Treba uviesť, že odôvodnenie 25 smernice 2000/60 uvádza, že na zabezpečenie dobrého stavu povrchovej a podzemnej vody v celej Únii a zabránenie zhoršovaniu stavu vôd na úrovni Európskej únie majú byť stanovené environmentálne ciele. Navyše zo znenia článku 4 ods. 1 písm. a) bodu i) tejto smernice, ktoré uvádza, že „členské štáty vykonajú potrebné opatrenia na zabránenie zhoršeniu stavu všetkých útvarov povrchovej vody“, vyplýva, že prijatie takýchto opatrení členskými štátmi je povinné. V tomto ohľade treba chápať povolenie osobitného projektu, akým je projekt dotknutý rozhodnutím z roku 2007, ako takéto vykonanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2015, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, C‑461/13, EU:C:2015:433, body 31, 32 a 35).

Súdny dvor tak rozhodol, že článok 4 ods. 1 písm. a) smernice 2000/60 sa neobmedzuje na programové vyhlásenia samotných cieľov plánovania manažmentu, ale hneď ako sa určí ekologický stav vodného útvaru, vyvoláva záväzné účinky v každej etape postupu stanoveného v tejto smernici (rozsudok z 1. júla 2015, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, C‑461/13, EU:C:2015:433, bod 43).

V tomto ohľade režim výnimiek stanovený v článku 4 ods. 7 tejto smernice predstavuje skutočnosť, ktorá podporuje výklad, podľa ktorého má prevencia zhoršenia stavu útvarov vody záväznú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2015, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, C‑461/13, EU:C:2015:433, bod 44).

Okrem toho treba zdôrazniť, že štruktúra kategórií výnimiek stanovených v tomto ustanovení umožňuje domnievať sa, že článok 4 tejto smernice neobsahuje iba zásadné povinnosti, ale týka sa aj konkrétnych projektov. Dôvody výnimky sa totiž uplatnia najmä vtedy, keď ciele tohto článku 4 nie sú dodržané v dôsledku nových modifikácií fyzikálnych vlastností útvarov povrchovej vody, z ktorých vyplývajú negatívne následky, alebo v dôsledku nových trvalo udržateľných rozvojových činností človeka. Môže k tomu dôjsť v dôsledku nových povolení projektov. Nie je totiž možné oddelene posudzovať projekt a vykonávať plány manažmentu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2015, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, C‑461/13, EU:C:2015:433, bod 47).

Na tieto konkrétne projekty sa v dôsledku toho vzťahuje povinnosť zabrániť zhoršeniu stavu vodných útvarov stanovená v článku 4 smernice 2000/60.

Tento stav sa určuje podľa ekologických kvalitatívnych pomerov rozdelených pre každú kategóriu povrchovej vody do piatich tried, a to prostredníctvom limitnej hodnoty biologických prvkov kvality, teda hodnoty, ktorá vymedzuje hranicu medzi týmito jednotlivými triedami, konkrétne veľmi dobrý, dobrý, priemerný, zlý a veľmi zlý (rozsudok z 1. júla 2015, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, C‑461/13, EU:C:2015:433, bod 57).

V tomto ohľade Súdny dvor spresnil, že o zhoršenie stavu útvaru povrchovej vody v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) bodu i) smernice 2000/60 ide vtedy, len čo sa stav prinajmenšom jednej z kvalitatívnych zložiek v zmysle prílohy V tejto smernice zhorší o jednu triedu, hoci toto zhoršenie nevedie k celkovo horšiemu zaradeniu útvaru povrchovej vody. Pokiaľ sa však dotknutá kvalitatívna zložka v zmysle tejto prílohy už nachádza v najnižšej triede, akékoľvek zhoršenie tejto zložky je zhoršením stavu útvaru povrchovej vody (rozsudok z 1. júla 2015, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, C‑461/13, EU:C:2015:433, bod 69).

