<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-546/18</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62018CC0546</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:219">EU:C:2021:219</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>16</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>16</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P><HT TYPE="SC">Návrhy generálneho advokáta – M. Bobek – Vec C‑546/18</HT></P><P><HT TYPE="SC">Adler Real Estate a i.</HT></P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Michal Bobek</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20210318">18. marca 2021</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: angličtina.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Vec C‑546/18</HT></P><P>FN,</P><P>GM,</P><P>Adler Real Estate AG,</P><P>HL,</P><P>Petrus Advisers LLP</P><P>za účasti:</P><P>Übernahmekommission</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko)]</HT></P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Návrh na začatie prejudiciálneho konania</KEYWORD><KEYWORD>Článok 47 Charty základných práv Európskej únie</KEYWORD><KEYWORD>Právoplatnosť rozhodnutí prijatých pri ukončení správnych konaní</KEYWORD><KEYWORD>Smernica 2004/25/ES</KEYWORD><KEYWORD>Konformný výklad s právom Únie</KEYWORD></INDEX></INTERMEDIATE><CONTENTS.CONCLUSION><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Úvod</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Na pozadí prejednávanej veci stoja dve samostatné konania, ktoré začala Übernahmekommission (preberacia komisia, Rakúsko). V prvom (predbežnom) konaní boli určené (objektívne) skutkové okolnosti porušenia pravidiel týkajúcich sa povinných ponúk na prevzatie. Podľa rakúskych procesných pravidiel sa po nadobudnutí právoplatnosti zistení z predbežného konania druhé konanie (o správnych deliktoch) riadi týmito objektívnymi určeniami pri posudzovaní toho, či boli splnené aj (subjektívne) kritériá údajného porušenia, a pri ukladaní sankcií dotknutým osobám.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>Za týchto okolností sa Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko) pri odvolaní sa na článok 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0001" REF.END="QE0001"/>Charta<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/>) a smernicu 2004/25/ES<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P>Smernica Európskeho parlamentu a Rady z <DATE ISO="20040421">21. apríla 2004</DATE> o ponukách na prevzatie (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="142" PAGE.FIRST="12" DATE.PUB="2004">Ú. v. EÚ L 142, 2004, s. 12</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 17/002, s. 20).</P></NOTE> (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0002" REF.END="QE0002"/>smernica o ponukách na prevzatie<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/>) v podstate pýta na procesné práva, ktoré právo Únie priznáva osobám, ktoré neboli účastníkmi <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0003" REF.END="QE0003"/>prvého kola<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/> predbežného konania, ale ktoré vzhľadom na ich príslušné postavenie v rámci podnikovej štruktúry spoločností, ktoré boli účastníkmi prvého konania, môžu čeliť uloženiu sankcií v <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0004" REF.END="QE0004"/>druhom kole<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/> správneho konania.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="2"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právo Únie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>Podľa článku 4 ods. 1 smernice o ponukách na prevzatie členské štáty určia orgán alebo orgány príslušné vykonávať dohľad nad dodržiavaním predpisov, ktoré vydajú alebo zavedú podľa tejto smernice, pri ponukách. Podľa jej článku 4 ods. 5:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0005" REF.END="QE0005"/>Orgány dohľadu majú všetky právomoci potrebné na účely vykonávania svojich povinností, vrátane právomocí potrebných na zaistenie, aby strany ponuky dodržiavali predpisy prijaté alebo zavedené podľa tejto smernice.<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>Článok 5 ods. 1 tejto smernice obsahuje povinnosť vykonať ponuku na prevzatie. Táto povinnosť vzniká <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0006" REF.END="QE0006"/>ak fyzická alebo právnická osoba v dôsledku svojho nadobudnutia alebo nadobudnutia osôb konajúcich v zhode s ňou, drží cenné papiere spoločnosti podľa článku 1 ods. 1, ktoré jej pripočítané k jej akýmkoľvek existujúcim držbám takýchto cenných papierov a držbám takýchto cenných papierov osôb konajúcich v zhode s ňou priamo alebo nepriamo poskytujú stanovené percento hlasovacích práv v tejto spoločnosti, ktoré má za následok jej kontrolu tejto spoločnosti…<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>Na základe článku 17 smernice o ponukách na prevzatie, s názvom <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0007" REF.END="QE0007"/>Sankcie<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/>:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ALINEA><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0008" REF.END="QE0008"/>Členské štáty určia sankcie, ktoré sa majú uložiť za porušenie vnútroštátnych predpisov prijatých podľa tejto smernice, a prijmú všetky potrebné opatrenia na z[a]bezpečenie ich uvedenia do účinnosti. Takto ustanovené sankcie sú účinné, primerané a odrádzajúce. Členské štáty informujú Komisiu o týchto opatreniach najneskôr do dátumu stanoveného v článku 21 ods. 1 a čo najskôr o každej ich následnej zmene.<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/></ALINEA></QUOT.S></P></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Rakúske právo</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>V Allgemeines Verwaltungsverfahrensgesetz 1991 (všeobecný zákon o správnom konaní z roku 1991) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0009" REF.END="QE0009"/>AVG<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/>) sa upravujú konania správnych orgánov v Rakúsku. V § 24 Verwaltungsstrafgesetz 1991 (zákon o správnych deliktoch z roku 1991) sa stanovuje, že pokiaľ nie je stanovené inak, AVG sa uplatňuje aj v konaniach o správnych deliktoch.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>V Bundesgesetz betreffend Übernahmeangebote (spolkový zákon o ponukách na prevzatie), BGBl. [spolková zbierka zákonov] I č. 127/1998 (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0010" REF.END="QE0010"/>ÜbG<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/>) sa upravujú hmotnoprávne a procesné aspekty verejných prevzatí akcií a iných cenných papierov kótovaných spoločností.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>§ 1 ods. 6 ÜbG vymedzuje pojem <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0011" REF.END="QE0011"/>konanie v zhode<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/>. Podľa § 23 ods. 1 v prípade účastníkov, pri ktorých sa zistí, že <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0012" REF.END="QE0012"/>konali v zhode<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/>, sa vzájomne držané akcie alebo cenné papiere v cieľovej spoločnosti pri uplatnení § 22 až 22b ÜbG pripočítajú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>§ 22 ÜbG sa týka povinnosti vykonať ponuku na prevzatie. Túto povinnosť má <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0013" REF.END="QE0013"/>každý, kto priamo alebo nepriamo nadobudne kontrolný podiel v cieľovej spoločnosti,<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/> do 20 burzových dní. Podľa § 22a tohto zákona sa povinnosť vykonať ponuku na prevzatie vzťahuje aj na strany konajúce v zhode pri nadobúdaní <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0014" REF.END="QE0014"/>kontrolného podielu<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="201C" ID="QE0014"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>V § 30 ods. 2 ÜbG sa stanovuje, že AVG sa vzťahuje na konania začaté preberacou komisiou.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="3"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>Preberacia komisia <DATE ISO="20161122">22. novembra 2016</DATE> vydala rozhodnutie (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0015" REF.END="QE0015"/>predbežné rozhodnutie<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/>) voči spoločnostiam Adler Real Estate AG (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0016" REF.END="QE0016"/>Adler<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="201C" ID="QE0016"/>), Mountain Peak Trading LLP (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0017" REF.END="QE0017"/>Mountain Peak<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/>), Westgrund AG (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0018" REF.END="QE0018"/>Westgrund<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/>), Petrus Advisers LLP (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0019" REF.END="QE0019"/>Petrus<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/>) a GM (fyzická osoba). Toto rozhodnutie bolo vydané v kontexte konania týkajúceho sa nadobudnutia <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0020" REF.END="QE0020"/>významného podielu<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="201C" ID="QE0020"/> akcií s hlasovacími právami vo výške 31,36 % na spoločnosti Conwert Immobilien SE (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0021" REF.END="QE0021"/>Conwert<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="201C" ID="QE0021"/>) a následného nesplnenia povinnosti podať povinnú verejnú ponuku na prevzatie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>V predbežnom konaní preberacia komisia konštatovala, že na základe vzájomného pripočítania hlasovacích práv podľa § 23 ods. 1 ÜbG došlo k nadobudnutiu kontrolného podielu v zmysle § 22 ÜbG. Preberacia komisia dospela k záveru o tejto prahovej hodnote na základe skutkovej podstaty pripočítania vo vzťahu k <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0022" REF.END="QE0022"/>právnym subjektom konajúcim v zhode<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="201C" ID="QE0022"/>, ako sa stanovuje v § 1 ods. 6 ÜbG. Podľa § 23 ods. 1 ÜbG mali tieto hlasovacie práva v spoločnosti Conwert byť vzájomne pripočítané spoločnostiam Adler, Mountain Peak, Westgrund, Petrus, a GM po prvýkrát <DATE ISO="20150929">29. septembra 2015</DATE>. V zásade by podľa § 22a bodu 1 ÜbG toto nadobudnutie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0023" REF.END="QE0023"/>významného podielu<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="201C" ID="QE0023"/> <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0024" REF.END="QE0024"/>osobami konajúcimi v zhode<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="201C" ID="QE0024"/> malo viesť k predloženiu povinnej ponuky na prevzatie spoločnosti Conwert v rámci lehoty 20 burzových dní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>Rozhodnutím z <DATE ISO="20170301">1. marca 2017</DATE> Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) zamietol námietku proti predbežnému rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>Preberacia komisia následne začala konanie o správnych deliktoch voči, okrem iných, GM, HL a FN (všetko fyzické osoby). Zodpovednosť HL sa zakladala na jeho funkcii člena predstavenstva spoločnosti Adler a zodpovednosť FN na jeho funkcii riaditeľa spoločnosti Petrus v inkriminovanom období.