Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 15. októbra 2026(*)
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2010/13/EÚ – Audiovizuálne mediálne služby – Článok 1 ods. 1 písm. a) bod i) – Pojem ,audiovizuálne mediálne služby‘ – Článok 6 ods. 1 – Ochrana ľudskej dôstojnosti – Vnútroštátna právna úprava zakazujúca vysielanie v rozpore s dobrými mravmi – Zodpovednosť poskytovateľa služieb – Charta základných práv Európskej únie – Článok 11 – Sloboda prejavu – Článok 52 ods. 1 – Obmedzenie práv a slobôd uznaných Chartou základných práv “
Vo veci C‑591/24,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Administrativen săd Sofia‑grad (Správny súd Sofia‑mesto, Bulharsko) z 29. augusta 2024 a doručený Súdnemu dvoru 11. septembra 2024, ktorý súvisí s konaním
„Golf Bulgaria“ EOOD
proti
Savet za elektronni medii,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún (spravodajkyňa), sudcovia B. Smulders, E. Regan, J. Passer a D. Gratsias,
generálna advokátka: T. Ćapeta,
tajomník: V. Di Bucci,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– bulharská vláda, v zastúpení: T. Mitova a R. Stojanov, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: O. Gariazzo, C. Georgieva, P.‑J. Loewenthal a G. Meeßen, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1808 zo 14. novembra 2018 (Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 69) (ďalej len „smernica 2010/13“), ako aj článku 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou „Golf Bulgaria“ EOOD, založenou podľa bulharského práva, a Savet za elektronni medii (Rada pre elektronické médiá, Bulharsko) (ďalej len „SEM“) vo veci zákonnosti jej rozhodnutia, ktorým sa tejto spoločnosti ukladá správna pokuta za vysielanie videa, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi (ďalej len „sporné rozhodnutie“).
Právny rámec
Právo Únie
Charta
3 Článok 11 Charty v odseku 1 stanovuje:
„Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.“
4 Článok 52 ods. 1 Charty znie takto:
„Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané [Európskou ú]niou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.“
Smernica 2010/13
5 Podľa znenia článku 1 ods. 1 smernice 2010/13:
„Na účely tejto smernice sa uplatnia tieto definície:
a) ‚audiovizuálna mediálna služba‘ je:
i) služba, ako ju vymedzujú články 56 a 57 [ZFEÚ], pričom základný účel služby alebo jej oddeliteľnej časti je poskytovanie programov, za ktoré je redakčne zodpovedný poskytovateľ mediálnych služieb, širokej verejnosti, s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať prostredníctvom elektronických komunikačných sietí v zmysle článku 2 písm. a) smernice [Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349)]; takéto audiovizuálne mediálne služby sú buď televíznym vysielaním v zmysle písmena e) tohto odseku, alebo audiovizuálnou mediálnou službou na požiadanie v zmysle písmena g) tohto odseku;
ii) audiovizuálny komerčný oznam;
…
b) ‚program‘ je súbor pohybujúcich sa obrazov so zvukom alebo bez zvuku predstavujúci bez ohľadu na jeho trvanie samostatnú položku v rámci programovej skladby alebo katalógu, ktorý zostavil poskytovateľ mediálnych služieb, vrátane kinematografických dlhometrážnych filmov, videoklipov, športových podujatí, situačných komédií, dokumentárnych filmov, detských programov a pôvodných televíznych hier;
c) ‚redakčná zodpovednosť‘ znamená vykonávanie účinnej kontroly nad výberom programov a nad ich usporiadaním do chronologickej štruktúry v prípade televízneho vysielania alebo v prípade audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie do katalógu programov. Redakčná zodpovednosť nevyhnutne neznamená akúkoľvek právnu zodpovednosť podľa vnútroštátneho práva za poskytovaný obsah alebo služby;
d) ‚poskytovateľ mediálnych služieb‘ je fyzická alebo právnická osoba, ktorá má redakčnú zodpovednosť za výber audiovizuálneho obsahu audiovizuálnej mediálnej služby a určuje spôsob, akým je organizovaná;
…
e) ‚televízne vysielanie‘ alebo ‚televízna relácia‘ (t. j. lineárna audiovizuálna mediálna služba) je audiovizuálna mediálna služba poskytovaná poskytovateľom mediálnej služby pre simultánne sledovanie programov na základe programovej štruktúry;
…
g) ‚audiovizuálna mediálna služba na požiadanie‘ (t. j. nelineárna audiovizuálna mediálna služba) je audiovizuálna mediálna služba poskytovaná poskytovateľom mediálnej služby na sledovanie programov v momente, ktorý si užívateľ zvolil, a na jeho osobitnú žiadosť na základe katalógu programov zostaveného poskytovateľom mediálnej služby;
…“
6 Článok 4 ods. 1 smernice 2010/13 stanovuje:
„Členské štáty majú naďalej možnosť požadovať od poskytovateľov mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, aby dodržiavali podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá v oblastiach koordinovaných touto smernicou, za predpokladu, že takéto pravidlá sú v súlade s právom Únie.“
7 Ustanovenie článku 6 tejto smernice znie:
„1. Bez toho, aby bola dotknutá povinnosť členských štátov rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť, členské štáty primeranými prostriedkami zabezpečia, aby audiovizuálne mediálne služby poskytované poskytovateľmi mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, neobsahovali žiadne:
a) podnecovanie k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo členovi skupiny založené na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 21 charty;
b) verejné podnecovanie k páchaniu trestných činov terorizmu, ako sa stanovuje v článku 5 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) 2017/541 [z 15. marca 2017 o boji proti terorizmu, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/475/SVV a mení rozhodnutie Rady 2005/671/SVV (Ú. v. EÚ L 88, 2017, s. 6)].
