Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 8. októbra 2026(*)

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Prisťahovalecká politika – Právo na zlúčenie rodiny – Smernica 2003/86/ES – Článok 10 ods. 3 písm. a) – Právo utečenca na zlúčenie rodiny s jeho rodičmi – Pojem ‚maloletá osoba bez sprievodu‘ – Žiadosť rodičov o zlúčenie rodiny s maloletým utečencom, ktorý dosiahol plnoletosť v priebehu azylového konania – Dosah rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248) – Primeraná lehota na podanie tejto žiadosti – Dies a quo – Právo na rešpektovanie súkromného alebo rodinného života – Najlepší záujem dieťaťa – Články 7 a 24 Charty základných práv Európskej únie “

Vo veci C‑571/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Oberverwaltungsgericht Berlín‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko, Nemecko) zo 14. mája 2024 a doručený Súdnemu dvoru 27. augusta 2024, ktorý súvisí s konaním:

YO,

proti

Bundesrepublik Deutschland,

za účasti:

Kreis Bergstraße,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, sudcovia R. Frendo, N. Jääskinen, M. Condinanzi (spravodajca) a A. Kornezov,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: F. Cathagne, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. septembra 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– CT a YO, v zastúpení: A. Feßenbecker, Rechtsanwältin,

– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

– Európska komisia, v zastúpení: J. Hottiaux a J. Vondung, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 30. októbra 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 10 ods. 3 písm. a) smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224).

2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi YO a CT, sýrskymi štátnymi príslušníkmi s bydliskom v Turecku, a Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) vo veci zamietnutia touto poslednou uvedenou ich žiadosti o udelenie povolenia na pobyt na účely zlúčenia rodiny s ich synom, ktorému bolo v Nemecku priznané postavenie utečenca.

Právny rámec

Právo Únie

3 Podľa odôvodnení 2 a 8 smernice 2003/86:

„(2) Je potrebné prijať opatrenia týkajúce sa zlúčenia rodiny v súlade s povinnosťou chrániť rodinu a rešpektovať rodinný život, ktorá je zakotvená v mnohých nástrojoch medzinárodného práva. Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané najmä v článku 8 [Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950] a v Charte základných práv Európskej únie [(ďalej len „Charta“)],

…

(8) osobitnú pozornosť je potrebné venovať situácii utečencov s ohľadom na príčiny, ktoré ich donútili opustiť svoju krajinu a bránili im tam viesť normálny rodinný život. Preto je potrebné ustanoviť priaznivejšie podmienky na uplatnenie ich práva na zlúčenie rodiny.“

4 Článok 1 tejto smernice znie takto:

„Účelom tejto smernice je určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.“

5 Podľa článku 2 písm. f) tejto smernice:

„Na účely tejto smernice:

…

f) ‚maloletý bez sprievodu‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti mladšia ako osemnásť rokov, ktorý prichádza na územie členských štátov bez sprievodu dospelého, ktorý je zo zákona alebo podľa obyčajového práva za neho zodpovedný, a dovtedy, kým nie je právoplatne zverený do starostlivosti takejto osoby, alebo maloletý, ktorý zostal bez sprievodu po vstupe na územie členských štátov.“

6 Článok 4 tejto smernice stanovuje:

„1. Členské štáty povolia vstup a pobyt podľa tejto smernice a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV, ako aj článku 16, týmto rodinným príslušníkom:

…

b) maloletým deťom garanta a jeho manželského partnera…;

…

Maloleté deti uvedené v tomto článku musia byť mladšie, ako je vek plnoletosti ustanovený právom príslušného členského štátu a nesmú byť v manželskom zväzku.

…

2. Členské štáty môžu zákonom alebo iným právnym predpisom povoliť vstup a pobyt v súlade s touto smernicou a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV týmto rodinným príslušníkom:

a) prvostupňovým príbuzným v priamej vzostupnej línii garanta alebo jeho manželského partnera, keď sú od neho závislí a nepožívajú náležitú rodinnú podporu v krajine pôvodu;

…“

7 Článok 5 smernice 2003/86 stanovuje:

„1. Členské štáty určia, či s cieľom uplatnenia práva na zlúčenie rodiny žiadosť o vstup a pobyt podá príslušným orgánom príslušného členského štátu garant alebo rodinný príslušník alebo rodinní príslušníci.

