<TI><NP><NO.P>I –</NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Úvod</HT></TXT></NP></TI>1.Ako Európska komisia konštatovala vo svojom oznámení z 27. novembra 2013Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade s názvom Obnovenie dôvery v toky údajov medzi EÚ a USA [COM(2013) 846 final].
, prenosy osobných údajov sú dôležitým a nevyhnutným prvkom transatlantických vzťahov. Tvoria neoddeliteľnú súčasť obchodných výmen medzi oboma brehmi Atlantiku, a to aj v nových rastúcich digitálnych obchodných odvetviach, ako sú sociálne médiá alebo cloud computing, kde z EÚ do USA prúdia veľké množstvá údajovStrana 2.
.2.Také obchodné výmeny sú predmetom rozhodnutia Komisie 2000/520/ES z 26. júla 2000 v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES o primeranosti ochrany poskytovanej zásadami bezpečného prístavu a súvisiacimi často kladenými otázkami vydanými Ministerstvom obchodu USAÚ. v. ES L 215, s. 7; Mim. vyd. 16/001, s. 119.
. Toto rozhodnutie tvorí právny základ prenosu osobných údajov z Únie do podnikov so sídlom v Spojených štátoch, ktoré dodržiavajú zásady bezpečného prístavu.3.Uvedené rozhodnutie v súčasnosti čelí výzve spočívajúcej v umožnení tokov údajov medzi Úniou a Spojenými štátmi a súčasnom zabezpečení vysokej úrovne ochrany týchto údajov, ako to vyžaduje právo Únie.4.Viaceré nedávne zistenia totiž poukázali na existenciu programov Spojených štátov na zber informácií vo veľkom rozsahu. Tieto zistenia vyvolali vážne obavy, pokiaľ ide o dodržiavanie požiadaviek práva Únie pri prenosoch osobných údajov do podnikov so sídlom v Spojených štátoch a nedostatky režimu bezpečného prístavu.5.Súdny dvor má na základe prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania spresniť, aký prístup majú vnútroštátne dozorné orgány a Komisia zaujať v prípade, ak zistia nedostatky pri uplatňovaní rozhodnutia 2000/520.6.Smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajovÚ. v. ES L 281, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355. Táto smernica bola zmenená a doplnená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1882/2003 z 29. septembra 2003 (Ú. v. EÚ L 284, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 447) (ďalej len smernica 95/46).
stanovuje v kapitole IV pravidlá týkajúce sa prenosu osobných údajov do tretích krajín.7.Článok 25 ods. 1 tejto smernice, ktorý je súčasťou uvedenej kapitoly, stanovuje zásadu, že k prenosu osobných údajov, ktoré sa spracovávajú alebo sú určené na spracovanie po prenose, do tretej krajiny môže dôjsť len vtedy, ak príslušná tretia krajina zaistí primeranú úroveň ochrany týchto údajov.8.Ako normotvorca Únie uvádza v odôvodnení 57 citovanej smernice, prenos osobných údajov do tretej krajiny, ktorá nezaisťuje primeranú úroveň ochrany, sa naopak musí zakázať.9.Podľa článku 25 ods. 2 smernice 95/46 adekvátnosť úrovne ochrany, ktorú poskytuje tretia krajina, sa hodnotí vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa operácie prenosu údajov alebo komplexu operácií prenosu údajov; zvláštna pozornosť sa venuje charakteru údajov, účelu a trvaniu navrhnutej operácie alebo operácií spracovania, krajine pôvodu a krajine konečného určenia, právnym normám aj všeobecným aj sektorovým, platným v príslušnej tretej krajine a profesionálnym predpisom a bezpečnostným opatreniam, ktorým táto krajina vyhovuje.10.V súlade s článkom 25 ods. 6 tejto smernice môže Komisia konštatovať, že tretia krajina zaisťuje primeranú úroveň ochrany osobných údajov z dôvodu jej vnútroštátneho práva alebo medzinárodných dohôd. Pokiaľ Komisia prijme rozhodnutie v tomto zmysle, môže dôjsť k prenosu osobných údajov do príslušnej tretej krajiny.11.Na základe tohto ustanovenia Komisia prijala rozhodnutie 2000/520. Z článku 1 ods. 1 tohto rozhodnutia vyplýva, že zásady bezpečného prístavu, vykonávané v súlade s usmernením vyplývajúcim z často kladených otázokFrequently asked questions (ďalej len FAQ).