2. Opatrenia prijaté na účely tohto článku musia byť nevyhnutné a primerané a musia sa nimi rešpektovať práva a dodržiavať zásady zakotvené v charte.“
8 Články 28a a 28b smernice 2010/13 stanovujú ustanovenia uplatniteľné na služby platforiem na zdieľanie videí.
Smernica (EÚ) 2018/1972
9 Podľa znenia článku 2 bodu 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1972 z 11. decembra 2018, ktorou sa stanovuje európsky kódex elektronických komunikácií (Ú. v. EÚ L 321, 2018, s. 36), ktorá nahradila článok 2 písm. a) smernice 2002/21:
„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
1. ‚elektronická komunikačná sieť‘ je prenosové systémy, ktoré môžu ale nemusia byť založené na trvalej infraštruktúre alebo centralizovanej administratívnej kapacite, prípadne prepájacie alebo smerovacie zariadenie a iné prostriedky vrátane neaktívnych prvkov siete, ktoré umožňujú prenos signálov po vedení, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami, vrátane družicových sietí, pevných (s prepájaním okruhov a paketov vrátane internetu) a mobilných sietí, elektrických káblových systémov v rozsahu, v ktorom sa používajú na prenos signálov, sietí používaných na rozhlasové a televízne vysielanie a sietí káblovej televízie bez ohľadu na typ prenášaných informácií.“
Bulharské právo
10 Článok 10 ods. 1 Zakon za radioto i televisiata (zákon o rozhlase a televízii) z 23. septembra 1998 (DV č. 138 z 24. novembra 1998) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „ZRT“) stanovuje:
„Poskytovatelia mediálnych služieb sa pri výkone svojej činnosti riadia týmito zásadami:
(1) záruka práva na slobodu prejavu;
(2) záruka práva na informácie;
(3) rešpektovanie dôvernosti informačných zdrojov;
(4) ochrana súkromného života občanov;
(5) zákaz vysielania, ktoré podnecuje neznášanlivosť medzi občanmi;
(6) zákaz vysielania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, najmä ak obsahuje pornografiu, glorifikuje alebo obhajuje krutosť alebo násilie, alebo podnecuje k nenávisti na základe rasy, pohlavia, náboženstva alebo národnosti;
(7) záruka práva na reakciu v programoch;
(8) záruka autorských práv a s nimi súvisiacich práv k vysielaniam a programom;
(9) zachovanie čistoty bulharského jazyka.“
11 Ustanovenie článku 17 ods. 1 a 2 tohto zákona spresňuje:
„1. Poskytovatelia mediálnych služieb sú zodpovední za obsah mediálnych služieb.
2. Poskytovatelia mediálnych služieb sú povinní nepovoliť výrobu alebo neudeliť povolenie na šírenie vysielania, ktoré porušuje zásady stanovené v článku 10, a vysielania, ktoré podnecuje k národnostnej, politickej, etnickej, náboženskej alebo rasovej neznášanlivosti, glorifikuje alebo obhajuje krutosť alebo násilie.“
12 Ustanovenie článku 20 ods. 1 a 2 uvedeného zákona znie takto:
„1. [SEM] je nezávislý špecializovaný orgán, ktorý upravuje mediálne služby a služby platforiem na zdieľanie videí v prípadoch a spôsobmi stanovenými týmto zákonom.
2. [SEM] pri výkone svojich činností vykonáva svoje právomoci nestranne a transparentne a v súlade s cieľmi [smernice 2010/13], riadi sa verejným záujmom, zabezpečuje slobodu prejavu, nezávislosť poskytovateľov mediálnych služieb, pluralitu médií, kultúrnu a jazykovú rozmanitosť, ochranu spotrebiteľa, dostupnosť, nediskrimináciu, riadne fungovanie vnútorného trhu a podporu spravodlivej hospodárskej súťaže.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
13 Dňa 5. apríla 2023 Golf Bulgaria, ktorá bola k tomuto dátumu zapísaná do verejného registra SEM ako poskytovateľ nelineárnych mediálnych služieb, uverejnila na internete článok s názvom „Emily Trotinetkata zosmiešnila chlapca so špeciálnymi potrebami“ vrátane videa pochádzajúceho zo sociálnej siete Facebook. Toto video, natočené vo vnútri obchodného centra, zobrazovalo chlapca so špeciálnymi výchovno‑vzdelávacími potrebami, ktorý sa pohybuje na rukách a nohách a napodobňuje psa, zatiaľ čo osoba predstavená ako Emily ho drží na vôdzke, pričom táto posledná menovaná osoba, ako aj iní členovia skupiny, ktorej bola táto osoba súčasťou, mu dávajú rozkazy „sadnúť“, „dať labku“ alebo „chytiť“ pohár, ktorý mu hádzali, pričom mu hovoria „dobrý pes“, keď ho po splnení ich rozkazov pohladia po hlave.