…

5. Pri posudzovaní žiadosti členské štáty náležito zohľadnia najlepšie záujmy maloletých detí.“

8 Článok 7 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že členské štáty môžu požiadať osobu, ktorá podala žiadosť o zlúčenie rodiny, aby predložila dôkaz o tom, že garant má ubytovanie, zdravotné poistenie a príjmy, ktoré všetky spĺňajú požiadavky vymenované uvedeným ustanovením.

9 Článok 10 ods. 3 uvedenej smernice spresňuje:

„Ak je utečencom maloletá osoba bez sprievodu, členské štáty:

a) povolia vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny jej prvostupňovým príbuzným v priamej vzostupnej línii bez toho, aby sa uplatnili podmienky ustanovené v článku 4 ods. 2 písm. a);

…“

10 Podľa článku 12 písm. 1 tejto smernice:

„Odlišne od článku 7 členské štáty nepožadujú od utečenca a/alebo od rodinných príslušníkov, aby vo vzťahu k žiadosti, ktorá sa týka rodinných príslušníkov uvedených v článku 4 ods. 1 predložili dôkaz, že utečenec spĺňa požiadavky ustanovené v článku 7.

Ak je zlúčenie rodiny možné v tretej krajine, s ktorou má garant a/alebo rodinní príslušníci osobitné väzby, môžu členské štáty, bez toho, aby boli dotknuté medzinárodné záväzky, požadovať predloženie dôkazu uvedeného v prvom pododseku.

Členské štáty môžu požadovať od utečenca, aby splnil podmienky uvedené v článku 7 ods. 1, ak sa žiadosť o zlúčenie rodiny nepodá v lehote troch mesiacov od priznania postavenia utečenca.“

11 Článok 16 ods. 1 písm. a) smernice 2003/86 znie takto:

„Členské štáty môžu zamietnuť žiadosť o vstup a pobyt na účel zlúčenia rodiny, alebo, podľa potreby, odobrať alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt rodinného príslušníka za týchto okolností:

a) keď nie sú splnené alebo prestali byť plnené podmienky ustanovené touto smernicou.

…“

Nemecké právo:

12 Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet (zákon o pobyte, zárobkovej činnosti a integrácii cudzincov na spolkovom území) v znení uverejnenom 25. februára 2008 (BGBl. 2008 I, s. 162), v znení zmien vykonaných zákonom z 8. mája 2024 (BGBl. I, č. 152), (ďalej len „AufenthG“), v § 6 ods. 3 stanovuje:

„Pre dlhodobé pobyty sa pre vstup na spolkové územie vyžaduje vízum (národné vízum), ktoré sa udelí pred vstupom. Toto vízum sa udeľuje podľa predpisov platných pre povolenie na pobyt na obmedzenú dobu, modrú kartu EÚ, kartu vydanú na účel vnútropodnikového presunu (ICT), povolenie na trvalý pobyt a povolenie na dlhodobý pobyt v – EÚ. …“

13 Ustanovenie § 25 AufenthG s názvom „Pobyt z humanitných dôvodov“, v odseku 2 stanovuje:

„Cudzincovi sa vydá povolenie na pobyt na obmedzenú dobu, ak mu Bundesamt für Migration und Flüchtlinge [Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko] priznal postavenie utečenca v zmysle § 3 ods. 1 Asylgesetz [zákon o azyle], alebo právo na doplnkovú ochranu v zmysle § 4 ods. 1 zákona o azyle. …“

14 Ustanovenie § 36 AufenthG s názvom „Zlúčenie rodiny rodičov a iných rodinných príslušníkov“ stanovuje:

„1. … povolenie na pobyt na obmedzenú dobu sa udeľuje rodičom maloletého cudzinca, ktorý má povolenie na pobyt na obmedzenú dobu na základe… § 25… ods. 2…, ak sa ani jeden z rodičov, ktorý má dieťa v starostlivosti, nezdržiava na nemeckom území.

2. Ostatným rodinným príslušníkom cudzinca možno na účel zlúčenia rodiny udeliť povolenie na pobyt na obmedzenú dobu, ak je to potrebné, aby sa zabránilo mimoriadne ťažkej životnej situácii. …“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

15 Syn žalobcov vo veci samej, narodený 31. januára 1999, vstúpil na nemecké územie 6. augusta 2015 vo veku 16 rokov. Zastúpený opatrovníčkou podal žiadosť o azyl 3. júna 2016 vo veku 17 rokov. Rozhodnutím z 15. mája 2017 mu Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko) priznal postavenie utečenca. K tomuto dátumu mal 18 rokov a tri mesiace.

16 Žalobcovia vo veci samej tvrdia, že spočiatku nepodali žiadosť o zlúčenie rodiny so svojím synom, keďže syn počas azylového konania a po tom, čo mu bolo priznané postavenie utečenca, bol svojou opatrovníčkou, advokátom, rôznymi príslušnými cudzineckými orgánmi a utečeneckou organizáciou viackrát informovaný o tom, že v súlade s judikatúrou Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) právo rodičov na zlúčenie s ich dieťaťom, ktoré bolo uznané za utečenca podľa § 36 ods. 1 AufenthG, zaniká, keď toto dieťa dosiahne plnoletosť (Bundesverwaltungsgericht, rozsudok z 18. apríla 2013 – 10 C‑9/12 – BVerwG:2013:180413U10C9.12.0, bod 17 a nasl.).

17 Súdny dvor v rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, ďalej len „rozsudok A a S“, EU:C:2018:248), rozhodol, že článok 2 ab initio písm. f) smernice 2003/86 v spojení s článkom 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že pod pojem „maloletá osoba“ v zmysle tohto ustanovenia patrí štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, mladší ako 18 rokov v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl v tomto štáte, ale ktorý počas konania o azyle dosiahol plnoletosť a následne bol uznaný za utečenca. Súdny dvor v bode 61 tohto rozsudku spresnil, že v takejto situácii musí byť žiadosť o zlúčenie rodiny na základe článku 10 ods. 3 písm. a) podaná v „primeranej lehote“, teda v zásade v lehote troch mesiacov odo dňa, kedy bola dotknutá „maloletá osoba“ uznaná za „utečenca“.

18 Po oboznámení sa s týmto rozsudkom syn žalobcov vo veci samej listom z 24. apríla 2018 požiadal príslušný vnútroštátny cudzinecký orgán, teda veľvyslanectvo Nemecka v Turecku a generálny konzulát Nemecka v Istanbule (Turecko), o vydanie povolenia na pobyt pre svojich rodičov na účely zlúčenia rodiny. Predbežne tiež podal žiadosť o navrátenie do pôvodného stavu, pokiaľ ide o trojmesačnú lehotu, v ktorej v súlade s rozsudkom A a S musí byť v zásade podaná žiadosť o zlúčenie rodiny.

19 Žalobcovia vo veci samej zasa listom z 11. júla 2018, adresovaným veľvyslanectvu Nemecka v Ankare (Turecko) a generálnemu konzulátu Nemecka v Istanbule, požiadali o udelenie víz na účely zlúčenia rodiny. Dňa 20. novembra 2018 sa dostavili na generálny konzulát Nemecka v Istanbule, aby tam podali svoju žiadosť osobne.

20 Rozhodnutiami z 10. apríla 2019 tento generálny konzulát zamietol tieto žiadosti z dôvodu, že právo rodičov utečenca na zlúčenie rodiny existuje len do dňa, kedy tento utečenec dosiahol plnoletosť, a že v každom prípade rodičia nepodali svoju žiadosť čo najskôr po tom, ako ich syn získal postavenie utečenca.

21 Dňa 14. augusta 2019 žalobcovia vo veci samej podali proti týmto rozhodnutiam žalobu na Verwaltungsgericht Berlin (Správny súd Berlín, Nemecko), ktorý ju zamietol rozsudkom z 30. marca 2021. Tento súd sa domnieval, že právo rodičov na zlúčenie rodiny podľa § 36 ods. 1 AufenthG podlieha podmienke, že ich dieťa je maloleté v čase prijatia správneho rozhodnutia alebo súdneho rozhodnutia rozhodujúceho vo veci samej. Podľa tohto súdu toto vnútroštátne ustanovenie nemožno vykladať inak v rámci súladného výkladu s právom Únie. Okrem toho sa žalobcovia vo veci samej nemohli domáhať zlúčenia rodiny so svojím synom na základe článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, keďže svoju žiadosť nepodali v lehote troch mesiacov, ktorú Súdny dvor v zásade stanovil v rozsudku A a S. Nič neodôvodňuje stanovenie dlhšej lehoty alebo odklad začiatku plynutia tejto lehoty. Ten istý súd na jednej strane spresnil, že navrátenie do pôvodného stavu alebo „strpenie“ založené na vyššej moci neprichádzajú v prejednávanej veci do úvahy, a na druhej strane, že účastník konania, ktorý sa dobrovoľne zdrží včas konať z dôvodu, že sa domnieva, že jeho žiadosť alebo opravný prostriedok by bol odsúdený na neúspech, sa nemôže dovolávať prípustnej prekážky.