, sa považujú za také, ktoré zabezpečujú primeranú úroveň ochrany osobných údajov prenášaných z Únie do podnikov so sídlom v Spojených štátoch.12.Rozhodnutie 2000/520 teda povoľuje prenos osobných údajov z členských štátov do podnikov so sídlom v Spojených štátoch, ktoré sa zaviazali dodržiavať zásady bezpečného prístavu.13.V prílohe I rozhodnutia 2000/520 sú uvedené viaceré zásady, ktoré podniky môžu dobrovoľne dodržiavať, spolu s limitmi a osobitným systémom kontroly. Počet podnikov, ktoré sa zaviazali dodržiavať tento takzvaný kódex správania, bol v roku 2013 vyšší ako 3200.14.Režim bezpečného prístavu spočíva na riešení, ktoré je kombináciou samocertifikácie a samoposúdenia zo strany súkromných podnikov a zásahu verejnej moci.15.Zásady bezpečného prístavu boli vypracované na základe porád so zástupcami podnikateľskej sféry a verejnosti s cieľom uľahčenia obchodu medzi Spojenými štátmi a Európskou úniou. Sú určené výlučne na to, aby ich využívali organizácie v USA, ktoré získavajú osobné údaje z Európskej únie a ktoré chcú splniť kritériá bezpečného prístavu a z nich vyplývajúci predpoklad primeranej úrovne ochrany osobných údajovDruhý odsek prílohy I rozhodnutia 2000/520.
.16.Zásady bezpečného prístavu, uvedené v prílohe I rozhodnutia 2000/520, stanovujú okrem iného:informačnú povinnosť, podľa ktorej organizácia musí informovať jednotlivcov o dôvodoch, na základe ktorých vo vzťahu k nim zhromažďuje a využíva informácie, o tom, ako sa majú s danou organizáciou skontaktovať v prípade dopytov alebo sťažností, o druhoch tretích strán, ktorým dané informácie poskytuje a o možnostiach a prostriedkoch, ktoré daná organizácia poskytuje jednotlivcom, ak chcú využívanie a poskytovanie takýchto informácií obmedziť. Toto oznámenie musí byť poskytnuté v jasnom a zrozumiteľnom jazyku vtedy, keď sa od jednotlivcov po prvýkrát požaduje poskytnutie osobných informácií danej organizácii alebo čo najskôr po tom ako je to možné, ale v každom prípade pred tým, než daná organizácia využije takéto informácie na účel iný ako ten, na ktorý boli tieto informácie pôvodne zhromaždené alebo spracúvané prenášajúcou organizáciou alebo pred tým, než daná organizácia poskytne tieto informácie po prvýkrát tretej stranePozri prílohu I oddiel Oznámenie.
;
povinnosť organizácií ponúknuť jednotlivcom možnosť rozhodnúť sa, či sa ich osobné informácie môžu poskytnúť tretej strane alebo môžu byť využité na účel, ktorý je nezlučiteľný s cieľom (účelmi), na ktorý (ktoré) boli tieto informácie pôvodne zhromaždené alebo následne schválené daným jednotlivcom. Čo sa týka citlivých údajov, jednotlivcom musí byť poskytnutá možnosť potvrdzujúcej alebo explicitnej voľby (možnosť vyjadriť súhlas), ak sa príslušné informácie majú poskytnúť tretej strane alebo využiť na účel iný ako ten, na základe ktorého boli tieto informácie pôvodne zhromaždené alebo následne schválené jednotlivcom prostredníctvom výkonu voľby v zmysle vyjadrenia súhlasuPozri prílohu I oddiel Možnosť voľby.
;
pravidlá týkajúce sa ďalšieho prenosu údajov – aby mohli organizácie poskytnúť informácie tretej strane, musia uplatniť zásady oznámenia a možnosti voľbyPozri prílohu I oddiel Ďalší prenos.
;
pokiaľ ide o bezpečnosť údajov, povinnosť organizáci[í] zakladajúc[ich], uchovávajúc[ich], využívajúc[ich] alebo rozširujúc[ich] osobné informácie… uskutočniť primerané preventívne opatrenia, aby vo vzťahu k týmto informáciám zabránili ich strate, zneužívaniu a neoprávnenému prístupu k nim, ich odhaľovaniu, zmene a zničeniuPozri prílohu I oddiel Bezpečnosť.
