1.

Aby bola zaručená rovnosť zbraní pred súdmi, procesné lehoty majú zásadne kogentnú povahu. No rovnako ako vo väčšine vnútroštátnych právnych poriadkov, uplynutie týchto lehôt nemusí vždy viesť k odňatiu možnosti pokračovať v konaní pred súdmi EÚ. Konkrétne podľa článku 45 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie „uplynutie lehoty nebude na ujmu práva, ak dotknutá osoba preukáže existenciu náhody alebo vyššej moci“.

2.

V napadnutom uznesení ( 2 ) bola žaloba o neplatnosť podaná odvolateľom RF posúdená ako zjavne neprípustná, keďže bola doručená po uplynutí lehoty. Všeobecný súd dospel k záveru, že RF nebol schopný preukázať existenciu náhody alebo vyššej moci, ktorou by odôvodnil nedodržanie príslušnej lehoty stanovenej na doručenie podpísaného originálu do kancelárie Všeobecného súdu. Uviedol, že značné omeškanie spôsobené internými technickými problémami predmetného poskytovateľa poštových doručovacích služieb nepredstavuje náhodu ani vyššiu moc.

3.

Predmetné odvolanie podané RF dáva Súdnemu dvoru príležitosť poskytnúť návod, ako je potrebné vykladať článok 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Poskytuje preto Súdnemu dvoru vítanú príležitosť vysvetliť svoju judikatúru týkajúcu sa významu náhody ako inštitútu úzko spojeného s vyššou mocou.

I.

Právny rámec

A.

Štatút Súdneho dvora Európskej únie

4.

Článok 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý tvorí súčasť hlavy III, stanovuje:

5.

Článok 53 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uvádza:

B.

Rokovací poriadok Všeobecného súdu

6.

Hlava III Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu ( 3 ) upravuje žaloby. Štvrtý oddiel prvej kapitoly uvedenej hlavy stanovuje pravidlá pre lehoty.

7.

Článok 58 uvádza:

8.

Článok 60 uvedeného oddielu upravuje predĺženie týchto lehôt z dôvodu vzdialenosti. Uvádza, že „k procesným lehotám sa pripočíta desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť“.

9.

Druhá kapitola hlavy III upravuje podania. Článok 72 uvádza:

10.

Článok 73 predmetného rokovacieho poriadku uvádza:

C.

Ďalšie relevantné ustanovenia

11.

Praktické vykonávacie ustanovenia rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (ďalej len „Praktické vykonávacie ustanovenia Všeobecného súdu“) ( 4 ) uvádzajú vo vzťahu k doručovaniu podaní okrem iného toto:

12.

Praktické pokyny pre účastníkov konania v konaniach pred Súdnym dvorom (ďalej len „Praktické pokyny Súdneho dvora“) ( 5 ) uvádzajú vo vzťahu k podaniu a k jeho zasielaniu okrem iného toto:

II.

Okolnosti konania a napadnuté uznesenie

13.

Žaloba, ktorou sa RF domáhal zrušenia rozhodnutia Komisie C(2016) 5925 final z 15. septembra 2016, ktorým bola zamietnutá sťažnosť vo veci COMP AT.40251 – Železničná preprava, zasielanie tovaru (ďalej len „predmetné rozhodnutie“), bola podaná Všeobecnému súdu faxom 18. novembra 2016. Podpísaný originál bol tomuto súdu doručený 5. decembra 2016, teda 17 dní po zaslaní kópie návrhu faxom.

14.

Vo vzťahu k príslušným procesným lehotám Všeobecný súd dospel k nasledujúcim záverom: 1. predmetné rozhodnutie bolo oznámené RF 19. septembra 2016; 2. podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ mala byť žaloba podaná do dvoch mesiacov od jeho oznámenia; 3. podľa článku 58 ods. 1 v spojení s článkom 60 Praktických vykonávacích ustanovení Všeobecného súdu lehota na doručenie žaloby uplynula 29. novembra 2016 o polnoci; 4. podľa článku 73 ods. 3 rokovacieho poriadku na kópiu zaslanú faxom pred uplynutím lehoty sa pri určovaní momentu, kedy bola žaloba doručená, neprihliada, keďže podpísaný originál nebol doručený do kancelárie Všeobecného súdu v lehote 10 dní od doručenia kópie, ako to predpisuje uvedené ustanovenie, a 5. žaloba bola z tohto dôvodu doručená po uplynutí lehoty. ( 6 )

15.

Z napadnutého uznesenia taktiež vyplýva, že podpísaný originál bol odoslaný poštou v rovnaký deň, ako bola žaloba zaslaná Všeobecnému súdu faxom. Podľa tvrdenia RF však časové obdobie (17 dní), počas ktorého Poczta Polska, hlavný poštový doručovateľ v Poľsku, doručovala obálku obsahujúcu podpísaný originál, presiahla obvyklú dobu doručovania. Keďže oneskorené doručovanie nastalo v dôsledku interných technických problémov spoločnosti Poczta Polska, RF tvrdil, že vynaložil všetko úsilie, ktoré od neho možno primerane očakávať. Konkrétne tvrdil, že originál bol doručený po uplynutí lehoty z dôvodu náhody alebo vyššej moci v zmysle článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v dôsledku toho by žaloba nemala byť neprípustná pre jej oneskorené podanie. ( 7 )

16.

