Predbežné znenie
ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata komora)
z 30. septembra 2026(*)
„ Verejná služba – Úradníci – Disciplinárne konanie – Disciplinárne opatrenie – Pokarhanie – Zásada ne bis in idem – Zásada nestrannosti – Zásada riadnej správy vecí verejných – Primeraná lehota – Proporcionalita – Článok 10 prílohy IX k služobnému poriadku “
Vo veci T‑188/25,
IG, v zastúpení: M. Aboudi, advokát,
žalobca,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: S. Seyr, I. Lázaro Betancor a L. Burguin, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora),
v zložení: predseda komory S. L. Kalėda (spravodajca), sudcovia H. Kanninen a S. Verschuur,
tajomník: L. Ramette, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní z 3. marca 2026,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou podanou na základe článku 270 ZFEÚ sa IG, žalobca, domáha zrušenia rozhodnutia Európskeho parlamentu z 29. mája 2024, ktorým sa mu ukladá pokarhanie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Dňa 1. januára 2009 bol žalobca ako úradník preložený z Výboru regiónov do Parlamentu.
3 Dňa 26. septembra 2011 bol žalobca pridelený na oddelenie Parlamentarium v rámci Generálneho riaditeľstva (GR) pre komunikáciu. Bol súčasťou tímu zamestnancov Parlamentu, ktorí dohliadali najmä na zamestnancov externého poskytovateľa služieb, s ktorým Parlament uzavrel zmluvu na zabezpečenie prijímania návštevníkov. Dotknutým externým poskytovateľom služieb bola spoločnosť ManpowerGroup Solutions (ďalej len „MGS“).
4 Dňa 11. marca 2015 manželka žalobcu v tom čase (ďalej len „bývalá manželka žalobcu“) zaslala zamestnancovi spoločnosti MGS poverenému v tom čase správou zmluvy uvedenej v bode 3 vyššie (ďalej len „prvý správca zmluvy v spoločnosti MGS“) e‑mail so svojím životopisom (CV).
5 Dňa 5. mája 2015 bol žalobca vymenovaný za náhradníka komisie pre hodnotenie ponúk v rámci verejného obstarávania COMM/DG/AWD/2015/241 týkajúceho sa poskytovania servisných pracovníkov pre infraštruktúru slúžiacu na prijímanie návštevníkov v Parlamente. Toto verejné obstarávanie bolo vyhlásené v súvislosti s uplynutím zmluvy, ktorú Parlament uzavrel so spoločnosťou MGS v roku 2011. V tejto súvislosti žalobca podpísal 12. mája 2015 vyhlásenie o dôvernosti a neexistencii konfliktu záujmov.
6 Dňa 29. mája 2015 hodnotiaca komisia odporučila, aby bola zákazka zadaná spoločnosti MGS.
7 Dňa 29. júna 2015 bývalá manželka žalobcu uzavrela so spoločnosťou MGS pracovnú zmluvu na obdobie šiestich mesiacov od 1. augusta 2015 do 1. februára 2016.
8 Dňa 7. júla 2015 bola spoločnosti MGS v nadväznosti na nové verejné obstarávanie opätovne zadaná zákazka servisných pracovníkov pre infraštruktúru slúžiacu na prijímanie návštevníkov v Parlamente.
9 Dňa 27. septembra 2016 žalobca zaslal svojmu vedúcemu oddelenia e‑mail, v ktorom namietal nezrovnalosti pri správe uvedenej zmluvy po odchode prvého správcu zmluvy v rámci spoločnosti MGS. V tomto e‑maile požiadal, aby už nebol poverený finančnou správou zmluvy so spoločnosťou MGS.
10 Dňa 3. októbra 2016 zodpovedný vedúci spoločnosti MGS zaslal vedúcemu oddelenia žalobcu list, v ktorom namietal jednak šikanujúce správanie žalobcu voči zamestnancom spoločnosti MGS prideleným do Parlamentária a jednak skutočnosť, že žalobca využil svoje postavenie na to, aby požiadal prvého správcu zmluvy v spoločnosti MGS o prijatie svojej bývalej manželky do zamestnania v čase, keď prebiehalo verejné obstarávanie na zadanie tej istej zmluvy.
11 Rozhodnutím z 9. novembra 2016 vtedajšia generálna riaditeľka GR pre komunikáciu z dôvodov v záujme služby v súlade s článkom 7 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) rozhodla o preradení žalobcu na oddelenie programu návštev Európskej únie v rámci uvedeného generálneho riaditeľstva.
12 Dňa 7. marca 2017 v rámci hodnotenia za rok 2016 vedúci oddelenia vypracoval hodnotenie, v ktorom odporučil neprideliť žalobcovi body za zásluhy, pričom sa odvolával na rôzne skutočnosti, najmä na to, že sa snažil nájsť pracovné miesto pre svoju bývalú manželku v spoločnosti MGS na základe zmluvy s Parlamentom, a to v čase, keď bol členom komisie pre hodnotenie ponúk v rámci verejného obstarávania, na ktorom sa zúčastnila MGS.
13 Dňa 21. augusta 2020 generálny tajomník Parlamentu (ďalej len „generálny tajomník“) dostal anonymný list, v ktorom bol žalobca obvinený jednak z psychického a sexuálneho obťažovania, a jednak z toho, že využil svoje postavenie na získanie zamestnania pre svoju bývalú manželku.
14 Rozhodnutím z 28. apríla 2021 generálny tajomník začal administratívne vyšetrovanie týkajúce sa údajných porušení zo strany žalobcu.
15 Dňa 29. novembra 2021 bol žalobca vypočutý v rámci administratívneho vyšetrovania.
16 Vyšetrovatelia vo svojej správe z 22. marca 2022 dospeli k záveru, že jednak „vyšetrovanie neumožnilo preukázať, že [žalobca] skutočne obťažoval niektorých zo svojich kolegov [alebo] zamestnancov [spoločnosti MGS] v zmysle článku 12a služobného poriadku“ a že jednak „[žalobca] tým, že využil svoje pracovné vzťahy s vedúcou zamestnankyňou [spoločnosti MGS] na to, aby pre svoju [bývalú] manželku našiel zamestnanie v tej istej spoločnosti, porušil svoje povinnosti podľa článku 11 služobného poriadku“.
17 Dňa 31. marca 2022 menovací orgán (ďalej len „MO“) zaslal žalobcovi vyšetrovaciu správu a pozval ho na vypočutie podľa článku 3 prílohy IX k služobnému poriadku, ktoré sa uskutočnilo 27. apríla 2022. Na žiadosť žalobcu bolo toto vypočutie odložené na 6. mája 2022.
18 Dňa 3. mája 2022 predložil sťažovateľ MO písomné pripomienky v súvislosti so svojím vypočutím.
19 Dňa 6. mája 2022 sa uskutočnilo vypočutie žalobcu podľa článku 3 prílohy IX k služobnému poriadku na účely prípadného začatia disciplinárneho konania.
