Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 1. októbra 2020(*)

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azylová politika – Smernica 2001/55/ES – Minimálne štandardy na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a opatrenia na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov – Článok 17 ods. 2 – Smernica 2013/32/EÚ – Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Poskytnutie medzinárodnej ochrany osobe, ktorej bola udelená dočasná ochrana podľa smernice 2001/55 – Článok 31 – Vnútroštátna administratívna prax spočívajúca v pozastavení plynutia lehoty stanovenej na prijatie rozhodnutia o žiadosti o medzinárodnú ochranu počas trvania dočasnej ochrany “

Vo veci C‑249/25 [Jilin](i),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Raad van State (Conseil d’État, Holandsko) z 2. apríla 2025 a doručený Súdnemu dvoru 2. apríla 2025, ktorý súvisí s konaním:

Minister van Asiel en Migratie

proti

UB,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu‑Matei, S. Rodin (spravodajca), N. Piçarra a N. Fenger,

generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– UB, v zastúpení: F. Zeven, advocaat,

– holandská vláda, v zastúpení: M. H. S. Gijzen a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

– belgická vláda, v zastúpení: L. Jans a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,

– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a D. Lutostańska, splnomocnení zástupcovia,

– Európska komisia, v zastúpení: F. Blanc, M. Debieuvre a L. Haasbeek, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní zo 16. apríla 2026,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 17 ods. 2 smernice Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov (Ú. v. ES L 212, 2001, s. 12; Mim. vyd. 19/004, s. 162), ako aj článku 31 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).

2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Minister van Asiel en Migratie (minister pre azyl a migráciu, Holandsko) (ďalej len „minister“) a UB vo veci možnosti ministra pozastaviť posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú podal UB, pokiaľ posledný uvedený požíva dočasnú ochranu podľa smernice 2001/55.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2001/55

3 Odôvodnenie 18 smernice 2001/55 stanovuje:

„Je potrebné stanoviť pravidlá, ktoré budú upravovať prístup k azylovému konaniu v súvislosti s dočasnou ochranou vysídlencov v prípade ich hromadného prílevu, v súlade s medzinárodnými záväzkami členských štátov a so zmluvou.“

4 Článok 1 tejto smernice stanovuje:

„Cieľom tejto smernice je stanoviť minimálne štandardy pre poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, a podporovať rovnováhu úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní a znášaní dôsledkov prijatia takýchto osôb.“

5 Článok 2 písm. a), c) a d) uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

a) ‚dočasná ochrana‘ je postup výnimočného charakteru na to, aby v prípade hromadného prílevu alebo bezprostredne hroziaceho hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, bola takýmto osobám poskytnutá okamžitá a dočasná ochrana, najmä ak existuje riziko, že azylový systém nebude schopný zvládnuť takýto prílev bez nepriaznivých účinkov na jeho efektívne fungovanie, v záujme osôb, ktorých sa to týka a ostatných osôb, ktoré žiadajú o ochranu;

…

c) ‚vysídlené osoby‘ sú štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré museli opustiť svoju krajinu alebo región, alebo boli evakuované…, a nemôžu sa vrátiť do bezpečných a stabilných podmienok kvôli situácii pretrvávajúcej v tejto krajine, ktoré môžu spadať do rámca pôsobnosti článku 1A <Dohovoru o právnom postavení utečencov podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 189, č. 2545, [1954], s. 150), ktorý nadobudol účinnosť 22. apríla 1954 a bol doplnený protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, uzavretým v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol účinnosť 4. októbra 1967 (ďalej len ‚Ženevský dohovor‘)>, alebo iných medzinárodných alebo vnútroštátnych právnych nástrojov poskytujúcich medzinárodnú ochranu, a to najmä:

i) osoby, ktoré ušli z oblastí ozbrojeného konfliktu alebo endemického násilia;

ii) osoby vo vážnom ohrození systematického alebo všeobecného porušovania ich ľudských práv, alebo ktoré sa stali obeťami takéhoto porušovania;

d) ‚hromadný prílev‘ je príchod veľkého počtu vysídlených osôb do [Európskeho s]poločenstva, ktoré pochádzajú z určitej krajiny alebo zemepisnej oblasti, bez ohľadu na to, či prídu do spoločenstva spontánne alebo im bola poskytnutá pomoc, napríklad prostredníctvom programu evakuácie.“

6 Podľa článku 3 ods. 1 tej istej smernice:

„Dočasná ochrana neprejudikuje priznanie právneho postavenia utečenca podľa Ženevského dohovoru.“

7 Článok 17 smernice 2001/55 stanovuje:

„1. Osoba požívajúca dočasnú ochranu musí mať kedykoľvek možnosť podať žiadosť o azyl.

