<TI><P>Posúdenie Všeobecného súdu</P></TI>55Podľa ustálenej judikatúry, ak sa má opatrenie kvalifikovať ako pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, vyžaduje sa, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný Tubemeuse, C-142/87, Zb. s. I-959, bod 25, a z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/Ufex a i., C-341/06 P a C-342/06 P, Zb. s. I-4777, bod 121).56Po prvé musí ísť o intervenciu zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí poskytnúť výhodu tomu, v prospech koho bola vykonaná. Po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením (rozsudky Súdneho dvora z 30. marca 2006, Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C-451/03, Zb. s. I-2941, bod 56, a Chronopost a La Poste/Ufex a i., už citovaný v bode 55 vyššie, bod 122).57Treba pripomenúť, že zvýhodnenia v zmysle článku 87 ods. 1 ES sú opatrenia, ktoré v rôznych formách znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku a tým sú porovnateľné so subvenciou (rozsudky Súdneho dvora z 23. februára 1961, De Gezamenlijke Steenkolenmijnen in Limburg/Vysoký úrad, 30/59, Zb. s. 1, 39; z 29. júna 1999, DM Transport, C-256/97, Zb. s. I-3913, bod 19, a zo 14. septembra 2004, Španielsko/Komisia, C-276/02, Zb. s. I-8091, bod 24), akými sú najmä poskytnutie tovaru alebo služieb za preferenčných podmienok (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. septembra 2004, Valmont/Komisia, T-274/01, Zb. s. II-3145, bod 44 a tam citovanú judikatúru).58V tomto prípade žalobkyňa tvrdí, že sporné opatrenie nie je možné považovať za štátnu pomoc vzhľadom na to, že podmienka poskytnutia výhody príjemcom pomoci nebola splnená, keďže uvedené opatrenie má len kompenzačný charakter.59Je nesporné, že niektoré formy náhrad poskytnutých podnikom nepredstavujú pomoc.60Súdny dvor v rozsudku z 27. septembra 1988, Asteris a i. (106/87 až 120/87, Zb. s. 5515, body 23 a 24), spresnil, že verejné pomoci, ktoré sú opatreniami verejného orgánu zvýhodňujúceho niektoré podniky alebo výrobky, majú úplne inú právnu povahu ako náhrada škody, ktorú sú vnútroštátne orgány povinné prípadne zaplatiť jednotlivcom ako náhradu za ujmu, ktorú im spôsobili, pričom uvedená náhrada škody nepredstavuje pomoc v zmysle článkov 87 ES a 88 ES.61Súdny dvor takisto uviedol, že verejné dotácie, ktoré sa poskytnú podnikom výslovne povereným záväzkami služieb vo verejnom záujme s cieľom kompenzovať výdavky vynaložené pri realizácii týchto záväzkov, ak tieto dotácie vyhovujú určitým podmienkam, nepatria do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES (rozsudok Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C-280/00, Zb. s. I-7747, bod 94).62V prejednávanej veci Komisia tvrdí, že náhrada, ktorú štát poskytne za vyvlastnenie aktív, sa zvyčajne nekvalifikuje ako štátna pomoc (odôvodnenie č. 70 napadnutého rozhodnutia).63Sporné opatrenie v tejto veci predstavovalo predĺženie pôvodného opatrenia, ktorým bola spoločnosti Terni poskytnutá zvýhodnená tarifa na dodávky elektriny, a to ako náhrada po znárodnení jej divízie hydroenergetiky v roku 1962.64Článok 6 dekrétu č. 1165/63, ktorý upravuje túto náhradu, stanovuje:Štátny podnik ENEL je povinný poskytnúť spoločnosti Terni… 1025000000 (miliardu dvadsaťpäť miliónov) kWh každý rok s príkonom 170000 (stosedemdesiattisíc) kW, čo je množstvo elektrickej energie spotrebovanej spoločnosťou Terni v roku 1961… na činnosti nezahrnuté medzi činnosti uvedené v článku 1 zákona č. 1643[/62], a 595000000 (päťstodeväťdesiatpäť miliónov) kWh ročne, priemerne s dodatočným príkonom 100000 (stotisíc) kW, na činnosti, ktoré sa uskutočňujú v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 1643[/62].
Tieto dodávky sa budú poskytovať do 31. decembra 1992 v odberných miestach v divíziách spoločnosti Terni, ktoré stanoví spoločná dohoda zmluvných strán.
65Toto množstvo elektrickej energie musí byť poskytnuté v zvýhodnenej tarife stanovenej v článku 7 dekrétu č. 1165/63 takto:Na dodávku 1025000000 kWh… ročne bude cena za kWh stanovená podľa priemernej ceny v rokoch 1959 až 1961 za vnútropodnikovú dodávku od divízie hydroenergetiky Terni… divíziám tejto spoločnosti pôsobiacim v iných odvetviach.
Na množstvo odobratej energie presahujúcej 1025000000 kWh… ročne spotrebované spoločnosťou Terni až do prekročenia odberu o 595000000 kWh… ročne bude cena uvedená v predchádzajúcom odseku zvýšená o 0,45 [talianskej] líry za kWh.