V predmetnej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že práce nevyhnutné na výstavbu vodnej elektrárne dotknutej spochybneným projektom sa dotknú toku rieky Schwarze Sulm na dĺžke 8 km. S cieľom určiť ekologický stav tejto rieky v zmysle smernice 2000/60 vyhotovil v priebehu roka 2006 Institut für Bodenkultur Wien (Inštitút agronómie Viedeň, Rakúsko) znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že stav útvarov povrchovej vody tejto rieky bol „veľmi dobrý“ a že tento projekt mal byť z dôvodu zhoršenia tohto stavu, ktoré mal spôsobiť, zamietnutý. Klasifikácia stavu útvarov povrchovej vody rieky Schwarze Sulm ako „veľmi dobrý“ bola založená na konečnom výsledku plánovaní v určitom období, ktoré viedli v súlade s článkom 13 smernice 2000/60 k vypracovaniu plánu z roku 2009.

Okrem toho vo svojej odpovedi na prvú výzvu Rakúska republika nespochybnila skutočnosť, že vykonanie spochybneného projektu spôsobí zhoršenie stavu útvarov povrchovej vody rieky Schwarze Sulm, ale odvolávala sa na výnimku zo zákazu zhoršenia podľa článku 4 ods. 7 písm. c) smernice 2000/60 tvrdiac, že nadradeným verejným záujmom bolo použiť skôr obnoviteľné zdroje energie, akým je energia z vodnej elektrárne.

Nakoniec, ako uvádza Rakúska republika v bode 20 svojho vyjadrenia k žalobe, v rozhodnutí z roku 2007, strana 192 a nasl., samotný hajtman Štajerska uznal, že projekt spôsobí „prinajmenšom čiastočné zhoršenie stavu povrchovej vody“, pričom „zachovanie ‚veľmi dobrej úrovne‘ v predmetnom úseku OK 8026600“ je vo verejnom záujme, a že „v ‚hornom‘ vodnom útvare OK 8026600 v úseku približne 8 km je jeden zo stavov uvedených v § 30a zákona o vode dotknutý zhoršením o jeden stupeň, a to z ‚veľmi dobrého‘ na ‚dobrý‘“.

Za týchto podmienok sa zdá, že spochybnený projekt môže spôsobiť zhoršenie stavu útvarov povrchovej vody rieky Schwarze Sulm tak, ako je vyhodnotený rozhodnutím z roku 2007.

Treba pripomenúť, že s výhradou priznania výnimky je nevyhnutné vyhnúť sa akémukoľvek zhoršeniu stavu útvarov povrchovej vody. Povinnosť zabrániť takémuto zhoršeniu tak ostáva záväzná v každej fáze vykonávania smernice 2000/60 a je uplatniteľná na každý druh a každý stav útvaru povrchovej vody, pre ktorý sa prijal alebo mal prijať plán manažmentu. Dotknutý členský štát je v dôsledku toho povinný odmietnuť povolenie projektu, ak tento projekt môže zhoršiť stav dotknutého vodného útvaru alebo ohroziť dosiahnutie dobrého stavu útvarov povrchovej vody, okrem prípadu, že by sa usudzovalo, že na uvedený projekt sa vzťahuje výnimka podľa článku 4 ods. 7 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2015, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, C‑461/13, EU:C:2015:433, bod 50).

Súdny dvor tak rozhodol, že ak projekt môže spôsobiť negatívne účinky pre vodu, ako sú uvedené v článku 4 ods. 7 tejto smernice, môže byť napriek tomu povolený, ak sú splnené podmienky uvedené v článku 4 ods. 7 písm. a) až d) tej istej smernice (rozsudok z 11. septembra 2012, Nomarchiaki Aftodioikisi Aitoloakarnanias a i., C‑43/10, EU:C:2012:560, body 67 a 69).

V predmetnej veci na určenie, či bolo rozhodnutie z roku 2007 prijaté v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 4 ods. 7 smernice 2000/60, treba zistiť po prvé, či sa uskutočnili všetky realizovateľné kroky na obmedzenie nepriaznivého dopadu spochybneného projektu na stav dotknutého vodného útvaru, po druhé, či dôvody projektu boli menovite uvedené a vysvetlené, po tretie, či tento projekt zodpovedá nadradenému verejnému záujmu a/alebo prínosy pre životné prostredie a spoločnosť z dosiahnutia cieľov stanovených v článku 4 ods. 1 tejto smernice sú prevážené prínosmi pre ľudské zdravie, udržanie bezpečnosti ľudí alebo trvalo udržateľný rozvoj, ktoré by vyplývali z vykonania toho istého projektu, a po štvrté, či očakávané prínosy nie je z dôvodov technickej realizovateľnosti alebo neprimeraných nákladov možné dosiahnuť prostriedkami, ktoré by boli podstatne lepšou environmentálnou voľbou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2012, Nomarchiaki Aftodioikisi Aitoloakarnanias a i., C‑43/10, EU:C:2012:560, bod 67).

Na tvrdenie, že spochybnený projekt je v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 4 ods. 7 smernice 2000/60, Rakúska republika uvádza, že výstavba vodnej elektrárne na rieke Schwarze Sulm má za cieľ rozvoj energií z obnoviteľných zdrojov. Komisia sa však v podstate domnieva, že uvedením tohto argumentu sa Rakúska republika iba obmedzuje na tvrdenie, že výroba energií z obnoviteľných zdrojov vo všeobecnosti zodpovedá nadradenému verejnému záujmu bez toho, aby špecifikovala, či by sa na spochybnený projekt mala vzťahovať výnimka zo zásady zákazu zhoršenia.

V tomto ohľade treba najskôr uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, druhá z podmienok vysvetlených v bode 66 tohto rozsudku je v predmetnej veci zjavne splnená, keďže rozhodnutie z roku 2007 podrobne vysvetľuje dôvody spochybneného projektu, jeho vplyv na životné prostredie a tvrdené výhody tohto projektu.

Ďalej treba zdôrazniť, že výstavba vodnej elektrárne, ako ju opisuje spochybnený projekt, môže byť skutočne nadradeným verejným záujmom.

V tomto ohľade sa musí členským štátom priznať určitá miera voľnej úvahy na určenie, či konkrétny projekt je v takomto záujme. Smernica 2000/60, ktorá bola prijatá na základe článku 175 ods. 1 ES (teraz článok 192 ods. 1 ZFEÚ), totiž stanovuje spoločné zásady a globálny rámec akcie na ochranu vôd a zabezpečuje koordináciu, integráciu, ako aj z dlhodobého hľadiska rozvoj všeobecných zásad a štruktúr umožňujúcich ochranu a ekologicky udržateľné používanie vody v Únii. Tieto zásady a tento rámec musia byť rozvinuté neskôr členskými štátmi prostredníctvom osobitných opatrení. Táto smernica tak nesmeruje k úplnej harmonizácii právnych predpisov členských štátov v oblasti vôd (rozsudky z 30. novembra 2006, Komisia/Luxembursko, C‑32/05, EU:C:2006:749, bod 41; z 11. septembra 2014, Komisia/Nemecko, C‑525/12, EU:C:2014:2202, bod 50, a z 1. júla 2015, Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland, C‑461/13, EU:C:2015:433, bod 34).

V rámci tejto voľnej úvahy sa Rakúska republika mohla oprávnene domnievať, že spochybnený projekt, ktorý má za cieľ podporiť výrobu energií z obnoviteľných zdrojov prostredníctvom energie z vodnej elektrárne, je nadradeným verejným záujmom.

