<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-852/19</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62019CC0852</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:346">EU:C:2021:346</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>18</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>18</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Návrhy generálneho advokáta – M. Bobek – Vec C-852/19</HT></P><P><HT TYPE="SC">Gavanozov II</HT></P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Michal Bobek</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20210429">29. apríla 2021</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: angličtina.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Vec C‑852/19</HT></P><P>Specializirana prokuratura</P><P>proti</P><P>Ivanovi Gavanozovovi</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko)]</HT></P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Návrh na začatie prejudiciálneho konania</KEYWORD><KEYWORD>Justičná spolupráca v trestných veciach</KEYWORD><KEYWORD>Smernica 2014/41/EÚ</KEYWORD><KEYWORD>Európsky vyšetrovací príkaz</KEYWORD><KEYWORD>Domová prehliadka a prehliadka obchodných priestorov osoby a zaistenie určitých vecí</KEYWORD><KEYWORD>Výsluch dotknutej osoby ako svedka</KEYWORD><KEYWORD>Neexistencia opravných prostriedkov vo vydávajúcom členskom štáte</KEYWORD><KEYWORD>Lojálna spolupráca</KEYWORD><KEYWORD>Vzájomná dôvera</KEYWORD></INDEX></INTERMEDIATE><CONTENTS.CONCLUSION><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Úvod</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Proti Ivanovi Gavanozovovi sa v Bulharsku vedie trestné konanie v súvislosti s trestnými činmi týkajúcimi sa dane z pridanej hodnoty (DPH). Na uvedených trestných činoch sa zrejme zúčastnili schránkové spoločnosti, medzi ktoré patrí aj spoločnosť založená v Českej republike, a tiež zástupca uvedenej spoločnosti, ktorý je v súčasnosti v trestnom konaní svedkom.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko), vnútroštátny súd v konaní vo veci samej, nariadil prehliadku obchodných priestorov českej spoločnosti, domovú prehliadku v obydlí svedka, ako aj zaistenie niektorých dokumentov v prípade, že by sa v týchto priestoroch našli, a vypočutie svedkov prostredníctvom videokonferencie. Dôkazy je potrebné získať v Českej republike, a preto sa vnútroštátny súd domnieva, že je nevyhnutné vydať európsky vyšetrovací príkaz (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0001" REF.END="QE0001"/>EVP<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>Bulharská právna úprava však neumožňuje podať proti vnútroštátnemu vyšetrovaciemu príkazu alebo proti EVP vydanému na jeho základe nijaký opravný prostriedok. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0002" REF.END="QE0002"/>ESĽP<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/>) opakovane rozhodol, že tento členský štát porušil minimálne štandardy v zmysle článku 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0003" REF.END="QE0003"/>EDĽP<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/>), keďže jeho vnútroštátny právny poriadok neobsahuje účinný opravný prostriedok, na základe ktorého by bolo možné spochybniť zákonnosť prehliadok a zaistení. Je v takomto kontexte<?PAGE NO="2"?> neexistencia <HT TYPE="ITALIC">akéhokoľvek</HT> opravného prostriedku vo <HT TYPE="ITALIC">vydávajúcom</HT> členskom štáte v súlade so smernicou 2014/41/EÚ o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady z <DATE ISO="20140403">3. apríla 2014</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="130" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2014">Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> a s Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0004" REF.END="QE0004"/>Charta<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/>)?</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">A.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Právo Únie</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>Odôvodnenie 22 smernice 2014/41 stanovuje: <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0005" REF.END="QE0005"/>dostupné opravné prostriedky proti EVP by mali byť prinajmenšom rovnocenné s opravnými prostriedkami, ktoré sú proti dotknutému vyšetrovaciemu opatreniu dostupné vo vnútroštátnom prípade. Členské štáty by v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi poriadkami mali zabezpečiť uplatniteľnosť takýchto opravných prostriedkov, a to tiež prostredníctvom včasného informovania každej zainteresovanej strany o možnostiach a spôsoboch uplatnenia týchto opravných prostriedkov. …<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>Článok 1 ods. 4 smernice 2014/41 uvádza:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0006" REF.END="QE0006"/>Touto smernicou sa nemení povinnosť rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 Zmluvy o EÚ vrátane práv osôb, voči ktorým sa vedie trestné konanie, na obhajobu a všetky povinnosti justičných orgánov v tomto ohľade zostávajú nedotknuté.<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>V článku 11 sa uvádzajú dôvody neuznania alebo nevykonania. Podľa odseku 1 písm. f) tohto ustanovenia sa môže uznanie alebo vykonanie EVP odmietnuť, ak <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0007" REF.END="QE0007"/>existujú podstatné dôvody domnievať sa, že výkon vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP by nebol v súlade so záväzkami vykonávajúceho štátu v súlade s článkom 6 Zmluvy o EÚ a Charty<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>Článok 14 rovnakej smernice, ktorý patrí do kapitoly III, nazvanej <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0008" REF.END="QE0008"/>Postupy a záruky pre vykonávajúci štát<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/>, má názov <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0009" REF.END="QE0009"/>Opravné prostriedky<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/>. Je formulovaný takto:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="014.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0010" REF.END="QE0010"/>1.</NO.PARAG><ALINEA>Členské štáty zabezpečia, aby boli proti vyšetrovacím opatreniam uvedeným v EVP dostupné opravné prostriedky, ktoré sú rovnocenné s opravnými prostriedkami dostupnými v podobnom vnútroštátnom prípade.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="014.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>Vydanie EVP možno v samej veci napadnúť len žalobou podanou vo vydávajúcom štáte bez toho, aby tým boli dotknuté záruky základných práv vo vykonávajúcom štáte.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="014.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Pokiaľ to nie je v rozpore s dôvernou povahou vyšetrovania podľa článku 19 ods. 1, vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán prijmú vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že informácie o dostupných možnostiach uplatniť opravné prostriedky podľa vnútroštátneho právneho poriadku sa poskytnú v prípadoch, keď ich možno uplatniť, a to včas, aby sa zabezpečilo ich účinné uplatnenie.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="014.004"><NO.PARAG>4.</NO.PARAG><ALINEA>Členské štáty zabezpečia, aby boli lehoty na podanie opravného prostriedku rovnaké ako lehoty stanovené v podobných vnútroštátnych prípadoch a uplatňovali sa tak, aby sa zabezpečila možnosť účinného uplatnenia tohto opravného prostriedku pre dotknuté strany.</ALINEA></PARAG><?PAGE NO="3"?><PARAG IDENTIFIER="014.005"><NO.PARAG>5.</NO.PARAG><ALINEA>Vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa navzájom informujú o opravných prostriedkoch uplatnených voči vydaniu, uznaniu alebo vykonaniu EVP.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="014.006"><NO.PARAG>6.</NO.PARAG><ALINEA>Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok na vykonanie vyšetrovacieho opatrenia, pokiaľ nemá takýto účinok v podobných vnútroštátnych prípadoch.</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="014.007"><NO.PARAG>7.</NO.PARAG><ALINEA>Vydávajúci štát zohľadní skutočnosť, že sa opravnému prostriedku proti uznaniu alebo vykonaniu EVP vyhovelo, v súlade s jeho vnútroštátnym právnym poriadkom. Bez toho, aby tým boli dotknuté vnútroštátne procesné predpisy, členské štáty zabezpečia, aby sa pri posudzovaní dôkazov získaných prostredníctvom EVP v trestnom konaní vo vydávajúcom štáte dodržiavali práva na obhajobu a spravodlivé súdne konanie.<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">B.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Bulharské právo</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>§ 6 ods. 1 Zakon za Evropejskata zapoved za razsledvane (zákon o európskom vyšetrovacom príkaze, ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0011" REF.END="QE0011"/>ZEZR<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/>) (DV č. 16 z <DATE ISO="20180220">20. februára 2018</DATE>) upravuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0012" REF.END="QE0012"/>podmienky vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/>:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0013" REF.END="QE0013"/>Príslušný orgán podľa § 5 ods. 1 po preskúmaní konkrétneho prípadu vydá európsky vyšetrovací príkaz, ak sú splnené tieto podmienky:</P><P>1. Vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu je nevyhnutné a primerané vzhľadom na účel trestného konania, pričom musia byť zohľadnené práva obvineného alebo obžalovaného.</P><P>2. Vyšetrovacie a iné procesné opatrenia, na vykonanie ktorých je európsky vyšetrovací príkaz vydaný, možno vykonať za tých istých podmienok aj podľa bulharského práva.<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/></P></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>V ZEZR nie je nijaké ustanovenie, ktoré by umožňovalo napadnúť vydanie EVP.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>§ 161 ods. 3 Nakazatelno‑procesualen kodeks (Trestný poriadok, <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0014" REF.END="QE0014"/>ďalej len NPK<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="201C" ID="QE0014"/>) (DV č. 86/05 v znení platnom v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania DV č. 83/19) stanovuje, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0015" REF.END="QE0015"/>v súdnom konaní sa prehliadka priestorov a zaistenie veci vykoná na základe rozhodnutia súdu, ktorý vec prejednáva<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>§ 341 ods. 3 NPK vylučuje možnosť odvolať sa proti aktom, ktoré nie sú výslovne uvedené. NPK tak neumožňuje napadnutie rozhodnutí o výsluchu svedkov alebo o domovej prehliadke či o prehliadke obchodných priestorov a o zaistení veci.