1.

Prejednávaným odvolaním (bývalý) ( 2 ) úradník Generálneho sekretariátu Rady navrhuje zrušiť rozsudok Všeobecného súdu z 10. apríla 2024, AL/Komisia ( 3 ).

2.

Napadnutým rozsudkom bolo potvrdené rozhodnutie Európskej komisie ( 4 ), ktorým bolo nariadené vymáhanie určitých platieb uskutočnených v prospech odvolateľa z titulu rodinných prídavkov.

3.

Súdny dvor disponuje ustálenou judikatúrou, podľa ktorej sa má zákonnosť aktu spôsobujúceho ujmu, ktorý bol napadnutý žalobou o neplatnosť, v zásade posudzovať vzhľadom na skutkové a právne okolnosti existujúce v čase jeho prijatia.

4.

Teraz treba určiť, či Všeobecný súd skreslil skutkový stav z dôvodu, že nezohľadnil retroaktívne účinky právoplatného vnútroštátneho rozsudku, ktorý bol riadne založený do spisu a vydaný po prijatí aktu spôsobujúceho ujmu, ale pred skončením písomnej časti konania o žalobe o neplatnosť.

I.

Právny rámec. Služobný poriadok úradníkov ( 5 )

5.

Podľa článku 85:

II.

Skutkové okolnosti predchádzajúce sporu

6.

Okolnosti predchádzajúce sporu sú podrobne uvedené v bodoch 2 až 13 napadnutého rozsudku. Spomeniem len tie z nich, ktoré sú relevantné pre tieto návrhy.

7.

AL bol vymenovaný za úradníka 1. decembra 2007 a pridelený na Generálny sekretariát Rady v Belgicku.

8.

Dňa 28. júla 2010 príslušný rumunský orgán rozhodol o zverení dvoch detí do pestúnskej starostlivosti AL. ( 6 ) Bolo povolené ich presťahovanie do Belgicka, kde mali bývať s AL a s jeho manželkou.

9.

Na základe článku 2 prílohy VII služobného poriadku AL požiadal o priznanie príspevku na nezaopatrené deti, ktorý mu bol priznaný a vyplácaný od 1. augusta 2010 do 31. júla 2013. ( 7 ) Na podporu svojej žiadosti predložil konzulárne dokumenty rovnocenné súhlasu rodičov.

10.

Dňa 30. januára 2013 Komisia pre ochranu detí na základe spoločnej žiadosti AL a rodičov detí, podanej 16. októbra 2012, prijala dve rozhodnutia, ktorým ukončila režim pestúnskej starostlivosti. ( 8 )

11.

Zo spisu vyplýva, že tieto dve vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013, ktoré boli prijaté bez osobnej účasti žiadateľov, neboli nikdy doručené AL. ( 9 )

12.

Dňa 22. marca 2021 Komisia, ktorá vychádzala zo zistení vyšetrovania Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) začatého v roku 2016, na základe rozhodnutia (EÚ) 2019/792 ( 10 ) v súlade s článkom 85 služobného poriadku ( 11 ) nariadila vymáhanie (okrem iných prídavkov) príspevkov neoprávnene vyplatených AL za obe deti počas obdobia od 1. augusta 2010 do 31. júla 2013.

13.

AL sa proti tomu bránil dvoma spôsobmi:

–

dňa 16. marca 2021 on a rodičia detí podal na Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko) žalobu o neplatnosť proti vnútroštátnym rozhodnutiam z 30. januára 2013. ( 12 ) Uviedli, že tieto rozhodnutia sú v rozpore s najlepším záujmom detí, neboli doručené a majú ďalšie formálne nedostatky,

–

podal sťažnosť proti rozhodnutiu z 22. marca 2021 podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

14.

Výsledkom uvedených dvoch konaní bolo:

–

pokiaľ ide o žalobu proti vnútroštátnym rozhodnutiam z 30. januára 2013, Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť) rozsudkom zo 16. mája 2022 ( 13 ) so spätnou účinnosťou určil, že tieto rozhodnutia sú absolútne neplatné. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. augusta 2022, ( 14 )

–

pokiaľ ide o sťažnosť predloženú Komisii, MO jej 22. októbra 2021 čiastočne vyhovel, pričom: a) obnovil príspevok za obdobie od 1. augusta 2010 do 29. januára 2013 a b) nariadil vymáhanie príspevkov, ktoré boli neoprávnene vyplatené po prijatí vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013, a to počas obdobia šiestich mesiacov vo vzťahu k jednému z detí a obdobia dvoch mesiacov vo vzťahu k druhému z detí. ( 15 ) Hoci bol MO Komisie riadne informovaný o existencii konania vedeného na Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť), odmietol jeho relevantnosť pre rozhodnutie o sťažnosti. ( 16 )

III.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

15.

AL podal 21. januára 2022 na Všeobecnom súde žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z 22. októbra 2021.

16.

