<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-683/19</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62019CC0683</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:300">EU:C:2021:300</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>25</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>25</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Návrhy generálneho advokáta – M. Bobek – Vec C‑683/19</HT></P><P><HT TYPE="SC">Viesgo Infraestructuras Energéticas</HT></P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Michal Bobek</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20210415">15. apríla 2021</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: angličtina.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Vec C‑683/19</HT></P><P>Viesgo Infraestructuras Energéticas, SA</P><P>proti</P><P>Administración General del Estado,</P><P>Iberdrola, SA,</P><P>Naturgy Energy Group, SA, predtým Gas Natural SDG, SA,</P><P>EDP España, SA,</P><P>CIDE, Asociación de Distribuidores de Energía Eléctrica,</P><P>Endesa, SA,</P><P>Agri‑Energía, SA,</P><P>Navarro Generación, SA</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko)]</HT></P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Návrh na začatie prejudiciálneho konania</KEYWORD><KEYWORD>Spoločné pravidlá pre vnútorný trh s elektrinou</KEYWORD><KEYWORD>Smernica 2009/72/ES</KEYWORD><KEYWORD>Uloženie povinností služby vo verejnom záujme</KEYWORD><KEYWORD>Financovanie sociálneho bonusu, ktoré sa vzťahuje iba na určité spoločnosti</KEYWORD><KEYWORD>Požiadavky transparentnosti a zákazu diskriminácie</KEYWORD></INDEX></INTERMEDIATE><CONTENTS.CONCLUSION><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Úvod</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Žalobkyne sú spoločnosti pôsobiace na španielskom trhu s elektrinou. Boli povinné prispievať na financovanie opatrení sociálnej podpory určených zraniteľným spotrebiteľom v Španielsku. Španielsky zákonodarca vyhlásil túto povinnosť za <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0001" ID="QS0001"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72/ES<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady z <DATE ISO="20090713">13. júla 2009</DATE> o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="211" PAGE.FIRST="55" DATE.PUB="2009">Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE>. Jedna zo žalobkýň napadla zlučiteľnosť tejto povinnosti financovania s právom Únie na Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0002" ID="QS0002"/>Najvyšší súd<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>Uvedený súd dal žalobkyniam za pravdu. Podľa názoru Najvyššieho súdu predstavovali požiadavky na zlučiteľnosť podľa článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>, čo znamená, že nebolo potrebné podávať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0003" ID="QS0003"/>Ústavný súd<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/>) však tento rozsudok na základe sťažnosti na<?PAGE NO="2"?> ochranu ústavných práv zrušil. Rozhodol, že Najvyšší súd nesprávne konštatoval existenciu <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>, čím porušil ústavné práva Administración General del Estado (španielska štátna správa), keďže vyhlásil vnútroštátne právo za nezlučiteľné s právom Únie bez toho, aby Súdnemu dvoru najskôr predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>V nadväznosti na tento rozsudok predložil Najvyšší súd Súdnemu dvoru tento návrh, aby mu položil otázku, či je povinnosť financovania uložená žalobkyniam zlučiteľná s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/72.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právo Únie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>Smernica 2009/72 nahradila smernicu 2003/54/ES<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady z <DATE ISO="20030626">26. júna 2003</DATE> o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES – Vyhlásenia uskutočnené s ohľadom na činnosti súvisiace s vyradením z prevádzky a nakladaním s odpadom (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="176" PAGE.FIRST="37" DATE.PUB="2003">Ú. v. EÚ L 176, 2003, s. 37</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 12/002, s. 211).</P></NOTE> s cieľom ďalej rozvíjať spoločné pravidlá pre vnútorný trh s elektrinou. V odôvodnení 50 tejto smernice sa uvádza:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0004" ID="QS0004"/>Požiadavky služby vo verejnom záujme vrátane požiadaviek týkajúcich sa univerzálnej služby a spoločné minimálne normy, ktoré z nich vyplývajú, sa musia ďalej posilniť s cieľom zabezpečiť, aby všetci spotrebitelia, najmä tí zraniteľní, mali prospech z hospodárskej súťaže a zo spravodlivých cien. Požiadavky služby vo verejnom záujme by sa mali vymedziť na vnútroštátnej úrovni s prihliadnutím na vnútroštátne okolnosti. Členské štáty by však mali rešpektovať právo Spoločenstva. Občania Európskej únie a, ak to členské štáty považujú za vhodné, aj malé podniky, by mali mať možnosť využívať záväzky služby vo verejnom záujme, najmä pokiaľ ide o bezpečnosť dodávky a primerané ceny. …<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/></P></QUOT.S></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>Článok 2 smernice 2009/72 stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0005" ID="QS0005"/>Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:</P><P>…</P><P><LIST TYPE="ARAB"><ITEM><NP><NO.P>21.</NO.P><TXT><QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0006" ID="QS0006"/>vertikálne integrovaný podnik<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="2018" ID="QE0006"/> je elektroenergetický podnik alebo skupina elektroenergetických podnikov, v ktorých je na vykonávanie kontroly priamo alebo nepriamo oprávnená tá istá osoba alebo osoby a kde podnik alebo skupina podnikov vykonáva v súvislosti s elektrinou aspoň jednu z týchto činností: prenos alebo distribúcia elektriny, a zároveň aspoň jednu z činností: výroba alebo dodávka elektriny;</TXT></NP></ITEM></LIST></P><P>…<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/></P></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>Článok 3 smernice 2009/72 upravuje <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0007" ID="QS0007"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/> a ochranu spotrebiteľa. Odseky 2 a 6 tohto článku stanovujú:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="003.002"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0008" ID="QS0008"/>2.</NO.PARAG><ALINEA>So zreteľom na príslušné ustanovenia zmluvy, najmä na jej článok 86, členské štáty môžu podnikom fungujúcim v odvetví elektroenergetiky z hľadiska všeobecného hospodárskeho záujmu uložiť povinnosti služby vo verejnom záujme, ktoré sa môžu vzťahovať na bezpečnosť,<?PAGE NO="3"?> vrátane bezpečnosti dodávky, pravidelnosti, kvality a ceny dodávok a ochrany životného prostredia, vrátane energetickej účinnosti, energie z obnoviteľných zdrojov a ochrany klímy. Tieto povinnosti musia byť jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a pre elektroenergetické podniky Spoločenstva zaručujú rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom. …</ALINEA><ALINEA>…</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="003.006"><NO.PARAG>6.</NO.PARAG><ALINEA>Finančná kompenzácia, iné formy kompenzácie a exkluzívne práva, ktoré členský štát udeľuje na plnenie povinností ustanovených v odsekoch 2 a 3, sa poskytujú nediskriminačným a transparentným spôsobom.<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Španielske právo</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>Článok 45 Ley 24/2013, de 26 de diciembre, del Sector Eléctrico (zákon č. 24/2013 z <DATE ISO="20131226">26. decembra 2013</DATE> o odvetví elektriny) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0009" ID="QS0009"/>zákon č. 24/2013<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/>), nazvaný <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0010" ID="QS0010"/>Zraniteľní odberatelia<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/>, v príslušnej časti stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="045.002"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0011" ID="QS0011"/>2.</NO.PARAG><ALINEA>Sociálny bonus sa vzťahuje na zraniteľných odberateľov, ktorí spĺňajú charakteristiky sociálnej povahy, spotreby a kúpnej sily stanovené kráľovským dekrétom Rady ministrov. …</ALINEA><ALINEA>…</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="045.003"><NO.PARAG>3.</NO.PARAG><ALINEA>Sociálny bonus pokrýva rozdiel medzi výškou dobrovoľnej ceny pre maloodberateľov a základnou cenou, nazývanou <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0012" ID="QS0012"/>tarifa poslednej inštancie<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="2018" ID="QE0012"/>, a príslušný referenčný dodávateľ ho uplatní vo faktúrach odberateľov s nárokom na sociálny bonus.</ALINEA><ALINEA>…</ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="045.004"><NO.PARAG>4.</NO.PARAG><ALINEA>Sociálny bonus je považovaný za povinnosť služby vo verejnom záujme v zmysle smernice [2009/72], ktorú nesú materské spoločnosti skupiny spoločností alebo prípadne spoločnosti, ktoré súbežne vykonávajú činnosti výroby, distribúcie a predaja elektrickej energie.</ALINEA><ALINEA>Percentuálny podiel súm, ktoré sa majú financovať, sa pre každú skupinu spoločností vypočíta ako pomer súčtu ročných priemerov počtu dodávok z distribučných sústav distribučných spoločností a počtu zákazníkov obchodných spoločností, ktoré sú v skupine, na strane jednej a súčtu všetkých priemerných ročných hodnôt dodávok a zákazníkov všetkých skupín spoločností, ktoré musia byť na účely tohto podielu zohľadnené, na strane druhej.</ALINEA><ALINEA>Tento percentuálny podiel vypočítava každoročne Comisión Nacional de los Mercados y la Competencia [Národná komisia pre trhy a hospodársku súťaž, Španielsko] podľa postupov a podmienok, ktoré stanovuje legislatíva. …</ALINEA><ALINEA>…</ALINEA><ALINEA>V každom prípade príspevky, ktoré každá z týchto spoločností musí poskytnúť, sú zaslané na osobitný vkladový účet vytvorený na tento účel správnym orgánom zodpovedným za jeho správu.<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><?PAGE NO="4"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>Real Decreto‑ley 9/2013, de 12 de julio, por el que se adoptan medidas urgentes para garantizar la estabilidad financiera del sistema eléctrico (kráľovský zákonný dekrét č. 9/2013 z <DATE ISO="20130712">12. júla 2013</DATE>, ktorým sa prijímajú naliehavé opatrenia na zaručenie finančnej stability elektrickej sústavy) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0013" ID="QS0013"/>kráľovský dekrét č. 9/2013<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/>), v piatom odôvodnení v príslušnej časti stanovuje:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0014" ID="QS0014"/>Týmto kráľovským dekrétom sa tiež mení a dopĺňa systém, ktorým sa riadi znášanie nákladov na sociálny bonus.</P><P>…</P><P>Z tohto dôvodu a s cieľom prispieť k nevyhnutnému a neodkladnému zníženiu nákladov sústavy sa považuje za nevyhnutné zmeniť systém rozdelenia nákladov zavedený vyhláškou č. IET/843/2012… tak, že na základe povinnosti služby vo verejnom záujme sú povinné znášať náklady na sociálne bonusy materské spoločnosti alebo skupiny spoločností, ktoré vykonávajú činnosti výroby, distribúcie a predaja elektrickej energie a majú charakter vertikálne integrovaných skupín.</P><P>Uloženie takejto povinnosti týmto materským spoločnostiam umožňuje, hoci nepriamo, rozdeliť túto záťaž medzi hlavné obchodné aktivity v odvetví elektrickej energie. Činnosti prenosu sú teda z takého rozdelenia vylúčené, avšak táto výnimka je považovaná za odôvodnenú tým, že ide o regulovanú činnosť prevádzkovanú v režime zákonného monopolu a výlučnosti, s ohľadom na to, že jediný prenosový podnik nemôže na rozdiel od vyššie uvedených spoločností alebo skupín spoločností dosiahnuť na trhu náhradu všetkých nákladov, ktoré by v tomto ohľade musel znášať, lebo by to v konečnom dôsledku zmarilo cieľ sledovaný touto zmenou.<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="201C" ID="QE0014"/></P></QUOT.S></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>Real Decreto 968/2014, de 21 de noviembre, por el que se desarrolla la metodología para la fijación de los porcentajes de reparto de las cantidades a financiar relativas al bono social (kráľovský dekrét č. 968/2014 z 21. novembra, ktorým sa podrobne upravuje metodika na stanovenie pomerných percentuálnych podielov súm, ktoré sa majú financovať, na účely sociálneho bonusu) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0015" ID="QS0015"/>kráľovský dekrét č. 968/2014<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/>‘) upravuje v článkoch 2 a 3 metodiku na účely financovania sociálnych bonusov stanovenú v článku 45 ods. 4 zákona č. 24/2013.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>Real Decreto‑ley 6/2009 (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0016" ID="QS0016"/>kráľovský zákonný dekrét č. 6/2009<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/>) zaviedol mechanizmus, ktorý konkrétnym odberateľom, ktorí vykazujú sociálne znaky, ako aj znaky týkajúce sa spotreby a kúpnej sily (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0017" ID="QS0017"/>zraniteľní odberatelia<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/>), zabezpečuje bonus na cenu elektriny v Španielsku. Na takýchto oprávnených odberateľov sa automaticky uplatní automatický bonus na cenu elektriny (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0018" ID="QS0018"/>sociálny bonus<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/>), ktorá sa uplatní priamo na ich účet za elektrinu zo strany konečného dodávateľa.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>V kontexte <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0019" ID="QS0019"/>povinností služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/> v zmysle smernice 2009/72 sa pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0020" ID="QS0020"/>dodávateľ poslednej inštancie<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="201C" ID="QE0020"/> vzťahuje na spoločnosť určenú členským štátom, ktorá zaisťuje nepretržité dodávky energie odberateľom (vrátane odberateľov v domácnostiach) za <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0021" ID="QS0021"/>primerané ceny<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="201C" ID="QE0021"/> (takzvané <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0022" ID="QS0022"/>tarify poslednej inštancie<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="201C" ID="QE0022"/>). Pozri odôvodnenie 47, ako aj článok 3 ods. 3 a článok 37 ods. 6 smernice 2009/72.</P></NOTE> Títo dodávatelia tak účtujú zraniteľným odberateľom cenu, ktorá je nižšia ako trhová cena elektriny.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>V zmysle článku 6 Real Decreto 897/2017 (kráľovský dekrét č. 897/2017) táto cena zodpovedá zľave vo výške 25 % z trhovej ceny elektriny v Španielsku pre <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0023" ID="QS0023"/>zraniteľného<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="201C" ID="QE0023"/> odberateľa a zľave vo výške 40 % z tej istej ceny pre <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0024" ID="QS0024"/>veľmi zraniteľného<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="201C" ID="QE0024"/> odberateľa.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="5"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>Tento systém bol pôvodne na základe kráľovského zákonného dekrétu č. 6/2009 financovaný zdanením všetkých spoločností vlastniacich zariadenia na výrobu elektriny. Dňa <DATE ISO="20120207">7. februára 2012</DATE> však Najvyšší súd kráľovský zákonný dekrét č. 6/2009 zrušil z dôvodu nezlučiteľnosti systému financovania so smernicou 2009/72 (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0025" ID="QS0025"/>rozsudok z roku 2012<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/>).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>STS 1425/2012 zo <DATE ISO="20120207">7. februára 2012</DATE> (ECLI:ES:TS:2012:1425).