SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE Vykonávanie smernice Rady 2005/47/ES z 18. júla 2005 o Dohode medzi Spoločenstvom európskych železníc (CER) a Európskou federáciou pracovníkov v doprave (ETF) o niektorých aspektoch pracovných podmienok mobilných pracovníkov, ktorí pôsobia v interoperabilnej cezhraničnej doprave v sektore železníc členskými štátmi /* COM/2012/0627 final */
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A
RADE Vykonávanie smernice Rady 2005/47/ES
z 18. júla 2005 o Dohode medzi Spoločenstvom
európskych železníc (CER) a Európskou federáciou pracovníkov v doprave
(ETF) o niektorých aspektoch pracovných podmienok mobilných pracovníkov,
ktorí pôsobia v interoperabilnej cezhraničnej doprave v sektore
železníc členskými štátmi OBSAH 1........... Úvod.............................................................................................................................. 3 1.1........ Smernica........................................................................................................................ 3 1.2........ Formálna transpozícia smernice....................................................................................... 3 1.3........ Monitorovanie a hodnotenie
smernice.............................................................................. 4 2........... Rozsah pôsobnosti a predmet
dohody pripojenej k smernici............................................ 4 3........... Hlavné operačné ustanovenia
dohody pripojenej k smernici............................................. 5 3.1........ Klauzula 3 – Denný odpočinok
doma.............................................................................. 5 3.2........ Klauzula 4 – Denný odpočinok
mimo domova................................................................. 6 3.3........ Klauzula 5 – Prestávky................................................................................................... 7 3.4........ Klauzula 6 – Týždenný
odpočinok.................................................................................. 8 3.5........ Klauzula 7 – Čas vedenia
trakčnej jednotky.................................................................... 9 3.6........ Klauzula 8 – Kontrola................................................................................................... 10 4........... Hodnotenie praktických účinkov
ustanovení smernice.................................................... 10 4.1........ Cesta k jednotnému európskemu
železničnému priestoru – dôležitosť interoperabilnej
cezhraničnej dopravy 10 4.2........ Dôsledky interoperabilnej
cezhraničnej železničnej dopravy na mobilitu pracovníkov...... 12 4.3........ Sociálny vplyv smernice................................................................................................ 14 4.4........ Hospodársky vplyv smernice........................................................................................ 15 4.5........ Závery o vplyve smernice.............................................................................................. 15 5........... Hodnotenie potenciálnej
administratívnej záťaže............................................................ 16 6........... Otázky vznesené členskými
štátmi a sociálnymi partnermi počas konzultácií o tejto správe 16 7........... Záver........................................................................................................................... 17 1. Úvod 1.1. Smernica Smernicu Rady 2005/47/ES
z 18. júla 2005 o Dohode medzi Spoločenstvom
európskych železníc (CER) a Európskou federáciou pracovníkov
v doprave (ETF) o niektorých aspektoch pracovných podmienok mobilných
pracovníkov, ktorí pôsobia v interoperabilnej cezhraničnej doprave
v sektore železníc (ďalej len „smernica“)[1] prijala
Rada na základe článku 155 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
(bývalý článok 139 Zmluvy o ES), ktorý stanovuje, že –
„Článok 155 (pôvodný článok 139 ZES) 1. Ak si to sociálni partneri želajú, vzájomný dialóg medzi nimi na úrovni
Únie môže viesť k zmluvným vzťahom, vrátane uzatvorenia dohôd. 2. Dohody uzatvorené na úrovni Únie sa vykonajú buď v súlade
s postupmi a praktikami typickými pre sociálnych partnerov
a členské štáty, alebo vo veciach pokrytých článkom 153, na
základe spoločnej žiadosti signatárov, a to rozhodnutím Rady na návrh
Komisie. Európsky parlament je o tom
informovaný. Rada sa uznáša jednomyseľne, keď
príslušná dohoda obsahuje jedno alebo niekoľko ustanovení týkajúcich sa
oblastí, pre ktoré sa podľa článku 153 ods. 2 vyžaduje
jednomyseľnosť.“ Pretože termín
„rozhodnutie“ sa v článku 155 Zmluvy používa vo všeobecnom
zmysle, takže legislatívny nástroj sa môže zvoliť v súlade
s článkom 288 zmluvy, úlohou Komisie je navrhnúť Rade,
ktorý z troch záväzných nástrojov uvedených v spomínanom článku
(nariadenie, smernica alebo rozhodnutie) by bol najvhodnejší. V tomto
prípade Komisia usúdila, že vzhľadom na typ a obsah dohody sociálnych
partnerov by najvhodnejším nástrojom bola smernica Rady a že najlepšie by
bolo, keby sa uplatňovala nepriamo prostredníctvom ustanovení, ktoré by
členské štáty alebo sociálni partneri transponovali do vnútroštátneho
práva členských štátov. Účelom tejto smernice je vlastne vykonať
Dohodu o niektorých aspektoch pracovných podmienok mobilných pracovníkov,
ktorí pôsobia v interoperabilnej cezhraničnej doprave, ktorú 27. januára 2004
uzatvorilo Spoločenstvo európskych železníc (CER) a Európska
federácia pracovníkov v doprave (ETF). 1.2. Formálna
transpozícia smernice Členské štáty museli transponovať smernicu
do 27. júla 2008 po porade so sociálnymi partnermi alebo
zabezpečiť, aby sociálni partneri do tohto dátumu prijali nevyhnutné
ustanovenia prostredníctvom dohody (článok 5). Smernicu
transponovali všetky členské štáty okrem tých členských štátov, ktoré
nemajú sektor železníc (Malta a Cyprus) alebo nemajú cezhraničnú
dopravu s inými členskými štátmi EÚ (Fínsko). V dvoch prípadoch
sa transpozícia uskutočnila veľmi neskoro a až potom, ako
Komisia začala konania o porušení právnych predpisov (konania vo veci
C‑291/10 a vo veci C‑305/10). V rámci tohto
postupu vykonali konzultácie so sociálnymi partnermi všetky členské štáty
okrem Litvy. Sociálni partneri Litvy však predsa len mali určitý vplyv na
realizáciu transpozície, pretože hneď po vykonaní tejto smernice bola
aktualizovaná kolektívna zmluva. Časti 2
a 3 obsahujú opis situácie z hľadiska podstaty transpozície
a jej súladu so smernicou podľa jednotlivých klauzúl. Komisia má
v úmysle prijať primerané opatrenia týkajúce sa otázok
a problémov uvedených v týchto častiach. 1.3. Monitorovanie
a hodnotenie smernice Na to, aby Komisia mohla sledovať
hospodársky a sociálny vplyv dohody a najmä jej klauzuly 4, sa
zaviazala, že predloží správu Rade. Komisia predložila túto správu 15. decembra 2008
v oznámení Komisii Rade s názvom Hospodársky a sociálny vplyv
dohody pripojenej k smernici 2005/47/ES uzatvorenej 27. januára 2004
medzi sociálnymi partnermi o niektorých aspektoch pracovných podmienok
mobilných pracovníkov, ktorí pôsobia v interoperabilnej cezhraničnej
doprave v železničnom sektore[2]. V článku 3 smernice sa
ustanovuje, že Komisia po porade so sociálnymi partnermi na európskej úrovni
podá Európskemu parlamentu a Rade správu o vykonávaní tejto smernice
v súvislosti s vývojom sektora železníc. Komisia na podporu tejto správy iniciovala
štúdiu o vykonávaní smernice. Do štúdie boli úzko zapojení sociálni
partneri a uskutočnili sa s nimi konzultácie o výsledkoch
tejto štúdie. 2. Rozsah pôsobnosti
a predmet dohody pripojenej k smernici Klauzula 1 – Rozsah pôsobnosti Táto dohoda sa vzťahuje na mobilných
pracovníkov železničnej dopravy, ktorí sú pridelení na interoperabilnú
cezhraničnú dopravu prevádzkovanú železničnými podnikmi. Pre miestnu a regionálnu
cezhraničnú osobnú dopravu a cezhraničnú nákladnú dopravu do vzdialenosti
do 15 km od hraníc, ako aj pre dopravu medzi oficiálnymi hraničnými
stanicami, ktorých zoznam je uvedený v prílohe, nie je uplatňovanie
tejto dohody povinné. Uplatňovanie tejto dohody nie je
takisto povinné pre vlaky jazdiace na cezhraničných trasách, ktoré
začínajú aj končia na infraštruktúre toho istého členského štátu
a používajú infraštruktúru iného členského štátu bez toho, aby
v ňom zastavili (čo možno považovať za vnútroštátnu
dopravu). Pokiaľ ide o mobilných
pracovníkov, ktorí pôsobia v interoperabilnej cezhraničnej doprave,
smernica 93/104/ES sa neuplatňuje na tie aspekty, pre ktoré táto dohoda
obsahuje špecifickejšie ustanovenia.
