Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

STÉPHANIE LAULHÉ SHAELOU

prednesené 22. októbra 2026(1)

Vec C‑497/25

UAB „Maxima LT“

proti

Valsts ieņēmumu dienests

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd, Lotyšsko)]

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica (EÚ) 2017/1852 – Mechanizmus riešenia sporov týkajúcich sa zdanenia – Spor medzi dvomi členskými štátmi týkajúci sa výkladu a uplatňovania dvojstrannej daňovej zmluvy – Článok 2 ods. 1 písm. c) – Pojem ‚dvojité zdanenie‘ – Príjem oslobodený od dane v jednom členskom štáte “






I.      Úvod

1.        Je dobre známou skutočnosťou, že nekoordinovaný výkon právomoci v oblasti priameho zdaňovania(2) môže viesť k situáciám dvojitého zdanenia. Jednotlivé formy medzinárodného dvojitého zdanenia vznikajú najmä preto, že väčšina krajín nezakladá svoje vnútroštátne zdaňovanie iba na domácich transakciách, ale aj na extrateritoriálnych faktoroch.(3) S cieľom vyhnúť sa negatívnym dôsledkom týchto prekrývajúcich sa daňových právomocí sa štáty vo forme medzinárodných daňových zmlúv často dohodnú, že si práva na zdanenie vo vzťahu k jednotlivým prvkom príjmu alebo kapitálu patriacim do pôsobnosti týchto zmlúv rozdelia. Vnútroštátne orgány však môžu zaujať rozdielne stanoviská k tomu, ako by sa tieto zmluvy mali vykladať a uplatňovať v konkrétnych veciach, čo vedie k nezhodám.

2.        Keďže normotvorca Únie zastával názor, že takéto nezhody „môžu pre podniky pôsobiace cezhranične predstavovať závažné prekážky daňovej povahy“(4), a domnieval sa, že existujúce riešenia obsiahnuté v medzinárodných zmluvách sú nevyhovujúce,(5)prijal smernicu o mechanizmoch riešenia sporov. V tejto smernici sa stanovuje vylepšený procesný mechanizmus na účely riešenia a ideálne vyriešenia akýchkoľvek nezhôd, ktoré vzniknú týmto spôsobom. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd, Lotyšsko), dáva Súdnemu dvoru prvýkrát príležitosť vykladať tento nástroj práva Únie.

3.        Skutkové okolnosti vedúce k prejednávanému návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú zdanenia príjmu holandskej spoločnosti z predaja podielov vo viacerých spoločnostiach usadených v Lotyšsku. Lotyšská republika aj Holandské kráľovstvo si vo vzťahu k tomuto príjmu uplatnili práva na zdanenie a medzi ich príslušnými orgánmi došlo k nezhode v súvislosti s výkladom daňovej zmluvy uzavretej medzi týmito dvoma členskými štátmi. Zatiaľ čo bol však príjem v Lotyšsku skutočne zdanený, v Holandsku bol v konečnom dôsledku od dane oslobodený.

4.        Predávajúca zastávala názor, že situácia dvojitého zdanenia nie je vyriešená, pretože nezhody týkajúce sa výkladu daňovej zmluvy pretrvávajú. Táto predávajúca preto požiadala lotyšské orgány, aby predovšetkým zriadili poradnú komisiu, ktorá predstavuje špecifickú fázu mechanizmu riešenia sporov upraveného smernicou o mechanizmoch riešenia sporov. Podľa jej článku 16 ods. 7 však povinnosť zriadiť túto komisiu nevzniká, ak sa vec „netýka dvojitého zdanenia“. Lotyšské orgány na základe tejto výnimky s odkazom na oslobodenie od dane v Holandsku žiadosť zamietli.

5.        Toto rozhodnutie sa teraz napáda na predkladajúcom vnútroštátnom súde, ktorý na jednej strane žiada o objasnenie toho, či sa situácia „týka dvojitého zdanenia“, a na druhej strane rozsahu povinnosti lotyšských orgánov zriadiť poradnú komisiu.

6.        Tieto návrhy sa na žiadosť Súdneho dvora zameriavajú na prvý aspekt spomenutý vyššie s cieľom objasniť, či ide o situáciu „týkajúcu sa dvojitého zdanenia“ v zmysle smernice o mechanizmoch riešenia sporov, keď si dva členské štáty uplatňujú práva na zdanenie vo vzťahu k rovnakému príjmu (a existuje medzi nimi nezhoda, pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie uplatniteľnej daňovej zmluvy), ale keď v súvislosti s týmto príjmom fakticky daň vybral iba jeden z týchto členských štátov.

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

7.        Článok 1 smernice o mechanizmoch riešenia sporov sa zameriava na „predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ tejto smernice a znie takto:

„Touto smernicou sa stanovujú pravidlá týkajúce sa mechanizmu riešenia sporov medzi členskými štátmi, keď tieto spory vyplývajú z výkladu a uplatňovania zmlúv a dohovorov, v ktorých sa ustanovuje zamedzenie dvojitého zdanenia príjmov a prípadne kapitálu [kapitálu. Takisto sa v nej stanovujú práva a povinnosti ovplyvnených osôb v prípade vzniku takýchto sporov – neoficiálny preklad]. Skutočnosť vedúca k vzniku takýchto sporov sa na účely tejto smernice označuje ako ‚sporná otázka‘.“

8.        Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„1.      Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

c)      ‚dvojité zdanenie‘ je uloženie daní, na ktoré sa vzťahuje zmluva alebo dohovor uvedené v článku 1, dvomi alebo viacerými členskými štátmi vo vzťahu k rovnakému zdaniteľnému príjmu alebo kapitálu, pokiaľ vedie k i) vyrubeniu dodatočnej dane, ii) zvýšeniu daňovej povinnosti alebo iii) vymazaniu alebo obmedzeniu strát, ktoré by sa mohli použiť na započítanie voči zdaniteľnému zisku;

…“

9.        Článok 3 smernice o mechanizmoch riešenia sporov má názov „Sťažnosť“ a v jeho odseku 1 sa stanovuje, že „každá ovplyvnená osoba je oprávnená podať každému z príslušných orgánov každého z dotknutých členských štátov sťažnosť vo veci spornej otázky so žiadosťou o jej vyriešenie. Sťažnosť sa musí podať do troch rokov od doručenia prvého oznámenia o úkone, ktorý vedie alebo povedie k spornej otázke…“

10.      Článok 4 smernice o mechanizmoch riešenia sporov sa zameriava na „postup vzájomnej dohody“. Znie takto:

„1.      V prípade, že príslušné orgány dotknutých členských štátov akceptujú sťažnosť, pokúsia sa o vyriešenie spornej otázky vzájomnou dohodou do dvoch rokov od posledného oznámenia rozhodnutia jedného z členských štátov o akceptovaní sťažnosti.

Lehotu dvoch rokov podľa prvého pododseku možno na žiadosť príslušného orgánu dotknutého členského štátu adresovanú všetkým ostatným príslušným orgánom dotknutých členských štátov predĺžiť o najviac jeden rok, ak príslušný orgán, ktorý o pred[ĺ]ženie žiada, poskytne písomné odôvodnenie.

…

3.      Ak príslušné orgány dotknutých členských štátov nedospeli k dohode o vyriešení spornej otázky v lehote stanovenej v odseku 1, príslušný orgán každého z dotknutých členských štátov informuje ovplyvnenú osobu o všeobecných dôvodoch, pre ktoré sa dohoda nedosiahla.“

11.      Podľa článku 6 smernice o mechanizmoch riešenia sporov s názvom „Riešenie sporov poradnou komisiou“ platí:

„1.      Na žiadosť ovplyvnenej osoby podanú príslušným orgánom dotknutých členských štátov zriadia takéto príslušné orgány poradnú komisiu… ak:

…

b)      príslušné orgány dotknutých členských štátov akceptovali sťažnosť, ktorú predložila ovplyvnená osoba, ale v lehote stanovenej v článku 4 ods. 1 nedosiahli dohodu o tom, ako vyriešiť spornú otázku vzájomnou dohodou.

