ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 8. mája 2025 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica (EÚ) 2016/1919 – Právna pomoc – Smernica 2013/48/EÚ – Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní – Procesné záruky pre zraniteľné osoby – Určenie zraniteľnosti týchto osôb – Neexistencia právnej domnienky – Priamy účinok – Výsluch podozrivého v neprítomnosti obhajcu – Prípustnosť dôkazov získaných v rozpore s procesnými právami“
Vo veci C‑530/23 [Barało] ( i ),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Rejonowy we Włocławku (Okresný súd Włocławek, Poľsko) zo 17. augusta 2023 a doručený Súdnemu dvoru 17. augusta 2023, ktorý súvisí s trestným konaním proti
K. P.,
za účasti:
Prokurator Rejonowy we Włocławku,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia M. Gavalec, Z. Csehi a F. Schalin,
generálna advokátka: T. Ćapeta,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
|
– |
Prokurator Rejonowy we Włocławku, v zastúpení: T. Rutkowska‑Szmydyńska, |
|
– |
poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca, |
|
– |
česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, T. Suchá a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia, |
|
– |
Európska komisia, v zastúpení: J. Hottiaux a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia, |
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 14. novembra 2024,
vyhlásil tento
Rozsudok
|
1 |
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu:
|
|
2 |
Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti K. P. jednak v súvislosti s držbou omamných a psychotropných látok a jednak v súvislosti s jazdou pod vplyvom omamných látok. |
Právny rámec
Medzinárodné právo
|
3 |
Body 23 a 32 Zásad a usmernení Organizácie Spojených národov týkajúcich sa prístupu k právnej pomoci v trestnoprávnych systémoch, ktoré boli prijaté 20. decembra 2012 rezolúciou Valného zhromaždenia OSN 67/187, znejú takto: „23. Polícii, prokuratúre a súdom prináleží dbať na to, aby sa osobám v konaní pred nimi, ktoré nemajú prostriedky na odmenu pre obhajcu a/alebo ktoré sú zraniteľné, poskytla právna pomoc. … 32. Musia sa prijať osobitné opatrenia na zabezpečenie toho, aby bola právna pomoc skutočne dostupná ženám, deťom a skupinám s osobitnými potrebami, najmä, ale nielen… duševne chorým [a] užívateľom drog… Tieto opatrenia musia zohľadňovať osobitné potreby týchto skupín a musia byť prispôsobené pohlaviu a veku.“ |
Právo Únie
Smernica 2013/48
|
4 |
Podľa odôvodnení 50 a 51 smernice 2013/48:
|
|
5 |
Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje: „Táto smernica sa vzťahuje na podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní od chvíle, keď boli príslušnými orgánmi členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak upovedomené, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, a to bez ohľadu na to, či boli pozbavené osobnej slobody. Uplatňuje sa do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o tom, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, a to vrátane uloženia trestu a rozhodnutia o prípadnom opravnom prostriedku.“ |
|
6 |
Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Právo na prístup k obhajcovi v trestnom konaní“ znie takto: „1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu. 2. Podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu. Podozrivé alebo obvinené osoby majú v každom prípade prístup k obhajcovi najneskôr od ktorejkoľvek z týchto skutočností, ktorá nastane skôr:
3. Právo na prístup k obhajcovi zahŕňa nasledujúce:
…“ |
|
7 |
Článok 12 tej istej smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje: „1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní, ako aj vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači mali podľa vnútroštátneho práva účinné opravné prostriedky v prípadoch porušenia práv vyplývajúcich z tejto smernice. 2. Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne normy a systémy vzťahujúce sa na prípustnosť dôkazov, členské štáty zabezpečia, aby sa v trestnom konaní pri posudzovaní vyjadrení podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu alebo v prípadoch, keď bola v súlade s článkom 3 ods. 6 povolená výnimka z tohto práva, zohľadnilo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie.“ |
|
8 |
Podľa článku 13 smernice 2013/48: „Členské štáty zabezpečia, že pri uplatňovaní tejto smernice sa zohľadnia osobitné potreby zraniteľných podozrivých a zraniteľných obvinených osôb.“ |
Smernica 2016/1919
|
9 |
Odôvodnenia 1, 3, 4, 6, 17 až 19, 23 a 24 smernice 2016/1919 stanovujú:
…
…
…
…
|
|
10 |
Podľa článku 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“: „1. Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa práva na právnu pomoc pre:
… 2. Táto smernica dopĺňa smernice [2013/48] a [2016/800]. Žiadne ustanovenie tejto smernice sa nesmie vykladať spôsobom, ktorý by obmedzoval práva stanovené v uvedených smerniciach.“ |
|
11 |
Článok 2 smernice 2016/1919, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje: „1. Táto smernica sa vzťahuje na podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní, ktoré majú právo na prístup k obhajcovi podľa smernice [2013/48] a ktoré:
2. Táto smernica sa vzťahuje aj na vyžiadané osoby po zadržaní vo vykonávajúcom členskom štáte, ktoré majú právo na prístup k obhajcovi podľa smernice [2013/48].“ |
|
12 |
Článok 4 smernice 2016/1919 s názvom „Právna pomoc v trestnom konaní“ znie takto: „1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní, ktoré nemajú dostatok prostriedkov na zaplatenie pomoci obhajcu, mali právo na právnu pomoc, ak to vyžadujú záujmy spravodlivosti. 2. Členské štáty môžu preskúmať majetkové pomery a/alebo skutkové okolnosti, aby tak rozhodli o potrebe poskytnúť právnu pomoc v súlade s odsekom 1. … 5. Členské štáty zabezpečia, aby právna pomoc bola poskytnutá bez zbytočného odkladu, najneskôr však pred výsluchom políciou, iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom, alebo pred vykonaním vyšetrovacích úkonov alebo úkonov spojených so zhromažďovaním dôkazov uvedených v článku 2 ods. 1 písm. c). …“ |
|
13 |
Podľa článku 8 tejto smernice, nazvaného „Opravné prostriedky“: „Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé, obvinené a vyžiadané osoby mali podľa vnútroštátneho práva účinné opravné prostriedky v prípadoch porušenia ich práv vyplývajúcich z tejto smernice.“ |
|
14 |
Článok 9 uvedenej smernice s názvom „Zraniteľné osoby“ znie takto: „Členské štáty zabezpečia, aby sa pri vykonávaní tejto smernice zohľadnili osobitné potreby podozrivých, obvinených a vyžiadaných osôb v zraniteľnej situácii.“ |
|
15 |
Článok 11 tej istej smernice, nazvaný „Zákaz zníženia úrovne ochrany“, stanovuje: „Žiadne ustanovenie tejto smernice sa nesmie vykladať ako obmedzovanie alebo odchýlka od akýchkoľvek práv a procesných záruk, ktoré sú zaručené podľa [C]harty, EDĽP alebo iných relevantných ustanovení medzinárodného práva alebo práva ktoréhokoľvek z členských štátov, ktorý poskytuje vyššiu úroveň ochrany.“ |
Odporúčanie Komisie
|
16 |
Odôvodnenia 1, 6, 7, 11 a 13 odporúčania Komisie stanovujú:
…
…
…
|
|
17 |