2. Preskúmanie každej žiadosti o azyl, ktorá nebola vybavená období [vybavená pred skončením obdobia – neoficiálny preklad] trvania dočasnej ochrany, sa vykoná po skončení tejto doby.“

8 Článok 19 tejto smernice stanovuje:

„1. Členský štát môže stanoviť, že kým sa žiadosti posudzujú, nie je možné požívať dočasnú ochranu a mať súčasne postavenie žiadateľa o azyl.

2. Keď sa po preskúmaní žiadosti o azyl neudelí postavenie utečenca alebo iný možný uplatniteľný druh ochrany osobe, ktorá má nárok alebo požíva dočasnú ochranu, členské štáty zabezpečia, aby táto osoba mala alebo naďalej požívala dočasnú ochranu po zvyšok obdobia ochrany bez toho, aby bol dotknutý článok 28.“

Smernica 2011/95/EÚ

9 Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9) s názvom „účel“ uvádza:

„Účelom tejto smernice je stanoviť normy pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva byť pod medzinárodnou ochranou, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah poskytovanej ochrany.“

10 Článok 2 písm. h) a i) tejto smernice spresňuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

h) ‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ znamená požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu, a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne;

i) ‚žiadateľ‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá podala žiadosť o medzinárodnú ochranu, vo veci ktorej zatiaľ nebolo prijaté konečné rozhodnutie.“

Smernica 2013/32

11 Článok 1 smernice 2013/32, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je stanoviť spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95].“

12 Článok 2 smernice 2013/32, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, v písmene b) stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

b) ‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ alebo ‚žiadosť‘ znamená žiadosť o ochranu od členského štátu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti, o ktorých je možné predpokladať, že žiadajú o priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou, a ktorí výslovne nežiadajú o iný druh ochrany mimo rozsahu pôsobnosti smernice [2011/95], o ktorú je možné požiadať samostatne.“

13 Článok 3 smernice 2013/32, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu podané na území členských štátov vrátane hraníc, teritoriálnych vôd a tranzitných priestorov, a na odňatie medzinárodnej ochrany.“

14 Článok 31 tejto smernice, nazvaný „Konanie o posúdení žiadosti“, v odsekoch 3 až 5 stanovuje:

„3. Členské štáty zabezpečia, aby sa konanie o posúdení žiadosti skončilo do šiestich mesiacov od podania žiadosti.

Ak sa o žiadosti rozhoduje v rámci konania stanoveného v nariadení [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) č. 604/2013 [z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31)], šesťmesačná lehota začína plynúť od okamihu, keď sa v súlade s uvedeným nariadením určí členský štát zodpovedný za jej posúdenie, žiadateľ sa zdržiava na území daného členského štátu a v jeho veci začal konať príslušný orgán.

Členské štáty môžu šesťmesačnú lehotu stanovenú v tomto odseku predĺžiť o obdobie, ktoré nepresiahne ďalších deväť mesiacov, ak:

a) konanie zahŕňa zložité skutkové a/alebo právne otázky;

b) veľký počet štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osôb bez štátnej príslušnosti žiada o medzinárodnú ochranu súčasne, v dôsledku čoho je v praxi veľmi ťažké skončiť konanie v šesťmesačnej lehote;

c) možno prieťahy jasne pripísať tomu, že žiadateľ nedodržal svoje povinnosti podľa článku 13.

Výnimočne môžu členské štáty v riadne odôvodnených prípadoch prekročiť lehotu stanovenú v tomto odseku o najviac tri mesiace, ak je to nevyhnutné na to, aby sa zabezpečilo primerané a úplné posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

4. Bez toho, aby boli dotknuté články 13 a 18 smernice [2011/95], môžu členské štáty odložiť skončenie konania o posúdení žiadosti, ak vzhľadom na neistú situáciu v krajine pôvodu, ktorá je považovaná za dočasnú, nemožno odôvodnene očakávať, že rozhodujúci orgán rozhodne v lehote stanovenej v odseku 3. V takom prípade členské štáty:

a) posúdia situáciu v danej krajine pôvodu najmenej raz za šesť mesiacov;

b) v primeranej lehote informujú dotknutých žiadateľov o dôvodoch odkladu;

c) v primeranej lehote informujú Komisiu o odložení konania v súvislosti s danou krajinou pôvodu.

