V prvej časti prvého žalobného dôvodu Španielske kráľovstvo Rade vytýka, že vychádzala z nesprávnych údajov pri stanovení spoločného TAC vzťahujúceho sa na dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa z toho dôvodu, že výlov dlhochvosta tuponosého „mohol byť nahlásený ako výlov dlhochvosta berglaxa.“ Ako vyplýva z odôvodnenia 7 nariadenia č. 1367/2014, toto rozhodnutie bolo prijaté na základe vedeckých odporúčaní a aktuálnych diskusií v NEAFC. Vedecké stanovisko NEAFC nebolo jednoznačné, pokiaľ ide o otázku, či bolo nevyhnutné stanoviť spoločný TAC pre oba druhy dlhochvosta.

Okrem toho ICES vo svojom stanovisku zo 7. novembra 2014 uviedla, že ICES nemohla vydať stanovisko k existencii rybolovu dlhochvosta berglaxa, pretože neexistoval žiadny údaj o výlove jednotlivých druhov dlhochvosta, pričom údaje za rok 2010 neboli dostatočné na to, aby z nich bolo možné vyvodiť akékoľvek závery. Treba tiež spresniť, že existujú značné rozdiely medzi údajmi o vylodení úlovkov dlhochvosta berglaxa a dlhochvosta tuponosého. ICES preto dospela k záveru, že na účely preukázania výlovu dlhochvosta berglaxa bolo potrebné získať úplnejšie a podrobnejšie informácie o jeho výlove a vylodení. Z tohto stanoviska teda jasne vyplýva, že neexistovali jasné vedecké údaje, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že oba tieto druhy žijú v oblastiach riadenia 5B67 a 8X14.

Okrem toho podľa Španielskeho kráľovstva nemožno tvrdiť, že nebolo možné zohľadniť údaje, ktoré tento členský štát poskytol 28. novembra 2014 v odpovedi na žiadosť o poskytnutie údajov, lebo politická dohoda o nariadení č. 1367/2014 bola dosiahnutá 10. novembra 2014, keďže nariadenie bolo prijaté až 15. decembra 2014.

Španielske kráľovstvo z toho vyvodilo záver, že Rada prekročila mieru svojej voľnej úvahy tým, že stanovila spoločné TAC pre oba dlhochvosty, hoci vo vedeckom stanovisku ICES sa jasne uvádzalo, že dostupné údaje nepreukazujú, že tieto dva druhy žijú v dotknutých zónach riadenia, a že teda ich možno loviť spoločne.

V rámci druhej časti svojho prvého žalobného dôvodu Španielske kráľovstvo tvrdí, že Rada ani Komisia pri stanovení prideľovacieho kľúča uplatneného na spoločné TAC stanovené pre dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa nezohľadnili historické úrovne výlovu dlhochvosta berglaxa. Národné kvóty stanovené v napadnutých ustanoveniach z tohto dôvodu porušujú zásadu relatívnej stability rybolovných činností, ktorá vyžaduje, aby sa v prípade každého dotknutého druhu zohľadnilo rozdelenie historických úrovní výlovu medzi flotily každého členského štátu.

Španielske kráľovstvo sa domnieva, že spoločné rybolovné kvóty, ktoré mu boli pridelené, pokiaľ ide o dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa, mali byť vyššie, keďže značná časť výlovu dlhochvosta berglaxa v období od roku 2009 do roku 2013 bola vykonaná španielskou flotilou. Škoda, ktorá v dôsledku tohto údajného porušenia zásady relatívnej stability rybolovných činností vznikla španielskej flotile, predstavuje 346 926 eur.

Rada ani Komisia nepopreli tvrdenie, že pri určovaní sporných spoločných TAC sa nezohľadnila historická úroveň výlovu dlhochvosta berglaxa. Je totiž nesporné, že tento TAC bol rozdelený medzi členské štáty v súlade s prideľovacím kľúčom, ktorý zabezpečoval relatívnu stabilitu rybolovných činností len dlhochvosta tuponosého.