14 Rozhodnutím z 29. júna 2023 SEM konštatovala, že Golf Bulgaria sa uverejnením tohto videa dopustil správneho deliktu, a to porušenia článku 17 ods. 2 ZRT v spojení s jeho článkom 10 ods. 1 bodom 6 z dôvodu vysielania videa, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
15 Sporným rozhodnutím prijatým 27. júla 2023 SEM uložila spoločnosti Golf Bulgaria správnu pokutu vo výške 3000 bulharských leva (BGN) (približne 1 534 eur). Keďže toto rozhodnutie v rámci odvolacieho konania potvrdil Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko), Golf Bulgaria podala odvolanie na Administrativen săd Sofia‑grad (Správny súd Sofia‑mesto, Bulharsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.
16 V rámci tohto kasačného opravného prostriedku Golf Bulgaria po prvé tvrdí, že rozhodnutie, ktoré vydal Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia), je nezákonné a nesprávne, pretože bolo vydané v rozpore s hmotným právom a podstatnými formálnymi náležitosťami, po druhé, že prijatím rozhodnutia, ktorým sa konštatuje správny delikt pre vysielanie videa v rozpore s dobrými mravmi, SEM prekročila svoje právomoci v oblasti kontroly obsahu, pretože vysielanie videa, o ktoré ide vo veci samej, nespadá pod pojem „audiovizuálna mediálna služba“, a po tretie, že kvalifikácia tohto videa ako odporujúca „dobrým mravom“ nebola dostatočne odôvodnená, keďže uvedené video odzrkadľovalo podujatie filmované na verejnom mieste, ktoré už bolo šírené na sociálnych sieťach.
17 SEM zase odkazuje na vnútroštátnu judikatúru týkajúcu sa pojmu „dobré mravy“, a najmä na rozhodnutie Konstitucionen săd (Ústavný súd, Bulharsko), podľa ktorého verejná morálka predstavuje oblasť, v ktorej sú vnútroštátne tradície a kultúra rozhodujúce, že zákaz porušovania dobrých mravov sa neobmedzuje na skutočnosť, že je potrebné rešpektovať požiadavky riadneho spoločenského správania vytvorené tradíciami danej spoločnosti, že je napríklad vo verejnom záujme, aby dobré mravy boli kritériom vzdelávania mladistvých, a preto nie je potrebné, aby v každom prípade došlo k skutočnému porušeniu. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že úvahy týkajúce sa rešpektovania dobrých mravov možno chápať ako kritériá riadneho spoločenského správania vytvorené v spoločnosti na jej ochranu, pričom prvoradým záujmom v tejto súvislosti je zachovanie morálnej integrity spoločnosti. Okrem toho SEM tvrdí, že v prejednávanej veci je nesporné, že osoba so špeciálnymi výchovno‑vzdelávacími potrebami bola ponižovaná a utrpela porušenie svojej ľudskej dôstojnosti. Právo na slobodu prejavu však nie je neobmedzené a nemalo by viesť k šíreniu obsahu plného „urážok“ a „cynických a hrubých činov voči zraniteľnej osobe“. Okrem toho SEM zdôrazňuje, že poskytovatelia mediálnych služieb podstatne prispievajú k formovaniu verejnej mienky a že v dôsledku toho nemožno akceptovať audiovizuálny materiál, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, národnými tradíciami a kultúrou, akým je video dotknuté vo veci samej.
18 Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že podľa vnútroštátnej judikatúry pojem „dobré mravy“ predstavuje všeobecnú zásadu, ktorá sama osebe predstavuje pravidlo správania, ktoré musí byť ako také zakotvené v osobitnej právnej norme, ktorej cieľom je upraviť sociálne vzťahy, aby predstavovala platné pravidlo. V tejto súvislosti Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko) uviedol, že „obsah pojmu ‚dobré mravy‘ treba hľadať v objektívnych morálnych kategóriách, ktoré sú v spoločnosti akceptované, ale ktoré z dôvodu svojej sociálno‑etickej povahy nie sú zakotvené zákonom a súvisia najmä so zákazom ubližovať iným tým, že sa zneužíva ich nepriaznivá situácia z hľadiska veku, [sociálneho postavenia], zdravia alebo materiálnej situácie“.
19 V tomto kontexte a vzhľadom na citáciu článku 4 ods. 1 smernice 2010/13 v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa zdá, že predkladajúci vnútroštátny súd sa pýta, či je možné domnievať sa, že zavedenie zákazu vysielania programov odporujúcich dobrým mravom do príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy možno považovať za podrobnejšie alebo prísnejšie opatrenie v zmysle tohto ustanovenia v porovnaní s inými opatreniami stanovenými touto smernicou.
20 Okrem toho sa tento súd pýta, či odkaz na zásadu dobrých mravov ako základ uloženia sankcií v prípade jej porušenia obmedzuje alebo neobmedzuje slobodu prejavu zakotvenú v článku 11 Charty.
