Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICOLAS EMILIOU

prednesené 23. apríla 2026(1)

Vec C‑799/24

Babcock Montajes S.A.

proti

Kanadevia Inova Steinmüller GmbH

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko)]

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Pojem ‚rozsudok‘ – Medzitýmne rozhodnutie súdu členského štátu, ktorým sa konštatuje jeho medzinárodná právomoc prejednať nárok a rozhodnúť o ňom – Výlučná dohoda o voľbe súdu určujúca iný súd “






I.      Úvod

1.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko, ďalej len „predkladajúci vnútroštátny súd“), poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť rozsah pojmu „rozsudok“ v zmysle nariadenia (EÚ) č. 1215/2012(2). Tento pojem je jedným z kľúčových pojmov, o ktoré sa toto nariadenie opiera. Pravidlá uznávania a výkonu stanovené v uvedenom nariadení sa totiž môžu vzťahovať len na rozhodnutia, ktoré možno považovať za „rozsudky“. Konkrétne ide o otázku, či pojem „rozsudok“ zahŕňa medzitýmne rozhodnutie prijaté súdmi jedného členského štátu (v tomto prípade Španielska), ktoré začali konať ako prvé, ktorým tieto súdy konštatovali svoju medzinárodnú právomoc na prejednanie nároku a rozhodnutie o ňom (bez toho, aby tak zatiaľ urobili), ak sa súdy iného členského štátu (v tomto prípade Nemecka), ktoré začali konať ako druhé, domnievajú, že toto rozhodnutie porušuje dohodu o voľbe súdu, ktorá výlučnú právomoc zveruje im.

2.        Táto otázka vznikla v rámci sporu medzi spoločnosťou Babcock Montajes (ďalej len „Babcock“) so sídlom v Španielsku a spoločnosťou Kanadevia Inova Steinmüller (ďalej len „Kanadevia“) so sídlom v Nemecku, ktorý sa týkal plnenia zmluvy o výstavbe zariadenia na spracovanie odpadu v meste San Sebastián (Španielsko). V dôsledku tohto sporu Kanadevia uplatnila záruku, ktorú Babcock poskytla ako zábezpeku na plnenie svojej časti zmluvy.

3.        V reakcii na to Babcock na jednej strane podala proti spoločnosti Kanadevia žalobu, v ktorej požadovala sumu vo výške záruky a náhradu škody. Hoci zmluva stanovila výlučnú právomoc súdov v Kolíne nad Rýnom (Nemecko) (ďalej len „dohoda o voľbe súdu“), Babcock túto žalobu podala na španielskych súdoch. Na druhej strane, o niekoľko dní neskôr, Kanadevia podala proti spoločnosti Babcock žalobu v Kolíne nad Rýnom (Nemecko).(3)

4.        Španielske súdy rozhodli ako prvé. Tieto súdy medzitýmnym rozhodnutím konštatovali, že majú medzinárodnú právomoc prejednať nárok spoločnosti Babcock a rozhodnúť o ňom (pojem „medzitýmny“ tu odkazuje na skutočnosť, že týmto rozhodnutím sa nerozhodlo o právach a povinnostiach strán) (ďalej len „rozhodnutie španielskych súdov“ alebo „predmetné medzitýmne rozhodnutie“). Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín nad Rýnom, Nemecko) následne žalobu spoločnosti Kanadevia zamietol z dôvodu nedostatku právomoci. Uvedený súd usúdil, že hoci španielske súdy nezohľadnili dohodu o voľbe súdu (spolu s osobitným pravidlom prekážky začatej veci ustanoveným v článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012),(4) rozhodnutie muselo byť uznané podľa článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012(5) (a teda nemecké súdy nemohli vykonávať právomoc priznanú na základe dohody o voľbe súdu).

5.        Rozhodnutie Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín nad Rýnom) bolo v odvolacom konaní zmenené. Odvolací súd považoval za rozhodujúce pre svoje závery existenciu platnej dohody o voľbe súdu v prospech nemeckých súdov a skutočnosť, že rozhodnutie španielskych súdov bolo len medzitýmne. Uvedený súd preto konštatoval, že Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín nad Rýnom) medzinárodnú právomoc má, a vec mu postúpil.

6.        Babcock toto druhoinstančné rozhodnutie napadla na predkladajúcom vnútroštátnom súde, ktorý má pochybnosti o tom, či predmetné medzitýmne rozhodnutie treba považovať za „rozsudok“ v zmysle nariadenia č. 1215/2012 a či ho teda musia nemecké súdy uznať (v dôsledku čoho by nemecké súdy nemohli prejednať nárok spoločnosti Kanadevia a rozhodnúť o ňom).

7.        Treba pripomenúť, že Súdny dvor už v rozsudku Gjensidige(6) ozrejmil, že súd členského štátu nemôže zamietnuť uznať rozsudok z dôvodu, že súd štátu pôvodu konštatoval, že má právomoc rozhodovať, bez ohľadu na dohodu o voľbe súdu. V uvedenej veci sa však otázka uznania týkala rozhodnutia vo veci samej. V prejednávanej veci je ešte potrebné objasniť, či je možné vyvodiť rovnaký záver v súvislosti s medzitýmnym rozhodnutím, v ktorom sa len konštatuje, že súd pôvodu má medzinárodnú právomoc na prejednanie nároku a rozhodnutie o ňom, údajne bez ohľadu na dohodu o voľbe súdu.

8.        Špecifickosť situácie v prejednávanej veci spočíva v tom, že na rozdiel od situácie posudzovanej v rozsudku Gjensidige zatiaľ nedošlo k vecnému určeniu práv a povinností strán. To by mohlo znamenať, že je stále možné, aby sa konanie z hľadiska právomoci uberalo cestou, o ktorej sa tvrdí (a ktorú za takú predkladajúci vnútroštátny súd považuje), že je správna (konkrétne cestou, ktorá umožňuje súdom určeným v dohode o voľbe súdu prejednať nárok v konaní vo veci samej a rozhodnúť o ňom). To však predpokladá, že nemecké súdy nie sú povinné uznať rozhodnutie španielskych súdov. Tento aspekt veci teda vyvoláva citlivú otázku rovnováhy medzi pravidlami v oblasti právomoci stanovenými v nariadení č. 1215/2012 (vrátane pravidiel týkajúcich sa prekážky začatej veci) na jednej strane a pravidlami uznávania rozsudkov stanovenými v uvedenom nariadení na strane druhej.

II.    Právny rámec

9.        Odôvodnenia 3, 4, 6, 21, 22 a 26 nariadenia č. 1215/2012 znejú takto:

„(3)      Únia si stanovila za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti okrem iného uľahčením prístupu k spravodlivosti, a to predovšetkým prostredníctvom zásady vzájomného uznávania súdnych a mimosúdnych rozhodnutí v občianskych veciach. Na postupné vytvorenie takéhoto priestoru musí Únia prijať opatrenia v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach s cezhraničnými dôsledkami, najmä ak sú potrebné pre riadne fungovanie vnútorného trhu.

(4)      Niektoré odlišnosti vnútroštátnych právnych noriem upravujúcich právomoc súdov a uznávanie rozsudkov bránia zdravému fungovaniu vnútorného trhu. Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zabezpečujúce rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v niektorom členskom štáte.

…

(6)      Na dosiahnutie cieľa voľného obehu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach je potrebné a vhodné, aby normy upravujúce právomoc súdov, uznávanie a výkon rozsudkov sa upravili právnym aktom Únie, ktorý je záväzný a priamo uplatniteľný.

…

(21)      V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v rôznych členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. Mal by existovať jasný a účinný spôsob na riešenie prípadov prekážky začatej veci a súvisiacich vecí, ako aj na odstránenie problémov, ktoré vyplývajú z rozdielneho určovania času, kedy sa začalo konanie, v právnych poriadkoch jednotlivých štátov. Na účely tohto nariadenia by sa mal tento čas definovať osobitne.

(22)      Avšak s cieľom zvýšiť účinnosť dohôd o výlučnej voľbe súdu a zabraňovať nekalému taktizovaniu v súdnom konaní je potrebné vytvoriť výnimku zo všeobecného pravidla týkajúceho sa prekážky začatej veci, aby sa vyhovujúcim spôsobom riešila osobitná situácia, keď môže dôjsť k súbežným konaniam. Ide o situáciu, keď sa konanie začalo na súde, ktorý nebol zvolený v dohode o výlučnej voľbe súdu, a následne sa začalo konanie na zvolenom súde v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi. V takom prípade by mal byť súd, ktorý začal konanie ako prvý, prerušiť konanie hneď potom, ako začal konať zvolený súd, a to až dovtedy, kým tento druhý súd nevyhlási, že právomoc podľa dohody o výlučnej voľbe súdu nemá. Cieľom je zaručiť, aby sa v takejto situácii poskytla zvolenému súdu prednosť v rozhodovaní o platnosti dohody a o rozsahu jej uplatniteľnosti na spor, o ktorom koná. Zvolený súd by mal mať možnosť konať bez ohľadu na to, či súd, ktorý nebol zvolený, už o prerušení konania rozhodol.

…

(26)      Vzájomná dôvera vo výkon súdnictva v Únii opodstatňuje zásadu, že rozsudky vydané v jednom z členských štátoch by sa mali uznávať vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania. Cieľ urýchliť cezhraničné súdne konania a obmedziť vynaložené náklady okrem toho opodstatňuje zrušenie vyhlásenia vykonateľnosti rozsudku pred jeho výkonom v dožiadanom členskom štáte. V dôsledku toho by sa s rozsudkom vydaným súdom v členskom štáte malo nakladať tak, ako keby bol tento rozsudok vydaný v dožiadanom členskom štáte.“

10.      V článku 2 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 sa pojem „rozsudok“ vymedzuje ako „každé rozhodnutie súdu alebo tribunálu členského štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj rozhodnutia o určení trov alebo výdavkov súdnym úradníkom“, pričom „na účely kapitoly III [o uznávaní a výkone] [to] zahŕňa… predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, ktoré boli nariadené súdom alebo tribunálom, ktorý má na základe tohto nariadenia právomoc rozhodovať vo veci samej. Nezahŕňa [to] predbežné opatrenie vrátane ochranného opatrenia, ktoré sa nariadilo takýmto súdom alebo tribunálom bez predvolania žalovaného na súd, okrem prípadu, že rozsudok obsahujúci toto opatrenie sa žalovanému doručil skôr, ako sa začal výkon“.

