<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-414/16</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62016CC0414</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:851">EU:C:2017:851</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>32</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>32</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Návhry generálneho advokáta – E. Tančev – Vec C‑414/16</HT></P><P><HT TYPE="SC">Egenberger</HT></P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Evgeni Tančev</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20171109">9. novembra 2017</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: angličtina.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Vec C‑414/16</HT></P><P>Vera Egenberger</P><P>proti</P><P>Evangelisches Werk für Diakonie und Entwicklung e.V.</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko)]</HT></P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Rovnaké zaobchádzanie v zamestnávaní</KEYWORD><KEYWORD>Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78/ES</KEYWORD><KEYWORD>Základné, oprávnené a odôvodnené požiadavky povolania v prípade organizácií, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere</KEYWORD><KEYWORD>Rozdielne zaobchádzanie z dôvodu náboženstva v prípade zamestnávania v pomocnej organizácii cirkvi</KEYWORD><KEYWORD>Článok 17 ZFEÚ</KEYWORD><KEYWORD>Právo cirkvi na sebaurčenie</KEYWORD><KEYWORD>Obmedzené súdne preskúmanie na základe ústavnoprávneho <QUOT.START CODE="201A" ID="QS0001" REF.END="QE0001"/>vlastného ponímania<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="2018" ID="QE0001"/> náboženských spolkov v členskom štáte</KEYWORD><KEYWORD>Prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie o rovnakom zaobchádzaní</KEYWORD><KEYWORD>Článok 52 ods. 3 a článok 53 Charty základných práv Európskej únie</KEYWORD><KEYWORD>Zabezpečenie rovnováhy medzi konkurujúcimi právami</KEYWORD><KEYWORD>Horizontálne účinky Charty</KEYWORD></INDEX><TOC><TITLE><TI><P>Obsah</P></TI></TITLE><TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>I.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Úvod</ITEM.CONT><ITEM.REF>2</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>II.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Právny rámec</ITEM.CONT><ITEM.REF>4</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>A.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd</ITEM.CONT><ITEM.REF>4</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>B.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Zmluva o Európskej únii</ITEM.CONT><ITEM.REF>4</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>C.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Zmluva o fungovaní Európskej únie</ITEM.CONT><ITEM.REF>4</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>D.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Charta základných práv Európskej únie</ITEM.CONT><ITEM.REF>5</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>E.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Smernica 2000/78</ITEM.CONT><ITEM.REF>5</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>F.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Nemecké právo</ITEM.CONT><ITEM.REF>6</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>III.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Skutkový stav v konaní vo veci samej a prejudiciálne otázky</ITEM.CONT><ITEM.REF>7</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><?PAGE NO="2"?><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>IV.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Návrh na začatie prejudiciálneho konania</ITEM.CONT><ITEM.REF>8</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>V.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Posúdenie</ITEM.CONT><ITEM.REF>9</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>A.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Prehľad</ITEM.CONT><ITEM.REF>9</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>B.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Úvodné poznámky</ITEM.CONT><ITEM.REF>12</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Činnosti náboženských organizácií a oblasť uplatnenia práva Únie</ITEM.CONT><ITEM.REF>12</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Pravidlá uplatnenia Charty a konanie vo veci samej</ITEM.CONT><ITEM.REF>13</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>3.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Súdne preskúmanie pracovnoprávnych vzťahov a náboženských organizácií v Nemecku</ITEM.CONT><ITEM.REF>15</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>C.</NO.ITEM><ITEM.CONT>O prvej otázke</ITEM.CONT><ITEM.REF>16</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Obmedzenia súdneho preskúmania náboženských organizácií vystupujúcich ako zamestnávatelia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva</ITEM.CONT><ITEM.REF>17</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78</ITEM.CONT><ITEM.REF>18</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>a)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Úvodné poznámky</ITEM.CONT><ITEM.REF>18</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>b)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Podporuje článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 ústavnoprávne obmedzenie súdneho preskúmania v členskom štáte?</ITEM.CONT><ITEM.REF>19</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Znenie</ITEM.CONT><ITEM.REF>19</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Kontext a cieľ</ITEM.CONT><ITEM.REF>20</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>3)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Pôvod</ITEM.CONT><ITEM.REF>20</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>3.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Článok 17 ZFEÚ</ITEM.CONT><ITEM.REF>21</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>4.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Záver k prvej otázke</ITEM.CONT><ITEM.REF>24</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>D.</NO.ITEM><ITEM.CONT>O tretej otázke</ITEM.CONT><ITEM.REF>25</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>E.</NO.ITEM><ITEM.CONT>O druhej otázke</ITEM.CONT><ITEM.REF>29</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>F.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Záverečné poznámky</ITEM.CONT><ITEM.REF>30</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>VI.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Odpovede na prejudiciálne otázky</ITEM.CONT><ITEM.REF>31</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK></TOC></INTERMEDIATE><CONTENTS.CONCLUSION><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Úvod</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Vera Egenbergerová sa po prečítaní inzerátu uverejneného v novembri 2012 neúspešne uchádzala o pracovné miesto na dobú určitú v trvaní 18 mesiacov v náboženskom združení Evangelisches Werk für Diakonie und Entwicklung e.V. (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0002" REF.END="QE0002"/>žalovaný<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/>). Predmetom činnosti združenia sú výlučne dobročinné, dobrovoľnícke a náboženské ciele, spravuje sa súkromným právom a je pomocnou organizáciou Evangelische Kirche in Deutschland (Evanjelická cirkev v Nemecku). Ponúkané pracovné miesto spočívalo vo vypracovaní správy o tom, ako Nemecko dodržiava Medzinárodný dohovor OSN<?PAGE NO="3"?> o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0003" REF.END="QE0003"/>správa o rasovej diskriminácii<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/>). Vera Egenbergerová (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0004" REF.END="QE0004"/>žalobkyňa<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/>) mala dlhoročnú skúsenosť v tejto oblasti a bola autorkou mnohých relevantných publikácií.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P>Pozri písomné pripomienky žalobkyne.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>Žalobkyňa tvrdí, že pracovné miesto nezískala z dôvodu, že je bez vierovyznania, a že došlo k porušeniu jej práva na slobodu náboženského vyznania, tak ako to vyplýva z článku 10 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0005" REF.END="QE0005"/>Charta<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/>), a že bola diskriminovaná na základe viery v rozpore s článkom 21 Charty a článkami 1 a 2 smernice Rady 2000/78/ES z <DATE ISO="20001127">27. novembra 2000</DATE>, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0006" REF.END="QE0006"/>smernica 2000/78<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/>).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="303" PAGE.FIRST="16" DATE.PUB="2000">Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 05/004, s. 79. Konanie vo veci samej sa týka <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0007" REF.END="QE0007"/>podmien[ok] prístupu k zamestnaniu… vrátane kritérií výberu a podmienok náboru<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/> podľa článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2000/78.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že tvrdenie žalovaného je založené na článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, podstata sporu v prejednávanej veci spočíva v rozdielnom zaobchádzaní na základe viery, v súvislosti s výkonom <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0008" REF.END="QE0008"/>pracovných činností v cirkvách alebo v iných verejných alebo súkromných organizáciách, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/> podľa uvedeného ustanovenia. Ide súčasne o prvý prípad, keď je Súdny dvor vyzvaný, aby poskytol výklad článku 4 ods. 2 smernice 2000/78,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>Súdny dvor mal príležitosť poskytnúť výklad článku 4 ods. 1 smernice 2000/78 v rozsudku zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170314">14. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Bougnaoui a ADDH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑188/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:204">EU:C:2017:204</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20141113">13. novembra 2014</DATE>, <NAME.CASE>Vital Pérez</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑416/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2371">EU:C:2014:2371</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20110913">13. septembra 2011</DATE>, <NAME.CASE>Prigge a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑447/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:573">EU:C:2011:573</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100112">12. januára 2010</DATE>, <NAME.CASE>Wolf</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑229/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:3">EU:C:2010:3</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161115">15. novembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Sorondo</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑258/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:873">EU:C:2016:873</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> pričom tu vznikajú zložité otázky týkajúce sa vzájomného pôsobenia uvedeného ustanovenia a rôznych ustanovení Charty, vrátane článku 22, ktorý stanovuje, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0009" REF.END="QE0009"/>Únia rešpektuje kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/>, spoločne s článkom 17 ZFEÚ, ktorý chráni <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0010" REF.END="QE0010"/>postavenie<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/>, ktoré majú cirkvi a náboženské združenia alebo spoločenstvá, a filozofické a nekonfesné organizácie podľa vnútroštátneho práva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>ROBBERS, G.: <HT TYPE="ITALIC">Religion and Law in Germany</HT>. Druhé vydanie, Wolters Kluwer, 2013; ZUCCA, L., UNGUREANU, C.: <HT TYPE="ITALIC">Law, State and Religion in the New Europe</HT>. Cambridge University Press, 2012; DOE, N.: <HT TYPE="ITALIC">Law and Religion in Europe: a Comparative Introduction</HT>. Oxford University Press, 2011; McCREA, R.: <HT TYPE="ITALIC">Religion and the Public Order of the European Union</HT>. Oxford University Press, 2010; LUSTEAN, L.N., MADELEY, J.T.S. (eds): <HT TYPE="ITALIC">Religion, Politics and Law in the European Union</HT>. Routledge, 2010; de CHARENTENAY, P.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0011" REF.END="QE0011"/>Les relations entre l’Union européenne et les religions<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/>. In: <HT TYPE="ITALIC">Revue du Marché commun et de l’Union européenne</HT>, 465 (2003), s. 904; MASSIGNON, B.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0012" REF.END="QE0012"/>Les relations entre les institutions religieuses et l’Union européenne: un laboratoire de gestion et de la pluralité religieuses et philosophique?<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/> In: ARMOGATHE, J.‑R., a WILLAIME, J.‑P. (eds): <HT TYPE="ITALIC">Les mutations contemporaines du religieux</HT>. Brepols, 2003, s. 25.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>Navyše cirkevné inštitúcie sú v Nemecku druhým najväčším zamestnávateľom a v niektorých regiónoch a odvetviach práce majú dokonca takmer monopolné postavenie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>Paralelná správa k 19. – 22. správe predloženej Spolkovou republikou Nemecko Výboru OSN pre odstránenie všetkých foriem rasovej diskriminácie (2015), s. 42. Správa je dostupná na adrese http://www.institut‑fuer‑menschenrechte.de/fileadmin/user_upload/PDF‑Dateien/Pakte_Konventionen/ICERD/icerd_state_report_germany_19‑22_2013_parallel_FMR_Diakonie_2015_en.pdf. Podľa spisu vo veci je táto správa uverejnená žalovanou.</P></NOTE> Nie je teda možné dostatočne zdôrazniť citlivosť zabezpečenia rovnováhy ochrany práva náboženských organizácií v Európskej únii na autonómiu a sebaurčenie<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>V Nemecku sa právo na sebaurčenie vzťahuje na náboženské spoločenstvá a ich pridružené inštitúcie. Pozri BVerfG z <DATE ISO="20141022">22. októbra 2014</DATE>, bod 91, 2 BvR 661/12.</P></NOTE> (pričom pokiaľ ide o odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania v prejednávanej veci, práve toto je základom argumentácie žalovaného) vo vzťahu k potrebe účinného uplatňovania zákazu diskriminácie, pokiaľ ide o náboženstvo a vieru na etnicky a nábožensky rozmanitom trhu práce Európskej únie, pričom rovnaký prístup k zamestnaniu a možnosť odborného rastu majú pre každého jednotlivca zásadný význam, nielen ako spôsob získania obživy, ale aj ako dôležitý spôsob sebarealizácie a realizácie vlastného potenciálu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Bougnaoui a ADDH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑188/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:553">EU:C:2016:553</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0071">71</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), kde sa cituje bod 11 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Coleman</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑303/06</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:61">EU:C:2008:61</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež odôvodnenie 9 smernice 2000/78.</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="4"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>Článok 9 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0013" REF.END="QE0013"/>EDĽP<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/>) stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="009.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0014" REF.END="QE0014"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi a zachovávaním obradov.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="009.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru môže podliehať len takým obmedzeniam, ktoré sú stanovené zákonom, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="201C" ID="QE0014"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Zmluva o Európskej únii</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>Článok 4 ods. 2 ZEÚ stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0015" REF.END="QE0015"/>Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Rešpektuje ich základné štátne funkcie, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti štátu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti. Predovšetkým národná bezpečnosť ostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu.<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">C.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Zmluva o fungovaní Európskej únie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>Článok 10 ZFEÚ stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0016" REF.END="QE0016"/>Pri vymedzovaní a uskutočňovaní svojich politík a činností sa Únia zameriava na boj proti diskriminácii z dôvodu pohlavia, rasy alebo etnického pôvodu, náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>Článok 17 ZFEÚ stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="017.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0017" REF.END="QE0017"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Únia rešpektuje a nezasahuje do postavenia, ktoré majú cirkvi a náboženské združenia alebo spoločenstvá v členských štátoch podľa vnútroštátneho práva.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="017.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Únia rovnako rešpektuje postavenie, ktoré majú filozofické a nekonfesné organizácie podľa vnútroštátneho práva.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="017.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Uznávajúc ich identitu a ich osobitný prínos, udržiava Únia s týmito cirkvami a organizáciami otvorený, transparentný a pravidelný dialóg.<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="5"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">D.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Charta základných práv Európskej únie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>Článok 10 Charty má názov <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0018" REF.END="QE0018"/>Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/>. Článok 10 ods. 1 stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0019" REF.END="QE0019"/>Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo vieru sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním úkonov a zachovávaním obradov.<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>Článok 22 Charty, ktorý má názov <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0020" REF.END="QE0020"/>Kultúrna, náboženská a jazyková rozmanitosť<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="201C" ID="QE0020"/>, stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0021" REF.END="QE0021"/>Únia rešpektuje kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť.<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="201C" ID="QE0021"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>Článok 52 ods. 3 Charty stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0022" REF.END="QE0022"/>V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="201C" ID="QE0022"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>Článok 53 Charty, ktorý má názov <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0023" REF.END="QE0023"/>Úroveň ochrany<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="201C" ID="QE0023"/>, stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0024" REF.END="QE0024"/>Žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané v rámci príslušného rozsahu ich pôsobnosti, právom Únie… a… Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ústavami členských štátov.<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="201C" ID="QE0024"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">E.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Smernica 2000/78</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>Odôvodnenie 24 smernice 2000/78 stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0025" REF.END="QE0025"/>Európska únia vo svojom vyhlásení č. 11 o právnom postavení cirkví a nekonfesných organizácií, ktoré je prílohou Záverečného aktu Amsterdamskej zmluvy, výslovne uznala, že rešpektuje a nepredpisuje právne postavenie cirkvi a náboženských združení alebo spoločenstiev upravené vnútroštátnymi právnymi predpismi členských štátov a že rovnako rešpektuje postavenie filozofických a nekonfesných organizácií. Preto si členské štáty môžu naďalej zachovať alebo ustanoviť osobitné právne predpisy o zásadných, zákonných a oprávnených požiadavkách povolania, ktoré by sa mohli vyžadovať pre výkon niektorej pracovnej činnosti.<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>Článok 1 smernice 2000/78, ktorý má názov <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0026" REF.END="QE0026"/>Účel<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/>, stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0027" REF.END="QE0027"/>Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>Článok 2 smernice 2000/78, ktorý má názov <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0028" REF.END="QE0028"/>Pojem diskriminácie<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/>. Článok 2 prvý odsek stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0029" REF.END="QE0029"/>Na účely tejto smernice sa pod pojmom <QUOT.START CODE="201A" ID="QS0030" REF.END="QE0030"/>zásada rovnakého zaobchádzania<QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="2018" ID="QE0030"/> rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.<QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><?PAGE NO="6"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>Článok 2 ods. 2 písm. a) stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0031" REF.END="QE0031"/>Na účely odseku 1:</P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>a)</NO.P><TXT>o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="201C" ID="QE0031"/>.</TXT></NP></ITEM></LIST></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Článok 4 smernice 2000/78 má názov <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0032" REF.END="QE0032"/>Požiadavky na povolanie<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="201C" ID="QE0032"/>. Článok 4 ods. 2 prvý pododsek stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0033" REF.END="QE0033"/>Členské štáty môžu ponechať v platnosti vnútroštátne právne predpisy účinné v deň prijatia tejto smernice alebo zabezpečiť nové právne predpisy, v ktorých zakotvia vnútroštátnu prax existujúcu v deň prijatia tejto smernice, podľa ktorých, v prípade pracovných činností v cirkvách alebo v iných verejných alebo súkromných organizáciách, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, rozdiel zaobchádzania, vyplývajúci z náboženstva alebo viery, nie je diskrimináciou, keď podľa povahy týchto činností alebo v kontexte, v ktorom sa vykonávajú, tvorí náboženstvo alebo viera osoby základnú[,] oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch organizácie. Tento rozdiel v zaobchádzaní sa uplatní so zreteľom na ústavné predpisy a princípy členského štátu ako aj na všeobecné právne zásady spoločenstva a nemal by odôvodňovať diskrimináciu na inom základe.<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">F.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Nemecké právo</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>Článok 4 ods. 1 a ods. 2 Grundgesetz (Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko, ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0034" REF.END="QE0034"/>GG<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/> stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="004.