Na podporu svojho žalobného návrhu uviedol päť dôvodov na zrušenie. Štvrtý sa týkal porušenia článku 85 služobného poriadku a nesprávneho posúdenia v súvislosti s príspevkom vyplateným za dve deti za obdobie po vydaní vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013 do konca obdobia, za ktoré bol priznaný tento príspevok (od 1. februára 2013 do 31. júla 2013).

17.

V tomto dôvode na zrušenie AL:

–

zopakoval, že nevedel o vnútroštátnych rozhodnutiach z 30. januára 2013, a preto nezamýšľal úmyselne uviesť administratívu do omylu, pokiaľ ide o dátum ukončenia obdobia pestúnskej starostlivosti, ( 17 )

–

zdôraznil, že na Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť) sa vedie konanie o žalobe, ( 18 )

–

uviedol, že vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013 nemajú vplyv na platnosť konzulárnych dokumentov, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú priznanie príspevku na nezaopatrené dieťa.

18.

V neskoršom podaní (replike) doručenom 30. augusta 2022 AL informoval Všeobecný súd o výsledku konania vedeného na Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť), pričom mu zaslal kópiu rozsudku zo 16. mája 2022.

19.

Komisia vo svojej duplike uviedla, že rozsudok zo 16. mája 2022 nemôže ovplyvniť zákonnosť sporného rozhodnutia, keďže toto rozhodnutie sa musí posudzovať výlučne vzhľadom na okolnosti existujúce v čase jeho prijatia. ( 19 )

20.

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku:

–

v reakcii na štvrtý dôvod na zrušenie určil, že administratíva sa mohla oprávnene domnievať, že AL ju úmyselne uviedol do omylu tým, že jej neoznámil ukončenie pestúnskej starostlivosti od 1. februára 2013, ( 20 )

–

rozhodol, že „skutočnosť, že na rumunských súdoch sa vedie konanie o žalobe proti rozhodnutiu o ukončení pestúnskej starostlivosti, je irelevantná na účely uplatňovania článku 85 služobného poriadku; keďže uvedené rozhodnutie skutočne vyvolávalo právne účinky od januára 2013“, ( 21 )

–

konštatoval, že MO sa nedopustil nesprávneho posúdenia tým, že požiadal o vrátenie vyplatených príspevkov v dôsledku prijatia vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013. Hoci boli tieto príspevky priznané a ďalej vyplácané na základe konzulárnych dokumentov preukazujúcich, že deti budú bývať s odvolateľom, priznanie týchto príspevkov odôvodňovali práve náklady na výživu detí. ( 22 )

21.

Všeobecný súd preto zamietol štvrtý žalobný dôvod uvedený v žalobe o neplatnosť ako nedôvodný.

IV.

Konanie na Súdnom dvore

22.

AL vo svojom odvolaní, ktoré bolo podané 19. decembra 2024, navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

zrušil rozhodnutie z 22. októbra 2021 v rozsahu, v akom sa týmto rozhodnutím zamieta sťažnosť podaná proti rozhodnutiu z 22. marca 2021,

–

umožnil, aby AL uviedol nové súvisiace dôvody, ak by sa zistili nové skutkové alebo právne okolnosti,

–

ex offo posúdil akýkoľvek iný dôvod verejného záujmu, ktorý považuje za vhodný,

–

rozhodol, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania, a uložil jej povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli odvolateľovi.

23.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie,

–

uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.

V.

Druhý odvolací dôvod

24.

AL vo svojom odvolaní uvádza tri dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku, pričom – ako som už uviedol – sa budem zaoberal len druhým z nich. Tento odvolací dôvod sa skladá z troch častí.

A.

Tvrdenia AL a Komisie

25.

V prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu AL vytýka Všeobecnému súdu, že skreslil skutkový stav tým, že konštatoval (bod 100 napadnutého rozsudku), že na rumunských súdoch „sa vedie konanie o žalobe“ proti vnútroštátnym rozhodnutiam z 30. januára 2013, pričom toto konanie bolo v skutočnosti skončené vydaním rozsudku zo 16. mája 2022, ktorý bol založený do spisu spolu s replikou.

26.

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu AL tvrdí, že v dôsledku rozsudku zo 16. mája 2022 sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že konštatoval (bod 100 napadnutého rozsudku), že vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013 vyvolávali právne účinky od januára 2013.

27.

V tretej časti druhého odvolacieho dôvodu AL tvrdí, že Všeobecný súd nedodržal pravidlo symetrie foriem tým, že určil (bod 101 napadnutého rozsudku), že MO sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď nariadil vrátenie vyplatených príspevkov na základe vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013.

28.

Komisia spochybňuje tento odvolací dôvod a pripomína, že pri posudzovaní zákonnosti aktu spôsobujúceho ujmu musí Všeobecný súd vychádzať zo stavu v čase, keď MO prijal sporný akt, teda 22. októbra 2021. V tento deň stále prebiehalo konanie na Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť).