11.      Článok 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 reguluje voľbu právomoci a stanovuje, že „sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. …“

12.      Článok 29 nariadenia č. 1215/2012 sa týka „prekážky začatej veci“ a „súvisiacich vecí“ a v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.      Bez toho, aby bol dotknutý článok 31 ods. 2, ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.

…

3.      Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.“

13.      V článku 31 nariadenia č. 1215/2012, ktorý sa nachádza v rovnakom oddiele nariadenia č. 1215/2012, sa uvádza:

„…

2.      Bez toho, aby bol dotknutý článok 26, ak začne konať súd členského štátu, ktorý má výlučnú právomoc na základe dohody uvedenej v článku 25, akýkoľvek súd iného členského štátu preruší konanie dovtedy, kým súd konajúci na základe dohody nevyhlási, že nemá právomoc podľa tejto dohody.

3.      Keď súd zvolený v dohode potvrdí svoju právomoc v súlade s dohodou, súd iného členského štátu odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.

…“

14.      V článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, ktorý sa týka uznávania rozsudkov, sa uvádza, že „rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania“.

15.      Podľa článku 38 nariadenia č. 1215/2012 „súd alebo orgán, na ktorom sa účastník dovoláva rozsudku vydaného v inom členskom štáte, môže čiastočne alebo úplne prerušiť konanie, ak:

a)      je rozsudok v členskom štáte pôvodu napadnutý, alebo

…“

16.      Článok 45 nariadenia č. 1215/2012 sa týka zamietnutia uznania rozsudkov a stanovuje:

„1.      Uznanie rozsudku sa na návrh zainteresovaného účastníka zamietne:

a)      ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom (ordre public) dožiadaného členského štátu;

b)      v prípade, že bol rozsudok vydaný bez účasti žalovaného v konaní, ak sa mu nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom čase a takým spôsobom, aby si mohol zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, že žalovaný opomenul začať konanie, ktorým by napadol rozsudok, keď tak mohol urobiť;

c)      ak je rozsudok nezlučiteľný s rozsudkom vydaným medzi rovnakými účastníkmi v dožiadanom členskom štáte;

d)      ak je rozsudok nezlučiteľný so skorším rozsudkom vydaným v inom členskom štáte alebo v treťom štáte v rovnakej veci a medzi rovnakými účastníkmi za predpokladu, že skorší rozsudok spĺňa podmienky na jeho uznanie v dožiadanom členskom štáte, alebo

e)      ak je rozsudok v rozpore s:

i)      oddielmi 3, 4 alebo 5 kapitoly II, ak bol žalovaným poistník, poistený, oprávnený z poistenia alebo poškodený, spotrebiteľ alebo zamestnanec, alebo

ii)      oddielom 6 kapitoly II.

…

3.      Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1 písm. e), právomoc súdu pôvodu sa nesmie skúmať. Kritériá, na ktorých sa založila právomoc, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa odseku 1 písm. a).

…“

III. Skutkový stav, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky

17.      Babcock, žalobkyňa v konaní na predkladajúcom vnútroštátnom súde, a Kanadevia, žalovaná, uzavreli 18. septembra 2017 zmluvu (ďalej len „pôvodná zmluva“) o výstavbe zariadenia na spracovanie odpadu v meste San Sebastián (Španielsko). V rámci tejto zmluvy mala Babcock nainštalovať dva spaľovacie kotly ako súčasť zariadenia na spracovanie odpadu. Okrem toho Babcock poskytla spoločnosti Kanadevia bankovú záruku ako zábezpeku na plnenie zmluvy. Podľa tejto zmluvy mali mať výlučnú právomoc na prejednávanie sporov vyplývajúcich z tejto zmluvy a rozhodovanie o nich súdy v Kolíne nad Rýnom (Nemecko).

18.      Z dôvodu omeškania v rámci prác strany 8. augusta 2018 uzavreli dohodu o dodatku (ďalej len „dodatok k zmluve“), podľa ktorého Babcock už nebola povinná vykonať časť stanovených služieb. Kanadevia si následne u spoločnosti Babcock uplatnila nárok na úhradu dodatočných nákladov, pokiaľ ide o služby, ktoré mali byť realizované. Babcock opakovane uviedla, že na takéto nároky nevidí žiadny dôvod, a Kanadevia uplatnila bankovú záruku. Banka vyplatila spoločnosti Kanadevia celú sumu bankovej záruky.

19.      V reakcii na to podala Babcock 30. júla 2019 proti spoločnosti Kanadevia žalobu na Juzgado de primera instancia de Madrid (Súd prvej inštancie Madrid, Španielsko), v ktorej požadovala sumu bankovej záruky (ktorú Babcock medzitým banke uhradila) a náhradu škody.

20.      Dňa 8. augusta 2019 podala Kanadevia žalobu na Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín nad Rýnom), ktorou sa domáhala rozhodnutia, že Babcock je povinná uhradiť jej všetky dodatočné náklady a/alebo zaplatiť jej náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku toho, že po uzavretí dodatku k zmluve už Babcock nedodávala časť plnenia, ktoré malo byť realizované podľa pôvodnej zmluvy.

21.      Uznesením zo 16. júna 2020 Juzgado de primera instancia de Madrid (Súd prvej inštancie Madrid) rozhodol, že španielske súdy majú medzinárodnú právomoc na rozhodnutie tohto sporu, ale odmietol územnú právomoc a postúpil vec Juzgado de primera instancia de San Sebastián (Súd prvej inštancie San Sebastián, Španielsko).

22.      Kanadevia toto rozhodnutie nenapadla.(7) Predložila však žiadosť o opätovné preskúmanie otázky medzinárodnej právomoci. Juzgado de primera instancia de San Sebastián (Súd prvej inštancie San Sebastián) uznesením z 9. septembra 2020 túto žiadosť zamietol. Toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením toho istého súdu z 9. decembra 2020.

23.      Rozsudkom z 11. mája 2021 Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín nad Rýnom) zamietol žalobu podanú spoločnosťou Kanadevia (8. augusta 2019) ako neprípustnú z dôvodu neexistencie medzinárodnej právomoci nemeckých súdov. Tento súd konštatoval, že hoci jeho vlastná právomoc má v zásade prednosť podľa dohody o voľbe súdu a španielske súdy mali konanie prerušiť podľa článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, ich rozhodnutie je nutné uznať v súlade s článkom 36 ods. 1 uvedeného nariadenia.

24.      Kanadevia podala odvolanie na Oberlandesgericht Köln (Vyšší krajinský súd Kolín nad Rýnom, Nemecko), ktorý rozsudok vydaný súdom prvej inštancie zrušil. Konštatoval, že Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín nad Rýnom) má medzinárodnú právomoc, a vec súdu prvej inštancie vrátil. V podstate dospel k záveru, že medzinárodná právomoc nemeckých súdov bola založená na základe platnej dohody o voľbe súdu v zmysle článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. Táto právomoc nebola rozhodnutím španielskych súdov vylúčená, pretože toto rozhodnutie konanie neukončilo, a preto nemuselo byť uznané v súlade s článkom 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. Podľa odvolacieho súdu žiadne z rozhodnutí prijatých španielskymi súdmi nepredstavovalo „rozsudok“ v zmysle článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, pretože účinky týchto rozhodnutí boli výlučne interné pre (prebiehajúce) konanie v Španielsku. Okrem toho odvolací súd konštatoval, že konanie pred nemeckými súdmi nemalo byť prerušené. Podľa jeho názoru skutočnosť, že španielske súdy neprerušili konanie podľa článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, nebránila pokračovaniu konania v Nemecku vzhľadom na výlučnú právomoc priznanú Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín nad Rýnom).

25.      Babcock podala proti rozhodnutiu Oberlandesgericht Köln (Vyšší krajinský súd Kolín nad Rýnom) odvolanie na predkladajúci vnútroštátny súd. Vzhľadom na pochybnosti o správnom výklade pojmu „rozsudok“ v článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 predkladajúci vnútroštátny súd rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa pojem ‚rozsudok‘ uvedený v článku 36 ods. 1 [nariadenia č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý má výlučnú právomoc na základe dohody uvedenej v článku 25 nariadenia č. 1215/2012 (článok 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012), musí uznať rozsudok, ktorým súd členského štátu, ktorý nebol zvolený v dohode, určí medzinárodnú právomoc súdov tohto členského štátu, ak ide o rozsudok, ktorý nie je pre daný stupeň konečný (medzitýmne rozhodnutie)?

2.      Ak je odpoveď na prvú otázku v zásade kladná:

Záleží uznanie medzitýmneho rozhodnutia aj od toho, či medzitýmne rozhodnutie, ktoré potvrdí vlastnú medzinárodnú právomoc súdov členského štátu, zaväzuje samotný súd, ktorý nebol zvolený v dohode, a/alebo či sa potvrdenie medzinárodnej právomoci môže zmeniť v rámci opravného prostriedku?“

26.      Písomné pripomienky predložili Babcock, Kanadevia, česká, španielska a cyperská vláda a Európska komisia. Babcock, Kanadevia, nemecká a španielska vláda a Komisia predniesli ústne vyjadrenia na pojednávaní 4. marca 2026.

IV.    Posúdenie

27.      Dvomi položenými otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, predkladajúci vnútroštátny súd vyzýva Súdny dvor, aby objasnil, či medzitýmne rozhodnutie prijaté súdom členského štátu, v ktorom tento súd (len) konštatuje svoju medzinárodnú právomoc, ale ešte nerozhoduje vo veci samej, spadá pod pojem „rozsudok“ v zmysle článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, a či sa preto musí uznať v súlade s týmto ustanovením, aj keď toto rozhodnutie údajne odporuje dohode o výlučnej voľbe súdu, ktorá určuje súdy iného členského štátu. Predkladajúci vnútroštátny súd si tiež kladie otázku, či uznanie takéhoto rozhodnutia závisí od toho, či ho možno ešte zmeniť v rámci konania, v ktorom bolo vydané.

28.      Posúdenie týchto otázok začnem tým, že sa budem zaoberať námietkou spoločnosti Kanadevia proti prípustnosti položených otázok (časť A). Potom pripomeniem, že podľa pravidiel nariadenia č. 1215/2012, ako sú vykladané najmä v rozsudku Gjensidige, „rozsudok“ [v zmysle článku 2 písm. a) a článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012] vydaný súdom členského štátu musí byť uznaný vo všetkých ostatných členských štátoch, a to aj v prípade, ak súd pôvodu vyhlásil, že má medzinárodnú právomoc, bez ohľadu na dohodu o voľbe súdu (časť B).