V piatich členských štátoch (Estónsko, Lotyšsko,
Slovinsko, Dánsko a Grécko) sa právne predpisy (okrem klauzuly 5)
uplatňujú len na vodičov trakčnej jednotky. V ostatných
členských štátoch sa právne predpisy uplatňujú nielen na vodičov
trakčnej jednotky, ale spravidla na celú posádku medzinárodného vlaku (nie
každý členský štát zachádza do väčších podrobností). Žiadny členský štát nemá osobitné
klauzuly pre zamestnancov, ktorí pracujú na medzinárodnej aj na vnútroštátnej
úrovni. Využívanie nepovinných vylúčení
členskými štátmi Pätnásť členských štátov nevyužíva
možnosť uplatňovať smernicu na miestnu a regionálnu cezhraničnú
osobnú dopravu a nákladnú dopravu do vzdialenosti do 15 km od hraníc.
Desať členských štátov (Česká republika, Estónsko,
Maďarsko, Taliansko, Slovensko, Rakúsko, Luxembursko, Dánsko, Francúzsko
a Španielsko) prevzalo do svojich právnych predpisov túto možnosť
a použilo znenie dohody (druhý odsek klauzuly 1). Dva členské
štáty (Litva a Grécko) využili túto možnosť a použili vlastné
znenie. V poslednom prípade sa dohoda uplatňuje na všetku
cezhraničnú dopravu vrátane krátkych vzdialeností. Pätnásť členských štátov nevyužilo
možnosť uplatňovať smernicu na cezhraničné trasy, ktoré sa
končia a začínajú v tom istom členskom štáte. Osem
členských štátov (Česká republika, Estónsko, Maďarsko,
Slovensko, Rakúsko, Dánsko, Švédsko a Španielsko) využilo túto možnosť
a použilo formuláciu uvedenú v smernici EÚ. Tri členské štáty
(Litva, Grécko a Portugalsko) využili túto možnosť a použili
vlastnú formuláciu. 3. Hlavné operačné
ustanovenia dohody pripojenej k smernici 3.1. Klauzula
3 – Denný odpočinok doma Klauzula 3 požaduje, že denný
odpočinok doma má trvať spravidla najmenej dvanásť po sebe
nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín. Dohoda pripúšťa
skrátenie najmenej na 9 hodín, ale toto skrátenie sa môže vyskytnúť
len raz za sedem dní. Skrátený denný odpočinok sa nesmie plánovať
medzi dvomi odpočinkami mimo domova a hodiny, o ktoré bol
odpočinok skrátený, sa musia pridať k nasledujúcemu dennému
odpočinku doma. Transpozícia požiadaviek na denný
odpočinok doma Dvadsaťjeden
členských štátov uplatňuje ustanovenie o dvanástich po sebe
nasledujúcich hodinách denného odpočinku doma v priebehu 24 hodín.
Belgicko, Luxembursko a Francúzsko toto ustanovenie nevyužívajú
a spravidla majú štrnásť po sebe nasledujúcich hodín denného
odpočinku doma. Odlišnú klauzulu má aj Poľsko, ale minimálny
odpočinok doma je tiež dvanásť hodín. Všetky
členské štáty okrem Lotyšska, Poľska, Slovinska a Slovenska majú
vo svojich právnych predpisoch možnosť skrátenia denného odpočinku
raz za sedem dní. Lotyšsko, Poľsko a Slovinsko túto možnosť do svojich
právnych predpisov nezahrnuli. Slovensko poskytuje možnosť skrátenia
denného odpočinku doma na základe „preukázateľných objektívnych
technických alebo organizačných dôvodov“. V takejto situácii sa
teda nepostupuje podľa pravidiel smernice a čas odpočinku
sa môže skrátiť viackrát ako raz za týždeň. Všetky
členské štáty okrem Lotyšska a Poľska zahrnuli do svojich
právnych predpisov obmedzenie týkajúce sa skráteného denného odpočinku.
Zamestnanci lotyšských železníc necestujú do vzdialenosti väčšej ako 110 km
od hraníc, čo znamená, že sa môžu v ten istý deň vrátiť
domov. Poľsko toto obmedzenie nezahrnulo, pretože nezahrnulo ani
možnosť skrátenia denného odpočinku. V dvanástich
členských štátoch (Česká republika, Bulharsko, Estónsko,
Maďarsko, Litva, Rumunsko, Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Spojené
kráľovstvo, Švédsko a Španielsko) sa v súvislosti s denným
odpočinkom doma neuplatňujú na cezhraničných pracovníkov rovnaké
pravidlá ako na ostatný personál v sektore železníc. Vo väčšine
krajín, v ktorých existuje rozdiel medzi pracovníkmi na vnútroštátnej
a medzinárodnej úrovni, sú pravidlá pre vnútroštátnych zamestnancov
zahrnuté do všeobecných právnych predpisov o pracovnom čase.
Napríklad v niektorých krajinách (Holandsko a Spojené kráľovstvo)
neexistuje osobitné právo na odpočinok doma. V iných členských
štátoch sa pravidlá pre cezhraničných pracovníkov neodlišujú od pravidiel
uplatňovaných na ostatných pracovníkov v sektore železníc. 3.2. Klauzula
4 – Denný odpočinok mimo domova Klauzula 4 požaduje, že denný odpočinok
mimo domova musí byť najmenej 8 po sebe nasledujúcich hodín
v priebehu 24 hodín a že po dennom odpočinku mimo domova
musí nasledovať denný odpočinok doma, pokiaľ sociálni partneri
železničného podniku alebo na vnútroštátnej úrovni neuzatvorili dohodu
o druhom po sebe nasledujúcom odpočinku mimo domova
(s náhradou). Text tejto klauzuly obsahuje poznámku pod
čiarou v tom zmysle, že táto otázka sa na európskej úrovni opätovne
prerokuje dva roky po podpísaní dohody. Tieto rokovania však zatiaľ
nepriniesli žiadne ovocie. Táto klauzula okrem toho odporúča, aby sa
venovala pozornosť úrovni pohodlia ubytovania, ktoré využívajú pracovníci
odpočívajúci mimo domova. Transpozícia požiadaviek na denný
odpočinok mimo domova Pravidlá o dennom odpočinku mimo
domova prevzali do svojich právnych predpisov všetky krajiny, ktoré
transponovali smernicu, okrem Lotyšska, Poľska, Luxemburska
a Slovinska. Pretože Lotyšsko nemá medzinárodné trasy dlhšie ako 110 km
(v jednom smere), odpočinok mimo domova zrejme nie je potrebný.