Článok 194 ods. 1 ZFEÚ totiž stanovuje, že v rámci vytvorenia a fungovania vnútorného trhu a so zreteľom na potrebu zachovávať a zlepšovať životné prostredie sleduje politika Únie v oblasti energetiky v duchu solidarity medzi členskými štátmi cieľ zabezpečovať fungovanie trhu v oblasti energetiky, cieľ zabezpečovať bezpečnosť dodávok energie v Únii, cieľ presadzovať energetickú efektívnosť, úsporu a vývoj nových a obnoviteľných zdrojov energie a cieľ podporovať prepojenie energetických sietí (rozsudok zo 6. septembra 2012, Parlament/Rada, C‑490/10, EU:C:2012:525, bod 65).

Okrem toho podpora obnoviteľných zdrojov energie, ktorá predstavuje jednu z najvyšších priorít Únie, je odôvodnená najmä tým, že využívanie týchto zdrojov energie prispieva k ochrane životného prostredia a trvalo udržateľnému rozvoju a môže prispievať k bezpečnosti a diverzifikácii dodávok energie, ako aj umožňovať rýchlejšie dosiahnutie cieľov Kjótskeho protokolu, pripojeného k rámcovému dohovoru Organizácie Spojených národov o klimatických zmenách (rozsudok z 26. septembra 2013, IBV & Cie, C‑195/12, EU:C:2013:598, bod 56).

Okrem toho treba zdôrazniť, že v predmetnej veci vnútroštátne orgány zvážili výhody očakávané zo spochybneného projektu a zhoršenie stavu útvarov povrchovej vody rieky Schwarze Sulm, ktoré by z neho vyplývalo. Na základe tohto zváženia sa mohli domnievať, že tento projekt je v záujme trvalo udržateľného rozvoja, že sa uskutočnili všetky realizovateľné kroky na obmedzenie nepriaznivého dopadu tohto projektu na stav dotknutého útvaru povrchovej vody a že ciele sledované týmto projektom nebolo možné z dôvodov technickej realizovateľnosti alebo neprimeraných nákladov dosiahnuť prostriedkami, ktoré by boli podstatne lepšou environmentálnou voľbou.

V tomto ohľade, ako sa uviedlo v bode 37 tohto rozsudku, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že na prijatie rozhodnutia z roku 2007 vychádzal hajtman Štajerska najmä zo štúdie vypracovanej Inštitútom pre správu elektrickej energie a inováciu v oblasti energií, ktorú mu predložili žiadatelia o povolenie výstavby vodnej elektrárne.

Iste, autori tejto štúdie pripomenuli, že je úlohou príslušného orgánu zvážiť dotknuté záujmy, osobitne očakávané prínosy spochybneného projektu a jeho vplyv na stav útvarov povrchovej vody rieky Schwarze Sulm.

Hajtman Štajerska však po tom, čo pripomenul, že uvedená štúdia „zrozumiteľne a presvedčivo dokladá, že energia z vodných zdrojov všeobecne a [spochybnený projekt] konkrétne sú v súlade s nadradeným verejným záujmom a majú veľký význam pre udržateľný rozvoj (regiónu)“, sám zdôraznil, že autori tejto štúdie „podrobne opí[sali] pozitívnu energetickú bilanciu projektu vzhľadom na značnú výšku spádu vody na relatívne krátku vzdialenosť ako aj ekonomické aspekty projektu pre miestne hospodárstvo“, že „pozitívny prínos projektu k zníženiu tempa globálneho otepľovania nahradením výroby fosílnej energie, ktorá je zdrojom CO2, [bol] tiež vysvetlený presvedčivo“, a že štúdia „tiež [poukázala] na to, že užitočné ciele [projektu] nie je možné dosiahnuť inými prostriedkami, ktoré by boli z hľadiska životného prostredia významne lepšie“. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru tiež vyplýva, že boli stanovené realizovateľné kroky na zmiernenie nepriaznivého vplyvu spochybneného projektu na stav dotknutého vodného útvaru, najmä na obmedzenie dopadu tohto projektu na migráciu rýb prostredníctvom vybudovania rybieho priechodu.