29.      Za okolností prejednávanej veci to znamená, že sporné medzitýmne rozhodnutie by takto malo byť v Nemecku uznané. To by neplatilo len v prípade, ak by toto rozhodnutie vôbec nebolo možné považovať za „rozsudok“. Podľa môjho názoru však takýto záver nie je uvedeným nariadením podložený, a to napriek ochrane, ktorú poskytuje normotvorca Únie dohodám o voľbe súdu. To ma vedie k záveru, že rozhodnutie, ktorým neurčený súd konštatuje, že má medzinárodnú právomoc, údajne bez ohľadu na dohodu o voľbe súdu, sa musí uznať. Vysvetlím tiež, že hoci povinnosť uznať rozsudok, ktorého obsah sa týka len právomoci, vzniká bez ohľadu na to, či je tento rozsudok konečný alebo nie, pre praktické riešenie situácie prekážky začatej veci, akou je situácia pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, má väčší význam určenie, či súd, ktorý začal konať ako prvý a ktorý vydal rozhodnutie bez ohľadu na dohodu o voľbe súdu, potvrdil právomoc v zmysle článku 29 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012 (časť C).

A.      O prípustnosti

30.      Kanadevia v podstate tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, pretože položené otázky nie sú relevantné ani potrebné na vyriešenie sporu, keďže španielske a nemecké konanie sa netýkajú „tej istej veci“ v zmysle článku 29 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. Z toho vyplýva, že pravidlá týkajúce sa prekážky začatej veci uvedené v uvedenom ustanovení sa neuplatňujú, a preto nemecké súdy môžu pokračovať v rozhodovaní o nároku spoločnosti Kanadevia, aj keby museli uznať sporné medzitýmne rozhodnutie.

31.      Konkrétne tento účastník konania uvádza, že na jednej strane sa žalobou podanou na španielskych súdoch Babcock domáha, aby jej Kanadevia uhradila bankovú záruku poskytnutú spoločnosťou Babcock v rámci pôvodnej zmluvy. Na druhej strane sa Kanadevia žalobou podanou na nemeckých súdoch domáha od spoločnosti Babcock náhrady škody za údajné porušenie zmluvy. Vzhľadom na to Kanadevia tvrdí, že španielske súdy môžu rozhodnúť o nároku spoločnosti Babcock bez toho, aby posúdili, či má Kanadevia nárok na náhradu škody za porušenie zmluvy. V tejto súvislosti Kanadevia navrhuje, aby bola Súdnemu dvoru položená ďalšia otázka s cieľom objasniť pojem tej istej veci v zmysle článku 29 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012.

32.      Po prvé poznamenávam, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že konanie pred španielskym a nemeckým súdom sa týka tej istej veci v zmysle uvedeného ustanovenia. Hoci zo spisu vyplýva, že v predchádzajúcich štádiách konania vo veci samej zaujali vnútroštátne súdy v tejto otázke trochu rozdielne stanoviská,(8) zdá sa, že táto otázka je už vyriešená a z položených otázok ani z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by predkladajúci vnútroštátny súd mal v tejto súvislosti akékoľvek pochybnosti.

33.      To podľa môjho názoru vyvracia tvrdenie spoločnosti Kanadevia, že položené otázky sú irelevantné, pretože toto tvrdenie vychádza z predpokladu, že obe predmetné konania sa netýkajú tej istej veci. Po druhé, len pre úplnosť preto pripomínam, že je výlučne na vnútroštátnom súde, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby vzhľadom na konkrétne okolnosti veci určil potrebu aj relevantnosť otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru v rámci konania upraveného článkom 267 ZFEÚ.(9) Z toho vyplýva, že v prípade otázok týkajúcich sa práva Únie, ktoré sú Súdnemu dvoru položené v uvedenom kontexte, sa uplatňuje domnienka relevantnosti a Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o predbežnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je úplne zrejmé, že požadovaný výklad práva Únie nesúvisí so skutočným skutkovým stavom v konaní vo veci samej alebo jeho účelom, ak je problém hypotetický alebo ak Súdny dvor nemá potrebné skutkové a právne informácie, aby mohol poskytnúť užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.(10)

34.      Konštatujem, že predkladajúci vnútroštátny súd žiada o objasnenie pojmu „rozsudok“ v zmysle nariadenia č. 1215/2012 s cieľom určiť, či rozhodnutie španielskych súdov možno považovať za takýto rozsudok a či ho preto treba v Nemecku uznať. Uvádza, že v takom prípade by bolo potrebné zrušiť rozsudok Oberlandesgericht Köln (Vyšší krajinský súd Kolín nad Rýnom) v odvolacom konaní vo veci samej a obnoviť účinky rozsudku Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín nad Rýnom).

35.      Za týchto okolností je požadovaný výklad práva Únie zjavne relevantný pre riešenie sporu vedeného v konaní vo veci samej.

36.      Po tretie, pokiaľ ide o návrh spoločnosti Kanadevia na predloženie dodatočnej otázky s cieľom ozrejmiť pojem tej istej veci v zmysle článku 29 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 v kontexte oboch predmetných konaní, z vyššie uvedených všeobecných pripomienok vyplýva, že v rámci konania upraveného článkom 267 ZFEÚ prináleží vymedziť predmet otázok, ktoré má Súdny dvor preskúmať, predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu. Preto nie je úlohou Súdneho dvora, aby tento predmet menil.(11) Súdny dvor môže samozrejme preformulovať položené otázky tak, aby bola poskytnutá odpoveď užitočná. Z vyššie uvedených dôvodov však nevidím potrebu takéhoto prístupu.

37.      Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa domnievam, že námietka spoločnosti Kanadevia týkajúca sa prípustnosti položených otázok by sa mala zamietnuť.

B.      Porušenie dohody o voľbe súdu nemôže byť dôvodom na zamietnutie uznania rozsudku

38.      V článkoch 36 a 39 nariadenia č. 1215/2012(12) sa stanovuje zásada, že „rozsudky“ v občianskych a obchodných veciach vydané súdmi členských štátov sa musia uznávať a považovať za vykonateľné vo všetkých ostatných členských štátoch. Táto povinnosť vzájomného uznávania je zasa založená na vzájomnej dôvere, ktorú musia mať členské štáty v súdnictvo ostatných členských štátov.(13) Táto povinnosť reálne umožňuje sledovať jeden z hlavných cieľov nariadenia č. 1215/2012, a to voľný pohyb rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktoré sa majú uznávať a vykonávať v členskom štáte, v ktorom sa o takéto uznanie a výkon žiada (dožiadaný členský štát), bez potreby osobitného konania, ako keby tieto rozsudky boli vydané v dožiadanom členskom štáte.(14)

39.      Tá istá zásada vzájomnej dôvery je vyjadrená tým, že súdu dožiadaného členského štátu je zakázané preskúmavať rozsudok vydaný v inom členskom štáte nielen z hľadiska rozhodnutia vo veci samej,(15) ale najmä aj právomoc súdu pôvodu.(16)

40.      Pokiaľ ide o právomoc, systém nariadenia č. 1215/2012 je založený na tom, že súd dožiadaného štátu nie je v žiadnom prípade v lepšom postavení než súd členského štátu pôvodu, aby rozhodol o právomoci posledného uvedeného súdu. Tento predpoklad zasa odráža prepojenie medzi spoločnými pravidlami uznávania a spoločnými pravidlami v oblasti právomoci, ktoré priamo určujú, ktorý súd má daný nárok prejednať a rozhodnúť o ňom. Pri uplatňovaní týchto pravidiel sú si súdy členských štátov rovnocenné. To vysvetľuje vysokú mieru vzájomnej dôvery, ktorú musia mať súdy medzi sebou,(17) a konkrétne to, prečo súd v členskom štáte v zásade nemôže preskúmať právomoc súdu pôvodu.(18)

41.      Z tohto pravidla existuje niekoľko výnimiek, ktoré sú taxatívne vymedzené v rámci o niečo širšieho (ale tiež taxatívneho) zoznamu dôvodov, na základe ktorých možno výnimočne uznanie rozsudku zamietnuť, ako sa uvádza v článku 45 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012.

42.      Súdny dvor však s odkazom na taxatívnu povahu týchto dôvodov v rozsudku Gjensidige najmä konštatoval, ako už bolo uvedené, že žiadny z týchto dôvodov sa nevzťahuje na situáciu, keď súd pôvodu konštatoval svoju právomoc v rozpore s dohodou o voľbe súdu, ktorá priznáva právomoc súdom iného členského štátu. To znamená, že uznanie rozsudku nemožno zamietnuť na tomto základe.(19)

43.      Súdny dvor dospel k tomuto záveru s tým, že takúto situáciu nemožno zahrnúť pod dôvod zamietnutia uznania stanovený v článku 45 ods. 1 písm. e), ktorý sa týka porušenia určitých pravidiel v oblasti právomoci stanovených v nariadení č. 1215/2012 zo strany súdu pôvodu.(20)

44.      V tomto smere pripomínam, že podľa článku 45 ods. 1 písm. e) bodu i) nariadenia č. 1215/2012 možno uznanie zamietnuť, ak súd pri vydávaní rozsudku, ktorého uznanie sa žiada, porušil pravidlá právomoci chrániace žalovaných považovaných za slabšiu stranu, konkrétne spotrebiteľov, zamestnancov a osoby, ktorých sa môžu týkať poistné zmluvy (poistník, poistený, príjemca alebo poškodený).(21)

45.      Okrem toho podľa článku 45 ods. 1 písm. e) bodu ii) nariadenia č. 1215/2012 možno uznanie zamietnuť aj v prípade porušenia určitých pravidiel v oblasti právomoci, ktoré stanovujú výlučnú právomoc. Tieto prípady výlučnej právomoci sa týkajú rôznych scenárov,(22) ale netýkajú sa výlučnej právomoci, ktorá vyplýva konkrétne z dohody o voľbe súdu.(23) Už som pri predchádzajúcich príležitostiach vysvetlil, že od pravidiel výlučnej právomoci uvedených v článku 45 ods. 1 písm. e) bode ii) nariadenia č. 1215/2012 sa nemožno odchýliť dohodou (ako to vyplýva z článku 25 ods. 4 nariadenia č. 1215/2012) a že ich opodstatnenie bolo odôvodnené odkazom na osobitnú súvislosť medzi oblasťami, ku ktorým sa viažu, a daným členským štátom.(24)

46.      Stručne povedané, hoci ustanovenia článku 45 ods. 1 písm. e) bodov i) a ii) nariadenia č. 1215/2012 určujú niekoľko obmedzených situácií, v ktorých je výnimočne možné uznanie rozsudku zamietnuť z dôvodu jeho rozporu s určitými pravidlami v oblasti právomoci, tieto výnimky nemôžu ovplyvniť hlavné pravidlo, podľa ktorého porušenie pravidiel v oblasti právomoci vymedzených v nariadení č. 1215/2012 nemôže viesť k zamietnutiu uznania, pretože skrátka právomoc súdu štátu pôvodu v zásade nemožno preskúmať.

