Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ATHANASIOS RANTOS
prednesené 11. júna 2026(1)
Veci C‑631/24 P a C‑632/24 P
Európska komisia
proti
Margrete Aukenovej a i. (C‑631/24 P)
a
Európska komisia
proti
Fabienovi Courtoisovi a i. (C‑632/24 P)
„ Odvolanie – Nariadenie (ES) č. 1049/2001 – Prístup k dokumentom inštitúcií Európskej únie – Článok 4 ods. 1 písm. b) – Výnimka týkajúca sa ochrany súkromia a bezúhonnosti fyzickej osoby – Článok 4 ods. 2 prvá zarážka – Výnimka týkajúca sa ochrany obchodných záujmov určenej fyzickej alebo právnickej osoby – Nariadenie (EÚ) 2018/1725 – Ochrana fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a voľný pohyb týchto údajov – Článok 9 ods. 1 písm. b) – Potreba prenosu osobných údajov s konkrétnym účelom vo verejnom záujme – Prenos, ktorý môže poškodiť legitímne záujmy dotknutej osoby a proporcionalita tohto prenosu – Dokumenty týkajúce sa zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách a kúpnych zmlúv uzavretých medzi Komisiou a farmaceutickými spoločnosťami v súvislosti s pandémiou COVID‑19 – Čiastočné odmietnutie prístupu – Zrušenie rozhodnutí Komisie v rozsahu, v ktorom táto inštitúcia odmietla širší prístup, po prvé k vyhláseniam o neexistencii konfliktu záujmov podpísaným členmi spoločného vyjednávacieho tímu pre nákup vakcín, a po druhé k ustanoveniam týkajúcim sa odškodnenia dotknutých farmaceutických spoločností “
I. Úvod
1. Svojimi odvolaniami navrhuje Európska komisia zrušenie rozsudkov Všeobecného súdu Európskej únie zo 17. júla 2024, Auken a i./Komisia (T‑689/21, ďalej len „prvý napadnutý rozsudok“, EU:T:2024:476), ako aj rozsudku Courtois a i./Komisia (T‑761/21, ďalej len „druhý napadnutý rozsudok“, EU:T:2024:477), ktorými Všeobecný súd čiastočne zrušil rozhodnutie Európskej komisie C(2022) 1038 final z 15. februára 2022 prijaté na základe článku 4 nariadenia (ES) č. 1049/2001(2), ktorým sa pani Aukenovej a i. (ďalej len „žalobkyne“) poskytol čiastočný prístup k zmluvám o budúcich kúpnych zmluvách a ku kúpnym zmluvám uzavretým medzi Komisiou a dotknutými farmaceutickými spoločnosťami na nákup vakcín proti ochoreniu COVID‑19 (ďalej len „prvé sporné rozhodnutie“), ako aj rozhodnutie Európskej komisie C(2022) 1359 final z 28. februára 2022 prijaté na základe uvedeného článku 4, ktorým sa pánovi Courtoisovi a i. (ďalej len „žalobcovia“) poskytol čiastočný prístup k určitým dokumentom týkajúcim sa nákupu vakcín touto inštitúciou v rámci uvedenej pandémie (ďalej len „druhé sporné rozhodnutie“) a francúzske znenie uvedeného rozhodnutia oznámené 31. marca 2022.
2. Prístup verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie sa riadi nariadením č. 1049/2001, zatiaľ čo spracúvanie osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie patrí do pôsobnosti nariadenia (EÚ) 2018/1725(3), pričom obe nariadenia sa musia na účely preskúmania prejednávaných vecí vykladať vo vzájomnej súvislosti.
3. Tieto veci privádzajú Súdny dvor k tomu, aby v kontexte pandémie COVID‑19 spresnil jednak rozsah právomoci Komisie odmietnuť fyzickým osobám prístup k dokumentom inštitúcií Únie s odvolaním sa na ochranu osobných údajov – v prejednávanej veci ide o mená členov spoločného vyjednávacieho tímu zloženého z úradníkov Komisie a malého počtu odborníkov z členských štátov zameraného na nákup vakcín od farmaceutických spoločností – a jednak rozsah výnimky založenej na ochrane obchodných záujmov týchto spoločností v rozsahu ustanovení o odškodnení zo strany členských štátov za prípadnú škodu, ktorú by za normálnych okolností znášali uvedené spoločnosti z dôvodu zodpovednosti za ich vakcíny.
II. Právny rámec
A. Nariadenie č. 1049/2001
4. Článok 1 nariadenia č. 1049/2001, nazvaný „Účel“, stanovuje:
„Účelom tohto nariadenia je:
a) vymedziť pravidlá, podmienky a obmedzenia z dôvodu verejného alebo súkromného záujmu, ktorými sa spravuje právo na prístup k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady [Európskej únie] a Komisie…, ako sa ustanovuje v článku 255 [ES], takým spôsobom, aby sa zaistil čo najširší prístup k dokumentom.“
5. Článok 4 uvedeného nariadenia, nazvaný „Výnimky“, v odsekoch 1 a 2 uvádza:
„1. Orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana:
…
b) súkromia alebo bezúhonnosti jednotlivca, predovšetkým v súlade s právnymi predpismi spoločenstva týkajúcimi sa ochrany osobných údajov.
2. Orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana:
– obchodných záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, vrátane duševného vlastníctva,
…
pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.“
B. Nariadenie 2018/1725
6. Článok 1 nariadenia 2018/1725 s názvom „Predmet úpravy a ciele“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Týmto nariadením sa stanovujú pravidlá týkajúce sa ochrany fyzických osôb so zreteľom na spracúvanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Únie a pravidlá týkajúce sa voľného pohybu osobných údajov medzi nimi alebo smerom k iným príjemcom, ktorí sú usadení v Únii.
2. Týmto nariadením sa chránia základné práva a slobody fyzických osôb, a najmä ich právo na ochranu osobných údajov.“
7. Článok 3 tohto nariadenia, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, znie v bode 13 takto:
„Na účely tohto nariadenia sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
…
13. ‚príjemca‘ je fyzická alebo právnická osoba, orgán verejnej moci, agentúra alebo iný subjekt, ktorému sa osobné údaje poskytujú bez ohľadu na to, či je treťou stranou. …“
8. Článok 9 uvedeného nariadenia, nazvaný „Prenosy osobných údajov príjemcom usadeným v Únii, ktorí nie sú inštitúciami ani orgánmi Únie“, v odseku 1 znie takto:
„Bez toho, aby boli dotknuté články 4 až 6 a 10, sa osobné údaje prenášajú príjemcom usadeným v Únii, ktoré nie sú inštitúciami ani orgánmi Únie, len vtedy, ak:
…
b) príjemca preukáže, že je potrebné prenášať údaje na konkrétny účel vo verejnom záujme, a prevádzkovateľ v prípade, že existuje dôvod predpokladať, že by mohli byť dotknuté oprávnené záujmy dotknutej osoby, preukáže, že je vhodné prenášať osobné údaje na tento konkrétny účel po tom, čo preukázateľne zvážil rôzne protichodné záujmy.“
III. Okolnosti predchádzajúce sporom
9. Okolnosti predchádzajúce sporom, ako ich Všeobecný súd uviedol v bodoch 2 až 13 prvého napadnutého rozsudku a v bodoch 2 až 17 druhého napadnutého rozsudku, možno pre potreby týchto návrhov zhrnúť nasledujúcim spôsobom, pričom kontext je spoločný pre obe veci.
A. Spoločný kontext oboch vecí
10. Rada Európskej únie 14. apríla 2020 prijala nariadenie (EÚ) 2020/521(4), ktorým sa aktivuje núdzová podpora podľa nariadenia (EÚ) 2016/369(5) tak, aby Únia mohla v duchu solidarity reagovať na krízu spôsobenú pandémiou COVID‑19 vzhľadom na rýchle šírenie vírusu a s ohľadom na to, že nadnárodný charakter tohto šírenia a jeho účinkov si vyžadovali globálnu reakciu.
11. Dňa 17. júna 2020 Komisia uverejnila oznámenie s názvom „Stratégia EÚ v oblasti vakcín proti ochoreniu COVID‑19“(6). Táto stratégia bola zameraná na urýchlenie vývoja, výroby a zavádzania vakcín proti ochoreniu COVID‑19 a bola založená na dvoch pilieroch. Prvým bolo zabezpečiť dostatočnú výrobu vakcín v Únii, a teda dostatočné dodávky pre členské štáty prostredníctvom zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách uzatvorených s výrobcami vakcín prostredníctvom nástroja núdzovej podpory, ktorý bol aktivovaný nariadením 2020/521. Druhým bolo prispôsobiť regulačný rámec Únie vtedajšej naliehavosti a využiť existujúcu regulačnú pružnosť na urýchlenie vývoja, udeľovania povolení a dostupnosti vakcín pri súčasnom zachovaní noriem kvality, bezpečnosti a účinnosti.
12. Z tohto hľadiska Komisia uviedla, že členské štáty sa budú na tomto procese zúčastňovať od začiatku a že všetky zúčastnené členské štáty budú zastúpené v riadiacom výbore, ktorý jej bude pomáhať vo všetkých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách pred ich podpisom. Okrem toho poukázala na to, že spoločný vyjednávací tím zložený zo zástupcov Komisie a z malého počtu odborníkov z členských štátov bude poverený rokovaním o týchto zmluvách (ďalej len „spoločný vyjednávací tím“), ktoré budú uzavreté v mene všetkých zúčastnených členských štátov. Komisia tiež uviedla, že bude zodpovedná za postup verejného obstarávania v mene členských štátov a za uzavreté zmluvy o budúcich kúpnych zmluvách.
13. Podľa Komisie sa tento mechanizmus má chápať ako „poistka“, ktorá spočíva v prevode časti hospodárskeho rizika farmaceutického priemyslu na verejné orgány, za čo sa členským štátom zaručil spravodlivý a cenovo dostupný prístup k vakcíne, len čo bude k dispozícii.
B. Vec C‑631/24 P
14. Listom z 20. januára 2021 adresovaným predsedníčke a generálnej tajomníčke Komisie požiadali žalobkyne, poslankyne Európskeho parlamentu, na základe nariadenia č. 1049/2001 o prístup „k rôznym zmluvám – zmluvám o budúcich kúpnych zmluvách – uzavretým medzi Komisiou a farmaceutickými spoločnosťami na účely nákupu vakcín proti COVID‑19“ (ďalej len „prvá žiadosť 1“). V žiadosti spresnili, že podľa ich vedomostí už boli podpísané zmluvy so spoločnosťami AstraZeneca, Sanofi‑GSK, Johnson & Johnson, BioNTech‑Pfizer, CureVac a Moderna, takže žiadosť sa týkala uvedených zmlúv, ako aj zmlúv, ktoré mohli byť uzavreté po dátume podania žiadosti, napríklad zmluvy so spoločnosťou Novavax.
