I.

Úvod

1.

Otázky vo veci výkladu smernice 2011/83 ( 2 ), ktoré predložil vnútroštátny súd, sa týkajú najmä vymedzenia pojmu „zmluva uzavretá na diaľku“ a spôsobu, akým dosiahnuť správnu rovnováhu medzi rôznymi cieľmi, ktoré sleduje normotvorca Únie v prípade odstúpenia od zmluvy spotrebiteľom. Hlavný účel smernice je zjavný: ochrana spotrebiteľa. Je však potrebné, aby sa tento účel prispôsobil nutnosti zachovať právnu istotu a dobrú vieru medzi zmluvnými stranami. Prípad v prejednávanej veci preto poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť významné aspekty uplatňovania smernice.

2.

Vnútroštátny súd svojimi prejudiciálnymi otázkami v podstate žiada o rozhodnutie, či pojem „zmluva uzavretá na diaľku“ uvedený v článku 2 smernice 2011/83 môže zahŕňať aj prípad, keď spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy využil podporu od tretej osoby, ktorá je obchodníkom, a či následnú dohodu o doplnkových službách možno kvalifikovať ako zmluvu uzavretú na diaľku. Napokon otázka, ktorá sa mi zdá najdôležitejšia, sa týka situácie, keď spotrebiteľ odstúpi od zmluvy po jej vykonaní, hoci sa mu neposkytli informácie o odstúpení od zmluvy, ktoré stanovuje zákon; kladie sa otázka, či môže byť povinný uhradiť obchodníkovi primeranú sumu, keďže v opačnom prípade by mohlo dôjsť k zneužitiu práva.

II.

Právny rámec

A.

Právo Únie

3.

V článku 2 smernice 2011/83 sa stanovuje:

4.

V článku 6 uvedenej smernice, nazvanom „Požiadavky na informácie v prípade zmlúv uzavretých na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov“, sa stanovuje:

5.

Článok 9 ods. 1 s názvom „Právo na odstúpenie od zmluvy“ znie:

6.

V článku 10, nazvanom „Neposkytnutie informácie o práve na odstúpenie od zmluvy“, sa stanovuje:

7.

V článku 12 s názvom „Účinky odstúpenia od zmluvy“ sa stanovuje:

8.

V článku 13 s názvom „Záväzky obchodníka v prípade odstúpenia od zmluvy“ sa v ods. 1 stanovuje:

9.

V článku 14 s názvom „Záväzky spotrebiteľa v prípade odstúpenia od zmluvy“ sa v ods. 4 písm. a) stanovuje:

B.

Nemecké právo

10.

V § 242 Bürgerliches Gesetzbuch ( 3 ) (Občiansky zákonník; ďalej len „BGB“) sa stanovuje:

11.

V § 312c BGB s názvom „Zmluvy uzavreté na diaľku“ sa stanovuje:

12.

V § 357 BGB s názvom „Právne dôsledky odstúpenia od zmlúv uzavretých mimo prevádzkových priestorov a na diaľku, s výnimkou zmlúv o finančných službách“ sa stanovuje:

III.

Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

13.

V roku 2020 sa JK, žalovaná, vlastníčka viacpodlažnej nehnuteľnosti v Berlíne, rozhodla pristaviť k tejto nehnuteľnosti dve nové podlažia. Na tento účel poverila architekta projektovaním a vedením prác, ako aj asistenciou pri uzatváraní príslušných zmlúv.

14.

Architekt po výbere spoločnosti Eisenberger Gerüstbau GmbH (ďalej len „Eisenberger“) ako podniku špecializovaného na montáž lešení zaslal e‑mailom spoločnosti Eisenberger aj pani JK návrh ním vypracovanej zmluvy. Tento návrh však neobsahoval nijaké ustanovenie o práve JK na odstúpenie od zmluvy, pričom v decembri 2020 ho obe strany bez akýchkoľvek zmien podpísali.