22 Žalobcovia vo veci samej podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

23 Tento súd v súlade s tvrdeniami žalobcov vo veci samej uvádza, že nedodržanie trojmesačnej lehoty vyplývajúcej z rozsudku A a S im nemožno vytýkať, pretože pred vyhlásením tohto rozsudku nemohli rozumne očakávať, že žiadosť o zlúčenie rodiny bude úspešná. Takáto žiadosť totiž v tom čase nemala žiadnu nádej na úspech vzhľadom na judikatúru Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd), ako aj rozhodovaciu prax nemeckých orgánov, ktorá z nej vyplývala a o ktorej žalobcovia vo veci samej vedeli. Okrem toho utečenec a jeho rodičia nemohli pred vyhlásením uvedeného rozsudku vedieť o existencii tejto trojmesačnej lehoty.

24 Predkladajúci vnútroštátny súd sa preto domnieva, že takúto lehotu nemožno bez úpravy uplatniť v situáciách, ako je situácia žalobcov vo veci samej. Pýta sa preto, či za takýchto okolností treba stanoviť začiatok plynutia tejto lehoty na iný deň, než je deň priznania postavenia utečenca maloletej osobe, ktorá je garantom, akým je k 12. aprílu 2018, teda ku dňu vyhlásenia rozsudku A a S, alebo či je možné uplatniť dlhšiu lehotu. Keďže tento súd v dôsledku toho zastáva názor, že do úvahy prichádza viacero riešení, domnieva sa, že je v tejto súvislosti potrebné objasnenie zo strany Súdneho dvora.

25 Za týchto podmienok Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Vyšší správny súd Berlín‑Brandenbursko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Uplatňuje sa lehota troch mesiacov od priznania postavenia utečenca, ktorá sa podľa rozsudku [z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248)] musí dodržať v prípade žiadosti o zlúčenie rodiny podanej na základe článku 10 ods. 3 písm. a) [smernice 2003/86], a to bez akejkoľvek úpravy, ak garant v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl v uvedenom štáte ešte nedosiahol vek 18 rokov, ale plnoletosť dosiahol počas azylového konania, pričom táto lehota už v deň vyhlásenia [tohto rozsudku] uplynula a podľa vtedajšej praxe [vnútroštátnych] orgánov a judikatúry vyšších súdov dotknutého členského štátu žiadosť o zlúčenie rodiny utečenca, ktorý dosiahol plnoletosť, už nemala nádej na úspech?

2. Ak je odpoveď na prvú otázku záporná, začína lehota v takejto situácii plynúť až neskôr, alebo sa má uplatniť dlhšia lehota?“

O prejudiciálnych otázkach

26 Svojimi dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 vykladať v tom zmysle, že ak štátny príslušník tretej krajiny, ktorý vstúpil na územie členského štátu ako „maloletá osoba bez sprievodu“, dosiahol plnoletosť počas konania o posúdení jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu a bolo mu priznané postavenie utečenca pred dňom vyhlásenia rozsudku A a S, žiadosť jeho rodičov o zlúčenie rodiny musí byť v zásade podaná v lehote troch mesiacov odo dňa, od ktorého sa dotknutej maloletej osobe priznalo postavenie „utečenca“, ako je stanovené v tomto rozsudku, v situácii, keď pred vyhlásením uvedeného rozsudku takáto žiadosť v prípade utečenca, ktorý dosiahol plnoletosť, nemala žiadnu nádej na úspech vzhľadom na judikatúru vyšších súdov dotknutého členského štátu, ako aj na rozhodovaciu prax príslušných vnútroštátnych orgánov.