15. Listom z 11. marca 2021 generálna riaditeľka Generálneho riaditeľstva Komisie (GR) pre zdravie a bezpečnosť potravín (ďalej len „GR pre zdravie“) informovala žalobkyne, že identifikovala osem dokumentov zodpovedajúcich prvej žiadosti 1, a to šesť zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách a dve kúpne zmluvy. Uviedla, že redigované verzie troch z uvedených zmlúv o budúcich zmluvách, konkrétne tých, ktoré boli uzavreté so spoločnosťami AstraZeneca, Sanofi‑GSK a CureVac, boli zverejnené na jednej z jej internetových stránok a že pokračovalo posúdenie zostávajúcich dokumentov a konzultácie s dotknutými tretími osobami s cieľom prijať rozhodnutia o ich zverejnení.
16. Listom z 9. júna 2021 generálna riaditeľka GR pre zdravie informovala žalobkyne, že v odpovedi na prvú žiadosť 1 bol poskytnutý čiastočný prístup k deviatim dokumentom identifikovaným ako dokumenty, na ktoré sa táto žiadosť vzťahuje, a to k ôsmim vyššie uvedeným dokumentom, ako aj k jednej dodatočnej kúpnej zmluve uzavretej so spoločnosťou Pfizer‑BioNTech. Uviedla, že redigované verzie uvedených dokumentov boli zverejnené na jednej z internetových stránok generálneho riaditeľstva a že pasáže boli začiernené na základe výnimiek týkajúcich sa ochrany súkromia a bezúhonnosti jednotlivca, ochrany obchodných záujmov a ochrany rozhodovacieho procesu orgánov, ktoré sú upravené v uvedenom poradí v článku 4 ods. 1 písm. b), článku 4 ods. 2 prvej zarážke a v článku 4 ods. 3 prvom pododseku(7) nariadenia č. 1049/2001.
17. Listom z 30. júna 2021 žalobkyne podali opakovanú žiadosť smerujúcu k tomu, aby Komisia prehodnotila stanovisko k deviatim identifikovaným dokumentom a sprístupnila ich v celom rozsahu, s výnimkou častí, na ktoré sa vzťahuje výnimka týkajúca sa ochrany súkromia alebo bezúhonnosti jednotlivca stanovená v článku 4 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia (ďalej len „opakovaná žiadosť 1“). Uviedli v nej najmä okolnosť, že ceny uvedené vo všetkých uzavretých zmluvách o budúcich kúpnych zmluvách, ako aj úplné verzie zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách uzavreté so spoločnosťami AstraZeneca, Pfizer‑BioNTech a Moderna boli medzi decembrom 2020 a aprílom 2021 predmetom úniku na sociálnu sieť a do médií. Generálny sekretariát Komisie 13. augusta 2021 informoval všetky žalobkyne, že stále nie je schopný odpovedať na ich opakovanú žiadosť. Neposkytnutie odpovede na opakovanú žiadosť viedlo k tomuto dátumu k vzniku implicitného rozhodnutia o zamietnutí uvedenej žiadosti v súlade s článkom 8 ods. 3 uvedeného nariadenia.(8)
18. Dňa 15. februára 2022 Komisia po porade s dotknutými farmaceutickými podnikmi v súlade s článkom 4 ods. 4 uvedeného nariadenia (ďalej len „dotknuté podniky“) prijala prvé sporné rozhodnutie. Toto rozhodnutie uvádza, že pri hodnotení opakovanej žiadosti 1 generálny sekretariát Komisie opätovne preskúmal odpoveď, ktorú na prvú žiadosť poskytlo GR pre zdravie, a že po tomto novom preskúmaní bolo trinásť dokumentov identifikovaných ako dokumenty, na ktoré sa vzťahuje žiadosť o prístup k dokumentom, a to deväť vyššie uvedených dokumentov, ako aj štyri ďalšie dokumenty.
19. Prvým sporným rozhodnutím Komisia poskytla čiastočný prístup k dokumentom uvedeným v bode 11 prvého napadnutého rozsudku. Komisia konkrétne poskytla širší čiastočný prístup k niektorým z týchto dokumentov, ktoré už boli skôr sprístupnené, ako aj čiastočný prístup v redigovanej forme k iným dokumentom, ktoré dovtedy neboli zverejnené.(9) Redigované verzie uvedených dokumentov boli pripojené k prvému spornému rozhodnutiu.
20. Aby odôvodnila iba čiastočný prístup k predmetným zmluvám, Komisia sa v prvom spornom rozhodnutí odvolala na výnimku týkajúcu sa ochrany súkromia a bezúhonnosti jednotlivca a na výnimku týkajúcu sa ochrany obchodných záujmov dotknutých podnikov.
C. Vec C‑632/24 P
21. Listom z 24. mája 2021 adresovaným predsedníčke Komisie, ako aj e‑mailom z toho istého dňa zaslaným generálnemu sekretariátu Komisie, požiadali dvaja advokáti „v mene prvých 86 000 predkladateľov petície platformy https://dejavu/legal/“, ktorých zastupujú a medzi ktorých patria aj žalobcovia, o prístup, podľa nariadenia č. 1049/2001, k viacerým dokumentom týkajúcim sa nákupu vakcín Komisiou na účet členských štátov Únie v súvislosti s pandémiou COVID‑19 (ďalej len „prvá žiadosť 2“). List obsahoval aj žiadosť o informácie. Táto prvá žiadosť 2 sa týkala najmä dohôd o nákupe podpísaných Komisiou s výrobcami vakcín, totožnosti zástupcov Únie, ktorí sa zúčastnili na rokovaniach s týmito výrobcami a vyhlásení o priamych alebo nepriamych záujmoch spájajúcich týchto zástupcov a uvedených výrobcov, pričom bola formulovaná tak, že sa týkala týchto dokumentov: po prvé, všetkých zmlúv podpísaných Komisiou podľa nariadenia 2020/521, a najmä zmlúv so spoločnosťami Pfizer‑Biontech, Moderna, Johnson & Johnson a Astrazeneca; po druhé, zoznamu, rozhodnutí o vymenovaní a úplnej totožnosti zástupcov Únie pri rokovaniach o zmluvách (konkrétne: meno, priezvisko, odborná alebo inštitucionálna úloha) a po tretie vyhlásení o priamych alebo nepriamych záujmoch spájajúcich zástupcov Únie uvedených vyššie a výrobcov, investorov a financovateľov vakcín a iných liekov.(10)
22. Listom z 30. júla 2021 generálna riaditeľka GR pre zdravie odpovedala na prvú žiadosť 2 a uviedla, že identifikovala 46 dokumentov zodpovedajúcich uvedenej žiadosti, a to štyri zmluvy o budúcich kúpnych zmluvách a tri kúpne zmluvy, ktoré Komisia uzavrela so spoločnosťami AstraZeneca, Pfizer‑BioNTech, Janssen a Moderna, 17 dokumentov s názvom „návrhy memoranda o porozumení“ („draft term sheet“) a 22 vyhlásení o neexistencii konfliktu záujmov. Uviedla, že bol poskytnutý čiastočný prístup k vyššie uvedeným zmluvám o budúcich kúpnych zmluvách a ku kúpnym zmluvám, ktorých čiastočne redigované verzie boli zverejnené na jednej z internetových stránok generálneho riaditeľstva. Pasáže boli začiernené na základe výnimiek týkajúcich sa ochrany súkromia a bezúhonnosti jednotlivca, ochrany obchodných záujmov podnikov a ochrany rozhodovacieho procesu inštitúcií, ktoré sú upravené v uvedenom poradí v článku 4 ods. 1 písm. b), článku 4 ods. 2 prvej zarážke a v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001. Tieto pasáže obsahujú citlivé obchodné informácie týkajúce sa najmä dotknutých podnikov, ich subdodávateľov a prepojených spoločností, vrátane vedeckých informácií o vakcínach, cene, harmonograme zavedenia vakcín, výrobnej kapacite, know‑how a zapojení odborníkov a partnerov, obchodných stratégiách, a iné informácie s komerčnou hodnotou. Čiastočný prístup bol poskytnutý aj k vyhláseniam o neexistencii konfliktu záujmov, z ktorých bola žalobcom zaslaná len jedna kópia, pričom tieto dokumenty sa líšili len v mene signatára, podpis a dátum podpisu. Informácie boli začiernené na základe výnimky týkajúcej sa ochrany súkromia a bezúhonnosti jednotlivca, ktorá je stanovená v článku 4 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia. Komisia naopak uviedla, že prístup k 17 „návrhom memoranda o porozumení“ musí byť úplne odmietnutý na základe výnimiek týkajúcich sa ochrany obchodných záujmov podnikov a ochrany rozhodovacieho procesu inštitúcií, ktoré sú v príslušnom poradí stanovené v článku 4 ods. 2 prvej zarážke a článku 4 ods. 3 uvedeného nariadenia, a v prípade šiestich uvedených „návrhov memoranda o porozumení“ aj na základe výnimky týkajúcej sa ochrany súdneho konania, ktorá je stanovená v článku 4 ods. 2 druhej zarážke uvedeného nariadenia.
23. Dňa 13. augusta 2021 žalobcovia podali na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 opakovanú žiadosť, ktorou sa domáhali toho, aby Komisia prehodnotila stanovisko ku všetkým dokumentom, ku ktorým bol prístup odmietnutý buď čiastočne, alebo úplne (ďalej len „opakovaná žiadosť 2“). Dňa 24. septembra 2021 Komisia informovala žalobcov, že stále nie je schopná odpovedať na túto žiadosť. Keďže do tohto dátumu nebola doručená odpoveď, v súlade s článkom 8 ods. 3 tohto nariadenia došlo k implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí opakovanej žiadosti 2 (ďalej len „implicitné rozhodnutie o zamietnutí 2“).
24. Dňa 28. februára 2022 Komisia po porade s dotknutými farmaceutickými podnikmi v súlade s článkom 4 ods. 4 uvedeného nariadenia prijala druhé sporné rozhodnutie, na základe článku 4 tohto istého nariadenia (ďalej len „výslovné rozhodnutie“), ktoré bolo žalobcom oznámené v angličtine 1. marca 2022. Komisia uviedla, že toto oznámenie bolo motivované snahou o rýchlosť a že žalobcom bude čoskoro zaslaný preklad do francúzštiny.
25. Vo výslovnom rozhodnutí Komisia uviedla, že pri preskúmaní opakovanej žiadosti 2 generálny sekretariát opätovne preskúmal odpoveď, ktorú na prvú žiadosť 2 poskytlo GR pre zdravie. Po tomto novom preskúmaní bol zoznam dokumentov zodpovedajúcich žiadosti o prístup k dokumentom zmenený a ich počet bol 66. Konkrétne sa táto zmena prejavila, na jednej strane, vypustením všetkých 17 dokumentov, ktoré predtým GR pre zdravie označilo ako „návrhy memoranda o porozumení“ a ku ktorým bol úplne odmietnutý prístup v odpovedi na prvú žiadosť 2 a, na druhej strane, doplnením nových dokumentov, ku ktorým bol poskytnutý čiastočný prístup a ktoré zahŕňali zmluvy o budúcich kúpnych zmluvách, kúpne zmluvy a 31 listov v rámci korešpondencie medzi Komisiou a členskými štátmi. Okrem toho bol poskytnutý širší čiastočný prístup k štyrom zmluvám o budúcich zmluvách a trom kúpnym zmluvám, ktoré už boli čiastočne sprístupnené v nadväznosti na prvú žiadosť 2. Výslovným rozhodnutím tak bol poskytnutý čiastočný prístup k zmluvám o budúcich kúpnych zmluvách a kúpnym zmluvám uvedeným v bode 14 druhého napadnutého rozsudku, ako aj k ostatným dokumentom, ktoré sú tiež uvedené v tomto bode 14.
26. Vo výslovnom rozhodnutí Komisia uviedla, že výnimka týkajúca sa ochrany súkromia a bezúhonnosti jednotlivca sa vzťahuje na všetky predmetné zmluvy a ostatné dokumenty uvedené v bodoch 14 a 15 druhého napadnutého rozsudku. Okrem toho sa domnievala, že pokiaľ ide o tieto zmluvy, uplatňuje sa aj výnimka týkajúca sa ochrany obchodných záujmov podnikov. Dňa 31. marca 2022 bolo žalobcom oznámené francúzske znenie výslovného rozhodnutia.
IV. Konania na Všeobecnom súde a napadnuté rozsudky
A. Vec T‑689/21
27. Žalobkyne podali na Všeobecnom súde žalobu na zrušenie prvého sporného rozhodnutia. Na podporu žaloby uviedli šesť žalobných dôvodov, pričom prvý je založený na nesprávnom uplatnení výnimky týkajúcej sa ochrany obchodných záujmov podnikov na také informácie, na ktoré sa uvedená výnimka nevzťahuje, na nedostatku odôvodnenia v tejto súvislosti, ako aj na nekoherentnom uplatnení uvedenej výnimky; druhý na neexistencii odôvodnenia pre uplatnenie výnimky týkajúcej sa ochrany obchodných záujmov podnikov na sedem kategórií ustanovení; tretí na nekoherentnom uplatnení nariadenia č. 1049/2001, čo viedlo k jeho porušeniu, a na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, keďže Komisia nezačiernila v rovnakej miere ustanovenia alebo informácie rovnakej povahy, ako aj na nedostatku odôvodnenia v tejto súvislosti; štvrtý na porušení článku 4 ods. 2 tohto nariadenia v rozsahu, v akom Komisia nezohľadnila prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie požadovaných informácií, ako aj na nedostatku odôvodnenia v tejto súvislosti; piaty na porušení článku 42 a článku 52 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článku 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 a šiesty na porušení článkov 7 a 8 uvedeného nariadenia v rozsahu, v akom Komisia prvým sporným rozhodnutím začiernila niektoré informácie, ktoré predtým zverejnila, ako aj na nedostatku odôvodnenia v tejto súvislosti.
28. Všeobecný súd prvé sporné rozhodnutie zrušil v rozsahu, v akom Komisia odmietla širší prístup, po prvé, k vymedzeniam pojmov „úmyselné pochybenie“ („wilful misconduct“) v zmluve o budúcej kúpnej zmluve uzavretej medzi Komisiou a spoločnosťou AstraZeneca a „maximálne primerané úsilie“ („best reasonable efforts“) v zmluve o budúcej kúpnej zmluve a v kúpnej zmluve uzavretými medzi Komisiou a spoločnosťou Pfizer‑BioNTech; po druhé k ustanoveniam týkajúcim sa darovaní a ďalších predajov a po tretie k ustanoveniam týkajúcim sa odškodnenia v zmluvách o budúcich kúpnych zmluvách a v kúpnych zmluvách uzavretých medzi Komisiou a dotknutými farmaceutickými spoločnosťami na nákup vakcín proti ochoreniu COVID‑19, na základe článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Všeobecný súd žalobu v zostávajúcej časti zamietol.
B. Vec T‑761/21
29. Žalobcovia podali na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť implicitného rozhodnutia o zamietnutí 2, výslovného rozhodnutia a francúzskej jazykovej verzie výslovného rozhodnutia z 31. marca 2022. Na podporu žaloby žalobcovia v podstate uviedli štyri žalobné dôvody, pričom prvý bol založený na neúplnosti zoznamu dokumentov identifikovaných ako dokumenty patriace do pôsobnosti žiadosti o prístup k dokumentom, druhý na neuplatniteľnosti dvoch výnimiek uvádzaných Komisiou na odôvodnenie čiastočného odmietnutia prístupu k požadovaným dokumentom, tretí na existencii prevažujúceho verejného záujmu odôvodňujúceho úplný prístup k požadovaným dokumentom a štvrtý na porušení zásady proporcionality.
30. Druhým napadnutým rozsudkom Všeobecný súd rozhodol, že konanie o návrhu na zrušenie implicitného rozhodnutia 2, ktorým bola zamietnutá opakovaná žiadosť 2 sa zastavuje. Všeobecný súd zrušil druhé sporné rozhodnutie, ako aj francúzske znenie uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia odmietla širší prístup jednak k vyhláseniam o neexistencii konfliktu záujmov, ktoré podpísali členovia spoločného vyjednávacieho tímu na základe článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001, a jednak k ustanoveniam o odškodnení v zmluvách o budúcich kúpnych zmluvách a kúpnych zmluvách, ktoré boli uzavreté medzi Komisiou a dotknutými farmaceutickými spoločnosťami na účely nákupu vakcín proti ochoreniu COVID‑19, na základe článku 4 ods. 2 prvej zarážky toho istého nariadenia. Všeobecný súd žalobu v zostávajúcej časti zamietol.
V. Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
A. Vec C‑631/24 P
31. Na podporu odvolania proti prvému napadnutému rozsudku Komisia uvádza štyri odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o utajenie definícií pojmov „úmyselné pochybenie“ a „maximálne primerané úsilie“ (body 39 až 46 prvého napadnutého rozsudku), druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001, na porušení povinnosti odôvodnenia a skreslení skutkových okolností, ktoré viedli k záveru o protiprávnosti utajenia zmluvných ustanovení týkajúcich sa odškodnenia (body 157 až 171 tohto rozsudku), tretí na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 4 ods. 2 prvej zarážky tohto nariadenia a pri výklade povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o utajenie zmluvných ustanovení týkajúcich sa ďalšieho predaja a darovania (body 179 až 188 uvedeného rozsudku), a štvrtý na nesprávnom právnom posúdení, keď sa porušenie článku 11 ods. 1 a článku 42 Charty považovalo za preukázané (body 236 až 238 a 240 toho istého rozsudku).
32. Žalobkyne Súdnemu dvoru navrhujú, aby odvolanie zamietol, ako sčasti neprípustné a v každom prípade ako nedôvodné, a aby uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
B. Vec C‑632/24 P
33. Na podporu odvolania, ktoré sa týka druhého napadnutého rozsudku, Komisia uvádza tri odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na skreslení dôkazov pri posúdení nevyhnutnosti prenosu dotknutých osobných údajov (body 63 až 92 tohto rozsudku), druhý je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725 v spojení s článkom 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 (body 52 až 92 tohto rozsudku). Tretí odvolací dôvod týkajúci sa opodstatnenosti odôvodnenia zamietnutia úplného prístupu k zmluvným ustanoveniam o odškodnení (body 154 až 174 toho istého rozsudku) pozostáva z troch častí, konkrétne, nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001, porušenia povinnosti odôvodnenia a troch prípadov skreslenia dôkazov.
34. Žalobcovia navrhujú, aby Súdny dvor zamietol odvolanie, ako aj návrh, aby Súdny dvor zrušil druhý napadnutý rozsudok, alebo subsidiárne, aby zamietol návrh Komisie, aby sám rozhodol o žalobe podanej v prvostupňovom konaní vo veci T‑761/21 a vrátil vec Všeobecnému súdu, alebo subsidiárne v ďalšom rade, aby zamietol návrh Komisie Súdnemu dvoru, aby sám Súdny dvor zamietol žalobu v prvostupňovom konaní v uvedenej veci. Žalobcovia v každom prípade navrhujú, aby Súdny dvor zamietol akýkoľvek ďalší návrh Komisie, vrátane návrhu týkajúceho sa trov konania, a aby uložil Komisii povinnosť znášať vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania žalobcov, vrátane trov, ktoré sa týkajú konania o nariadení predbežného opatrenia.
35. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Súdny dvor, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré bolo spoločné pre obe veci a konalo sa 4. marca 2026.
VI. Analýza
36. V súlade so žiadosťou Súdneho dvora budú tieto návrhy zamerané jednak na analýzu druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑632/24 P, a jednak spoločne na druhý odvolací dôvod vo veci C‑631/24 P a tretí odvolací dôvod vo veci C‑632/24 P.
A. O druhom odvolacom dôvode vo veci C‑632/24 P
37. V druhom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725 v spojení s článkom 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001, keď konštatoval, že Komisia mala poskytnúť prístup k vyhláseniam o neexistencii konfliktu záujmov, vrátane osobných údajov členov spoločného vyjednávacieho tímu, a konkrétne k ich menám.
1. O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na nesprávnom výklade prvej podmienky stanovenej v článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725
a) Tvrdenia účastníkov konania
38. Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne kvalifikoval cieľ spočívajúci v overení nestrannosti členov spoločného vyjednávacieho tímu ako „konkrétny účel vo verejnom záujme“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725.
39. Podľa Komisie tento cieľ nemožno spájať s účelom vo verejnom záujme. Hoci totiž nestrannosť úradníkov Komisie a úradníkov členských štátov patrí do verejného záujmu, overenie tejto nestrannosti „akýmkoľvek jednotlivcom“, ktorý žiada o prístup k dotknutým dokumentom by nezodpovedalo takémuto verejnému záujmu, ale skôr jeho individuálnemu záujmu, napríklad na účely uspokojenia jeho zvedavosti.
40. Okrem toho, žalobcovia nepreukázali existenciu konkrétneho účelu vo verejnom záujme, ktorý je uvedený v bode 71 druhého napadnutého rozsudku. Podľa Komisie je odôvodnenie Všeobecného súdu také všeobecné, že by sa mohlo uplatniť na každú žiadosť o sprístupnenie osobných údajov úradníkov Komisie a členských štátov v rámci akéhokoľvek konania týkajúceho sa riadenia pandémie COVID‑19. Na základe týchto úvah by sa teda predpokladalo preukázanie konkrétneho účelu vo verejnom záujme napríklad na zverejnení mien úradníkov Komisie, ktorí sa podieľali na vypracovaní rozhodnutia o zlučiteľnosti štátnej pomoci prijatej na účely riešenia účinkov tejto pandémie s právnymi predpismi. Všeobecný súd však nesprávne vyložil prvú podmienku uvedenú v článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725.