Najskôr, vo vzťahu k otázke, či okolnosti, na ktoré sa RF odvolával, boli dostatočné na to, aby zakladali náhodu alebo vyššiu moc, Všeobecný súd v prvom rade pripomenul, že lehoty na začatie konania sú vo svojej podstate kogentné; po druhé uviedol, že na náhodu alebo vyššiu moc je možné sa odvolávať len vo výnimočných situáciách, a po tretie, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora musí žalobca pozorne sledovať priebeh konania, ktoré inicioval a vynaložiť úsilie na dodržanie stanovených lehôt. ( 8 )

17.

Všeobecný súd následne uviedol, že žalobca sa nemôže odvolávať na náhodu alebo vyššiu moc za okolností, za ktorých by osoba konajúca s primeranou opatrnosťou bola schopná zabrániť uplynutiu lehoty stanovenej pre začatie konania. Súdny dvor taktiež dospel k záveru, že za náhodu alebo za vyššiu moc možno považovať len okolnosť, ktorej nemožno zabrániť a ktorá predstavuje rozhodujúcu skutočnosť vedúcu k uplynutiu lehoty. ( 9 )

18.

Navyše podľa Všeobecného súdu z článku 73 ods. 3 rokovacieho poriadku nie je možné vyvodiť, že by poštové doručovanie, ktorého dĺžka presiahla lehotu 10 dní stanovenú v predmetnom ustanovení, automaticky predstavovalo náhodu alebo vyššiu moc. ( 10 ) V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Súdneho dvora vo veci Faktor B. i W. Gęsina/Komisia ( 11 ), ktorého skutkové okolnosti vykazujú nezameniteľnú podobnosť s predmetnou vecou. V danej veci Súdny dvor potvrdil posúdenie uskutočnené Všeobecným súdom o tom, že žalobca nepreukázal existenciu náhody alebo vyššej moci. ( 12 )

19.

V ďalšom kroku Všeobecný súd posudzoval, či RF preukázal existenciu náhody alebo vyššej moci.

20.

Konkrétne Všeobecný súd skúmal, či zdržanie v rámci poštového doručovania predstavovalo rozhodujúci dôvod, pre ktorý RF podal žalobu po uplynutí lehoty a či tejto skutočnosti RF nemohol zabrániť. Vo svetle vysvetlení poskytnutých RF a jeho povinnosti náležite sledovať proces doručovania Všeobecný súd dospel k záveru, že RF nepreukázal existenciu náhody alebo vyššej moci. Ďalej uviedol, že RF nevysvetlil, aké opatrenia podnikol po tom, čo zveril poštovému prepravcovi zásielku obsahujúcu originál podania na jej doručovanie. ( 13 )

21.

Všeobecný súd z tohto dôvodu považoval žalobu o neplatnosť za zjavne neprípustnú.

III.

Konanie na Súdnom dvore a požadované rozhodnutie

22.

V odvolaní RF uvádza, že Súdny dvor by mal:

23.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil RF povinnosť nahradiť trovy konania.

24.

V súlade s článkom 76 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora rozhodol Súdny dvor o prerokovaní odvolania bez nariadenia pojednávania.

IV.

Analýza

25.

RF na podporu svojho odvolania uvádza štyri odvolacie dôvody. V prvom odvolacom dôvode tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s jeho článkom 53. V druhom odvolacom dôvode uvádza, že došlo k porušeniu článku 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ( 14 ) keďže žaloba RF bola posúdená ako zjavne neprípustná. V treťom odvolacom dôvode uvádza, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru o tom, že RF nepreukázal existenciu náhody v zmysle článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Nakoniec štvrtým odvolacím dôvodom RF tvrdí, že napadnuté uznesenie porušuje článok 1, článok 6 ods. 1 a článok 14 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (ďalej len „EDĽP“).

26.

Komisia tvrdí, že odvolacie dôvody uvedené RF je potrebné zamietnuť, sčasti preto, že sú nedôvodné (prvý a druhý odvolací dôvod), a sčasti preto, že sú neprípustné (tretí a štvrtý odvolací dôvod).

A.

Posúdenie

1.

Prvý a druhý odvolací dôvod

27.

V prvom a v druhom odvolacom dôvode, ktoré sú vzájomne prepojené, RF v zásade tvrdí, že Všeobecný súd vec nesprávne právne posúdil, keď zamietol žalobu postupom podľa článku 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu ako zjavne neprípustnú (druhý odvolací dôvod). Toto nesprávne právne posúdenie vyplýva z nesprávneho výkladu článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (prvý odvolací dôvod). Konkrétne uvádza, že Všeobecný súd pochybil pri výklade inštitútov „vyššej moci“ a „náhody“. RF v tomto smere uvádza, že napadnuté uznesenie nesprávne stanovuje deliacu hranicu medzi „náhodou“ a „vyššou mocou“ zakotvenú tvorcami Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. RF ďalej tvrdí, že výklad článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatnený Všeobecným súdom je diskriminačný, pretože znevýhodňuje osoby s pobytom vo väčšej vzdialenosti od Súdneho dvora.