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0035" REF.END="QE0035"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery je nedotknuteľná.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="004.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Zaručuje sa nerušený výkon náboženských obradov.<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>Článok 140 GG stanovuje, že články 136 až 139 a 141 Verfassung des Deutschen Reiches (Ústava Nemeckej ríše, ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0036" REF.END="QE0036"/>WRV<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/>) tvoria neoddeliteľnú súčasť základného zákona. Najdôležitejšie ustanovenie článku 137 WRV znie takto:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="137.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0037" REF.END="QE0037"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Neexistuje žiadna štátna cirkev.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="137.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Sloboda vzniku náboženských spolkov sa zaručuje….</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="137.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Náboženské spolky si upravujú a spravujú svoje záležitosti samostatne v medziach všeobecne záväzného zákona. Osoby sú do funkcií menované bez zásahu štátnych alebo samosprávnych orgánov.</ALINEA></PARAG><P>…</P><PARAG IDENTIFIER="137.007"><NO.PARAG>7.</NO.PARAG><ALINEA>Združenia, ktorých cieľom je podporovať filozofické presvedčenie v spoločnosti, majú rovnaké postavenie ako náboženské spolky.</ALINEA><ALINEA>…<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="201C" ID="QE0037"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><?PAGE NO="7"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>§ 1 Allgemeine Gleichbehandlungsgesetz (všeobecný zákon o rovnakom zaobchádzaní, ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0038" REF.END="QE0038"/>AGG<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="201C" ID="QE0038"/>) stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0039" REF.END="QE0039"/>Účelom tohto zákona je zabrániť akémukoľvek znevýhodneniu na základe rasy alebo etnického pôvodu, pohlavia, náboženstva alebo presvedčenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, alebo takéto znevýhodnenie odstrániť.<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>§ 7 ods. 1 AGG stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0040" REF.END="QE0040"/>Pracovníci nesmú byť vystavení diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov uvedených v § 1. Tento zákaz platí rovnako aj v prípade, ak sa diskriminujúca osoba dopustí hoci len jednej z foriem diskriminácie uvedených v § 1.<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>§ 6 ods. 1 druhá veta AGG okrem iného stanovuje, že uchádzači o miesto sú pracovníkmi na účely § 7 AGG.</P></NOTE></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>§ 9 ods. 1 AGG stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0041" REF.END="QE0041"/>Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia § 8 [tohto zákona], je rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva alebo viery prípustné tiež v prípade zamestnávania v náboženských spolkoch a pridružených inštitúciách, bez ohľadu na ich právnu formu alebo v združeniach, ktorých cieľom je podporovať náboženstvo alebo vieru v spoločnosti, kde náboženstvo alebo viera predstavujú s ohľadom na vlastné ponímanie zamestnávateľa odôvodnenú pracovnú požiadavku, a to vzhľadom na právo zamestnávateľa na autonómiu alebo z dôvodu povahy jeho činností.<QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Skutkový stav v konaní vo veci samej a prejudiciálne otázky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>Inzerát, o ktorý ide v prejednávanej veci, uvádzal:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0042" REF.END="QE0042"/>Vyžadujeme členstvo v evanjelickej cirkvi, alebo v cirkvi, ktorá je súčasťou Arbeitsgemeinschaft Christlicher Kirchen (pracovné spoločenstvo kresťanských cirkví) v Nemecku a stotožnenie sa s diakonickým poslaním. Prosím uveďte v životopise svoje vierovyznanie.<QUOT.END REF.START="QS0042" CODE="201C" ID="QE0042"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Medzi úlohy uvedené v predmetnom inzeráte spadalo osobné zastupovanie nemeckej diakonie v rámci daného projektu vo vzťahu k politickým štruktúram, verejnosti a organizáciám na ochranu ľudských práv a spolupráca s príslušnými orgánmi. Súčasťou uvedenej práce bolo tiež zabezpečovanie informácií pre nemeckú diakoniu a koordinácia postupu formovania názorov v rámci danej organizácie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Ako bolo uvedené vyššie, žalobkyňa, ktorá nie je členom žiadneho náboženského spoločenstva, sa neúspešne uchádzala o ponúkané pracovné miesto. Prijatý bol uchádzač, ktorý v rámci údajov o svojom vierovyznaní uviedol, že je <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0043" REF.END="QE0043"/>evanjelický kresťan socializovaný v krajinskej cirkvi Berlín<QUOT.END REF.START="QS0043" CODE="201C" ID="QE0043"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Žalobkyňa podala na Arbeitsgericht Berlin (Pracovný súd Berlín) žalobu o zaplatenie náhrady škody vo výške najmenej <FT TYPE="DECIMAL">9788,65</FT> eura. Arbeitsgericht (Pracovný súd Berlín) rozhodol, že došlo k diskriminácii žalobkyne, ale priznal jej náhradu škody len vo výške <FT TYPE="DECIMAL">1957,73</FT> eura. Vec bola postúpená na základe opravných prostriedkov najprv na Landesarbeitsgericht Berlin‑Brandenburg (Pracovný súd Spolkovej krajiny Berlín‑Brandenbursko) a následne na Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd).</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="8"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Keďže uvedený súd si nie je vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci istý správnym výkladom práva EÚ, položil Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ tieto otázky:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0044" REF.END="QE0044"/>1.</NO.P><TXT>Má sa článok 4 ods. 2 smernice 2000/78/ES vykladať v tom zmysle, že zamestnávateľ, akým je žalovaný v tejto veci, resp. cirkev v jeho mene, môže sám záväzne rozhodnúť o tom, či určité náboženstvo uchádzača o zamestnanie v závislosti od povahy pracovnej činnosti alebo kontextu, v ktorom sa vykonáva, tvorí základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch zamestnávateľa/cirkvi?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>V prípade zápornej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku:</TXT><P>Má sa upustiť od uplatnenia takého ustanovenia vnútroštátneho práva, akým je v tejto veci § 9 ods. 1 prvá hypotéza AGG (Allgemeines Gleichbehandlungsgesetz, všeobecný zákon o rovnakom zaobchádzaní), podľa ktorého je rozdielne zaobchádzanie z dôvodu náboženstva v rámci zamestnania náboženskými spoločenstvami a im pridruženými inštitúciami prípustné, ak určité náboženstvo s prihliadnutím na vlastné ponímanie takéhoto náboženského spoločenstva so zreteľom na jeho právo na sebaurčenie predstavuje odôvodnenú požiadavku na povolanie?</P></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Ďalej v prípade zápornej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku:</TXT><P>Aké požiadavky sa majú s ohľadom na povahu pracovnej činnosti alebo kontext, v ktorom sa vykonáva, považovať za základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch organizácie podľa článku 4 ods. 2 smernice 2000/78/ES?<QUOT.END REF.START="QS0044" CODE="201C" ID="QE0044"/></P></NP></ITEM></LIST></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru žalobkyňa, žalovaný, nemecká vláda, Írsko a Európska komisia. Všetci uvedení účastníci konania, s výnimkou Írska sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo <DATE ISO="20170718">18. júla 2017</DATE>.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh na začatie prejudiciálneho konania</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>V konaní vo veci samej nebolo spochybnené, že Nemecko prebralo prostredníctvom relevantných ustanovení AGG možnosť uvedenú v článku 4 ods. 2 prvý pododsek smernice 2000/78, <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0045" REF.END="QE0045"/>ponechať v platnosti vnútroštátne právne predpisy účinné v deň prijatia [...] smernice [2000/78]<QUOT.END REF.START="QS0045" CODE="201C" ID="QE0045"/> alebo <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0046" REF.END="QE0046"/>zabezpečiť nové právne predpisy, v ktorých zakotvia vnútroštátnu prax<QUOT.END REF.START="QS0046" CODE="201C" ID="QE0046"/> existujúcu v deň prijatia tejto smernice, pokiaľ ide o <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0047" REF.END="QE0047"/>základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania<QUOT.END REF.START="QS0047" CODE="201C" ID="QE0047"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Hoci dňom vyhlásenia AGG je 14. august 2006 (pozri BGB1. I, s. 1897) a dňom nadobudnutia účinnosti smernice 2000/78 je 2. december 2000, podľa nemeckého vládneho návrhu na prijatie AGG odráža vnútroštátnu prax existujúcu ku dňu nadobudnutia účinnosti smernice 2000/78. Pozri Deutscher Bundestag, Drucksache 16/1780, 8. jún 2006, s. 35.</P></NOTE> Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žalobkyňa namieta, že je nezlučiteľné so zákazom diskriminácie podľa § 7 ods. 1 AGG, prinajmenšom v prípade výkladu v súlade s právom Únie, ak sa pri prijímaní do zamestnania zohľadňuje náboženstvo, pričom z dotknutého inzerátu vyplýva, že práve o takúto situáciu išlo. Ustanovenie § 9 ods. 1 AGG nemôže takúto diskrimináciu odôvodniť. Bolo preukázané, že žalovaný obvykle nestanovuje požiadavku náboženského vierovyznania ako podmienku pre všetky oznámenia o voľnom pracovnom mieste, ako aj to, že obsadzované pracovné miesto je financované prostredníctvom zdrojov na podporu projektu, ktoré pochádzajú od necirkevných tretích osôb.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="9"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Žalovaný považuje rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva v danom prípade za odôvodnené na základe § 9 ods. 1 AGG. Podľa predpisov nemeckej evanjelickej cirkvi predstavuje príslušnosť ku kresťanskej cirkvi nevyhnutnú podmienku pre vznik pracovného pomeru. Právo stanoviť takúto požiadavku vyplýva z ústavného práva cirkvi na sebaurčenie a vychádza z článku 140 GG v spojení s článkom 137 ods. 3 WRV. Tieto ustanovenia sú v súlade s právom Únie, predovšetkým pokiaľ ide o článok 17 ZFEÚ. Okrem toho, s prihliadnutím na vlastné ponímanie žalovanej organizácie, tvorí náboženské vierovyznanie oprávnenú požiadavku na zamestnanie, ktorá vyplýva z povahy činnosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o prvú otázku, v návrhu na začatie prejudiciálneho konania je uvedené, že v súlade s výslovným prejavom vôle nemeckého zákonodarcu sa má článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 prebrať tým spôsobom, že sa zachovajú v platnosti existujúce právne predpisy a zvyklosti; vnútroštátny zákonodarca prijal toto rozhodnutie s ohľadom na judikatúru Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) a výslovne odkázal na článok 140 GG v spojení s článkom 137 ods. 3 WRV, pokiaľ ide o <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0048" REF.END="QE0048"/>právo na sebaurčenie<QUOT.END REF.START="QS0048" CODE="201C" ID="QE0048"/>. Podľa nemeckého práva sa teda súdne preskúmanie v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 obmedzuje len na kontrolu prípustnosti, na základe kritéria vlastného ponímania náboženstva vychádzajúceho z viery. Vnútroštátny súd sa však pýta, či je takýto výklad § 9 ods. 1 AGG zlučiteľný s právom Únie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o druhú otázku, vnútroštátny súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je potrebné zohľadniť, či zákaz diskriminácie na základe náboženstva je subjektívnym právom, ktoré dokonca aj v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi zaväzuje neuplatňovať vnútroštátne ustanovenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160419">19. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>DI</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑441/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:278">EU:C:2016:278</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100119">19. januára 2010</DATE>, <NAME.CASE>Kücükdeveci</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑555/07</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:21">EU:C:2010:21</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0051">51</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Doteraz však nebolo rozhodnuté, či sa vyššie uvedené použije aj vtedy, ak zamestnávateľ odkazuje na také ustanovenie primárneho práva Únie, akým je článok 17 ZFEÚ, s cieľom odôvodniť znevýhodnenie založené na náboženstve.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o tretiu otázku, jej podstatou je určenie súvislosti medzi kritériami stanovenými judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, pokiaľ ide o to, čo sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania považuje za konflikty lojálnosti vo vzťahu k viere v pracovnoprávnych vzťahoch, a výkladom článku 4 ods. 2 smernice 2000/78. Medzi tieto kritériá patrí najmä povaha dotknutého pracovného miesta,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Rozsudky ESĽP z <DATE ISO="20140612">12. júna 2014</DATE>, Fernández Martínez v. Španielsko, CE:ECHR:2014:0612JUD005603007, bod 131, z <DATE ISO="20100923">23. septembra 2010</DATE>, Obst v. Nemecko, CE:ECHR:2010:0923JUD000042503, body 48 až 51, a z <DATE ISO="20100923">23. septembra 2010</DATE>, Schüth v. Nemecko, CE:ECHR:2010:0923JUD000162003, bod 69.</P></NOTE> súvislosť predmetnej činnosti s kazateľským poslaním<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20100923">23. septembra 2010</DATE>, Schüth v. Nemecko, CE:ECHR:2010:0923JUD000162003, bod 69. Pokiaľ ide o dôveryhodnosť cirkvi vo vzťahu k verejnosti a k vlastným členom, pozri rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20110203">3. februára 2011</DATE>, Siebenhaar v. Nemecko, CE:ECHR:2011:0203JUD001813602, bod 46, a pokiaľ ide o otázky, či ide o dôležité pracovné miesto, rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20100923">23. septembra 2010</DATE>, Obst v. Nemecko, CE:ECHR:2010:0923JUD000042503, bod 51.</P></NOTE> a ochrana práv iných subjektov, napríklad záujem katolíckej univerzity na tom, aby jej výučba bola ovplyvňovaná katolíckou vierou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20091020">20. októbra 2009</DATE>, Lombardi Vallauri v. Taliansko, CE:ECHR:2009:1020JUD003912805, bod 41.</P></NOTE> Európsky súd pre ľudské práva navyše zabezpečuje rovnováhu medzi konkurujúcimi právami a záujmami.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20100923">23. septembra 2010</DATE>, Schüth v. Nemecko, CE:ECHR:2010:0923JUD000162003, bod 69.</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">V.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Posúdenie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Prehľad</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>V rámci môjho posúdenia sa sústredím najskôr na tri úvodné otázky.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="10"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>Po prvé posúdim, či je na účely zodpovedania prejudiciálnych otázok v prejednávanej veci potrebné určiť, či žalovaný vykonával <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0049" REF.END="QE0049"/>hospodársku činnosť<QUOT.END REF.START="QS0049" CODE="201C" ID="QE0049"/> v čase, keď ponúkal členom niektorých kresťanských cirkví prácu spočívajúcu vo vypracovaní správy o rasovej diskriminácii a jej profesijnom zastupovaní a nakoniec takúto osobu skutočne vybral.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>Po druhé podrobne uvediem, v akom zmysle a z akého dôvodu sú článok 52 ods. 3 a článok 53 Charty významné pre riešenie právnych otázok, ktoré vznikli v konaní vo veci samej. Článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že v rozsahu, v akom Charta obsahuje práva zaručené EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel, ktorý majú podľa uvedeného dohovoru. Článok 52 ods. 3 následne doplňuje, že uvedené ustanovenie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0050" REF.END="QE0050"/>nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv<QUOT.END REF.START="QS0050" CODE="201C" ID="QE0050"/>. Najrelevantnejšou časťou článku 53, je časť, ktorú vykladal Súdny dvor v rozsudku Melloni<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130226">26. februára 2013</DATE> (<NO.CASE>C‑399/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:107">EU:C:2013:107</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0059">59</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>M.A.S. a M.B.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑42/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:564">EU:C:2017:564</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0157">157</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0158">158</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) (v konaní pred Súdnym dvorom).</P></NOTE>, a teda, že žiadne ustanovenie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0051" REF.END="QE0051"/>tejto Charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané v rámci príslušného rozsahu ich pôsobnosti právom Únie... ústavami členských štátov<QUOT.END REF.START="QS0051" CODE="201C" ID="QE0051"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Po tretie podrobne posúdim rozpory v dokumentoch, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru, týkajúce sa presného obsahu nemeckého práva, tak ako to vyplýva z judikatúry Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd), pokiaľ ide o obmedzenie súdneho preskúmania náboženských organizácií, ktoré sa v rámci pracovného práva odvolávajú na právo cirkvi na sebaurčenie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>Následne zodpoviem na položené otázky. Najskôr zodpoviem na prvú a tretiu otázku, pretože obidve sa v podstate týkajú výkladu článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 vzhľadom na primárne právo Únie, vrátane článku 17 ZFEÚ, a relevantnej judikatúry Súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>V rámci odpovede na prvú otázku posúdim, či odkaz v článku 17 ZFEÚ na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0052" REF.END="QE0052"/>postavenie<QUOT.END REF.START="QS0052" CODE="201C" ID="QE0052"/> náboženských organizácií podľa vnútroštátneho práva členského štátu, v spojení s odkazom na ústavné predpisy a princípy členského štátu v článku 4 ods. 2 prvého pododseku smernice 2000/78<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Vzhľadom na to, že sa konanie vo veci samej týka náboženského presvedčenia žalobkyne a nie jej konania, požiadavka na to, aby <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0053" REF.END="QE0053"/><HT TYPE="ITALIC">konal[a</HT>] v dobrej viere a loj[álne] s duchom organizácie<QUOT.END REF.START="QS0053" CODE="201C" ID="QE0053"/> (kurzívou zvýraznil generálny advokát) stanovená v článku 4 ods. 2 druhý pododsek smernice 2000/78, nie je v konaní vo veci samej relevantná.</P></NOTE> je možné považovať za <HT TYPE="ITALIC">odkaz</HT> na vnútroštátne právo členských štátov, a v konaní vo veci samej na Nemecko, pokiaľ ide o rozsah a intenzitu súdneho preskúmania, ak zamestnanec alebo uchádzač o zamestnanie<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Článok 3 smernice 2000/78 zahrňuje, okrem iného nábor (článok 3 ods. 1 písm. a)), ako aj prepúšťanie (článok 3 ods. 1 písm. c)).</P></NOTE> namieta odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania zo strany náboženskej organizácie na základe náboženstva alebo viery v pracovnoprávnych vzťahoch podľa ustanovenia článku 4 ods. 2 smernice 2000/78.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT>Na základe posúdenia uskutočneného v súvislosti s prvou otázkou určím, aké <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0054" REF.END="QE0054"/>požiadavky<QUOT.END REF.START="QS0054" CODE="201C" ID="QE0054"/> spomínané v tretej otázke (ktoré na účely posúdenia označujem skôr ako relevantné <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0055" REF.END="QE0055"/>faktory<QUOT.END REF.START="QS0055" CODE="201C" ID="QE0055"/>), predstavujú vzhľadom na povahu činností alebo prípadne podmienok ich výkonu, základné oprávnené a odôvodnené pracovné požiadavky s ohľadom na duch organizácie, a to v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>Druhá otázka, ktorou sa budem zaoberať na záver, sa týka dôsledkov, ktoré by nastali z hľadiska náhrady škody, ak by uplatňovaný výklad ustanovení práva Únie relevantných pre riešenie predmetného sporu bol nezlučiteľný so znením relevantných ustanovení nemeckého práva, a to do takej miery, že by nebol možný výklad v súlade s právom Únie, pokiaľ ide o neskôr uvedené ustanovenia.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="11"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Spomínaný problém vzniká preto, lebo základné právo nebyť diskriminovaný na základe viery vyplývajúce z práva Únie je konkrétne vyjadrené v smernici EÚ,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160419">19. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>DI</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑441/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:278">EU:C:2016:278</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Vzhľadom na to, že pravidlá na uplatnenie smerníc vo vnútroštátnom práve členského štátu nie sú relevantné, ak sa horizontálne uplatňuje základné právo zakotvené v niektorom článku Zmluvy, je v tomto prípade právna situácia jednoduchšia. Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19741212">12. decembra 1974</DATE>, <NAME.CASE>Walrave a Koch</NAME.CASE> (<NO.CASE>36/74</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1974:140">EU:C:1974:140</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19780615">15. júna 1978</DATE>, <NAME.CASE>Defrenne</NAME.CASE> (<NO.CASE>149/77</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1978:130">EU:C:1978:130</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20000606">6. júna 2000</DATE>, <NAME.CASE>Angonese</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑281/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:296">EU:C:2000:296</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Pozri vo všeobecnosti TRIDIMAS, T.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0056" REF.END="QE0056"/>Horizontal effect of general principles: bold rulings and fine distinctions<QUOT.END REF.START="QS0056" CODE="201C" ID="QE0056"/>. In: BERNITZ, U., GROUSSOT, X., a SCHULYOK, F.: <HT TYPE="ITALIC">General Principles of EU Law and European Private Law</HT>. Wolters Kluwer, 2013, s. 213.</P></NOTE> pričom konanie vo veci samej sa týka horizontálnej situácie, keď na takúto smernicu odkazujú obidve strany sporu vo vzťahu k ich protistrane, keď žalobkyňou je jednotlivec a žalovaným súkromnoprávne združenie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Nič v tejto veci nenasvedčuje tomu, že nemecká vláda požiadala žalovanú, aby uskutočnila úlohu vo verejnej službe, a že by jej táto vláda poskytla na tento účel osobitnú právomoc alebo že by bola žalobkyňa právnickou osobou spravujúcou sa verejným právom, kedy by bola <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0057" REF.END="QE0057"/>porovnateľná so štátom<QUOT.END REF.START="QS0057" CODE="201C" ID="QE0057"/> a podliehala by zásade priameho účinku s ohľadom na smernicu 2000/78. Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20171010">10. októbra 2017</DATE>, <NAME.CASE>Farrell</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑413/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:745">EU:C:2017:745</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Žalobkyňa sa vo vzťahu k žalovanému odvoláva na článok 1 a článok 2 smernice 2000/78, zatiaľ čo žalovaný sa vo vzťahu k žalobkyni odvoláva na článok 4 ods. 2 smernice 2000/78. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti pre jednotlivca, a teda sa voči nemu nemožno na ňu ako takú odvolávať.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Pozri nedávny rozsudok <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Farrell</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑413/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:745">EU:C:2017:745</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0031">31</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120124">24. januára 2012</DATE>, <NAME.CASE>Dominguez</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑282/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:33">EU:C:2012:33</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140115">15. januára 2014</DATE>, <NAME.CASE>Association de médiation sociale</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑176/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2">EU:C:2014:2</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100119">19. januára 2010</DATE>, <NAME.CASE>Kücükdeveci</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑555/07</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:21">EU:C:2010:21</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20041005">5. októbra 2004</DATE>, <NAME.CASE>Pfeiffer a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑397/01 až C‑403/01</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:584">EU:C:2004:584</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0108">108</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>Povinnosť súdov členských štátov vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným s právom Únie má aj ďalšie obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na právo Únie pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je tak obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad <HT TYPE="ITALIC">contra legem</HT> vnútroštátneho práva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160419">19. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>DI</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑441/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:278">EU:C:2016:278</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovaná judikatúra). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Farrell</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑413/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:492">EU:C:2017:492</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0150">150</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), kde generálna advokátka žiada Súdny dvor, aby sa znovu kriticky zaoberal dôvodmi pre odmietnutie horizontálneho priameho účinku smerníc, uvedenými v rozsudku zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19940714">14. júla 1994</DATE>, <NAME.CASE>Faccini Dori</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑91/92</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1994:292">EU:C:1994:292</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT>Toto vyjadrenie klasického zákazu horizontálneho priameho účinku smerníc je tak v rozpore s iným pravidlom odvodeným v judikatúre Súdneho dvora. Znamená to, že základné právo nebyť diskriminovaný na základe veku bolo konkrétne vyjadrené v smernici Únie, je však napriek tomu horizontálne priamo účinné do tej miery, že nepoužité musia zostať <HT TYPE="ITALIC">všetky</HT> vnútroštátne opatrenia, ktoré sú s ním nezlučiteľné, vrátane tých, ktoré sú <HT TYPE="ITALIC">contra legem</HT> a to aj v sporoch medzi jednotlivcami.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Pokiaľ ide o diskusiu týkajúcu sa obmedzení horizontálnych účinkov smerníc, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>DI</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑441/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:776">EU:C:2015:776</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>Svojou druhou otázkou sa teda vnútroštátny súd pýta, či zákaz diskriminácie na základe náboženstva a viery patrí do rovnakej <HT TYPE="ITALIC">kategórie</HT> práv ako zákaz diskriminácie na základe veku, a či je teda vnútroštátny súd povinný neuplatniť <HT TYPE="ITALIC">všetky</HT> vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú nezlučiteľné s právom Únie (konkrétne článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78), bez ohľadu na horizontálnu povahu sporu, ktorý prejednáva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Generálna advokátka Sharpston v bode 62 svojich návrhov vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Bougnaoui a ADDH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑188/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:553">EU:C:2016:553</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), uviedla, že zásada zákazu diskriminácie na základe náboženstva, podobne ako zákaz diskriminácie na základe veku, je všeobecnou zásadou práva, ktorá bola vyjadrená v smernici 2000/78. Generálna advokátka Kokott v bodoch 144 až 146 svojich návrhov vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>CHEZ Razpredelenie Bulgaria</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑83/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:170">EU:C:2015:170</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), tvrdí, že zásada zákazu diskriminácie z dôvodu etnického pôvodu a rasy, ktorá je osobitne vyjadrená v smernici Rady 2000/43/ES z <DATE ISO="20000629">29. júna 2000</DATE>, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="180" PAGE.FIRST="22" DATE.PUB="2000">Ú. v. ES L 180, 2000, s. 22</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 20/001, s. 23), má rovnaké postavenie, prinajmenšom v právnych vzťahoch, ktoré sa <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0058" REF.END="QE0058"/>vyznačujú štrukturálnou nerovnováhou medzi ich stranami<QUOT.END REF.START="QS0058" CODE="201C" ID="QE0058"/>.</P></NOTE> Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, hoci nie zo samotného znenia druhej otázky, ďalej vyplýva, že vnútroštátny súd žiada tiež o usmernenie, či je pre riešenie uvedeného problému akýmkoľvek spôsobom relevantný článok 17 ZFEÚ.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="12"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Úvodné poznámky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Činnosti náboženských organizácií a oblasť uplatnenia práva Únie</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT>Náboženstvo sa nespomína v zmluvách zakladajúcich Európske hospodárske spoločenstvo, Európske spoločenstvo uhlia a ocele a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu. Navyše, vzhľadom na, zo súčasného pohľadu, skromné ciele sledované Rímskou zmluvou, ktorej cieľom bolo v podstate dosiahnutie hospodárskej integrácie,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>Pozri článok 2 Zmluvy o EHS. Uvedené ustanovenie sa neskôr stalo článkom 2 ES a je teda potrebné ho porovnávať so zoznamom právomocí, ktorý je v súčasnosti obsiahnutý v článku 3 ZEÚ, ktorý sa <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0059" REF.END="QE0059"/>sústreďuje oveľa viac než Zmluva o ES na iné než hospodárske ciele<QUOT.END REF.START="QS0059" CODE="201C" ID="QE0059"/>. Pozri LENAERTS, K., van NUFFEL, P.: <HT TYPE="ITALIC">European Union Law</HT>. Sweet &amp; Maxwell, 2011, s. 107.</P></NOTE> boli okolnosti, za ktorých členstvo v komunite založenej na náboženstve alebo inej duchovnej či filozofickej koncepcii života spadá do oblasti uplatnenia práva Spoločenstva, vymedzené v skoršej judikatúre Súdneho dvora len na hospodárskom základe.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT>Súdny dvor vo svojom rozsudku Steymann z roku 1988 rozhodol, že do oblasti pôsobnosti práva Spoločenstva spadá členstvo v komunite založenej na náboženstve alebo inej forme filozofickej koncepcie života do tej miery, v akej je možné takéto členstvo <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0060" REF.END="QE0060"/>považovať za hospodársku činnosť v zmysle článku 2 Zmluvy<QUOT.END REF.START="QS0060" CODE="201C" ID="QE0060"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19881005">5. októbra 1988</DATE>, <NAME.CASE>Steymann</NAME.CASE> (<NO.CASE>196/87</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1988:475">EU:C:1988:475</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0009">9</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19861023">23. októbra 1986</DATE>, <NAME.CASE>van Roosmalen</NAME.CASE> (<NO.CASE>300/84</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1986:402">EU:C:1986:402</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> a generálny advokát Slynn vo svojich návrhoch prednesených v tom istom roku vo veci Humbel a Edel uviedol, že cirkevné rády <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0061" REF.END="QE0061"/>zamestnávajú ľudí a platia za kúrenie a osvetlenie<QUOT.END REF.START="QS0061" CODE="201C" ID="QE0061"/> a môžu tiež <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0062" REF.END="QE0062"/>účtovať poplatky za niektoré služby<QUOT.END REF.START="QS0062" CODE="201C" ID="QE0062"/>. Súčasne však generálny advokát Slynn poznamenal, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0063" REF.END="QE0063"/>skutočným kritériom je to, či sa takéto služby poskytujú v rámci hospodárskej činnosti<QUOT.END REF.START="QS0063" CODE="201C" ID="QE0063"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P><REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Humbel a Edel</NAME.CASE> (<NO.CASE>263/86</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1988:151">EU:C:1988:151</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>, s. 5379). Rovnaké úvahy platia aj pre účasť v športe a pokiaľ ide o vzdelávacie zariadenia. Pozri nedávne návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑74/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:135">EU:C:2017:135</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>Podmienenosť právomoci Únie hospodárskou integráciou však zanikla pri následných zmenách Zmluvy,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>Pokiaľ ide o túto tému, pozri napríklad KONSTADINIDES, T.: Division of Powers in European Union Law, Wolters Kluwer, 2009, najmä kapitolu 1, s. 12. LENAERTS a van NUFFEL: c. d., s. 106 – 111.</P></NOTE> a preto otázka, či náboženská organizácia vykonáva <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0064" REF.END="QE0064"/>hospodársku činnosť<QUOT.END REF.START="QS0064" CODE="201C" ID="QE0064"/> alebo nie, už nebude z hľadiska uplatnenia dotknutých hmotnoprávnych ustanovení práva Únie vždy rozhodujúca. Takéto organizácie napríklad bojovali proti obmedzeniam voľného pohybu, ktoré sa dotýkali ich záujmov a ktoré chceli členské štáty odôvodniť zachovaním verejného poriadku,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P>Napríklad rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20000314">14. marca 2000</DATE>, <NAME.CASE>Église de scientologie</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑54/99</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:124">EU:C:2000:124</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Ku kritike neexistencie rozboru slobody náboženstva v uvedenej veci, pozri McCREA: c. d., s. 188 – 190. Pozri tiež rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19741204">4. decembra 1974</DATE>, <NAME.CASE>Van Duyn</NAME.CASE> (<NO.CASE>41/74</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1974:133">EU:C:1974:133</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> čo je činnosť, ktorá môže v každom prípade zahrňovať aspekty <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0065" REF.END="QE0065"/>morálnej a filozofickej povahy<QUOT.END REF.START="QS0065" CODE="201C" ID="QE0065"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Van Gerven vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Society for the Protection of Unborn Children Ireland</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑159/90</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1991:249">EU:C:1991:249</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0026">26</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19940324">24. marca 1994</DATE>, <NAME.CASE>Schindler</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑275/92</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1994:119">EU:C:1994:119</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0060">60</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Podľa súčasného ústavnoprávneho rámca Únie sa môžu náboženské organizácie<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Liga van Moskeeën en Islamitische Organisaties Provincie Antwerpen a i. (C‑426/16) (v konaní pred Súdnym dvorom).</P></NOTE> a jednotlivci<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170314">14. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Bougnaoui a ADDH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑188/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:204">EU:C:2017:204</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>G4S Secure Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:203">EU:C:2017:203</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež vec IR (C‑68/17) (v konaní pred Súdnym dvorom).</P></NOTE> dovolávať ochrany vyplývajúcej z článku 10 Charty a namietať tak existenciu svojho práva na slobodu náboženského vyznania vo vzťahu k aktom prijatým inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19761027">27. októbra 1976</DATE>, <NAME.CASE>Prais/Rada</NAME.CASE> (<NO.CASE>130/75</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1976:142">EU:C:1976:142</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> a aktom členských štátov, pokiaľ uplatňujú právo Únie,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130226">26. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Åkerberg Fransson</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑617/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:105">EU:C:2013:105</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170516">16. mája 2017</DATE>, <NAME.CASE>Berlioz Investment Fund</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑682/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:373">EU:C:2017:373</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> a to bez ohľadu na to, či dotknuté ustanovenia smerujú k úprave hospodárskej činnosti alebo nie. To isté platí aj pre také spory horizontálnej povahy, o aký ide v konaní vo veci samej, keď predmetom je výklad práva členského štátu v súlade so smernicou, a to v rozsahu, v akom je takýto výklad možný.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19901113">13. novembra 1990</DATE>, <NAME.CASE>Marleasing</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑106/89</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1990:395">EU:C:1990:395</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Pozri body 42 až 44 vyššie.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="13"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>Bez ohľadu na argumenty prednesené na pojednávaní zo strany zástupcu Komisie, zastávam názor, že na účely otázok položených v konaní vo veci samej je nepodstatné, či žalovaný vykonával hospodársku činnosť v čase zverejnenia inzerátu na pracovné miesto súvisiace s vypracovaním správy o rasovej diskriminácii, ktorý bol určený len uchádzačom spadajúcim do vymedzenej kategórie kresťanskej viery a vybral úspešného záujemcu z jednej z týchto kategórií.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50.</NO.P><TXT>Postup navrhovaný Komisiou by totiž mohol viesť k nevhodnému obmedzeniu vecnej pôsobnosti článku 17 ZFEÚ v tom zmysle, že by postavenie cirkvi, náboženských združení alebo spoločenstiev a filozofických a nekonfesných organizácií bolo uznané len vtedy, ak by vykonávali hospodársku činnosť. Mohol by tiež ešte viac obmedziť vecnú pôsobnosť práva Únie, pokiaľ ide o takéto organizácie spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s moderným spôsobom právomocí Európskej únie stanovených v ZEÚ a ZFEÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51.</NO.P><TXT>Mala by byť napríklad náboženská organizácia, ktorá stavia rozsiahle centrum na účely konania bohoslužieb, oslobodená od požiadaviek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z <DATE ISO="20111213">13. decembra 2011</DATE> o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P><REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="026" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2012">Ú. v. EÚ L 26, 2012, s. 1</REF.DOC.OJ>.</P></NOTE> len preto, že dané zariadenie nebude slúžiť na žiadny komerčný účel a bude sa používať výlučne na bohoslužby, a nie je teda možné zastávať názor, že dotknutá náboženská organizácia vykonáva hospodársku činnosť? Na túto otázku sa dá bez všetkého zodpovedať negatívne.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>V tomto prípade je možné problém posudzovaný zo strany Súdneho dvora v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170627">27. júna 2017</DATE>, <NAME.CASE>Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑74/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:496">EU:C:2017:496</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), odlíšiť od predmetu konania vo veci samej. V uvedenej veci bola otázka, či žalujúca náboženská organizácia vykonáva <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0066" REF.END="QE0066"/>hospodársku činnosť<QUOT.END REF.START="QS0066" CODE="201C" ID="QE0066"/>, zásadná pre určenie, či oslobodenie od dane, ktoré požaduje od španielskej vlády, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a to na základe judikatúry Súdneho dvora v tejto oblasti hmotného práva. Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑74/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:135">EU:C:2017:135</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0060">60</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Pravidlá uplatnenia Charty a konanie vo veci samej</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52.</NO.P><TXT>Chartu je v konaní vo veci samej potrebné uplatňovať podľa nasledujúcich pravidiel.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53.</NO.P><TXT>Po prvé podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa majú normy sekundárneho práva Únie vykladať a uplatňovať v súlade so základnými právami.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170810">10. augusta 2017</DATE>, <NAME.CASE>Tupikas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑270/17 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:628">EU:C:2017:628</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0060">60</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdny dvor tiež uviedol, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0067" REF.END="QE0067"/>právo zaručené v […] článku 10 ods. 1 [Charty] zodpovedá právu zaručenému v článku 9 EDĽP a v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty má rovnaký zmysel a rozsah ako toto právo.<QUOT.END REF.START="QS0067" CODE="201C" ID="QE0067"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170314">14. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Bougnaoui a ADDH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑188/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:204">EU:C:2017:204</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0029">29</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>G4S Secure Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:203">EU:C:2017:203</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež vysvetlivky k článku 10 Charty (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="303" PAGE.FIRST="17" DATE.PUB="2007">Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> Cieľom článku 52 ods. 3 Charty je zabezpečiť potrebnú súdržnosť medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie a Súdneho dvora Európskej únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160728">28. júla 2016</DATE>, <NAME.CASE>JZ</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑294/16 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:610">EU:C:2016:610</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovaná judikatúra). Pozri tiež článok 6 ods. 1 ZEÚ.</P></NOTE> Právo takých náboženských spoločenstiev, akým je žalovaný, na autonómnu existenciu je zaručené ako <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0068" REF.END="QE0068"/>úroveň minimálnej ochrany<QUOT.END REF.START="QS0068" CODE="201C" ID="QE0068"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0041"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170315">15. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Al Chodor</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑528/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:213">EU:C:2017:213</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Toto <HT TYPE="ITALIC">forum externum</HT> slobody náboženského vyznania je nutné zohľadniť pri výklade článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 a článku 17 ZFEÚ.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="14"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54.</NO.P><TXT>Po druhé vzhľadom na to, že aj článok 9 EDĽP zaručuje <HT TYPE="ITALIC">forum internum</HT> slobody náboženstva a viery,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0042"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170314">14. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>GS4 Secure Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:203">EU:C:2017:203</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0028">28</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> vrátane slobody byť bez vierovyznania,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0043"><P>Pozri napríklad rozsudok ESĽP zo <DATE ISO="20170406">6. apríla 2017</DATE>, Klein a i. v. Nemecko, CE:ECHR:2017:0406JUD001013811, bod 77 a citovanú judikatúru. Bola podaná žiadosť o postúpenie tejto veci Veľkej komore.</P></NOTE> je potrebné pri výklade článku 1 a článku 2 smernice 2000/78 primerane zohľadniť tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá sa týka tejto časti článku 9 EDĽP, a to pri určení, či podľa práva Únie bola žalobkyňa vystavená protiprávnej diskriminácii alebo, naopak, odôvodnenému rozdielnemu zaobchádzaniu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0044"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>GS4 Secure Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:382">EU:C:2016:382</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0025">25</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní odôvodnenosti obmedzení podľa článku 9 ods. 2 EDĽP posudzuje, či je predmetné opatrenie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0069" REF.END="QE0069"/>nevyhnutné v demokratickej spoločnosti<QUOT.END REF.START="QS0069" CODE="201C" ID="QE0069"/>. Určuje pritom, či sú dôvody uplatňované na účely odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva alebo viery relevantné a dostatočné a primerané legitímnemu cieľu, ktorý sledujú, pričom v prípade neskôr uvedeného aspektu je potrebné posudzovať ochranu práv a záujmov iných oproti napadnutému konaniu. Pozri bod 47 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Bougnaoui a ADDH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑188/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:553">EU:C:2016:553</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), kde je citovaný rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20010215">15. februára 2001</DATE>, Dahlab v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2001:0215DEC004239398.