15.

Po montáži lešení v januári 2021 Eisenberger prostredníctvom e‑mailu predložila JK doplňujúcu ponuku na montáž ďalších dvoch lešení. JK podpísala túto ponuku prostredníctvom osobitnej zmluvy, aj v tomto prípade e‑mailom.

16.

Následne Eisenberger povolila JK používanie lešení na vykonanie stavebných prác plánovaných na budove.

17.

V decembri 2021, napriek tomu, že stavebné práce, pre ktoré boli lešenia potrebné, sa už skončili, JK oznámila odstúpenie od zmluvy o dodávke lešenia vrátane doplňujúcej dohody z roku 2021, pričom odmietla uhradiť ďalšie platby a požiadala o vrátenie sumy zaplatenej na základe faktúr vystavených do mája 2021.

18.

Po demontáži lešenia na žiadosť JK podala Eisenberger na JK žalobu o zaplatenie ešte nevyplatenej odmeny na Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko). V rámci toho istého konania podala JK vzájomný návrh s cieľom dosiahnuť vrátenie doteraz zaplatených súm.

19.

Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) vyhovel vzájomnému návrhu a zamietol žalobu rozsudkom z 19. mája 2023, proti ktorému podala Eisenberger odvolanie.

20.

Kammergericht (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru štyri prejudiciálne otázky:

IV.

Analýza

21.

Prvé tri prejudiciálne otázky majú definičný charakter, pretože sa nimi od Súdneho dvor požaduje, aby jasnejšie vymedzil pojmy „spotrebiteľ“ a „zmluva uzavretá na diaľku“: užitočnú odpoveď možno podľa môjho názoru poskytnúť bez väčších ťažkostí na základe existujúcej judikatúry. Štvrtá otázka predstavuje, ako sa už uviedlo, ústredný bod prejednávanej veci, keďže od Súdneho dvora sa požaduje odpoveď týkajúca sa podľa môjho názoru citlivej témy: ako zosúladiť právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy, ktoré sa v prípade nedostatočných informácií zo strany obchodníka predlžuje až na jeden rok od uzavretia zmluvy, s ochranou legitímnej dôvery obchodníka a zásadou dobrej viery v zmluvných vzťahoch. Náležité dodržiavanie práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany totiž nemôže byť absolútne v prípadoch, keď dochádza k „zneužitiu práva“, t. j. k situácii, ktorej právo Únie nemôže za žiadnych okolností poskytovať ochranu. Uvedené platí tým skôr, ak obchodník v podstate v plnom rozsahu splnil prijatý záväzok.

A.

O prvej a druhej prejudiciálnej otázke

22.

Na účely zodpovedania prvej a druhej prejudiciálnej otázky položenej vnútroštátnym súdom je potrebné preskúmať, či zmluvu uzavretú prostredníctvom e‑mailu medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorému pred uzavretím zmluvy poskytol podporu tretí subjekt – obchodník, možno podľa smernice 2011/83 kvalifikovať ako zmluvu uzavretú na diaľku na účely prípadného uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy v súlade s článkom 9 ods. 1 smernice 2011/83. ( 4 )

23.

Aby bolo možné konkrétnu zmluvu označiť za „zmluvu uzavretú na diaľku“, je potrebné kumulatívne splniť štyri podmienky: (i) zmluva musí byť uzavretá medzi obchodníkom a spotrebiteľom; (ii) zmluvu je potrebné uzavrieť v rámci systému predaja alebo poskytovania služieb organizovaného na diaľku; (iii) k uzavretiu zmluvy musí dôjsť bez súčasnej fyzickej prítomnosti obchodníka a spotrebiteľa, a (iv) zmluvný vzťah sa musí stanoviť výhradne s využitím jedného alebo viacerých prostriedkov komunikácie na diaľku, a to až do uzavretia zmluvy vrátane tohto okamihu. ( 5 )

24.