20 Dňa 2. mája 2023 disciplinárna komisia vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom odporučila, aby bol žalobcovi uložený postih pokarhania. Disciplinárna komisia totiž dospela k záveru, že žalobca si nesplnil svoje povinnosti uvedené jednak v článkoch 11 a 12 služobného poriadku tým, že využil svoje pracovné vzťahy s vedúcou zamestnankyňou spoločnosti MGS na to, aby v roku 2015 našiel zamestnanie pre svoju bývalú manželku, a jednak v článku 11a služobného poriadku, keďže pri svojom vymenovaní za náhradníka komisie pre hodnotenie ponúk v rámci verejného obstarávania, na ktorom sa zúčastnila MGS, neoznámil svojim nadriadeným skutočnosť, že sa obrátil na prvého správcu zmluvy v spoločnosti MGS, aby získal pracovnú zmluvu pre svoju bývalú manželku, ani skutočnosť, že jeho bývalá manželka bola v procese prijímania do zamestnania do tejto spoločnosti.
21 Dňa 1. júna 2023 žalobca odišiel do invalidného dôchodku.
22 Rozhodnutím z 26. júla 2023 MO uložil žalobcovi disciplinárne opatrenie v podobe pokarhania. Dňa 30. októbra 2023 podal žalobca proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.
23 Rozhodnutím z 18. marca 2024 generálny tajomník sťažnosti vyhovel s odôvodnením, že rozhodnutie z 26. júla 2023 bolo poznačené nedostatkom odôvodnenia, a vrátil spis príslušnému MO.
24 Dňa 29. mája 2024 MO prijal napadnuté rozhodnutie.
25 Dňa 25. júla 2024 žalobca podal sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu. Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím generálneho tajomníka zo 6. decembra 2024 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).
Návrhy účastníkov konania
26 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– v prípade potreby zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.
27 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
Právne posúdenie
O predmete sporu
28 Podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie formálne podané proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti majú za následok, že Všeobecnému súdu je predložený akt, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ak tieto návrhy ako také nemajú samostatný obsah (pozri rozsudok z 30. marca 2022, PO/Komisia, T‑36/21, neuverejnený, EU:T:2022:192, bod 27 a citovanú judikatúru).
29 V prejednávanej veci rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti v rozsahu, v akom zamieta sťažnosť a potvrdzuje napadnuté rozhodnutie, nemá samostatný obsah. Návrhy na zrušenie preto treba považovať za podané len proti napadnutému rozhodnutiu. Zákonnosť napadnutého rozhodnutia sa teda musí preskúmať s prihliadnutím na odôvodnenie uvedené v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, keďže toto odôvodnenie sa považuje za zhodné s napadnutým rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. marca 2022, PO/Komisia, T‑36/21, neuverejnený, EU:T:2022:192, bod 28 a citovanú judikatúru),
O veci samej
30 Žalobca uvádza štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení zásady ne bis in idem, druhý na porušení procesných záruk v oblasti administratívneho vyšetrovania, ako aj zásad nestrannosti a riadnej správy vecí verejných, tretí na porušení primeranej lehoty, ako aj článku 6 ods. 4 písm. b) a článku 18 prílohy IX k služobnému poriadku a štvrtý na porušení zásady proporcionality a zjavne nesprávnom posúdení. Všeobecný súd považuje za potrebné preskúmať najprv druhý žalobný dôvod.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení procesných záruk v oblasti administratívneho vyšetrovania, ako aj zásad nestrannosti a riadnej správy vecí verejných
31 Svojím druhým žalobným dôvodom žalobca v podstate uvádza „vecnú vadu“ vyšetrovacej správy (prvá časť), porušenie zásad riadnej správy vecí verejných a nestrannosti (druhá časť) a porušenie jeho práva na obhajobu a kontradiktórnosti konania (tretia časť).
– O prvej časti založenej na „vecnej vade“ vyšetrovacej správy
32 Žalobca tvrdí, že vyšetrovacia správa obsahuje „vecné vady“.
33 V prvom rade žalobca tvrdí, že vyšetrovatelia nevyšetrili pôvod anonymnej sťažnosti z 21. augusta 2020 a neoznámili právny rámec, z ktorého vychádzal MO pri prijatí takejto anonymnej sťažnosti. Podľa žalobcu príslušná právna úprava bráni zohľadneniu anonymných informácií.
34 Žalobca ďalej tvrdí, že správa zo 7. marca 2017 vypracovaná v rámci jeho hodnotenia za rok 2016 a pripojená k anonymnému listu z 21. augusta 2020 bola získaná protiprávne, keďže ide o interný a dôverný pracovný dokument, ktorý je súčasťou postupu hodnotenia, v dôsledku čoho mala byť odmietnutá.
35 Napokon žalobca vytýka vyšetrovateľom, že neoznámili totožnosť svedka, ktorý im odovzdal zmluvu jeho bývalej manželky so spoločnosťou MGS, a nevysvetlili spôsob, akým tento svedok získal tento dokument.
36 Parlament popiera tvrdenia odvolateľa.
37 V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu spochybňujúce možnosť začať administratívne vyšetrovanie na základe anonymných informácií, treba uviesť, že z článku 86 ods. 2 služobného poriadku vyplýva, že MO alebo Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) môžu začať administratívne vyšetrovanie, „ak získajú dôkaz o porušení povinností“. Znenie tohto ustanovenia teda nevylučuje začatie administratívneho vyšetrovania na základe anonymných informácií. Okrem toho na účely zabezpečenia účinnosti vyšetrovaní musí mať MO možnosť opierať sa o dôkazy umožňujúce predpokladať existenciu porušenia povinnosti aj vtedy, keď zdroj týchto dôkazov nie je známy. Tento záver potvrdzuje článok 5 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 883/2013 z 11. septembra 2013 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF), ktorým sa zrušuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 a nariadenie Rady (Euratom) č. 1074/1999 (Ú. v. EÚ L 248, 2013, s. 1), ktorý výslovne stanovuje, že vyšetrovanie možno začať „v prípade, že existuje dostatočné podozrenie, ktoré môže vychádzať aj z informácií poskytnutých akoukoľvek treťou stranou alebo z anonymných informácií“.
38 Z tohto dôvodu nemôže uspieť tvrdenie žalobcu, že MO nemohol na účely začatia správneho vyšetrovania vychádzať z anonymnej sťažnosti. MO totiž mohol vychádzať zo získaných informácií bez ohľadu na ich zdroj pod podmienkou, že má dôkazy umožňujúce predpokladať existenciu porušenia povinnosti.
39 Táto úvaha nie je vyvrátená tvrdením žalobcu založeným na článku 4 ods. 1 vnútorných pravidiel Parlamentu zo 4. decembra 2015 týkajúcich sa vykonávania článku 22c služobného poriadku, podľa ktorého „oznamovateľ nemôže konať anonymne“, keďže postup ochrany oznamovateľov uvedený v uvedenom článku sa v prejednávanej veci neuplatnil.
40 V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého správa zo 7. marca 2017 vypracovaná v rámci jeho hodnotenia za rok 2016, ktorú zohľadnili vyšetrovatelia, bola získaná neoprávnene, treba konštatovať, že žalobca nepredložil nijaký dôkaz na podporu tohto tvrdenia.
41 V každom prípade ide o interný administratívny dokument, ktorý nemá voči správnemu orgánu dôvernú povahu.
42 Pokiaľ ide o zaslanie zmluvy bývalej manželky žalobcu so spoločnosťou MGS vyšetrovateľom, vytýka Parlamentu, že mu odmietol oznámiť totožnosť svedka, ktorý odoslal tento dokument, a že neposkytol vysvetlenia týkajúce sa nezrovnalostí, ku ktorým došlo v rámci jeho získania. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že skutočnosť, že bývalá manželka žalobcu bola zamestnaná v spoločnosti MGS, už bola administratíve známa, čo žalobca navyše nespochybňuje.