41. Tento záver nemožno spochybniť judikatúrou Všeobecného súdu citovanou v bode 72 druhého napadnutého rozsudku, podľa ktorej všeobecná povaha odôvodnenia poskytnutia osobných údajov nemá priamy vplyv na otázku, či je poskytnutie nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného žiadateľom.(11) V tejto súvislosti Komisia v prvom rade tvrdí, že táto judikatúra sa týka článku 8 písm. b) nariadenia (ES) č. 45/2001(12), nahradeného nariadením 2018/1725, pričom uvedené ustanovenie vyžadovalo len to, aby príjemca osobných údajov „preuká[zal] nevyhnutnosť prenosu údajov“. V druhom rade tvrdí, že uvedená judikatúra sa netýka všeobecného a abstraktného odôvodnenia poskytnutia osobných údajov, ale osobitného odôvodnenia týkajúceho sa správania poslancov Európskeho parlamentu pri výkone ich funkcií. V treťom rade a v každom prípade táto inštitúcia pripomína, že judikatúra Všeobecného súdu nemôže zaväzovať Súdny dvor pri výklade práva Únie.
42. Komisia sa tiež domnieva, že Všeobecný súd nezohľadnil významný rozdiel medzi vecou C‑632/24 P a vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok ClientEarth(13), pokiaľ ide o výklad prvej podmienky stanovenej v článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725. Na rozdiel od tejto poslednej uvedenej veci totiž žalobcovia netvrdili, že by úradníci a zamestnanci Komisie, ktorých osobné údaje sú dotknuté, boli tretími osobami, ktoré mohli ovplyvniť rozhodovací proces tejto inštitúcie z dôvodu prípadných väzieb s priemyselnými kruhmi. V prejednávanej veci naopak zástupcovia Komisie a členských štátov priamo rokovali o zmluvách so zástupcami dotknutých hospodárskych subjektov bez zásahu tretích osôb, ktoré by mohli takéto väzby udržiavať. Všeobecný súd sa pokúsil obe veci rozlíšiť, keď uviedol, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok ClientEarth odvolateľky mohli predložiť dôkazy umožňujúce pochybovať o nestrannosti dotknutých odborníkov, keďže poznali ich mená. V tejto veci však odborníci zverejnili svoje vyhlásenia o záujmoch, takže ich totožnosť bola známa. Okrem toho sa spor netýkal zverejnenia vyhlásení o neexistencii konfliktu záujmov. Komisia dodáva, že okolnosť, či žiadateľ je alebo nie je schopný preukázať existenciu konkrétneho účelu vo verejnom záujme, nemôže mať za následok vynechanie samotnej požiadavky konkrétnej povahy takéhoto účelu.
43. Okrem toho sa Komisia domnieva, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že zverejnenie mien členov spoločného vyjednávacieho tímu bolo potrebné v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725. Všeobecný súd sa totiž v bode 73 druhého napadnutého rozsudku obmedzil na konštatovanie, že „žalobcovia… mohli overiť, či členovia spoločného vyjednávacieho tímu neboli v konflikte záujmov, len na základe priezvisk, mien a odbornej alebo inštitucionálnej úlohy uvedených členov“ pričom nevysvetlil dôvody, pre ktoré by zverejnenie týchto informácií predstavovalo jediný spôsob, ako im umožniť overiť neexistenciu konfliktu záujmov. Ako však bolo pripomenuté v bode 60 druhého napadnutého rozsudku, na splnenie podmienky „potrebnosti“ musí žiadateľ preukázať, že prenos osobných údajov je najvhodnejším opatrením spomedzi iných možných opatrení na dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje, a že je primerané tomuto cieľu.
44. Komisia sa domnieva, že v prejednávanej veci nie je nevyhnutné sprístupnenie týchto osobných údajov verejnosti, ktorá nemá žiadnu úradnú funkciu, keďže stačí umožniť príslušným orgánom prístup k týmto osobným údajom na účely vykonania potrebných overení. Okrem toho a v každom prípade cieľ overiť nestrannosť členov spoločného vyjednávacieho tímu už bol dosiahnutý zverejnením anonymizovaných verzií vyhlásení o neexistencii konfliktu záujmov, ktoré žalobcom umožnili zistiť, že zamestnanci Komisie skutočne splnili povinnosti uplatniteľné v rámci akéhokoľvek postupu verejného obstarávania Únie.
45. Žalobcovia spochybňujú dôvodnosť tvrdení uvedených Komisiou.
b) Posúdenie
46. Na úvod pripomínam, že podľa judikatúry Súdneho dvora pri skúmaní vzťahu existujúceho medzi nariadeniami č. 1049/2001 a č. 45/2001, pričom toto druhé nariadenie bolo nahradené nariadením 2018/1725, na účely uplatnenia výnimky stanovenej v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 v prejednávanej veci treba pamätať na to, že uvedené nariadenia majú odlišné ciele. Cieľom prvého nariadenia je zaistiť čo možno najväčšiu transparentnosť rozhodovacieho procesu orgánov verejnej moci, ako aj informácií, na ktorých sú založené ich rozhodnutia. Jeho cieľom je teda čo najviac uľahčiť výkon práva na prístup k dokumentom a podporiť riadny úradný postup. Cieľom druhého nariadenia je zabezpečiť ochranu základných slobôd a práv fyzických osôb, predovšetkým ich súkromia, pri spracovávaní osobných údajov.(14)
47. Nariadenia č. 1049/2001 a 2018/1725 neobsahujú ustanovenia, ktoré by výslovne stanovovali prednosť jedného z nariadení pred druhým. Treba teda v zásade zabezpečiť ich plnú uplatniteľnosť. Jedinou výslovnou väzbou medzi týmito dvoma nariadeniami je článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001, ktorý stanovuje výnimku z prístupu k dokumentu v prípade, keby sa jeho zverejnením porušila ochrana súkromia alebo bezúhonnosti jednotlivca, predovšetkým v súlade s právnou úpravou Únie týkajúcou sa ochrany osobných údajov.(15)
48. Okrem toho, ako sa uvádza v odôvodnení 5 nariadenia 2018/1725, ak sa ustanovenia tohto nariadenia riadia rovnakými zásadami ako ustanovenia nariadenia (EÚ) 2016/679(16), mali by sa ustanovenia v oboch predpisoch vykladať rovnako, najmä preto, že režim nariadenia 2018/1725 by sa mal považovať za ekvivalent režimu nariadenia 2016/679.
49. V tomto rámci, ako správne uviedla Komisia, podľa článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725 sa osobné údaje prenášajú príjemcom usadeným v Únii, ktorí nie sú inštitúciami a orgánmi Únie, len vtedy, ak podľa prvej podmienky uvedenej v tomto ustanovení „príjemca preukáže, že je potrebné prenášať údaje na konkrétny účel vo verejnom záujme“, na rozdiel od článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001.(17)
50. V prejednávanej veci žalobcovia požiadali o poskytnutie informácií týkajúcich sa totožnosti členov spoločného vyjednávacieho tímu. V druhom spornom rozhodnutí Komisia dospela k záveru, že v súlade s článkom 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 im nemožno poskytnúť prístup k týmto osobným údajom.
51. Komisia v odvolaní vo veci C‑632/24 P tvrdí, že hoci nestrannosť úradníkov Komisie a členských štátov spadá do verejného záujmu, jej overenie „akýmkoľvek jednotlivcom“, ktorý žiada o prístup k dotknutým dokumentom, nemožno považovať za súvisiace s verejným záujmom, ale skôr zodpovedá jeho individuálnemu záujmu, napríklad na účely uspokojenia jeho zvedavosti.
52. Takéto tvrdenia podľa môjho názoru nemôžu obstáť. Článok 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725 sa totiž týka prenosu osobných údajov „príjemcom“. Článok 3 bod 13 tohto nariadenia pritom definuje „príjemcu“ ako osobu, ktorá môže byť fyzickou osobou. Z toho vyplýva, že uvedené nariadenie v zásade nevylučuje, aby „akýkoľvek jednotlivec“ mohol požiadať o poskytnutie takýchto údajov na účely overenia nestrannosti úradníkov Komisie. Naopak, to isté nariadenie výslovne uznáva možnosť každej fyzickej osoby mať prístup k osobným údajom, pokiaľ spĺňa všetky podmienky stanovené v tomto článku 9 ods. 1 písm. b). Preto, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, prístup k osobným údajom potrebným na toto overenie nestrannosti členov spoločného vyjednávacieho tímu nemôže byť vyhradený len príslušným orgánom.
53. Komisia tiež tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že žalobcovia preukázali existenciu konkrétneho účelu vo verejnom záujme. V tejto súvislosti odkazuje na bod 71 druhého napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd konštatoval, že transparentnosť postupu, ktorý Komisia využila pri rokovaniach s výrobcami vakcín proti ochoreniu COVID‑19 a pri uzatváraní predmetných zmlúv v mene členských štátov, by mohla predstavovať konkrétny účel vo verejnom záujme v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725, „keďže môže prispieť k zvýšeniu dôvery občanov Únie v stratégiu očkovania podporovanú touto inštitúciou a teda najmä k boju proti šíreniu nepravdivých informácií, pokiaľ ide o podmienky dojednávania a uzatvárania uvedených zmlúv… okrem iného tým, že občanom Únie umožní ubezpečiť sa o neexistencii akéhokoľvek konfliktu záujmov medzi členmi spoločného vyjednávacieho tímu a uvedenými výrobcami vakcín“.
54. Podľa môjho názoru sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Ako totiž bolo uvedené v bode 70 druhého napadnutého rozsudku, z odôvodnenia 2 nariadenia č. 1049/2001 vyplýva, že otvorenosť umožňuje to, aby boli inštitúcie Únie vo vzťahu k občanom v demokratickom systéme legitímnejšie, efektívnejšie a zodpovednejšie. Okrem toho, podľa odôvodnenia 28 nariadenia 2018/1725(18) by sa konkrétny účel vo verejnom záujme v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia mohol týkať transparentnosti inštitúcií a orgánov Únie. V prejednávanej veci však bola táto požiadavka transparentnosti o to potrebnejšia, že sa mali prijať naliehavé rozhodnutia s cieľom čeliť pandémii COVID‑19.
