Článok 1 Charty Organizácie Spojených národov podpísanej v San Franciscu 26. júna 1945 stanovuje: „Ciele Organizácie Spojených národov sú tieto: … 2.Rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov, ako aj robiť každé iné vhodné opatrenia na posilnenie svetového mieru. …“

Kapitola XI Charty Organizácie Spojených národov, nazvaná „Vyhlásenie o nesamosprávnych územiach“, obsahuje článok 73 tejto charty, ktorý stanovuje: „Členovia Organizácie Spojených národov, ktorí majú alebo preberajú zodpovednosť za správu území, ktorých ľud ešte nedosiahol úplnú samosprávu, uznávajú zásadu, že záujmy obyvateľov týchto území sú na prvom mieste a prijímajú za svoju svätú povinnosť záväzok, že budú v rámci sústavy medzinárodného mieru a bezpečnosti, zriadenej touto Chartou, čo najviac podporovať ich blahobyt… …“

Podľa posledného odseku preambuly Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, uzavretého vo Viedni (Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 1155, s. 331, ďalej len „Viedenský dohovor“) strany tohto dohovoru „potvrdzujú, že pravidlá medzinárodného práva obyčajového budú aj naďalej upravovať otázky, ktoré neupravujú ustanovenia tohto dohovoru“.

Článok 3 tohto dohovoru s názvom „Medzinárodné dohody, na ktoré sa dohovor nevzťahuje“ stanovuje: „Skutočnosť, že sa tento dohovor nevzťahuje na medzinárodné dohody uzavreté medzi štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva alebo medzi týmito subjektmi medzinárodného práva a ani na medzinárodné dohody, ktoré sa neuzavreli písomnou formou, nepôsobí: …

b)na použitie akýchkoľvek v tomto dohovore obsiahnutých pravidiel, ktoré by sa na také dohody vzťahovali podľa medzinárodného práva nezávisle na tomto dohovore;

…“

V zmysle článku 26 uvedeného dohovoru, nazvaného „Pacta sunt servanda“: „Každá platná zmluva zaväzuje zmluvné strany a musí byť nimi plnená dobromyseľne.“

Článok 29 tohto dohovoru, nazvaný „Územný rozsah zmlúv“, stanovuje: „Pokiaľ zo zmluvy nevyplýva alebo nie je inak zjavný iný úmysel, zaväzuje zmluva každú zmluvnú stranu pre celé jej územie.“

Článok 30 Viedenského dohovoru, nazvaný „Vykonávanie po sebe uzavretých zmlúv, ktoré sa týkajú toho istého predmetu“, vo svojom odseku 2 stanovuje: „Ak zmluva ustanovuje, že je podriadená skoršej alebo neskoršej zmluve alebo že sa nemá považovať za nezlučiteľnú s touto druhou zmluvou, majú ustanovenia tejto druhej zmluvy prednosť.“

Podľa článku 31 tohto dohovoru s názvom „Všeobecné pravidlo výkladu“: „1.Zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy. 2.Na účely výkladu zmluvy sa okrem textu, včítane preambuly a príloh, celkovou súvislosťou rozumie:

a)každá dohoda vzťahujúca sa na zmluvu, ku ktorej došlo medzi všetkými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy;

b)každá listina vyhotovená jednou alebo viacerými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy a prijatá ostatnými stranami ako listina vzťahujúca sa na zmluvu.

3.Spolu s celkovou súvislosťou bude sa brať zreteľ:

a)na každú neskoršiu dohodu týkajúcu sa výkladu zmluvy alebo vykonávania jej ustanovení, ku ktorej došlo medzi stranami;

b)na akúkoľvek neskoršiu prax pri vykonávaní zmluvy, ktorá založila dohodu strán týkajúcu sa jej výkladu;

c)na každé príslušné pravidlo medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami.

4.Výraz sa bude chápať v osobitnom zmysle, ak sa potvrdí, že to bolo úmyslom strán.“

Článok 34 tohto dohovoru, nazvaný „Všeobecné pravidlo týkajúce sa tretích štátov“, znie: „Zo zmluvy nevznikajú ani záväzky ani práva tretiemu štátu bez jeho súhlasu.“

Euro‑stredomorská dohoda o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej, bola podpísaná v Bruseli 26. februára 1996 (Ú. v. ES L 70, 2000, s. 2, ďalej len „dohoda o pridružení“) a schválená v mene uvedených Spoločenstiev rozhodnutím Rady a Komisie 2000/204/ES, ESUO z 24. januára 2000 (Ú. v. ES L 70, 2000, s. 1; Mim. vyd. 11/033, s. 175). Podľa svojho článku 96 táto dohoda nadobudla účinnosť 1. marca 2000, ako to vyplýva z informácie uverejnenej v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 70, 2000, s. 228).

Článok 1 ods. 1 asociačnej dohody stanovuje: „Zakladá sa pridruženie medzi Spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Marokom na druhej strane.“ [neoficiálny preklad]

Hlava II tejto dohody, nazvaná „Voľný pohyb tovaru“ [neoficiálny preklad], zahŕňa články 6 až 30 tejto dohody.