43 Vzhľadom na vyššie uvedené treba zamietnuť tvrdenie žalobcu založené na zohľadnení dokumentov, ktoré boli údajne získané protiprávne.
44 V dôsledku toho je potrebné zamietnuť prvú časť druhého žalobného dôvodu.
– O druhej časti založenej na porušení zásad riadnej správy vecí verejných a nestrannosti
45 Žalobca v podstate namieta nezrovnalosti vo svedeckých výpovediach podaných počas administratívneho vyšetrovania a skutočnosť, že závery vyšetrovateľov sú založené hlavne na svedeckých výpovediach v jeho neprospech, pričom jeho výpovediam a výpovediam jeho bývalej manželky sa uznala menšia vierohodnosť. Vyšetrovatelia totiž mali vypočuť len jedného z deviatich svedkov navrhnutých žalobcom. Keďže vyšetrovatelia podľa neho nevykonali dostatočné overenia skutkového stavu a nezaoberali sa kontextom listu z 3. októbra 2016, mali konať neobjektívne.
46 Parlament popiera tvrdenia odvolateľa.
47 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo na riadnu správu vecí verejných, ako je zakotvené v článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), zahŕňa právo každého na to, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne.
48 Z ustálenej judikatúry najmä vyplýva, že administratíva je na základe zásady riadnej správy vecí verejných povinná starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu, ktorý jej bol predložený, a zhromaždiť všetky skutkové a právne okolnosti potrebné na výkon svojej voľnej úvahy, ako aj zabezpečiť riadny priebeh a účinnosť konaní, ktoré vykonáva (pozri rozsudok z 20. októbra 2021, Kerstens/Komisia, T‑220/20, EU:T:2021:716, bod 33 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2022, Klein/Komisia, C‑430/20 P, EU:C:2022:377, bod 88 a citovanú judikatúru).
49 Okrem toho inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie prislúcha povinnosť postupovať v súlade s požiadavkou nestrannosti v jej dvoch zložkách, ktorými sú jednak subjektívna nestrannosť, v zmysle ktorej žiadny z členov dotknutej inštitúcie nesmie prejavovať osobnú zaujatosť, a jednak objektívna nestrannosť, v zmysle ktorej musí táto inštitúcia poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností týkajúcich sa prípadnej zaujatosti. V tejto súvislosti na účely preukázania, že organizácia správneho konania neposkytla dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, pokiaľ ide o prípadnú ujmu, nie je potrebné preukázať existenciu nedostatku nestrannosti. Stačí, aby existovala v tejto súvislosti legitímna pochybnosť, ktorú nemožno vyvrátiť (pozri rozsudky z 21. októbra 2021, Parlament/UZ, C‑894/19 P, EU:C:2021:863, bod 54 a citovanú judikatúru, a z 20. septembra 2023, YD/FRA, T‑648/21, neuverejnený, EU:T:2023:575, bod 63 a citovanú judikatúru).
50 Okrem toho sa subjektívna nestrannosť predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže opak (pozri rozsudok z 8. novembra 2018, QB/ECB, T‑827/16, EU:T:2018:756, bod 93 a citovanú judikatúru). Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti musí žalobca predložiť dostatočne presné, objektívne a zhodujúce sa nepriame dôkazy, ktoré môžu podporiť pravdivosť alebo pravdepodobnosť jeho tvrdení (pozri rozsudok z 8. septembra 2021, AH/Eurofound, T‑630/19, neuverejnený, EU:T:2021:538, bod 115 a citovanú judikatúru).
51 V tomto rámci žalobca v podstate kritizuje výber svedkov, ktorí mali byť vypočutí, ako aj spôsob, akým boli svedecké výpovede použité vo vyšetrovacej správe.
52 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry orgán poverený administratívnym vyšetrovaním, ktorému prináleží primerane prešetriť spisy, ktoré mu boli predložené, má širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o vedenie vyšetrovania, a najmä pokiaľ ide o posúdenie kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej svedkami. Okrem toho nie je vôbec povinný predvolať všetkých svedkov navrhnutých účastníkmi konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2012, Donati/ECB, F‑63/09, EU:F:2012:193, bod 187).
53 V prejednávanej veci v prvom rade zo správy o administratívnom vyšetrovaní vyplýva, že rozhodnutie nevypočuť osem z deviatich svedkov navrhnutých žalobcom bolo vysvetlené skutočnosťou, že nepracovali priamo so žalobcom v Parlamentáriu, a teda nemohli mať priamu vedomosť o jeho správaní voči ostatným kolegom ani o okolnostiach, za ktorých bola jeho bývalá manželka zamestnaná v spoločnosti MGS.
54 Správa o vyšetrovaní teda obsahuje objektívne dôvody, ktoré môžu vysvetliť rozhodnutie vyšetrovateľov v rámci ich širokej miery voľnej úvahy. Žalobca však nepreukázal, že vyšetrovatelia vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 52 vyššie prekročili hranice svojej právomoci tým, že nevypočuli týchto svedkov.
55 Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého údajné nezrovnalosti medzi svedeckými výpoveďami a závermi vyšetrovateľov preukazujú nedostatok nestrannosti vyšetrovateľov, treba uviesť, že jeho cieľom je v skutočnosti spochybniť skutkové posúdenia vykonané vyšetrovateľmi. Ako však Parlament správne uvádza vo svojich písomných podaniach, samotná nezhoda, pokiaľ ide o spôsob vedenia vyšetrovania a hodnotenia dôkazov, nestačí na preukázanie nedostatku nestrannosti vyšetrovateľov a nemôže predstavovať ani porušenie zásady riadnej správy vecí verejných.
56 Žalobca tiež nesprávne tvrdí, že vyšetrovatelia založili svoju vyšetrovaciu správu výlučne na výpovediach svedkov svedčiacich v neprospech žalobcu.
57 Zo správy o vyšetrovaní totiž vyplýva, že vyšetrovatelia sa neopierali len o informácie uvedené v anonymnom liste doručenom generálnemu tajomníkovi 21. augusta 2020, ale jednak zhromaždili svedecké výpovede tak v neprospech žalobcu, ako aj v jeho prospech od siedmich svedkov, aby ďalej podložili vytýkané skutočnosti alebo ich vylúčili, a jednak podrobne odpovedali na pripomienky uvedené žalobcom počas jeho výsluchu.
58 Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu založené na tom, že vyšetrovatelia starostlivo a nestranne nepreskúmali všetky relevantné skutočnosti, treba zamietnuť.
59 Pokiaľ ide napokon o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého svedectvo jeho bývalej manželky bolo vo vyšetrovacej správe citované len dvakrát, zatiaľ čo svedectvo správcu zmluvy v spoločnosti MGS, ktorý nahradil prvého správcu zmluvy v rámci spoločnosti MGS, bolo citované šesťkrát, treba poznamenať, že počet citácií jednej alebo druhej svedeckej výpovede sám osebe nepredstavuje nepriamy dôkaz nestrannosti. Okrem toho, ako uvádza Parlament, keďže svedecká výpoveď bývalej manželky žalobcu sa týkala len otázky jeho zamestnania v spoločnosti MGS, zatiaľ čo svedecká výpoveď správcu zmluvy v spoločnosti MGS sa týkala aj správania žalobcu voči kolegom a zamestnancom spoločnosti MGS, rozdiel medzi počtom citácií týchto svedeckých výpovedí sa nezdá byť neodôvodnený.