28.

Komisia nesúhlasí. Uvádza, že Všeobecný súd sa riadil ustálenou judikatúrou, ktorá nerozlišuje medzi „náhodou“ a „vyššou mocou“. Ďalej uvádza, že striktný výklad článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého komplikácie, ktoré nastanú v priebehu poštového doručovania, samy osebe nepredstavujú náhodu alebo vyššiu moc, je neutrálny a negatívne neovplyvňuje osoby, ktoré sa nachádzajú vo väčšej vzdialenosti od Súdneho dvora.

a)

Posúdenie inštitútov „náhody alebo vyššej moci“ podľa článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie: dva inštitúty, jeden test

29.

Argumenty oboch strán majú podľa môjho názoru svoj zmysel.

30.

Ako správne uviedla Komisia, judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa možnosti uplatniť výnimku z účinkov uplynutia lehoty podľa článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie nestanovuje jednoznačnú hranicu medzi inštitútmi náhody a vyššej moci. V judikatúre sú tieto inštitúty často uvádzané spoločne a preskúmavané na základe rovnakých kritérií bez podrobnejšieho vysvetlenia prípadných rozdielov medzi nimi.

31.

Korene judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výnimiek z uplynutia procesných lehôt siahajú až k judikatúre týkajúcej sa inštitútu vyššej moci v oblasti regulácií v poľnohospodárstve. ( 15 ) Významnou je najmä línia judikatúry odvíjajúca sa od rozhodnutia vo veci Busseni ( 16 ), ktorá definuje vyššiu moc ako zahŕňajúcu „výnimočné okolnosti, ktoré znemožňujú uskutočnenie príslušnej aktivity. Hoci nepredpokladá jeho absolútnu nemožnosť, vyžaduje existenciu nezvyčajných ťažkostí, nezávislých od vôle dotknutej osoby, ktoré nevyhnutne nastanú, a to aj v prípade, ak osoba koná s potrebnou starostlivosťou“ ( 17 ).

32.

Rovnaká definícia bola prijatá aj vo vzťahu k procesným lehotám, pričom zahŕňa tak náhodu, ako aj vyššiu moc. Z rozsudku Súdneho dvora vo veci Bayer/Komisia ( 18 ) je možné vyvodiť, že tak inštitút náhody, ako aj inštitút vyššej moci obsahuje dve stránky. ( 19 ) Tieto inštitúty v sebe zahŕňajú objektívnu stránku v podobe výnimočných okolností dotýkajúcich sa osoby a subjektívnu stránku v podobe povinnosti brániť sa voči dôsledkom týchto výnimočných okolností tým, že osoba podnikne primerané kroky, ktoré nevyžadujú neprimerane veľkú obeť. V tomto smere Súdny dvor vysvetlil, že na to, aby sa osoba mohla odvolávať na náhodu alebo vyššiu moc, musí venovať dostatočnú pozornosť priebehu začatého konania, a najmä prejaviť náležitú starostlivosť pri snahe dodržať stanovené lehoty. ( 20 )

33.

Hoci Súdny dvor podľa mojej vedomosti nikdy nevymedzil jasnú hranicu medzi týmito dvomi inštitútmi, je rozumné predpokladať, že ich rozsah nie je úplne totožný.

34.

Ako treba tieto dva inštitúty chápať v kontexte konaní pred súdmi EÚ?

35.

V tomto smere zastávam názor, že vyššia moc (vis maior) zahŕňa menšiu skupinu výnimočných situácií, medzi ktoré patria „božie zásahy“. Takéto udalosti zahŕňajú prírodné katastrofy, akými sú rozsiahle povodne, zemetrasenia a hurikány, ale môžu tiež zahŕňať aj iné neodvrátiteľné udalosti (spôsobené človekom). ( 21 ) Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že vyššia moc predstavuje vonkajšiu silu, ktorá bráni účastníkovi konania v splnení povinnosti a neponecháva účastníkovi žiadne náhradné riešenie (šlo by napríklad o situáciu, kedy by zásielka odoslaná leteckou poštou nemohla byť doručená z dôvodu, že lietadlo, ktoré ju prevážalo, sa zrútilo do oceánu).

36.

Na druhej strane inštitút náhody je podľa môjho názoru o niečo flexibilnejší. Môže zahŕňať širší okruh okolností, ktoré nespadajú pod vyššiu moc. Môže medzi ne patriť množstvo nezvyčajných okolností, ako sú technické výluky, výpadky elektriny alebo zlyhania v komunikačných systémoch.

37.