;
pokiaľ ide o integritu údajov, povinnosť organizácií prijať náležité opatrenia na zabezpečenie toho, že údaje sú spoľahlivé vo vzťahu k ich zamýšľanému využitiu, že sú presné, úplné a aktuálnePozri prílohu I oddiel Integrita údajov.
;
že jednotlivec, ktorého údaje uchováva určitá organizácia, musí v zásade mať prístup k [týmto] informáciám… a… mať možnosť opraviť, zmeniť a doplniť alebo vypustiť určité informácie tam, kde sú tieto nepresnéPozri prílohu I oddiel Prístup.
;
povinnosť vytvoriť mechanizmy zabezpečujúce dodržiavanie zásad, možnosť nápravy pre jednotlivcov, ktorých sa údaje týkajú a ktorí sú postihnutí v dôsledku nedodržiavania zásad a zabezpečujúce vyvodenie dôsledkov pre príslušnú organizáciu v prípade nedodržiavania zásadPozri prílohu I oddiel Vymáhanie výkonu.
.
17.Organizácia so sídlom v Spojených štátoch, ktorá chce dodržiavať zásady bezpečného prístavu, je povinná stanoviť vo svojej stratégii ochrany súkromia, že verejne vyhlasuje, že sa zaväzuje dodržiavať tieto zásady a že ich skutočne dodržiava, a vykonať samocertifikáciu tým, že ministerstvu obchodu Spojených štátov oznámi, že dodržiava uvedené zásady.Článok 1 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2000/520. Pozri tiež prílohu II FAQ 6.
18.Organizácie môžu dodržiavať zásady bezpečného prístavu viacerými spôsobmi. Môžu sa napríklad pripoj[iť] k samoregulačnému programu ochrany súkromia, ktorý je v súlade so zásadami, [alebo] splniť kritériá bezpečného prístavu aj tak, že vypracujú svoje vlastné samoregulačné stratégie ochrany súkromia, pokiaľ sú tieto v súlade so zásadami. … Navyše, organizácie podliehajúce zákonnému, regulačnému, administratívnemu alebo inému súboru právnych noriem (alebo súboru pravidiel) účinne ochraňujúcemu súkromie jednotlivcov môžu tiež spĺňať kritériá na získanie výhod vyplývajúcich zo štatútu bezpečného prístavuTretí odsek prílohy I.
.19.Existuje niekoľko mechanizmov na kontrolu dodržiavania zásad bezpečného prístavu, ktoré kombinujú súkromnú arbitráž a dohľad orgánov verejnej moci. Kontrolu možno zabezpečiť prostredníctvom systému mimosúdneho urovnávania sporov nezávislou treťou osobou. Podniky sa navyše môžu zaviazať, že budú spolupracovať s výborom Únie pre ochranu údajov. Napokon Federálna obchodná komisia (Federal Trade Commission, ďalej len FTC) na základe právomocí, ktoré jej priznáva článok 5 zákona o Federálnej obchodnej komisii (Federal Trade Commission Act), a ministerstvo dopravy (Department of Transportation) na základe právomocí, ktoré mu priznáva článok 41712 zákonníka Spojených štátov (United States Code) v hlave 49 tohto zákonníka, majú právomoc vybavovať sťažnosti.20.Podľa štvrtého odseku prílohy I rozhodnutia 2000/520 dodržiavanie zásad bezpečného prístavu môže byť obmedzené okrem iného na mieru potrebnú na splnenie požiadaviek národnej bezpečnosti, verejného záujmu alebo vymáhania práva a zákonmi, nariadeniami vlády alebo precedenčným právom, ktoré ustanovujú protichodné povinnosti alebo výslovné oprávnenia, za predpokladu, že pri vykonávaní každého takéhoto oprávnenia môže organizácia preukázať, že jej nedodržiavanie zásad je obmedzené do tej miery, ktorá je potrebná na splnenie vyššie stojacich legitímnych záujmov vyplývajúcich z takéhoto oprávneniaPozri tiež časť B prílohy IV.