</P></NOTE> Ústavná sťažnosť (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0026" ID="QS0026"/>recurso de amparo<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/>), ktorá bola proti tomuto rozsudku podaná, bola Ústavným súdom vyhlásená za neprípustnú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>S cieľom zohľadniť rozsudok Najvyššieho súdu z roku 2012 a nahradiť kráľovský zákonný dekrét č. 6/2009 prijal španielsky zákonodarca kráľovský zákonný dekrét č. 9/2013. Tento právny predpis okrem iného stanovuje, že Najvyšší súd nešpecifikoval konkrétne metódu rozdelenie nákladov na sociálny bonus, čím španielskej štátnej správe umožnil zvoliť systém, ktorý považuje za najvhodnejší. Povinnosť znášať náklady na sociálny bonus by teda mali mať <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0027" ID="QS0027"/>materské spoločnosti skupín spoločností alebo prípadne spoločnosti, ktoré súčasne vykonávajú činnosti týkajúce sa výroby, distribúcie a predaja elektriny<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20131226">26. decembra 2013</DATE> bol prijatý zákon č. 24/2013. Článok 45 ods. 3 tohto zákona stanovuje, že sociálny bonus pokrýva rozdiel medzi cenou fakturovanou oprávneným zraniteľným odberateľom a základnou cenou elektriny na španielskom trhu s elektrinou. Článok 45 ods. 4 tohto zákona následne označuje sociálny bonus ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0028" ID="QS0028"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/>. Stanovuje tiež, že ho financujú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0029" ID="QS0029"/>materské spoločnosti skupín spoločností alebo prípadne spoločnosti, ktoré súčasne vykonávajú činnosti týkajúce sa výroby, distribúcie a predaja elektriny<QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/> (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0030" ID="QS0030"/>povinný príspevok<QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="201C" ID="QE0030"/>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20141121">21. novembra 2014</DATE> bol na účely vykonania zákona 24/2013 prijatý kráľovský zákonný dekrét č. 968/2014. Upravuje metodiku stanovenia percentuálnych podielov na účely rozdeľovania súm určených na financovanie systému.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>Orden IET/350/2014, de 7 de marzo, por la que se fijan los porcentajes de reparto de las cantidades a financiar relativas al bono social correspondientes a 2014 [vyhláška č. IET/350/2014 zo 7. marca, ktorou sa stanovujú pomerné percentuálne podiely súm, ktoré sa majú financovať, na účely sociálneho bonusu za rok 2014 (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0031" ID="QS0031"/>vyhláška IET/350/2014<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="201C" ID="QE0031"/>)] určuje subjekty, na ktoré sa vzťahuje povinný príspevok, a stanovuje pomerné percentuálne podiely súm, ktoré sa majú financovať, na účely sociálneho bonusu za rok 2014.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>Podobné vyhlášky existujú aj pre nasledujúce roky, ako Orden IET/2182/2015 (pre rok 2015) a Orden IET/1451/2016 (pre rok 2016).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>Podľa vyhlášky č. IET/350/2014 by mali na 96,64131 % nákladov na sociálny bonus prispievať štyri spoločnosti: Endesa, SA (ďalej len „Endesaô) (41,612696 %), Iberdrola, SA (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0032" ID="QS0032"/>Iberdrola<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="201C" ID="QE0032"/>) (38,474516 %), Gas Natural SDG, SA (14,185142 %) a E.ON España, SLU [z ktorej sa neskôr stala spoločnosť Viesgo Infraestructuras Energéticas, SL (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0033" ID="QS0033"/>Viesgo<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/>)] (2,368956 %). Naproti tomu sú v súlade s touto vyhláškou 23 ďalším spoločnostiam pridelené značne znížené koeficienty, vo všetkých prípadoch nižšie ako 1 %. Tieto sumy sú každoročne určované Národnou komisiou pre trhy a hospodársku súťaž a musia byť zaslané na vkladový účet špeciálne určený na tento účel. Národná komisia pre trhy a hospodársku súťaž je taktiež zodpovedná za vysporiadanie príslušných platieb s príslušnými podnikmi a poukazuje im sumu zodpovedajúcu sociálnemu bonusu udelenému príslušným dodávateľom zraniteľným odberateľom.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="6"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Dňa <DATE ISO="20141218">18. decembra 2014</DATE> podala spoločnosť E.ON España, SLU (ktorá sa neskôr stala spoločnosťou Viesgo) na vnútroštátny súd správnu žalobu proti kráľovskému zákonnému dekrétu č. 968/2014. Tvrdila, že systémy financovania sociálneho bonusu stanovené v článku 45 ods. 4 zákona č. 24/2013, vykonaného článkami 2 a 3 kráľovského zákonného dekrétu č. 968/2014, sú nezlučiteľné so smernicou 2009/72.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>Najvyšší súd tejto žalobe vyhovel rozsudkom z <DATE ISO="20161024">24. októbra 2016</DATE>. Zrušil články 2 a 3 kráľovského zákonného dekrétu č. 968/2014 z dôvodu ich nesúladu s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/72. Uvedený súd vysvetľuje, že k svojmu záveru dospel na základe rozsudkov Súdneho dvora vo veciach Federutility a i.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100420">20. apríla 2010</DATE> (<NO.CASE>C‑265/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:205">EU:C:2010:205</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> a ANODE.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160907">7. septembra 2016</DATE> (<NO.CASE>C‑121/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:637">EU:C:2016:637</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>Španielska štátna správa podala sťažnosť na ochranu ústavných práv (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0034" ID="QS0034"/>recurso de amparo<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/>) na Ústavný súd. Rozsudkom z <DATE ISO="20190326">26. marca 2019</DATE> Ústavný súd vyhovel ústavnej sťažnosti španielskej štátnej správy. Rozhodol, že Najvyšší súd porušil právo na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0035" ID="QS0035"/>prejednanie veci so všetkými zárukami<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/> v zmysle článku 24 ods. 2 španielskej Ústavy tým, že vyhlásil vnútroštátne právo za nezlučiteľné s právom Únie bez toho, aby najprv predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania Ústavný súd konkrétne zistil, že judikatúra, o ktorú vnútroštátny súd oprel svoj záver o nezlučiteľnosti so smernicou 2009/72, nepredstavovala vo vzťahu k sporu, ktorý mu bol predložený, <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>. Z týchto dôvodov nebol Najvyšší súd zbavený povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, v dôsledku čoho mal byť napadnutý rozsudok zrušený a situácia by sa navrátila do stavu, ktorý existoval pred vyhlásením tohto rozsudku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>Za týchto skutkových a právnych okolností Najvyšší súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0036" ID="QS0036"/>1.</NO.P><TXT>Je vnútroštátna právna úprava – aká je obsiahnutá v článku 45 ods. 4 [zákona č. 24/2013], ktorý bol následne vykonaný prostredníctvom článkov 2 a 3 [kráľovského zákonného dekrétu č. 968/2014] –, podľa ktorej zodpovednosť za financovanie [<QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0037" ID="QS0037"/>sociálneho bonusu<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="2018" ID="QE0037"/>] [sociálneho bonusu na elektrinu pre určitých zraniteľných odberateľov; ďalej len <QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0038" ID="QS0038"/>sociálny bonus<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="2018" ID="QE0038"/>] nesú určité subjekty pôsobiace v rámci elektrizačnej sústavy – materské spoločnosti skupín spoločností alebo prípadne spoločnosti, ktoré súčasne vykonávajú činnosti týkajúce sa výroby, distribúcie a predaja elektriny –, pričom niektoré z týchto povinných subjektov majú veľmi malý konkrétny význam v odvetví ako celku, a naopak od uvedenej zodpovednosti sú oslobodené iné subjekty alebo skupiny podnikov, ktoré môžu mať lepšie predpoklady na pokrytie uvedených nákladov, a to či už vzhľadom na svoj obrat, svoj pomerný význam v niektorom z odvetví činnosti alebo preto, lebo súčasne a prepojene vykonávajú dve z uvedených činností, podľa judikatúry, ktorú sformuloval Súdny dvor – okrem iného vo svojich rozsudkoch z <DATE ISO="20100420">20. apríla 2010</DATE> (vec C‑265/08, Federutility) a zo <DATE ISO="20160907">7. septembra 2016</DATE> (vec C‑121/15, ANODE) –, zlučiteľná s požiadavkami stanovenými v článku 3 ods. 2 smernice [2009/72]?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Je vnútroštátna právna úprava, z ktorej vyplýva, že povinnosť financovať sociálny bonus nie je stanovená ako výnimka a jej časová pôsobnosť nie je obmedzená, ale je stanovená na neurčitú dobu a nenávratne bez akéhokoľvek kompenzačného opatrenia, zlučiteľná s požiadavkou proporcionality stanovenou v uvedenom článku 3 ods. 2 smernice [2009/72]?<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/></TXT></NP></ITEM></LIST></QUOT.S></NP.ECR><?PAGE NO="7"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>Písomné pripomienky v tomto konaní predložili Agri‑Energía a i. (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0039" ID="QS0039"/>Agri‑Energía<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/>), EDP España, Endesa, Iberdrola, Naturgy Energy Group (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0040" ID="QS0040"/>Naturgy<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/>), Viesgo, španielska vláda a Európska komisia. Títo účastníci konania tiež odpovedali na písomné otázky Súdneho dvora.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Analýza</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru. Začnem otázkami prípustnosti nastolenými účastníkmi konania (časť A). Následne vykonám hmotnoprávnu analýzu úvodným rozborom presného vymedzenia toho, čo znamená <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0041" ID="QS0041"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/> (časť B.1). Ďalej posúdim, či táto <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0042" ID="QS0042"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0042" CODE="201C" ID="QE0042"/> spadá do pôsobnosti článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 a či môže byť považovaná za zlučiteľnú s podmienkami tohto ustanovenia (časť B.2). Nakoniec sa budem zaoberať druhou otázkou položenou vnútroštátnym súdom, ktorá sa týka primeranosti <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0043" ID="QS0043"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0043" CODE="201C" ID="QE0043"/> a toho, či existuje povinnosť poskytovať kompenzáciu subjektom, ktoré majú povinnosť služby vo verejnom záujme (časť B.3).</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Prípustnosť</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Viesgo, Iberdrola a Endesa predložili dve argumentačné línie týkajúce sa prípustnosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Po prvé tvrdia, že vnútroštátny súd ako najvyšší súdny orgán príslušný na rozhodnutie o tom, či je návrh na začatie prejudiciálneho konania nevyhnutný pre rozhodnutie o zlučiteľnosti kráľovského zákonného dekrétu č. 968/2014 s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/72, usúdil, že doktrína <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> ho zbavuje povinnosti predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania. Keďže tento súd ako jediný musí zaručiť účinnosť práva Únie, nie je Ústavný súd oprávnený preskúmavať toto rozhodnutie alebo zastúpiť vnútroštátny súd na účely posúdenia existencie <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Po druhé judikatúra Ústavného súdu, podľa ktorej je každý španielsky súd povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, kedykoľvek je vnútroštátna úprava považovaná za nezlučiteľnú s právom Únie,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>EDP España uvádza, že táto prax sa odráža okrem iného aj v rozsudkoch 46/2019 z <DATE ISO="20190408">8. apríla 2019</DATE> (ECLI:ES:TC:2019:46); 54/2019 zo <DATE ISO="20190506">6. mája 2019</DATE> (ECLI:ES:TC:2019:54); 58/2019 zo <DATE ISO="20190506">6. mája 2019</DATE> (ECLI:ES:TC:2019:58); 59/2019 zo <DATE ISO="20190506">6. mája 2019</DATE> (ECLI:ES:TC:2019:59); 67/2019 z <DATE ISO="20190520">20. mája 2019</DATE> (ECLI:ES:TC:2019:67); 71/2019 z <DATE ISO="20190520">20. mája 2019</DATE> (ECLI:ES:TC:2019:71), a 81/2019 zo <DATE ISO="20190617">17. júna 2019</DATE> (ECLI:ES:TC:2019:81).</P></NOTE> zbavuje súdy na poslednom stupni právomoci posúdiť, či je prejudiciálna otázka nevyhnutná. Vnútroštátny súd a účastníci konania vysvetľujú, že citovaná judikatúra je závislá od výsledku v tom zmysle, že podobná povinnosť by nevznikla, ak by vnútroštátny súd zistil, že vnútroštátny predpis je zlučiteľný s právom Únie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že dôvody, pre ktoré bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci, vyplývajú z vnútroštátneho konania a vnútroštátnej judikatúry, ktorá narúša prednosť a účinnosť práva Únie, mal by Súdny dvor vyhlásiť, že nemá právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach. Prípadne by mal návrh zamietnuť ako neprípustný.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Podľa môjho názoru nie je táto vec neprípustná a nie je ani pravda, že by na rozhodnutie o nej nemal Súdny dvor právomoc.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="8"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>Po prvé na otázky týkajúce sa výkladu práva Únie položené vnútroštátnym súdom sa vo všeobecnosti uplatňuje prezumpcia relevantnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20181210">10. decembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>Wightman a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑621/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:999">EU:C:2018:999</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Za vymedzenie skutkového a právneho rámca, na základe ktorého vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o usmernenie, je zodpovedný tento vnútroštátny súd.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191212">12. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Slovenské elektrárne</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑376/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1068">EU:C:2019:1068</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pokiaľ ide o pomerne obmedzené okolnosti, za ktorých môže Súdny dvor odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200326">26. marca 2020</DATE>, <NAME.CASE>Miasto Łowicz a Prokurator Generalny</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑558/18 a C‑563/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:234">EU:C:2020:234</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> To isté platí aj v prípadoch, keď je voľná úvaha vnútroštátneho súdu v súvislosti s tým, či podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátnym právom tak či onak obmedzená. Aj v takýchto situáciách však zostáva výsadou vnútroštátneho súdu formulovať otázky, ktoré majú byť položené, uviesť vnútroštátne právo a konanie a účinne vymedziť rozsah veci, ktorá je predkladaná Súdnemu dvoru. Vnútroštátny súd je navyše naďalej zodpovedný za následné súdne rozhodnutie. Ak sa teda položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200716">16. júla 2020</DATE>, <NAME.CASE>Facebook Ireland a Schrems</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑311/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:559">EU:C:2020:559</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0073">73</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Po druhé predmet tejto veci sa zjavne týka sporu, ktorý sa na vnútroštátnom súde skutočne prejednáva. Uvedený súd vysvetľuje, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je nevyhnutný na vyriešenie sporu. Konštatuje, že medzi ním a súdom vyššieho stupňa existuje nezhoda v súvislosti s existenciou <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> vzhľadom na požiadavku zákazu diskriminácie obsiahnutú v článku 3 ods. 2 smernice 2009/72. Na rozdiel napríklad od umelo vykonštruovaných prípadov je teda odpoveď na otázky predložené Súdnemu dvoru skutočne <HT TYPE="ITALIC">nevyhnutná</HT> na to, aby vnútroštátny súd mohol vec vyriešiť.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19800311">11. marca 1980</DATE>, <NAME.CASE>Foglia</NAME.CASE> (<NO.CASE>104/79</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1980:73">EU:C:1980:73</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0011">11</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19811216">16. decembra 1981</DATE>, <NAME.CASE>Foglia</NAME.CASE> (<NO.CASE>244/80</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1981:302">EU:C:1981:302</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0017">17</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0018">18</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200326">26. marca 2020</DATE>, <NAME.CASE>Miasto Łowicz a Prokurator Generalny</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑558/18 a C‑563/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:234">EU:C:2020:234</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Po tretie, aj keby judikatúra, o ktorú sa vo svojom výklade opiera vnútroštátny súd, skutočne predstavovala <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> (čo nie je zďaleka jasné, keďže sa vnútroštátny súd a Ústavný súd nezhodujú v otázke použitia tejto judikatúry), faktom zostáva, že hypotetické konštatovanie <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> na účely výnimky z povinnosti položiť prejudiciálnu otázku v zmysle rozsudku CILFIT<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19821006">6. októbra 1982</DATE>, <NAME.CASE>CILFIT a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>283/81</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1982:335">EU:C:1982:335</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0016">16</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0020">20</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> nemá vplyv na prípustnosť prejudiciálnych otázok. Konštatovanie <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> môže určite zapríčiniť, že rozhodnutie nebude <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0044" ID="QS0044"/>nevyhnutné<QUOT.END REF.START="QS0044" CODE="201C" ID="QE0044"/> v zmysle článku 267 ZFEÚ. Aj taká vec je však stále zjavne prípustná, ak je Súdnemu dvoru predložená. Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže Súdny dvor rozhodnúť v predloženej veci formou uznesenia s odôvodnením.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>Stručne povedané, táto vec je prípustná. Predmet tejto veci navyše zjavne patrí do právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>Po tomto spresnení by som však súhlasil s tým, že ak by povinnosť klásť prejudiciálnej otázky, ktorá vyplýva z práva Únie a je týmto právom samostatne definovaná, mala byť <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0045" ID="QS0045"/>prispôsobená<QUOT.END REF.START="QS0045" CODE="201C" ID="QE0045"/> alebo skôr asymetricky <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0046" ID="QS0046"/>skreslená<QUOT.END REF.START="QS0046" CODE="201C" ID="QE0046"/> spôsobom uvedeným vnútroštátnym súdom a bližšie vysvetleným účastníkmi konania, mohlo by to z hľadiska práva Únie predstavovať problém, nie však nevyhnutne problém týkajúci sa prípustnosti. Keďže však vnútroštátny súd neformuloval vo vzťahu k tejto problematike žiadnu otázku, uzavriem túto záležitosť nasledujúcimi všeobecnými bodmi.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>Po prvé skutočnosť, že sa vnútroštátny súd vyššieho stupňa alebo ústavný súd rozhodne postihnúť nesplnenie povinnosti predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania upravený v článku 267 treťom odseku ZFEÚ, rozhodne nie je právom Únie vylúčená. Rad vnútroštátnych<?PAGE NO="9"?> systémov, najmä systémov s individuálnym preskúmaním ústavnosti rozhodnutí vydaných vnútroštátnymi súdmi posledného stupňa<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Ako príklad rôznych systémov odlišných od španielskeho pozri napríklad rozhodnutia ústavných súdov v Nemecku, Bundesverfassungsgericht, uznesenie z <DATE ISO="20180509">9. mája 2018</DATE> – 2 BvR 37/18; v Českej republike, Ústavní soud, 8. január 2009, No II. ÚS 1009/08; v Chorvátsku, Ustavni sud Republike Hrvatske, rozhodnutie č. U‑III‑2521/2015 z <DATE ISO="20161213">13. decembra 2016</DATE>; na Slovensku, Ústavný súd, rozsudok z <DATE ISO="20120418">18. apríla 2012</DATE>, No II. ÚS 140/2010; v Slovinsku, Ustavno sodišče, rozhodnutie č. Up‑1056/11 z <DATE ISO="20131121">21. novembra 2013</DATE>, ECLI:SI:USRS:2013:Up.1056.11.</P></NOTE>, v skutočnosti preskúmava plnenie povinnosti vnútroštátnych súdov posledného stupňa podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Pre porovnanie pozri SOLAR, N.: <HT TYPE="ITALIC">Vorlagepflichtverletzung mitgliedstaatlicher Gerichte und ihre Sanierung</HT>. Wien: Neuer Wissenschaftlicher Verlag, 2004. Aktuálnejšie pozri napríklad správy o jednotlivých krajinách v COUTRON, L. (dir.): <HT TYPE="ITALIC">L’obligation de renvoi préjudiciel à la Cour de justice: une obligation sanctionnée</HT>? Bruxelles: Bruylant, 2014, alebo jednotlivé príspevky v mimoriadnom vydaní z roku 2015, <HT TYPE="ITALIC">German Law Journal</HT>, vol. 16/6, najmä LACCHI, C.: Review by Constitutional Courts of the Obligation of National Courts of Last Instance to Refer a Preliminary Question to the Court of Justice of the EU, s. 1663.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>Po druhé takéto zapojenie súdu vyššieho stupňa či ústavného súdu môže mať prirodzene a nevyhnutne za následok zbavenie súdov, ktorých rozhodnutie je predmetom preskúmania, (časti) ich voľnej úvahy. Taký následok je však vlastný každej forme preskúmania konkrétnych rozhodnutí. Je pravda, že Súdny dvor uviedol, že akákoľvek ústavná, legislatívna, administratívna alebo súdna prax, vrátane tej, ktorá sa týka odvolaní proti zamietavým uzneseniam týkajúcim sa potreby položiť prejudiciálnu otázku, nemôže zbaviť súd možnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Pozri napríklad rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20081216">16. decembra 2008</DATE>, <NAME.CASE>Cartesio</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑210/06</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:723">EU:C:2008:723</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0094">94</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0095">95</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160405">5. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>PFE</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑689/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:199">EU:C:2016:199</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20181204">4. decembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>The Minister for Justice and Equality and Commissioner of the Garda Síochána</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑378/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:979">EU:C:2018:979</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Súdny dvor dokonca uviedol, že súd nižšieho stupňa je oprávnený odmietnuť právny názor súdu vyššieho stupňa, ak usúdi, že tento názor je nezlučiteľný s právom Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Ako je uvedené okrem iného v rozsudkoch z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101005">5. októbra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Elčinov</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑173/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:581">EU:C:2010:581</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130115">15. januára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Križan a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑416/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:8">EU:C:2013:8</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0068">68</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>Základnou motiváciou tejto judikatúry je však zabrániť súdom vyššieho stupňa, aby obmedzovali súdy nižšieho stupňa v rámci vlastného súdneho systému v priamom prístupe k Súdnemu dvoru prostredníctvom prejudiciálneho konania, čo by bolo zjavne v rozpore s článkom 267 (druhým odsekom) ZFEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Počnúc už rozsudkom zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19740116">16. januára 1974</DATE>, <NAME.CASE>Rheinmühlen‑Düsseldorf</NAME.CASE> (<NO.CASE>166/73</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1974:3">EU:C:1974:3</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Podľa môjho názoru táto judikatúra nikdy nebola myslená tak, aby poskytovala vnútroštátnym súdom všeobecné a strohé <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0047" ID="QS0047"/>povolenie odmietnuť<QUOT.END REF.START="QS0047" CODE="201C" ID="QE0047"/>, ktoré pripomína skôr zlý úryvok z filmu o Jamesovi Bondovi než racionálne organizovaný súdny systém. Táto judikatúra zavádza skôr (obmedzené a diskrétne) <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0048" ID="QS0048"/>povolenie nesúhlasiť<QUOT.END REF.START="QS0048" CODE="201C" ID="QE0048"/>, či dokonca <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0049" ID="QS0049"/>povolenie odchýliť sa<QUOT.END REF.START="QS0049" CODE="201C" ID="QE0049"/> v osobitných prípadoch, keď je toto rozhodnutie náležite odôvodnené a podložené. Zlatým pravidlom je teda <HT TYPE="ITALIC">odôvodnené spojenie</HT> s údajne nezlučiteľným rozhodnutím.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Podrobnejšie pozri moje návrhy, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Ministerul Public – Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casaţie şi Justiţie – Direcţia Naţională Anticorupţie a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑357/19 a C‑547/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:170">EU:C:2021:170</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0235">235</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0243">243</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Po tretie pri akomkoľvek vnútroštátnom presadzovaní povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania však musí byť rešpektovaná povaha a rozsah samotného článku 267 ZFEÚ, <HT TYPE="ITALIC">ako ju vo svojej judikatúre definoval</HT> Súdny dvor.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Pozri analogicky rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161221">21. decembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Gutiérrez Naranjo a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:980">EU:C:2016:980</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0065">65</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Vnútroštátne právo samozrejme môže konkrétnym spôsobom v procesnej rovine <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0050" ID="QS0050"/>rozviesť<QUOT.END REF.START="QS0050" CODE="201C" ID="QE0050"/> to, čo právo Únie stanovuje všeobecne. Ak sa teda členský štát rozhodne stanoviť kritériá presadzovania s cieľom zabezpečiť riadne uplatňovanie povinnosti položiť prejudiciálnu otázku, nemôže (jednostranne) <HT TYPE="ITALIC">meniť rozsah povinnosti</HT> podľa článku 267 ZFEÚ, pretože v opačnom prípade by boli porušené požiadavky jednoty a právnej istoty, ktoré sú v tomto ustanovení tiež obsiahnuté.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19871022">22. októbra 1987</DATE>, <NAME.CASE>Foto‑Frost</NAME.CASE> (<NO.CASE>314/85</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1987:452">EU:C:1987:452</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0015">15</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="10"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>Po štvrté bez ohľadu na výhrady, ktoré možno mať k vykonateľnosti kritérií stanovených rozsudkom CILFIT, konkrétne tých, ktoré sa týkajú existencie akýchkoľvek dôvodných pochybností o správnom výklade práva Únie vo veci prejednávanej na vnútroštátnom súde,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Kriticky pozri napríklad návrhy, ktoré predniesli generálny advokát Jacobs vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Wiener SI</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑338/95</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1997:352">EU:C:1997:352</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>); generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Gaston Schul Douane expediteur</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑461/03</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:415">EU:C:2005:415</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>); alebo generálny advokát Wahl v spojených veciach <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>X a van Dijk</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑72/14 a C‑197/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:319">EU:C:2015:319</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> je úplne jasné, že tieto kritériá sa týkajú <HT TYPE="ITALIC">akýchkoľvek otázok výkladu</HT> práva Únie. Tieto kritériá sú teda <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0051" ID="QS0051"/>závislé na otázkach<QUOT.END REF.START="QS0051" CODE="201C" ID="QE0051"/> alebo <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0052" ID="QS0052"/>závislé na predmete<QUOT.END REF.START="QS0052" CODE="201C" ID="QE0052"/>, ale celkom <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0053" ID="QS0053"/>nezávislé na výsledku<QUOT.END REF.START="QS0053" CODE="201C" ID="QE0053"/>. <HT TYPE="ITALIC">Acte clair</HT> sa totiž nestane jasnejším v závislosti od toho, či jeho výsledkom bude určenie nezlučiteľnosti alebo zlučiteľnosti zo strany vnútroštátneho súdu. Dôsledok tohto hodnotenia je úplne irelevantný, pokiaľ ide o to, či ide o <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> alebo nie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>Súdna štruktúra Únie navyše jasne a dôsledne oprávňuje vnútroštátne súdy, aby samy rozhodovali o (ne)zlučiteľnosti vnútroštátneho práva s právom Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100119">19. januára 2010</DATE>, <NAME.CASE>Kücükdeveci</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑555/07</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:21">EU:C:2010:21</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0055">55</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101005">5. októbra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Elčinov</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑173/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:581">EU:C:2010:581</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0028">28</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a uznesenie z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200903">3. septembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Vikingo Fővállalkozó</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑610/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:673">EU:C:2020:673</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0075">75</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> To je súčasťou oprávnenia v zmysle práva Únie udeleného <HT TYPE="ITALIC">všetkým</HT> súdom v členských štátoch. Ak tieto súdy usúdia, že v prípade veci týkajúcej sa práva Únie nepotrebujú pomoc Súdneho dvora podľa článku 267 druhého odseku ZFEÚ, alebo ak zastávajú názor, že nemajú povinnosť podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, potom sa nemusia obracať na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Iný záver môže nielen odporovať autonómnemu obsahu povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa práva Únie, ale takisto znemožniť výkon nezávislého oprávnenia vnútroštátnych súdov pri uplatňovaní a presadzovaní práva Únie na vnútroštátnej úrovni.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19780309">9. marca 1978</DATE>, <NAME.CASE>Simmenthal</NAME.CASE> (<NO.CASE>106/77</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1978:49">EU:C:1978:49</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0022">22</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež napríklad nedávny rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20181204">4. decembra 2018</DATE>, <NAME.CASE>The Minister for Justice and Equality a Commissioner of the Garda Síochána</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑378/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:979">EU:C:2018:979</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT>A napokon po piate, ak vnútroštátny súd vyššieho stupňa alebo ústavný súd, na ktorom sa začalo konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, začne skúmať, či daný súd posledného stupňa správne uplatnil výnimku <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> uvedenú v rozsudku CILFIT, je celkom pravdepodobné, že tento súd bude v rámci preskúmavania sám podávať výklad práva Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P>Bolo by určite možné namietnuť, že vnútroštátny ústavný súd sa zaoberá len vnútroštátnym ústavným právom. Vykladá teda iba vnútroštátne ústavné pravidlá a nevykladá ani <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0054" ID="QS0054"/>bežné<QUOT.END REF.START="QS0054" CODE="201C" ID="QE0054"/> vnútroštátne právo alebo, <HT TYPE="ITALIC">a fortiori</HT>, ani <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0055" ID="QS0055"/>bežné<QUOT.END REF.START="QS0055" CODE="201C" ID="QE0055"/> právo Únie, pričom obe možno považovať za rovnocenné so skutkovým stavom. Súdna prax však často preukazuje, že doktrinálne pohodlie, ktoré by takáto myšlienka mohla poskytnúť, je neudržateľnou fikciou. V kontexte konkrétneho preskúmania toho, či išlo o <HT TYPE="ITALIC">acte clair</HT> v určitom prípade prejednávanom pred súdom posledného stupňa alebo nie, by navyše nezostávalo nič iné než obdivovať schopnosť súdu preskúmať podstatu bez toho, aby sa touto podstatou zaoberal a vykladal ju. Je to ako by sa Schrödingerov sen konečne stal skutočnosťou: byť schopný jasne povedať, či je mačka (CILFIT) mŕtva alebo živá, bez toho aby ste museli otvárať krabicu (právo Únie).