66Opatrenie, ktoré bolo určené Terni, sa teda javí ako výsledok troch faktorov: množstva elektrickej energie, jej ceny a dĺžky trvania zvýhodneného režimu.67Komisia sa domnieva, že pôvodné opatrenie bolo dostatočnou náhradou a že tarifa pre Terni svojim príjemcom neposkytovala žiadnu výhodu počas celého obdobia stanoveného uvedeným opatrením, teda až do roku 1992. Komisia na základe jednoduchého doslovného znenia článku 6 dekrétu č. 1165/63 a jasného stanovenia dĺžky platnosti uvedenej tarify na 30 rokov tvrdí, že predĺženie platnosti tejto tarify nemôže byť považované za neoddeliteľnú súčasť poskytnutej náhrady, pričom dospela k záveru, že priznanie tejto tarify po 1. januári 2005 podľa ustanovení článku 11 ods. 11 zákona č. 80/05 predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES (odôvodnenia č. 78, 79, 94 a 117 napadnutého rozhodnutia).68Žalobkyňa namieta voči tomuto záveru, pričom sa opiera o dynamický výklad vnútroštátnych ustanovení o poskytnutí náhrady. Tvrdí, že tieto ustanovenia zavádzajú osobitný kompenzačný mechanizmus, pretože množstvo elektrickej energie síce bolo stanovené flexibilne, bolo však jediným z troch rozhodujúcich faktorov poskytnutia náhrady, na rozdiel od ceny a dĺžky platnosti, ktoré bolo stanovené raz a navždy.69Cieľom tohto mechanizmu bolo zabezpečiť hospodársku rovnováhu, ktorú mala spoločnosť Terni pred znárodnením v roku 1962, výnimočným a diskriminačným opatrením v porovnaní s ostatnými výrobcami pre vlastnú spotrebu, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli konkurentmi spoločnosti Terni. Vzhľadom na tieto okolnosti chcel zákonodarca spoločnosti Terni poskytnúť náhradu prostredníctvom mechanizmu založeného na jej prirovnaní k výrobcovi pre vlastnú spotrebu, ktorý zabezpečí, že bude nepretržite zachovaná paralelnosť medzi zaobchádzaním so spoločnosťou Terni a s nevyvlastnenými výrobcami pre vlastnú spotrebu.70V súlade s pôvodnou logikou poskytnutia náhrady teda talianske orgány predĺžili platnosť tarify pre Terni v súvislosti s predĺžením platnosti povolení na výrobu elektriny z vodnej energie, pričom toto predĺženie bolo nutným aktom na vykonanie opatrenia na poskytnutie náhrady a nebolo ho možné oddeliť.71Túto argumentáciu nemožno prijať.72Po prvé treba zdôrazniť, že tento spor patrí do celkového kontextu znárodnenia v odvetví elektroenergetiky v Taliansku založeného na článku 43 talianskej ústavy, ktorého normatívny vykonávací nástroj predstavuje zákon č. 1643/62, doplnený dekrétom č. 1165/63.73Preto na pochopenie predmetného znárodnenia s ohľadom na všetky jeho rozmery, spolu s poskytnutím náhrady, ktorá sa právne vyžaduje v takomto prípade prevodu majetku na základe jednostranného rozhodnutia štátu, treba odkázať na tieto dva predpisy.74Zo znenia článku 6 dekrétu č. 1165/63, ktoré je úplne jednoznačné, vyplýva, že tarifa pre Terni bola priznaná ako náhrada na presne stanovené obdobie a bez možnosti predĺženia. Ten istý článok tiež stanovuje, že dodávky elektriny spoločnosti Terni sa budú poskytovať do 31. decembra 1992, pričom uvedenie presného dátumu a priori vylučuje akékoľvek pochybnosti týkajúce sa výkladu časovej pôsobnosti uvedeného ustanovenia.75Okrem toho žalobkyňa nepoukázala na žiadne ustanovenie zákona č. 1643/62 či dekrétu č. 1165/63, ktoré by predpokladalo revíziu dĺžky platnosti tarify pre Terni v zmysle jej predĺženia po uplynutí tejto doby. Treba uviesť, že naopak možnosť revízie ceny za dodávky elektrickej energie spoločnosti Terni bola výslovne stanovená vnútroštátnym zákonodarcom v článku 8 dekrétu č. 1165/63.76Žalobkyňa zdôrazňuje, že dátum skončenia platnosti povolení na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu bol zohľadnený vnútroštátnym zákonodarcom v čase znárodnenia, keď sa v dekréte č. 1165/63 použil dátum 31. december 1992, pričom tvrdí, že neexistencia výslovného ustanovenia, ktoré by umožnilo zmeniť dĺžku platnosti tarify pre Terni podľa dĺžky platnosti týchto povolení, sa vysvetľuje tým, že predĺženie platnosti uvedených povolení predstavovalo pre tohto zákonodarcu v danom čase absolútne nepredvídateľnú okolnosť.77Treba uviesť, že pôvodné stanovenie dĺžky platnosti povolení, ktoré už samo osebe otváralo otázku, čo sa stane s týmito povoleniami po skončení ich platnosti a či budú zachované prostredníctvom predĺženia zákonom alebo na základe výberového konania, predstavovalo možnosť, ktorá sa dala predpokladať, a nie absolútne nepredvídateľnú okolnosť. Zo spisu vyplýva, že neexistencia výslovného ustanovenia vo vnútroštátnej právnej úprave, ktoré by upravovalo možnosť revízie dĺžky platnosti tarify pre Terni, sa javí len ako výsledok rozhodnutia zákonodarcu poskytnúť spoločnosti Terni náhradu tým, že jej prizná zvýhodnenú tarifu na dodávku elektriny na presne stanovené časové obdobie, konkrétne určené v čase znárodnenia.78Aj v takom prípade, že by pri výklade týchto vnútroštátnych predpisov bolo napriek ich jednoznačnému zneniu potrebné v súlade s návrhmi žalobkyne zohľadniť súvislosti a ciele sledované vnútroštátnym zákonodarcom, vyššie uvedenú analýzu nie je možné spochybniť.79Po prvé žalobkyňa odkazuje na prípravné legislatívne práce v parlamente, predovšetkým na práce vykonané na popoludňajšom zasadnutí parlamentu 18. septembra 1962, ako aj popoludňajšom zasadnutí senátu republiky 15. novembra 1962.80Pokiaľ ide o prvý uvedený odkaz, predložila tento výňatok:Ako teda môžeme poskytnúť [Terni náhradu]? … Výbor pôvodne navrhoval veľmi presné kritérium: poskytnúť divíziám, v ktorých Terni v súčasnosti vykonáva svoju činnosť, množstvo elektrickej energie spotrebovanej v roku 1961 za vtedy platnú cenu. My sa však môžeme rozhodnúť, že stanovíme určité kritérium.
81Pokiaľ ide o zasadnutie senátu, žalobkyňa uvádza, že bolo výslovne stanovené, že podoba osobitnej náhrady priznanej spoločnosti Terni bola prirodzene zameraná na nenarušenie vnútornej rovnováhy tejto spoločnosti.82Tieto dva odkazy odhaľujú nanajvýš snahu zákonodarcov jednak zachovať finančnú rovnováhu spoločnosti Terni, na ktorú sa podľa všeobecného pravidla nemal vzťahovať zákon č. 1643/62, a jednak stanoviť kritérium alebo mechanizmus na poskytnutie náhrady, čo sa aj prenieslo do právnej úpravy rozhodnutím sa pre osobitný spôsob poskytnutia náhrady, ako to vyplýva aj z obsahu článku 6 dekrétu č. 1165/63.83Je nesporné, že náhrada poskytnutá v prejednávanej veci nebola v podobe pevnej sumy stanovenej podľa trhovej hodnoty vyvlastnených aktív, ale mechanizmom upravujúcim poskytnutie určitého množstva elektrickej energie za cenu, ktorú by spoločnosť Terni zaplatila, keby si ponechala svoje výrobné aktíva, na zvyšnú dĺžku platnosti vyvlastneného povolenia, čo svedčí o snahe zákonodarcu nenarušiť vnútornú rovnováhu spoločnosti Terni.84Je pravda, že dĺžka platnosti tarify pre Terni mierne prekračuje zvyšnú dĺžku platnosti povolenia spoločnosti Terni a že Komisia uviedla, že je možné si predstaviť, že talianske orgány chceli zosúladiť skončenie platnosti tarify pre Terni so skončením platnosti povolení na výrobu elektriny z vodnej energie v Taliansku (odôvodnenie č. 77 napadnutého rozhodnutia).85Nič to však nemení na skutočnosti, že vnútroštátny zákonodarca stanovil konkrétny dátum skončenia platnosti tarify pre Terni, a to bez akéhokoľvek ďalšieho časového údaja v dekréte č. 1165/63, a že žalobkyňa nepreukázala, že práce poslancov dokazujú vôľu uvedeného zákonodarcu zosúladiť dĺžku platnosti tarify pre Terni s dĺžkou platnosti povolení na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu v tom zmysle, že by predĺženie týchto povolení malo automaticky spôsobiť predĺženie platnosti uvedenej tarify.86Po druhé žalobkyňa namieta voči jednoznačnému výklad vôle vnútroštátneho zákonodarcu predložením rozhodnutí najvyšších talianskych súdov a cituje v tejto súvislosti rozsudok č. 17686 Corte suprema di cassazione z 21. novembra 2003 a rozsudok č. 606 Consiglio di Stato z 21. februára 2005, ktoré potvrdili potrebu zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so spoločnosťou Terni a nevyvlastnenými výrobcami pre vlastnú spotrebu aj po roku 1992.87Odkaz na tieto dva rozsudky sa však zdá irelevantný, keďže boli vyhlásené po prijatí zákona č. 9/91, ktorý po 31. decembri 1992 predĺžil a zaviedol ustanovenia, na základe ktorých bola ako náhrada spoločnosti Terni priznaná zvýhodnená tarifa.88Okrem toho, ako uviedla žalobkyňa, tieto rozsudky boli vyhlásené vo veciach, ktorých predmet bol úplne iný ako v prejednávanej veci. Vnútroštátnym súdom nebola predložená otázka, či predĺžením platnosti tarify pre Terni po 31. decembri 1992 talianske orgány porušili povinnosť, ktorú členským štátom ukladá článok 88 ods. 3 ES nevykonať novú pomoc bez toho, aby o tom predtým informovali Komisiu.89Uvedeným súdom však bola položená otázka, či má po zmene štruktúry taríf za elektrickú energiu Terni znášať zvýšené náklady za dodávku elektriny. Súdy na túto otázku odpovedali negatívne vzhľadom na právne súvislosti uvedené v bode 87 vyššie, pričom svoje odpovede založili na tom, že išlo o osobitný režim stanovenia ceny za dodávky elektriny spoločnosti Terni, prijatý ako náhrada za znárodnenie.90Bolo rozhodnuté, že cieľom tarify pre Terni bolo zachovať v prospech tejto spoločnosti možnosť zaobstarať si elektrinu za všeobecne podobné náklady ako tie, ktoré by sama spoločnosť Terni musela znášať, ak by sa mohla zásobovať elektrinou vlastnej výroby, a že táto spoločnosť teda nemohla znášať dodatočné náklady [za dodávku elektriny], od ktorých by bola oslobodená, ak by mohla pokračovať vo výrobe elektriny pre vlastnú spotrebu, a teda spotrebovávať elektrinu vyrobenú pre vlastnú spotrebu.91Toto odôvodnenie je v rozpore s argumentáciou žalobkyne. V rozpore s tvrdeniami Terni sa vnútroštátne súdy nedomnievali, že by tarifa za elektrinu, ktorú mala platiť spoločnosť Terni štátnemu podniku ENEL, mala zodpovedať tarife ostatných výrobcov pre vlastnú spotrebu, ale mala zodpovedať nákladom, ktoré by znášala sama Terni, ak by mohla pokračovať vo výrobe elektriny pre vlastnú spotrebu, čo bolo možné len na základe jej povolenia na výrobu elektriny z vodnej energie a počas jeho platnosti.92V súlade s logikou poskytnutia náhrady, ktorú takto stanovili vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o faktor týkajúci sa ceny elektriny, nemôže byť dĺžka platnosti tarify pre Terni, ako to správne tvrdí Komisia, oddelená od zvyšnej dĺžky platnosti vyvlastneného povolenia a závisieť od budúceho vývoja povolení na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu.93Okrem toho treba uviesť, že neskoršia právna úprava týkajúca sa predĺženia platnosti povolení na výrobu elektriny z vodnej energie prijatá po zákone č. 1643/62 a dekréte č. 1165/63 protirečí výkladu týchto noriem navrhovanému žalobkyňou, podľa ktorého tieto právne normy spájali dĺžku platnosti tarify pre Terni prostredníctvom určitého dynamického a implicitného odkazu s povoleniami na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu, pričom predĺženie platnosti týchto povolení automaticky spôsobí predĺženie platnosti uvedenej tarify.94Tento výklad však naráža na skutočnosť, že predĺženia platnosti tarify pre Terni, ktoré nie sú vôbec automatické, vyžadovali na zmenu pôvodnej náhrady stanovenej v dekréte č. 1165/63 legislatívne zásahy.95Prvé predĺženie platnosti tarify pre Terni vyplýva z článku 20 ods. 4 zákona č. 9/91, ktorým sa predĺžila aj platnosť vtedy existujúcich povolení na výrobu elektriny z vodnej energie až do roku 2001. Tento zákon nie je možné zjednodušiť, ako to navrhuje žalobkyňa, len na predĺženie platnosti tarify pre Terni súčasne s predĺžením povolení na výrobu elektriny z vodnej energie výrobcov pre vlastnú spotrebu do roku 2001, pretože mal dva ciele, t. j. predĺžiť platnosť tarify pre Terni, ale aj to, aby zanikla na konci roka 2007 (pozri odôvodnenie č. 19 napadnutého rozhodnutia), čo bol neskorší dátum, a teda nezávislý od skončenia platnosti vtedy existujúcich povolení na výrobu elektriny z vodnej energie. Tieto dva prvky sú neoddeliteľné a v skutočnosti dokazujú, že otázka dĺžky platnosti uvedenej tarify bola nezávislá od postavenia výrobcov pre vlastnú spotrebu.96Odlišnosť tohto zaobchádzania s bývalými spoločnosťami Terni od zaobchádzania s výrobcami pre vlastnú spotrebu bola potvrdená aj tým, že talianske orgány v roku 1999 svojím zásahom predĺžili platnosť vtedy existujúcich povolení na výrobu elektriny z vodnej energie do roku 2010.97Druhé predĺženie platnosti tarify pre Terni vyplýva z článku 11 ods. 11 zákona č. 80/05, ktorý stanovuje:s cieľom umožniť rozvoj a reštrukturalizáciu výroby dotknutých podnikov sa použitie výhodných tarifných podmienok na dodávku elektrickej energie uvedených v článku 1 ods. 1 [písm.] c) zákonného dekrétu č. 25 z 18. februára 2003, s úpravami zmeneného na zákon… č. 83 zo 17. apríla 2003, predlžuje na celý rok 2010 za tarifných podmienok platných 31. decembra 2004.
98Toto ustanovenie však neodkazuje na povolenia na výrobu elektriny z vodnej energie ani neobsahuje nič, na základe čoho by bolo možné sa domnievať, že zákonodarca chcel zosúladiť dĺžku platnosti tarify pre Terni s dĺžkou platnosti uvedených povolení.99Naopak, z toho istého ustanovenia vyplýva, že tarifa pre Terni je len jedna z výhodných tarifných podmienok, ktorých predĺženie má za cieľ umožniť rozvoj a reštrukturalizáciu výroby dotknutých podnikov. V odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia, v ktorom je uvedené zhrnutie pripomienok talianskych orgánov predložených v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, bolo spresnené, že tieto orgány zdôrazňujú:Sporné predĺženie tarify stanovené v článku 11 ods. 11 zákona č. 80/05 je spojené s rozsiahlym programom investícií, ktoré ThyssenKrupp realizuje v priemyselnej oblasti Terni-Narni. Na základe tohto akčného plánu sa v tejto oblasti vybuduje nová výrobná kapacita. Tarifa je preto určená ako dočasné riešenie, kým sa nevybuduje táto výrobná kapacita, a jej zrušenie by ohrozilo investície, ktoré sú v súčasnosti rozbehnuté.
100Ako bolo pripomenuté v odôvodnení č. 61 napadnutého rozhodnutia, týkajúceho sa politických dôvodov druhého predĺženia, talianske orgány uviedli:Tarifa je potrebná na vytvorenie podmienok spravodlivej hospodárskej súťaže medzi týmito spoločnosťami náročnými na energiu, ktoré pôsobia v Taliansku, a ich konkurentmi v [Európskej únii], ktoré tiež využívajú výhody zo znížených cien energie (na základe tarify alebo zmluvy), až do dokončenia prebiehajúcich infraštrukturálnych projektov týkajúcich sa výroby a dopravy [prenosu – neoficiálny preklad] elektrickej energie. Ak by bola tarifa zrušená, príslušné spoločnosti by premiestnili svoju činnosť mimo [Únie]. To by nutne viedlo k priemyselnej kríze a vážnemu zníženiu pracovných miest v dotknutých regiónoch. Podľa [Talianskej republiky] by sa predĺženie tarify malo preto považovať za dočasné riešenie.
101Nejde teda o otázku opatrenia, ktoré by bolo právnym pokračovaním v náhrade poskytnutej spoločnosti Terni po znárodnení jej divízie hydroenergetiky v roku 1962.102Okrem toho treba uviesť, že k tomuto predĺženiu tarify pre Terni došlo skoro šesť rokov po predĺžení povolení na výrobu elektriny z vodnej energie prostredníctvom dekrétu č. 79/99, pričom takýto časový rozdiel popiera údajnú spojitosť medzi sporným opatrením a predĺžením platnosti uvedených licencií.103Žalobkyňa tvrdí, že dôvod, pre ktorý tarifa pre Terni nebola predĺžená v rovnakom okamihu, t. j. v roku 1999, je skutočnosť, že zákon č. 9/91 zaviedol režim postupného skončenia a platnosť danej tarify sa mala skončiť v roku 2007. Stačí uviesť, že toto tvrdenie nepodporuje argumentáciu žalobkyne, ale len potvrdzuje oddelenie zaobchádzania s tarifou pre Terni od zaobchádzania s výrobcami pre vlastnú spotrebu, ktorí boli držiteľmi povolení na výrobu elektriny z vodnej energie.104Toto zistenie objektívneho spojenia medzi plánovaným postupným zánikom tarify pre Terni a jej nepredĺžením v roku 1999 nemôže byť spochybnené len hypotézou, ktorú predložila žalobkyňa, že daná tarifa v roku 1999 nebola zamýšľaná vzhľadom na očakávané zníženie cien elektriny po liberalizácii trhu, čo bola hypotéza, ktorú žalobkyňa navyše nijako nepodporila žiadnym tvrdením.105V skutočnosti sa zdá, že talianske orgány v roku 1991 prijali rozhodnutie postupne skončiť platnosť tarify pre Terni, čo si v roku 2005 rozmysleli vzhľadom na to, že sporné opatrenie malo sprevádzať investície vykonané predovšetkým žalobkyňou.106Napokon treba uviesť, že niekoľko mesiacov po predĺžení platnosti tarify pre Terni stanovil zákon č. 266/05 nové predĺženie povolení na výrobu elektriny z vodnej energie (do roku 2020), ale nepredĺžil platnosť tarify pre Terni.107Po tretie treba zdôrazniť, že argumentácia žalobkyne založená na rozhodnutí z 6. augusta 1991 a všeobecnejšie na údajných protirečeniach si Komisie sa zdá irelevantná.108Žalobkyňa najskôr tvrdila, že z rozhodnutia zo 6. augusta 1991 o nevznesení námietok voči uplatňovaniu zákona č. 9/91 a z výmeny korešpondencie medzi Komisiou a talianskymi orgánmi vyplývalo, že táto inštitúcia prijala záver, podľa ktorého predĺženie tarify pre Terni v roku 1991 predstavovalo právne pokračovanie v kompenzačnom opatrení priznanom spoločnosti Terni zákonom č. 1643/62 a dekrétom č. 1165/63 a že preto tento tarifný režim nepodlieha právnej úprave Spoločenstva týkajúcej sa štátnej pomoci.109Je nesporné, že po tom, ako talianske orgány Komisiu upovedomili o zákone č. 9/91, v ktorom článok 20 ods. 4 prvýkrát predĺžil tarifu pre Terni, prijala 6. augusta 1991 rozhodnutie, v ktorom sa rozhodla nevzniesť námietky.110V napadnutom rozhodnutí Komisia spresnila, čo žalobkyňa nepoprela, že zákon č. 9/91 jej bol oznámený spolu so zákonom č. 10/91, ktorý sa tiež týkal energetických otázok, a že dokumenty, ktoré viedli k rozhodnutiu Komisie, obsahovali len krátky opis a posúdenie článkov relevantných z hľadiska štátnej pomoci. Článok 20 ods. 4 zákona č. 9/91, ktorým sa stanovuje predĺženie tarify pre Terni, sa neuvádzal (pozri odôvodnenia č. 20 a 134 napadnutého rozhodnutia).111Komisia dodala, že vzhľadom na nedostatočné informácie bohužiaľ nie je možné vysledovať do minulosti úvahy uplatnené v danej veci, a najmä zistiť, či Komisia skúmala a mala v úmysle schváliť tarifu pre Terni, ale že Talianska republika v každom prípade oznámila celý zákon a rozhodnutie o schválení sa takisto týka celého zákona (odôvodnenia č. 135 a 136 napadnutého rozhodnutia).112V rozpore s tvrdeniami žalobkyne Komisia vyhlásila pomoc obsiahnutú v obidvoch zákonoch za zlučiteľnú v súlade s pravidlami týkajúcimi sa štátnej pomoci (odôvodnenie č. 20 napadnutého rozhodnutia).113Tento záver bol potvrdený znením rozhodnutia zo 6. augusta 1991, v ktorom Komisia uviedla, že vzhľadom na to, že úspory energie sú cieľom energetickej politiky Spoločenstva, a po preskúmaní finančných stimulov upravených [predmetnými] zákonmi v súvislosti so záväzkami talianskych orgánov vo vzťahu k niektorým ustanoveniam, rozhodla sa nevzniesť nijaké námietky voči týmto zákonom. Odkaz na cieľ ochrany životného prostredia a na záväzky vnútroštátnych orgánov, uvedené v ďalších odôvodneniach toho istého