55. V tomto zmysle Súdny dvor už rozhodol, že ak je cieľom vnútroštátneho zákona, prijatím zásady transparentnosti vyhlásení o záujmoch, zaručiť uprednostnenie verejného záujmu pri prijímaní rozhodnutí osobami pracujúcimi vo verejnej službe, zaručiť nestrannosť týchto rozhodnutí a zabrániť situáciám konfliktu záujmov, ako aj predchádzať vzniku a nárastu korupcie vo verejnej službe, takéto ciele, spočívajúce v posilnení záruk bezúhonnosti a nestrannosti osôb prijímajúcich rozhodnutia vo verejnom sektore, v predchádzaní konfliktom záujmov a v boji proti korupcii vo verejnom sektore, sú nepopierateľne vo verejnom záujme, a teda sú oprávnené. Dbať o to, aby osoby prijímajúce rozhodnutia vo verejnom sektore vykonávali svoje povinnosti nestranne a objektívne, a vyhnúť sa tomu, aby boli ovplyvnené úvahami súvisiacimi so súkromnými záujmami, má totiž zaručiť riadnu správu vecí verejných a verejného majetku.(19)
56. Rovnako, pokiaľ ide o farmaceutický priemysel, článok 26 ods. 1 písm. a) nariadenia (ES) č. 726/2004(20) stanovuje, že v rámci dohľadu nad liekmi Európska agentúra pre lieky v spolupráci s členskými štátmi a Komisiou zriadi a spravuje európsky internetový portál o liekoch na zverejňovanie informácií v oblasti liekov povolených v Únii a že prostredníctvom tohto portálu táto agentúra zverejňuje aspoň mená členov výborov uvedených v článku 56 ods. 1 písm. a) a aa) tohto nariadenia a členov koordinačnej skupiny spolu s ich odbornou kvalifikáciou a vyhláseniami uvedenými v článku 63 ods. 2 tohto nariadenia.(21)
57. Podľa Komisie má odôvodnenie Všeobecného súdu takú všeobecnú pôsobnosť, že by sa mohlo uplatniť na každú žiadosť o zverejnenie osobných údajov úradníkov Komisie a členských štátov v rámci akéhokoľvek konania týkajúceho sa riadenia pandémie COVID‑19. Domnievam sa však, že Všeobecný súd z právneho hľadiska v bode 71 druhého napadnutého rozsudku dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré v špecifickom kontexte tejto pandémie žalobcovia preukázali existenciu konkrétneho účelu vo verejnom záujme.
58. Pokiaľ ide o osobitosť sledovaného konkrétneho účelu vo verejnom záujme, Komisia na pojednávaní spresnila, že v rámci procesu rokovaní o zmluvách s dotknutými podnikmi bol spoločný vyjednávací tím zodpovedný riadiacemu výboru („steering board“), ktorý bol poverený v danej veci prijímať rozhodnutia. Uviedla tiež, že overenie nestrannosti úradníkov, ktorí sa zapájali na technickej úrovni nemá rovnakú dôležitosť ako overenie nestrannosti osôb, ktoré majú rozhodovacie právomoci alebo sú v nadriadenej funkcii. V tejto súvislosti sa mi zdá dôležité zdôrazniť, že požiadavka nestrannosti sa vzťahuje na úradníkov Komisie vo všetkých fázach rozhodovacieho procesu, a to aj v prípade, keď sú zapojení do činnosti orgánu, ktorého činnosť je prevažne technickej povahy.
59. Pokiaľ ide o rozsudok Všeobecného súdu z 15. júla 2015, Dennekamp/Parlament(22), uvedený v bode 72 druhého napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, že odôvodnenie poskytnutia osobných údajov môže mať všeobecnú povahu v tom zmysle, že sa netýka len konkrétneho žiadateľa, najmä v kontexte pandémie COVID‑19, v ktorej sa očkovacia stratégia týkala všetkých občanov Únie.
60. Komisia sa napokon domnieva, že rozsudok ClientEarth, na ktorý Všeobecný súd odkázal v bodoch 90 a 91 druhého napadnutého rozsudku, nie je v prejednávanej veci relevantný, keďže žalobcovia netvrdili, že úradníci a zamestnanci Komisie, ktorých osobné údaje sú predmetom sporu, predstavujú tretie osoby spôsobilé ovplyvniť rozhodovací proces tejto inštitúcie z dôvodu prípadných väzieb s priemyselnými kruhmi. Ako však uviedol Všeobecný súd v bode 91 druhého napadnutého rozsudku, odvolateľky vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok ClientEarth, boli informované o menách dotknutých odborníkov a bol im umožnený prístup k ich vyhláseniam o záujmoch, na rozdiel od veci C‑632/24 P. Na jednej strane však, ako správne uviedol Všeobecný súd, žalobcovia nepoznali totožnosť odborníkov vymenovaných členskými štátmi zastúpenými v spoločnom vyjednávacom tíme, takže neboli schopní predložiť indície, ktoré by umožnili pochybovať o ich nestrannosti. Na druhej strane, v bode 58 rozsudku ClientEarth Súdny dvor rozhodol, že hoci odvolateľky dostali informácie o menách, životopisoch a vyhláseniach o záujmoch odborníkov, ktorí formulovali pripomienky k návrhu usmernení Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín (EFSA) o vedeckej literatúre, ktorá má byť pripojená k žiadostiam o povolenie uviesť prípravky na ochranu rastlín na trh, získanie informácie, ktorá by im umožnila pre každú z pripomienok identifikovať, ktorý z externých odborníkov bol autorom týchto pripomienok, sa ukázalo ako nevyhnutné na to, aby bolo možné konkrétne overiť nestrannosť každého z týchto odborníkov. V dôsledku toho Súdny dvor v podstate konštatoval, že ani oznámenie mien uvedených odborníkov nemusí byť dostatočné podľa článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725.
61. Pokiaľ ide o potrebu zverejnenia mien členov spoločného vyjednávacieho tímu v zmysle tohto ustanovenia, Komisia pripomína judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej výnimky a obmedzenia v súvislosti s ochranou osobných údajov sa uplatňujú len v úplne nevyhnutnom rozsahu, pričom ak sa ponúka výber medzi viacerými opatreniami vhodnými na dosiahnutie sledovaných legitímnych cieľov, treba sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu opatreniu, čo znamená preskúmať, či tieto ciele nemožno primerane dosiahnuť rovnako účinným spôsobom inými prostriedkami, ktoré menej zasahujú do základných práv dotknutých osôb.(23)
62. Podľa Komisie zverejnenie týchto osobných údajov osobám spomedzi verejnosti, ktoré nemajú žiadnu úradnú funkciu, nie je nevyhnutné, keďže stačí umožniť k nim prístup príslušným orgánom na účely vykonania požadovaných overení. Ako však bolo uvedené v bode 50 vyššie, článok 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725 výslovne stanovuje, že fyzickým osobám, vrátane verejnosti, môžu byť takéto údaje poskytnuté za predpokladu, že sú splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení. Komisia dodáva, že keďže už zverejnenie anonymizovaných verzií vyhlásení o neexistencii konfliktu záujmov umožnilo dosiahnuť cieľ overenia nestrannosti členov spoločného vyjednávacieho tímu, Všeobecný súd v bode 73 druhého napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že zverejnenie „priezvisk, mien a odbornej alebo inštitucionálnej úlohy uvedených členov“ je potrebné.
63. Komisia však nevysvetľuje, prečo by zverejnenie anonymizovaných verzií vyhlásení o neexistencii konfliktu záujmov postačovalo na preskúmanie nestrannosti členov spoločného vyjednávacieho tímu. Takéto anonymizované verzie totiž zo svojej podstaty neumožňujú vykonanie vonkajšej kontroly zameranej na overenie správnosti a/alebo úplnosti informácií, ktoré obsahujú. Okrem toho sa zdá, že tento prístup je v rozpore s rozsudkom ClientEarth, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že samotné oznámenie mien dotknutých odborníkov a ich vyhlásení o záujmoch neumožňuje zabezpečiť konkrétne overenie nestrannosti každého z týchto odborníkov.(24)
64. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem zamietnuť prvú časť druhého odvolacieho dôvodu ako nedôvodnú.
2. O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom výklade druhej podmienky stanovenej v článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725
a) Tvrdenia účastníkov konania
65. Komisia v prvej výhrade tvrdí, že skutkové okolnosti ustálené v druhom napadnutom rozsudku preukazujú, že zásah vyplývajúci zo zverejnenia dotknutých osobných údajov by bol pre členov spoločného vyjednávacieho tímu obzvlášť závažný. V tejto súvislosti tvrdí, že samotný Všeobecný súd v bode 77 tohto rozsudku uznal osobitný kontext, v ktorom museli títo členovia pracovať, konkrétne obdobie charakterizované vysokým dopytom po vakcínach proti ochoreniu COVID‑19 a zároveň nedôverou časti občanov Únie vo vzťahu k očkovacej stratégii presadzovanej Komisiou. Všeobecný súd z toho v tomto bode 77 vyvodil, že vystavenie členov spoločného vyjednávacieho tímu nevyžiadaným vonkajším kontaktom po zverejnení ich totožnosti nebolo len hypotetické. Komisia tvrdí, že závažné a vysoko pravdepodobné dosahy na súkromie úradníkov, ktoré by malo zverejnenie totožnosti dotknutých úradníkov širokej verejnosti, nemožno podceňovať. Podľa nej by ich takéto zverejnenie vystavilo nevyžiadaným vonkajším kontaktom, ktoré by sa neobmedzovali len na novinárske kontakty, ale mohli by zahŕňať aj zásah do ich fyzickej integrity, ako aj formy obťažovania, najmä zo strany zástancov „konšpiračných teórií“, ktorých počet nie je v kontexte pandémie COVID‑19 zanedbateľný.
66. V druhej výhrade Komisia pripomína, že Všeobecný súd v bode 80 druhého napadnutého rozsudku uznal, že druhé sporné rozhodnutie zohľadnilo technickú úlohu, ktorú zohrávali členovia spoločného vyjednávacieho tímu v rámci postupu verejného obstarávania. Títo verejní zamestnanci totiž nemajú v rámci svojej inštitúcie ani rozhodovaciu právomoc ani vysoké funkcie v hierarchii, takže cieľ overenia ich nestrannosti má obmedzený význam.
67. V tretej výhrade Komisia tvrdí, že cieľ overenia nestrannosti členov spoločného vyjednávacieho tímu už bol dosiahnutý predložením anonymizovaných verzií vyhlásení o neexistencii konfliktu záujmov. Podpísanie takýchto vyhlásení všetkými členmi tohto tímu samo osebe preukazuje dodržiavanie povinností nestrannosti a nezávislosti, ktoré im prislúchajú. Všeobecný súd však v bode 84 druhého napadnutého rozsudku usúdil, že samotná skutočnosť, že všetci členovia spoločného vyjednávacieho tímu podpísali vyhlásenie o neexistencii konfliktu záujmov, neumožňuje občanovi uistiť sa, že títo členovia vykonávali svoje úlohy úplne nezávisle. Všeobecný súd nesprávne predpokladal, že každý občan je schopný kedykoľvek konať v úlohe akéhosi „neformálneho policajta“ povereného vyšetrovaním nestrannosti úradníkov pri výkone ich technických úloh. Právny poriadok Únie a členských štátov však zveruje túto úlohu príslušným orgánom, akými sú disciplinárne orgány, policajné orgány a prokurátori, ktoré poskytujú primerané záruky v oblasti ochrany údajov dotknutých osôb počas vyšetrovania, zatiaľ čo bežný občan by naopak nebol schopný takéto záruky poskytnúť. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd mal dospieť k záveru, že obzvlášť závažný zásah do súkromia členov spoločného vyjednávacieho tímu musí prevážiť nad cieľom, na ktorý sa odvolávajú žalobcovia, a to overiť nestrannosť týchto členov.