29.

V tom istom zmysle Komisia poukazuje na to, že 22. októbra 2021 sa ešte nerozhodlo o zrušení vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013 ex tunc.

30.

Napokon Komisia odmieta tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že je nejasná a nie je náležite odôvodnená.

B.

Posúdenie

1.

Úvodné poznámky

31.

Prvá a druhá časť druhého odvolacieho dôvodu spolu úzko súvisia. Hoci vychádzajú z rôznych hľadísk, ich spoločným znakom je kritika Všeobecného súdu za to, že nevzal do úvahy: a) ukončenie konania o žalobe o neplatnosť začatého na Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť) a b) dôsledky rozsudku zo 16. mája 2022 pre právne účinky vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013.

32.

Na úvod pripomínam, že (právoplatným) rozsudkom zo 16. mája 2022 sa určilo, že vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013 sú od začiatku neplatné. Tieto rozhodnutia preto nikdy nemali žiadny právny účinok. Najmä nimi z právneho hľadiska nebolo ukončené opatrenie pestúnskej starostlivosti platné v roku 2013.

33.

AL poberal príspevok na nezaopatrené deti do 31. júla 2013. Preto sa počas obdobia, v ktorom poberal uvedený prídavok, opatrenie pestúnskej starostlivosti nariadené rozhodnutím z 28. júla 2010 malo považovať za platné a účinné: deti sa mohli považovať za nezaopatrené deti podľa článku 2 ods. 2 prílohy VII služobného poriadku.

34.

Na účely uplatňovania článku 85 služobného poriadku teda neexistovali neoprávnene vyplatené sumy z titulu príspevku na nezaopatrené deti ( 23 ) ani zjavný úmysel „úmyselne zavádza[ť] administratívu“, pokiaľ ide o ukončenie opatrenia pestúnskej starostlivosti.

35.

V tejto súvislosti má kritika AL voči bodu 100 napadnutého rozsudku dva aspekty:

–

pokiaľ ide o konštatovanie, že stále prebiehalo konanie o žalobe o neplatnosť podanej proti vnútroštátnym rozhodnutiam z 30. januára 2013, AL výslovne uvádza „významné skreslenie skutkového stavu“, ( 24 )

–

pokiaľ ide o účinky vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013 od nadobudnutia ich právoplatnosti, AL kritizuje výklad rozsudku, ktorým boli zrušené, podaný Všeobecným súdom.

2.

Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu

36.

Ako som už uviedol, AL vytýka Všeobecnému súdu, že skreslil skutkový stav tým, že konštatoval, že konanie o žalobe o neplatnosť vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013 vedené na rumunskom súde ešte stále prebiehalo, keď sa v skutočnosti už skončilo. Tiež mu vytýka, že nevzal do úvahy (právoplatný) rozsudok zo 16. mája 2022, ktorým sa skončilo uvedené konanie o žalobe o neplatnosť.

37.

Skreslenie skutkového stavu ako odvolací dôvod, ktorý má „výnimočnú povahu“ ( 25 ), treba vykladať striktne. Na to, aby mohlo konštatovať, že k nemu došlo, musia byť splnené tieto požiadavky:

–

odvolateľ musí „presne uvie[sť] skutočnosti, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukáza[ť] nesprávne právne posúdenie, ktoré viedlo Všeobecný súd pri posudzovaní k takémuto skresleniu“, ( 26 )

–

nesprávne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, musí mať za následok vecnú nesprávnosť jeho úvah, ktorá zjavne vyplýva z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu, ( 27 )

–

ak sa skreslenie skutkového stavu preukáže, musí byť takej povahy, že by ovplyvnilo dôvodnosť napadnutého rozsudku. ( 28 )

38.

Pokiaľ ide o prvú požiadavku, AL si podľa môjho názoru splnil povinnosť odôvodniť a preukázať svoje tvrdenie: presne identifikoval údajne skreslenú skutkovú okolnosť a nesprávne právne posúdenie, ktoré vyplýva z jej skreslenia. ( 29 )

39.

Pokiaľ ide o tretiu požiadavku, nazdávam sa, že vplyv rozsudku zo 16. mája 2022, ktorým sa určilo, že vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013 sú od začiatku neplatné, je nepopierateľný. Tieto rozhodnutia, ako som už uviedol, podľa názoru rumunského súdu nikdy nemali žiadny právny účinok, čo priamo ovplyvňuje „dôvodnosť“ napadnutého rozsudku.

40.

Posúdenie druhej požiadavky naopak vyvoláva väčšie ťažkosti z dôvodu okamihu, v ktorom bol vydaný rozsudok zo 16. mája 2022. Tento rozsudok bol vyhlásený po prijatí sporného rozhodnutia, ale pred skončením písomnej časti konania o žalobe o neplatnosť vedeného na Všeobecnom súde.

41.

V tejto súvislosti zdôrazním dva relevantné aspekty.

42.