21 Za týchto okolností Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Povoľuje právo Únie takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá začlenením všeobecnej právnej zásady, akou sú ‚dobré mravy‘, do vnútroštátneho práva umožňuje členskému štátu zaviesť dodatočné opatrenia, okrem iného na založenie zodpovednosti konkrétnej služby informačnej spoločnosti v zmysle [smernice 2010/13] na základe uvedených ‚dobrých mravov‘ a v prípade kladnej odpovede do akej miery uplatňovanie tejto abstraktnej zásady ako základu zodpovednosti pri jej porušeniach obmedzuje slobodu prejavu podľa článku 11 [Charty]?“
Konanie na Súdnom dvore
22 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 14. novembra 2024 bolo toto konanie prerušené až do vydania konečného rozhodnutia vo veciach C‑555/23 a C‑556/23.
23 Po vyhlásení rozsudku z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla (C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484), predseda Súdneho dvora 1. júla 2025 oznámil tento rozsudok predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu a vyzval ho, aby mu oznámil, či vzhľadom na uvedený rozsudok trvá na návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
24 Listom z 30. júla 2025 tento súd uviedol, že trvá na návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V tejto súvislosti uviedol, že na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný ten istý rozsudok, predmet sporu vo veci samej sa týka možnosti vykonania smernice 2010/13 prostredníctvom začlenenia všeobecnej právnej zásady, akou je zásada „dobrých mravov“, do vnútroštátneho právneho poriadku, ako aj otázky, v akom rozsahu použitie takejto abstraktnej zásady ako základu zodpovednosti v prípade jej porušenia obmedzuje slobodu prejavu uvedenú v článku 11 Charty.
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
25 Bulharská vláda spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom sa odvoláva jednak na neexistenciu súvislosti medzi otázkou položenou Súdnemu dvoru a predmetom sporu vo veci samej a jednak na neuvedenie konkrétnych ustanovení práva Únie, ktoré sa majú vykladať na účely vyriešenia tohto sporu.
26 Pokiaľ ide najmä o údajnú neexistenciu súvislosti, táto vláda tvrdí, že z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že sa týka poskytovateľov platforiem na zdieľanie videí. V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd v opise právneho rámca citoval znenie článkov 28a a 28b smernice 2010/13, ktoré sa uplatňujú na služby platforiem na zdieľanie videí, hoci tieto články nie sú relevantné na vyriešenie sporu vo veci samej. Okrem toho otázka položená Súdnemu dvoru, tak ako ju formuloval tento súd, sa týka poskytovateľa „služby informačnej spoločnosti v zmysle smernice 2010/13“ a možnosti jeho zodpovednosti v prípade porušenia požiadaviek uložených vnútroštátnym právom členského štátu. Služby informačnej spoločnosti však nie sú upravené touto smernicou, ale smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399), a nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2022/2065 z 19. októbra 2022 o jednotnom trhu s digitálnymi službami a o zmene smernice 2000/31/ES (akt o digitálnych službách) (Ú. v. EÚ L 277, 2022, s. 1). Okrem toho zo skutkových okolností uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Golf Bulgaria je poskytovateľom nelineárnych mediálnych služieb, čo je pojem odlišný od pojmu „poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti“.
27 Podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu predloženom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 30. apríla 2026, Nekilnojamojo turto valdymas, C‑544/24, EU:C:2026:356, bod 36 a citovaná judikatúra).
28 V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje podrobný opis okolností sporu vo veci samej a preberá znenie vnútroštátnych ustanovení, ktoré predkladajúci vnútroštátny súd považuje za uplatniteľné na tento spor, a vnútroštátnu judikatúru, ktorú tiež považuje za relevantnú. Okrem toho odôvodnenie uvedené v tomto návrhu umožňuje pochopiť, že pochybnosti vyjadrené týmto súdom sa týkajú súladu ZRT so smernicou 2010/13 a článkom 11 Charty a že majú svoj pôvod v skutočnosti, že článok 17 ods. 2 ZRT, ktorý slúžil ako základ na sankcionovanie spoločnosti Golf Bulgaria za vysielanie videa opísaného v bode 13 tohto rozsudku, je založený na všeobecnej zásade vnútroštátneho práva, a to na zásade „dobrých mravov“. Okrem toho súvislosť medzi smernicou 2010/13 a článkom 11 Charty na jednej strane a ustanoveniami ZRT uplatniteľnými na spor vo veci samej na druhej strane dostatočne vyplýva zo skutočností uvedených v uvedenom návrhu.
29 Je pravda, ako uviedla bulharská vláda, že predkladajúci vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania odkazuje tak na audiovizuálne mediálne služby, ako aj na služby platforiem na zdieľanie videí a cituje tak ustanovenia smernice 2010/13 týkajúce sa poskytovateľov audiovizuálnych mediálnych služieb, ako aj ustanovenia tejto smernice týkajúce sa poskytovateľov takýchto platforiem. Okrem toho tento súd pri formulácii prejudiciálnej otázky odkazuje na službu informačnej spoločnosti a všeobecne odkazuje na smernicu 2010/13 bez toho, aby uviedol konkrétne ustanovenia tejto smernice, ktoré by sa mali vykladať.