Bod 4 tohto odporúčania sa nachádza v jeho oddiele 2, nazvanom „Identifikácia zraniteľných osôb“. Podľa tohto bodu 4: „Zraniteľné osoby by sa mali rýchlo identifikovať a uznať za zraniteľné. Členské štáty by mali zaistiť, aby všetky príslušné orgány mohli využiť možnosť lekárskeho vyšetrenia nezávislým odborníkom s cieľom identifikovať zraniteľné osoby a určiť stupeň ich zraniteľnosti a ich osobitné potreby. Tento odborník môže poskytnúť odôvodnené stanovisko v súvislosti s vhodnosťou opatrení, ktoré sa prijali alebo sa plánujú prijať proti zraniteľnej osobe.“ |
|
18 |
Oddiel 3 uvedeného odporúčania s názvom „Práva zraniteľných osôb“ obsahuje desať častí, z ktorých štyri sú nazvané „Nediskriminácia“, „Prezumpcia zraniteľnosti“, „Právo na prístup k obhajcovi“ a „Zaznamenávanie výsluchu“. Bod 6 toho istého odporúčania, ktorý sa nachádza v prvej z týchto štyroch častí, znie takto: „Procesné práva poskytnuté zraniteľným osobám by sa mali dodržiavať v celom trestnom konaní s prihliadnutím na charakter a stupeň ich zraniteľnosti.“ |
|
19 |
Bod 7 odporúčania Komisie, ktorý sa nachádza v časti nazvanej „Prezumpcia zraniteľnosti“, stanovuje: „Členské štáty by mali uplatňovať prezumpciu zraniteľnosti najmä v prípade osôb so závažnými psychologickými, duševnými, fyzickými alebo zmyslovými poruchami, duševnými chorobami alebo kognitívnymi poruchami, ktoré im bránia pochopiť konania a účinne sa na nich zúčastňovať.“ |
|
20 |
Podľa bodu 11 tohto odporúčania, ktorý sa nachádza v časti nazvanej „Právo na prístup k obhajcovi“: „Ak zraniteľná osoba nie je schopná pochopiť alebo sledovať konanie, nemalo by tým zaniknúť právo na prístup k obhajcovi podľa smernice [2013/48].“ |
|
21 |
Bod 13 uvedeného odporúčania, ktorý sa nachádza v časti nazvanej „Zaznamenávanie výsluchu“, stanovuje: „Akýkoľvek výsluch zraniteľných osôb vo fáze vyšetrovacej väzby by sa mal audiovizuálne zaznamenávať.“ |
Poľské právo
|
22 |
Podľa § 6 ustawa – Kodeks postępowania karnego (Trestný poriadok) zo 6. júna 1997 (Dz. U. z roku 2022, položka 1375) v znení uplatniteľnom na trestné konanie vo veci samej (ďalej len „Trestný poriadok“) má obvinený právo na obhajobu vrátane práva na obhajcu. O tomto práve musí byť informovaný. |
|
23 |
V § 79 Trestného poriadku sa v odseku 1 stanovuje, že obvinený musí mať v trestnom konaní obhajcu, ak existuje dôvodná pochybnosť týkajúca sa absencie alebo podstatného zníženia jeho schopnosti rozoznať význam činu alebo ovládať svoje konanie v čase spáchania skutku (bod 3), a ak existuje dôvodná pochybnosť o tom, či jeho stav duševného zdravia umožňuje zúčastniť sa na konaní alebo zabezpečiť si obhajobu samostatným a vhodným spôsobom (bod 4). V § 79 ods. 3 Trestného poriadku sa okrem iného stanovuje, že v prípadoch uvedených najmä v odseku 1 tohto § 79 je prítomnosť obhajcu povinná na pojednávaní, ako aj na zasadnutiach, na ktorých je obvinený povinný zúčastniť sa. |
|
24 |
Podľa § 168a Trestného poriadku dôkaz nemožno vyhlásiť za neprípustný len z dôvodu, že bol získaný v rozpore s procesnými pravidlami alebo na základe trestných činov uvedených v § 1 ods. 1 Trestného zákona, pokiaľ tento dôkaz nebol získaný v súvislosti s výkonom služobných povinností verejného činiteľa v nadväznosti na zabitie, úmyselné spôsobenie ujmy na zdraví alebo pozbavenie osobnej slobody. |
|
25 |
Ustanovenie § 300 Trestného poriadku sa týka práva podozrivého na informácie. Z tohto dôvodu musí byť podozrivý pred svojím prvým výsluchom informovaný o svojom práve byť vypočutý, nevypovedať alebo odmietnuť odpovedať na otázky, o obsahu obvinenia a jeho zmenách, o práve predložiť návrhy na realizáciu prvotných úkonov v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, o práve na obhajcu vrátane práva žiadať o ustanovenie obhajcu ex offo v určitých prípadoch, o ktorých musí byť informovaný, o práve oboznámiť sa s konečným spisovým materiálom trestného vyšetrovania a o právach uvedených v § 301 Trestného poriadku, ako aj o povinnostiach a dôsledkoch uvedených v § 74 Trestného poriadku. Podozrivý musí získať tieto informácie písomne a potvrdiť, že ich prijal podpísaním potvrdenia o prijatí informačného dokumentu. |
|
26 |
V súlade s § 301 Trestného poriadku sa podozrivý na vlastnú žiadosť vypočúva v prítomnosti určeného obhajcu. Absencia obhajcu nebráni vykonaniu výsluchu. |
|
27 |
Podľa § 344a Trestného poriadku konajúci súd postúpi vec prokuratúre na doplnenie vyšetrovania, ak spis vykazuje závažné nedostatky týkajúce sa konania, najmä pokiaľ ide o potrebu vykonať dokazovanie, a ak má tento súd značné ťažkosti s uskutočnením potrebných úkonov. Pri postúpení veci prokuratúre uvedený súd konkretizuje smer, akým sa má uberať doplňujúce vyšetrovanie, a v prípade potreby aj vhodné opatrenia, ktoré treba prijať. Proti tomuto uzneseniu môžu účastníci konania podať opravný prostriedok. |
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
|
28 |
Sąd Rejonowy we Włocławku (Okresný súd Włocławek, Poľsko) je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania a na ktorom prebieha trestné konanie proti K. P. |
|
29 |
Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom sa trestné stíhanie začalo v nasledujúcom kontexte. Dňa 22. júla 2022 príslušníci polície, ktorí boli informovaní o zrážke dvoch vozidiel, zadržali K. P. Bol mimo svojho vozidla, nervózny a hovoril zmätene a nesúvisle. |
|
30 |
Príslušníci polície ho požiadali, aby im odovzdal všetky predmety, ktoré má a ktorých držba je potenciálne zakázaná. K. P. vytiahol z tašky igelitové vrecká s obsahom bieleho prášku a zelenej sušenej látky. Tieto látky boli zaistené a následne identifikované ako látky, ktoré by mohli byť amfetamínom a marihuanou. |
|
31 |
Po zadržaní bol K. P. zaistený a prevezený do nemocnice, kde mu odobrali krv na účely zistenia, či požil omamné látky. Bol obvinený z prechovávania omamných a psychotropných látok. |
|
32 |
K. P. bol poučený o svojom práve na obhajcu podľa svojho výberu a o práve na ustanovenie obhajcu ex offo, ak mu jeho ekonomická situácia neumožňuje obhajcu si zvoliť. Ďalej bol informovaný o svojom práve byť vypočutý, odoprieť vypovedať a odmietnuť odpovedať na otázky. Zápisnica z výsluchu obsahuje poznámku príslušníka polície, podľa ktorej „je [K. P.] podľa toho, čo tvrdí, duševne zdravý, nepodstupuje ani nepodstupoval psychiatrickú, medikamentóznu ani neurologickú liečbu“. |
|
33 |
K. P. sa nevzdal práva na obhajcu, ale ani nepožiadal o možnosť obrátiť sa na obhajcu. Neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by príslušník polície viedol vyšetrovanie vo vzťahu ku K. P. s cieľom zistiť, či bol počas výsluchu pod vplyvom produktov alebo látok, ktoré menia jeho rozpoznávaciu schopnosť alebo schopnosť spomenúť si na skutkové okolnosti, alebo či bol pod vplyvom omamných látok. |
|
34 |
Látky, ktoré K. P. prechovával a ktoré boli zaistené, ako aj vzorky jeho krvi odobraté v nemocnici, boli predmetom znaleckého posudku. Vzhľadom na koncentráciu amfetamínu v týchto vzorkách bolo konštatované, že K. P. bol pri odbere krvi „pod vplyvom látky s podobným účinkom ako alkohol“. Dňa 7. augusta 2022 bol obvinený z vedenia vozidla pod vplyvom látky s podobným účinkom ako alkohol. |
|