V prvom rade je nesporné, že AL predložil Všeobecnému súdu rozsudok zo 16. mája 2022, pričom ho pripojil k svojej replike a spolu s ním predložil jeho preklad do jazyka konania.

43.

Tiež je nesporné, že Všeobecný súd neposúdil existenciu a právne účinky rozsudku zo 16. mája 2022 pre vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013.

44.

Súhlasím s názorom, ktorý vyjadril generálny advokát Mengozzi: k skresleniu skutkového stavu môže dôjsť, „či už ide… o zjavne nesprávne zistenie obsahu dôkazov, ktoré boli zohľadnené, alebo o opomenutie či výber dôkazov vedúcich k zjavne klamlivému a nesprávnemu dojmu skutočnosti“. ( 30 )

45.

O skreslenie skutkového stavu teda pôjde vtedy, keď dôjde k neodôvodnenému alebo svojvoľnému opomenutiu alebo výberu dôkazov.

46.

Komisia tvrdí, že v tejto veci opomenutie bolo nielen odôvodnené, ale sa aj vyžadovalo podľa judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa okamihu, v ktorom sa má posudzovať zákonnosť napadnutého aktu, na základe skutkových a právnych okolností existujúcich v čase jeho prijatia. ( 31 )

47.

Z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, sa domnievam, že toto tvrdenie nemôže v prejednávanom prípade uspieť.

a)

Okolnosti „existujúce“ ku dňu prijatia sporného rozhodnutia

48.

Mal Všeobecný súd založiť svoje posúdenie jedine na okolnostiach existujúcich v čase, keď administratíva prijala sporné rozhodnutie, teda 22. októbra 2021? ( 32 )

49.

Podľa môjho názoru tak Komisia (vo svojom vyjadrení k odvolaniu), ako aj Všeobecný súd (v napadnutom rozsudku) použili nesprávny prístup pri určovaní, ktoré skutkové a právne okolnosti „existovali“ k uvedenému dátumu. Komisia aj Všeobecný súd sa opierajú o výlučne materiálny pohľad na relevantné faktory, v dôsledku ktorého:

–

dňa 22. októbra 2021 „existovali“ de facto (v tom zmysle, že boli prijaté) vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013, ktorých (zdanlivé) právne účinky spočívali v ukončení opatrenia pestúnskej starostlivosti,

–

dňa 22. októbra 2021 naopak ešte „neexistoval“ rozsudok zo 16. mája 2022. Preto by bolo správne konštatovať, že na Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť) sa viedlo konanie o žalobe o neplatnosť.

50.

Tento prístup sa však vyhýba základnému problému, ktorý vec vyvoláva, a to zohľadneniu retroaktívneho a výlučne deklaratórneho účinku rozsudku zo 16. mája 2022 spolu s jeho právnou silou rozhodnutej veci.

51.

Rozsudok zo 16. mája 2022 bránil tomu, aby Všeobecný súd pri vymedzení skutkového a právneho rámca priznal účinnosť vnútroštátnym rozhodnutiam z 30. januára 2013, ktoré boli de iure neplatné.

52.

Všeobecný súd tým, že prehliadol túto skutočnosť (teda tým, že neuznal, že 22. októbra 2021 sa vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013 nemohli akceptovať ako platné), nezohľadnil spätnú účinnosť rozsudku zo 16. mája 2022. ( 33 ) Tak skreslil kľúčovú skutkovú okolnosť sporu, teda postavenie detí vo vzťahu k AL, a výklad rumunského práva uplatniteľného ratione temporis na skutkový stav.

53.

Pri konštatovaní skreslenia skutkového stavu je nepodstatné, že neplatnosť vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013 vyplývala z právoplatného rozsudku vydaného po prijatí sporného rozhodnutia, ak – ako je to v tomto prípade – doslovné znenie uvedeného rozsudku preukazuje, že má spätné právne účinky od určitého okamihu v minulosti.

54.

Zdôrazňujem, že rozsudkom zo 16. mája 2022 sa zmenila situácia „existujúca“ v januári 2013 tým, že sa v ňom jednoznačne so spätnou účinnosťou konštatovala absolútna neplatnosť vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013. Tieto rozhodnutia boli radikálne (ex tunc) odstránené z rumunského právneho poriadku.

55.

Rozsudok zo 16. mája 2022 navyše nemal samostatný konštitutívny účinok: len sa v ňom „konštatovala“ vada, ktorá sa týkala vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013 od ich prijatia. ( 34 ) Rumunský súd tým, že zrušil uvedené vnútroštátne rozhodnutia, obnovil predchádzajúci právny stav, ktorý existoval pred ich prijatím (stav vymedzený rozhodnutím z 28. júla 2010). ( 35 )

56.