60 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca nepreukázal, že administratíva porušila zásady riadnej správy vecí verejných a nestrannosti.
61 V dôsledku toho je potrebné zamietnuť druhú časť druhého žalobného dôvodu.
– O tretej časti založenej na porušení práva na obhajobu a kontradiktórnosti konania
62 Žalobca namieta porušenie svojho práva na obhajobu v štádiu disciplinárneho konania. Vytýka disciplinárnej komisii, že odmietla vypočuť svedkov, ktorých navrhol, a že získala svedeckú výpoveď len jedného z týchto svedkov a len písomne. Žalobca tvrdí, že ak by mal možnosť zúčastniť sa na výsluchoch svedkov alebo vyjadriť sa k písomným svedeckým výpovediam, mohol by objasniť určité skutkové okolnosti.
63 Parlament namieta neprípustnosť výhrad vznesených voči disciplinárnej komisii. Stanovisko disciplinárnej komisie je podľa neho aktom spôsobujúcim ujmu, ktorý môže byť predmetom sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, a žalobca toto stanovisko v stanovenej lehote nenapadol.
64 Subsidiárne Parlament tvrdí, že tvrdenia žalobcu treba zamietnuť ako nedôvodné.
65 Na úvod, pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Parlamentom, treba uviesť, že rozsudky z 20. mája 2010, Komisia/Violetti a i. (T‑261/09 P, EU:T:2010:215), a z 13. októbra 2021, IB/EUIPO (T‑22/20, EU:T:2021:689), o ktoré sa opiera Parlament, sú založené na judikatúre vyplývajúcej z rozsudku z 29. januára 1985, F/Komisia (228/83, EU:C:1985:28, bod 16), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že by bolo v rozpore so zásadou kontradiktórnosti a s právom osoby dotknutej disciplinárnym konaním na obhajobu domnievať sa, že nemôže samostatne napadnúť stanovisko disciplinárnej komisie a dosiahnuť jeho zrušenie s cieľom obnoviť disciplinárne konanie.
66 Na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, z rozsudku z 29. januára 1985, F/Komisia (228/83, EU:C:1985:28, bod 16), ktorý potvrdzuje, že stanovisko disciplinárnej komisie má povahu napadnuteľného aktu, nevyplýva, že by osobe dotknutej disciplinárnym konaním zaniklo právo kritizovať nezrovnalostí konania pred disciplinárnou komisiou v rámci žaloby proti konečnému rozhodnutiu, ktoré prijal MO, z dôvodu, že nepodala sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti stanovisku uvedenej komisie. Aj keď má totiž dotknutá osoba právo samostatne napadnúť stanovisko disciplinárnej komisie, práve na konci disciplinárneho konania, v okamihu, keď je jeho výsledok známy, môže v plnom rozsahu posúdiť svoj záujem napadnúť vady konania pred disciplinárnou komisiou.
67 Námietku neprípustnosti vznesenú Parlamentom treba preto zamietnuť.
68 Pokiaľ ide o dôvodnosť tvrdení žalobcu, podľa ktorých bolo porušené jeho právo na obhajobu a kontradiktórnosť konania, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na obhajobu predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa uplatní, ak má správny orgán v úmysle prijať voči osobe rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu (pozri rozsudky z 9. novembra 2006, Komisia/De Bry, C‑344/05 P, EU:C:2006:710, bod 37 a citovanú judikatúru, a zo 17. októbra 2006, Bonnet/Súdny dvor, T‑406/04, EU:T:2006:322, bod 76 a citovanú judikatúru).
69 Dodržiavanie práva na obhajobu, ktorého dôsledkom je zásada kontradiktórnosti, vyžaduje, aby úradník, voči ktorému inštitúcia Únie začala správne konanie, mohol v priebehu tohto konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti skutkových okolností, uvádzaných okolností a dokumentov, ktoré táto inštitúcia zamýšľa použiť proti nemu na podporu svojho tvrdenia týkajúceho sa existencie porušenia ustanovení služobného poriadku. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo byť vypočutý sleduje dvojaký cieľ. Na jednej strane slúži na čo najpresnejšie a najsprávnejšie preverenie veci a zistenie skutkového stavu a na druhej strane umožňuje zabezpečiť účinnú ochranu dotknutej osoby (rozsudok zo 14. októbra 2021, Bernaldo de Quirós/Komisia, C‑583/19 P, EU:C:2021:844, body 63 a 64).
70 Okrem toho treba pripomenúť, že rešpektovanie kontradiktórnosti disciplinárneho konania, ako vyplýva z článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, vyžaduje, aby sa obvinenému úradníkovi alebo jeho obhajcovi umožnilo zúčastniť sa na výsluchoch svedkov a položiť im otázky, ktoré považuje za užitočné na svoju obhajobu (pozri rozsudok z 15. októbra 2014, de Brito Sequeira Carvalho/Komisia, F‑107/13, EU:F:2014:232, bod 109 a citovanú judikatúru).
71 V prejednávanej veci treba konštatovať, že disciplinárna komisia nevypočula žiadneho dodatočného svedka v porovnaní s tými, ktorí už boli vypočutí vyšetrovateľmi, a že sa rozhodla vychádzať z písomných dôkazov a získať dodatočnú písomnú svedeckú výpoveď jediného svedka spomedzi všetkých svedkov, ktorých výsluch žalobca navrhol. V dňoch 12. a 18. apríla 2023 pritom žalobca predložil svoje pripomienky k tejto svedeckej výpovedi.
72 V tejto súvislosti treba poznamenať, že disciplinárna komisia má širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o vedenie administratívnych vyšetrovaní, najmä pri hodnotení kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej svedkami (pozri rozsudok z 24. januára 2024, WV/ESVČ, T‑371/21, neuverejnený, EU:T:2024:35, bod 99 a citovanú judikatúru).
73 V dôsledku toho samotná skutočnosť, že disciplinárna komisia nevypočula dodatočných svedkov, pričom sa uspokojila s písomnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami osôb, ktoré už boli vypočuté počas administratívneho vyšetrovania, a že získala písomnú svedeckú výpoveď jediného svedka zo všetkých svedkov, ktorých výsluch navrhol žalobca, nemôže sama osebe predstavovať porušenie jeho práva na obhajobu. Okrem toho žalobca mohol predložiť svoje pripomienky k svedeckej výpovedi vtedajšej generálnej riaditeľky GR pre komunikáciu, ktorá sa v podstate týkala opatrení prijatých v roku 2016 v nadväznosti na skutočnosti, ktoré mu boli vytýkané. Žalobca preto nemôže platne tvrdiť, že jeho právo na obhajobu nebolo dodržané.