rozhodnutia, predovšetkým spolu s odkazom na maximálnu výšku regionálnej pomoci potvrdzuje, že opatrenia stanovené v zákonoch č. 9/91 a 10/91 boli po tom, ako boli pôvodne považované za pomoci, povolené, pretože sú zlučiteľné so spoločným trhom, hoci rozhodnutie zo 6. augusta 1991 výslovne nespresňuje výnimku, ktorá bola uplatnená.114Okrem toho treba pripomenúť, že rozhodnutie o nevznesení námietok podľa ustanovenia stanovenom v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, ktoré kodifikuje a posilňuje prax Komisie v oblasti skúmania štátnej pomoci v súlade s judikatúrou Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C-521/06 P, Zb. s. I-5829, bod 5), zodpovedá situácii, v ktorej Komisia po predbežnom preskúmaní zistí, že nevznikli žiadne pochybnosti o zlučiteľnosti oznamovaného opatrenia so spoločným trhom, v rozsahu, v akom spadá do rámca článku 87 ods. 1 ES, a teda rozhodne, že dané opatrenie je zlučiteľné s uvedeným trhom.115Žalobkyňa navyše tvrdí, pričom odkazuje na list ministerstva priemyslu, obchodu a živnostenského podnikania z 19. septembra 1991 zaslaného ministerstvu správy majetkových podielov štátu, že Komisia sa obrátila na talianske orgány, aby ich požiadala o informácie o pomoci, ktorú považovala za poskytnutú spoločnosti Ilva, predtým Terni, a že po doručení odpovede od týchto orgánov, ktoré uviedli, že predĺženie tarify pre Terni zákonom č. 9/91 nepredstavuje pomoc, ale určitú formu predĺženia poskytovania náhrady upravenej zákonom č. 1643/62, čo Komisia nespochybnila.116Okrem námietok, ktoré Komisia predložila v súvislosti s poskytnutím tejto odpovede talianskymi orgánmi, len z jej mlčania nie je možné s ohľadom na ustanovenia nariadenia č. 659/1999 vyvodiť, že táto inštitúcia prijala akýkoľvek postoj k opatreniu upravenom v zákone č. 9/91, ktorý navyše už vyjadrila v rozhodnutí z 6. augusta 1991.117V každom prípade treba zdôrazniť, že predĺženie tarify pre Terni zákonom č. 9/91 nepredstavuje to sporné opatrenie, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia predstavujúceho predmet žaloby v prejednávanej veci, a že argumentácia žalobkyne založená na rozhodnutí zo 6. augusta 1991 a s tým súvisiacej korešpondencie medzi Komisiou a talianskymi orgánmi patrí do diskusie o údajnom porušení zásady ochrany legitímnej dôvery touto inštitúciou, čo je predmetom posledného žalobného dôvodu predloženého žalobkyňou.118Po druhé žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie si protirečí, lebo Komisia v ňom označila sporné opatrenie za štátnu pomoc, pričom však pripustila, že logikou predĺžení bolo zachovať paralelnosť v zaobchádzaní s tými výrobcami elektriny z vodnej energie, ktorí dosiahli obnovenie svojich licencií [povolení – neoficiálny preklad] (odôvodnenie č. 92 napadnutého rozhodnutia), že pôvodná dĺžka platnosti bola stanovená podľa dĺžky platnosti povolení na výrobu elektriny z vodnej energie (odôvodnenie č. 77 napadnutého rozhodnutia), alebo že spôsob náhrady, pre ktorý sa rozhodol taliansky zákonodarca v roku 1962, bol dôvodný, keďže umožňoval neutraliz[ovať] riziko dodatočnej škody, ktorá mohla vzniknúť… Terni v priebehu rokov… v prípade zvýšenia cien energie (odôvodnenie č. 73 napadnutého rozhodnutia), pričom toto tvrdenie uvedené ako posledné predstavovalo implicitné potvrdenie toho, že ujma, ktorú utrpela Terni z dôvodu vyvlastnenia, má byť úzko spojená s výhodou, ktorú požívajú ostatní výrobcovia pre vlastnú spotrebu.119Táto argumentácia vyplýva z čiastočného a subjektívneho výkladu napadnutého rozhodnutia a presnejšie z jeho odôvodnenia č. 92, v ktorom bola zhrnutá analýza Komisie, a stanovuje:Pokiaľ ide o predĺženia v čase [predĺženia platnosti – neoficiálny preklad] tarify pre Terni, Komisia odhaduje, že ich základným dôvodom bolo zachovať paralelnosť v zaobchádzaní [so spoločnosťou Terni a – neoficiálny preklad] tými výrobcami elektriny z vodnej energie, ktorí dosiahli obnovenie svojich licencií [predĺženie svojich povolení – neoficiálny preklad]. Táto paralelnosť, ktorá predstavuje základ kompenzačného mechanizmu, však bola stanovená v režime vyvlastnenia len na [30] rokov, nie na neurčito. Preto z dôvodov, ktoré sa už vysvetlili v bodoch (73) až (78) [v odôvodneniach č. 73 až 78 – neoficiálny preklad], nemali tieto predĺženia kompenzačný charakter.
