<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><CONCLUSION NNC="YES" xmlns:fmx="http://opoce" xmlns:xsi="http://www.w3.org/2001/XMLSchema-instance" xsi:noNamespaceSchemaLocation="http://formex.publications.europa.eu/schema/formex-05.58-20161101.xd"><BIB.CONCLUSION><REF.CASE FILE="n.a."><NO.CASE>C-574/15</NO.CASE></REF.CASE><NO.CELEX>62015CC0574</NO.CELEX><NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:553">EU:C:2017:553</NO.ECLI><NO.SEQ>0001</NO.SEQ><PAGE.FIRST.ECR>1</PAGE.FIRST.ECR><PAGE.SEQ>1</PAGE.SEQ><PAGE.LAST.ECR>33</PAGE.LAST.ECR><PAGE.TOTAL>33</PAGE.TOTAL></BIB.CONCLUSION><CURR.TITLE><PAGE.HEADER><P>NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA – M. BOBEK – VEC C‑574/15</P><P>SCIALDONE</P></PAGE.HEADER></CURR.TITLE><TITLE><TI><P><HT TYPE="UC">Návrhy generálneho advokáta</HT></P><P><HT TYPE="UC">Michal Bobek</HT></P><P>prednesené <DATE ISO="20170713">13. júla 2017</DATE><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0001"><P>Jazyk prednesu: angličtina.</P></NOTE></P></TI><STI><P><HT TYPE="BOLD">Vec C‑574/15</HT></P><P>Mauro Scialdone</P><P><HT TYPE="NORMAL">[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale di Varese (Okresný súd Varese, Taliansko)]</HT></P></STI></TITLE><INTERMEDIATE><INDEX IDX.CLOSE="“" SEPARATOR=" – " IDX.OPEN="„"><KEYWORD>Návrh na začatie prejudiciálneho konania</KEYWORD><KEYWORD>Daň z pridanej hodnoty (DPH)</KEYWORD><KEYWORD>Smernica 2006/112</KEYWORD><KEYWORD>Článok 4 ods. 3 ZEÚ</KEYWORD><KEYWORD>Zásada lojálnej spolupráce</KEYWORD><KEYWORD>Článok 325 ZFEÚ</KEYWORD><KEYWORD>Ochrana finančných záujmov Únie</KEYWORD><KEYWORD>Dohovor o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (Dohovor PIF)</KEYWORD><KEYWORD>Vnútroštátne právo stanovujúce trestné sankcie v súvislosti s nezaplatením zrážkovej dane a DPH v zákonom stanovenej lehote</KEYWORD><KEYWORD>Vyšší finančný prah platný pre trestné činy súvisiace s DPH</KEYWORD><KEYWORD>Vnútroštátna právna úprava stanovujúca zánik trestnoprávnej zodpovednosti v prípade zaplatenia DPH</KEYWORD><KEYWORD>Povinnosť členských štátov zaviesť účinné, primerané a odradzujúce sankcie</KEYWORD><KEYWORD>Charta základných práv Európskej únie</KEYWORD><KEYWORD>Článok 49 ods. 1 Charty</KEYWORD><KEYWORD>Zásada zákonnosti</KEYWORD><KEYWORD>Retroaktívne uplatnenie priaznivejšieho trestu</KEYWORD><KEYWORD>Právna istota</KEYWORD></INDEX><TOC><TITLE><TI><P>Obsah</P></TI></TITLE><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>I.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Úvod</ITEM.CONT><ITEM.REF>3</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>II.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Právny rámec</ITEM.CONT><ITEM.REF>3</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>A.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Právo EÚ</ITEM.CONT><ITEM.REF>3</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Charta</ITEM.CONT><ITEM.REF>3</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>2.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Článok 325 ZFEÚ</ITEM.CONT><ITEM.REF>4</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>3.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Dohovor PIF</ITEM.CONT><ITEM.REF>4</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>4.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Smernica o DPH</ITEM.CONT><ITEM.REF>5</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>5.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Nariadenie č. 2988/95</ITEM.CONT><ITEM.REF>5</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>B.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Talianske právo</ITEM.CONT><ITEM.REF>5</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><?PAGE NO="2"?><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>III.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky</ITEM.CONT><ITEM.REF>6</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>IV.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Analýza</ITEM.CONT><ITEM.REF>8</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>A.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Ustanovenia práva EÚ uplatniteľné v prejednávanej veci</ITEM.CONT><ITEM.REF>8</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Dohovor PIF</ITEM.CONT><ITEM.REF>8</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>a)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Dohovor PIF a DPH</ITEM.CONT><ITEM.REF>9</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>b)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Pojem podvod v zmysle Dohovoru PIF</ITEM.CONT><ITEM.REF>11</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Článok 325 ZFEÚ</ITEM.CONT><ITEM.REF>12</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>a)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Prípadné poškodenie finančných záujmov Únie</ITEM.CONT><ITEM.REF>13</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>b)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Uplatniteľnosť odsekov 1 a 2 článku 325 ZFEÚ</ITEM.CONT><ITEM.REF>14</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>c)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Článok 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ</ITEM.CONT><ITEM.REF>15</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>3.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Smernica o DPH a zásada lojálnej spolupráce</ITEM.CONT><ITEM.REF>16</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>4.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Predbežný záver</ITEM.CONT><ITEM.REF>17</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>B.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Odpoveď na prejudiciálne otázky</ITEM.CONT><ITEM.REF>17</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Prvá časť tretej otázky: Dohovor PIF</ITEM.CONT><ITEM.REF>18</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>2.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Prvá otázka: rozdielne prahové hodnoty a povinnosť stanoviť rovnocenné sankcie</ITEM.CONT><ITEM.REF>18</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>a)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Čo je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0001" ID="QS0001"/>obdobný<QUOT.END REF.START="QS0001" CODE="201C" ID="QE0001"/> vnútroštátny systém?</ITEM.CONT><ITEM.REF>18</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>b)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Odôvodnené rozlišovanie?</ITEM.CONT><ITEM.REF>20</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>3.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Druhá otázka a druhá časť tretej otázky: zánik trestnoprávnej zodpovednosti a účinné a odradzujúce sankcie</ITEM.CONT><ITEM.REF>21</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>a)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Nový dôvod zániku trestnoprávnej zodpovednosti</ITEM.CONT><ITEM.REF>22</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>b)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Relevantnosť prahovej hodnoty <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur stanovenej v Dohovore PIF</ITEM.CONT><ITEM.REF>24</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>c)</NO.ITEM><ITEM.CONT>Predbežný záver</ITEM.CONT><ITEM.REF>24</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>C.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Účinky potenciálnej nezlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy s právom EÚ</ITEM.CONT><ITEM.REF>24</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>1.</NO.ITEM><ITEM.CONT><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0002" ID="QS0002"/>Jadro<QUOT.END REF.START="QS0002" CODE="201C" ID="QE0002"/> zásady zákonnosti: zákaz retroaktivity</ITEM.CONT><ITEM.REF>26</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>2.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Širšie chápanie zásady zákonnosti: lex mitior a právna istota v trestných veciach</ITEM.CONT><ITEM.REF>26</ITEM.REF></TOC.ITEM><TOC.ITEM><NO.ITEM>3.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Dôsledky zásady lex mitior a právnej istoty v prejednávanej veci</ITEM.CONT><ITEM.REF>30</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC.BLK></TOC.BLK><TOC.BLK><TOC.ITEM><NO.ITEM>V.</NO.ITEM><ITEM.CONT>Návrh</ITEM.CONT><ITEM.REF>32</ITEM.REF></TOC.ITEM></TOC.BLK></TOC></INTERMEDIATE><?PAGE NO="3"?><CONTENTS.CONCLUSION><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">I.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Úvod</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0001"><NO.P>1.</NO.P><TXT>Ak v Taliansku niekto nezaplatí riadne priznanú DPH v zákonom stanovenej lehote, vedie to k trestnoprávnym sankciám. Pán Mauro Scialdone bol preto ako jediný konateľ spoločnosti, ktorá nezaplatila daň v stanovenej lehote, obvinený zo spáchania trestného činu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0002"><NO.P>2.</NO.P><TXT>V priebehu trestného konania vedeného proti pánovi Scialdonemu došlo k zmene vnútroštátnej právnej úpravy. Po prvé výrazne vzrástla prahová hodnota, po prekročení ktorej sa nezaplatenie DPH považuje za trestný čin. Boli tiež zavedené rozdielne prahové hodnoty pre DPH a zrážkovú daň. Po druhé bol zavedený nový dôvod zániku trestnoprávnej zodpovednosti, pokiaľ dôjde k úplnému splateniu daňového dlhu vrátane správnych sankcií a úrokov pred vyhlásením začiatku hlavného pojednávania v prvostupňovom konaní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0003"><NO.P>3.</NO.P><TXT>Po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy by už správanie pána Scialdoneho nebolo trestné na základe zásady retroaktívneho uplatnenia priaznivejšej trestnoprávnej sankcie. Suma DPH, ktorú včas nezaplatil, neprekračuje novú prahovú hodnotu. Vnútroštátny súd však má pochybnosti o tom, či je nová právna úprava zlučiteľná s článkom 4 ods. 3 ZEÚ, s článkom 325 ZFEÚ, so smernicou o DPH<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0002"><P>Smernica Rady 2006/112/ES z <DATE ISO="20061128">28. novembra 2006</DATE> o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="347" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="2006">Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1</REF.DOC.OJ>) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0003" ID="QS0003"/>smernica o DPH<QUOT.END REF.START="QS0003" CODE="201C" ID="QE0003"/>).