Článok 16 tejto dohody stanovuje: „Spoločenstvo a Maroko postupne zavedú väčšiu liberalizáciu vzájomného obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami a výrobkami rybného hospodárstva.“ [neoficiálny preklad]

Článok 17 ods. 1 tejto dohody vo svojom pôvodnom znení stanovoval: „Na poľnohospodárske výrobky a výrobky rybného hospodárstva s pôvodom v Maroku sa pri dovoze do Spoločenstva uplatnia ustanovenia uvedené v protokoloch č. 1 a 2.“ [neoficiálny preklad]

Hlava VIII dohody o pridružení, nazvaná „Inštitucionálne, všeobecné a záverečné ustanovenia“, zahŕňa najmä článok 94 tejto dohody, v zmysle ktorého: „Táto dohoda sa vzťahuje na jednej strane na územia, na ktorých sa uplatňuje Zmluva o založení Európskeho spoločenstva a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele a za podmienok ustanovených v týchto zmluvách, a na strane druhej na územie Marockého kráľovstva.“ [neoficiálny preklad]

Dohoda vo forme výmeny listov medzi Európskou úniou a Marockým kráľovstvom o recipročných liberalizačných opatreniach pre poľnohospodárske výrobky, spracované poľnohospodárske výrobky, ryby a výrobky rybného hospodárstva a o nahradení protokolov 1, 2 a 3 a ich príloh a o zmenách a doplneniach Euro‑stredomorskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Marockým kráľovstvom na strane druhej bola podpísaná v Bruseli 13. decembra 2010 (Ú. v. EÚ L 241, 2012, s. 4, ďalej len „dohoda o liberalizácii“) predtým, než bola v mene Únie schválená sporným rozhodnutím. V súlade so svojim znením táto dohoda nadobudla platnosť 1. októbra 2012, ako to vyplýva z oznámenia uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ L 255, 2012, s. 1).

Ako vyplýva z dohody o liberalizácii a z odôvodnení 1 až 3 sporného rozhodnutia, cieľom tejto dohody je zaviesť postupnú liberalizáciu obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami a výrobkami rybného hospodárstva stanovenú v článku 16 dohody o pridružení prostredníctvom zmeny niektorých ustanovení dohody o pridružení, ako aj zmeny niektorých protokolov k nej priložených.

V tomto ohľade dohoda o liberalizácii najmä zmenila článok 17 ods. 1 dohody o pridružení, ktorá teraz stanovuje: „Poľnohospodárske výrobky, spracované poľnohospodárske výrobky, ryby a výrobky rybného hospodárstva s pôvodom v Maroku uvedené v protokole č. 1 podliehajú pri dovoze do Európskej únie úpravám stanoveným v uvedenom protokole. …“

Dohoda o liberalizácii tiež zmenila protokol č. 1 dohody o pridružení, ktorý teraz v podstate stanovuje, že clá ad valorem a osobitné clá, ktoré sú uplatniteľné na dovoz poľnohospodárskych výrobkov, spracovaných poľnohospodárskych výrobkov, rýb a výrobkov rybného hospodárstva s pôvodom v Maroku a patria do pôsobnosti týchto dvoch dohôd sa rušia alebo znižujú na stanovené úrovne.

Front Polisario sa dovoláva neprípustnosti odvolania, pričom v podstate tvrdí, že Únia nemá požadovanú právomoc na uzavretie medzinárodnej dohody právne uplatniteľnej na Západnú Saharu a že Rada teda nemá nijaký záujem na spochybnení napadnutého rozsudku, ktorý sa obmedzuje na zrušenie sporného rozhodnutia „v rozsahu, v akom je v ňom schválené, že [dohoda o liberalizácii] sa vzťahuje na Západnú Saharu“.

Rada a Komisia spochybňujú dôvodnosť tejto námietky neprípustnosti, pričom v prvom rade uvádzajú, že taká inštitúcia Únie, akou je Rada, môže podať odvolanie bez toho, aby preukázala svoj záujem na konaní. Subsidiárne tvrdia, že táto požiadavka je v každom prípade v prejednávanej veci splnená, pretože Rada má záujem na dosiahnutí zrušenia napadnutého rozsudku, keďže ním Všeobecný súd čiastočne zrušil sporné rozhodnutie.

Podľa článku 56 druhého pododseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie odvolanie môže podať na Súdny dvor každá strana, ktorá so svojimi podaniami nebola pred Všeobecným súdom úspešná vôbec alebo len čiastočne.

Okrem toho z článku 56 tretieho odseku tohto štatútu vyplýva, že aby bolo možné podať odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu v inom spore, než je spor medzi Úniou a jej zamestnancami, členské štáty a inštitúcie Únie nemusia preukázať nijaký záujem na konaní (pozri rozsudky z 22. februára 2005, Komisia/max.mobil, C‑141/02 P, EU:C:2005:98, bod 48, a z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 45).

V prejednávanej veci z toho vyplýva, že Rada, ktorá nebola úspešná so svojimi dôvodmi pred Všeobecným súdom, nemusí na účely podania tohto odvolania preukázať nijaký záujem na konaní.

V dôsledku toho sa námietka neprípustnosti podaná Frontom Polisario proti tomuto odvolaniu musí zamietnuť.

V tomto ohľade Všeobecný súd najskôr v podstate v bodoch 72 a 73 napadnutého rozsudku uviedol, že vzhľadom na tvrdenia predložené Frontom Polisario na účely preukázania jeho aktívnej legitimácie, preskúmanie tejto legitimácie si vyžadovalo najskôr určiť, či sa dohoda o liberalizácie uplatňovala alebo sa neuplatňovala na Západnú Saharu.

Ďalej sa Všeobecný súd v bodoch 74 a 88 napadnutého rozsudku domnieval, že táto otázka vzhľadom na tvrdenia Rady, Komisie a Frontu Polisario v tejto súvislosti sama osebe vyžadovala výklad uvedenej dohody. Okrem toho sa v bodoch 89 až 94 a v bode 98 napadnutého rozsudku domnieval, že takýto výklad sa musí uskutočniť v súlade s pravidlami všeobecného obyčajového medzinárodného práva pripomenutými v článku 31 Viedenského dohovoru. Naopak Všeobecný súd v podstate v bodoch 95 až 98 napadnutého rozsudku usúdil, že zásada všeobecného medzinárodného práva týkajúca sa relatívneho účinku zmlúv, ktorej osobitným výrazom je článok 34 Viedenského dohovoru, nebola relevantná na účely výkladu dohody o liberalizácii vzhľadom na okolnosti vlastné žalobe, o ktorej mal rozhodnúť, na rozdiel od toho, čo Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 25. februára 2010, Brita (C‑386/08, EU:C:2010:91).

Nakoniec Všeobecný súd pristúpil v bodoch 99 až 102 napadnutého rozsudku k výkladu územnej pôsobnosti dohody o liberalizácie, pričom uviedol toto:

„99Podľa… článku [31 Viedenského dohovoru] treba zohľadniť najmä kontext takej medzinárodnej zmluvy, akou je dohoda [o liberalizácii]. Všetky skutočnosti uvedené v bodoch 77 až 87 vyššie sú súčasťou tohto kontextu a preukazujú, že inštitúcie Únie vedeli o tom, že marocké orgány uplatňujú ustanovenia [dohody o pridružení] aj na časť Západnej Sahary ovládanú Marockým kráľovstvom, a nepostavili sa proti tomuto uplatňovaniu. Naopak, Komisia s marockými orgánmi na tomto uplatňovaní do určitej miery spolupracovala a uznala jeho výsledky, keď zaradila podniky usadené v Západnej Sahare medzi podniky zapísané do zoznamu uvedeného v bode 74 vyššie.

100Rovnako treba pripomenúť, že existuje nesúlad medzi stanoviskami Únie a Marockého kráľovstva, pokiaľ ide o medzinárodné postavenie Západnej Sahary. Stanovisko Únie dostatočne a správne zhrnula Rada a Komisia (pozri body 74 a 75 vyššie), je však nesporné, že Marocké kráľovstvo má úplne odlišný pohľad na vec. Podľa jeho názoru je Západná Sahara neoddeliteľnou súčasťou jeho územia.

101Marocké orgány tak mohli odkaz na územie Marockého kráľovstva v článku 94 [dohody o pridružení] pochopiť v tom zmysle, že zahŕňa Západnú Saharu alebo prinajmenšom jej podstatnú časť ovládanú Marockým kráľovstvom. Ako bolo uvedené, inštitúcie Únie síce vedeli o tomto stanovisku presadzovanom Marockým kráľovstvom, [dohoda o pridružení] však neobsahuje nijakú výkladovú doložku a nijaké ďalšie ustanovenie, ktoré by vylučovalo územie Západnej Sahary z jej pôsobnosti.

102Treba zohľadniť aj to, že [dohoda o liberalizácii] bola uzatvorená dvanásť rokov po schválení [dohody o pridružení], pričom uvedená dohoda bola počas celého tohto obdobia uplatňovaná. Keby inštitúcie Únie chceli brániť uplatňovaniu dohody o pridružení zmenenej [sporným] rozhodnutím na Západnú Saharu, mohli nástojiť na tom, aby bola do [dohody o liberalizácii] vložená doložka vylučujúca také uplatňovanie. Skutočnosť, že to neurobili, svedčí o tom, že prinajmenšom implicitne akceptujú výklad [dohody o pridružení] a [dohody o liberalizácii], podľa ktorého sa tieto dohody vzťahujú aj na časť Západnej Sahary ovládanú Marockým kráľovstvom.“

Vzhľadom na tento výklad sa Všeobecný súd v bode 103 napadnutého rozsudku domnieval, že dohoda o liberalizácii sa vzhľadom na svoj kontext má vykladať v tom zmysle, že sa „uplatňuje aj na území Západnej Sahary“.

Rada vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 73 napadnutého rozsudku predpokladal, že pokiaľ sa dohoda o liberalizácii uplatňuje na Západnú Saharu, Front Polisario môže byť automaticky priamo a osobne dotknutý sporným rozhodnutím. Takýto predpoklad je však z právneho hľadiska nesprávny. Ako totiž Všeobecný súd sám predtým rozhodol v uznesení z 3. júla 2007, Commune de Champagne a i./Rada a Komisia (T‑212/02, EU:T:2007:194, body 90 až 94), rozhodnutie Rady týkajúce sa uzavretia medzinárodnej dohody medzi Úniou a tretím štátom by bolo zbavené akéhokoľvek právneho účinku na území druhej strany tejto dohody. Situácia takéhoto územia by sa riadila len ustanoveniami prijatými touto druhou stranou pri výkone jej zvrchovanej právomoci a účinky, ktoré táto dohoda spôsobuje na tomto území, by vyplývali len z okolnosti, že uvedená druhá strana tým, že sa rozhodla ratifikovať uvedenú dohodu, prejavila súhlas byť viazaná touto dohodou a zaviazala sa, že prijme opatrenia na zaručenie výkonu záväzkov, ktoré z nej vyplývajú. V dôsledku toho uznanie prípustnosti žaloby o neplatnosť proti rozhodnutiu Rady o uzavretí medzinárodnej dohody v rozsahu, v akom sa táto žaloba týka účinkov tejto medzinárodnej dohody na území druhej strany tejto dohody, by viedlo súd Únie k prekročeniu jeho právomoci tým, že by rozhodoval o zákonnosti, vzhľadom na právo Únie, práv a povinností vyplývajúcich pre tretí štát z dohody, ktorú tento štát slobodne a zvrchovane uzavrel. Práve to urobil Všeobecný súd v prejednávanej veci, keď aktívnu legitimáciu Frontu Polisario podmienil splnením predchádzajúcej podmienky uplatnenia dohody o liberalizácii na Západnú Saharu. Napokon Rada zdôrazňuje, že okolnosť, že Západná Sahara je „sporné územie“, podľa medzinárodného práva nemá vplyv na odôvodnenie Všeobecného súdu obsiahnuté v uvedenom uznesení, s ktorým v plnom rozsahu súhlasí.

Komisia zas tvrdí, že okolnosť uvedená najmä v bode 87 napadnutého rozsudku, že dohoda o liberalizácii sa v niektorých prípadoch „de facto“ uplatňuje na Západnú Saharu, nemožno považovať ani za súčasť kontextu, ani za akúkoľvek neskoršiu prax v zmysle článku 31 ods. 2 a článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru, ktorá by odôvodňovala výklad článku 94 dohody o pridružení v tom zmysle, že tieto dve dohody sa uplatňujú na tomto nesamosprávnom území. Okrem toho, hoci nijaké ustanovenie výslovne vylučujúce Západnú Saharu z ich pôsobnosti do nich nebolo doplnené, vzhľadom na nezhodu medzi Úniou a Marockým kráľovstvom, pokiaľ ide o štatút tohto nesamosprávneho územia, ako uvádza Všeobecný súd v bode 100 napadnutého rozsudku, táto okolnosť neodôvodňuje domnievať sa, že sa uvedené dohody uplatňujú na uvedené územie, vzhľadom na článok 31 ods. 3 písm. c) Viedenského dohovoru, na zásadu relatívneho účinku zmlúv kodifikovaných v článku 34 tohto dohovoru a pripomenutých Súdnym dvorom v rozsudku z 25. februára 2010, Brita (C‑386/08, EU:C:2010:91), na právo na sebaurčenie ľudu Západnej Sahary mnohokrát pripomenuté Úniou v jej pozíciách v tomto ohľade, ako aj na relevantnú medzinárodnú prax v oblasti územnej pôsobnosti zmlúv.

Front Polisario v tejto súvislosti poznamenáva, že Všeobecný súd nepreskúmal otázku uplatňovania dohody o liberalizácii na Západnú Saharu s cieľom vyvodiť akúkoľvek domnienku, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby, ale s cieľom určiť skutkový a právny kontext, v ktorom treba posúdiť jeho aktívnu legitimáciu. Rada a Komisia totiž dlho tvrdili, že táto dohoda sa nevzťahuje na uvedené územie, a až neskôr uznali vo svojej odpovedi na písomné otázky položené Všeobecným súdom a potom na pojednávaní pred týmto súdom, že preferenčný colný režim, ktorý táto dohoda upravuje, sa skutočne v niektorých prípadoch uplatňuje na výrobky, ktoré pochádzajú z uvedeného územia. Táto skutočnosť zásadne odlišuje uvedenú dohodu od dvoch porovnateľných dohôd, ktoré Marocké kráľovstvo uzavrelo so Spojenými štátmi americkými a s členskými štátmi Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO).

Ako vyplýva z bodov 73, 88 a 98 až 102 napadnutého rozsudku, záver Všeobecného súdu uvedený v bode 103 tohto rozsudku, podľa ktorého dohoda o liberalizácii sa „uplatňuje aj na území Západnej Sahary“, sa nezakladá na skutkovom zistení, ale na právnom výklade tejto dohody uskutočnenom Všeobecným súdom na základe článku 31 Viedenského dohovoru.

Stanoviská Rady a Komisie pred Súdnym dvorom v tejto súvislosti sa v konečnom dôsledku prekrývajú, keďže uvedený záver Všeobecného súdu predstavuje jadro jednotlivých argumentácií týchto dvoch inštitúcií. Komisia totiž v podstate uvádza, že dohodu o liberalizácii nemožno vykladať v tom zmysle, že je právne uplatniteľná na území Západnej Sahary. Rada zas tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol o zákonnosti práv a povinností vyplývajúcich pre druhú stranu z tejto dohody, ktorú táto strana slobodne a zvrchovane uzavrela. Analýza tohto údajného nesprávneho právneho posúdenia si však v každom prípade vyžaduje predchádzajúce preskúmanie dôvodnosti záveru vyvodeného Všeobecným súdom v bode 103 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o uplatnenie dohody o liberalizácii na území Západnej Sahary. Pokiaľ by sa totiž neuplatňovala, prípadné práva a povinnosti druhej strany tejto dohody týkajúce sa tohto územia by nemohli byť dotknuté.

Preto treba overiť dôvodnosť úvah, na základe ktorých Všeobecný súd po opísaní kontextu, v akom bola dohoda o liberalizácii uzavretá, v bodoch 99 a 100 napadnutého rozsudku, postupne v bode 101 tohto rozsudku určil pôsobnosť tejto dohody vzhľadom na znenie dohody o pridružení, potom v bode 102 tohto rozsudku preskúmal samotnú dohodu o liberalizácii a napokon v bode 103 tohto rozsudku vyjadril záver, ktorý z toho vyvodil.

V tomto ohľade, pokiaľ ide v prvom rade o bod 101 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že Všeobecný súd v ňom vykladal územnú pôsobnosť dohody o liberalizácii, pričom vychádzal z článku 94 dohody o pridružení, v zmysle ktorej sa táto dohoda uplatňuje „na územie Marockého kráľovstva“. Presnejšie Všeobecný súd uviedol, že odkaz Marockého kráľovstva uvedený v tomto článku mohol byť chápaný orgánmi uvedeného štátu ako zahrňujúci Západnú Saharu a že hoci Rada a Komisia si boli vedomé takéhoto stanoviska, dohoda o pridružení nezahŕňala nijaké výkladové ustanovenie, ani iné ustanovenie, v dôsledku ktorého by sa z jej pôsobnosti vylučovalo toto územie.

Týmto sa Všeobecný súd v podstate domnieval, že vzhľadom po prvé na stanovisko Marockého kráľovstva, podľa ktorého Západná Sahara bola neoddeliteľnou súčasťou jeho územia, po druhé na skutočnosť, že Rada a Komisia vedeli o tomto stanovisku v okamihu uzavretia dohody o pridružení a po tretie na neexistenciu ustanovenia vylučujúceho Západnú Saharu z územnej pôsobnosti tejto dohody, sa treba domnievať, že strany dohody o pridružení konkludentne súhlasili s výkladom pojmov „územie Marockého kráľovstva“ uvedených v článku 94 tejto dohody v tom zmysle, že tento článok zahŕňa aj uvedené územie.

Treba však zdôrazniť, že na účely vyvodenia konkrétnych právnych dôsledkov z neexistencie ustanovenia vylučujúceho Západnú Saharu z územnej pôsobnosti dohody o pridružení, v rámci výkladu tejto dohody bol Všeobecný súd povinný rešpektovať nielen pravidlá dobromyseľného výkladu uvedené v článku 31 ods. 1 Viedenského dohovoru, ale aj pravidlo uvedené v odseku 3 písm. c) tohto článku, podľa ktorého sa pri výklade dohody musia zohľadniť všetky relevantné predpisy medzinárodného práva uplatniteľné vo vzťahoch medzi stranami tejto dohody (rozsudok z 25. februára 2010, Brita, C‑386/08, EU:C:2010:91, bod 43; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 291 a citovanú judikatúru).

Hoci pôsobnosť rôznych relevantných pravidiel medzinárodného práva uplatniteľných v prejednávanej veci, konkrétne zásady sebaurčenia, pravidla zakotveného v článku 29 Viedenského dohovoru, ako aj zásady relatívneho účinku zmlúv, sa čiastočne prekrýva, každé z týchto pravidiel má svoju autonómiu, takže je namieste všetky ich postupne preskúmať.

[Znenie opravené uznesením z 20. marca 2017] V tomto ohľade treba najskôr uviesť, že obyčajová zásada sebaurčenia pripomenutá najmä v článku 1 Charty Organizácie Spojených národov, ako uviedol Medzinárodný súdny dvor v bodoch 54 až 56 svojho poradného stanoviska o Západnej Sahare, je zásada medzinárodného práva uplatniteľná na všetkých nesamosprávnych územiach a na všetky národy, ktoré ešte nenadobudli nezávislosť. Predstavuje okrem toho právo uplatniteľné erga omnes, ako aj jednu zo základných zásad medzinárodného práva (Východný Timor, [Portugalsko v. Austrália], rozsudok, Zbierka MSD 1995, s. 90, bod 29 a citovaná judikatúra).

V tomto ohľade je táto zásada súčasťou pravidiel medzinárodného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi Úniou a Marockým kráľovstvom, ktoré musí Všeobecný súd zohľadniť.

V súlade s touto zásadou, ako je spresnená rezolúciou 2625 (XXV) Valného zhromaždenia OSN, spomenutou v bode 26 tohto rozsudku, „územie kolónie alebo iné nesamosprávne územie má podľa [Charty Organizácie Spojených národov] samostatné [a odlišné] postavenie“.

Konkrétne Valné zhromaždenie OSN vo svojich rôznych rezolúciách venovaných Západnej Sahare opakovane vyjadrilo svoju snahu „aby sa pôvodnému obyvateľstvu územia umožnilo slobodne vykonať jeho právo na sebaurčenie“, ako to Medzinárodný súdny dvor uviedol v bodoch 62, 64 a 68 svojho poradného stanoviska o Západnej Sahare.

Vzhľadom na samostatné a odlišné postavenie priznané územiu Západnej Sahary na základe zásady sebaurčenia vo vzťahu k akémukoľvek štátu, vrátane Marockého kráľovstva, pojmy „územie Marockého kráľovstva“ uvedené v článku 94 dohody o pridružení, ako tvrdí Komisia a ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 71 a 75 svojich návrhov, nemožno vykladať tak, že Západná Sahara je zahrnutá do územnej pôsobnosti tejto dohody.

V prejednávanej veci hoci Všeobecný súd v bode 3 napadnutého rozsudku konštatoval, že Západná Sahara sa od roku 1963 nachádza na zozname nesamosprávnych území v zmysle článku 73 Charty Organizácie Spojených národov, tento súd nevyvodil dôsledky z postavenia, ktoré má Západná Sahara na základe medzinárodného práva, pokiaľ ide o neuplatniteľnosť dohody o pridružení na toto územie.

Ďalej je namieste uviesť, že obyčajové pravidlo kodifikované v článku 29 Viedenského dohovoru stanovuje, že pokiaľ zo zmluvy nevyplýva alebo nie je inak zjavný iný úmysel, zaväzuje táto zmluva každú zmluvnú stranu pre celé „jej územie“.

Z uvedeného pravidla v perspektíve výkladu článku 94 dohody o pridružení teda vyplýva, že zmluva zaväzuje vo všeobecnosti štát podľa bežného zmyslu, ktorý sa priraďuje pojmu „územie“ v spojení s privlastňovacím zámenom „jej (jeho)“, ktoré mu predchádza, vo vzťahu ku geografickému priestoru, na ktorom tento štát vykonáva všetky právomoci priznané suverénnym orgánom medzinárodným právom, s výnimkou akéhokoľvek iného územia, než je územie, ktoré by sa mohlo nachádzať v jeho výlučnej jurisdikcii alebo vo výlučnej medzinárodnej zodpovednosti uvedeného štátu.

V tomto ohľade, ako to správne tvrdí Komisia, z medzinárodnej praxe vyplýva, že pokiaľ sa dohoda má uplatňovať nielen na území určitého štátu, ale aj mimo tohto územia, táto dohoda výslovne stanovuje, že ide o územie „v jurisdikcii“ tohto štátu, ako to uvádza napríklad článok 2 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, ktorý bol prijatý v New Yorku 10. decembra 1984, alebo o územie „za medzinárodné styky ktor[ého] je zodpovedný“ uvedený štát, ako uvádza napríklad článok 56 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950.

Obyčajové pravidlo kodifikované v článku 29 Viedenského dohovoru teda tiež a priori bráni tomu, aby sa Západná Sahara považovala za patriacu do územnej pôsobnosti dohody o pridružení.

Vzhľadom na to z uvedeného obyčajového pravidla tiež vyplýva, že zmluva môže odchýlne od všeobecného pravidla pripomenutého v bode 94 tohto rozsudku zaväzovať štát vo vzťahu k inému územiu, pokiaľ takýto zámer vyplýva z tejto zmluvy alebo je inak preukázaný.

V prejednávanej veci Všeobecný súd nesprávne predpokladal, že vzhľadom na to, že Rada a Komisia poznali stanovisko Marockého kráľovstva, podľa ktorého sa dohoda o pridružení mala uplatňovať aj na Západnú Saharu, tieto inštitúcie konkludentne prijali toto stanovisko, ako to je uvedené v bode 85 tohto rozsudku.

Nakoniec treba zdôrazniť, že na základe zásady všeobecného medzinárodného práva týkajúcej sa relatívneho účinku zmlúv, ktorej osobitným výrazom je pravidlo uvedené v článku 34 Viedenského dohovoru, zmluvy nemôžu ani škodiť, ani poskytovať výhody tretím stranám bez ich súhlasu (rozsudok z 25. februára 2010, Brita, C‑386/08, EU:C:2010:91, body 44 a 52).

V prejednávanej veci Všeobecný súd, ako sa pripomenulo v bode 75 tohto rozsudku, v podstate v bodoch 95 až 97 napadnutého rozsudku rozhodol, že uvedená zásada nebola relevantná na účely preskúmania žaloby, o ktorej mal rozhodnúť, na rozdiel od toho, čo Súdny dvor už rozhodol v rozsudku z 25. februára 2010, Brita (C‑386/08, EU:C:2010:91), pretože okolnosti vlastné tejto žalobe sa líšili od okolností, ktoré charakterizovali vec, ktorá viedla k uvedenému rozsudku.

Konkrétne Všeobecný súd v bodoch 96 a 97 napadnutého rozsudku uviedol, že Únia neuzavrela nijakú inú dohodu o pridružení týkajúcu sa výrobkov s pôvodom v Západnej Sahare než dohodu, ktorá ju viazala s Marockým kráľovstvom, hoci vo veci, ktorá viedla k rozsudku z 25. februára 2010, Brita (C‑386/08, EU:C:2010:91), Únia uzavrela dohodu o pridružení nielen s Izraelským štátom, ale aj s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (OOP), ktorá koná v mene a na účet palestínskych orgánov Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy.

Na rozdiel od toho, čo sa domnieval Všeobecný súd, sa zásada relatívneho účinku zmlúv mala zohľadniť v rámci takéhoto výkladu, keďže uplatnenie dohody o pridružení uzavretej medzi Úniou a Marockým kráľovstvom na Západnú Saharu by viedlo k tomu, že táto dohoda by mala vplyv na „tretiu stranu“.