Pokiaľ ide o prvú podmienku uvedenú v bode (i) ( 6 ), najprv je potrebné analyzovať otázku, či JK možno definovať ako spotrebiteľa napriek tomu, že pred uzavretím zmluvy jej poskytol podporu architekt.

25.

Podľa smernice 2011/83 je spotrebiteľom akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré sa netýkajú jej obchodnej ani podnikateľskej činnosti, remesla ani povolania. ( 7 ) Obchodníkom je akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v súvislosti so zmluvami, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré sa týkajú jej príslušnej činnosti, a to aj prostredníctvom inej osoby konajúcej v jej mene alebo z jej poverenia. ( 8 )

26.

Pojem „spotrebiteľ“ je v osobitnej súvislosti so zmluvnou ochranou autonómnym pojmom práva Únie, ktorý treba vykladať jednotne. ( 9 ) V tomto ohľade je zvlášť významné vymedzenie daného pojmu uvedené v smernici o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( 10 ), tak, ako ho vykladá Súdny dvor: postavenie „spotrebiteľa“ sa teda musí posudzovať z hľadiska funkčného kritéria spočívajúceho v posúdení, či predmetný zmluvný vzťah súvisí s činnosťami, ktoré nie sú obchodom, podnikaním alebo povolaním. ( 11 ) Súdny dvor tiež uviedol, že pojem spotrebiteľ má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať, alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii. ( 12 )

27.

Zo spisu však nie je zrejmé, či sa predmetná služba požadovala na osobné alebo obchodné účely (napríklad na účely prenájmu alebo predaja), alebo na oba uvedené účely. Ako sa v tejto súvislosti uvádza v odôvodnení 17 uvedenej smernice, v prípade dvojúčelovej zmluvy, t. j. ak sa zmluva uzatvorí na účely čiastočne v rámci a čiastočne mimo obchodnej činnosti príslušnej osoby, je potrebné preskúmať, či obchodný účel prevažuje alebo neprevažuje v celkovom kontexte zmluvy. Ak je obchodný účel obmedzený tak, aby neprevažoval, danú osobu možno považovať za spotrebiteľa. ( 13 )

28.

V prejednávanej veci sa domnievam, že posúdenie, či ide o spotrebiteľa, prislúcha vnútroštátnemu súdu, ktorý musí celkovo vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti. Treba najmä zohľadniť podmienky zmluvy – s osobitným zreteľom na povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom zmluvy – ktorými možno preukázať účel nadobudnutia tovaru alebo služby. ( 14 )

29.

Pokiaľ ide o konkrétnu podporu, ktorú poskytol spotrebiteľovi architekt, táto skutočnosť podľa môjho názoru automaticky nevedie k tomu, že by bol spotrebiteľ slabší alebo skúsenejší, a preto nemá priamy vplyv na postavenie „spotrebiteľa“. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že spotrebiteľ sa voči obchodníkovi nachádza v znevýhodnenom postavení, keďže ho treba považovať za „hospodársky slabšieho a právne menej skúseného, ako je jeho zmluvný partner“ ( 15 ), a to bez ohľadu na jeho prípadné odborné znalosti. ( 16 )

30.

Na základe predchádzajúcich úvah sa domnievam, že skutočnosť, že pred uzavretím zmluvy poskytol spotrebiteľovi podporu tretí obchodník, sama osebe nebráni jeho onačeniu za „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2011/83.

31.

Pokiaľ ide o ostatné podmienky ( 17 ) uvedené v článku 2 bode 7, ktoré je vhodné podrobiť spoločnej analýze, cieľom ustanovení smernice o zmluvách na diaľku je vyhnúť sa tomu, aby použitie prostriedkov komunikácie na diaľku viedlo k zníženiu množstva informácií poskytovaných spotrebiteľovi, a to najmä so zreteľom na informácie podľa článku 6 tejto smernice, ktoré majú pre spotrebiteľa zásadný význam. ( 18 )

32.