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že osoba, ktorej sa týka prehliadka a zaistenie alebo výsluch svedka, nemôže toto rozhodnutie spochybniť, pretože nie je účastníkom konania. Odkazuje na § 318 ods. 1 NPK, v zmysle ktorého sa <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0016" REF.END="QE0016"/>konanie na odvolacom súde začína na námietku prokurátora alebo na sťažnosť účastníkov konania<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/>. § 253 NPK uvádza, že účastníkmi konania sú prokurátor, obžalovaný a obhajca, súkromný žalobca a vedľajší žalobca, občianskoprávny žalobca a občianskoprávny žalovaný.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="4"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Skutkové okolnosti, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>Pán Gavanozov je obvinený z vedenia organizovanej zločineckej skupiny, ktorej cieľom bolo obchádzanie vymerania a zaplatenia DPH v mimoriadne veľkom rozsahu. Česká spoločnosť v tomto kontexte údajne vystavila štyri nepravdivé faktúry, ktoré sa nezakladali na skutočných dodaniach.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>V prípravnej fáze konania sa nevykonali žiadne vyšetrovacie opatrenia na získanie dôkazov v súvislosti s uvedenou českou spoločnosťou alebo so svedkom, ktorý túto spoločnosť zastupuje. Bolo však preukázané, že pán Gavanozov a svedok spolu komunikovali buď prostredníctvom tlmočníka, alebo po anglicky, pretože žiadny z nich neovládal materinský jazyk toho druhého.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>Svedok bol dvakrát predvolaný, no nedostavil sa, a uviedol, že mu v tom bránila zaneprázdnenosť inými povinnosťami. Namiesto toho predložil vyhlásenie v českom jazyku, v ktorom uviedol, že pri svojich obchodných vzťahoch s pánom Gavanozovom využíval z dôvodu jazykovej bariéry tlmočníka. Svedok sa nedostavil ani na nasledujúce súdne pojednávanie a neoznámil, kedy môže prísť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>Spis vo veci, o ktorej rozhoduje vnútroštátny súd, obsahuje zmluvu o výlučnom zastúpení medzi pánom Gavanozovom a českou spoločnosťou (zastúpenou svedkom), pričom uvedená zmluva je vypracovaná výhradne v bulharskom jazyku. Zmluvu podpísal svedok a je na nej odtlačok pečiatky českej spoločnosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd rozhodol, že treba získať nové dôkazy o skutočnej povahe vzťahov medzi pánom Gavanozovom a svedkom. S týmto zámerom vnútroštátny súd rozhodol o prijatí týchto vyšetrovacích opatrení:</TXT><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>prehliadka a zaisťovacie úkony v obchodných priestoroch českej spoločnosti, aby sa zistilo, či sa zmluva o výlučnom zastúpení nachádza v dokladoch českej spoločnosti a či v súvislosti s jej plnením boli vystavené nejaké dokumenty,</P></ITEM><ITEM><P>prehliadka a zaisťovacie úkony v obydlí svedka, aby sa zistilo, či svedok uchováva vo svojom obydlí dokumenty, ktoré sa týkajú trestnej činnosti,</P></ITEM><ITEM><P>výsluch svedka prostredníctvom videokonferencie, pretože jeho tvrdenie o zaneprázdnenosti predstavuje odmietnutie dostaviť sa v Bulharsku na výsluch.</P></ITEM></LIST></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>V zmysle vnútroštátneho práva je toto súdne rozhodnutie právoplatné a účastníci konania alebo dotknuté osoby, teda česká spoločnosť alebo svedok, ho nemôžu napadnúť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že tieto vyšetrovacie opatrenia musia uskutočniť české justičné orgány, ktoré sú miestne príslušné, vnútroštátny súd pokladá za nevyhnutné vydať EVP na uskutočnenie prehliadky a zaistenie veci v obchodných priestoroch českej spoločnosti a v obydlí svedka, ako aj na výsluch tohto svedka. Vnútroštátny súd však má pochybnosti o súlade vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie, pretože uvedené vnútroštátne právo neupravuje nijaké opravné prostriedky proti vydaniu EVP.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="5"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>Práve v tomto skutkovom a právnom rámci Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0017" REF.END="QE0017"/>Je vnútroštátna právna úprava, ktorá neupravuje nijaký opravný prostriedok proti vydaniu Európskeho vyšetrovacieho príkazu v trestných veciach na domovú prehliadku a prehliadku obchodných priestorov, na zaistenie určitých vecí a na výsluch svedka, zlučiteľná s článkom 14 ods. 1 až 4, článkom 1 ods. 4 a odôvodneniami 18 a 22 smernice [2014/41], ako aj s článkami 47 a 7 Charty v spojení s článkami 13 a 8 [EDĽP]?</P><P>Je možné za takýchto okolností vydať európsky vyšetrovací príkaz v trestných veciach?<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>Česká, francúzska, talianska a rakúska vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Posúdenie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>Štruktúra týchto návrhov je nasledovná. Začnem tým, že objasním pôsobnosť článku 14 ods. 1 smernice 2014/41: uplatňuje sa toto ustanovenie skutočne na vykonávajúci, ako aj na vydávajúci členský štát? (A) Následne sa zameriam na povahu opravného prostriedku, ktorý toto ustanovenie, rovnako ako článok 47 Charty vyžaduje, pričom zohľadním minimálne štandardy vymedzené v EDĽP a judikatúre ESĽP (B). Až po týchto objasneniach budem môcť venovať pozornosť kľúčovej otázke, ktorú položil vnútroštátny súd v tejto veci: aké dôsledky by mal vydávajúci orgán vyvodiť z toho, že jeho vnútroštátne právo nedodržiava minimálne štandardy EDĽP, ako ich už viackrát vymedzila judikatúra ESĽP (C)?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>Je vhodné dodať, že článok 14 smernice 2014/41 už bol vo veci Gavanozov predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného rovnakým vnútroštátnym súdom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191024">24. októbra 2019</DATE> (<NO.CASE>C‑324/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:892">EU:C:2019:892</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdny dvor sa však v odpovedi v uvedenej veci zameral na spôsob, akým by mal vydávajúci orgán vyplniť formulár EVP. Na rozdiel od generálneho advokáta<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Gavanozov</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑324/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:312">EU:C:2019:312</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdny dvor neanalyzoval presné dôsledky článku 14 smernice 2014/41.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">A.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Uplatňuje sa článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 na vydávajúci štát?</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Chcem poukázať na to, že v článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 sa neuvádza, či sa v ňom upravená povinnosť vzťahuje na vydávajúci alebo na vykonávajúci štát. Toto ustanovenie sa týka povinnosti <HT TYPE="ITALIC">členských štátov</HT> zabezpečiť, aby boli proti vyšetrovacím opatreniam uvedeným v EVP dostupné opravné prostriedky, ktoré sú <HT TYPE="ITALIC">rovnocenné</HT> s opravnými prostriedkami dostupnými v podobnom vnútroštátnom prípade. Odôvodnenie 22 smernice 2014/41 týkajúce sa opravných prostriedkov je tiež formulované všeobecne a uvádza sa v ňom, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0018" REF.END="QE0018"/>dostupné opravné prostriedky proti EVP by mali byť prinajmenšom rovnocenné s opravnými prostriedkami, ktoré sú proti dotknutému vyšetrovaciemu opatreniu dostupné vo vnútroštátnom prípade. …<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Odsek 1 článku 14 smernice 2014/41 je podobne ako jeho odsek 4 tiež adresovaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0019" REF.END="QE0019"/>členským štátom<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/> a rovnako upravuje povinnosť zabezpečiť rovnocenné a účinné lehoty na podanie opravných prostriedkov. Ani odsek 6 neodkazuje na konkrétny členský štát a tiež sa zrejme<?PAGE NO="6"?> uplatňuje všeobecne. Uvedené odseky sa teda líšia od iných odsekov článku 14, konkrétne od odsekov 2, 3, 5 a 7, ktoré sa výslovne vzťahujú buď aj na vydávajúci, aj na vykonávajúci štát (odseky 2, 3 a 5), alebo len na vydávajúci štát (odsek 7).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Vzhľadom na všeobecnú povahu jazyka článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 a tiež na skutočnosť, že sa v ňom používajú iné konkrétnejšie výrazy, môžu sa objaviť pochybnosti o tom, či sa toto ustanovenie uplatňuje na vykonávajúci a/alebo vydávajúci štát. Tieto pochybnosti môže ešte posilniť štruktúra a logika smernice 2014/41.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Po prvé článok 14 sa nachádza v kapitole III, nazvanej <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0020" REF.END="QE0020"/>Postupy a záruky pre vykonávajúci štát<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="201C" ID="QE0020"/>. Ustanovenia smernice 2014/41, ktoré sa týkajú hlavne <HT TYPE="ITALIC">vydávajúceho</HT> štátu, sa pritom nachádzajú v jej kapitole II s názvom <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0021" REF.END="QE0021"/>Postupy a záruky pre vydávajúci štát<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="201C" ID="QE0021"/>. Aká logika sa skrýva v umiestnení povinností vydávajúceho členského štátu týkajúcich sa opravných prostriedkov do časti smernice, ktorá sa vzťahuje na vykonávajúci členský štát?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Po druhé je pomerne nejasné, čo presne povinnosť zabezpečiť <HT TYPE="ITALIC">rovnocenné</HT> opravné prostriedky znamená pre <HT TYPE="ITALIC">vydávajúci</HT> členský štát. Vyšetrovacie opatrenia prijaté týmto členským štátom budú zrejme zo svojej podstaty rovnocenné, pretože sa zvyčajne pravdepodobne prijímajú vo forme vnútroštátneho právneho aktu. Alebo sa vychádza z nevyslovenej domnienky, že by mohol existovať členský štát, ktorý by sa výslovne odchýlil od svojho štandardného vnútroštátneho systému opravných prostriedkov len v prípade, že by vydával EVP, aby účinne diskriminoval vyšetrovacie opatrenia (a znížil svoju úroveň ochrany v súvislosti s nimi), ktoré sa majú uskutočniť v inom členskom štáte?