</P></NOTE> Žalobkyňa aj žalovaný majú, samozrejme, právo na účinnú právnu ochranu pri výkone svojich práv podľa článku 47 Charty.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0045"><P>Pozri tiež článok 19 druhý odsek ZEÚ. Podľa vysvetliviek k Charte základných práv (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="303" PAGE.FIRST="17" DATE.PUB="2007">Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17</REF.DOC.OJ>) je článok 47 prvý odsek Charty založený na článku 13 EDĽP, hoci je v práve Únie ochrana širšia. Článok 47 druhý odsek zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP. Pokiaľ ide o podrobnú a nedávnu analýzu, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Berlioz Investment Fund</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑682/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:2">EU:C:2017:2</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a PRECHAL, S.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0070" REF.END="QE0070"/>The Court of Justice and Effective Judicial Protection: What has the Charter Changed?<QUOT.END REF.START="QS0070" CODE="201C" ID="QE0070"/> In: PAULUSSEB, C., TAKÁCS, T., LAZIC, V., van ROMPUY, B. (eds), Fundamental Rights in International and European Law: Public and Private Law Perspective. Springer, Berlín, 2016, s. 143. Súdny dvor nedávno potvrdil, že povaha opravných prostriedkov upravených v smernici <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0071" REF.END="QE0071"/>musí byť určená v súlade s článkom 47 Charty.<QUOT.END REF.START="QS0071" CODE="201C" ID="QE0071"/> Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170927">27. septembra 2017</DATE>, <NAME.CASE>Puškár</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑73/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:725">EU:C:2017:725</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0060">60</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20091020">20. októbra 2009</DATE>, Lombardi Vallauri v. Taliansko, CE:ECHR:2009:1020JUD003912805, body 66 až 72.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55.</NO.P><TXT>Týmto sa dostávam k tretiemu bodu, podľa ktorého je Charta relevantná pre konanie vo veci samej. V judikatúre Súdneho dvora, ako aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva je zakotvené, že v prípade kolízie alebo konkurencie medzi rôznymi právami je základnou funkciou súdov zabezpečiť dôkladnú rovnováhu medzi všetkými dotknutými konkurujúcimi záujmami.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0046"><P>Analýza zahrňujúca zabezpečenie rovnováhy medzi konkurujúcimi právami bola osobitne významná v rozsudku Súdneho dvora zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170314">14. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>G4S Secure Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:203">EU:C:2017:203</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Pozri napríklad rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20041014">14. októbra 2004</DATE>, <NAME.CASE>Omega</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑36/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:614">EU:C:2004:614</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Pokiaľ ide o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pozri body 68 až 75 nižšie.</P></NOTE> Rovnaký postup je potrebné uplatniť pri riešení sporu v konaní vo veci samej, kde nedochádza k žiadnej priamej kolízii medzi jednotlivcom a štátom, pokiaľ ide o ochranu základných práv, ale naopak, keď štát je ochrancom kolidujúcich práv.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0047"><P>JELLINEK, G.: System der subjektiven öffentlichen Rechte. Mohr Siebeck, 1905, s. 125.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56.</NO.P><TXT>Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 je teda možné považovať za legislatívne vyjadrenie práva žalovaného na autonómiu a sebaurčenie, v rámci Únie, chráneného podľa článku 9 a článku 11 EDĽP, pričom výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0072" REF.END="QE0072"/>s ohľadom na duch organizácie<QUOT.END REF.START="QS0072" CODE="201C" ID="QE0072"/> tvorí základný prvok článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, ktorý sa má vykladať v zmysle relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Články 1 a 2 smernice 2000/78 sú legislatívnym vyjadrením práva žalobkyne nebyť diskriminovaný na základe náboženstva alebo viery, chráneného článkami 9 a 14 EDĽP, kde článok 2 ods. 5 smernice 2000/78, a z neho vyplývajúce oprávnenie členských štátov zachovať opatrenia nevyhnutné, okrem iného, na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0073" REF.END="QE0073"/>ochranu práv a slobôd iných<QUOT.END REF.START="QS0073" CODE="201C" ID="QE0073"/>, je podkladom pre zabezpečenie potrebnej rovnováhy medzi kolidujúcimi právami zo strany súdov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0048"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20110913">13. septembra 2011</DATE>, <NAME.CASE>Prigge a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑447/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:573">EU:C:2011:573</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0052">52</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0064">64</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57.</NO.P><TXT>Po štvrté hlavný význam z hľadiska prístupu, ktorý je potrebné zaujať k otázkam nastoleným v konaní vo veci samej, má tiež ďalší aspekt článku 52 ods. 3 Charty, spoločne so znením článku 53 Charty. Článok 52 ods. 3 ďalej stanovuje, že toto ustanovenie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0074" REF.END="QE0074"/>nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany<QUOT.END REF.START="QS0074" CODE="201C" ID="QE0074"/>, zatiaľ čo článok 53 nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0075" REF.END="QE0075"/>Úroveň ochrany<QUOT.END REF.START="QS0075" CODE="201C" ID="QE0075"/> stanovuje okrem iného, že žiadne ustanovenie Charty <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0076" REF.END="QE0076"/>sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané v rámci príslušného rozsahu ich pôsobnosti, právom Únie […] ako aj ústavami členských štátov.<QUOT.END REF.START="QS0076" CODE="201C" ID="QE0076"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0049"><P>Pozri tiež článok 52 ods. 4 Charty.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="15"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0077" REF.END="QE0077"/>širší rozsah ochrany<QUOT.END REF.START="QS0077" CODE="201C" ID="QE0077"/>, ktorú môže Únia poskytovať podľa článku 52 ods. 3 Charty a ktorým sa budem zaoberať v časti V(C) nižšie v rámci odpovede na prvú otázku, je nutné v tomto zmysle riadne posúdiť, či článok 17 ZFEÚ a článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 predstavujú prípady, keď sa Únia rozhodla poskytnúť <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0078" REF.END="QE0078"/>širší rozsah ochrany<QUOT.END REF.START="QS0078" CODE="201C" ID="QE0078"/>, než aká je poskytovaná podľa EDĽP, a to pokiaľ ide o rozsah a intenzitu súdneho preskúmania rozhodnutí, ktorými také náboženské organizácie, ako je žalovaný, vykonávajú svoje právo na autonómiu a sebaurčenie, zatiaľ čo tretia otázka vyžaduje rozbor faktorov, ktoré musí súd zohľadniť pri zabezpečení rovnováhy medzi právom nebyť diskriminovaný na základe náboženstva alebo viery, ktoré chránia články 1 a 2 smernice 2000/78,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0050"><P>V bodoch 60 až 67 návrhov vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Bougnaoui a ADDH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑188/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:553">EU:C:2016:553</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), generálna advokátka Sharpston tvrdí, že pokiaľ ide o slobodu nebyť vystavený priamej diskriminácií na základe náboženstva, právo Únie poskytuje silnejšiu ochranu ako EDĽP.</P></NOTE> a právom na sebaurčenie a autonómiu náboženských organizácií, ktoré je priznané článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o článok 53 Charty, Súdny dvor vo veci Melloni rozhodol, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne štandardy ochrany základných práv ústavnej povahy nie je možné uplatniť, pokiaľ by to ohrozilo <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0079" REF.END="QE0079"/>prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie<QUOT.END REF.START="QS0079" CODE="201C" ID="QE0079"/> na území daného štátu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0051"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130226">26. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Melloni</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑399/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:107">EU:C:2013:107</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0060">60</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>M.A.S a M.B.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑42/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:564">EU:C:2017:564</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0157">157</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>) (v konaní pred Súdnym dvorom).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60.</NO.P><TXT>Žalovaný žiada od vnútroštátneho súdu práve toto, a obmedzenia vyplývajúce z nemeckého ústavného práva, tak ako sú opísané v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o intenzitu preskúmania odôvodnenia predloženého takými organizáciami, ako je žalovaný, pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva alebo viery v rámci pracovnoprávnych vzťahov, tak nutne obmedzuje tiež dopad zákazu diskriminácie na základe viery, zaručeného článkami 1 a 2 smernice 2000/78, spoločne so širokými a jasne stanovenými opravnými prostriedkami podľa smernice.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0052"><P>Pozri kapitolu II smernice 2000/78 nazvanú <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0080" REF.END="QE0080"/>Opravné prostriedky a vynútenie práva<QUOT.END REF.START="QS0080" CODE="201C" ID="QE0080"/>, ktorá zahrňuje okrem iného článok 9 o ochrane práv a článok 10 o dôkaznom bremene. Relevantné sú tiež dve ustanovenia kapitoly IV, nazvané <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0081" REF.END="QE0081"/>Záverečné ustanovenia<QUOT.END REF.START="QS0081" CODE="201C" ID="QE0081"/>, najmä článok 16 o zhode a článok 17 o sankciách. Pozri tiež body 30 až 32 odôvodnenia smernice 2000/78. Súdny dvor v súvislosti so smernicou 2000/78 rozhodol, že všetkým osobám, ktoré tvrdia, že boli poškodené tým, že v ich prípade nebola uplatnená zásada rovnosti zaobchádzania, musí byť umožnené <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0082" REF.END="QE0082"/>vymáhať si svoje práva na súde<QUOT.END REF.START="QS0082" CODE="201C" ID="QE0082"/>. Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120419">19. apríla 2012</DATE>, <NAME.CASE>Meister</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑415/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:217">EU:C:2012:217</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>.</P></NOTE> Je teda potrebné určiť, či je takáto úprava zlučiteľná s právom Únie na základe spoločných účinkov článku 17 ZFEÚ a článku 4 ods. 2 smernice 2000/78.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Súdne preskúmanie pracovnoprávnych vzťahov a náboženských organizácií v Nemecku</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61.</NO.P><TXT>Nakoniec je dôležité uviesť, že Súdnemu dvoru boli predložené navzájom si odporujúce vyjadrenia týkajúce sa obsahu judikatúry Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) a miery, do akej obmedzuje súdne preskúmanie náboženských organizácií, vystupujúcich ako zamestnávatelia na účely zachovania cirkevného práva takýchto organizácií na sebaurčenie podľa článku 137 WRV a najmä článku 137 ods. 3 prvej vety WRV.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62.</NO.P><TXT>Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v rámci žaloby o náhradu škody podanej z dôvodu diskriminácie v rámci výberového konania/postupu obsadzovania voľného pracovného miesta, kontrola prípustnosti znamená, že sa nemá skúmať samotné kritérium určené cirkvou, ale treba ho považovať za základ pre posúdenie, ak cirkevný zamestnávateľ prijateľne vysvetlí, že podmienka pre zamestnanie založená na konkrétnom náboženstve vyplýva z vlastného ponímania cirkvi na základe viery.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="16"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63.</NO.P><TXT>Zástupca Nemecka však na pojednávaní zdôraznil, že Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) nevyčlenil cirkevných zamestnávateľov zo žiadnej formy súdneho preskúmania a v tomto zmysle spochybnil analýzu uvedenú v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0053"><P>V tomto zmysle sa ako relevantný spomínal rozsudok Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) z <DATE ISO="20141022">22. októbra 2014</DATE>, 2 BvR 661/12 a najmä jeho bod 125.</P></NOTE> Zástupca Nemecka uviedol, že Spolkový ústavný súd v skutočnosti stanovil dvojstupňové preskúmanie takých prípadov kolízie, o akú ide v konaní vo veci samej.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0054"><P>V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa spomína dvojstupňový proces súdneho preskúmania, ako forma súdneho preskúmania, ktoré rozvinul Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) v prípade prepustenia a diskriminácie na základe náboženstva alebo viery, pričom však spomínaný súd doteraz nerozhodol, či sa dotknuté pravidlá uplatnia aj na nábor zamestnancov.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64.</NO.P><TXT>Zástupca Nemecka uviedol, že východiskom je skutočnosť, že cirkevní zamestnávatelia môžu sami rozhodnúť o tom, v ktorých prípadoch bude prijatie zamestnanca závisieť od jeho členstva v danom náboženstve, pričom najskôr sa vykonáva preskúmanie vierohodnosti. Nemecké pracovnoprávne súdy sa môžu v tomto zmysle zaoberať klasifikáciou uskutočnenou takýmto cirkevným zamestnávateľom, okrem doktrinálnych otázok, ako je výklad svätého písma. V druhom štádiu preskúmania môžu pracovné súdy vykonať celkové posúdenie, v rámci ktorého posúdia záujmy cirkvi a jej slobodu náboženstva vo vzťahu k akýmkoľvek konkurujúcim základným právam zamestnanca.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0055"><P>Zabezpečenie rovnováhy medzi konkurujúcimi záujmami je zjavné tiež v rozsudku ESĽP z <DATE ISO="20110203">3. februára 2011</DATE>, Siebenhaar v. Nemecko, CE:ECHR:2011:0203JUD001813602, pozri najmä body 42 až 47, a tiež v rozsudku ESĽP z <DATE ISO="20100923">23. septembra 2010</DATE>, Obst v. Nemecko, CE:ECHR:2010:0923JUD000042503. Argumenty, ktoré predložil ROBBERS: c. d., v bode 136, zodpovedajú argumentom predneseným zástupcom Nemecka na pojednávaní; ROBBERS cituje BVerfG z <DATE ISO="19800325">25. marca 1980</DATE>, BVerfGE 53, 366, 400 a nasl.; BVerfG z <DATE ISO="19831213">13. decembra 1983</DATE>, BVerfGE 66, 1, 22; BVerfG zo <DATE ISO="19850604">4. júna 1985</DATE>, BVerfGE 70, 138, 167, a BVerfG zo <DATE ISO="19860514">14. mája 1986</DATE>, BVerfGE 72, 278, 289. Pozri tiež Freiherr von CAMPENHAUSEN, A., de WALL, H.: <HT TYPE="ITALIC">Staatskirchenrecht</HT> (4. Aufl., München, C.H.Beck 2006) s. 107 – 111.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65.</NO.P><TXT>Súdnemu dvoru neprináleží vyjadrovať sa v rámci prejudiciálneho konania k príslušným ustanoveniam vnútroštátneho práva členského štátu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0056"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130613">13. júna 2013</DATE>, <NAME.CASE>Kostov</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑62/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:391">EU:C:2013:391</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdny dvor má v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Únie a vnútroštátne súdy zohľadniť právny a skutkový rámec, do ktorého patrí prejudiciálna otázka tak, ako ho definoval návrh na začatie prejudiciálneho konania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0057"><P>Tamže, bod 25 a citovaná judikatúra.</P></NOTE> Ak Súdny dvor poskytne výklad článku 17 ZFEÚ a článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, tak ako je tomu v rámci prvej a tretej otázky, bude na vnútroštátnom súde, aby určil, či je možné článok 137 WRV a § 9 ods. 1 AGG vykladať v súlade s právom Únie, a v prípade že to nie je možné, aby potom použil odpoveď Súdneho dvora na druhú otázku.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">C.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">O prvej otázke</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66.</NO.P><TXT>Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 vykladať tak, že taký zamestnávateľ, ako je žalovaný v konaní vo veci samej, prípadne v jeho mene cirkev, môže sám záväzne stanoviť, či určité náboženstvo uchádzača o pracovné miesto predstavuje podľa povahy dotknutej pracovnej činnosti alebo podmienok jeho výkonu základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku s ohľadom na duch žalovaného.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67.</NO.P><TXT>Najskôr posúdim judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je relevantná z hľadiska obmedzenia súdneho preskúmania v prípadoch, keď existuje kolízia medzi právom náboženských organizácií na autonómiu, ktoré je chránené podľa článkov 9 a 11 EDĽP, a iným právom, ktoré je rovnakým spôsobom zaručené EDĽP, akým je právo na súkromie podľa článku 8. Následne posúdim článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 a určím, či poskytuje širšiu ochranu právu náboženských organizácii na autonómiu a sebaurčenie v zmysle článku 52 ods. 3 Charty, pokiaľ ide o rozsah a intenzitu súdneho preskúmania náboženských organizácií, ktoré odkazujú na toto právo v pracovnoprávnych vzťahoch. Po tretie z rovnakého hľadiska nakoniec preskúmam článok 17 ZFEÚ.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="17"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Obmedzenia súdneho preskúmania náboženských organizácií vystupujúcich ako zamestnávatelia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68.</NO.P><TXT>Dospel som k záveru, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nepodporuje obmedzenie súdneho preskúmania v rozsahu, v akom je opísané v prvej otázke.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0069"><NO.P>69.</NO.P><TXT>V rozhodnutiach, v ktorých bolo obmedzené súdne preskúmanie údajného porušenia práva podľa EDĽP na základe právnych predpisov zmluvnej strany z dôvodov súvisiacich s autonómiou náboženských organizácií, či už na základe ústavného alebo iného ustanovenia, Európsky súd pre ľudské práva potvrdil, že parametre súdneho preskúmania stanovené zmluvným štátom musia byť dostatočné na to, aby sa určilo, či boli dodržané ostatné práva chránené EDĽP. Zabezpečenie rovnováhy, ktoré je v tomto zmysle uplatniteľné, nie je založené na tom, či sa spor týka náboru alebo prepúšťania, rovnako ako to nerozlišuje článok 3 smernice 2000/78 vymedzujúci rozsah smernice.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0070"><NO.P>70.</NO.P><TXT>Napríklad vec Fernández Martínez v. Španielsko<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0058"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20140612">12. júna 2014</DATE>, CE:ECHR:2014:0612JUD005603007.</P></NOTE> sa týkala práva na súkromný a rodinný život podľa článku 8 EDĽP, ktorého sa dovolával učiteľ na strednej katolíckej škole so sedemročnou praxou, ktorý bol zamestnaný a platený španielskym orgánom štátnej správy, a to z toho dôvodu, že po tom, ako vyšlo najavo, že je ako kňaz ženatý, mu nebola predĺžená pracovná zmluva. V uvedenej veci, kde sa skúmalo stanovisko Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko) vo veci súdneho preskúmania v prípade, keď bolo dotknuté základné právo katolíckej cirkvi na slobodu náboženstva v kolektívnom a spoločenskom rozmere, Európsky súd pre ľudské práva uviedol v bode <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0083" REF.END="QE0083"/>Obmedzenie autonómie [náboženskej organizácie]<QUOT.END REF.START="QS0083" CODE="201C" ID="QE0083"/> toto:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0084" REF.END="QE0084"/>samotné tvrdenie náboženského spoločenstva, že existuje skutočné alebo možné ohrozenie jeho autonómie, nestačí na to, aby bol akýkoľvek zásah do práv jeho členov na rešpektovanie súkromného alebo rodinného života považovaný za zlučiteľný s článkom 8 Dohovoru. Okrem toho, dotknuté náboženské spoločenstvo musí tiež v zmysle skutkových okolností danej veci preukázať, že uvedené riziko je pravdepodobné a podstatné, a že sporný zásah do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na vylúčenie takéhoto rizika, a neslúži žiadnemu inému účelu, ktorý nesúvisí s výkonom autonómie daného náboženského spoločenstva. Tiež by ním nemala byť dotknutá podstata práva na súkromný a rodinný život. <HT TYPE="ITALIC">Vnútroštátne súdy musia zabezpečiť splnenie týchto podmienok tým, že uskutočnia dôkladné posúdenie skutkových okolností veci a zabezpečia dôkladnú rovnováhu medzi dotknutými konkurujúcimi záujmami</HT>.<QUOT.END REF.START="QS0084" CODE="201C" ID="QE0084"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0059"><P>Tamže, bod 132 (kurzívou zvýraznil generálny advokát) a citovaná judikatúra.</P></NOTE></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0071"><NO.P>71.</NO.P><TXT>Súhlasím preto s názorom, že pokiaľ náboženské spoločenstvo alebo organizácia presvedčivo nepreukážu, že zásah štátu, ktorý by v konaní vo veci samej mal podobu uplatnenia práva Únie o rovnakom zaobchádzaní zo strany súdu, predstavuje skutočné ohrozenie jej autonómie, nemôže sa domáhať toho, aby štát upustil od zákonnej úpravy relevantných činností danej spoločnosti. V tomto zmysle nemôžu byť náboženské spoločenstvá vyňaté zo súdnej právomoci štátu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0060"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20151201">1. decembra 2015</DATE>, Károly Nagy v. Maďarsko, CE:ECHR:2015:1201JUD005666509, bod 15 spoločného rozdielneho stanoviska sudcov Sajó, Vučinić a Kūris. Dňa <DATE ISO="20170914">14. septembra 2017</DATE> Veľká komora ESĽP vyhlásila žalobu v uvedenej veci za neprípustnú z vecných dôvodov, ktoré nie sú relevantné v prejednávanej veci. Pozri CE:ECHR:2017:0914JUD005666509.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0072"><NO.P>72.</NO.P><TXT>V rozsudku Schüth v. Nemecko<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0061"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20100923">23. septembra 2010</DATE>, CE:ECHR:2010:0923JUD000162003.</P></NOTE>, v ktorom bol z hľadiska posudzovaného sporu relevantný § 9 ods. 1 AGG a článok 137 WRV, Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že Nemecko nesplnilo svoje pozitívne vymedzené záväzky týkajúce sa práva na súkromný a rodinný život vyplývajúce z článku 8 EDĽP, a to voči organistovi a zbormajstrovi katolíckej farnosti Svätého Lamberta v Essene, ktorý dostal výpoveď z dôvodu mimomanželského pomeru, v dôsledku ktorého sa narodilo dieťa. Súd rozhodol, že Nemecko porušilo článok 8 EDĽP z dôvodu kvality súdneho preskúmania uskutočneného vnútroštátnym pracovným súdom.