Slovinsko a Luxembursko zavádzajú pravidlo, podľa ktorého má po
dennom odpočinku mimo domova nasledovať odpočinok doma, ale majú
odlišné pravidlá týkajúce sa trvania týchto odpočinkov. V prípade
Slovinska musí čas odpočinku medzi dvomi pracovnými zmenami
predstavovať dvojnásobok dĺžky pracovnej zmeny. Teda ak pracovná
zmena trvá šesť hodín, odpočinok musí trvať dvanásť hodín.
Poľsko nemá osobitné pravidlá pre denný odpočinok mimo domova. V Luxembursku
sa na maximálny čas mimo domova uplatňujú tieto obmedzenia: – dvadsaťosem hodín, ak odpočinok trvá deväť hodín, – dvadsaťdeväť hodín, ak odpočinok trvá desať hodín, – tridsať hodín, ak odpočinok trvá najmenej jedenásť
hodín. V prípade, ak sa obmedzenia dvadsaťosem, dvadsaťdeväť
alebo tridsať hodín nemôžu z akéhokoľvek dôvodu uplatniť,
zamestnanec dostane za nadčasové hodiny náhradu. Možnosť
dohodnúť sa na druhom odpočinku mimo domova v rámci rokovaní
medzi sociálnymi partnermi využilo len osem členských štátov: Nemecko,
Maďarsko, Rumunsko, Slovinsko, Holandsko, Francúzsko, Taliansko
a Portugalsko. S výnimkou Slovinska sa tieto rokovania
uskutočnili na úrovni podnikov. V Nemecku bol ohlásený len jeden
prípad dohody v súvislosti s jednou z dcérskych spoločností
etablovanej spoločnosti. V Taliansku, Francúzsku a Holandsku sa
dohody s etablovanými spoločnosťami nedosiahli. V Slovinsku
bola dosiahnutá dohoda na celoštátnej úrovni. Dohody o náhrade za
odpočinok mimo domova sa podľa všetkého dosiahli len v šiestich
krajinách (Maďarsko, Rumunsko, Slovinsko, Luxembursko, Francúzsko
a Taliansko). Úroveň
pohodlia ubytovania, ktoré sa poskytuje pracovníkom počas odpočinku
mimo domova, je zahrnutá do právnych predpisov len v deviatich
členských štátoch (Maďarsko, Litva, Rumunsko, Slovinsko, Belgicko,
Švédsko, Taliansko a Španielsko). Dánsko má namiesto toho kolektívne
zmluvy o tejto problematike. V niektorých
krajinách (Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Litva, Rumunsko,
Rakúsko, Belgicko, Nemecko, Holandsko, Spojené kráľovstvo a Švédsko)
sa pravidlá uplatňované na denný odpočinok mimo domova v prípade
pracovníkov železničnej dopravy, ktorí pôsobia v interoperabilnej
cezhraničnej doprave, odlišujú od pravidiel uplatňovaných na
pracovníkov železničnej dopravy, ktorí pracujú len vo vnútroštátnej
doprave. Jednou z otázok na zváženie je definícia
termínu „domov“. Signatári dohody diskutovali o tejto otázke, pretože
rokovania vychádzali z francúzskeho textu, v ktorom sa používa termín
„résidence normale du personnel mobile“. V spoločnom liste z 10. júna 2009
poskytli vysvetlenie, že „význam francúzskeho výrazu „résidence normale du
personnel mobile“ v sektore železníc sa nevzťahuje na súkromné sídlo
alebo trvalé bydlisko príslušného pracovníka, ale skôr na jeho pracovisko
(domovskú železničnú stanicu/Dienstort), na ktorom pracovník alebo
pracovníčka pracuje“. Nemecko z tohto dôvodu nestotožňuje
„domov“ so súkromným bydliskom príslušných pracovníkov, ale s miestom, na
ktorom pôsobia v súvislosti s ich zamestnávateľom (Dienstort). 3.3. Klauzula
5 – Prestávky Ustanovenia o prestávkach rozlišujú medzi
vodičmi trakčnej jednotky a ostatnými členmi vlakového
personálu. –
Pokiaľ nie je vo vlaku druhý vodič
trakčnej jednotky, vodiči majú počas pracovného dňa nárok
najmenej na 45‑minútovú prestávku, ak je pracovný čas dlhší než 8 hodín,
a ak je pracovný čas od 6 do 8 hodín, majú počas pracovného
dňa nárok najmenej na 30‑minútovú prestávku. Počas pracovného
dňa by sa mali časti tejto prestávky poskytnúť medzi treťou
a šiestou pracovnou hodinou. Ak je k dispozícii druhý vodič
trakčnej jednotky, táto prestávka sa musí právne upraviť na
vnútroštátnej úrovni. –
Ostatným členom vlakového personálu sa musí
poskytnúť najmenej 30‑minútová prestávka, ak je pracovný deň
dlhší než 6 hodín. Transpozícia požiadaviek na prestávky Výnimku v prípade, keď je
k dispozícii druhý vodič trakčnej jednotky, využilo 14 krajín,
ale Česká republika, Bulharsko, Dánsko, Maďarsko, Slovensko, Rakúsko,
Belgicko, Írsko, Luxembursko ani Švédsko ju podľa všetkého nevyužili. Zdá
sa, že znenie tejto klauzuly nevyužili vo svojej transpozícii len Spojené
kráľovstvo, Lotyšsko, Poľsko a Česká republika. V Lotyšsku majú medzinárodné
interoperabilné vlaky dvoch vodičov trakčnej jednotky. Preto sa
pravidlá týkajúce sa prestávok nemuseli uplatniť. Česká republika sa
v tomto prípade spolieha na svoje vnútroštátne právne predpisy
o pracovnom čase. Vo vládnom nariadení[3], ktorým sa transponuje smernica, sa však ukladá prestávka pre
pracovníkov železníc pracujúcich samostatne nepretržite viac ako šesť
hodín, aj keď dĺžka tejto prestávky nie je špecifikovaná. Poľsko
nemá túto klauzulu vôbec. Spojené kráľovstvo má v prípade
medzinárodnej dopravy odlišné pravidlo pre prestávky: „najmenej 30 minút,
ak je pracovný čas jediného vodiča trakčnej jednotky 6
a viac hodín, v závislosti od meškania vlaku a požiadaviek
cestovného poriadku, ale v primeranom čase a trvaní, ktoré
umožnia ‚účinné zotavenie pracovníka‘, ako je uvedené
v nariadení 4. Ostatní vodiči trakčnej jednotky
(vnútroštátni vodiči trakčnej jednotky), ktorých pracovný čas je
dlhší ako 6 hodín, majú nárok na prestávku v trvaní 20 minút
alebo ekvivalentný náhradný odpočinok, alebo v prípade, ak to nie je
možné, inú formu ochrany zdravia a bezpečnosti.“ Spojené
kráľovstvo nemá pravidlo, ktoré by v prípade, ak je pracovný čas
dlhší než 8 hodín, ukladalo poskytnutie najmenej 45‑minútovej
prestávky. Dánsko zavádza túto požiadavku prostredníctvom
kolektívnych zmlúv. V ôsmich krajinách (Česká republika,
Dánsko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Holandsko, Grécko
a Portugalsko) sa v prípade meškania prestávky nemôžu prispôsobovať.