27 Ako vyplýva z článku 1 smernice 2003/86, účelom tejto smernice je určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.

28 V tejto súvislosti, ako uvádza odôvodnenie 8 tejto smernice, táto smernica ustanovuje priaznivejšie podmienky na uplatnenie práva utečencov na zlúčenie rodiny, pretože ich situácia vyžaduje osobitnú pozornosť s ohľadom na príčiny, ktoré ich donútili opustiť svoju krajinu a bránili im tam viesť normálny rodinný život.

29 Jedna z týchto priaznivejších podmienok sa týka zlúčenia rodiny s prvostupňovými príbuznými v priamej vzostupnej línii utečenca. Ako už totiž Súdny dvor konštatoval, zatiaľ čo podľa článku 4 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86 je možnosť takéhoto zlúčenia v zásade ponechaná na voľnú úvahu každého členského štátu a podlieha najmä podmienke, že najbližší príbuzní v priamej vzostupnej línii sú závislí od osoby usilujúcej sa o zlúčenie rodiny a nemajú náležitú podporu rodiny v krajine pôvodu, článok 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice stanovuje výnimku z tejto zásady, na základe ktorej majú maloletí utečenci bez sprievodu právo na takéto zlúčenie, ktoré nepodlieha ani voľnej úvahe členských štátov, ani podmienkam stanoveným v tomto článku 4 ods. 2 písm. a). Uvedený článok 10 ods. 3 písm. a) tak ukladá členským štátom konkrétnu povinnosť konať, ktorej zodpovedá jasne definované právo, a ktorého cieľom je zabezpečiť zvýšenú ochranu tých utečencov, ktorí majú postavenie „maloletých osôb bez sprievodu“ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2024, Landeshauptmann von Wien (Zlúčenie rodiny s maloletým utečencom), C‑560/20, EU:C:2024:96, body 33 a 53, ako aj citovanú judikatúru].

30 V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 64 rozsudku A a S už rozhodol, že článok 2 ab initio písm. f) smernice 2003/86, ktorý definuje pojem „maloletá osoba bez sprievodu“, sa má v spojení s článkom 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice vykladať v tom zmysle, že za „maloletého“ v zmysle tohto ustanovenia sa musí považovať štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorý bol mladší ako 18 rokov v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl v tomto štáte, ale ktorý počas konania o azyle dosiahol plnoletosť a následne bol uznaný za utečenca.

31 Viazať právo na zlúčenie rodiny podľa článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 na moment, keď príslušný vnútroštátny orgán formálne prijme rozhodnutie, ktorým sa danej osobe prizná postavenie „utečenca“, a teda na väčšiu či menšiu rýchlosť rozhodovania o tejto žiadosti o medzinárodnú ochranu daným orgánom, by totiž mohlo spochybniť užitočný účinok tohto ustanovenia a byť v rozpore nielen s cieľom tejto smernice, ktorým je podporovať zlúčenie rodiny a priznať v tejto súvislosti osobitnú ochranu utečencom, najmä maloletým bez sprievodu, ale aj zásadami rovnosti zaobchádzania a právnej istoty (rozsudok A a S, bod 55).

32 Pokiaľ ide o lehotu, v ktorej musí byť podaná žiadosť o zlúčenie rodiny s maloletým utečencom, ktorý je garantom, treba uviesť, že smernica 2003/86 výslovne nestanovuje, dokedy môže maloletý utečenec uplatniť právo na zlúčenie rodiny stanovené v jej článku 10 ods. 3 písm. a).

33 V tomto kontexte Súdny dvor v bode 61 rozsudku A a S konštatoval, že vzhľadom na to, že by bolo v rozpore s cieľom článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, aby sa utečenec, ktorý mal postavenie „maloletého bez sprievodu“ v momente podania žiadosti o azyl, ale ktorý sa stal v priebehu konania týkajúceho sa tejto žiadosti plnoletým, mohol odvolávať na toto ustanovenie na účely zlúčenia rodiny „bez akéhokoľvek časového obmedzenia“, musí byť jeho žiadosť o zlúčenie rodiny podaná v primeranej lehote. Súdny dvor takisto dospel k záveru, že na účely určenia takejto primeranej lehoty má riešenie prijaté normotvorcom Únie v podobnom kontexte článku 12 ods. 1 tretieho pododseku tejto smernice orientačnú hodnotu, takže sa možno domnievať, že žiadosť o zlúčenie rodiny podaná na základe článku 10 ods. 3 písm. a) uvedenej smernice musí byť v takejto situácii v zásade podaná v lehote troch mesiacov odo dňa, ku ktorému sa dotknutej maloletej osobe priznalo postavenie „utečenca“.