Do určitej miery je definícia týchto inštitútov ich vzájomným porovnaním vecou osobného posúdenia, pričom sa môžu čiastočne prekrývať. No bez ohľadu na to, kde stanovíme hranicu medzi týmito dvomi inštitútmi, je jednoznačné, že sú vzájomne veľmi úzko prepojené a vymedzujú súbor výnimočných okolností, v prípade ktorých je možné odchýliť sa od uplatnenia účinkov procesných lehôt – lehôt, ktoré je za iných okolností potrebné považovať za kogentné. Takéto vo všeobecnosti striktné uplatnenie lehôt je pritom nevyhnutné na zabezpečenie právnej istoty a na zabránenie akejkoľvek diskriminácii a svojvoľného prístupu pri uplatňovaní spravodlivosti. ( 22 )

38.

Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že normotvorca sa rozhodol vytvoriť z tohto základného procesného princípu výnimku, pravidlo, ktoré umožní odchýliť sa od týchto lehôt. Podľa článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie tak náhoda, ako aj vyššia moc predstavujú dôvody pre odklon od týchto lehôt.

39.

Podľa môjho názoru rozhodnutie zahrnúť do článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie oba inštitúty predstavuje výrazný náznak toho, že normotvorca nemal v úmysle vymedziť taxatívny výpočet okolností, ktoré môžu odôvodňovať odklon od procesných lehôt, ale chcel vytvoriť pomerne flexibilné pravidlo, ktoré sa dokáže prispôsobiť okolnostiam konkrétnej veci.

40.

Test uplatnený Súdnym dvorom na účely zistenia existencie náhody alebo vyššej moci podľa môjho názoru zodpovedá tomuto zámeru. Hoci je pravda, že Súdny dvor opakovane uviedol, že odklon od lehôt je prípustný len za výnimočných okolností, ( 23 ) tento test umožňuje Súdnemu dvoru flexibilne posúdiť v každej jednotlivej veci s ohľadom na jej osobitosti to, či nebola stanovená lehota dodržaná v dôsledku udalosti, ktorú účastník konania nemohol primerane predvídať a v dôsledku toho jej zabrániť bez vynaloženia neprimeraného úsilia.

41.

Podľa môjho vnímania judikatúry Súdneho dvora sa preto existencia „náhody alebo vyššej moci“ musí skúmať súčasne a uplatnením rovnakého testu, keďže predstavujú súbor inštitútov, a to s dôrazom na primerané úsilie, ktoré možno od účastníka konania vyžadovať na to, aby zabránil nedodržaniu stanovenej lehoty: preskúmaním okolností jednotlivého prípadu vo vzťahu k tomu, či na jednej strane nesplnenie procesných pravidiel nastalo za nezvyčajných okolností, ktoré neboli vyvolané dotknutým účastníkom konania a na druhej strane, či dotknutý účastník uskutočnil kroky na zabránenie vzniku dôsledkov týchto nezvyčajných okolností bez toho, aby vynaložil neprimerané úsilie.

42.

Ako to býva v prípadoch, keď sa vyžaduje zhodnotenie okolností konkrétneho prípadu, posúdenie toho, čo predstavuje nezvyčajnú udalosť, a toho, aké sú primerané kroky na zabránenie negatívnym dôsledkom danej udalosti, bude závisieť od konkrétnych okolností jednotlivého prípadu.

43.

V zásade je uplatnením tohto relatívne flexibilného nástroja možné zabezpečiť rovnosť účastníkov konania v prípade, ak by striktné uplatňovanie procesných lehôt postavilo účastníkov konania do nerovnocennej pozície.

b)

Nesprávne právne posúdenie v napadnutom uznesení

44.

V napadnutom uznesení Všeobecný súd uplatnil prísnejší test než ten, ktorý vyplýva z judikatúry Súdneho dvora. V rámci vylúčenia existencie náhody alebo vyššej moci v tejto veci Všeobecný súd skúmal, či k nedodržaniu stanovenej lehoty došlo v dôsledku udalosti, ktorú nebolo možné odvrátiť. ( 24 )

45.

Hoci Všeobecný súd v napadnutom uznesení zopakoval test vyplývajúci z rozhodnutia vo veci Bayer/Komisia, uviedol, že okolnosť zakladajúca náhodu alebo vyššiu moc v zmysle článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže nastať len v prípade ak predmetnej situácii nemožno zabrániť a ak tá predstavuje rozhodujúci faktor, pre ktorý účastník konania nebol schopný dodržať stanovenú lehotu (ďalej len „podmienka neodvrátiteľnosti“). ( 25 ) Taktiež rozhodol, že pomalosť poštového doručovania nemôže sama osebe predstavovať náhodu alebo vyššiu moc, ak tu neexistujú ďalšie osobitné okolnosti, akými sú štrajk, administratívny zákaz alebo prírodná katastrofa. ( 26 )

46.

Ako už bolo uvedené, judikatúra Súdneho dvora na jednej strane vyžaduje, aby nedodržanie stanovenej lehoty bolo spôsobené vonkajšími a nezvyčajnými okolnosťami, ktoré nie sú spôsobené dotknutým účastníkom (objektívna stránka). Na druhej strane účastníci konania musia uskutočniť primerané opatrenia na zabránenie dôsledkom týchto nezvyčajných okolností, avšak bez toho, aby vykladali neprimerané úsilie s cieľom predísť nedodržaniu stanovených lehôt. V tomto zmysle sú účastníci konania povinní venovať dostatočnú pozornosť „priebehu začatého konania“ a osobitne preukázať, že konali starostlivo s cieľom dodržať stanovené lehoty (subjektívna stránka). ( 27 )

47.