Rada a Komisia tvrdia, že prvý žalobný dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

V prvom rade, pokiaľ ide o údajné prekročenie miery voľnej úvahy Rady, na úvod treba pripomenúť, že ak Rada stanoví TAC a rozdelí rybolovné možnosti medzi členské štáty, je vyzvaná na vykonanie komplexného hospodárskeho posúdenia, v rámci ktorého má širokú mieru voľnej úvahy. Za takých okolností sa diskrečná právomoc, ktorú má Rada, nevzťahuje len na určenie povahy a dosahu predpisov, ktoré sa majú prijať, ale do určitej miery aj na zistenie východiskových údajov. Súdne preskúmanie výkonu takej právomoci sa musí obmedziť na skúmanie, či výkon tejto právomoci nebol zjavne nesprávny alebo nedošlo k zneužitiu právomoci, alebo či dotknutý orgán zjavne neprekročil hranice svojej voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. februára 1998, NIFPO a Northern Ireland Fishermen’s Federation, C‑4/96, EU:C:1998:67, body 41 a 42; z 5. októbra 1999, Španielsko/Rada, C‑179/95, EU:C:1999:476, bod 29, ako aj z 9. septembra 2004, Španielsko/Komisia, C‑304/01, EU:C:2004:495, bod 23).

Ďalej z článku 2 ods. 2 nariadenia o SRP vyplýva, že pri riadení rybárstva sa musí uplatňovať „prístup predbežnej opatrnosti“.

Podľa definície uvedenej v článku 4 ods. 1 bode 8 daného nariadenia tento prístup znamená, že nedostatok primeraných vedeckých informácií by sa nemal používať ako dôvod na oddialenie alebo neprijatie opatrení na hospodárenie s cieľovým druhom na účely jeho ochrany, ochrany príbuzných alebo závislých druhov a necieľových druhov a ich prostredia.

Napokon ako uviedol generálny advokát v bodoch 54 a 55 svojich návrhov, článok 6 ods. 2 toho istého nariadenia sa obmedzuje na stanovenie povinnosti „zohľadniť“ dostupné vedecké, technické a hospodárske odporúčania pri prijímaní ochranných opatrení, ale nebráni tomu, aby normotvorca Únie prijal takéto ochranné opatrenia v prípade neexistencie jednoznačných vedeckých, technických a hospodárskych odporúčaní.

Okrem toho Súdny dvor už rozhodol v súvislosti s podobnou povinnosťou vyplývajúcou z nariadenia Rady (EHS) č. 170/83 z 25. januára 1983, ktorým sa vytvára systém Spoločenstva pre zachovanie a riadenie zdrojov rybolovu [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 24, 1983, s. 1), že opatrenia na ochranu zdrojov rybolovu nemusia byť v úplnom súlade s vedeckými odporúčaniami a že neexistencia alebo nejednoznačnosť takých odporúčaní nemusí brániť Rade v prijatí opatrení, ktoré považuje za nevyhnutné na dosiahnutie cieľov SRP (pozri analogicky rozsudok z 24. novembra 1993, Mondiet, C‑405/92, EU:C:1993:906, bod 31).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci na jednej strane bola Rada oprávnená prijať spoločný TAC pre dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa, a to aj pri neexistencii „jednoznačných“ vedeckých údajov o existencii a výlove týchto dvoch druhov rýb v príslušných oblastiach riadenia, pretože sa domnievala, že toto opatrenie bolo primerané na účely ochrany zdrojov dlhochvosta tuponosého.

Na druhej strane, keďže sa v správe pracovnej skupiny ICES z roku 2014 a v odporúčaní ICES zo 7. novembra 2014 poukazuje na nahlásenia výlovu dlhochvosta berglaxa v dotknutých oblastiach riadenia, ale rozsah tohto výlovu spôsobuje pochybnosti o spoľahlivosti daných hlásení, pričom výlov dlhochvosta tuponosého sa pravdepodobne nahlasuje ako výlov dlhochvosta berglaxa, a keďže takáto okolnosť spôsobuje nebezpečenstvo, že dôjde k podstatnému ovplyvneniu potrebného účinku TAC pre dlhochvosta tuponosého, s prihliadnutím na to, že po odstránení hlavy a zamrazení týchto druhov je prakticky nemožné ich rozlíšiť, Rada mohla považovať za potrebné prijať opatrenie s cieľom vylúčiť toto nebezpečenstvo.

Za týchto okolností sa nemožno domnievať, že Rada prekročila hranice svojej voľnej úvahy, keď stanovila spoločný TAC pre dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa.