34 Z tohto rozsudku tak na jednej strane vyplýva, že v takejto situácii musí byť žiadosť o zlúčenie rodiny podaná v „primeranej lehote“ a že začiatkom plynutia tejto lehoty je deň, ku ktorému bola dotknutá maloletá osoba uznaná za „utečenca“. Na druhej strane uvedená trojmesačná lehota má „orientačnú hodnotu“ na účely určenia tejto primeranosti, takže takáto žiadosť musí byť „v zásade“ podaná v takejto trojmesačnej lehote. To však nevylučuje prispôsobenie tejto lehoty v osobitných situáciách.

35 Treba totiž pripomenúť, že primeranosť lehoty nemôže byť posúdená s odkazom na presnú maximálnu hranicu určenú abstraktným spôsobom, ale musí byť posúdená v každej prejednávanej veci v závislosti od osobitných okolností danej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Réexamen Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, body 29 a 33).

36 V prejednávanej veci pochybnosti predkladajúceho vnútroštátneho súdu súvisia s osobitnými okolnosťami veci samej, ktoré spočívajú najmä v tom, že na jednej strane táto lehota, ktorá je v zásade trojmesačná, už uplynula ku dňu vyhlásenia rozsudku A a S a že na druhej strane pred týmto vyhlásením nemala žiadosť o zlúčenie rodiny podaná rodičmi utečenca, ktorý dosiahol plnoletosť počas posudzovania jeho žiadosti o azyl, žiadnu nádej na úspech vzhľadom na judikatúru vyšších súdov dotknutého členského štátu, ako aj rozhodovaciu prax príslušných vnútroštátnych orgánov.

37 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že členské štáty pri uplatňovaní práva Únie podľa článku 51 ods. 1 Charty rešpektujú práva a dodržiavajú zásady stanovené Chartou a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené Zmluvami.

38 V súlade s ustálenou judikatúrou je povinnosťou členských štátov, a najmä ich súdnych orgánov, ako aj príslušných vnútroštátnych orgánov nielen vykladať ich vnútroštátne právo v súlade s právom Únie, ale tiež dohliadať na to, aby sa nevychádzalo z výkladu textu sekundárneho práva, ktorý by bol v rozpore so základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2024, Landeshauptmann von Wien (Zlúčenie rodiny s maloletým utečencom), C‑560/20, EU:C:2024:96, bod 48 a citovanú judikatúru].

39 Ako Súdny dvor už rozhodol, ustanovenia smernice 2003/86 treba vykladať a uplatňovať s prihliadnutím na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty, ako to navyše vyplýva zo znenia odôvodnenia 2 a článku 5 ods. 5 tejto smernice, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť preskúmať žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom podporovať rodinný život [rozsudok z 30. januára 2024, Landeshauptmann von Wien (Zlúčenie rodiny s maloletým utečencom), C‑560/20, EU:C:2024:96, bod 50, ako aj citovaná judikatúra].

40 Platí to najmä pre článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, ktorého cieľom je osobitne podporovať zlúčenie maloletých utečencov bez sprievodu s ich rodičmi, aby sa im zabezpečila zvýšená ochrana z dôvodu ich osobitnej zraniteľnosti, a ktorý má preto osobitný význam pre účinné dodržiavanie základných práv zakotvených v článku 7 a v článku 24 ods. 2 a 3 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2024, Landeshauptmann von Wien (Zlúčenie rodiny s maloletým utečencom), C‑560/20, EU:C:2024:96, bod 51].