Lotyšsko pracuje s dvomi vodičmi trakčnej jednotky, takže toto
pravidlo sa neuplatňuje. Vo Francúzsku sa táto otázka rieši odlišne,
v závislosti od platného systému: v prípade etablovanej
spoločnosti sa prestávky v prípade meškania nemôžu meniť, kým
právne predpisy, ktoré sa uplatňujú na ostatné železničné podniky,
takéto prispôsobenie povoľujú. Šestnásť členských štátov prevzalo
doslovne ustanovenia týkajúce sa časového rozvrhu prestávok. Tri členské štáty (Česká republika,
Luxembursko a Spojené kráľovstvo) používajú odlišný text, ale
zavádzajú podobné pravidlo. Napríklad v Spojenom kráľovstve: „Medzi
treťou a šiestou hodinou pracovného času sa musí naplánovať
najmenej 15‑minútová prestávka.“ V Bulharsku, Poľsku
a Rakúsku sa toto pravidlo ani žiadne podobné pravidlo neuplatňuje.
Vo Francúzsku sa toto pravidlo uplatňuje len na podniky nákladnej
železničnej dopravy s výnimkou etablovanej spoločnosti. Lotyšsko
pracuje s dvomi vodičmi trakčnej jednotky, takže toto pravidlo
sa neuplatňuje. Pravidlo týkajúce sa ostatných členov
personálu vlaku je zavedené takmer vo všetkých členských štátoch. 3.4. Klauzula 6
– Týždenný odpočinok Mobilní pracovníci (t. j. vodiči
trakčnej jednotky a ostatní), ktorí pôsobia v cezhraničnej
doprave, majú v rámci sedemdňového obdobia nárok na nepretržitý
týždenný odpočinok v trvaní aspoň 24 hodín. Okrem týchto 52 dôb
odpočinku v trvaní 24 hodín musia mať nárok na ďalších
52 takýchto dôb odpočinku, čo je spolu 104 dôb
odpočinku v trvaní 24 hodín. Tieto doby sa musia usporiadať
tak, aby najmenej pri dvanástich príležitostiach boli dve takéto 24‑hodinové
doby spojené, aby táto zlúčená alebo dvojnásobná doba odpočinku
pripadla na víkend a aby pri ďalších dvanástich príležitostiach boli
tieto doby opäť spojené, aj keď tieto zlúčené alebo dvojnásobné
doby odpočinku nemusia pripadnúť na sobotu alebo nedeľu. Transpozícia požiadaviek týkajúcich sa
týždenného odpočinku Tieto pravidlá začlenili do svojich
vnútroštátnych právnych predpisov takmer všetky členské štáty.
V Poľsku majú mobilní pracovníci odpočinok v trvaní 35 hodín
(o hodinu kratší ako predpisuje smernica). Luxembursko má odlišné pravidlo
týkajúce sa týždenného odpočinku a rozlišuje medzi dlhými
a krátkymi vzdialenosťami. Krátke vzdialenosti sú vzdialenosti
kratšie ako 15 km (podľa klauzuly 1 nie je uplatňovanie
dohody/smernice v tomto prípade povinné). V prípade dlhých
vzdialenosti sú pravidlá v súlade so smernicou. 3.5. Klauzula
7 – Čas vedenia trakčnej jednotky Čas vedenia trakčnej jednotky, doba,
počas ktorej je vodič zodpovedný za trakčnú jednotku,
i keď nemusí nevyhnutne uvádzať do pohybu vlak, nesmie
trvať dlhšie ako 9 hodín počas dennej zmeny a 8 hodín
počas nočnej zmeny. Počas obdobia 2 týždňov nesmie
čas vedenia trakčnej jednotky trvať dlhšie ako 80 hodín. Transpozícia požiadaviek na čas
vedenia trakčnej jednotky Pracovný čas je dôležitým aspektom
pracovných podmienok, pretože jedným z hlavných rizík je únava.
V prípade cezhraničnej dopravy sa môže tento problém
vystupňovať, keď nie sú prítomní kolegovia z tej istej spoločnosti,
najmä na nákladných vlakoch, kde je len jeden vodič trakčnej jednotky
a žiadni iní členovia personálu vlaku. Chýbajúce priateľské
vzťahy a cudzojazyčné prostredie môžu viesť
k skutočnému alebo pociťovanému nedostatku podpory. Táto
špecifická situácia by si zasluhovala osobitné hodnotenie rizík
a usmernenie o osvedčených postupoch pre cezhraničnú
dopravu v rámci smernice 89/391/EHS[4] o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Spomedzi krajín, ktoré transponovali smernicu,
nepoužili znenie tejto klauzuly len dva členské štáty. Poľsko nemá
pravidlá o maximálnom dennom alebo týždennom čase vedenia
trakčnej jednotky, ale vo svojom zákonníku práce má pravidlo
o maximálnom týždennom pracovnom čase v trvaní 40 hodín.
Znamená to, že čas vedenia trakčnej jednotky zostane pod touto
hranicou. V Lotyšsku sa vodiči zapájajú do vnútroštátnej aj
medzinárodnej dopravy a nevykonávajú len cezhraničnú prácu.
Vodiči trakčných jednotiek preto nebudú viesť trakčné
jednotky v interoperabilnej doprave viac ako 80 hodín počas dvoch
týždňov. Sedem členských štátov (Estónsko,
Slovinsko, Rakúsko, Írsko, Dánsko, Grécko a Taliansko) prevzalo definíciu
nočného času zo smernice. Osemnásť členských štátov používa
odlišnú definíciu. Veľa krajín prijalo širšiu interpretáciu nočného
času, ktorá je v prospech zamestnancov. Slovensko, Rumunsko,
Maďarsko, Bulharsko, Lotyšsko a Španielsko definovali nočný
čas ako čas od 22.00 hod do 6.00 hod. Vo Švédsku a Nemecku
je tento čas od 23.00 hod. do 6.00 hod. a v Holandsku od 00.00
hod. do 7.00 hod. Vo Francúzsku existujú rozdiely medzi etablovanou
spoločnosťou (nočný čas od 23.00 hod do 6.00 hod.)
a ostatnými prevádzkovateľmi nákladnej železničnej dopravy
(nočný čas od 22.00 hod. do 5.00 hod.). Luxembursko používa
definíciu, ktorá je pre zamestnancov menej priaznivá: nočný čas (pre
vodičov trakčných jednotiek) je definovaný ako čas od 1.00 hod.
do 4.00 hod. Dvanásť členských štátov používa
vlastnú definíciu nočnej zmeny: Česká republika, Bulharsko,
Maďarsko, Lotyšsko, Poľsko, Slovensko, Nemecko, Luxembursko,
Holandsko, Spojené kráľovstvo vrátane Severného Írska, Francúzsko
a Španielsko. Nočná zmena na Slovensku je pracovná zmena, ktorej
prevažná časť spadá do času medzi 22. hodinou a 6. hodinou,
v Lotyšsku a Nemecku je nočnou zmenou zmena, ktorá
zahŕňa prinajmenšom dve hodiny nočného času (pozri vyššie),
a v Holandsku a Bulharsku aspoň tri hodiny nočného
času. Vo Francúzsku sa podľa zákona o prevádzkovateľoch
nákladnej železničnej dopravy „za nočnú prácu považuje každá práca
vykonávaná od 22.00 hod. do 5.00 hod.“ a to isté sa uplatňuje aj
v Maďarsku. Táto definícia je pre zamestnancov priaznivejšia.