…“

12.      Článok 16 ods. 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov stanovuje, že „členský štát môže v jednotlivých prípadoch odmietnuť prístup k postupu riešenia sporov podľa článku 6, ak sa sporná otázka netýka dvojitého zdanenia. V takom prípade príslušný orgán daného členského štátu bezodkladne informuje ovplyvnenú osobu a príslušné orgány ostatných dotknutých členských štátov.“

B.      Vnútroštátne právo

13.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v Lotyšsku bola smernica o mechanizmoch riešenia sporov prebraná v kapitole XV Likums ‘Par nodokļiem un nodevām’ (zákon o daniach a poplatkoch) (Latvijas Vēstnesis, č. 26 z 18. februára 1995) (v znení zákona zo 17. októbra 2019; účinný od 23. októbra 2019, ďalej len „zákon o daniach a poplatkoch“) s názvom „Riešenie sporov s príslušnými orgánmi iných členských štátov Európskej únie týkajúcich sa výkladu a uplatňovania medzinárodných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia príjmu a kapitálu“.

14.      Podľa § 119 ods. 2 tohto zákona („Všeobecné ustanovenia týkajúce sa riešenia sporov“) „na účely tejto kapitoly dvojité zdanenie znamená uloženie daní v Lotyšsku a v inom členskom štáte Európskej únie vo vzťahu k rovnakému zdaniteľnému príjmu alebo kapitálu, ak sa na takéto dane vzťahujú medzinárodné zmluvy, ktoré ustanovujú zamedzenie dvojitého zdanenia príjmov a kapitálu, a ak takéto uloženie vedie k splneniu aspoň jednej z týchto podmienok:

1.      vyrubenie dodatočnej dane;

2.      zvýšenie daňovej povinnosti;

3.      vymazanie alebo obmedzenie strát, ktoré by sa mohli použiť na zníženie zdaniteľného príjmu.

…“

15.      Predkladajúci vnútroštátny súd odkazuje na nasledovné ustanovenia daného zákona, ktoré sa týkajú podávania sťažnosti (§ 120 ods. 1 a 5 zákona o daniach a poplatkoch); preskúmania sporu v rámci postupu vzájomnej dohody (§ 121 ods. 1 a 4 zákona o daniach a poplatkoch) a zriadenia poradnej komisie (§ 123 ods. 1 bod 2 zákona o daniach a poplatkoch).

16.      Podľa § 132 ods. 5 zákona o daniach a poplatkoch navyše „Štátna daňová správa môže daňovníkovi odoprieť právo na využitie postupu riešenia sporov uvedeného v § 123 tohto zákona, pokiaľ vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci zistí, že spor sa netýka dvojitého zdanenia. Štátna daňová správa v takom prípade okamžite informuje daňovníka a príslušné orgány dotknutých členských štátov Únie.“

17.      Predkladajúci vnútroštátny súd takisto odkazuje na § 5 ods. 1 bod 2 a § 5 ods. 1 a 2 Uzņēmumu ienākuma nodokļa likums (zákon o dani z príjmov právnických osôb) (Latvijas Vēstnesis, 2017, č. 156) (ďalej len „zákon o dani z príjmov právnických osôb“).

C.      Medzinárodné právo

18.      Lotyšská republika a Holandské kráľovstvo 14. marca 1994 uzavreli zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovému úniku, ktorá upravuje najmä daň z príjmov právnických osôb (ďalej len „zmluva“).(6)

19.      Článok 6 ods. 2 zmluvy vymedzuje, že pojem „nehnuteľný majetok“ má „taký význam, aký má podľa právnych predpisov zmluvného štátu, v ktorom sa majetok nachádza“, a uvádza orientačný zoznam prvkov, na ktoré sa vzťahuje toto vymedzenie.(7)

20.      Článok 13 ods. 1 tejto zmluvy stanovuje, že „zisky, ktoré plynú rezidentovi jedného zmluvného štátu zo scudzenia nehnuteľného majetku uvedeného v článku 6, ktorý sa nachádza v druhom zmluvnom štáte, sa môžu zdaniť v tomto druhom štáte“.

21.      Podľa článku 13 ods. 4 platí, že „zisky zo scudzenia iného majetku, ako sa uvádza v odsekoch 1, 2 a 3, podliehajú zdaneniu len v tom zmluvnom štáte, ktorého je scudziteľ rezidentom“.

III. Skutkový stav, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky

22.      Spoločnosť UAB Maxima LT usadená v Litve, ktorá je žalobkyňou vo veci samej (ďalej len „žalobkyňa“), je právnou nástupkyňou spoločnosti Lincoln Land Erste B.V. usadenej v Holandsku. Druhá uvedená spoločnosť 20. mája 2020 predala svoje podiely v 13 spoločnostiach usadených v Lotyšsku lotyšskej spoločnosti SIA MAXIMA Latvija.

23.      Keďže viac ako 50 % hodnoty majetku 12 spoločností tvorili nehnuteľnosti nachádzajúce sa v Lotyšsku, transakcia sa považovala za predaj nehnuteľností podľa lotyšského práva, v súlade s čím sa z výsledného príjmu vybrala daň na základe odporúčania Valsts ieņēmumu dienests (Štátna daňová správa, Lotyšsko; ďalej len „VID“).(8) Holandské orgány zároveň predmetný príjem považovali za príjem, ktorý na účely dane z príjmov právnických osôb (holandského rezidenta) podlieha daňovej právomoci Holandska.

24.      Predávajúca zastávala názor, že s predmetnou transakciou je spojené riziko dvojitého zdanenia v Lotyšsku a Holandsku, a 20. júla 2020 informovala VID, že vec bola predložená príslušnému orgánu Holandska.

25.      VID rozhodnutím z 8. marca 2021 začala postup vzájomnej dohody v zmysle smernice o mechanizmoch riešenia sporov. Stanovisko príslušných orgánov týchto dvoch členských štátov, pokiaľ ide o to, ktoré ustanovenie zmluvy by sa malo uplatňovať na predmetný príjem, sa líšilo. Podľa VID bolo Lotyšsko oprávnené vybrať daň podľa článku 13 ods. 1 zmluvy, pretože transakcia sa týkala nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v Lotyšsku. Holandský orgán zároveň zastával názor, že príjem predstavuje kapitálový zisk z „iného majetku“ v zmysle článku 13 ods. 4 tejto zmluvy a že tento zisk je zdaniteľný iba v zmluvnom štáte, ktorého je prevodca rezidentom, konkrétne v Holandsku.

26.      VID 11. marca 2024 informovala žalobkyňu, že v uplatniteľnej trojročnej lehote nebola dosiahnutá dohoda. Takisto uviedla, že počas postupu vzájomnej dohody neboli predložené žiadne dokumenty ani dôkazy o jej zdanení v Holandsku.

27.      V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že príjem z predmetného predaja podielov bol zaznamenaný vo výkaze ziskov a strát predávajúcej na účely dane z príjmov právnických osôb za rok 2020. Tento príjem bol však od dane oslobodený na základe uplatnenia príslušných podmienok stanovených holandským právom.(9)

28.      Žalobkyňa 22. apríla 2024 požiadala VID o zriadenie poradnej komisie.