35 |
Obvinenie mu bolo doručené 14. októbra 2022 na psychiatrickom oddelení nemocnice, v ktorej sa zdržiaval. Bol vypočutý v neprítomnosti obhajcu a navyše prokurátor nepožiadal o to, aby mu bol ustanovený obhajca ex offo, ktorý by ho zastupoval. Jeho výsluch nebol ani zaznamenaný v audiovizuálnej podobe. |
|
36 |
Pred týmto výsluchom 22. augusta 2022 psychiater, ktorého K. P. už predtým navštívil, v rámci svojho výsluchu uviedol, že psychický stav dotknutej osoby, teda závažnosť príznakov jeho duševnej choroby, mu neumožňuje zúčastniť sa na procesných úkonoch, pričom tento stav môže pretrvávať minimálne niekoľko týždňov. Zo zdravotnej dokumentácie K. P., ktorá bola zaslaná prokurátorovi na jeho žiadosť 23. septembra 2022, vyplýva, že dotknutá osoba bola od 30. júna 2021 do 22. júla 2022 viackrát prijatá do psychiatrickej nemocnice so schizofréniou a schizoafektívnou poruchou. Tiež z nej vyplýva, že podľa prvotnej diagnózy trpel poruchou duševného zdravia a poruchou spôsobenou striedavým užívaním omamných a psychoaktívnych látok, ako aj psychotickou poruchou duševného zdravia. |
|
37 |
Dňa 15. decembra 2022 bola na vnútroštátny súd podaná obžaloba. |
|
38 |
Dňa 28. februára 2023 tento súd na základe § 344a ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o postúpení veci prokuratúre na doplnenie vyšetrovania s cieľom vypočuť K. P. v prítomnosti obhajcu a získať stanovisko znalcov v odbore psychiatria k duševnému zdraviu K. P. v čase trestného činu a počas trestného konania vedeného proti nemu. |
|
39 |
Toto rozhodnutie však Sąd Okręgowy we Włocławku (Krajský súd Włocławek, Poľsko) na základe opravného prostriedku prokuratúry zrušil. Vec bola vrátená vnútroštátnemu súdu na ďalšie konanie. |
|
40 |
V tejto súvislosti daný súd uvádza, že okrem iného konštatoval, že počas vyšetrovania nebolo vykonané žiadne individuálne posúdenie s cieľom overiť, či sa K. P. nachádzal v situácii zraniteľnosti, ktorá by si vyžadovala ustanovenie obhajcu ex offo. Nepreukázalo sa ani to, či mu jeho duševné zdravie umožňuje zúčastniť sa na konaní alebo zabezpečiť si obhajobu nezávislým a vhodným spôsobom. |
|
41 |
Vnútroštátny súd z týchto konštatovaní vyvodzuje, že K. P. bola odopretá jednak minimálna ochrana, na ktorú mal právo podľa smernice 2016/1919 ako podozrivá a potenciálne zraniteľná osoba, a jednak práva, ktorých sa môžu domáhať všetci podozriví podľa smerníc 2012/13 a 2013/48. Údajne ide predovšetkým o zaručenie práva na obhajcu v prípade osôb, ktoré sa považujú za zraniteľné, ako aj práva týchto osôb na právnu pomoc od okamihu, keď sú podozrivé zo spáchania trestného činu. |
|
42 |
Podľa vnútroštátneho súdu táto situácia vyplýva z neexistencie správneho a úplného prebratia týchto smerníc, ako aj z neuplatnenia odporúčania Komisie v rámci poľského právneho poriadku. Po prvé je teda potrebné stanoviť, či relevantné ustanovenia uvedených smerníc spĺňajú kritériá priameho účinku. |
|
43 |
Vnútroštátny súd navyše uvádza, že účinné pravidlá trestného práva procesného neponúkajú dostatočne presné riešenia, ktoré by každej osobe patriacej do pôsobnosti smerníc 2013/48 a 2016/1919 zaručovali všetky práva, ktoré tieto smernice stanovujú, ako je právo na bezodkladný prístup k obhajcovi, právo na zastupovanie obhajcom v čo najskoršom štádiu pred začatím súdneho konania, či právo na bezodkladnú identifikáciu potrieb osoby pred jej vypočutím v postavení podozrivého. Ak tieto pravidlá nemožno vykladať v súlade s právom Únie, vnútroštátny súd sa po druhé pýta, či sú nielen vnútroštátne súdy, ale v širšom zmysle všetky vnútroštátne orgány presadzovania práva povinné uvedené pravidlá neuplatňovať. |
|
44 |
Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania po tretie uvádza, že sa snaží „nájsť účinný opravný prostriedok“, ktorým by sa odstraňovali účinky porušenia práv, ktoré mal mať podozrivý v predchádzajúcich štádiách konania podľa smernice 2016/1919. Na tento účel odkazuje na článok 8 tejto smernice a článok 12 smernice 2013/48, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. |
|
45 |
Vnútroštátny súd sa po štvrté pýta na situáciu podozrivej alebo obvinenej osoby, ktorá je identifikovaná ako zraniteľná osoba a ktorej sa musí bezodkladne poskytnúť právna pomoc, a to v súlade so smernicou 2016/1919. Tento súd sa pýta, či vnútroštátne orgány, ako je prokurátor, ktoré sa zúčastňujú na predsúdnom konaní a ktoré ho riadia, sú povinné zabezpečiť účinnú právnu ochranu podľa tejto smernice, keď za predmetný trestný čin možno uložiť trest odňatia slobody. Účinné uplatňovanie práva Únie si podľa neho navyše vyžaduje nezávislosť a nestrannosť súdov, ale aj orgánov činných v trestnom konaní vo veciach, ktoré majú spojitosť s právom Únie. |
|
46 |
Za týchto okolností Sąd Rejonowy we Włocławku (Okresný súd Włocławek) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
|
O konaní pred Súdnym dvorom
|
47 |
Vnútroštátny súd tiež navrhol, aby Súdny dvor o tejto veci rozhodol v skrátenom konaní podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Uznesením z 8. novembra 2023, Barało (C‑530/23, EU:C:2023:927), predseda Súdneho dvora po vypočutí sudkyne spravodajkyne a generálnej advokátky rozhodol o zamietnutí tohto návrhu. |
O prejudiciálnych otázkach
|
48 |
Otázky položené vnútroštátnym súdom sa v podstate týkajú výkladu viacerých ustanovení smerníc 2013/48 a 2016/1919. Týmito otázkami sa vnútroštátny súd predovšetkým snaží zistiť rozsah práva na prístup k obhajcovi a práva zraniteľnej osoby na právnu pomoc. |
|
49 |
Otázky týkajúce sa viacerých pojmov práva Únie, ako aj rôznych procesných aspektov, ako je určenie priameho účinku niektorých ustanovení smerníc 2013/48 a 2016/1919 alebo prípadná povinnosť zaviesť opravné prostriedky, ktoré sa vyžadujú v rámci týchto smerníc, sa však pridávajú k hlavnému predmetu návrhu na začatie prejudiciálneho konania a v znení jednotlivých prejudiciálnych otázok sa prekrývajú. |
|
50 |
S prihliadnutím na spôsob súvzťažnosti všetkých týchto otázok treba po prvé spoločne preskúmať prvú až desiatu, trinástu a štrnástu otázku v rozsahu, v akom sa týkajú rozsahu práva na prístup k obhajcovi a práva zraniteľnej osoby na právnu pomoc, ako aj dôsledkov prípadného nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s povinnosťami, ktoré vyplývajú zo smerníc 2013/48 a 2016/1919, po druhé druhú, desiatu a jedenástu otázku v rozsahu, v akom sa týkajú požiadavky účinného opravného prostriedku v prípade porušenia práv stanovených týmito smernicami a prípustnosti dôkazov, po tretie dvanástu otázku a napokon po štvrté pätnástu otázku. |
O prvej až desiatej, trinástej a štrnástej otázke v rozsahu, v akom sa týkajú rozsahu práva na prístup k obhajcovi a práva zraniteľnej osoby na právnu pomoc, ako aj dôsledkov prípadného nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s povinnosťami, ktoré vyplývajú zo smerníc 2013/48 a 2016/1919
|
51 |