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>Takýto scenár je ťažko predstaviteľný. Navyše podľa článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2014/41 vydávajúci členský štát môže vydať EVP, len ak by sa <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0022" REF.END="QE0022"/>vyšetrovacie opatrenie (opatrenia) uvedené v EVP… mohlo (mohli) za rovnakých podmienok nariadiť v podobnom vnútroštátnom prípade<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="201C" ID="QE0022"/>. Na tieto opatrenia sa preto už v zásade vzťahuje vnútroštátny systém opravných prostriedkov, ak takéto prostriedky existujú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Z hľadiska logiky a štruktúry by preto článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 dával väčší zmysel, ak by sa vzťahoval na vykonávajúce členské štáty. V systéme vzájomného uznávania sa záruky rovnocennosti zvyčajne uplatňujú na vykonávajúci členský štát, a nie na vydávajúci členský štát. Požiadavka rovnocennosti sa v súvislosti s vydávajúci štátom javí mierne tautologicky.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Zdá sa však, že všetky oprávnené subjekty v prejednávanej veci implicitne prijímajú východiskový predpoklad, že článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 sa uplatňuje na členské štáty konajúce <HT TYPE="ITALIC">v oboch polohách</HT>: teda ako <HT TYPE="ITALIC">vykonávajúce</HT> členské štáty alebo ako <HT TYPE="ITALIC">vydávajúce</HT> členské štáty. Aj ja môžem tento predpoklad prijať ako východisko, a to z nasledujúcich dôvodov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>Po prvé asi najzreteľnejšou je otázka jazyka a syntaxe: výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0023" REF.END="QE0023"/>členské štáty<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="201C" ID="QE0023"/> možno na prvý pohľad a bez ďalšieho spresnenia najprirodzenejšie vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak vykonávajúce, ako aj vydávajúce členské štáty.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>Navyše ako bolo uvedené v bode 25 vyššie, článok 14 smernice 2014/41 vo svojich jednotlivých odsekoch výslovne odkazuje na <HT TYPE="ITALIC">vykonávajúce</HT> alebo <HT TYPE="ITALIC">vydávajúce</HT> členské štáty, alebo na <HT TYPE="ITALIC">vykonávajúce</HT> a <HT TYPE="ITALIC">vydávajúce</HT> orgány. Podobne na základe systémovej analógie odkazovali vo svojich ustanoveniach o opravných prostriedkoch aj rámcové rozhodnutie o zaistení<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>Článok 11, nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0024" REF.END="QE0024"/>Opravné prostriedky<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="201C" ID="QE0024"/>, v rámcovom rozhodnutí Rady 2003/577/SVV z <DATE ISO="20030722">22. júla 2003</DATE> o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="196" PAGE.FIRST="45" DATE.PUB="2003">Ú. v. EÚ L 196, 2003, s. 45</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/006, s. 185).</P></NOTE> a rámcové<?PAGE NO="7"?> rozhodnutie o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>Článok 18, nazvaný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0025" REF.END="QE0025"/>Opravné prostriedky<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/>, v rámcovom rozhodnutí Rady 2008/978/SVV z <DATE ISO="20081218">18. decembra 2008</DATE> o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov na účely získavania predmetov, dokumentov a údajov na použitie v konaniach v trestných veciach (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="350" PAGE.FIRST="72" DATE.PUB="2008">Ú. v. EÚ L 350, 2008, s. 72</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> najprv na <HT TYPE="ITALIC">členské štáty</HT> a až následne výslovne spresnili aspekty opravných prostriedkov, ktoré boli k dispozícii vo vydávajúcom alebo vykonávajúcom štáte. Podobný vzorec je zjavný aj v nariadení (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo <DATE ISO="20181114">14. novembra 2018</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="303" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2018">Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> Článok 33 tohto nariadenia sa nazýva <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0026" REF.END="QE0026"/>Opravné prostriedky vo <HT TYPE="ITALIC">vykonávajúcom štáte</HT> proti uznaniu a vykonaniu príkazu na zaistenie alebo príkazu na konfiškáciu<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE>. Rovnaký prístup vyplýval aj z právneho predchodcu tohto nariadenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Článok 9 rámcového rozhodnutia Rady 2006/783/SVV zo <DATE ISO="20061006">6. októbra 2006</DATE> o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="328" PAGE.FIRST="59" DATE.PUB="2006">Ú. v. EÚ L 328, 2006, s. 59</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>To znamená, že ak sa chcel normotvorca Únie vyjadriť jasne, a teda rozlišovať konkrétne medzi vydávajúcim a vykonávajúcim členským štátom, mohol to bez problémov urobiť. Skutočnosť, že sa v článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 (a tiež v článku 14 ods. 4) rozhodol použiť všeobecnejší výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0027" REF.END="QE0027"/>členské štáty<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/>, zrejme poukazuje na jeho zámer zahrnúť vydávajúci <HT TYPE="ITALIC">a</HT> vykonávajúci štát, a to bez ohľadu na názov kapitoly III.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Možno dodať, že tento názov znie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0028" REF.END="QE0028"/>Postupy a záruky <HT TYPE="ITALIC">pre</HT> vykonávajúci štát<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/>, a nie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0029" REF.END="QE0029"/>Postupy a záruky <HT TYPE="ITALIC">vo</HT> vykonávajúcom členskom štáte<QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/>. Je nepochybne pravda, že základ právnej ochrany <HT TYPE="ITALIC">vo</HT> vydávajúcom členskom štáte je formou záruky <HT TYPE="ITALIC">pre</HT> vykonávajúci členský štát. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE> Navyše ak môžu do tejto kapitoly patriť ustanovenia, ktoré sa týkajú výslovne <HT TYPE="ITALIC">vydávajúceho</HT> štátu, a to napriek tomu, že jej názov odkazuje len na <HT TYPE="ITALIC">vykonávajúci</HT> štát, je nepochybné, že do rovnakej kapitoly môžu patriť aj ustanovenia relevantné <HT TYPE="ITALIC">tak</HT> pre vydávajúce, <HT TYPE="ITALIC">ako aj</HT> pre vykonávajúce štáty, ktoré sa označujú všeobecne ako <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0030" REF.END="QE0030"/><HT TYPE="ITALIC">členské štáty</HT><QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="201C" ID="QE0030"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>Po druhé skutočnosť, že článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 sa tiež môže uplatňovať na vydávajúci členský štát, možno vyvodiť aj z článku 14 ods. 2 tejto smernice. Z uvedených dvoch odsekov vyplýva <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0031" REF.END="QE0031"/>rozdelenie právomoci<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="201C" ID="QE0031"/>. Kým článok 14 ods. 1 stanovuje všeobecnú povinnosť rovnocennosti opravných prostriedkov, článok 14 ods. 2 vyhradzuje preskúmanie <HT TYPE="ITALIC">vecných</HT> dôvodov vydania EVP <HT TYPE="ITALIC">vydávajúcemu</HT> štátu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>To, že preskúmanie vecných dôvodov sa obmedzuje iba na vydávajúci členský štát, je úplne logické. Ak sa však má článok 14 ods. 2 smernice 2014/41 vykladať v tom zmysle, že ide o ustanovenie o <HT TYPE="ITALIC">výhradnej</HT> právomoci (ktorým sa súdne preskúmanie vecných dôvodov odoberá vykonávajúcemu členskému štátu), nepoukazuje to tiež na východiskový predpoklad, že vo vydávajúcom členskom štáte existuje nejaká možnosť preskúmania? Inak by článok 14 ods. 2 tejto smernice neznamenal, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0032" REF.END="QE0032"/>preskúmanie vecných dôvodov EVP môže zabezpečiť iba vydávajúci členský štát<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="201C" ID="QE0032"/>, ale že v praxi <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0033" REF.END="QE0033"/>takéto preskúmanie nemôže zabezpečiť nikto<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/>, ak vo vydávajúcom štáte podobné preskúmanie neexistuje. V prípadoch, akým je prejednávaná vec, by článok 14 ods. 2 smeroval do slepej uličky. Riziko, ktoré takýto výklad odhaľuje, teda môže viesť k predpokladu, že (užšia) pôsobnosť a zameranie článku 14 ods. 2 skutočne môže naznačovať, že článok 14 ods. 1 musí byť širší a má sa uplatňovať tak na vykonávajúci, ako aj na vydávajúci členský štát.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Po tretie rovnaký záver potvrdzuje aj všeobecný cieľ smernice 2014/41. Ako uviedol Súdny dvor, zámerom tejto smernice je, prostredníctvom zavedenia zjednodušeného a efektívnejšieho systému založeného na EVP ako jedinom nástroji, <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0034" REF.END="QE0034"/>zjednodušiť a urýchliť súdnu spoluprácu s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného pre Úniu stať sa priestorom slobody, bezpečnosti<?PAGE NO="8"?> a práva členských štátov založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201208">8. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑584/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1002">EU:C:2020:1002</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Táto dôvera je založená <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0035" REF.END="QE0035"/>na vyvrátiteľnej domnienke, že ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie, a najmä základné práva<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Tamže, bod 40.</P></NOTE> Súbežná pozornosť, ktorú smernica 2014/41 venuje účinnosti súdnej spolupráce a dodržiavaniu základných práv, je vyjadrená v článku 1 ods. 2 a 4. Kým článok 1 ods. 2 ukladá povinnosť vykonať EVP, odsek 4 tohto článku pripomína potrebu rešpektovať základné práva.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>Článok 14 smernice 2014/41 k tejto rovnováhe tiež prispieva, a to tým, že sa spolieha na už existujúce riešenia v oblasti opravných prostriedkov v príslušných členských štátoch. Ak sa táto povinnosť rovnocennosti vykladá tak, že sa uplatňuje na vykonávajúci aj na vydávajúci štát, znamená to, že sa zachováva v súvislosti s oboma štátmi vyššie uvedená rovnováha medzi účinnosťou a ochranou základných práv. Opačné riešenie spočívajúce v uplatňovaní článku 14 ods. 1 len na vykonávajúci členský štát by aspoň implicitne umožňovalo členským štátom oslabiť právnu ochranu proti EVP v porovnaní s podobnými vnútroštátnymi prípadmi.