29.      VID túto žiadosť rozhodnutím z 31. júla 2024 zamietla na základe skutočnosti, že príjem z predaja podielov bol v Holandsku od dane oslobodený a k žiadnemu dvojitému zdaneniu teda nedošlo.

30.      Žalobkyňa podala na predkladajúci vnútroštátny súd návrh na vydanie príkazu, ktorým by sa vyžadovalo, aby VID zriadila poradnú komisiu. Odkazovala na skutočnosť, že na transakciu sa vzťahuje holandský daňový režim, čo podľa žalobkyne uviedol zástupca holandskej daňovej správy. Navyše tvrdí, že keby podmienky na oslobodenie od dane podľa holandského práva neboli splnené, príjem by podliehal dani z príjmov právnických osôb v Lotyšsku aj Holandsku. Keďže postup vzájomnej dohody nebol úspešný, žalobkyňa zastáva názor, že VID mala zriadiť poradnú komisiu podľa § 123 ods. 1 zákona o daniach a poplatkoch, pretože znenie tohto ustanovenia nezahŕňa žiadnu voľnú úvahu. Žalobkyňa sa okrem toho domnieva, že VID zamietnutím jej žiadosti obmedzila jej práva zaručené právom Únie, predovšetkým voľný pohyb kapitálu (článok 63 ZFEÚ), slobodu usadiť sa (článok 49 ZFEÚ), a jej právo na účinný prostriedok nápravy (článok 47 Charty základných práv Európskej únie, ďalej len „Charta“).

31.      VID proti tomuto tvrdeniu namieta, pričom v podstate odkazuje na rovnaké dôvody ako tie, ktoré sa uvádzajú v bode 29 vyššie.

32.      Za týchto okolností predkladajúci vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 6 ods. 1 písm. b) [smernice o mechanizmoch riešenia sporov] vykladať v tom zmysle, že príslušný orgán členského štátu je na žiadosť ovplyvnenej osoby povinný zriadiť poradnú komisiu, ak príslušné orgány dotknutých členských štátov akceptovali sťažnosť, ktorú predložila ovplyvnená osoba, ale v lehote stanovenej v článku 4 ods. 1 [tej istej smernice] nedosiahli dohodu o tom, ako vyriešiť spornú otázku vzájomnou dohodou?

2.      Má sa pojem ‚dvojité zdanenie‘ uvedený v článku 2 ods. 1 písm. c) [smernice o mechanizmoch riešenia sporov] vykladať v tom zmysle, že za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, dochádza k dvojitému zdaneniu aj vtedy, ak ten istý príjem podlieha daňovým režimom dvoch členských štátov, hoci je tento príjem v jednom z týchto členských štátov oslobodený od dane?

3.      V prípade zápornej odpovede na druhú prejudiciálnu otázku, má sa článok 16 ods. 7 [smernice o mechanizmoch riešenia sporov] vykladať v tom zmysle, že za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, príslušné orgány členských štátov nemôžu v rámci svojej diskrečnej právomoci odmietnuť ovplyvnenej osobe prístup k poradnej komisii pre riešenie sporov, ak príslušné orgány členských štátov nedosiahli dohodu o správnom výklade a uplatňovaní dvojstrannej daňovej zmluvy, od čoho následne závisí, ktorý štát je oprávnený zdaniť príjmy?“

33.      Písomné pripomienky v tomto konaní predložili žalobkyňa, lotyšská, belgická, španielska, francúzska, poľská a fínska vláda, ako aj Európska komisia. Pojednávanie sa nekonalo.

IV.    Analýza

34.      Hlavnou otázkou predloženou v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je otázka, či by orgány daného členského štátu mohli zákonne zamietnuť žiadosť daňovníka o zriadenie poradnej komisie v zmysle smernice o mechanizmoch riešenia sporov s cieľom riešiť nezhodu medzi daňovými orgánmi dvoch členských štátov týkajúcu sa výkladu daňovej zmluvy. Vzhľadom na to, že podľa smernice o mechanizmoch riešenia sporov možno prístup k tejto komisii odmietnuť, ak sa situácia „netýka dvojitého zdanenia“, sa predkladajúci vnútroštátny súd (v rámci druhej prejudiciálnej otázky, ktorá – treba pripomenúť – je jediná, ktorou sa budem zaoberať v týchto návrhoch) pýta, či sa pojem „dvojité zdanenie“, ako sa vymedzuje v danej smernici, vzťahuje na situáciu, keď daný príjem podlieha daňovej právomoci v dvoch členských štátoch, no v rámci jedného z nich je od dane oslobodený.

35.      Vo svojej analýze dospejem k záveru, že na túto otázku by sa malo odpovedať záporne v súlade so stanoviskami všetkých vlád, ktoré v tomto konaní predložili pripomienky, ako aj s názorom Komisie. Predtým ako uvediem dôvody, o ktoré sa opieram (časť B), sa vyjadrím k príslušnému regulačnému kontextu (časť A).

A.      Zamedzenie dvojitého zdanenia a smernica o mechanizmoch riešenia sporov

36.      S cieľom zasadiť preskúmanie druhej prejudiciálnej otázky do náležitého kontextu chcem uviesť tri skupiny pripomienok.

37.      Po prvé pripomínam, že priame zdaňovanie primárne patrí do právomoci členských štátov, hoci ich opatrenia v tejto oblasti musia byť v súlade so všeobecnými povinnosťami vyplývajúcimi z práva Únie, najmä so základnými slobodami zaručenými Zmluvou FEÚ(10) (ako aj s povinnosťami vymedzenými v konkrétnych harmonizačných opatreniach). Súdny dvor v tomto kontexte opakovane konštatoval, že nevýhody vyplývajúce z výkonu súbežných daňových právomocí nepredstavujú obmedzenia zakázané v Zmluve FEÚ v prípade, že takýto výkon nie je diskriminačný.(11) V rozsahu, v akom daná otázka nie je upravená žiadnym harmonizačným opatrením, teda majú členské štáty naďalej právomoc, aby prostredníctvom zmluvy alebo jednostranne definovali kritériá výkonu svojej daňovej právomoci najmä na účely zamedzenia dvojitého zdanenia, čo môžu urobiť najmä tým, že uplatnia kritériá používané v medzinárodnej daňovej praxi.(12)

38.      Po druhé, ako som už naznačila, dvojité zdanenie sa považuje za nežiaduce z dôvodu jeho uznaných „škodlivých účinkov na výmenu tovaru a služieb a pohyb kapitálu, technológií a osôb“, a teda na „rozvoj hospodárskych vzťahov medzi krajinami“.(13) Dvojstranné zmluvy stanovujúce zamedzenie dvojitého zdanenia, ktoré sú zrejme napokon vo veľkej väčšine založené na vzoroch OECD alebo OSN, sa vnímajú ako kľúčové z hľadiska zmiernenia negatívnych účinkov uvedených vyššie. Ich cieľom je predovšetkým predchádzať dvojitému zdaneniu prostredníctvom rozdelenia práv zmluvných štátov na zdanenie vymedzených prvkov príjmu (pokiaľ ide o kategórie daní uvedené v danej zmluve). Tieto pravidlá rozdelenia zvyčajne buď udelia výlučné práva na zdanenie jednému zo zmluvných štátov, alebo umožnia zdanenie v oboch štátoch, pričom stanovia predchádzanie dvojitému zdaneniu predovšetkým prostredníctvom metódy oslobodenia od dane alebo zápočtu dane.