V niektorých krajinách, ako napríklad v Spojenom kráľovstve, sa
nočná zmena výslovne nespomína. Definícia, ktorú používa Luxembursko, sa
zdá menej priaznivá pre zamestnancov: je to každá zmena, ktorá sa začína
v čase od 1.00 hod do 4.00 hod. (pre vodičov trakčných
jednotiek). Znamená to, že tradičné nočné zmeny od 23.00 hod. do 7.00
hod. nie sú definované ako nočné zmeny. Na druhej strane sú
zahrnuté skoré dopoludňajšie zmeny, ktoré sa začínajú pred 4.00 hod. 3.6. Klauzula
8 – Kontrola Je potrebné vytvoriť systém, ktorý
aspoň 1 rok uchováva záznamy pracovného času
a odpočinkov za každý deň. Transpozícia požiadaviek na kontrolu Zdá sa, že všetky členské štáty, ktoré
transponovali smernicu, zaviedli túto povinnosť uchovávania záznamov
(aspoň jeden rok) pracovného času a odpočinkov mobilných
pracovníkov za každý deň. Boli prijaté pripomienky upozorňujúce na
problémy s praktickým vykonávaním tejto povinnosti. Zdá sa, že orgány môžu
mať problémy s rýchlym prístupom k záznamom, ktoré sa uchovávajú
v iných krajinách, a so získaním úplného prehľadu v prípade,
keď vodiči trakčných jednotiek pracujú pre niekoľkých
prevádzkovateľov. Okrem Maďarska, Poľska
a Francúzska (v prípade etablovanej spoločnosti) väčšina
členských štátov stanovila sankcie. Francúzske právne predpisy týkajúce sa
ostatných (súkromných) spoločností v oblasti nákladnej
železničnej dopravy ukladajú sankcie. 4. Hodnotenie praktických
účinkov ustanovení smernice 4.1. Cesta
k jednotnému európskemu železničnému priestoru – dôležitosť
interoperabilnej cezhraničnej dopravy Komisia vo svoje bielej knihe s názvom
Plán jednotného európskeho dopravného priestoru – Vytvorenie
konkurencieschopného dopravného systému efektívne využívajúceho zdroje[5] stanovila
desať cieľov týkajúcich sa konkurencieschopného dopravného systému
efektívne využívajúceho zdroje. Jedným z týchto cieľov je, že 30 %
cestnej nákladnej dopravy nad 300 km by sa malo do roku 2030 previesť na
iné druhy dopravy, ako napríklad na železničnú či vodnú dopravu,
a do roku 2050 by to malo byť viac ako 50 %. Podľa bielej knihy sa však skutočný
vnútorný trh služieb železničnej dopravy, t. j. jednotný európsky železničný
priestor nedosiahol. Cieľom ďalšieho desaťročia je
vytvoriť skutočný jednotný európsky dopravný priestor odstránením
všetkých prekážok zostávajúcich medzi druhmi dopravy a vnútroštátnymi
systémami, zjednodušením integračného procesu a podporou vzniku
nadnárodných a multimodálnych prevádzkovateľov. Na tento účel sa
uvažuje o štvrtom železničnom balíku. Železničné systémy sú také
odlišné, že okrem rozdielnych požiadaviek na pracovné podmienky má významný
vplyv na rozvoj interoperabilnej cezhraničnej dopravy existencia prekážok
pre tieto služby. Železničný podnik, ktorý chce prevádzkovať dopravnú
službu, ktorá prechádza cez jednu alebo viaceré hranice, sa stretáva
s celým radom technických, právnych a administratívnych prekážok. Nákladná železničná doprava v EÚ
bola od začiatku roku 2007 úplne liberalizovaná v prípade vnútroštátnych
aj medzinárodných služieb. Znamená to, že každá licencovaná železničná
spoločnosť EÚ s potrebnou bezpečnostnou certifikáciou môže
požiadať o kapacitu a poskytovať vnútroštátnu
a medzinárodnú nákladnú železničnú dopravu v celej EÚ.
V roku 2010 to bolo doplnené schválením nariadenia (EÚ) č. 913/2010
o európskej železničnej sieti pre konkurencieschopnú nákladnú
dopravu. Toto nariadenie ustanovuje pravidlá zriaďovania
a organizácie medzinárodných železničných koridorov nákladnej dopravy
a stanovuje počiatočný zoznam diaľkových železničných
koridorov nákladnej dopravy. Trh medzinárodnej osobnej železničnej dopravy
v EÚ bol liberalizovaný od 1. januára 2010. Trh čisto
vnútroštátnej osobnej železničnej dopravy zatiaľ nebol otvorený pre
cezhraničnú hospodársku súťaž. Nákladná doprava sa musí deliť
o transeurópsku dopravnú sieť (TEN‑T) s vysokorýchlostnou
osobnou dopravou, ako aj s konvenčnými osobnými vlakmi. Zavádzanie
európskeho systému riadenia železničnej dopravy (ERTMS) uľahčuje
integráciu dopravy, ktorá je veľmi rozdielna z hľadiska
cestovných rýchlostí, cestovných vzdialeností a časových požiadaviek. Na to, aby železničný podnik mohol
vstúpiť na medzinárodný trh a jeho lokomotíva alebo
rušňovodiči mohli skutočne prechádzať cez hranice, je
z právneho hľadiska potrebné: schválenie
železničných koľajových vozidiel, najmä lokomotív, ktoré sa vykonáva
na úrovni členského štátu; (samostatné)
osvedčenia o bezpečnosti pre každý členský štát, ktorého sa
doprava týka a preukazy
rušňovodičov pre vodičov trakčných jednotiek. Od 27. októbra 2011 musia mať
rušňovodiči medzinárodný preukaz rušňovodiča
a osvedčenie (smernica 2007/59/ES). Okrem toho, aby
podnik mohol zabezpečovať cezhraničnú dopravu, musí splniť
ešte množstvo technických podmienok týkajúcich sa prevádzky medzinárodnej
dopravy v oblasti osobnej aj nákladnej dopravy (rozchod koľají,
elektrifikácia, signalizačné a bezpečnostné systémy).
Z celkového počtu 37 hraničných prechodov medzi
členskými štátmi sa železničné trate stretajú na spoločných
hraniciach 35 párov krajín. V roku 2011, po zohľadnení všetkých
technických otázok, však prechádzali osobné vlaky cez spoločné hranice 19 párov
krajín a nákladné vlaky cez spoločné hranice 17 párov krajín.
