–

dánska vláda, v zastúpení: J. Nymann‑Lindegren, M. Jespersen a M. Wolff, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a M. A. M. de Ree, splnomocnené zástupkyne,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 9 prvej vety rozhodnutia Asociačnej rady č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji pridruženia medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom v spojení s článkami 6 a 7 tohto rozhodnutia. Asociačná rada bola zriadená Dohodou o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, ktorá bola podpísaná 12. septembra 1963 v Ankare Tureckou republikou na jednej strane a členskými štátmi EHS a Spoločenstvom na strane druhej, a ktorá bola uzavretá, schválená a potvrdená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963 (Ú. v. ES 1964, 217, s. 3685; Mim. vyd. 11/011, s. 10, ďalej len „dohoda o pridružení“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi BY, CX, FU, DW a EV, ktorí sú tureckými štátnymi príslušníkmi, a Stadt Duisburg (mesto Duisburg, Nemecko) vo veci zamietnutia ich žiadosti o udelenie povolenia na pobyt zo strany Stadt Duisburg.

Právny rámec

Právo Únie

3

Podľa tretieho odôvodnenia rozhodnutia č. 1/80:

4

Články 6, 7 a 9 rozhodnutia č. 1/80 sa nachádzajú v oddiele 1 s názvom „Otázky zamestnania a voľného pohybu pracovníkov“ [neoficiálny preklad], ktorý je súčasťou kapitoly II tohto rozhodnutia nazvanej „Sociálne ustanovenia“ [neoficiálny preklad].

5

Článok 6 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 stanovuje:

–

má po roku legálneho zamestnania v tomto členskom štáte právo na predĺženie svojho pracovného povolenia u toho istého zamestnávateľa, ak má voľné pracovné miesto,

–

má po troch rokoch legálneho zamestnania v tomto členskom štáte a s výhradou prednosti poskytovanej pracovníkom z členských štátov Spoločenstva, právo odpovedať na pracovnú ponuku v rovnakom obore u zamestnávateľa podľa svojho výberu, predloženú za normálnych podmienok a zaregistrovanú na úrade práce v tomto členskom štáte,

–

požíva po štyroch rokoch legálneho zamestnania v tomto členskom štáte výhodu slobodného prístupu k akejkoľvek zárobkovej činnosti podľa svojho výberu.“ [neoficiálny preklad]

6

V článku 7 prvom odseku tohto rozhodnutia sa uvádza:

–

majú s výhradou prednosti priznanej pracovníkom z členských štátov Spoločenstva právo uchádzať sa o akékoľvek pracovné miesto, ak v tomto štáte majú legálny pobyt aspoň tri roky,

–

majú slobodný prístup k akejkoľvek zárobkovej činnosti podľa svojho výberu, ak tam majú legálny pobyt aspoň päť rokov.“ [neoficiálny preklad]

7

Článok 9 uvedeného rozhodnutia znie takto:

Nemecké právo

8

§ 4 ods. 2 Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet (zákon o pobyte, zárobkovej činnosti a integrácii cudzincov na spolkovom území) z 30. júla 2004 (BGBl. 2004 I, s. 1950) vo svojom znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

9

V § 50 ods. 1 tohto zákona sa uvádza:

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

10

BY, CX, DW, EV a FU sú tureckí štátni príslušníci. CX je manželkou BY a obaja sú rodičmi DW, EV a FU.

11

BY vstúpil na územie Spolkovej republiky Nemecko 5. septembra 2015 s vízom. Dňa 4. novembra 2015 mu mesto Duisburg udelilo povolenie na pobyt na výkon samostatnej zárobkovej činnosti, platné do 27. marca 2017.

12

Dňa 19. februára 2016 bolo CX, DW, EV a FU povolené pripojiť sa na území tohto členského štátu k BY na účely zlúčenia rodiny a 20. apríla 2016 získali povolenia na pobyt na základe vnútroštátneho práva platné do 27. marca 2017.

13

CX vykonávala závislé zárobkové činnosti, najskôr od 1. februára do 30. apríla 2016, potom od 15. novembra do 31. decembra 2017, od 1. januára do 15. januára 2018 a napokon od 1. augusta do 31. decembra 2018.