Prvú časť prvého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

Po druhé, pokiaľ ide o údajné porušenie zásady relatívnej stability rybolovných činností, treba pripomenúť, že článok 16 nariadenia o SRP spresňuje, že „rybolovnými možnosťami pridelenými členským štátom sa jednotlivým členským štátom zabezpečuje relatívna stabilita rybolovných činností v súvislosti s každou populáciou rýb alebo každým druhom rybolovu“. V tomto článku sa dodáva, že „pri prideľovaní nových rybolovných možností sa zohľadňujú záujmy každého členského štátu.“

Okrem toho z odôvodnení 35 a 36 uvedeného nariadenia vyplýva, že najmä so zreteľom na závislosť určitých pobrežných spoločenstiev od rybolovu je potrebné zabezpečiť relatívnu stabilitu rybolovných činností, a to rozdelením rybolovných možností medzi členské štáty na základe predvídateľného podielu populácií rýb pre každý členský štát, pričom táto stabilita musí umožniť „zabezpečiť a zohľadniť splnenie konkrétnych potrieb regiónov, v ktorých sú miestne spoločenstvá obzvlášť závislé od rybárstva a s ním súvisiacich činností“.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že účelom režimu národných kvót je zabezpečiť každému členskému štátu primeraný podiel na stanovených TAC, určený v podstate v závislosti od úrovní výlovu, ktoré tradičné rybolovné činnosti, miestne obyvateľstvo závislé od rybolovu a pridružený priemysel tohto členského štátu využívali pred zavedením režimu kvót (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 1989, Agegate, C‑3/87, EU:C:1989:650, bod 24).

S ohľadom na tieto úvahy, ako aj na okolnosť, že normotvorca Únie disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o povahu a dosah ustanovení, ktoré sa majú prijať, treba preskúmať, či Rada tým, že nezohľadnila historickú úroveň výlovu dlhochvosta berglaxa nahláseného Španielskym kráľovstvom pri stanovení kvót pre každý členský štát na základe stanovenia spoločného TAC pre tento druh spolu s dlhochvostom tuponosím, porušila zásadu relatívnej stability rybolovných činností.

V tejto súvislosti treba konštatovať, že prejednávaná vec sa vo viacerých ohľadoch odlišuje od iných vecí, o ktorých Súdny dvor doteraz rozhodoval v oblasti SRP. V prvom rade po odstránení hlavy a zamrazení týchto predmetných dvoch druhov rýb je nemožné ich rozlíšiť. V druhom rade vo vedeckých stanoviskách, ktoré mal normotvorca Únie k dispozícii, sa poukazuje na možnosť, že vysoké nahlásené úrovne výlovu dlhochvosta berglaxa pochádzajúce prevažne z jedného členského štátu, t. j. Španielskeho kráľovstva, sa môžu týkať výlovu dlhochvosta tuponosého nesprávne nahláseného ako výlov dlhochvosta berglaxa. Napokon Rada v prípade dlhochvosta berglaxa nestanovila nový TAC, a teda nepristúpila k rozdeleniu novej príležitosti na rybolov, ale obmedzila sa na to, že len na roky 2015 a 2016 stanovila spoločný TAC pre oba dotknuté druhy.

V prejednávanom prípade teda Rada rozhodla nepristúpiť k rozdeleniu kvót, ako to požadovalo Španielske kráľovstvo, keďže zohľadnenie nahláseného výlovu dlhochvosta berglaxa, ktoré nahlásil tento členský štát na výpočet predmetných kvót, by malo za následok vytvorenie trvalej výhody pre členský štát, ktorého nahlásený výlov môže byť podľa vedeckých stanovísk nesprávny. Naopak, z prístupu, ktorý si Rada zvolila a ktorý spočíval v tom, že v prvom štádiu nezohľadnila tento nahlásený výlov pri výpočte národných kvót, sa vyhla poskytnutiu uistení v tejto súvislosti, ktoré mohli založiť legitímnu dôveru, a zároveň si zachovala možnosť, že po overení informácií o nahlásenom výlove a po predložení presvedčivých vedeckých stanovísk stanoví kvóty na základe zistených údajov, ktoré teda bude možné považovať za spravodlivé.