Napokon rozsudok zo 16. mája 2022 bol definitívnym (a právoplatným) rozhodnutím rumunského súdu o žalobe, ktorou sa napádala platnosť vnútroštátneho aktu, vo vzťahu ku ktorému Všeobecný súd nemá právomoc. Všeobecný súd mal prevziať závery rumunského súdu a uznať, že uvedený rozsudok má právnu silu rozhodnutej veci. ( 36 )

57.

Pripomínam, že vzhľadom na obsah rozsudku zo 16. mája 2022 sa mal stav existujúci 22. októbra 2021 posúdiť v tom zmysle, že pestúnska starostlivosť, ktorá trvala 22. októbra 2021, nebola de iure zmenená vnútroštátnymi rozhodnutiami z 30. januára 2013.

58.

Na to, aby bola dosiahnutá minimálna hranica skreslenia skutkového stavu, je potrebné, aby Všeobecný súd „zjavne prekročil medze primeraného posúdenia“ dokumentov v spise. ( 37 ) Výklad navrhovaný účastníkom konania, ktorý sa naň odvoláva, musí byť jediným možným výkladom dokumentov v spise. Odlišné posúdenie uvedených dokumentov vykonané Všeobecným súdom musí preukazovať skreslenie ich obsahu, ktoré je „zjavne v rozpore s ich znením“. ( 38 )

59.

Domnievam sa, že v tejto veci ide o taký prípad.

60.

Znenie rozsudku zo 16. mája 2022 nepripúšťa iný výklad ako ten, ktorý je založený na tom, že vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013 bol od začiatku neplatné ex tunc. ( 39 ) Výklad uvedeného rozsudku nepodporuje rekonštrukciu skutkového stavu vykonanú v bode 100 napadnutého rozsudku.

61.

Vyššie uvedené stačí na to, aby sa konštatovalo, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav, pokiaľ ide o stav konania o žalobe vedeného na Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť) a relevantnosť rozsudku zo 16. mája 2022 ako kľúčového faktora na uplatnenie článku 85 služobného poriadku.

62.

Je logické, že keď administratíva prijala sporné rozhodnutie (22. októbra 2021), nevedela o existencii rozsudku zo 16. mája 2022 a o absolútnej neplatnosti vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013. Ako vysvetlím nižšie, uvedená nevedomosť však nemá vplyv na to, čo som uviedol vyššie.

b)

Požiadavka, aby administratíva predtým vedela o okolnostiach „existujúcich“ ku dňu prijatia sporného rozhodnutia

63.

Z abstraktného hľadiska by sa dalo tvrdiť, že okolnosti, ktoré sú základom posúdenia zákonnosti sporného rozhodnutia, musia v čase prijatia tohto rozhodnutia nielen „existovať“, ale musia byť aj „známe“ administratíve, ktorá je autorom aktu. ( 40 )

64.

Domnievam sa však, že predchádzajúca vedomosť administratívy nie je nevyhnutnou požiadavkou. Judikatúra týkajúca sa preskúmania zákonnosti (v ktorej sa uznáva autonómia rozhodovania administratívy vo vzťahu k Všeobecnému súdu) ( 41 ) umožňuje v určitých prípadoch upustiť od požiadavky predchádzajúcej vedomosti.

65.

Požiadavka, aby administratíva mohla vopred a nezávisle poznať a posúdiť skutkové a právne okolnosti, na ktorých je založené preskúmanie zákonnosti aktu spôsobujúceho ujmu, sa opisuje v závislosti od prípadu buď ako opomenuteľná ( 42 ), alebo naopak ako nevyhnutná ( 43 ) v rámci uvedeného preskúmania.

66.

Rozdiely v posudzovaní požiadavky predchádzajúcej vedomosti (administratívy) závisia od: a) štruktúry a cieľov sledovaných správnym konaním v jednotlivých oblastiach práva Únie a b) rozdielneho bodu rovnováhy medzi týmito cieľmi a (protichodným) záujmom adresáta aktu spôsobujúceho ujmu, ktorý má právo na účinnú súdnu ochranu. ( 44 )

67.

Bod rovnováhy, ktorý je vlastný oblasti verejnej služby, zahŕňa odôvodnené zváženie dvoch odlišných prvkov:

–

na jednej strane cieľov špecifických pre sťažnosť stanovenú v oblasti verejnej služby, najmä v prípadoch týkajúcich sa uplatňovania článku 85 služobného poriadku,

–

na druhej strane dôsledkov reštriktívneho výkladu, ktorý by mohol narušiť právo odvolateľa na účinnú súdnu ochranu (najmä jeho právo na obranu).

68.

Pokiaľ ide o prvý prvok, Súdny dvor zdôraznil „zásadu pripomenutú v ustálenej judikatúre, podľa ktorej je cieľom článku 91 služobného poriadku umožniť a uprednostniť riešenie sporov medzi úradníkmi a administratívou zmierom. Na splnenie tejto požiadavky je potrebné, aby bola administratíva schopná už vo fáze sťažnosti s dostatočnou presnosťou poznať námietky alebo želania dotknutej osoby“. ( 45 )

69.