47.      Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že pri prijímaní nariadenia č. 1215/2012 sa normotvorca Únie rozhodol zvýšiť účinnosť dohôd o voľbe súdu prostredníctvom osobitného pravidla prekážky začatej veci v článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012.(25)

48.      Na tomto mieste by som chcel pripomenúť, že pravidlá v oblasti prekážky začatej veci stanovené v článku 29 nariadenia č. 1215/2012 sú určené na riešenie (nežiaducej) situácie, keď sa spor týkajúci sa tých istých strán a tej istej veci vedie súbežne na dvoch rôznych súdoch. Tieto pravidlá riešia túto situáciu tým, že sa opierajú o prostú chronológiu žalôb a dávajú prednosť súdu, ktorý začal konať ako prvý. Konkrétne, ak takýto spor už na súdoch členského štátu A prebieha, súd, ktorý začal konanie ako druhý v členskom štáte B, má konanie prerušiť, až kým sa nepotvrdí právomoc prvého súdu. V takom prípade je druhý súd povinný odmietnuť vykonávať svoju právomoc.

49.      Tieto všeobecné pravidlá existovali už podľa nariadenia č. 44/2001 a jeho právneho predchodcu, Bruselského dohovoru z roku 1968.(26) Pri prijímaní nariadenia č. 1215/2012 normotvorca Únie tieto pravidlá zachoval, ale doplnil osobitné pravidlo týkajúce sa prekážky začatej veci pre prípad dohody o voľbe súdu.

50.      Podľa tohto osobitného pravidla platí, že ak dohoda medzi stranami zveruje výlučnú právomoc rozhodovať o ich spore súdu daného členského štátu, tento určený súd musí mať prednosť pri určovaní, či má právomoc nárok prejednať a rozhodnúť o ňom, aj keď sa nezačal konať ako prvý (opačná prednosť). To vyplýva z článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012., podľa ktorého ak takýto určený súd začne konať, „akýkoľvek súd iného členského štátu preruší konanie dovtedy, kým súd konajúci na základe dohody nevyhlási, že nemá právomoc podľa tejto dohody“. Navyše, podľa článku 31 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012, ak určený súd určil svoju právomoc v súlade s dohodou, tieto ostatné súdy „odmietnu“ vykonávať svoju právomoc.

51.      Pripomínam, že toto konkrétne pravidlo bolo zavedené s cieľom „zvýšiť účinnosť dohôd o výlučnej voľbe súdu a zabraňovať nekalému taktizovaniu v súdnom konaní“.(27) Tieto pojmy odkazujú na scenár často označovaný ako „torpédové žaloby“, v rámci ktorého strana, ktorá má záujem na tom, aby sa spor neviedol na určenom súde, rýchlo podá svoju žalobu (často na zamietavé vyhlásenie o určení zodpovednosti) na inom než určenom súde, najmä na takom, ktoré je notoricky známe prieťahmi v konaní.

52.      Podľa všeobecného pravidla v oblasti prekážky začatej veci takýto prístup bránil určenému súdu (ktorý začal konať ako druhý) v konaní, pretože musel konanie prerušiť až do rozhodnutia súdu, ktorý začal konať ako prvý, a keď tento súd svoju právomoc potvrdil (na základe iného dôvodu v oblasti právomoci stanoveného v nariadení č. 1215/2012), musel svoju vlastnú odmietnuť, bez ohľadu na dohodu o voľbe súdu. Striktné uplatňovanie týchto pravidiel by tak mohlo zbaviť dohodu o voľbe súdu jej účinku.(28) Ako už bolo uvedené, osobitného pravidlo v oblasti prekážky začatej veci v článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 má toto napätie vyriešiť.

53.      Ako však zdôraznil Súdny dvor v rozsudku Gjensidige, a v tomto konaní Babcock, španielska vláda a Komisia, normotvorca Únie pri zavedení tohto osobitného pravidla nezmenil dôvody zamietnutia stanovené v článku 45 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012.(29) To odráža rozhodnutie normotvorcu Únie nerozšíriť (vtedy novú) ochranu poskytovanú dohodám o voľbe súdu na etapu uznávania, a namiesto toho dať v tejto etape prednosť zásade vzájomného uznávania, ako uvádza Komisia.(30)

54.      Nemecká vláda naopak vyjadrila názor, že absencia porušenia článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 ako jedného z dôvodov zamietnutia uvedených v článku 45 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 nie je úmyselným opomenutím zo strany normotvorcu Únie, ale ide skôr o medzeru v právnej úprave. Podľa nemeckej vlády je tento rozdiel spôsobený tým, že normotvorca Únie pri zavádzaní nového pravidla prekážky začatej veci vychádzal z predpokladu, že toto pravidlo sa bude dodržiavať. Nemecká vláda preto zastáva názor, že táto absencia nie je rozhodujúca pre to, či je možné zamietnuť uznanie za okolností, o ktorých sa tu hovorí.

55.      Tento postoj ma nepresviedča. Po prvé Súdny dvor návrh, ktorý predložila nemecká vláda, jasne vylúčil v rozsudku Gjensidige, z čoho vyplýva, že uvedené opomenutie je práve kľúčové. Po druhé sa mi zdá, že tento „predpoklad, že toto pravidlo sa bude dodržiavať“, bol určite prítomný, keď normotvorca zaviedol pravidlá v oblasti právomoci, ktoré sa na rozdiel od pravidla, o ktoré ide v prejednávanej veci, odrážajú v príslušných ustanoveniach článku 45 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 ako dôvody na zamietnutie uznania. Z porovnania pravidiel v oblasti právomoci stanovených v nariadení č. 1215/2012 na jednej strane a zoznamu dôvodov zamietnutia na strane druhej naopak vyplýva, že normotvorca skutočnosť, že v praxi môže dôjsť k chybám, neprehliadol, ale vyčlenil len niektoré z nich ako tie, ktoré môžu viesť k zamietnutiu uznania.

56.      Vlastne sa zdá, že okrem názoru nemeckej vlády vyššie uvedené nie je sporné. Predkladajúci vnútroštátny súd sa však zaoberá ďalším rozmerom režimu uznávania upraveného nariadením č. 1215/2012, ktorému sa budem venovať teraz.

C.      Predstavuje medzitýmne rozhodnutie, ktorým súd členského štátu konštatuje, že má právomoc, v rozpore s dohodou o voľbe súdu, „rozsudok“?

57.      Uplatňovanie pravidiel o uznávaní a výkone „rozsudkov“ stanovených v nariadení č. 1215/2012, ktoré sú opísané v predchádzajúcej časti, predpokladá, že príslušné rozhodnutie sa za rozsudok považuje. Otázky predkladajúceho vnútroštátneho súdu sa v skutočnosti pýtajú na tento základný stav.

58.      Ak by sa totiž dospelo k záveru, že rozhodnutie španielskych súdov, ktoré konštatuje, že tieto súdy majú medzinárodnú právomoc, ale ktoré na rozdiel od veci, ktorá viedla k rozsudku Gjensidige, ešte neurčuje práva a povinnosti účastníkov, nepredstavuje „rozsudok“ v zmysle nariadenia č. 1215/2012, súdy, ktoré začali konať ako druhé (v tomto prípade nemecké súdy), by nemali povinnosť uznať ho. Inými slovami, a ako tomuto tvrdeniu rozumiem, neboli by povinné považovať sa za viazané určením právomoci súdom, ktorý začal konanie ako prvý (v tomto prípade španielsky súd), v dôsledku čoho by neboli povinné odmietnuť svoju vlastnú právomoc a na základe predmetnej dohody o voľbe súdu by mohli pokračovať v prejednávaní nároku spoločnosti Kanadevia a rozhodovaní o ňom.

59.      Konštatujem, že účastníkov konania a ostatné zainteresované osoby v tomto konaní možno rozdeliť do dvoch skupín v závislosti od ich navrhovanej odpovede na práve zhrnutú otázku. Na jednej strane sa Babcock, španielska a česká vláda a Komisia domnievajú, že rozhodnutie, akým je sporné medzitýmne rozhodnutie, je „rozsudkom“ v zmysle článku 2 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 (a teda musí byť uznané v celej Európskej únii podľa pravidiel opísaných v predchádzajúcej časti). Na druhej strane Kanadevia a cyperská vláda zastávajú opačný názor, ktorý sa zdá byť preferovaným riešením aj pre predkladajúci vnútroštátny súd.

60.      V zásade súhlasím s prvým z týchto dvoch postojov.

61.      Aby som vysvetlil dôvody, ktoré ma k tomuto záveru vedú, uvediem niekoľko predbežných poznámok k pojmu „rozsudok“ (časť 1), a potom sa zameriam na výklad tohto autonómneho pojmu práva Únie, pričom sa budem zaoberať príslušným textom a kontextom (časť 2) a relevantnými cieľmi (časť 3).

1.      Predbežné poznámky k pojmu „rozsudok“

62.      Konštatujem, že predkladajúci vnútroštátny súd sa pýta na pojem „rozsudok“ uvedený v článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, podľa ktorého „rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania“.

63.      Uvedený pojem je vymedzený v článku 2 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 ako „každé rozhodnutie súdu alebo tribunálu členského štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj rozhodnutia o určení trov alebo výdavkov súdnym úradníkom“. V uvedenom ustanovení sa tiež uvádza, že „na účely kapitoly III [o uznávaní a výkone] zahŕňa ‚rozsudok‘ aj predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, ktoré boli nariadené súdom alebo tribunálom, ktorý má na základe tohto nariadenia právomoc rozhodovať vo veci samej“. Jediným obmedzením, ktoré článok 2 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 v tejto súvislosti stanovuje, je ozrejmenie v poslednej vete, že pojem „rozsudok“ „nezahŕňa predbežné opatrenie vrátane ochranného opatrenia, ktoré sa nariadilo takýmto súdom alebo tribunálom bez predvolania žalovaného na súd, okrem prípadu, že rozsudok obsahujúci toto opatrenie sa žalovanému doručil skôr, ako sa začal výkon“.