30 V prvom rade však treba zohľadniť skutočnosť, že po prvé z opisu skutkového stavu uvedeného v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Golf Bulgaria bola zapísaná do verejného registra SEM ako poskytovateľ nelineárnych mediálnych služieb. Po druhé článok 10 ods. 1 bod 6 a článok 17 ZRT, na základe ktorých SEM konštatovala, že Golf Bulgaria sa dopustila porušenia, ktoré bolo sankcionované sporným rozhodnutím, sa podľa ich znenia týkajú poskytovateľov mediálnych služieb. Po tretie z odôvodnenia tohto návrhu vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd chcel položiť Súdnemu dvoru prvú z piatich otázok, ktorú mu Golf Bulgaria navrhla položiť v rámci prejudiciálneho konania, pričom táto prvá otázka sa výslovne odvoláva na „poskytovateľov nelineárnych audiovizuálnych mediálnych služieb“.
31 Tieto skutočnosti preto vedú k záveru, že napriek tomu, že sa jednak v znení prejudiciálnej otázky použil výraz „služba informačnej spoločnosti“ a jednak v návrhu na začatie prejudiciálneho konania odkazovalo na „služby platforiem na zdieľanie videí“, uvedená otázka sa týka „audiovizuálnej mediálnej služby“ v zmysle smernice 2010/13.
32 V nadväznosti na to neuvedenie konkrétnych ustanovení práva Únie v znení otázok položených Súdnemu dvoru neznamená, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, pokiaľ skutočnosti uvedené v tomto návrhu umožňujú Súdnemu dvoru identifikovať ustanovenia tohto práva, ktorých výklad je nevyhnutný na to, aby predkladajúci vnútroštátny súd mohol rozhodnúť spor vo veci samej. Tak je to v prejednávanej veci, keďže odôvodnenie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania umožňuje Súdnemu dvoru identifikovať ustanovenia smernice 2010/13, ktoré sa majú vyložiť na tieto účely, ako bude uvedené v bodoch 50 až 54 tohto rozsudku.
33 Napokon skutočnosť, že predkladajúci vnútroštátny súd v opise právneho rámca, ktorý je podľa neho uplatniteľný, cituje ustanovenia práva Únie, ktoré nie sú relevantné na účely rozhodnutia sporu vo veci samej, nemá vplyv na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
34 Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný.
O prejudiciálnej otázke
Úvodné poznámky
O kvalifikácii na jednej strane vysielania videa, o ktoré ide vo veci samej, ako „audiovizuálnej mediálnej služby“ a na druhej strane žalobkyne vo veci samej ako „poskytovateľa mediálnych služieb“ v zmysle smernice 2010/13
35 Ako vyplýva z bodov 30 a 31 tohto rozsudku, otázku položenú predkladajúcim vnútroštátnym súdom treba chápať tak, že sa týka „audiovizuálnej mediálnej služby“ v zmysle smernice 2010/13, a teda tak, že vychádza z predpokladu, že vysielanie videa, ktoré bolo sankcionované sporným rozhodnutím, spadá pod tento pojem.
36 Ako však bolo uvedené v bode 16 tohto rozsudku, v rámci kasačného opravného prostriedku, ktorý je základom prejednávanej veci, Golf Bulgaria tvrdila, že vysielanie tohto videa nespadá pod uvedený pojem.
37 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci rozdelenia právomoci medzi súdmi Únie a vnútroštátnymi súdmi je v zásade úlohou vnútroštátneho súdu, aby overil, či vo veci, ktorú prejednáva, sú splnené skutkové podmienky na uplatnenie právnej normy Únie, v prípade potreby môže Súdny dvor pri rozhodovaní o prejudiciálnej otázke vydať spresnenia, ktorých cieľom je viesť vnútroštátny súd pri jeho výklade (rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 37, ako aj citovaná judikatúra).
38 Súdnemu dvoru preto prináleží poskytnúť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu potrebné výkladové prvky týkajúce sa pojmu „audiovizuálna mediálna služba“ v zmysle tejto smernice, aby tento súd overil, či vysielanie videa, o ktoré ide vo veci samej, skutočne spadá pod tento pojem a či, pokiaľ ide o toto vysielanie, treba spoločnosť Golf Bulgaria považovať za „poskytovateľa mediálnych služieb“ v zmysle uvedenej smernice.
39 V tomto kontexte treba pripomenúť, že podľa definície uvedenej v článku 1 ods. 1 písm. a) bode i) smernice 2010/13 sa pojem „audiovizuálna mediálna služba“ vzťahuje na službu, ako ju vymedzujú články 56 a 57 ZFEÚ, pričom základný účel služby alebo jej oddeliteľnej časti je poskytovanie programov, za ktoré je redakčne zodpovedný poskytovateľ mediálnych služieb, širokej verejnosti, s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať prostredníctvom elektronických komunikačných sietí v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2002/21.
40 Okrem toho, ako vyplýva z článku 1 ods. 1 písm. b) smernice 2010/13, pojem „program“ je v zmysle tejto smernice „súbor pohybujúcich sa obrazov… predstavujúci bez ohľadu na jeho trvanie samostatnú položku v rámci programovej skladby alebo katalógu, ktorý zostavil poskytovateľ mediálnych služieb, vrátane kinematografických dlhometrážnych filmov, videoklipov, športových podujatí, situačných komédií, dokumentárnych filmov, detských programov a pôvodných televíznych hier“.
41 Navyše v súlade s článkom 1 ods. 1 písm. d) tejto smernice‚ na jej účely „poskytovateľ mediálnych služieb“ je fyzická alebo právnická osoba, ktorá má redakčnú zodpovednosť za výber audiovizuálneho obsahu audiovizuálnej mediálnej služby a ktorá určuje spôsob, akým je organizovaná.