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>Je pravda, že ako som už uviedol v bodoch 28 a 29 vyššie, nie je úplne jasné, ako a prečo by vydávajúci členský štát zámerne diskriminoval medzi výhradne vnútroštátnymi vyšetrovacími opatreniami a rovnakými opatreniami prijatými vo forme EVP.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT>Takáto diskriminácia pritom nemusí byť nevyhnutne dôsledkom <HT TYPE="ITALIC">úmyselného</HT> rozlišovania zo strany členského štátu. Môže jednoducho vzniknúť ako následok rozdielnych procesných pravidiel vo vnútroštátnom práve, najmä ak nemusí najprv existovať zodpovedajúci vnútroštátny procesný právny akt potrebný na vydanie EVP. Požiadavka rovnocennosti sa tak naozaj môže vnímať v tom zmysle, že tomuto štátu bráni, aby na EVP uplatňoval systém opravných prostriedkov, ktorý by bol v porovnaní s rovnakými vyšetrovacími opatreniami vykonávanými na vnútroštátnej úrovni menej priaznivý, a to len preto, že by bolo uvedené EVP predmetom iných procesných pravidiel. Cieľom povinnosti rovnocennosti je tak zabrániť členským štátom, aby oslabili právnu ochranu osôb, na ktoré sa vzťahujú vyšetrovacie opatrenia obsiahnuté v EVP, v porovnaní s osobami, na ktoré sa vzťahujú výhradne domáce vyšetrovacie opatrenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Podobne ako v prípade rámcového rozhodnutia o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov, ktorý <HT TYPE="ITALIC">vydávajúcemu</HT> štátu v článku 18 ods. 2 upravujúcom opravné prostriedky výslovne ukladal povinnosť rovnocennosti. Pozri poznámku pod čiarou 6 vyššie.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 vyžaduje, aby opravné prostriedky tak vo vydávajúcich, ako aj vo vykonávajúcich členských štátoch boli v súlade s povinnosťou rovnocennosti v prípadoch, v ktorých takéto opravné prostriedky existujú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Aj keď nijaký oprávnený subjekt na tento konkrétny problematický bod nepoukázal, pokladám uvedený predbežný záver za dosť dôležitý. Špecifická otázka opravných prostriedkov vo vydávajúcom členskom štáte spadá do pôsobnosti práva Únie na účely článku 51 ods. 1 Charty – čím sa aktivujú všetky záruky založené na Charte, vrátane jej článku 47 –, len vtedy, ak sa článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 uplatňuje aj na tento členský štát. Ak by to tak nebolo, bolo by možné dospieť k záveru, že smernica 2014/41 vôbec neupravuje opravné prostriedky vo vydávajúcom členskom štáte, a preto by sa na túto špecifickú otázku neuplatňovala ani Charta.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>Záver, že článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 sa uplatňuje na opravné prostriedky vo vydávajúcom členskom štáte, však veľa nehovorí o presnej povahe požadovaných opravných prostriedkov. Otázka teda znie, aký opravný prostriedok sa presne vyžaduje vo vydávajúcom členskom štáte na základe článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 v spojení s ustanoveniami Charty.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="9"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">B.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Čo je opravným prostriedkom v zmysle článku 14 ods. 1 smernice 2014/41?</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o povinnosť členských štátov v súvislosti s opravnými prostriedkami, jazyk článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 je úplne jasný. Obmedzuje túto povinnosť na požiadavku <HT TYPE="ITALIC">rovnocennosti</HT>, ako to uvádza česká, francúzska a rakúska vláda a tiež Komisia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Pozri tiež rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201208">8. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑584/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1002">EU:C:2020:1002</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0060">60</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Pôvod štandardu: Rozmanitosť a povaha vyšetrovacích opatrení</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>Požiadavka rovnocennosti je zrejme dôsledkom náročnosti, na ktorú poukazujú aj prípravné práce, pri vytvorení podrobnejšieho riešenia rešpektujúceho rôznorodosť systémov opravných prostriedkov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa rôznych vyšetrovacích opatrení, ktoré mala nová smernica pokryť. Z dôvodovej správy k tejto smernici vyplýva, že v oblasti získavania dôkazov existujú medzi vnútroštátnymi systémami významné rozdiely, pričom sa zdôrazňuje potreba zlepšiť v tejto oblasti spoluprácu bez toho, aby sa ovplyvnili podstatné aspekty vnútroštátnych systémov alebo rozdiely medzi nimi. Z toho dôvodu <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0036" REF.END="QE0036"/>nebolo vhodné stanoviť… jednotný režim opravných prostriedkov. …<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Iniciatíva Belgického kráľovstva, Bulharskej republiky, Estónskej republiky, Španielskeho kráľovstva, Rakúskej republiky, Slovinskej republiky a Švédskeho kráľovstva na smernicu Európskeho parlamentu a Rady o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach – dôvodová správa (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="165" PAGE.FIRST="22" DATE.PUB="2010">Ú. v. EÚ C 165, 2010, s. 22</REF.DOC.OJ>) (dokument Rady 9288/10 ADD 1 z <DATE ISO="20100603">3. júna 2010</DATE>).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT>Na rozdiel od jej predchodcov, ktorých pôsobnosť bola vymedzená užšie,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Pozri článok 34 smernice 2014/41, podľa ktorého táto smernica nahrádza: príslušné ustanovenia Európskeho dohovoru Rady Európy z <DATE ISO="19590420">20. apríla 1959</DATE> o vzájomnej pomoci v trestných veciach, ako aj dva dodatkové protokoly k nemu, a dvojstranné dohody uzavreté na základe článku 26 uvedeného dohovoru; dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda; dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie a protokol k nemu; rámcové rozhodnutie 2003/577/SVV a rámcové rozhodnutie 2008/978/SVV. Pozri poznámky pod čiarou 5 a 6 vyššie.</P></NOTE> sa smernica 2014/41 v zásade uplatňuje na akékoľvek vyšetrovacie opatrenie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Okrem spoločných vyšetrovacích tímov upravených rámcovým rozhodnutím Rady 2002/465/SVV z <DATE ISO="20020613">13. júna 2002</DATE> o spoločných vyšetrovacích tímoch (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="162" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2002">Ú. v. ES L 162, 2002, s. 1</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/006, s. 15).</P></NOTE> Niektoré z nich môžu mať donucovaciu povahu, iné nie. Niektoré sa môžu vykonávať otvorene, iné musia byť zo svojej povahy utajené. Smernica 2014/41 tento aspekt sama dokresľuje prostredníctvom zoznamu niekoľkých vyšetrovacích opatrení, ktorých režim podrobnejšie upravuje.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Pozri kapitolu IV smernice 2014/41, ktorá upravuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0037" REF.END="QE0037"/>osobitné ustanovenia týkajúce sa určitých vyšetrovacích opatrení<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="201C" ID="QE0037"/> a týka sa napríklad dočasného odovzdania osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, výsluchu formou videokonferencie alebo telefonickej konferencie, získania informácií o bankových a iných finančných účtoch alebo o bankových a iných finančných operáciách alebo utajovaných vyšetrovaní. Kapitola V sa vzťahuje na odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Široké spektrum</HT> vyšetrovacích opatrení a vnútroštátnych systémov opravných prostriedkov vysvetľuje, prečo sa normotvorca rozhodol obmedziť povinnosť v článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 na požiadavku rovnocennosti a prečo v tejto súvislosti upustil od všeobecne formulovanej povinnosti zabezpečiť opravné prostriedky, vyplývajúcej z predchodcov smernice 2014/41, ktorých pôsobnosť bola vymedzená užšie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Pozri poznámky pod čiarou 5 a 6 vyššie.</P></NOTE> V tejto súvislosti súhlasím s českou vládou.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>Široké spektrum vyšetrovacích opatrení, na ktoré sa vzťahuje smernica 2014/41, pritom nie je jediným prvkom, ktorý by mal určovať povahu povinnosti stanovenej v súvislosti s opravnými prostriedkami v smernici 2014/41. Ďalším relevantným prvkom je <HT TYPE="ITALIC">samotná povaha</HT> vyšetrovacích opatrení v rámci trestného konania v celom jeho rozsahu.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="10"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>V tejto súvislosti je situácia osoby, na ktorú sa vzťahuje vyšetrovacie opatrenie, iná ako situácia adresáta právoplatného súdneho rozhodnutia. Kým v druhej z uvedených situácií sa musia počas celého konania uplatňovať a rešpektovať záruky procesných práv v plnom rozsahu, je pravdepodobné, že uplatňovanie rovnakého procesného štandardu na vyšetrovacie opatrenia posudzované samostatne by znižovalo praktickú hodnotu týchto opatrení alebo v každom prípade mnohých z nich. Ak by sa totiž požadovalo, aby sa prehliadky a zaisťovacie úkony alebo nepretržité monitorovanie bankových (alebo iných) operácií vopred oznamovali dotknutým osobám, a zároveň by sa uvedeným osobám poskytla príležitosť napadnúť tieto opatrenia na súde, viedlo by to k narušeniu praktického cieľa takýchto vyšetrovacích opatrení.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Minimálne štandardy smernice 2014/41</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50.</NO.P><TXT>Vyššie uvedené však neznamená, že na vydanie a vykonanie EVP sa nevzťahujú nijaké štandardy. Súdny dvor už v rozsudku Staatsanwaltschaft Wien poukázal v súvislosti so smernicou 2014/41 na existenciu <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0038" REF.END="QE0038"/>normatívneho rámca obsahujúceho súbor záruk tak v štádiu vydania alebo potvrdenia, ako aj výkonu [EVP] na účely zabezpečenia ochrany základných práv dotknutej osoby<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="201C" ID="QE0038"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201208">8. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑584/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1002">EU:C:2020:1002</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0069">69</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51.</NO.P><TXT>Ako správne uvádzajú všetky oprávnené subjekty, ktoré v prejednávanej veci predložili pripomienky, systém vytvorený smernicou 2014/41 nemôže fungovať na úkor ochrany základných práv vyplývajúcich tak z Charty, ako aj – v zmysle jej článku 52 ods. 3 – z minimálnych štandardov zakotvených v EDĽP a vyjadrených ESĽP.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52.</NO.P><TXT>Prísne dodržiavanie týchto záruk je možno ešte dôležitejšie pre tretie strany vo vnútroštátnom trestnom konaní. Pripomína, že na rozdiel od obvineného alebo obžalovaného takéto tretie strany pravdepodobne nikdy nebudú mať v neskorších etapách nejaké procesné práva, ani nebudú môcť spochybniť zákonnosť vyšetrovacích opatrení, a to ani nepriamo, napríklad tak, že by požiadali o nepoužitie získaného dôkazu alebo by spochybnili právoplatné rozhodnutie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53.</NO.P><TXT>Štandardy, ktoré musia byť pri vydaní EVP dodržané (a záruky, ktoré EVP obsahuje), teda majú dve podoby: po prvé ide o štandardy vyplývajúce zo samotnej smernice 2014/41 a po druhé ide o všeobecné dodržiavanie základných práv, na ktoré ustanovenia tejto smernice odkazujú, aj keď ich podrobne nevymedzujú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54.</NO.P><TXT>V rámci prvej z uvedených kategórií článok 6 ods. 1 smernice 2014/41 stanovuje, že EVP možno vydať, len ak je to nevyhnutné a primerané na účely konania a ak sa vyšetrovacie opatrenia, ktoré EVP obsahuje, môžu za rovnakých podmienok nariadiť v podobnom vnútroštátnom prípade. Tento prístup minimálneho nevyhnutného zásahu sa odráža aj v iných ustanoveniach smernice, ktorých spoločným menovateľom je minimalizácia alebo celkové zabránenie zásahu, ktorý môže vyšetrovacie opatrenie spôsobiť.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Napríklad podľa článku 10 ods. 3 smernice 2014/41 <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0039" REF.END="QE0039"/>vykonávajúci orgán môže tiež použiť iné vyšetrovacie opatrenie, ako je vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP, ak by sa vyšetrovacím opatrením zvoleným vykonávajúcim orgánom dosiahol rovnaký výsledok menej rušivými prostriedkami ako vyšetrovacím opatrením uvedeným v EVP<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/>. Okrem toho príslušné ustanovenia v kapitole IV, v ktorých sa podrobne opisuje viacero typov vyšetrovacích opatrení, uvádzajú nad rámec všeobecného zoznamu uvedeného v článku 11 smernice 2014/41 konkrétne dôvody neuznania a nevykonania.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o druhú kategóriu, EVP sú spojené s dodržiavaním základných práv na oboch stranách: vo vydávajúcom aj vo vykonávajúcom členskom štáte. Článok 1 ods. 4 smernice 2014/41 predovšetkým pripomína všeobecnú povinnosť členských štátov rešpektovať základné<?PAGE NO="11"?> práva a právne zásady zakotvené v článku 6 ZEÚ. Toto všeobecné vyhlásenie sa konkretizuje v článku 11 ods. 1 písm. f), ktorý uvádza všeobecný a výslovný dôvod neuznania a nevykonania EVP, keď <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0040" REF.END="QE0040"/>existujú podstatné dôvody domnievať sa, že výkon vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP by nebol v súlade so záväzkami vykonávajúceho štátu v súlade s článkom 6 Zmluvy o EÚ a Charty<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56.</NO.P><TXT>V súvislosti s opravnými prostriedkami umožňujúcimi napadnutie EVP ako takého je však potrebné pripustiť, že povaha vyšetrovacieho opatrenia často neumožní spochybniť toto opatrenie samostatne a <HT TYPE="ITALIC">ex ante</HT>, tak aby toto spochybnenie mohlo vyústiť do možnosti odkladu opatrenia alebo do úplného vylúčenia jeho vykonania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57.</NO.P><TXT>Inými slovami tvrdenie, že musí vždy existovať opravný prostriedok <HT TYPE="ITALIC">ex ante</HT> vo forme súdneho prostriedku nápravy, ktorým sa na súde spochybňuje zákonnosť tohto opatrenia, len ťažko predstavuje primeranú rovnováhu medzi ochranou základných práv osôb, ktorých sa týka vyšetrovanie, a potrebnou účinnosťou vyšetrovacích opatrení.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58.</NO.P><TXT>Rozmanitosť vyššie uvedených opatrení a ich všeobecná povaha teda podľa mňa vysvetľujú, prečo normotvorca Únie obmedzil povinnosť v článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 na požiadavku rovnocennosti. Znamená to, že ak neexistujú nijaké opravné prostriedky, článok 14 ods. 1 tejto smernice nevyžaduje, aby členský štát zavádzal takéto opravné prostriedky. Ako uvádzajú česká a francúzska vláda, Súdny dvor už toto stanovisko zrejme vyjadril vo veci Gavanozov, pretože keď odkazoval na dostupnosť opravných prostriedkov vo vydávajúcom štáte, opakovane používal výraz <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0041" REF.END="QE0041"/>prípadne<QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191024">24. októbra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Gavanozov</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑324/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:892">EU:C:2019:892</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0025">25</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0029">29</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0030">30</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a výrok tohto rozsudku).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59.</NO.P><TXT>Na toto konštatovanie sa však vzťahuje veľmi dôležitá výhrada: rovnocennosť je logicky prijateľná, iba ak je situácia vo vydávajúcom štáte, na ktorú odkazuje požiadavka rovnocennosti, v súlade s minimálnymi štandardmi ochrany základných práv, ako vyplývajú z Charty a EDĽP. V tejto súvislosti totiž súhlasím s francúzskou a rakúskou vládou, ako aj s Komisiou, ktoré poukazujú na to, že smernica 2014/41 vychádza z predpokladu, že členské štáty dodržiavajú základné práva. Jednoducho povedané, rovnocennosť je prijateľná, <HT TYPE="ITALIC">iba ak</HT> sa nepoužíva s cieľom ospravedlniť <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0042" REF.END="QE0042"/>rovnocenné porušovanie<QUOT.END REF.START="QS0042" CODE="201C" ID="QE0042"/> minimálnych štandardov EDĽP.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Minimálne štandardy základných práv podľa EDĽP</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60.</NO.P><TXT>V tomto kontexte je nevyhnutné stručne vymedziť minimálne požiadavky stanovené ESĽP. Vnútroštátny súd, ako aj niekoľko oprávnených subjektov totiž poukazuje na líniu judikatúry ESĽP, v ktorej sa opakovane konštatuje, že Bulharsko sa dopustilo porušenia článku 13 EDĽP z dôvodu nedostatku opravných prostriedkov proti rozhodnutiam o prehliadke a zaistení.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20170119">19. januára 2017</DATE>, Posevini v. Bulharsko (CE:ECHR:2017:0119JUD006363814, body 83 až 87). Pozri tiež rozsudky ESĽP z <DATE ISO="20070726">26. júla 2007</DATE>, Peev v. Bulharsko (CE:ECHR:2007:0726JUD006420901, bod 70); z <DATE ISO="20080522">22. mája 2008</DATE>, Iľja Stefanov v. Bulharsko (CE:ECHR:2008:0522JUD006575501bod 59); z <DATE ISO="20131015">15. októbra 2013</DATE>, Gutsanovi v. Bulharsko (CE:ECHR:2013:1015JUD003452910, body 234 a 235); z <DATE ISO="20140930">30. septembra 2014</DATE>, Preždarovi v. Bulharsko (CE:ECHR:2014:0930JUD000842905, body 26 až 28, 30 a 31 a 49 až 52); zo <DATE ISO="20160216">16. februára 2016</DATE>, Govedarski v. Bulharsko (CE:ECHR:2016:0216JUD003495712, body 38 až 40, a 72 až 75); z <DATE ISO="20160331">31. marca 2016</DATE>, Stojanov a i. v. Bulharsko (CE:ECHR:2016:0331JUD005538810, bod 152), a z <DATE ISO="20160609">9. júna 2016</DATE>, Popovi v. Bulharsko (CE:ECHR:2016:0609JUD003965111, bod 122).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="12"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o výklad príslušných ustanovení Charty, z jej článku 52 ods. 3 vyplýva, že EDĽP predstavuje minimálnu hranicu, pod ktorú ochrana vyplývajúca z Charty nesmie klesnúť. Článok 13 EDĽP zodpovedá, prinajmenšom sčasti, prvému odseku článku 47 Charty. Článok 47 však požaduje prostriedok nápravy pred súdom, čo nevyhnutne nie je prípad článku 13 EDĽP.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Vysvetlivky k Charte základných práv (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="303" PAGE.FIRST="17" DATE.PUB="2007">Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62.</NO.P><TXT>Pochybnosti o tom, čo presne článok 47 Charty požaduje ako prostriedok nápravy pred súdom v súvislosti s vyšetrovacími opatreniami, je možné zmierniť, ak sa konkrétne určia minimálne požiadavky vyplývajúce z judikatúry ESĽP.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63.</NO.P><TXT>ESĽP vo svojej ustálenej judikatúre objasňuje, že pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0043" REF.END="QE0043"/>účinný opravný prostriedok<QUOT.END REF.START="QS0043" CODE="201C" ID="QE0043"/> uvedený v článku 13 EDĽP vyžaduje, aby bolo možné spochybniť tak <HT TYPE="ITALIC">zákonnosť</HT> rozhodnutí o prehliadke a zaistení, ako aj spôsob, akým boli takéto rozhodnutia <HT TYPE="ITALIC">vykonané</HT>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64.</NO.P><TXT>ESĽP konštatoval, že pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0044" REF.END="QE0044"/>účinný opravný prostriedok<QUOT.END REF.START="QS0044" CODE="201C" ID="QE0044"/> v zmysle v článku 13 EDĽP nepredpokladá možnosť spochybniť vydanie príkazu pred prehliadkou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>ESĽP, rozsudok z <DATE ISO="20080522">22. mája 2008</DATE>, Iľja Stefanov v. Bulharsko (CE:ECHR:2008:0522JUD006575501, bod 59).</P></NOTE> Vo veci Posevini však ESĽP dodal, že disciplinárne konanie vedené proti polícii z dôvodu výkonu prehliadky a zaistenia nemožno považovať za opravný prostriedok v zmysle článku 13 EDĽP. V kontexte posúdenia článku 13 EDĽP je relevantné, či osoba, ktorej sa prehliadka a zaistenie týkajú, mala prístup ku konaniu umožňujúcemu spochybnenie zákonnosti tohto opatrenia a získanie primeranej nápravy, ak bolo opatrenie nariadené alebo vykonané nezákonne.