</P></NOTE> a s Dohovorom o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0003"><P>Dohovor vypracovaný na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="316" PAGE.FIRST="49" DATE.PUB="1995">Ú. v. ES C 316, 1995, s. 49</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/008, s. 57) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0004" ID="QS0004"/>Dohovor PIF<QUOT.END REF.START="QS0004" CODE="201C" ID="QE0004"/>).</P></NOTE>. Je nový systém sankcií za nezaplatenie DPH v súlade s povinnosťou zaviesť sankcie za porušenia práva EÚ, ktoré sú analogické sankciám ukladaným za obdobné porušenia vnútroštátneho práva? Je v súlade s povinnosťou členských štátov ukladať odradzujúce a účinné sankcie? To sú základné otázky, na ktoré má Súdny dvor odpovedať v prejednávanej veci.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0004"><NO.P>4.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd však zároveň uvádza, že ak by bola dotknutá právna úprava vyhlásená za nezlučiteľnú s právom EÚ, nesmela by sa uplatňovať. Výsledkom by bolo pokračovanie trestného stíhania pána Scialdoneho. Prejednávaná vec preto vyvoláva zásadné otázky týkajúce sa zásady zákonnosti a právnej istoty a najmä zásady retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho trestu zakotvenej v článku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0005" ID="QS0005"/>Charta<QUOT.END REF.START="QS0005" CODE="201C" ID="QE0005"/>).</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">II.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Právny rámec</HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Právo EÚ</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Charta</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0005"><NO.P>5.</NO.P><TXT>Článok 49 Charty stanovuje zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov. Jeho prvý odsek znie takto: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0006" ID="QS0006"/>Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest<QUOT.END REF.START="QS0006" CODE="201C" ID="QE0006"/>.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="4"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Článok 325 ZFEÚ</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0006"><NO.P>6.</NO.P><TXT>Podľa článku 325 ods. 1 ZFEÚ <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0007" ID="QS0007"/>Únia a členské štáty zamedzia podvody a iné protiprávne konanie poškodzujúce finančné záujmy Únie prostredníctvom opatrení, ktoré sa prijmú v súlade s týmto článkom, čo má pôsobiť odradzujúco a tak, aby to poskytlo, v členských štátoch, inštitúciách, orgánoch, úradoch a agentúrach Únie účinnú ochranu<QUOT.END REF.START="QS0007" CODE="201C" ID="QE0007"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0007"><NO.P>7.</NO.P><TXT>Článok 325 ods. 2 ZFEÚ stanovuje, že: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0008" ID="QS0008"/>Členské štáty prijmú rovnaké opatrenia na zamedzenie podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie, aké prijímajú na zamedzenie podvodov poškodzujúcich ich vlastné finančné záujmy<QUOT.END REF.START="QS0008" CODE="201C" ID="QE0008"/>.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Dohovor PIF</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0008"><NO.P>8.</NO.P><TXT>Článok 1 Dohovoru PIF stanovuje:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><PARAG IDENTIFIER="001.001"><NO.PARAG><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0009" ID="QS0009"/>1.</NO.PARAG><ALINEA><P>Na účely tohto dohovoru bude medzi podvody, ktoré majú dopad na finančné záujmy Európskych spoločenstiev, patriť:</P><P>…</P><LIST TYPE="alpha"><ITEM><NP><NO.P>b)</NO.P><TXT>s ohľadom na príjmy, každý úmyselný čin alebo opomenutie týkajúce sa:</TXT><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>používania alebo predkladania nepravých, nesprávnych alebo neúplných výkazov alebo dokumentov, ktoré majú za následok spreneveru alebo nezákonný úbytok zdrojov zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev alebo rozpočtov spravovaných Európskymi spoločenstvami alebo v ich mene,</P></ITEM><ITEM><P>nezverejnenie informácií v rozpore s konkrétnou povinnosťou s rovnakým účinkom ako vyššie,</P></ITEM><ITEM><P>sprenevery právoplatne nadobudnutého zisku s rovnakým účinkom ako vyššie.</P></ITEM></LIST></P></NP></ITEM></LIST></ALINEA></PARAG><PARAG IDENTIFIER="001.002"><NO.PARAG>2.</NO.PARAG><ALINEA>S výhradou článku 2 ods. 2 prijme každý členský štát nevyhnutné a náležité opatrenia na zapracovanie odseku 1 do svojho národného trestného práva tak, aby konanie v ňom uvedené bolo trestným činom.</ALINEA></PARAG><P>…</P><PARAG IDENTIFIER="001.004"><NO.PARAG>4.</NO.PARAG><ALINEA>Medzinárodný charakter konania alebo opomenutia, ako sa uvádza v odsekoch 1 a 3, možno vyvodiť z objektívnych, faktických okolností.<QUOT.END REF.START="QS0009" CODE="201C" ID="QE0009"/></ALINEA></PARAG></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0009"><NO.P>9.</NO.P><TXT>Článok 2 ods. 1 Dohovoru PIF stanovuje: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0010" ID="QS0010"/>Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby konanie uvedené v článku 1 a účasť, návod na alebo pokus o konanie uvedené v článku 1 ods. 1, bolo možné potrestať prostredníctvom účinných, primeraných a odstrašujúcich trestných postihov vrátane zbavenia slobody aspoň v závažných prípadoch, čo môže viesť k vydaniu stíhaných osôb, pričom sa má za to, že za vážny podvod sa považuje podvod týkajúci sa minimálnej sumy, ktorú stanoví každý členský štát. Túto minimálnu sumu nie je možné stanoviť na viac ako 50000 [eur].<QUOT.END REF.START="QS0010" CODE="201C" ID="QE0010"/></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="5"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">4.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Smernica o DPH</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0010"><NO.P>10.</NO.P><TXT>Článok 206 smernice o DPH stanovuje: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0011" ID="QS0011"/>Každá zdaniteľná osoba, ktorá je osobou povinnou platiť daň, musí zaplatiť čistú výšku DPH pri podaní daňového priznania k DPH ustanoveného v článku 250. Členské štáty však môžu stanoviť iný termín na platbu tejto sumy, alebo môžu požadovať zaplatenie preddavkov.<QUOT.END REF.START="QS0011" CODE="201C" ID="QE0011"/></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0011"><NO.P>11.</NO.P><TXT>Článok 250 ods. 1 smernice o DPH stanovuje, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0012" ID="QS0012"/>Každá zdaniteľná osoba musí podať daňové priznanie k DPH, v ktorom uvedie všetky údaje potrebné na výpočet výšky daňovej povinnosti vrátane výšky odpočítateľnej dane a, pokiaľ je to nevyhnutné pre stanovenie vymeriavacieho základu, celkovú hodnotu transakcií vzťahujúcich sa na túto daňovú povinnosť a na túto odpočítateľnú daň, ako aj hodnotu transakcií oslobodených od dane.<QUOT.END REF.START="QS0012" CODE="201C" ID="QE0012"/></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0012"><NO.P>12.</NO.P><TXT>Podľa článku 273 smernice o DPH <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0013" ID="QS0013"/>členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. …<QUOT.END REF.START="QS0013" CODE="201C" ID="QE0013"/></TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">5.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Nariadenie č. 2988/95</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0013"><NO.P>13.</NO.P><TXT>Článok 1 ods. 2 nariadenia (ES, Euratom) č. 2988/95 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0004"><P>Nariadenie Rady z <DATE ISO="19951218">18. decembra 1995</DATE> (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="312" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="1995">Ú. v. ES L 312, 1995, s. 1</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 01/001, s. 340) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0014" ID="QS0014"/>nariadenie č. 2988/95<QUOT.END REF.START="QS0014" CODE="201C" ID="QE0014"/>).</P></NOTE> stanovuje: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0015" ID="QS0015"/><QUOT.START CODE="201A" REF.END="QE0016" ID="QS0016"/>Nezrovnalosť<QUOT.END REF.START="QS0016" CODE="2018" ID="QE0016"/> je akékoľvek porušenie ustanovenia práva spoločenstva vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie všeobecného rozpočtu spoločenstiev alebo rozpočtov nimi spravovaných, buď zmenšením, alebo stratou výnosov plynúcich z vlastných zdrojov vyberaných priamo v mene spoločenstiev alebo neoprávnenou výdajovou položkou.<QUOT.END REF.START="QS0015" CODE="201C" ID="QE0015"/></TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Talianske právo</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0014"><NO.P>14.</NO.P><TXT>Články 10a a 10b legislatívneho dekrétu 74/2000<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0005"><P>Decreto Legislativo <DATE ISO="20000310">10 marzo 2000</DATE>, n. 74, Nuova disciplina dei reati in materia di imposte sui redditi e sul valore aggiunto, a norma dell’art. 9 della legge <DATE ISO="19990625">25 giugno 1999</DATE>, n. 205 (Legislatívny dekrét č. 74 z <DATE ISO="20000310">10. marca 2000</DATE>, nové pravidlá týkajúce sa trestných činov v oblasti dane z príjmov a DPH v súlade s článkom 9 zákona č. 205 z <DATE ISO="19990625">25. júna 1999</DATE>) (GURI č. 76 z <DATE ISO="20000331">31. marca 2000</DATE>) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0017" ID="QS0017"/>legislatívny dekrét 74/2000<QUOT.END REF.START="QS0017" CODE="201C" ID="QE0017"/>).</P></NOTE> v čase skutkových okolností prejednávanej veci a až do <DATE ISO="20151021">21. októbra 2015</DATE> stanovovali:</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ARTICLE IDENTIFIER="010A"><TI.ART><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0018" ID="QS0018"/>Článok 10a</TI.ART><ALINEA>Kto v lehote na podanie ročného daňového priznania stanovenej pre osoby oprávnené na zrazenie príslušných súm z príjmov iných osôb neodvedie zrážkovú daň vyplývajúcu z potvrdenia vystaveného osobám, ktorým bola suma zrazená, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky, ak daná čiastka prevyšuje <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur za každé zdaňovacie obdobie.