Ako sa uvádza v odôvodnení 20 smernice 2011/83, pojem „zmluva uzavretá na diaľku“ by sa nemal vzťahovať na prípady, v ktorých sa zmluva prerokuje v prevádzkových priestoroch obchodníka, a nakoniec sa uzavrie prostredníctvom prostriedkov komunikácie na diaľku, ani na prípady zmluvy, o ktorej sa začne rokovať prostredníctvom komunikácie na diaľku, no nakoniec sa uzavrie v prevádzkových priestoroch obchodníka. V rovnakom odôvodnení sa ďalej vysvetľuje, že pojem systém predaja alebo poskytovania služieb organizovaný na diaľku by mal zahŕňať systémy, ktoré ponúka iná, tretia strana než obchodník, ale obchodník ich využíva, ako napríklad platforma online. Vylúčené sú však prípady, keď internetová stránka iba poskytuje informácie o obchodníkovi, jeho tovare a/alebo službách a o jeho kontaktných údajoch. ( 19 )

33.

V prejednávanej veci je zrejmé, s výhradou preskúmania vnútroštátnym súdom, že architekt, ktorého spotrebiteľ poveril asistenciou pri uzatváraní zmluvy prostredníctvom prípravy návrhov, kontaktoval Eisenberger s požiadavkou na zaslanie ponuky. Zo spisu ďalej vyplýva, že architekt zaslal obom stranám e‑mailom návrh zmluvy, ktorý neobsahoval žiadne informácie o práve spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy. ( 20 ) Eisenberger následne zmluvu bez zmien podpísal a zaslal ju spotrebiteľovi, ktorý ju po podpísaní odoslal späť bežnou poštou. Tieto skutočnosti naznačujú, že k uzavretiu zmluvy došlo výhradne s využitím prostriedkov komunikácie na diaľku, bez súčasnej fyzickej prítomnosti obchodníka a spotrebiteľa. Zo spisu však nevyplývajú informácie o systéme predaja alebo poskytovania služieb organizovaného na diaľku obchodníkom, napríklad o tom, či iniciátorom uzavretia zmluvy s využitím prostriedku komunikácie na diaľku bol obchodník.

34.

Možno preto usúdiť, že architekt len umožnil spotrebiteľovi zhromaždiť informácie o predmete zmluvy, nerokoval však s nijakou so zmluvných strán a spotrebiteľovi neposkytol informácie uvedené v článku 6 smernice 2011/83. V podobnom prípade Súdny dvor rozhodol, že ak sú splnené uvedené podmienky, predmetnú zmluvu možno považovať za „zmluvu uzavretú na diaľku“ ( 21 ).

35.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že, s výhradou preskúmania vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o splnenie štyroch podmienok ( 22 ) týkajúcich sa vymedzenia pojmu „zmluva uzavretá na diaľku“, možno takú zmluvu, akú uzavreli Eisenberger a žalovaná, považovať za „zmluvu uzavretú na diaľku“ v zmysle článku 2 bodu 7 smernice 2011/83, s následnou možnosťou odstúpiť od zmluvy v súlade s článkom 9 ods. 1 tej istej smernice.

B.

O tretej prejudiciálnej otázke

36.

Treťou otázkou žiada vnútroštátny súd v podstate o rozhodnutie, či v prípade, že zmluvné strany uzavrú výhradne s využitím prostriedkov komunikácie na diaľku dohodu o doplnkových službách vo vzťahu k službám stanoveným v zmluve, ktorá nie je zmluvou uzavretou na diaľku, takáto dohoda predstavuje zmluvu uzavretú na diaľku podľa článku 2 bodu 7 smernice 2011/83.

37.

Na úvod je potrebné poznamenať, že táto otázka má význam len vtedy, ak sa na prvé dve otázky odpovie v tom zmysle, že pôvodnú zmluvu nemožno kvalifikovať ako „zmluvu uzavretú na diaľku“. Napriek tomu sa obmedzím na niekoľko nasledujúcich poznámok.