5. Členské štáty skončia konanie o posúdení žiadosti vždy najneskôr v lehote 21 mesiacov od podania žiadosti.“

Holandské právo

Všeobecný zákon o správnom konaní

15 Článok 6:12 Algemene wet bestuursrecht (Všeobecný zákon o správnom konaní) zo 4. júna 1992 (Stb. 1992, č. 315) stanovuje:

„1. Ak žaloba smeruje proti neprijatiu rozhodnutia v lehotách…, [podanie tejto žaloby] nepodlieha dodržaniu nijakej lehoty.

2. Žalobu možno podať hneď, ako:

a. správny orgán nerozhodol včas…, a

b. uplynuli dva týždne odo dňa nasledujúceho po dni, keď dotknutá osoba zaslala administratíve výzvu.

…“

16 Článok 8:55d všeobecného zákona o správnom konaní znie:

„1. Ak je žaloba dôvodná a rozhodnutie ešte nebolo doručené, správny súd nariadi správnemu orgánu, aby rozhodnutie doručil v lehote dvoch týždňov odo dňa nasledujúceho po zaslaní jeho rozsudku.

2. Správny súd k svojmu rozsudku pripojí osobitnú pokutu za každý deň omeškania dovtedy, kým administratívy orgán vyhovie tomuto rozsudku. …

3. V osobitných prípadoch alebo ak si to vyžaduje dodržanie iných zákonných požiadaviek, môže správny súd stanoviť inú lehotu alebo nariadiť iné opatrenie.“

Zákon o cudzincoch z roku 2000

17 V článku 42 Vreemdelingenwet 2000 (zákon o cudzincoch z roku 2000) z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495) stanovuje:

„1. Rozhodnutie o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt… sa prijme do šiestich mesiacov od doručenia tejto žiadosti.

…

4. Lehotu uvedenú v odseku 1 možno predĺžiť o obdobie, ktoré nepresiahne ďalších deväť mesiacov, ak:

…

5. po predĺžení stanovenom v odseku 4, ak je to potrebné na primerané a dôkladné preskúmanie uvedenej žiadosti, sa lehota môže znova predĺžiť najviac o tri mesiace. …“

18 V článku 43 ods. 1 tohto zákona sa uvádza:

„Na základe rozhodnutia [ministra] pre určité kategórie cudzincov, ktorí podali žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt…, možno lehotu uvedenú v článku 42 ods. 1 predĺžiť najviac o 21 mesiacov, ak s najväčšou pravdepodobnosťou bude krátkodobo existovať neistota, pokiaľ ide o situáciu v krajine pôvodu, a z tohto dôvodu nemožno primerane rozhodnúť, či tejto žiadosti možno vyhovieť…“

19 Podľa článku 43a uvedeného zákona:

„Odchylne od článku 42 ods. 1…, pokiaľ ide o cudzincov požívajúcich dočasnú ochranu, rozhodnutie o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt podľa článku 28 sa prijme v období od doručenia žiadosti do šiestich mesiacov po uplynutí dočasnej ochrany. …“

Rozhodnutie o vykonávaní zákona o cudzincoch

20 Článok 3.1a Besluit tot uitvoering van de Vreemdelingenwet (rozhodnutie o vykonávaní zákona o cudzincoch) z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 497) stanovuje:

„1. Podanie žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na základe azylu má za následok, že k vyhosteniu nedôjde, pokiaľ je platné rozhodnutie uvedené v článku 5 ods. 3 smernice [2001/55], ak uvedený cudzinec:

a. patrí do osobitnej skupiny cudzincov vymedzenej rozhodnutím Rady Európskej únie v zmysle článku 5 ods. 3 smernice [2001/55];

b. je manželom/manželkou cudzinca uvedeného v písmene a) alebo registrovaným partnerom, s ktorým tento cudzinec udržiava trvalý vzťah a žil s ním v čase udalostí, ktoré viedli k rozhodnutiu uvedenému v úvodnej časti vety;

c. je nezosobášeným maloletým dieťaťom cudzinca uvedeného v písmene a) alebo b), a to bez ohľadu na to, či je toto dieťa osvojené

d. je ďalším blízkym príbuzným cudzinca uvedeného v písmene a), ktorý bol v čase skutkových okolností, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia uvedeného v úvodnej časti vety, úplne alebo z veľkej časti závislý od tohto cudzinca a žil v rámci celistvosti rodiny, a ktorého opustenie by viedlo k zúfalej situácii, alebo

e. patrí do skupiny, ktorá sa určí vyhláškou ministerstva, cudzincov prichádzajúcich z rovnakej krajiny alebo regiónu ako cudzinec uvedený v písmene a), ktorý bol vysídlený z rovnakého dôvodu a ktorý ešte nepožíva ochranu v inej krajine, ktorá je zmluvnou stranou Zmluvy o [FEÚ] alebo Dohody o Európskom hospodárskom priestore [, z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/019, s. 146)].