Na druhej strane nevyžaduje, aby tejto nezvyčajnej okolnosti nebolo možné zabrániť. Takáto požiadavka by navyše viedla k značnému zúženiu rozsahu článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie len na situácie, ktoré spôsobujú takmer absolútnu nemožnosť dodržať lehotu.

48.

Ako na to poukázala Komisia, je pravda, že Súdny dvor zrejme prinajmenšom v jednom rozhodnutí podporil prístup uplatnený Všeobecným súdom v napadnutom uznesení. Došlo k tomu v uznesení Súdneho dvora vo veci Faktor B. i W. Gęsina/Komisia ( 28 ). V danom uznesení sa Súdny dvor stotožnil s posúdením uskutočneným Všeobecným súdom vo vzťahu k absencii náhody alebo vyššej moci v dôsledku uplatnenia požiadavky neodvrátiteľnosti. ( 29 ) Rovnako ako v tomto prípade predmetom posúdenia bola otázka, či značné omeškanie pri poštovom doručovaní (z Poľska do Luxemburska) môže predstavovať okolnosť, na ktorú sa môže žalobca odvolávať pri namietnutí existencie náhody alebo vyššej moci v zmysle článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. ( 30 )

49.

V prípade daného uznesenia (rovnako ako v prípade napadnutého uznesenia) sa javí, že došlo k odklonu od judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Bayer/Komisia. Platí to v tej časti, kde Súdny dvor podporil uplatnenie požiadavky neodvrátiteľnosti zo strany Všeobecného súdu.

50.

Nesmie sa zabúdať, že účastníci konania môžu v súlade s článkom 72 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý sa uplatňuje aj na toto konanie, doručiť podania kancelárii tohto súdu v papierovej forme. Podľa týchto ustanovení majú účastníci konania možnosť doručovať podania v tejto forme aj napriek existencii aplikácie e‑Curia, ktorá umožňuje účastníkom doručovať podania elektronickými prostriedkami. ( 31 )

51.

V tomto kontexte je potrebné spomenúť aj Rokovací poriadok Všeobecného súdu a Praktické pokyny Súdneho dvora. Tieto pravidlá výslovne zakotvujú možnosť účastníkov konania zasielať podania poštou. ( 32 ) V tomto smere uvádzajú, že na to, aby sa na účely dodržania lehôt prihliadalo na kópiu zaslanú faxom, účastník konania musí bezodkladne po jej odoslaní zaslať poštou podpísaný originál. ( 33 )

52.

Uplatnenie požiadavky neodvrátiteľnosti Všeobecným súdom však vedie k tomu, že nezvyčajné omeškanie pri poštovom doručovaní bude automaticky vylúčené z rozsahu článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

53.

Nie každý účastník konania je schopný osobne doručiť podania na súdy EÚ bez toho, aby tým vynaložil neprimerané úsilie. Navyše, keďže Rokovací poriadok Všeobecného súdu uplatniteľný na túto vec výslovne umožňuje doručovať podania v papierovej forme, kategorické vylúčenie prípadov omeškania pri poštovom doručovaní by podľa môjho názoru bolo tak v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, ako aj s Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu.

54.

Z týchto dôvodov zastávam názor, že uznesenie napadnuté odvolaním trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci.

55.

Napriek tomuto záveru je potrebné preskúmať, ako má byť existencia náhody alebo vyššej moci konkrétne posúdená na základe kritérií stanovených v judikatúre.

c)

Povaha posúdenia a faktory, ktoré je potrebné zohľadniť pri posúdení, či účastník konania konal s náležitou starostlivosťou

56.

Nie je jednoduché zodpovedať túto otázku v kontexte judikatúry Súdneho dvora. Je to z dôvodu, že posúdenie okolností, na ktoré sa účastníci konania spoliehali pri preukázaní náhody alebo vyššej moci na základe testu uvedeného v rozsudku vo veci Bayer/Komisia, je v konečnom dôsledku závislé od okolností konkrétneho prípadu.

57.

Je však potrebné zohľadniť, že existencia okolností odôvodňujúcich výnimku z procesných lehôt musí byť posúdená na základe informácií poskytnutých účastníkom konania, ktorý sa odvoláva na článok 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie; podľa uvedeného ustanovenia musí tento účastník preukázať existenciu náhody alebo vyššej moci. Z toho vyplýva, že je povinnosťou účastníka konania, aby preukázal, že a) existovala nezvyčajná udalosť, ktorú sám nezavinil (objektívna stránka) a b) uskutočnil všetky primerané opatrenia na zabránenie uplynutia stanovenej lehoty (subjektívna stránka).

58.