Pokiaľ ide konkrétnejšie o článok 85 služobného poriadku, jeho cieľom je chrániť finančné záujmy Únie ( 46 ): po zistení, že sú splnené požiadavky potrebné na jeho uplatnenie, je administratíva povinná v plnej výške vymáhať neoprávnene vyplatené sumy.

70.

V kontexte článku 85 služobného poriadku však sťažnosť nesmeruje k dosiahnutiu skutočného zmieru založeného na vzájomných ústupkoch medzi stranami, ale skôr k tomu, aby sa zabránilo zbytočnému podaniu žaloby.

71.

Z tohto hľadiska účasť úradníka, ktorý podal sťažnosť, na konaní umožní administratíve získať vysvetlenia týkajúce sa objektívnych a subjektívnych predpokladov uplatnenia článku 85 služobného poriadku a prípadne opraviť predchádzajúce rozhodnutie vzhľadom na nové získané informácie.

72.

Požiadavka, aby sa zákonnosť aktu administratívy posudzovala len vzhľadom na okolnosti, ktoré boli skutočne známe v čase prijatia sporného rozhodnutia, by za určitých okolností mohla obmedziť právo odvolateľa na obranu.

73.

K neprimeranému obmedzeniu by došlo najmä vtedy, ak by odvolateľ nemohol predložiť súdu Únie všetky okolnosti, ktoré – hoci boli zistené neskôr – sú relevantné pre jeho obranu, keďže ovplyvňujú zákonnosť aktu spôsobujúceho ujmu.

74.

Vo všeobecnosti platí, že ak ide o správne rozhodnutie, ktoré je už právoplatné, keďže uplynuli lehoty na podanie sťažnosti a žaloby, Súdny dvor ( 47 ) nastolí rovnováhu medzi uvedeným cieľom a právom odvolateľa na obranu tým, že mu umožní, aby v primeranej lehote ( 48 ) požiadal administratívu o opätovné preskúmanie jeho situácie, ak dodatočne vyjde najavo nová a „podstatná“ skutočnosť. ( 49 ) Odvolateľ môže napadnúť zákonnosť rozhodnutia prijatého po tomto následnom preskúmaní na Všeobecnom súde.

75.

Toto riešenie chráni tak autonómiu rozhodovania administratívy, ako aj právo odvolateľa, ktorý sa tak vyhne právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia, na obranu.

76.

Pokiaľ sa nemýlim, Súdny dvor ešte nemal príležitosť rozhodnúť o prípade, akým je prejednávaný prípad, v ktorom nová ( 50 ) a podstatná skutočnosť vyjde najavo, keď sporné rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť, keďže stále prebieha konanie o žalobe podanej proti nemu na Všeobecnom súde (článok 270 ZFEÚ).

77.

V takom prípade by reštriktívny výklad judikatúry, ktorý spája zákonnosť aktu spôsobujúceho ujmu s okolnosťami, ktoré nielen existujú, ale ktoré sú tiež známe administratíve:

–

bránil Všeobecnému súdu v zohľadnení skutočností, ktoré nastali po prijatí sporného rozhodnutia, a to aj napriek ich včasnému začleneniu do spisu a ich prípadnému retroaktívnemu účinku,

–

vyžadoval, aby sa odvolateľ na to, aby mal právo odvolávať sa na všetky existujúce okolnosti, ktoré vylučujú jeho zodpovednosť, opäť obrátil na administratívu a uviedol nové a podstatné skutočnosti v súvislosti s rozhodnutiami, ktoré sú už právoplatné.

78.

Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci by nebolo opodstatnené ani primerané vyžadovať, aby AL predložil administratíve ďalšiu sťažnosť.

79.

Požiadavka, aby AL požiadal administratívu o nové preskúmanie (s jediným cieľom prípadne jej umožniť vyhnúť sa podaniu žaloby v súvislosti s touto novou a podstatnou skutočnosťou), nie je opodstatnená, ak sa už viedlo súdne konanie týkajúce sa vplyvu tej istej skutočnosti na zákonnosť sporného rozhodnutia. ( 51 )

80.

Takáto požiadavka by prekračovala rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa a na zachovanie riadneho výkonu spravodlivosti. Navyše by bránila tomu, aby súd Únie rýchlo rozhodol spor z vecného hľadiska.

81.

Podľa môjho názoru, ak sa predmetná skutočnosť považuje za „novú a podstatnú“ skutočnosť, Všeobecný súd bol schopný posúdiť ju priamo a nezávisle po tom, čo bola riadne založená do spisu a stala sa predmetom kontradiktórneho konania medzi účastníkmi konania. Mohol teda vyvodiť vlastné závery týkajúce sa vplyvu tejto skutočnosti na zákonnosť správneho aktu k referenčnému dátumu.

82.

Riešenie, ktoré navrhujem, je navyše podľa môjho názoru v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa zhody sťažnosti a žaloby.

