Pokiaľ ide o otázku, či má pojem „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“ v zmysle článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 byť vykladaný reštriktívne, je nepochybne potrebné pridržiavať sa takého výkladu tohto pojmu, ktorý nepozbaví článok 339 ZFEÚ a článok 4 ods. 2 prvú zarážku nariadenia č. 1049/2001 akéhokoľvek účinku v rozsahu, v akom chránia služobné tajomstvo a obchodné záujmy konkrétnych fyzických alebo právnických osôb. Právo prístupu k dokumentom inštitúcií stanovené týmto nariadením totiž, ako zdôraznil Všeobecný súd v bode 29 napadnutého rozsudku, podlieha určitým obmedzeniam založeným na dôvodoch verejného alebo súkromného záujmu, medzi ktorými sa nachádza aj ochrana obchodných záujmov konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby.

V rozpore s tým, čo uvádza Komisia, však tento pojem nemožno vykladať reštriktívnym spôsobom.

Cieľom nariadenia č. 1049/2001, ako uvádzajú jeho odôvodnenie 4 a článok 1, je priznať verejnosti čo najširšie právo na prístup k dokumentom inštitúcií (pozri najmä rozsudky z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, EU:C:2010:541, bod 69; ako aj zo 17. októbra 2013, Rada/Access Info Europe, C‑280/11 P, EU:C:2013:671, bod 28). Rovnako aj cieľom nariadenia č. 1367/2006, ako stanovuje jeho článok 1, je dosiahnuť čo najširšiu možnú systematickú dostupnosť a šírenie informácií o životnom prostredí, ktoré majú k dispozícii inštitúcie a orgány Únie.

Preto majú byť výnimky z tejto zásady, a to osobitne tie, ktoré sú stanovené v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora vykladané a uplatňované reštriktívne len v tom rozsahu, v akom sa odchyľujú od zásady čo najširšieho prístupu verejnosti k dokumentom tým, že tento prístup obmedzujú (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, EU:C:2010:541, bod 73, ako aj zo 17. októbra 2013, Rada/Access Info Europe, C‑280/11 P, EU:C:2013:671, bod 30). Potrebu takéhoto reštriktívneho výkladu okrem iného potvrdzuje aj odôvodnenie 15 nariadenia č. 1367/2006.

Naopak, vytvorením domnienky, podľa ktorej sa predpokladá, že existuje verejný záujem na zverejnení prevažujúci nad obchodnými záujmami konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby, ak sa majú zverejniť „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“, s výnimkou tých, ktoré sa týkajú vyšetrovaní, takže ochrana uvedených obchodných záujmov nemôže brániť zverejneniu týchto informácií, ako osobitne zdôrazňuje CLI, sa článok 6 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1367/2006 nepochybne odkláňa od pravidla vyvažovania záujmov stanoveného v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Uvedený článok 6 ods. 1 prvá veta takto umožňuje konkrétne vykonanie zásady čo najširšieho prístupu k informáciám, ktoré uchovávajú inštitúcie a orgány Únie, takže reštriktívny výklad tohto ustanovenia by bol neodôvodnený.

Za týchto podmienok sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 49 a 53 napadnutého rozsudku zaujal reštriktívny výklad článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 a pojmu „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“.

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého je potrebné pojem „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“ v zmysle článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 vykladať v tom zmysle, že sa obmedzuje len na emisie pochádzajúce od priemyselných zariadení, ako sú továrne alebo elektrárne, na úvod je potrebné zdôrazniť, že v rozpore s tým, čo táto inštitúcia tvrdí, Všeobecný súd na toto tvrdenie výslovne odpovedal v bodoch 54 až 56 napadnutého rozsudku pred tým, než ho odmietol.

Pokiaľ ide o otázku správnosti posúdenia Všeobecného súdu, je potrebné uviesť, že vo vydaní príručky na uplatňovanie Aarhuského dohovoru z roku 2000 na definovanie pojmu „emisia“ v zmysle článku 4 ods. 4 prvého pododseku písm. d) tohto dohovoru sa navrhuje použiť definíciu tohto pojmu, ktorá je uvedená v článku 2 bode 5 smernice 96/61, pričom vo vydaní z roku 2014 sa už odkazuje na definíciu stanovenú v článku 3 bode 4 smernice 2010/75, ktorý doslovne prebral definíciu vymedzenú prvou uvedenou smernicou.