38.

S výhradou preskúmania vnútroštátnym súdom sa domnievam, že podmienky na účely kvalifikácie zmluvy na diaľku sa môžu vzťahovať aj na nasledujúcu dodatočnú zmluvu. ( 23 ) Po uzavretí zmluvy a montáži lešení totiž Eisenberger zaslala JK e‑mailom dodatočnú ponuku na dve ďalšie lešenia. Spotrebiteľ túto ponuku prijal a odoslal ju e‑mailom späť.

39.

Rovnako je pravda, ako sa uvádza v odôvodnení 14 ( 24 ) smernice a tiež v článku 3 ods. 5 ( 25 ) smernice 2011/83, že, pokiaľ ide o aspekty zmluvného práva, ktoré sa v tejto smernici neupravujú, vnútroštátne právne predpisy zostávajú nedotknuté.

40.

Z uvedeného vyplýva, že aspekty zmluvného práva, ako je charakter doplnkovej zmluvy, ktorý sa v smernici 2011/83 neupravuje, by sa mali riadiť vnútroštátnymi právnymi predpismi.

41.

Na základe vyššie uvedených úvah a za predpokladu, že hlavnú zmluvu možno kvalifikovať ako zmluvu uzavretú na diaľku, je úlohou vnútroštátneho súdu, aby preskúmal charakter dodatočnej zmluvy.

C.

O štvrtej prejudiciálnej otázke

42.

Štvrtá otázka poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť bližšie vysvetliť ustanovenia smernice 2011/83, ktoré sa týkajú predmetu konania vo veci samej, t. j. práva na odstúpenie od zmluvy.

43.

Na úvod treba uviesť, že v súvislosti so zmluvami uzatvorenými mimo prevádzkových priestorov, ktoré sa riadia smernicou 2011/83, Súdny dvor dospel k záveru, že článok 14 ods. 4 písm. a) bod i) a ods. 5 smernice 2011/83 sa má vykladať v tom zmysle, že zbavuje spotrebiteľa akejkoľvek povinnosti zaplatiť za poskytnuté služby, pokiaľ mu dotknutý obchodník neposkytol informácie uvedené v predmetnom článku 14 ods. 4 písm. a) bode i), a tento spotrebiteľ uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy po splnení danej zmluvy. Uvedené je v súlade so „zásadným významom, ktorý smernica 2011/83 priznáva poskytnutiu informácie v čase pred uzavretím zmluvy, pokiaľ ide o právo na odstúpenie od zmlúv uzatvorených mimo prevádzkových priestorov“ ( 26 ).

44.

V súvislosti s ustanoveniami smernice 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere ( 27 ) však Súdny dvor vysvetlil, že „úplné splnenie zmluvy o úvere má za následok zánik práva na odstúpenie od zmluvy“ ( 28 ). Konkrétne Súdny dvor uviedol, že „keďže plnenie zmluvy predstavuje prirodzený mechanizmus zániku zmluvných záväzkov… spotrebiteľ [sa] už nemôže dovolávať práva na odstúpenie od zmluvy… pokiaľ zmluvné strany v celom rozsahu splnili zmluvu o úvere a vzájomné záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy z tohto dôvodu zanikli“ ( 29 ).

45.

Prejednávaná vec ponúka zaujímavú perspektívu uplatňovania ustanovení smernice, ktorá uvádza do súladu rôzne, proti sebe stojace požiadavky na ochranu. Na jednej strane ide o nevyhnutnú a riadnu ochranu spotrebiteľa v citlivom okamihu pred uzavretím zmluvy, čiže o náležité využitie ustanovení, ktoré mu priznávajú dodatočné práva v prípade, že obchodník mu neposkytne relevantné informácie: predmetom prípadu, ktorého sa týka prejednávaná vec, je predĺženie lehoty na odstúpenie od zmluvy na jeden rok. ( 30 ) Na druhej strane ide o potrebu, aby sa právo Únie nezneužívalo v dôsledku všetkých okolností danej veci, ktoré vedú k neprimeranej ochrane spotrebiteľských práv a k neoprávnenej ujme na strane obchodníka.