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>Preberacia komisia <DATE ISO="20180129">29. januára 2018</DATE> vydala rozhodnutie voči GM (ako fyzickej osobe) a HL (vo funkcii člena predstavenstva spoločnosti Adler) a FN (vo funkcii riaditeľa spoločnosti Petrus) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0025" REF.END="QE0025"/>rozhodnutie o správnych deliktoch<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/>). Preberacia komisia uložila GM, HL a FN správne pokuty a rozhodla, že príslušné spoločnosti, ktoré sú zastupované prostredníctvom HL a FN, taktiež nesú vedľajšiu zodpovednosť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>Pri rozhodovaní v tejto veci preberacia komisia vychádzala zo skutkových zistení predbežného rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o hlavné zistenie, že na základe dohody z <DATE ISO="20150929">29. septembra 2015</DATE> dotknutí účastníci konania <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0026" REF.END="QE0026"/>konali v zhode<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/> v zmysle § 22a ÜbG. Nepredložením povinnej ponuky na prevzatie preberacej komisii v rámci zákonnej lehoty 20 burzových dní sa GM, HL a FN dopustili porušenia § 22a bodu 1 ÜbG v spojení s § 22 ods. 1 ÜbG. Na základe toho preberacia komisia uložila GM, HL a FN pokuty a určila spoločnostiam Adler a Petrus vedľajšiu zodpovednosť za pokuty uložené HL a FN.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Voči rozhodnutiu o správnych deliktoch boli na vnútroštátnom súde, ktorým je Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd), podané odvolania. Tento súd konštatoval, že podľa rakúskeho práva týkajúceho sa správnych konaní právoplatné predbežné rozhodnutie správneho orgánu zaväzuje (tento orgán, ako aj iné) správne orgány a súdy, ktoré musia rozhodovať o tej istej skutkovej a právnej situácii, o ktorej bolo rozhodnuté v predošlom predbežnom rozhodnutí. Predpokladom takýchto záväzných účinkov je totožnosť účastníkov konania. Rovnaké záväzné účinky musia dodržať aj správne súdy za predpokladu, že v oboch konaniach ide o totožných účastníkov.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="4"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o GM, vnútroštátny súd sa domnieva, že v tomto prípade ide o totožnosť účastníka na účely konania, ktoré je základom pre predbežné konanie a konanie o správnych deliktoch. V prípade GM sa súd ďalej domnieva, že všetky ostatné požiadavky na záväzný účinok predbežného rozhodnutia boli podľa vnútroštátneho práva splnené.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o HL a FN, vnútroštátny súd má pochybnosti o existencii totožnosti účastníkov predbežného konania a konania o správnych deliktoch. Konštatuje, že HL a FN neboli prítomní ako <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0027" REF.END="QE0027"/>účastníci<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/> počas predbežného konania, ale vystupovali len ako zástupcovia spoločnosti Adler (v menej ktorej HL vystupoval ako člen predstavenstva) a spoločnosti Petrus (v mene ktorej FN vystupoval ako riaditeľ). Status <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0028" REF.END="QE0028"/>účastníka<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/> mali HL a FN (ako fyzické osoby) len počas konania o správnych deliktoch. Napriek tomu preberacia komisia počas konania o správnych deliktoch dospela k záveru, že na základe predbežného rozhodnutia sa vzťahuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0029" REF.END="QE0029"/>rozšírený záväzný účinok<QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/> (erweiterte Bindungswirkung) aj na HL a FN (ako fyzické osoby).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>V tomto skutkovom a právnom kontexte Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" ID="QS0030" REF.END="QE0030"/>1.</NO.P><TXT>Bránia články 4 a 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z <DATE ISO="20040421">21. apríla 2004</DATE> o ponukách na prevzatie – v kontexte zásady efektivity vyplývajúcej z práva Únie – výkladu, podľa ktorého sa právoplatnému rozhodnutiu orgánu dohľadu podľa článku 4 smernice 2004/25/ES, ktorým bolo konštatované, že fyzická osoba porušila vnútroštátne predpisy prijaté na prebratie smernice 2004/25/ES, nepriznáva záväzný účinok v rámci následného konania o správnych deliktoch vedeného týmto orgánom dohľadu proti tej istej osobe, čím tejto osobe opätovne prináležia všetky skutkové a právne námietky a dôkazné prostriedky, aby poprela porušenie práva zistené v už právoplatnom rozhodnutí?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Bránia články 4 a 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z <DATE ISO="20040421">21. apríla 2004</DATE> o ponukách na prevzatie – v kontexte zásady efektivity vyplývajúcej z práva Únie – výkladu, podľa ktorého sa právoplatnému rozhodnutiu orgánu dohľadu podľa článku 4 smernice 2004/25/ES, ktorým bolo konštatované, že právnická osoba porušila vnútroštátne predpisy prijaté na prebratie smernice 2004/25/ES, nepriznáva záväzný účinok v rámci následného konania o správnych deliktoch vedeného týmto orgánom dohľadu proti orgánu, ktorý je oprávnený túto právnickú osobu zastupovať, čím tejto osobe (orgánu) prináležia všetky skutkové a právne námietky a dôkazné prostriedky, aby poprela porušenie práva zistené v už právoplatnom rozhodnutí?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>V prípade zápornej odpovede na [prvú] otázku, bráni článok 47 Charty základných práv Európskej únie vnútroštátnej praxi, podľa ktorej sa právoplatnému rozhodnutiu orgánu dohľadu podľa článku 4 smernice 2004/25/ES, ktorým bolo konštatované, že fyzická osoba porušila vnútroštátne predpisy prijaté na prebratie smernice 2004/25/ES, priznáva záväzný účinok v rámci následného konania o správnych deliktoch vedeného týmto orgánom dohľadu proti tej istej osobe, takže táto osoba nemôže ani z právneho, ani zo skutkového hľadiska namietať proti už právoplatne zistenému porušeniu práva?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>4.</NO.P><TXT>V prípade zápornej odpovede na [druhú] otázku, bráni článok 47 Charty základných práv Európskej únie vnútroštátnej praxi, podľa ktorej sa právoplatnému rozhodnutiu orgánu dohľadu podľa článku 4 smernice 2004/25/ES, ktorým bolo konštatované, že právnická osoba porušila vnútroštátne predpisy prijaté na prebratie smernice 2004/25/ES, priznáva záväzný účinok v rámci následného konania o správnych deliktoch vedeného týmto orgánom dohľadu<?PAGE NO="5"?> proti orgánu, ktorý je oprávnený túto právnickú osobu zastupovať, takže táto osoba (orgán) nemôže ani z právneho, ani zo skutkového hľadiska namietať proti už právoplatne zistenému porušeniu práva?<QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="201C" ID="QE0030"/></TXT></NP></ITEM></LIST></QUOT.S></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>Písomné pripomienky predložila Adler, HL, GM, preberacia komisia, ako aj Európska komisia. Všetci títo účastníci konania s výnimkou Komisie odpovedali aj na otázky, ktoré im Súdny dvor položil.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Analýza</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru: Začnem vysvetlením vnútroštátneho práva tak, ako som ho pochopil, a na základe toho navrhnem zjednodušenie otázok, ktoré vnútroštátny súd predložil (časť A). Následne stanovím uplatniteľné kritérium podľa práva Únie (časť B) a potom sa budem zaoberať prejednávanou vecou (časť C).</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Vnútroštátne právne predpisy a položené otázky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>Na prvý pohľad sa štyri otázky, ktoré sformuloval vnútroštátny súd zdajú byť vzhľadom na komplexnú spleť vnútroštátnych pravidiel a postupov pomerne zložité. Okrem toho sú tieto otázky podľa všetkého značne rozsiahle a všeobecne sa týkajú: účinnosti práva Únie, postavenia alebo záväzného účinku konečných správnych rozhodnutí, potenciálne v spojení s povinnosťou prehodnotiť tieto konečné rozhodnutia, a základných práv v konaniach, ktorými sa ukladajú trestné sankcie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Podľa môjho názoru je k tejto veci možné pristupovať podstatne ohraničenejším spôsobom. Vnútroštátny súd by malo byť možné užitočne usmerniť bez toho, aby bolo potrebné zaoberať sa celou spleťou vnútroštátneho práva, ktoré vnútroštátny súd značne podrobne opísal, či rozporuplnej vnútroštátnej judikatúry. Hoci by takéto diskusie mohli byť zaujímavé, nie som si istý, či sú v kontexte prejednávanej veci naozaj potrebné. Namiesto toho by som sa rád sústredil na vznikajúci praktický problém, konkrétne z pohľadu práv na obhajobu a prístupu k súdu, pokiaľ ide o jednotlivcov, voči ktorým sa takéto konania vedú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Aby to bolo možné, je potrebné sa najskôr zaoberať troma prvkami. Po prvé, o akú záležitosť ide podľa vnútroštátneho práva? Po druhé, aký je vzťah medzi článkom 47 Charty a smernicou o ponukách na prevzatie a ako uvedený článok Charty zapadá do prejednávanej veci? Po tretie ma oba tieto body vedú k preformulovaniu a zjednodušeniu otázok, ktoré položil vnútroštátny súd, a to, ako dúfam, nespúšťajúc zo zreteľa samotný problém.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Najskôr je na účely prejednávanej veci potrebné pochopiť dva prvky vnútroštátneho správneho práva: na jednej strane sú to procesné pravidlá o tom, ako preberacia komisia vykonáva správne konania vo veci údajného porušovania pravidiel týkajúcich sa povinných ponúk na prevzatie, na druhej strane ide o vnútroštátne procesné pravidlá, podľa ktorých majú správne rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť, záväzný účinok.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Preberacia komisia je oprávnená začať vyšetrovanie okrem iného vo veci toho, že držiteľ cenných papierov po nadobudnutí <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0031" REF.END="QE0031"/>významných podielov<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="201C" ID="QE0031"/> v cieľovej spoločnosti nevykonal povinnú ponuku na prevzatie v zmysle § 22 ods. 1 ÜbG. Platí to aj v prípade, že skupina účastníkov<?PAGE NO="6"?> <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0032" REF.END="QE0032"/>koná v zhode<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="201C" ID="QE0032"/> s cieľom získať takéto podiely.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P>§ 22a bod 1 ÜbG.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Toto konanie sa však rozdeľuje na určenie <HT TYPE="ITALIC">objektívnych</HT> a <HT TYPE="ITALIC">subjektívnych</HT> prvkov nepodania povinnej ponuky na prevzatie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>Podľa § 33 a 35 ÜbG.</P></NOTE> Ako účastníci konania objasnili, tieto dve určenia prebiehajú oddelene, pričom <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0033" REF.END="QE0033"/>objektívne<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/> určenie toho, či účastník konania porušil povinnosť podať povinnú ponuku na prevzatie, je predmetom predbežného konania a rozhoduje sa o ňom formou predbežného rozhodnutia. Napriek tomu sa v predbežnom konaní nerieši otázka trestnej zodpovednosti. Táto zodpovednosť je predmetom následného určenia <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0034" REF.END="QE0034"/>subjektívnych<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/> prvkov, pokiaľ ide o existenciu správnej zodpovednosti, ktorá podľa všetkého podlieha sankcii trestnej povahy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>Možné <HT TYPE="ITALIC">súdne preskúmanie</HT> každého z týchto určení prebieha inak. Preberacia komisia uviedla, že predbežné konania a konania o správnych deliktoch podliehajú odlišným odvolacím orgánom. V prípade <HT TYPE="ITALIC">predbežného</HT> konania je možné sa odvolať na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd). Ako už však bolo uvedené, Najvyšší súd môže v takýchto prípadoch preskúmať len právne okolnosti. Nemôže preskúmavať skutkové okolnosti. Naopak, v prípade konania o správnych deliktoch je možné sa odvolať na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd), a v určitých prípadoch je odvolanie možné aj na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko). Spolkový správny súd má <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0035" REF.END="QE0035"/>plnú právomoc<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/> preskúmať rozhodnutie, ktoré je výsledkom konania o správnych deliktoch, a to z právnej, aj zo skutkovej stránky. Táto právomoc je však podľa všetkého podmienená záväznosťou predošlého rozhodnutia preberacej komisie alebo iného orgánu či súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Preberacia komisia tvrdí, že vo vzťahu k obom odvolacím orgánom vystupuje ako <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0036" REF.END="QE0036"/>prvostupňový súd<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/>. Príslušne v prípade predbežného konania aj konania o správnych deliktoch existujú minimálne dva stupne odvolania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd vysvetlil, že po tom, ako správne rozhodnutie preberacej komisie nadobudne právoplatnosť, preberacia komisia, ako aj iné správne orgány sú týmto predošlým rozhodnutím viazané. Okrem toho rovnaké účinky vznikajú aj vo vzťahu k Spolkovému správnemu súdu, ak by mal tento súd rozhodovať o tej istej skutkovej a právnej situácii, o akej už rozhodovala preberacia komisia. Táto dvojkolová štruktúra konaní pred preberacou komisiou teda znamená, že v praxi je následné konanie o správnych deliktoch o (subjektívnych) prvkoch nepodania povinnej ponuky na prevzatie viazané záväzným účinkom predošlých (objektívnych) určení v rámci predbežného konania, ak rozhodnutie v danom konaní už nadobudlo právoplatnosť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>Stručne povedané, domnievam sa, že tu spočíva praktický problém. Rozhodnutie vykonané v <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0037" REF.END="QE0037"/>prvom<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="201C" ID="QE0037"/> predbežnom konaní je záväzné pre všetky následné konania – správne aj súdne. Okrem toho, alebo skôr predovšetkým, tento <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0038" REF.END="QE0038"/>záväzný účinok<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="201C" ID="QE0038"/> pre konania vzniká nielen na základe účasti tých istých účastníkov (z hľadiska totožnosti účastníkov v jednotlivých konaniach).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>Podľa informácie vnútroštátneho súdu by to tak bolo za bežných okolností podľa vnútroštátneho práva – pozri bod 17 vyššie.</P></NOTE> Čo je dôležitejšie, vzniká aj vo vzťahu k situáciám, v ktorých je táto <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0039" REF.END="QE0039"/>totožnosť<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/> prinajmenšom diskutabilná (napríklad ak sa v <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0040" REF.END="QE0040"/>druhom<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/> kole ukladajú sankcie jednotlivcom <HT TYPE="ITALIC">ad personam</HT>, pričom v <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0041" REF.END="QE0041"/>prvom<QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/> kole sa na predbežnom konaní formálne zúčastnila len ich spoločnosť).</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="7"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>Po druhé vzhľadom na uvedený systém vnútroštátny súd kladie štyri otázky. Prvá a druhá otázka sa týkajú zlučiteľnosti rakúskych vnútroštátnych procesných pravidiel o právoplatnosti správnych rozhodnutí z pohľadu zachovania hmotnoprávnych účinkov článku 4 a 17 smernice o ponukách na prevzatie. Tieto dve otázky sa líšia vo veci totožnosti alebo neexistencie totožnosti účastníkov v jednotlivých konaniach.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>Články 4 a 17 smernice o ponukách na prevzatie sa zaoberajú vymenovaním a právomocami dozorných orgánov a ukladaním sankcií v prípade porušenia vnútroštátnych predpisov prijatých podľa uvedenej smernice. Nie je však zrejmé a vnútroštátny súd neobjasňuje, ako tieto ustanovenia môžu poskytovať akékoľvek usmernenie v konkrétnych otázkach, ktorými sa prejednávaná vec zaoberá.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>Tretia a štvrtá otázka sa venujú tej istej záležitosti z pohľadu Charty. V podstate sa pýtajú, či by článok 47 Charty bránil vnútroštátnym procesným pravidlám, ktoré stanovujú, že rozhodnutie správneho orgánu o porušovaní vnútroštátnych pravidiel o ponukách na prevzatie, ktoré nadobudlo právoplatnosť, zaväzuje ten istý správny orgán v neskoršom (správnom) trestnom konaní. V tretej otázke sa žiada o usmernenie k tejto zlučiteľnosti z toho pohľadu, že existuje totožnosť účastníkov v oboch konania, ktoré daný správny orgán viedol. V štvrtej otázke sa kladie tá istá otázka z pohľadu, že účastníci konania nie sú totožní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>Spolu teda všetky štyri otázky, ktoré položil vnútroštátny súd, podľa všetkého stavajú proti sebe umožnenie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0042" REF.END="QE0042"/>plnej účinnosti<QUOT.END REF.START="QS0042" CODE="201C" ID="QE0042"/> smernice o ponukách na prevzatie a dodržiavanie procesných práv, ktoré okrem iného chráni aj Charta. Vnútroštátny súd podľa všetkého naznačuje, že medzi týmito dvoma cieľmi existuje určité napätie. Zdá sa, že tu vskutku existuje nevyslovený predpoklad, že je možné dosiahnuť buď účinnosť sankcií alebo ochranu základných práv, nie však oba ciele. Dokonca je možné, že existuje ďalší nevyslovený predpoklad, že ak má byť sankcia <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0043" REF.END="QE0043"/>účinná<QUOT.END REF.START="QS0043" CODE="201C" ID="QE0043"/>, nemala by byť príliš narušovaná právami účastníkov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Domnievam sa, že nejde o dobrý východiskový predpoklad.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>Namiesto toho je nesporné, že pri rakúskych pravidlách týkajúcich sa dohľadu nad ponukami na prevzatie, ktoré okrem iného obsahuje ÜbG, ide o vykonávanie smernice o ponukách na prevzatie, a teda práva Únie, na účely článku 51 ods. 1 Charty. Každé vnútroštátne konanie vedené podľa rámca smernice o ponukách na prevzatie musí preto byť zlučiteľné s článkom 47 Charty a akýmikoľvek právami, ktoré právo Únie zaručuje.