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Pozri rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20170119">19. januára 2017</DATE>, Posevini v. Bulharsko (CE:ECHR:2017:0119JUD006363814, bod 84). Pozri tiež rozsudok ESĽP zo <DATE ISO="20160216">16. februára 2016</DATE>, Govedarski v. Bulharsko (CE:ECHR:2016:0216JUD003495712, bod 94), v ktorom ESĽP konštatoval, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0045" REF.END="QE0045"/>aucune disposition du droit interne ne permettait [aux demandeurs] de contester la régularité et la nécessité d’une perquisition du domicile …<QUOT.END REF.START="QS0045" CODE="201C" ID="QE0045"/>. V rozsudku z <DATE ISO="20140930">30. septembra 2014</DATE>, Preždarovi v. Bulharsko (CE:ECHR:2014:0930JUD000842905, bod 50), ESĽP poukázal na to, že nedostatok jasných pravidiel o rozsahu súdneho preskúmania predstavuje problém, a to isté platí aj o nedostatku zmysluplného preskúmania zákonnosti a dôvodnosti prehliadok a zaistení.</P></NOTE> ESĽP zdôraznil, že musí existovať možnosť <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0046" REF.END="QE0046"/>spochybniť prehliadku ako takú alebo spôsob, akým bola nariadená alebo schválená<QUOT.END REF.START="QS0046" CODE="201C" ID="QE0046"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P>Pozri rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20170119">19. januára 2017</DATE>, Posevini v. Bulharsko (CE:ECHR:2017:0119JUD006363814, bod 85).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65.</NO.P><TXT>Inými slovami na jednej strane návrh na začatie disciplinárneho konania podaný proti polícii z dôvodu <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0047" REF.END="QE0047"/>tvrdých<QUOT.END REF.START="QS0047" CODE="201C" ID="QE0047"/> spôsobov výkonu opatrenia nie je dostatočný na uspokojenie požiadavky opravného prostriedku podľa článku 13 EDĽP. Na druhej strane toto ustanovenie nezachádza až tak ďaleko, že by vyžadovalo možnosť odvolať sa ešte pred prehliadkou a zaistením proti súdnemu rozhodnutiu nariaďujúcemu tieto úkony. ESĽP nevyžaduje, aby opravný prostriedok umožňoval dotknutej osobe, aby zabránila prehliadke alebo zaisteniu, ani aby uvedený opravný prostriedok bol k dispozícii v každom jednom okamihu priebehu konania týkajúceho sa prehliadky a zaistenia. Príslušný prostriedok nápravy takisto nemusí byť k dispozícii v rámci trestného konania, ktorého sa prehliadka a zaistenie týka.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66.</NO.P><TXT>Z judikatúry ESĽP som vyvodil tieto závery. Po prvé spochybniť zákonnosť prehliadky a zaistenia musí byť možné <HT TYPE="ITALIC">v nejakej etape</HT> konania, avšak nie nevyhnutne (čo je celkom logické) pred vykonaním tohto opatrenia. Po druhé takéto preskúmanie a jeho začatie sa musí jasne týkať dotknutej <HT TYPE="ITALIC">osoby</HT>. Nemôže závisieť na iniciatíve alebo úvahe tretej strany, ako je to napríklad v prípade interného preskúmania v rámci policajného zboru. Po tretie možnosť preskúmania sa musí vzťahovať na oba aspekty prehliadky a zaistenia: má sa teda týkať nielen prípadnej neprimeranosti pri výkone opatrenia, ale aj samotnej zákonnosti nariadenia tohto opatrenia.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="13"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67.</NO.P><TXT>Uvediem jednoduchý príklad: osoba, ktorej jedného rána polícia vyrazí dvere, musí mať príležitosť podať návrh na začatie následného preskúmania na príslušnom orgáne členského štátu, pričom takéto preskúmanie by sa nemalo obmedziť iba na zistenie, či bolo naozaj nevyhnutné vchodové dvere vyraziť alebo zlomiť ruku osobe, ktorá údajne bránila prehliadke (<HT TYPE="ITALIC">spôsob výkonu</HT> opatrenia), ale malo by viesť aj k určeniu, či bola uvedená prehliadka skutočne zákonne nariadená (<HT TYPE="ITALIC">zákonnosť</HT> samotného opatrenia).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68.</NO.P><TXT>V tom spočíva povaha predmetného práva zaručeného EDĽP. Práve potenciálnou ochranou <HT TYPE="ITALIC">tohto práva</HT> článok 47 Charty zaručuje možnosť žaloby, ktorú v primeranom čase možno podať na súd.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0069"><NO.P>69.</NO.P><TXT>Skutočnosť, že musí existovať možnosť spochybniť zistenia pred nezávislým súdom v zmysle článku 47 prvého odseku Charty, však nič nemení na povahe východiskového práva, ani nebráni tomu, aby predtým existovala možnosť administratívneho prostriedku nápravy alebo povinnosť najprv podať správnu sťažnosť a až následne podať žalobu na vnútroštátny súd.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>El Hassani</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑403/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:659">EU:C:2017:659</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0116">116</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0117">117</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovaná judikatúra). Pozri aj súvisiace rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20171213">13. decembra 2017</DATE>, <NAME.CASE>El Hassani</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑403/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:960">EU:C:2017:960</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20210310">10. marca 2021</DATE>, <NAME.CASE>Konsul Rzeczypospolitej Polskiej w N.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑949/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:186">EU:C:2021:186</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0045">45</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">4.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Predbežné zhrnutie a skutočný problematický bod</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0070"><NO.P>70.</NO.P><TXT>Nijaký prvok judikatúry ESĽP analyzovanej a vnímanej v tomto kontexte nemôže narušiť výkon vyšetrovacích opatrení podľa smernice 2014/41. Rovnako niet pochybností o prípadnej možnosti uplatnenia článku 47 Charty jednak na spôsob, akým úrady vykonávajúceho členského štátu uskutočnili vyšetrovacie opatrenie v tomto štáte, a jednak na zákonnosť rozhodnutia, na základe ktorého úrady vydávajúceho členského štátu vydali EVP. Zdá sa totiž, že rozdelenie právomoci vyplývajúce z článku 14 ods. 1 a 2 smernice 2014/41 presne odráža tento prístup.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0071"><NO.P>71.</NO.P><TXT>Všetky uvedené objasnenia týkajúce sa riadneho rozsahu pôsobnosti smernice 2014/41, ako aj judikatúry ESĽP a minimálnych požadovaných štandardov boli nevyhnutné, aby bolo možné vymedziť a napokon aj polemizovať so skutočným problémom vyplývajúcim z tejto veci. Týmto problémom nevyhnutne nie je súlad vnútroštátnej právnej úpravy s nejakým konkrétnym ustanovením smernice 2014/41. Uvedený problém vzniká ešte o etapu skôr a nachádza sa pri pomyselnej vstupnej bráne do celého systému: môže členský štát vydať EVP, aj keď si je vedomý, že takýto akt môže porušovať minimálne štandardy EDĽP a teda aj minimálnu úroveň ochrany, ktorá sa vyžaduje na základe práva Únie?</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">C.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Členský štát, ktorý porušuje minimálne štandardy EDĽP, nemôže vydať EVP, ktoré sú nevyhnutne poznačené rovnakým typom porušenia</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0072"><NO.P>72.</NO.P><TXT>Vo svojej druhej prejudiciálnej otázke položenej v tomto konaní sa vnútroštátny súd pýta, či môže vydať EVP na prehliadku a zaistenie vzťahujúci sa tak na obchodné priestory spoločnosti, ako aj na súkromné obydlie, a či môže uskutočniť výsluch svedka v prípade, že neexistuje opravný prostriedok, ktorý by mali osoby dotknuté uvedenými opatreniami k dispozícii na základe vnútroštátneho práva.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="14"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0073"><NO.P>73.</NO.P><TXT>Podľa mňa je potrebné odpovedať <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0048" REF.END="QE0048"/>nie, nemôže<QUOT.END REF.START="QS0048" CODE="201C" ID="QE0048"/>. <HT TYPE="ITALIC">Kým</HT> vydávajúci členský štát nezabezpečí súlad s minimálnymi štandardmi vyžadovanými EDĽP a vymedzenými v predchádzajúcej časti týchto návrhov, orgány tohto štátu sa nemôžu zúčastňovať na systéme vytvorenom smernicou 2014/41.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0074"><NO.P>74.</NO.P><TXT>Ako správne uviedli najmä francúzska a rakúska vláda, ako aj Komisia, účasť v systéme justičnej pomoci a vzájomné uznávanie stanovené v smernici 2014/41 predpokladá, že všetci účastníci dodržiavajú minimálne požiadavky ochrany ľudských práv.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0075"><NO.P>75.</NO.P><TXT>Osobitnou črtou prejednávanej veci je nepochybne fakt, že prejudiciálne otázky položil súd vo vydávajúcom členskom štáte v čase, keď sa konanie stále nachádza v etape pred uznaním. Vnútroštátny súd predpokladá vydanie EVP, avšak nijaký akt ešte neprekročil štátne hranice.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0076"><NO.P>76.</NO.P><TXT>Judikatúra Súdneho dvora, ktorá sa zaoberá otázkou vzájomného uznávania v trestných veciach, zvyčajne reaguje na otázky <HT TYPE="ITALIC">vykonávajúcich</HT> orgánov vyjadrujúcich pochybnosti o tom, či im právo Únie umožňuje reagovať na požiadavky orgánov z iných členských štátov. Nástroje, ktoré pracujú so vzájomným uznávaním, zvyčajne zverujú mechanizmy zabraňujúce problematickým aktom, aby vytvárali požadované právne účinky, vykonávajúcim štátom. Prejednávaná vec je zriedkavým príkladom situácie, v ktorej vydávajúci orgán sám seba obmedzuje vzhľadom na pochybnosti, či vôbec dokáže aktivovať osobitný nástroj vzájomného uznávania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0077"><NO.P>77.</NO.P><TXT>Z vyššie uvedeného však určite nemožno vyvodiť, že právo Únie by ignorovalo situáciu vo vydávajúcom členskom štáte.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0078"><NO.P>78.</NO.P><TXT>Na praktickej úrovni smernica 2014/41 upravuje množstvo otázok, pričom upravuje niekoľko požiadaviek týkajúcich sa vydávajúceho členského štátu. Tieto požiadavky ďalej zdôrazňuje všeobecná povinnosť všetkých súdnych orgánov rešpektovať základné práva, ktorá je stanovená v článku 1 ods. 4 tejto smernice.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0079"><NO.P>79.