</ALINEA></ARTICLE><ARTICLE IDENTIFIER="010B"><TI.ART>Článok 10b</TI.ART><ALINEA>Článok 10a sa v rozsahu stanovenom v uvedenom ustanovení vzťahuje aj na každého, kto v lehote na zaplatenie preddavku týkajúceho sa nasledujúceho zdaňovacieho obdobia nezaplatí daň z pridanej hodnoty vyplývajúcu z ročného daňového priznania.<QUOT.END REF.START="QS0018" CODE="201C" ID="QE0018"/></ALINEA></ARTICLE></QUOT.S></P></NP.ECR><?PAGE NO="6"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0015"><NO.P>15.</NO.P><TXT>Článok 13 ods. 1 legislatívneho dekrétu 74/2000 stanovoval zníženie trestov na základe poľahčujúcich okolností až na tretinu a vylúčenie vedľajších trestov, pokiaľ daňový dlh vrátane správnych sankcií zanikol v dôsledku jeho zaplatenia pred vyhlásením začiatku hlavného pojednávania v prvostupňovom konaní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0016"><NO.P>16.</NO.P><TXT>V dôsledku zmien a doplnení zavedených článkami 7 a 8 legislatívneho dekrétu 158/2015<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0006"><P>Decreto Legislativo <DATE ISO="20150924">24 settembre 2015</DATE>, n. 158, Revisione del sistema sanzionatorio, in attuazione dell’articolo 8, comma 1, della legge <DATE ISO="20140311">11 marzo 2014</DATE>, n. 23 (Legislatívny dekrét č. 158 z <DATE ISO="20150924">24. septembra 2015</DATE>, revízia systému sankcií na základe článku 8 ods. 1 zákona č. 23 z <DATE ISO="20140311">11. marca 2014</DATE>) (GURI č. 233 zo <DATE ISO="20151007">7. októbra 2015</DATE> – riadna príloha č. 55) (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0019" ID="QS0019"/>legislatívny dekrét 158/2015<QUOT.END REF.START="QS0019" CODE="201C" ID="QE0019"/>).</P></NOTE> znejú články 10a a 10b legislatívneho dekrétu 74/2000 takto (od <DATE ISO="20151022">22. októbra 2015</DATE>):</TXT><P><QUOT.S LEVEL="1"><ARTICLE IDENTIFIER="010A"><TI.ART><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0020" ID="QS0020"/>Článok 10a</TI.ART><ALINEA>Kto v lehote na podanie ročného daňového priznania stanovenej pre osoby oprávnené na zrazenie príslušných súm z príjmov iných osôb neodvedie zrážkovú daň vyplývajúcu z tohto daňového priznania alebo z potvrdenia vystaveného osobám, ktorým bola suma zrazená, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky, ak daná čiastka prevyšuje <FT TYPE="NUMBER">150000</FT> eur za každé zdaňovacie obdobie.</ALINEA><ALINEA>Článok 10b</ALINEA><ALINEA>Kto v lehote na zaplatenie preddavku týkajúceho sa nasledujúceho zdaňovacieho obdobia nezaplatí daň z pridanej hodnoty vyplývajúcu z ročného daňového priznania, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky, ak daná čiastka prevyšuje <FT TYPE="NUMBER">250000</FT> eur za každé zdaňovacie obdobie.<QUOT.END REF.START="QS0020" CODE="201C" ID="QE0020"/></ALINEA></ARTICLE></QUOT.S></P></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0017"><NO.P>17.</NO.P><TXT>Legislatívnym dekrétom 158/2015 bol zmenený aj článok 13 ods. 1 legislatívneho dekrétu 74/2000. Bol doň doplnený nový dôvod zániku trestnoprávnej zodpovednosti. Znie takto: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0021" ID="QS0021"/>Trestnosť činov uvedených v článkoch 10a, 10b a 10c prvom odseku zaniká, ak sa pred vyhlásením začiatku hlavného pojednávania v prvostupňovom konaní vyrovnajú daňové dlhy vrátane správnych sankcií a úrokov prostredníctvom úplného zaplatenia dlžných súm…<QUOT.END REF.START="QS0021" CODE="201C" ID="QE0021"/></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0018"><NO.P>18.</NO.P><TXT>Osobitné ustanovenie nakoniec upravuje správne daňové sankcie. Podľa článku 13 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 471/1997:<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0007"><P>Decreto Legislativo <DATE ISO="19971218">18 dicembre 1997</DATE>, n. 471, Riforma delle sanzioni tributarie non penali in materia di imposte dirette, di imposta sul valore aggiunto e di riscossione dei tributi, a norma dell’articolo 3, comma 133, lettera q), della legge <DATE ISO="19961223">23 dicembre 1996</DATE>, n. 662 (Legislatívny dekrét z <DATE ISO="19971218">18. decembra 1997</DATE> o reforme daňových sankcií netrestnej povahy v oblasti priamych daní, dane z pridanej hodnoty a výberu daní v súlade s článkom 3 ods. 133 písm. q) zákona č. 662 z <DATE ISO="19961223">23. decembra 1996</DATE>) (GURI č. 5 z <DATE ISO="19980108">8. januára 1998</DATE> – riadna príloha č. 4).</P></NOTE> <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0022" ID="QS0022"/>Voči každému, kto úplne alebo čiastočne nezaplatí v stanovenej lehote zálohy, pravidelné platby, vyrovnávaciu platbu alebo zostávajúcu časť dane vyplývajúcu z daňového priznania, v tomto prípade s odpočítaním súm pravidelných platieb a záloh, aj keď neboli zaplatené, budú uložené správne sankcie do výšky 30 % z každej nezaplatenej sumy, aj keď sa v dôsledku opravy vecných chýb alebo chýb vo výpočte zistených pri kontrole ročného daňového priznania ukáže, že daň je vyššia alebo že nadmerný odpočet je menší. …<QUOT.END REF.START="QS0022" CODE="201C" ID="QE0022"/></TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">III.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0019"><NO.P>19.</NO.P><TXT>Agenzia delle Entrate (daňový úrad) vykonal kontrolu v spoločnosti Siderlaghi Srl. Spoločnosť riadne priznala svoju DPH za finančný rok 2012. Suma splatnej DPH dosahovala <FT TYPE="NUMBER">175272</FT> eur. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy mala byť táto suma zaplatená ku koncu lehoty na zaplatenie stanovenej vo vzťahu k nasledujúcemu zdaňovaciemu obdobiu, t. j. <DATE ISO="20131227">27. decembra 2013</DATE>. Daňovou kontrolou sa zistilo, že spoločnosť Siderlaghi Srl nezaplatila dlžnú DPH v tejto lehote.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="7"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0020"><NO.P>20.</NO.P><TXT>Agenzia delle Entrate vystavila spoločnosti Siderlaghi Srl platobný výmer. Spoločnosť sa rozhodla zaplatiť daň v splátkach. Podľa vnútroštátnych právnych predpisov to znamenalo, že výška príslušných správnych sankcií môže byť znížená o dve tretiny.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0021"><NO.P>21.</NO.P><TXT>Keďže pán Scialdone je jediným konateľom spoločnosti Siderlaghi Srl, prokurátor voči nemu ako štatutárnemu zástupcovi spoločnosti začal trestné stíhanie pre nezaplatenie DPH v stanovenej lehote. Úrad prokurátora vzniesol voči pánovi Scialdonemu obvinenie vo veci trestného činu podľa článku 10b legislatívneho dekrétu 74/2000. Na Tribunale di Varese (Okresný súd Varese, Taliansko) (vnútroštátny súd) podal návrh na uloženie peňažného trestu vo výške <FT TYPE="NUMBER">22500</FT> eur.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0022"><NO.P>22.</NO.P><TXT>Po začatí trestného stíhania pána Scialdoneho boli legislatívnym dekrétom 158/2015 zmenené a doplnené články 10a a 10b legislatívneho dekrétu 74/2000 a prostredníctvom článku 13 legislatívneho dekrétu 74/2000 bol tiež doplnený dôvod zániku trestnoprávnej zodpovednosti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0023"><NO.P>23.</NO.P><TXT>Dôsledkom týchto zmien a doplnení je po prvé to, že prahové hodnoty, po prekročení ktorých nezaplatenie dane predstavuje trestný čin, sa zvýšili. Pôvodná prahová hodnota stanovená na <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur pre trestné činy týkajúce sa nezaplatenia zrážkovej dane a DPH (pričom pre oba druhy dane platila rovnaká prahová hodnota) vzrástla na <FT TYPE="NUMBER">150000</FT> eur pre zrážkovú daň a <FT TYPE="NUMBER">250000</FT> eur pre DPH. Po druhé trestnosť skutku zaniká, pokiaľ je daňový dlh vrátane správnych sankcií a úrokov splatený pred vyhlásením začiatku hlavného pojednávania v prvostupňovom konaní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0024"><NO.P>24.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd vysvetľuje, že v prejednávanej veci je pán Scialdone obvinený z toho, že nezaplatil DPH vo výške <FT TYPE="NUMBER">175272</FT> eur. V dôsledku novej právnej úpravy zavedenej legislatívnym dekrétom 158/2015 už jeho správanie nie je trestné vzhľadom na to, že táto suma je nižšia ako prahová hodnota <FT TYPE="NUMBER">250000</FT> eur. Malo by sa uplatniť novšie ustanovenie, keďže je priaznivejšie vo vzťahu k páchateľovi. Keby však nová právna úprava bola vyhlásená za nezlučiteľnú s právom EÚ, nesmela by sa uplatňovať. Správanie obvineného by v dôsledku toho mohlo stále viesť k odsúdeniu za spáchanie trestného činu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0025"><NO.P>25.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o nový dôvod zániku trestnoprávnej zodpovednosti, vnútroštátny súd uvádza, že vzhľadom na to, že spoločnosť Siderlaghi Srl si zvolila zaplatenie dlhu v splátkach, je pravdepodobné, že k jeho splateniu dôjde pred začiatkom hlavného pojednávania v prvostupňovom konaní. Návrh na vydanie trestného rozkazu podaný prokurátorom by preto mal byť zamietnutý. Ak by sa však tento nový dôvod zániku trestnosti skutku považoval za nezlučiteľný s právom EÚ, vnútroštátny súd by mohol rozhodnúť o trestnoprávnej zodpovednosti obvineného.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0026"><NO.P>26.</NO.P><TXT>Okrem toho keby sa právo EÚ vykladalo spôsobom, ktorý navrhuje vnútroštátny súd, členské štáty by museli trestať nezaplatenie DPH v sume najmenej <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur a viac odňatím slobody. Podľa uvedeného súdu by to znamenalo, že porušenie zákona v prejednávanej veci by sa muselo považovať za zvlášť závažné. Vnútroštátny súd by teda mohol zamietnuť trest navrhovaný prokurátorom vzhľadom na to, že navrhnutá sankcia, ktorá je pre vnútroštátny súd záväzná, vylučuje odňatie slobody. Toto vylúčenie podľa názoru vnútroštátneho súdu značne znižuje účinnosť sankcie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0027"><NO.P>27.</NO.P><TXT>Tribunale di Varese (Okresný súd Varese) za týchto skutkových a právnych okolností prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:</TXT><QUOT.S LEVEL="1"><LIST TYPE="OTHER"><ITEM><NP><NO.P><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0023" ID="QS0023"/>1.</NO.P><TXT>Má sa právo EÚ, najmä článok 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 325 ZFEÚ a smernicou 2006/112/ES, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť rovnakého zaobchádzania v oblasti politiky sankčných režimov, vykladať v tom zmysle, že bráni prijatiu vnútroštátneho právneho predpisu, podľa ktorého je trestnosť nezaplatenia DPH podmienená prekročením finančného prahu, ktorý je vyšší ako prahová hodnota v prípade nezaplatenia dane z príjmov?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>2.</NO.P><TXT>Má sa právo EÚ, najmä článok 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 325 ZFEÚ a smernicou 2006/112, ktoré ukladajú povinnosť členských štátov stanoviť účinné, odradzujúce a primerané sankcie na ochranu finančných záujmov EÚ, vykladať v tom zmysle, že bráni prijatiu vnútroštátneho právneho<?PAGE NO="8"?> predpisu vylučujúceho trestnú zodpovednosť obžalovaného (či už ide o konateľa, štatutárneho zástupcu, osobu poverenú vykonávať daňové úkony alebo osobu spoluzodpovednú za protiprávne konanie) v prípade, že dotknutá právnická osoba zaplatila daň po lehote, pričom uhradila aj pokuty uložené v správnom konaní týkajúcom sa DPH, a to napriek tomu, že vo veci sa prijalo príslušné rozhodnutie o daňovom dlhu a začalo sa trestné konanie a bola podaná obžaloba, o ktorej bol obžalovaný riadne upovedomený počas konania, ale ešte nebolo vyhlásené začatie hlavného pojednávania, a to v režime, v ktorom sa predmetnému konateľovi, štatutárnemu zástupcovi alebo ich splnomocnencovi a spoluzodpovednému za protiprávne konanie neukladá nijaká ďalšia, ani len správna sankcia?</TXT></NP></ITEM><ITEM><NP><NO.P>3.</NO.P><TXT>Má sa pojem podvod podľa článku 1 Dohovoru PIF vykladať v tom zmysle, že zahŕňa aj prípad nezaplatenia, čiastočného nezaplatenia alebo neskorého zaplatenia DPH, a ukladá teda článok 2 uvedeného dohovoru členskému štátu, aby nezaplatenie, čiastočné nezaplatenie alebo neskoré zaplatenie DPH v sume vyššej ako <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur stíhal trestom odňatia slobody?</TXT><P>V prípade zápornej odpovede je potrebné určiť, či sa má ustanovenie článku 325 ZFEÚ, podľa ktorého sú členské štáty povinné ukladať odradzujúce, primerané a účinné sankcie vrátane trestných postihov, vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zbavuje trestnej a správnej zodpovednosti konateľov a štatutárnych zástupcov právnických osôb, resp. osoby nimi splnomocnené a spoluzodpovedné za protiprávne konanie týkajúce sa nezaplatenia, čiastočného nezaplatenia alebo neskorého zaplatenia DPH v súvislosti s čiastkami, ktoré sú tri‑ až päťkrát vyššie ako prahové hodnoty predpísané v prípade podvodu, t. j. <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur.<QUOT.END REF.START="QS0023" CODE="201C" ID="QE0023"/></P></NP></ITEM></LIST></QUOT.S></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0028"><NO.P>28.</NO.P><TXT>Písomné pripomienky predložila nemecká, talianska, holandská a rakúska vláda, ako aj Európska komisia. Všetky tieto oprávnené subjekty s výnimkou rakúskej vlády boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo <DATE ISO="20170321">21. marca 2017</DATE>.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">IV.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Analýza</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0029"><NO.P>29.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd sa svojimi troma otázkami pýta, či sú zmeny a doplnenia zavedené legislatívnym dekrétom 158/2015 v súvislosti s nezaplatením deklarovanej DPH v súlade s právom EÚ. Vnútroštátny súd kladie svoje otázky vo vzťahu k článku 4 ods. 3 ZEÚ, článku 325 ZFEÚ, Dohovoru PIF a smernici o DPH.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0030"><NO.P>30.</NO.P><TXT>Legislatívny rámec prejednávanej veci je skutočne pomerne zložitý. Preto najprv preskúmam, ktoré konkrétne ustanovenia práva EÚ uvádzané vnútroštátnym súdom sú uplatniteľné v tejto veci (A), a následne navrhnem odpovede na tri otázky položené vnútroštátnym súdom (B). Na záver sa budem zaoberať následkami, ktoré by prípadné konštatovanie nezlučiteľnosti s právom EÚ mohlo (alebo skôr nemalo) mať v spore vo veci samej (C).</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">A.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Ustanovenia práva EÚ uplatniteľné v prejednávanej veci</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Dohovor PIF</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0031"><NO.P>31.</NO.P><TXT>Všetky oprávnené subjekty, ktoré Súdnemu dvoru predložili pripomienky, zhodne tvrdia, že Dohovor PIF sa v prejednávanej veci neuplatní. Dôvody, na základe ktorých dospeli k tomuto záveru, sa však líšia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0032"><NO.P>32.</NO.P><TXT>Holandská vláda tvrdí, že Dohovor PIF sa nevzťahuje na DPH. Ostatné oprávnené subjekty, ktoré predložili pripomienky (ako aj holandská vláda subsidiárne), tvrdia, že na trestný čin súvisiaci s nezaplatením DPH, ktorý je predmetom prejednávanej veci, sa nevzťahuje pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0024" ID="QS0024"/>podvod<QUOT.END REF.START="QS0024" CODE="201C" ID="QE0024"/> v zmysle Dohovoru PIF.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="9"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0033"><NO.P>33.</NO.P><TXT>Uvádzajú sa teda dve odlišné tvrdenia. Prvé vo všeobecnosti popiera uplatniteľnosť Dohovoru PIF na DPH ako takého. Podľa druhého tvrdenia sa síce Dohovor PIF môže vzťahovať na DPH, na osobitný typ správania, ktoré je predmetom prejednávanej veci, sa však nevzťahuje. Tieto dve tvrdenia postupne preskúmam.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Dohovor PIF a DPH</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0034"><NO.P>34.</NO.P><TXT>V rozsudku Taricco Súdny dvor konštatoval, že pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0025" ID="QS0025"/>podvod<QUOT.END REF.START="QS0025" CODE="201C" ID="QE0025"/> vymedzený v článku 1 Dohovoru PIF <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0026" ID="QS0026"/>zahrnuje príjmy pochádzajúce z uplatnenia jednotnej sadzby na harmonizovaný vymeriavací základ DPH stanovený v súlade s pravidlami Únie<QUOT.END REF.START="QS0026" CODE="201C" ID="QE0026"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0008"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0035"><NO.P>35.</NO.P><TXT>V prejednávanej veci holandská vláda navrhuje, aby Súdny dvor prehodnotil toto konštatovanie. DPH podľa jej názoru nie je súčasťou pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0027" ID="QS0027"/>príjmy<QUOT.END REF.START="QS0027" CODE="201C" ID="QE0027"/> na účely Dohovoru PIF. Podľa holandskej vlády členské štáty ako zmluvné strany Dohovoru PIF poskytli autentický výklad rozsahu pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0028" ID="QS0028"/>príjmy<QUOT.END REF.START="QS0028" CODE="201C" ID="QE0028"/> podľa článku 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0009"><P>Uzatvorený <DATE ISO="19690523">23. mája 1969</DATE>, <HT TYPE="ITALIC">Zbierka zmlúv OSN</HT>, zv. 1155, s. 331. Holandská vláda tvrdí, že medzinárodnú zmluvu je potrebné vykladať v dobrej viere v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy; je potrebné vziať do úvahy i kontext, ako aj okrem iného akúkoľvek dohodu medzi zmluvnými stranami, ktorá sa týka vykonávania jej ustanovení [článok 31 ods. 1 a článok 31 ods. 3 písm. a) Viedenského dohovoru]. Cituje aj článok 31 ods. 4 Viedenského dohovoru, podľa ktorého sa výraz bude chápať v osobitnom zmysle, ak sa potvrdí, že to bolo úmyslom strán.</P></NOTE> v dôvodovej správe.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0010"><P>Dôvodová správa k Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (znenie schválené Radou <DATE ISO="19970526">26. mája 1997</DATE>) (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="191" PAGE.FIRST="1" DATE.PUB="1997">Ú. v. ES C 191, 1997, s. 1</REF.DOC.OJ>).</P></NOTE> Podľa tejto správy je DPH výslovne vylúčená z pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0029" ID="QS0029"/>príjmy<QUOT.END REF.START="QS0029" CODE="201C" ID="QE0029"/> v článku 1 ods. 1 Dohovoru PIF.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0011"><P>Bod 1 ods. 1 uvedenej správy stanovuje: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0030" ID="QS0030"/>Príjmy znamenajú príjmy pochádzajúce z prvých dvoch kategórií vlastných zdrojov uvedených v článku 2 ods. 1 rozhodnutia Rady 94/728/ES z <DATE ISO="19941031">31. októbra 1994</DATE> o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev… Nezahŕňajú príjmy pochádzajúce z uplatnenia jednotnej sadzby na vymeriavací základ DPH členských štátov, keďže DPH nie je vlastným zdrojom priamo vyberaným na účet Spoločenstiev. Nezahŕňajú ani príjmy z uplatnenia štandardnej sadzby na sumu HNP všetkých členských štátov<QUOT.END REF.START="QS0030" CODE="201C" ID="QE0030"/>.</P></NOTE> Holandská vláda ďalej tvrdí, že Súdny dvor už zohľadnil vyhlásenia a dôvodové správy ako prvky autoritatívneho výkladu: mal by to urobiť aj v prejednávanej veci.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0036"><NO.P>36.</NO.P><TXT>Nesúhlasím s tvrdením, že dôvodová správa z roku 1997 by mala predstavovať určitý <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0031" ID="QS0031"/>autentický výklad<QUOT.END REF.START="QS0031" CODE="201C" ID="QE0031"/> dohovoru podpísaného členskými štátmi o dva roky skôr. Tvrdenia holandskej vlády podľa môjho názoru možno zamietnuť bez toho, aby sa Súdny dvor musel vyjadrovať ku komplexnej problematike úlohy Viedenského dohovoru pri výklade dohovorov medzi členskými štátmi.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0012"><P>Súdny dvor už rozhodol, že hoci Viedenský dohovor nezaväzuje ani Európsku úniu, ani všetky jej členské štáty, odráža pravidlá medzinárodného obyčajového práva, ktoré ako také sú záväzné pre inštitúcie EÚ. Sú súčasťou právneho poriadku Európskej únie – pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100225">25. februára 2010</DATE>, <NAME.CASE>Brita</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑386/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:91">EU:C:2010:91</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> and 43 a tam citovanú judikatúru), alebo pokiaľ ide o nedávnejšie potvrdenie, rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161221">21. decembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Rada/Front Polisario</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑104/16 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:973">EU:C:2016:973</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0086">86</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pokiaľ ide o všeobecnú štúdiu, pozri napríklad KUIJPER, P. J.: The European Courts and the Law of Treaties: The Continuing Story. In: CANNIZZARO, E. (ed.): <HT TYPE="ITALIC">The Law of Treaties Beyond the Vienna Convention</HT>. OUP, 2011, s. 256 až 278. Súdny dvor sa však na Viedenský dohovor odvoláva predovšetkým v súvislosti so zmluvami s tretími štátmi. Súdny dvor tiež uviedol, že pravidlá stanovené vo Viedenskom dohovore sa vzťahujú na dohodu uzatvorenú medzi členskými štátmi a medzinárodnou organizáciou (rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150311">11. marca 2015</DATE>, <NAME.CASE>Oberto a O’Leary</NAME.CASE>, <NO.CASE>C‑464/13 and C‑465/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:163">EU:C:2015:163</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pokiaľ viem, len raz sa na Viedenský dohovor odvolal v súvislosti s dohovorom medzi členskými štátmi prijatým na základe bývalého článku 220 EHS, a to v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20020227">27. februára 2002</DATE>, <NAME.CASE>Weber</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑37/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:122">EU:C:2002:122</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0029">29</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), pri odkaze na územnú pôsobnosť dohovoru z <DATE ISO="19680927">27. septembra 1968</DATE> o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="299" PAGE.FIRST="32" DATE.PUB="1972">Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32</REF.DOC.OJ>; zmenený a doplnený neskoršími dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="10"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0037"><NO.P>37.</NO.P><TXT>Na úrovni všeobecného tvrdenia určite súhlasím s holandskou vládou v tom, že v právnom systéme EÚ zohráva vôľa alebo úmysel autora aktu <HT TYPE="ITALIC">určitú</HT> úlohu pri výklade.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0013"><P>V rámci systému práva EÚ sa však táto úloha pomerne odlišuje od iných foriem <HT TYPE="ITALIC">záväzného</HT> autentického výkladu v zmysle článku 31 ods. 2 a článku 31 ods. 3 písm. a) a b) Viedenského dohovoru (pokiaľ ide o viac informácií o týchto ustanoveniach, pozri napríklad VILLINGER, M. E.: <HT TYPE="ITALIC">Commentary on the 1969 Vienna Convention on the Law of Treaties</HT>. Leiden: Martinus Nijhoff, 2009, s. 429 až 432).</P></NOTE> Taký legislatívny zámer môže byť vyjadrený v rámci samotného dokumentu, napríklad v jeho odôvodneniach, alebo v osobitnom dokumente. V minulosti sa napríklad Súdny dvor pri výklade primárneho práva odvolával na prípravné dokumenty<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0014"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20121127">27. novembra 2012</DATE>, <NAME.CASE>Pringle</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑370/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:756">EU:C:2012:756</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0135">135</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20131003">3. októbra 2013</DATE>, <NAME.CASE>Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑583/11 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:625">EU:C:2013:625</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0059">59</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>, vyhlásenia pripojené k Zmluvám<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0015"><P>Pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100302">2. marca 2010</DATE>, <NAME.CASE>Rottmann</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑135/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:104">EU:C:2010:104</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> alebo určité vysvetľujúce dokumenty<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0016"><P>Pozri najmä vysvetlivky k Charte základných práv (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="303" PAGE.FIRST="17" DATE.PUB="2007">Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17</REF.DOC.OJ>) pôvodne pripravené pod vedením predsedníctva Konventu, ktorý vypracoval Chartu základných práv Európskej únie.</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0038"><NO.P>38.</NO.P><TXT>Také dokumenty alebo vyhlásenia však musia vykazovať dva prvky, aby mohli byť považované za vyjadrenie úmyslu autora: inštitucionálny prvok a časový prvok. Z <HT TYPE="ITALIC">inštitucionálneho</HT> hľadiska musia byť také dokumenty diskutované alebo schválené tými istými stranami alebo orgánmi, ako sú tie, ktoré prijali konečný právny nástroj alebo sa zúčastnili na jeho prijatí. Z <HT TYPE="ITALIC">časového</HT> hľadiska také dokumenty musia byť za normálnych okolností vypracované v priebehu prípravy právneho nástroja alebo najneskôr v čase jeho prijatia, aby sa dalo povedať, že skutočne odrážajú stav mysle svojho autora (autorov) počas rozhodovacieho procesu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0039"><NO.P>39.</NO.P><TXT>Problém tvrdenia holandskej vlády spočíva v tom, že neobstojí ani v jednom z týchto ohľadov. Dôvodovú správu z roku 1997, o ktorú ide v prejednávanej veci, neprijali tie isté strany, t. j. členské štáty, ale prijala ju Rada – ktorá nie je zmluvnou stranou dohovoru.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0017"><P>Pre úplnosť môžem doplniť, že to isté by platilo pre potenciálne tvrdenie založené na článku 31 ods. 3 písm. a) alebo článku 31 ods. 4 Viedenského dohovoru, ktoré uvádza holandská vláda (poznámka pod čiarou 9 vyššie).</P></NOTE> Dohovor bol okrem toho podpísaný v roku 1995. Dôvodová správa je z roku 1997.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0040"><NO.P>40.</NO.P><TXT>Skutočnosť, že nemožno vychádzať z toho, že dôvodová správa má v prejednávanej veci určitú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0032" ID="QS0032"/>autentickú<QUOT.END REF.START="QS0032" CODE="201C" ID="QE0032"/> hodnotu pri výklade, však nebráni tomu, aby taká dôvodová správa bola do istej miery <HT TYPE="ITALIC">presvedčivá</HT>. Schválila ju napokon inštitúcia zodpovedná za prípravu návrhu, ktorý bol predložený členským štátom ako zmluvným stranám.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0018"><P>Dohovor PIF bol prijatý na základe článku K.3 ods. 2 písm. c) ZEÚ (v maastrichtskom znení), podľa ktorého bola Rada oprávnená vypracovávať dohovory, ktoré potom odporučila členským štátom na prijatie v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami.</P></NOTE> Súdny dvor sa v podobných situáciách v minulosti odvolal na dôvodové správy pri rôznych príležitostiach.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0019"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19810526">26. mája 1981</DATE>, <NAME.CASE>Rinkau</NAME.CASE> (<NO.CASE>157/80</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1981:120">EU:C:1981:120</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0008">8</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19990617">17. júna 1999</DATE>, <NAME.CASE>Unibank</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑260/97</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1999:312">EU:C:1999:312</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0016">16</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0017">17</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20020711">11. júla 2002</DATE>, <NAME.CASE>Gabriel</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑96/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:436">EU:C:2002:436</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a nasl.), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20110315">15. marca 2011</DATE>, <NAME.CASE>Koelzsch</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑29/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:151">EU:C:2011:151</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Zohľadnil najmä dôvodové správy vypracované Radou v súvislosti s dohovormi, ktoré boli rovnako ako Dohovor PIF prijaté na základe článku K.3 ZEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0020"><P>Súdny dvor odkazuje aj na dôvodové správy k dohovorom prijatým na základe uvedeného ustanovenia (niektoré z nich nikdy nevstúpili do platnosti), ktoré slúžili ako zdroj inšpirácie pre následné akty sekundárneho práva. Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20080508">8. mája 2008</DATE>, <NAME.CASE>Weiss und Partner</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑14/07</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:264">EU:C:2008:264</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20081201">1. decembra 2008</DATE>, <NAME.CASE>Leymann a Pustovarov</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑388/08 PPU</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:669">EU:C:2008:669</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0074">74</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100715">15. júla 2010</DATE>, <NAME.CASE>Purrucker</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑256/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:437">EU:C:2010:437</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0084">84</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a nasl.); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151111">11. novembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Tecom Mican a Arias Domínguez</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑223/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:744">EU:C:2015:744</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170125">25. januára 2017</DATE>, <NAME.CASE>Vilkas</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑640/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:39">EU:C:2017:39</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0041"><NO.P>41.