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>Skutočným problémom podľa môjho názoru nie je nutnosť výberu medzi <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0044" REF.END="QE0044"/>plnou účinnosťou<QUOT.END REF.START="QS0044" CODE="201C" ID="QE0044"/> a <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0045" REF.END="QE0045"/>základnými právami<QUOT.END REF.START="QS0045" CODE="201C" ID="QE0045"/>. Skutočnou otázkou je skôr to, či rakúske procesné pravidlá tak, ako boli uplatnené a uvedené v prejednávanej veci, sú zlučiteľné s článkami 4 a 17 smernice o ponukách na prevzatie v spojení s článkom 47 Charty a právami, ktoré zaručuje právo Únie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT>Po tretie vzhľadom na uvedené by sa štyri otázky, ktoré predložil vnútroštátny súd, mohli zmeniť na dve otázky, alebo skôr na jednu otázku s dvoma podotázkami. Preto sa položené prejudiciálne otázky v podstate môžu preformulovať na otázku, či uplatňovanie vnútroštátnych procesných pravidiel, ako je to v prejednávanej veci, je zlučiteľné s článkami 4 a 17 smernice o ponukách na prevzatie v spojení so zásadou dodržiavania práv na obhajobu a/alebo článkom 47 Charty. Táto hlavná otázka pozostáva z dvoch ďalších podotázok: situácia, v ktorej sú účastníci jednotlivých konaní totožní (prvá a tretia otázka), a situácia, keď to tak nie je (druhá a štvrtá otázka).</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="8"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>Tieto otázky sú kladené s osobitným dôrazom na konanie o správnych deliktoch. Ako však začína byť zrejmé, toto konanie nie je pôvodcom problému. Problém vzniká ešte skôr pri ochrane takýchto práv počas predbežného konania preberajúcou komisiou a pri obmedzenom preskúmaní výsledných zistení na Najvyššom súde, pričom sa tieto problémy potom prenášajú do následného (správneho) trestného (a možného ďalšieho) konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Vzhľadom na význam predbežného konania preto začnem s druhou a štvrtou otázkou a ochranou základných práv tých účastníkov, ktorí sa nezúčastnili na predbežnom konaní a (preto) nemali možnosť napadnúť zistenia v predbežnom rozhodnutí (časť C.1). Až potom sa budem venovať prvej a tretej otázke a otázke totožnosti účastníkov medzi konaniami, hoci len v stručnosti (časť C.2). Najskôr však stručne načrtnem úroveň základných práv, ktorá sa vzťahuje na oba súbory otázok (časť B).</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Požiadavky podľa práva Únie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Správne konania a práva na obhajobu</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>Rešpektovanie práva na obhajobu predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa uplatní vtedy, ak má orgán v úmysle prijať voči osobe rozhodnutie, ktoré nepriaznivo zasahuje do jej postavenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20131022">22. októbra 2013</DATE>, <NAME.CASE>Sabou</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑276/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:678">EU:C:2013:678</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151217">17. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>WebMindLicenses</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑419/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:832">EU:C:2015:832</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0084">84</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191016">16. októbra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Glencore Agriculture Hungary</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑189/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:861">EU:C:2019:861</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Za týchto okolností musí byť osobe, ktorej je určené dané rozhodnutie, umožnené, aby bola vypočutá a aby predložila svoje pripomienky <HT TYPE="ITALIC">pred</HT> prijatím tohto rozhodnutia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20090219">19. februára 2009</DATE>, <NAME.CASE>Kamino International Logistics</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑376/07</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:105">EU:C:2009:105</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0043">43</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20141105">5. novembra 2014</DATE>, <NAME.CASE>Mukarubega</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑166/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2336">EU:C:2014:2336</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191016">16. októbra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Glencore Agriculture Hungary</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑189/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:861">EU:C:2019:861</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Tieto práva sa musia zachovať vo všetkých konaniach, ktorých výsledkom je rozhodnutie, ktoré nepriaznivo zasahuje do postavenia dotknutého účastníka konania, či už ide o občianske, trestné, správne alebo iné konanie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100914">14. septembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑550/07 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:512">EU:C:2010:512</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0092">92</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150305">5. marca 2015</DATE>, <NAME.CASE>Komisia a i./Versalis a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑93/13 a C‑123/13 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:150">EU:C:2015:150</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0094">94</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201006">6. októbra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Bank Refah Kargaran/Rada</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑134/19 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:793">EU:C:2020:793</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0056">56</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT>Najdôležitejšie je, že dodržiavanie subjektívnych práv účastníka na obhajobu musia zabezpečiť <HT TYPE="ITALIC">správne orgány</HT> pri vedení svojich konaní.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130926">26. septembra 2013</DATE>, <NAME.CASE>Texdata Software</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑418/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:588">EU:C:2013:588</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0083">83</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160317">17. marca 2016</DATE>, <NAME.CASE>Bensada Benallal</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑161/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:175">EU:C:2016:175</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Tieto práva musia byť k dispozícii v čase, keď sú implikované.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Pozri v tomto zmysle, rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20121122">22. novembra 2012</DATE>, <NAME.CASE>M.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑277/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:744">EU:C:2012:744</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0090">90</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191016">16. októbra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Glencore Agriculture Hungary</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑189/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:861">EU:C:2019:861</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20210202">2. februára 2021</DATE>, <NAME.CASE>Consob</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑481/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:84">EU:C:2021:84</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Len takto je možné zabezpečiť, že dotknutý orgán zohľadní všetky relevantné informácie, a že dotknutej osobe bude umožnené opraviť akékoľvek chyby a argumentovať v prospech neprijatia nepriaznivého rozhodnutia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20111221">21. decembra 2011</DATE>, <NAME.CASE>Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑27/09 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:853">EU:C:2011:853</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0065">65</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20141105">5. novembra 2014</DATE>, <NAME.CASE>Mukarubega</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑166/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2336">EU:C:2014:2336</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191016">16. októbra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Glencore Agriculture Hungary</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑189/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:861">EU:C:2019:861</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="9"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Súdne konanie a článok 47 Charty</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>Podľa článku 47 ods. 1 Charty má každý právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Kľúčovými zložkami tohto práva je zásada rovnosti zbraní vrátane zásady <HT TYPE="ITALIC">audi alteram partem</HT><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100921">21. septembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Švédsko a i./API a Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:541">EU:C:2010:541</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0088">88</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> a zásada procesnej rovnosti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160630">30. júna 2016</DATE>, <NAME.CASE>Toma a Biroul Executorului Judecătoresc Horațiu‑Vasile Cruduleci</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑205/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:499">EU:C:2016:499</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Uplatnením povinnosti poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140717">17. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>Sánchez Morcillo a Abril García</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑169/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2099">EU:C:2014:2099</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> sa článok 47 Charty taktiež týka ochrany práv na obhajobu.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180725">25. júla 2018</DATE>, <NAME.CASE>Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑216/18 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:586">EU:C:2018:586</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0067">67</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190624">24. júna 2019</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑619/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:531">EU:C:2019:531</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0077">77</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT>Je pravda, že plný rozsah záruk vyplývajúcich z článku 6 ods. 2 a 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP), ktorému zodpovedajú články 47 a 48 Charty, sa týka len konaní, ktorých výsledkom môže byť sankcia <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0046" REF.END="QE0046"/>trestnej<QUOT.END REF.START="QS0046" CODE="201C" ID="QE0046"/> povahy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20210202">2. februára 2021</DATE>, <NAME.CASE>Consob</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑481/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:84">EU:C:2021:84</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0043">43</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež rozsudok ESĽP, <DATE ISO="20201210">10. decembra 2020</DATE>, Edizioni del Roma Societa Cooperativa A.R.L. et Edizioni del Roma S.R.L. v. Taliansko (ECLI:CE:ECHR:2020:1210JUD006895413, bod 40 a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Zároveň je však zo znenia článku 47 Charty zrejmé, že uvedené ustanovenie sa neobmedzuje len na konania, ktoré vedú k uloženiu <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0047" REF.END="QE0047"/>trestných<QUOT.END REF.START="QS0047" CODE="201C" ID="QE0047"/> sankcií. Uvedené ustanovenie vskutku stanovuje jadro práv, ktoré musia byť chránené vo všetkých súdnych konaniach.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20201217">17. decembra 2020</DATE>, <NAME.CASE>Centraal Israëlitisch Consistorie van België a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑336/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:1031">EU:C:2020:1031</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0056">56</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20210202">2. februára 2021</DATE>, <NAME.CASE>Consob</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑481/19</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2021:84">EU:C:2021:84</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT>Preskúmanie toho, či toto jadro práv bolo rešpektované, musí byť k dispozícii po právnej aj skutkovej stránke, a to zo strany <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0048" REF.END="QE0048"/>súdu<QUOT.END REF.START="QS0048" CODE="201C" ID="QE0048"/> v zmysle článku 47 Charty.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140911">11. septembra 2014</DATE>, <NAME.CASE>CB/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑67/13 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2204">EU:C:2014:2204</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0043">43</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež rozsudok ESĽP, <DATE ISO="20201210">10. decembra 2020</DATE>, Edizioni del Roma Societa Cooperativa A.R.L. et Edizioni del Roma S.R.L. v. Taliansko (ECLI:CE:ECHR:2020:1210JUD006895413, bod 90 a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Na účely judikatúry musí byť takýto orgán zriadený podľa zákona; trvalý; mať záväznú jurisdikciu; zahŕňať konania <HT TYPE="ITALIC">inter partes</HT>; uplatňovať právne predpisy; a byť nezávislý (interne a externe).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20180227">27. februára 2018</DATE>, <NAME.CASE>Associação Sindical dos Juízes Portugueses</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑64/16</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2018:117">EU:C:2018:117</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra). Pokiaľ ide o <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0049" REF.END="QE0049"/>interný<QUOT.END REF.START="QS0049" CODE="201C" ID="QE0049"/> aspekt nezávislosti, pozri tiež rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20191119">19. novembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu)</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:982">EU:C:2019:982</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0122">122</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>Štandardne, aby súdne preskúmanie podľa prvého odseku článku 47 Charty bolo účinné, vyžaduje si <HT TYPE="ITALIC">plnú právomoc</HT> aspoň <HT TYPE="ITALIC">jedného orgánu</HT>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20121106">6. novembra 2012</DATE>, <NAME.CASE>Otis a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑199/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:684">EU:C:2012:684</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170516">16. mája 2017</DATE>, <NAME.CASE>Berlioz Investment Fund</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑682/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:373">EU:C:2017:373</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0056">56</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Rozsah preskúmania takéhoto <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0050" REF.END="QE0050"/>súdu<QUOT.END REF.START="QS0050" CODE="201C" ID="QE0050"/> môže byť obmedzený, napríklad len na právne otázky.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20060919">19. septembra 2006</DATE>, <NAME.CASE>Wilson</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑506/04</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:587">EU:C:2006:587</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0061">61</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež rozsudky ESĽP, <DATE ISO="20000118">18. januára 2000</DATE>, Pesti et Frodl v. Rakúsko (ECLI:CE:ECHR:2000:0118DEC002761895, bod 4 a citovaná judikatúra), a z <DATE ISO="19851122">22. novembra 1985</DATE>, Bryan v. Spojené kráľovstvo (ECLI:CE:ECHR:1995:1122JUD001917891, bod 47).</P></NOTE> V takom prípade však správny orgán s právomocou vydať predmetné rozhodnutie musí <HT TYPE="ITALIC">sám</HT> spĺňať všetky kritériá <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0051" REF.END="QE0051"/>súdu<QUOT.END REF.START="QS0051" CODE="201C" ID="QE0051"/> na účely článku 47 Charty.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20060919">19. septembra 2006</DATE>, <NAME.CASE>Wilson</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑506/04</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2006:587">EU:C:2006:587</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0061">61</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0062">62</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež rozsudok ESĽP, <DATE ISO="20091027">27. októbra 2009</DATE>, Crompton v. Spojené kráľovstvo (ECLI:CE:ECHR:2009:1027JUD004250905, body 70 až 73).</P></NOTE> V každom prípade musí existovať aspoň jeden úplne nezávislý orgán, ktorý bude spĺňať podmienky <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0052" REF.END="QE0052"/>súdu<QUOT.END REF.START="QS0052" CODE="201C" ID="QE0052"/> na účely prvého odseku článku 47 Charty a ktorý bude oprávnený posúdiť vec s plnou právomocou, to znamená pri zahrnutí právnych, ako aj skutkových prvkov.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="10"?><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">C.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">O prejednávanej veci</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Rozdielni účastníci v následnom správnom konaní</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd objasnil, že počas predbežného konania preberajúca komisia preskúmala, či by sa správanie účastníkov konania mohlo (objektívne) považovať za <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0053" REF.END="QE0053"/>konanie v zhode<QUOT.END REF.START="QS0053" CODE="201C" ID="QE0053"/> s cieľom nadobudnúť <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0054" REF.END="QE0054"/>významné podiely<QUOT.END REF.START="QS0054" CODE="201C" ID="QE0054"/> v spoločnosti Conwert a či by na základe toho mala vzniknúť povinnosť podať povinnú ponuku na prevzatie. V následnom (správnom trestnom) konaní preberacia komisia potom dospela k záveru, že je viazaná týmito (objektívnymi) zisteniami pri určovaní subjektívnych prvkov nepodania povinnej ponuky na prevzatie. Domnievala sa, že tieto záväzné účinky vznikli napriek tomu, že predbežné a správne trestné konanie sa netýkalo tých istých účastníkov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50.</NO.P><TXT>Podľa môjho názoru tu jednoznačne vznikajú otázky podľa práva Únie, a to v oboch už naznačených rozmeroch: a) z hľadiska výkonu práv obhajoby dotknutých účastníkov a b) nemožnosti preskúmania súdom s <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0055" REF.END="QE0055"/>plnou právomocou<QUOT.END REF.START="QS0055" CODE="201C" ID="QE0055"/>.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Výkon práv na obhajobu</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51.</NO.P><TXT>HL uviedol, že počas predbežného konania nemohol uplatniť svoje práva na obhajobu, pretože nemal postavenie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0056" REF.END="QE0056"/>účastníka<QUOT.END REF.START="QS0056" CODE="201C" ID="QE0056"/> konania (Parteistellung). Namiesto toho bol HL na účely predbežného konania považovaný len za <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0057" REF.END="QE0057"/>zúčastneného<QUOT.END REF.START="QS0057" CODE="201C" ID="QE0057"/> (Beteiligter). Podľa rakúskeho práva sa tieto postavenia zjavne spájajú s odlišnými procesnými právami a zárukami. Napríklad, ako vysvetlil HL, nebol informovaný o predbežnom konaní, nemohol nahliadnuť do spisu, ani uplatniť právo odoprieť výpoveď, alebo sa odvolať voči predbežnému rozhodnutiu. Až po začatí konania o správnych deliktoch HL údajne mohol uplatniť tieto práva, ale len v rámci tohto druhého súboru konaní. V tom čase však predbežné rozhodnutie, ktoré už nadobudlo právoplatnosť, zaväzovalo preberaciu komisiu objektívnym určením toho, či účastníci <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0058" REF.END="QE0058"/>konali v zhode<QUOT.END REF.START="QS0058" CODE="201C" ID="QE0058"/>. Vzhľadom na jeho pozíciu člena predstavenstva tejto spoločnosti boli preto HL objektívne od začiatku pripisované činnosti spoločnosti Adler bez toho, aby mohol uplatniť svoje (vlastné a osobné) práva na obhajobu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52.