46.

Vnútroštátny súd si totiž kladie otázku, či skutočnosť, že spotrebiteľ sa dovoláva vylúčenia vrátenia súm, môže byť v rozpore s dobrými mravmi v prípade kumulatívneho splnenia štyroch podmienok: (i) nie je možné preukázať, že obchodník úmyselne neposkytol spotrebiteľovi informácie v zmysle článku 14 ods. 4 písm. a) smernice 2011/83; (ii) obchodník poskytol spotrebiteľovi službu, ktorú z faktických alebo hospodárskych dôvodov nie je možné vrátiť; (iii) spotrebiteľ už túto službu trvalo využíva, alebo si osvojil hodnotu, ktorá z tejto služby vyplýva, a (iv) výška náhrady nie je neprimerane vysoká.

47.

Vnútroštátny súd sa zamýšľa nad tým, či pri posudzovaní všetkých okolností konkrétneho prípadu, čiže miery zavinenia za neposkytnutie informácií obchodníkom a povahy vykonaného diela, spolu s výškou požadovaných súm, existuje priestor na posúdenie správania zmluvných strán podľa kritérií dobrej viery v zmluvných vzťahoch, ktoré by mohlo viesť k inému riešeniu, ako navrhuje spotrebiteľ, ktorý je oslobodený od akýchkoľvek nákladov, hoci v plnom rozsahu využil službu, ktorá je predmetom zmluvy.

48.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že smernica 2011/83 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa otázky zneužitia práv, ktoré táto smernica spotrebiteľovi priznáva. Z tohto dôvodu sa domnievam, že článok 14 ods. 4 písm. a) a ods. 5 smernice 2011/83 treba vykladať s ohľadom na kontext a ciele tejto smernice, ako aj všeobecné zásady zneužitia práva a dobrej viery, a to s osobitným zreteľom na skutkové okolnosti prejednávanej veci.

49.

Právo Únie uznáva všeobecnú právnu zásadu, na základe ktorej subjekty tohto právneho poriadku nemôžu využívať pravidlá Únie na účely podvodu alebo zneužitia práva. ( 31 ) Zneužitie práva treba ako všeobecnú zásadu európskeho zmluvného práva vykladať s ohľadom na zásadu dobrej viery, ktorej funkcia spočíva, ako je známe, v obmedzení výkonu práv: oprávnený je preto výkon tých práv, ktoré sú v súlade so zmyslom a účelom samotných práv a ktoré nespôsobujú neprimeranú ujmu protistrane. Z uvedeného vyplýva, že výkon práva nemôže byť nikdy neobmedzený, pretože má takzvanú funkčnú hranicu: rešpektovanie účelu, na ktorý sa dané právo zaviedlo do príslušného právneho poriadku.

50.

Okrem toho je potrebné opäť pripomenúť, že predmetná smernica nemá vplyv „na vnútroštátne právo v oblasti zmluvného práva, pokiaľ ide o aspekty zmluvného práva, ktoré nie sú upravené touto smernicou“ a že „táto smernica by… nemala mať vplyv na vnútroštátne právo, pokiaľ ide o všeobecné zmluvné prostriedky nápravy“ ( 32 ).

51.

Dôkaz o zneužití práva vyžaduje podľa ustálenej judikatúry existenciu dvoch prvkov, objektívneho a subjektívneho. ( 33 ) Pokiaľ ide o objektívny prvok, je potrebné preukázať, že cieľ predmetnej právnej úpravy sa napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnymi predpismi Únie nepodarilo dosiahnuť. Na druhej strane, pokiaľ ide o subjektívny prvok, jeho existenciu možno konštatovať, ak sa preukáže vôľa získať výhodu vyplývajúcu z predpisov práva Únie prostredníctvom umelého vytvorenia podmienok potrebných na jej získanie.