</P></NOTE> V tomto okamihu sa však tento súd stáva <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0056" ID="QS0056"/>súdom<QUOT.END REF.START="QS0056" CODE="201C" ID="QE0056"/> v zmysle článku 267 ZFEÚ. Keďže tento súd, ktorý vykonáva preskúmanie, bude zo svojej podstaty súdom podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>Pozri analogicky rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19971104">4. novembra 1997</DATE>, <NAME.CASE>Parfums Christian Dior</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑337/95</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1997:517">EU:C:1997:517</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0026">26</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20020604">4. júna 2002</DATE>, <NAME.CASE>Lyckeskog</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑99/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:329">EU:C:2002:329</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0014">14</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0015">15</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050915">15. septembra 2005</DATE>, <NAME.CASE>Intermodal Transports</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑495/03</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:552">EU:C:2005:552</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0030">30</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> pripadnú mu všetky povinnosti a zodpovednosti vyplývajúce z tohto postavenia, vrátane prípadnej povinnosti sám položiť prejudiciálnu otázku.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="11"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">O veci samej</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Čo presne znamená <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0057" ID="QS0057"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0057" CODE="201C" ID="QE0057"/>?</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>Z vysvetlení v súdnom spise chápem fungovanie systému zavedeného španielskym zákonodarcom takto: dodávatelia poslednej inštancie uplatnia paušálnu zľavu priamo na faktúre za elektrinu niektorých zraniteľných odberateľov. Ide o <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0058" ID="QS0058"/>sociálny bonus<QUOT.END REF.START="QS0058" CODE="201C" ID="QE0058"/>. Náklady na tento systém teda nesie určitý počet spoločností pôsobiacich na trhu s elektrinou v Španielsku (vrátane materských spoločností dodávateľov poslednej inštancie). Ide teda o <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0059" ID="QS0059"/>povinný príspevok<QUOT.END REF.START="QS0059" CODE="201C" ID="QE0059"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Hoci sa v počiatočných podaniach objavili nezhody v tejto veci, v odpovedi na písomnú otázku položenú Súdnym dvorom všetci účastníci konania zaujali stanovisko, že existuje iba jedna <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0060" ID="QS0060"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0060" CODE="201C" ID="QE0060"/>. Táto povinnosť stanovená v článku 45 ods. 4 zákona č. 24/2013 pozostáva z dvoch základných prvkov: i) sociálneho bonusu <HT TYPE="ITALIC">a</HT> ii) povinného príspevku. Inými slovami, predmetná <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0061" ID="QS0061"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0061" CODE="201C" ID="QE0061"/> je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0062" ID="QS0062"/>súborom<QUOT.END REF.START="QS0062" CODE="201C" ID="QE0062"/> zloženým z dvoch prvkov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>Na tento <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0063" ID="QS0063"/>súbor<QUOT.END REF.START="QS0063" CODE="201C" ID="QE0063"/> možno nahliadať dvoma spôsobmi. Buď vymedzenie poskytnuté zákonodarcom akceptujeme v súčasnej podobe (hoci zahŕňa viac <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0064" ID="QS0064"/>povinností služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0064" CODE="201C" ID="QE0064"/> v jednom), alebo si tento vymedzený <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0065" ID="QS0065"/>súbor<QUOT.END REF.START="QS0065" CODE="201C" ID="QE0065"/> rozdelíme na základné prvky a vykonáme samostatné posúdenie zlučiteľnosti. Bez ohľadu na prístup k tejto problematike musí existovať určitá kontrola, aby vymedzená <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0066" ID="QS0066"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0066" CODE="201C" ID="QE0066"/> neobsahovala viacero nezávislých opatrení týkajúcich sa rovnakej problematiky iba okrajovo.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT>Nejde len o kontrolu diskrečnej právomoci členských štátov. Nie je ani potrebné zdôrazňovať, že existujú určité obmedzenia toho, čo môže členský štát <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0067" ID="QS0067"/>začleniť<QUOT.END REF.START="QS0067" CODE="201C" ID="QE0067"/> pod rozsah autonómneho pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0068" ID="QS0068"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0068" CODE="201C" ID="QE0068"/> stanoveného právom Únie. Okrem toho existuje tiež veľmi praktický dôvod: ako bude ďalej preukázané v týchto návrhoch, posudzovanie zlučiteľnosti <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0069" ID="QS0069"/>súboru<QUOT.END REF.START="QS0069" CODE="201C" ID="QE0069"/> niekoľkých rozmanitých prvkov v rámci jednej <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0070" ID="QS0070"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0070" CODE="201C" ID="QE0070"/> s požiadavkami článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 sa logicky stáva trochu problematickým. Ktorú časť <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0071" ID="QS0071"/>zloženého celku<QUOT.END REF.START="QS0071" CODE="201C" ID="QE0071"/> treba posúdiť podľa podmienky primeranosti? Ktorá časť by mala podliehať pravidelnému preskúmaniu zo strany vnútroštátnych orgánov? Za akú časť by mala prináležať kompenzácia, ak vôbec?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>Ťažkosti pri odpovedaní na tieto otázky môžu byť tiež dôvodom, prečo sa <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0072" ID="QS0072"/>zložené<QUOT.END REF.START="QS0072" CODE="201C" ID="QE0072"/> <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0073" ID="QS0073"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0073" CODE="201C" ID="QE0073"/> vyskytli v judikatúre Súdneho dvora doposiaľ iba raz. Vo veci Оvergas Mreži a Bălgarska gazova asocijacija sa Súdny dvor zaoberal určitými povinnosťami týkajúcimi sa skladovania zemného plynu v záujme zaistenia bezpečnosti a pravidelnosti dodávok plynu v Bulharsku, pričom náklady na tieto povinnosti boli prenesené na spotrebiteľov určením cien plynu podľa metodiky stanovenej vládou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200430">30. apríla 2020</DATE> (<NO.CASE>C‑5/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:343">EU:C:2020:343</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0055">55</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0056">56</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0069">69</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>, a 88).</P></NOTE> Naopak, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0074" ID="QS0074"/>tradičná<QUOT.END REF.START="QS0074" CODE="201C" ID="QE0074"/> judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa oveľa bežnejšej <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0075" ID="QS0075"/>jednoduchej<QUOT.END REF.START="QS0075" CODE="201C" ID="QE0075"/> povinnosti služby vo verejnom záujme zahŕňa špecifické služby miestnej verejnej dopravy v provincii Neapol;<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140403">3. apríla 2014</DATE>, <NAME.CASE>CTP</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑516/12 až C‑518/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:220">EU:C:2014:220</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0012">12</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Porovnaj však s návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>CTP</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑516/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:63">EU:C:2014:63</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> určité služby námornej dopravy<?PAGE NO="12"?> medzi ostrovmi Malta a Gozo;<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101028">28. októbra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Malta</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑508/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:643">EU:C:2010:643</NO.ECLI></REF.DOC.ECR> bod 6).</P></NOTE> určité služby osobnej dopravy pri použití autobusov, elektrických vozidiel a mechanických výťahov v meste Lisabon;<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20090507">7. mája 2009</DATE>, <NAME.CASE>Antrop a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑504/07</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:290">EU:C:2009:290</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0009">9</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ako aj služby dispečingu elektriny v Taliansku.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20111221">21. decembra 2011</DATE>, <NAME.CASE>ENEL</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑242/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:861">EU:C:2011:861</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0051">51</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0052">52</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0055">55</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0081">81</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT>Zdá sa, že v tejto veci Súdny dvor rieši <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0076" ID="QS0076"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0076" CODE="201C" ID="QE0076"/> zloženú z dvoch prvkov, ktoré sa môžu funkčne týkať rovnakej problematiky, ale ktorých <HT TYPE="ITALIC">ciele a prostriedky</HT> sú úplne odlišné.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT>Jedným je <HT TYPE="ITALIC">sociálny bonus</HT>, ktorého cieľom je pomôcť niektorým zraniteľným odberateľom v Španielsku s úhradou faktúr za elektrinu. Tento cieľ sa dosiahne prostredníctvom zľavy vo výške 25 % alebo 40 % z trhovej ceny elektriny. Posúdenie primeranosti tohto prvku by mohlo zahŕňať posúdenie, či je skupina zraniteľných odberateľov dostatočne reprezentatívna, alebo či je poskytnutá zľava dostatočná pre dosiahnutie sledovaného cieľa.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>Druhým je <HT TYPE="ITALIC">povinný príspevok</HT>, ktorého účelom je financovať systém sociálneho bonusu. Toto je dosiahnuté prostredníctvom povinnosti financovania uloženej niektorým vertikálne integrovaným spoločnostiam pôsobiacim na španielskom trhu s elektrinou. Analýza primeranosti by tu mohla zahŕňať posúdenie reprezentatívnosti skupiny spoločností, na ktorú sa táto povinnosť financovania vzťahuje, alebo sumy, ktorú každá spoločnosť musí poskytnúť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>Je však úplne jasné, že sociálny bonus a povinný príspevok sa týkajú rôznych subjektov, záujmov a povinností. Tieto dva prvky sú funkčne prepojené, pretože sú súčasťou rozsiahlejšieho systému. Sotva je o nich však možné diskutovať, ako by išlo o jedno opatrenie, najmä v kontexte diskriminácie a primeranosti (alebo ich absencie).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50.</NO.P><TXT>Pri úplnej znalosti vnútroštátneho práva a skutkových okolností tejto veci sa zdá, že vnútroštátny súd sa stotožňuje s kolektívnym záverom účastníkov konania, že znenie článku 45 ods. 4 zákona č. 24/2013 naznačuje, že <HT TYPE="ITALIC">celý systém</HT> bol vymedzený ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0077" ID="QS0077"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0077" CODE="201C" ID="QE0077"/> a jeho základnými prvkami sú <HT TYPE="ITALIC">tak</HT> sociálny bonus, <HT TYPE="ITALIC">ako aj</HT> povinný príspevok.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>Pozri však znenie piateho odôvodnenia kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2013, ktorý zrejme vymedzuje prvok financovania sociálneho bonusu, pravdepodobne povinný príspevok, ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0078" ID="QS0078"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0078" CODE="201C" ID="QE0078"/>.</P></NOTE> Súd však súčasne predkladá otázky <HT TYPE="ITALIC">výhradne</HT> vo vzťahu k zlučiteľnosti <HT TYPE="ITALIC">povinného príspevku</HT> s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/72. Inými slovami, napriek zjavnej existencii jedinej <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0079" ID="QS0079"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0079" CODE="201C" ID="QE0079"/> (zloženej z dvoch prvkov) sa zdá, že vnútroštátny súd pripúšťa určitú oddeliteľnosť povinného príspevku od <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0080" ID="QS0080"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0080" CODE="201C" ID="QE0080"/> ako celku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51.</NO.P><TXT>Stručne povedané, nie som si stále istý, čo sa od Súdneho dvora žiada. V nasledujúcej analýze sa však odrazím od východiskového bodu definovaného vnútroštátnym súdom a k <HT TYPE="ITALIC">povinnému príspevku</HT> budem pristupovať ako k <HT TYPE="ITALIC">samostatnému</HT> (alebo oddelenému) prvku celkového <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0081" ID="QS0081"/>súboru<QUOT.END REF.START="QS0081" CODE="201C" ID="QE0081"/> <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0082" ID="QS0082"/>povinností služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0082" CODE="201C" ID="QE0082"/>. Ako vysvetlím v rámci týchto návrhov, tento prístup pri analýze rôznych požiadaviek, ktoré článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 kladie na <HT TYPE="ITALIC">skutočnú</HT> <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0083" ID="QS0083"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0083" CODE="201C" ID="QE0083"/>, však nevyhnutne vyvoláva ďalšie otázky.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="13"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O prvej otázke</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52.</NO.P><TXT>Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je <HT TYPE="ITALIC">povinný príspevok</HT> stanovený zákonom č. 24/2013 a vykonaný kráľovským zákonným dekrétom č. 968/2014 zlučiteľný s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/72.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že uvedené ustanovenie sa týka pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0084" ID="QS0084"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0084" CODE="201C" ID="QE0084"/>, najprv posúdim, či povinný príspevok spĺňa príslušné kritériá [časť a)]. Iba v prípade, že sa to preukáže, sa budem zaoberať zlučiteľnosťou tohto opatrenia s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/72 [časť b)].</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Spadá povinný príspevok do pôsobnosti článku 3 ods. 2 smernice 2009/72?</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54.</NO.P><TXT>Španielska vláda poznamenáva, že na základe rozsudku Súdneho dvora vo veci Engie Cartagena<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> sa nastoľuje otázka, či povinný príspevok môže skutočne predstavovať <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0085" ID="QS0085"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0085" CODE="201C" ID="QE0085"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55.</NO.P><TXT>S výnimkou španielskej vlády sa všetci účastníci konania domnievajú, že rozsudok vo veci Engie Cartagena<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Tamže.</P></NOTE> nemá vplyv na povahu povinného príspevku ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0086" ID="QS0086"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0086" CODE="201C" ID="QE0086"/>. Títo účastníci konania v podstate tvrdia, že na rozdiel od dotknutého opatrenia vo veci Engie Cartagena, nepredstavuje <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0087" ID="QS0087"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0087" CODE="201C" ID="QE0087"/> uložená v prejednávanej veci všeobecné opatrenie, ale skôr opatrenie, ktoré je <HT TYPE="ITALIC">konkrétne vymedzené</HT> podľa článku 3 ods. 2 smernice 2009/72. <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0088" ID="QS0088"/>Povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0088" CODE="201C" ID="QE0088"/> spočívajúca v priamom uplatnení sociálneho bonusu na faktúre za elektrinu oprávnených odberateľov je navyše vnútorne prepojená s povinným príspevkom, pričom tak sociálny bonus, ako aj povinný príspevok sú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0089" ID="QS0089"/>neoddeliteľnými aspektmi jediného opatrenia<QUOT.END REF.START="QS0089" CODE="201C" ID="QE0089"/>, pretože prvý je financovaný prostredníctvom toho druhého.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to, že účastníci konania sa v značnej miere odvolávajú na rozsudok vo veci Engie Cartagena<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Tamže.</P></NOTE>, stručne uvediem podrobnosti tejto veci [bod i)]. Následne sa budem zaoberať úvahami, ktoré vyplývajú z uvedenej veci a ich prípadným dopadom na prejednávanú vec, pričom budem riešiť najmä otázku, či by povinný príspevok mohol byť označený ako parafiškálna povinnosť [bod ii)], a toto všetko predtým, než dospejem k záveru, že aj keby bol považovaný za daň, neznamenalo by to, že by bol úplne mimo pôsobnosti smernice 2009/72, najmä jej článku 3 ods. 1 [bod iii)].