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

21 Dňa 7. marca 2022 prišiel UB, čínsky štátny príslušník ujgurského pôvodu, do Holandska so svojou manželkou, ukrajinskou štátnou príslušníčkou, a ich dieťaťom. Dňa 13. apríla 2022 podal žiadosť o azyl v registračnom stredisku centrálneho prijímacieho centra pre žiadateľov o azyl v Ter Apel (Holandsko).

22 Po začatí preskúmania tejto žiadosti o azyl príslušný orgán v rámci tohto preskúmania konštatoval, že UB ako rodinný príslušník ukrajinského občana s bydliskom na Ukrajine so svojou ženou a dieťaťom pred 24. februárom 2022 mal nárok na dočasnú ochranu. Za týchto okolností v ten istý deň, keď bol UB vypočutý v súvislosti s uvedenou žiadosťou o azyl, ho minister informoval, že nie je potrebné pokračovať v jej preskúmaní, pretože spĺňa podmienky požadované na priznanie tejto ochrany. Podľa jeho názoru by sa posudzovanie tej istej žiadosti o azyl mohlo obnoviť po uplynutí obdobia trvania dočasnej ochrany.

23 Výzvou zo 16. januára 2024 UB vytýkal ministrovi, že o jeho žiadosti o azyl nerozhodol v lehotách stanovených smernicou 2013/32. Vzhľadom na to, že do dvoch týždňov od zaslania tohto listu nebolo prijaté rozhodnutie, podal UB žalobu na nečinnosť na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Arnhem (súd v Haagu zasadajúci v Arnheme, Holandsko).

24 Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Arnhem (súd v Haagu zasadajúci v Arnheme) sa domnieval, že maximálna lehota 21 mesiacov na ukončenie konania o posúdení žiadosti o azyl podľa smernice 2013/32 začala v každom prípade plynúť od podania tejto žiadosti o azyl. V dôsledku toho v prejednávanej veci vzhľadom na to, že žiadosť UB o azyl bola podaná 13. apríla 2022, tento súd dospel k záveru, že minister mal o tejto žiadosti o azyl rozhodnúť najneskôr v januári 2024. Keďže minister neprijal rozhodnutie včas, uvedený súd mu nariadil rozhodnúť o uvedenej žiadosti o azyl v lehote ôsmich týždňov od jeho rozsudku, a to po zaplatení penále vo výške 100 eur za každý deň omeškania do maximálnej výšky 7 500 eur.

25 Minister podal proti rozsudku Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Arnhem (súd v Haagu zasadajúci v Arnheme) žalobu na Raad van State (Štátna rada, Holandsko), ktorá je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

26 V tomto opravnom prostriedku minister tvrdí, že ani zo znenia ustanovení smernice 2013/32, ktoré spresňujú lehoty na prijatie rozhodnutia o žiadosti o azyl, ani z „myšlienky, ktorá je základom tejto smernice“, nevyplýva, že by sa tieto lehoty uplatňovali aj vo výnimočných situáciách upravených smernicou 2001/55.

27 Predkladajúci vnútroštátny súd vysvetľuje, že smernica 2001/55 bola prebratá do holandského práva 16. decembra 2004. Podľa tohto súdu z tohto prebratia vyplýva, že na priznanie dočasnej ochrany je potrebné podať žiadosť o azyl. Plynutie lehoty na rozhodnutie o takejto žiadosti o azyl sa prerušuje na dobu trvania dočasnej ochrany, v dôsledku čoho rozhodnutie o uvedenej žiadosti o azyl sa odloží až na obdobie po skončení trvania dočasnej ochrany.

28 Predkladajúci vnútroštátny súd zastáva názor, že na účely rozhodnutia sporu, ktorý prejednáva, potrebuje určiť, ako sa má určiť lehota stanovená na prijatie rozhodnutia o žiadosti o medzinárodnú ochranu, ak osoba, ktorá podala takúto žiadosť, je tiež osobou požívajúcou dočasnú ochranu.