39.      Treba však dodať, že cieľ zamedzenia dvojitého zdanenia sa často rieši súbežne s cieľom boja proti vyhýbaniu sa daňovým povinnostiam.(14) V tomto duchu došlo v roku 2017 k pridaniu preambuly do oboch vzorov OECD a OSN z roku 2017 s cieľom uznať, že účel zamedzenia dvojitého zdanenia by nemal vytvárať príležitosti na nezdanenie alebo znížené zdanenie.(15)

40.      Po tretie sa rovnako ako potreba sledovať ciele predchádzania dvojitému zdaneniu (a dvojitému nezdaneniu) uznáva zložitosť spojená s výkladom a uplatňovaním rôznych pojmov používaných v daňových zmluvách, ktorej dobrým príkladom je prejednávaná vec.(16)

41.      V záujme riešenia takýchto nezhôd zahŕňajú daňové zmluvy ustanovenia týkajúce sa urovnávania sporov. Ich súčasťou je zvyčajne povinnosť príslušných orgánov „usilovať sa“ o vyriešenie otázky jednostranne alebo prostredníctvom postupu vzájomnej dohody. Pre prípad, že tieto snahy zlyhajú, môže byť zahrnuté ustanovenie týkajúce sa rozhodcovského konania, ktoré je rovnako ako postup vzájomnej dohody konaním medzi dotknutými daňovými orgánmi (a nie je teda konaním, v ktorom by daňovník vystupoval ako strana sporu). Takýto mechanizmus sa stanovuje okrem iného v článku 25 vzoru OECD z roku 2017, v článku 25 (alternatíve B) vzoru OSN z roku 2025, v článku 27 zmluvy, o ktorú ide vo veci samej,(17) a v článku 6 a nasl. arbitrážneho dohovoru Únie(18).

42.      Keďže normotvorca Únie zastával názor, že takýmito mechanizmami podľa medzinárodného práva sa nemusí dosiahnuť účinné riešenie cezhraničných sporov týkajúcich sa zdanenia „vo všetkých prípadoch včas“(19), prijal smernicu o mechanizmoch riešenia sporov s cieľom ponúknuť efektívnejšie riešenie.

43.      Táto smernica je podobne ako skôr existujúce nástroje uvedené vyššie založená na trojkrokovej štruktúre [(i) podanie sťažnosti, ii) postup vzájomnej dohody, a iii) konanie pred Poradnou komisiou] a jej pridaná hodnota spočíva v jej všeobecnej pôsobnosti,(20) posilnenej úlohe daňovníka(21) a v rôznych osobitných pravidlách, ktoré zabezpečujú, aby postup napredoval v príslušnom časovom rámci, a prispievajú tak k účinnosti a komplexnosti celého mechanizmu.(22)

44.      Bez toho, aby bolo potrebné tento postup podrobne opisovať, sú hlavné charakteristiky jeho troch hlavných fáz nasledovné.

45.      Prvá fáza spočíva v podaní sťažnosti v danej veci ovplyvnenou osobou každému z príslušných orgánov dotknutých členských štátov. Ovplyvnená osoba musí pri podaní sťažnosti splniť viaceré požiadavky a táto fáza sa končí rozhodnutím o akceptovaní alebo odmietnutí sťažnosti, ktoré sa má prijať v lehote šiestich mesiacov.(23)

46.      Ak po akceptovaní sťažnosti príslušný orgán nevyrieši otázku jednostranne, prejde sa po druhé na postup vzájomnej dohody. Príslušné orgány majú v tejto fáze povinnosť „pokúsiť sa o vyriešenie“ danej otázky. Ak sa dospeje k vzájomnej dohode, táto dohoda predstavuje rozhodnutie, ktoré je pre orgány záväzné a je vykonateľné ovplyvnenou osobou, pokiaľ táto osoba rozhodnutie akceptuje a vzdá sa práva na akýkoľvek iný prostriedok nápravy. Táto fáza sa musí ukončiť v lehote dvoch rokov, ktorú možno predĺžiť o jeden rok.(24)

47.      Po tretie, ak sa k dohode nedospeje, vzniká v zásade povinnosť zriadiť poradnú komisiu (na žiadosť ovplyvnenej osoby). Takto zriadená komisia musí k otázke vydať stanovisko v lehote šiestich mesiacov, ktorú možno predĺžiť na deväť mesiacov.(25) Článok 16 ods. 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov však odchylne od povinnosti zriadiť poradnú komisiu členským štátom umožňuje odmietnuť prístup k tejto fáze mechanizmu riešenia sporov v jednotlivých prípadoch, ak sa otázka „netýka dvojitého zdanenia“. Lotyšsko túto možnosť využilo.

48.      So zreteľom na tieto všeobecné pripomienky sa budem teraz zaoberať konkrétnym problémom vyplývajúcim z druhej prejudiciálnej otázky.

B.      Pojem „dvojité zdanenie“ v smernici o mechanizmoch riešenia sporov

49.      Pokiaľ ide o pojem „dvojité zdanenie“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o mechanizmoch riešenia sporov, podotýkam, že sa vymedzuje ako „uloženie daní, na ktoré sa vzťahuje zmluva alebo dohovor[, v ktorých sa ustanovuje zamedzenie dvojitého zdanenia príjmov a prípadne kapitálu], dvomi alebo viacerými členskými štátmi vo vzťahu k rovnakému zdaniteľnému príjmu alebo kapitálu, pokiaľ vedie k i) vyrubeniu dodatočnej dane, ii) zvýšeniu daňovej povinnosti alebo iii) vymazaniu alebo obmedzeniu strát, ktoré by sa mohli použiť na započítanie voči zdaniteľnému zisku“.

50.      Toto vymedzenie neodkazuje na vnútroštátne právne predpisy členských štátov, čo znamená, že – ako podotýka predkladajúci vnútroštátny súd – si vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii, ktorý musí zohľadňovať nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a ciele sledované príslušnou právnou úpravou.(26) Postupne sa budem zaoberať každým z týchto troch aspektov.

1.      Posúdenie znenia vymedzenia

51.      V súlade so všetkými vládami, ktoré predložili písomné pripomienky, a s Komisiou zastávam názor, že znenie článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o mechanizmoch riešenia sporov pomerne jasne uvádza, že na to, aby nastala situácia dvojitého zdanenia v zmysle tohto ustanovenia, nielenže predmetný príjem alebo kapitál musí podliehať daňovej právomoci dvoch (alebo viacerých) členských štátov, ale výkon týchto súbežných právomocí musí takisto viesť k skutočnému zdaneniu v dotknutých štátoch. Inak povedané, samotná skutočnosť, že rovnaký príjem môže abstraktne podliehať dvom (alebo viacerým) daňovým právomociam, podľa môjho názoru nepostačuje na to, aby vznikla situácia dvojitého zdanenia v zmysle smernice o mechanizmoch riešenia sporov.

52.      Zastávam názor, že uvedený záver plynie z použitia pojmu „uloženie“ v článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o mechanizmoch riešenia sporov, ako aj z pojmov i) „vyrubeni[e] dodatočnej dane, ii) zvýšeni[e] daňovej povinnosti alebo iii) vymazani[e] alebo obmedzeni[e] strát, ktoré by sa mohli použiť na započítanie voči zdaniteľnému zisku“ použitých v tomto ustanovení.

53.      Po prvé pojem „uloženie“ totiž podľa môjho názoru vyjadruje myšlienku, že dane vo vzťahu k danému príjmu alebo kapitálu sa vyberajú na rozdiel od prípadu, keď by boli len hypoteticky splatné. Po druhé pojmy „vyrubenie dodatočnej dane“, „zvýšenie daňovej povinnosti“ alebo „vymazanie alebo obmedzenie strát, ktoré by sa mohli použiť na započítanie voči zdaniteľnému zisku“ neopisujú situáciu jedného príjmu alebo kapitálu podliehajúceho konkurenčným daňovým právomociam, ale identifikujú osobitné hospodárske dôsledky (pre daňovníka), ktoré musí takéto prekrývanie vyvolať. Každý súbor týchto prvkov podľa môjho názoru potvrdzuje, že pojem „dvojité zdanenie“ sa má chápať v zmysle skutočného výberu daní.