</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">i)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Rozsudok vo veci Engie Cartagena a povaha <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0090" ID="QS0090"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0090" CODE="201C" ID="QE0090"/></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57.</NO.P><TXT>Engie Cartagena bola spoločnosťou pôsobiacou na trhu s elektrinou v Španielsku. Podala žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia nariadenia, ktoré jej ukladalo povinnosť financovať určitú sumu stanovenú na základe Real Decreto‑ley 14/2010 de 23 de diciembre, por el que sa establecen medidas urgentes para la corrección del deficit tarifario del sector eléctrico (kráľovský zákonný dekrét č. 14/2010 z <DATE ISO="20141223">23. decembra 2014</DATE>, ktorým sa ustanovujú naliehavé opatrenia na nápravu deficitu sadzieb v odvetví elektrickej energie) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0091" ID="QS0091"/>kráľovský zákonný dekrét č. 14/2010<QUOT.END REF.START="QS0091" CODE="201C" ID="QE0091"/>). Engie Cartagena bola jedným z 11 podnikov, ktoré museli plniť túto povinnosť na zníženie tarifného deficitu v odvetví elektrickej energie v Španielsku, ktorý vyplynul zo zavedenia<?PAGE NO="14"?> národného akčného programu energetickej efektívnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>Tamže, bod 22.</P></NOTE> V tom istom zákonnom dekréte bolo toto financovanie vymedzené ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0092" ID="QS0092"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0092" CODE="201C" ID="QE0092"/>. Súdnemu dvoru bola okrem iného položená otázka, či uvedené financovanie predstavovalo <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0093" ID="QS0093"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0093" CODE="201C" ID="QE0093"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smerníc 2003/54 a 2009/72.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Tamže, body 28 a 29.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58.</NO.P><TXT>Odpoveď Súdneho dvora bola záporná. Najprv poznamenal, že tento pojem si vyžaduje autonómny výklad práva Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>Tamže, body 33 a 34.</P></NOTE> Ďalej posúdil podmienky článku 3 ods. 2 smernice 2009/72, to znamená existenciu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0094" ID="QS0094"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0094" CODE="201C" ID="QE0094"/> a jej zlučiteľnosť s článkom 106 ZFEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0041"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100420">20. apríla 2010</DATE>, <NAME.CASE>Federutility a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑265/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:205">EU:C:2010:205</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0026">26</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Vysvetlil, že keďže prvé uvedené ustanovenie umožňuje výnimku z pravidiel hospodárskej súťaže, treba pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0095" ID="QS0095"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0095" CODE="201C" ID="QE0095"/> chápať ako zásah do fungovania trhu na účely dosiahnutia cieľa všeobecného záujmu. To by podnikom v odvetví elektrickej energie ukladalo povinnosť konať na trhu určitým spôsobom a na základe kritérií stanovených orgánmi verejnej moci.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0042"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež body 45 a 48.</P></NOTE> Takýto výklad by bol podporený definíciami tohto pojmu, ktoré sú obsiahnuté v iných aktoch práva Únie, najmä v tých, ktoré patria do oblastí právomocí stanovených v článku 4 ZFEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0043"><P>Tamže, bod 43.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59.</NO.P><TXT>Súdny dvor dospel k záveru, že <HT TYPE="ITALIC">sloboda</HT> týchto podnikov <HT TYPE="ITALIC">konať</HT> na trhu s elektrickou energiou <HT TYPE="ITALIC">je tak obmedzená</HT> v tom zmysle, že vzhľadom na svoje obchodné záujmy by tieto podniky neposkytli určité tovary alebo služby, alebo ich neposkytli v rovnakom rozsahu alebo za tých istých podmienok.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0044"><P>Tamže, bod 45.</P></NOTE> Sumy uhrádzané dotknutými podnikmi im však neukladali žiadnu požiadavku, ktorá by obmedzovala ich slobodu konať na trhu s elektrinou. Mali len povinnosť prispieť finančnými prostriedkami na zníženie tarifného deficitu španielskych orgánov. Takýto príspevok preto nemohol spadať pod pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0096" ID="QS0096"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0096" CODE="201C" ID="QE0096"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0045"><P>Tamže, bod 51.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60.</NO.P><TXT>Rozsudok vo veci Engie Cartagena tak preukázal a potvrdil podstatu pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0097" ID="QS0097"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0097" CODE="201C" ID="QE0097"/>, ktorá sa okrem iného odráža vo výpočte obsiahnutom v článku 3 ods. 2 smernice 2009/72. Príklady uvedené v tomto výpočte zodpovedajú určitým verejným opatreniam, ktoré narúšajú slobodné fungovanie trhu tým, že vyžadujú, aby vybrané podniky pôsobiace na tomto trhu poskytovali určité tovary alebo služby alebo aby sa zdržali konania spôsobom, ktorý sa odchyľuje od <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0098" ID="QS0098"/>bežného<QUOT.END REF.START="QS0098" CODE="201C" ID="QE0098"/> obchodného správania na inak konkurenčnom trhu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0046"><P>Tamže, body 40 až 45.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61.</NO.P><TXT>Spoločný menovateľ tohto výpočtu je však jasný: uvedené príklady sa týkajú rôznych typov plnení, ktoré sa v spoločnom záujme tak či onak odchyľujú od bežného ekonomického správania. Predmetné opatrenia primárne neobsahujú monetárne opatrenia, ktorými by štátna pokladnica jednoducho žiadala o peniaze do <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0099" ID="QS0099"/>štátnej pokladne<QUOT.END REF.START="QS0099" CODE="201C" ID="QE0099"/>. Financovanie alebo iné platobné povinnosti by teda nespadali do pôsobnosti tohto pojmu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0047"><P>Tamže, bod 54.</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="15"?><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">ii)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Povinnosť služby vo verejnom záujme alebo parafiškálna daň?</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62.</NO.P><TXT>Španielska vláda so zreteľom na rozsudok vo veci Engie Cartagena oprávnene vyjadrila pochybnosti o charaktere povinného príspevku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63.</NO.P><TXT>Ako vysvetlil vnútroštátny súd a účastníci konania, povinný príspevok má formu finančnej povinnosti, ktorá je uložená článkom 45 ods. 4 zákona č. 24/2013 a vykonaná článkami 2 a 3 kráľovského zákonného dekrétu č. 968/2014. Týmto spôsobom sa španielsky zákonodarca snaží pokryť náklady vzniknuté sociálnym bonusom bez toho, aby ich znášali odberatelia alebo elektrizačná sústava ako celok. Táto finančná povinnosť je individualizovaná každoročným nariadením, ktoré stanovuje príslušné spoločnosti a percentuálne podiely z celkových požadovaných príjmov. Platenie týchto súm nie je spojené s plnením žiadnych povinností. Tieto podniky nemusia dodávať určité tovary alebo poskytovať určité služby, ktoré by nedodali alebo neposkytli vôbec, alebo ktoré by nedodali alebo neposkytli v rovnakom rozsahu alebo za rovnakých podmienok, ak by brali ohľad len na svoj vlastný obchodný záujem. Z hľadiska posudzovania <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0100" ID="QS0100"/>slobody konať na trhu s elektrickou energiou<QUOT.END REF.START="QS0100" CODE="201C" ID="QE0100"/> nie sú totiž činnosti dotknutých podnikov vôbec ovplyvnené. Ich obchodné činnosti sú ovplyvnené rovnako, ako by boli ovplyvnené v súvislosti s akoukoľvek inou daňou alebo fiškálnou platbou.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64.</NO.P><TXT>Vzhľadom na tieto informácie sa zdá, že je možné tvrdiť, že povinný príspevok iba financuje – ale sám osebe nepredstavuje – verejný zásah do fungovania španielskeho trhu s elektrinou na účely dosiahnutia uznanej <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0101" ID="QS0101"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0101" CODE="201C" ID="QE0101"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72. Ako taký by ho bolo možné odlíšiť od povinnosti dotknutej vo veci Оvergas Mreži a Bălgarska gazova asocijacija – ktorá je zatiaľ jediným ďalším <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0102" ID="QS0102"/>súborom<QUOT.END REF.START="QS0102" CODE="201C" ID="QE0102"/> <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0103" ID="QS0103"/>povinností služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0103" CODE="201C" ID="QE0103"/> spomínaným v judikatúre Súdneho dvora –, keďže sa zdá, že bulharská vláda v tejto veci skutočne obmedzila slobodu prevádzkovateľov na bulharskom trhu s plynom stanovením ceny plynu, ktorá mohla byť fakturovaná odberateľom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0048"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200430">30. apríla 2020</DATE> (<NO.CASE>C‑5/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:343">EU:C:2020:343</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0055">55</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0056">56</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0088">88</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65.</NO.P><TXT>V nadväznosti na prístup Súdneho dvora vo veci Engie Cartagena a s výhradou overenia možno skutočne tvrdiť, že povinný príspevok uložený španielskym zákonodarcom v článku 45 ods. 4 zákona č. 24/2013 a vykonaný prostredníctvom článkov 2 a 3 kráľovského zákonného dekrétu č. 968/2014 nespĺňa podmienky <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0104" ID="QS0104"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0104" CODE="201C" ID="QE0104"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66.</NO.P><TXT>Ak ide o taký prípad, aká je potom presná povaha povinného príspevku?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67.</NO.P><TXT>Účastníci konania opísali povinný príspevok Súdnemu dvoru tak, že predstavuje finančnú povinnosť uloženú štátom určitému počtu spoločností, ktorá spočíva v zaplatení určitej peňažnej sumy slúžiacej na financovanie konkrétnej služby vyžadovanej štátom.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68.</NO.P><TXT>Podľa môjho názoru sa tento opis, v duchu shakespearovského citátu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0105" ID="QS0105"/>to, čo ružou zveme, pod iným menom tiež by voňalo<QUOT.END REF.START="QS0105" CODE="201C" ID="QE0105"/>, podobá parafiškálnej dani. Toto určenie získalo v danom prípade význam, pretože smernica 2009/72 nepredstavuje opatrenia práva Únie určené na aproximáciu daňových predpisov členských štátov. V skutočnosti právny základ na prijatie uvedenej smernice, teda článok 95 ods. 1 ES (teraz článok 114 ZFEÚ), konkrétne v druhom odseku výslovne vysvetľuje, že sa nevzťahuje na dane.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0049"><P>Rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191107">7. novembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>UNESA a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑80/18 až C‑83/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:934">EU:C:2019:934</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0056">56</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191107">7. novembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>UNESA a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑105/18 až C‑113/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:935">EU:C:2019:935</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="16"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0069"><NO.P>69.</NO.P><TXT>V odpovedi na písomnú otázku položenú účastníkom konania spoločnosti EDP España a Iberdrola a Komisia poznamenávajú, že povaha povinnosti nie je taká, aby predstavovala daň. Uvádzajú, že finančné prostriedky získané prostredníctvom tohto opatrenia sa stávajú súčasťou príjmov španielskeho štátu. Z tohto hľadiska predstavuje povinný príspevok skôr regulačné opatrenia než daň, a teda patrí jednoznačne do pôsobnosti smernice 2009/72.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0070"><NO.P>70.</NO.P><TXT>Tieto vysvetlenia ma nepresvedčili.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0071"><NO.P>71.</NO.P><TXT>Na účely práva Únie určenie povahy zdanenia je samostatným posúdením, ktoré prislúcha Súdnemu dvoru na základe objektívnych vlastností zdanenia nezávisle od kvalifikácie, ktorú dáva vnútroštátne právo.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0050"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170118">18. januára 2017</DATE>, <NAME.CASE>IRCCS – Fondazione Santa Lucia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑189/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:17">EU:C:2017:17</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0029">29</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0072"><NO.P>72.</NO.P><TXT>Pripúšťam, že podobne ako vo veci Engie Cartagena skutočnosti uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania neumožňujú Súdnemu dvoru (s istotou) určiť, či má tento príspevok takú povahu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0051"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Z obmedzených informácií obsiahnutých v súdnom spise však vyplýva, že povinný príspevok napĺňa hlavné charakteristiky dane.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0073"><NO.P>73.</NO.P><TXT>Po prvé z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že metodika rozdeľovania nákladov na sociálny bonus je stanovená španielskym právom, konkrétne kráľovským zákonným dekrétom č. 9/2013. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania tiež vyplýva, že neskoršie ministerské vyhlášky (vyhláška č. IET/350 zo <DATE ISO="20140307">7. marca 2014</DATE> a vyhláška č. IET/1451 z <DATE ISO="20160908">8. septembra 2016</DATE>), vydané na základe zákonného dekrétu č. 9/2013 a zákonného dekrétu č. 968/2014, rozdeľujú medzi dotknuté podniky konkrétne náklady.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0074"><NO.P>74.</NO.P><TXT>Po druhé sa zdá, že podniky identifikované na základe týchto dekrétov sú považované za (kolektívneho) platiteľa povinného príspevku. Tiež sa zdá, že túto sumu nemožno previesť na inú osobu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0052"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160114">14. januára 2016</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Belgicko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑163/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:4">EU:C:2016:4</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Okrem toho je podľa všetkého platenie tejto sumy zo zákona povinné, pretože zúčtovaním týchto príspevkov je poverená Národná komisia pre trhy a hospodársku súťaž. Podľa môjho názoru z toho tiež vyplýva, že dotknuté spoločnosti budú v prípade neuhradenia tohto príspevku stíhané týmto orgánom alebo inými orgánmi členského štátu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0053"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170118">18. januára 2017</DATE>, <NAME.CASE>IRCCS – Fondazione Santa Lucia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑189/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:17">EU:C:2017:17</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0075"><NO.P>75.</NO.P><TXT>Po tretie z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že povinný príspevok je určený na financovanie nákladov na sociálny bonus.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0054"><P>Tamže, bod 34.</P></NOTE> Svojou povahou je teda povinný príspevok opatrením zavedeným vo všeobecnom záujme v súlade s kritériami na prideľovanie stanovenými zákonom č. 24/2013, ktorý je vykonaný kráľovským zákonným dekrétom č. 9/2013. Jeho účelom je získať finančné prostriedky určené na pokrytie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0106" ID="QS0106"/>tarifného deficitu<QUOT.END REF.START="QS0106" CODE="201C" ID="QE0106"/> vyplývajúceho z politického rozhodnutia ponúknuť nižšie ceny elektriny zraniteľným odberateľom v Španielsku. Napriek tvrdeniam spoločností Agri‑Energía, EDP España, Viesgo a Komisie uvedeným v ich odpovedi na písomnú otázku Súdneho dvora je skutočnosť, že tento príspevok nie je určený do všeobecného štátneho rozpočtu, ale je naopak vyčlenený na konkrétny účel, v tomto posúdení irelevantná.