Ako už bolo naznačené vyššie, podľa môjho chápania judikatúry nie je možné nezvyčajné zdržanie pri poštovom doručovaní automaticky vylúčiť z pôsobnosti článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. V súčasnosti sa javí ako odôvodnený predpoklad, že poštová zásielka musí vo všeobecnosti doraziť do svojho cieľa kdekoľvek v Európe do 10 dní. V skutočnosti je dobu doručovania prevyšujúcu dodatočnú lehotu 10 dní uvedenú v článku 73 ods. 3 rokovacieho poriadku podľa môjho názoru potrebné považovať za nezvyčajnú udalosť (ktorú nevyvolal dotknutý účastník konania). ( 34 )

59.

Z toho dôvodu je na naplnenie objektívnej stránky podľa písm. a) postačujúce, aby účastník konania preukázal, že nedodržanie stanovenej lehoty bolo spôsobené nezvyčajným zdržaním pri poštovom doručovaní. V tomto smere by nemalo byť potrebné preukázať, že toto zdržanie bolo spôsobené určitou výnimočnou okolnosťou, akou je napríklad štrajk, prírodná katastrofa alebo administratívne zlyhanie. ( 35 )

60.

Napriek tomu nám skúsenosti dokazujú, že doba doručovania sa môže líšiť a môže dôjsť (dokonca aj k značnému) zdržaniu pri poštovom doručovaní. Z toho dôvodu je pri posudzovaní, či došlo k naplneniu objektívnej stránky potrebné prihliadať na to, či je zdržanie nezvyčajné vzhľadom na okolnosti, osobitne vzhľadom na faktory, akými sú vzdialenosť, ročné obdobie a podobne.

61.

Ak sa dospeje k záveru, že zdržanie je vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu nezvyčajné, musí byť tiež preskúmané, či účastník konania podnikol všetky primerané opatrenia na zabránenie nedodržania stanovenej lehoty.

62.

Pri určovaní, či došlo k naplneniu subjektívnej stránky podľa písmena b), je potrebné zohľadniť množstvo faktorov.

63.

V prvom rade je potrebné určiť, kedy bol podpísaný originál žaloby podaný na poštové doručovanie. Podľa môjho názoru je preukázanie toho, že originál bol odoslaný bezodkladne v rovnaký deň, keď bola kópia odoslaná faxom alebo najneskôr v nasledujúci deň, dôkazom o dodržaní článku 80 Praktických vykonávacích ustanovení Všeobecného súdu, teda o správaní s náležitou starostlivosťou. ( 36 )

64.

Po druhé nemožno od účastníka konania požadovať, aby využil najdrahší spôsob medzinárodných doručovacích služieb v prípade, ak je dostupný menej nákladný druh doručovacích služieb a ak sa ponuka prevádzkovateľa zdá vo všeobecnosti primeraná na zabezpečenie doručenia podpísaného originálu do kancelárie Všeobecného súdu v stanovenej lehote. ( 37 ) Keďže však k zdržaniam v praxi dochádza, účastník konania, ktorý sa rozhodne poslať podanie poštou namiesto toho, aby využil aplikáciu e‑Curia, musí podľa môjho názoru prijať také opatrenia, ktoré možno od primerane obozretnej osoby rozumne požadovať. V závislosti od okolností (napríklad ak je poskytovateľ služby považovaný za nespoľahlivého alebo ak má lehota uplynúť krátko pred štátnym sviatkom alebo po ňom), požadovaná obozretnosť môže vyžadovať, aby bol podpísaný originál zaslaný expresným doručovateľom alebo prinajmenšom doporučenou poštovou zásielkou.

65.

Končia sa týmto krokom povinnosti účastníka konania?

66.

Myslím si, že nie. Je pravda, že keď je zásielka prenechaná doručovateľovi na poštovú prepravu, odosielateľ stráca možnosť reálnej kontroly zásielky. Je však potrebné zdôrazniť, že s využitím poštovej prepravy sú spojené riziká omeškania, ktorým sa účastník konania mohol vyhnúť využitím aplikácie e‑Curia. ( 38 )

67.

Preto podľa môjho názoru ak sa účastník konania rozhodol využiť možnosť, ktorú mu poskytuje článok 73 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, má povinnosť sledovať zásielku, aby sa prinajmenšom pokúsil zabrániť nebezpečenstvu toho, že sa tieto riziká naplnenia. Účastník konania musí venovať primeranú pozornosť „priebehu začatého konania“ a preukázať náležitú starostlivosť pri zabezpečení toho, že dodrží stanovenú lehotu. ( 39 )

68.

Čo však táto povinnosť konkrétne znamená v tomto prípade?

69.

Ak je k dispozícii číslo zásielky, znamená to, že účastník konania musí podrobne a pravidelne sledovať proces doručovania až dovtedy, kým bude zásielka riadne doručená do kancelárie Všeobecného súdu. Ak sledovanie zásielok nie je k dispozícii, znamená to, že účastník konania by mal kontaktovať kanceláriu (v dostatočnom predstihu pred uplynutím stanovenej lehoty), aby si overil, či došlo k riadnemu doručeniu podpísaného originálu. ( 40 ) Ak sa zdá, že došlo k zdržaniu pri doručovaní, účastník konania sa stále môže pokúsiť o dodržanie stanovenej lehoty tým, že sa aktívne pokúsi zistiť polohu zásielky tým, že kontaktuje príslušného poskytovateľa poštových služieb a ak všetky pokusy zlyhajú, zaslaním (alebo osobným doručením, ak je to primerané) zásielky do kancelárie v podobe ďalšieho podpísaného originálu žaloby, ktorý má nahradiť pôvodný originál, ktorý sa stratil. ( 41 )

70.