Z uvedených smerníc pritom vyplýva, že „emisie“ v zmysle týchto smerníc predstavujú priame alebo nepriame uvoľnenie látok, vibrácií, tepla alebo hluku z bodového zdroja alebo z plošných zdrojov zariadení, ktoré sú tam definované, do ovzdušia, vody alebo pôdy.

Ako však Všeobecný súd správne uviedol v bode 55 napadnutého rozsudku, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci sa táto príručka môže považovať za vysvetľujúci dokument a spolu s ostatnými relevantnými okolnosťami môže byť v určitom prípade zohľadnená, na účely výkladu Aarhuského dohovoru nemajú v nej obsiahnuté právne rozbory na rozdiel od ustanovení uvedeného dohovoru žiadnu právnu záväznosť a nijaký normatívny charakter (pozri najmä rozsudok z 19. decembra 2013, Fish Legal a Shirley, C‑279/12, EU:C:2013:853, bod 38 a citovanú judikatúru).

V prvom rade však nič v nariadení č. 1367/2006 neumožňuje dospieť k záveru, že sa pojem „emisie do životného prostredia“ v zmysle článku 6 ods. 1 prvej vety tohto nariadenia má obmedziť len na emisie pochádzajúce z niektorých priemyselných zariadení, ako sú továrne alebo elektrárne.

Takéto obmedzenie nemožno vyvodiť ani z Aarhuského dohovoru, ktorý je potrebné zohľadniť na účely výkladu nariadenia č. 1367/2006, keďže, ako vyplýva z jeho článku 1, cieľom tohto nariadenia je prispievať k vykonávaniu záväzkov vyplývajúcich z tohto dohovoru stanovením pravidiel na uplatňovanie ustanovení tohto dohovoru na inštitúcie a orgány Únie.

Naopak, ako Súdny dvor zdôraznil v bode 72 dnešného rozsudku Bayer CropScience a Stichting De Bijenstichting (C‑442/14), takéto obmedzenie by bolo v rozpore so samotným znením článku 4 ods. 4 prvého pododseku písm. d) Aarhuského dohovoru. Podľa tohto ustanovenia sa totiž informácie o emisiách, ktoré sú dôležité z hľadiska ochrany životného prostredia, musia sprístupniť. Informácie týkajúce sa emisií pochádzajúcich z iných zdrojov, ako sú priemyselné zariadenia, ako napríklad emisií, ktoré pochádzajú z používania prostriedkov na ochranu rastlín na rastlinách alebo pôde, sú pre ochranu životného prostredia rovnako relevantné ako informácie týkajúce sa emisií priemyselného pôvodu.

V druhom rade obmedzenie pojmu „emisie do životného prostredia“ v zmysle článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 len na emisie, ktoré pochádzajú z niektorých priemyselných zariadení, ako sú továrne alebo elektrárne, by bolo v rozpore s cieľom čo najširšieho zverejnenia informácií o životnom prostredí, ktorý toto nariadenie sleduje (pozri analogicky rozsudok z dnešného dňa, Bayer CropScience a Stichting De Bijenstichting, C‑442/14, bod 73).

