Uplatnenie zásady vzájomného uznávania bolo potrebné pre vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, čo je cieľ, ktorý si Únia stanovila na základe článku 3 ods. 2 ZEÚ a článku 82 ZFEÚ.

Je zrejmé, že členské štáty chceli zakotvením tejto zásady ako „základného kameňa“ tohto priestoru vytvoriť tento priestor bez toho, aby predtým nutne vykonali harmonizáciu vnútroštátnych trestnoprávnych predpisov. Minulé skúsenosti dostatočne preukázali, že tento postup, hoci bol logický, bol v konečnom dôsledku najistejšou cestou k zablokovaniu. Členské štáty chceli teda tomuto zablokovaniu zabrániť, pričom zachovali myšlienku, že harmonizácia môže byť síce nutná, ale jej úloha je už len vedľajšia.

Toto tvrdenie nie je síce názorom právnej vedy, ale veľmi jasne vyplýva zo znenia článku 82 ods. 1 a 2 ZFEÚ.

Súdny dvor túto logiku dokonale zapracoval už pred vznikom Lisabonskej zmluvy, keď vo svojom rozsudku Gözütok a Brügge 23  – C‑187/10 a C‑385/01, EU:C:2003:87. definoval v rámci uplatňovania zásady ne bis in idem zásadu vzájomného uznávania. Zásada ne bis in idem môže fungovať v cezhraničnom kontexte, len ak sa súdne rozhodnutia jednotlivých členských štátov v zásade rešpektujú a uznávajú za podmienok a s účinkami stanovenými Súdnym dvorom. Vzájomné uznávanie tak bez ohľadu na podmienky uloženia trestu nevyhnutne predpokladá, že existuje vzájomná dôvera medzi členskými štátmi v ich jednotlivé systémy trestného súdnictva a že každý z nich akceptuje uplatnenie platného trestného práva v iných členských štátoch, a to aj napriek tomu, že by uplatnením vlastného vnútroštátneho práva dospel k inému riešeniu. 24  – Bod 33 tohto rozsudku.

Z toho vyplýva, že vo vzťahoch „vzájomné uznávanie/vzájomná dôvera“ prvá zásada ukladá členským štátom povinnosť dodržiavať druhú zásadu. Od okamihu, keď sa uplatní zásada vzájomného uznávania a vytvorí „základnú zásadu“, na ktorej je založená súdna spolupráca, 25  – Rozsudok West (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404, bod 62 a citovaná judikatúra). členské štáty musia mať medzi sebou vzájomnú dôveru.

Podľa mňa niet pochýb, že znenie článku 82 ZFEÚ implicitne potvrdzuje judikatúru Súdneho dvora, ktorú by bolo možné pri vytváraní Lisabonskej zmluvy tak ľahko vyvrátiť. Pripomínam, že tento článok vo svojom odseku 2 stanovuje právny základ pre aproximáciu vnútroštátnych právnych predpisov s cieľom uľahčiť vzájomné uznávanie.

Prejudiciálne otázky položené v rámci vykonávania európskeho zatykača umožnili Súdnemu dvoru stanoviť pravidlá, ktoré viedli k vytvoreniu a zachovaniu európskeho priestoru trestného súdnictva a priznať zásade vzájomného uznávania plnú silu a význam.

Od vydania rozsudku Gözütok a Brügge 26  – C‑187/10 a C‑385/01, EU:C:2003:87. Súdny dvor vždy uplatnil veľmi striktný výklad tejto zásady, najmä pokiaľ ide o automatickú povahu odovzdania vyžiadanej osoby, ak sa pri tomto odovzdaní nemožno odvolať na žiadnu výnimku, pričom vychádzal z mimoriadne prísneho uplatnenia zásad vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery a z presadzovania účinného a rýchleho fungovania mechanizmu odovzdávania, ktorý stanovuje rámcové rozhodnutie.

Z toho vyplýva, že ak súdny orgán členského štátu požaduje odovzdanie osoby buď na základe právoplatného odsúdenia, alebo preto, lebo je proti tejto osobe vedené trestné stíhanie, jeho rozhodnutie musí byť automaticky uznané vykonávajúcim členským štátom a tento štát je podľa článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia povinný vyhovieť tomuto zatykaču, pričom má možnosť odmietnuť jeho výkon len z dôvodov taxatívne vymedzených v článkoch 3 až 4a rámcového rozhodnutia. 27  – Pozri rozsudky Leymann a Pustovarov (C‑388/08 PPU, EU:C:2008:669, bod 51), Wolzenburg (C‑123/08, EU:C:2009:616, bod 57), Radu (C‑396/11, EU:C:2013:39, body 35 a 36), ako aj Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107, bod 38). Okrem toho vykonávajúci členský štát môže podmieniť výkon uvedeného zatykača len podmienkami definovanými v článku 5 rámcového rozhodnutia.