</NO.P><TXT>Hodnota podobných dôvodových správ pri výklade je však odlišná. Také dôvodové správy nepredstavujú <HT TYPE="ITALIC">jediný</HT> <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0033" ID="QS0033"/>autentický<QUOT.END REF.START="QS0033" CODE="201C" ID="QE0033"/> výklad, ale <HT TYPE="ITALIC">jedno z</HT> tvrdení, ktoré možno zohľadniť pri výklade a následne zvážiť vo vzťahu k ďalším tvrdeniam vyplývajúcim zo znenia, logiky, širšej súvislosti a účelu vykladaného ustanovenia. Čo je ešte dôležitejšie, použitie takých tvrdení je jednoznačne ohraničené znením vykladaného legislatívneho ustanovenia. Na takú správu sa teda nemožno odvolávať s cieľom presadiť výklad, ktorý je v protiklade so znením, a systematickým a teleologickým výkladom ustanovenia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0042"><NO.P>42.</NO.P><TXT>Ako už jasne vysvetlila generálna advokátka Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Taricco,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0021"><P>Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:293">EU:C:2015:293</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0099">99</REF.NP.ECR> až <REF.NP.ECR REF="NP0102">102</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> práve k takému výsledku by Súdny dvor dospel, keby prijal tvrdenie presadzované holandskou vládou.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="11"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0043"><NO.P>43.</NO.P><TXT>Vylúčenie DPH z pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0034" ID="QS0034"/>príjmy<QUOT.END REF.START="QS0034" CODE="201C" ID="QE0034"/> v definícii podvodu v rámci Dohovoru PIF totiž nevyplýva z jeho znenia. Práve naopak, Dohovor PIF prostredníctvom článku 1 ods. 1 písm. b) naznačuje široký výklad pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0035" ID="QS0035"/>príjmy<QUOT.END REF.START="QS0035" CODE="201C" ID="QE0035"/>, keďže sa v ňom nachádza všeobecný odkaz na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0036" ID="QS0036"/>zdroj[e] zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev alebo rozpočtov spravovaných Európskymi spoločenstvami alebo v ich mene<QUOT.END REF.START="QS0036" CODE="201C" ID="QE0036"/>. DPH je súčasťou vlastných zdrojov EÚ, ktoré tvoria jadro pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0037" ID="QS0037"/>príjmy<QUOT.END REF.START="QS0037" CODE="201C" ID="QE0037"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0022"><P>Rozhodnutie Rady z <DATE ISO="19700421">21. apríla 1970</DATE> o prenesení finančných príspevkov od členských štátov do vlastných zdrojov Spoločenstiev [<HT TYPE="ITALIC">neoficiálny preklad</HT>] (70/243/ESUO, EHS, Euratom) (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="094" PAGE.FIRST="19" DATE.PUB="1970">Ú. v. ES L 94, 1970, s. 19</REF.DOC.OJ>). Pokiaľ ide o v súčasnosti platné ustanovenie, pozri článok 2 ods. 1 písm. b) rozhodnutia Rady 2014/335/EÚ, Euratom z <DATE ISO="20140526">26. mája 2014</DATE> o systéme vlastných zdrojov Európskej únie (<REF.DOC.OJ COLL="L" NO.OJ="168" PAGE.FIRST="105" DATE.PUB="2014">Ú. v. EÚ L 168, 2014, s. 105</REF.DOC.OJ>). Odhaduje sa, že za rok 2015 príjmy z <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0038" ID="QS0038"/>tradičných vlastných zdrojov<QUOT.END REF.START="QS0038" CODE="201C" ID="QE0038"/> dosiahli 12,8 % a príjmy z DPH 12.4 % celkových príjmov z vlastných zdrojov. Pozri Európska komisia, <HT TYPE="ITALIC">Integrovaný balík finančných správ</HT>, 2015.</P></NOTE> Dohovor PIF okrem toho nestanovuje nijakú podmienku v súvislosti s priamym výberom na účet Európskej únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0023"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Platí to pre článok 2 nariadenia č. 2988/95, ktorý odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0039" ID="QS0039"/>výnos[y] plynúc[e] z vlastných zdrojov vyberan[é] priamo v mene spoločenstiev<QUOT.END REF.START="QS0039" CODE="201C" ID="QE0039"/>.</P></NOTE> Toto široké chápanie podporujú ciele stanovené v preambule Dohovoru PIF – <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0040" ID="QS0040"/>s vedomím, že podvody, ktoré majú dopad na príjmy a výdavky Spoločenstva sa v mnohých prípadoch, neobmedzujú na jedinú krajinu a sú často páchané organizovanými zločineckými sieťami<QUOT.END REF.START="QS0040" CODE="201C" ID="QE0040"/>, v presvedčení, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0041" ID="QS0041"/>ochrana finančných záujmov Európskych spoločenstiev si vyžaduje trestné stíhanie podvodného konania poškodzujúceho tieto záujmy<QUOT.END REF.START="QS0041" CODE="201C" ID="QE0041"/>, a vzhľadom na potrebu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0042" ID="QS0042"/>umožnenia postihu takéhoto konania prostredníctvom účinných, primeraných a odstrašujúcich trestných postihov<QUOT.END REF.START="QS0042" CODE="201C" ID="QE0042"/>. Celkovo možno také vyhlásenia považovať za zamerané aj na systém DPH. Nakoniec skutočnosť, že Dohovor PIF odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0043" ID="QS0043"/>daňové<QUOT.END REF.START="QS0043" CODE="201C" ID="QE0043"/> delikty, tiež naznačuje, že DPH nie je vylúčená z pojmu finančné záujmy Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0024"><P>Článok 5 ods. 3 Dohovoru PIF.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0044"><NO.P>44.</NO.P><TXT>Dôvodovú správu v dôsledku toho nemožno použiť na výrazné pozmenenie pôsobnosti ustanovenia v protiklade s jeho znením, systematikou a cieľmi stanovenými v Dohovore PIF. Vylúčenie jednej zo zložiek systému vlastných zdrojov EÚ z pôsobnosti Dohovoru PIF prostredníctvom takej správy by značne prekročilo rámec obyčajného <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0044" ID="QS0044"/>odôvodnenia<QUOT.END REF.START="QS0044" CODE="201C" ID="QE0044"/>. Išlo by totiž o zmenu pôsobnosti Dohovoru PIF.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0045"><NO.P>45.</NO.P><TXT>Treba tiež uviesť, že taká zmena určite bola možná. Keby mali zmluvné strany skutočne v úmysle vylúčiť DPH z pôsobnosti Dohovoru PIF, nič by im nebránilo zahrnúť pozmenenú definíciu pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0045" ID="QS0045"/>príjmy<QUOT.END REF.START="QS0045" CODE="201C" ID="QE0045"/> do neskoršieho protokolu. Keď boli totiž zmeny pôsobnosti Dohovoru PIF považované za potrebné, uskutočnili sa prostredníctvom prijatia osobitných protokolov pri dvoch rôznych príležitostiach.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0025"><P>Protokol vyhotovený na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii k Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="313" PAGE.FIRST="2" DATE.PUB="1996">Ú. v. ES C 313, 1996, s. 2</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/008, s. 86) a Druhý Protokol vypracovaný na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii k Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (<REF.DOC.OJ COLL="C" NO.OJ="221" PAGE.FIRST="12" DATE.PUB="1997">Ú. v. ES C 221, 1997, s. 12</REF.DOC.OJ>; Mim. vyd. 19/008, s. 156).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0046"><NO.P>46.</NO.P><TXT>Preto nevidím pádny dôvod odchýliť sa od záveru, že DPH patrí do pôsobnosti Dohovoru PIF.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Pojem podvod v zmysle Dohovoru PIF</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0047"><NO.P>47.</NO.P><TXT>Strany, ktoré Súdnemu dvoru predložili pripomienky, zhodne tvrdia, že nezaplatenie riadne priznanej DPH nepredstavuje podvod v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) Dohovoru PIF. Talianska vláda ďalej vo svojich písomných a ústnych tvrdeniach uviedla, že porušenia zákona týkajúce sa nepriznania dane alebo poskytnutia nepravdivých informácií, ako aj ďalšie porušenia zákona týkajúce sa podvodného konania, sú upravené v ďalších ustanoveniach legislatívneho dekrétu 74/2000.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0048"><NO.P>48.</NO.P><TXT>Súhlasím s názorom, že trestný čin, na ktorý sa odvoláva článok 10b legislatívneho dekrétu 74/2000 (pred zmenou a doplnením zavedeným legislatívnym dekrétom 158/2015 aj po ňom), nemožno zahrnúť pod pojem podvod v Dohovore PIF.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="12"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0049"><NO.P>49.</NO.P><TXT>V článku 1 ods. 1 písm. b) Dohovoru PIF je vymedzený podvod na účely uvedeného dohovoru. Pokiaľ ide o príjmy, odkazuje na tri druhy úmyselných činov alebo opomenutí, ktorých účinkom je nezákonný úbytok zdrojov EÚ: i) používanie alebo predkladanie nepravých, nesprávnych alebo neúplných výkazov alebo dokumentov, ii) neuverejnenie informácií v rozpore s konkrétnou povinnosťou a iii) sprenevera právoplatne nadobudnutého zisku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0050"><NO.P>50.</NO.P><TXT>Ani jeden z vymenovaných troch typov podvodov nezodpovedá správaniu, o ktoré ide v prejednávanej veci. Článok 10b legislatívneho dekrétu 74/2000 sa týka nezaplatenia riadne priznanej DPH v zákonom stanovenej lehote. Také nezaplatenie síce skutočne môže byť úmyselné a môže mať za následok zníženie daňových príjmov, s týmto správaním však nie sú spojené nepravé, nesprávne alebo neúplné výkazy či dokumenty alebo neuverejnenie informácií. Všetko bolo riadne deklarované. Z určitého dôvodu však po správnom daňovom priznaní nenasledovala rovnako správna, t. j. včasná platba. Navyše nemožno vychádzať z toho, že nezaplatením riadne priznanej DPH dochádza k <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0046" ID="QS0046"/>sprenevere právoplatne nadobudnutého zisku<QUOT.END REF.START="QS0046" CODE="201C" ID="QE0046"/>. Nezaplatenie v stanovenej lehote je už zo svojej podstaty protiprávne.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0051"><NO.P>51.</NO.P><TXT>Z týchto dôvodov sa domnievam, že pojem podvod v článku 1 ods. 1 písm. b) Dohovoru PIF nemôže zahŕňať také porušenie zákona, aké je predmetom sporu vo veci samej: nezaplatenie riadne priznanej DPH v zákonom stanovenej lehote. Súhlasím preto s názorom, že Dohovor PIF sa v prejednávanej veci neuplatní.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Článok 325 ZFEÚ</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0052"><NO.P>52.</NO.P><TXT>Článok 325 ZFEÚ predstavuje konsolidáciu povinností Únie a členských štátov na ochranu finančných záujmov Únie. Stanovuje tiež právomoci Únie v tejto oblasti.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0053"><NO.P>53.