Navyše v rozpore s tým, čo uvádza Spolková republika Nemecko, takéto obmedzenie nemožno odôvodniť potrebou zachovať koherenciu práva Únie, predovšetkým medzi nariadením č. 1367/2006 a smernicami 96/61 a 2010/75. Obmedzenie pojmu „emisie“ v týchto smerniciach len na emisie, ktoré pochádzajú z niektorých priemyselných zariadení, je totiž odôvodnené samotným cieľom týchto smerníc, ktorým je, ako uvádza článok 1 smernice 2010/75, stanoviť pravidlá integrovanej prevencie a kontroly znečisťovania životného prostredia pochádzajúceho z priemyselných činností. Naopak, takéto obmedzenie nie je dôvodné vo vzťahu k cieľu nariadenia č. 1367/2006, ktorým podľa jeho článku 1 je vytvoriť pravidlá uplatniteľné na prístup k informáciám o životnom prostredí, ktoré uchovávajú inštitúcie a orgány Únie. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že pojem „emisia“ nie je jednoznačný, ale mení sa podľa príslušnej oblasti, v ktorej sa uplatňuje. Preto sa definícia tohto pojmu podľa smerníc 96/61 a 2010/75 odlišuje od definície, ktorú stanovuje najmä článok 2 bod 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES z 21. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd (Ú. v. EÚ L 143, 2004, s. 56; Mim. vyd. 15/008, s. 357), alebo aj od definície, ktorú stanovuje článok 3 písm. e) smernice 2001/81/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2001 o národných emisných stropoch pre určité látky znečisťujúce ovzdušie (Ú. v. EÚ L 309, 2001, s. 22; Mim. vyd. 15/006, s. 320).

Napokon je potrebné zdôrazniť, že v rozpore s tým, čo tvrdia najmä CLI, Cefic, ECPA a Spolková republika Nemecko, takéto obmedzenie nemá právny základ ani v článku 2 ods. 1 písm. d) bode ii) nariadenia č. 1367/2006.

Nepochybne sa na prvý pohľad zdá, že toto ustanovenie, ktoré vymenúva faktory, ktoré môžu spadať pod pojem „informácia o životnom prostredí“, odlišuje pojem „emisie“ od pojmov „vypúšťanie“ alebo „uvoľňovanie“ do životného prostredia, z čoho podľa CLI, Cefic, ECPA a Spolkovej republiky Nemecko vyplýva, že pojem „emisie do životného prostredia“ v zmysle článku 6 ods. 1 prvej vety tohto nariadenia sa má obmedziť len na emisie pochádzajúce z niektorých priemyselných zariadení s vylúčením iného vypúšťania a uvoľňovania do životného prostredia.

Rozlišovanie medzi pojmami „emisie“, „vypúšťanie“ a „uvoľňovanie“ je však cudzie Aarhuskému dohovoru, ktorý sa vo svojom článku 4 ods. 4 prvom pododseku písm. d) obmedzuje na to, že dôvernosť obchodnej a priemyselnej informácie nemôže brániť zverejneniu, ak ide o „informácie o emisiách, ktoré sú dôležité z hľadiska ochrany životného prostredia“ (pozri rozsudok z dnešného dňa, Bayer CropScience a Stichting De Bijenstichting, C‑442/14, bod 62).

Takéto rozlišovanie zároveň nemá žiadnu relevanciu vzhľadom na cieľ šírenia informácií o životnom prostredí, ktorý sleduje nariadenie č. 1367/2006, a je umelé. Okrem toho sa tieto pojmy vo veľkej miere prekrývajú, ako to nasvedčuje použitie výrazu „iné uvoľňovanie“ v článku 2 ods. 1 písm. d) bode ii) tohto nariadenia, z ktorého vyplýva, že emisie, ako aj vypúšťanie predstavujú uvoľňovanie do životného prostredia (pozri analogicky rozsudok z dnešného dňa, Bayer CropScience a Stichting De Bijenstichting, C‑442/14, body 63 a 65).

Preto na účely výkladu článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 nie je potrebné odlišovať pojem „emisie“ od „vypúšťania“ a „uvoľňovania“ do životného prostredia (pozri analogicky rozsudok z dnešného dňa, Bayer CropScience a Stichting De Bijenstichting, C‑442/14, bod 67).

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 54 až 56 napadnutého rozsudku konštatoval, že pojem „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“ v zmysle uvedeného ustanovenia sa neobmedzuje len na informácie týkajúce sa emisií pochádzajúcich z niektorých priemyselných zariadení.

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého pod pojem „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“ v zmysle článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 spadajú len informácie o emisiách skutočne vypúšťaných do životného prostredia, čo však nie je splnené v prípade sporných informácií, je potrebné zdôrazniť, že ako tvrdí Komisia, tento pojem nepokrýva informácie o hypotetických emisiách.