74 Preto treba zamietnuť tretiu časť, a teda aj druhý žalobný dôvod ako celok.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ne bis in idem
75 Žalobca tvrdí, že Parlament tým, že sa napadnutým rozhodnutím rozhodol uložiť mu pokarhanie, porušil zásadu ne bis in idem, keďže skutkové okolnosti, ktoré viedli k jeho pokarhaniu, už boli predmetom vyčerpávajúcej analýzy, ktorú vykonal jeho nadriadený GR pre komunikáciu v nadväznosti na list zodpovedného vedúceho spoločnosti MGS z 3. októbra 2016. Podľa žalobcu táto analýza umožnila dospieť k záveru o nedostatku dôkazov skutočností umožňujúcich začať disciplinárne konanie v zmysle článku 86 služobného poriadku, a preto bolo vyšetrovanie ukončené.
76 Parlament popiera tvrdenia odvolateľa.
77 V kontexte disciplinárnych konaní je zásada ne bis in idem zakotvená v článku 9 ods. 3 prílohy IX k služobnému poriadku, podľa ktorého „za jeden priestupok sa nemôže uložiť viac ako jeden disciplinárny postih“.
78 Z judikatúry týkajúcej sa článku 50 Charty vyplýva, že uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha dvojakej podmienke, a to na jednej strane tomu, aby existovalo skoršie právoplatné rozhodnutie (podmienka „bis“), a na druhej strane tomu, aby sa na ten istý skutkový stav vzťahovalo skoršie rozhodnutie a neskoršie stíhania alebo neskoršie rozhodnutia (podmienka „idem“) (rozsudok z 22. marca 2022, bpost, C‑117/20, EU:C:2022:202, bod 28).
79 V prejednávanej veci treba uviesť, ako vyplýva z tabuľky pripojenej (oddiel VI) k rozhodnutiu generálneho tajomníka z 25. septembra 2017, ktorým sa mení rozdelenie právomocí MO a orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy na základe delegovania právomocí stanoveného v článku 9 ods. 3 rozhodnutia predsedníctva z 13. januára 2014 o delegovaní právomocí MO a orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy, že MO príslušným prijať rozhodnutie o začatí administratívneho vyšetrovania je generálny tajomník. Tento po doručení listu z 21. augusta 2020 (pozri bod 13 vyššie) začal 28. apríla 2021 administratívne vyšetrovanie podľa článku 86 služobného poriadku, článkov 1 a 2 prílohy IX k služobnému poriadku a článku 2 všeobecných vykonávacích ustanovení z 18. mája 2004 týkajúcich sa disciplinárnych konaní a administratívnych vyšetrovaní. Podľa tej istej tabuľky je MO príslušným na prijatie rozhodnutia v disciplinárnej oblasti generálny riaditeľ pre personál, ktorý prijal napadnuté rozhodnutie.
80 Je pravda, ako správne uvádza žalobca, že zo spisu vyplýva, že skutočnosti, ktoré viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia, boli jeho nadriadeným GR pre komunikáciu skutočne známe od 3. októbra 2016. Z toho však vôbec nevyplýva, že by boli predmetom administratívneho vyšetrovania podľa článku 86 ods. 2 služobného poriadku, ktoré začal príslušný MO, teda generálny tajomník. Žalobca preto nesprávne tvrdí, že administratíva už prijala rozhodnutie o ukončení takéhoto vyšetrovania bez dôkazov umožňujúcich začať disciplinárne konanie v zmysle článku 86 služobného poriadku.
81 Je pravda, že zo spisu vyplýva, že niektoré skutočnosti, ktoré viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia, boli zistené v rámci hodnotenia žalobcu za rok 2016. Toto hodnotenie však neznamená začatie administratívneho vyšetrovania. Okrem toho, ako vyplýva z vypočutia vedúceho oddelenia žalobcu, ktoré sa uskutočnilo 16. júna 2021, tieto skutočnosti, ku ktorým došlo v roku 2015, neboli zohľadnené pri uvedenom hodnotení, za ktoré žalobca napokon získal dva body za zásluhy.
82 Napadnuté rozhodnutie je teda jediným konečným rozhodnutím týkajúcim sa zodpovednosti žalobcu za predmetné skutky.
83 Z uvedeného vyplýva, že prvá podmienka uplatnenia zásady ne bis in idem, teda existencia skoršieho právoplatného rozhodnutia (podmienka „bis“), nie je v prejednávanej veci preukázaná a že žalobca sa nemôže platne dovolávať porušenia tejto zásady.
84 Prvý žalobný dôvod treba preto zamietnuť.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení primeranej lehoty, článku 6 ods. 4 písm. b) a článku 18 prílohy IX k služobnému poriadku
85 V prvom rade žalobca tvrdí, že Parlament nedodržal svoju povinnosť konať v primeranej lehote. V tejto súvislosti tvrdí, že inštitúcia sa dozvedela o skutočnostiach, ktoré sú predmetom disciplinárneho konania, 3. októbra 2016. Tieto skutočnosti však údajne neprešetrovala až do začatia správneho vyšetrovania príslušným MO v roku 2021.
86 V druhom rade žalobca tvrdí, že disciplinárne konanie neprebehlo v stanovených lehotách. Konkrétne namieta porušenie desaťdňovej lehoty stanovenej v článku 6 ods. 4 písm. b) prílohy IX k služobnému poriadku a dvojmesačnej lehoty stanovenej v jeho článku 18.
87 Parlament spochybňuje tieto tvrdenia.
88 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť dodržiavať primeranú lehotu pri vedení správnych konaní predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečuje súd Únie a ktorá je navyše prevzatá ako súčasť práva na riadnu správu vecí verejných článkom 41 ods. 1 Charty (rozsudky z 11. apríla 2006, Angeletti/Komisia, T‑394/03, EU:T:2006:111, bod 162, a zo 6. decembra 2012, Füller‑Tomlinson/Parlament, T‑390/10 P, EU:T:2012:652, bod 115).
89 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že okrem premlčacích lehôt lehoty stanovené na časové ohraničenie priebehu disciplinárneho konania nie sú v zásade prekluzívne. V prípade neexistencie jasne vyjadrenej vôle obmedziť v záujme právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery čas, počas ktorého môže správny orgán konať, tieto lehoty predstavujú predovšetkým pravidlo riadnej správy vecí verejných, ktoré ukladá inštitúcii povinnosť viesť disciplinárne konanie s náležitou starostlivosťou a konať tak, aby bol každý úkon postihovania vykonaný v primeranej lehote vo vzťahu k predchádzajúcemu aktu (pozri rozsudok zo 7. septembra 2022, DD/FRA, T‑470/20, neuverejnený, EU:T:2022:511, bod 274 a citovanú judikatúru).
90 Táto povinnosť náležitej starostlivosti a dodržania primeranej lehoty sa vzťahuje aj na začatie disciplinárneho konania, najmä v prípade a od okamihu, keď sa administratíva dozvedela o skutočnostiach a správaní, ktoré môžu predstavovať porušenie služobných povinností úradníka. Aj v prípade chýbajúcej premlčacej lehoty sú totiž disciplinárne orgány povinné konať tak, aby k začatiu konania, ktoré má viesť k uloženiu sankcie, došlo v primeranej lehote [pozri rozsudok z 13. októbra 2021, IB/EUIPO, T‑22/20, EU:T:2021:689, bod 86 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].
91 Neprimeraná doba trvania disciplinárneho konania môže vyplynúť tak z vedenia predchádzajúceho administratívneho vyšetrovania, ako aj z disciplinárneho konania ako takého. Obdobie, ktoré treba zohľadniť na posúdenie primeranosti dĺžky trvania disciplinárneho konania, je nielen to, ktoré sa začína rozhodnutím začať uvedené konanie. Treba tiež zohľadniť obdobie, ktoré uplynulo medzi okamihom, keď sa administratíva dozvedela o skutočnostiach a správaní, ktoré môžu predstavovať disciplinárne previnenie, a začatím administratívneho vyšetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. marca 2012, Kerstens/Komisia, F‑12/10, EU:C:2012:29, body 127 a 132).
92 V tejto súvislosti sa primeranosť dĺžky trvania fázy predchádzajúcej disciplinárnemu konaniu a dĺžky trvania disciplinárneho konania vo vlastnom zmysle slova musí posudzovať podľa okolností vlastných každej veci a najmä podľa významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci, ako aj správania žalobcu a príslušných orgánov [pozri rozsudok z 13. októbra 2021, IB/EUIPO, T‑22/20, EU:T:2021:689, bod 88 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].
93 Porušenie zásad dodržania primeranej lehoty a riadnej správy vecí verejných však vo všeobecnosti neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia prijatého na konci správneho konania. Nedodržanie zásady primeranej lehoty totiž môže ovplyvniť platnosť správneho konania len vtedy, ak neprimerane dlhé trvanie tohto konania môže mať vplyv na samotný obsah rozhodnutia prijatého na konci správneho konania. Môže to tak byť v prípade sankčných konaní, ak neprimerane dlhé trvanie tohto konania ovplyvňuje schopnosť dotknutých osôb účinne sa brániť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. októbra 2017, Lucaccioni/Komisia, T‑551/16, neuverejnený, EU:T:2017:751, bod 94 a citovanú judikatúru, a zo 7. septembra 2022, WT/Komisia, T‑91/20, neuverejnený, EU:T:2022:510, bod 145 a citovanú judikatúru).
94 Vzhľadom na tieto úvahy treba overiť, či disciplinárne konanie bolo vedené v primeranej lehote.
95 V prvom rade, pokiaľ ide o čas, ktorý uplynul medzi okamihom, keď sa administratíva dozvedela o protiprávnych skutočnostiach, a začatím administratívneho vyšetrovania, treba pripomenúť, že skutkové okolnosti, tak ako boli preukázané v rámci správy z administratívneho vyšetrovania, boli oznámené administratíve 3. októbra 2016. Príslušný MO, konkrétne generálny tajomník, však začal správne vyšetrovanie až 28. apríla 2021 na základe anonymného listu z 21. augusta 2020. Medzi okamihom, keď sa administratíva dozvedela o skutkových okolnostiach, a začatím administratívneho vyšetrovania teda uplynuli štyri roky a sedem mesiacov.
96 V tejto súvislosti je potrebné odmietnuť tvrdenie Parlamentu, ktorý sa odvoláva na to, že MO príslušný začať správne vyšetrovanie, konkrétne generálny tajomník, sa o protiprávnych skutkoch dozvedel až 21. augusta 2020. Ako totiž Parlament pripustil na pojednávaní, z judikatúry citovanej v bode 91 vyššie vyplýva, že primeraná dĺžka konania sa posudzuje v čase, keď sa o skutočnostiach dozvedela administratíva, a nie príslušný MO. Treba pritom konštatovať, že nadriadený žalobcu, teda jeho vedúci oddelenia a generálna riaditeľka GR pre komunikáciu, sa oboznámili so skutočnosťami, ktorých sa týkal list, 3. októbra 2016.
97 V tejto súvislosti v prvom rade, pokiaľ ide o význam sporu pre žalobcu, treba pripomenúť, že napadnutým rozhodnutím mu Parlament uložil sankciu pokarhania. Je pravda, že pokarhanie je jedným z najmenej závažných disciplinárnych opatrení, nič to však nemení na tom, že samotná skutočnosť, že úradníkovi bolo uložené disciplinárne opatrenie, je dôležitá.
98 Pokiaľ ide ďalej o zložitosť veci, treba konštatovať, že okolnosti súvisiace s vytýkanými skutočnosťami nie sú veľmi zložité.
99 Pokiaľ ide nakoniec o správanie strán, je potrebné zdôrazniť, že v období od okamihu, keď sa administratíva dozvedela o skutkoch, ktoré sa sťažovateľovi vytýkajú, teda od 3. októbra 2016, do začatia správneho vyšetrovania, teda 28. apríla 2021, nadriadení sťažovateľa neurobili nič pre to, aby informovali generálneho tajomníka, ktorý je príslušným MO.
100 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že za okolností prejednávanej veci Parlament konal, pokiaľ ide o fázu, ktorá predchádzala začatiu administratívneho vyšetrovania, oneskorene, čím porušil zásadu primeranej lehoty.
101 V druhom rade, pokiaľ ide o údajné porušenie článku 6 ods. 4 písm. b) prílohy IX k služobnému poriadku, treba spresniť, že podľa tohto ustanovenia predseda disciplinárnej komisie do desiatich dní od oznámenia správy, na ktorej je založené rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania, určí ďalších dvoch členov žrebovaním za prítomnosti dotknutej osoby.
102 V prejednávanej veci sa MO obrátil na disciplinárnu komisiu správou zo 7. októbra 2022. Po odchode predsedu disciplinárnej komisie do dôchodku bola táto správa nahradená správou z 2. decembra 2022 zaslanou náhradnému predsedovi disciplinárnej komisie. Keďže o novom zložení disciplinárnej komisie sa rozhodlo 9. decembra 2022, žalobca bol 21. decembra 2022 informovaný o žrebovaní dvoch ďalších členov disciplinárnej komisie, ktoré sa vzhľadom na koncoročnú dovolenku uskutočnilo 10. januára 2023.
103 Všetky tieto skutočnosti umožňujú konštatovať, že v prejednávanej veci lehota medzi predložením veci disciplinárnej komisii a žrebovaním, hoci bola dlhšia ako desať dní, nebola neprimeraná.
104 Okrem toho, pokiaľ ide o lehotu stanovenú v článku 18 prílohy IX k služobnému poriadku, treba uviesť, že podľa tohto článku disciplinárna komisia zašle MO a dotknutému úradníkovi odôvodnené stanovisko v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia správy MO.
105 V danom prípade MO riadne predložil vec disciplinárnej komisii 2. decembra 2022. Svoje stanovisko táto komisia vydala 2. mája 2023, teda päť mesiacov po predložení veci.
106 Lehota piatich mesiacov od predloženia veci disciplinárnej komisii do oznámenia jej stanoviska MO je teda oveľa dlhšia ako lehota dvoch mesiacov stanovená v článku 18 prílohy IX k služobnému poriadku.
107 Článok 18 prílohy IX k služobnému poriadku však stanovuje, že táto dvojmesačná lehota sa môže upraviť podľa zložitosti prípadu. Na odôvodnenie lehoty piatich mesiacov tak Parlament uvádza bez toho, aby mu žalobca odporoval, že disciplinárna komisia sa na žiadosť žalobcu rozhodla predložiť svedkovi otázky písomne a že odpovede na tieto otázky boli zaslané žalobcovi, aby predložil svoje pripomienky, čo viedlo k predĺženiu konania.