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0055"><P>Tamže, bod 35 a citovaná judikatúra.</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="17"?><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">iii)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Základné východisko článku 3 ods. 1 smernice 2009/72: konkurenčný trh, ktorý nediskriminuje podniky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0076"><NO.P>76.</NO.P><TXT>Ak by vnútroštátny súd potvrdil vyššie uvedené, znamenalo by to, že povinný príspevok nepatrí do pôsobnosti smernice 2009/72, ako tvrdí španielska vláda?<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0056"><P>Podobne rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0077"><NO.P>77.</NO.P><TXT>Domnievam sa, že by to tak nebolo.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0078"><NO.P>78.</NO.P><TXT>Odôvodnenie daňovej povahy opatrení, ako aj súvisiaca opatrnosť v súvislosti so zásahom do vnútroštátneho zdanenia členských štátov neznamená, že nemožno účinky týchto opatrení posúdiť z hľadiska práva Únie. Ako zdôrazňujú spoločnosti Agri‑Energía, EDP España, Endesa, Iberdrola, Naturgy a Viesgo, je to tak najmä v tých prípadoch, kde spôsob financovania <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0107" ID="QS0107"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0107" CODE="201C" ID="QE0107"/> môže mať vplyv na fungovanie vnútorného trhu s elektrinou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0057"><P>Pozri v súvislosti s cieľom, ktorý sleduje smernica 2009/72, pokiaľ ide o vnútorný trh s elektrinou, rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0079"><NO.P>79.</NO.P><TXT>V tejto veci španielsky zákonodarca zasahuje do trhu s elektrinou v Španielsku tým, že preniesol náklady na sociálny bonus iba na niekoľko podnikov, ktoré na tomto trhu pôsobia. Takýto režim nie je sám osebe vylúčený,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0058"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0055">55</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> najmä preto, že cieľom smernice 2009/72 v súčasnej podobe nie je úplná harmonizácia trhu s elektrinou v Európskej únii.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0080"><NO.P>80.</NO.P><TXT>Ako v odpovedi na písomnú otázku položenú Súdnym dvorom v zásade uvádzajú EDP España, Endesa, Iberdrola a Naturgy, neexistencia takejto úplnej harmonizácie však neznamená, že by sa povinný príspevok nemusel riadiť <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0108" ID="QS0108"/>spoločnými pravidlami<QUOT.END REF.START="QS0108" CODE="201C" ID="QE0108"/> smernice 2009/72, a najmä jej článkom 3 ods. 1 Toto ustanovenie vyžaduje, aby členské štáty na základe svojej inštitucionálnej organizácie a pri zohľadnení zásady subsidiarity zabezpečili, aby energetické podniky boli prevádzkované okrem iného v súlade s cieľom dosiahnuť konkurencieschopný trh s elektrinou, kde nedochádza k diskriminácii medzi podnikmi.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0059"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191212">12. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Slovenské elektrárne</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑376/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1068">EU:C:2019:1068</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0081"><NO.P>81.</NO.P><TXT>Z vyššie uvedených dôvodov, opierajúcich sa najmä o pokyny Súdneho dvora v rozsudku vo veci Engie Cartagena, môže byť aj naďalej možné viesť diskusiu o tom, či povinný príspevok spĺňa podmienky <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0109" ID="QS0109"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0109" CODE="201C" ID="QE0109"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72. V skutočnosti sa domnievam, že existujú indície, že povinný príspevok by mohol na účely práva Únie predstavovať parafiškálnu daň.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0082"><NO.P>82.</NO.P><TXT>Ak by však vnútroštátny súd dospel k tomuto záveru, neznamenalo by to, že by takáto daň bola úplne vyňatá z pôsobnosti smernice 2009/72, ako v podstate navrhuje španielska vláda. Preskúmanie by sa jednoducho presunulo z článku 3 ods. 2 na článok 3 ods. 1 tejto smernice. Navyše, hoci sa osobitné kritériá na hodnotenie podľa oboch týchto ustanovení líšia, <HT TYPE="ITALIC">základné východisko</HT> viazané na článok 3 ods. 1 smernice <HT TYPE="ITALIC">je rovnaké pre obe</HT>: na trhu s elektrinou všeobecne nedôjde k narušeniu hospodárskej súťaže zo strany členských štátov. Ak sú zásahy nevyhnutné, musia byť minimalistické (a teda primerané), prijaté na nediskriminačnom základe a musia v maximálnej miere zachovávať rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o práva a povinnosti všetkých podnikov na trhu.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="18"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0083"><NO.P>83.</NO.P><TXT>Na záver nechcem naznačiť, že by <HT TYPE="ITALIC">sociálny bonus</HT> sám osebe nemohol spĺňať podmienky článku 3 ods. 2 smernice 2009/72, alebo dokonca že predstavuje daň. Táto otázka nebola Súdnemu dvoru predložená, ani sa nezdá, že by ju účastníci konania spochybňovali. Ide skôr o to, že samotná okolnosť, že konečné určenie príjmov z (povinného) finančného príspevku môže napomôcť pri plnení <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0110" ID="QS0110"/>skutočnej<QUOT.END REF.START="QS0110" CODE="201C" ID="QE0110"/> <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0111" ID="QS0111"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0111" CODE="201C" ID="QE0111"/>, nestačí na to, aby bol tento príspevok sám osebe relevantný na dosiahnutie tohto cieľa (a bol teda v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/72).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0060"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0052">52</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0084"><NO.P>84.</NO.P><TXT>Opačný záver by úplne narušil pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0112" ID="QS0112"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0112" CODE="201C" ID="QE0112"/> predpokladom, že samotné <HT TYPE="ITALIC">pridelenie</HT> finančných prostriedkov získaných z akéhokoľvek finančného príspevku by mohlo určiť jeho povahu a zaobchádzanie podľa práva Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0061"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> To by následne umožnilo, aby sa <HT TYPE="ITALIC">financovanie</HT> <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0113" ID="QS0113"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0113" CODE="201C" ID="QE0113"/> stalo samo osebe <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0114" ID="QS0114"/>povinnosťou služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0114" CODE="201C" ID="QE0114"/> na rozdiel od obyčajného mechanizmu akumulácie finančných prostriedkov potrebných na poskytnutie náhrady subjektom za ich činnosti, ktoré vykonávajú v rámci plnenia <HT TYPE="ITALIC">skutočných</HT> <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0115" ID="QS0115"/>povinností služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0115" CODE="201C" ID="QE0115"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0062"><P>Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Hogan vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:769">EU:C:2019:769</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Zlučiteľnosť s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/72</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0085"><NO.P>85.</NO.P><TXT>Ak sa má na povinný príspevok nazerať tak, že spadá do pôsobnosti článku 3 ods. 2 smernice 2009/72, je nevyhnutné posúdiť zlučiteľnosť tohto príspevku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0086"><NO.P>86.</NO.P><TXT>Článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 vyžaduje, aby opatrenia prijaté ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0116" ID="QS0116"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0116" CODE="201C" ID="QE0116"/> boli <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0117" ID="QS0117"/>jasne definované, transparentné, nediskriminačné, overiteľné a [také, ktoré] pre elektroenergetické podniky [Únie] zaručujú rovnosť prístupu k národným spotrebiteľom<QUOT.END REF.START="QS0117" CODE="201C" ID="QE0117"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0063"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0087"><NO.P>87.</NO.P><TXT>Na úvod musím opäť poukázať na otázky, ktoré som položil v bodoch 42 až 50 vyššie. Moje predbežné posúdenie bude prirodzene založené na predpoklade, že povinný príspevok môže tvoriť súčasť širšej <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0118" ID="QS0118"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0118" CODE="201C" ID="QE0118"/>, avšak stále môže byť na účely posúdenia podľa podmienok uvedených v článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 oddeliteľný, a to napriek skutočnosti, že táto smernica bola podľa všetkého koncipovaná s cieľom posudzovať jedinú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0119" ID="QS0119"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0119" CODE="201C" ID="QE0119"/>, a nie spojené alebo oddelené časti <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0120" ID="QS0120"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0120" CODE="201C" ID="QE0120"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0088"><NO.P>88.</NO.P><TXT>Po objasnení tohto predpokladu poznamenávam, že všetci účastníci konania, s výnimkou španielskej vlády, tvrdia, že povinný príspevok je vo svojej súčasnej podobe diskriminačný. Títo účastníci konania poukazujú na znenie článku 45 ods. 4 zákona č. 24/2013, ktorý stanovuje, že financovanie sociálneho bonusu zabezpečujú vertikálne integrované spoločnosti, ktoré súčasne vyrábajú, distribuujú aj predávajú elektrinu (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0121" ID="QS0121"/>kvalifikačné charakteristiky<QUOT.END REF.START="QS0121" CODE="201C" ID="QE0121"/>). Hoci žiadne spoločnosti neboli menovite určené, toto ustanovenie stanovuje jasné a identifikovateľné charakteristiky niektorých subjektov pôsobiacich na trhu s elektrinou v Španielsku. Zároveň z povinnosti hradiť príspevok vylučuje vertikálne integrované spoločnosti, ktoré spĺňajú najviac dve kvalifikačné charakteristiky v odvetví elektrickej energie v Španielsku. V praxi teda článok 45<?PAGE NO="19"?> ods. 4 zákona č. 24/2013 ukladá povinnosť financovať sociálny bonus takmer výhradne štyrom skupinám podnikov pôsobiacim na španielskom trhu s elektrinou. Toto zaobchádzanie ho robí diskriminačným.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0089"><NO.P>89.</NO.P><TXT>Španielska vláda uvádza, že toto opatrenie nie je diskriminačné a v každom prípade je objektívne odôvodnené. Odôvodnenie kráľovského zákonného dekrétu č. 9/2013 stanovuje, že podniky, ktoré spĺňajú kvalifikačné charakteristiky, majú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0122" ID="QS0122"/>jedinečné postavenie<QUOT.END REF.START="QS0122" CODE="201C" ID="QE0122"/> umožňujúce lepšie pokryť náklady na sociálnu bonus, pretože sú schopné niesť túto záťaž v rámci svojich hlavných obchodných činností na trhu s elektrinou.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0090"><NO.P>90.</NO.P><TXT>Je potrebné pripomenúť, že cieľom zákazu diskriminácie stanoveného v článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 je uložiť dotknutú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0123" ID="QS0123"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0123" CODE="201C" ID="QE0123"/> všetkým podnikom pôsobiacim v rovnakom odvetví, aby sa zabránilo ovplyvňovaniu hospodárskej súťaže v danom odvetví.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0064"><P>Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>ANODE</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑121/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:248">EU:C:2016:248</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0082">82</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Povinnosti vyplývajúce z článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 teda musia byť ukladané všeobecne, a nie len niektorým podnikom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0065"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200430">30. apríla 2020</DATE>, <NAME.CASE>Оvergas Mreži a Bălgarska gazova asocijacija</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑5/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:343">EU:C:2020:343</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0080">80</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Hoci článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 nestanovuje možnosť objektívne odôvodniť diskriminačné zaobchádzanie, z neho vyplývajúca požiadavka je konkrétnym vyjadrením všeobecnej zásady rovnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0066"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160929">29. septembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Essent Belgium</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑492/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:732">EU:C:2016:732</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0079">79</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0081">81</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Z praktického hľadiska má teda otázka, či sú rovnaké typy úvah uvedené na úrovni posúdenia porovnateľnosti alebo v neskoršej fáze na úrovni odôvodnenia, obmedzený význam.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0067"><P>Pozri, pokiaľ ide o tranzitívnosť týchto tvrdení, návrhy, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Hornbach‑Baumarkt</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑382/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:974">EU:C:2017:974</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> V konečnom dôsledku sa akékoľvek takéto objektívne odôvodnenie musí vzťahovať na uskutočnenie cieľa všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý dotknutá právna úprava sleduje, musí byť na jeho uskutočnenie vhodné<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0068"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160907">7. septembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>ANODE</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑121/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:637">EU:C:2016:637</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0055">55</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> a musí byť tomuto cieľu primerané.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0069"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160929">29. septembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Essent Belgium</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑492/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:732">EU:C:2016:732</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0081">81</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0091"><NO.P>91.</NO.P><TXT>Vzhľadom na tieto podmienky sa domnievam, že v súvislosti s povinným príspevkom by mohli vzniknúť nasledujúce problémy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0092"><NO.P>92.</NO.P><TXT>Po prvé sa javí ako pravdivé, že povinný príspevok, tak ako je stanovený, môže narušiť hospodársku súťaž na španielskom trhu s elektrinou tým, že vytvára nerovnosť medzi podnikmi pôsobiacimi v tomto odvetví.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0070"><P>V tomto zmysle tamže, bod 97.</P></NOTE> Uvedená nerovnosť vyplýva z uloženia povinného príspevku iba tým spoločnostiam, ktoré spĺňajú kvalifikačné charakteristiky, pričom súčasne sú od tejto povinnosti oslobodené ostatné spoločnosti pôsobiace na tom istom trhu, konkrétne tie, ktoré sú vertikálne integrované a spĺňajú dve či menej kvalifikačných charakteristík (teda priami konkurenti).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0071"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160907">7. septembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>ANODE</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑121/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:637">EU:C:2016:637</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0071">71</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0093"><NO.P>93.</NO.P><TXT>Po druhé cieľ, ktorým sa odôvodňuje toto rozdielne zaobchádzanie (a ktorý k nemu vedie), sa zdá byť neuspokojivý. Aj keby cieľom <HT TYPE="ITALIC">povinného príspevku</HT> (na rozdiel od sociálneho bonusu) bolo ponúknuť dotované tarify elektriny zraniteľným skupinám odberateľov – čo sa v prejednávanej veci netvrdilo – rozdielne zaobchádzanie by napriek tomu nebolo odôvodnené. Ako uvádzajú všetci účastníci konania s výnimkou španielskej vlády, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0124" ID="QS0124"/>kvalifikačné charakteristiky<QUOT.END REF.START="QS0124" CODE="201C" ID="QE0124"/> povinného príspevku nemajú vzťah k cieľu ponúkania sociálneho bonusu zraniteľným skupinám odberateľov spĺňajúcim konkrétne charakteristiky sociálnej povahy, spotreby a kúpnej sily. Tento cieľ totiž nie<?PAGE NO="20"?