Týmito technickými otázkami sa zaoberajú právne predpisy EÚ založené na
smerniciach o interoperabilite a bezpečnosti. Výmena vodičov trakčných jednotiek
trvá len niekoľko minút, ale výmena lokomotívy vlaku trvá dlhšie. Pred zavedením
dopravy s cezhraničnými vodičmi trakčných jednotiek
železničné podniky (najmä súkromné) obvykle vykonávajú analýzu nákladov
a výnosov. Pri analýze nákladov a výnosov sa zohľadní objem
a frekvencia vlakov prechádzajúcich cez hranice a dĺžka trás,
náklady a dostupnosť interoperabilných lokomotív (jedným
z faktorov môžu byť aj výhody vyplývajúce z používania starej
lokomotívy namiesto novej) a náklady na pracovnú silu (dodatočné
školenia na získanie licencií, mzdy a náklady na nocľah
v zahraničí). Rozhodnutie sa však nezakladá vždy na analýze nákladov
a výnosov. Medzi tradičnejšími etablovanými spoločnosťami
v osobnej doprave ešte stále môžu platiť dohody
o železničnej doprave medzi dvomi krajinami, pri ktorej je potrebná
výmena lokomotívy a rušňovodiča na hraniciach. 4.2. Dôsledky
interoperabilnej cezhraničnej železničnej dopravy na mobilitu
pracovníkov Pre fungovanie interoperabilnej
cezhraničnej dopravy v železničnom sektore má rozhodujúci význam
systém organizácie práce. Pri niektorých systémoch organizácie práce personál
neprechádza s vlakom cez hranice. V skutočnosti existuje
päť možností: Spoločnosť zamestnáva pracovníkov
v rôznych krajinách: keď má
prevádzkovateľ personál na obidvoch stranách hranice, personál sa na
hraniciach vymení a cez hranice prejde len vlak. Spoločnosť najíma personál
z iných spoločností alebo z agentúry dočasného
zamestnávania. Aj v tomto prípade neprechádza cez hranice posádka, ale len
vlak. Partnerstvo s inou
spoločnosťou – personál neprechádza cez hranice: táto tretia možnosť zahŕňa partnerstvo s inou
spoločnosťou. Cieľom tohto partnerstva je spoločný podiel
na určitej medzinárodnej trase, pričom každá spoločnosť je
zodpovedná za zamestnávanie personálu vo svojej krajine, aj keď fungujú
s interoperabilnými lokomotívami. Partnerstvo s inou
spoločnosťou – personál prechádza cez hranice: iný model zahŕňa partnerstvo prevádzkovateľov susedných
členských štátov, pričom obidvaja prevádzkovatelia využívajú celú
trasu bez výmeny personálu na hraniciach. Vlastný personál prechádza cez hranice: v prípade poslednej možnosti má prevádzkovateľ svoj vlastný
personál, ktorý v rámci interoperabilnej dopravy do vzdialenosti viac ako 15
kilometrov od hraníc prechádza cez hranice. Existujú dve možnosti: personál
prechádza cez hranice len pokiaľ je možný návrat domov v ten istý
deň alebo personál pokračuje cez hranice ďalej
a odpočíva mimo domova. V prípade prvých troch možností vlastný
personál spoločnosti neprechádza cez hranice a smernica sa
neuplatňuje. Spoločnosť je preto viazaná len vnútroštátnymi
pravidlami. Preto sa obmedzenia smernice týkajúce sa počtu odpočinkov
mimo domova neuplatňujú, i keď vzdialenosti a cesty
v rámci niektorých členských štátoch môžu byť dlhé. To, či
sú obmedzenia menšie ako podľa smernice, závisí potom od vnútroštátnych
pravidiel a kolektívnych zmlúv. Ďalšia otázka, ktorá vzniká
v prípade personálu, ktorý pracuje medzinárodne, je príplatok k mzde
alebo náhrada mzdy, ktoré sa v mnohých členských štátoch
v prípade medzinárodnej práce bežne poskytujú. Spoločnosti okrem toho
nemusia mať pre svojich vodičov trakčných jednotiek dve
osvedčenia o bezpečnosti a vodiči nemusia hovoriť
ďalšími jazykmi. Je vhodné poukázať na rozdiely medzi
cezhraničnou dopravou a kabotážnou dopravou. Na účely tohto
dokumentu sa cezhraničná doprava vzťahuje na vlakovú dopravu, ktorá
sa začína v jednej krajine a končí sa v inej krajine,
alebo v rámci tejto jednej dopravy zabezpečuje pred návratom domov
dopravu do staníc v inej krajine. V prípade kabotážnej dopravy
zahraničný prevádzkovateľ prevádzkuje dopravu, ktorá sa začína
a končí v tej istej krajine. V tomto prípade sa smernica
neuplatňuje. Hoci tu existuje aj cezhraničný prvok, t. j.
skutočnosť, že prevádzkovateľ riadiaci dopravu má sídlo v inej
krajine, než je krajina, v ktorej sa doprava uskutočňuje, nie je
to cezhraničná doprava na účely tejto smernice, pretože vlak samotný
neprechádza cez hranice. Členovia personálu prechádzajú cez
hranice len v prípade posledných dvoch možnosti a len vtedy sa
uplatňujú pravidlá smernice. Prevádzkovatelia majú teda veľa možností
prevádzkovať cezhraničnú dopravu bez toho, aby personál prechádzal
spolu s vlakom cez hranice, a teda veľa prípadov, keď sa
smernica na cezhraničnú dopravu neuplatňuje. Okrem toho, aby sa smernica mohla na dopravu
uplatňovať, musí existovať personál spôsobilý obsluhovať
takúto dopravu, ktorý môže skutočne vykonávať cezhraničnú prácu.
Celkový počet rušňovodičov v EÚ oprávnených pôsobiť
aspoň v dvoch krajinách sa odhaduje[6] na 5 000 až 7 000, čo predstavuje menej ako 10 %
z celkového počtu rušňovodičov v Európskej únii, ktorý
je približne 93 000. Ťažšie je odhadnúť počet ostatných
cezhraničných pracovníkov. Na základe predpokladu, že na každého
vodiča trakčnej jednotky v osobnej doprave existujú
v priemere dvaja aktívni sprievodcovia, sa počet sprievodcov[7] odhaduje na 6 000.
Väčšina týchto sprievodcov však bude vykonávať cezhraničnú prácu
len počas časti pracovnej zmeny. Niektoré osobné vlaky majú okrem
sprievodcov ďalších členov personálu vlaku, ktorí obsluhujú
cestujúcich. Ide o personál baru, obsluhujúci personál reštauračného
vozňa alebo personál nočného vlaku, ktorý ustiela postele
a podáva raňajky. Odhady týkajúce sa počtu tohto personálu nie
sú k dispozícii. Prognózy predpokladajú stabilný nárast
cezhraničnej dopravy, ktorý je výsledkom znižovania technických prekážok
a zvyšovania počtu interoperabilných železničných
koľajových vozidiel. Tento vývoj nesúvisí len s cezhraničnou
dopravou, ale aj s normálnym procesom obnovy a náhrady starého vybavenia.
Pre úroveň cezhraničnej železničnej dopravy v budúcnosti
však bude rozhodujúcim faktorom, aký veľký podiel na trhu bude tento druh
dopravy schopný získať od ostatných druhov dopravy, napríklad leteckej
a cestnej dopravy. Navyše jedným z účinkov
železničnej politiky EÚ môže byť to, že železničný trh EÚ sa
prostredníctvom fúzií a akvizícií čoraz viac integruje. Výsledkom by
bol väčší počet prevádzkovateľov pôsobiacich v európskom
meradle, ktorí by medzi sebou súťažili na európskej úrovni. 4.3. Sociálny
vplyv smernice Celkove sa počas transpozície smernice
zvýšila úroveň ochrany zamestnancov v 14 členských
štátoch (Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko, Rakúsko, Belgicko. Nemecko, Írsko,
Holandsko, Spojené kráľovstvo vrátane Severného Írska, Švédsko, Grécko,
Taliansko, Portugalsko a Španielsko). Sociálny vplyv bol väčší
v prípadoch, keď vnútroštátne právne predpisy pre cezhraničnú
dopravu, ktoré existovali pred zavedením smernice, poskytovali menšiu ochranu
zamestnancov. Napríklad niektoré spoločnosti museli skrátiť čas
vedenia trakčnej jednotky z 10 alebo 11 hodín na 9 hodín
počas dňa a na 8 hodín počas noci, čo by malo
znížiť zdravotné a bezpečnostné riziká. Skutočnosť, že
smernica obmedzuje čas vedenia trakčnej jednotky, by mohla v
budúcnosti zabrániť tlaku zamestnávateľov, ktorí presadzujú dlhší
pracovný čas, a tým chrániť zamestnávateľov
(a spoločnosti) pred rizikami spojenými s dlhým pracovným
časom a únavou. Zdá sa, že nedošlo k žiadnemu prípadu zníženia
ochrany. Väčšina členských štátov má rovnaké
právne predpisy pre vnútroštátny a medzinárodný železničný personál.