</NO.P><TXT>Preberacia komisia v odpovedi na otázku, ktorú položil Súdny dvor, tvrdila, že HL sa mohol zúčastniť na predbežnom konaní, mal právo odoprieť výpoveď podľa § 51 AVG a mal právo sa obhajovať počas tohto konania. Preberacia komisia taktiež uvádza, že HL bol naozaj <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0059" REF.END="QE0059"/>osobne<QUOT.END REF.START="QS0059" CODE="201C" ID="QE0059"/> pozvaný na ústne pojednávanie predbežného konania, bol prítomný a zúčastnil sa ho. Z toho by vyplývalo, že HL mohol uplatniť niektoré zo svojich subjektívnych procesných práv.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53.</NO.P><TXT>Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby rozhodol o skutkových okolnostiach prejednávanej veci, ako aj o existujúcom výklade vnútroštátneho práva, ktoré je podľa všetkého pomerne rozporuplné.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54.</NO.P><TXT>Na základe spisu k prejednávanej veci sa domnievam, že počas predbežného konania sa HL zúčastnil vo svojej funkcii <HT TYPE="ITALIC">člena predstavenstva</HT> spoločnosti Adler, pričom konal v mene tejto spoločnosti, nie však vo vlastnom mene. Fakticky sa zdá, že neexistuje zmienka o tom, že by jeho osobná zodpovednosť bola preberacou komisiou v predbežnom konaní objektívne prešetrená. Predmetom vyšetrovania bola činnosť spoločnosti. Skutočnosť, že HL sa bude týkať konanie <HT TYPE="ITALIC">osobne</HT>, vznikla podľa všetkého až počas konania o správnych deliktoch.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="11"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55.</NO.P><TXT>Preberacia komisia však podľa všetkého tvrdí, že napriek tomu, že účastníci týchto dvoch konaní neboli totožní, HL mohol uplatniť svoje <HT TYPE="ITALIC">osobné</HT> práva na obhajobu počas predbežného konania nepriamo prostredníctvom spoločnosti Adler pri zastupovaní tohto právneho subjektu v jeho funkcii člena predstavenstva, keďže obaja účastníci konania mali rovnaké záujmy (Interessengleichlauf)</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56.</NO.P><TXT>S touto logikou nesúhlasím (minimálne) z dvoch dôvodov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57.</NO.P><TXT>Po prvé, nie je možné prehliadnuť pomerne výrazný potenciál, že by mohlo dôjsť ku <HT TYPE="ITALIC">konfliktu záujmov</HT> a/alebo zneužitiu dôvery v prípade riaditeľov spoločností nachádzajúcich sa v situácii, ktorú opísala preberacia komisia. Je, samozrejme, do veľkej miery správne predpokladať, že pokiaľ ide o širšie súvislosti, spoločnosť, ako aj jej riaditeľ/riaditelia alebo iní členovia jej riadiacich orgánov budú pravdepodobne mať rovnaký záujem na tom, aby ich spoločnosť nebola uznaná vinnou z porušenia pravidiel týkajúcich sa ponúk na prevzatie. Pokiaľ však ide o iné otázky, ktoré by priebežne mohli vzniknúť, je naozaj možné vylúčiť, že riaditeľ spoločnosti alebo člen predstavenstva sa neocitne v pozícii, v ktorej si musí vybrať medzi najlepším záujmom spoločnosti a svojím najlepším záujmom, najmä v kontexte podľa všetkého následnej správnej osobnej zodpovednosti v prípade riaditeľov spoločnosti, pri ktorej sa ukladajú sankcie trestnej povahy?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58.</NO.P><TXT>Po druhé práva na obhajobu sú <HT TYPE="ITALIC">subjektívne</HT>. Podľa ustálenej judikatúry tieto práva nesmú byť prenesené na inú osobu, fyzickú alebo právnickú, a určite nemôžu byť uplatňované v mene inej osoby.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20110609">9. júna 2011</DATE>, <NAME.CASE>Evropaïki Dynamiki/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑401/09 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:370">EU:C:2011:370</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0049">49</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150910">10. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Fliesen‑Zentrum Deutschland</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑687/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:573">EU:C:2015:573</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0073">73</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri aj nedávno vydaný rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20190919">19. septembra 2019</DATE>, <NAME.CASE>Zhejiang Jndia Pipeline Industry/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>T‑228/17</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:T:2019:619">EU:T:2019:619</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Samotní dotknutí účastníci konania musia byť schopní účinne uplatniť svoje práva, ktoré im priznáva právo Únie, bez ohľadu na povahu konania, ktoré je voči nim vedené.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59.</NO.P><TXT>Preto bez toho, aby som mal v úmysle znieť formalisticky, nemôžem sa stotožniť s predpokladom, že fyzická osoba konajúca v záujme a v mene spoločnosti (a preto za bežných okolností chápaná ako konajúca <HT TYPE="ITALIC">ako táto spoločnosť</HT>, zákonný zástupca právnickej osoby) je v podstate totožná s osobou konajúcou vo vlastnom záujme a vo vlastnom mene. O to viac to platí v prípade, že v priebehu týchto konaní môže dôjsť k rozporu v záujmoch oboch osôb, či dokonca k výslovnému konfliktu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60.</NO.P><TXT>V prejednávanej veci podľa všetkého HL bol vo vlastnom mene schopný uplatniť len <HT TYPE="ITALIC">svoje</HT> práva na obhajobu počas konania o správnych poplatkoch. V tom čase však predbežné rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť. Zaväzovalo preto konanie o správnych deliktoch, pokiaľ ide o <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0060" REF.END="QE0060"/>objektívne<QUOT.END REF.START="QS0060" CODE="201C" ID="QE0060"/> prvky vyšetrovania preberacej komisie týkajúceho sa možného porušenia povinnosti podať povinnú ponuku na prevzatie. Výsledkom bolo, že o konaní HL sa rozhodlo vopred bez toho, aby mal možnosť vyjadriť svoje názory <HT TYPE="ITALIC">pred</HT> prijatím daného rozhodnutia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20141105">5. novembra 2014</DATE>, <NAME.CASE>Mukarubega</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑166/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2336">EU:C:2014:2336</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0047">47</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Neexistencia prístupu k súdu s <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0061" REF.END="QE0061"/>plnou právomocou<QUOT.END REF.START="QS0061" CODE="201C" ID="QE0061"/></HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61.</NO.P><TXT>GM, HL a Adler sa domnievajú, že za týchto okolností článok 47 Charty bráni uznaniu záväzného účinku predbežného rozhodnutia na účely konania o správnych deliktoch. Pokiaľ ide o prvý odsek článku 47 Charty, títo účastníci konania tvrdia, že vzhľadom na obmedzenú možnosť súdneho preskúmania Najvyšším súdom uznanie záväzného účinku predbežného<?PAGE NO="12"?> rozhodnutia po tom, ako nadobudlo právoplatnosť, v kontexte následného konania o správnych deliktoch a v prípade konaní pred Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) zasahuje do ich práva na účinný prostriedok nápravy, ktoré vyplýva z Charty.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62.</NO.P><TXT>Preberacia komisia s týmito názormi nesúhlasí. Tvrdí, že procesné záruky v prípade predbežného konania aj konania o správnych deliktoch zabezpečujú, že výsledné rozhodnutia prijíma nezávislý a nestranný <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0062" REF.END="QE0062"/>súd<QUOT.END REF.START="QS0062" CODE="201C" ID="QE0062"/> v zmysle článku 47 Charty. Vzhľadom na to, že preberacia komisia teda v oboch prípadoch vystupuje ako <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0063" REF.END="QE0063"/>súd prvého stupňa<QUOT.END REF.START="QS0063" CODE="201C" ID="QE0063"/>, obmedzenie úrovne preskúmania Najvyššieho súdu len na otázky práva je zlučiteľné s článkom 47 Charty.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63.</NO.P><TXT>Logika požiadaviek článku 47 prvého odseku Charty si vyžaduje dvojdielne posúdenie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>Uvedené v bode 48 vyššie.</P></NOTE> Po prvé, či preberacia komisia skutočne tak, ako tvrdí, je <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0064" REF.END="QE0064"/>súdom<QUOT.END REF.START="QS0064" CODE="201C" ID="QE0064"/> v zmysle článku 47 Charty (časť 1). Po druhé, ak nie je, či jej rozhodnutia podliehajú preskúmaniu súdu s <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0065" REF.END="QE0065"/>neobmedzenou právomocou<QUOT.END REF.START="QS0065" CODE="201C" ID="QE0065"/> (časť 2).</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Je preberacia komisia <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0066" REF.END="QE0066"/>súdom<QUOT.END REF.START="QS0066" CODE="201C" ID="QE0066"/> v zmysle článku 47 Charty?</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64.</NO.P><TXT>Jednou z kumulatívnych podmienok existencie <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0067" REF.END="QE0067"/>súdu<QUOT.END REF.START="QS0067" CODE="201C" ID="QE0067"/> v zmysle článku 47 Charty je to, či je dotknutý orgán <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0068" REF.END="QE0068"/>nezávislý<QUOT.END REF.START="QS0068" CODE="201C" ID="QE0068"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Pozri bod 47 vyššie.