Svojou prvou až desiatou, trinástou a štrnástou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 2, článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 smernice 2016/1919 v spojení s článkom 3 ods. 2 písm. a) až c), ako aj s článkom 3 ods. 3 písm. a) a b) smernice 2013/48 majú vykladať v tom zmysle, že členské štáty majú povinnosť jednak dbať na to, aby sa zraniteľnosť obvinenej alebo podozrivej osoby identifikovala a uznala pred výsluchom tejto osoby alebo podozrivého v rámci trestného konania alebo pred prijatím osobitných opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, ktoré sa ich týkajú, a jednak zaručiť im prístup k obhajcovi s možnosťou využitia právnej pomoci na účely tohto konania. |
|
52 |
Týmito otázkami sa vnútroštátny súd dotýka viacerých oblastí, ktoré treba preskúmať postupne. V prvom rade ide o stanovenie pôsobnosti smerníc 2013/48 a 2016/1919, ako aj spôsobu ich súvzťažnosti. Ďalej treba posúdiť rozsah práva na prístup k obhajcovi a práva zraniteľnej osoby na právnu pomoc. Na účely poskytnutia úplnej odpovede tomuto súdu treba napokon posúdiť dôsledky prípadného nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s povinnosťami, ktoré vyplývajú zo smerníc 2013/48 a 2016/1919. |
O pôsobnosti smerníc 2013/48 a 2016/1919, ako aj o ich súvzťažnosti
|
53 |
Z článku 1 ods. 2 smernice 2016/1919 výslovne vyplýva, že táto smernica dopĺňa smernicu 2013/48, keďže právo na právnu pomoc súvisí s výkonom práva na prístup k obhajcovi. Článok 2 ods. 1 písm. a) až c) smernice 2016/1919 navyše stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní, ktoré majú právo na prístup k obhajcovi podľa smernice 2013/48 a ktoré sú buď pozbavené slobody, alebo sú povinné mať obhajcu v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom, alebo sú povinné alebo oprávnené zúčastniť sa na určitých opatreniach v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania. |
|
54 |
Článok 3 ods. 2 písm. a) až d) smernice 2013/48 stanovuje, že podozrivé a obvinené osoby majú v trestnom konaní v každom prípade prístup k obhajcovi v štyroch prípadoch. Toto právo im teda musí byť zaručené po prvé pred ich výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo justičným orgánom, po druhé, keď sa vykonávajú určité opatrenia v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, po tretie bez zbytočného odkladu po tom, ako boli pozbavené slobody, alebo po štvrté v dostatočnom predstihu pred ich predvolaním na príslušný súd. |
|
55 |
Z týchto jednotlivých ustanovení teda vyplýva, že udalosti uvedené v článku 3 ods. 2 písm. a) až d) smernice 2013/48 podmieňujú nielen vznik práva na prístup k obhajcovi, ale zároveň aj uplatniteľnosť smernice 2016/1919 a právo na právnu pomoc, ktoré sa touto smernicou zavádza. |
|
56 |
Táto súbežná ochrana v zmysle týchto dvoch smerníc vyplýva aj z článku 4 ods. 5 smernice 2016/1919, ktorým sa členským štátom výslovne ukladá povinnosť dbať na to, aby právna pomoc bola poskytnutá bez zbytočného odkladu, najneskôr pred výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva, alebo pred vykonaním opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania uvedených v článku 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice. |
|
57 |
Význam skorého poskytnutia právnej pomoci potvrdzuje odôvodnenie 24 uvedenej smernice. Vyplýva z neho, že dočasná účasť polície a prokuratúry v rámci konania o poskytnutí tejto pomoci by mala byť možná, pokiaľ je zrejmé, že táto účasť je v naliehavých situáciách nevyhnutná na včasné poskytnutie uvedenej pomoci. |
|
58 |
Článkom 4 ods. 5 smernice 2016/1919 sa tak vykonáva cieľ sledovaný touto smernicou, ktorým je, ako sa uvádza v jej prvom odôvodnení, zabezpečiť účinnosť práva na prístup k obhajcovi stanoveného v smernici 2013/48 tak, že sa podozrivým a obvineným osobám v rámci trestného konania umožňuje využiť zastupovanie obhajcom, ktorého odmenu platia členské štáty. |
|
59 |
Právo na prístup k obhajcovi je totiž základnou zásadou, ktorá musí umožniť podozrivým a obvineným osobám vykonávať svoje právo na obhajobu konkrétnym a účinným spôsobom. Z tohto dôvodu musia mať tieto podozrivé a obvinené osoby prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu a v každom prípade od okamihu, keď nastala prvá zo štyroch osobitných udalostí uvedených v článku 3 ods. 2 písm. a) až d) smernice 2013/48, medzi ktoré patrí vypočutie políciou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2024, Stačev,C‑15/24 PPU, EU:C:2024:399, body 47 a 48). Z toho vyplýva, že na to, aby bola táto pomoc účinná, k samotnej právnej pomoci musí dôjsť v počiatočnom štádiu konania (pozri analogicky rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom,C‑467/18, EU:C:2019:765, bod 50). |
O rozsahu práva na prístup k obhajcovi a práva zraniteľnej osoby na právnu pomoc
|
60 |
Pokiaľ ide o situáciu zraniteľných osôb, článok 13 smernice 2013/48 a článok 9 smernice 2016/1919 ukladajú členským štátom povinnosť dbať na to, aby sa pri vykonávaní týchto smerníc zohľadnili osobitné potreby zraniteľných osôb, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami. |
|
61 |
Súdny dvor v tejto súvislosti po prvé rozhodol, že osoby s poruchami duševného zdravia patria do kategórie zraniteľných osôb podľa tohto článku 13 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom,C‑467/18, EU:C:2019:765, bod 48). Ako sa uvádza v bode 53 tohto rozsudku, keďže smernica 2016/1919 dopĺňa smernicu 2013/48 a tieto dve smernice sledujú spoločný cieľ, ktorým je zabezpečenie ochrany práv podozrivých alebo obvinených osôb v rámci trestného konania, ich pôsobnosť ratione personae sa nemôže líšiť. Z toho vyplýva, že osoby trpiace poruchami duševného zdravia patria tiež do kategórie zraniteľných osôb v zmysle článku 9 smernice 2016/1919. |
|
62 |
Pokiaľ ide po druhé o údajnú povinnosť členských štátov zaviesť v rámci trestného konania domnienku zraniteľnosti, ako to uvádza vnútroštátny súd vo svojej tretej otázke, treba konštatovať, že normotvorca Únie nespresnil rozsah povinnosti uloženej členským štátom podľa článku 13 smernice 2013/48 alebo článku 9 smernice 2016/1919. Z týchto dvoch ustanovení preto nemožno vyvodiť, že členské štáty sú za určitých okolností povinné preukázať domnienku zraniteľnosti podozrivej alebo obvinenej osoby. |
|
63 |
Je pravda, že odporúčanie Komisie, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd na podporu svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podnecuje členské štáty k tomu, aby stanovili takúto domnienku, najmä pokiaľ ide o osoby s duševnou poruchou, ktorá im bráni porozumieť konaniu a účinne sa na ňom zúčastniť. |
|
64 |
Toto odporúčanie je však nezáväzným aktom, ktorý pre členské štáty nemôže byť zdrojom povinností. Platí to o to viac v kontexte minimálnej harmonizácie, keď zámer prijať záväzný text týkajúci sa osobitných záruk pre podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré sú zraniteľné, pripomenutý v odôvodnení 9 smernice 2013/48 a odôvodnení 4 smernice 2016/1919, normotvorca Únie nekonkretizoval. |
|
65 |
V tejto súvislosti odôvodnenie 23 smernice 2016/1919 stanovuje, že členské štáty by mali dodržiavať Zásady a usmernenia Organizácie Spojených národov týkajúce sa prístupu k právnej pomoci v trestnoprávnych systémoch. |
|
66 |