68. Žalobcovia spochybňujú dôvodnosť tvrdení uvedených Komisiou.
b) Posúdenie
69. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že odvolanie musí presne označovať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh konkrétne podporujú, inak sú odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustné. V tejto súvislosti Súdny dvor tiež rozhodol, že odvolanie, ktoré nemá koherentnú štruktúru a obmedzuje sa na všeobecné tvrdenia bez toho, aby presne odkazovalo na body napadnutého rozhodnutia, v ktorých údajne došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, treba zamietnuť ako zjavne neprípustné.(25)
70. V prejednávanej veci konštatujem, že prvé dve výhrady vznesené Komisiou, ktoré sa týkajú závažnosti zásahu a obmedzeného významu konkrétneho účelu vo verejnom záujme, sa obmedzujú na pripomenutie odôvodnenia Všeobecného súdu bez toho, aby ho spochybnili, a bez toho, aby presne identifikovali body druhého napadnutého rozsudku, v ktorých došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Tieto dve výhrady sa preto musia zamietnuť ako neprípustné.
71. Pokiaľ ide o tretiu výhradu, ktorá sa týka posudzovania rovnováhy záujmov, o ktoré ide v tejto veci, Komisia tvrdí, že cieľ overenia nestrannosti členov spoločného vyjednávacieho tímu už bol dosiahnutý sprístupnením anonymizovaných znení vyhlásení o neexistencii konfliktu záujmov a že prináleží len príslušným orgánom, ako sú napríklad disciplinárne orgány, policajné orgány a prokuratúra, oboznamovať sa s osobnými údajmi, ktoré sú nevyhnutné na účely overenia neexistencie konfliktu záujmov.
72. Komisia tým opakuje tvrdenia podobné tým, ktoré uviedla v rámci prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, ktoré podľa môjho názoru treba vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora zamietnuť.(26)
73. Komisia sa tiež dovoláva rozsudku z 22. novembra 2022, Luxembourg Business Registers(27), v ktorom Súdny dvor v bode 83 rozhodol, že pokiaľ ide o hľadanie rovnováhy so závažnosťou zásahu vyplývajúceho z prístupu širokej verejnosti k informáciám o skutočných užívateľoch výhod do základných práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty, boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu je predovšetkým záležitosťou orgánov verejnej moci, ako aj takých subjektov, akými sú úverové alebo finančné inštitúcie, ktoré z dôvodu svojej činnosti podliehajú osobitným povinnostiam v tejto oblasti. Táto vec však spočíva na inom právnom rámci, pretože konkrétne overenie nestrannosti úradníkov Komisie môžu uskutočňovať tak príslušné orgány, ako aj široká verejnosť.
74. Domnievam sa preto, že tretiu výhradu treba zamietnuť ako nedôvodnú.
75. Z toho vyplýva, že druhú časť druhého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako čiastočne nedôvodnú a čiastočne neprípustnú.
76. Za týchto okolností navrhujem zamietnuť druhý odvolací dôvod vo veci C‑632/24 P v celom rozsahu.
B. O druhom odvolacom dôvode vo veci C‑631/24 P a treťom odvolacom dôvode vo veci C‑632/24 P
77. Podľa judikatúry Súdneho dvora, článok 1 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje, že jeho účelom je poskytnúť verejnosti čo najširšie právo na prístup k dokumentom inštitúcií Únie s výhradou uplatnenia výnimiek z dôvodu verejného alebo súkromného záujmu, ktoré sa vzhľadom na výnimku zo zásady stanovenej v tomto článku majú vykladať a uplatňovať reštriktívne. Medzi tieto výnimky z práva na prístup patrí aj výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke tohto nariadenia, podľa ktorej inštitúcie Únie odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana „obchodných záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, vrátane duševného vlastníctva“, pokiaľ nepreváži verejný záujem na zverejnení predmetného dokumentu. Ak sa dotknutá inštitúcia rozhodne odmietnuť prístup k dokumentu, o ktorého sprístupnenie bola požiadaná, v zásade jej prináleží poskytnúť vysvetlenia, pokiaľ ide o otázku, ako by prístup k tomuto dokumentu mohol konkrétne a skutočne ohroziť záujem chránený výnimkou stanovenou v článku 4 uvedeného nariadenia, na ktorú sa táto inštitúcia odvoláva. Riziko takéhoto narušenia okrem toho musí byť primerane predvídateľné a nesmie byť čisto hypotetické.(28)
78. V prejednávanej veci zo sporných rozhodnutí vyplýva, že Komisia odmietla úplný prístup k ustanoveniam týkajúcim sa zmluvnej zodpovednosti dotknutých podnikov, aby neriskovala odhalenie údajne citlivých obchodných informácií týkajúcich sa zistených rizík v súvislosti s vykonávaním dotknutých zmlúv a finančných prahov, ktoré uvedené podniky akceptovali vo vzťahu k uvedeným rizikám.(29)
79. Druhý odvolací dôvod vo veci C‑631/24 P a tretí odvolací dôvod vo veci C‑632/24 P, ktoré sú v podstate analogické, sa delia na tri časti, z ktorých prvá je založená na možnosti strategického správania voči dotknutým podnikom, druhá na konkurenčnej výhode poskytnutej konkurentom týchto podnikov a tretia na dôsledkoch pre dobrú povesť uvedených podnikov.
1. O prvej časti založenej na možnosti strategického správania voči dotknutým podnikom
a) Tvrdenia účastníkov konania
80. Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 157 až 161 prvého napadnutého rozsudku a v bodoch 160 až 164 druhého napadnutého rozsudku zamietol dôvod, ktorý uviedla v sporných rozhodnutiach, podľa ktorého by presná znalosť hraníc zodpovednosti dotknutého podniku umožnila voči nemu prijať strategické správanie, keďže tento podnik by mohol čeliť ekonomickým dôsledkom viacerých žalôb podaných šikanózne a nedôvodne, výlučne s cieľom získať náhradu škody spojenú s používaním jeho vakcíny.
81. Komisia po prvé tvrdí, že úvaha Všeobecného súdu v bode 158 prvého napadnutého rozsudku a v bode 161 druhého napadnutého rozsudku(30) nespochybňuje dôvod uvedený v sporných rozhodnutiach na odôvodnenie odmietnutia širšieho zverejnenia ustanovení týkajúcich sa odškodnenia dotknutých podnikov, a to konkrétne možnosť, že by žalobca mohol tieto ustanovenia využiť v rámci žaloby o náhradu škody, a to bez ohľadu na skutočnosť, že uvedené ustanovenia sa odlišujú od pravidiel upravujúcich zodpovednosť zmluvnej strany.
82. Po druhé Komisia zdôrazňuje, že tvrdenie uvedené v bode 159 prvého napadnutého rozsudku a v bode 162 druhého napadnutého rozsudku(31) je nedostatočne odôvodnené a je zjavne nesprávne. Podľa jej názoru obchodné záujmy dotknutých podnikov spočívajú v potrebe vyhnúť sa nárastu počtu žalôb o náhradu škody smerovaných proti nim. Aj za predpokladu, že predmetný záujem sa obmedzuje len na cieľ vyhnúť sa takýmto žalobám, vyššie uvedené body napadnutých rozsudkov nevysvetľujú dôvody, pre ktoré by takýto záujem nebol hodný ochrany. Okrem toho, judikatúra citovaná v druhej vete každého z uvedených bodov sa týka prípadných dôsledkov z hľadiska nákladov v rámci súdneho konania, zatiaľ čo tieto veci sa týkajú nielen ekonomických dôsledkov takých súdnych konaní ale tiež účinkov na dobrú povesť výrobcu v prípade nárastu množstva právnych sporov.(32)
83. Po tretie Komisia tvrdí, že bod 160 prvého napadnutého rozsudku a bod 163 druhého napadnutého rozsudku(33) sú tiež nesprávne a skresľujú obsah sporných rozhodnutí. V týchto rozhodnutiach totiž Komisia jasne uviedla, že presná znalosť hraníc zodpovednosti zmluvného partnera by mohla podporiť strategické správanie voči dotknutým podnikom.
84. Žalobkyne tvrdia, že prvú časť týchto odvolacích dôvodov treba zamietnuť ako sčasti neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú. Žalobcovia tvrdia, že táto prvá časť je nedôvodná.
b) Posúdenie
85. Na úvod pripomínam, že podľa judikatúry Súdneho dvora prístup k citlivým obchodným informáciám týkajúcim sa obchodných stratégií dotknutých podnikov, súm ich predajov, ich podielov na trhu alebo ich obchodných vzťahov môže ohroziť ochranu obchodných záujmov týchto podnikov v zmysle článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001.(34)
86. Pokiaľ ide o bod 158 prvého napadnutého rozsudku a bod 161 druhého napadnutého rozsudku, treba rozlišovať na jednej strane medzi podmienkami upravujúcimi vznik zodpovednosti dotknutých podnikov, na ktoré sa vzťahuje vnútroštátna právna úprava preberajúca smernicu 85/374(35), a na druhej strane mechanizmami náhrady škody stanovenými v prospech týchto podnikov, ktoré spočívajú v tom, že členské štáty uvedených podnikov vrátia sumy, ktoré by tieto podniky mohli byť povinné zaplatiť tretím osobám z dôvodu ich mimozmluvnej zodpovednosti.
87. V tejto súvislosti, hoci Všeobecný súd v už citovaných bodoch napadnutých rozsudkov správne uviedol, že podanie žalôb o náhradu škody môže dotknutým podnikom spôsobiť vysoké náklady, a to aj vtedy, ak sú tieto žaloby neskôr zamietnuté ako nedôvodné, nič to nemení na tom, že ustanovenia týkajúce sa náhrady škody nemôžu zmeniť podmienky, za ktorých tretie osoby prípadne poškodené chybnou vakcínou môžu podať žaloby o náhradu škody proti týmto podnikom. Otázka náhrady škody totiž vyvstáva až v neskoršom štádiu, a to po tom, čo je zistená zodpovednosť dotknutého podniku z dôvodu chyby predmetného výrobku, s cieľom určiť, či odškodnenie vyplatené poškodeným má byť nakoniec uhradené členským štátom. Za týchto podmienok sa domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že právo tretích osôb podať žalobu je nezávislé tak od existencie, ako aj od obsahu ustanovení týkajúcich sa náhrady škody. Toto samotné konštatovanie podľa môjho názoru postačuje na zamietnutie prvej časti týchto odvolacích dôvodov.
88. Pokiaľ ide o body 159 a 160 prvého napadnutého rozsudku, ako aj body 162 a 163 druhého napadnutého rozsudku, poznamenávam, že tieto body sú uvedené len pre úplnosť, o čom svedčí použitie výrazu „okrem toho“. Tvrdenia, ktoré Komisia uviedla proti týmto bodom napadnutých rozsudkov, treba preto zamietnuť ako neúčinné.