108 Vzhľadom na okolnosti súvisiace s predmetným konaním a najmä na to, že predĺženie dĺžky trvania konania pred disciplinárnou komisiou je čiastočne možné pripísať žalobcovi, teda žalobca nemôže tvrdiť, že dĺžka obdobia medzi predložením veci disciplinárnej komisii a prijatím jej stanoviska bola neprimeraná.
109 Z uvedeného vyplýva, že dĺžku trvania disciplinárneho konania vo vlastnom slova zmysle, t. j. dva roky a tri mesiace, ktorá uplynula od začatia správneho konania 28. apríla 2021 do rozhodnutia MO z 26. júla 2023 uložiť žalobcovi opatrenie pokarhania, nemožno považovať za neprimeranú, keďže v rámci tohto trvania všetky fázy disciplinárneho konania trvali primerane dlho vo vzťahu k predchádzajúcej fáze.
110 Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bode 91 vyššie, obdobím, ktoré treba zohľadniť na posúdenie primeranosti dĺžky trvania disciplinárneho konania, nie je len to, ktoré sa začína od rozhodnutia o začatí uvedeného konania, ale aj to, ktoré trvá od okamihu, keď sa administratíva dozvedela o protiprávnych skutočnostiach, až do začatia administratívneho vyšetrovania. Vzhľadom na to, že Parlament konal oneskorene, pokiaľ ide o fázu, ktorá predchádzala začatiu administratívneho vyšetrovania (pozri bod 100 vyššie) treba konštatovať, že dĺžka predmetného konania ako celku bola neprimeraná.
111 Hoci toto omeškanie predstavuje porušenie zásady primeranej lehoty, môže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia len vtedy, ak mohlo mať vplyv na právo dotknutej osoby na obhajobu, a tým ovplyvniť samotný obsah napadnutého rozhodnutia (pozri bod 93 vyššie).
112 V prejednávanej veci však žalobca nepreukázal, že uplynutie nadmerného času mohlo ovplyvniť jeho schopnosť účinne sa brániť.
113 Žalobca totiž neuviedol nič v tomto zmysle v rámci svojho tretieho žalobného dôvodu. Okrem toho, hoci žalobca v rámci svojho druhého žalobného dôvodu založeného na porušení práva na obhajobu tvrdí, že svedecká výpoveď generálnej riaditeľky GR pre komunikáciu získaná osem rokov po skutkových okolnostiach bola príliš vágna, treba zdôrazniť, že táto svedecká výpoveď sa netýkala existencie skutočností vytýkaných v napadnutom rozhodnutí, ale reakcie administratívy na skutočnosti vytýkané žalobcovi.
114 Navyše treba pripomenúť, že žalobca nespochybňuje, že v čase svojho vymenovania za náhradníka komisie pre hodnotenie ponúk v rámci verejného obstarávania, na ktorom sa zúčastnila MGS, neoznámil potenciálny konflikt záujmov z dôvodu uchádzania sa jeho bývalej manželky o pracovné miesto v tejto spoločnosti, čo je jedna z hlavných výhrad vznesených voči nemu.
115 Žalobca teda nepreukázal, že omeškanie so začatím administratívneho vyšetrovania mohlo mať vplyv na jeho právo na obhajobu, a všeobecnejšie ani to, že obsah napadnutého rozhodnutia mohol byť odlišný.
116 Preto treba tretí žalobný dôvod zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality a zjavne nesprávnom posúdení
117 Žalobca v podstate tvrdí, že opatrenie pokarhaním je neprimerané vo vzťahu ku skutočnostiam, s ktorými je spojené. Poukazuje na nedostatok dôkazov v spise a vytýka Parlamentu, že nezohľadnil poľahčujúce okolnosti alebo skutočnosti svedčiace v jeho prospech, akými sú stupeň úmyselnosti alebo nedbanlivosti pri zavinení, jeho stupeň osobnej zodpovednosti, úroveň jeho funkcií a zodpovedností, ako aj jeho invalidita.
118 V replike žalobca tvrdí, že ťažkosti, ktoré viedli k uznaniu jeho invalidity, by mohli byť relevantné pre posúdenie jeho správania, ktoré je predmetom disciplinárneho konania.
119 Parlament spochybňuje tieto tvrdenia.
120 Podľa článku 10 prílohy IX k služobnému poriadku „prísnosť uložených disciplinárnych postihov musí byť primeraná závažnosti priestupku“.
121 V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že v disciplinárnej oblasti služobný poriadok nestanovuje pevný vzťah medzi postihmi, ktoré sú v ňom uvedené, a kategóriami porušení, ktorých sa dopustili úradníci (pozri rozsudok z 23. marca 2022, OT/Parlament, T‑757/20, EU:T:2022:156, bod 165 a citovanú judikatúru).
122 Článok 10 prílohy IX k služobnému poriadku vymenúva rôzne kategórie kritérií, ktoré musí MO zohľadniť pri určovaní závažnosti priestupku a rozhodovaní o disciplinárnom postihu, ktorý sa má uložiť, medzi ktoré patria najmä „charakter priestupku a okolnosti, za ktorých vznikol“ (rozsudok z 1. júna 2022, Cristescu/Komisia, T‑754/20, neuverejnený, EU:T:2022:316, bod 216).
123 Článok 10 prílohy IX k služobnému poriadku výslovne vyžaduje existenciu proporcionality medzi uloženým disciplinárnym postihom a závažnosťou spáchaného pochybenia v súlade so všeobecnou požiadavkou proporcionality, ktorou sa riadi činnosť inštitúcií Únie, ako to stanovuje článok 5 ods. 4 ZEÚ a všeobecná zásada uznaná v tejto súvislosti judikatúrou (rozsudok z 1. júna 2022, Cristescu/Komisia, T‑754/20, neuverejnený, EU:T:2022:316, bod 217).
124 Judikatúra z týchto skutočností na základe proporcionality vyvodila, že určenie postihu musí byť založené na celkovom posúdení, ktoré má vykonať MO, všetkých konkrétnych skutočností a všetkých okolností vlastných každému jednotlivému prípadu (pozri rozsudok z 1. júna 2022, Cristescu/Komisia, T‑754/20, neuverejnený, EU:T:2022:316, bod 218 a citovanú judikatúru).
125 V rozhodnutí o uložení postihu musí teda MO uviesť dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby vzhľadom na skutočnosti a okolnosti prípadu uložil určitý postih, a nie iný (rozsudok z 23. marca 2022, OT/Parlament, T‑757/20, EU:T:2022:156, bod 169).
126 Súd Únie pri rozhodovaní o týchto otázkach overuje najmä to, či sa na skutočnosti a osobitné okolnosti veci vzťahujú zákonné pojmy priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti (pozri rozsudok z 23. marca 2022, OT/Parlament, T‑757/20, EU:T:2022:156, bod 170 a citovanú judikatúru).
127 Súd Únie musí v rámci svojho preskúmania tiež overiť, či disciplinárny orgán zvážil okolnosti primeraným spôsobom, bez ohľadu na to, či tieto okolnosti boli priťažujúce alebo poľahčujúce (pozri rozsudok z 23. marca 2022, OT/Parlament, T‑757/20, EU:T:2022:156, bod 171 a citovanú judikatúru).