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="18"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0073"><NO.P>73.</NO.P><TXT>Európsky súd pre ľudské práva vo veci Schüth poukázal na stručnosť odôvodnenia poskytnutého vnútroštátnym odvolacím pracovným súdom, pokiaľ ide o závery, ku ktorým je potrebné dospieť na základe správania žalobcu,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0062"><P>Tamže, bod 66.</P></NOTE> a na to, že nebola zabezpečená rovnováha medzi záujmami cirkevného zamestnávateľa vo vzťahu k právu žalobcu na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života zaručeného článkom 8 EDĽP.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0063"><P>Tamže, bod 67.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0074"><NO.P>74.</NO.P><TXT>Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že sa odvolací pracovný súd nezaoberal otázkou súvislosti činnosti žalobcu s kazateľským poslaním cirkvi, ale v tomto zmysle prevzal skôr stanovisko cirkevného zamestnávateľa, bez toho aby si ho akýmkoľvek spôsobom ďalej overoval. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že hoci je pravda, že zamestnávateľ, ktorého duch je založený na náboženstve alebo filozofickom presvedčení, môže podľa EDĽP ukladať svojim zamestnancom osobitné povinnosti lojálnosti, rozhodnutie dať zamestnancovi výpoveď založené na porušení takejto povinnosti nemôže na základe práva zamestnávateľa na autonómiu podliehať len obmedzenému súdnemu preskúmaniu vykonanému príslušným vnútroštátnym pracovným súdom, bez ohľadu na povahu dotknutého pracovného miesta a bez toho, aby sa zabezpečila dôkladná rovnováha dotknutých záujmov podľa zásady proporcionality.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0064"><P>Tamže, bod 69.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0075"><NO.P>75.</NO.P><TXT>V dôsledku toho došlo k porušeniu článku 8 EDĽP, keďže si Nemecko nesplnilo svoju vyššie uvedenú, pozitívne vymedzenú povinnosť.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Úvodné poznámky</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0076"><NO.P>76.</NO.P><TXT>V tejto súvislosti by som chcel uviesť dve úvodné poznámky.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0077"><NO.P>77.</NO.P><TXT>Po prvé situácia v konaní vo veci samej sa týka priamej diskriminácie na základe viery žalobkyne, či presnejšie povedané z dôvodu, že je bez vierovyznania. O priamu diskrimináciu ide, ak sa zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie z dôvodu jej viery, ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0065"><P>Článok 2 ods. 2 písm. a) v spojení s článkom 1 smernice 2000/78.</P></NOTE> Priama diskriminácie teda vzniká, ak údajne diskriminačné opatrenie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0085" REF.END="QE0085"/>neoddeliteľne súvis[í] so sporným dôvodom rozdielneho zaobchádzania.<QUOT.END REF.START="QS0085" CODE="201C" ID="QE0085"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0066"><P>Bod 44 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>G4S Secure Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:382">EU:C:2016:382</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>) a veci citované v poznámke pod čiarou 25 uvedených návrhov. Súdny dvor rozhodol, že k priamej diskriminácii došlo v súvislosti s verejným vyhlásením zamestnávateľa uskutočňujúceho nábor zamestnancov v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20080710">10. júla 2008</DATE>, <NAME.CASE>Feryn</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑54/07</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:397">EU:C:2008:397</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0078"><NO.P>78.</NO.P><TXT>Na rozdiel od nedávnych vecí, kde bol Súdny dvor vyzvaný, aby sa zaoberal horizontálnou kolíziou medzi slobodou náboženstva a iným základným právom, konkrétne slobodou podnikania, v kontexte nepriamej diskriminácie,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0067"><P>Rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170314">14. marca 2017</DATE> <NAME.CASE>G4S Secure Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:203">EU:C:2017:203</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>) a <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Bougnaoui a ADDH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑188/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:204">EU:C:2017:204</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> článok 2 ods. 2 písm. b) bod i) smernice 2000/78 nie je uplatniteľný na žalovaného ako odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania. Stanovuje, že nejde o nepriamu diskrimináciu, ak daný predpis, kritérium alebo zvyklosť sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Vzhľadom na to, že sa konanie vo<?PAGE NO="19"?> veci samej týka priamej diskriminácie, žalovaný sa môže dovolávať len odôvodnení, ktoré pripúšťa smernica 2000/78.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0068"><P>Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Bougnaoui a ADDH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑188/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:553">EU:C:2016:553</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101118">18. novembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Kleist</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑356/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:703">EU:C:2010:703</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Odôvodnenia relevantné v konaní vo veci samej vychádzajú z článku 4 ods. 2 a článku 2 ods. 5 smernice 2000/78,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0069"><P>Článok 52 ods. 1 Charty sa neuplatňuje na konanie vo veci samej, pretože by rozšíril odôvodnenie platné pre priamu diskrimináciu na základe náboženstva a viery oproti odôvodneniam uvedeným v smernici 2000/78, najmä tým, ktoré sú uvedené v článku 2 ods. 5 a článku 4 ods. 2 Bolo by to v rozpore s článkom 53 Charty, ktorý stanovuje, že žiadne ustanovenie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0086" REF.END="QE0086"/>tejto charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané… právom Únie<QUOT.END REF.START="QS0086" CODE="201C" ID="QE0086"/>.</P></NOTE> tak ako sú uvedené ustanovenia vykladané v zmysle primárneho práva Únie, a najmä článku 17 ZFEÚ a článku 47 Charty.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0070"><P>Nie je preto nutné, aby som posudzoval, ako to tvrdí Írsko vo svojich písomných pripomienkach, či článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 stanovuje odôvodnenie uplatniteľné na priamu a nepriamu diskrimináciu na základe náboženstva a viery, v prípade <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0087" REF.END="QE0087"/>pracovných činností v… organizáciách, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere<QUOT.END REF.START="QS0087" CODE="201C" ID="QE0087"/>.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0079"><NO.P>79.</NO.P><TXT>Po druhé, hoci pripúšťam, že článok 4 ods. 2 smernice 2000/78, rovnako ako článok 4 ods. 1 a článok 2 ods. 5 uvedenej smernice, je výnimkou zo zásady zákazu diskriminácie, ktorú je potrebné vykladať reštriktívne,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0071"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20110913">13. septembra 2011</DATE>, <NAME.CASE>Prigge a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑447/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:573">EU:C:2011:573</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0072">72</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> s ohľadom na článok 4 ods. 1 smernice 2000/78 a bod 56 s ohľadom na článok 2 ods. 5 smernice 2000/78), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20141113">13. novembra 2014</DATE>, <NAME.CASE>Vital Pérez</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑416/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2371">EU:C:2014:2371</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> s ohľadom na článok 4 ods. 1 smernice 2000/78). Vo všeobecnosti pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20000111">11. januára 2000</DATE>, <NAME.CASE>Kreil</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑285/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:2">EU:C:2000:2</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0020">20</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovanú judikatúru), ku skutočnosti, že výnimky z jednotlivých práv zakotvených v smerniciach o rovnakom zaobchádzaní sa majú vykladať reštriktívne.</P></NOTE> judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa výkladu znenia článku 4 ods. 1 smernice 2000/78 nie je možné použiť na účely výkladu znenia článku 4 ods. 2 smernice. Neskôr uvedené ustanovenie je totiž osobitným ustanovením, ktoré má riešiť osobitné situácie, keď náboženské organizácie v postavení zamestnávateľov, spadajúce do pôsobnosti článku 3 smernice 2000/78, môžu uplatňovať rozdielne zaobchádzanie. Z toho dôvodu bol do smernice 2000/78 začlenený odsek, ktorý je len v malej miere podobný s článkom 4 ods. 1 tejto smernice, a judikatúra týkajúca sa neskôr uvedeného odseku nemá preto význam z hľadiska výkladu znenia článku 4 ods. 2 smernice 2000/78.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0080"><NO.P>80.</NO.P><TXT>Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 napríklad neodkazuje na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0088" REF.END="QE0088"/>charakteristiky<QUOT.END REF.START="QS0088" CODE="201C" ID="QE0088"/> súvisiace s náboženským presvedčením, pričom dôraz na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0089" REF.END="QE0089"/>charakteristiky<QUOT.END REF.START="QS0089" CODE="201C" ID="QE0089"/> má zásadný význam pre výklad článku 4 ods. 1 smernice 2000/78.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0072"><P>Ako je zdôraznené v bode 68 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>GS4 Secure Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:382">EU:C:2016:382</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>) a vo veciach citovaných v poznámke pod čiarou 35 uvedených návrhov.</P></NOTE> Článok 4 ods. 1 smernice 2000/78 odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0090" REF.END="QE0090"/>skutočnú a rozhodujúcu<QUOT.END REF.START="QS0090" CODE="201C" ID="QE0090"/> požiadavku na zamestnanie a výslovne podmieňuje obmedzenie úpravy rozdielov v zaobchádzaní z dôvodov uvedených v článku 1 smernice 2000/78 existenciou oprávneného cieľa a primeranosti požiadaviek. Článok 4 ods. 2 však odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0091" REF.END="QE0091"/>základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch organizácie<QUOT.END REF.START="QS0091" CODE="201C" ID="QE0091"/> a zároveň neobsahuje priamy odkaz na zásadu proporcionality [pozri ďalej časť V(D)].</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Podporuje článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 ústavnoprávne obmedzenie súdneho preskúmania v členskom štáte?</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Znenie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0081"><NO.P>81.</NO.P><TXT>Pripúšťam, že článok 4 ods. 2 prvý pododsek smernice 2000/78 odkazuje na vnútroštátne právo členského štátu v dvoch ohľadoch.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0073"><P>Pokiaľ ide o zásady výkladu právnych predpisov Únie, pozri moje návrhy vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Pinckernelle</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑535/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:996">EU:C:2016:996</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0070">70</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Po prvé odkazuje na zachovanie právnych predpisov a na prijatie právnych predpisov preberajúcich vnútroštátne zvyklosti existujúce ku dňu prijatia smernice 2000/78.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="20"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0082"><NO.P>82.</NO.P><TXT>Hoci sa vyššie uvedené týka článku 137 WRV a článku 9 ods. 1 AGG, nemôžem súhlasiť s tým, že by z tohto dôvodu judikatúra Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd) obsahujúca výklad uvedených ustanovení bola zablokovaná v momente prijatia smernice 2000/78. Takýto výklad by bol nezlučiteľný s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78, ktorý spomína len <HT TYPE="ITALIC">právne predpisy</HT> a povinnosť vnútroštátnych súdov členských štátov zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0074"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160419">19. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>DI</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑441/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:278">EU:C:2016:278</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0083"><NO.P>83.</NO.P><TXT>Po druhé článok 4 ods. 2 prvý pododsek smernice 2000/78 stanovuje, že rozdiel v zaobchádzaní, ktorý upravuje toto ustanovenie, sa uplatní <HT TYPE="ITALIC">so zreteľom</HT> na ústavné predpisy a princípy členského štátu (pozri tiež článok 52 ods. 4 Charty, pokiaľ ide o ústavné tradície <HT TYPE="ITALIC">spoločné pre členské štáty</HT>).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0075"><P>Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE> Znenie článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 však nepodporuje obmedzenie úlohy súdov z hľadiska preskúmania situácie, keď náboženská organizácia odkazuje na článok 4 ods. 2 smernice 2000/78, najmä pri neexistencii výslovného odkazu v danom ustanovení na vnútroštátnu právnu úpravu <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0092" REF.END="QE0092"/>s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti<QUOT.END REF.START="QS0092" CODE="201C" ID="QE0092"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0076"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161201">1. decembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Daouidi</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑395/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:917">EU:C:2016:917</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Obmedzenie stanovené v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 sa musí vykladať autonómne, pričom sa musí zohľadňovať kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný smernicou 2000/78.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0077"><P>Tamže.</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Kontext a cieľ</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0084"><NO.P>84.</NO.P><TXT>Navyše z článku 2 ods. 5 smernice 2000/78 vyplýva úloha súdov zabezpečiť rovnováhu konkurujúcich záujmov, a to vzhľadom na skutočnosť, že cieľom uvedenej smernice je podľa bodu 37 odôvodnenia vytvorenie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0093" REF.END="QE0093"/>rovnakých východiskových podmienok [v Európskej únii], pokiaľ ide o rovnosť v zamestnaní a povolaní<QUOT.END REF.START="QS0093" CODE="201C" ID="QE0093"/> a s riadnym prihliadnutím na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0094" REF.END="QE0094"/>postavenie<QUOT.END REF.START="QS0094" CODE="201C" ID="QE0094"/> náboženských organizácií podľa vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu, tak ako je to uvedené v odôvodnení 24 smernice 2000/78 a v článku 17 ZFEÚ [pozri ďalej časť V(C)(3) týchto návrhov].</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">3)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Pôvod</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0085"><NO.P>85.</NO.P><TXT>Nakoniec v prípravných prácach k článku 4 ods. 2 sa mi nepodarilo nájsť nič, čím by bolo možné podporiť úlohu ústavného práva členského štátu v rozsahu, v akom to uvádza žalovaný. Nebol napríklad predložený žiadny konkrétny návrh, a už vôbec nie dohoda, na obmedzenie akéhokoľvek ustanovenia smernice 2000/78 na účely zabezpečenia dôsledného súdneho uplatňovania smernice 2000/78<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0078"><P>Pozri poznámku pod čiarou 52 vyššie.</P></NOTE> z úcty k normám súdneho preskúmania stanoveným vnútroštátnym ústavným právom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0079"><P>Návrh Nemecka, aby bol do článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 začlenený odkaz na cirkvi, ktoré majú osobitnú ochranu podľa nemeckej ústavy, nebol prijatý. Pozri Rada Európskej únie, Výsledky rokovaní pracovnej skupiny k sociálnym otázkam z <DATE ISO="20000718">18. júla 2000</DATE>, 10254/00 (27. júl 2000), SOC 250 JAI 77, s. 14, poznámka pod čiarou 19.</P></NOTE> Neexistuje žiadny náznak toho, že by sa dôležité pravidlá dôkazného bremena stanovené v článku 10 smernice 2000/78 nemali uplatniť vtedy, ak je dotknutý článok 4 ods. 2 uvedenej smernice.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0080"><P>Pokiaľ ide o prenesenie dôkazného bremena na žalovaného, v prípade, že dospeje súd členského štátu k záveru, že existuje domnienka diskriminácie, pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20141218">18. decembra 2014</DATE>, <NAME.CASE>FOA</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑354/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2463">EU:C:2014:2463</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Nebolo navrhnuté stanovenie takých osobitných pravidiel, aké sa uplatnia podľa článku 15 smernice 2000/78, pokiaľ ide o Severné Írsko a diskrimináciu na základe náboženstva, alebo podľa článku 6 smernice 2000/78, pokiaľ ide o odôvodnenosť rozdielov v zaobchádzaní na základe veku, či článku 3 ods. 4 smernice 2000/78 a ním stanoveného vylúčenia diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a veku v prípade ozbrojených síl z pôsobnosti smernice 2000/78.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0081"><P>Porovnaj rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100603">3. júna 2010</DATE>, <NAME.CASE>Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑484/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:309">EU:C:2010:309</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že článok 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z <DATE ISO="19930405">5. apríla 1993</DATE> o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="095" PAGE.FIRST="29" DATE.PUB="1993">Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 15/002, s. 288) nie je možné vykladať v tom zmysle, že bráni členským štátom, aby prijali prísnejšie pravidlá, než sú pravidlá stanovené uvedenou smernicou, pokiaľ smerujú k zabezpečeniu vyššej úrovne ochrany spotrebiteľov.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="21"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0086"><NO.P>86.</NO.P><TXT>Pripúšťam, že návrh znenia článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 prešiel mnohými zmenami,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0082"><P>Pokiaľ ide o návrhy a pozmeňovacie návrhy posudzované Radou, pozri http://www.consilium.europa.eu/register/en/content/int/?lang=EN&amp;typ=ADV, medziinštitucionálny spis: 1999/0225 (CNS). Zatiaľ čo článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 tvorí časť pôvodného legislatívneho návrhu Komisie [(KOM (1999) 0565 v konečnom znení, Ú. v. 2000 C 177E, s. 42], akonáhle bol navrhnutý, stal sa predmetom viac ako ôsmich návrhov a mnohých námietok v rámci parlamentných diskusií a návrhov úprav. Všetky návrhy sa však týkali pracovných činností súvisiacich s náboženskými aktivitami. Pozri tiež správu Európskeho parlamentu k návrhu Komisie A5‑0264/2000 z <DATE ISO="20000921">21. septembra 2000</DATE> na s. 24. <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0095" REF.END="QE0095"/>Zámerom je rozšíriť znenie tak, aby sa týkalo širších <QUOT.START CODE="201A" ID="QS0096" REF.END="QE0096"/>spoločenských<QUOT.END REF.START="QS0096" CODE="2018" ID="QE0096"/> aktivít náboženských organizácií pri ich obmedzení len na zamestnancov, ktorí sa priamo podieľajú na filozofickom usmernení (teda nie na pracovníkov na recepcii alebo vrátnikov). Objasňuje tiež, že osobitná výnimka sa uplatní len na náboženské presvedčenie a nie, napríklad, na sexuálnu orientáciu.<QUOT.END REF.START="QS0095" CODE="201C" ID="QE0095"/> [<HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>]</P></NOTE> podobne ako to bolo v prípade nezhôd týkajúcich sa znenia článku 17 ZFEÚ, ku ktorým došlo počas zasadnutia, na ktorom bol prijatý návrh Zmluvy o Ústave pre Európu<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0083"><P>Podpísaná v Ríme <DATE ISO="20041029">29. októbra 2004</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="310" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2004">Ú. v. EÚ C 310, 2004, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> [pozri ďalej časť V(C)(3) týchto návrhov]. Na základe vyššie uvedeného by bolo možné dospieť k záveru, že členské štáty majú podľa článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o pracovné činnosti, pre ktoré náboženstvo alebo viera zodpovedajú základným oprávneným a odôvodneným požiadavkám s ohľadom na povahu pracovnej činnosti alebo podmienky jej výkonu,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0084"><P>Pozri analogicky rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101012">12. októbra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Ingeniørforeningen i Danmark</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑499/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:600">EU:C:2010:600</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra), v ktorom Súdny dvor v rámci sporu týkajúceho sa diskriminácie na základe veku uviedol, že členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri výbere opatrení spôsobilých dosiahnuť ciele, ktoré sledujú v oblasti sociálnej politiky a zamestnanosti, ale že táto miera voľnej úvahy nemôže mať za následok zbavenie podstaty zásady zákazu diskriminácie na základe veku.</P></NOTE> ale vždy s výhradou výkladu daného ustanovenia zo strany Súdneho dvora. Z <HT TYPE="ITALIC">prípravných prác</HT> som schopný odvodiť len toto, vzhľadom na to, že odrážajú zložité rokovania, ktoré viedli nakoniec k prijatiu kompromisného znenia, a to čiastočne aj s ohľadom na nezhody týkajúce sa obsahu článku 4 ods. 2 smernice 2000/78.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0085"><P>Návrh zápisnice (uverejnený <DATE ISO="20010201">1. februára 2001</DATE>) z 2296. zasadnutia Rady (zamestnanosť a sociálna politika) konaného v Luxemburgu <DATE ISO="20001017">17. októbra 2000</DATE>, 12458/00, PV/CONS 61 SOC 363, s. 4, a tlačová správa zo <DATE ISO="20001017">17. októbra 2000</DATE> týkajúca sa 2296. zasadnutia Rady, 12125/00 (správa 378).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0087"><NO.P>87.</NO.P><TXT>Dospel som preto k záveru, že samotný článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 stanovuje vo svojom prvom pododseku parametre pre model súdneho preskúmania, ktorý sa použije v prípadoch, keď je napadnutá argumentácia náboženskej organizácie, ktorá sa odvoláva na uvedené ustanovenie na účely odôvodnenia toho, že rozdielne zaobchádzanie na základe náboženského presvedčenia nepredstavuje protiprávnu diskrimináciu. Predstavuje náboženstvo alebo viera danej osoby z dôvodu povahy dotknutých pracovných činností alebo podmienok ich výkonu základnú, oprávnenú a odôvodnenú pracovnú požiadavku s ohľadom na duch organizácie? Požiadavkami, ktoré vyplývajú z uvedeného ustanovenia, sa budem zaoberať vo svojej odpovedi na tretiu otázku.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Článok 17 ZFEÚ</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0088"><NO.P>88.