.21.Okrem toho možnosť príslušných orgánov členských štátov pozastaviť toky údajov podlieha viacerým podmienkam, ktoré sú uvedené v článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2000/520.22.Z prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplývajú otázky týkajúce sa rozsahu pôsobnosti rozhodnutia 2000/520 so zreteľom na články 7, 8 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len la Charta), ako aj článok 25 ods. 6 a článok 28 smernice 95/46. Tento návrh bol podaný v konaní, ktorého účastníkmi sú pán Schrems a Data Protection Commissioner (dozorný úradník pre ochranu údajov, ďalej len dozorný úradník) a ktorého predmetom je rozhodnutie dozorného úradníka neprešetriť sťažnosť podanú pánom Schremsom z dôvodu, že Facebook Ireland Ltd (ďalej len Facebook Ireland) uchováva osobné údaje svojich používateľov na serveroch nachádzajúcich sa v Spojených štátoch.23.Pán Schrems je rakúsky štátny príslušník a má bydlisko v Rakúsku. Od roku 2008 je používateľom sociálnej siete Facebook.24.Všetci používatelia sociálnej siete Facebook, ktorí majú bydlisko na území Únie, musia uzavrieť zmluvu so spoločnosťou Facebook Ireland, ktorá je dcérskou spoločnosťou materskej spoločnosti Facebook Inc. so sídlom v Spojených štátoch (ďalej len Facebook USA). Niektoré alebo všetky údaje týkajúce sa klientov spoločnosti Facebook Ireland s bydliskom na území Únie sa prenášajú na servery spoločnosti USA, ktoré sa nachádzajú na území Spojených štátov, kde sa uchovávajú.25.Pán Schrems predložil 25. júna 2013 dozornému úradníkovi sťažnosť, v ktorej v podstate tvrdil, že podľa práva a praxe Spojených štátov neexistuje s ohľadom na údaje uchovávané na území Spojených štátov žiadna skutočná ochrana pred sledovaním zo strany štátu. Vyplýva to z zistení, ku ktorým dospel pán Snowden od mája 2013 v súvislosti s činnosťami amerických spravodajských služieb, najmä National Security Agency (Národná bezpečnostná agentúra, ďalej len NSA).26.Z týchto zistení najmä vyplýva, že NSA vytvorila program nazvaný PRISM, v rámci ktorého táto agentúra získala neobmedzený prístup k masovým údajom uchovávaným na serveroch nachádzajúcich sa v Spojených štátoch, ktoré vlastní alebo ovláda skupina spoločností pôsobiacich v oblasti internetu a technológií, ako je Facebook USA.27.Dozorný úradník konštatoval, že nie je povinný prešetriť sťažnosť, keďže sťažnosť nemala právny základ. Uviedol, že neexistujú dôkazy o tom, že NSA získala prístup k údajom pána Schremsa. Okrem toho bolo podľa jeho názoru potrebné zamietnuť sťažnosť vzhľadom na rozhodnutie 2000/520, ktorým Komisia konštatovala, že Spojené štáty v rámci režimu bezpečného prístavu zabezpečujú primeranú úroveň ochrany prenášaných osobných údajov. Akákoľvek otázka týkajúca sa primeranosti ochrany týchto údajov v Spojených štátoch sa mala vyriešiť v súlade s týmto rozhodnutím, ktoré mu bránilo v preskúmaní problému, na ktorý poukázala sťažnosť.28.Dozorný úradník zamietol sťažnosť na základe nasledujúcich vnútroštátnych predpisov.29.Článok 10 ods. 1 zákona o ochrane údajov z roku 1988 (Data Protection Act 1988), zmeneného a doplneného zákonom (novelou) o ochrane údajov z roku 2003 [Data Protection (Amendment) Act 2003, ďalej len zákon o ochrane údajov], priznáva dozornému úradníkovi právomoc skúmať sťažnosti a stanovuje:- a)Dozorný úradník môže prešetriť alebo dať prešetriť, či došlo, dochádza alebo hrozí, že dôjde k porušeniu ktorékoľvek z ustanovení tohto zákona v súvislosti s jednotlivcom bez ohľadu na to, či mu tento jednotlivec predloží sťažnosť pre porušenie ktoréhokoľvek z týchto ustanovení, alebo dozorný úradník inak dospeje k záveru, že mohlo alebo môže dôjsť k takému porušeniu.
- b)Ak sa dozornému úradníkovi predloží sťažnosť podľa písmena a) tohto odseku, dozorný úradník
- i)prešetrí alebo dá prešetriť sťažnosť, pokiaľ nedospeje k záveru, že je šikanózna alebo zneužívajúca, a
- ii)ak sa mu v primeranej lehote nepodarí dosiahnuť zmier dotknutých subjektov vo veci, ktorá je predmetom sťažnosti, písomne upovedomí sťažovateľa o svojom rozhodnutí o sťažnosti a o tom, že sťažovateľ môže v prípade, ak toto rozhodnutie nepriaznivo zasahuje do jeho právneho postavenia, podať proti nemu žalobu podľa článku 26 tohto zákona do 21 dní od doručenia upovedomenia.
30.V prejednávanom prípade dozorný úradník dospel k záveru, že sťažnosť pána Schremsa je šikanózna alebo zneužívajúca v tom zmysle, že nemohla uspieť, lebo nemala právny základ. Z tohto dôvodu ju dozorný úradník odmietol prešetriť.31.Článok 11 zákona o ochrane údajov upravuje prenos osobných údajov do zahraničia. Článok 11 ods. 2 písm. a) tohto zákona stanovuje:Ak v akomkoľvek konaní podľa tohto zákona vznikne otázka
- i)či krajina alebo územie mimo Európskeho hospodárskeho priestoru [(EHP)], do ktorého sa majú osobné údaje preniesť, zabezpečuje primeranú úroveň ochrany v zmysle odseku 1 tohto článku, a
- ii)v súvislosti s dotknutým druhom prenosov sa dospelo ku konštatovaniu Spoločenstva,
otázka sa vyrieši v súlade s týmto konštatovaním.
32.Článok 11 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane údajov vymedzuje pojem konštatovanie Spoločenstva takto:Konštatovanie Spoločenstva v zmysle písmena a) tohto odseku znamená konštatovanie, ku ktorému dospela Európska komisia na účely článku 25 ods. 4 alebo 6 smernice [95/46] postupom podľa článku 31 ods. 2 [tejto smernice] s cieľom určiť, či krajina alebo územie mimo Európskeho hospodárskeho priestoru [(EHP)] zabezpečuje primeranú úroveň ochrany v zmysle odseku 1 tohto článku.
33.Dozorný úradník poznamenal, že rozhodnutie 2000/520 je konštatovaním Spoločenstva na účely článku 11 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane údajov, takže podľa tohto zákona sa akákoľvek otázka týkajúca sa primeranosti ochrany údajov v tretej krajine, do ktorej sa údaje prenášajú, mala vyriešiť v súlade s týmto konštatovaním. Keďže toto bolo podstatou sťažnosti pána Schremsa – konkrétne že osobné údaje boli prenesené do tretej krajiny, ktorá v praxi nezabezpečovala primeranú úroveň ochrany – dozorný úradník dospel k záveru, že povaha a samotná existencia rozhodnutia 2000/520 mu bránia v preskúmaní tejto otázky.34.Pán Schrems podal proti rozhodnutiu dozorného úradníka, ktorým bola jeho sťažnosť zamietnutá, žalobu na High Court. Tento súd po preskúmaní dôkazov predložených v konaní vo veci samej konštatoval, že elektronické sledovanie a zaznamenávanie osobných údajov zodpovedajú potrebným a nevyhnutným cieľom verejného záujmu, konkrétne ochrane národnej bezpečnosti a predchádzaniu závažnej trestnej činnosti. High Court v tejto súvislosti uvádza, že sledovanie a zaznamenávanie osobných údajov prenášaných z Únie do Spojených štátov slúži legitímnym cieľom súvisiacim s bojom proti terorizmu.35.Podľa toho istého súdu zistenia, ku ktorým dospel pán Snowden, však ukázali, že NSA a iné podobné orgány v značnej miere prekročili svoje právomoci. Hoci Foreign Intelligence Surveillance Court (súd pre dohľad nad zahraničnými spravodajskými službami, ďalej len FISC), ktorý pôsobí na základe zákona o dohľade nad zahraničnými spravodajskými službami z roku 1978 (Foreign Intelligence Surveillance Act of 1978)Pozri článok 702 tohto zákona, zmeneného a doplneného zákonom z roku 2008 (Foreign Intelligence Surveillance Act of 2008). Na základe tohto článku vedie NSA databázu známu pod názvom PRISM (pozri Report on the Findings by the EU Co-chairs of the ad hoc EU-US Working Group on Data Protection z 27. novembra 2013).