54.      Aby som uviedla stručné porovnanie, zatiaľ čo vzory OECD z roku 2017 a OSN z roku 2025 ani príklady daňových zmlúv, ktoré som si mohla pozrieť, zrejme všeobecné vymedzenie toho, čo predstavuje dvojité zdanenie (na účely daných nástrojov), neobsahujú, komentár k vzoru OECD z roku 2017 opisuje dvojité zdanenie ako „uloženie porovnateľných daní tomu istému daňovníkovi v dvoch (alebo vo viacerých) štátoch vo vzťahu k rovnakému predmetu a za rovnaké obdobia“(27).

55.      Hoci sa presný obsah rôznych daňových zmlúv môže líšiť, vyššie som vysvetlila, že vzor OECD bol upravený v roku 2017 tak, aby vo svojej preambule zdôrazňoval, že snaha o zamedzenie dvojitého zdanenia by nemala viesť k situácii dvojitého nezdanenia alebo zníženého zdanenia. Na základe tohto cieľa je podľa môjho názoru pomerne nepravdepodobné, že by sa dvojité zdanenie ako jav, ktorému sa treba vyhýbať a ktorý sa opisuje ako súbežné uloženie dane, chápalo čisto abstraktne namiesto toho, aby sa zameriavalo na zabezpečenie, aby sa dane vo vzťahu k rovnakému prvku príjmu vyberali viac ako raz.(28)

56.      Nech už je to akokoľvek, zdá sa mi, že keby normotvorca Únie zamýšľal prijať taký široký pojem „dvojité zdanenie“, aby sa vzťahoval na situácie, v ktorých rovnaký príjem alebo kapitál iba abstraktne podlieha konkurenčným daňovým právomociam, vymedzenie, ktoré by z toho vyplývalo, by bolo pomerne odlišné. Podľa môjho názoru by sa v ňom neuvádzalo „uloženie“ a tento pojem by nebol ďalej vymedzený na základe troch druhov hospodárskych dôsledkov opísaných vyššie (vyrubenie dodatočnej dane atď.). Keby sa totiž pojem „dvojité zdanenie“ vymedzoval na základe samotnej existencie súbežných daňových právomocí, opis týchto dôsledkov by nemal žiadny praktický účinok.

57.      Posúdenie znenia článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o mechanizmoch riešenia sporov ma teda vedie k záveru, že pojem „dvojité zdanenie“, ktorý sa v ňom vymedzuje, sa nevzťahuje na situáciu, v ktorej daný príjem podlieha daňovej právomoci dvoch členských štátov, ale v jednom z nich je od dane oslobodený. K rovnakému záveru dospejem pri preskúmaní relevantného kontextu, ktorým sa budem zaoberať teraz.

2.      Relevantný kontext vymedzenia

58.      Ak dám bokom skúmané vymedzenie, pojem „dvojité zdanenie“ sa v hlavnom texte smernice o mechanizmoch riešenia sporov objavuje iba dvakrát.

59.      Uvádza sa po prvé v článku 1 tejto smernice, kde sa vymedzuje jej „predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“. Treba pripomenúť, že predmet úpravy a rozsah pôsobnosti tejto smernice zahŕňajú stanovenie mechanizmu riešenia sporov medzi členskými štátmi, keď tieto spory „vyplývajú z výkladu a uplatňovania zmlúv a dohovorov, v ktorých sa ustanovuje zamedzenie dvojitého zdanenia príjmov a prípadne kapitálu“(29).

60.      Je jasné, že toto ustanovenie je kľúčové na účely identifikácie toho, ktoré otázky môžu byť predmetom mechanizmu riešenia sporov stanoveného smernicou o mechanizmoch riešenia sporov posudzovaného ako celok. Tieto zmluvy a dohovory sú nástroje medzinárodného práva a ako také sa očividne líšia od smernice o mechanizmoch riešenia sporov a mechanizmu riešenia sporov, ktorý sa v nej stanovuje. Súhlasím preto s belgickou vládou, že opis príslušných daňových zmlúv vo vymedzení pôsobnosti tejto smernice nie je priamo určujúci z hľadiska toho, ako by sa malo vykladať špecifické vymedzenie pojmu „dvojité zdanenie“ v článku 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice na účely daného nástroja práva Únie.

61.      Po druhé podľa môjho názoru naopak článok 16 ods. 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov sa priamo týka tohto účelu. Toto ustanovenie v skutočnosti predstavuje jediný prípad [okrem článku 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice], keď sa pojem „dvojité zdanenie“ používa samostatne (teda nie v rámci opisu zmlúv o dvojitom zdanení). Treba pripomenúť, že v tomto ustanovení sa zavádza výnimka z povinnosti členských štátov zriadiť poradnú komisiu, ktorá sa uplatňuje, keď sa daná vec „netýka dvojitého zdanenia“.

62.      Ako v podstate podotkla belgická, francúzska a poľská vláda, ako aj Komisia, výnimkou stanovenou v článku 16 ods. 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov sa zavádza rozdiel v pôsobnosti postupu vzájomnej dohody na jednej strane a pôsobnosti postupu pred poradnou komisiou na druhej strane.

63.      Postup vzájomnej dohody sa totiž môže týkať akejkoľvek otázky vyplývajúcej z výkladu alebo uplatňovania zmluvy o dvojitom zdanení (ako je zrejmé z vymedzenia pôsobnosti smernice o mechanizmoch riešenia sporov v jej článku 1) vrátane otázky, ktorá sa netýka dvojitého zdanenia (ako je otázka, či boli dane vybrané v súlade s danou zmluvou). Prístup k poradnej komisii naopak môže byť obmedzený na otázky, ktoré sa „týkajú dvojitého zdanenia“.

64.      Inak povedané, keď sa mechanizmus riešenia sporov stanovený smernicou o mechanizmoch riešenia sporov posudzuje ako celok, môže sa – ale nevyhnutne nemusí – týkať sporov súvisiacich s dvojitým zdanením v závislosti od fázy mechanizmu, ktorá sa posudzuje, a od toho, či sa daný členský štát rozhodol vykonať výnimku stanovenú v článku 16 ods. 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov. Skutočnosť, že pôsobnosť mechanizmu riešenia sporov posudzovaného ako celok sa musí rozlišovať, je napokon uznaná v odôvodneniach smernice, ktoré v podstate odkazujú na potrebu účinného riešenia sporov, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, najmä (a preto by som dodala, že nielen) sporov vedúcich k dvojitému zdaneniu.(30)

65.      Podotýkam, že dvojfázový mechanizmus systému riešenia sporov s rozdielnou vecnou pôsobnosťou je zrejme výsledkom rokovaní, ku ktorým došlo v rámci legislatívneho postupu. Ustanovenie zodpovedajúce článku 16 ods. 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov sa totiž v návrhu Komisie nenachádzal, ale sa zdá byť odvodený od kompromisného znenia, čo v podstate podotkla belgická, francúzska a lotyšská vláda.(31) Toto vloženie bolo súčasťou iných, všeobecnejších zmien navrhovaného znenia.