83.

Pravidlo zhody, tak ako pravidlo týkajúce sa preskúmania zákonnosti, v zásade obmedzuje možnosť priamo predložiť súdu počas sporovej fázy okolnosti a dôvody, ktoré neboli uvedené a neboli predmetom konania v rámci predchádzajúcej správnej sťažnosti.

84.

Súdny dvor pritom konštatoval, že hoci je uvedená sťažnosť povinná, „nemá za cieľ striktne a definitívne vymedzovať prípadnú sporovú fázu, pokiaľ žaloba nemení ani dôvod, ani predmet sťažnosti“. ( 52 ) „Všeobecná koncepcia predchádzajúceho správneho konania, ako aj sporového konania bráni výkladu článku 91 ods. 2, ktorý by z doslovného hľadiska viedol iba k zbytočnému predlžovaniu konania“. ( 53 )

85.

Tieto úvahy možno uplatniť aj na obmedzenie stanovené judikatúrou týkajúcou sa preskúmania zákonnosti. Obmedzenie diskrečnej právomoci Všeobecného súdu by nemalo byť také rozsiahle, aby bola obmedzená možnosť zohľadniť okolnosti uvedené odvolateľom, ktoré bez toho, aby menili predmet alebo rozsah sporu, súvisia s už uvedenými dôvodmi a s cieľom preukázať okolnosti, ktoré k referenčnému dátumu skutočne existovali.

86.

V kontexte článku 85 služobného poriadku administratíva v skutočnosti nemá diskrečnú právomoc. Jej úloha je obmedzená na overenie splnenia objektívnych podmienok (existencia neoprávnenej platby) a subjektívnych podmienok (vedomosť alebo dôkaz o nezákonnosti platby), ktoré odôvodňujú uplatnenie uvedeného ustanovenia.

87.

Neexistuje teda riziko nahradenia odôvodnenia (ktorému sa má podľa judikatúry týkajúcej sa súdneho preskúmania predísť) ( 54 ), ak by Všeobecný súd konštatoval, že vyššie uvedené objektívne alebo subjektívne podmienky nie sú splnené.

88.

Na základe týchto úvah potvrdzujem, že skutočnosť, že administratíva predtým nevedela o neplatnosti vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013, nebránila preskúmaniu zákonnosti sporného rozhodnutia Všeobecným súdom.

89.

Všeobecný súd bol povinný rešpektovať pri určovaní okolností, ktoré z právneho hľadiska „existovali“ v čase prijatia sporného rozhodnutia, retroaktívny účinok rozsudku zo 16. mája 2022. Tým, že to neurobil, skreslil skutkový stav.

90.

Riešenie, ktoré navrhujem, zodpovedá konkrétnym okolnostiam prípadu. Prejednávané odvolanie podľa môjho názoru nie je vhodnou príležitosťou na vyriešenie zdanlivého rozporu medzi rozsudkami Súdneho dvora týkajúcimi sa hraníc súdneho preskúmania. ( 55 ) Ak by bolo potrebné uprednostniť jeden smer judikatúry pred inými, domnievam sa, že by sa mala priznať všeobecná pôsobnosť judikatúre uvedenej v rozsudku Galp Energía España.

91.

Je teda potrebné vyhovieť prvej časti druhého odvolacieho dôvodu. Ak by s tým Súdny dvor súhlasil, nebolo by nevyhnutné analyzovať zvyšok tohto druhého odvolacieho dôvodu. V každom prípade to subsidiárne urobím.

3.

Druhá časť druhého odvolacieho dôvodu

92.

AL vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne konštatoval, že vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013 vyvolávali právne účinky od januára 2013. Podľa jeho názoru v čase vydania napadnutého rozsudku už bolo preukázané, že tieto rozhodnutia sú absolútne neplatné, a preto nikdy nemali žiadne právne účinky.

93.

AL kritizuje výklad uplatniteľného rumunského práva, ktorý podal Všeobecný súd, a to nielen v súvislosti s platnosťou vnútroštátnych rozhodnutí z 30. januára 2013, ale nepriamo aj v súvislosti s časovou účinnosťou opatrenia pestúnskej starostlivosti. ( 56 )

94.

Hoci AL sa v tejto časti druhého odvolacieho dôvodu – aspoň výslovne – neodvoláva na skreslenie rumunského práva, domnievam sa, že takáto kritika je implicitná a logicky vyplýva z prvej časti jeho odvolacieho dôvodu.

95.

Existuje úzka súvislosť medzi „skutkovou okolnosťou“, o ktorej AL tvrdí, že bola skreslená (existencia rozsudku zo 16. mája 2022), a uplatniteľným „právom“ (právne následky uvedeného rozsudku pre vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013). ( 57 )

96.