Podľa ustálenej formulácie tak práve s cieľom „uľahč[iť] odovzdávanie vyžiadaných osôb v súlade so zásadou vzájomného uznávania“ 28  – Rozsudky Wolzenburg (C‑123/08, EU:C:2009:616, bod 59) a West (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404, bod 62). a „posil[niť] systém odovzdávania zavedený týmto rámcovým rozhodnutím v prospech priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“ 29  – Rozsudok Wolzenburg (C‑123/08, EU:C:2009:616, bod 58). Súdny dvor vo svojom rozsudku Wolzenburg (C‑123/08, EU:C:2009:616) podporoval členské štáty v tom, aby v čo najväčšej možnej miere obmedzili situácie, v ktorých môžu odmietnuť výkon európskeho zatykača, pričom ich vyzýval k tomu, aby nutne nevyužívali možnosti, ktoré im priznáva článok 4 rámcového rozhodnutia týkajúci sa dôvodov nepovinného nevykonania, a to bez ohľadu na význam cieľov uvedených v tomto článku. 30  – Rozsudok Wolzenburg (C‑123/08, EU:C:2009:616, bod 62 a citovaná judikatúra). Súdny dvor tak pripustil, že akokoľvek významný je cieľ sociálnej reintegrácie vyžiadanej osoby 31  – Pozri rozsudok Kozłowski (C‑66/08, EU:C:2008:437, bod 45). uvedený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia, 32  – Podľa tohto ustanovenia vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonanie európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody, ak sa vyžiadaná osoba „zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte“ a tento štát „sa zaviaže, že vykoná rozsudok“. členské štáty musia mať možnosť obmedziť v súlade so zásadou vzájomného uznávania situácie, v ktorých by malo byť možné odmietnuť odovzdanie takejto osoby.

Aj v rozsudku West (C‑192/12 PPU, EU:C:2012:404) Súdny dvor opäť s cieľom uľahčiť odovzdanie a posilniť systém európskeho zatykača v kontexte po sebe nasledujúcich odovzdaní tej istej osoby obmedzil pojem „vykonávajúci členský štát“ na členský štát, ktorý odovzdal dotknutú osobu ako posledný, aby sa obmedzili situácie, v ktorých môžu vnútroštátne súdne orgány odmietnuť udeliť súhlas s výkonom európskeho zatykača. 33  – Bod 62 tohto rozsudku.

Zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi patrí dnes medzi základné zásady práva Únie, podobne ako zásady prednosti a priameho účinku.

V stanovisku 2/13 (EU:C:2014:2454) Súdny dvor zasadajúci v pléne opätovne potvrdil „zásadný význam“ tejto zásady, ktorá „podľa práva Únie musí medzi… členskými štátmi existovať“, keďže „umožňuje vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc“, pričom jej dodržiavanie je zásadné pre „rovnováhu, na ktorej je Únia založená“ 34  – Body 191 a 194 tohto stanoviska. .

Pokiaľ ide o priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, Súdny dvor definuje uvedenú zásadu ako zásadu, ktorá ukladá každému z členských štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky členské štáty dodržujú právo Únie a konkrétne základné práva týmto právom uznané. 35  – Bod 191 uvedeného stanoviska.

Podľa Súdneho dvora teda zásada vzájomnej dôvery bráni tomu, aby členský štát overoval, či iný členský štát v konkrétnom prípade skutočne dodržal základné práva zaručené Úniou, keďže by to „[ohrozilo] rovnováhu, na ktorej ja Únia založená“ 36  – Stanovisko 2/13 (EU:C:2014:2454, bod 194). .

Vzájomná dôvera medzi členskými štátmi je založená na viacerých faktoroch.

Po prvé dôvera, ktorú každý členský štát musí mať v systémy trestného súdnictva ostatných členských štátov, sa javí ako logický a absolútne nevyhnutný dôsledok odstránenia vnútorných hraníc a vytvorenia jednotného priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

Po druhé, ako uvádza Súdny dvor vo svojom stanovisku 2/13 (EU:C:2014:2454), táto dôvera je založená na základnom predpoklade, že každý členský štát zdieľa so všetkými ostatnými členskými štátmi určitý súbor spoločných hodnôt, na ktorých je Únia založená, a uznáva, že ostatné členské štáty s ním zdieľajú tieto hodnoty, ako sú rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a dodržiavanie ľudských práv, ako je spresnené v článku 2 ZEÚ. 37  – Bod 168. Všetky členské štáty tak pri založení Európskych spoločenstiev alebo pristúpení k nim preukázali, že sú právnymi štátmi, ktoré dodržiavajú základné práva.