</P></NOTE> Zabezpečuje rovnaké podmienky pre účastníkov konania a ich príslušné záujmy vo vzťahu k predmetu sporu tohto konania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P>Pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101222">22. decembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>RTL Belgium</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑517/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:821">EU:C:2010:821</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Inými slovami, dotknutý orgán nemôže vystupovať ako účastník konania vo svojej vlastnej veci, čím by porušil zásadu <HT TYPE="ITALIC">nemo judex in sua causa</HT>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200121">21. januára 2020</DATE>, <NAME.CASE>Banco de Santander</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑274/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:17">EU:C:2020:17</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0062">62</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok ESĽP, <DATE ISO="20201210">10. decembra 2020</DATE>, Edizioni del Roma Societa Cooperativa A.R.L. et Edizioni del Roma S.R.L. v. Taliansko (ECLI:CE:ECHR:2020:1210JUD006895413, bod 64).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65.</NO.P><TXT>Bez toho, aby bolo potrebné prejsť všetky podmienky potrebné na splnenie kritéria <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0069" REF.END="QE0069"/>súdu<QUOT.END REF.START="QS0069" CODE="201C" ID="QE0069"/> podľa článku 47 Charty, je zrejmé, že preberacia komisia podľa všetkého nespĺňa kritérium týkajúce sa <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0070" REF.END="QE0070"/>nezávislosti<QUOT.END REF.START="QS0070" CODE="201C" ID="QE0070"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66.</NO.P><TXT>V odpovedi na otázku Súdneho dvora GM uvádza, že podľa § 29 ods. 1 ÜbG je preberacia komisia zodpovedná za vykonávanie ÜbG, a preto jej boli priznané rozsiahle právomoci <HT TYPE="ITALIC">ex offo</HT> vrátane právomoci začať predbežné konanie a konanie o správnych deliktoch. V takýchto konaniach preberacia komisia sama rozhoduje o rozsahu a predmete konania a sama vykonáva vyšetrovanie potrebné pre toto konanie. Z § 33 ods. 4 ÜbG podľa všetkého vyplýva, čo musí potvrdiť vnútroštátny súd, že v konaniach začatých na základe odôvodnenej žiadosti má preberacia komisia výlučnú právomoc rozhodnúť o tom, či bude pokračovať v konaní, aj v prípade, že uvedená žiadosť bude neskôr stiahnutá.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67.</NO.P><TXT>V skratke je možné povedať, že preberacia komisia má podľa všetkého podľa vnútroštátneho práva viacero úloh: vyšetrovateľ, prokurátor, ako aj <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0071" REF.END="QE0071"/>sudca<QUOT.END REF.START="QS0071" CODE="201C" ID="QE0071"/>. Neexistujú žiadne náznaky toho, že preberacia komisia interne funguje na základe pevného funkčného rozlišovania medzi na jednej strane oddeleniami tohto orgánu, ktoré zodpovedajú za vyšetrovanie a rozhodovanie v kontexte vykonávania smernice o ponukách na prevzatie, a na druhej strane orgánom rozhodujúcim o sťažnostiach podaných voči rozhodnutiam týchto oddelení.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20200121">21. januára 2020</DATE>, <NAME.CASE>Banco de Santander</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑274/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2020:17">EU:C:2020:17</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0072">72</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0077">77</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="13"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68.</NO.P><TXT>Podľa všetkého v následných súdnych konaniach týkajúcich sa námietok voči predbežnému konaniu preberacej komisie alebo jej konaniu o správnych deliktoch preberacia komisia vskutku vystupuje ako žalovaný vo vlastnej veci s cieľom obhájiť svoje rozhodnutia pred príslušným rakúskym súdom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Tamže, bod 42.</P></NOTE> Nevystupuje preto ako nezávislá tretia strana medzi údajným páchateľom na jednej strane a správnym orgánom zodpovedným za monitorovanie dodržiavania ponúk na prevzatie na strane druhej.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0069"><NO.P>69.</NO.P><TXT>Samozrejme, rozhodnutie o všetkých týchto prvkoch prináleží vnútroštátnemu súdu. Vzhľadom na odpovede poskytnuté Súdnemu dvoru a vzhľadom na odôvodnenia uvedené v predchádzajúcich bodoch týchto návrhov však nie som presvedčený, že preberacia komisia spĺňa kritériá <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0072" REF.END="QE0072"/>súdu<QUOT.END REF.START="QS0072" CODE="201C" ID="QE0072"/> v zmysle článku 47 Charty. Chcel by som zdôrazniť, že takýto nezáväzný záver, ktorého overenie taktiež prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, v žiadnom prípade nespochybňuje skutočnosť, že určité vnútroštátne správne orgány budú mať vyššiu úroveň nezávislosti a najvyššiu úroveň odbornosti v ich príslušnej oblasti pôsobenia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0070"><NO.P>70.</NO.P><TXT>To však nie sú kritériá, na základe ktorých sa vymedzuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0073" REF.END="QE0073"/>nezávislý<QUOT.END REF.START="QS0073" CODE="201C" ID="QE0073"/> súd. Nezávislý súd podľa článku 47 prvého odseku Charty sa vyznačuje úplnou nezávislosťou – <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0074" REF.END="QE0074"/>internou<QUOT.END REF.START="QS0074" CODE="201C" ID="QE0074"/> aj <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0075" REF.END="QE0075"/>externou<QUOT.END REF.START="QS0075" CODE="201C" ID="QE0075"/>. Vo vzťahu k obom dotknutým účastníkom ide o nezávislú <HT TYPE="ITALIC">tretiu</HT> stranu. Podľa tejto logiky rozhodovacie komory, ktoré sú súčasťou správneho orgánu, alebo dokonca funkčne veľmi nezávislé odvolacie komory, ktoré sú súčasťou správneho orgánu, stále stoja skôr na strane verejnej správy a nie sú súčasťou súdnictva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Pozri analogicky v judikatúre týkajúcej sa prípustnosti návrhov na začatie prejudiciálneho konania vydaných rôznymi (komorami na preskúmanie alebo kvázijustičnými) komorami orgánov v rámci verejnej správy, napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050531">31. mája 2005</DATE>, <NAME.CASE>Syfait a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑53/03</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:333">EU:C:2005:333</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0031">31</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), alebo z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20020530">30. mája 2002</DATE>, <NAME.CASE>Schmid</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑516/99</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:313">EU:C:2002:313</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0071"><NO.P>71.</NO.P><TXT>Keďže preberacia komisia podľa všetkého nie je <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0076" REF.END="QE0076"/>súdom<QUOT.END REF.START="QS0076" CODE="201C" ID="QE0076"/> v zmysle článku 47 prvého odseku Charty, otázkou teda je, či v prejednávanej veci príslušné vnútroštátne súdy majú <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0077" REF.END="QE0077"/>plnú právomoc<QUOT.END REF.START="QS0077" CODE="201C" ID="QE0077"/> na preskúmanie rozhodnutí preberacej komisie.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="5"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Dochádza k preskúmaniu súdom s <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0078" REF.END="QE0078"/>plnou právomocou<QUOT.END REF.START="QS0078" CODE="201C" ID="QE0078"/>?</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0072"><NO.P>72.</NO.P><TXT>Súdne preskúmanie rozhodnutí preberacej komisie sa podľa všetkého líši v závislosti od predmetného konania. Na jednej strane zistenia vyplývajúce z <HT TYPE="ITALIC">predbežného</HT> konania je možné napadnúť na Najvyššom súde. Preskúmanie týmto súdom sa obmedzuje len na právne otázky.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Pozri podrobnejšie v bode 29 vyššie.</P></NOTE> Nemá preto podľa všetkého <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0079" REF.END="QE0079"/>plnú právomoc<QUOT.END REF.START="QS0079" CODE="201C" ID="QE0079"/> na preskúmanie skutkových otázok.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Pozri v tomto zmysle § 30a ods. 1 a 2 ÜbG. Naopak, pozri napríklad postup preskúmania podľa nemeckého práva v prípade rozhodnutí Bundesanstalt für Finanzdienstleistungsaufsicht (Spolkový úrad pre dohľad nad finančnými službami, Nemecko), ktorý umožňuje preskúmanie z právneho aj zo skutkového hľadiska. Pozri § 48 Wertpapiererwerbs‑ und Übernahmegesetz (nemecký zákon o nadobúdaní a prevzatí cenných papierov).</P></NOTE> Na druhej strane zistenia z konania o <HT TYPE="ITALIC">správnych deliktoch</HT> je možné preskúmať na základe odvolania na Spolkovom správnom súde (ktorý je v prejednávanej veci samotným súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania).<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>§ 35 ods. 3 ÜbG.</P></NOTE> Tento súd podľa všetkého má <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0080" REF.END="QE0080"/>plnú právomoc<QUOT.END REF.START="QS0080" CODE="201C" ID="QE0080"/> na preskúmanie zistení preberacej komisie z právneho, aj zo skutkového hľadiska.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="14"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0073"><NO.P>73.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd však vysvetlil, že v praxi neuplatňuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0081" REF.END="QE0081"/>plnú právomoc<QUOT.END REF.START="QS0081" CODE="201C" ID="QE0081"/>, pretože nemôže preskúmať predbežné rozhodnutie preberacej komisie. Uvádza, že – vzhľadom na rozsiahly záväzný účinok, ktorý podľa rakúskych procesných pravidiel majú právoplatné správne rozhodnutia – vnútroštátny súd je viazaný (teraz už konečnými) zisteniami preberacej komisie v predbežnom rozhodnutí a nemôže tieto zistenia preskúmať.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0074"><NO.P>74.</NO.P><TXT>V skratke, vnútroštátnym právom sa vytvára systém, v rámci ktorého preberacia komisia, ktorá (i) nespĺňa kritériá <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0082" REF.END="QE0082"/>súdu<QUOT.END REF.START="QS0082" CODE="201C" ID="QE0082"/>, vydá rozhodnutie, ktoré (ii) nemôže byť preskúmané v plnom rozsahu Najvyšším súdom a ktoré (iii) po tom, ako nadobudne právoplatnosť, (iv) zaväzuje nielen samotnú preberaciu komisiu v budúcich konaniach týkajúcich sa tých istých účastníkov (čo tento orgán vykladá pomerne extenzívne), príčiny a predmetu, ale zároveň aj (v) každý súd bežne poverený preskúmaním týchto súvisiacich konaní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0075"><NO.P>75.</NO.P><TXT>Ak je to skutočne tak, takáto situácia je podľa môjho názoru v rozpore s článkom 47 Charty a požiadavkami na účinnú súdnu ochranu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0076"><NO.P>76.</NO.P><TXT>Chcel by som zdôrazniť, že k nezlučiteľnosti dochádza <HT TYPE="ITALIC">pri každom účastníkovi</HT> v <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0083" REF.END="QE0083"/>prvom<QUOT.END REF.START="QS0083" CODE="201C" ID="QE0083"/> predbežnom konaní, keďže podľa všetkého neexistuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0084" REF.END="QE0084"/>súd<QUOT.END REF.START="QS0084" CODE="201C" ID="QE0084"/> s plnou právomocou, ako sa požaduje podľa článku 47 prvého odseku Charty. Popri tomto úvodnom probléme vzniká <HT TYPE="ITALIC">ďalší</HT> problém, pokiaľ ide o konkrétnu situáciu účastníkov, ktorí sa ani nezúčastnili na prvom predbežnom konaní.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Tí istí účastníci v následných konaniach</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0077"><NO.P>77.</NO.P><TXT>GM tvrdí, že hoci sa zúčastnil ako <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0085" REF.END="QE0085"/>účastník<QUOT.END REF.START="QS0085" CODE="201C" ID="QE0085"/> na predbežnom konaní, nebol informovaný o skutočnosti, že konanie by mohlo viesť k uvaleniu <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0086" REF.END="QE0086"/>trestnej<QUOT.END REF.START="QS0086" CODE="201C" ID="QE0086"/> sankcie na základe konania o správnych deliktoch. Taktiež uvádza, že počas predbežného konania mu nebolo poskytnuté právo odoprieť výpoveď.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0078"><NO.P>78.</NO.P><TXT>Preberacia komisia zastáva názor, že všetky základné práva GM boli počas predbežného konania a konania o správnych deliktoch dodržané.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0079"><NO.P>79.</NO.P><TXT>Hoci preverenie týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu, hlavné kritérium na účely ochrany základných práv GM je rovnaké ako v prípade osobitných okolností HL a spoločnosti Adler. V určitom zmysle je problém vznikajúci v prvom kole <HT TYPE="ITALIC">rovnaký pre všetkých účastníkov</HT>. Rozdielom je len to, že v konkrétnom kontexte toho, že účastníci sú vo všetkých konaniach rovnakí, nemusí vzniknúť dodatočný problém neexistencie práv na obhajobu (samozrejme, pod podmienkou, že tieto práva, ktoré vznikli počas <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0087" REF.END="QE0087"/>prvého kola<QUOT.END REF.START="QS0087" CODE="201C" ID="QE0087"/>, mohli byť uplatnené v čase, keď na ne mal byť nárok).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0080"><NO.P>80.</NO.P><TXT>Inak nevidím dôvod, prečo by v zásade nebolo možné vychádzať z objektívneho určenia predošlého správneho konania v súbežnom alebo neskoršom správnom konaní, ktoré je vedené na základe tých istých skutkových okolností.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Glencore Agriculture Hungary</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑189/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:462">EU:C:2019:462</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Bežným postupom je, že neskoršie správne rozhodnutia vychádzajú zo zistení, informácií alebo dokonca dôkazov stanovených v ich predošlých rozhodnutiach alebo dokonca v rozhodnutiach iných správnych orgánov.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="15"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0081"><NO.P>81.</NO.P><TXT>Pointou všetkých takýchto <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0088" REF.END="QE0088"/>prenosov medzi spismi<QUOT.END REF.START="QS0088" CODE="201C" ID="QE0088"/> je však to, že dotknutý účastník konania musí mať naďalej možnosť v plnej miere uplatniť svoje práva na obhajobu v čase, keď na ne bol alebo mal byť nárok.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Pozri bod 44 vyššie.</P></NOTE> Nie je možné, aby takýto účastník konania bol náhle postavený pred hotovú vec, že v zásade bolo vopred významne rozhodnuté o jeho situácii bez toho, aby tento účastník konania mal niekedy možnosť sa k veci vyjadriť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0082"><NO.P>82.</NO.P><TXT>Pokiaľ podľa všetkého GM bol účastníkom v oboch konaniach, pričom konal vo vlastnom mene, nedochádza k štrukturálnym problémom, ktoré by vznikali z dôvodu toho, že účastníci všetkých konaní neboli totožní.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Pozri body 54 až 60 vyššie.</P></NOTE> Otázka, či jeho práva na obhajobu boli v každom z dvoch súborov konaní rešpektované alebo nie, je otázkou pre vnútroštátny súd.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Záverečná poznámka</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0083"><NO.P>83.</NO.P><TXT>Považujem za potrebné poukázať na skutočnosť, že tieto návrhy v žiadnom prípade nespochybňujú možnosť vnútroštátneho práva rozšíriť záväzný účinok správnych rozhodnutí, ktoré nadobudli právoplatnosť, na ďalšie konania. Je pomerne bežné, že jedno rozhodnutie môže tvoriť východisko pre ďalšie rozhodnutie alebo sa môže zohľadniť v inom konaní.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>Pozri vo vzťahu k DPH napríklad rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151217">17. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>WebMindLicenses</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑419/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:832">EU:C:2015:832</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0068">68</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0090">90</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri aj návrhy, ktoré som predniesol vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Glencore Agriculture Hungary</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑189/18</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2019:462">EU:C:2019:462</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE> Čoraz častejšie sa stáva, že efektivita verejnej správy spolu s rovnosťou a predvídateľnosťou správnych opatrení vedú k rozširovaniu pôsobnosti určitých zistení na ďalšie konania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Hoci dôvod efektivity verejnej správy nemôže slúžiť ako zázračné riešenie na obmedzenie ochrany základných práv. Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20110630">30. júna 2011</DATE>, <NAME.CASE>Zeturf</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑212/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:437">EU:C:2011:437</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0084"><NO.P>84.</NO.P><TXT>Otázka, či a ako vnútroštátny právny poriadok zamýšľa vytvárať záväzný účinok právoplatných rozhodnutí správnych orgánov, je predmetom procesnej autonómie členských štátov. Ochrana základných práv v rámci práva Únie obmedzuje túto autonómiu len v rozsahu, ktorý je potrebný na zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151111">11. novembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Klausner Holz Niedersachsen</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑505/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:742">EU:C:2015:742</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a citovaná judikatúra).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0085"><NO.P>85.</NO.P><TXT>Okrem toho je zrejmé, že členské štáty nie sú povinné vytvoriť systém správnych rozhodnutí, v rámci ktorého samotný správny orgán spĺňa kritérium <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0089" REF.END="QE0089"/>súdu<QUOT.END REF.START="QS0089" CODE="201C" ID="QE0089"/> v zmysle článku 47 Charty. Podľa práva Únie však platí, že ak sa vec týka práv vyplývajúcich z práva Únie, (súdne) preskúmanie rozhodnutí tohto správneho orgánu sa posúva o stupeň vyššie na príslušné vnútroštátne súdy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0086"><NO.P>86.</NO.P><TXT>Z tohto hľadiska bolo v týchto návrhoch naznačené len to, že konkrétna kombinácia inštitucionálnych a procesných možností, ktorú zvolil vnútroštátny zákonodarca, je problematická z dvoch dôvodov. Po prvé v rámci predbežného konania musí v určitej fáze existovať možnosť napadnúť predbežné rozhodnutie na súde s <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0090" REF.END="QE0090"/>plnou právomocou<QUOT.END REF.START="QS0090" CODE="201C" ID="QE0090"/>, ak by o to účastníci konania mali záujem. Po druhé, ochrana subjektívnych práv (ktoré sú subjektívne na základe svojej povahy) neumožňuje <QUOT.START CODE="201E" ID="QS0091" REF.END="QE0091"/>obvinenie v zastúpení<QUOT.END REF.START="QS0091" CODE="201C" ID="QE0091"/> v rámci správnych konaní, v ktorých sa jednotlivci ocitajú v situácii, keď sa o veci, ktorá sa ich týka, čiastočne vopred rozhodne na základe zistení týkajúcich sa ich správania stanovených v predošlom konaní, ktorého neboli účastníkmi.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><?PAGE NO="16"?><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">V.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0087"><NO.P>87.</NO.P><TXT>Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko), odpovedal takto:</TXT><P>Články 4 a 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z <DATE ISO="20040421">21. apríla 2004</DATE> o ponukách na prevzatie v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie a právami na obhajobu je potrebné vykladať tak, že bránia uplatňovaniu vnútroštátnych procesných pravidiel, ktorých účinkom je zabránenie dotknutým účastníkom konania plne uplatňovať svoje práva na obhajobu v priebehu následného konania o správnych deliktoch, v ktorom ide určenie subjektívnej zodpovednosti za porušenie vyplývajúce zo smernice 2004/25 alebo ktoré neumožňujú účastníkom konania prístup k účinnému prostriedku nápravy pred súdom podľa článku 47 prvého odseku Charty.</P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>