66.      Komisia vo svojom návrhu predovšetkým mala v záujme, že predmetný mechanizmus riešenia sporov sa uplatní na „spor[y] medzi členskými štátmi, v ktorých ide o spôsob zamedzenia dvojitého zdanenia…“.(32) So zreteľom na uvedené je pôsobnosť prijatej smernice o mechanizmoch riešenia sporov v skutočnosti širšia, než sa pôvodne plánovalo, pretože pokiaľ „príslušné“ spory vyplývajú z výkladu a uplatňovania daňovej zmluvy, nemusia sa nevyhnutne týkať zamedzenia dvojitého zdanenia. Otázka, ktorá sa má riešiť, je totiž vymedzená ako všeobecnejšia „sporná otázka“, čo je skratka použitá v článku 1 smernice o mechanizmoch riešenia sporov, ktorá opisuje skutočnosť vedúcu k vzniku sporu vyplývajúceho z výkladu a uplatňovania daňových zmlúv.

67.      V tomto kontexte sa vložením pravidla obsiahnutého v článku 16 ods. 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov vyvažuje rozšírená pôsobnosť systému riešenia sporov prostredníctvom možnosti obmedziť konkrétnu fázu pred poradnou komisiou na veci týkajúce sa „dvojitého zdanenia“, ktorá sa ponúka členským štátom. Hoci článok 16 ods. 7 neobsahuje žiadne ďalšie objasnenie, pokiaľ ide o význam tohto pojmu, skutočnosť, že jeho funkciou je obmedziť pôsobnosť jednej fázy riešenia sporov v porovnaní s predchádzajúcou, potvrdzuje, že by sa mu nemal pripisovať význam nad rámec toho, ktorý vyplýva z posúdenia znenia v predchádzajúcej časti týchto návrhov.

68.      V zhode s belgickou a fínskou vládou chcem dodať, že záver, že pojem „dvojité zdanenie“, ktorý sa objavuje v článku 2 ods. 1 písm. c) a článku 16 ods. 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov, odkazuje na skutočné a nie na hypotetické dvojité zdanenie, nie je dotknutý okolnosťou, že Komisia v návrhu uviedla, že z pôsobnosti budúcej smernice by sa mali vylúčiť „príjmy alebo kapitál, na ktoré sa vzťahuje oslobodenie od daní alebo nulová sadzba dane podľa vnútroštátnych predpisov“,(33) zatiaľ čo v prijatom znení sa táto výnimka neuvádza.

69.      Predkladajúci vnútroštátny súd v tejto súvislosti súhlasí so stanoviskom, ktoré na danom súde (aj v tomto konaní) zaujala žalobkyňa a podľa ktorého táto konkrétna zmena v rámci legislatívneho postupu znamená, že pojem „dvojité zdanenie“ podľa článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o mechanizmoch riešenia sporov je široký a vzťahuje sa aj na situácie, keď príjem podlieha dvom súbežným daňovým právomociam bez toho, aby bol naozaj dvakrát zdanený. To by potom znamenalo, že výnimka podľa článku 16 ods. 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov sa nemôže uplatňovať v prípade hypotetického dvojitého zdanenia a že členské štáty musia poskytnúť prístup k poradnej komisii aj v prípade, že takéto dvojité zdanenie nevedie k dvojitému výberu daní.

70.      S cieľom reagovať na tento argument podotýkam, že uvedená zmena v rámci legislatívneho postupu má vplyv na všeobecnú pôsobnosť systému riešenia sporov, čo má za následok, že prvky príjmu patriace do rozsahu výnimky atď. nie sú vylúčené spomedzi otázok, ktoré možno predložiť v rámci tohto mechanizmu. Táto zmena však nemá vplyv na vymedzenie pojmu „dvojité zdanenie“ (ktoré napokon v navrhovanom aj prijatom znení zostalo v podstate rovnaké)(34) ani na rovnováhu dosiahnutú v rámci systému posudzovaného ako celok, ako som už opísala. Skutočnosť, že fáza postupu vzájomnej dohody je pomerne široká, predovšetkým nemá vplyv na reštriktívnejšie vymedzenie ďalšej fázy pred poradnou komisiou.

71.      Touto poznámkou uzatváram preskúmanie relevantného kontextu, ktoré potvrdzuje záver z preskúmania znenia uvedeného vyššie. Zostáva mi preskúmať ešte dôsledky cieľov sledovaných smernicou o mechanizmoch riešenia sporov.

3.      Ciele sledované smernicou o mechanizmoch riešenia sporov

72.      Ako som už podotkla, smernica o mechanizmoch riešenia sporov sa zameriava na účinné riešenie sporov týkajúcich sa výkladu a uplatňovania daňových zmlúv. Z viacerých odôvodnení tejto smernice vyplýva, že účinné riešenie týchto sporov je potrebné – ako zdôrazňuje žalobkyňa – najmä na to, aby sa „zaruč[ila] právna istota a vytvor[ilo] prostredie priaznivé pre investície na dosiahnutie spravodlivých a efektívnych daňových systémov v Únii“(35).

73.      Treba uznať, že stanovisko, že odkaz na dvojité zdanenie v článku 16 ods. 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov by sa mal vykladať široko v tom zmysle, že prístup k poradnej komisii sa musí priznať aj v prípadoch hypotetického dvojitého zdanenia, by prispelo k sledovaniu vyššie uvedených cieľov. Zvýšilo by právnu istotu daňovníkov, pretože povinnosťou členských štátov vyriešiť nezhodu ako výklad bez ohľadu na skutočný hospodársky vplyv by sa objasnilo, ako sa majú v budúcnosti riešiť podobné prípady. Mohlo by teda prispieť k zníženiu počtu príslušných sporov. Z opisu situácie vo veci samej koniec‑koncov vyplýva, že – ako uvádza žalobkyňa – spor týkajúci sa výkladu alebo uplatňovania zmluvy medzi holandskými a lotyšskými orgánmi pretrváva, pretože ho nebolo možné vyriešiť vo fáze postupu vzájomnej dohody.

74.      Z jazykového a kontextuálneho výkladu v predchádzajúcich častiach týchto návrhov však vyplýva, že vymedzenie pojmu „dvojité zdanenie“ podľa článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o mechanizmoch riešenia sporov (ktorý sa uvádza v článku 16 ods. 7 tejto smernice) sa vzťahuje na prípady skutočného dvojitého zdanenia. Hoci všeobecné ciele uvedené vyššie, pravdaže, zostávajú v plnej miere relevantné, z mojej analýzy vyššie vyplýva, že normotvorca Únie ich sleduje prostredníctvom špecificky navrhnutého a vyváženého mechanizmu riešenia sporov (teda – treba pripomenúť – mechanizmu so širokou pôsobnosťou, ktorá môže byť v poslednej fáze obmedzená). Tieto všeobecné ciele, ktoré podnietili prijatie smernice o mechanizmoch riešenia sporov, teda nemôžu mať prednosť pred týmito vlastnosťami a touto rovnováhou.

75.      Normotvorca Únie navyše pri prijímaní smernice o mechanizmoch riešenia sporov zdôraznil dôležitosť toho, aby mechanizmy riešenia sporov neboli len komplexné a účinné, ale aj udržateľné.(36) Myšlienka udržateľnosti podľa môjho názoru v tomto kontexte odkazuje na také vlastnosti systému riešenia sporov, ktorými sa zabezpečuje jeho schopnosť (dlhodobo) fungovať a prinášať výsledky v uplatniteľných lehotách. Sledovanie tohto cieľa je v úplnom súlade s vymedzením pojmu „dvojité zdanenie“ v tom zmysle, že sa vzťahuje na skutočné dvojité zdanenie, keď je toto vymedzenie relevantným parametrom, ktorý umožňuje obmedzenie danej fázy systému riešenia sporov na situácie, v ktorých sa členské štáty snažia chrániť svoj základ dane (a v ktorých sa skutočne môže naplniť riziko nadmerného daňového zaťaženia daňovníka).