> je nijako dotknutý typom ani počtom podnikov, ktoré kryjú náklady vyplývajúce z tohto systému. V skutočnosti zostávajú zraniteľné skupiny odberateľov v rámci tohto systému oprávnené bez ohľadu na to, kto prispieva na náklady, ktoré z uvedeného systému vyplývajú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0094"><NO.P>94.</NO.P><TXT>Po tretie, aj keby bolo možné predpokladať, že cieľom povinného príspevku nebolo ponúkať subvencované ceny elektriny, ale tento cieľ bol skôr prispôsobený vízii politiky prerozdeľovania, podľa ktorej je od <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0125" ID="QS0125"/>bohatších<QUOT.END REF.START="QS0125" CODE="201C" ID="QE0125"/> spoločností podľa všetkého požadované, aby prispievali viac ako <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0126" ID="QS0126"/>chudobnejšie<QUOT.END REF.START="QS0126" CODE="201C" ID="QE0126"/> spoločnosti, stále by som si kládol otázku, či je tento cieľ skutočne splnený. To by platilo najmä v prípade, keby kvalifikačné charakteristiky a ich výklad viedli k rozdielnemu zaobchádzaniu na základe ich <HT TYPE="ITALIC">potenciálnej</HT> finančnej kapacity. Vnútroštátny súd totiž vysvetľuje, že niektoré podniky, ktoré sú povinné platiť povinný príspevok, sú v rámci odvetvia ako celku málo významné, zatiaľ čo zároveň existujú iné podniky, ktoré sa zdajú byť schopnejšie znášať náklady na sociálny bonus (či už preto, že majú významnejší podiel na trhu s elektrinou, ťažia z vyššieho obratu alebo vykonávajú jednu či dve činnosti, na základe ktorých sú určované subjekty, ktoré budú prispievať). Toto odtrhnutie od hospodárskej reality trhu zrejme pochopila tiež španielska štátna správa, ktorá, ako vysvetlil vnútroštátny súd počas konania vo veci samej, pripustila, že synergie a úspory z rozsahu môžu existovať aj pre spoločnosti nespĺňajúce kvalifikačné charakteristiky.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0095"><NO.P>95.</NO.P><TXT>Stručne povedané, existuje jasný problém diskriminácie medzi podnikmi, pre ktorú, zdá sa, neexistuje žiadne rozumné odôvodnenie. Uhradenie konečného účtu je na základe kritérií, ktoré priamo nesúvisia s uvedeným všeobecným hospodárskym záujmom, požadované iba od niekoľkých spoločností pôsobiacich na trhu. Týmto spôsobom tieto spoločnosti hradia nielen sociálnu politiku členského štátu, ale tiež nepriamo sponzorujú svojich priamych konkurentov pôsobiacich na tom istom trhu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0096"><NO.P>96.</NO.P><TXT>O všetkých týchto otázkach už zjavne uvažoval vnútroštátny súd, čo nakoniec viedlo k vyhláseniu nezlučiteľnosti vnútroštátnych pravidiel s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/72. Ako sa navrhuje v tejto časti, bolo by skutočne možné viesť diskusiu o presnej klasifikácii povinného príspevku, najmä ak by tento príspevok bol účinne oddelený od sociálneho bonusu, ako urobil vnútroštátny súd vo svojich otázkach. Okrem tohto taxonomického sporu je však tiež zjavné, že logika a základné línie článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2009/72 sú v podstate podobné. Z pragmatického hľadiska je teda pravdepodobné, že posúdenie vnútroštátneho opatrenia dopadne podľa obidvoch ustanovení rovnako, pričom dôvody uvedené vnútroštátnym súdom ho robia nezlučiteľným, ak sa k nemu bude pristupovať podľa ktoréhokoľvek z týchto dvoch odsekov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0097"><NO.P>97.</NO.P><TXT>V dôsledku toho považujem za najvhodnejšie presunúť otázku kvalifikácie povinného príspevku na vnútroštátny súd, keďže tento súd disponuje úplnou znalosťou vnútroštátneho práva a skutkového stavu, pričom mne môžu niektoré skutočnosti ešte stále unikať. Pokiaľ ide o konkrétnu otázku položenú týmto súdom, ktorá sa však týka <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0127" ID="QS0127"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0127" CODE="201C" ID="QE0127"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72, navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku takto:</TXT><P>Článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá bez objektívneho odôvodnenia jasne vyplývajúceho z povahy sledovaného všeobecného hospodárskeho záujmu a na účely financovania systému, ktorý uplatňuje sociálny bonus na cenu elektriny priamo na faktúre za elektrinu oprávnených odberateľov, ukladá povinný finančný príspevok iba určitým energetickým podnikom vykonávajúcim činnosti výroby, distribúcie a predaja.</P></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="21"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O druhej otázke</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0098"><NO.P>98.</NO.P><TXT>Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je povinný príspevok zlučiteľný s požiadavkou primeranosti stanovenou v článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 v rozsahu, v akom nie je časovo obmedzený a neumožňuje poskytovať náhrady prispievajúcim podnikom.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0099"><NO.P>99.</NO.P><TXT>Na základe odpovede na prvú otázku na túto otázku nie je potrebné odpovedať.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0100"><NO.P>100.</NO.P><TXT>Keďže však podstata tejto otázky môže byť pre vnútroštátny súd užitočná, budem sa zaoberať otázkou, či článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 všeobecne umožňuje existenciu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0128" ID="QS0128"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0128" CODE="201C" ID="QE0128"/> bez časového obmedzenia a systému náhrad. Toto posúdenie musí samozrejme podliehať rovnakej výhrade, ktorú som uviedol v bodoch 42 až 50 a 87 vyššie. V súlade s týmto tvrdením navrhujem posúdiť druhú otázku najprv vzhľadom na primeranosť opatrení [časť a)] a následne sa zaoberať nutnosťou poskytnúť dodávateľom poslednej inštancie kompenzáciu za plnenie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0129" ID="QS0129"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0129" CODE="201C" ID="QE0129"/> [časť b)].</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">O súlade so zásadou proporcionality</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0101"><NO.P>101.</NO.P><TXT>Znenie článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 priamo nespomína požiadavku proporcionality, ktorá sa viaže k <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0130" ID="QS0130"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0130" CODE="201C" ID="QE0130"/> uloženej na základe tohto ustanovenia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0102"><NO.P>102.</NO.P><TXT>Tento článok však vyžaduje, aby bol <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0131" ID="QS0131"/>plne zohľadnený<QUOT.END REF.START="QS0131" CODE="201C" ID="QE0131"/> najmä článok 86 Zmluvy o ES (teraz článok 106 ZFEÚ).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0072"><P>Pozri analogicky rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200430">30. apríla 2020</DATE>, <NAME.CASE>Оvergas Mreži a Bălgarska gazova asocijacija</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑5/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:343">EU:C:2020:343</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0057">57</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Popri článku 14 ZFEÚ, protokolu (č. 26) o službách všeobecného záujmu a článku 36 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0132" ID="QS0132"/>Charta<QUOT.END REF.START="QS0132" CODE="201C" ID="QE0132"/>) sa toto ustanovenie týka súladu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0133" ID="QS0133"/>služieb všeobecného hospodárskeho záujmu<QUOT.END REF.START="QS0133" CODE="201C" ID="QE0133"/> so Zmluvou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0073"><P>Tamže, bod 58 a citovaná judikatúra.</P></NOTE> Inými slovami, článok 106 ods. 2 ZFEÚ smeruje k zosúladeniu záujmu členských štátov využiť niektoré podniky ako nástroj hospodárskej alebo sociálnej politiky a záujmu Európskej únie na dodržiavaní pravidiel hospodárskej súťaže a zachovaní jednoty vnútorného trhu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0074"><P>Tamže, bod 60 a citovaná judikatúra.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0103"><NO.P>103.</NO.P><TXT>Prostredníctvom tohto krížového odkazu na znenie článku 106 ZFEÚ môže dôjsť k akýmkoľvek zásahom do pravidiel hospodárskej súťaže a jednoty vnútorného trhu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0134" ID="QS0134"/>iba v rozsahu nevyhnutnom na dosiahnutie cieľa všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý sledujú, a v dôsledku toho počas nevyhnutne časovo obmedzeného obdobia<QUOT.END REF.START="QS0134" CODE="201C" ID="QE0134"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0075"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160907">7. septembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>ANODE</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑121/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:637">EU:C:2016:637</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0104"><NO.P>104.</NO.P><TXT>Akýkoľvek zásah do podmienok hospodárskej súťaže na trhu s elektrinou v členskom štáte, a teda jednoty vnútorného trhu s elektrinou, aj keď k nemu dochádza na základe <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0135" ID="QS0135"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0135" CODE="201C" ID="QE0135"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72, teda musí rešpektovať zásadu proporcionality.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0076"><P>Pozri analogicky rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160907">7. septembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>ANODE</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑121/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:637">EU:C:2016:637</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="22"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0105"><NO.P>105.</NO.P><TXT>Zásada proporcionality bola v obdobných súvislostiach vykladaná vo vzťahu k iným smerniciam, ktorých cieľom je stanoviť spoločné pravidlá pre vnútorný trh, tak, že vyžaduje jasnú súvislosť medzi i) dosiahnutím cieľa sledovaného dotknutým členským štátom, ii) časovým prvkom a iii) osobnou pôsobnosťou uvedeného opatrenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0077"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190411">11. apríla 2019</DATE>, <NAME.CASE>Repsol Butano a DISA Gas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑473/17 a C‑546/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:308">EU:C:2019:308</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0055">55</REF.NP.ECR>, <REF.NP.ECR REF="NP0056">56</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0062">62</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0106"><NO.P>106.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd poukazuje na druhú z týchto požiadaviek a pýta sa, či by možnosť platne sa odvolávať na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0136" ID="QS0136"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0136" CODE="201C" ID="QE0136"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 nemala byť časovo obmedzená.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0107"><NO.P>107.</NO.P><TXT>Je potrebné pripomenúť, že pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0137" ID="QS0137"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0137" CODE="201C" ID="QE0137"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 zodpovedá opatreniam verejného zásahu do fungovania trhu s elektrinou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0078"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0045">45</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Tento zásah nutne obmedzuje slobodu určitých podnikov konať na trhu s elektrinou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0079"><P>Tamže, bod 51.</P></NOTE> Takéto obmedzenie má na druhej strane vplyv na všeobecný cieľ smernice 2009/72, ktorým je dosiahnuť úplne a skutočne otvorený a konkurencieschopný vnútorný trh s elektrinou, na ktorom si všetci odberatelia môžu slobodne vyberať dodávateľa a všetci dodávatelia slobodne zásobovať svojich odberateľov svojimi produktmi.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0080"><P>Tamže, bod 47 a citovaná judikatúra.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0108"><NO.P>108.</NO.P><TXT>V tom prípade prichádza do úvahy vzťah s článkom 106 ZFEÚ. Ako bol vyložený v rozsudku vo veci Federutility, toto ustanovenie stanovuje, že akýkoľvek zásah do síl ponuky a dopytu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0138" ID="QS0138"/>by sa mal obmedziť len na obdobie, pokiaľ je to v nevyhnutnej miere potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa, najmä aby sa trvalým nestalo opatrenie, ktoré svojou povahou predstavuje prekážku funkčnosti vnútorného trhu<QUOT.END REF.START="QS0138" CODE="201C" ID="QE0138"/> s elektrinou.[<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0081"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100420">20. apríla 2010</DATE>, <NAME.CASE>Federutility a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑265/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:205">EU:C:2010:205</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>] V rámci posúdenia súladu s článkom 106 ZFEÚ by mal teda vnútroštátny súd preskúmať, či a v akom rozsahu štátne orgány na základe príslušného vnútroštátneho práva podliehajú povinnosti <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0139" ID="QS0139"/>pravidelne prehodnocovať nevyhnutnosť a spôsoby zásahu vo vzťahu k vývoju v sektore [s elektrinou], a to v za sebou nasledujúcich obdobiach<QUOT.END REF.START="QS0139" CODE="201C" ID="QE0139"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0082"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100420">20. apríla 2010</DATE>, <NAME.CASE>Federutility a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑265/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:205">EU:C:2010:205</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190411">11. apríla 2019</DATE>, <NAME.CASE>Repsol Butano a DISA Gas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑473/17 a C‑546/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:308">EU:C:2019:308</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0056">56</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0109"><NO.P>109.</NO.P><TXT>Uplatňovanie týchto zásad je prirodzene úlohou vnútroštátneho súdu. No za predpokladu, že by sa analýza mala zamerať výlučne na povinný príspevok,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0083"><P>Nebudem sa zaoberať časovým preskúmaním a primeranosťou sociálneho bonusu, čo by opäť vyžadovalo veľmi odlišný typ hodnotenia, zahŕňajúci odlišné subjekty a úvahy.</P></NOTE> sa vzhľadom na to, čo bolo v tejto veci predložené Súdnemu dvoru, zdá, že zákon č. 24/2013 ani kráľovský zákonný dekrét č. 968/2014 nevyžadujú pravidelnú revíziu osobnej pôsobnosti (menovite platcov) povinných príspevkov. Účastníci konania naopak vysvetľujú, že zrejme jediným prvkom tohto systému, ktorý sa pravidelne preveruje, sú percentuálne podiely súm, ktoré sa majú financovať z povinného príspevku, ktoré sú každý rok upravované.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0110"><NO.P>110.</NO.P><TXT>Ak sú uvedené vyjadrenia správne, nebola by vyššie uvedená požiadavka proporcionality splnená, ak by bol povinný príspevok, ktorý vyplýva zo zákona č. 24/2013 a bol vykonaný kráľovským zákonným dekrétom č. 968/2014, časovo neobmedzený a nepodliehal by žiadnemu<?PAGE NO="23"?> kontrolnému mechanizmu. Zásada proporcionality vyžaduje reflexiu vývoja nákladov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0084"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190411">11. apríla 2019</DATE>, <NAME.CASE>Repsol Butano a DISA Gas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑473/17 a C‑546/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:308">EU:C:2019:308</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0059">59</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> S výhradou potvrdenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že táto požiadavka nebola v prejednávanej veci splnená.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0111"><NO.P>111.