</NO.P><TXT>Tento problematický bod je úplne jasne viditeľný na úrovni zásad. Neviem si predstaviť, ako by mohla <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0049" REF.END="QE0049"/>vzájomná dôvera<QUOT.END REF.START="QS0049" CODE="201C" ID="QE0049"/> fungovať v systéme, v ktorom vydávajúce členské štáty môžu prijímať akty porušujúce svojou podstatou, ako už bolo uvedené, minimálne štandardy, na ktorých je celý systém založený, pričom bez ohľadu na to sa vedome umožňuje, aby takéto akty vstupovali do systému.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0080"><NO.P>80.</NO.P><TXT>Nemyslím si pritom, že je nevyhnutné opakovať celú obsiahlu judikatúru v tejto oblasti a zdôrazňovať pritom význam vzájomnej dôvery v rámci vzájomného uznávania a fungovania mnohých mechanizmov justičnej spolupráce v trestných veciach v Európskej únii.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P>Pozri napríklad nedávny rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201208">8.decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑584/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1002">EU:C:2020:1002</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), alebo z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20210310">10. marca 2021</DATE>, <NAME.CASE>PI</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑648/20 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:187">EU:C:2021:187</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovaná judikatúra).</P></NOTE> Konkrétne požiadavka vzájomnej dôvery, alebo skôr, ak sa na vec pozeráme realisticky, požiadavka zabránenia nedôvere znamená, že orgány vykonávajúceho členského štátu majú <HT TYPE="ITALIC">predpokladať</HT> dodržanie pravidiel a základných práv vo vydávajúcom členskom štáte, z čoho vyplýva, že až na výnimočné situácie <HT TYPE="ITALIC">nemajú kontrolovať</HT> súlad aktu prijatého vo vydávajúcom členskom štáte so základnými právami.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Pozri napríklad stanovisko 2/13 (Pristúpenie Európskej únie k EDĽP) z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20141218">18. decembra 2014</DATE> (<NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2454">EU:C:2014:2454</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0192">192</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180306">6. marca 2018</DATE>, <NAME.CASE>Achmea</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑284/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:158">EU:C:2018:158</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="15"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0081"><NO.P>81.</NO.P><TXT>Súdny dvor tiež zdôraznil, že v tejto súvislosti <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0050" REF.END="QE0050"/>prináleží členským štátom, najmä na základe zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ, aby zabezpečili na svojich územiach uplatňovanie a dodržiavanie práva Únie a aby na tieto účely prijali všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo Zmlúv alebo z aktov inštitúcií [Únie]…<QUOT.END REF.START="QS0050" CODE="201C" ID="QE0050"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180306">6. marca 2018</DATE>, <NAME.CASE>Achmea</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑284/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:158">EU:C:2018:158</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovaná judikatúra).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0082"><NO.P>82.</NO.P><TXT>Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že členský štát, ktorý využíva systém a zároveň si je vedomý, že dotknuté akty už sú nezlučiteľné s požadovanými minimálnymi zárukami týkajúcimi sa základných práv, nekoná v duchu lojálnej spolupráce. Takéto akty nemôžu vytvárať vzájomnú dôveru. Sú jej opakom a nútia iné subjekty, konkrétne vykonávajúci členský štát, aby ich východiskovou pozíciou bola vzájomná nedôvera. Ako môže vzájomnú dôveru vytvárať systém, v ktorom je niektorým jeho subjektom vedome dovolené nedodržiavať pravidlá?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0083"><NO.P>83.</NO.P><TXT>Smernica 2014/41 nepochybne obsahuje niekoľko záruk dodržiavania základných práv v súvislosti s uznávaním a výkonom daného vyšetrovacieho opatrenia vo vykonávajúcom členskom štáte.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Sú vymedzené v bodoch 53 a 54 vyššie.</P></NOTE> Do zoznamu týchto záruk patrí aj dôvod odmietnutia podľa článku 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41, ktorý dokonca môže viesť až k odmietnutiu na základe nerešpektovania základných práv.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0084"><NO.P>84.</NO.P><TXT>To však určite neznamená, že všetku zodpovednosť možno presunúť na vykonávajúci členský štát. Je potrebné znovu zdôrazniť, že lojálna spolupráca (a vzájomná dôvera) je obojstranným vzťahom. Zo svojej podstaty sa týka oboch strán operácie. Súdny dvor túto myšlienku zdôraznil, keď konštatoval, že dodržiavanie základných práv predstavuje <HT TYPE="ITALIC">zdieľanú povinnosť</HT>, ktorej podlieha tak vydávajúci, ako aj vykonávajúci členský štát. Počiatočnú povinnosť zabezpečiť dodržiavanie základných práv nesie priamo vydávajúci členský štát.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180123">23. januára 2018</DATE>, <NAME.CASE>Piotrowski</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑367/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:27">EU:C:2018:27</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovaná judikatúra), ktorý v kontexte európskeho zatykača potvrdzuje <HT TYPE="ITALIC">primárnu zodpovednosť vydávajúceho</HT> členského štátu zabezpečiť súlad so základnými právami.</P></NOTE> Ak by sa hneď na začiatku umožnilo, aby do systému vstupovali EVP, ktoré nie sú v súlade so základnými právami, znamenalo by to presun celej zodpovednosti za ochranu týchto práv výhradne na vykonávajúce orgány,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>V tejto súvislosti súhlasím s návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Gavanozov</NAME.CASE>, že takéto riešenie je nielen v rozpore so všeobecnou schémou smernice 2014/41, ale aj s konceptom vzájomnej dôvery (<NO.CASE>C‑324/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:312">EU:C:2019:312</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0084">84</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0087">87</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ktoré si to môžu v niektorých prípadoch uvedomovať, v iných však môžu zotrvávať v stave spokojnej nevedomosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0085"><NO.P>85.</NO.P><TXT>Domnievam sa, že hrať takúto <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0051" REF.END="QE0051"/>ruskú ruletu<QUOT.END REF.START="QS0051" CODE="201C" ID="QE0051"/> s právami jednotlivcov by bolo z konceptuálneho hľadiska úplne nezlučiteľné s prístupom vyplývajúcim zo systému vzájomného uznávania. Vydávajúci orgán by si bol vedomý toho, že vydaný EVP porušuje základné práva, ale jednoducho by nechal na ostražitosti vykonávajúceho orgánu, či si túto skutočnosť všimne, z čoho vyplýva pomerne selektívny pohľad na základné práva jednotlivcov, ktorých sa predmetný postup dotýka.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Vyvoláva to predstavu hypotetického výrobcu motorových vozidiel, ktorý do cestnej premávky pustí vozidlá, hoci vie, že všetky majú technický nedostatok, no spolieha sa na to, že policajné kontroly nie sú až také časté, a pri troche šťastia snáď nedôjde k príliš vysokému počtu dopravných nehôd, ktorých následkom bude ujma na zdraví alebo iná ujma vodičov, spolujazdcov alebo verejnosti z dôvodu uvedených technických nedostatkov.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="16"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0086"><NO.P>86.</NO.P><TXT>Navyše takáto ruská ruleta nielen presúva zodpovednosť za zistenie porušenia na vykonávajúci členský štát, ale spôsobuje aj jeho spoluúčasť na takýchto porušeniach v prípade, že ich tento štát neodhalí a nezabráni im. Za takých okolností by dotknuté členské štáty čelili riziku nedodržania požiadaviek stanovených ESĽP vo veci Avotiņš,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20160523">23. mája 2016</DATE>, Avotiņš v. Lotyšsko (CE:ECHR:2016:0523JUD001750207, bod 116).</P></NOTE> čo by mohlo aktivovať ich zodpovednosť v zmysle medzinárodného práva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Pozri nedávny rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20210325">25. marca 2021</DATE>, Bivolaru a Moldovan v. Francúzsko (CE:ECHR:2021:0325JUD004032416).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0087"><NO.P>87.</NO.P><TXT>Vec Avotiņš a tiež judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa prípadného neuznania alebo nevykonania aktu vydávajúceho členského štátu vo vykonávajúcom členskom štáte<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20111221">21. decembra 2011</DATE>, <NAME.CASE>N.S. a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑411/10 a C‑493/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:865">EU:C:2011:865</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160405">5. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Aranyosi a Căldăraru</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑404/15 a C‑659/15 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:198">EU:C:2016:198</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> sa týkajú systémových zlyhaní alebo systémových nedostatkov vo vydávajúcom členskom štáte, ktoré môžu mať isté dôsledky aj vo vykonávajúcom členskom štáte.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0088"><NO.P>88.</NO.P><TXT>Nerozumiem však (alebo skôr <HT TYPE="ITALIC">a fortiori</HT>), prečo by v prípade, že sa s takýmito dôsledkami ráta v prípade veľkých (systémových) zlyhaní, teda ak sa znefunkční celý systém,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0058">58</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0062">62</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> a tiež v prípade zlyhaní, ktoré by sme mohli všeobecne označiť ako odvetvové,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>V súvislosti s ktorými sa konštatoval nedostatok v určitej dotknutej oblasti, napríklad vo vzťahu k podmienkam pre žiadateľov o medzinárodnú ochranu – rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20111221">21. decembra 2011</DATE>, <NAME.CASE>N.S. a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑411/10 a C‑493/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:865">EU:C:2011:865</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0089">89</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0090">90</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0094">94</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0106">106</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), alebo pokiaľ ide o podmienky vo väzenských zariadeniach – rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160405">5. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Aranyosi a Căldăraru</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑404/15 a C‑659/15 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:198">EU:C:2016:198</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0089">89</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0094">94</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), pričom v nijakej z uvedených situácií sa nenaznačuje, že by predmetné nedostatky ovplyvňovali celý systém súdnictva daného členského štátu.</P></NOTE> nemalo to isté platiť pre nedostatky, ktorý by sa dali pomenovať ako drobné zlyhania, teda nedostatky zistené len v súvislosti s konkrétnymi procesnými aspektami.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0089"><NO.P>89.</NO.P><TXT>Okrem toho, ak sa prijme prístup, že od istého bodu už vykonávajúci členský štát nie je povinný uznávať alebo vykonávať akty pochádzajúce z istých vydávajúcich členských štátov,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0041"><P>Súdny dvor to nedávno opätovne konštatoval v rozsudku zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201217">17. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Openbaar Ministerie (Nezávislosť vydávajúceho súdneho orgánu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1033">EU:C:2020:1033</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>), a Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) toto konštatovanie následne uplatnil v rozsudku z <DATE ISO="20210210">10. februára 2021</DATE>, vec č. RK 20/771 13/751021‑20, NL:RBAMS:2021:420.</P></NOTE> neznamená to tiež, že vydávajúci členský štát, ak si je vedomý, že nedodržiava pravidlá, by mal byť vylúčený z možnosti používať systém justičnej spolupráce, ktorého vstupné požiadavky už nespĺňa?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0090"><NO.P>90.</NO.P><TXT>Svojím spôsobom takýto záver nielen vyplýva z podstaty prístupu stanoveného týmto systémom, ale je aj omnoho viac <HT TYPE="ITALIC">primeraný</HT>. Namiesto zaťažovania celého systému justičnej spolupráce (a všetkých individuálnych subjektov v členskom štáte) ďalším a ďalším individuálnym skúmaním, či existujú dôvody na odmietnutie uznania a vykonania EVP, nie je rozumnejšie dočasne vylúčiť uznaný a priznaný problematický zdroj, aby tento zdroj najprv zabezpečil súlad s minimálnymi štandardmi predtým, ako bude do systému znova prizvaný? Takéto riešenie sa zdá byť osobitne vhodné z dôvodu, že na rozdiel od situácie, v ktorej sa musí preukázať, že dôsledkom potenciálneho systémového zlyhania je ohrozenie konkrétnej situácie dotknutej osoby,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0042"><P>To je nevyhnutné v rámci <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0052" REF.END="QE0052"/>dvojstupňového testu<QUOT.END REF.START="QS0052" CODE="201C" ID="QE0052"/>, ktorý si vyžaduje tak štrukturálne (systémové a všeobecné) posúdenie a tiež individuálne posúdenie týkajúce sa konkrétneho prípadu – rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0061">61</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0068">68</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), potvrdený rozsudkom zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201217">17. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Openbaar Ministerie (Nezávislosť vydávajúceho súdneho orgánu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1033">EU:C:2020:1033</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0055">55</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> v prípade problematickej odvetvovej právnej úpravy týkajúcej sa jedinej otázky je jasné,<?PAGE NO="17"?> že nie je možné vydanie aktu, ktorý by bol v súlade s minimálnymi štandardmi. Všetky akty by zo svojej podstaty boli poznačené, pretože samotná právna úprava, podľa ktorej boli prijaté, nie je v uvedenom súlade.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0091"><NO.P>91.</NO.P><TXT>Stručne povedané, ktokoľvek si želá využiť systém justičnej pomoci a vzájomného uznávania podľa smernice 2014/41 alebo akýkoľvek iný nástroj justičnej spolupráce a vzájomného uznávania, musí v prenesenom význame prísť s čistými rukami alebo aspoň neprísť s rukami, o ktorých vie, že sú špinavé. Ak sa nedodržiava toto pravidlo základnej hygieny, ktoré sa opakovane a systematicky zdôrazňuje, môže to viesť k požiadaniu dotknutej osoby, aby opustila miestnosť a vrátila sa, až keď nájde mydlo a vykoná, čo je potrebné.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0092"><NO.P>92.</NO.P><TXT>V konkrétnom kontexte prejednávanej veci, ako je opísaný vyššie, rovnako ako vo veci Posevini<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0043"><P>Rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20170119">19. januára 2017</DATE>, Posevini v. Bulharsko (CE:ECHR:2017:0119JUD006363814).</P></NOTE> a v iných rozsudkoch, ESĽP konštatoval, že Bulharsko porušilo svoju povinnosť poskytnúť v zmysle článku 13 EDĽP účinný opravný prostriedok, pretože neexistoval nijaký postup, ktorým by bolo možné spochybniť zákonnosť rozhodnutia o prehliadke a zaisťovacích úkonoch, alebo ktorým by sa dala dosiahnuť primeraná náprava.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0044"><P>Pozri poznámku pod čiarou 23 vyššie.</P></NOTE> Ako sa uvádza v týchto rozhodnutiach, bulharská vláda tento nedostatok uznala a pred Výborom ministrov sa zaviazala, že situáciu napraví,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0045"><P>Pozri rozsudok ESĽP z <DATE ISO="20170119">19. januára 2017</DATE>, Posevini v. Bulharsko (CE:ECHR:2017:0119JUD006363814, bod 47).</P></NOTE> avšak ako vyplýva aj z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zatiaľ sa tak nestalo.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0093"><NO.P>93.</NO.P><TXT>Uvedené možno zhrnúť v tom zmysle, že kým sa tento vnútroštátny legislatívny nedostatok nenapraví, orgány daného členského štátu skutočne nemôžu vydať EVP, ktorý automaticky a nevyhnutne spôsobí rovnaké porušenie základných práv, ako (je porušenie, ktoré) konštatoval ESĽP.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0094"><NO.P>94.</NO.P><TXT>Chcem poukázať na to, že podobný problém sa nezistil v súvislosti s rozhodnutím, ktorým sa nariaďuje výsluch svedka. V tejto súvislosti súhlasím s francúzskou a rakúskou vládou, že je nepravdepodobné, aby výsluch svedka ako taký spôsobil rovnako závažný zásah do základných slobôd jednotlivca, ako je to v prípade rozhodnutia o prehliadke a zaisťovacích úkonoch.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0095"><NO.P>95.</NO.P><TXT>Okrem toho článok 24 smernice 2014/41 dosť podrobne upravuje výsluch svedka prostredníctvom videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu. Článok 25 obsahuje alternatívny spôsob, a to výsluch svedka formou telefonickej konferencie. Tieto ustanovenia obsahujú konkrétne záruky, vrátane dôvodu pre neuznanie a nevykonanie v zmysle článku 24 ods. 2 tejto smernice, ďalej požiadavky, aby vykonávajúci orgán dodržiaval <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0053" REF.END="QE0053"/>základné zásady právneho poriadku vykonávajúceho štátu<QUOT.END REF.START="QS0053" CODE="201C" ID="QE0053"/> v zmysle článku 24 ods. 5 písm. a) uvedenej smernice a tiež povinnosti poskytnúť informácie o procesných právach, ktoré zahŕňajú aj právo odmietnuť vypovedať, ako to vyplýva z článku 24 ods. 5 písm. e) smernice.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0096"><NO.P>96.</NO.P><TXT>Nemyslím si však, že zúžiť riešenie v prejednávanej veci na rozhodnutia o prehliadke a zaistení by mohlo priniesť systémové riešenie potenciálne neobmedzeného zoznamu možných porušení základných práv. Rôzne vyšetrovacie opatrenia môžu, ako už bolo uvedené, vyvolávať rôznu mieru a intenzitu zásahu do týchto práv. Z tohoto pohľadu je ťažké stanoviť abstraktnú hranicu a tvrdiť, že dané vyšetrovacie opatrenie nemôže byť <HT TYPE="ITALIC">nikdy</HT> sporné.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="18"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0097"><NO.P>97.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o konkrétny výsluch svedka, možno ho síce charakterizovať ako pomerne <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0054" REF.END="QE0054"/>jemný<QUOT.END REF.START="QS0054" CODE="201C" ID="QE0054"/> zásah do osobnej sféry, nemožno však vylúčiť, že výsluch konkrétneho svedka v konkrétnej situácii môže viesť k porušeniu chránených práv jednotlivca, ako napríklad práv zraniteľných osôb, ktorých osobitné okolnosti by v priebehu prijatia EVP nariaďujúceho takýto výsluch neboli riadne zohľadnené. Ak by takáto situácia nastala, dotknutá osoba musí mať tiež prístup k opravným prostriedkom, ktoré by umožnili preskúmať zákonnosť takého opatrenia a získať primeranú nápravu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0098"><NO.P>98.</NO.P><TXT>Uvedené možno zhrnúť v tom zmysle, že vydávajúce orgány sú povinné uistiť sa, že ich vlastné akty nie sú poznačené nezákonnosťou vyplývajúcou z nedodržania minimálnych štandardov stanovených v EDĽP, keď uvedené akty vstupujú do systému smernice 2014/41.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">V.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0099"><NO.P>99.</NO.P><TXT>Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko), takto:</TXT><P>Článok 14 ods. 1 a článok 1 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z <DATE ISO="20140403">3. apríla 2014</DATE> o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach vykladané z hľadiska článku 47 Charty základných práv Európskej únie a článku 4 ods. 3 ZEÚ bránia situácii, v ktorej vnútroštátna právna úprava neumožňuje podať proti vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu nijaký opravný prostriedok, ak vydanie takéhoto príkazu automaticky a nevyhnutne spôsobí rovnaké porušenie minimálnych štandardov, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ľudských právach, ako je porušenie, na ktoré už poukázal Európsky súd pre ľudské práva. Tieto ustanovenia tiež za takýchto okolností bránia vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu.</P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>