29 V tejto súvislosti tento súd uvádza, že z doslovného výkladu článku 17 ods. 2 smernice 2001/55 vyplýva, že toto ustanovenie je vypracované na základe „otvorenej formulácie“. Podľa nej, hoci prináleží dotknutému členskému štátu, aby ukončil posúdenie žiadosti o azyl buď počas obdobia trvania dočasnej ochrany, alebo po uplynutí tejto doby, nič to nemení na tom, že uvedené ustanovenie nespresňuje, kedy sa má preskúmanie žiadosti o azyl skutočne začať, ani ako dlho môže toto preskúmanie trvať.

30 Uvedený súd sa v širšom zmysle domnieva, že znenie relevantných ustanovení smernice 2001/55 a smernice 2013/32 neposkytuje rozhodujúcu odpoveď, pokiaľ ide o právnu otázku, ktorá vzniká v prejednávanej veci.

31 Pri skúmaní kontextu, do ktorého patrí smernica 2001/55, ten istý súd poznamenáva, že touto smernicou normotvorca Únie uznal potrebu možnosti poskytnúť v členských štátoch „okamžitú a dočasnú ochranu“ vysídleným osobám, najmä ak existuje aj riziko, že azylový systém členských štátov nebude schopný dobre riadiť prílev žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Ani smernica 2001/55, ani smernica 2013/32, ani smernica Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (Ú. v. EÚ L 326, 2005, s. 13) však neobsahujú odchylné ustanovenia, pokiaľ ide o situácie, na ktoré sa vzťahuje smernica 2001/55.

32 Predkladajúci vnútroštátny súd sa všeobecnejšie domnieva, že celkové preskúmanie smerníc 2001/55 a 2013/32, ako aj judikatúry Súdneho dvora mu neumožňuje s istotou vyvodiť, že existuje možnosť nerozhodovať o žiadosti o azyl podanej osobou požívajúcou dočasnú ochranu počas obdobia trvania dočasnej ochrany.

33 Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Má sa článok 17 ods. 2 smernice [2001/55] vykladať v tom zmysle, že týmto ustanovením sa členským štátom priznáva oprávnenie pozastaviť posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú podala osoba požívajúca dočasnú ochranu, počas obdobia trvania dočasnej ochrany?

2. Majú sa lehoty na prijatie rozhodnutia podľa článku 31 smernice [2013/32] vykladať v tom zmysle, že ak je žiadosť o medzinárodnú ochranu osoby požívajúcej [dočasnú] ochranu… podaná pred začiatkom alebo počas obdobia trvania dočasnej ochrany, tieto lehoty začínajú plynúť alebo pokračujú až po skončení obdobia trvania dočasnej ochrany?“

O prejudiciálnych otázkach

34 Svojimi dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 17 ods. 2 smernice 2001/55 a článok 31 smernice 2013/32 majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby orgány členského štátu automaticky pozastavili posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných osobami požívajúcimi dočasnú ochranu počas obdobia trvania dočasnej ochrany, v dôsledku čoho lehota na prijatie rozhodnutia o týchto žiadostiach o medzinárodnú ochranu začína plynúť alebo pokračuje až po uplynutí tejto doby.

35 Ako uvádza článok 1 smernice 2001/55, cieľom tejto smernice je stanoviť minimálne štandardy pre poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, a podporovať rovnováhu úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní a znášaní dôsledkov prijatia takýchto osôb. Ako vyplýva z článku 2 písm. a) tejto smernice, cieľom zavedenia tejto ochrany je zabrániť najmä tomu, aby systém, ktorého cieľom je poskytnúť medzinárodnú ochranu, bol zahltený hromadným a súčasným podávaním žiadostí uvedených osôb o priznanie postavenia utečenca, a to tak v záujme tých istých osôb, ako aj v záujme iných osôb žiadajúcich o medzinárodnú ochranu.

36 Toto poskytnutie dočasnej a okamžitej ochrany, ktoré je prejavom zásady solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti medzi členskými štátmi pri vykonávaní azylovej politiky uvedenej v článku 80 ZFEÚ, má však, ako zdôrazňujú odôvodnenia 2 a 13, ako aj článok 2 písm. a) uvedenej smernice, výnimočnú povahu a musí byť vyhradené pre prípady hromadného prílevu vysídlených osôb. Okrem toho priznáva jej príjemcom obmedzenejšie práva, než sú práva vyplývajúce z priznania medzinárodnej ochrany v zmysle smernice 2011/95 (rozsudok z 19. decembra 2024, Kaduna, C‑244/24 a C‑290/24, EU:C:2024:1038, bod 82, ako aj citovaná judikatúra).