</NO.P><TXT>V prípadoch, keď je nutné poskytnúť výklad ustanovenia sekundárneho práva Únie, sa musí predpis sekundárneho práva Únie v rámci možností vykladať v takom zmysle, aby to bolo v súlade s ustanoveniami zmlúv a so všeobecnými zásadami práva Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0086"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20040401">1. apríla 2004</DATE>, <NAME.CASE>Borgmann</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑1/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:202">EU:C:2004:202</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0030">30</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Článok 17 ods. 1 a ods. 2 ZFEÚ má preto priamy význam z hľadiska výkladu článku 4 ods. 2 smernice 2000/78. Zastávam však názor, že dopad článku 17 ZFEÚ na ústavnú štruktúru Únie je miernejší, než ako to tvrdí žalovaný.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0089"><NO.P>89.</NO.P><TXT>Širšia ústavná štruktúra Únie, a najmä rozmer jej záväzku dodržiavať základné práva, bráni výkladu článku 17 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorého Únia <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0097" REF.END="QE0097"/>rešpektuje a nezasahuje do postavenia, ktoré majú cirkvi a náboženské združenia alebo spoločenstvá v členských štátoch podľa vnútroštátneho práva<QUOT.END REF.START="QS0097" CODE="201C" ID="QE0097"/> vo všetkých predstaviteľných situáciách a osobitne pokiaľ postavenie poskytnuté takýmto organizáciám právom členského štátu nezaručuje ich základné práva.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0090"><NO.P>90.</NO.P><TXT>Je to v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. Pri výklade ustanovení práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho doslovné znenie, ale aj kontext, v ktorom sa nachádza a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0087"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170427">27. apríla 2017</DATE>, <NAME.CASE>Pinckernelle</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑535/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:315">EU:C:2017:315</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0031">31</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="22"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0091"><NO.P>91.</NO.P><TXT>Podstatný význam pre výklad článku 17 ZFEÚ má v skutočnosti úroveň minimálnej ochrany zaručená článkom 52 ods. 3 Charty, s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa práva náboženských organizácií na autonómiu a sebaurčenie. Hoci článok 17 ods. 1 ZFEÚ stanovuje, že Únia <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0098" REF.END="QE0098"/>rešpektuje a nezasahuje do postavenia, ktoré majú cirkvi a náboženské združenia alebo spoločenstvá v členských štátoch podľa vnútroštátneho práva<QUOT.END REF.START="QS0098" CODE="201C" ID="QE0098"/>, nemôže vyššie uvedené znamenať, že by bolo možné jednoducho opomenúť pravidlá ochrany autonómie cirkví a iných náboženských organizácií, ktoré boli odvodené v rámci článkov 9 a 11 EDĽP [a ktoré budú podrobne preskúmané v časti V(D) nižšie], pokiaľ by bolo podľa vnútroštátneho práva členského štátu <HT TYPE="ITALIC">obmedzené</HT> postavenie cirkví, náboženských združení a spoločenstiev, či filozofických a nekonfesných organizácií, hoci práve to by mohlo vyplývať zo samostatného výkladu znenia článku 17 ods. 1 a ods. 2 ZFEÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0092"><NO.P>92.</NO.P><TXT>V takomto prípade by Súdny dvor a súdy členských štátov boli na základe povinností, ktoré im vyplývajú z článku 47 Charty a v zmysle článku 19 ZEÚ a povinnosti, podľa ktorej sú členské štáty povinné stanoviť <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0099" REF.END="QE0099"/>v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany<QUOT.END REF.START="QS0099" CODE="201C" ID="QE0099"/>,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0088"><P>Súdny dvor nedávno rozhodol, že článku 47 Charty <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0100" REF.END="QE0100"/>zodpovedá povinnosť uložená členským štátom v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany<QUOT.END REF.START="QS0100" CODE="201C" ID="QE0100"/>. Pozri bod 70 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>EL Hassani</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑403/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:659">EU:C:2017:659</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>) (v konaní pred Súdnym dvorom), kde je citovaný rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170516">16. mája 2017</DATE>, <NAME.CASE>Berlioz Investment Fund</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑682/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:373">EU:C:2017:373</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> povinné v rámci uplatňovania práva Únie pokračovať v presadzovaní slobody <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0101" REF.END="QE0101"/>myslenia, svedomia a náboženského vyznania<QUOT.END REF.START="QS0101" CODE="201C" ID="QE0101"/>, tak ako to stanovuje článok 10 Charty, a tiež slobody združovania podľa článku 12 Charty,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0089"><P>Paralelným ustanovením k článku 12 Charty je článok 11 EDĽP. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že ak je dotknutá organizácia náboženského spoločenstva, je potrebné článok 9 EDĽP vykladať v zmysle článku 11 EDĽP o slobode združovania. Pozri napríklad rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20130709">9. júla 2013</DATE>, Sindicatul <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0102" REF.END="QE0102"/>Păstorul cel Bun<QUOT.END REF.START="QS0102" CODE="201C" ID="QE0102"/> v. Rumunsko, CE:ECHR:2013:0709JUD000233009, bod 136.</P></NOTE> v súlade so základnými právami Európskej únie a úrovňou ochrany poskytovanou podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pokiaľ ide o autonómiu náboženských organizácií. Komisia vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že v <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0103" REF.END="QE0103"/>Únii práva súdom Únie prislúcha bdieť nad dodržiavaním<QUOT.END REF.START="QS0103" CODE="201C" ID="QE0103"/> práva Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0090"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160921">21. septembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Španielsko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑140/15 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:708">EU:C:2016:708</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0117">117</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0093"><NO.P>93.</NO.P><TXT>Inými slovami, zastávam názor, že by bolo nesprávne vykladať článok 17 ods. 1 a 2 ZFEÚ ako nejakú <HT TYPE="ITALIC">metazásadu</HT> ústavného práva,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0091"><P>Pozri <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0104" REF.END="QE0104"/>Úvod<QUOT.END REF.START="QS0104" CODE="201C" ID="QE0104"/>, ktorý napísal Larry ALEXANDER, In: ALEXANDER, L. (ed), <HT TYPE="ITALIC">Constitutionalism:Philosophical Foundations</HT> (Cambridge University Press, 1998) s. 1, a jeho rozbor na stranách 2 až 4 k rozdielu medzi metaústavou, ktorej prvky sú relatívne pevne stanovené (napríklad deľba moci) a symbolickou ústavou, ktorej obsah sa môže zmeniť bez toho, aby došlo k zmene metaústavy.</P></NOTE> ktorá zaväzuje Úniu rešpektovať postavenie cirkví, náboženských združení a spoločenstiev, a tiež filozofických a nekonfesných organizácií, podľa vnútroštátneho práva, bez ohľadu na okolnosti. Takýto prístup by bol nezlučiteľný s inými ustanoveniami primárneho práva Únie, akým je mechanizmus stanovený článkom 7 ZEÚ, ktorý upravuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0105" REF.END="QE0105"/>jasné riziko vážneho porušenia hodnôt niektorým členským štátom<QUOT.END REF.START="QS0105" CODE="201C" ID="QE0105"/>, na ktorých je založená Európska únia, stanované v článku 2 ZEÚ. Je tiež potrebné prihliadnuť na článok 10 ZFEÚ a na ciele sledované Európskou úniou pri vymedzení a uskutočňovaní ich politík a činností, a články 22 a 47 Charty, kde skôr uvedený článok podporuje pluralizmus a neskôr uvedený odráža všeobecnú zásadu práva na účinnú právnu ochranu v prípade porušenie práv a slobôd zaručených právom Únie. Toto pravidlo bolo začlenené do súboru základných práv Európskej únie na základe sporu týkajúceho sa porušenia práva Únie v otázkach rovnakého zaobchádzania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0092"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19860515">15. mája 1986</DATE>, <NAME.CASE>Johnston</NAME.CASE> (<NO.CASE>222/84</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1986:206">EU:C:1986:206</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Pozri nedávno napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130627">27. júna 2013</DATE>, <NAME.CASE>Agrokonsulting‑04</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑93/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:432">EU:C:2013:432</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0059">59</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0094"><NO.P>94.</NO.P><TXT>Pripúšťam, že je možné tvrdiť, že článok 5 ZEÚ a odkaz v ňom na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0106" REF.END="QE0106"/>subsidiaritu<QUOT.END REF.START="QS0106" CODE="201C" ID="QE0106"/> podporuje existenciu výlučnej právomoci členských štátov, pokiaľ ide o rozsah a intenzitu súdneho preskúmania činností náboženských organizácií, ktoré sa v pracovnoprávnych vzťahoch dopúšťajú diskriminácie na základe náboženstva a viery, a že článok 4 ods. 2 ZEÚ zdôrazňuje povinnosť Európskej únie rešpektovať národnú identitu členských štátov a ich základné politické a ústavné systémy.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="23"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0095"><NO.P>95.</NO.P><TXT>Súhlasím však tiež s tým, že hoci článok 17 ZFEÚ doplňuje a konkretizuje článok 4 ods. 2 ZEÚ,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0093"><P>Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑74/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:135">EU:C:2017:135</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0031">31</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> nie je možné z neskôr uvedeného konštatovať, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0107" REF.END="QE0107"/>niektoré oblasti alebo činnosti by boli v celom rozsahu vylúčené z pôsobnosti smernice 2000/78. Naopak, uplatňovanie tejto smernice nesmie ohroziť národnú identitu členských štátov. Národná identita teda neobmedzuje pôsobnosť smernice ako takú, ale treba ju náležite zohľadniť pri výklade zásady rovnakého zaobchádzania zakotvenej v tejto smernici, ako aj pri výklade možností odôvodnenia prípadného rozdielneho zaobchádzania.<QUOT.END REF.START="QS0107" CODE="201C" ID="QE0107"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0094"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>GS4 Security Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:382">EU:C:2016:382</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra). Vo všeobecnosti k článku 4 ods. 2 ZEÚ pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161221">21. decembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Remondis</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑51/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:985">EU:C:2016:985</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160602">2. júna 2016</DATE>, <NAME.CASE>Bogendorff von Wolffersdorff</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑438/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:401">EU:C:2016:401</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0073">73</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Ochrana zakotvená v článku 4 ods. 2 ZEÚ zahrňuje otázky, akými je rozdelenie právomocí medzi orgány vlády v rámci členských štátov, najmä na úrovni <HT TYPE="ITALIC">spolkových krajín</HT>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0095"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140612">12. júna 2014</DATE>, <NAME.CASE>Digibet</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑156/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:1756">EU:C:2014:1756</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0096"><NO.P>96.</NO.P><TXT>Zmluvy preto neobsahujú dané ustanovenia primárneho práva, ktoré by boli formulované dostatočne imperatívne na to, aby boli bola opomenutá judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora, v ktorej spomínané súdy zabezpečovali rovnováhu medzi konkurujúcimi záujmami v prípade kolízie základných práv,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0096"><P>Pozri body 55, 56 a 68 až 75 vyššie.</P></NOTE> alebo aby bola obmedzená právomoc Európskej únie, pokiaľ ide o súdnu ochranu zákazu diskriminácie na základe náboženstva, v prípade, že náboženská organizácia odkazuje na článok 4 ods. 2 smernice 2000/78.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0097"><P>Analogicky pozri bod 16 rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20000111">11. januára 2000</DATE>, <NAME.CASE>Kreil</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑285/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:2">EU:C:2000:2</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>). Z dotknutých článkov Zmluvy <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0108" REF.END="QE0108"/>nebolo možné odvodiť<QUOT.END REF.START="QS0108" CODE="201C" ID="QE0108"/>, <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0109" REF.END="QE0109"/>že existuje všeobecná výhrada, obsiahnutá v Zmluve, ktorá vylučuje z pôsobnosti práva Spoločenstva každé opatrenie prijaté z dôvodu verejnej bezpečnosti<QUOT.END REF.START="QS0109" CODE="201C" ID="QE0109"/>.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0097"><NO.P>97.</NO.P><TXT>Tento vývoj nepodporujú ani ciele článku 17 ZFEÚ, ktoré vychádzajú z jeho pôvodu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0098"><P>Pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161027">27. októbra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Nemecko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑220/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:815">EU:C:2016:815</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pre podrobnejšiu diskusiu pôvodu článku 17 ZFEÚ a relevantných častí preambuly ZEÚ pozri napríklad McCREA: c. d., s. 53 – 74, a OANTA, G.A.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0110" REF.END="QE0110"/>The Status of Churches and Philosophical and Non‑Confessional Organizations within the Framework of the European Union Reform<QUOT.END REF.START="QS0110" CODE="201C" ID="QE0110"/>. In: <HT TYPE="ITALIC">Lex et Scientia International Journal</HT>, Bukurešť (Rumunsko), č. XV, zv. 2, 2008, s. 121.</P></NOTE> Znenie článku 17 ZFEÚ bolo prejednané na zasadnutí o Zmluve o Ústave pre Európu,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0099"><P>Článok 17 zodpovedá článku I‑52 Zmluvy o Ústave pre Európu (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="310" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2004">Ú. v. EÚ C 310, 2004, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> kde bolo údajne intenzívne presadzované vloženie odkazu na náboženské a najmä kresťanské európske dedičstvo<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0100"><P>Pozri <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0111" REF.END="QE0111"/>Post‑Synodal Apostolic Exhortation Ecclesia in Europe of His Holiness Pope John Paul II to the Bishops, Men and Women in the Consecrated Life and All the Lay Faithful on Jesus Christ Alive in His Church the Source of Hope for Europe<QUOT.END REF.START="QS0111" CODE="201C" ID="QE0111"/>, 28. jún 2003. Citované v COMECE, The Treaty Establishing a Constitution for Europe: Elements for an Evaluation, <DATE ISO="20050311">11. marca 2005</DATE>, dostupné na http://www.comece.eu/dl/pmnrJKJOmKkJqx4KJK/20050311PUBCONV_EN.pdf, s. 3.</P></NOTE> rovnako dôrazne potlačené sekulárnymi skupinami a členskými štátmi presadzujúcimi jasné oddelenie cirkvi od štátu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0101"><P>McCREA: c. d., s. 54. Počas medzivládnej konferencie konanej v roku 1996 nemecká delegácia údajne neúspešne navrhovala nasledujúci článok: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0112" REF.END="QE0112"/>Únia je toho názoru, že ústavné postavenie náboženských spoločenstiev v členských štátoch je vyjadrením identity členských štátov a ich kultúry, v rámci spoločného právneho dedičstva.<QUOT.END REF.START="QS0112" CODE="201C" ID="QE0112"/> Pozri OANTA: c. d., s. 123.</P></NOTE> Toto napätie sa odráža v skutočnosti, že odkaz na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0113" REF.END="QE0113"/>duchovnú inšpiráciu<QUOT.END REF.START="QS0113" CODE="201C" ID="QE0113"/>, ktorý bol navrhovaný počas zasadnutia a proti ktorému v každom prípade protestovali niektoré náboženské skupiny z dôvodu absencie výslovného odkazu na kresťanstvo, nebol nakoniec súčasťou konečnej verzie Zmluvy o Ústave pre Európu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0102"><P><REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="169" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2003">Ú. v. EÚ C 169, 2003, s. 1</REF.DOC.OJ>.</P></NOTE> Znenie vyhlásenia č. 11, ktoré bolo pripojené k Amsterdamskej zmluve,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0103"><P>Vyhlásenie č. 11 pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie k Amsterdamskej zmluve podpísanej <DATE ISO="19971002">2. októbra 1997</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="340" PAGE.FIRST="133" DATE.PUB="1997">Ú v. ES C 340,1997, s. 133</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> (v rámci tej istej revízie, ktorá rozšírila právomoci Európskej únie v boji proti diskriminácii,<?PAGE NO="24"?> okrem iného, na základe náboženstva a viery),<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0104"><P>Článok 13 ES bol prijatý v rámci amsterdamskej revízie. Teraz článok 19 ZEÚ.</P></NOTE> bolo nakoniec prijaté vo forme odsekov 1 a 2 článku 17 ZFEÚ,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0105"><P>Pracovný dokument konferencie zástupcov vlád členských štátov. Predsedníctvo medzivládnej konferencie, 23. júl 2007, CIG 1/07, s. 49.</P></NOTE> a článok 17 ods. 3 ZFEÚ bol doplnený do štruktúry už existujúceho dialógu medzi inštitúciami Únie a náboženskými spoločenstvami.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0106"><P>Tamže. Pozri napríklad HOUSTON, K.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0114" REF.END="QE0114"/>The Logic of Structured Dialogue between Religious Associations and the Institutions of the European Union<QUOT.END REF.START="QS0114" CODE="201C" ID="QE0114"/>. In: LEUSTEAN, L.N., MADELEY, J.T.S. (eds), <HT TYPE="ITALIC">Religion, Politics and Law in the European Union</HT> (Routledge, 2010), s. 201; MUDROV, S. A.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0115" REF.END="QE0115"/>The European Union and Christian Churches: The Patterns of Interaction<QUOT.END REF.START="QS0115" CODE="201C" ID="QE0115"/>. Discussion Paper, Europa‑Kolleg Hamburg, Institute for European Integration, č. 3/14.</P></NOTE> Preambula ZEÚ sa v skutočnosti inšpiruje rôznymi <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0116" REF.END="QE0116"/>kultúrnymi, náboženskými a humanistickými<QUOT.END REF.START="QS0116" CODE="201C" ID="QE0116"/> zdrojmi.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0098"><NO.P>98.</NO.P><TXT>Nápadnou je v tejto súvislosti neexistencia akéhokoľvek náznaku úmyslu vykonať v rámci článku 17 ZFEÚ určité všeobecné prebratie súdneho preskúmania odôvodnenia nerovnakého zaobchádzania na základe náboženského presvedčenia do vnútroštátneho práva, ak takéto rozdielne zaobchádzanie uplatňujú náboženské organizácie spadajúce do pôsobnosti článku 3 smernice 2000/78. Zastávam skôr názor, že článok 17 ZFEÚ je užšie spojený s článkom 5 ods. 2 ZEÚ, ktorý ako poukazuje žalovaný vo svojich písomných pripomienkach, zveruje postavenie cirkvi do výlučnej právomoci členských štátov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0099"><NO.P>99.</NO.P><TXT>Článok 17 ods. 1 a ods. 2 ZFEÚ teda znamená, že členské štáty disponujú voľnou úvahou pri výbere modelu ich vzťahov s náboženskými organizáciami a spoločenstvami a že Únia je povinná zachovávať v tejto súvislosti neutrálne stanovisko.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0107"><P>OANTA: c. d., s. 127. V jednej štúdii je uvedených až päť spôsobov úpravy vzťahov medzi cirkvou a štátom. Pozri MANCINI, S., ROSENFELD, M.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0117" REF.END="QE0117"/>Unveiling the limits of tolerance; comparing the treatment of majority and minority religious symbols in the public sphere<QUOT.END REF.START="QS0117" CODE="201C" ID="QE0117"/>. In: ZUCCA and UNGUREANU: c. d., s. 160 – 162.</P></NOTE> Takýto výklad <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0118" REF.END="QE0118"/>postavenia<QUOT.END REF.START="QS0118" CODE="201C" ID="QE0118"/> podľa vnútroštátneho práva v článku 17 ZFEÚ je v súlade s rozsahom povinnosti EÚ podľa článku 4 ods. 2 ZEÚ rešpektovať základné politické a ústavné systémy členských štátov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0108"><P>Bod 95 vyššie.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0100"><NO.P>100.</NO.P><TXT>Na záver je možné uviesť, že článok 17 ZFEÚ znázorňuje, že ústavné imperatívy Únie odrážajú to, čo jeden z odborníkov v oblasti práva označil za <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0119" REF.END="QE0119"/>pluralizmus hodnôt<QUOT.END REF.START="QS0119" CODE="201C" ID="QE0119"/>. Na základe tejto úvahy sú kolízie medzi rôznymi právami alebo prístupmi k nim považované za bežné a riešia sa zabezpečením rovnováhy medzi konkurujúcimi aspektmi, a nie tým, že bude jednému z nich daná prednosť v hierarchickom zmysle.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0109"><P>McCREA: c. d., s. 60 a 61, kde sú citovaní BENGOETXEA, J., MAcCORMICK, N., a MORAL SORIANO, L.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0120" REF.END="QE0120"/>Integration and Integrity in the Legal Reasoning of the European Court of Justice<QUOT.END REF.START="QS0120" CODE="201C" ID="QE0120"/>. In: de BÚRCA, G., WEILER, J.H.H. (eds), The European Court of Justice (Oxford University Press, 2001), s. 64.</P></NOTE> Odráža sa to v článku 2 ZEÚ, článku 22 Charty a článku 2 ods. 5 smernice 2000/78.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">4.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Záver k prvej otázke</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0101"><NO.P>101.</NO.P><TXT>Navrhujem preto nasledujúcu odpoveď na prvú otázku.</TXT><P>Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78/ES sa má vykladať v tom zmysle, že zamestnávateľ, akým je žalovaný v tejto veci, resp. cirkev v jeho mene, nemôže sám záväzne rozhodnúť o tom, či určité náboženstvo uchádzača o zamestnanie v závislosti od povahy pracovnej činnosti alebo kontextu, v ktorom sa vykonáva, tvorí základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch zamestnávateľa/cirkvi.</P></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="25"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">D.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">O tretej otázke</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0102"><NO.P>102.