64.      Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora, počnúc jeho rozsudkami týkajúcimi sa Bruselského dohovoru z roku 1968, vyplýva, že tento pojem práva Únie sa má vykladať extenzívne.(31) V tomto zmysle Súdny dvor rozhodol, že „zahŕňa každé rozhodnutie súdu členského štátu, pričom nie je potrebné rozlišovať podľa obsahu daného rozhodnutia, pokiaľ bolo alebo mohlo byť v členskom štáte pôvodu rôznym spôsobom predmetom kontradiktórneho dokazovania“.(32)

65.      Najmä v rozsudku Mærsk Súdny dvor uplatnil pojem rozsudok na medzitýmne súdne príkazy a ochranné opatrenia (ako je rozhodnutie, ktorým sa predbežne stanovuje suma, na ktorú sa obmedzuje zodpovednosť vlastníka lode).(33) V rozsudku Gothaer Súdny dvor ďalej uviedol, že tento pojem zahŕňa rozsudok, ktorým súd členského štátu odmietol právomoc na základe doložky o voľbe právomoci (ktorá v uvedenom prípade priznávala výlučnú právomoc islandským súdom).(34)

66.      Po pripomenutí týchto všeobecných záležitostí sa teraz zameriam na konkrétnejšie preskúmanie toho, či pojem „rozsudok“ zahŕňa medzitýmne rozhodnutie, ktorým súd členského štátu konštatuje svoju právomoc, ale ešte nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov konania (v rozpore s dohodou o voľbe súdu).

2.      Doslovný a kontextuálny výklad

67.      Po prvé, pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „rozsudok“ stanoveného v článku 2 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, nič v jeho široko koncipovanom znení neumožňuje vylúčiť z jeho pôsobnosti medzitýmne rozhodnutie, akým je predmetné rozhodnutie, ako to predkladajúci vnútroštátny súd uznáva. Rovnako sa nezdá byť sporné, že toto rozhodnutie „bolo alebo mohlo byť v členskom štáte pôvodu rôznym spôsobom predmetom kontradiktórneho dokazovania“ v zmysle judikatúry uvedenej v bode 64 vyššie.

68.      Uvedené rozsudky Maersk a Gothaer sa zdajú byť pre prejednávanú vec obzvlášť relevantné, keďže zahŕňajú extenzívny výklad, ktorý vymedzenie pojmu „rozsudok“ naznačuje, a z tohto dôvodu sa na ne odvoláva Babcock na podporu tvrdenia, že procesné rozhodnutia (ktoré nerozhodujú o merite žaloby) nie sú z pojmu „rozsudok“ vylúčené.

69.      Určite súhlasím s predkladajúcim vnútroštátnym súdom, že oba tieto rozsudky sa priamo netýkajú rozhodnutia, akým je predmetné medzitýmne rozhodnutie v prejednávanej veci. Na jednej strane predbežné opatrenie (akým je opatrenie, o ktoré ide v rozsudku Maersk), na rozdiel od tu posudzovaného rozhodnutia, určuje práva a povinnosti účastníkov konania (hoci len dočasne). Na druhej strane, rozhodnutie o odmietnutí právomoci v prospech iného súdu (tretej krajiny) na základe dohody o voľbe súdu (o ktoré ide v rozsudku Gothaer) ukončuje konanie v rozpore s medzitýmnym rozhodnutím, o ktoré ide v prejednávanej veci (ktoré potvrdzuje ich právomoc prejednať a rozhodnúť o nároku).

70.      Skutočnosť, že predmetné rozhodnutie vo veci samej sa tak či onak líši od rozhodnutí posudzovaných v rozsudkoch Maersk a Gothaer, však automaticky neznamená, že nemôže spadať pod vymedzenie pojmu „rozsudok“. Skutočne, a skôr naopak, vzhľadom na široké znenie tohto vymedzenia nechápem, ako by mohlo byť rozhodnutie „len“ potvrdzujúce právomoc (prípadne aj v rozpore s dohodou o voľbe súdu), na rozdiel od rozhodnutia, ktoré určuje aj práva a povinnosti účastníkov konania, vyčlenené ako nespadajúce pod tento pojem. Na tento záver nemá vplyv pripomienka predkladajúceho vnútroštátneho súdu a nemeckej vlády, podľa ktorej je takéto vylúčenie odôvodnené tým, že účinky sporného medzitýmneho rozhodnutia sú „čisto interné“ pre (ešte prebiehajúce) konanie.

71.      Samozrejme nie je ťažké pochopiť, ako sa líši rozhodnutie týkajúce sa len právomoci od rozhodnutia, ktorým sa určujú práva a povinnosti účastníkov konania (alebo aj od rozhodnutia, ktorým sa zaujíma stanovisko k právomoci aj k meritu veci). Tiež samozrejme uznávam, že vo vnútroštátnych právnych poriadkoch existuje mnoho špecifických kategórií súdnych rozhodnutí, z ktorých môžu vyplývať rôzne právne dôsledky podľa vnútroštátneho práva.

72.      Súdny dvor však opakovane uviedol, že pojmy použité v nariadení č. 1215/2012 sa musia vykladať autonómne, čo platí aj pre predmetný pojem, ako som už uviedol.

73.      Je pravda, že účastník konania sa typicky domáha uznania rozsudku, aby sa domohol hmotného práva, ktoré mu bolo priznané alebo ktoré bolo vyhlásené za existujúce a podobne. Nič vo vymedzení pojmu „rozsudok“ však nenaznačuje, že by normotvorca Únie chcel obmedziť kategóriu súdnych rozhodnutí, ktoré možno uznať, na tie, ktoré majú osobitný obsah (napríklad tie, ktoré určujú práva a povinnosti a netýkajú sa len právomoci). Naopak, ako už bolo uvedené v bode 64 vyššie, Súdny dvor vylúčil možnosť, aby kvalifikácia súdneho rozhodnutia ako „rozsudku“ závisela práve od jeho obsahu. V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor v rozsudku Gothaer zahrnul do tohto pojmu negatívne určenie právomoci bez ohľadu na podobné obavy, ktoré vzniesol predkladajúci vnútroštátny súd v uvedenej veci poukazujúc na osobitosti vnútroštátnej doktrinálnej klasifikácie rozhodnutí o zamietnutí právomoci.(35)

74.      Pokiaľ ide o kontext, v ktorom sa pojem „rozsudok“ používa, domnievam sa, že zahrnutie rozhodnutí, akým je predmetné medzitýmne rozhodnutie, do pojmu „rozsudok“ je relevantné najmä v situáciách existencie prekážky začatej veci.

75.      Treba poznamenať, že podľa všeobecných pravidiel týkajúcich sa prekážky začatej veci stanovených v článku 29 ods. 1 a 3 nariadenia č. 1215/2012, ak súd, ktorý začal konať ako prvý, potvrdí svoju právomoc, vzniká povinnosť, aby ktorýkoľvek iný súd, ktorý začal konať v tej istej veci s tými istými účastníkmi, svoju právomoc odmietol. Táto povinnosť sa mutatis mutandis vzťahuje na neurčený súd podľa pravidla obrátenej chronológie stanoveného osobitným pravidlom prekážky začatej veci v článku 31 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1215/2012, keď súd určený v dohode o výlučnej právomoci potvrdí svoju právomoc.

76.      V tomto smere nie je jasné, ako by bolo možné zabezpečiť riadne plnenie týchto povinností (odmietnuť právomoc), ak by sa konštatovalo, že súdne rozhodnutie obsahujúce „len“ konštatovanie právomoci nespadá pod pojem „rozsudok“, ktorý môže (a musí) byť uznaný.

77.      Ak by sa totiž zastával názor, že „samostatné“ konštatovania právomoci nemožno považovať za „rozsudky“, ktoré sa musia uznať, neexistovala by povinnosť pre súd, ktorý nemá prednosť pri určovaní, či má právomoc podľa príslušného pravidla prekážky začatej veci, odmietnuť svoju právomoc, keď bola potvrdená právomoc súdu „s prednosťou“ (v medzitýmnom rozhodnutí). Z toho by zase hrozilo, že pravidlá prekážky začatej veci podľa nariadenia č. 1215/2012 stratia svoj potrebný účinok (bez ohľadu na to, či sa na danú situáciu vzťahuje všeobecné alebo osobitné pravidlo prekážky začatej veci).

78.      Možno pritom asi pripustiť, že uplatnenie pravidla prekážky začatej veci nezávisí od toho, či sa uplatní pojem uznania podľa článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. Skutočne by sa dalo tvrdiť, že rozhodnutie, ktoré obsahuje len konštatovanie právomoci, nemá žiadny „vykonateľný“ obsah (v zmysle materiálnych práv a zodpovedajúcich povinností), pre ktorý boli pravidlá uznávania a výkonu zrejme v prvom rade určené.(36) Možno teda ďalej tvrdiť, že najmä povinnosť odmietnuť právomoc, ak bola potvrdená právomoc súdu „s prednosťou“, vyplýva z osobitných povinností stanovených v článku 29 ods. 3 a článku 31 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012. Pokračujúc v tejto úvahe možno dospieť k záveru, že na vznik tejto povinnosti nie je potrebná existencia „rozsudku“ v zmysle článku 2 písm. a) uvedeného nariadenia.

79.      Z rozsudku Gothaer však vyplýva, že rozhodnutia, ktoré obsahujú len závery o právomoci, predstavujú „rozsudky“, ktoré možno uznať. Ak Súdny dvor nechce tento záver prehodnotiť,(37) prijatie opačného stanoviska v prejednávanej veci by tak nebolo v súlade s jeho judikatúrou. Nechápem totiž, ako by sa situácia, ktorú spôsobilo rozhodnutie o zamietnutí právomoci (o ktoré ide vo veci Gothaer), líšila od situácie vyplývajúcej z rozhodnutia o potvrdení právomoci (o ktoré ide v prejednávanej veci), ak sa obe situácie posudzujú z osobitného hľadiska obsahu predmetných rozhodnutí.

80.      V tejto súvislosti sa mi zdá, že zahrnutie rozhodnutia, akým je predmetné medzitýmne rozhodnutie, do pojmu „rozsudok“, ktorý možno uznať, zabraňuje riziku, že povinnosť odmietnuť právomoc podľa pravidiel prekážky začatej veci nebude rešpektovaná z dôvodu, že rozhodnutie, ktoré len potvrdzuje právomoc na prejednanie nároku a rozhodnutie o ňom, nemá žiadny vykonateľný obsah, a preto sa naň nemôže vzťahovať vzájomné uznanie.