37 Podľa ustálenej judikatúry výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. História ustanovenia práva Únie môže tiež poskytnúť informácie relevantné pre jeho výklad (pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82, EU:C:1983:335, bod 12; z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 50, ako aj z 26. marca 2026, Gonrieh, C‑819/25 PPU, EU:C:2026:252, bod 47 a citovanú judikatúru).

38 V prvom rade zo znenia článku 17 ods. 2 smernice 2001/55 vyplýva, že toto ustanovenie sa obmedzuje na stanovenie pravidla týkajúceho sa spôsobov posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu po uplynutí obdobia trvania dočasnej ochrany bez toho, aby spresnilo spôsoby posudzovania týchto žiadostí počas tohto obdobia, a najmä to, či členské štáty majú možnosť takéto posúdenie počas uvedeného obdobia nevykonať.

39 Pokiaľ ide v druhom rade o kontext článku 17 ods. 2 smernice 2001/55, ako aj o históriu tohto článku 17 ods. 2, treba po prvé pripomenúť, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/55 spresňuje, že dočasná ochrana neprejudikuje priznanie právneho postavenia utečenca podľa Ženevského dohovoru, zatiaľ čo článok 17 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že osoby požívajúce dočasnú ochranu musia mať možnosť „kedykoľvek“ podať žiadosť o azyl.

40 Okrem toho z článku 19 ods. 2 uvedenej smernice vyplýva, že keď sa po preskúmaní žiadosti o azyl neudelí postavenie utečenca alebo iný možný uplatniteľný druh ochrany osobe, ktorá má nárok alebo požíva dočasnú ochranu, táto osoba má alebo naďalej požíva dočasnú ochranu počas tohto obdobia trvania ochrany.

41 Z vyššie uvedených ustanovení smernice 2001/55 teda vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle zaviesť režim, v ktorom by sa uplatňovanie konaní o medzinárodnej ochrane vylúčilo alebo automaticky pozastavilo, ale naopak predpokladal, že takéto konania sa môžu viesť počas obdobia trvania dočasnej ochrany.

42 Po druhé, ako uviedol generálny advokát v bodoch 42 až 45 svojich návrhov, z prípravných dokumentov k smernici 2001/55 vyplýva, že v prípade neexistencie dohody o možnosti pozastaviť posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu počas obdobia trvania dočasnej ochrany sa členské štáty rozhodli nezaviesť túto možnosť do tejto smernice, hoci bola uvedená v pôvodnom návrhu Komisie.

43 V dôsledku toho sa nemožno domnievať, že normotvorca Únie implicitne stanovili uvedenú možnosť v článku 17 ods. 2 smernice 2001/55.

44 Z vyššie uvedených ustanovení smernice 2001/55, ako aj z histórie jej článku 17 ods. 2 teda vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle zaviesť režim, v ktorom by sa uplatňovanie konaní o medzinárodnej ochrane vylúčilo alebo automaticky pozastavilo, alebo mohlo vylúčiť alebo automaticky pozastaviť, ale naopak predpokladal, že takéto konania sa môžu viesť počas obdobia trvania dočasnej ochrany.

45 Po tretie treba zohľadniť aj všeobecné pravidlá týkajúce sa konaní o medzinárodnej ochrane stanovené smernicami 2011/95 a 2013/32. V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že článok 1 smernice 2011/95 uvádza, že účelom tejto smernice je stanoviť normy pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva byť pod medzinárodnou ochranou, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah poskytovanej ochrany. Okrem toho z tohto článku 1 v spojení s článkom 2 písm. h) a i) uvedenej smernice vyplýva, že táto smernica upravuje všetky žiadosti o ochranu, ktoré možno chápať tak, že smerujú k získaniu postavenia utečenca, ktoré členskému štátu podá každý štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti.

46 Na druhej strane z článku 1 a článku 3 ods. 1 smernice 2013/32 vyplýva, že táto smernica, ktorej cieľom je stanoviť spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95, sa uplatňuje na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu podané na území členských štátov vrátane hraníc, teritoriálnych vôd alebo tranzitných priestorov.