Tento záver nevyvracia ani tvrdenie Španielskeho kráľovstva, podľa ktorého, keď Rada zohľadnila nahlásený výlov týkajúci sa dlhochvosta berglaxa pri stanovení spoločného TAC pre oba tieto druhy, mala zohľadniť historickú úroveň výlovu dlhochvosta berglaxa nahláseného týmto členským štátom, a to vzhľadom jednak na pochybnosti o dôveryhodnosti nahláseného výlovu predmetných druhov rýb, na ktoré poukazovali vedecké stanoviská, ktoré boli spomenuté v bode 52 tohto rozsudku, a jednak širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má normotvorca Únie v oblasti SRP.

Preto v predmetnom prípade nemožno Rade vytýkať, že porušila zásadu relatívnej stability rybolovných činností.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy treba druhú časť prvého žalobného dôvodu tiež zamietnuť ako nedôvodnú.

Prvý žalobný dôvod preto treba zamietnuť v celom rozsahu.

Španielske kráľovstvo Rade vytýka, že porušila zásadu proporcionality tým, že v nariadení č. 1367/2014 stanovila spoločný TAC vzťahujúci sa na dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa v zónach 5B67 a 8X14.

V prvom rade predmetné opatrenie totiž nie je primerané, pretože v rámci stanovenia spoločného TAC pre dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa nebola dodržaná zásada relatívnej stability rybolovných činností, pokiaľ ide o historickú úroveň výlovu dlhochvosta berglaxa, ktorú dosiahlo Španielske kráľovstvo v predchádzajúcich rokoch.

Ďalej stanovenie spoločného TAC pre oba druhy dlhochvosta nepredstavuje nevyhnutné opatrenie, pretože bolo možné zohľadniť historický výlov dlhochvosta berglaxa, ktorý dosiahlo Španielske kráľovstvo, a prijať tak opatrenie, ktoré menej poškodzuje záujmy tohto členského štátu.

Napokon je podľa Španielskeho kráľovstva predmetné opatrenie neprimerané, pretože sa zakladá na predpoklade, že výlov dlhochvosta tuponosého mohol byť nesprávne nahlásený ako výlov dlhochvosta berglaxa. Tento predpoklad však nie je vedecky overený a jeho prijatie je v nepomere k poškodeniu záujmov Španielskeho kráľovstva v dôsledku nezohľadnenia historickej úrovne jeho výlovu dlhochvosta berglaxa pri stanovení spoločného TAC pre oba druhy.

Španielske kráľovstvo okrem toho spresňuje, že to nie je ani tak stanovenie spoločného TAC pre dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa, ktoré mu spôsobuje ujmu, ako okolnosť, že pri stanovovaní spoločného TAC pre tieto dva druhy Rada nezohľadnila historickú úroveň výlovu dlhochvosta berglaxa.

Rada a Komisia tvrdia, že tento žalobný dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada proporcionality, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom v situácii, keď existuje výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba zvoliť také opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri najmä rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i., C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, bod 42 a citovaná judikatúra).

Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ ide o súdne preskúmanie podmienok uplatňovania tejto zásady, vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má normotvorca Únie v oblasti spoločnej rybárskej politiky, zákonnosť takéhoto opatrenia môže ovplyvniť len zjavná neprimeranosť opatrenia prijatého v tejto oblasti vo vzťahu k cieľu, ktorý príslušná inštitúcia sleduje. Preto nie je podstatné, či opatrenie prijaté normotvorcom bolo jediné alebo najlepšie možné, ale či bolo zjavne neprimerané (pozri, pokiaľ ide o spoločnú poľnohospodársku politika, rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i., C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, bod 43 a citovaná judikatúra).

Pokiaľ ide o primeranosť predmetnej právnej úpravy spornej v tejto veci, treba konštatovať, že ako vyplýva z bodov 59 a 60 tohto rozsudku, zohľadnenie historickej úrovne výlovu dlhochvosta berglaxa, ktoré dosiahlo Španielske kráľovstvo, pri stanovení spoločného TAC pre dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa by malo presne za následok pridelenie kvót tomuto členskému štátu na základe nahláseného výlovu, ktorý mohla Rada na základe vedeckých odporúčaní považovať za pravdepodobne nesprávny.

