–

španielska vláda, v zastúpení: V. Ester Casas, splnomocnená zástupkyňa,

–

belgická vláda, v zastúpení: C. Pochet a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne,

–

nemecká vláda, v zastúpení: K. Stranz a T. Henze, splnomocnení zástupcovia,

–

estónska vláda, v zastúpení: K. KraaviKäerdi, splnomocnená zástupkyňa,

–

rakúska vláda, v zastúpení: G. Eberhard, splnomocnený zástupca,

–

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Brandon a C. Crane, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Lask, barrister,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a I. Martínez del Peral, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 27 ods. 2 druhého pododseku smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi E a Subdelegación del Gobierno en Álava (zastúpenie vlády v Álave, Španielsko) týkajúceho sa rozhodnutia zastúpenia vlády v Álave, ktorým bolo nariadené vyhostenie E z územia Španielskeho kráľovstva so zákazom opätovného vstupu počas desiatich rokov z dôvodov verejnej bezpečnosti.

Právny rámec

Právo Únie

3

Článok 27 ods. 1 a 2 smernice 2004/38 stanovuje:

4

Článok 28 ods. 3 uvedenej smernice znie takto:

5

Článok 33 tej istej smernice stanovuje:

Španielske právo

6

Článok 10 real decreto 240/2007, sobre entrada, libre circulación y residencia en España de ciudadanos de los Estados miembros de la Unión europea y de otros Estados parte en el Acuerdo sobre el Espacio Económico Europeo (kráľovský dekrét č. 240/2007 o vstupe, voľnom pohybe a pobyte občanov členských štátov Európskej únie a iných štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore, v Španielsku) zo 16. februára 2007 (BOE č. 51 z 28. februára 2007, s. 8558, ďalej len „kráľovský dekrét č. 240/2007“) vo svojom odseku 1 stanovuje:

7

Článok 15 kráľovského dekrétu č. 240/2007 stanovuje:

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

8

E je taliansky štátny príslušník. Dňa 14. apríla 2003 bol zaregistrovaný ako občan Únie, ktorý sa zdržiava v Španielsku.

9

Dňa 13. novembra 2013 zastúpenie vlády v Álave prijalo na základe článku 15 ods. 1 písm. c) kráľovského dekrétu č. 240/2007 rozhodnutie, ktorým sa z dôvodov verejnej bezpečnosti nariaďuje vyhostenie E z územia Španielskeho kráľovstva (ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) so zákazom opätovného vstupu počas desiatich rokov z dôvodu, že E bol odsúdený troma právoplatnými rozsudkami na trest odňatia slobody v dĺžke dvanásť rokov za opakované trestné činy sexuálneho zneužívania maloletých, ktorý si odpykáva v ústave na výkon trestu odňatia slobody.

10

E podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Juzgado de lo ContenciosoAdministrativo n° 3 de VitoriaGasteiz (Správny súd na provinčnej úrovni č. 3, VitoriaGasteiz, Španielsko). Dňa 12. septembra 2014 tento súd uvedenú žalobu zamietol s odôvodnením, že rozhodnutie o vyhostení bolo riadne odôvodnené, najmä s ohľadom na psychologický posudok vypracovaný ústavom na výkon trestu odňatia slobody, ako aj rodinnú a ekonomickú situáciu dotknutej osoby v hostiteľskom členskom štáte.

11

E podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Predovšetkým uviedol, že už šesť rokov je umiestnený v ústave na výkon trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za trestné činy sexuálneho zneužívania maloletých. Podľa neho tieto okolnosti neumožňujú domnievať sa, že v čase prijatia rozhodnutia o vyhostení predstavoval skutočnú a existujúcu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti.

12

Vnútroštátny súd sa domnieva, že správanie E je dostatočne vážne na to, aby bolo kvalifikované ako „hrozba pre verejnú bezpečnosť“. Má však pochybnosti o tom, či E predstavuje skutočnú a existujúcu hrozbu, keďže je umiestnený v ústave na výkon trestu odňatia slobody a zostáva mu odpykať ešte dlhú dobu trestu.

13

Vnútroštátny súd sa taktiež pýta na súlad rozhodnutia o vyhostení s článkom 27 ods. 1 a 2 smernice 2004/38.

14

Za týchto podmienok Tribunal Superior de Justicia del País Vasco (Vyšší súd Baskicka, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

O prejudiciálnej otázke

15

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 27 ods. 2 druhý pododsek smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že okolnosť, že osoba je v čase prijatia rozhodnutia o vyhostení umiestnená v ústave na výkon trestu odňatia slobody bez perspektívy prepustenia na slobodu v blízkej budúcnosti, vylučuje, že jej správanie prípadne predstavuje hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti hostiteľského členského štátu, ktorá je skutočná a existujúca.

16

Na úvod je potrebné pripomenúť, že právo občanov Únie a ich rodinných príslušníkov na pobyt v Únii nie je nepodmienečné, ale môže podliehať obmedzeniam a podmienkam stanoveným v Zmluve, ako aj v predpisoch, ktoré boli prijaté na jej vykonanie (pozri najmä rozsudky z 10. júla 2008, Jipa, C33/07, EU:C:2008:396, bod 21, a z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C165/14, EU:C:2016:675, bod 55).