47 Z týchto ustanovení vyplýva, že normotvorca Únie vôbec nevylúčil z pôsobnosti smerníc 2011/95 a 2013/32 žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktorí v čase podania žiadosti o túto ochranu už požívajú dočasnú ochranu.

48 Keďže v smerniciach 2011/95 a 2013/32 nie je uvedené inak, treba vychádzať z toho, že všeobecné pravidlá stanovené týmito smernicami sa zvyčajne uplatňujú na takýchto žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Konkrétne lehoty uvedené v článku 31 smernice 2013/32 treba považovať za lehoty, ktoré v zásade platia pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu, a to bez ohľadu na to, či žiadateľ o túto ochranu už požíva dočasnú ochranu.

49 Tento záver je podporený skutočnosťou, že normotvorca Únie priznal členským štátom určitú mieru voľnej úvahy pri predĺžení lehoty na posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu, ak takéto predĺženie odôvodňujú objektívne dôvody.

50 Konkrétne článok 31 ods. 3 tretí pododsek písm. b) smernice 2013/32 stanovuje, že členské štáty môžu predĺžiť šesťmesačnú lehotu na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom táto lehota nesmie presiahnuť ďalších deväť mesiacov, ak veľký počet štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osôb bez štátnej príslušnosti žiada o medzinárodnú ochranu súčasne, v dôsledku čoho je v praxi veľmi ťažké skončiť konanie v šesťmesačnej lehote.

51 Okrem toho z článku 31 ods. 3 štvrtého pododseku smernice 2013/32 vyplýva, že členské štáty môžu v riadne odôvodnených prípadoch prekročiť lehoty šiestich a deviatich mesiacov uvedené v článku 31 ods. 3 prvom pododseku a článku 31 ods. 3 treťom pododseku písm. b) tejto smernice najviac o tri mesiace, ak je to nevyhnutné na to, aby sa zabezpečilo primerané a úplné posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

52 Navyše z článku 31 ods. 4 a 5 smernice 2013/32 vyplýva, že členské štáty môžu odložiť skončenie konania o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu, ak od rozhodujúceho orgánu nemožno odôvodnene očakávať, že rozhodne v lehotách stanovených v odseku 3 tohto článku 31, a to vzhľadom na neistú situáciu v krajine pôvodu, ktorá je považovaná za dočasnú, pokiaľ sa neprekročí konečná lehota 21 mesiacov.

53 Z uvedeného vyplýva, že článok 31 najmä umožňuje členským štátom prekročiť šesťmesačnú lehotu bežne stanovenú na posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu v situáciách charakterizovaných zvýšením tlaku na ich systémy medzinárodnej ochrany, ako sú situácie, ktoré môžu odôvodniť uplatnenie dočasnej ochrany stanovenej smernicou 2001/55, v dôsledku čoho ten istý článok 31 preukazuje, že normotvorca Únie náležite zohľadnil administratívne ťažkosti, ktoré môžu byť spôsobené zvýšením počtu súčasne podaných žiadostí o medzinárodnú ochranu.

54 V treťom rade sa nemožno domnievať, že všeobecné a automatické pozastavenie posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu alebo lehôt na posúdenie takejto žiadosti počas obdobia trvania dočasnej ochrany je nevyhnutné na zabezpečenie dosiahnutia cieľov tejto smernice.

55 Je pravda, ako sa pripomína v bode 35 tohto rozsudku, že uplatňovanie dočasnej ochrany má za cieľ zabrániť najmä tomu, aby systém, ktorého cieľom je poskytnúť medzinárodnú ochranu, bol zahltený hromadným a súčasným podávaním žiadostí o priznanie postavenia utečenca vysídlenými osobami, a to v záujme tak týchto vysídlených osôb, ako aj ostatných osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu.

56 Uvedená smernica však zabezpečuje aj zachovanie účinnej možnosti štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti, ktorým bola poskytnutá dočasná ochrana, získať po primeranom posúdení ich individuálnej situácie medzinárodnú ochranu, pričom im okamžite zaručuje ochranu menšieho rozsahu (rozsudok z 20. novembra 2025, Framholm, C‑195/25, EU:C:2025:904, bod 48 a citovaná judikatúra).

57 Tento posledný uvedený cieľ však svedčí proti tomu, aby orgány členských štátov mali možnosť všeobecne a automaticky pozastaviť posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu počas obdobia trvania dočasnej ochrany.