41 V dôsledku toho vzhľadom na význam dotknutých záujmov a s cieľom zabezpečiť zlúčenie maloletých utečencov bez sprievodu s ich rodičmi sú príslušné vnútroštátne orgány a súdy členských štátov, ktoré majú rozhodnúť o žiadosti o zlúčenie rodiny, povinné zohľadniť všetky okolnosti vlastné každej jednotlivej veci s cieľom určiť, či lehota, v ktorej bola žiadosť podaná, spĺňa podmienku primeranosti. Prináleží im najmä posúdiť, či takúto žiadosť, aj keď bola podaná po uplynutí lehoty, ktorá je v zásade trojmesačná, plynúca odo dňa, ku ktorému sa maloletej osobe priznalo postavenie „utečenca“, možno napriek tomu považovať za prípustnú vzhľadom na všetky osobitné okolnosti uvádzané žiadateľom a charakterizujúce vec, ktorá im bola predložená, najmä dôvody, ktoré viedli k prekročeniu tejto lehoty, a náležitú starostlivosť, ktorú vynaložil garant alebo jeho rodinní príslušníci.

42 V prejednávanej veci prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby v prvom rade zohľadnil okolnosť, že skutkové okolnosti vo veci samej nastali pred vyhlásením rozsudku A a S, v ktorom Súdny dvor po prvýkrát rozhodol, že žiadosť o zlúčenie rodiny podaná v situácii, keď mal garant v čase podania svojej žiadosti o azyl postavenie „maloletej osoby bez sprievodu“, ale v priebehu konania o tejto žiadosti sa stal plnoletým, musí byť podaná v primeranej lehote, a to v lehote, ktorá je v zásade trojmesačná, odo dňa, ku ktorému sa maloletej osobe priznalo postavenie „utečenca“. Pred vyhlásením tohto rozsudku totiž ani garant, ani jeho rodičia nemohli vedieť o existencii takejto lehoty.

43 V druhom rade tomuto súdu prináleží zohľadniť skutočnosť, že rodičia garanta, ktorý bol v čase podania žiadosti o azyl maloletou osobou, ale stal sa plnoletým, keď mu bolo priznané postavenie utečenca, nepodali žiadosť o zlúčenie rodiny ihneď po tomto uznaní z dôvodu, že táto osoba bola najmä príslušnými vnútroštátnymi orgánmi informovaná, že takáto žiadosť v súvislosti s maloletou osobou, ktorá dosiahla plnoletosť v priebehu azylového konania, nemá žiadnu nádej na úspech vzhľadom na judikatúru nemeckých vyšších súdov, ako aj rozhodovaciu prax týchto orgánov, ktoré navyše nemecká vláda potvrdila počas konania v prejednávanej veci.

44 V treťom rade uvedenému súdu prináleží zohľadniť skutočnosť, že syn žalobcov vo veci samej požiadal o vydanie povolenia na pobyt pre svojich rodičov na účely zlúčenia rodiny 24. apríla 2018, teda iba dvanásť dní po vyhlásení rozsudku A a S. Takáto okolnosť môže predstavovať indíciu o náležitej starostlivosti, ktorú vynaložili títo žalobcovia na účely výkonu práva na zlúčenie rodiny, ako aj o ich dobrej viere.

45 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prejudiciálne otázky odpovedať tak, že článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že ak štátny príslušník tretej krajiny, ktorý vstúpil na územie členského štátu ako „maloletá osoba bez sprievodu“, dosiahol plnoletosť počas konania o posúdení jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu a bolo mu priznané postavenie utečenca pred dňom vyhlásenia rozsudku A a S, žiadosť jeho rodičov o zlúčenie rodiny musí byť podaná v primeranej lehote odo dňa, ku ktorému sa dotknutej maloletej osobe priznalo postavenie „utečenca“. Primeranosť tejto lehoty sa musí posúdiť vzhľadom na všetky okolnosti vlastné každej jednotlivej veci.

O trovách

46 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 10 ods. 3 písm. a) smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny

sa má vykladať v tom zmysle, že:

ak štátny príslušník tretej krajiny, ktorý vstúpil na územie členského štátu ako „maloletá osoba bez sprievodu“, dosiahol plnoletosť počas konania o posúdení jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu a bolo mu priznané postavenie utečenca pred dňom vyhlásenia rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), žiadosť jeho rodičov o zlúčenie rodiny musí byť podaná v primeranej lehote odo dňa, ku ktorému sa dotknutej maloletej osobe priznalo postavenie „utečenca“. Primeranosť tejto lehoty sa musí posúdiť vzhľadom na všetky okolnosti vlastné každej jednotlivej veci.

Podpisy

* Jazyk konania: nemčina.