42 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že video, o ktoré ide vo veci samej, bolo uverejnené na internetovej stránke, ktorá verejnosti sprístupňuje články a audiovizuálne obsahy.
43 Preto sa v prvom rade zdá, že toto video bolo vysielané prostredníctvom elektronických komunikačných sietí v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2018/1972, ktorý nahradil článok 2 písm. a) smernice 2002/21, čo však prináleží potvrdiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu.
44 V nadväznosti na to, rovnako s výhradou overenia zo strany tohto súdu, by bolo možné konštatovať, že uvedené video patrí do programovej skladby alebo katalógu audiovizuálnej ponuky ponúkanej na internetovej stránke, o ktorú ide vo veci samej, takže predstavuje „program“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) smernice 2010/13 (pozri analogicky rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 48), a že táto audiovizuálna ponuka slúži na informačné alebo zábavné účely.
45 Okrem toho nič v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nenaznačuje, že služba sprístupňovania videí ponúkaná na internetovej stránke, o ktorú ide vo veci samej, nemá samostatný obsah a funkciu vo vzťahu k obsahu a funkcii iných služieb, ktoré sú prípadne ponúkané na tejto stránke. S výhradou overenia predkladajúcim vnútroštátnym súdom tak treba konštatovať, že vysielanie videa, o ktoré ide vo veci samej, patrí do rámca služby, ktorej hlavným cieľom alebo cieľom časti oddeliteľnej od tejto služby je poskytovanie programov širokej verejnosti.
46 Napokon, ako vyplýva z článku 1 ods. 1 písm. a) bodu i), písm. c) a d) smernice 2010/13, uverejnenie videa, o ktoré ide vo veci samej, spoločnosťou Golf Bulgaria na internetovej stránke, o ktorú ide vo veci samej, môže spadať pod pojem „audiovizuálna mediálna služba“ len vtedy, ak táto spoločnosť preberá „redakčnú zodpovednosť“ v zmysle tejto smernice za výber audiovizuálneho obsahu sprístupneného na tejto internetovej stránke.
47 O taký prípad by išlo najmä, ak by spoločnosti Golf Bulgaria prislúchalo rozhodovať najmä o sprístupnení a odstránení videí ponúkaných na predmetnej internetovej stránke, o kalendári a časoch vysielania videí na tejto internetovej stránke, o období, počas ktorého budú tieto videá prístupné používateľom internetu, o štruktúre uvedenej internetovej stránky, o spôsobe prezentácie videí a ich výbere, o systéme vyhľadávania videí a aktualizácii obsahu tej istej internetovej stránky (pozri analogicky rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 53).
48 Keďže návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto súvislosti neobsahuje žiadnu informáciu, prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby najmä vzhľadom na podmienky upravujúce uverejňovanie videí zasielaných používateľmi na internetovej stránke, o ktorú ide vo veci samej, posúdil, či si Golf Bulgaria skutočne vyhradzuje právo rozhodnúť, ktoré videá budú alebo nebudú uverejnené na tejto internetovej stránke. Ak z tohto posúdenia vyplynie, že konečné rozhodnutie o takomto uverejnení prináleží tejto spoločnosti, redakčnú zodpovednosť za výber audiovizuálneho obsahu sprístupneného verejnosti na uvedenej internetovej stránke, vrátane videa, o ktoré ide vo veci samej, bude niesť uvedená spoločnosť, a to aj v prípade, že videá uverejnené na internete vytvárajú a odosielajú používatelia na účely ich uverejnenia na tej istej internetovej stránke.
49 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, treba na otázku položenú týmto súdom odpovedať na základe predpokladov, podľa ktorých na jednej strane vysielanie videa sankcionovaného sporným rozhodnutím predstavuje „audiovizuálnu mediálnu službu“ v zmysle smernice 2010/13 a na druhej strane Golf Bulgaria spadá pod pojem „poskytovateľ mediálnych služieb“ v zmysle tejto smernice.
O ustanovení smernice 2010/13, ktoré je relevantné na účely rozhodnutia sporu vo veci samej
50 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že video, o ktoré ide vo veci samej, ukazuje osobu so špeciálnymi výchovno‑vzdelávacími potrebami, ktorú ponižuje skupina osôb. Najmä táto skutočnosť viedla SEM k tomu, že kvalifikovala toto video ako odporujúce „dobrým mravom“ v zmysle vnútroštátneho práva, a teda k sankcionovaniu tejto spoločnosti za vysielanie programu, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, pričom SEM pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom dodala, že táto osoba tak utrpela porušenie svojej ľudskej dôstojnosti.
51 Treba však pripomenúť, že článok 6 ods. 1 smernice 2010/13 ukladá členským štátom nielen povinnosť rešpektovať, ale aj chrániť ľudskú dôstojnosť, pričom táto povinnosť predovšetkým znamená, že týmto štátom prináleží prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby obsah audiovizuálnych mediálnych služieb poskytovaných poskytovateľmi, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, neohrozoval hodnotu ľudskej dôstojnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 67).
52 Povinnosť rešpektovať hodnotu ľudskej dôstojnosti a zákaz vysielania obsahu porušujúceho túto hodnotu preto patria do pôsobnosti tohto ustanovenia (rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 73).