Uskutočnením týchto krokov dotknutý účastník konania preukáže, že konal s vynaložením náležitej starostlivosti, avšak bez toho, aby pritom vynaložil neprimerané úsilie. V tomto smere je preto bezpredmetné, či existuje realistický predpoklad, že dôjde k dodržaniu stanovenej lehoty.

71.

Z toho vyplýva, že ak sa účastník konania rozhodol využiť možnosť uvedenú v článku 73 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, tento účastník konania musí na uplatnenie výnimky podľa článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie preukázať, že konal s obozretnosťou – uskutočnením všetkých primeraných opatrení na zabránenie prekročenia stanovenej lehoty. Účastník konania musí teda preukázať, že podpísaný originál bol odoslaný okamžite po odoslaní kópie faxom; že originál bol odoslaný poštovou službou, ktorá sa javí ako primeraná na zabezpečenie toho, že podpísaný originál žaloby bude doručený kancelárii Všeobecného súdu v stanovenej lehote, a že náležite sledoval priebeh doručovania a ak toto sledovanie odhalilo zdržanie, že sa účastník konania pokúsil dodržať stanovenú lehotu.

d)

Predbežný záver

72.

V napadnutom uznesení Všeobecný súd najskôr rozhodol, že účastník konania môže byť oslobodený od účinkov uplynutia lehoty len v prípade, ak bolo nedodržanie stanovenej lehoty spôsobené udalosťou, ktorej nebolo možné zabrániť. V tomto smere Všeobecný súd vec nesprávne právne posúdil.

73.

Toto pochybenie v predmetnej veci by však nemalo viesť k zrušeniu napadnutého uznesenia. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade ak je rozhodnutie Všeobecného súdu postihnuté nesprávnym právnym posúdením, ale preukáže sa, že jeho výrok je riadne odôvodnený inými právnymi dôvodmi, takéto pochybenie nemôže zakladať dôvod pre zrušenie rozhodnutia a musí dôjsť k nahradeniu jeho odôvodnenia. ( 42 )

74.

Keďže Všeobecný súd následne posudzoval opatrenia, ktoré RF prijal na to, aby sa vyhol nedodržaniu lehoty, zistené nesprávne právne posúdenie neovplyvňuje výrok napadnutého uznesenia.

75.

Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že RF zaslal podpísaný originál okamžite po odoslaní kópie originálu Všeobecnému súdu faxom (v rovnaký deň) a že tak urobil využitím doporučenej zásielky a služby, ktorá sa javila ako dostatočná na zabezpečenie včasného doručenia. RF však nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci, že sa pokúsil sledovať priebeh doručovania a že potom, ako zistil zdržanie, podnikol akékoľvek kroky na zabránenie nedodržania stanovenej lehoty. ( 43 ) Inými slovami, Všeobecný súd dospel k správnemu záveru, že RF nepreukázal, že vynaložil náležitú starostlivosť na to, aby dodržal stanovenú lehotu.

76.

Z toho dôvodu som dospel k záveru, že je nevyhnutné spolu s nahradením dôvodov napadnutého uznesenia odmietnuť tvrdenie založené na tom, že Všeobecný súd na základe nesprávneho výkladu článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie nesprávne dospel k záveru, že RF nepreukázal existenciu náhody alebo vyššej moci.

77.

Prvý a druhý odvolací dôvod je preto potrebné odmietnuť ako nepodložené.

2.

Tretí odvolací dôvod

78.

RF tvrdí, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že žalobca nepreukázal existenciu náhody v zmysle článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Podľa tvrdenia RF bola existencia náhody preukázaná: nielenže predložil viac dôkazov, než bolo potrebné, ale predložil v podstate všetky dostupné dôkazy.

79.

Komisia tvrdí, že dôkazy predkladané žalobcom sa týkajú skutkových zistení, a preto je ich potrebné odmietnuť ako neprípustné.

80.

Súhlasím s Komisiou. Tento odvolací dôvod v zásade len opakuje argumenty uvedené v prvom odvolacom dôvode, avšak výlučne z hľadiska skutkových okolností.

81.

Je jednoznačne ustálené, že v zmysle článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v zmysle článku 256 ZFEÚ má Všeobecný súd výlučnú právomoc rozhodovať o skutkových zisteniach a posudzovať zistené skutočnosti. Odvolania podané na Súdny dvor sa preto obmedzujú výlučne na právne otázky. Súdny dvor môže preskúmavať právne posúdenie týchto skutkových okolností a právne závery, ktoré z nich Všeobecný súd vyvodil. ( 44 ) Nové posúdenie skutkových okolností alebo dôkazov však nepredstavuje právnu otázku, ktorá by bola predmetom preskúmavania Súdny dvorom. Výnimkou je prípad, ak bolo uvedenie skutkových okolností alebo predloženie dôkazov Všeobecnému súdu skreslené, pričom v takom prípade musí táto skutočnosť vyplývať z písomností tvoriacich súčasť spisu. ( 45 )

82.