52.

V rámci mojej analýzy sa zameriam najmä na objektívny prvok, pretože, pokiaľ ide o subjektívny prvok, len vnútroštátny súd môže na základe vnútroštátnych predpisov o dôkaznom bremene a na základe všetkých dôkazov, ktoré má k dispozícii, preskúmať, či cieľom transakcie bolo dosiahnuť neoprávnenú výhodu z uplatnenia práva Únie. ( 34 )

53.

Pokiaľ ide o objektívny prvok na preukázanie, že došlo k zneužitiu práva, cieľom smernice 2011/83 je priznať širokú ochranu spotrebiteľom tým, že sa im priznajú určité práva najmä v oblasti zmlúv uzavretých na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov, medzi ktoré patrí právo na odstúpenie od zmluvy. ( 35 )

54.

Smernica totiž stanovuje rad povinností pre obchodníka, najmä v súvislosti s informáciami, ktoré má poskytnúť spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy. Skutočným cieľom normotvorcu Únie je vyhnúť sa tomu, aby použitie prostriedkov komunikácie na diaľku viedlo k zníženiu množstva informácií poskytovaných spotrebiteľovi. ( 36 )

55.

Vzhľadom na zásadný význam informácií poskytovaných spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy na diaľku má odstúpenie od zmluvy – upravené v článku 14, pokiaľ ide o záväzky spotrebiteľa – za cieľ umožniť spotrebiteľovi, aby odvolal svoje rozhodnutie v prípade, ak po uzavretí zmluvy usúdi, že táto zmluva už nezodpovedá jeho potrebám, a z tohto dôvodu sa zriecť účinkov danej zmluvy. ( 37 )

56.

Ak však obchodník neposkytne informácie o práve na odstúpenie od zmluvy v súlade s článkom 14 ods. 4 písm. a) bodom i) smernice 2011/83, spotrebiteľ nemusí znášať nijaké náklady. Navyše, podľa článku 14 ods. 5 „spotrebiteľovi nevzniká z uplatňovania práva na odstúpenie od zmluvy žiadny záväzok“. Zámerom normotvorcu Únie prostredníctvom článku 14 ods. 4 a 5 bolo v tejto súvislosti penalizovať obchodníka, ktorý si neplní svoje informačné povinnosti a zároveň zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. ( 38 )

57.

V súvislosti s cieľmi smernice je však potrebná ďalšia úvaha.

58.

Ako sa uvádza v odôvodnení 4 smernice 2011/83, táto smernica sa zameriava na vytvorenie správnej rovnováhy medzi vysokou úrovňou ochrany spotrebiteľa a konkurencieschopnosťou podnikov. V tomto ohľade obsah odôvodnenia 4 smernice 2011/83 podľa môjho názoru súvisí s odôvodnením 50 tejto smernice, podľa ktorého spotrebiteľ by síce na jednej strane mal mať možnosť využiť právo na odstúpenie od zmluvy aj v prípade, ak požiadal o poskytnutie služieb pred skončením lehoty na odstúpenie, obchodník by však na druhej strane mal mať istotu, že mu bude za poskytnutú službu zaplatená primeraná suma. ( 39 )

59.

Na základe tejto úvahy by bolo v rozpore s uvedeným cieľom predpokladať, že spotrebiteľ môže odstúpiť od zmluvy po jej úplnom splnení a byť oslobodený od akejkoľvek povinnosti zaplatiť. Vzhľadom na hospodárske nároky spoločnosti by išlo o neprimerané riešenie, v dôsledku čoho by spoločnosť mohla znášať neúmerné výdavky.

60.