Z článku 1 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia v spojení s jeho článkom 2 ods. 1 písm. d) totiž v podstate vyplýva, že cieľom uvedeného nariadenia je zaručiť právo na prístup k informáciám týkajúcim sa faktorov, ako sú emisie, ktoré majú alebo by mohli mať vplyv na prvky životného prostredia, najmä na ovzdušie, vodu a pôdu. V prípade čisto hypotetických emisií to však tak nie je (pozri analogicky rozsudok z dnešného dňa, Bayer CropScience a Stichting De Bijenstichting, C‑442/14, bod 80).

V rozpore s tým, čo uvádza Komisia, však tento pojem zároveň nemožno obmedziť len na informácie o emisiách, ktoré sú skutočne vypúšťané do životného prostredia počas používania príslušného prostriedku na ochranu rastlín alebo účinnej látky na rastlinách alebo pôde, pričom tieto emisie závisia najmä od množstva výrobku použitého poľnohospodármi, ako aj od presného zloženia použitého konečného výrobku.

Preto pod uvedený pojem spadajú rovnako tak aj informácie o predvídateľných emisiách príslušného prípravku na ochranu rastlín alebo účinnej látky do životného prostredia za bežných alebo realistických podmienok používania tohto prípravku alebo tejto látky, ktoré zodpovedajú podmienkam, za akých bolo povolené uvádzanie na trh tohto prípravku alebo tejto látky a aké prevažujú v oblasti, pre akú sú tento prípravok alebo táto látka určené na použitie (pozri analogicky rozsudok z dnešného dňa, Bayer CropScience a Stichting De Bijenstichting, C‑442/14, body 78 a 79).

Aj keď totiž uvedenie prípravku alebo látky na trh vo všeobecnosti nepostačuje na záver o tom, že tento prípravok alebo látka budú nevyhnutne uvoľňované do životného prostredia a že informácie, ktoré s nimi súvisia, sa týkajú „emisií do životného prostredia“, situácia bude odlišná, pokiaľ ide o prípravok, akým je prípravok na ochranu rastlín, a látky, ktoré tento prípravok obsahuje a ktoré sú v rámci bežného používania určené na to, aby sa uvoľňovali do životného prostredia, a to na základe ich samotnej funkcie. V takom prípade predvídateľné emisie za obvyklých alebo realistických podmienok používania dotknutého prípravku alebo látok, ktoré tento prípravok obsahuje, do životného prostredia, nie sú hypotetické a spadajú pod pojem „emisie do životného prostredia“ v zmysle článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 (pozri analogicky rozsudok z dnešného dňa, Bayer CropScience a Stichting De Bijenstichting, C‑442/14, body 78 a 79).

V dôsledku toho sa Komisia mýli, keď tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že sporný dokument obsahuje „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“, pretože tento dokument neobsahuje informácie o množstve a povahe emisií skutočne vypúšťaných do životného prostredia počas používania dotknutého výrobku.

V poslednom rade je potrebné stanoviť, či Všeobecný súd mohol v bode 53 napadnutého rozsudku konštatovať, že na to, aby informácia spadala pod článok 6 ods. 1 prvú vetu nariadenia č. 1367/2006, postačuje, aby sa „dostatočne priamo“ týkala emisií do životného prostredia, alebo či je potrebné, ako tvrdí Komisia, takéto kritérium existencie dostatočne priamej väzby medzi predmetnými informáciami a emisiami odmietnuť, keďže nemá žiadnu oporu v práve.

V tejto súvislosti zo znenia článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 vyplýva, že toto ustanovenie sa vzťahuje na informácie, ktoré sa „týkajú emisií do životného prostredia“, teda na informácie, ktorých predmetom sú emisie alebo ktoré súvisia s takýmito emisiami, a nie na informácie, ktoré majú väzbu, či už priamu, alebo nepriamu, s emisiami do životného prostredia. Tento výklad potvrdzuje aj článok 4 ods. 4 prvý pododsek písm. d) Aarhuského dohovoru, ktorý odkazuje na „informácie o emisiách“.