Podľa bodu 23 týchto zásad a usmernení prináleží polícii, prokuratúre a súdom dbať na to, aby sa osobám v konaní pred nimi, ktoré nemajú prostriedky na odmenu pre obhajcu a/alebo ktoré sú zraniteľné, poskytla právna pomoc. V bode 32 uvedených zásad a usmernení sa ďalej spresňuje, že na to, aby bola právna pomoc skutočne dostupná skupinám s osobitnými potrebami, najmä osobám s duševnými poruchami a užívateľom drog, treba prijať osobitné opatrenia. |
|
67 |
V odôvodnení 51 smernice 2013/48 sa navyše uvádza, že prokuratúra, ako aj orgány presadzovania práva a justičné orgány by mali osobám v potenciálne slabšom postavení uľahčiť účinný výkon práv stanovených v tejto smernici. Ako to vyplýva z tohto odôvodnenia 51, na tento účel by mali najmä zohľadniť akúkoľvek prípadnú zraniteľnosť s vplyvom na ich schopnosť uplatňovať svoje právo na prístup k obhajcovi, ako aj prijať vhodné opatrenia na zabezpečenie výkonu týchto práv. |
|
68 |
Z toho vyplýva, že vyšetrovacie orgány alebo akýkoľvek iný orgán presadzovania práva, ako je prokuratúra, sa musia uistiť, že zraniteľnosť podozrivej alebo obvinenej osoby bude identifikovaná a uznaná predtým, ako sa uskutoční výsluch týchto osôb v rámci trestného konania alebo pred prijatím osobitných opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, ktoré sa ich týkajú, aby sa im umožnilo, ako sa to uvádza v bode 59 tohto rozsudku, konkrétne a účinne uplatniť svoje právo na obhajobu. |
|
69 |
Z odôvodnenia 18 smernice 2016/1919 navyše vyplýva, že najmä vzhľadom na osobitné potreby zraniteľných osôb by žiadosť podozrivej alebo obvinenej osoby o právnu pomoc nemala predstavovať hmotnoprávnu podmienku na poskytnutie tejto pomoci. |
|
70 |
Zdá sa teda, že normotvorca Únie bez toho, aby zaviedol domnienku zraniteľnosti podozrivých alebo obvinených osôb, nemal v úmysle podmieniť poskytnutie právnej pomoci žiadosťou osoby v zraniteľnej situácii. |
|
71 |
Po tretie rozhodnutie členského štátu uplatniť v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2016/1919 kritérium zdrojov na určenie, či sa má právna pomoc priznať, nemôže oddialiť poskytnutie tejto pomoci zraniteľnej osobe. Ako sa totiž uvádza v odôvodnení 19 tejto smernice, príslušné orgány, ktoré nemôžu poskytnúť uvedenú pomoc dotknutej osobe pred jej výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva alebo pred vykonaním osobitných opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, by mali poskytnúť núdzovú alebo predbežnú právnu pomoc pred takýmto výsluchom alebo pred vykonaním takýchto osobitných opatrení. |
|
72 |
Z toho vyplýva, že zraniteľnej osobe, akou je osoba trpiaca poruchou duševného zdravia, sa musí priznať prístup k obhajcovi s využitím právnej pomoci bez zbytočného odkladu a najneskôr pred výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva, alebo pred vykonaním opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, na ktorom je táto osoba povinná alebo oprávnená zúčastniť sa. |
O dôsledkoch prípadného nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s povinnosťami, ktoré vyplývajú zo smerníc 2013/48 a 2016/1919
|
73 |
V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva, najmä § 79 ods. 1 body 3 a 4 Trestného poriadku, stanovujú povinné zastúpenie obhajcom, ak existuje dôvodná pochybnosť týkajúca sa absencie alebo podstatného zníženia schopnosti obvinenej osoby rozoznať význam činu alebo ovládať svoje konanie v čase spáchania skutku, alebo o tom, či jej stav duševného zdravia umožňuje zúčastniť sa na konaní alebo zabezpečiť si obhajobu samostatným a vhodným spôsobom. Podľa § 301 Trestného poriadku musí byť podozrivý vypočutý aj v prítomnosti určeného obhajcu, ak o to požiada, pričom jeho neprítomnosť výsluchu nebráni. |
|
74 |
Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta na zlučiteľnosť týchto ustanovení s článkom 3 ods. 2 a 3 smernice 2013/48, ako aj s článkom 1 ods. 2, článkom 2 ods. 1 písm. b), článkom 4 ods. 5 a článkom 9 smernice 2016/1919. Tento súd sa navyše pýta, či sú vyšetrovacie orgány, súdy alebo akékoľvek iné štátne orgány povinné neuplatniť vnútroštátne ustanovenia nezlučiteľné s právom Únie a nahradiť ich ustanoveniami smerníc 2013/48 a 2016/1919, ktoré majú priamy účinok. |
|
75 |
V tejto súvislosti v rámci rozdelenia právomocí medzi Súdny dvor a vnútroštátne súdy, ktoré je základom článku 267 ZFEÚ, neprináleží Súdnemu dvoru vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva alebo rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. februára 1977, Benedetti, 52/76, EU:C:1977:16, bod 25; z 21. januára 1993, Deutsche Shell, C‑188/91, EU:C:1993:24, bod 27, a z 15. októbra 2024, KUBERA, C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 53). |
|
76 |
Je teda úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či sú uvedené ustanovenia vnútroštátneho práva zlučiteľné s právom Únie. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby tomuto súdu poskytol určité užitočné usmernenia s ohľadom na informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania [rozsudky z 9. apríla 2024, Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím), C‑582/21, EU:C:2024:282, bod 64, a z 15. októbra 2024, KUBERA, C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 53]. |
|
77 |
V tomto kontexte treba v prvom rade pripomenúť, že na účely zabezpečenia účinnosti všetkých ustanovení tohto práva sa v zmysle zásady prednosti najmä ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť vykladať príslušné vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel predmetného aktu práva Únie, aby sa dosiahlo riešenie, ktoré je v súlade s cieľom sledovaným týmto aktom [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, bod 119; z 29. júna 2017, Popławski, C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 31, ako aj z 5. septembra 2024, M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby), C‑603/22, EU:C:2024:685, bod 116]. |
|
78 |
Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia, pričom najmä nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem [pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. júna 2017, Popławski, C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 33, ako aj z 5. septembra 2024, M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby), C‑603/22, EU:C:2024:685, bod 117]. |
|
79 |
Ak teda nemožno vykladať vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami práva Únie, zásada prednosti ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť zabezpečiť plný účinok požiadaviek tohto práva v spore, ktorý prejednáva. Na tieto účely nesmie tento súd v rozsahu, v akom je to potrebné, a na základe vlastného rozhodnutia uplatniť takú vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax, hoci aj neskoršiu, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom, pričom nemá povinnosť najskôr navrhnúť alebo čakať na zrušenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe legislatívnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2024, M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby), С‑603/22, EU:C:2024:685, bod 118]. |
|
80 |
Príslušné vnútroštátne orgány sú totiž povinné zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré priamo dotknutým fyzickým alebo právnickým osobám vyplývajú z ustanovenia práva Únie, v prípade ktorého je zrejmé, že z hľadiska svojho obsahu je bezpodmienečné a dostatočne presné [pozri analogicky rozsudky z 3. októbra 2019, Wasserleitungsverband Nördliches Burgenland a i., C‑197/18, EU:C:2019:824, bod 32, ako aj z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), C‑569/20, EU:C:2022:401, bod 28]. |
|
81 |
Z tohto hľadiska v prípade neexistencie vykonávacích opatrení prijatých v stanovenej lehote alebo v prípade nesprávneho prebratia smernice prináleží vnútroštátnym súdom, ako aj všetkým štátnym orgánom, aby zabezpečili toto dodržiavanie. Rovnako ako vnútroštátny súd, aj tieto orgány, medzi ktoré patria orgány presadzovania práva, ako sú polícia a prokuratúra, majú totiž povinnosť jednak neprihliadať na akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s bezpodmienečnými a dostatočne presnými ustanoveniami smernice, a jednak uplatniť tieto ustanovenia v rozsahu, v akom sa nimi vymedzujú práva, ktoré si jednotlivci môžu uplatniť voči štátu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. januára 1982, Becker, 8/81, EU:C:1982:7, bod 25; z 22. júna 1989, Costanzo, 103/88, EU:C:1989:256, body 30 a 31; z 19. novembra 1991, Francovich a i., C‑6/90 a C‑9/90, EU:C:1991:428, bod 11, ako aj z 20. apríla 2023, Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (Obec Ginosa), C‑348/22, EU:C:2023:301, bod 77]. |
|
82 |
Pokiaľ ide v druhom rade o priamy účinok ustanovení práva Únie uvedených v bode 74 tohto rozsudku, z ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenie práva Únie je na jednej strane bezpodmienečné, ak povinnosť v ňom stanovená nezávisí od žiadnej podmienky a jeho vykonávanie a účinky nepodliehajú prijatiu žiadneho aktu inštitúcií Únie alebo členských štátov, okrem aktu, ktorým sa toto ustanovenie preberá do vnútroštátneho práva, a na druhej strane dostatočne presné na to, aby sa naň osoba podliehajúca súdnej právomoci mohla odvolať a aby ho sudca mohol aplikovať, ak sa ním povinnosť ukladá jednoznačným spôsobom [pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. apríla 1968, Molkerei‑Zentrale Westfalen/Lippe, 28/67, EU:C:1968:17, s. 226; z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20, EU:C:2022:168, bod 18, a z 1. augusta 2022, TL (Neprítomnosť tlmočníka a nepreloženie), C‑242/22 PPU, EU:C:2022:611, bod 50]. |
|
83 |
Súdny dvor navyše rozhodol, že hoci smernica ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy pri prijímaní spôsobov jej vykonania, možno sa domnievať, že ustanovenie tejto smernice je bezpodmienečné a presné, pokiaľ sa ním jednoznačne ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť presne vymedzený výsledok, pričom táto povinnosť nie je viazaná žiadnou podmienkou týkajúcou sa uplatnenia príslušného pravidla [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20, EU:C:2022:168, bod 19, a z 1. augusta 2022, TL (Neprítomnosť tlmočníka a nepreloženie), C‑242/22 PPU, EU:C:2022:611, bod 51]. V tejto súvislosti je podstatné, že miera voľnej úvahy, ktorú členským štátom priznáva dotknutá smernica, nebráni určeniu obsahu minimálnej ochrany alebo minimálnej záruky, ktorá sa musí uplatňovať na osoby, na ktoré sa táto smernica vzťahuje [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C‑91/92, EU:C:1994:292, bod 17, a z 20. apríla 2023, Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (Obec Ginosa),C‑348/22, EU:C:2023:301, bod 65]. |
|
84 |
Pokiaľ ide po prvé o článok 3 ods. 2 a 3 smernice 2013/48, na jednej strane zo samotného znenia článku 3 ods. 2 tejto smernice vyplýva, že podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu a v každom prípade najneskôr od vzniku prvej zo štyroch udalostí postupne uvedených v písmenách a) až d) tohto ustanovenia. Má teda priamy účinok, keďže členským štátom sa jednoznačne ukladá povinnosť zaručiť prístup k obhajcovi od vzniku konkrétnych udalostí bez toho, aby tieto štáty disponovali akoukoľvek mierou voľnej úvahy alebo mohli k tejto povinnosti pripojiť akúkoľvek podmienku, ako aj bez toho, aby bol potrebný zásah v podobe aktu Únie alebo členských štátov. |
|
85 |
Článok 3 ods. 3 uvedenej smernice stanovuje základné zložky tohto práva na prístup k obhajcovi, takže má tiež priamy účinok, keďže bezpodmienečne a dostatočne presne stanovuje obsah minimálnej ochrany v prospech podozrivých alebo obvinených osôb. |
|
86 |
Po druhé, aj článok 4 ods. 5 smernice 2016/1919 stanovuje jasne identifikovanú povinnosť, ktorej splnenie je vymedzené bezpodmienečne. |
|
87 |
Podľa znenia tohto ustanovenia sa totiž právna pomoc musí podozrivým a obvineným osobám priznať bez zbytočného odkladu, najneskôr však pred výsluchom políciou alebo orgánom presadzovania práva, alebo pred vykonaním opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania podľa článku 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice. |
|
88 |
Z toho vyplýva, že hoci členské štáty môžu v súlade s článkom 4 ods. 2 uvedenej smernice na účely určenia, či sa má právna pomoc priznať, rozhodnúť uplatniť kritérium týkajúce sa prostriedkov alebo kritérium dôvodnosti či obe kritériá, táto miera voľnej úvahy nemôže mať vplyv na okamih, v ktorom sa má táto pomoc priznať, keďže tento okamih je vymedzený uvedením presného časového obmedzenia v článku 4 ods. 5 tej istej smernice. |
|
89 |
Pokiaľ ide po tretie o článok 9 smernice 2016/1919, toto ustanovenie tým, že sa ním ukladá členským štátom povinnosť dbať na zohľadnenie osobitných potrieb zraniteľných osôb, ktoré sú podozrivé alebo obvinené, stanovuje povinnosť členských štátov dosiahnuť presne vymedzený výsledok, pričom k tejto povinnosti sa neviaže žiadna podmienka týkajúca sa uplatnenia uvedeného pravidla. |
|
90 |
Miera voľnej úvahy priznaná členským štátom na účely vymedzenia spôsobu, akým sa majú zohľadniť osobitné potreby podozrivých alebo obvinených osôb, ktoré sa nachádzajú v mimoriadne zraniteľnom postavení, je totiž obmedzená povinnosťou týchto členských štátov, formulovanou všeobecným a jednoznačným spôsobom v tom istom ustanovení, zabezpečiť pri tejto realizácii osobitné zohľadnenie týchto osôb. |
|
91 |
Zo všetkých uvedených dôvodov vyplýva, že je úlohou vnútroštátneho súdu vykladať vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú uvedené najmä v bode 73 tohto rozsudku, v čo najväčšej možnej miere spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie, aby sa zabezpečila ich plná účinnosť. Ak sa takýto výklad nebude môcť vykonať, bude musieť z vlastnej iniciatívy rozhodnúť o neuplatnení vnútroštátnych ustanovení, pri ktorých je zrejmá ich nezlučiteľnosť s článkom 3 ods. 2 a 3 smernice 2013/48, ako aj článkom 4 ods. 5 a článkom 9 smernice 2016/1919, a uplatniť uvedené ustanovenia týchto smerníc, keďže povinnosti, ktoré stanovujú, sa vzťahujú na všetky orgány členských štátov, medzi ktoré patria orgány presadzovania práva, ako sú polícia a prokuratúra. |
Záver k prvej až desiatej, trinástej a štrnástej otázke
|
92 |
Vzhľadom na uvedené dôvody treba na prvú až desiatu, trinástu a štrnástu otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 1 písm. b), článok 4 ods. 5 a článok 9 smernice 2016/1919 v spojení s článkom 3 ods. 2 písm. a) až c), ako aj článkom 3 ods. 3 smernice 2013/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že členské štáty majú povinnosť jednak dbať na to, aby sa zraniteľnosť obvinenej alebo podozrivej osoby identifikovala a uznala pred výsluchom tejto obvinenej alebo podozrivej osoby v rámci trestného konania alebo pred prijatím osobitných opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, a jednak zabezpečiť týmto osobám prístup k obhajcovi s využitím právnej pomoci na účely tohto konania bez zbytočného odkladu, najneskôr pred výsluchom políciou alebo iným orgánom presadzovania práva, alebo pred vykonaním opatrení v oblasti vyšetrovania alebo dokazovania, na ktorom je uvedená obvinená alebo podozrivá osoba povinná alebo oprávnená zúčastniť sa. |
O druhej, desiatej, jedenástej a trinástej otázke v rozsahu, v akom sa týkajú požiadavky účinného opravného prostriedku a prípustnosti dôkazov
|
93 |
Na úvod treba uviesť, že v znení svojej jedenástej otázky vnútroštátny súd odkazuje na článok 8 smernice 2016/1919, a nie na článok 12 ods. 1 smernice 2013/48. Tento súd však odkazuje na toto posledné uvedené ustanovenie v odôvodnení svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom oba články sa týkajú opravných prostriedkov a majú podobné znenie. |
|
94 |
Za týchto podmienok treba chápať, že svojou druhou, desiatou, jedenástou a trinástou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 12 smernice 2013/48 a článok 8 smernice 2016/1919 majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby rozhodnutia týkajúce sa jednak preskúmania prípadnej zraniteľnosti podozrivej alebo obvinenej osoby a jednak odmietnutia poskytnúť právnu pomoc zraniteľnej osobe a rozhodnutia vypočuť túto osobu v neprítomnosti obhajcu boli odôvodnené a mohli byť predmetom účinného opravného prostriedku. Tento súd sa navyše pýta, či sa tieto ustanovenia majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci trestného konania neumožňuje súdu vyhlásiť za neprípustné usvedčujúce dôkazy založené na výpovediach zraniteľnej osoby počas výsluchu vedeného políciou alebo iným orgánom presadzovania práva v rozpore s právami stanovenými smernicami 2013/48 alebo 2016/1919. |
|
95 |
V tejto súvislosti na úvod zo samotného znenia článku 12 ods. 1 smernice 2013/48 a článku 8 smernice 2016/1919 vyplýva, že podozrivé alebo obvinené osoby musia mať k dispozícii účinný opravný prostriedok v súlade s vnútroštátnym právom pre prípad porušenia práv stanovených v uvedených smerniciach. |
|
96 |
Súdny dvor už rozhodol, že prvým z týchto ustanovení sa členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť rešpektovanie práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu, ktoré sú zakotvené v článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty, a to tak, že stanovia účinný opravný prostriedok, ktorý každej podozrivej alebo obvinenej osobe umožní obrátiť sa na súd príslušný na preskúmanie toho, či nedošlo k porušeniu práv vyplývajúcich zo smernice 2013/48 [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2023, Rajonna prokuratura Loveč, teritorialno otdelenie Lukovit (Osobná prehliadka), C‑209/22, EU:C:2023:634, bod 51]. |
|
97 |
Rovnaký výklad platí aj v prípade článku 8 smernice 2016/1919. Poskytnutie právnej pomoci je totiž aspektom práva na účinný prostriedok nápravy, ktoré sa výslovne zaručuje v článku 47 treťom odseku Charty, pričom cieľom tejto smernice je zaručiť účinnosť práva na prístup k obhajcovi podľa smernice 2013/48. Tieto dve smernice tak svojím kombinovaným účinkom prispievajú k výkonu práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 prvom odseku Charty, keďže poskytnutím právnej pomoci sa umožňuje realizácia práva na prístup k obhajcovi [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2023, K. B. a F. S. (Skúmanie trestno‑právnych otázok ex offo), C‑660/21, EU:C:2023:498, bod 44]. |
|
98 |
Z toho vyplýva, že článok 12 ods. 1 smernice 2013/48 a článok 8 smernice 2016/1919 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia akémukoľvek vnútroštátnemu opatreniu, ktoré bráni výkonu účinných opravných prostriedkov pre prípad porušenia práv, ktoré sa týmito smernicami zavádzajú [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18, EU:C:2019:765, body 57 a 58, ako aj z 22. júna 2023, K. B. a F. S. (Skúmanie trestno‑právnych otázok ex offo), C‑660/21, EU:C:2023:498, bod 37]. |
|
99 |
Ďalej treba spresniť, že články 47 a 48 Charty neukladajú členským štátom povinnosť vytvoriť samostatné opravné prostriedky, ktoré by podozrivé alebo obvinené osoby mohli využiť na účely ochrany práv, ktoré im uvedené smernice priznávajú. Podľa ustálenej judikatúry totiž právo Únie vrátane ustanovení Charty nemá za účinok uloženie povinnosti členským štátom zaviesť iné právne prostriedky nápravy, než sú tie, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, s výnimkou toho, že by zo systematiky dotknutého vnútroštátneho právneho poriadku vyplývalo, že neexistuje žiadny súdny prostriedok nápravy umožňujúci, hoci len incidenčne, zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, EU:C:2007:163, bod 71; z 21. decembra 2021, Randstad Italia, C‑497/20, EU:C:2021:1037, bod 62, a zo 7. septembra 2023, Rajonna prokuratura Loveč, teritorialno otdelenie Lukovit (Osobná prehliadka), C‑209/22, EU:C:2023:634, bod 54]. |
|
100 |
V tejto súvislosti treba dodať, že článok 12 ods. 1 smernice 2013/48 a článok 8 smernice 2016/1919 stanovujú, že právo na konštatovanie prípadných porušení práv priznaných týmito smernicami sa priznáva v súlade s „vnútroštátnym právom“, pričom v článku 12 ods. 2 smernice 2013/48 sa spresňuje, že prípustnosť dôkazov naďalej spadá pod vnútroštátne pravidlá a systémy. |
|
101 |
Uvedené ustanovenia teda neurčujú spôsob, akým má byť možné namietať porušenia týchto práv, ponechávajúc tak členským štátom určitú mieru voľnej úvahy na stanovenie osobitných postupov, ktoré sa uplatnia v tejto súvislosti [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2023, Rajonna prokuratura Loveč, teritorialno otdelenie Lukovit (Osobná prehliadka), C‑209/22, EU:C:2023:634, bod 52], s výhradou, ako to vyplýva z článku 12 ods. 2 smernice 2013/48, rešpektovania práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie pri posudzovaní vyjadrení podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu. |
|
102 |
Nič v týchto smerniciach preto nezakladá povinnosť vnútroštátneho súdu automaticky odmietnuť všetky dôkazy získané v rozpore s právami priznanými smernicami 2013/48 a 2016/1919. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú treba zohľadniť, ako to vyplýva z odôvodnení 50 a 53 prvej z týchto smerníc, ako aj z odôvodnení 17 a 30 druhej smernice, ak sa však zistí procesná vada, prináleží vnútroštátnym súdom, aby overili, či v priebehu následného konania došlo k jej náprave (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2024, Stačev,C‑15/24 PPU, EU:C:2024:399, bod 96). |
|
103 |
Preto v prípade, že dôkazy boli získané pri porušení ustanovení uvedených smerníc, treba určiť, či napriek tomuto nedostatku možno v čase, keď má konajúci súd rozhodnúť, považovať trestné konanie ako celok za spravodlivé, pričom sa zohľadní celý rad faktorov, medzi ktoré patrí otázka, či vyjadrenia zaznamenané v prípade absencie obhajcu sú integrálnou alebo významnou súčasťou usvedčujúcich dokumentov, ako aj dôkazná sila ostatných dokumentov v spise (rozsudok zo 14. mája 2024, Stačev,C‑15/24 PPU, EU:C:2024:399, bod 97). |