81.      Stanovisko, podľa ktorého medzitýmne rozhodnutie, ktorým sa len potvrdzuje právomoc súdu prejednať nárok a rozhodnúť o ňom, spadá pod pojem „rozsudok“ v zmysle článku 2 písm. a) a článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, je však potrebné preskúmať aj z hľadiska relevantných cieľov, ktoré toto nariadenie sleduje.

3.      O zohľadnení relevantných cieľov

82.      Je úplne zrejmé, že záver, že medzitýmne rozhodnutie, akým je predmetné rozhodnutie, predstavuje „rozsudok“ v zmysle článku 2 písm. a) a článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, je v súlade so zásadou vzájomnej dôvery a cieľom zabezpečiť voľný pohyb rozsudkov. Zostáva však overiť, či by sa toto stanovisko nemalo zmeniť vzhľadom na osobitný cieľ ochrany praktického účinku dohôd o voľbe súdu, ktorý, ako bolo vysvetlené, sleduje nariadenie č. 1215/2012 prostredníctvom pravidla prekážky začatej veci v jeho článku 31 ods. 2 (ako sa uznáva v odôvodnení 22 uvedeného nariadenia).

83.      Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že tieto dohody by boli zbavené potrebného účinku, ak by sa dospelo k záveru, že predmetné medzitýmne rozhodnutie je „rozsudok“, ktorý treba uznať. Okrem toho uznanie tohto medzitýmneho rozhodnutia napriek tomu, že španielske súdy v čase jeho prijatia nezohľadnili článok 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, by v podstate viedlo k výsledku, ktorý by nastal pred prijatím osobitného pravidla prekážky začatej veci a ktorému sa toto pravidlo práve snaží zabrániť (body 49 až 51 vyššie), ako v podstate tvrdí Kanadevia.

84.      Ako už bolo uvedené v úvodnej časti týchto návrhov, predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že na rozdiel od situácie, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Gjensidige, o žalobe ešte nebolo meritórne rozhodnuté, a preto nie je príliš neskoro na správne určenie právomoci, keďže súdy, ktoré začali konať ako prvé (v tomto prípade španielske súdy), majú naďalej možnosť dodržať pravidlo vyplývajúce z článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 a prerušiť konanie v prospech určeného súdu. Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že tomu tak je bez ohľadu na prípadné účinky právnej sily rozhodnutej veci, ktoré môžu byť spojené s určením právomoci španielskymi súdmi podľa španielskeho práva, pretože by mala prevážiť prednosť práva Únie.

85.      Nemecká a cyperská vláda sa rovnako domnievajú, že pojem „rozsudok“ by sa mal vykladať reštriktívne (ako výnimočnú odchýlku od prístupu, ktorý Súdny dvor vo svojej judikatúre k tomuto konceptu dôsledne uplatňuje). Nemecká vláda uznáva, že tento reštriktívny výklad by obmedzil povinnosť vzájomného uznávania a ovplyvnil by zásadu vzájomnej dôvery. Tento vplyv však považuje za minimálny vzhľadom na už uvedené „vnútorné účinky“ predmetného medzitýmneho rozhodnutia. Uvedená vláda sa domnieva, že vplyv na zásadu vzájomnej dôvery by bol v skutočnosti oveľa väčší, ak by sa uznalo rozhodnutie prijaté v rozpore s článkom 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012.

86.      Hoci uznávam, že ochrana praktických účinkov dohôd o voľbe súdu je legitímnym záujmom, domnievam sa, že ochrana, ktorú týmto dohodám poskytuje osobitné pravidlo prekážky začatej veci v článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, neodôvodňuje vylúčenie rozhodnutí obsahujúcich len závery o právomoci z pojmu „rozsudok“ v zmysle nariadenia č. 1215/2012.

87.      Po prvé pripomínam, že uvedené nariadenie vychádza z predpokladu, že súdy členských štátov sú si v zásade rovné, pokiaľ ide o uplatňovanie pravidiel v oblasti právomoci. Tento predpoklad sa opiera o zásadu vzájomnej dôvery, ktorá je základom nariadenia č. 1215/2012 a ktorá je konkrétne vyjadrená v taxatívnom zozname dôvodov, na základe ktorých možno uznanie zamietnuť (porušenie dohody o voľbe súdu alebo aj prekážky začatej veci v tomto zozname nie sú). Systém uvedeného nariadenia tým, že stanovuje len obmedzený počet dôvodov zamietnutia uznania, teda vyžaduje, aby v prípade, že žalovaný chce právomoc štátu pôvodu napadnúť, využil k tomu systém prostriedkov nápravy tohto členského štátu.(38)

88.       V rozpore s režimom nariadenia č. 1215/2012 by však záver, že rozhodnutie, ktorým sa len určuje právomoc (v rozpore s dohodou o voľbe súdu), nepredstavuje „rozsudok“ v zmysle nariadenia č. 1215/2012, znamenal zavedenie novej kategórie súdnych rozhodnutí, na ktoré sa nevzťahuje povinnosť vzájomného uznávania, čím by sa v skutočnosti vytvorila výnimka z tejto zásady, ktorá nie je stanovená.(39)

89.      Po druhé opačné stanovisko by v skutočnosti znamenalo, že súd, ktorý si nárokuje výlučnú právomoc na základe dohody o voľbe súdu, ktorá nebola dodržaná, by mohol nárok prejednať a rozhodnúť o ňom, čím by sa zachovala existencia dvoch súbežných konaní, a teda by vzniklo riziko protichodných rozsudkov. Práve tomu sa však normotvorca Únie snažil zabrániť prostredníctvom osobitného pravidla prekážky začatej veci v článku 31 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1205/2012 (ako aj prostredníctvom všeobecného pravidla prekážky začatej veci podľa článku 29 ods. 1 a 3 uvedeného nariadenia).(40) V tomto smere sa mi zdá, že ak koordináciu súbežných konaní nemožno zabezpečiť prostredníctvom osobitného pravidla prekážky začatej veci uvedeného v článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, pretože toto pravidlo nebolo dodržané, trvať na dodržaní dohody o voľbe súdu (a teda na tom, že určené súdy musia byť schopné nárok prejednať a rozhodnúť o ňom), by bolo v priamom rozpore s cieľom zabrániť súbežným konaniam a protichodným rozhodnutiam. Z tohto dôvodu sa mi zdá, že riešenie, ktoré najlepšie prispieva k dosiahnutiu tohto cieľa (a ktoré tým podporuje cieľ riadneho výkonu spravodlivosti), sa nachádza v pravidle stanovenom v článku 29 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012.(41)

90.      Takéto riešenie by znamenalo, že ak iný súd než súd určený dohodou o výlučnej právomoci rozhodne ako prvý (prijatím medzitýmneho rozhodnutia, v ktorom konštatuje svoju právomoc, v rozpore s dohodou o voľbe súdu a pravidlom prekážky začatej veci stanoveným v článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012), súd určený uvedenou dohodou by musel svoju právomoc odmietnuť na základe všeobecného pravidla prekážky začatej veci stanoveného v článku 29 ods. 3 uvedeného nariadenia. Zdá sa mi totiž, že akonáhle je jasné, že existencii paralelných konaní nemožno zabrániť prostredníctvom mechanizmu článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 a ako prvý rozhodne iný súd než súd určený v dohode o voľbe súdu (konštatovaním svojej právomoci), na tieto súbežné konania sa vzťahuje všeobecné pravidlo prekážky začatej veci stanovené v článku 29 nariadenia č. 1215/2012.

91.      V tomto poslednom ohľade a v reakcii na konkrétnu obavu, ktorú vzniesli predkladajúci vnútroštátny súd aj Kanadevia, si nemyslím, že by takýto záver viedol k negatívnemu konfliktu právomoci (v dôsledku ktorého by uplatnenie pravidiel právomoci viedlo k tomu, že by právomoc prejednať nárok a rozhodnúť o ňom nemal žiadny súd). Predovšetkým sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že takáto situácia by mohla nastať, ak by nemecké súdy napriek dohode o voľbe súdu odmietli svoju právomoc a ak by španielske súdy zmenili svoje rozhodnutie, ktoré je podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu v rozpore s článkom 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 (čo, ak toto tvrdenie chápem správne, robí takéto zrušenie ešte reálnejším).

92.      Táto obava je skutočne dôležitá. Na vysvetlenie uvádzam, že cieľom pravidiel o prekážke začatej veci stanovených v nariadení č. 1215/2012 je predovšetkým zabrániť pozitívnym konfliktom právomoci (a z toho vyplývajúcemu problému možných protichodných rozsudkov). Je však zrejmé, že toto nariadenie sa má samozrejme vykladať tak, aby sa zabezpečilo dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

93.      V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je úplne jasné, či je rozhodnutie španielskych súdov podľa španielskeho práva právoplatné alebo nie. Španielska vláda však na pojednávaní vysvetlila, že právoplatné je (čo znamená, že právomoc španielskych súdov už nemožno spochybniť).

94.      Na jednej strane by sa tento aspekt mohol prima facie odmietnuť ako irelevantný, pretože, ako uviedli Babcock, česká vláda a Komisia, uznanie rozsudku nezávisí od jeho právoplatnosti. V článku 38 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 sa skutočne uvádza, že „súd alebo orgán, na ktorom sa účastník dovoláva rozsudku vydaného v inom členskom štáte, môže čiastočne alebo úplne prerušiť konanie, ak: a) je rozsudok v členskom štáte pôvodu napadnutý“(42). Z toho a contrario vyplýva, že uznanie rozsudku je možné aj v prípade, že nemá účinky právnej sily rozhodnutej veci podľa práva štátu pôvodu uvedeného rozsudku.