Uvedený záver sa (ďalej) potvrdzuje, ak sa zohľadnia niektoré skutočnosti, ktorými sa vyznačuje prípad v prejednávanej veci: zmluva neobsahovala nijaké informácie týkajúce sa práva na odstúpenie od zmluvy; k odstúpeniu od zmluvy došlo po vykonaní práce; zmluvu vypracoval obchodník (architekt), ktorý podľa informácií v spise poskytoval spotrebiteľovi podporu počas celej fázy vyjednávania.

61.

V tejto súvislosti totiž nemožno opomenúť podporu poskytnutú architektom, ktorá síce nemá vplyv na postavenie spotrebiteľa, podľa môjho názoru však môže zohrávať úlohu pri celkovom hodnotení. V skutočnosti je málo pravdepodobné predpokladať, že architekt nepoznal povinnosti a práva spotrebiteľa v súvislosti so zmluvou, ktorú sám pripravil, a že o nich nemohol informovať samotného spotrebiteľa. ( 40 ) V každom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil vplyv architekta v rámci analýzy týkajúcej sa uplatnenia zneužitia práva.

62.

Na základe týchto úvah nesúhlasím s pripomienkami Komisie, podľa ktorej predmetná praktika nespĺňa s prihliadnutím na samotnú skutočnosť, že k odstúpeniu od zmluvy došlo v rámci dvanásťmesačnej lehoty, predpoklady na zneužitie práva. Podľa môjho názoru by bolo zjednodušujúce vychádzať pri jednoduchom konštatovaní, že nejde o zneužitie práva, len z dodržania lehôt na odstúpenie od zmluvy.

63.

Ako sa uviedlo vyššie, predpokladať, že spotrebiteľ môže odstúpiť od zmluvy podľa smernice 2011/83 bez akýchkoľvek nákladov, by podľa môjho názoru znamenalo vykladať cieľ ochrany spotrebiteľa nad rámec tohto cieľa. Pri výklade ustanovení práva Únie je však potrebné zohľadniť dôsledky, ktoré môžu vyplynúť z výkonu práva na odstúpenie od zmluvy.

64.

V tejto súvislosti a s ohľadom na správnu rovnováhu medzi ochranou spotrebiteľov a konkurencieschopnosťou podnikov, ktorú smernica sleduje, som naklonený názoru, že výkon práva na odstúpenie od zmluvy sa má obmedziť s cieľom umožniť aj ochranu prednostných práv obchodníka. V opačnom prípade by výkon predmetného práva bez náhrady pre obchodníka odporoval nielen cieľu práva na odstúpenie od zmluvy, ale aj cieľu smernice 2011/83, ako vyplýva z odôvodnenia 4. ( 41 )

65.

Konkrétne je potrebné nájsť bod rovnováhy medzi prísnym uplatňovaním ustanovení na ochranu spotrebiteľa, čiže ochranou jeho práva odstúpiť od zmluvy z dôvodu nedostatočných informácií v citlivej fáze pred uzavretím zmluvy, a právom obchodníka na odmenu za vykonanú prácu, keďže plnenie pre spotrebiteľa poskytol v plnom rozsahu. Tento bod rovnováhy by po preskúmaní vnútroštátnym súdom mohol spočívať v priznaní primeranej náhrady. ( 42 )

66.

Je však úlohou vnútroštátneho súdu, aby vykonal príslušné preskúmanie, najmä aby: posúdil, či zmluva bola alebo nebola splnená v plnom rozsahu, hodnotu vykonanej práce a poskytnutých služieb, vplyv, ktorý mal architekt ako obchodník poskytujúci podporu na vôľu spotrebiteľa vyjednávať, existenciu zneužitia práva obchodníkom v zmysle vyššie vymedzených podmienok a, v prípade, že samotný súd dospeje k záveru, že došlo k zneužitiu práva, primeranú výšku odmeny, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť obchodníkovi za úplné dodanie práce a služby.

V.

Návrh

67.

S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Kammergericht (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko), takto: