Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 1. októbra 2026(*)
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2011/7/EÚ – Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách – Článok 1 ods. 1 a 2 – Pôsobnosť – Článok 2 bod 4 – Pojem ‚oneskorená platba‘ – Článok 6 – Minimálna paušálna suma vo výške 40 eur ako náhrada veriteľovi za náklady, ktoré vynaložil na vymáhanie pohľadávky – Podmienky – Všeobecná zásada práva Únie zakazujúca zneužitie práva “
Vo veci C‑209/25,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Rejonowy dla m.st. Warszawy w Warszawie (Okresný súd hlavného mesta Varšava, Poľsko) z 1. júla 2024 a doručený Súdnemu dvoru 18. marca 2025, ktorý súvisí s konaním:
Premium Food Kebab sp. z o.o.
proti
Cydonia sp. z o.o.,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu‑Matei, S. Rodin, N. Piçarra (spravodajca) a N. Fenger,
generálna advokátka: T. Ćapeta,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a D. Lutostańska, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: D. Milanowska a M. Owsiany‑Hornung, splnomocnené zástupkyne,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1), ako aj všeobecnej právnej zásady, podľa ktorej sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať právnych noriem Únie.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Premium Food Kebab sp. z o.o. (ďalej len „PFK“) a spoločnosťou Cydonia sp. z o.o., ktoré sú obe spoločnosťami založenými podľa poľského práva, vo veci návrhu spoločnosti PFK, ktorým sa táto domáha, aby bola spoločnosti Cydonia uložená povinnosť zaplatiť paušálnu sumu vo výške 40 eur z dôvodu oneskorenej platby faktúry.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 12, 16 až 19 a 28 smernice 2011/7 znejú:
„(12) Oneskorená platba predstavuje porušenie zmluvy, ktoré sa v dôsledku nízkych alebo žiadnych účtovaných úrokov z omeškania a/alebo zdĺhavých konaní o náhradu škody vo väčšine členských štátov stáva finančne atraktívnym pre dlžníkov. Na odvrátenie tohto trendu a odradenie od oneskorených platieb je potrebná rázna zmena smerom ku kultúre včasných platieb vrátane toho, že vylúčenie práva na účtovanie úroku by sa malo vždy považovať za značne nevýhodnú zmluvnú podmienku alebo obchodnú praktiku. Takáto zmena by takisto mala zahŕňať zavedenie konkrétnych ustanovení o lehotách splatnosti a náhrade nákladov vzniknutých veriteľovi a okrem iného by tiež mala znamenať, že vylúčenie práva na náhradu nákladov na vymáhanie by sa malo považovať za značne nevýhodné, ak sa nepreukáže opak.
…
(16) Táto smernica by nemala veriteľovi ukladať povinnosť vymáhať úrok z omeškania. V prípade oneskorenej platby by táto smernica mala veriteľovi umožniť, aby uplatnil účtovanie úroku z omeškania bez akéhokoľvek predchádzajúceho upozornenia o neplnení alebo podobného upozornenia, ktorým sa dlžníkovi pripomína jeho povinnosť zaplatiť.
(17) Platba dlžníka by sa mala na účely nároku na úrok z omeškania považovať za oneskorenú platbu vtedy, ak veriteľ nemá dlžnú sumu k dispozícii v deň splatnosti za predpokladu, že splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti.
(18) Faktúry vedú k výzvam na zaplatenie a predstavujú dôležité dokumenty v reťazci transakcií pre dodávku tovaru a poskytovanie služieb, okrem iného na stanovenie termínov splatnosti. …
(19) S cieľom odradiť od oneskorených platieb je potrebné, aby veritelia dostali spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré im vznikli v dôsledku oneskorenej platby. Náklady na vymáhanie by mali takisto zahŕňať náklady na vymáhanie administratívnych nákladov a náhradu za interné náklady, ktoré vznikli v dôsledku oneskorenej platby, pre ktoré by sa mala v tejto smernici stanoviť paušálna minimálna suma, ktorá sa môže kumulovať spolu s úrokom z omeškania. Náhradou v podobe paušálnej sumy by sa mali obmedziť administratívne a interné náklady spojené s vymáhaním. Náhrada nákladov na vymáhanie by sa mala určiť bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne ustanovenia, na základe ktorých môže vnútroštátny súd priznať náhradu veriteľovi pre akúkoľvek ďalšiu škodu súvisiacu s oneskorenou platbou dlžníka.
…
(28) Táto smernica by mala zakázať zneužívanie zmluvnej slobody na úkor veriteľov. … Touto smernicou by nemali byť dotknuté vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa spôsobu uzatvárania zmlúv ani upravujúce platnosť zmluvných podmienok, ktoré sú pre dlžníka nespravodlivé.“
4 Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“, stanovuje:
„1. Cieľom tejto smernice je boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov a najmä [malých a stredných podnikov (MSP)].
2. Táto smernica sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie.
…“
5 Podľa článku 2 uvedenej smernice:
„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
1. ‚obchodné transakcie‘ sú transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu;
…
4. ‚oneskorená platba‘ je platba, ktorá neprebehne v rámci zmluvnej alebo zákonnej lehoty splatnosti a pri ktorej sú splnené podmienky stanovené v článku 3 ods. 1 alebo v článku 4 ods. 1;
…“
6 Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Transakcie medzi podnikmi“, znie:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby v obchodných transakciách medzi podnikmi mal veriteľ bez potreby upozornenia nárok na úrok z omeškania, ak sú splnené tieto podmienky:
a) veriteľ splnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti a
b) veriteľ nedostal splatnú sumu včas, s výnimkou prípadu, keď dlžník nie je zodpovedný za omeškanie.
…
3. Ak sú splnené podmienky stanovené v odseku 1, členské štáty zabezpečia, aby:
a) mal veriteľ nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dátume splatnosti alebo po uplynutí lehoty splatnosti stanovených v zmluve;
…
5. Členské štáty zabezpečia, aby lehota splatnosti stanovená v zmluve nepresahovala 60 kalendárnych dní, pokiaľ nie je v zmluve výslovne dojednané inak, a za predpokladu, že to nie je značne nevýhodné pre veriteľa v zmysle článku 7.“
7 V článku 6 smernice 2011/7 s názvom „Náhrada nákladov na vymáhanie“ sa uvádza:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií v súlade s článkom 3 alebo 4, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 [eur].
2. Členské štáty zabezpečia, aby paušálna suma uvedená v odseku 1 bola splatná bez potreby upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie.
3. Veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1 primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Tieto náklady by mohli zahŕňať náklady vzniknuté okrem iného v dôsledku využitia služieb právnika alebo spoločnosti na vymáhanie dlhov.“
8 Článok 7 tejto smernice, nazvaný „Nekalé zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky“, v odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby zmluvná podmienka alebo obchodná praktika týkajúca sa dátumu alebo lehoty splatnosti, sadzby úroku z omeškania alebo náhrady nákladov na vymáhanie bola buď nevymáhateľná, alebo mala za následok vznik nároku na náhradu škody, ak je značne nevýhodná pre veriteľa.
Pri určovaní, či je zmluvná podmienka alebo obchodná praktika značne nevýhodná pre veriteľa v zmysle prvého pododseku, sa zvážia všetky okolnosti prípadu vrátane:
…
c) toho, či dlžník má nejaký objektívny dôvod odchýliť sa od… paušálnej sumy, ako je uvedená v článku 6 ods. 1.
…“
Poľské právo
9 Ustawa o przeciwdziałaniu nadmiernym opóźnieniom w transakcjach handlowych (zákon o boji proti nadmerne oneskoreným platbám v obchodných transakciách) z 8. marca 2013 (Dz. U. z roku 2013, položka 403), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (Dz. U. z roku 2022, položka 893), ktorým bola do poľského právneho poriadku prebratá smernica 2011/7, v článku 7 ods. 1 stanovuje:
„V obchodných transakciách s výnimkou transakcií, v ktorých je dlžníkom orgán verejnej moci, má veriteľ pri obchodných transakciách aj bez výzvy nárok na zákonné úroky z omeškania, pokiaľ sa strany nedohodli na vyššej úrokovej sadzbe, za obdobie odo dňa splatnosti peňažného plnenia do dňa zaplatenia, ak sú splnené obe tieto podmienky:
1. veriteľ splnil svoje záväzky,
2. veriteľ nedostal platbu v lehote stanovenej v zmluve.“
10 V článku 10 tohto zákona sa uvádza:
„1. Veriteľ má odo dňa vzniku nároku na úroky uvedené v článku 7 ods. 1 alebo článku 8 ods. 1 nárok na náhradu nákladov na vymáhanie od dlžníka aj bez výzvy, a to vo výške:
(1) 40 eur, pokiaľ hodnota peňažného plnenia nepresahuje 5 000 poľských zlotých (PLN),
…
2. Okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1 má veriteľ nárok aj na primeranú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré vznikli nad rámec tejto sumy.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
11 V auguste 2020 Cydonia kúpila potraviny od spoločnosti PFK, jedného z jej pravidelných dodávateľov, v rámci svojej činnosti v oblasti stravovania. Faktúra vystavená spoločnosťou PFK za tento nákup bola vo výške 4 874,60 PLN (približne 1 218,00 eura) a mala byť uhradená 3. septembra 2020. Cydonia túto faktúru uhradila 8. septembra 2020.
12 Dňa 23. mája 2023 podala PFK na Sąd Rejonowy dla m.st. Warszawy w Warszawie (Okresný súd hlavného mesta Varšava, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu, ktorou sa domáhala toho, aby bola spoločnosti Cydonia na základe článku 6 ods. 1 smernice 2011/7 uložená povinnosť zaplatiť jej paušálnu sumu vo výške 40 eur. PFK nepožadovala úroky z omeškania zo sumy svojej pohľadávky, ktorá bola podľa nej splatná 4. septembra 2020.
13 Tento súd konštatuje, že v čase vystavenia faktúry existoval medzi spoločnosťami PFK a Cydonia už štyri roky stabilný obchodný vzťah, v rámci ktorého bol tovar dodávaný niekoľkokrát týždenne a za ktorý bolo niekedy zaplatené s niekoľkodňovým oneskorením bez toho, aby PFK požadovala od spoločnosti Cydonia úroky z omeškania. Dodáva, že pri prevode celého obchodného podielu spoločnosti PFK na Funds Get Support spółka z ograniczoną odpowiedzialnością, spoločnosť so sídlom vo Varšave, ku ktorému došlo v októbri 2022, sa nezistili žiadne nedoplatky zo strany spoločnosti Cydonia. Podľa uvedeného súdu je táto spoločnosť, ktorá je nadobúdateľom, navyše finančne nespoľahlivá.
14 Daný súd sa domnieva, že PFK koná nekalosúťažne, keď požaduje zaplatenie minimálnej paušálnej sumy niekoľko rokov po ukončení jej obchodného vzťahu so spoločnosťou Cydonia, po nadobudnutí spoločnosti PFK novou spoločnosťou. Ďalej uvádza, že PFK podala proti spoločnosti Cydonia stovky ďalších návrhov na zaplatenie takejto sumy, pričom nepožadovala úroky z hlavných pohľadávok, a jej jediným cieľom bolo dosiahnuť dodatočný zisk od bývalej zmluvnej strany, s ktorou nikdy nemala skutočný spor týkajúci sa platieb.
15 Za týchto okolností sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta na dôsledky, ktoré treba vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ ide o podmienky zaplatenia minimálnej paušálnej sumy stanovenej v článku 6 smernice 2011/7. Domnieva sa, že táto judikatúra by mohla podnecovať veriteľov k zjavnému účelovému využívaniu ustanovení tohto článku 6 a že tento článok nemožno vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd zamietol návrh na zaplatenie paušálnej sumy v prípade, že žalobca síce preukázal oneskorenú platbu, no okolnosti podania tohto návrhu preukazujú, že je nespravodlivý a v rozpore s cieľmi sledovanými touto smernicou. Vnútroštátny súd by preto mal takýto návrh posúdiť z hľadiska zneužitia subjektívneho práva vrátane práva Únie.
16 Predkladajúci vnútroštátny súd okrem toho usudzuje, že ku každému návrhu na zaplatenie paušálnej sumy by mal byť pripojený návrh na zaplatenie primeraných úrokov z omeškania a že bezpodmienečné priznanie tejto náhrady škody – vrátane situácií, keď je omeškanie nepatrné – by sa v rámci pevne etablovaného obchodného vzťahu malo považovať za zneužitie práva.
17 Za týchto okolností Sąd Rejonowy dla m. st. Warszawy w Warszawie (Okresný súd hlavného mesta Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 6 ods. 1 [smernice 2011/7] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd môže odmietnuť priznať paušálnu sumu náhrady nákladov na vymáhanie, ak okolnosti, za ktorých o ňu oprávnený požiadal, preukazujú, že požadovaná náhrada nie je spravodlivá a požadovanie náhrady nákladov na vymáhanie je v rozpore s cieľmi smernice?“
O prejudiciálnej otázke
18 Svojou jedinou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 2011/7 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby súd členského štátu zamietol návrh veriteľa na zaplatenie minimálnej paušálnej sumy stanovenej v tomto ustanovení za okolností, keď tento veriteľ svojím správaním porušil všeobecnú právnu zásadu, podľa ktorej sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu dovolávať právnych noriem Únie podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.
19 Na úvod treba po prvé poznamenať, že predkladajúci vnútroštátny súd vzhľadom na okolnosti veci samej nevylučuje, že Cydonia nebola vo vzťahu k spoločnosti PFK v omeškaní s platbou v zmysle článku 2 bodu 4 smernice 2011/7, a teda že PFK nie je oprávnená požadovať zaplatenie paušálnej sumy vo výške 40 eur stanovenej v článku 6 ods. 1 tejto smernice.
20 Po druhé predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že občasné a bezvýznamné omeškanie platby zo strany spoločnosti Cydonia boli spoločnosťou PFK tolerované, keďže táto spoločnosť považovala za výhodnejšie upustiť od uplatňovania si nároku na úroky z omeškania, aby si túto spoločnosť udržali ako klienta.
21 Predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu teda prináleží overiť, či PFK týmto správaním implicitne uznala, že platba spoločnosti Cydonia nebola v čase, keď zaplatila faktúru, o ktorú ide vo veci samej, „oneskorenou platbou“ v zmysle článku 2 bodu 4 smernice 2011/7, alebo či sa PFK týmto konaním vzdala práv, ktoré jej vyplývajú z článku 6 ods. 1 tejto smernice, pričom takéto vzdanie sa práv je zlučiteľné s uvedenou smernicou za predpokladu, že ním bol vyjadrený slobodný súhlas (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2017, IOS Finance EFC, C‑555/14, EU:C:2017:121, body 33 a 34).
22 Vzhľadom na uvedené treba poukázať na to, že cieľom smernice 2011/7 je, a to v súlade s jej článkom 1 a v spojení s jej odôvodnením 28, bojovať proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách. Táto smernica zakazuje zneužívanie zmluvnej slobody na úkor veriteľa, pričom ňou nie sú „dotknuté vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa spôsobu uzatvárania zmlúv ani [ustanovenia] upravujúce platnosť zmluvných podmienok, ktoré sú pre dlžníka nespravodlivé“.
23 Pojem „oneskorená platba“ je vymedzený v článku 2 bode 4 uvedenej smernice ako platba, ktorá neprebehne v rámci zmluvnej alebo zákonnej lehoty splatnosti. Ako vyplýva z odôvodnenia 18 tejto smernice, faktúry, ktoré sa považujú za výzvy na zaplatenie a predstavujú dôležité dokumenty v reťazci obchodných transakcií, majú osobitný význam na účely určenia lehôt splatnosti.
24 Keďže smernica 2011/7 sa v súlade s jej článkom 1 ods. 2 vzťahuje na „všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie“, ako sú definované v jej článku 2 bode 1, pojem „oneskorená platba“ je uplatniteľný na každú obchodnú transakciu posudzovanú jednotlivo [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2024, Skarb Państwa (Neznačné omeškanie alebo nízka výška pohľadávky), C‑279/23, EU:C:2024:605, bod 23 a citovanú judikatúru].
25 Podľa odseku 1 článku 3 tejto smernice v spojení s jej odôvodneniami 16 a 17, pokiaľ ide o obchodné transakcie medzi podnikmi, má veriteľ, ktorý splnil svoje povinnosti a nebola mu načas zaplatená splatná suma, bez potreby upozornenia nárok na úrok z omeškania, a to s výnimkou prípadu, keď dlžník nie je zodpovedný za toto omeškanie. Tieto úroky, rovnako ako táto minimálna paušálna suma, sa stanú splatnými automaticky po uplynutí lehoty splatnosti stanovenej v článku 3 ods. 3 a 5 uvedenej smernice, za predpokladu splnenia podmienok uvedených v odseku 1 tohto článku 3.
26 Podľa článku 6 ods. 1 smernice 2011/7, ktorý odkazuje najmä na článok 3 tejto smernice, v prípade, že sa úroky z omeškania stanú splatnými v rámci obchodných transakcií, veriteľ je oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 eur ako náhradu nákladov na vymáhanie. V súlade s odsekom 2 tohto článku 6 je táto paušálna suma splatná aj bez toho, aby bolo potrebné upozornenie dlžníka, a jej cieľom je nahradiť veriteľovi náklady na vymáhanie, ktoré mu vznikli. Podľa článku 6 ods. 3 tejto smernice je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka okrem uvedenej paušálnej sumy aj primeranú náhradu všetkých ostatných nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu, akými sú napríklad náklady vzniknuté v dôsledku využitia služieb právnika alebo spoločnosti na vymáhanie dlhov.
27 V prvom rade z doslovného a kontextuálneho výkladu článku 6 ods. 1 uvedenej smernice vyplýva, že na minimálnu paušálnu sumu vo výške 40 eur má nárok veriteľ, ktorý si splnil svoje povinnosti v súvislosti s každou platbou, ktorá nebola uskutočnená ku dňu splatnosti, predstavujúcou protiplnenie za obchodnú transakciu, v zmysle článku 2 bodu 1 tejto smernice, a to bez ohľadu na výšku pohľadávky, ktorej sa oneskorená platba týka, alebo na dĺžku tohto omeškania [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2024, Skarb Państwa (Neznačné omeškanie alebo nízka výška pohľadávky), C‑279/23, EU:C:2024:605, bod 26].
28 V druhom rade tento výklad potvrdzuje aj účel smernice 2011/7. Podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice v spojení s jej odôvodneniami 12 a 19 je totiž účelom tejto smernice nielen odrádzať od oneskorených platieb tým, že sa zabráni tomu, aby boli omeškania v platbách pre dlžníka finančne atraktívne v dôsledku nízkych alebo žiadnych úrokov z omeškania účtovaných v takejto situácii, ale aj dosiahnuť účinnú ochranu veriteľa pred takýmito omeškaniami [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2024, Skarb Państwa (Neznačné omeškanie alebo nízka výška pohľadávky), C‑279/23, EU:C:2024:605, bod 27].
29 Z tohto hľadiska skutočnosť, že je omeškanie s platbou zanedbateľné, nemôže odôvodniť ani oslobodenie dlžníka, ktorý neuhradil svoj dlh v deň splatnosti, od povinnosti zaplatiť minimálnu paušálnu sumu, ani zníženie tejto sumy, na ktorú existuje nárok z titulu náhrady nákladov na vymáhanie za každú oneskorenú platbu, za ktorú nesie výlučnú zodpovednosť dlžník. Toto oslobodenie alebo zníženie by znamenalo, že by došlo k zbaveniu potrebného účinku článku 6 smernice 2011/7, ktorého cieľom je nielen to, aby bola táto suma náhradou „za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie“, ale aj odrádzať od týchto oneskorených platieb [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. mája 2023, ALD Automotive, C‑78/22, EU:C:2023:379, bod 28 a citovanú judikatúru, ako aj z 11. júla 2024, Skarb Państwa (Neznačné omeškanie alebo nízka výška pohľadávky), C‑279/23, EU:C:2024:605, bod 28].
30 Okrem toho oslobodenie dlžníka od zaplatenia minimálnej paušálnej sumy vo výške 40 eur stanovenej v článku 6 ods. 1 tejto smernice by znamenalo priznať dlžníkovi výnimku z tohto ustanovenia, ktorá by ho oslobodzovala od finančného bremena vyplývajúceho z jeho povinnosti zaplatiť takúto sumu z titulu každej platby neuhradenej ku dňu splatnosti, pričom táto výnimka nie je odôvodnená žiadnym „objektívnym dôvodom“ v zmysle článku 7 ods. 1 druhého pododseku písm. c) uvedenej smernice [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. mája 2023, ALD Automotive, C‑78/22, EU:C:2023/379, bod 28, a z 11. júla 2024, Skarb Państwa (Neznačné omeškanie alebo nízka výška pohľadávky), C‑279/23, EU:C:2024:605, bod 28, ako aj citovanú judikatúru].
31 V prejednávanej veci sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že okrem určenia splatnosti platby účastníkmi konania vo veci samej a toho, či si dlžník nesplnil povinnosť, mu prináleží preskúmať návrh na zaplatenie paušálnej sumy vo výške 40 eur, ktorý bol podaný spoločnosťou PFK, z hľadiska „zneužitia subjektívneho práva vrátane práva Únie“, keďže podľa jeho názoru spoločnosti PFK ide o účelové využitie ustanovení smernice 2011/7, a to s jediným cieľom, ktorým je dosiahnuť od spoločnosti Cydonia, jej dlžníka, dodatočný zisk.
32 Zo všeobecnej zásady práva Únie zakazujúcej osobám podliehajúcim súdnej právomoci dovolávať sa noriem tohto práva podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom vyplýva, že členský štát musí odmietnuť, aj keď neexistujú ustanovenia vnútroštátneho práva stanovujúce takéto odmietnutie, priznať výhodu vyplývajúcu z ustanovení práva Únie, pokiaľ sa dovolávanie týchto ustanovení určitou osobou neuskutočňuje na dosiahnutie cieľov týchto ustanovení, ale s cieľom získať výhodu priznanú tejto osobe právom Únie, hoci objektívne podmienky na získanie požadovanej výhody, ktoré sú stanovené právom Únie, sú splnené len formálne (rozsudok z 30. októbra 2025, Mercedes‑Benz Bank a Volkswagen Bank, C‑143/23, EU:C:2025:837, body 78 a 80, ako aj citovaná judikatúra).
33 Dôkaz zneužívajúceho konania si vyžaduje jednak súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie cieľ tejto právnej úpravy nebol dosiahnutý, a jednak subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z uvedenej právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie (rozsudok z 30. októbra 2025, Mercedes‑Benz Bank a Volkswagen Bank, C‑143/23, EU:C:2025:837, bod 81, ako aj citovaná judikatúra).
34 Prináleží síce predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby overil existenciu zneužívajúceho konania v sporoch, ktoré prejednáva, pri zohľadnení všetkých skutočností a okolností prejednávanej veci, no Súdny dvor môže tomuto súdu poskytnúť všetky výkladové prvky práva Únie, ktoré majú uľahčiť jeho posúdenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. októbra 2025, Mercedes‑Benz Bank a Volkswagen Bank, C‑143/23, EU:C:2025:837, bod 82).