Svojím tretím odvolacím dôvodom sa RF zjavne snaží dosiahnuť nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov predložených Všeobecnému súdu bez toho, aby tvrdil, že došlo k ich skresleniu. Z uvedeného dôvodu je potrebné zamietnuť tretí odvolací dôvod ako neprípustný.

3.

Štvrtý odvolací dôvod

83.

RF tvrdí, že v napadnutom uznesení Všeobecný súd porušil článok 1, článok 6 ods. 1 a článok 14 EDĽP. Podľa jeho názoru spôsob, akým Všeobecný súd vykladal článok 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, bráni účastníkom s pobytom alebo sídlom značne vzdialeným od sídla súdov EÚ v prístupe k súdom EÚ. Reštriktívny výklad daného ustanovenia uplatnený Všeobecným súdom tiež predstavuje diskrimináciu účastníkov konania na základe miesta ich bydliska alebo sídla.

84.

Komisia v prvom rade uvádza, že tento odvolací dôvod je neprípustný. Je to z dôvodu, že RF odkazuje na práva zakotvené v EDĽP, a nie v Charte základných práv Európskej (ďalej len „Charta“), a tiež z dôvodu, že argumentácia RF je neurčitá. V každom prípade Komisia považuje tento odvolací dôvod za nepodložený.

85.

Vo svojej duplike odvolateľ vysvetlil, že tento odvolací dôvod smeruje taktiež k porušeniu preambuly a článkov 20, 21 a 47 Charty.

86.

To však nepostačuje. Odvolanie musí jednoznačne uvádzať napadnuté časti rozsudku, ktoré odvolateľ požaduje zrušiť a tiež právnu argumentáciu konkrétne podporujúcu odvolanie. ( 46 )

87.

Podľa môjho chápania tento odvolací dôvod v zásade uvádza, že výklad článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uskutočnený Všeobecným súdom diskriminuje účastníka konania, akým je RF, ktorý nie je usadený v blízkosti súdov EÚ. Je to tak preto, že podľa napadnutého uznesenia sa účastník konania, ktorý sa rozhodne využiť možnosť vyplývajúcu z článku 73 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, teda použiť kombináciu faxovej správy a poštového doručovania na zasielanie podaní na Všeobecný súd, nemôže odvolávať na neprimerané zdržanie pri poštovom doručovaní, aby tým ospravedlnil nedodržanie stanovenej lehoty. Ak chce mať RF istotu, že nedôjde k uplynutiu lehoty, nemal by využiť možnosť doručovania stanovenú v článku 73 ods. 3 Rokovacieho poriadku. Musí preto zaslať žalobu poštou v značnom časovom predstihu pred uplynutím stanovenej lehoty dvoch mesiacov (k čomu sa pripočítava lehota 10 dní poskytnutá v článku 60 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu).

88.

Mám isté pochopenie pre argumentáciu RF. Napriek tomu nemôžem ignorovať skutočnosť, že dôvody nie sú v žalobe dostatočne vysvetlené a sú vyjadrené veľmi všeobecne bez toho, aby RF súvisle uviedol právnu argumentáciu odôvodňujúcu jeho tvrdenia. Jednoducho povedané, jeho argumentácia nie je dostatočne podložená.

89.

Vzhľadom na to, že nie je úlohou Súdneho dvora, aby rozvádzal alebo dopĺňal argumentáciu odvolateľa tak, aby bolo možné rozhodnúť o predmete sporu, odporúčal by som Súdnemu dvoru vyhlásiť tento odvolací dôvod za neprípustný. Konkrétne RF neuviedol právne relevantný referenčný bod vo vzťahu k diskriminácii údajne vyplývajúcej z napadnutého uznesenia a nevysvetlil, v akom smere má z odvolania vyplývať porušenie práva na prístup k súdom v zmysle článku 47 Charty.

90.

Z toho dôvodu by štvrtý odvolací dôvod mal byť zamietnutý ako neprípustný.

B.

Dôsledky posúdenia

91.

Dospel som k záveru, že Všeobecný súd uplatnil nesprávne kritériá pre uskutočnenie záveru o tom, že nebola preukázaná existencia náhody alebo vyššej moci v zmysle článku 45 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Napriek tomu z vyššie uvedených dôvodov zastávam názor, že toto nesprávne právne posúdenie nezakladá dôvod pre zrušenie napadnutého uznesenia.

92.

Preto je potrebné odvolanie v celom rozsahu zamietnuť.

V.

O trovách konania

93.

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

94.

Ak sa Súdny dvor stotožní s mojím posúdením odvolania, v súlade s článkami 137, 138 a 184 rokovacieho poriadku by mal byť RF zaviazaný na náhradu trov tohto konania, a to tak prvostupňového, ako aj odvolacieho.

VI.

Návrh

95.

Vo svetle týchto posúdení navrhujem Súdnemu dvoru, aby:

–

zamietol odvolanie,

–

uložil RF povinnosť nahradiť trovy konania.