95.      Na druhej strane však pripomínam, že podľa oboch pravidiel v oblasti prekážky začatej veci z nariadenia č. 1215/2012 povinnosť súdu odmietnuť právomoc v prospech iného súdu vzniká vtedy, keď súd „s prednosťou“ potvrdil svoju právomoc. Znenie príslušných pravidiel neobjasňuje, ako sa má tento moment určiť. Súdny dvor však už v podstate vysvetlil, že súdu „s prednosťou“ sa právomoc potvrdzuje, ak „bez návrhu neodmietol svoju právomoc“ a ak „nijaký z účastníkov konania nenamietol jej nedostatok pred alebo do prijatia stanoviska, ktoré sa podľa jeho vnútroštátneho procesného práva považuje za prvú obranu“ (pretože od tohto okamihu účastník konania v zásade nemôže namietať právomoc v konaní ako takom).(43) Súdny dvor dospel k záveru, že takéto riešenie nespôsobuje riziko negatívnych konfliktov právomoci, pretože v podstate už nemožno spochybňovať právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý (podľa všeobecného pravidla prekážky začatej veci).(44)

96.      Zdá sa mi, že stanovenie okamihu potvrdenia právomoci na účely uplatnenia pravidiel prekážky začatej veci na okamih, keď túto právomoc už nemožno spochybniť, znamená, že povinnosť odmietnuť právomoc podľa článku 29 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012 (alebo podľa článku 31 ods. 3 uvedeného nariadenia) môže vzniknúť v rôznych procesných štádiách konania v závislosti od toho, či žalovaný ešte môže právomoc spochybniť. Obmedzenie spochybnenia právomoci (z dôvodu právnej sily rozhodnutej veci) môže vzniknúť po vydaní rozsudku v prvom stupni alebo aj neskôr, počas odvolacieho konania (v závislosti od toho, či žalovaný spochybnil právomoc na prvom stupni a v odvolacom konaní, pri dodržaní príslušných procesných pravidiel).(45) Domnievam sa preto, že cieľom predchádzať riziku protichodných rozsudkov a zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti (ktoré sú tiež vlastné pravidlu prekážky začatej veci) najlepšie vyhovuje, ak sa právomoc potvrdzuje s odkazom na tento okamih, a nie len s odkazom na prijatie rozsudku v prvom stupni (aj vzhľadom na to, že takýto okamih môže nastať ešte pred prijatím akéhokoľvek rozsudku). Takto súd „bez prednosti“ odmietne právomoc len vtedy, keď sa zdá byť bezpečné predpokladať, že súd „s prednosťou“ pristúpi k preskúmaniu veci samej. Navyše, negatívne dôsledky predĺženia situácie súbežného konania do prípadného odvolania sú v každom prípade minimálne vzhľadom na to, že konania prebiehajúce pred súdom „bez prednosti“ sa zvyčajne prerušia.

97.      Tento výsledok sa líši od pravidla podľa článku 38 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, podľa ktorého skutočnosť, že rozsudok je v jednom členskom štáte napadnutý, nebráni jeho uznaniu v inom členskom štáte [„môže… prerušiť konanie, ak… je rozsudok… napadnutý“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát)].

98.      Z tohto dôvodu sa mi zdá, že hoci povinnosť uznať rozsudok s obsahom týkajúcim sa výlučne právomoci môže vzniknúť bez ohľadu na to, či je alebo nie je právoplatný [ako to vyplýva z článku 38 písm. a) nariadenia č. 1215/2012], pre praktické riešenie situácie prekážky začatej veci, akou je situácia pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, má väčší význam to, že táto povinnosť súdu určeného na základe dohody o voľbe súdu, ktorá nebola zohľadnená, odmietnuť právomoc podľa článku 29 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012 vzniká až vtedy, keď je právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, vyššie uvedeným spôsobom potvrdená (keď už túto právomoc nemožno spochybniť).

99.      Napokon poznamenávam, že predkladajúci vnútroštátny súd sa tiež domnieva (ako to chápem, alternatívne k obavám založeným na riziku negatívnych kolízií právomoci), že ak by rozhodnutie španielskych súdov nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci (teda že by už nemohlo byť napadnuté), týmto súdom nemožno brániť v tom, aby zmenili svoj postup a rozhodli v súlade s článkom 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, aby sa prejednanie veci z hľadiska právomoci zakladalo na správnom základe.

100. Záver, ku ktorému som dospel vyššie, robí túto úvahu bezpredmetnou. Pre úplnosť však dodávam, že si nemyslím, že prípadný účinok právnej sily rozhodnutej veci týkajúci sa určenia právomoci podľa práva členského štátu neurčeného súdu možno odstrániť jednoducho, prostým odkazom na prednosť práva Únie.

101. V práve Únie vskutku neexistuje všeobecná povinnosť vnútroštátneho súdu „neuplatniť vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých nadobúda súdne rozhodnutie právnu silu rozhodnutej veci, napriek tomu, že by sa ich neuplatnením umožnila náprava vnútroštátnej situácie nezlučiteľnej s týmto právom“(46). Súdny dvor opakovane pripomína dôležitosť zásady právnej sily rozhodnutej veci, ktorá je, jednoducho povedané, odôvodnená záujmom na zaistení stability práva a právnych vzťahov a riadneho výkonu spravodlivosti.(47) Hoci Súdny dvor určite vymedzil niekoľko obmedzených výnimiek z tohto predpokladu, nezdá sa, že sa tu neuplatňuje ktorýkoľvek z nich.(48) V každom prípade by sa táto otázka musela preskúmať cez prizmu zásad ekvivalencie a efektivity, ktoré rámcujú výkon procesnej autonómie členských štátov v súlade s povinnosťou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ.(49) Vzhľadom na môj vyššie uvedený návrh sa každopádne obmedzujem na tieto všeobecné pripomienky bez toho, aby som považoval za potrebné tento aspekt prejednávanej veci hlbšie skúmať.

102. Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospel k záveru, že článok 2 písm. a) a článok 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa majú vykladať v tom zmysle, že pojem „rozsudok“ v zmysle týchto ustanovení zahŕňa rozhodnutie, ktorým súd členského štátu, ktorý začal konať ako prvý, konštatuje svoju právomoc (bez toho, aby už vykonal aj preskúmanie veci samej), v rozpore s článkom 31 ods. 2 uvedeného nariadenia. Navyše, zatiaľ čo povinnosť uznať takýto rozsudok vzniká bez ohľadu na to, či je tento rozsudok právoplatný, povinnosť súdu určeného porušenou dohodou o voľbe súdu, ktorý začal konať ako druhý, odmietnuť právomoc podľa článku 29 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012 vzniká až vtedy, keď sa právomoc (neurčeného) súdu, ktorý začal konať ako prvý, potvrdila v zmysle článku 29 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012, teda keď už takúto právomoc nemožno v prebiehajúcom konaní spochybniť.

V.      Návrh

103. Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), takto:

„Článok 2 písm. a) a článok 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa majú vykladať v tom zmysle, že pojem ‚rozsudok‘ v zmysle týchto ustanovení zahŕňa rozhodnutie, ktorým súd členského štátu, ktorý začal konať ako prvý, konštatuje svoju právomoc (bez toho, aby už vykonal aj preskúmanie veci samej), v rozpore s článkom 31 ods. 2 uvedeného nariadenia.

Zatiaľ čo povinnosť uznať takýto rozsudok vzniká bez ohľadu na to, či je tento rozsudok právoplatný, povinnosť súdu určeného porušenou dohodou o voľbe súdu, ktorý začal konať ako druhý, odmietnuť právomoc podľa článku 29 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012 vzniká až vtedy, keď sa právomoc (neurčeného) súdu, ktorý začal konať ako prvý, bol potvrdila v zmysle článku 29 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012, teda keď už takúto právomoc nemožno v prebiehajúcom konaní spochybniť.“


1      Jazyk prednesu: angličtina.


2      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).


3      Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že tieto konania sa netýkajú „tej istej veci“ v zmysle článku 29 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, o ktorom sa bude hovoriť neskôr.


4      Ako bude podrobnejšie vysvetlené ďalej, podľa článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, ak dohoda medzi stranami zveruje výlučnú právomoc súdu daného členského štátu, tento určený súd musí mať prednosť pri určovaní toho, či má právomoc na prejednanie a rozhodnutie o nároku, aj keď nezačal konať ako prvý.


5      V článku 36 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa stanovuje, že „rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania“.


6      Pozri rozsudok z 21. marca 2024, Gjensidige (C‑90/22, EU:C:2024:252, ďalej len „rozsudok Gjensidige“).


7      V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa ďalšie podrobnosti týkajúce sa účasti spoločnosti Kanadevia na uvedenom konaní neuvádzajú.


8      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Oberlandesgericht Köln (Vyšší krajinský súd Kolín nad Rýnom) v tejto súvislosti pochybnosti vyjadril.


9      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 35 a citovaná judikatúra).


10      Pozri v tomto smere rozsudok z 29. apríla 2025, Prezydent Miasta Mielca (C‑453/23, EU:C:2025:285, bod 26 a citovaná judikatúra).


11      Pozri moje návrhy prednesené vo veci Procureur de la République (Súbeh európskeho zatykača a žiadosti o vydanie) (C‑763/22, EU:C:2024:707, bod 84 a poznámka pod čiarou 33). Okrem toho a v súvislosti s týmto aspektom pripomínam, že účastníci konania nemajú žiadne subjektívne právo na položenie danej otázky v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ. Pozri rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799, body 54 a 55) a moje návrhy prednesené vo veci Centro Petroli Roma ‑ II (C‑386/24, EU:C:2025:775, body 49 a 50).


12      Podľa článku 39 nariadenia č. 1215/2012 „rozsudok vydaný v členskom štáte, ktorý je v tomto členskom štáte vykonateľný, je vykonateľný v iných členských štátoch bez toho, aby bolo potrebné vyhlásenie jeho vykonateľnosti“.


13      Pozri v tomto smere odôvodnenia 3 a 26 nariadenia č. 1215/2012. Pozri napríklad rozsudok Gjensidige, bod 60, a moje návrhy vo veci Spielerschutz Sigma (C‑683/24, bod 96), ktoré boli prednesené v ten istý deň ako návrhy v prejednávanej veci.


14      Pozri najmä odôvodnenia 4, 6 a 26 nariadenia č. 1215/2012.


15      V článku 52 nariadenia č. 1215/2012 sa stanovuje, že „za žiadnych okolností sa rozsudok vydaný v členskom štáte nesmie v dožiadanom členskom štáte skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej“.


16      Článok 45 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012. V Jenardovej správe sa uvádza, že „neexistencia preskúmania, pokiaľ ide o vec samu, zahŕňa úplnú dôveru v súdy štátu pôvodu; táto dôvera, pokiaľ ide o dôvodnosť rozhodnutia, sa teda musí prirodzene vzťahovať aj na uplatnenie [zosúladených] pravidiel na určenie právomoci dotknutým súdom“. Report on the Convention on jurisdiction and the enforcement of judgments in civil and commercial matters (Signed at Brussels, 27 September 1968) by Mr. P. Jenard (Správa k dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (podpísanému 27. septembra 1968 v Bruseli), ktorú vyhotovil pán P. Jenard (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 1), s. 46 (ďalej len „Jenardova správa“). Súdny dvor tento úryvok cituje v rozsudku z 15. novembra 2012, Gothaer Allgemeine Versicherung a i. (C‑456/11, ďalej len „rozsudok Gothaer“, EU:C:2012:719, bod 37).