</NO.P><TXT>Článok 325 ods. 1 ZFEÚ ukladá EÚ a členským štátom povinnosť zamedziť <HT TYPE="ITALIC">podvody a iné protiprávne konanie</HT> poškodzujúce finančné záujmy Únie prostredníctvom opatrení, ktoré majú pôsobiť odradzujúco a byť účinné. Článok 325 ods. 2 ZFEÚ stanovuje, že členské štáty prijmú rovnaké opatrenia na zamedzenie <HT TYPE="ITALIC">podvodov</HT> poškodzujúcich finančné záujmy Únie, aké prijímajú na zamedzenie podvodov poškodzujúcich ich vlastné finančné záujmy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0054"><NO.P>54.</NO.P><TXT>Účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, sa nezhodnú na uplatniteľnosti článku 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ v prejednávanej veci.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0055"><NO.P>55.</NO.P><TXT>Nemecká vláda tvrdí, že odseky 1 a 2 článku 325 ZFEÚ nie sú uplatniteľné. Dôvodom je po prvé to, že finančné záujmy Únie nie sú poškodené, keďže DPH bola riadne priznaná. Po druhé porušenie zákona, ktoré je predmetom prejednávanej veci, nepatrí do pôsobnosti článku 325 ods. 2 ZFEÚ, keďže sa týka len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0047" ID="QS0047"/>podvodov<QUOT.END REF.START="QS0047" CODE="201C" ID="QE0047"/>. Po tretie sa na porušenie zákona nevzťahuje ani článok 325 ods. 1 ZFEÚ, lebo toto ustanovenie sa musí vykladať systematicky v tom zmysle, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0048" ID="QS0048"/>iné protiprávne konanie<QUOT.END REF.START="QS0048" CODE="201C" ID="QE0048"/>, na ktoré odkazuje, sa týka len podvodného konania podobnej závažnosti. Holandská vláda na pojednávaní uviedla podobné stanovisko.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0056"><NO.P>56.</NO.P><TXT>Talianska vláda na pojednávaní tvrdila, že odseky 1 a 2 článku 325 ZFEÚ nie sú uplatniteľné na porušenie zákona, ktoré je predmetom prejednávanej veci. Dôvodom je to, že správanie, na ktoré sa vzťahuje článok 10b legislatívneho dekrétu 74/2000, nemožno považovať za podvodné konanie v zmysle Dohovoru PIF.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0057"><NO.P>57.</NO.P><TXT>Komisia zastáva opačné stanovisko. Tvrdí, že článok 325 ods. 2 ZFEÚ je potrebné vykladať široko. Zahŕňa pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0049" ID="QS0049"/>iné protiprávne konanie<QUOT.END REF.START="QS0049" CODE="201C" ID="QE0049"/> uvedený v článku 325 ods. 1 ZFEÚ, pod ktorý môžu patriť porušenia zákona alebo nezrovnalosti, ktoré nemajú podvodnú povahu.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="13"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0058"><NO.P>58.</NO.P><TXT>Podľa môjho názoru sa správny výklad článku 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ nachádza niekde medzi týmito stanoviskami. Po prvé porušenie zákona, ktoré je predmetom prejednávanej veci, môže poškodiť finančné záujmy Únie [písmeno a)]. Po druhé toto porušenie patrí do pôsobnosti článku 325 ods. 1 ZFEÚ, nie však do pôsobnosti článku 325 ods. 2 ZFEÚ [písmeno b)]. Po tretie povinnosť prijať na ochranu finančných záujmov Únie opatrenia obdobné tým, ktoré sú prijímané na ochranu vnútroštátnych finančných záujmov, nevyplýva len z článku 325 ods. 2 ZFEÚ, ale aj z článku 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ [písmeno c)].</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Prípadné poškodenie finančných záujmov Únie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0059"><NO.P>59.</NO.P><TXT>Súdny dvor už objasnil, že pôsobnosť pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0050" ID="QS0050"/>finančné záujmy Únie<QUOT.END REF.START="QS0050" CODE="201C" ID="QE0050"/> je široká. Zahŕňa príjmy a výdavky patriace do rozpočtu Únie a iných orgánov, úradov a agentúr zriadených Zmluvami.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0026"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20030710">10. júla 2003</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑11/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2003:395">EU:C:2003:395</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0089">89</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Komisia/EIB</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑15/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2003:396">EU:C:2003:396</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0120">120</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Príjmy z uplatnenia jednotnej sadzby na harmonizovaný vymeriavací základ DPH určený podľa pravidiel EÚ sú zahrnuté do vlastných zdrojov EÚ. Súdny dvor na základe toho potvrdil, že existuje priama súvislosť medzi výberom DPH v súlade s uplatniteľným právom EÚ a dostupnosťou zdrojov DPH v rozpočte EÚ: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0051" ID="QS0051"/>akýkoľvek výpadok vo výbere príjmov DPH spôsobuje potenciálne zníženie zdrojov DPH pre [EÚ]<QUOT.END REF.START="QS0051" CODE="201C" ID="QE0051"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0027"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20111115">15. novembra 2011</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Nemecko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑539/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:733">EU:C:2011:733</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0072">72</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130226">26. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Åkerberg Fransson</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑617/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:105">EU:C:2013:105</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0026">26</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160407">7. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Degano Trasporti</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑546/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:206">EU:C:2016:206</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0022">22</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170316">16. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Identi</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑493/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:219">EU:C:2017:219</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0019">19</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0060"><NO.P>60.</NO.P><TXT>Súdny dvor tak konštatoval, že nielen daňové sankcie a trestné konania vo veci daňových únikov z dôvodu nesprávnosti údajov v súvislosti s DPH,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0028"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130226">26. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Åkerberg Fransson</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑617/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:105">EU:C:2013:105</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ale <HT TYPE="ITALIC">náležitý výber</HT> DPH vo všeobecnosti je spojený s ochranou finančných záujmov Únie v súlade s článkom 325 ZFEÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0029"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdny dvor ďalej potvrdil, že také vnútroštátne opatrenia týkajúce sa porušení zákona v oblasti DPH, ktorých cieľom je zaručiť riadny výber dane, akými sú ustanovenia talianskeho práva týkajúce sa nezaplatenia DPH, ktoré sú predmetom prejednávanej veci, predstavujú vykonávanie článku 325 ZFEÚ na účely článku 51 ods. 1 Charty.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0030"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170405">5. apríla 2017</DATE>, <NAME.CASE>Orsi a Baldetti</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑217/15 a C‑350/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:264">EU:C:2017:264</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0016">16</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0061"><NO.P>61.</NO.P><TXT>Trestný čin v prejednávanej veci súvisí s <HT TYPE="ITALIC">nezaplatením</HT>. Dalo by sa teda tvrdiť, že finančné záujmy Únie nie sú naozaj poškodené: platba sa oneskorila, ale dôjde k nej. V spojení s povinnosťou uhradiť spolu s platbou danej sumy aj úroky z nej by príjmy Únie v konečnom dôsledku nemali byť poškodené. Na také porušenie zákona by sa teda článok 325 ods. 1 ZFEÚ nemusel vzťahovať.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0062"><NO.P>62.</NO.P><TXT>Treba poukázať na to, že uvedený trestný čin sa netýka len <HT TYPE="ITALIC">neskorého</HT> zaplatenia, ale v širšom zmysle <HT TYPE="ITALIC">nezaplatenia</HT> z akéhokoľvek dôvodu. Dlžná suma teda môže byť skutočne uhradená neskôr, ale tiež nemusí byť uhradená vôbec. Nech je to akokoľvek, dlžné sumy jednoducho neboli zaplatené. Zdravý rozum naznačuje, že ak niekto nedostane svoje peniaze, nepochybne to môže poškodiť jeho finančné záujmy, a to určite vzhľadom na to, že ako správne zdôrazňuje Komisia, skutok sa považuje za trestný čin až po dosiahnutí určitej, nie bezvýznamnej a okrajovej, prahovej hodnoty.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0063"><NO.P>63.</NO.P><TXT>Tvrdenie nemeckej vlády, podľa ktorého <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0052" ID="QS0052"/>neskoré zaplatenie<QUOT.END REF.START="QS0052" CODE="201C" ID="QE0052"/> DPH nepoškodí finančné záujmy Únie vzhľadom na to, že DPH bola riadne deklarovaná, preto nemožno prijať.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="14"?><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Uplatniteľnosť odsekov 1 a 2 článku 325 ZFEÚ</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0064"><NO.P>64.</NO.P><TXT>Vzhľadom na svoju zložitú legislatívnu históriu<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0031"><P>Článok 209a ZES (v znení Maastrichtskej zmluvy) obsahoval len aktuálne odseky 2 a 3. Amsterdamskou zmluvou bol do vtedajšieho článku 280 ZES vložený súčasný odsek 1, ako aj odsek 4 obsahujúci právny základ na prijímanie opatrení Spoločenstva, no za predpokladu, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0053" ID="QS0053"/>tieto opatrenia neovplyvňujú uplatňovanie vnútroštátneho trestného práva a vnútroštátnej justičnej správy<QUOT.END REF.START="QS0053" CODE="201C" ID="QE0053"/>. Lisabonskou zmluvou bolo toto obmedzenie zrušené. Pokiaľ ide o vývoj znenia tohto ustanovenia v jednotlivých po sebe idúcich verziách Zmluvy pred Lisabonskou zmluvou, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Komisia/ECB</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑11/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2002:556">EU:C:2002:556</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> článok 325 ZFEÚ pravdepodobne nepatrí medzi tie najjednoznačnejšie ustanovenia Zmluvy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0065"><NO.P>65.