|
104 |
Z uvedeného vyplýva, že právo Únie neukladá členským štátom povinnosť stanoviť možnosť súdu vyhlásiť za neprípustné usvedčujúce dôkazy, ktoré sú založené na výpovediach zraniteľnej osoby počas výsluchu, ktorý bol vedený políciou alebo iným orgánom presadzovania práva v rozpore s právami stanovenými v smerniciach 2013/48 alebo 2016/1919, a to pod podmienkou, že v rámci trestného konania má tento súd možnosť overiť, či boli tieto práva s ohľadom na článok 47 a článok 48 ods. 2 Charty rešpektované, a vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohto porušenia vyplývajú, pokiaľ ide predovšetkým o dôkaznú hodnotu dôkazov získaných za týchto podmienok [pozri analogicky rozsudok z 5. septembra 2024, M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby), С‑603/22, EU:C:2024:685, bod 174]. |
|
105 |
Z judikatúry Súdneho dvora napokon vyplýva, že keď členské štáty vykonávajú smernice 2013/48 a 2016/1919, sú povinné zabezpečiť dodržiavanie požiadaviek vyplývajúcich tak z práva na účinný prostriedok nápravy a z práva na spravodlivé prejednanie veci, ktoré sú zakotvené v článku 47 prvom a druhom odseku Charty, ako aj z práva na obhajobu zakotveného v jej článku 48 ods. 2 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2023, K. B. a F. S. (Skúmanie trestno‑právnych otázok ex offo), C‑660/21, EU:C:2023:498, bod 40]. |
|
106 |
Podľa ustálenej judikatúry je oznámenie dôvodov aspektom práva na účinný opravný prostriedok, keďže sa ním umožňuje zabezpečiť účinné súdne preskúmanie. S cieľom umožniť podozrivej alebo obvinenej osobe čo najlepšie brániť svoje práva, ktoré jej priznávajú tieto smernice, a rozhodnúť sa pri plnej znalosti veci, či je pre ňu užitočné využiť súdny prostriedok nápravy, je príslušný vnútroštátny orgán najmä povinný oznámiť jej dôvody svojho zamietavého stanoviska (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 1987, Heylens a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15, ako aj zo 17. marca 2011, Peñarroja Fa, C‑372/09 a C‑373/09, EU:C:2011:156, bod 63). |
|
107 |
Vzhľadom na uvedené dôvody sa článok 12 smernice 2013/48 a článok 8 smernice 2016/1919 majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby rozhodnutia týkajúce sa jednak preskúmania prípadnej zraniteľnosti podozrivej alebo obvinenej osoby a jednak odmietnutia poskytnúť právnu pomoc zraniteľnej osobe a rozhodnutia vypočuť túto osobu v neprítomnosti obhajcu boli odôvodnené a mohli byť predmetom účinného opravného prostriedku. |
|
108 |
Naproti tomu tieto ustanovenia nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci trestného konania neumožňuje súdu vyhlásiť za neprípustné usvedčujúce dôkazy, ktoré sú založené na výpovediach zraniteľnej osoby počas výsluchu, ktorý bol vedený políciou alebo iným orgánom presadzovania práva v rozpore s právami stanovenými v smerniciach 2013/48 alebo 2016/1919, a to pod podmienkou, že v rámci trestného konania má tento súd možnosť jednak overiť, či boli tieto práva s ohľadom na článok 47 a článok 48 ods. 2 Charty rešpektované, a jednak vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohto porušenia vyplývajú, pokiaľ ide predovšetkým o dôkaznú hodnotu dôkazov získaných za týchto podmienok. |
O dvanástej otázke
|
109 |
Svojou dvanástou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či výsluch podozrivého v psychiatrickej nemocnici, v ktorej sa tento podozrivý nachádza, a to bez toho, aby bol zastúpený obhajcom a bez ohľadu na stav neistoty uvedeného podozrivého, za podmienok osobitne obmedzenej slobody prejavu a osobitnej duševnej zraniteľnosti, predstavuje neľudské zaobchádzanie najmä v zmysle článku 4 Charty. |
|
110 |
Z ustálenej judikatúry v tomto ohľade vyplýva, že nevyhnutnosť dospieť k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby tento súd vymedzil skutkový a právny rámec ním položených otázok alebo aby prinajmenšom objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. Tento súd musí navyše uviesť presné dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby požiadal o výklad práva Únie, ako aj ku konštatovaniu, že považuje za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. januára 1993, Telemarsicabruzzo a i., C‑320/90 až C‑322/90, EU:C:1993:26, bod 6; z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, C‑42/07, EU:C:2009:519, bod 40, ako aj z 29. júla 2024, LivaNova, C‑713/22, EU:C:2024:642, bod 54). |
|
111 |
Podľa článku 94 písm. a) a c) rokovacieho poriadku musí návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahovať najmä stručné zhrnutie relevantných skutočností alebo aspoň zhrnutie skutkového stavu, z ktorého vychádzajú prejudiciálne otázky, ako aj uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, a súvislosti, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou na spor vo veci samej. |
|
112 |
V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje žiadnu informáciu týkajúcu sa podmienok, za akých bol vykonaný výsluch K. P. v nemocničnom prostredí. Tento návrh neumožňuje ani pochopiť, v čom je odpoveď na dvanástu otázku nevyhnutná na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť spor vo veci samej. |
|
113 |
Za týchto podmienok je dvanásta otázka neprípustná. |
O pätnástej otázke
|
114 |
Svojou pätnástou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že prokuratúra je priamo závislá od výkonného orgánu, a ak áno, či v predsúdnom konaní musí prokurátor ponechať ustanovenia takejto právnej úpravy neuplatnené. |
|
115 |
V prejednávanej veci z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že v rámci konania vo veci samej je predsúdne konanie ukončené. Za týchto podmienok otázka, či v rámci tohto štádia má prokurátor povinnosť ponechať vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s právom Únie, neuplatnené s cieľom zaručiť účinnosť práv týchto osôb, teda nesmeruje k tomu, aby sa poskytol výklad práva Únie na objektívne účely vyriešenia sporu vo veci samej, ale má všeobecnú a hypotetickú povahu. |
|
116 |
Podľa ustálenej judikatúry je konanie, upravené článkom 267 ZFEÚ, nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú, pričom odôvodnenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania nespočíva vo formulovaní poradných stanovísk k všeobecným alebo hypotetickým otázkam, ale v potrebe, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1981, Foglia, 244/80, EU:C:1981:302, bod 18; z 18. októbra 1990, Dzodzi, C‑297/88 a C‑197/89, EU:C:1990:360, bod 33; z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 44, ako aj z 5. septembra 2024, M. S. a i. (Procesné práva maloletej osoby), C‑603/22, EU:C:2024:685, bod 75]. |
|
117 |
Za týchto podmienok je pätnásta otázka neprípustná. |
O trovách
|
118 |
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené. |
|
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: |
|
|
|
Podpisy |
( *1 ) Jazyk konania: poľština.
( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.