</NO.P><TXT>Nie všetky opatrenia sú chránené právnym poriadkom len preto, že boli uskutočnené s odkazom na určitý druh náboženského presvedčenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0110"><P>Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>GS4 Security Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:382">EU:C:2016:382</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), kde sú citované rozsudky ESĽP z <DATE ISO="20051110">10. novembra 2005</DATE>, Leyla Şahin v. Turecko, CE:ECHR:2005:1110JUD004477498; z <DATE ISO="20140701">1. júla 2014</DATE>, S.A.S. v. Francúzsko, CE:ECHR:2014:0701JUD004383511, a z <DATE ISO="20151126">26. novembra 2015</DATE>, Ebrahimian v. Francúzsko, CE:ECHR:2015:1126JUD006484611.</P></NOTE> Predmetom tretej otázky vnútroštátneho súdu je, či sú predmetné požiadavky základnými oprávnenými a odôvodnenými požiadavkami s ohľadom na duch organizácie podľa článku 4 ods. 2 smernice 2000/78.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0103"><NO.P>103.</NO.P><TXT>Z predchádzajúcej analýzy týkajúcej sa odpovede na prvú otázku je zrejmé, že článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 predstavuje napätie medzi právom náboženských organizácií na autonómiu a sebaurčenie, <HT TYPE="ITALIC">forum externum</HT>, na jednej strane, a právom zamestnancov a potenciálnych zamestnancov na slobodu náboženského presvedčenia <HT TYPE="ITALIC">forum internum</HT>, a tiež právom nebyť diskriminovaný na základe uvedeného náboženského presvedčenia, na druhej strane.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0104"><NO.P>104.</NO.P><TXT>Okrem stanovenia základov na účely zodpovedania na prvú otázku obsahuje uvedená analýza nasledujúce faktory, alebo požiadavky, ako to uvádza tretia otázka, ktoré sú relevantné z hľadiska toho, či sú pracovné požiadavky týkajúce sa náboženstva alebo viery v závislosti od povahy pracovnej činnosti alebo podmienky jej výkonu základné oprávnené a odôvodnené s ohľadom na duch organizácie:</TXT><P><LIST TYPE="roman"><ITEM><NP><NO.P>i)</NO.P><TXT>právo náboženských organizácií na autonómiu a sebaurčenie je základným právom, ktoré je uznané a chránené právom Únie, tak ako to odrážajú články 10 a 12 Charty. Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 a najmä jeho odkaz na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0121" REF.END="QE0121"/>duch<QUOT.END REF.START="QS0121" CODE="201C" ID="QE0121"/> náboženských organizácií, sa musí vykladať v súlade s týmto základným právom;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>ii)</NO.P><TXT>článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 poskytuje členským štátom širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o pracovné činnosti, pre ktoré náboženstvo alebo viera predstavujú základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku vzhľadom na povahu pracovnej činnosti alebo podmienky jej výkonu;<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0111"><P>Bod 86 vyššie.</P></NOTE></TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>iii)</NO.P><TXT>odkaz na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0122" REF.END="QE0122"/>ústavné predpisy a princípy členského štátu<QUOT.END REF.START="QS0122" CODE="201C" ID="QE0122"/> v článku 4 ods. 2 prvom pododseku smernice 2000/78, v prípade že sa vykladá v zmysle článku 17 ods. 1 ZFEÚ znamená, že smernicu 2000/78 je potrebné uplatňovať tak, aby bol uznaný a nebol dotknutý model vzájomných vzťahov medzi cirkvami, náboženskými združeniami alebo spoločenstvami, na jednej strane, a štátom na druhej strane, ktorý si jednotlivé členské štáty zvolili.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0112"><P>Bod 99 vyššie.</P></NOTE></TXT></NP></ITEM></LIST></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0105"><NO.P>105.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že články 10 a 12 Charty <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0123" REF.END="QE0123"/>zodpovedajú<QUOT.END REF.START="QS0123" CODE="201C" ID="QE0123"/> článkom 9 a 11 EDĽP, v zmysle článku 52 ods. 3 Charty, obsahuje právo náboženských organizácií na sebaurčenie a autonómiu prinajmenšom nasledujúcu ochranu práva Únie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0106"><NO.P>106.</NO.P><TXT>Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že okrem veľmi výnimočných prípadov právo na slobodu náboženstva zaručené podľa EDĽP vylučuje akýkoľvek priestor pre voľnú úvahu zo strany štátu, pokiaľ ide o určenie, či viera alebo spôsoby jej vyjadrenia sú oprávnené.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0113"><P>Napríklad rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20140408">8. apríla 2014</DATE>, Magyar Keresztény Mennonita Egyház a i. v. Maďarsko, CE:ECHR:2014:0408JUD007094511, bod 76 a citovaná judikatúra. Napríklad propagácia ideológie znevažujúcej ľudí by zjavne odporovala základným hodnotám Únie podľa článku 2 ZEÚ. Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>GS4 Secure Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:382">EU:C:2016:382</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0089">89</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Právo náboženských spoločenstiev na autonómnu existenciu sa nachádza v samotnom centre záruk stanovených článkom 9 EDĽP, ktorý je v rovnakej miere nevyhnutný z hľadiska pluralizmu v demokratickej spoločnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0114"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20160426">26. apríla 2016</DATE>, İzzettin Doğan a i. v. Turecko, CE:ECHR:2016:0426JUD006264910, bod 93 a citovaná judikatúra.</P></NOTE> Judikatúra<?PAGE NO="26"?> Európskeho súdu pre ľudské práva nepripúšťa zásahy štátu do vnútornej organizácie cirkví<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0115"><P>Rozsudok ESĽP zo <DATE ISO="20100916">16. septembra 2010</DATE>, Holy Synod of the Bulgarian Orthodox Church (Metropolitan Inokentiy) a i. v. Bulharsko, CE:ECHR:2010:0916JUD000041203, bod 26.</P></NOTE> a určenie príslušnosti k náboženskému spoločenstvu je úlohou najvyšších duchovných autorít a nie štátu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0116"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20160426">26. apríla 2016</DATE>, İzzettin Doğan a i. v. Turecko, CE:ECHR:2016:0426JUD006264910, body 110 a 121 a citovaná judikatúra.</P></NOTE> Ak by organizácia takéhoto spoločenstva nebola chránená článkom 9, boli by ohrozené všetky ostatné aspekty slobody náboženstva jednotlivca.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0117"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20130709">9. júla 2013</DATE>, Sindicatul <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0124" REF.END="QE0124"/>Păstorul cel Bun<QUOT.END REF.START="QS0124" CODE="201C" ID="QE0124"/> v. Rumunsko, CE:ECHR:2013:0709JUD000233009, bod 136.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0107"><NO.P>107.</NO.P><TXT>Štát nemôže uložiť náboženskému spoločenstvu povinnosť prijať nových členov alebo vylúčiť členov spoločenstva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0118"><P>Tamže, bod 137.</P></NOTE> Taktiež nemôže štát uložiť náboženskému spoločenstvu povinnosť, aby niekoho poverilo plnením určitej náboženskej povinnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0119"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20140612">12. júna 2014</DATE>, Fernández Martínez v. Španielsko, CE:ECHR:2014:0612JUD005603007, bod 129 a citovaná judikatúra.</P></NOTE> Rešpektovanie autonómie náboženských spoločenstiev uznaných štátom vyžaduje najmä to, aby takýto štát prijal právo daných spoločenstiev reagovať v súlade so svojimi vlastnými pravidlami a záujmami na akékoľvek disidentské hnutie, ktoré by mohlo ohroziť jeho súdržnosť, meno alebo jednotu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0120"><P>Tamže, bod 128.</P></NOTE> Štátny zásah je možný len z najzávažnejších a najpresvedčivejších dôvodov<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0121"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20160426">26. apríla 2016</DATE>, İzzettin Doğan a i. v. Turecko, CE:ECHR:2016:0426JUD006264910, bod 110.</P></NOTE> a štát je tak napríklad oprávnený overiť si, či určité hnutie alebo združenie nevykonáva len pod zámienkou náboženských cieľov činnosti, ktoré by boli škodlivé pre obyvateľstvo alebo verejnú bezpečnosť.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0122"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20011213">13. decembra 2001</DATE>, Metropolitan Church of Bessarabia a i.v. Moldavsko, CE:ECHR:2001:1213JUD004570199, bod 113.</P></NOTE> Ochrana podľa článku 9 EDĽP je vo všeobecnosti podmienená len tým, že členovia náboženskej organizácie majú spoločnú vieru, ktorá je dostatočne dôležitá, vážna, konzistentná a významná.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0123"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20130115">15. januára 2013</DATE>, Eweida a i. v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:2013:0115JUD004842010, bod 81.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0108"><NO.P>108.</NO.P><TXT>Ak je dotknutá organizácia náboženským spoločenstvom, je potrebné článok 9 vykladať v zmysle článku 11, ktorý chráni združenie proti neodôvodneným štátnym zásahom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0124"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20130709">9. júla 2013</DATE>, Sindicatul <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0125" REF.END="QE0125"/>Păstorul cel Bun<QUOT.END REF.START="QS0125" CODE="201C" ID="QE0125"/> v. Rumunsko, CE:ECHR:2013:0709JUD000233009, bod 136.</P></NOTE> V tomto zmysle Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že súčasťou náboženskej slobody je sloboda vyjadriť svoje náboženské presvedčenie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0126" REF.END="QE0126"/>spoločne s tými, ktorí majú rovnaké vierovyznanie<QUOT.END REF.START="QS0126" CODE="201C" ID="QE0126"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0125"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20080731">31. júla 2008</DATE>, Religionsgemeinschaft der Zeugen Jehovas a i. v. Rakúsko, CE:ECHR:2008:0731JUD004082598, bod 61.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0109"><NO.P>109.</NO.P><TXT>Európsky súd pre ľudské práva často zdôrazňuje, že úlohou štátu je neutrálne a nestranne organizovať praktizovanie rôznych náboženstiev, viery a náboženského presvedčenia, pričom uvádza, že takáto činnosť štátu pomáha zabezpečiť verejný poriadok, náboženskú harmóniu a toleranciu v demokratickej spoločnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0126"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20160426">26. apríla 2016</DATE>, İzzettin Doğan a i. v. Turecko, CE:ECHR:2016:0426JUD006264910, bod 107 a citovaná judikatúra.</P></NOTE> Pokusy štátu konať ako rozhodca v sporoch medzi náboženskými spoločenstvami a rôznymi opozičnými frakciami, ktoré existujú alebo vznikajú v takýchto spoločenstvách, môžu ohroziť autonómiu dotknutých cirkví.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0127"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20130709">9. júla 2013</DATE>, Sindicatul <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0127" REF.END="QE0127"/>Păstorul cel Bun<QUOT.END REF.START="QS0127" CODE="201C" ID="QE0127"/> v. Rumunsko, CE:ECHR:2013:0709JUD000233009, body 165 a 166.</P></NOTE> Svojvoľný zásah štátu do vnútorného sporu v rámci cirkvi, a teda do jej vnútornej organizácie je neprijateľný, a teda v rozpore s článkom 9 EDĽP.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0128"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20090122">22. januára 2009</DATE>, Holy Synod of the Bulgarian Orothodox Church (Metropolitan Inokentiy) a i. v. Bulharsko, CE:ECHR:2009:0122JUD000041203.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0110"><NO.P>110.</NO.P><TXT>Nesúhlasím však s tvrdením žalovaného, podľa ktorého skutočnosť, že štátne orgány nie sú oprávnené skúmať zákonnosť náboženskej viery či zasahovať do vnútornej organizácie náboženských spoločenstiev, nutne znamená, že nie súdy, ale náboženské spoločenstvá sú jedinými subjektmi, ktoré môžu rozhodnúť, či je určitá pracovná požiadavka základná oprávnená a odôvodnená vzhľadom na povahu pracovnej činnosti a podmienky jej výkonu podľa článku 4 ods. 2 smernice 2000/78. Zastávam skôr názor uvedený Írskom v jeho písomných pripomienkach, že duch náboženstva je subjektívnou skutočnosťou, ktorá je samostatná a odlišná od činností smerujúcich k jeho zachovaniu, čo je<?PAGE NO="27"?> objektívnou skutočnosťou preskúmateľnou súdmi. Inými slovami, žalovaný si pletie dva rôzne pojmy. Hoci súdne preskúmanie ducha cirkvi musí byť obmedzené v tom rozsahu, ako to vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, a teda aj z ústavných tradícií členských štátov,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0129"><P>Pokiaľ ide o rozsiahly prehľad členských štátov pozri DOE: c. d., kapitola 5, s. 114 – 138. Na strane 120 autor uvádza, že v tomto zmysle je typická judikatúra Konstitutsionen sad (Bulharský ústavný súd), ktorý uvádza nasledujúce: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0128" REF.END="QE0128"/>Zásahy štátu a vlády do vnútornej organizácie náboženských spoločenstiev a inštitúcií, ako aj do ich vyjadrení na verejnosti, sú neprípustné, s výnimkou tých, ktorých základom je ústava.<QUOT.END REF.START="QS0128" CODE="201D" ID="QE0128"/> Pozri rozhodnutie č. 5 z <DATE ISO="19920611">11. júna 1992</DATE>, vec č. 11/92, SG č. 49, zo <DATE ISO="19920616">16. júna 1992</DATE>.</P></NOTE> neznamená to, že by súd členského štátu nemohol, na rozdiel od takmer nepreskúmateľného ducha náboženstva, posudzovať <HT TYPE="ITALIC">dotknuté činnosti</HT> a určiť, či je rozdielne zaobchádzanie na základe viery základné oprávnené a odôvodnené.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0111"><NO.P>111.</NO.P><TXT>Pri rozhodovaní vnútroštátneho súdu o tom, či je kresťanská viera základnou oprávnenou a odôvodnenou pracovnou požiadavkou, pokiaľ ide o pracovné miesto, ktorého náplňou je príprava správy o rasovej diskriminácii a ktorého súčasťou je verejné a profesijné zastupovanie žalovaného a koordinácia postupu formovania názorov v rámci tejto organizácie, je potrebné zohľadniť ďalšie faktory:<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0130"><P>Bod 24 vyššie.</P></NOTE></TXT><P><LIST TYPE="roman"><ITEM><NP><NO.P>iv)</NO.P><TXT>výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0129" REF.END="QE0129"/>odôvodnenú<QUOT.END REF.START="QS0129" CODE="201C" ID="QE0129"/> v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 vyžaduje analýzu toho, či relevantné pracovné požiadavky, ktoré vedú k priamej diskriminácii na základe náboženstva alebo viery, sú vhodne upravené z hľadiska ochrany práva žalovaného na autonómiu a sebaurčenie v tom zmysle, že sú vhodné na dosiahnutie tohto cieľa;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>v)</NO.P><TXT>výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0130" REF.END="QE0130"/>základnú, oprávnenú<QUOT.END REF.START="QS0130" CODE="201C" ID="QE0130"/> vyžaduje analýzu súvislosti týchto dotknutých činností s kazateľským poslaním žalovaného;<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0131"><P>Pozri napríklad rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20100923">23. septembra 2010</DATE>, Schüth v. Nemecko, CE:ECHR:2010:0923JUD000162003, bod 69. Táto <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0131" REF.END="QE0131"/>blízkosť<QUOT.END REF.START="QS0131" CODE="201C" ID="QE0131"/> je tiež dôležitá pre posúdenie dôveryhodnosti cirkvi vo vzťahu k verejnosti a k vlastným členom, rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20110203">3. februára 2011</DATE>, Siebenhaar v. Nemecko, CE:ECHR:2011:0203JUD001813602, bod 46, a pri zisťovaní, či dotknuté pracovné miesto bolo dôležitým miestom, rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20100923">23. septembra 2010</DATE>, Obst v. Nemecko, CE:ECHR:2010:0923JUD000042503, bod 51. Určenie požiadaviek povolania s ohľadom na činnosti, ktoré sú spojené s kazateľským poslaním náboženských organizácií, je tiež relevantné pre zachovanie zákonnosti.</P></NOTE></TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>vi)</NO.P><TXT>v súlade s požiadavkou článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 na rozdiel v zaobchádzaní uplatňovaný s prihliadnutím na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0132" REF.END="QE0132"/>všeobecné zásady právnych predpisov<QUOT.END REF.START="QS0132" CODE="201C" ID="QE0132"/> a prístupom Európskeho súdu pre ľudské práva k výkladu článku 9 ods. 2 EDĽP pri určovaní, či uplatnenie práva náboženskej organizácie na autonómiu a sebaurčenie spôsobuje neprimerané účinky vzhľadom na ďalšie práva chránené EDĽP,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0132"><P>Pozri najmä rozsudok ESĽP zo <DATE ISO="20161004">4. októbra 2016</DATE>, Travaš v. Chorvátsko, CE:ECHR:2016:1004JUD007558113, bod 109 a citovanú judikatúru.</P></NOTE> musí byť dopad z hľadiska proporcionality na legitímny cieľ spočívajúci v zabezpečení užitočného účinku zákazu diskriminácie na základe náboženstva alebo viery podľa smernice 2000/78 zohľadnený vo vzťahu k právu žalovaného na autonómiu a sebaurčenie,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0133"><P>Podobne pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20000111">11. januára 2000</DATE>, <NAME.CASE>Kreil</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑285/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2000:2">EU:C:2000:2</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0023">23</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> a to pri zohľadnení skutočnosti, že článok 3 smernice 2000/78 nerozlišuje medzi náborom a prepúšťaním.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0134"><P>Bod 69 vyššie.</P></NOTE></TXT></NP></ITEM></LIST></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0112"><NO.P>112.</NO.P><TXT>Body iv) a v) je vhodné podrobnejšie preskúmať.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0113"><NO.P>113.</NO.P><TXT>Pravidlá výkladu právnych predpisov Únie boli podrobne uvedené v bodoch 81 až 85 vyššie. Pokiaľ ide o bod iv), je podľa môjho názoru rozhodujúce, že prípravné práce obsahujú zmenu, ktorú navrhla luxemburská delegácia, zo slova <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0133" REF.END="QE0133"/>nevyhnutné<QUOT.END REF.START="QS0133" CODE="201C" ID="QE0133"/> na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0134" REF.END="QE0134"/>odôvodnené<QUOT.END REF.START="QS0134" CODE="201C" ID="QE0134"/>, v zmysle návrhu predloženého vládou Spojeného kráľovstva, aby bol výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0135" REF.END="QE0135"/>nevyhnutné<QUOT.END REF.START="QS0135" CODE="201C" ID="QE0135"/> nahradený výrazom <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0136" REF.END="QE0136"/>vhodné<QUOT.END REF.START="QS0136" CODE="201C" ID="QE0136"/> alebo <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0137" REF.END="QE0137"/>relevantné<QUOT.END REF.START="QS0137" CODE="201C" ID="QE0137"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0135"><P>Pozri pozmeňujúci dodatok 12269/00 SOC 344 JAI 112, Rada Európskej únie SOC 345 JAI 113 z <DATE ISO="20001012">12. októbra 2000</DATE>, s. 2.</P></NOTE> Predstavuje to podľa môjho názoru evolúciu smerom k prijatiu zo strany normotvorcu Únie, použitím slova <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0138" REF.END="QE0138"/>odôvodnené<QUOT.END REF.START="QS0138" CODE="201C" ID="QE0138"/>, použitie prvého kritéria všeobecnej zásady proporcionality. Zahrňuje to preskúmanie vhodnosti dotknutého opatrenia na zabezpečenie legitímneho cieľa.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0136"><P>Pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19970626">26. júna 1997</DATE>, <NAME.CASE>Familiapress</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑368/95</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1997:325">EU:C:1997:325</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0028">28</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="28"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0114"><NO.P>114.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o bod v), k uvedenému záveru som dospel s odkazom na kontext slov <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0139" REF.END="QE0139"/>genuine, legitimate<QUOT.END REF.START="QS0139" CODE="201C" ID="QE0139"/> (základný oprávnený), ktoré sú spojené s výrazmi <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0140" REF.END="QE0140"/>duch organizácie<QUOT.END REF.START="QS0140" CODE="201C" ID="QE0140"/> a <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0141" REF.END="QE0141"/>povaha<QUOT.END REF.START="QS0141" CODE="201C" ID="QE0141"/> dotknutých činností <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0142" REF.END="QE0142"/>alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú<QUOT.END REF.START="QS0142" CODE="201C" ID="QE0142"/>. Rôzne jazykové znenia sa navyše úplne nezhodujú. Anglický výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0143" REF.END="QE0143"/>genuine<QUOT.END REF.START="QS0143" CODE="201C" ID="QE0143"/> je preložený do švédčiny (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0144" REF.END="QE0144"/><HT TYPE="ITALIC">verkligt</HT><QUOT.END REF.START="QS0144" CODE="201C" ID="QE0144"/>), maltézštiny (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0145" REF.END="QE0145"/><HT TYPE="ITALIC">ġenwin</HT><QUOT.END REF.START="QS0145" CODE="201C" ID="QE0145"/>), lotyštiny (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0146" REF.END="QE0146"/><HT TYPE="ITALIC">īstu</HT><QUOT.END REF.START="QS0146" CODE="201C" ID="QE0146"/>), fínčiny (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0147" REF.END="QE0147"/><HT TYPE="ITALIC">todellinen</HT><QUOT.END REF.START="QS0147" CODE="201C" ID="QE0147"/>), dánčiny (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0148" REF.END="QE0148"/><HT TYPE="ITALIC">regulært</HT><QUOT.END REF.START="QS0148" CODE="201C" ID="QE0148"/>), chorvátčiny (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0149" REF.END="QE0149"/><HT TYPE="ITALIC">stvarni</HT><QUOT.END REF.START="QS0149" CODE="201C" ID="QE0149"/>) a maďarčiny (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0150" REF.END="QE0150"/><HT TYPE="ITALIC">valódi</HT><QUOT.END REF.START="QS0150" CODE="201C" ID="QE0150"/>), zatiaľ čo francúzske znenie odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0151" REF.END="QE0151"/><HT TYPE="ITALIC">essentielle, légitime</HT><QUOT.END REF.START="QS0151" CODE="201C" ID="QE0151"/>, čomu zodpovedá v španielčine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0152" REF.END="QE0152"/><HT TYPE="ITALIC">esencial</HT><QUOT.END REF.START="QS0152" CODE="201C" ID="QE0152"/>), v taliančine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0153" REF.END="QE0153"/><HT TYPE="ITALIC">essenziale</HT><QUOT.END REF.START="QS0153" CODE="201C" ID="QE0153"/>), portugalčine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0154" REF.END="QE0154"/><HT TYPE="ITALIC">essencial</HT><QUOT.END REF.START="QS0154" CODE="201C" ID="QE0154"/>), rumunčine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0155" REF.END="QE0155"/><HT TYPE="ITALIC">esențială</HT><QUOT.END REF.START="QS0155" CODE="201C" ID="QE0155"/>), holandčine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0156" REF.END="QE0156"/><HT TYPE="ITALIC">wezenlijke</HT><QUOT.END REF.START="QS0156" CODE="201C" ID="QE0156"/>), nemčine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0157" REF.END="QE0157"/><HT TYPE="ITALIC">wesentliche</HT><QUOT.END REF.START="QS0157" CODE="201C" ID="QE0157"/>), estónčine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0158" REF.END="QE0158"/><HT TYPE="ITALIC">oluline</HT><QUOT.END REF.START="QS0158" CODE="201C" ID="QE0158"/>), bulharčine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0159" REF.END="QE0159"/><HT TYPE="ITALIC">основно</HT><QUOT.END REF.START="QS0159" CODE="201C" ID="QE0159"/>), slovenčine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0160" REF.END="QE0160"/><HT TYPE="ITALIC">základný oprávnený</HT><QUOT.END REF.START="QS0160" CODE="201C" ID="QE0160"/>), češtine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0161" REF.END="QE0161"/><HT TYPE="ITALIC">podstatný</HT><QUOT.END REF.START="QS0161" CODE="201C" ID="QE0161"/>), poľštine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0162" REF.END="QE0162"/><HT TYPE="ITALIC">podstawowy</HT><QUOT.END REF.START="QS0162" CODE="201C" ID="QE0162"/>), slovinčine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0163" REF.END="QE0163"/><HT TYPE="ITALIC">bistveno</HT><QUOT.END REF.START="QS0163" CODE="201C" ID="QE0163"/>) a gréčtine (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0164" REF.END="QE0164"/><HT TYPE="ITALIC">ουσιώδης</HT><QUOT.END REF.START="QS0164" CODE="201C" ID="QE0164"/>). Pokiaľ ide o litovské znenie (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0165" REF.END="QE0165"/><HT TYPE="ITALIC">įprastas</HT><QUOT.END REF.START="QS0165" CODE="201C" ID="QE0165"/>), je možné ho považovať za rovnocenné s anglickým výrazom <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0166" REF.END="QE0166"/>common<QUOT.END REF.START="QS0166" CODE="201C" ID="QE0166"/>, <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0167" REF.END="QE0167"/>usual<QUOT.END REF.START="QS0167" CODE="201C" ID="QE0167"/> alebo <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0168" REF.END="QE0168"/>regular<QUOT.END REF.START="QS0168" CODE="201C" ID="QE0168"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0115"><NO.P>115.