Keďže Rada však chcela chrániť dlhochvosta tuponosého pred nadmerným výlovom a zachovať si možnosť, že po overení informácií o nahlásených výlovoch dlhochvosta berglaxa a po predložení presvedčivých vedeckých stanovísk stanoví TAC a kvóty na základe spoľahlivých údajov, rozhodnutie nezohľadniť nahlásený výlov dlhochvosta berglaxa predložený Španielskym kráľovstvom pri stanovovaní spoločného TAC pre dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa nemožno považovať za zjavne neprimerané.

Treba dodať, že Španielske kráľovstvo v každom prípade nepreukázalo, že by existovalo opatrenie, ktoré menej poškodzuje jeho záujmy a zároveň umožňuje dosiahnuť ciele sledované Radou.

Preto treba druhý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

V rámci tretieho žalobného dôvodu Španielske kráľovstvo Rade vytýka, že porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že jednostranne stanovila spoločný TAC vzťahujúci sa na dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa, zatiaľ čo v porovnateľných prípadoch inštitúcie Únie rešpektovali zásadu relatívnej stability rybolovných činností, keď zohľadnili kvóty historických výlovov pre členské štáty pri stanovení TAC alebo nestanovili spoločný TAC, pokiaľ niektorých členský štát proti tomu protestoval.

Po prvé v tomto zmysle Komisia vzala do úvahy počas roka 2011 v nadväznosti na diskusie o začlenenie nového druhu, t. j. sebastesa žijúceho pri morskom dne pri stanovení TAC vzťahujúceho sa na sebastesov tvrdenia Spolkovej republiky Nemecko a Estónskej republiky o stanovení TAC pre druh sebastesa žijúceho pri morskom dne. Po druhé Komisia mala v úmysle stanoviť TAC pre moronu striebristú od roku 2012, ale vzhľadom na odpor niektorých členských štátov vrátane Írska uviedla, že stanovenie TAC pre tento druh sa uskutoční s prihliadnutím na historické úrovne výlovu každého členského štátu v súlade so zásadou relatívnej stability rybolovných činností a ponechala na členských štátoch, aby slobodne dospeli k dohode, ktorá bude vyhovovať všetkým. Napokon, Komisia pri hľadaní konsenzu už niekoľko rokov podnecuje Španielske kráľovstvo a Portugalskú republiku, aby v prípade sardiniek dospeli k dohode na účely stanovenia TAC, ktorá bude zohľadňovať zásadu relatívnej stability rybolovných činností.

Rada a Komisia tvrdia, že tretí žalobný dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

Pokiaľ ide o zásadu rovnosti zaobchádzania, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry článok 40 ods. 2 druhý pododsek ZFEÚ v spojení s článkom 38 ods. 1 druhým pododsekom ZFEÚ, ktorý stanovuje zákaz akejkoľvek diskriminácie v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky a spoločnej rybárskej politiky, je len osobitným výrazom všeobecnej zásady rovnosti, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, okrem prípadu, ak je rozlišovanie objektívne odôvodnené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2013, SFIR a i., C‑187/12 až C‑189/12, EU:C:2013:737, bod 48 a citovanú judikatúru).

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že stanovenie spoločného TAC pre dlhochvosta tuponosého a dlhochvosta berglaxa, ako aj nezohľadnenie historickej úrovne výlovu dlhochvosta berglaxa nahlásenej Španielskym kráľovstvom boli podľa Rady potrebné na zabezpečenie účinnej ochrany dlhochvosta tuponosého v situácii, ktorá – ako to vyplýva z bodu 59 tohto rozsudku – sa vyznačuje presne vymedzenými okolnosťami.

Španielske kráľovstvo však neposkytlo nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že príklady, ktoré cituje na podporu svojho tretieho žalobného dôvodu, sa vyznačujú okolnosťami, ktoré by boli zhodné alebo podobné tým, ktoré boli uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku. Konkrétne, Španielske kráľovstvo nepreukázalo, že vo veciach, ktoré boli uvedené na porovnanie, by bolo pravdepodobné, že došlo k vážnym chybám v nahlásených výlovoch niektorého druhu podliehajúceho TAC, ktorý pri vylodení výlovu mohol byť zamenený s iným druhom nepodliehajúcim TAC.

Preto sa aj tretí žalobný dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.

Keďže žiadnemu z predložených žalobných dôvodov sa nevyhovelo, žalobu Španielskeho kráľovstva treba zamietnuť ako nedôvodnú v celom rozsahu.