, vykonáva dohľad, konanie na tomto súde je vždy tajné a nekontradiktórne. Okrem toho, že rozhodnutia týkajúce sa prístupu k osobným údajom sa prijímajú na základe práva Spojených štátov, občania Únie nemajú nijaké skutočné právo byť vypočutí v otázke sledovania a zaznamenávania svojich údajov.36.Z rozsiahlej dokumentácie pripojenej k prísažným vyhláseniam predloženým v konaní vo veci samej jasne vyplýva, že presnosť väčšiny zistení, ku ktorým dospel pán Snowden, je nesporná. High Court preto dospel k záveru, že NSA, ako aj iné bezpečnostné agentúry Spojených štátov, ako napríklad Federal Bureau of Investigation (Federálny úrad pre vyšetrovanie – FBI), môžu po prenose osobných údajov do Spojených štátov získať prístup k týmto údajom v rámci masového a nediferencovaného sledovania a zaznamenávania.37.High Court konštatuje, že v írskom práve musí byť vzhľadom na význam ústavných práv na súkromie a nedotknuteľnosť obydlia každý zásah do týchto práv v súlade s požiadavkami stanovenými zákonom a musí byť primeraný. Masový a nediferencovaný prístup k osobným údajom vôbec nezodpovedá požiadavke proporcionality, a preto treba konštatovať, že je v rozpore s írskou ústavou.High Court uvádza konkrétne rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a slobody jednotlivca (preambula), osobnú nezávislosť (článok 40 ods. 3 body 1 a 2), nedotknuteľnosť obydlia (článok 40 ods. 5) a ochranu rodinného života (článok 41).
38.High Court poukazuje na to, že aby sa odpočúvanie elektronickej komunikácie mohlo považovať za ústavné, bolo by potrebné preukázať, že určité zaznamenávanie komunikácie a sledovanie určitých osôb alebo určitých skupín osôb je objektívne odôvodnené v záujme národnej bezpečnosti a boja proti trestnej činnosti a že existujú primerané a overiteľné záruky.39.High Court preto uvádza, že ak by sa prejednávaná vec mala posúdiť výlučne podľa írskeho práva, vznikol by závažný problém, pokiaľ ide o to, či Spojené štáty zaručujú primeranú úroveň ochrany súkromia a základných práv a slobôd v zmysle článku 11 ods. 1 zákona o ochrane údajov. Z toho vyplýva, že na základe írskeho práva, najmä jeho ústavných požiadaviek, dozorný úradník nemohol zamietnuť sťažnosť pána Schremsa, ale mal preskúmať túto otázku.40.High Court však konštatuje, že vec, ktorú prejednáva, sa týka vykonávania práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, takže zákonnosť rozhodnutia dozorného úradníka by sa mala posúdiť z hľadiska práva Únie.41.High Court vysvetlil problém, ktorému čelí dozorný úradník, takto. Podľa článku 11 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane údajov je dozorný úradník povinný vyriešiť otázku primeranosti ochrany v tretej krajine v súlade s konštatovaním Spoločenstva, ku ktorému dospela Komisia na základe článku 25 ods. 6 smernice 95/46. Z toho vyplýva, že dozorný úradník sa nemôže odchýliť od takého konštatovania. Keďže Komisia vo svojom rozhodnutí 2000/520 konštatovala, že Spojené štáty zaručujú primeranú úroveň ochrany, pokiaľ ide o spracovanie údajov spoločnosťami, ktoré dodržiavajú zásady bezpečného prístavu, dozorný úradník musí nevyhnutne zamietnuť sťažnosť, v ktorej sa namieta neprimeranosť takej ochrany.42.Hoci High Court konštatuje, že dozorný úradník sa dôsledne pridŕžal znenia smernice 95/46 a rozhodnutia 2000/520, poukazuje na to, že výhrady pána Schremsa smerujú v skutočnosti skôr proti obsahu samotného režimu bezpečného prístavu než proti spôsobu, akým ho dozorný úradník uplatnil, pričom zdôrazňuje, že pán Schrems priamo nespochybnil platnosť smernice 95/46 ani platnosť rozhodnutia 2000/520.43.Podľa High Court je teda rozhodujúcou otázkou, či je dozorný