Bolo by nadmerne formalistické zamietnuť prípustnosť druhej časti druhého odvolacieho dôvodu len preto, lebo AL pri jeho formulovaní nepoužil pojem „skreslenie“. Na posúdenie, či došlo k skresleniu v súvislosti s rumunským právom, stačí overiť, či sú splnené požiadavky, ktoré už boli opísané v predchádzajúcich bodoch týchto návrhov. ( 58 )

97.

Podľa Súdneho dvora by k skresleniu práva došlo, ak by „Všeobecný súd vykonal posúdenia, ktoré by boli v zjavnom rozpore s obsahom týchto právnych predpisov, alebo… by im pripísal význam, aký im zjavne neprináleží“. ( 59 )

98.

Konkrétne v rámci odvolania „Súdny dvor má právomoc preskúmať jednak to, či Všeobecný súd na základe dokumentov a procesných materiálov, ktoré mu boli predložené, neskreslil znenie dotknutých vnútroštátnych ustanovení alebo s nimi súvisiacu vnútroštátnu judikatúru, alebo dokonca diela právnej náuky, ktoré sa ich týkajú, ďalej to, či Všeobecný súd v súvislosti s týmito skutočnosťami nedospel ku konštatovaniu, ktoré zjavne odporuje ich obsahu, a napokon to, či Všeobecný súd s cieľom spochybniť dotknutú vnútroštátnu právnu úpravu pri skúmaní všetkých dôkazov jednému z nich nepriznal širší rozsah, ktorý mu vzhľadom na ostatné dôkazy neprináleží, pokiaľ to zjavne vyplýva z dokumentov v spise“. ( 60 )

99.

Všeobecný súd má teda povinnosť vykonať „skúman[ie] všetkých dôkazov“, ktoré boli riadne založené do spisu, s cieľom priznať každému z nich rozsah, ktorý mu prináleží „vzhľadom na ostatné dôkazy“.

100.

V tejto veci Všeobecný súd mal „na základe dokumentov a procesných materiálov, ktoré mu boli predložené“ určiť presný časový rozsah opatrenia pestúnskej starostlivosť. Na jeho správne určenie bolo nevyhnutné posúdiť všetky rumunské rozhodnutia vydané v tejto súvislosti, vrátane rozsudku zo 16. mája 2022, ako aj vzťah medzi nimi.

101.

Z dôvodov, ktoré som už uviedol, Všeobecný súd tým, že uznal, že vnútroštátne rozhodnutia z 30. januára 2013 vyvolávali právne účinky od januára 2013, im priznal rozsah, ktorý im podľa právneho poriadku, v ktorom boli prijaté, neprináležal.

102.

V dôsledku toho došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu časového rozsahu opatrenia pestúnskej starostlivosti podľa rumunského práva. Toto posúdenie malo priamy a nesprávny vplyv na uplatnenie článku 85 služobného poriadku. ( 61 )

103.

Preto sa domnievam, že by bolo potrebné vyhovieť aj druhej časti druhého odvolacieho dôvodu.

4.

Tretia časť druhého odvolacieho dôvodu

104.

Vzhľadom na riešenie, ktoré navrhujem v súvislosti s prvou a druhou časťou druhého odvolacieho dôvodu, by nebolo potrebné vyjadriť sa k tretiemu odvolaciemu dôvodu. Urobím to však pre prípad, že by Súdny dvor zaujal odlišné stanovisko.

105.

V tejto časti druhého odvolacieho dôvodu AL takmer doslovne reprodukuje dôvody uvedené v konaní na Všeobecnom súde ( 62 ), pričom neuvádza argumentáciu, ktorá by bola konkrétne zameraná na identifikáciu nesprávneho právneho posúdenia v napadnutom rozsudku.

106.

Za týchto podmienok tretia časť druhého odvolacieho dôvodu nespĺňa požiadavky článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, a preto sa musí považovať za neprípustnú.

107.

Aby som to zhrnul, navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel prvej a druhej časti druhého odvolacieho dôvodu a aby zrušil príslušné body rozsudku Všeobecného súdu.

VI.

O žalobe podanej na Všeobecný súd

108.

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie.

109.

Vzhľadom na limitovanú povahu mojej analýzy odvolania, ktorá sa obmedzuje na druhý odvolací dôvod, nie som schopný navrhnúť Súdnemu dvoru, aby vydal konečný rozsudok.

110.

Ak by išlo len o tento dôvod, mohol by tak urobiť namiesto toho, aby vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie, keďže z vyššie uvedených úvah priamo vyplýva, že sporné rozhodnutie treba zrušiť.

VII.

Náhrada trov konania

111.

Z tých istých dôvodov nie je potrebné, aby som sa vyjadril k uloženiu povinnosti nahradiť trovy konania.

VIII.

Návrh

112.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel druhému odvolaciemu dôvodu uvedenému v rámci odvolania podaného proti rozsudku Všeobecného súdu z 10. apríla 2024, AL/Komisia (T‑50/22, EU:T:2024:220), a zrušil časť tohto rozsudku, ktorej sa týka uvedený odvolací dôvod.