53 Preto v kontexte, o aký ide vo veci samej, keď vnútroštátna právna úprava zakazujúca vysielanie obsahu, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, slúžila ako základ rozhodnutia prijatého na účely sankcionovania porušenia ľudskej dôstojnosti, sa na túto vnútroštátnu právnu úpravu môže vzťahovať článok 6 ods. 1 smernice 2010/13. Naproti tomu takúto právnu úpravu v rozsahu, v akom slúži len na vykonanie povinnosti rešpektovať ľudskú dôstojnosť a dôvod zákazu založený na porušení hodnoty ľudskej dôstojnosti, ktoré sú stanovené v tomto článku 6 ods. 1, nemožno chápať tak, že obsahuje „podrobnejšie“ alebo „prísnejšie“ pravidlá v zmysle článku 4 ods. 1 tejto smernice, a v dôsledku toho sa na ňu nevzťahuje toto posledné uvedené ustanovenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 78).
54 Vzhľadom na osobitné okolnosti sporu vo veci samej treba na otázku položenú predkladajúcim vnútroštátnym súdom odpovedať s ohľadom na článok 6 ods. 1 smernice 2010/13.
O otázke
55 Vzhľadom na úvodné úvahy treba konštatovať, že predkladajúci vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 2010/13 v spojení s článkom 11 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát mohol na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá na základe všeobecnej právnej zásady tohto štátu zakazuje vysielanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, sankcionovať poskytovateľa mediálnych služieb za vysielanie videa porušujúceho ľudskú dôstojnosť.
56 Na účely odpovede na túto otázku treba v prvom rade pripomenúť, že podľa samotného znenia článku 288 tretieho odseku ZFEÚ si môžu členské štáty zvoliť formu a prostriedky prebratia smernice, ktoré umožňujú čo najlepšie dosiahnutie výsledku, ktorý zamýšľajú, a že z tohto ustanovenia vyplýva, že prebratie smernice do vnútroštátneho práva si nevyhnutne nevyžaduje legislatívnu činnosť v každom členskom štáte (rozsudok zo 14. februára 2012, Flachglas Torgau, C‑204/09, EU:C:2012:71, bod 60).
57 Podľa ustálenej judikatúry najmä existencia všeobecných zásad alebo pravidiel môže urobiť prebratie osobitnými legislatívnymi alebo správnymi opatreniami nadbytočným, avšak pod podmienkou, že tieto normy účinne poskytujú záruku úplného uplatnenia smernice a že v prípade, keď predmetné ustanovenie uvedenej smernice zakladá práva jednotlivcov, je právna situácia vyplývajúca z týchto zásad dostatočne presná a jasná, pričom oprávnené osoby sú schopné poznať svoje práva v plnom rozsahu a prípadne sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi [rozsudok z 10. júna 2021, Ultimo Portfolio Investment (Luxembursko), C‑303/20, EU:C:2021:479, bod 34 a citovaná judikatúra].
58 Vzhľadom na túto judikatúru sa možno domnievať, že hoci, ako bolo uvedené v bodoch 51 a 52 tohto rozsudku, článok 6 ods. 1 smernice 2010/13 ukladá členským štátom v oblasti audiovizuálnych mediálnych služieb povinnosť chrániť hodnotu ľudskej dôstojnosti tým, že zaručia zákaz obsahu porušujúceho túto hodnotu, v zásade nie je vylúčené, aby bolo toto ustanovenie prebraté do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá v súlade so všeobecnou právnou zásadou tohto štátu zakazuje vysielania, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, za predpokladu, že právna situácia vyplývajúca z tejto vnútroštátnej právnej úpravy je dostatočne presná a jasná na to, aby sa poskytovateľom mediálnych služieb umožnilo vedieť, že pod pojem vysielanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, spadá vysielanie videa, ktoré porušuje hodnotu ľudskej dôstojnosti.
59 Okrem toho je potrebné pripomenúť, že zásada právnej istoty si na jednej strane vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné a presné, a na druhej strane, aby ich uplatnenie bolo pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné, najmä ak môžu mať nepriaznivé dôsledky. Táto zásada si najmä vyžaduje, aby právna úprava umožnila dotknutým osobám presne poznať rozsah povinností, ktoré im ukladá, a aby tieto osoby mohli jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať (rozsudok z 21. mája 2026, Across Fiduciaria a i., C‑684/24 a C‑685/24, EU:C:2026:410, bod 40, ako aj citovaná judikatúra).
60 Navyše táto požiadavka právnej istoty sa uplatňuje s osobitnou prísnosťou v prípade právnej úpravy, ktorá môže mať finančné dôsledky. Súdny dvor najmä rozhodol, že sankciu, hoci nie je trestnoprávnej povahy, možno uložiť iba vtedy, ak sa opiera o jasný a jednoznačný právny základ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2006, Koninklijke Coöperatie Cosun, C‑248/04, EU:C:2006:666, body 79 a 80, ako aj citovanú judikatúru).