89. V každom prípade pripomínam, že podľa judikatúry Súdneho dvora jednoduché nepodložené tvrdenie týkajúce sa všeobecného rizika zneužitia nemôže viesť k tomu, aby sa údaje obsiahnuté v dokumente, ku ktorému sa žiada prístup, považovali za údaje, na ktoré sa vzťahuje výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001, pokiaľ neexistuje žiadne iné spresnenie povahy, predmetu a rozsahu týchto údajov, ktoré by mohlo súdu Únie objasniť, ako by ich zverejnenie mohlo konkrétne a primerane predvídateľným spôsobom ohroziť obchodné záujmy osôb, ktorých sa tieto údaje týkajú.(36) V prejednávanej veci sa však tvrdenie Komisie založené na riziku nárastu sporov v prípade úplného zverejnenia ustanovenia o odškodnení nezdá byť podložené a v dôsledku toho má hypotetickú povahu.(37)
90. Preto navrhujem zamietnuť prvú časť týchto odvolacích dôvodov ako sčasti nedôvodnú a sčasti neúčinnú.
2. O druhej časti založenej na konkurenčnej výhode poskytnutej konkurentom dotknutých podnikov
a) Tvrdenia účastníkov konania
91. Komisia uvádza, že Všeobecný súd v bodoch 162 až 166 prvého napadnutého rozsudku a v bodoch 165 až 169 druhého napadnutého rozsudku zamietol druhý dôvod uvedený v sporných rozhodnutiach, podľa ktorého úplné zverejnenie ustanovení týkajúcich sa odškodnenia, a konkrétnejšie tých, ktoré vymedzujú presné podmienky, za ktorých je náhrada škody členským štátom vylúčená, by nevyhnutne odhalilo konkurentom dotknutého podniku, vrátane tých, ktorí nevyrábajú vakcíny, „slabé miesta“ pokrytia jeho zodpovednosti a poskytlo by im tak konkurenčnú výhodu, ktorá by mohla byť využitá napríklad v reklamných oznámeniach a porovnávacej reklame.
92. V tejto súvislosti Komisia spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 163 prvého napadnutého rozsudku a v bode 166 druhého napadnutého rozsudku, podľa ktorého ustanovenia týkajúce sa odškodnenia boli pred prijatím sporných rozhodnutí „verejne známe“.(38)
93. Komisia sa tiež domnieva, že bod 164 prvého napadnutého rozsudku a bod 167 druhého napadnutého rozsudku, podľa ktorých všetky dotknuté zmluvy obsahujú ustanovenie týkajúce sa odškodnenia, ktoré vymenúva „celkovo podobne“ hlavné konkrétne situácie, v ktorých je odškodnenie dotknutého podniku členským štátom vylúčené, predstavuje prílišné zjednodušenie a zdroj nesprávneho záveru v porovnaní s obsahom ustanovení doložiek opísaných v bode 155 prvého napadnutého rozsudku a v bode 158 druhého napadnutého rozsudku.
94. Pokiaľ ide o bod 165 prvého napadnutého rozsudku a bod 168 druhého napadnutého rozsudku, Komisia tvrdí, že záver Všeobecného súdu je tiež nesprávny. V tejto súvislosti odkazuje na tvrdenia, ktoré už uviedla v prvej časti týchto odvolacích dôvodov. Okrem toho Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti, keďže v sporných rozhodnutiach nie je konkurenčná výhoda opísaná Komisiou len výhodou subjektov, ktoré s Komisiou uzavreli zmluvy, ale aj výhodou ich iných konkurentov.
95. Žalobkyne a žalobcovia uvádzajú, že druhú časť týchto odvolacích dôvodov treba zamietnuť.
b) Posúdenie
96. Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie založené na tom, že Všeobecný súd nesprávne usúdil, že ustanovenia týkajúce sa odškodnenia boli „verejne známe“, konštatujem, že Komisia vyzýva Súdny dvor, aby vykonal nové posúdenie skutkového stavu, zatiaľ čo okrem prípadu, keď sa odvolateľ dovoláva skreslenia skutkových okolností, čo nie je prípad prejednávanej veci, tvrdenia týkajúce sa skutkových okolností, ktoré uvádza, treba považovať za neprípustné.(39)
97. Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého Všeobecný súd nesprávne kvalifikoval ustanovenia týkajúce sa náhrady škody uvedené v rôznych zmluvách ako „celkovo podobné“, poukazujem na to, že toto tvrdenie sa týka aj posúdenia skutkového stavu Všeobecným súdom. Takéto tvrdenie preto musí byť vyhlásené za neprípustné. V každom prípade sa odôvodnenie Všeobecného súdu v bode 164 prvého napadnutého rozsudku a v bode 167 druhého napadnutého rozsudku nezdá byť v rozpore s odôvodnením uvedeným v bode 155 prvého napadnutého rozsudku a v bode 158 druhého napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd uviedol, že väčšina situácií zostáva „v predmetných zmluvách celkovo podobná“ pokiaľ ide o konkrétne situácie, v ktorých sa dohodlo, že sa neuplatní odškodnenie zo strany členského štátu.
98. Po tretie, pokiaľ ide o bod 165 prvého napadnutého rozsudku a bod 168 druhého napadnutého rozsudku, na jednej strane stačí uviesť, že tvrdenia uvedené v rámci prvej časti týchto odvolacích dôvodov treba zamietnuť, takže záver Všeobecného súdu uvedený v týchto bodoch nie je nesprávny. Na druhej strane, bod 2.1.4 prvého sporného rozhodnutia a bod 2.2.4 druhého sporného rozhodnutia(40) zmieňujú „konkurentov, ktorých zmluvy neobsahujú ustanovenie o odškodnení“. Z bodu 162 prvého napadnutého rozsudku a z bodu 165 druhého napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd uviedol, že druhý dôvod odmietnutia úplného zverejnenia ustanovení týkajúcich sa odškodnenia, zmienený v sporných rozhodnutiach, odkazoval na konkurentov dotknutého podniku, vrátane tých, ktorí nevyrábajú vakcíny. V dôsledku toho Všeobecný súd správne zohľadnil dôvod Komisie. Okrem toho, v bode 165 prvého napadnutého rozsudku a v bode 168 druhého napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že keďže všetky dotknuté podniky mali z identifikovaného a legitímneho dôvodu prospech z ustanovenia týkajúceho sa odškodnenia, sporné rozhodnutia neobsahujú žiadnu skutočnosť umožňujúcu dospieť k záveru, že v prípade širšieho zverejnenia ustanovenia o odškodnení bolo riziko poškodenia obchodných záujmov dotknutých podnikov, najmä poskytnutím konkurenčnej výhody uvedeným podnikom medzi sebou, v čase prijatia tohto rozhodnutia rozumne predvídateľné, a nie čisto hypotetické. Použitím pojmov „medzi sebou“ tak Všeobecný súd rozlíšil medzi dotknutými podnikmi a inými farmaceutickými podnikmi, medzi ktorými boli také, ktoré nevyrábajú vakcíny, čím odpovedal na argument Komisie. Preto Všeobecný súd neskreslil skutkové okolnosti, ktoré mu boli predložené na posúdenie.
99. Preto sa domnievam, že druhú časť týchto odvolacích dôvodov treba zamietnuť ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.
3. O tretej časti založenej na vplyve na dobrú povesť dotknutých podnikov
a) Tvrdenia účastníkov konania
100. Komisia tvrdí, že pokiaľ ide o tretí dôvod uvedený v sporných rozhodnutiach, a to že presná znalosť obmedzení zodpovednosti dotknutých podnikov by mohla mať vplyv na ich dobrú povesť vo vzťahu k spotrebiteľom a ich prípadným obchodným partnerom, Všeobecný súd ho zamietol v bode 168 prvého napadnutého rozsudku a v bode 171 druhého napadnutého rozsudku, s odkazom na rovnaké dôvody, ako sú dôvody uvedené v bodoch 163 až 165 a 166 až 168 týchto rozsudkov. Podľa Komisie je takýto všeobecne formulovaný odkaz v rozpore s povinnosťou odôvodnenia, ktorú má Všeobecný súd.
101. Okrem toho Všeobecný súd údajne skreslil poznatky o skutkových okolnostiach, ktoré mal k dispozícii, ako aj kontext, v ktorom boli prijaté sporné rozhodnutia, tým, že opomenul zohľadniť skutočnosť, že dokumenty, vo vzťahu ku ktorým sa žiadalo o prístup, neboli jednostrannými aktmi Komisie ale obchodnými zmluvami, ktoré mohli obsahovať dôverné informácie týkajúce sa tak dotknutých podnikov, ako aj ich obchodných vzťahov, pričom tieto zmluvy sledovali osobitný cieľ upraviť vzájomné záväzky zmluvných strán, pokiaľ ide o dodávku výrobku v obchodnom styku do členských štátov.
102. Žalobkyne sa domnievajú, že tretiu časť týchto odvolacích dôvodov treba zamietnuť ako sčasti neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú. Žalobcovia spochybňujú tvrdenia Komisie.
b) Posúdenie
103. Pokiaľ ide o údajný nedostatok odôvodnenia napadnutých rozsudkov týkajúceho sa vplyvu na dobrú povesť dotknutých podnikov u spotrebiteľov a ich prípadných obchodných partnerov, pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora povinnosť odôvodnenia neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov konania, takže odôvodnenie môže byť aj implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania(41).
104. Z bodu 168 prvého napadnutého rozsudku a z bodu 171 druhého napadnutého rozsudku pritom jasne vyplýva, že Všeobecný súd dospel k záveru, že tvrdenie Komisie vyvodzované z vplyvu na dobrú povesť dotknutých podnikov nie je dôvodné, keďže spočíva na rovnakých dôvodoch týkajúcich sa rizika ohrozenia obchodných záujmov, aké už boli uvedené v rámci druhej časti týchto odvolacích dôvodov. Odôvodnenie obsiahnuté v týchto bodoch teda umožňuje, z právneho hľadiska dostatočne, spoznať dôvody, pre ktoré Všeobecný súd toto tvrdenie zamietol. Z toho vyplýva, že uvedené body nie sú poznačené nedostatkom odôvodnenia.
105. Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd neúplne uviedol relevantné skutočnosti, keďže nezohľadnil kontext alebo obchodnú povahu dotknutých zmlúv, Komisia neoznačila žiadnu časť napadnutých rozsudkov, v ktorej by sa Všeobecný súd dopustil takého skreslenia. Uvedené tvrdenie sa preto musí zamietnuť ako neprípustné. V každom prípade konštatujem, že v bode 106 druhého napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na neuplatniteľnosti výnimky vzťahujúcej sa na ochranu obchodných záujmov podnikov, predmetné zmluvy sú zmluvami určitého významu, ktoré môžu obsahovať citlivé dôverné informácie o dotknutých podnikoch a ich obchodných vzťahoch v zmysle judikatúry citovanej v bode 100 uvedeného rozsudku. V bode 33 prvého napadnutého rozsudku odkazuje Všeobecný súd na tú istú judikatúru.