120Komisia v odôvodnení č. 93 napadnutého rozhodnutia dodala:Tento záver je ešte jasnejší pre druhé predĺženie tarify. Toto predĺženie prerušilo mechanizmus postupného znižovania určeného na uľahčenie prechodu spoločností na plnú tarifu, čo signalizovalo presvedčenie talianskych orgánov, že spoločnosti dostali úplnú náhradu. [Talianska republika] samotn[á] vlastne široko vysvetlil[a] dôvody, ktoré viedli k druhému predĺženiu a ktoré sa týkajú len samotnej priemyselnej politiky (pozri pripomienky [Talianskej republiky] v bode 61 [v odôvodnení č. 60 – neoficiálny preklad]).
121V odôvodnení Komisie teda neexistuje nijaká nejednoznačnosť ani protirečenie si a táto inštitúcia sa domnieva, že logika, ktorá prevážila pri výbere spôsobu poskytnutia náhrady spoločnosti Terni, nemohla odôvodniť predĺženie platnosti tarify pre Terni na viac ako 30 rokov presne stanovených vnútroštátnym zákonodarcom.122Napokon treba uviesť, že uvažovanie žalobkyne by viedlo k zavedeniu systému poskytnutia náhrady na neobmedzene dlhý čas, a teda v neobmedzenom rozsahu, čo je situácia, ktorej prípustnosť žalobkyňa nepreukázala tak z hľadiska vnútroštátneho právneho poriadku, ako ani z hľadiska judikatúry ESĽP.123Treba pripomenúť, že rozhodnutie talianskych orgánov znárodniť divíziu hydroenergetiky spoločnosti Terni bolo prijaté na základe článku 43 talianskej ústavy, ktorý stanovuje, že vo verejnom záujme môže zákon prostredníctvom vyvlastnenia za primeranú náhradu stanoviť, že od svojho vzniku alebo prevodom na štát majú určité podniky alebo určité druhy podnikov, ktoré sa zaoberajú poskytovaním základných služieb vo verejnom záujme, dodávaním energie alebo v prípade, že majú monopolné postavenie a takéto vyvlastnenie je v základnom verejnom záujme, byť vo vlastníctve verejnoprávnych subjektov, odborových organizácií alebo spoločenstiev užívateľov.124Žalobkyňa tvrdí, že podľa judikatúry Corte suprema di cassazione a Corte costituzionale (taliansky Ústavný súd) sa má poskytnúť náležitá a primeraná a ozajstná náhrada, ktorej výpočet zohľadňuje hodnotu majetku s ohľadom na jeho základné vlastnosti, ktoré sa prejavujú možným hospodárskym využitím tohto majetku.125Komisia tieto tvrdenia nespochybnila a poukázala na rozsudok Corte costituzionale č. 5/1980 z 30. januára 1980, ktorý spresnil:Náhrada zaručená vyvlastnenému…, hoci nepredstavuje celkovú náhradu za utrpenú ujmu – keďže treba zosúladiť právo jednotlivca so všeobecným záujmom, ktorý vyvlastnenie sleduje –, nemôže byť stanovená v zanedbateľnej či len symbolickej výške, ale musí predstavovať ozajstnú náhradu. Aby to bolo možné, pri výpočte poskytnutia náhrady treba odkázať na hodnotu majetku v spojení s jeho základnými vlastnosťami, ktoré sa prejavujú možným hospodárskym využitím tohto majetku, v súlade so zákonom.
126Je nesporné, že spôsob poskytnutia náhrady stanovený v článku 6 dekrétu č. 1165/63 bol stanovený podľa vlastností znárodnených aktív, čiže divízií zaoberajúcich sa výrobou elektriny na základe povolenia, ktorého dĺžka platnosti mala umožniť jeho držiteľovi amortizovať svoju investíciu.127Talianska republika sa teda rozhodla neposkytnúť náhradu v podobe pevnej sumy stanovenej podľa trhovej hodnoty vyvlastnených aktív, ale v podobe dodávky určitého množstva elektrickej energie spoločnosti Terni za cenu, ktorú by zaplatila, keby si ponechala svoje zariadenia. V tomto rámci vnútroštátne orgány logicky prihliadli na zvyšnú dĺžku platnosti povolenia spoločnosti Terni pri stanovení dĺžky platnosti tarify pre Terni, pričom dátum skončenia platnosti bol dokonca o niečo neskorší ako dátum skončenia platnosti uvedeného povolenia.128Ako uvádza Komisia v odôvodnení č. 75 napadnutého rozhodnutia, celková náhrada bola teda vo výške, ktorá závisela od dĺžky platnosti tarify pre Terni.129Podľa žalobkyne má byť celková dĺžka uvedenej tarify v súlade s pôvodnou logikou mechanizmu odškodnenia použitého vnútroštátnym zákonodarcom systematicky predĺžená v závislosti od predĺženia povolení nevyvlastnených výrobcov pre vlastnú spotrebu, aby boli sústavne odstraňované škodlivé účinky vyvlastnenia s ohľadom na vývoj cien elektrickej energie.130Výklad článku 6 dekrétu č. 1165/63, ktorý navrhuje žalobkyňa, vedie k tomu, že náhrada priznaná spoločnosti Terni v dôsledku znárodnenia jej divízie hydroenergetiky mala byť poskytnutá na dobu neurčitú, že jej výpočet závisel od neskorších udalostí, ku ktorým došlo aj niekoľko rokov po znárodnení, a že v dôsledku toho bola tak výška náhrady, ako aj hodnota znárodnených aktív neurčitá a neobmedzená.131Treba však konštatovať, že žalobkyňa neuviedla nijaké pravidlo, zásadu práva Spoločenstva, ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku ani rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré by mohlo odôvodniť jej výklad vedúci k poskytnutiu náhrady stanovenej na dobu neurčitú alebo všeobecne predpokladajúcu možnosť zohľadniť neskoršie udalosti po jej stanovení, aby bolo možné zmeniť odhad hodnoty znárodneného alebo vyvlastneného majetku a v dôsledku toho rozsahu náhrady.132Navyše sa zdá, že aj žalobkyňa uznala, že takýto výklad nie je možný, keď súhlasí s obsahom jedného ustanovenia, na ktoré poukazuje Komisia, t. j. s článkom 32 dekrétu prezidenta republiky č. 327 z 8. júna 2001 o zjednotení zákonov a správnych opatrení týkajúcich sa vyvlastnenia vo verejnom záujme. Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, že je nepochybne pravda, že náhrada priznaná za vyvlastnenie nemôže spočívať v opatrení na časovo neobmedzené obdobie a že musí byť jasne a predvídateľne stanovená v čase vyvlastnenia. Článok 32 tohto dekrétu totiž stanovuje, že náhrada za vyvlastnenie sa vypočíta na základe vlastností majetku v čase uzavretia zmluvy o prevode majetku alebo v čase vydania dekrétu o vyvlastnení.133Žalobkyňa však tvrdí, že pôvodný flexibilný kompenzačný mechanizmus je vzhľadom na výnimočnú povahu vyvlastnenia spoločnosti Terni v súlade so zásadami stanovenými v článku 1 Dodatkového protokolu k [EDĽP], ako aj s judikatúrou [ESĽP].134Uvedený článok s názvom Ochrana majetku stanovuje:Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
135Stačí uviesť, že toto ustanovenie zakotvuje právo vlastniť majetok, pričom stanovuje obmedzenia, a že len odkaz na tento dokument nemôže odôvodniť tvrdenie žalobkyne v tejto veci.136Pokiaľ ide o judikatúru ESĽP, žalobkyňa uviedla rozsudok z 11. apríla 2002, Lallement v. Francúzsko, z ktorého vyplýva, že nárok na poskytnutie náhrady primeranej v pomere k hodnote [vyvlastneného] majetku môže niekedy predstavovať potrebu stanoviť zjavne vyššie sumy, ako je samotná hodnota vyvlastneného majetku.137V uvedenom rozsudku týkajúcom sa vyvlastnenia nehnuteľnosti používanej na poľnohospodárske účely ESĽP pripomenul, že opatrenie, ktorým sa zasiahlo do práva vlastniť majetok, akým je vyvlastnenie, musí zabezpečiť spravodlivé vyváženie medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a povinnosťou chrániť základné práva jednotlivca. V oblasti vyvlastnenia sa táto rovnováha spravidla dosiahne, ak sa vyvlastnenému poskytne náhrada primeraná v pomere k trhovej hodnote majetku, hoci legitímne ciele vo verejnom záujme môžu svedčiť v prospech nižšej náhrady, ako je celá trhová hodnota. ESĽP sa domnieva, že bez ohľadu na mieru voľnej úvahy daného štátu, ak je vyvlastneným majetkom pracovný nástroj vyvlastneného, poskytnutá náhrada nie je primeraná v pomere k hodnote majetku, ak táto náhrada nejakým spôsobom nepokrýva túto osobitnú stratu alebo neumožňuje uvedený nástroj po jeho vyvlastnení znovu vytvoriť (body 18, 20, 23).138Nielen že je otázna analógia, ktorú medzi situáciou spoločnosti Terni a situáciou v uvedenom rozsudku navrhuje žalobkyňa, t. j. vyvlastnenie poľnohospodárskych pozemkov, čím sa zasiahlo do výrobných prostriedkov poľnohospodára a čo mohlo narušiť jeho schopnosť pokračovať vo výkone zamestnania, ale rozsudok ESĽP navyše ani neobsahuje žiadnu výslovnú informáciu o potrebe stanoviť zjavne vyššie sumy, ako je samotná hodnota vyvlastneného majetku.139Tento rozsudok bol totiž založený na vzťahu proporcionality, ktorý musí existovať medzi výškou náhrady a hodnotou vyvlastneného majetku, čo je odôvodnenie, ktoré je nezlučiteľné s tým, ako sa vykladá článok 6 dekrétu č. 1165/63, na ktorý odkazuje žalobkyňa, aj keby z dôvodu neexistencie časového obmedzenia viedol k vzniku neobmedzeného alebo trvalého nároku na tarifu pre Terni.140Z uvedeného vyplýva, že nie je možné sa domnievať, že predĺženie tarify pre Terni priznané v roku 2005 sporným opatrením predstavovalo neoddeliteľnú súčasť náhrady dlžnej spoločnosti Terni za jej vyvlastnenie v roku 1962. Toto tvrdenie žalobkyne navyše vychádza zo zovšeobecnenia pôvodnej logiky poskytnutia náhrady použitej vnútroštátnym zákonodarcom, založenej na prirovnaní spoločnosti Terni k virtuálnemu výrobcovi. Smeruje k odstráneniu časového obmedzenia stanoveného na uplatňovanie tarify pre Terni a vedie k skresleniu jasných a presných ustanovení článku 6 dekrétu č. 1165/63.141Komisia teda po tom, ako spresnila, že poskytovanie elektrickej energie za nižšie ceny v porovnaní s bežnou tarifou za elektrickú energiu nepochybne predstavuje jasnú ekonomickú výhodu pre príjemcov, ktorí dosiahnu zníženie svojich výrobných nákladov a upevnenie svojho konkurenčného postavenia (odôvodnenie č. 99 napadnutého rozhodnutia), správne dospela k záveru, že zvýhodnená tarifa poskytnutá bývalým spoločnostiam Terni od 1. januára 2005 predstavovala štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.142Z toho vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení článku 87 ods. 1 ES musí byť zamietnutý.