17      Pozri napríklad návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Gothaer Allgemeine Versicherung a i. (C‑456/11, ďalej len „návrhy vo veci Gothaer“, EU:C:2012:554, body 72, 73 a 75).


18      Rozsudok Gjensidige (bod 46 a citovaná judikatúra). V kontexte nariadenia č. 44/2001 pozri napríklad rozsudok Gothaer (bod 35 a citovaná judikatúra). V kontexte Bruselského dohovoru z roku 1968 pozri rozsudky z 28. marca 2000, Krombach (C‑7/98, EU:C:2000:164, bod 31), a z 27. júna 1991, Overseas Union Insurance a i. (C‑351/89, EU:C:1991:279, body 23 a 24). Pripomínam, že „keďže nariadenie č. 1215/2012 zrušilo a nahradilo nariadenie č. 44/2001, ktoré nahradilo Bruselský dohovor, výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam jedného z týchto právnych nástrojov platí rovnako aj vo vzťahu k ustanoveniam ostatných právnych nástrojov, pokiaľ tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako rovnocenné“. Pozri napríklad rozsudok Gjensidige (bod 40 a citovaná judikatúra).


19      Konštatujem, že skutkové okolnosti, ktoré viedli k rozsudku Gjensidige, sa riadili Dohovorom o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave podpísaným 19. mája 1956 v Ženeve, zmeneným protokolom podpísaným 5. júla 1978 v Ženeve. Keďže však v uvedenom dohovore neexistujú žiadne osobitné pravidlá o uznávaní, tento aspekt sa riadi nariadením č. 1215/2012 (a Súdny dvor ho preto preskúmal na základe tohto nariadenia). Pozri rozsudok Gjensidige (body 43 až 47).


20      Súdny dvor preskúmal aj dôvod zamietnutia uvedený v článku 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 týkajúci sa verejného poriadku, ktorý sa podľa článku 45 ods. 3 druhej vety nariadenia č. 1215/2012 nemôže uplatniť na pravidlá týkajúce sa právomoci. Rozsudok Gjensidige (body 51 až 53).


21      Tieto ochranné pravidlá v oblasti právomoci sú stanovené v oddieloch 3 až 5 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012.


22      Sú uvedené v článku 24 nariadenia č. 1215/2012. Patria medzi ne i) určité aspekty nehnuteľného majetku; ii) určité záležitosti týkajúce sa obchodných spoločností; iii) platnosť zápisov do verejných registrov; iv) platnosť patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných podobných práv, a v) výkon rozsudkov.


23      Pripomínam, že podľa článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 je právomoc priznaná na základe dohody o voľbe súdu výlučná, pokiaľ sa strany nedohodli inak. Pripomínam tiež, že článok 25 nariadenia č. 1215/2012 je súčasťou oddielu 7 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012. Tento detail je relevantný vzhľadom na to, že výnimka v článku 45 ods. 1 písm. e) bode ii) nariadenia č. 1215/2012 sa týka rozsudkov, ktoré sú v rozpore s dôvodmi právomoci uvedenými v oddiele 6 kapitoly II.


24      Moje návrhy vo veci Gjensidige (C‑90/22, EU:C:2023:994, bod 86, ďalej len „moje návrhy vo veci Gjensidige“).


25      Pozri v tomto smere rozsudok Gjensidige (bod 73). Pozri tiež Európska komisia: Zelená kniha o revízii nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. KOM(2009) 175 v konečnom znení, s. 5.


26      Pozri článok 21 Bruselského dohovoru z roku 1968 a článok 27 nariadenia č. 44/2001.


27      Pozri odôvodnenie 22 nariadenia č. 1215/2012. Pozri tiež LAW, S.: Article 31. In: REQUEJO ISIDRO, M. (ed.): Brussels I Bis: A Commentary on Regulation (EU) No 1215/2012. Edward Elgar Publishing (Series: Elgar Commentaries in Private International Law), 2022, s. 490 – 499, s. 495 a nasl.


28      Pozri, v kontexte Bruselského dohovoru z roku 1968, rozsudok z 9. decembra 2003, Gasser (C‑116/02, EU:C:2003:657, body 41 až 54). Pozri MANKOWSKI, P., Der Schutz von Gerichtsstandsvereinbarungen vor abredewidrigen Klagen durch Art. 31 Abs. 2 EuGVVO n.F. In: RIW. 2015, s. 17 – 24; LAW, S.: c. d., najmä s. 494.


29      Rozsudok Gjensidige (bod 73).


30      V tomto smere pozri aj moje návrhy vo veci Gjensidige (body 91 a 98).


31      Pozri rozsudok Gothaer (body 25 až 29). Jenardova správa, najmä s. 42: Report by Professor Dr Peter Schlosser on the Convention of 9 October 1978 on the Association of the Kingdom of Denmark, Ireland and the United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland to the Convention on jurisdiction and the enforcement of judgments in civil and commercial matters and to the Protocol on its interpretation by the Court of Justice (Správa k dohovoru medzi Dánskym kráľovstvom, Írskom, Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska o pristúpení k dohovoru o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ako aj k protokolu týkajúcemu sa výkladu tohto dohovoru Súdnym dvorom) (Podpísanému v 9. októbra 1978 v Luxemburgu) (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 71, body 184 a 191).


32      Rozsudok z 20. júna 2022, London Steam‑Ship Owners’ Mutual Insurance Association (C‑700/20, EU:C:2022:488, bod 49 a citovaná judikatúra). Pozri aj rozsudok zo 14. októbra 2004, Mærsk Olie & Gas (C‑39/02, ďalej len „rozsudok Mærsk“, EU:C:2004:615, bod 50 a citovaná judikatúra).


33      Rozsudok Mærsk (bod 52).


34      Súdny dvor navyše dospel k záveru, že rozhodnutie súdu jedného členského štátu, že nemá právomoc z dôvodu platnosti takejto doložky, je záväzné pre dožiadaný súd, na ktorom sa žiada o uznanie. Rozsudok Gothaer (bod 43).


35      Pozri rozsudok Gothaer (bod 20), v ktorom sa reprodukuje vysvetlenie predkladajúceho vnútroštátneho súdu v uvedenej veci, z ktorého vyplýva, že podľa nemeckej právnej doktríny je rozhodnutie o zamietnutí právomoci „rozhodnutím o prípustnosti“ („Prozessurteil“), vzhľadom na to, že sa ním žaloba zamieta ako neprípustná, keďže nie sú splnené podmienky pre vyhlásenie rozsudku vo veci samej.


36      Pozri v tomto zmysle MANKOWSKI, P.: c. d.


37      K diskusii o dôsledkoch uvedenej veci pozri VOULGARAKIS, K. D.: Reflections on the scope of „EU res judicata“ in the context of Regulation 1215/2012. In: Journal of Private International Law. 2020, Vol. 16, No. 3, s. 451 – 464.


38      V tomto zmysle pozri aj návrhy vo veci Gothaer (body 46 až 48).


39      Rozsudok Gothaer (body 30 a 31), a rozsudok zo 7. apríla 2022, H Limited (C-568/20, EU:C:2022:264, bod 31 a citovaná judikatúra).


40      Alebo aj prostredníctvom pravidla uvedeného v článku 30 nariadenia č. 1215/2012 o súvisiacich veciach. Ide o žaloby, ktoré nespĺňajú požiadavky na to, aby sa považovali za žaloby v tej istej veci a s rovnakými účastníkmi (čo je predpokladom uplatnenia pravidiel prekážky začatej veci), ale v ktorých podobnosť uplatňovaných záležitostí môže napriek tomu odôvodniť prerušenie konania a za osobitných okolností odôvodniť odmietnutie právomoci súdu, ktorý začal konať ako druhý.


41      Pozri tiež MANKOWSKI, P.: c. d.


42      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


43      Rozsudok z 27. februára 2014, Cartier parfums‑lunettes a Axa Corporate Solutions assurances (C‑1/13, EU:C:2014:109, bod 44). Súdny dvor dospel k týmto zisteniam v súvislosti so všeobecným pravidlom prekážky začatej veci (stanoveným v nariadení č. 44/2001, ktoré je rovnocenné s článkom 29 nariadenia č. 1215/2012), ale to isté treba konštatovať aj v súvislosti s osobitným pravidlom prekážky začatej veci (v článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012), pretože okamih, od ktorého súd „bez prednosti“ musí svoju právomoc odmietnuť, je vymedzený rovnako. Je síce pravda, že Súdny dvor konštatoval, že jeho rozhodnutie sa nevzťahuje na prípady, v ktorých má výlučnú právomoc súd, ktorý začal konať ako druhý (podľa všeobecného pravidla prekážky začatej veci), je však zrejmé, že Súdny dvor v tejto súvislosti odkazuje na dôvody výlučnej právomoci, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou [a ktorých porušenie môže viesť k zamietnutiu uznania podľa článku 45 ods. 1 písm. e) bodu ii) nariadenia č.1215/2012, ako už bolo vysvetlené]. Tamže (bod 26).


44      Tamže (body 42 a 43).


45      BeckOK ZPO/Eichel, 60. Ed. 1.3.2026, Brüssel Ia‑VO Art. 29 Rn. 47.


46      Pozri napríklad rozsudok z 9. apríla 2024, Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím) (C‑582/21, EU:C:2024:282, bod 38 a citovaná judikatúra).


47      Pozri napríklad rozsudky z 18. decembra 2025, Soledil (C‑320/24, EU:C:2025:993, bod 32), a z 24. októbra 2018, XC a i. (C‑234/17, EU:C:2018:853, bod 52 a citovaná judikatúra).


48      Pozri ich prehľad napríklad v mojich návrhoch prednesených vo veci Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím) (C‑582/21, EU:C:2023:674, body 42 až 50 a 158 až 169), alebo moje návrhy vo veci Società Cattolica di Assicurazione (C‑17/25, body 57 až 64) prednesené v ten istý deň ako tieto návrhy.


49      Pozri napríklad rozsudok zo 16. januára 2025, BALTIC CONTAINER TERMINAL (C‑376/23, EU:C:2025:20, bod 73 a citovaná judikatúra).