106. Preto sa domnievam, že tretia časť týchto odvolacích dôvodov musí byť zamietnutá ako sčasti nedôvodná a sčasti neprípustná.
107. Za týchto okolností považujem druhý odvolací dôvod vo veci C‑631/24 P a tretí odvolací dôvod vo veci C‑632/24 P za čiastočne neprípustné a čiastočne nedôvodné.
VII. Návrh
108. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol druhý odvolací dôvod vo veci C‑631/24 P, ako aj druhý a tretí odvolací dôvod vo veci C‑632/24 P.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).
3 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES (Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39).
4 Nariadenie, ktorým sa aktivuje núdzová podpora podľa nariadenia (EÚ) 2016/369 a ktorým sa menia jeho ustanovenia s ohľadom na výskyt ochorenia COVID‑19 (Ú. v. L 117, 2020, s. 3).
5 Nariadenie Rady z 15. marca 2016 o poskytovaní núdzovej podpory v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 70, 2016, s. 1).
6 COM(2020) 245 final.
7 Podľa tohto ustanovenia prístup k dokumentu, ktorý orgán vypracoval pre vnútornú potrebu alebo ktorý orgán dostal, vzťahujúcemu sa k veci, v ktorej ešte orgán nerozhodol, bude odmietnutý v prípade, ak by zverejnenie dokumentu mohlo vážne narušiť rozhodovací proces orgánu, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.
8 Článok 8 nariadenia č. 1049/2001 s názvom „Postup pri vybavovaní opakovanej žiadosti“ v odseku 3 uvádza, že „ak sa orgánu nepodarí odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, považuje sa to za zápornú odpoveď a podľa príslušných ustanovení Zmluvy o ES má žiadateľ nárok začať súdne konanie proti orgánu a/alebo podať sťažnosť ombudsmanovi“.
9 Pokiaľ ide o podrobnejší opis dotknutých dokumentov, pozri bod 12 prvého napadnutého rozsudku.
10 Pokiaľ ide o podrobnejší opis prvej žiadosti 2, pozri bod 7 druhého napadnutého rozsudku.
11 Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 15. júla 2015, Dennekamp/Parlament (T‑115/13, EU:T:2015:497, bod 61).
12 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102).
13 Rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth a PAN Europe/EFSA (C‑615/13 P, ďalej len „rozsudok ClientEarth“ EU:C:2015:489).
14 Pozri rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Bavarian Lager (C‑28/08 P, EU:C:2010:378, bod 49).
15 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Bavarian Lager (C‑28/08 P, EU:C:2010:378, bod 57).
16 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ 2016, L 119, s. 1).
17 Podľa tohto ustanovenia „žiadosti o prístup k dokumentu sa podávajú akoukoľvek písomnou formou vrátane elektronickej formy v niektorom z jazykov uvedených v článku 314 Zmluvy o ES a dostatočne presným spôsobom, aby orgán mohol dokument identifikovať. Žiadateľ nie je povinný uviesť dôvod svojej žiadosti“.
18 Podľa znenia tohto odôvodnenia „ak by príjemcovia usadení v Únii, ktorí nie sú inštitúciami a orgánmi Únie, chceli, aby im inštitúcie a orgány Únie preniesli osobné údaje, títo príjemcovia by mali preukázať, že prenos údajov týmto príjemcom je potrebný buď na splnenie ich úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci, ktorá im bola zverená. Prípadne by títo príjemcovia mali preukázať, že prenos je potrebný na konkrétny účel vo verejnom záujme, a prevádzkovateľ by mal preukázať, či je dôvod predpokladať, že môžu byť dotknuté oprávnené záujmy dotknutej osoby. V takýchto prípadoch by prevádzkovateľ mal preukázateľne zvážiť rôzne protichodné záujmy s cieľom posúdiť primeranosť požadovaného prenosu osobných údajov. Tento osobitný účel vo verejnom záujme by sa mohol týkať transparentnosti inštitúcií a orgánov Únie“.
19 Pozri rozsudok z 1. augusta 2022, Vyriausioji tarnybinės etikos komisija (C‑184/20, EU:C:2022:601, body 74 až 76).
20 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 31. marca 2004, ktorým sa stanovujú postupy spoločenstva pri povoľovaní liekov na humánne použitie a na veterinárne použitie a pri vykonávaní dozoru nad týmito liekmi a ktorým sa zriaďuje Európska agentúra pre lieky (Ú. v. EÚ L 136, 2004, s. 1; Mim. vyd. 13/034, s. 229), zmenené nariadením (EÚ) č. 1027/2012 Európskeho parlamentu a Rady z 25. októbra 2012 (Ú. v. EÚ L 316, 2012, s. 38).
21 Posledný odsek tohto ustanovenia uvádza, že „členovia správnej rady, členovia výborov, spravodajcovia a odborníci, ktorí sa zúčastňujú na zasadnutiach alebo pracovných skupinách agentúry, sú povinní na každom zasadnutí predložiť vyhlásenie o všetkých špecifických záujmoch, o ktorých sa môže predpokladať, že poškodzujú ich nezávislosť vo vzťahu k bodom, ktoré sú na programe rokovania. Tieto vyhlásenia sa sprístupnia verejnosti“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
22 T‑115/13, EU:T:2015:497, bod 61.
23 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. marca 2024, Landeshauptstadt Wiesbaden (C‑61/22, EU:C:2024:251, body 83 a 84, ako aj citovaná judikatúra).
24 Pozri bod 57 vyššie.
25 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2025, Hamoudi/Frontex (C‑136/24 P, EU:C:2025:977, body 54 a 55 a citovaná judikatúra).
26 Pozri body 62 a 63 vyššie.
27 C‑37/20 a C‑601/20, EU:C:2022:912.
28 Pozri rozsudok zo 16. januára 2025, Komisia/Pollinis France (C‑726/22 P, EU:C:2025:17, body 61 až 63 a citovaná judikatúra).
29 Pozri bod 146 prvého napadnutého rozsudku a bod 150 druhého napadnutého rozsudku.
30 V týchto bodoch Všeobecný súd konštatoval, že hoci skutočnosť, že spoločnosť je vystavená žalobám o náhradu škody, nepochybne môže mať za následok vysoké náklady, či už z hľadiska ekonomických zdrojov, času alebo personálu, a to aj za predpokladu, že by takéto žaloby boli neskôr zamietnuté ako nedôvodné, právo tretích osôb prípadne poškodených chybnou vakcínou podať žalobu o náhradu škody proti dotknutým podnikom spočíva na vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej smernicu 85/374/EHS Rady z 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky (Ú. v. ES L 210, 1985, s. 29; Mim. vyd. 15/001, s. 257), pričom toto právo podať žalobu nezávisí od existencie a obsahu ustanovení týkajúcich sa odškodnenia.
31 V týchto bodoch Všeobecný súd uviedol, že záujem dotknutých podnikov vyhnúť sa takýmto žalobám o náhradu škody za predpokladu, že skutočne vyrobili a uviedli do obehu chybnú vakcínu, nemožno kvalifikovať ako „obchodný záujem“ a v každom prípade nepredstavuje záujem hodný ochrany, najmä vzhľadom na právo každého domáhať sa náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená chybným výrobkom.
32 V týchto vetách Súdny dvor zdôraznil, že „snaha vyhnúť sa vystaveniu vyšším nákladom spojeným so súdnym konaním nepredstavuje záujem chránený podľa článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2019, Intercept Pharma a Intercept Pharmaceuticals/Európska agentúra pre lieky, T‑377/18, neuverejnený, EU:T:2019:456, body 55 a 56)“.
33 Podľa tohto bodu sporné rozhodnutia neobsahujú žiadny údaj, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že širšie zverejnenie mechanizmu odškodnenia dotknutých podnikov by mohlo viesť k podaniu žalôb proti týmto podnikom.
34 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Komisia/EnBW (C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 79 a citovaná judikatúra).
35 V tejto súvislosti, ako uviedol Súdny dvor, články 1 a 4 smernice 85/374 v spojení s prvým odôvodnením tejto smernice stanovujú zásadu objektívnej zodpovednosti výrobcu, ktorej základom je chyba výrobku definovaná podľa článku 6 tejto smernice ako chyba bezpečnosti tohto výrobku, ktorú môže spotrebiteľ oprávnene očakávať vzhľadom na všetky okolnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2026, Sanofi Pasteur, C‑338/24, EU:C:2026:248, bod 29).
36 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. októbra 2020, Intercept Pharma a Intercept Pharmaceuticals/EMA (C‑576/19 P, EU:C:2020:873, bod 53 a citovaná judikatúra).
37 V rámci odvolania vo veci C‑631/24 P tak Komisia tvrdí, že vo vyjadrení k žalobe pred Všeobecným súdom vo veci, v ktorej bol vydaný prvý napadnutý rozsudok, poskytla číselné údaje. Z uvedenej pasáže tohto vyjadrenia však vyplýva, že Komisia sa obmedzila na tvrdenie, že „riziko rozsiahleho sporu začatého spotrebiteľmi proti výrobcom vakcín nie je abstraktné a že vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti viac ako 70 % Európanov (teda 447,2 milióna osôb) dostalo aspoň jednu dávku vakcíny, toto riziko spočíva vo veľmi významných finančných dôsledkoch pre jedného dodávateľa“.
38 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dôvod, pre ktorý boli ustanovenia o odškodnení začlenené do predmetných zmlúv, t. j. kompenzovať riziká, ktoré podstupujú dotknuté podniky v súvislosti so skrátením lehoty na vývoj vakcín, bol pred prijatím sporných rozhodnutí verejne známy.
39 Pozri rozsudok z 12. septembra 2024, Anglo Austrian AAB/BCE a Far‑East (C‑579/22 P, EU:C:2024:731, bod 120 a citovaná judikatúra).
40 Tieto body uvádzali, že „úplné zverejnenie zmluvných ustanovení týkajúcich sa náhrady škody, najmä tých, ktoré stanovujú presné podmienky, za ktorých dodávateľ nemôže využiť náhradu, by nevyhnutne odhalilo konkurentom dodávateľa – t. j. všetkým farmaceutickým spoločnostiam vrátane tých, ktoré nevyrábajú vakcíny – ‚nízke‘ pokrytie jeho prípadnej zodpovednosti a poskytlo by im konkurenčnú výhodu, ktorú by mohli ďalej využívať (v reklamných oznámeniach, porovnávacej reklame atď.). Je zrejmé, že je to tak v prípade konkurentov, ktorých zmluvy neobsahujú ustanovenie o odškodnení, ale ktorých všeobecné poistenie v prípade zodpovednosti za chybné výrobky je verejne dostupné“.
41 Pozri rozsudok z 20. júna 2024, EUIPO/Indo European Foods (C‑801/21 P, EU:C:2024:528, bod 85 a citovaná judikatúra).