Niektoré členské štáty majú odlišné právne predpisy pre vnútroštátny
železničný personál. Existujú napríklad rozdiely, ktoré sa týkajú denného
odpočinku doma (Holandsko a Spojené kráľovstvo v prípade vnútroštátnej
dopravy odpočinok nestanovujú); času vedenia trakčnej jednotky;
prestávok (Spojené kráľovstvo ukladá kratší čas pre vnútroštátnu
dopravu) a odpočinku mimo domova (Česká republika, Litva,
Holandsko a Spojené kráľovstvo prestávky v prípade vnútroštátnej
dopravy nepožadujú). Najkritickejšou otázkou pri vykonávaní
smernice je počet denných odpočinkov mimo domova. Dohoda
v klauzule 4 stanovuje, že po dennom odpočinku mimo domova musí
nasledovať denný odpočinok doma (pozri bod 3.2). Sociálni partneri na
vnútroštátnej alebo podnikovej úrovni sa však môžu dohodnúť na druhom
odpočinku mimo domova. O tomto druhom odpočinku mimo domova sa
rokovalo len v ôsmich členských štátoch: v Nemecku,
Maďarsku, Rumunsku, Slovinsku, Holandsku, Francúzsku, Taliansku
a Portugalsku. Ako však bolo uvedené v bode 3.2, často sa to
vzťahuje len na niektorých prevádzkovateľov v týchto krajinách.
Táto otázka vyvolala spory medzi sociálnymi partermi v sektore železníc
a na úrovni EÚ nebola možná žiadna dohoda. Obmedzenie počtu denných odpočinkov
mimo domova pociťujú najmä menší prevádzkovatelia, ktorí chcú
využívať dlhé trasy. Zdá sa, že väčší prevádzkovatelia majú viac
personálnych zdrojov. Väčší prevádzkovatelia majú často personál na
obidvoch stranách hraníc alebo tradičné dohody o spolupráci
s inými prevádzkovateľmi v iných krajinách. Tieto alternatívy
znižujú vplyv tohto obmedzenia. Väčšine zamestnávateľov by
akékoľvek zvýšenie počtu po sebe nasledujúcich odpočinkov mimo
domova zvýšilo manažérsku voľnosť a flexibilitu. Ďalším
zamestnávateľom, ktorí pôsobia v krajinách s nižšími mzdami, by
tiež uľahčilo rozšírenie ich geografického dosahu a súťaž
vo viacerých regiónoch. Väčšina zástupcov zamestnancov si myslí,
že čas strávený mimo domova má veľmi negatívny vplyv na rovnováhu
medzi pracovným a rodinným životom. Ale v tých krajinách, kde sú
vnútroštátne trasy dlhé a kde je bežné, že zamestnanci vo vnútroštátnej
železničnej doprave strávia mimo domova niekoľko dní, by bol vplyv
akejkoľvek zmeny v súvislosti s touto otázkou relatívne menší.
Okrem toho podľa niektorých zástupcov odborových organizácií možnosť
zarobiť vyššiu mzdu počas obsluhovania dopravy v zahraničí
by mohla zvýšiť atraktívnosť práce v zahraničí počas
dlhších neprerušovaných časových období. Dôležitosť tejto otázky sa môže
zvýšiť v prípade koridorov nákladnej železničnej dopravy (pozri
nariadenie (EÚ) č. 913/2010 o európskej železničnej sieti
pre konkurencieschopnú nákladnú dopravu), kde sa predpokladajú dlhé
cezhraničné trasy. 4.4. Hospodársky
vplyv smernice Ako bolo uvedené v bode 4.2, posielanie
personálu cez hranice je len jedným zo spôsobov, ako pôsobiť na
medzinárodnej úrovni. Smernica sa preto neuplatňuje na všetky
spoločnosti medzinárodnej železničnej dopravy ani trasy. Okrem toho
je počet zúčastnených pracovníkov nízky v porovnaní
s celkovým počtom zamestnancov železničného sektora. Navyše
akýkoľvek hospodársky vplyv týchto pravidiel je obmedzený, pretože
ľudské zdroje predstavujú v priemere 8,5 % z celkových
prevádzkových nákladov v medzinárodnej nákladnej železničnej doprave.
Akékoľvek zvýšenie mzdových nákladov vyplývajúce z dohody by preto
v porovnaní s ostatnými prevádzkovými nákladmi, ako sú napríklad
náklady na energiu a infraštruktúru, malo zanedbateľný vplyv. Výsledný hospodársky vplyv sa v spojení
s predtým existujúcou úrovňou ochrany javí ako obmedzený. Relatívne
povedané vplyv smernice na náklady bol o niečo väčší
v prípadoch, keď predtým existujúce vnútroštátne predpisy pre
cezhraničnú dopravu chránili zamestnancov menej a po nadobudnutí
účinnosti smernice bolo potrebné prispôsobenie. Pokiaľ ide o vplyv na ďalší
hospodársky rozvoj železničnej dopravy, regulačné zmeny vyplývajúce
zo smernice zohrávajú omnoho menšiu úlohu ako faktory, medzi ktorými sú
napríklad technický rozvoj v železničnom sektore, proces
liberalizácie železničného trhu alebo voľný pohyb pracovníkov
v rámci EÚ. V súvislosti s organizáciou železničného
sektora a prideľovaním pracovníkov na cezhraničnú dopravu
existujú omnoho dôležitejšie faktory než smernica. V prípadoch, keď
sa odstránia technické prekážky a liberalizujú trhy, však môžu
prevádzkovatelia, najmä menší prevádzkovatelia nákladnej železničnej
dopravy, vnímať obmedzenia stanovené v klauzule 4
v súvislosti s odpočinkom mimo domova ako reštriktívne. Mohlo by
to svedčiť o tom, že vplyv smernice sa prejaví v plnom rozsahu
až po ďalšom zredukovaní technických prekážok a keď sa
medzinárodná doprava skutočne viac rozvinie. Hospodársky vplyv sa preto síce môže
považovať za obmedzený, ale smernica vytvorila minimálnu normu, ustanovenú
dohodou sociálnych partnerov. Smernica zabezpečuje rovnaké podmienky,
a to je cieľ dôležitý sám osebe. A napokon smernica
prostredníctvom podpory kvality práce mobilných pracovníkov pomáha zlepšiť
aj kvalitu dopravy. 4.5. Závery
o vplyve smernice Sociálny a hospodársky vplyv sa vo
všeobecnosti javí ako obmedzený. Najdôležitejšou klauzulou v tejto
súvislosti je klauzula 4 o odpočinku mimo domova. Aj
v tomto prípade je však vplyv na zamestnávateľov zmiernený
dostupnosťou alternatívnych spôsobov organizácie medzinárodnej
železničnej dopravy, ktoré si nevyžadujú, aby obslužný personál vlaku
prechádzal cez hranice. Väčšina zástupcov zamestnancov nie je za zvýšenie
počtu odpočinkov mimo domova, pretože si myslí, že to bude mať
negatívny vplyv na rovnováhu medzi pracovným a rodinným životom.