Treba totiž pripomenúť, že vo svojom poradnom stanovisku k Západnej Sahare, na ktoré sám Všeobecný súd odkazuje v bode 8 napadnutého rozsudku, Medzinárodný súdny dvor usúdil, že jednak Západná Sahara „v čase kolonizácie [Španielskym kráľovstvom] nebola… územím nikoho (terra nullius)“, a jednak, že skutočnosti a informácie, ktoré mu boli predložené, „nepreukazujú žiadny vzťah zvrchovanosti“ medzi týmto územím a Marockým kráľovstvom.

Konkrétne v tomto ohľade Medzinárodný súdny dvor vo svojom poradnom stanovisku o Západnej Sahare zdôraznil, že ľud na tomto území má na základe všeobecného medzinárodného práva právo na sebaurčenie, ako sa to uvádza v bodoch 90 a 91 tohto rozsudku, pričom Valné zhromaždenie OSN v bode 7 rezolúcie 34/37 o otázke Západnej Sahary citovanej v bode 35 tohto rozsudku odporučilo, aby sa Front Polisario, „zástupca ľudu Západnej Sahary, v plnom rozsahu podieľal na hľadaní spravodlivého, trvalého a konečného politického riešenia otázky Západnej Sahary“, ako uviedol Všeobecný súd v bode 14 napadnutého rozsudku a ako to pripomenula Komisia pred Súdnym dvorom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ľud Západnej Sahary musí považovať za „tretiu stranu“ v zmysle zásady relatívneho účinku zmlúv, ako to v podstate uviedol generálny advokát v bode 105 svojich návrhov. Táto strana môže byť ako taká dotknutá uplatňovaním dohody o pridružení v prípade zahrnutia územia Západnej Sahary do územnej pôsobnosti uvedenej dohody, pričom nie je nevyhnutné určiť, či takého uplatňovanie by jej škodilo alebo naopak poskytovalo výhodu. Stačí totiž uviesť, že v jednom i druhom prípade uvedené uplatňovanie musí byť odsúhlasené takouto treťou stranou. V prejednávanej veci z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by ľud Západnej Sahary prejavil takýto súhlas.

Za týchto okolností je záver, že územie Západnej Sahary patrí do pôsobnosti dohody o pridružení, v rozpore so zásadou medzinárodného práva týkajúcou sa relatívneho účinku zmlúv, ktorá sa uplatňuje vo vzťahoch medzi Úniou a Marockým kráľovstvom.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 101 a 103 napadnutého rozsudku usúdil, že sa treba domnievať, že Únia a Marocké kráľovstvo konkludentne súhlasili s výkladom pojmov „územie Marockého kráľovstva“ uvedených v článku 94 dohody o pridružení v tom zmysle, že zahŕňajú aj územie Západnej Sahary.

Pokiaľ ide v druhom rade o bod 102 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že Všeobecný súd sa domnieval, že pokiaľ by Rada a Komisia chceli brániť uplatneniu dohody o liberalizácii na území Západnej Sahary, mohli požiadať, aby bolo ustanovenie vylučujúce takéto uplatnenie vložené do tejto dohody, predtým než doplnil, že ich „opomenutie“ v tomto bode preukazovalo, že implicitne súhlasili s tým, že táto dohoda sa po vzore dohody o pridružení bude považovať za uplatniteľnú na uvedené územie.

V tomto ohľade článok 30 ods. 2 Viedenského dohovoru kodifikuje pravidlo, podľa ktorého ak zmluva ustanovuje, že je podriadená skoršej alebo neskoršej zmluve alebo že sa nemá považovať za nezlučiteľnú s touto druhou zmluvou, majú ustanovenia tejto druhej zmluvy prednosť.

Dohoda o pridružení je, ako vyplýva z bodov 18, 20 a 21 napadnutého rozsudku, dohodou, ktorej cieľom je zmeniť predchádzajúcu dohodu medzi Úniou a Marockým kráľovstvom, konkrétne dohodu o pridružení a konkrétnejšie ustanovenia stanovené v tejto skoršej dohode v oblasti liberalizácie obchodu s výrobkami z oblasti poľnohospodárstva a rybolovu. Na tieto účely dohoda o liberalizácii, ako vyplýva z tých istých bodov napadnutého rozsudku, zmenila štyri z 96 článkov dohody o pridružení, medzi ktorými sa nenachádza článok 94 dohody o pridružení, a nahradila tri z piatich protokolov pripojených k tejto dohode. Tieto zmeny majú taxatívnu povahu, ako to potvrdzuje výmena listov medzi Úniou a Marockým kráľovstvom, vo forme ktorých došlo k uzavretiu dohody o liberalizácii.

Z toho vyplýva, že dohoda o pridružení a dohoda o liberalizácii predstavujú po sebe uzavreté zmluvy medzi tými istými stranami a že dohoda o liberalizácii ako neskoršia zmluva týkajúca sa konkrétnych a obmedzených aspektov oblasti už v širokej miere upravenej skoršou dohodou sa musí považovať za podriadenú skoršej dohode.

Vzhľadom na tento osobitný vzťah, ktorý nebol pred Súdnym dvorom spochybnený, je namieste domnievať sa, v súlade s pravidlom kodifikovaným v článku 30 ods. 2 Viedenského dohovoru, že ustanovenia dohody o pridružení, ktoré neboli výslovne zmenené dohodou o liberalizácii, musia prevážiť na účely uplatnenia poslednej uvedenej dohody, aby sa zabránilo akémukoľvek ich nesúladu.