14

Po uplynutí doby platnosti povolenia na pobyt žalobcovia vo veci samej podali na príslušnom úrade mesta Duisburg žiadosť o predĺženie platnosti týchto povolení alebo vydanie nových povolení na pobyt. Uznesením z 18. marca 2019 mesto Duisburg túto žiadosť zamietlo.

15

Dňa 22. marca 2019 podali žalobcovia vo veci samej proti týmto rozhodnutiam žalobu na Verwaltungsgericht Düsseldorf (Správny súd Düsseldorf, Nemecko), pričom v podstate tvrdili, že sa môžu dovolávať práva na pobyt na základe článku 9 prvej vety rozhodnutia č. 1/80. Podľa nich toto ustanovenie priznáva tureckým deťom nielen právo na prístup k vzdelávaniu a odbornej príprave, ale aj právo na pobyt. Okrem toho na zabezpečenie potrebného účinku týchto práv rodičia, ktorí sú oprávnení starať sa o tieto deti, musia mať nevyhnutne právo na pobyt.

16

Vnútroštátny súd, ktorý konštatuje, že žalobcovia vo veci samej nenadobudli žiadne právo podľa článkov 6 a 7 rozhodnutia č. 1/80, sa v podstate pýta, či právo na prístup k vzdelávaniu a odbornej príprave stanovené v článku 9 prvej vete uvedeného rozhodnutia zahŕňa samostatné právo na pobyt tureckých detí, ako aj, v dôsledku toho, právo na pobyt pre rodičov, ktorí sa skutočne starajú o tieto deti. V prípade kladnej odpovede sa tento súd pýta, aké sú podmienky priznania práva na pobyt na základe tohto ustanovenia.

17

Za týchto okolností Verwaltungsgericht Düsseldorf (Správny súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

O prejudiciálnych otázkach

18

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 prvá veta rozhodnutia č. 1/80 vykladať v tom zmysle, že sa ho môžu dovolávať turecké deti, ktorých rodičia nespĺňajú podmienky stanovené v článkoch 6 a 7 tohto rozhodnutia, a prípadne zahŕňa existenciu samostatného práva na pobyt v prospech týchto detí v hostiteľskom členskom štáte a tým aj rodičov, ktorí ich majú v skutočnej starostlivosti. V prípade kladnej odpovede sa tento súd pýta, aké sú podmienky priznania práva na pobyt na základe článku 9 prvej vety rozhodnutia č. 1/80.

19

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 9 prvá veta rozhodnutia č. 1/80 priznáva tureckým deťom, ktoré majú legálny pobyt v členskom štáte so svojimi rodičmi, ktorí tam sú alebo boli legálne zamestnaní, právo na prístup v tomto členskom štáte na vzdelávanie všeobecného charakteru, učňovské a odborné vzdelávanie na základe rovnakých kvalifikačných kritérií prístupu, pokiaľ ide o požadované vzdelanie, aké platia pre deti štátnych príslušníkov uvedeného členského štátu (rozsudok zo 7. júla 2005, Gürol, C‑374/03, EU:C:2005:435, bod 22).

20

Toto ustanovenie totiž obsahuje povinnosť rovnosti zaobchádzania medzi tureckými deťmi a štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, pokiaľ ide o prístup k vzdelávaniu a odbornej príprave v tomto členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júla 2005, Gürol, C‑374/03, EU:C:2005:435, bod 23).

21

Zo samotného znenia uvedeného ustanovenia pritom vyplýva, že nadobudnutie práv stanovených v tomto ustanovení podlieha dvom kumulatívnym podmienkam, a to jednak podmienke, že turecké deti majú spolu so svojimi rodičmi legálny pobyt v hostiteľskom členskom štáte, a jednak podmienke, že títo rodičia sú alebo boli legálne zamestnaní v danom členskom štáte.

22

Je teda potrebné overiť, či turecké deti tureckých štátnych príslušníkov, ktorí nevykonávajú alebo nevykonávali v hostiteľskom členskom štáte závislú činnosť alebo ktorí legálne pracovali v tomto členskom štáte kratšie ako jeden rok, sa môžu dovolávať práva na prístup k vzdelávaniu a odbornej príprave na základe článku 9 prvej vety rozhodnutia č. 1/80.