V niekoľkých prípadoch (Maďarsko, Rumunsko, Slovinsko,
Holandsko, Francúzsko, Taliansko a Portugalsko) však existuje kolektívna
zmluva o druhom po sebe nasledujúcom odpočinku mimo domova. 5. Hodnotenie
potenciálnej administratívnej záťaže Vzhľadom na
charakter predpisov, ktoré sa uplatňovali už v čase prijatia
smernice, smernica fakticky nezvýšila existujúce úrovne administratívnej
záťaže. Väčšina ustanovení obmedzuje
disponibilnosť personálu, a preto obmedzuje manažérsku
voľnosť a flexibilitu. Nejde tu o administratívnu
záťaž, pretože si to nevyžaduje administratívne formality. Za ustanovenia
prinášajúce so sebou administratívnu záťaž možno považovať len tie,
ktoré sa týkajú záznamov, a to len do takej miery, v akej sú
zamestnávatelia povinní prijať dodatočné opatrenia
zahŕňajúce formality, ktoré by neboli potrebné, ak by tieto
požiadavky neexistovali. S ohľadom na katastrofálne dôsledky,
ktoré by mohli mať železničné nehody spôsobené únavou, prínosy pre
spoločnosť ako celok vyplývajúce z týchto povinností prevažujú
nad nevýhodami. 6. Otázky vznesené
členskými štátmi a sociálnymi partnermi počas konzultácií
o tejto správe Členské štáty nehlásili problémy,
nevzniesli otázky, ani nepredložili osobitné požiadavky. So sociálnymi partnermi sa uskutočnili
formálne konzultácie o návrhu správy. Dvaja sociálni partneri poskytli
spätnú väzbu v júli 2012. Jedinou spornou otázkou, ku ktorej vzniesli
pripomienky, je klauzula 4 o dennom odpočinku mimo domova. Európske spoločenstvo železníc
a spoločností pre infraštruktúru (CER) poukazuje
na právnu istotu, ktorú smernica priniesla. Upozorňuje na to, že
väčšina zamestnávateľov chce zvýšiť počet odpočinkov
mimo domova a poukazuje na zrejmé obmedzenia, ktoré táto klauzula ukladá
z hľadiska flexibility prevádzkovateľov, najmä tých menších.
Spoločenstvo CER sa snaží znovu otvoriť rokovania
o klauzule 4, aj keď uznáva, že oficiálne stanovisko sociálnych
partnerov na európskej úrovni na strane zamestnancov je oponovať tejto
zmene, aj keď sa zdá, že niektorí vnútroštátni zástupcovia zamestnancov
majú menej problémov so zvýšením počtu po sebe nasledujúcich denných
odpočinkov mimo domova. Spoločenstvo CER poukazuje aj na potrebu
rovnakých podmienok pre konkurenčné druhy dopravy a na to, že žiadny
iný druh dopravy nemá takéto záväzné sociálne nariadenie. Európska federácia pracovníkov
v doprave (ETF) víta skutočnosť, že
uplatňovanie dohody zvýšilo úroveň ochrany zamestnancov vo
veľkom počte členských štátov. Upozorňuje na to, že
v súčasnosti by mohol byť potrebný nepretržitý pobyt
v zahraničí dlhší ako 48 hodín len v prípade kabotážnej
dopravy (s trojuholníkovými alebo polygonálnymi trasami). Federácia ETF
nepovažuje klauzulu 4 za prekážku pre cezhraničnú dopravu,
a preto nevidí dôvod zmeniť ju. Federácia ETF je znepokojená, že 5 členských
štátov zaviedlo pravidlá len pre vodičov trakčných jednotiek
a pre ostatných členov personálu vlaku ich nezaviedlo. Domnieva sa
tiež, že je potrebné opatrenie týkajúce sa otázky kontrol, aby sa objasnili
úlohy a zodpovednosti orgánov a zlepšila sa cezhraničná administratívna
spolupráca. Navrhuje sa používanie tachografov. 7. Záver Hlavný vplyv smernice 2005/47/ES spočíva
v jej úlohe ako záchrannej siete. Zabraňuje zhoršovaniu pracovných
podmienok, najmä pokiaľ ide pracovný čas, zavedením harmonizovaného
prahu, pod ktorý nemôže ísť žiadny prevádzkovateľ. Zabezpečuje
vytvorenie rovnakých podmienok a zabraňuje nespravodlivej
hospodárskej súťaži. Neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by ukazoval, že
interoperabilná cezhraničná doprava v železničnom sektore je
významne obmedzovaná pravidlami ustanovenými touto smernicou.
Čiastočne sa to dá vysvetliť obmedzeným počtom situácií,
v ktorých sa teraz tieto pravidlá skutočne uplatňujú (personál
prechádzajúci vlakom cez hranice). Dôležitosť týchto pravidiel sa môže
v budúcnosti zvýšiť v dôsledku očakávaného nárastu tejto
dopravy, poskytovanej najmä zo strany menších prevádzkovateľov. Komisia má v úmysle prijať primerané
opatrenia týkajúce sa otázok a problémov zistených v súvislosti
s vykonávaním smernice a na základe predložených návrhov na zlepšenie
uplatňovania smernice v praxi. Komisia v špecifickej otázke
klauzuly 4 o dennom odpočinku mimo domova zastáva názor, že
sociálni partneri nevyužili v plnej miere existujúci rozsah flexibility,
pretože uzatvorili menej kolektívnych zmlúv, než sa očakávalo. Smernica
umožňuje, aby sa v týchto dohodách špecifikovali flexibilnejšie
podmienky vzhľadom na počet odpočinkov mimo domova, čo by
mohlo prispieť k zvýšeniu interoperability cezhraničnej dopravy
v železničnom sektore a vytvoriť trhové príležitosti, najmä
pre malé a stredné podniky (MSP). Komisia preto nalieha na sociálnych
partnerov na vnútroštátnej úrovni a na úrovni EÚ, aby v prípade
potreby plne využívali túto možnosť a pokračovali
v rokovaniach na úrovni EÚ, ako sa uvádza v klauzule 4 dohody
v poznámke pod čiarou. Komisia v tejto súvislosti vyzýva
sociálnych partnerov, aby pri rokovaniach zohľadnili odlišné podmienky,
v ktorých sa osobná a nákladná železničná doprava prevádzkuje,
najmä z hľadiska cestovných rýchlosti, cestovných vzdialeností
a časových požiadaviek. Komisia bude starostlivo sledovať vývoj
týchto rokovaní a po dvoch rokoch situáciu znovu vyhodnotí. [1] Ú. v. EÚ
L 195, 27.7.2005, s. 15. [2] KOM(2008) 855
v konečnom znení, 15.12.2008. [3] Č. 589/2006
Zb. [4] Smernica
Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na
podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci
(Ú. v. ES L 183, 29.6.1989, s. 1). [5] KOM(2011) 144 v konečnom znení. [6] Pozri
uvedenú štúdiu zadanú na vypracovanie s cieľom podporiť túto
správu. [7] Posádka
vlaku, ktorá kontroluje (a v niektorých prípadoch predáva) lístky
priamo v osobnom vlaku.