</NO.P><TXT>Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa má v prípade rozdielov medzi jednotlivými jazykovými verziami predmetné ustanovenie vykladať podľa kontextu a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0137"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160921">21. septembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Španielsko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑140/15 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:708">EU:C:2016:708</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0080">80</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Vzhľadom na to, že výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0169" REF.END="QE0169"/>genuine, legitimate<QUOT.END REF.START="QS0169" CODE="201C" ID="QE0169"/> (základný oprávnený) nie je možné z dôvodu rozdielneho jazykového znenia <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0170" REF.END="QE0170"/>vykladať jednoznačne a jednotne<QUOT.END REF.START="QS0170" CODE="201C" ID="QE0170"/>,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0138"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140515">15. mája 2014</DATE>, <NAME.CASE>Timmel</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑359/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:325">EU:C:2014:325</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0062">62</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> dospel som k záveru, že na základe schematického prístupu a vzhľadom na cieľ obsiahnutý v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, týkajúci sa autonómie a sebaurčenia náboženských organizácií,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0139"><P>Pozri body 106 až 109 týchto návrhov.</P></NOTE> je pre toto určenie podstatná súvislosť dotknutej pracovnej činnosti s kazateľským poslaním náboženských organizácií. Odráža sa to v práve Únie použitím výrazu <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0171" REF.END="QE0171"/>genuine, legitimate<QUOT.END REF.START="QS0171" CODE="201C" ID="QE0171"/> (<QUOT.START CODE="201E" ID="QS0172" REF.END="QE0172"/>základná oprávnená<QUOT.END REF.START="QS0172" CODE="201C" ID="QE0172"/>) v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0116"><NO.P>116.</NO.P><TXT>Preto je potrebné na tretiu prejudiciálnu otázku odpovedať takto:</TXT><P>Podľa článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 musí vnútroštátny súd pri posúdení, či sú určité pracovné požiadavky podľa povahy dotknutej pracovnej činnosti alebo podmienok jej výkonu základné oprávnené a odôvodnené s ohľadom na duch organizácie, prihliadnuť na nasledujúce aspekty:</P><P><LIST TYPE="roman"><ITEM><NP><NO.P>i)</NO.P><TXT>právo náboženských organizácií na autonómiu a sebaurčenie je základným právom, ktoré je uznané a chránené právom Únie, tak ako to odrážajú články 10 a 12 Charty. Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 a najmä jeho odkaz na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0173" REF.END="QE0173"/>duch<QUOT.END REF.START="QS0173" CODE="201C" ID="QE0173"/> náboženských organizácií, sa musí vykladať v súlade s týmto základným právom;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>ii)</NO.P><TXT>článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 poskytuje členským štátom širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o pracovné činnosti, pre ktoré náboženstvo alebo viera predstavujú základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku s ohľadom na povahu pracovnej činnosti alebo podmienky jej výkonu;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>iii)</NO.P><TXT>odkaz na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0174" REF.END="QE0174"/>ústavné predpisy a princípy členského štátu<QUOT.END REF.START="QS0174" CODE="201C" ID="QE0174"/> v článku 4 ods. 2 prvom pododseku smernice 2000/78, v prípade že sa vykladá v zmysle článku 17 ods. 1 ZFEÚ znamená, že smernicu 2000/78 je potrebné uplatňovať tak, aby bol uznaný a nebol dotknutý model vzájomných vzťahov medzi cirkvami a náboženskými združeniami alebo spoločenstvami na jednej strane, a štátom na druhej strane, ktorý si jednotlivé členské štáty zvolili;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>iv)</NO.P><TXT>výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0175" REF.END="QE0175"/>odôvodnenú<QUOT.END REF.START="QS0175" CODE="201C" ID="QE0175"/> v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 vyžaduje analýzu toho, či predmetné pracovné požiadavky, ktoré vedú k priamej diskriminácii na základe náboženstva alebo viery, sú vhodne upravené z hľadiska ochrany práva žalovaného na autonómiu a sebaurčenie v tom zmysle, že sú vhodné na dosiahnutie tohto cieľa;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>v)</NO.P><TXT>výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0176" REF.END="QE0176"/>základnú, oprávnenú<QUOT.END REF.START="QS0176" CODE="201C" ID="QE0176"/> vyžaduje analýzu súvislosti týchto dotknutých činností s kazateľským poslaním žalovaného;</TXT></NP></ITEM><?PAGE NO="29"?><ITEM><NP><NO.P>vi)</NO.P><TXT>v súlade s požiadavkou článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, na rozdiel v zaobchádzaní uplatňovaný s prihliadnutím na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0177" REF.END="QE0177"/>všeobecné zásady právnych predpisov<QUOT.END REF.START="QS0177" CODE="201C" ID="QE0177"/> a prístupom Európskeho súdu pre ľudské práva k výkladu článku 9 ods. 2 EDĽP, pri určovaní, či uplatnenie práva náboženskej organizácie na autonómiu a sebaurčenie spôsobuje neprimerané účinky vzhľadom na ďalšie práva chránené EDĽP, musí byť dopad z hľadiska proporcionality na legitímny cieľ spočívajúci v zabezpečení užitočného účinku zákazu diskriminácie na základe náboženstva alebo viery podľa smernice 2000/78 zohľadnený vo vzťahu k právu žalovaného na autonómiu a sebaurčenie, a to pri zohľadnení skutočnosti, že článok 3 smernice 2000/78 nerozlišuje medzi náborom a prepúšťaním.</TXT></NP></ITEM></LIST></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">E.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">O druhej otázke</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0117"><NO.P>117.</NO.P><TXT>Druhá otázka sa týka neobvyklej situácie, keď je všeobecná zásada práva Únie, akou je právo na rovnaké zaobchádzanie na základe viery,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0140"><P>Článok 6 ods. 3 ZEÚ okrem iného potvrdzuje, že základné práva zaručené EDĽP sú ako všeobecné zásady súčasťou práva Únie. Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160215">15. februára 2016</DATE>, <NAME.CASE>JN</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑601/15 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:84">EU:C:2016:84</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0045">45</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> konkrétne vyjadrená v smernici, v tomto prípade smernici 2000/78, ale súd členského štátu nemôže vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade so smernicou, pretože by išlo o výklad <HT TYPE="ITALIC">contra legem</HT> vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v otázkach horizontálnych sporov medzi dvoma jednotlivcami.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0141"><P>Žalovaný je subjektom súkromného práva a žalobkyňa je súkromnou fyzickou osobou. Pozri body 41 až 45 vyššie.</P></NOTE> V prípade, že vnútroštátny súd rozhodne, že je nemožné vykladať článok 137 ods. 3 WRV a § 9 ods. 1 AGG v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78 a článkom 17 ZFEÚ, tak ako ich vykladal Súdny dvor v konaní vo veci samej, je nutné z tohto dôvodu neuplatniť článok 137 ods. 3 WRV a § 9 ods. 1 AGG?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0118"><NO.P>118.</NO.P><TXT>Uplatňujúc vnútroštátne právo musia vnútroštátne súdy, ktoré majú podať jeho výklad, zohľadniť všetky predpisy tohto práva a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby bolo v čo najväčšej možnej miere vykladané v zmysle znenia textu, ako aj účelu predmetnej smernice, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený smernicou a prispôsobiť sa tak článku 288 tretiemu odseku ZFEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0142"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160419">19. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>DI</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑441/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:278">EU:C:2016:278</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0031">31</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Ako som už zdôraznil, zahŕňa to povinnosť zmeniť ich ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0143"><P>Tamže, bod 33.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0119"><NO.P>119.</NO.P><TXT>Dospel som však k záveru, že zákaz diskriminácie na základe náboženstva alebo viery, tak ako sa odráža v článku 21 Charty, nie je subjektívnym právom, ktoré je horizontálne uplatniteľné vo vzťahu medzi jednotlivcami za okolností, kedy je v rozpore s právom náboženských organizácií na autonómiu a sebaurčenie a vnútroštátne ustanovenie členského štátu nie je možné vykladať v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0144"><P>Generálna advokátka Kokott uviedla, že horizontálny účinok zákazu diskriminácie na základe etnického pôvodu a rasy sa môžu líšiť v závislosti od jednotlivých situácií, v ktorých sa toto právo vykonáva. Pozri poznámku pod čiarou 24 vyššie.</P></NOTE> Z konania vo veci samej vyplýva, že po tom ako sa vec vráti vnútroštátnemu súdu, môže žalobkyňa, na základe práva Únie, podľa žalobu proti nemeckému štátu o náhradu škody.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0145"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140115">15. januára 2014</DATE>, <NAME.CASE>Association de médiation sociale</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑176/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2">EU:C:2014:2</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0120"><NO.P>120.</NO.P><TXT>K tomuto záveru som dospel z nasledujúcich dôvodov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0121"><NO.P>121.</NO.P><TXT>Po prvé, ako už bolo uvedené vyššie, podľa článku 17 ods. 1 a 2 ZFEÚ disponujú členské štáty voľnou úvahou pri výbere modelu ich vzťahu s cirkvou. Pokiaľ legislatívna úprava prijatá v tomto zmysle nezabezpečí splnenie paralelných záväzkov členského štátu podľa práva Únie, napríklad pokiaľ ide o užitočný účinok smernice 2000/78, má členský štát prevziať zodpovednosť za takto vzniknutú situáciu.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="30"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0122"><NO.P>122.</NO.P><TXT>Po druhé, ako uvádza Írsko vo svojich písomných pripomienkach, bolo by v rozpore so širokou mierou voľnej úvahy členských štátov, ktorá je obsiahnutá v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, pokiaľ ide o otázku, čo podľa povahy dotknutej pracovnej činnosti alebo podmienok jej výkonu predstavuje základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku, ak by mal zákaz diskriminácie na základe náboženstva horizontálny priamy účinok.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0123"><NO.P>123.</NO.P><TXT>Po tretie, opäť ako uviedlo Írsko vo svojich písomných pripomienkach, na rozdiel od iných dôvodov diskriminácie stanovených v článku 19 ZFEÚ, neexistuje medzi vnútroštátnymi ústavnými tradíciami dostatočný konsenzus týkajúci sa okolností, za akých môže byť rozdiel v zaobchádzaní z náboženských dôvodov základný opodstatnený a odôvodnený. Dokazuje to samotná existencia článku 17 ZFEÚ a článku 4 ods. 2 smernice 2000/78.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0124"><NO.P>124.</NO.P><TXT>Preto je potrebné na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať takto:</TXT><P>Za okolností konania vo veci samej nie je potrebné upustiť od uplatnenia ustanovenia vnútroštátneho práva – v tomto prípade § 9 ods. 1 prvá hypotéza AGG (Allgemeines Gleichbehandlungsgesetz, všeobecný zákon o rovnakom zaobchádzaní) –, podľa ktorého je rozdielne zaobchádzanie z dôvodu náboženstva v rámci zamestnania náboženskými spoločenstvami a im pridruženými inštitúciami prípustné, ak určité náboženstvo s prihliadnutím na vlastné ponímanie takéhoto náboženského spoločenstva so zreteľom na jeho právo na sebaurčenie predstavuje odôvodnenú požiadavku na povolanie, pokiaľ je nemožné vykladať toto ustanovenie v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78.</P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">F.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Záverečné poznámky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0125"><NO.P>125.</NO.P><TXT>Ustanovenie § 9 AGG je problematické. Bolo kritizované pred Výborom OSN pre ľudské práva, pokiaľ ide o jeho súlad s Medzinárodným dohovorom OSN o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0146"><P>CERD/C/DEU/C0/<DATE ISO="20150619">19</DATE>‑<DATE ISO="20150622">22</DATE>, <DATE ISO="20150630">30. júna 2015</DATE>, 86. zasadnutie, bod 15. Pozri tiež správu o rasovej diskriminácii, s. 43.</P></NOTE> V jednom prípade bolo toto ustanovenie predmetom konania o nesplnení povinnosti vedeného Komisiou proti Nemecku<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0147"><P>Európska komisia zaslala v tejto veci dňa <DATE ISO="20091029">29. októbra 2009</DATE> Nemecku odôvodnené stanovisko. Pozri IP/09/1620. Pozri europa.eu/rapid/press‑release_IP‑09‑1620_en.htm. Konanie bolo neskôr zastavené.</P></NOTE> a tiež bolo spochybnené nemeckým vládnym orgánom vykonávajúcim dohľad nad dodržiavaním antidiskriminačných predpisov v tomto členskom štáte.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0148"><P>Zweiter Gemeinsamer Bericht der Antidiskriminierungsstelle des Bundes und der in ihrem Zuständigkeitsbereich betroffenen Beauftragten der Bundesregierung und des Deutschen Bundestages, <DATE ISO="20130813">13. august 2013</DATE>, Bundestags‑Drucksache (publikácia Spolkového snemu) 17/14400.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0126"><NO.P>126.</NO.P><TXT>Skutočnosť, že náboženské organizácie v Nemecku zamestnávajú približne 1,3 milióna osôb<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0149"><P>Tamže, bod 238.</P></NOTE> svedčí o tom, že cirkev a im pridružené inštitúcie zasahujú podstatným spôsobom do fungovania verejného sektora v tomto členskom štáte.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0150"><P>McCOLGAN, A.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0178" REF.END="QE0178"/>Religion and (in)equality in the European framework<QUOT.END REF.START="QS0178" CODE="201C" ID="QE0178"/>. In: ZUCCA a UNGUREANU, c. d., s. 215 – 230. Pokiaľ ide o zložité problémy vznikajúce zo <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0179" REF.END="QE0179"/>vzájomnej kolízie verejnej a súkromnej sféry<QUOT.END REF.START="QS0179" CODE="201C" ID="QE0179"/> v súvislosti s náboženstvom, pozri MANCINI a ROSEFELD: c. d., s. 162. Podľa jedného komentátora naznačujú rozsudky Súdneho dvora zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170314">14. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Bougnaoui a ADDH</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑188/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:204">EU:C:2017:204</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>) a <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>G4S Secure Solutions</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑157/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:203">EU:C:2017:203</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>) neochotu, pokiaľ ide o návrat náboženstva do občianskej spoločnosti. Pozri ROBIN‑OLIVIER, S.: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0180" REF.END="QE0180"/>Neutraliser la religion dans l'entreprise? Arrêts G4S Secure Solutions et Bougnaoui (CJUE 14 mars 2017, aff. C‑157/15 et C‑188/15)<QUOT.END REF.START="QS0180" CODE="201C" ID="QE0180"/> RTDEur., 2, (2017), s. 229.</P></NOTE> Zastávam však názor, že napätie vznikajúce v takej situácii, ako je situácia v konaní vo veci samej, bolo zmiernené prijatím článku 17 ZFEÚ a článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, ako aj uznaním práva náboženských organizácií na autonómiu a sebaurčenie ako základného práva, ktoré je chránené právom Únie, a to na základe spoločného účinku článkov 10 a 12 a článku 52 ods. 3 Charty.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="31"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">VI.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Odpovede na prejudiciálne otázky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0127"><NO.P>127.</NO.P><TXT>Navrhujem preto odpovedať na otázky položené Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovnoprávny súd, Nemecko) takto:</TXT><P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>1.</NO.P><TXT>Článok 4 ods. 2 smernice Rady 2000/78/ES z <DATE ISO="20001127">27. novembra 2000</DATE>, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že zamestnávateľ, akým je žalovaný v prejednávanej veci, resp. cirkev v jeho mene, nemôže sám záväzne rozhodnúť o tom, či určité náboženstvo uchádzača o zamestnanie v závislosti od povahy pracovnej činnosti alebo kontextu, v ktorom sa vykonáva, tvorí základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch zamestnávateľa/cirkvi.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Za okolností konania vo veci samej nie je potrebné upustiť od uplatnenia ustanovenia vnútroštátneho práva – v tomto prípade § 9 ods. 1 prvá hypotéza AGG (Allgemeines Gleichbehandlungsgesetz, všeobecný zákon o rovnakom zaobchádzaní) –, podľa ktorého je rozdielne zaobchádzanie z dôvodu náboženstva v rámci zamestnania náboženskými spoločenstvami a im pridruženými inštitúciami prípustné, ak určité náboženstvo s prihliadnutím na vlastné ponímanie takéhoto náboženského spoločenstva so zreteľom na jeho právo na sebaurčenie predstavuje odôvodnenú požiadavku na povolanie, pokiaľ je nemožné vykladať toto ustanovenie v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78.</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Podľa článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 musí vnútroštátny súd pri posúdení, či sú určité pracovné požiadavky podľa povahy dotknutej pracovnej činnosti alebo podmienok jej výkonu základné oprávnené a odôvodnené s ohľadom na duch organizácie, prihliadnuť na nasledujúce aspekty:</TXT><P><LIST TYPE="roman"><ITEM><NP><NO.P>i)</NO.P><TXT>právo náboženských organizácií na autonómiu a sebaurčenie je základným právom, ktoré je uznané a chránené právom Únie, tak ako to odrážajú články 10 a 12 Charty. Článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 a najmä jeho odkaz na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0181" REF.END="QE0181"/>duch<QUOT.END REF.START="QS0181" CODE="201C" ID="QE0181"/> náboženských organizácií, sa musí vykladať v súlade s týmto základným právom;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>ii)</NO.P><TXT>článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 poskytuje členským štátom širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o pracovné činnosti, pre ktoré náboženstvo alebo viera predstavujú základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku s ohľadom na povahu pracovnej činnosti alebo podmienky jej výkonu;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>iii)</NO.P><TXT>odkaz na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0182" REF.END="QE0182"/>ústavné predpisy a princípy členského štátu<QUOT.END REF.START="QS0182" CODE="201C" ID="QE0182"/> v článku 4 ods. 2 prvom pododseku smernice 2000/78, v prípade že sa vykladá v zmysle článku 17 ods. 1 ZFEÚ znamená, že smernicu 2000/78 je potrebné uplatňovať tak, aby bol uznaný a nebol dotknutý model vzájomných vzťahov medzi cirkvami a náboženskými združeniami alebo spoločenstvami na jednej strane, a štátom na druhej strane, ktorý si jednotlivé členské štáty zvolili;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>iv)</NO.P><TXT>výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0183" REF.END="QE0183"/>odôvodnenú<QUOT.END REF.START="QS0183" CODE="201C" ID="QE0183"/> v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 vyžaduje analýzu toho, či predmetné pracovné požiadavky, ktoré vedú k priamej diskriminácii na základe náboženstva alebo viery, sú vhodne upravené z hľadiska ochrany práva žalovaného na autonómiu a sebaurčenie v tom zmysle, že sú vhodné na dosiahnutie tohto cieľa;</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>v)</NO.P><TXT>výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0184" REF.END="QE0184"/>základnú, oprávnenú<QUOT.END REF.START="QS0184" CODE="201C" ID="QE0184"/> vyžaduje analýzu súvislosti týchto dotknutých činností s kazateľským poslaním žalovaného;</TXT></NP></ITEM><?PAGE NO="32"?><ITEM><NP><NO.P>vi)</NO.P><TXT>v súlade s požiadavkou článku 4 ods. 2 smernice 2000/78, na rozdiel v zaobchádzaní uplatňovaný s prihliadnutím na <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0185" REF.END="QE0185"/>všeobecné zásady právnych predpisov<QUOT.END REF.START="QS0185" CODE="201C" ID="QE0185"/> a prístupom Európskeho súdu pre ľudské práva k výkladu článku 9 ods. 2 EDĽP, pri určovaní, či uplatnenie práva náboženskej organizácie na autonómiu a sebaurčenie spôsobuje neprimerané účinky vzhľadom na ďalšie práva chránené EDĽP, musí byť dopad z hľadiska proporcionality na legitímny cieľ spočívajúci v zabezpečení užitočného účinku zákazu diskriminácie na základe náboženstva alebo viery podľa smernice 2000/78 zohľadnený vo vzťahu k právu žalovaného na autonómiu a sebaurčenie, a to pri zohľadnení skutočnosti, že článok 3 smernice 2000/78 nerozlišuje medzi náborom a prepúšťaním.</TXT></NP></ITEM></LIST></P></NP></ITEM></LIST></P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>