76.      Uvedené ma vedie k záveru, že na druhú prejudiciálnu otázku by sa malo odpovedať, že pojem „dvojité zdanenie“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o mechanizmoch riešenia sporov sa nevzťahuje na situáciu, keď rovnaký príjem podlieha daňovým režimom dvoch členských štátov, no tento príjem je v jednom z nich oslobodený od dane.

V.      Návrh

77.      Navrhujem, aby Súdny dvor na druhú prejudiciálnu otázku, ktorú položil Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd, Lotyšsko), odpovedal takto:

Článok 2 ods. 1 písm. c) smernice Rady (EÚ) 2017/1852 z 10. októbra 2017 o mechanizmoch riešenia sporov týkajúcich sa zdanenia v Európskej únii

sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „dvojité zdanenie“ obsiahnutý v tomto ustanovení sa nevzťahuje na situáciu, keď rovnaký príjem podlieha daňovým režimom dvoch členských štátov, no v jednom z nich je oslobodený od dane.


1      Jazyk prednesu: angličtina.


2      Pokiaľ ide o použitie pojmu „právomoc v oblasti priameho zdaňovania“ pozri rozsudok z 12. mája 1998, Gilly (C‑336/96, EU:C:1998:221, bod 48). Poznamenávam, že Súdny dvor odkazuje aj na pojem „daňová právomoc“. Pozri napríklad rozsudky z 19. novembra 2015, Bukovansky (C‑241/14, EU:C:2015:766, body 37 a 38) a zo 14. novembra 2006, Kerckhaert a Morres (C‑513/04, EU:C:2006:713, body 19 až 23).


3      Pozri napríklad REIMER, E., RUST, A.: Klaus Vogel on Double Taxation Conventions. 5th ed. Alphen aan den Rijn: Wolters Kluwer Law International, 2022, na s. 14, body 2 a 3.


4      Podľa odôvodnenia 1 smernice Rady (EÚ) 2017/1852 z 10. októbra 2017 o mechanizmoch riešenia sporov týkajúcich sa zdanenia v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 265, 2017, s. 1) (ďalej len „smernica o mechanizmoch riešenia sporov“) „situácie, keď jednotlivé členské štáty rôzne vykladajú alebo uplatňujú ustanovenia dvojstranných daňových zmlúv a dohovorov alebo [arbitrážneho dohovoru Únie], môžu pre podniky pôsobiace cezhranične predstavovať závažné prekážky daňovej povahy. …“ Pojem „arbitrážny dohovor Únie“ označuje Dohovor o zamedzení dvojitého zdanenia v súvislosti s úpravou ziskov združených podnikov (90/436/EHS) (Ú. v. EÚ C 160, 2005, s. 11).


5      Odôvodnenie 3 smernice o mechanizmoch riešenia sporov stanovuje, že „mechanizmami stanovenými v súčasnosti na základe dvojstranných daňových zmlúv a arbitrážneho dohovoru Únie, sa nemusí dosiahnuť účinné riešenie takýchto sporov vo všetkých prípadoch včas. …“


6      Zmluva medzi Lotyšskou republikou a Holandským kráľovstvom o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovému úniku (Latvijas Vēstnesis, 1994, č. 151), podpísaná v Haagu 14. marca 1994, platnosť nadobudla 29. januára 1995).


7      A to tak, že ďalej uvádza, že „v každom prípade tento pojem zahŕňa príslušenstvo nehnuteľného majetku, hospodárske zvieratá a vybavenie používané v poľnohospodárstve a lesnom hospodárstve, práva, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia všeobecných právnych predpisov upravujúce pozemkové vlastníctvo, budovy, užívanie nehnuteľného majetku a práva na variabilné alebo fixné platby za ťažbu alebo za povolenie na ťažbu nerastných ložísk, z prameňov a iných prírodných zdrojov. …“


8      V súlade s § 5 ods. 1 bodom 2 v spojení s § 5 ods. 2 zákona o dani z príjmov právnických osôb.


9      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že ide o tieto podmienky: (i) vlastnícky podiel predstavuje aspoň 5 % a (ii) dcérska spoločnosť nie je vlastnená výlučne ako portfóliová investícia; (iii) na dcérsku spoločnosť sa vzťahuje primeraná efektívna sadzba dane na základe holandských daňových zásad alebo (iv) menej než 50 % majetku dcérskej spoločnosti predstavuje tzv. pasívny majetok. Tieto podmienky sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania podrobnejšie nerozoberajú.


10      Pozri napríklad rozsudok z 30. októbra 2025, Attal et Associés (C‑321/24, EU:C:2025:836, bod 27 a citovaná judikatúra), a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Komisia/Belgicko (Smernica 2016/1164 – Dvojité zdanenie) (C‑524/23, EU:C:2025:381, bod 1).


11      Pozri napríklad rozsudky z 12. marca 2026, Marhaux (C‑150/25, EU:C:2026:188, bod 37 a citovaná judikatúra), a z 25. februára 2021, Société Générale (C‑403/19, EU:C:2021:136, bod 28 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok zo 14. novembra 2006, Kerckhaert a Morres (C‑513/04, EU:C:2006:713, body 19 a 20).


12      Ako bolo zhrnuté v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Rakúsko/Nemecko (C‑648/15, EU:C:2017:311, bod 48 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok z 26. februára 2026, Komisia/Belgicko (Smernica 2016/1164 – Dvojité zdanenie) (C‑524/23, EU:C:2026:111, body 100 a 101), ktorý sa týka situácie, keď existuje harmonizačné opatrenie.


13      OECD: Model Tax Convention on Income and on Capital 2017 (Full Version). OECD Publishing, 2019, s. I‑1, bod 1 (ďalej len „vzor OECD z roku 2017“). Pozri tiež Organizácia Spojených národov: United Nations Model Tax Convention 2025. New York, 2025, s. iv, bod 6 (ďalej len „vzor OSN z roku 2025“).


14      Čo naznačuje celý názov týchto zmlúv, ktorý často odkazuje na zamedzenie dvojitého zdanenia a zabránenie daňovému úniku (alebo podobné pojmy), čo zrejme platí aj v prípade zmluvy (, o ktorú ide vo veci samej), a čo sa odzrkadľuje aj v úprave všeobecného názvu neskorších vzorov OECD. Pozri vzor OECD z roku 2017, s. I‑7, bod 16.


15      Pozri vzor OECD z roku 2017, s. I‑7, bod 16.1, M‑5 a M‑6, a vzor OSN z roku 2025, s. 104, bod 52. Pozri tiež Mnohostranný dohovor na zavedenie opatrení na zamedzenie narúšania základov dane a presunov zisku súvisiacich s daňovými zmluvami, ktorý bol prijatý pod záštitou OECD v roku 2016 a ktorý sa zameriava na úpravu existujúcich daňových zmlúv s cieľom riešiť riziko daňových únikov a vyhýbania sa daňovým povinnostiam.


16      Pokiaľ ide o zložitosť relevantných pojmov používaných v daňových zmluvách, pozri napríklad HELMINEN, M.: General report: the notion of tax and the elimination of international double taxation or double non‑taxation. In: Cahiers de droit fiscal international. Schriften zum internationalen Steuerrecht. Studies on international fiscal law. 2016, zv. 101B, 2016, s. 17 až 76.


17      Ktorá sa uvádza v bode 18 vyššie.


18      Ktorý sa uvádza v poznámke pod čiarou 4 vyššie.


19      Odôvodnenie 3 smernice o mechanizmoch riešenia sporov uvedené v poznámke pod čiarou 5 vyššie.


20      Najmä v porovnaní s arbitrážnym dohovorom Únie. Pozri odôvodnenie 7 smernice o mechanizmoch riešenia sporov, podľa ktorého „zlepšený mechanizmus riešenia sporov by mal vychádzať z existujúcich systémov v Únii vrátane arbitrážneho dohovoru Únie. Rozsah pôsobnosti tejto smernice by však mal byť širší ako v prípade arbitrážneho dohovoru Únie, ktorý sa vzťahuje na spory týkajúce sa transferového oceňovania a priraďovania ziskov stálym prevádzkarniam. …“ Pôsobnosť konkrétnych dvojstranných daňových zmlúv, pravdaže, môže byť širšia.