58 Navyše vykonávanie mechanizmu dočasnej ochrany zavedeného smernicou 2001/55 v celej Európskej únii nevyhnutne neznamená, že členský štát je konfrontovaný s podaním žiadostí o medzinárodnú ochranu, ktoré presahujú kapacity jeho systému ochrany. Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej osobou požívajúcou dočasnú ochranu preto nemožno odložiť len z dôvodu, že takéto posúdenie by mohlo byť v rozpore s cieľom pripomenutým v bode 55 tohto rozsudku.

59 Okrem toho prípadné všeobecné a automatické pozastavenie posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných osobami požívajúcimi dočasnú ochranu by mohlo po uplynutí obdobia trvania dočasnej ochrany vystaviť príslušné orgány povinnosti preskúmať súčasne veľký počet žiadostí o medzinárodnú ochranu, v dôsledku čoho sa nezdá, že by toto opatrenie skutočne mohlo dosiahnuť cieľ ochrany vnútroštátnych systémov pred preťažením spôsobeným hromadným a súčasným podávaním žiadostí o medzinárodnú ochranu.

60 Nemožno však úplne vylúčiť, že výnimočne podanie značného počtu žiadostí o medzinárodnú ochranu osobami požívajúcimi dočasnú ochranu počas krátkeho obdobia znemožní členskému štátu v praxi objektívne posúdiť všetky tieto žiadosti pri striktnom dodržaní lehôt uvedených v článku 31 smernice 2013/32, a to vzhľadom na kapacity jeho systému dočasnej ochrany a napriek všetkým primeraným opatreniam, ktoré prichádzajú do úvahy na zvládnutie takéhoto prílevu.

61 Hoci existencia takejto objektívnej nemožnosti nemôže z dôvodov uvedených v bodoch 35 až 59 tohto rozsudku odôvodniť všeobecné a automatické pozastavenie posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných osobami požívajúcimi dočasnú ochranu, môže naopak viesť dotknutý členský štát s cieľom zabezpečiť dosiahnutie cieľov smernice 2001/55 a chrániť práva všetkých žiadateľov o medzinárodnú ochranu k prijatiu takých opatrení, ako je postupné posudzovanie týchto žiadostí o medzinárodnú ochranu, prípadne stanovenie priorít na tento účel.

62 Takéto opatrenia by teda prípadne mohli viesť príslušné orgány členského štátu k tomu, aby dočasne odložili posúdenie niektorých žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných osobami, ktorým sa poskytla dočasná ochrana, a to bez toho, aby bolo možné systematicky zaručiť, že každá z týchto žiadostí môže byť napokon posúdená pri striktnom dodržaní lehôt stanovených v článku 31 smernice 2013/32.

63 V situácii, keď príslušné orgány takéto opatrenia vykonali, prináleží príslušným súdom, ktoré rozhodujú o žalobe, o akú ide vo veci samej, aby sa ubezpečili, že prípadné prekročenie týchto lehôt jednak nevyplýva z rozhodnutia o všeobecnom a automatickom pozastavení posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných osobami požívajúcimi dočasnú ochranu, a jednak vyplýva iba z opatrení potrebných na zvládnutie objektívnej nemožnosti dodržať uvedené lehoty, pričom sa zabráni preťaženiu systému medzinárodnej ochrany dotknutého členského štátu.

64 Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 17 ods. 2 smernice 2001/55 a článok 31 smernice 2013/32 sa majú vykladať v tom zmysle, že:

– bránia tomu, aby orgány členského štátu automaticky pozastavili posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných osobami, ktorým sa poskytla dočasná ochrana, počas obdobia trvania dočasnej ochrany, v dôsledku čoho lehota na prijatie rozhodnutia o týchto žiadostiach o medzinárodnú ochranu začína plynúť alebo pokračuje až po uplynutí tejto lehoty,

– príslušné orgány môžu vo výnimočných prípadoch dočasne odložiť posúdenie niektorých z uvedených žiadostí o medzinárodnú ochranu, a to aj prekročením tejto lehoty na rozhodnutie, pokiaľ toto prekročenie vyplýva z opatrení prijatých s cieľom čeliť objektívnej nemožnosti striktne dodržiavať uvedenú lehotu na rozhodnutie a zároveň zabrániť preťaženiu systému medzinárodnej ochrany dotknutého členského štátu, ktoré sú na tento účel nevyhnutné.

O trovách

65 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 17 ods. 2 smernice Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov a článok 31 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

Podpisy

* Jazyk konania: holandčina.

i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.