23

V tejto súvislosti na to, aby predmetné turecké deti mohli v hostiteľskom členskom štáte získať prístup k vzdelávaniu a odbornej príprave prvá z uvedených podmienok vyžaduje, aby mali v tomto členskom štáte legálny pobyt so svojimi rodičmi.

24

Pokiaľ ide o druhú podmienku, treba ju chápať v tom zmysle, že vyžaduje, aby jeden z rodičov v hostiteľskom členskom štáte v danom období alebo v minulosti vykonával závislú činnosť v súlade s ustanoveniami týkajúcimi sa výkonu zamestnania uvedenými v rozhodnutí č. 1/80, a to s článkami 6 a 7 tohto rozhodnutia.

25

Rozhodnutie č. 1/80 má podľa svojho tretieho odôvodnenia za cieľ zlepšiť režim vzťahujúci sa na tureckých pracovníkov a ich rodinných príslušníkov v sociálnej oblasti. Konkrétne články 6, 7 a 9 tohto rozhodnutia sú súčasťou oddielu 1 kapitoly II tohto rozhodnutia, nazvanej „Sociálne ustanovenia“ [neoficiálny preklad], ktorý sa týka otázok zamestnania a voľného pohybu tureckých pracovníkov.

26

Pokiaľ ide v prvom rade o článok 6 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80, tento článok vymenúva hlavné podmienky, ktorým podlieha výkon závislej činnosti tureckými štátnymi príslušníkmi, ktorí sú súčasťou legálneho trhu práce v členskom štáte, na účely udelenia a predĺženia pracovného povolenia. Toto ustanovenie predpokladá, že dotknutá osoba je tureckým pracovníkom na území členského štátu, patrí do legálneho trhu práce v hostiteľskom členskom štáte a že tam legálne pracovala počas určitého obdobia (rozsudok z 26. októbra 2006, Güzeli, C‑4/05, EU:C:2006:670, bod 26 a citovaná judikatúra).

27

Konkrétne, ako vyplýva z článku 6 ods. 1 prvej zarážky rozhodnutia č. 1/80, pracovník získa právo na obnovenie svojho pracovného povolenia s cieľom pokračovať vo výkone závislej činnosti u toho istého zamestnávateľa po uplynutí jedného roka legálneho zamestnania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2012, Gülbahce, C‑268/11, EU:C:2012:695, body 37 a 45).

28

Rovnako podmienka, podľa ktorej predmetný turecký pracovník musí patriť do „legálneho trhu práce“ v zmysle článku 6 ods. 1 prvej zarážky rozhodnutia č. 1/80, predpokladá stabilnú, a nie prechodnú situáciu na trhu práce uvedeného členského štátu a z tohto dôvodu zahŕňa nepopierateľné právo na pobyt (rozsudok z 8. novembra 2012, Gülbahce, C‑268/11, EU:C:2012:695, bod 39 a citovaná judikatúra).

29

V druhom rade podľa článku 7 prvého odseku rozhodnutia č. 1/80 nadobudnutie samotného práva prístupu na trh práce podľa tohto ustanovenia podlieha trom kumulatívnym podmienkam, a to po prvé tomu, aby dotknutá osoba bola rodinným príslušníkom tureckého pracovníka, ktorý patrí do legálneho trhu práce v hostiteľskom členskom štáte, po druhé, aby táto osoba bola oprávnená príslušnými orgánmi tohto členského štátu legálne sa pripojiť k uvedenému pracovníkovi, a po tretie, aby mala počas určitého obdobia legálny pobyt na území uvedeného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2012, Dülger, C‑451/11, EU:C:2012:504, bod 29).

30

V tejto súvislosti treba konštatovať, že turecké deti, ktorých žiadny z rodičov nespĺňa podmienky stanovené v článkoch 6 a 7 rozhodnutia č. 1/80, pripomenuté v bodoch 26 až 29 tohto rozsudku, sa nemôžu dovolávať práva na prístup k všeobecnému vzdelávaniu a odbornej príprave a uvedeného v článku 9 prvej vete rozhodnutia č. 1/80.

31

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 9 prvá veta rozhodnutia č. 1/80 sa má vykladať v tom zmysle, že sa ho nemôžu dovolávať turecké deti, ktorých rodičia nespĺňajú podmienky stanovené v článkoch 6 a 7 tohto rozhodnutia.

O trovách

32

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.