35 V prejednávanej veci treba uviesť, tak ako to uviedla aj Komisia vo svojich písomných pripomienkach, že na jednej strane uznanie nároku spoločnosti PFK na zaplatenie paušálnej sumy môže prispieť k dosiahnutiu cieľov sledovaných článkom 6 ods. 1 smernice 2011/7, ako sú tieto pripomenuté v bode 28 tohto rozsudku, a to na základe toho, že odrádza od oneskorených platieb, zabraňuje tomu, aby boli tieto oneskorené platby v dôsledku nízkych alebo žiadnych úrokov z omeškania pre dlžníka finančne atraktívne, a veriteľovi zabezpečuje čo najúplnejšiu náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré mu vznikli. Na druhej strane len samotný výkon práva stanoveného v tomto ustanovení nemožno stotožňovať s umelým vytvorením situácie, v ktorej sú podmienky výkonu práva na náhradu škody splnené len formálne.
36 Navyše, ako vyplýva z odôvodnenia 16 tejto smernice, veriteľ je oprávnený požadovať paušálnu sumu stanovenú v článku 6 ods. 1 tejto smernice nezávisle od uplatnenia akéhokoľvek nároku na zaplatenie úrokov z omeškania.
37 Okrem toho žiadne ustanovenie uvedenej smernice nepodmieňuje výkon tohto práva dodržaním určitej lehoty. V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že smernica 2011/7 neupravuje podmienky, za ktorých môžu pohľadávky zodpovedajúce okrem iného minimálnej paušálnej sume prípadne zaniknúť [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2025, E. (Započítanie pohľadávok), C‑481/24, EU:C:2025:996, bod 34].
38 Je teda vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu stanoviť procesné podmienky, ktoré majú zabezpečiť ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie podľa zásady procesnej autonómie členských štátov, to však za predpokladu, že tieto podmienky nie sú menej priaznivé ako podmienky upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a že nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2026, Bukla, C‑26/25, EU:C:2026:593, bod 105 a citovanú judikatúru).
39 Okrem toho vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 27 až 30 tohto rozsudku ani údajná tá skutočnosť, že omeškanie s platbou je zanedbateľné, ani podanie iných návrhov na zaplatenie paušálnej sumy stanovenej v článku 6 ods. 1 smernice 2011/7 za obdobných okolností, ani skutočnosť, že obchodný vzťah medzi spoločnosťami PFK a Cydonia bol už pred viacerými rokmi ukončený, a ani odkúpenie spoločnosti PFK finančne nespoľahlivým podnikom, samy osebe nepostačujú na preukázanie existencie zneužívajúceho konania v zmysle judikatúry pripomenutej v bodoch 32 a 33 tohto rozsudku, ktorým by mohlo byť spochybnené právo veriteľa získať za každú oneskorenú platbu, za ktorú je zodpovedný dlžník, minimálnu paušálnu sumu stanovenú v tomto ustanovení ako náhrada nákladov na vymáhanie.
40 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody treba na prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice 2011/7 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby súd členského štátu zamietol návrh veriteľa na zaplatenie minimálnej paušálnej sumy stanovenej v tomto ustanovení za okolností, keď tento veriteľ svojím správaním porušil všeobecnú právnu zásadu, podľa ktorej sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu dovolávať právnych noriem Únie podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Preukázanie zneužívajúceho konania si vyžaduje jednak súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie cieľ tejto právnej úpravy nebol dosiahnutý, a jednak subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z uvedenej právnej úpravy tým, že sa umelo vytvoria podmienky potrebné na jej získanie.
O trovách
41 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Článok 6 bod 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby vnútroštátny súd zamietol návrh veriteľa na zaplatenie minimálnej paušálnej sumy stanovenej v tomto ustanovení za okolností, keď tento veriteľ svojím správaním porušil všeobecnú právnu zásadu, podľa ktorej sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu dovolávať právnych noriem Únie podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Preukázanie zneužívajúceho konania si vyžaduje jednak súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie cieľ tejto právnej úpravy nebol dosiahnutý, a jednak subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z uvedenej právnej úpravy tým, že sa umelo vytvoria podmienky potrebné na jej získanie.
Podpisy
* Jazyk konania: poľština.