17

V tejto súvislosti obmedzenia práva na pobyt vyplývajú najmä z článku 27 ods. 1 smernice 2004/38, ktorý umožňuje členským štátom obmedziť právo občanov Únie alebo ich rodinných príslušníkov na pobyt bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť najmä z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti (pozri rozsudky z 10. júla 2008, Jipa, C33/07, EU:C:2008:396, bod 22, a z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C165/14, EU:C:2016:675, bod 57).

18

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že výhrada verejného poriadku predstavuje výnimku z práva občanov Únie alebo ich rodinných príslušníkov na pobyt, ktorú treba vykladať reštriktívne a ktorej rozsah členské štáty nemôžu určovať jednostranne (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. decembra 1974, van Duyn, 41/74, EU:C:1974:133, bod 18; z 27. októbra 1977, Bouchereau, 30/77, EU:C:1977:172, bod 33; z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri, C482/01 a C493/01, EU:C:2004:262, bod 65, ako aj z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C165/14, EU:C:2016:675, bod 58).

19

Ako vyplýva z článku 27 ods. 2 prvého pododseku smernice 2004/38, pokiaľ majú byť opatrenia obmedzujúce právo občana Únie alebo jeho rodinného príslušníka na pobyt, konkrétne opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku, odôvodnené, musia byť v súlade so zásadou proporcionality a vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca (rozsudok z 13. septembra 2016, Rendón Marín, C165/14, EU:C:2016:675, bod 59).

20

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v súlade s článkom 83 ods. 1 ZFEÚ sexuálne zneužívanie detí patrí do oblastí obzvlášť závažnej trestnej činnosti s cezhraničným rozmerom, v ktorých sa predpokladá zásah normotvorcu Únie. Preto členské štáty môžu trestné činy, aké sú uvedené v článku 83 ods. 1 druhom pododseku ZFEÚ, považovať za mimoriadne závažný zásah do základného záujmu spoločnosti, ktorého riziko opakovania priamo ohrozuje pokoj a fyzickú bezpečnosť obyvateľstva, a teda môže patriť pod pojem „dôležité dôvody verejnej bezpečnosti“ umožňujúci odôvodniť rozhodnutie o vyhostení na základe článku 28 ods. 3 smernice 2004/38, pod podmienkou, že spôsob, akým boli také trestné činy spáchané, má obzvlášť závažnú povahu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu na základe individuálneho posúdenia prípadu, o ktorom rozhoduje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. mája 2012, I, C348/09, EU:C:2012:300, bod 33).

21

Prípadné konštatovanie vnútroštátneho súdu na základe hodnôt, ktoré sú vlastné právnemu poriadku jeho členského štátu, že také trestné činy, aké spáchal E, predstavujú takú hrozbu, však nemusí nevyhnutne viesť k vyhosteniu dotknutej osoby (pozri analogicky rozsudok z 22. mája 2012, I, C348/09, EU:C:2012:300, bod 29).

22

Zo znenia článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 totiž vyplýva, že opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca.

23

Okrem toho článok 27 ods. 2 druhý pododsek tejto smernice podmieňuje akékoľvek rozhodnutie o vyhostení tým, že takéto správanie predstavuje skutočnú a existujúcu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti alebo hostiteľského členského štátu, čo v prípade dotknutého jednotlivca vo všeobecnosti predpokladá existenciu sklonu pokračovať v tomto správaní aj v budúcnosti (rozsudok z 22. mája 2012, I, C348/09, EU:C:2012:300, bod 30).

24

Okolnosť, že dotknutá osoba je v čase prijatia rozhodnutia o vyhostení umiestnená v ústave na výkon trestu odňatia slobody bez perspektívy prepustenia na slobodu v nasledujúcich niekoľkých rokoch, nemožno považovať za okolnosť, ktorá sa vzťahuje na osobné správanie dotknutej osoby.

25

Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že článok 33 ods. 1 smernice 2004/38 stanovuje možnosť, aby hostiteľský členský štát prijal, najmä pri dodržaní požiadaviek vyplývajúcich z článku 27 tejto smernice, rozhodnutie o vyhostení ako právny dôsledok trestu odňatia slobody. Normotvorca Únie teda výslovne upravil možnosť členských štátov prijať rozhodnutie o vyhostení voči osobe odsúdenej na trest odňatia slobody, ak sa preukáže, že jej správanie predstavuje skutočnú a existujúcu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti tohto členského štátu.

26

Taktiež je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor už rozhodoval o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu smernice 2004/38, ktoré boli položené vo veciach týkajúcich sa osoby odsúdenej na trest odňatia slobody a vyžadujúcich si preskúmanie podmienok, za akých bolo možné správanie takej osoby považovať za také správanie, ktoré odôvodňuje prijatie rozhodnutia o jej vyhostení (pozri rozsudky z 23. novembra 2010, Tsakouridis, C145/09, EU:C:2010:708, ako aj z 22. mája 2012, I, C348/09, EU:C:2012:300).

27

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je potrebné na otázku odpovedať tak, že článok 27 ods. 2 druhý pododsek smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že okolnosť, že osoba je v čase prijatia rozhodnutia o vyhostení umiestnená v ústave na výkon trestu odňatia slobody bez perspektívy prepustenia na slobodu v blízkej budúcnosti, nevylučuje, že jej správanie prípadne predstavuje hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti hostiteľského členského štátu, ktorá je skutočná a existujúca.

O trovách

28

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.