Po tretie uvedená dôvera je založená na skutočnosti, že každý z členských štátov má povinnosť dodržiavať základné práva, ako sú zakotvené v EDĽP, v Charte alebo vo vnútroštátnom práve, a to aj v rámci trestného práva hmotného alebo procesného, na ktoré sa nevzťahuje pôsobnosť rámcového rozhodnutia a práva Únie. 38  – Rozsudok F. (C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358, bod 48).

Napriek tomu, že v rámci Únie dnes neexistuje rozsiahla harmonizácia trestného práva hmotného a procesného, členské štáty mohli teda nadobudnúť presvedčenie, že podmienky, v ktorých budú vyžiadané osoby trestne stíhané, súdené a prípadne pozbavené slobody v ostatných členských štátoch, rešpektujú práva týchto osôb a umožňujú im riadne sa brániť.

Práve táto povinnosť každého členského štátu dodržiavať základné práva musí podľa Súdneho dvora umožniť členským štátom mať dôveru, „pokiaľ ide o skutočnosť, že ich vnútroštátne právne poriadky sú spôsobilé poskytnúť rovnocennú a účinnú ochranu základných práv uznaných na úrovni Únie, osobitne v Charte“ 39  – Rozsudok F. (C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358, bod 50). .

Na základe uplatnenia týchto zásad tak Súdny dvor vo svojom rozsudku F. (C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358) 40  – Tento rozsudok sa týka možnosti podať opravný prostriedok s odkladným účinkom proti rozhodnutiu vykonávajúceho súdneho orgánu. rozhodol, že „v rámci vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu, ktorý vydal zatykač, [môžu] osoby, voči ktorým bol zatykač vydaný, využiť prípadné právne prostriedky, ktoré im umožnia spochybniť zákonnosť trestného stíhania alebo konania týkajúceho sa výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody, alebo trestného konania, ktoré viedlo k uloženiu takého trestu alebo ochranného opatrenia“ 41  – Bod 50. .

Súdny dvor vo svojom rozsudku Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107) 42  – Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodoval o pôsobnosti článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia, ktorý stanovuje dôvod nepovinného nevykonania európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila súdneho konania vedúceho k jej odsúdeniu. opäť na základe uvedených zásad rozhodol, že odovzdanie musí byť automatické dokonca aj vtedy, ak vykonávajúci členský štát koncipuje vo svojom ústavnom práve prísnejšie poňatie práva na spravodlivý proces.

Od okamihu, keď sa vykonávajúci súdny orgán nemôže dovolávať jedného z dôvodov nevykonania taxatívne vymedzených v článkoch 3 až 4a rámcového rozhodnutia, je povinný odovzdať vyžiadanú osobu súdnym orgánom, ktoré vydali zatykač, aj keby ustanovenia jeho vnútroštátneho práva, vrátane ústavného práva, priznávali vyššiu úroveň ochrany základných práv, než aká vyplýva z ustanovení rámcového rozhodnutia.

Vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, Súdny dvor taktiež rozhodol, že ak by sa členskému štátu umožnilo dovolávať sa vyššieho štandardu ochrany základných práv vo svojom ústavnom práve, ktorým by podmienil odovzdanie osoby odsúdenej v neprítomnosti, viedlo by to k porušeniu zásad vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery, na ktorých je rámcové rozhodnutie založené, a teda k ohrozeniu jeho účinnosti.

Podľa Súdneho dvora práve táto povinnosť dodržiavania základných práv odôvodňuje znenie odôvodnenia 10 rámcového rozhodnutia, podľa ktorého sa vykonávanie európskeho zatykača môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 6 ods. 1 EÚ jedným z členských štátov, zisteného Európskou radou v zmysle článku 7 ods. 2 EÚ, s následkami uvedenými v odseku 3 tohto článku. 43  – Rozsudok F. (C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358, bod 49).

Práve táto povinnosť teda opäť podľa Súdneho dvora posilňuje zásadu vzájomného uznávania, na ktorej je podľa článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia založený mechanizmus európskeho zatykača.

Na základe tejto analýzy je zrejmé, že dôvod nevykonania založený na riziku porušenia základných práv odovzdanej osoby v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, by vážnym spôsobom narušil vzťah dôvery, na ktorom má byť založená súdna spolupráca upravená v rámcovom rozhodnutí, a tým by sa úplne poprela zásada vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí.

Vzhľadom na počet členských štátov, ktoré čelia nefunkčnosti svojich väzenských systémov a osobitne problému všeobecne preplnených väzníc, by mal takýto výklad za následok, ako som už uviedol, zavedenie systematickej výnimky z vykonávania európskych zatykačov vydaných týmito členskými štátmi, čo by viedlo k ochromeniu mechanizmu európskeho zatykača.

Okrem toho je skutočnosťou, že vykonávajúce súdne orgány by už nemohli odovzdať vyžiadanú osobu na účely trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody.

Ochromenie mechanizmu rámcového rozhodnutia by v skutočnosti viedlo k narušeniu jedného z cieľov priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, konkrétne cieľa, ktorým je zabezpečenie potláčania trestnej činnosti nielen v spoločnom záujme všetkých členských štátov, ale aj v záujme obetí, keďže v prípade, že by bol európsky zatykač vydaný na účely trestného stíhania, vykonávajúce súdne orgány by v zásade nemali nijakú právomoc súdiť dotknutú osobu namiesto súdnych orgánov, ktoré vydali zatykač, a to vzhľadom na zásadu teritoriality trestného práva. V prípade, o aký zdá sa ide v prejednávanej veci, že by túto právomoc naopak mali, prokuratúra v Brémach poukázala na problémy a neprimerané náklady, ktoré by to so sebou prinášalo.

Vykonávajúcemu členskému štátu však jednak neprináleží, a to ani v rámci jeho povinnosti solidarity zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, aby z dôvodu nefunkčnosti väzenského systému členského štátu vydávajúceho zatykač zabezpečil výkon trestu vyžiadanej osoby spolu s nákladmi, ktoré v súvislosti s tým vznikajú, pokiaľ, samozrejme, sa takéto prevzatie zodpovednosti nevyžaduje z dôvodu sociálnej reintegrácie tejto osoby, čo je možnosť, ktorú ustanovenia rámcového rozhodnutia ponúkajú. V ostatných prípadoch nie je riešením znižovať obsadenosť väzenských zariadení v jednom členskom štáte zvyšovaním obsadenosti väzníc v inom členskom štáte.

Netreba tiež zabúdať, že tu ide o otázku predchádzania riziku porušovania a nie o otázku konštatovania a sankcionovania porušenia. Hoci je existencia systémového nedostatku legitímnym dôvodom, aby sme si kládli otázku podmienok výkonu pozbavenia osobnej slobody odovzdaných osôb, takýto záver vyvodený v jednom danom okamihu nemôže viesť a priori k podozrievaniu z porušovania základných práv odovzdaných osôb a zablokovaniu vzájomného uznávania zavedením „systematického“ dôvodu nevykonania.

A napokon keby sa mal Súdny dvor domnievať, že existencia systémového nedostatku týkajúceho sa podmienok výkonu pozbavenia osobnej slobody je dôvodom na nevykonanie európskeho zatykača, bol by to tiež dôvod na odmietnutie odovzdania na základe rámcového rozhodnutia 2008/909.

Vzhľadom na požiadavky obsiahnuté a vyplývajúce zo zásady vzájomného uznávania vykonávajúce súdne orgány nemajú teda inú možnosť, než odvolať sa na dôvody povinného alebo nepovinného nevykonania, uvedené v článkoch 3 až 4a rámcového rozhodnutia, a ak sa nemožno odvolať na nijaký z týchto dôvodov, odovzdať vyžiadané osoby na základe vzájomnej dôvery, ktorú musia mať voči súdnym orgánom vydávajúcim zatykač.

Z tohto hľadiska teda logika systému vyžaduje odpovedať vnútroštátnemu súdu, že je v zásade povinný vykonať európske zatykače, ktoré mu boli predložené.

Je však možné dospieť k absolútnemu záveru, že je daná povinnosť vykonať európske zatykače, ktorých vykonanie by viedlo k neprimeraným dôsledkom, aké sú opísané v návrhu na začatie prejudiciálneho konania?

Ja odpovedám, že nie.

Za výnimočných okolností, 44  – Tu odkazujem na výnimočné okolnosti, ktoré Súdny dvor uviedol v bode 191 svojho stanoviska 2/13 (EU:C:2014:2454). o aké ide v sporoch vo veciach samých, vyznačujúcich sa systematickým nedostatkom týkajúcim sa podmienok výkonu pozbavenia osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač, ktorý konštatoval Európsky súd pre ľudské práva, je legitímne, aby si vykonávajúci súdny orgán položil otázku, či odovzdanej osobe skutočne „hrozí“, že bude zadržiavaná za podmienok, na ktoré poukázal tento súd.

Vykonávajúci súdny orgán teda musí prostredníctvom výmeny informácií založenej na vzájomnej spolupráci súdov posúdiť, či s ohľadom na informácie poskytnuté súdnym orgánom vydávajúcim zatykač bude odovzdaná osoba skutočne zadržiavaná za podmienok, ktoré nie sú neprimerané.

Zásada proporcionality má obzvlášť významné uplatnenie v súdnictve, známe ako „individualizácia“ trestu.

Individualizácia trestu má dva rozmery: vo fáze uloženia trestu a vo fáze výkonu trestu.

Vo fáze uloženia trestu zásada individualizácie trestu vylučuje zásadu automatického a úplne stanoveného trestu. Súd teda stanoví trest v závislosti od osobnosti páchateľa tak, ako vyplýva predovšetkým z povahy spáchaného trestného činu, z okolností jeho spáchania, z vyšetrovania týkajúceho sa osobnosti, zo svedeckých výpovedí, zo psychologických a psychiatrických posudkov, ako aj z možností reintegrácie s ohľadom na osobnosť dotknutej osoby.

Ak súd uloží trest odňatia slobody, musí na účely stanovenia jeho dĺžky nutne zohľadniť podmienky výkonu tohto trestu a najmä prípadnú tvrdosť týchto podmienok. Cieľom je totiž zamedziť tomu, aby vzatie odovzdanej osoby do väzby malo pre túto osobu neprimerané dôsledky.

V tejto súvislosti musí súd samozrejme zohľadniť kapacity väzenských zariadení a prípadnú neschopnosť systému zabezpečiť riadne podmienky väzby z dôvodu preplnených väzníc.

Táto zásada individualizácie sa s rovnakou intenzitou uplatňuje aj vo fáze výkonu trestu. Hovorí sa teda o vykonávaní trestov. Tu je relevantné zohľadnenie materiálnych podmienok výkonu pozbavenia osobnej slobody, a to z dvoch hlavných dôvodov, nezávislých na aspektoch týkajúcich sa ľudskej dôstojnosti.

Predovšetkým moderná kriminalistika jednomyseľne zdôrazňuje nepriaznivý dosah príliš preplnených priestorov, keďže ide o faktor zhoršujúci psychické rozpoloženie. Pocit nespravodlivosti vyplývajúci z ponižujúceho zaobchádzania len posilňuje desocializáciu držanej osoby, čiže len exponenciálne zvyšuje riziko recidívy. Účel trestu, ktorým je v konečnom dôsledku náprava odsúdenej osoby a jej reintegrácia do spoločnosti, je teda zjavne ohrozený.

Z trestu sa tiež nemôže stať poníženie. Príliš tvrdé podmienky väzenia pridávajú trestu na tvrdosti, ktorú nemá súd v úmysle a ktorá posilňuje pocit nespravodlivosti opísaný vyššie.

Rovnakú proporcionalitu je potrebné dodržať pri vydaní európskeho zatykača vydaného na účely trestného stíhania.

V takejto situácii je totiž prezumpcia neviny, ktorá svedčí v prospech trestne stíhanej osoby, sama osebe dôvodom na umiernenosť. Okrem toho vzatie do väzby vyplývajúce z výkonu európskeho zatykača je v skutočnosti porovnateľné s vyšetrovacou väzbou pred vynesením rozsudku, keďže trvanie tejto väzby sa započítava do trestu, ktorý bude uložený po skončení konania. Je teda legitímne vydať európsky zatykač len v prípadoch, v ktorých je rozhodnutie o uložení trestu pravdepodobné s ohľadom na objektívnu povahu spáchaných skutkov.

Je pravda, že žiadne z ustanovení rámcového rozhodnutia výslovne nevyžaduje, aby sa vykonalo preskúmanie proporcionality. Keďže však zásada proporcionality predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, možno ju ako takú uplatniť na konanie členských štátov v prípadoch, keď vykonávajú právo Únie, ktorého súčasťou je aj rámcové rozhodnutie.

Okrem toho voľná úvaha, ktorú vykonávajúcim súdnym orgánom ponechávajú články 4 a 5 rámcového rozhodnutia, nie je ničím iným než uplatnením zásady proporcionality. Cieľom tejto voľnej úvahy, ktorou disponuje súd dožiadaný o výkon európskeho zatykača, je totiž umožniť prispôsobenie donucovacieho opatrenia, či už sleduje trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody, s cieľom predísť situácii vedúcej k desocializácii dotknutej osoby v dôsledku automatického a zaslepeného výkonu zatykača.

S ohľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že je potrebné vykonať preskúmanie proporcionality.

Ostatní podľa všetkého tento názor prijímanú, hoci pri ňom vychádzajú z odlišných dôvodov, najmä z dôvodov založených na slobode pohybu, ktoré sú však v skutočnosti doplnkovými dôvodmi.

Európska príručka o vydávaní európskeho zatykača 46  – Dokument 17195/1/10 REV 1 – COPEN 275 EJN 72 Eurojust 139. tak veľmi jasne vyzýva súdne orgány vydávajúce zatykač k vykonávaniu takéhoto preskúmania. So zreteľom na závažné dôsledky, ktoré má výkon takéhoto zatykača z hľadiska obmedzenia slobody pohybu vyžiadanej osoby, táto príručka kladie dôraz na to, že európsky zatykač by sa mal využívať „účinným efektívnym a primeraným spôsobom“, aby sa zabezpečilo trestné stíhanie „závažnejších alebo škodlivejších“ trestných činov.

Aj Parlament vo svojom uznesení z 27. februára 2014 s odporúčaniami Komisii o revízii európskeho zatykača 47  – Dokument T7‑0174/2014. odporučil, aby súdny orgán pri vydávaní takéhoto zatykača „na základe všetkých relevantných faktorov a okolností starostlivo posúdi[l] potrebu požadovaného opatrenia, pričom zohľadní práva podozrivej alebo obvinenej osoby a dostupnosť primeraného menej rušivého alternatívneho opatrenia s cieľom dosiahnuť stanovené ciele“ 48  – Pozri prílohu tohto uznesenia. Pre zaujímavosť uvádzam, že požiadavka proporcionality je už zakotvená v rámci zriadenia, prevádzky a využívania Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II), ktorý bol zavedený rozhodnutím Rady 2007/533/SVV z 12. júna 2007 (Ú. v. EÚ L 205, s. 63). Článok 21 tohto rozhodnutia totiž stanovuje, že pred vydaním zápisu členský štát určí, či je prípad „primeraný, relevantný a dostatočne dôležitý na vloženie zápisu do SIS II“. .

V značnom počte členských štátov už súdne orgány vydávajúce zatykač vykonávajú takéto preskúmanie pred vydaním európskeho zatykača 49  – Pozri najmä záverečnú správu zo štvrtého kola vzájomného hodnotenia, nazvanú „Praktické uplatňovanie európskeho zatykača a zodpovedajúcich postupov odovzdávania medzi členskými štátmi“, ktorú Rada prijala 4. a 5. júna 2009 (dokument 8302/4/09 REV 4 – Crimorg 55 COPEN 68 EJN 24 Eurojust 20), ktorá vyhodnocuje uplatňovanie európskeho zatykača v jednotlivých členských štátoch. , či už na základe opatrenia, ktorým sa preberá rámcové rozhodnutie 50  – Najmä v Českej republike, Lotyšsku, Litve a Slovenskej republike. , alebo na základe ich samotnej praxe. 51  – Najmä v Belgicku, Dánsku, Nemecku, Estónsku, Írsku (policajným zborom a prokuratúrou), Španielsku, vo Francúzsku, na Cypre, v Luxembursku, Holandsku, Portugalsku, Slovinsku, vo Fínsku, Švédsku (prokuratúrou) alebo v Spojenom kráľovstve.

Súhlasím s názorom Parlamentu, Rady a Komisie, ktoré zdôrazňujú, že preskúmanie proporcionality sa musí vykonať pri vydávaní európskeho zatykača.

Zo samotného zmyslu systému totiž vyplýva požiadavka, aby takéto preskúmanie vykonal súdny orgán vydávajúci zatykač, keďže európsky zatykač musí túto podmienku spĺňať ešte predtým, než opustí hranice územia štátu.

Z rôznych dôvodov to však nie je vždy tak.

Niektoré vnútroštátne právne úpravy zakazujú predovšetkým takéto preskúmanie na základe zásady zákonnosti trestného stíhania. To je prípad Maďarska a Rumunska, 52  – Výslovne to vyplýva z odpovedí, ktoré tieto členské štáty predložili v rámci správy Komisie spomenutej v poznámke pod čiarou 16 týchto návrhov. ktoré boli povinné túto zásadu striktne uplatňovať pri pristúpení k Únii.

Uvedená zásada zakazuje akékoľvek posudzovanie proporcionality vo fáze rozhodovania o trestnom stíhaní alebo výkonu súdneho rozhodnutia s cieľom zabezpečiť úplnú nezávislosť súdneho orgánu. Jej cieľom, ktorý je veľmi chvályhodný a ktorý musia sledovať aj justičné orgány nesúdnej povahy, je zaručiť jej automatickým uplatňovaním vylúčenie akéhokoľvek vonkajšieho zasahovania, najmä politického, do výkonu spravodlivosti.

Výsledkom je automatickosť, ktorá môže viesť k skutočnej krutosti pri výkone rozhodnutí, a to do tej miery, že dochádza k diskreditácii mechanizmov, akým je mechanizmus európskeho zatykača. Vedie totiž k systematickému a niekedy neodôvodnenému vydávaniu európskeho zatykača na účely odovzdania vyžiadaných osôb z dôvodu často menej závažných trestných činov, 53  – Táto skutočnosť bola značne zdôrazňovaná v posledných dokumentoch inštitúcií, ktoré sa týkali uplatňovania rámcového rozhodnutia. Pozri najmä bod 4 správy Komisie spomenutej v poznámke pod čiarou 16 týchto návrhov. akými sú krádež 2 m2 obkladu alebo kolesa z bicykla, čo je prax, ktorú kritizovala samotná Komisia vo svojej správe spomenutej v poznámke pod čiarou 16 týchto návrhov.

Z týchto dôvodov sa domnievam, že je legitímne, aby mohla byť otázka proporcionality európskeho zatykača vznesená pred vykonávajúcim súdnym orgánom.

Samozrejme vôbec nespochybňujem zásadu procesnej autonómie.

Keď však rozhodnutie súdneho orgánu vydávajúceho zatykač opustí územie štátu, na ktorom je výlučne vykonateľné, aby sa uplatnilo v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, musí byť v súlade so všeobecnými pravidlami a zásadami, ktorými sa tento jednotný súdny priestor riadi a ktoré umožňujú jednotné uplatňovanie zásady vzájomného uznávania.

Povinnosť vykonávajúceho členského štátu priznať „cudziemu“ rozhodnutiu rovnakú silu, ako keby išlo o jeho vlastné rozhodnutie, aj keby jeho vnútroštátne právo viedlo k odlišnému riešeniu, ho nemôže zaväzovať k výkonu európskeho zatykača, ktorý nespĺňa podmienky explicitne a implicitne vyžadované rámcovým rozhodnutím upravujúcim osobitný aspekt vzájomného uznávania.

Podľa mojej analýzy treba túto situáciu odlíšiť od situácie, v ktorej sa vykonávajúci súdny orgán snaží o posúdenie zákonnosti európskeho zatykača vzhľadom na svoj vlastný štandard ochrany základných práv, čo je prípad upravený najmä v rozsudku Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107). Ide totiž o určenie toho, či je v špecifickej oblasti trestného práva a v rámci „horizontálneho“ dialógu medzi suverénnymi súdmi potrebné klásť otázku proporcionality.

Hneď na úvod spresním, že vzhľadom na to, že podľa môjho názoru je zásada proporcionality všeobecnou zásadou práva Únie, prislúcha len a len Súdnemu dvoru, aby definoval jej pôsobnosť a v prípade potreby aj jej parametre. Bude teda na vykonávajúcom súdnom orgáne, aby sa v tejto veci prípadne obrátil na Súdny dvor formou návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

Zostáva ešte určiť, akým spôsobom možno túto zásadu posudzovať.

Ak vykonávajúci súdny orgán na základe spoľahlivých skutkových údajov skonštatuje, že v členskom štáte vydávajúcom zatykač existuje systémový nedostatok týkajúci sa podmienok výkonu pozbavenia osobnej slobody, musí mať možnosť posúdiť s ohľadom na konkrétne okolnosti každej prejednávanej veci, či odovzdanie vyžiadanej osoby môže túto osobu vystaviť neprimeraným podmienkam výkonu pozbavenia osobnej slobody.

Vykonávajúci súdny orgán musí mať na tento účel možnosť požadovať od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač všetky informácie, ktoré považuje za užitočné. Na základe zásady rozdelenia právomocí by sa mal podľa mňa vykonávajúci súdny orgán obrátiť na svoj príslušný vnútroštátny orgán, ktorý by sa mal priamo spojiť s príslušným vnútroštátnym orgánom v členskom štáte vydávajúcom zatykač a odpovede by mu mali byť zaslané rovnakou cestou.

Pokiaľ ide o európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody, ten treba podľa môjho názoru považovať za primeraný, ak podmienky výkonu nemajú negatívne dôsledky neporovnateľné s dôsledkami, ktoré by vyplývali z uloženého trestu v prípade, ak by k jeho výkonu došlo za normálnych podmienok

Pokiaľ ide o európsky zatykač vydaný na účely trestného stíhania, ten je primeraný, ak sú podmienky jeho výkonu zlučiteľné so samotnou potrebou udržať vyžiadanú osobu v dosahu výkonu spravodlivosti. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku Ladent v. Poľsko 54  – Č. 11036/03, 18. marca 2008. navyše rozhodol, že vydanie európskeho zatykača v súvislosti so spáchaním trestného činu, v prípade ktorého by sa uvalenie vyšetrovacej väzby považovalo za normálnych okolností za nevhodné, môže mať neprimerané dôsledky na slobodu vyžiadanej osoby, ktoré by mohli byť posudzované z hľadiska záruk upravených v článku 5 EDĽP. 55  – § 55 a § 56.

Je napokon zrejmé, že možnosti, ktoré ponúkajú články 4 a 5 rámcového rozhodnutia, treba posudzovať systematicky.

Ak by mal vykonávajúci súdny orgán v rámci preskúmania proporcionality čeliť konkrétnemu problému s posúdením, musel by sa obrátiť na Súdny dvor, keďže ten jediný má právomoc rozhodovať o tejto otázke práva Únie.

V každom prípade treba mať na pamäti, že preskúmanie proporcionality prislúcha v prvom rade súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač. Vzhľadom na to, že tu ide o vykonanie práva Únie, musí ju vykonať, a to aj v prípade, že z tohto dôvodu neuplatní svoju vnútroštátnu právnu úpravu stanovujúcu zásadu zákonnosti trestného stíhania, keďže ide o rozhodovanie v súlade s právom Únie, ktorého prednosť sa uplatňuje aj v súvislosti s ustanoveniami rámcového rozhodnutia.

Navyše keby sa takéto preskúmanie vykonávalo, otázky, ktoré boli položené v prejednávaných veciach, by boli nepochybne zriedkavé.

Uvedomujem si, že stanovisko, ktoré Súdnemu dvoru navrhujem prijať, čiastočne znamená, že od neho žiadam, aby postupoval tak, ako by postupoval súd pre ľudské práva. Domnievam sa, že v oblasti trestného práva bude skôr či neskôr potrebné sa týmto prístupom zaoberať.

Nemôžem však ignorovať skutočnosť, že súčasná situácia je tiež dôsledkom škodlivej nečinnosti tak zo strany členských štátov, ako aj zo strany inštitúcií Únie.

Asi je zbytočné pripomínať, že každý členský štát je povinný zaručiť dodržiavanie základných práv podľa článku 6 ZEÚ. Táto povinnosť vyplýva, ako bolo uvedené, nielen zo vzájomnej dôvery, ale aj zo zásady lojálnej spolupráce. 56  – Táto povinnosť lojality vyplýva z článku 4 ods. 3 ZEÚ, pričom sa predpokladá, že na základe tohto ustanovenia sa táto povinnosť uplatní tiež vo vzájomných vzťahoch medzi členskými štátmi a Úniou (pozri stanovisko 2/13, EU:C:2014:2454, bod 202). Tie sú navzájom prepojené. Okrem toho pripomínam, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Pupino (C‑105/03, EU:C:2005:386) výslovne uviedol, že „Únia by mohla ťažko naplniť svoje poslanie, ak by zásada lojálnej spolupráce, z ktorej vyplýva najmä to, že členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva Európskej únie, neplatila aj v rámci policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach, ktorá je ako celok založená na spolupráci medzi členskými štátmi a inštitúciami“ 57  – Bod 42. .

Ak sa od vykonávajúcich súdnych orgánov požaduje, aby za okolností, o aké ide v sporoch vo veciach samých, odovzdali vyžiadanú osobu, zásada vzájomnej dôvery na druhej strane predpokladá, že súdne orgány vydávajúce zatykač, voči ktorým sa prejavuje táto dôvera, a osobitne členský štát, do ktorého bude vyžiadaná osoba odovzdaná, prijmú všetky nevyhnutné opatrenia, vrátane potrebných reforiem trestnoprávnej politiky, aby zabezpečili, že táto osoba vykoná svoj trest za podmienok, ktoré sú v súlade s jej základnými právami, a bude môcť využiť všetky dostupné opravné prostriedky na obranu svojich osobných slobôd.

V tejto súvislosti môžem len privítať záväzky, ktoré v tomto zmysle prijali Maďarsko a Rumunsko.

Vzhľadom na mimoriadne vysoký počet individuálnych žalôb podaných na Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatujem, že opravné prostriedky stanovené v Maďarsku a Rumunsku umožňujú osobám vystaveným materiálnym podmienkam výkonu pozbavenia osobnej slobody, ktoré sú v rozpore so zárukami upravenými v článku 3 EDĽP, zabezpečiť ochranu ich základných práv.

Nakoniec nevidím iné riešenie, než posilniť mechanizmus európskeho zatykača konaním inštitúcií Únie. Hoci Komisia v roku 2011 dospela k záveru o žalostných podmienkach výkonu pozbavenia osobnej slobody v niektorých členských štátoch a dôsledkoch vykonávania rámcového rozhodnutia, podotýkam, že ani Rada, ani Komisia nepodnikli nijaké kroky s cieľom zaručiť, že členské štáty si budú plniť všetky svoje povinnosti alebo aspoň prijmú potrebné opatrenia.

Článok 82 ZFEÚ im pritom poskytuje právny základ na tento účel.