21      Autori odbornej literatúry upriamujú pozornosť na potenciálne účinky, ktoré môžu vyplývať z uplatniteľnosti Charty. Pozri napríklad KOKOTT, J.: Taxpayers’ rights. European Taxation, január 2020, Vol. 60 č. 1, s. 3 až 7.


22      V správe Komisie Rade o vykonávaní týkajúcej sa preskúmania smernice o mechanizmoch riešenia sporov, COM(2024) 494 final, z 28. októbra 2024, s. 1, sa uznáva, že v čase vypracovania správy boli dostupné obmedzené údaje na posúdenie uplatňovania smernice o mechanizmoch riešenia sporov. Pozri tiež stanovisko s názvom Opinion statement FC 3/2020 on the directive on tax dispute resolution mechanisms in the European Union, ktoré vydal daňový výbor CFE, 20. marca 2020.


23      Pokiaľ ide o prvú fázu, pozri článok 3 smernice o mechanizmoch riešenia sporov.


24      Pokiaľ ide o druhú fázu, pozri článok 4 smernice o mechanizmoch riešenia sporov.


25      Článok 6 ods. 3 a článok 14 ods. 1 smernice o mechanizmoch riešenia sporov. V záujme úplnosti treba dodať, že podľa článku 6 ods. 1 písm. a) tejto smernice vzniká povinnosť zriadiť poradnú komisiu aj vtedy, keď bola sťažnosť odmietnutá aspoň jedným, ale nie všetkými dotknutými príslušnými orgánmi (daný scenár v tomto prípade nie je relevantný).


26      Pozri napríklad rozsudok z 3. septembra 2026, Jautiva (C‑798/24, EU:C:2026:679, bod 40 a citovaná judikatúra). Podotýkam, že podľa článku 2 ods. 2 smernice o mechanizmoch riešenia sporov platí, že pokiaľ si kontext nevyžaduje niečo iné, každý pojem, ktorý nie je vymedzený v tejto smernici, v podstate má mať význam v tom čase ustanovený v príslušnej uplatniteľnej zmluve o dvojitom zdanení alebo pri jeho absencii význam podľa práva dotknutého členského štátu. Keďže pojem, o ktorý ide v tejto veci, je vymedzený v smernici o mechanizmoch riešenia sporov, musí sa vykladať autonómne, ako som právne vysvetlila.


27      Vzor OECD z roku 2017, s. I‑1, bod 1. V oznámení Komisie Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru – O dvojitom zdanení na jednotnom trhu, KOM(2011) 712 v konečnom znení z 11. novembra 2011, s. 4, sa dvojité zdanenie takisto vymedzuje ako „uloženie porovnateľných daní dvomi (alebo viacerými) daňovými jurisdikciami v súvislosti s tým istým zdaniteľným príjmom alebo kapitálom“. Pozri tiež pracovný dokument útvarov Komisie s názvom Impact assessment, Accompanying the document „Proposal for a Council directive on a double taxation dispute resolution mechanism in the European Union, SWD(2016) 343 final z 25. októbra 2016, s. 5, bod 2.1, a s. 62. V záujme úplnosti dodám, že vymedzenie v bode 54 sa týka tzv. medzinárodného právneho dvojitého zdanenia (ktoré je relevantné v tejto veci), ktoré sa vo všeobecnosti odlišuje od medzinárodného hospodárskeho dvojitého zdanenia, keďže neskoršie opisujúce situáciu, keď sú dve rôzne osoby zdaniteľné vo vzťahu k rovnakému príjmu alebo kapitálu [Vzor OECD z roku 2017, s. C(23)‑I].


28      Pozri tiež rozsudky z 30. apríla 2020, Istituto nazionale della previdenza sociale (C‑168/19 a C‑169/19, EU:C:2020:338, bod 17 a citovaná judikatúra), a z 12. mája 1998, Gilly (C‑336/96, EU:C:1998:221, bod 46).


29      Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.


30      Pozri odôvodnenia 2 a 6 smernice o mechanizmoch riešenia sporov. V odôvodnení 2 sa uvádza, že „je potrebné, aby v Únii existovali mechanizmy, ktorými sa zabezpečí účinné riešenie sporov týkajúcich sa výkladu a uplatňovania takýchto dvojstranných daňových zmlúv a arbitrážneho dohovoru Únie, najmä sporov vedúcich k dvojitému zdaneniu“. Podľa odôvodnenia 6 tejto smernice platí, že „riešenie sporov by sa malo vzťahovať na rôzny výklad a uplatňovanie dvojstranných daňových zmlúv a arbitrážneho dohovoru Únie, predovšetkým rôzny výklad a uplatňovanie vedúce k dvojitému zdaneniu. …“


31      Pozri najmä Meeting document from the Presidency to the Working Party on Tax Questions (Direct taxation – Dispute resolution) on the Dispute Resolution Mechanism Directive: Compromise text for all articles, in view of the meeting of the Working Party on Tax Questions (Direct taxation – Dispute resolution) on 27 April 2017, WK 4620/2017 INIT z 21. apríla 2017, návrh článku 15 ods. 7. Podotýkam, že smernica o mechanizmoch riešenia sporov bola prijatá na základe článku 115 ZFEÚ, v ktorom sa stanovuje, že „bez toho, aby bol dotknutý článok 114, Rada jednomyseľne v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom po porade s Európskym parlamentom a Hospodárskym a sociálnym výborom vydá smernice na aproximáciu zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré priamo ovplyvňujú vytvorenie alebo fungovanie vnútorného trhu“.


32      Vo vzťahu k daniam uvedeným v navrhovanej prílohe I. Pozri návrh článku 1 v rámci návrhu smernice Rady o mechanizmoch riešenia sporov týkajúcich sa dvojitého zdanenia v Európskej únii, COM(2016) 0686 final z 25. októbra 2016.


33      Navrhovaný článok 1 tretí odsek návrhu uvedeného v predchádzajúcej poznámke pod čiarou stanovoval, že budúca smernica „sa nevzťahuje na nijaké príjmy alebo kapitál, na ktoré sa vzťahuje oslobodenie od daní alebo nulová sadzba dane podľa vnútroštátnych predpisov“.


34      Pričom došlo predovšetkým k zmene týkajúcej sa úpravy pôvodného vymedzenia pôsobnosti systému riešenia sporov ako systému, ktorý sa uplatňuje na dane uvedené v prílohe, ako sa podotýka v poznámke pod čiarou 32 vyššie.


35      Odôvodnenie 5 smernice o mechanizmoch riešenia sporov uvádza, že „je zásadné, aby sa zaviedol účinný a efektívny rámec na riešenie daňových sporov, ktorým sa zaručí právna istota a vytvorí prostredie priaznivé pre investície na dosiahnutie spravodlivých a efektívnych daňových systémov v Únii. …“ Pozri tiež odôvodnenie 1 uvedené v poznámke pod čiarou 4 vyššie a odôvodnenie 2 a 7 uvedené v poznámkach pod čiarou 30 a 20 vyššie.


36      Podľa odôvodnenia 4 tejto smernice „je v záujme spravodlivého daňového systému potrebné zabezpečiť, aby mechanizmy riešenia sporov boli komplexné, účinné a vhodné [udržateľné – neoficiálny preklad]. …“