úradník so zreteľom na právo Únie a s prihliadnutím najmä na články 7 a 8 Charty, ktoré neskôr vstúpili do platnosti, absolútne viazaný konštatovaním Komisie o primeranosti práva a praxe Spojených štátov v oblasti ochrany osobných údajov, ktoré je uvedené v rozhodnutí 2000/520.44.High Court navyše spresňuje, že v konaní na tomto súde vôbec nebola nastolená otázka týkajúca sa postupov spoločností Facebook Ireland a Facebook USA ako takých. Článok 3 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2000/520, ktorý dovoľuje príslušným vnútroštátnym orgánom nariadiť podniku, aby pozastavil toky údajov do tretej krajiny, sa pritom podľa tohto súdu uplatní len za okolností, keď sťažnosť smeruje proti konaniu dotknutého podniku, čo v prejednávanom prípade neplatí.45.High Court preto zdôrazňuje, že skutočná výhrada nesmeruje proti konaniu spoločnosti Facebook USA ako takému, ale skôr proti tomu, že Komisia usúdila, že právo a prax Spojených štátov v oblasti ochrany údajov zaručujú primeranú ochranu, zatiaľ čo zistenia pána Snowdena jasne svedčia o tom, že orgány Spojených štátov môžu získať masový a nediferencovaný prístup k osobným údajom osôb s bydliskom na území Únie.High Court v tejto súvislosti uvádza, že kľúčový žalobný dôvod, ktorý pán Schrems uviedol vo svojej žalobe, spočíval v tvrdení, že vzhľadom na nedávne odhalenia pána Snowdena a na sprístupňovanie osobných údajov spravodajským službám Spojených štátov vo veľkom rozsahu dozorný úradník nemohol oprávnene dospieť k záveru, že v tejto tretej krajine existuje primeraná úroveň ochrany týchto údajov.
46.V tejto súvislosti High Court uvádza, že je ťažké predstaviť si, ako by rozhodnutie 2000/520 mohlo v praxi spĺňať požiadavky článkov 7 a 8 Charty, najmä so zreteľom na zásady stanovené Súdnym dvorom v rozsudku Digital Rights Ireland a i.C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238, body 65 až 69.
Záruka stanovená článkom 7 Charty a základnými hodnotami spoločnými pre tradície členských štátov by konkrétne bola ohrozená, ak by orgány verejnej moci mohli náhodne a všeobecne získať prístup k elektronickej komunikácii bez toho, aby museli uviesť objektívne odôvodnenie založené na dôvodoch národnej bezpečnosti alebo predchádzania trestnej činnosti, ktoré špecificky súvisia s dotknutými jednotlivcami, a to bez akejkoľvek primeranej a overiteľnej záruky. Keďže zo žaloby pána Schremsa vyplýva, že rozhodnutie 2000/520 by mohlo byť in abstracto nezlučiteľné s článkami 7 a 8 Charty, Súdny dvor by mohol dospieť k záveru, že smernicu 95/46, najmä jej článok 25 ods. 6, ako aj rozhodnutie 2000/520 možno vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne orgány môžu vykonať vlastné vyšetrovanie s cieľom určiť, či prenos osobných údajov do tretej krajiny a ich uchovávanie v tretej krajine zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z článkov 7 a 8 Charty.47.Za týchto podmienok High Court rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:Je [dozorný úradník] pri posudzovaní sťažnosti, ktorá mu bola predložená a ktorá sa týka toho, že osobné údaje sa prenášajú do tretej krajiny (v tomto prípade do Spojených štátov amerických), ktorej zákony a prax údajne neposkytujú dotknutej osobe primeranú ochranu, absolútne viazaný konštatovaním Spoločenstva uvedeným v [rozhodnutí 2000/520], ktoré znie v opačnom zmysle, a to vzhľadom na články 7, 8 a 47 [Charty] a bez toho, aby bol dotknutý článok 25 ods. 6 smernice [95/46]?
Alebo subsidiárne [dozorný úradník] môže a/alebo musí vykonať v tejto veci vlastné vyšetrovanie vzhľadom na vývoj skutkových okolností, ku ktorému došlo odvtedy, ako bolo [rozhodnutie 2000/520] prvýkrát uverejnené?