Vzhľadom na cieľ sledovaný článkom 6 ods. 1 prvou vetou nariadenia č. 1367/2006, ktorým je v zásade umožniť prístup, pokiaľ ide o „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“, tento pojem je potrebné vnímať tak, že zahŕňa najmä údaje, ktoré umožnia verejnosti dozvedieť sa, čo je skutočne uvoľňované do životného prostredia, alebo to, čo bude predvídateľne uvoľňované za bežných alebo realistických podmienok používania predmetného prípravku alebo látky, zodpovedajúcich tým podmienkam, za akých bolo povolené uvádzanie tohto prípravku alebo tejto látky na trh a aké prevažujú v oblasti, pre akú sú tento prípravok alebo táto látka určené na použitie. Preto je tento pojem potrebné vykladať tak, že zahŕňa najmä údaje týkajúce sa povahy, množstva, času a miesta skutočných alebo predvídateľných emisií tohto prípravku alebo tejto látky za uvedených podmienok.

Pod pojem „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“ je rovnako tak potrebné zahrnúť aj informácie umožňujúce verejnosti overiť, či je vyhodnotenie skutočných alebo predvídateľných emisií, na základe ktorého príslušný orgán povolil daný prípravok alebo látku, správne, ako aj overiť údaje týkajúce sa vplyvov týchto emisií na životné prostredie. Z odôvodnenia 2 nariadenia č. 1367/2006 totiž v podstate vyplýva, že prístup k informáciám o životnom prostredí, ktorý toto nariadenie zaručuje, má predovšetkým uľahčiť čo najúčinnejšiu účasť verejnosti na rozhodovacom procese v oblasti životného prostredia, a tým zvýšiť zodpovednosť príslušných orgánov v rámci rozhodovacieho procesu, ako aj prispieť k povedomiu verejnosti a jej podpore prijímaných rozhodnutí. Na to, aby bolo možné zabezpečiť odôvodnenosť rozhodnutí prijímaných príslušnými orgánmi v oblasti životného prostredia a účinnú účasť verejnosti v rozhodovacom procese o otázkach životného prostredia, je však potrebné, aby mala verejnosť prístup k informáciám, ktoré jej umožnia overiť, či boli emisie správne vyhodnotené, a musí jej byť umožnené primerane pochopiť, akým spôsobom môže byť životné prostredie ohrozené takýmito emisiami.

Naopak, ako bolo uvedené v bode 55 tohto rozsudku, aj keď nie je potrebné držať sa reštriktívneho výkladu pojmu „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“, tento pojem sa zároveň nemôže vzťahovať na ľubovoľnú informáciu, ktorá by mala akúkoľvek väzbu, hoci aj priamu, s emisiami do životného prostredia. Ak by sa totiž uvedený pojem vykladal tak, že zahŕňa aj takéto informácie, v značnej časti by tým vyčerpal obsah pojmu „informácie o životnom prostredí“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1367/2006. Takýto výklad by taktiež pripravil o akýkoľvek potrebný účinok možnosť, ktorú stanovuje článok 4 ods. 2 prvá zarážka nariadenia č. 1049/2001, aby mohli inštitúcie odmietnuť zverejnenie informácií o životnom prostredí z dôvodu, že by sa takým zverejnením zasiahlo do ochrany obchodných záujmov konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby a ohrozila by sa rovnováha, ktorú chcel normotvorca Únie zabezpečiť medzi cieľom transparentnosti a ochranou týchto záujmov. Predstavovalo by to tiež aj neprimeraný zásah do ochrany služobného tajomstva zaručeného článkom 339 ZFEÚ.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 53 konštatoval, že na to, aby informácia spadala pod pojem „informácie týkajú[ce sa] emisií do životného prostredia“ v zmysle článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 postačuje, aby sa informácia dostatočne priamo týkala emisií do životného prostredia.

V dôsledku toho, keďže prvá časť jediného odvolacieho dôvodu je dôvodná, je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné časti jediného odvolacieho dôvodu.