa zabránilo vzniku justičného sporu. Na druhej strane rozsudok Cilfit a i. neposkytuje žiadne závery, ktoré by bolo treba vyvodiť, ak by justičný spor v skutočnosti vznikol, ako to je v prejednávaných veciach.</TXT></NP><NP><NO.P>68.</NO.P><TXT>V tomto zmysle sa mi zdá byť menej dôležité, či môže prípadný spor vyvolať sudca z iného členského štátu alebo sudca z toho istého členského štátu. Koniec koncov Súdny dvor zdôraznil <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0041" ID="QS0041"/>riziko odchýlok v súdnych rozhodnutiach v <HT TYPE="ITALIC">rámci Spoločenstva</HT><QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0060"><P>Pozri rozsudok vo veci Intermodal Transports (C‑495/03, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:552">EU:C:2005:552</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 33). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>, ktoré – vzhľadom na osobitný cieľ článku 267 tretieho odseku ZFEÚ zabrániť vzniku súboru vnútroštátnej judikatúry, ktorá nie je v súlade s pravidlami práva Spoločenstva, v <HT TYPE="ITALIC">ktoromkoľvek</HT> členskom štáte – by <HT TYPE="ITALIC">a priori</HT> zahŕňalo vnútroštátnu situáciu. Iný názor by vlastne nemal veľký zmysel vzhľadom na členské štáty, v rámci ktorých sa uplatňujú odlišné právne systémy, ako napríklad v Spojenom kráľovstve. Okrem toho, hoci sa s nimi v kontexte článku 267 ZFEÚ samozrejme nezaobchádza rovnako, zdá sa byť žiaduce prijať jednotný prístup vo vzťahu medzi vnútroštátnymi súdmi nižšieho stupňa a súdmi posledného stupňa: ak súd nižšieho stupňa nie je viazaný rozhodnutím vnútroštátneho súdu posledného stupňa, ktoré je podľa súdu nižšieho stupňa v rozpore s právom Únie,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0061"><P>Rozsudok vo veci Elchinov (C‑173/09, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:581">EU:C:2010:581</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 27) a citovaná judikatúra.</P></NOTE> prečo by mal byť potom vnútroštátny súd posledného stupňa viazaný rozdielnym názorom, ktorý vyjadruje súd nižšieho stupňa?</TXT></NP><?PAGE NO="14"?><NP><NO.P>69.</NO.P><TXT>Môj názor sa teda v podstate zostručňuje k tomuto: ak si je vnútroštátny súd posledného stupňa natoľko istý svojím vlastným výkladom, aby na seba prevzal zodpovednosť (a možno vinu) za vyriešenie otázky týkajúcej sa práva Únie bez pomoci Súdneho dvora, mal by mať na to právny nárok. V takej situácii však existuje malý háčik: možnosť podať proti členskému štátu súdu posledného stupňa žalobu pre porušenie povinnosti položiť prejudiciálnu otázku alebo nesprávne uplatňovanie práva Únie. Je to riziko, ktoré musí znášať sám tento súd.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0062"><P>V tomto zmysle pozri rozsudok vo veci Intermodal Transports (C‑495/03, <REF.DOC.ECR><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:552">EU:C:2005:552</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, bod 37). Nedávne príklady vnútroštátnych rozhodnutí týkajúcich sa odmietnutia súdu posledného stupňa položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku sú rozsudok Sofijski gradski săd (Mestský súd v Sofii) (Bulharsko) z <DATE ISO="20140103">3. januára 2014</DATE> vo veci Pretsiz 2 EOOD v. Bulharsko, vec č. 1782/2013; rozsudok Ustavno sodišče Republike Slovenije (Ústavný súd) (Slovinsko) z 21. novembra roku 2013, ECLI:SI:USRS:2013:Up.1056.11; rozsudok Alkotmánybíróság (Ústavný súd) (Maďarsko) z <DATE ISO="20140519">19. mája 2014</DATE>, vec č. 3165/2014, a uznesenie Bundesverfassungsgericht (Ústavný súd) (Nemecko) z <DATE ISO="20140828">28. augusta 2014</DATE>, vec č. 2 BvR 2639/09.</P></NOTE></TXT></NP></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>Existuje povinnosť počkať na výsledok návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal súd nižšieho stupňa?</TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>70.