Z toho vyplýva, že dohoda o liberalizácii nemôže byť chápaná v okamihu svojho uzavretia v tom zmysle, že jej územná pôsobnosť zahŕňa územie Západnej Sahary, pričom nebolo potrebné uviesť v nej ustanovenie výslovne vylučujúce toto územie z jej územnej pôsobnosti.

V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že usúdil, že sa treba domnievať, že Rada a Komisia súhlasili s tým, že dohoda o pridružení a dohoda o liberalizácii sa budú uplatňovať na území Západnej Sahary z dôvodu, že opomenuli doplniť do druhej z týchto dohôd ustanovenie vylučujúce takéto uplatnenie.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy Všeobecný súd v bode 103 napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, že dohoda o liberalizácii sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na územie Západnej Sahary a konkrétne na časť tohto územia pod kontrolou Marockého kráľovstva, keďže takýto výklad nemožno odôvodniť ani textom dohody o pridružení, ani textom dohody o liberalizácii, a napokon ani okolnosťami, za ktorých došlo k uzavretiu týchto dvoch dohôd, ako boli opísané v bodoch 101 a 102 napadnutého rozsudku.

Toto posúdenie nespochybňuje ani analýza uskutočnená Všeobecným súdom v bode 99 napadnutého rozsudku na základe skutočností uvedených v bodoch 77 až 87 tohto rozsudku.

Z konštatovaní a posúdení uskutočnených Všeobecným súdom v uvedených bodoch najskôr vyplýva, že Rada a Komisia si boli pri uzatváraní dohody o liberalizácii vedomé toho, že marocké orgány počas mnohých rokov uplatňovali ustanovenia dohody o pridružení na Západnú Saharu. Ďalej tieto dve inštitúcie nikdy nebránili takémuto uplatňovaniu a Komisia pri ňom do určitej miery spolupracovala. Napokon preferenčný colný režim vytvorený dohodou o pridružení a zmenený dohodou o liberalizácii sa v niektorých prípadoch uplatňuje „de facto“ na výrobky s pôvodom v Západnej Sahare od uzatvorenia druhej z týchto dohôd, ako to Rada a Komisia pripomenuli vo svojich podaniach a na pojednávaní.

Z bodu 102 napadnutého rozsudku teda ďalej vyplýva, že Všeobecný súd sa domnieval, že táto prax nasledujúca po uzavretí dohody o pridružení odôvodňuje vykladať túto dohodu a dohodu o liberalizácii v tom zmysle, že územie Západnej Sahary patrí do pôsobnosti uvedených dohôd.

V tomto ohľade treba zdôrazniť, že v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru sa na účely výkladu určitej zmluvy spolu s celkovou súvislosťou bude brať zreteľ najmä na akúkoľvek neskoršiu prax pri vykonávaní zmluvy, ktorá založila dohodu strán týkajúcu sa jej výkladu.

V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 77, 83 a 87 napadnutého rozsudku, Rada a Komisia, rovnako ako Front Polisario zdôraznili, že pokiaľ sa preferenčný colný režim stanovený dohodou o pridružení a dohodou o liberalizácii v niektorých prípadoch uplatňoval na výrobky s pôvodom v Západnej Sahare, toto uplatňovanie malo povahu „de facto“.

Je však namieste konštatovať, že Všeobecný súd v rozpore s tým, čo stanovuje článok 31 ods. 3 písm. b) Viedenského dohovoru, neskúmal, či takéto uplatnenie v niektorých prípadoch svedčilo o existencii dohody strán o zmene výkladu článku 94 dohody o pridružení.

Navyše údajná vôľa Únie, ktorá sa prejavila neskoršou praxou spočívajúcou v tom, že dohoda o pridružení a dohoda o liberalizácii sa začali považovať za právne uplatniteľné na území Západnej Sahary, by si nevyhnutne vyžadovala pripustiť, že Únia zamýšľala vykonať tieto dohody spôsobom nezlučiteľným so zásadami sebaurčenia a relatívneho účinku zmlúv, hoci, ako zdôrazňuje Komisia, Únia opätovne pripomínala nevyhnutnosť rešpektovať tieto zásady.

Takéto vykonanie dohôd by bolo nevyhnutne nezlučiteľné so zásadou dobromyseľného vykonávania zmlúv, ktorá predstavuje záväznú zásadu všeobecného medzinárodného práva uplatniteľnú na právne subjekty, ktoré sú stranami zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 1998, Racke, C‑162/96, EU:C:1998:293, bod 49, ako aj z 23. januára 2014, Manzi a Compagnia Naviera Orchestra, C‑537/11, EU:C:2014:19, bod 38).

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa domnieval, že neskoršia prax opísaná v bodoch 99 a 102 napadnutého rozsudku odôvodňovala vykladať uvedené zmluvy v tom zmysle, že sa právne uplatňujú na územie Západnej Sahary.

Keďže Všeobecný súd teda nesprávne rozhodol, že dohoda o liberalizácii by sa mala vykladať v tom zmysle, že sa právne uplatňuje na územie Západnej Sahary a následne vychádzal z tohto predpokladu pri svojej analýze aktívnej legitimácie Frontu Polisario, ako to bolo uvedené v bodoch 43, 44 a 74 tohto rozsudku, je namieste vyhovieť odvolaniu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné dôvody a tvrdenia Rady a Komisie.

Napadnutý rozsudok sa preto musí zrušiť.