128 Overenie primeranosti zváženia okolností disciplinárnym orgánom vyplýva z článku 47 Charty, podľa ktorého každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Aby bol opravný prostriedok účinný, totiž implikuje, že „trest“ uložený správnym orgánom, ktorý sám nespĺňa podmienky stanovené v tomto článku, podlieha následnému preskúmaniu súdnym orgánom, ktorý má právomoc v plnom rozsahu posúdiť primeranosť medzi pochybením a sankciou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2022, OT/Parlament, T‑757/20, EU:T:2022:156, body 172 a 173; pozri tiež analogicky rozsudok z 9. júna 2021, DI/ECB, T‑514/19, EU:T:2021:332, bod 197).
129 Tento žalobný dôvod, ktorý je formulovaný tak, že je založený najmä na „zjavne nesprávnom posúdení“, treba považovať za založený len na porušení zásady proporcionality, a teda podlieha úplnému preskúmaniu Všeobecným súdom v tejto súvislosti.
130 V danom prípade zo spisu vyplýva, že MO preskúmal skutkový stav a okolnosti, za ktorých žalobca konal, a zohľadnil pritom priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti.
131 V prvom rade, pokiaľ ide konkrétne o mieru úmyselnosti alebo nedbanlivosti pri spáchanom pochybení, je potrebné uviesť, ako konštatoval MO v napadnutom rozhodnutí, že správanie žalobcu spočívajúce v zabezpečení zamestnania pre jeho bývalú manželku v spoločnosti MGS predstavovalo úmyselný čin určitej závažnosti, motivovaný snahou o dosiahnutie osobného záujmu. Skutočnosť, že žalobca pri svojom vymenovaní za náhradníka komisie pre hodnotenie ponúk v rámci verejného obstarávania, na ktorom sa zúčastnila MGS, neoznámil potenciálny konflikt záujmov z dôvodu uchádzania sa jeho bývalej manželky o pracovné miesto v spoločnosti MGS, len priťažuje jeho protiprávnemu správaniu, a to o tým viac, ako konštatovala disciplinárna komisia, že žalobca sa opisuje ako pracovník prísne dodržiavajúci pravidlá.
132 Okrem toho je potrebné dodať, že MO zohľadnil aj skutočnosť, že správanie žalobcu predstavovalo ojedinelý čin.
133 V druhom rade, pokiaľ ide o stupeň osobnej zodpovednosti úradníka a úroveň jeho funkcií, treba konštatovať, že je pravda, že žalobca nevykonával riadiace funkcie, ale vzhľadom na jeho dlhú kariéru v inštitúciách ho Parlament jednak poveril kontrolou činnosti spoločnosti MGS v Parlamentáriu a jednak bol vybraný za náhradníka výboru pre hodnotenie ponúk v rámci verejného obstarávania, na ktorom sa zúčastnila MGS, a mal všetky požadované informácie o uvedenom verejnom obstarávaní, čo si vyžadovalo o to väčšiu dôslednosť z jeho strany. Na základe toho mohol MO oprávnene dospieť k záveru, že tieto okolnosti priťažovali správaniu žalobcu.
134 Tvrdenie žalobcu, že nebol subdelegovaným povoľujúcim úradníkom, pokiaľ ide o zmluvu spoločnosti MGS v Parlamentáriu, nie je relevantné, keďže konštatovanie konfliktu záujmov sa nezakladá na uvedených úlohách, v prípade ktorých je nesporné, že ich žalobca nevykonával.
135 Po tretie, pokiaľ ide o invaliditu žalobcu, je potrebné poznamenať, že žalobca nevyvrátil konštatovanie MO, podľa ktorého táto okolnosť nastala až po skutkoch, ktoré mu sú kladené za vinu. Okrem toho žalobca nepredložil nijaký dôkaz, ktorý by umožňoval považovať jeho invaliditu za poľahčujúcu okolnosť pri stanovení sankcie, ktorá sa mala uložiť.
136 Po štvrté, pokiaľ ide o výčitku sťažovateľa voči MO, že pri zvažovaní sankcie nezohľadnil oneskorené začatie správneho vyšetrovania, stačí konštatovať, že toto tvrdenie je skutkovo nepodložené. Z bodu 7 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že toto oneskorenie bolo v skutočnosti zohľadnené pri úprave sankcie, ktorá sa mala uložiť.
137 Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najmä vzhľadom na zistenie, že sťažovateľ v rozpore so svojimi povinnosťami podľa služobného poriadku neoznámil potenciálny konflikt záujmov a úmyselne sledoval čisto osobný záujem, je potrebné konštatovať, že MO preukázal vhodnosť a následne primeranosť disciplinárneho opatrenia, ktoré mu bolo uložené.
138 Z uvedeného vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod treba zamietnuť.
O návrhu na prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania
139 Žalobca navrhol, aby Všeobecný súd prijal opatrenie na zabezpečenie priebehu konania podľa článkov 90 a 91 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu s cieľom získať dokumenty zo spisu disciplinárneho konania týkajúceho sa jeho bývalého vedúceho oddelenia.
140 Parlament tvrdí, že tejto žiadosti nie je potrebné vyhovieť, a to v podstate z dôvodu, že sa netýka informácií relevantných pre prejednávanú vec.
141 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecnému súdu prislúcha rozhodnúť, či je potrebné využiť právomoc prijať opatrenia na zabezpečenie priebehu konania na doplnenie informácií, ktoré má, pričom to, či procesné dokumenty majú alebo nemajú dôkazný charakter, patrí do jeho nezávislého posúdenia skutkového stavu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2023, QI/Komisia, T‑807/21, neuverejnený, EU:T:2023:786, bod 176 a citovanú judikatúru).
142 V prejednávanej veci sa opatrenie na zabezpečenie priebehu konania navrhované žalobcom nezdá byť nevyhnutné na účely rozhodnutia o tejto žalobe.
143 Žalobca totiž neuviedol, v čom bolo odôvodnené prípadné predloženie predmetných dokumentov. Jedinou skutočnosťou, ktorú sa žalobca predmetnými dokumentmi snaží preukázať, je údajná existencia napätých vzťahov s odbormi pri voľbách do výboru zamestnancov. Táto skutočnosť však nijako nesúvisí so skutočnosťami, ktoré viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia.
144 Návrh na nariadenie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania treba preto zamietnuť.
145 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je preto potrebné zamietnuť žalobu ako celok.
O trovách
146 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 135 ods. 1 tohto poriadku však platí, že ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže výnimočne rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka, resp. vôbec mu nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.
147 V prejednávanej veci žalobca nemal úspech vo svojich návrhoch. Vzhľadom na skutočnosť, že Parlament začal administratívne vyšetrovanie oneskorene, čo mohlo viesť žalobcu k tomu, aby podal túto žalobu s cieľom konštatovať túto protiprávnosť, však Všeobecný súd považuje za spravodlivé uložiť Parlamentu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli žalobcovi.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Európsky parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť polovicu trov konania, ktoré vznikli IG.
3. IG znáša polovicu svojich vlastných trov konania.
|
Kalėda |
Kanninen |
Verschuur |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. septembra 2026.
Podpisy
* Jazyk konania: francúzština.