</NO.P><TXT>Rád by som zdôraznil, že tieto zásady by sa nemali chápať ako spochybňovanie právomoci členských štátov definovať, čo <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0140" ID="QS0140"/>treba<QUOT.END REF.START="QS0140" CODE="201C" ID="QE0140"/> považovať za <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0141" ID="QS0141"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0141" CODE="201C" ID="QE0141"/>. Pokiaľ ide o odvetvie elektrickej energie, v odôvodneniach 47 a 50 smernice 2009/72 je výslovne uznaná autonómia členských štátov pri definovaní a určovaní <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0142" ID="QS0142"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0142" CODE="201C" ID="QE0142"/> na vnútroštátnej úrovni s prihliadnutím na vnútroštátnu situáciu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0085"><P>V súlade s Protokolom (č. 26) o službách všeobecného záujmu, pripojený k Zmluve o EÚ. Pozri v tomto zmysle rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160907">7. septembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>ANODE</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑121/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:637">EU:C:2016:637</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> to 42).</P></NOTE> Ak teda členské štáty konajú s cieľom stanoviť rozsah a organizáciu týchto služieb v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice 2009/72, je im daný primeraný priestor na voľnú úvahu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0086"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100420">20. apríla 2010</DATE>, <NAME.CASE>Federutility a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑265/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:205">EU:C:2010:205</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0028">28</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0029">29</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20111221">21. decembra 2011</DATE>, <NAME.CASE>ENEL</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑242/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:861">EU:C:2011:861</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0112"><NO.P>112.</NO.P><TXT>Právo Únie stanovuje určité podmienky iba na úrovni jej vykonávania. Tieto podmienky sa týkajú po prvé otázky, či vymedzenie vykonané členskými štátmi skutočne spadá pod samostatný pojem práva Únie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0143" ID="QS0143"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0143" CODE="201C" ID="QE0143"/>, ako je stanovený v článku 3 ods. 2 smernice 2009/72.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0087"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191219">19. decembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Engie Cartagena</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑523/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:1129">EU:C:2019:1129</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Ak ide o takýto prípad, musia sa uplatniť podmienky stanovené v článku 3 ods. 2 uvedenej smernice.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0088"><P>Tamže, bod 48.</P></NOTE> Iba vtedy, ak údajná <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0144" ID="QS0144"/>kompenzácia za službu vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0144" CODE="201C" ID="QE0144"/> spĺňa požiadavky spojené so skutočnou <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0145" ID="QS0145"/>povinnosťou služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0145" CODE="201C" ID="QE0145"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72, vyvstáva potreba túto povinnosť preskúmať vo svetle podmienok uvedených v tomto ustanovení.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Kompenzácia a <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0146" ID="QS0146"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0146" CODE="201C" ID="QE0146"/></HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0113"><NO.P>113.</NO.P><TXT>Ako bolo preukázané v predchádzajúcej časti týchto návrhov, nie je vždy úplne jednoduché posudzovať, či je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0147" ID="QS0147"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0147" CODE="201C" ID="QE0147"/> primeraná, ak sa k nej pristupuje ako k súboru. Ak by však mal byť povinný príspevok považovaný za samostatnú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0148" ID="QS0148"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0148" CODE="201C" ID="QE0148"/> (alebo za <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0149" ID="QS0149"/>oddelený<QUOT.END REF.START="QS0149" CODE="201C" ID="QE0149"/> prvok širšej <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0150" ID="QS0150"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0150" CODE="201C" ID="QE0150"/>) a mal by byť teda skúmaný oddelene a samostatne, potom sa táto diskusia vzhľadom na existenciu prípadnej povinnosti poskytnúť kompenzáciu presúva z roviny <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0151" ID="QS0151"/>náročná<QUOT.END REF.START="QS0151" CODE="201C" ID="QE0151"/> do roviny <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0152" ID="QS0152"/>zvláštna<QUOT.END REF.START="QS0152" CODE="201C" ID="QE0152"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0114"><NO.P>114.</NO.P><TXT>Nastoľuje sa totiž otázka, či žalobcovia môžu uplatňovať nárok na kompenzáciu za platenie povinného príspevku. Inými slovami, ukladá smernica 2009/72 členským štátom povinnosť <HT TYPE="ITALIC">platiť peniaze za platenie peňazí</HT>? Podľa môjho názoru ide o ďalšie potvrdenie toho, prečo je ťažké považovať povinný príspevok ako taký za <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0153" ID="QS0153"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0153" CODE="201C" ID="QE0153"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0089"><P>Pozri body 44 a 48 až 49 vyššie.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0115"><NO.P>115.</NO.P><TXT>Nech je to akokoľvek, ak má však byť druhá otázka položená vnútroštátnym súdom riešená v abstraktnej rovine, stanovuje článok 3 ods. 2 smernice 2009/72 v prípade vzniku skutočnej <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0154" ID="QS0154"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0154" CODE="201C" ID="QE0154"/> v zmysle tohto ustanovenia vytvorenie systému kompenzácií?</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="24"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0116"><NO.P>116.</NO.P><TXT>Španielska vláda a Komisia vysvetľujú, že neexistuje automatická povinnosť poskytovať kompenzáciu v prípadoch, keď existuje <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0155" ID="QS0155"/>povinnosť služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0155" CODE="201C" ID="QE0155"/> v zmysle článku 3 ods. 2 smernice 2009/72.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0117"><NO.P>117.</NO.P><TXT>Vo všeobecnej a abstraktnej rovine s týmto postojom súhlasím: je zrejmé, že z článku 3 ods. 2 smernice 2009/72 žiadna takáto požiadavka nevyplýva. Uvedená povinnosť nevyplýva ani z článku 106 ZFEÚ, s ktorým toto ustanovenie súvisí, ani z iných nástrojov práva Únie v oblasti služieb všeobecného hospodárskeho záujmu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0090"><P>Napríklad Zelená kniha o službách verejného záujmu (KOM (2003) 270 v konečnom znení); oznámenie Komisie o uplatňovaní pravidiel Európskej únie v oblasti štátnej pomoci na náhrady za služby všeobecného hospodárskeho záujmu (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="008" PAGE.FIRST="4" DATE.PUB="2012">Ú. v. EÚ C 8, 2012, s. 4</REF.DOC.OJ>); Oznámenie Komisie – Rámec Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (2011) (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="008" PAGE.FIRST="15" DATE.PUB="2012">Ú. v. EÚ C 8, 2012, 15</REF.DOC.OJ>); alebo rozhodnutie Komisie z <DATE ISO="20111220">20. decembra 2011</DATE> o použití článku 106 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na štátnu pomoc vo forme náhrady za službu vo verejnom záujme udeľovanej niektorým podnikom povereným poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="007" PAGE.FIRST="3" DATE.PUB="2012">Ú. v. EÚ L 7, 2012, s. 3</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> Ako Súdny dvor konštatoval v ustálenej judikatúre, členské štáty majú širokú diskrečnú právomoc rozhodnúť, či priznajú alebo nepriznajú kompenzáciu,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0091"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20080212">12. februára 2008</DATE>, <NAME.CASE>BUPA a i./Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑289/03</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2008:29">EU:T:2008:29</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0214">214</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20121107">7. novembra 2012</DATE>, <NAME.CASE>CBI/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑137/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2012:584">EU:T:2012:584</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0191">191</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140716">16. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>Nemecko/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑295/12</NO.CASE>, neuverejnený, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2014:675">EU:T:2014:675</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0087">87</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140716">16. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>Zweckverband Tierkörperbeseitigung/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑309/12</NO.CASE>, neuverejnený, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2014:676">EU:T:2014:676</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0148">148</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> s výhradou zásad vyplývajúcich z rozsudku vo veci Altmark.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0092"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20030724">24. júla 2003</DATE>, <NAME.CASE>Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑280/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2003:415">EU:C:2003:415</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0095">95</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0118"><NO.P>118.</NO.P><TXT>Aj napriek nesúhlasu všetkých účastníkov konania, okrem španielskej vlády a Komisie, by mal byť tento záver rozšírený aj na článok 3 ods. 6 smernice 2009/72. Toto ustanovenie sa týka situácie, keď je poskytnutá kompenzácia, a podmieňuje jej poskytnutie zákazom diskriminácie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0119"><NO.P>119.</NO.P><TXT>Každý rozumný výklad článku 3 ods. 6 smernice 2009/72 vedie k záveru, že toto ustanovenie samo osebe skutočne neobsahuje povinnosť poskytnúť v konkrétnom prípade týkajúcom sa odvetvia elektrickej energie kompenzáciu za plnenie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0156" ID="QS0156"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0156" CODE="201C" ID="QE0156"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0093"><P>Pozri tiež článok 9 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/944 z <DATE ISO="20190605">5. júna 2019</DATE> o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou a o zmene smernice 2012/27/EÚ (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="158" PAGE.FIRST="125" DATE.PUB="2019">Ú. v. EÚ L 158, 2019, s. 125</REF.DOC.OJ>), ktorý obsahuje prakticky totožné znenie.</P></NOTE>. Túto povinnosť nemožno vyvodzovať ani zo všeobecného cieľa sledovaného smernicou 2009/72. To ma vedie k záveru, že opatrenie, ktoré nestanovuje povinnosť poskytnúť kompenzáciu za splnenie (skutočnej) <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0157" ID="QS0157"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0157" CODE="201C" ID="QE0157"/>, nie je samo osebe nezlučiteľné s článkom 3 ods. 6 smernice 2009/72.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0120"><NO.P>120.</NO.P><TXT>Zo zásad vyplývajúcich z článku 3 ods. 2 v spojení s článkom 3 ods. 6 smernice 2009/72 vyplýva skôr to, že so všetkými podnikmi na trhu s elektrinou sa musí zaobchádzať rovnako tak v súvislosti s nákladmi na plnenie tejto <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0158" ID="QS0158"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0158" CODE="201C" ID="QE0158"/>, ako aj v súvislosti s akoukoľvek kompenzáciou, ktorú môže členský štát poskytnúť. Ak to tak bude, nedôjde k žiadnemu narušeniu dotknutého trhu a cieľ smernice 2009/72 bude zachovaný.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0121"><NO.P>121.</NO.P><TXT>K týmto poznámkam mám dve výhrady.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0122"><NO.P>122.</NO.P><TXT>Po prvé, ako už bolo vysvetlené v bodoch 117 až 119 vyššie, smernica môže vo všeobecnom záujme na plnení <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0159" ID="QS0159"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0159" CODE="201C" ID="QE0159"/> pripustiť určité obmedzenie slobody pôsobiť na vnútornom trhu s elektrinou. Robí tak však len vo vzťahu k skutočným <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0160" ID="QS0160"/>povinnostiam služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0160" CODE="201C" ID="QE0160"/>, a nie vo vzťahu k <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0161" ID="QS0161"/>súborom<QUOT.END REF.START="QS0161" CODE="201C" ID="QE0161"/> okrajovo súvisiacich opatrení, ktoré zahŕňajú (niečo, čo silne pripomína) parafiškálnu daň. Inak, ako som vysvetlil v bodoch 113 a 114 vyššie, sa celé posúdenie primeranosti zacyklí: naozaj vyžaduje primerané opatrenie peňažnú kompenzáciu za odobratie peňazí?</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="25"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0123"><NO.P>123.</NO.P><TXT>Po druhé náklady spojené s plnením <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0162" ID="QS0162"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0162" CODE="201C" ID="QE0162"/> musia byť primerané. Členské štáty prirodzene nemôžu prinútiť podnik, ktorý pôsobí na určitom trhu, aby sa pod zámienkou vykonávania <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0163" ID="QS0163"/>povinnosti služby vo verejnom záujme<QUOT.END REF.START="QS0163" CODE="201C" ID="QE0163"/> <HT TYPE="ITALIC">de facto</HT> rozlúčil so svojím majetkom len preto, že osobitný právny rámec článku 106 ZFEÚ a smernice 2009/72 sám osebe vyžaduje poskytovanie kompenzácií za plnenie takejto povinnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0094"><P>Pozri článok 6 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 z <DATE ISO="19690626">26. júna 1969</DATE> o postupe členských štátov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="156" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="1969">Ú. v. ES L 156, 1969, s. 1</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 07/001, s. 19), ktorý takéto <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0164" ID="QS0164"/>právo<QUOT.END REF.START="QS0164" CODE="201C" ID="QE0164"/> na kompenzáciu obsahoval. Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140403">3. apríla 2014</DATE>, <NAME.CASE>CTP</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑516/12 až C‑518/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:220">EU:C:2014:220</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0124"><NO.P>124.</NO.P><TXT>Inými slovami, je predstaviteľné, že aj keby sa so všetkými podnikmi na trhu zaobchádzalo rovnako a bolo im uložené rovnaké bremeno, toto bremeno by mohlo byť samo osebe príliš zaťažujúce. Možno si predstaviť, že k zásahu do podstaty vlastníckeho práva v rozpore s článkom 17 Charty a článkom 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach by mohlo dôjsť len vo výnimočných prípadoch, keď by už neexistovala <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0165" ID="QS0165"/>spravodlivá rovnováha<QUOT.END REF.START="QS0165" CODE="201C" ID="QE0165"/> medzi všeobecným a individuálnym záujmom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0095"><P>Pozri rozsudky ESĽP, <DATE ISO="19940922">22. septembra 1994</DATE>, Hentrich v. Francúzsko (ECLI:CE:ECHR:1994:0922JUD001361688, § 49 a citovaná judikatúra), a <DATE ISO="20060619">19. júna 2006</DATE>, Hutten‑Czapska v. Poľsko (ECLI:CE:ECHR:2006:0619JUD003501497, § 167 a citovaná judikatúra). Pozri tiež napríklad rozsudok ESĽP, <DATE ISO="20021105">5. novembra 2002</DATE>, Pincová a Pinc v. Česká republika (ECLI:CE:ECHR:2002:1105JUD003654897, § 53).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">V.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0125"><NO.P>125.</NO.P><TXT>Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), takto:</TXT><P>Článok 3 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z <DATE ISO="20090713">13. júla 2009</DATE> o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá bez objektívneho odôvodnenia jasne vyplývajúceho z povahy sledovaného všeobecného hospodárskeho záujmu a na účely financovania systému, ktorý uplatňuje sociálny bonus na cenu elektriny priamo na faktúre za elektrinu oprávnených odberateľov, ukladá povinný finančný príspevok iba určitým energetickým podnikom vykonávajúcim činnosti výroby, distribúcie a predaja.</P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>