Rozhodnutie z roku 2007 tak s ohľadom na túto štúdiu dospelo k tomuto záveru: „Regionálne a nadregionálne výhody [spochybneného projektu] pre životné prostredie, klímu a ekonomiku, na ktoré presvedčivo poukázala správa, vyvažujú tento nepriaznivý dôsledok [tohto] projektu (ktorý je v porovnaní s inými možnými nepriaznivými dôsledkami malý) na stavy uvedené v § 30a [WRG]. Vzhľadom na to, že vďaka [uvedenému] projektu môže byť k dispozícii značné množstvo čisto vyrábanej energie, musí rozhodujúci orgán zohľadniť významný verejný záujem na tomto opatrení z hľadiska trvalo udržateľného energetického rozvoja. Po zvážení týchto okolností rozhodovanej veci dospel orgán k záveru, že verejný záujem na výstavbe vodnej elektrárne ‚Schwarze Sulm‘ výrazne prevažuje nad zistenými zásahmi do environmentálnych cieľov uvedených v § 30 a nasl. a v § 104 a § 104a [WRG]“.

Plán z roku 2009 následne v súlade s článkom 4 ods. 7 písm. b) smernice 2000/60 zahŕňal analýzu očakávaných prínosov spochybneného projektu, a to výrobu energie z vodných zdrojov predstavujúcu 2 promile regionálnej výroby a 0,4 promile celoštátnej výroby.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, teda hajtman Štajerska posúdil spochybnený projekt ako celok, vrátane jeho priameho a nepriameho dopadu na ciele smernice 2000/60, a zvážil výhody tohto projektu a jeho nepriaznivé vplyvy na stav útvarov povrchovej vody rieky Schwarze Sulm. Konkrétne v rámci tohto posúdenia zohľadnil skutočnosť, že táto rieka má veľmi vysokú ekologickú kvalitu, ale vzhľadom na rôzne očakávané výhody uvedeného projektu dospel k záveru, že s týmto projektom súvisiace verejné záujmy výrazne prevažujú nad zásahmi do cieľa nezhoršovania, ktorý táto smernica sleduje. Neodvolával sa teda iba abstraktne na nadradený verejný záujem na výrobe obnoviteľnej energie, ale vychádzal z podrobnej vedeckej analýzy konkrétne tohto projektu a následne rozhodol, že podmienky pre výnimku zo zákazu zhoršenia sú splnené.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že hajtman Štajerska, ktorý rozhodol na základe štúdie inštitútu, ktorá mu mohla poskytnúť relevantné informácie o dôsledkoch spochybneného projektu, zohľadnil všetky podmienky stanovené v článku 4 ods. 7 smernice 2000/60 a mohol oprávnene dospieť k záveru, že sú splnené.

Na spochybnenie posúdenia, ktoré vykonal hajtman Štajerska, Komisia najmä uvádza, že energia z vodnej elektrárne je iba jedným z druhov obnoviteľnej energie a že energia vyrábaná vodnou elektrárňou, ktorej sa týka spochybnený projekt, bude mať iba zanedbateľný vplyv na zásobovanie elektrinou ako na regionálnej, tak na celoštátnej úrovni. Pri neexistencii konkrétnych výhrad Komisie, umožňujúcich napríklad zistiť, v čom je štúdia uvedená v bode 75 tohto rozsudku, ktorej závery boli začlenené do rozhodnutia z roku 2007, neúplná alebo chybná, pri nedostatočnej analýze ekologického dopadu tohto projektu na stav útvarov povrchovej vody rieky Schwarze Sulm alebo nedôveryhodnosti odhadov výroby elektrickej energie z vodnej elektrárne, a vzhľadom na neexistenciu komparatívnych prvkov umožňujúcich kvalifikovať plánovanú výrobu elektrickej energie s ohľadom na rozsah uvedeného projektu ako nízku, je však nutné konštatovať, že Komisia tvrdené nesplnenie povinnosti nepreukázala.

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že žaloba Komisie musí byť zamietnutá ako nedôvodná.