</NO.P><TXT>Hoci si nemyslím, že pochybnosť, ktorú vyjadril súd nižšieho stupňa toho istého členského štátu, vylučuje možnosť využitia <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>, prvá otázka Hoge Raad, tak ako je sformulovaná, poukazuje na možnosť, že by sa od neho samotného mohlo požadovať položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, alebo že by možno musel počkať na výsledok nezávislého konania o prejudiciálnej otázke, ktoré začalo na návrh súdu nižšieho stupňa týkajúceho sa, povedal by som, v podstate rovnakej otázky o práve Únie.</TXT></NP><NP><NO.P>71.</NO.P><TXT>Takáto situácia sa vyznačuje určitými osobitosťami. Samozrejme, napriek návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal súd nižšieho stupňa, môže súd posledného stupňa stále zastávať názor, že neexistujú žiadne rozumné pochybnosti o správnom prístupe, a že nie je potrebné trpezlivo čakať, kým Súdny dvor v danej veci rozhodne, čo môže trvať značný čas. Tento názor dokážem pochopiť.</TXT></NP><NP><NO.P>72.</NO.P><TXT>Stále však ostáva otvorená otázka, či sa za takýchto okolností môže na základe povinnosti vnútroštátnych súdov posledného stupňa konať v lojálnej spolupráci so Súdnym dvorom, ktorá je zakotvená v článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, požadovať od súdu posledného stupňa, aby počkal na rozhodnutie Súdneho dvora. Hoci ide o zriedkavú príležitosť, aby sa rozumné uplatňovanie doktríny <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> vnímalo odlišne od vnímania Súdneho dvora, toto riziko nemožno úplne vylúčiť.</TXT></NP><NP><NO.P>73.</NO.P><TXT>Napriek tomu povinnosť lojálnej spolupráce neposkytuje jasný právny základ, z ktorého by som mohol odvodiť povinnosť počkať na výsledok konania pred Súdnym dvorom. Koniec koncov otázka položená súdom nižšieho stupňa napríklad vôbec nemusí patriť do právomoci Súdneho dvora alebo môže byť vyhlásená za zjavne neprípustnú napríklad z dôvodu, že nespĺňa minimálne požiadavky stanovené v rokovacom poriadku. Spor sa taktiež môže urovnať zmierom v priebehu konania pred Súdnym dvorom. Požiadavka, aby súd posledného stupňa prerušil konanie, by preto zjavne ohrozila procesnú efektívnosť, ako aj rýchly výkon spravodlivosti. Vzhľadom na rozsudok vo veci Köbler by som však v tejto súvislosti nevylúčil možnosť, že za určitých okolností by mohlo byť múdrejšie počkať na rozsudok Súdneho dvora.</TXT></NP></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="15"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P>IV –</NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP><NO.P>74.</NO.P><TXT>Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Gerechtshof te ’s‑Hertogenbosch a Hoge Raad (Holandsko) takto:</TXT><P><LIST TYPE="DASH"><ITEM><P>V prípadoch, keď orgány členského štátu vystavili poistenej osobe osvedčenie E 101, ktoré ako uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení voči tejto osobe určuje právne predpisy tohto členského štátu, ale tieto uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení majú byť riadne koordinované prostredníctvom Dohody z <DATE ISO="19500727">27. júla 1950</DATE> o sociálnom zabezpečení lodníkov na Rýne, ktorá bola revidovaná <DATE ISO="19610213">13. februára 1961</DATE> a následne <DATE ISO="19791130">30. novembra 1979</DATE> (otázka, ktorú sú vnútroštátne súdy povinné preveriť), článok 7 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo <DATE ISO="19710614">14. júna 1971</DATE> o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, sa má vykladať v tom zmysle, že od orgánov iného členského štátu nevyžaduje uznanie tohto osvedčenia.</P></ITEM><ITEM><P>Od vnútroštátneho súdu posledného stupňa, ktorý zastáva názor, že správne uplatňovanie práva Únie na otázku, o ktorej sa má rozhodnúť, je také jednoznačné, že neexistuje priestor na rozumné pochybnosti, sa nepožaduje, aby podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku len z toho dôvodu, že súd nižšieho stupňa z rovnakého členského štátu podal návrh na začatie prejudiciálneho konania o rovnakej otázke týkajúcej sa práva Únie.</P></ITEM></LIST></P></NP></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>