61 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o zásadu zákonnosti trestných činov a trestov zakotvenú v článku 49 ods. 1 Charty, ktorá sa uplatňuje na trestnú oblasť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2025, BAJI Trans, C‑544/23, EU:C:2025:614, bod 62), táto zásada, ktorá je osobitným vyjadrením všeobecnej zásady právnej istoty, vyžaduje najmä, aby zákon jasne vymedzoval porušenia a tresty za ne s cieľom zabezpečiť predvídateľnosť, pokiaľ ide tak o definovanie trestného činu, ako aj určenie trestu. Táto podmienka je splnená, pokiaľ osoba podliehajúca súdnej právomoci môže zo znenia relevantného ustanovenia a za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú dotknuté vnútroštátne súdy, zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú jej trestnú zodpovednosť (rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 88, ako aj citovaná judikatúra). V tejto súvislosti a v každom prípade to však nemôže byť inak, pokiaľ ide o sankcie, ktoré majú inú než trestnoprávnu povahu.
62 Predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu teda prináleží overiť, či poskytovateľ mediálnych služieb môže vzhľadom na znenie ZRT a prípadne za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú Konstitutsionen săd (Ústavný súd) a Vărchoven kasatsionen săd (Najvyšší kasačný súd), vedieť, že zákaz vysielania programov, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, stanovený touto vnútroštátnou právnou úpravou sa uplatňuje aj na vysielanie videa porušujúceho ľudskú dôstojnosť.
63 V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či vnútroštátna právna úprava, ktorá má vlastnosti uvedené v bode 55 tohto rozsudku a spĺňa požiadavky jasnosti a presnosti v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 57 až 61 tohto rozsudku, porušuje právo na slobodu prejavu zakotvené v článku 11 Charty, treba pripomenúť, že práva a slobody zakotvené v tomto článku 11 nie sú absolútnymi výsadami, ale musia sa vnímať vo vzťahu k ich úlohe v spoločnosti. V súlade s článkom 52 ods. 1 Charty však akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd zaručených v Charte musí byť ustanovené zákonom, rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd a za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality byť nevyhnutné a skutočne zodpovedať cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou alebo potrebné na ochranu práv a slobôd iných [rozsudok z 26. februára 2026, Komisia/Maďarsko (Právo poskytovať mediálne služby na rádiovej frekvencii), C‑92/23, EU:C:2026:108, body 365 a 367, ako aj citovaná judikatúra].
64 V tejto súvislosti podľa článku 1 Charty je ľudská dôstojnosť nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.
65 Z vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17) vyplýva, že ľudská dôstojnosť v zmysle tohto článku 1 nie je len základným právom ako takým, ale predstavuje skutočný základ iných základných práv. V tejto súvislosti tieto vysvetlenia odkazujú najmä na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv prijatú Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 10. decembra 1948, ktorá zakotvila ľudskú dôstojnosť do svojej preambuly, v ktorej sa uvádza, že „uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a neodcudziteľných práv členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete“. Podľa uvedených vysvetliviek z toho vyplýva, že žiadne právo priznané v tejto Charte nesmie byť použité na poškodenie dôstojnosti inej osoby a že dôstojnosť ľudskej osoby je súčasťou podstaty práv priznaných v tejto Charte. Musí sa preto rešpektovať, a to aj v prípade obmedzenia iného práva [rozsudok z 21. apríla 2026, Komisia/Maďarsko (Hodnoty Únie), C‑769/22, EU:C:2026:326, bod 486].
66 Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosť rešpektovať dobré mravy v rozsahu, v akom predstavuje prostriedok, ktorý umožňuje chrániť hodnotu ľudskej dôstojnosti tým, že zakazuje vysielanie obsahu porušujúceho túto hodnotu, ako to ukladá článok 6 ods. 1 smernice 2010/13, jednak zodpovedá legitímnemu dôvodu na obmedzenie slobody prejavu a jednak vzhľadom na obmedzenie tejto slobody, ktoré z toho vyplýva, nevyhnutne predstavuje primerané opatrenie v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.
67 Preto v takom rozsahu vnútroštátna právna úprava, ktorá má vlastnosti uvedené v bode 55 tohto rozsudku a spĺňa požiadavky jasnosti a presnosti v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 57 až 61 tohto rozsudku, neporušuje právo na slobodu prejavu zakotvené v článku 11 Charty.
68 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice 2010/13 v spojení s článkom 11 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát mohol na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá na základe všeobecnej právnej zásady tohto štátu zakazuje vysielanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, sankcionovať poskytovateľa mediálnych služieb za vysielanie videa porušujúceho hodnotu ľudskej dôstojnosti, pokiaľ poskytovatelia takýchto služieb môžu vzhľadom na znenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy a v prípade potreby s pomocou výkladu, ktorý jej dávajú vnútroštátne súdy, vedieť, že takýto zákaz sa vzťahuje na vysielania porušujúce túto hodnotu.
O trovách
69 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
Článok 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1808 zo 14. novembra 2018, v spojení s článkom 11 Charty základných práv Európskej únie,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby členský štát mohol na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá na základe všeobecnej právnej zásady tohto štátu zakazuje vysielanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, sankcionovať poskytovateľa mediálnych služieb za vysielanie videa porušujúceho hodnotu ľudskej dôstojnosti, pokiaľ poskytovatelia takýchto služieb môžu vzhľadom na znenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy a v prípade potreby s pomocou výkladu, ktorý jej dávajú vnútroštátne súdy, vedieť, že takýto zákaz sa vzťahuje na vysielania porušujúce túto hodnotu.
Podpisy
* Jazyk konania: bulharčina.