</NO.P><TXT>Kľúčovým prvkom, ktorý je predmetom rozsiahlych diskusií v prejednávanej veci, je rozdiel v znení medzi prvým a druhým odsekom článku 325 ZFEÚ. Článok 325 ods. 1 ZFEÚ odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0054" ID="QS0054"/>podvody<QUOT.END REF.START="QS0054" CODE="201C" ID="QE0054"/> aj <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0055" ID="QS0055"/>iné protiprávne konanie<QUOT.END REF.START="QS0055" CODE="201C" ID="QE0055"/>. V článku 325 ods. 2 ZFEÚ sa však spomínajú len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0056" ID="QS0056"/>podvody<QUOT.END REF.START="QS0056" CODE="201C" ID="QE0056"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0066"><NO.P>66.</NO.P><TXT>V Zmluvách nie je vymedzený ani jeden z týchto pojmov. Pojem <HT TYPE="ITALIC">podvod</HT> treba vykladať ako autonómny pojem práva EÚ v súlade so všeobecným cieľom článku 325 ZFEÚ, ktorým je vytvorenie pevného rámca na ochranu finančných záujmov Únie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0032"><P>Pokiaľ ide o široké chápanie pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0057" ID="QS0057"/>podvod<QUOT.END REF.START="QS0057" CODE="201C" ID="QE0057"/> v zmysle článku 325 ZFEÚ, pozri napríklad: WALDHOFF, C.: AEUV Art. 325 (ex‑Art. 280 EGV) [Bekämpfung von Betrug zum Nachteil der Union]. In: CALLIESS, CH., RUFFERT, M.: <HT TYPE="ITALIC">EUV/AEUV Kommentar</HT>. 5. vyd. München: C. H. Beck, 2016, bod. 4; MAGIERA, S.: Art. 325 AEUV Betrugsbekämpfung. In: GRABITZ, E., HILF, M., NETTESHEIM, M.: <HT TYPE="ITALIC">Das Recht der Europäischen Union</HT>. München: C. H. Beck, 2016,bod 15 a nasl.; SATZGER, H.: AEUV Art. 325 (ex‑Art. 280 EGV) [Betrugsbekämpfung]. In: STREINZ, R.: <HT TYPE="ITALIC">EUV/AEUV</HT>. München: C. H. Beck, 2012, bod 6; SPITZER, H., STIEGEL, U.: AEUV Artikel 325 (ex‑Artikel 280 EGV) [Schutz der finanziellen Interessen der Union]. In: von der GROEBEN, H., SCHWARZE, J., HATJE, A.: <HT TYPE="ITALIC">Europäisches Unionsrecht</HT>. Baden‑Baden: Nomos, 2015, bod 12 a nasl.</P></NOTE> Rozsah tohto pojmu nemusí nevyhnutne zodpovedať definícii podvodu vo vnútroštátnych trestnoprávnych predpisoch.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0033"><P>Pokiaľ ide o ťažkosti spojené s vymedzením pojmu <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0058" ID="QS0058"/>podvod<QUOT.END REF.START="QS0058" CODE="201C" ID="QE0058"/>, pozri napríklad DELMAS‑MARTY, M.: Incompatibilités entre systèmes juridiques et mesures d’harmonisation: Rapport final du groupe d’experts chargé d’une étude comparative sur la protection des intérêts financiers de la Communauté. In: <HT TYPE="ITALIC">Seminar on the Legal Protection of the Financial Interests of the Community</HT>, <HT TYPE="ITALIC">Brussels, November 1993</HT>. Oak Tree Press Dublin, 1994. Pokiaľ ide o všeobecný prehľad, pozri tiež <HT TYPE="ITALIC">Study on the legal framework for the protection of EU financial interests by criminal law</HT>, RS 2011/07, záverečná správa, <DATE ISO="20120504">4. máj 2012</DATE>.</P></NOTE> Vymedzenie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0059" ID="QS0059"/>podvodu<QUOT.END REF.START="QS0059" CODE="201C" ID="QE0059"/> v Dohovore PIF, na ktoré Súdny dvor odkázal v rozsudku Taricco<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0034"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>, predstavuje v tomto smere užitočné usmernenie, lebo išlo o prvú definíciu stanovenú v práve EÚ. Pojem podvod uvedený v článku 325 ZFEÚ však nie je nevyhnutne obmedzený na pojem uvedený v Dohovore PIF alebo v sekundárnych právnych predpisoch.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0035"><P>Pozri napríklad definíciu uvedenú v Návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji proti podvodom poškodzujúcim finančné záujmy Únie prostredníctvom trestného práva, COM (2012) 363 final. Pôvodným právnym základom návrhu bol článok 325 ods. 4 ZFEÚ. Počas rokovaní o návrhu bol právny základ zmenený na článok 83 ods. 2 ZFEÚ (stanovisko Rady v prvom čítaní, dokument Rady 6182/17 z <DATE ISO="20170405">5. apríla 2017</DATE>).</P></NOTE> Všeobecný pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0060" ID="QS0060"/>podvod<QUOT.END REF.START="QS0060" CODE="201C" ID="QE0060"/> v článku 325 ZFEÚ môže v osobitnej oblasti DPH zahŕňať aj úmyselné činy alebo opomenutia, ktorých cieľom je neoprávnene získať ekonomickú alebo daňovú výhodu na úkor finančných záujmov EÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0036"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20070927">27. septembra 2007</DATE>, <NAME.CASE>Collée</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑146/05</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2007:549">EU:C:2007:549</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20080508">8. mája 2008</DATE>, <NAME.CASE>Ecotrade</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑95/07 a C‑96/07</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:267">EU:C:2008:267</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0071">71</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140717">17. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>Equoland</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑272/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2091">EU:C:2014:2091</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0067"><NO.P>67.</NO.P><TXT>Nech je to akokoľvek, Súdny dvor potvrdil, že oneskorenú platbu DPH nemožno ako takú považovať za daňový únik alebo podvod.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0037"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120712">12. júla 2012</DATE>, <NAME.CASE>EMS‑Bulgaria Transport</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑284/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:458">EU:C:2012:458</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0074">74</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130620">20. júna 2013</DATE>, <NAME.CASE>Rodopi‑M 91</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑259/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:414">EU:C:2013:414</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0068"><NO.P>68.</NO.P><TXT>Pojem <HT TYPE="ITALIC">iné protiprávne konanie</HT> uvedený v článku 325 ods. 1 ZFEÚ je nepochybne širší ako pojem podvod. Z jeho prirodzeného výkladu vyplýva, že tento pojem pravdepodobne zahŕňa každé protiprávne, t. j. nezákonné správanie poškodzujúce finančné záujmy Únie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0069"><NO.P>69.</NO.P><TXT>Nevidím dôvod, pre ktorý by sa nezaplatenie dane v zákonom stanovenej lehote, ktoré je v tomto zmysle jednoznačne protiprávne, nemalo považovať za iné protiprávne konanie. Ako som už vysvetlil vyššie v bodoch 59 až 63 týchto návrhov, keď nezaplatenie dosiahne také prahové hodnoty, aké sú stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave, určite môže poškodiť finančné záujmy Únie v zmysle článku 325 ods. 1 ZFEÚ.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="15"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0070"><NO.P>70.</NO.P><TXT>Pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0061" ID="QS0061"/>iné protiprávne konanie<QUOT.END REF.START="QS0061" CODE="201C" ID="QE0061"/> však nie je uvedený v článku 325 ods. 2 ZFEÚ, ktorý členským štátom len ukladá povinnosť prijať na zamedzenie <HT TYPE="ITALIC">podvodov</HT> poškodzujúcich finančné záujmy Únie rovnaké opatrenia, aké prijímajú na zamedzenie podvodov poškodzujúcich ich vlastné finančné záujmy. Tento rozdiel v znení sa dá vykladať dvoma spôsobmi.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0071"><NO.P>71.</NO.P><TXT>Na jednej strane by sa dalo tvrdiť, že článok 325 ods. 2 ZFEÚ sa podobne ako článok 325 ods. 1 ZFEÚ vzťahuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0062" ID="QS0062"/>podvody<QUOT.END REF.START="QS0062" CODE="201C" ID="QE0062"/> aj <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0063" ID="QS0063"/>iné protiprávne konanie<QUOT.END REF.START="QS0063" CODE="201C" ID="QE0063"/>. Pri tejto argumentácii by článok 325 ods. 1 ZFEÚ predstavoval <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0064" ID="QS0064"/>všeobecné ustanovenie<QUOT.END REF.START="QS0064" CODE="201C" ID="QE0064"/>, ktoré stanovuje referenčný rámec pre celý článok 325 ZFEÚ vrátane všetkých jeho odsekov. Bola by zdôraznená skutočnosť, že článok 325 ods. 1 ZFEÚ ukladá Únii a členským štátom všeobecnú povinnosť zamedziť podvody a iné protiprávne konanie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0065" ID="QS0065"/>prostredníctvom opatrení, ktoré sa prijmú v súlade s týmto článkom<QUOT.END REF.START="QS0065" CODE="201C" ID="QE0065"/>. Zároveň by sa zdôraznila zložitá legislatívna história tohto ustanovenia,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0038"><P>Poznámka pod čiarou 31 vyššie.</P></NOTE> v dôsledku ktorej je akýkoľvek jasný zásah legislatívnej vôle ťažký vzhľadom na rýchlo po sebe nasledujúce zmeny tohto ustanovenia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0072"><NO.P>72.</NO.P><TXT>Na druhej strane by bolo rovnako možné odvolávať sa na jasný rozdiel v znení medzi článkom 325 ods. 1 ZFEÚ a článkom 325 ods. 2 ZFEÚ a tvrdiť, že článok 325 ods. 2 ZFEÚ sa vzťahuje len na opatrenia zamerané na zamedzenie podvodov, <HT TYPE="ITALIC">ale nie</HT> iného protiprávneho konania. Tieto dve ustanovenia upravujú odlišný rozsah povinnosti účinnosti a povinnosti asimilácie, ktoré sú v nich stanovené. Keby autori Zmlúv chceli, aby mali oba odseky rovnaký význam, prečo by im dali odlišné znenie? Keby chceli, aby oba pojmy uvedené v článku 325 ods. 1 ZFEÚ boli všeobecne uplatniteľné na celý článok, prečo by nezaviedli spojený tretí pojem, ktorý by zahŕňal oba tieto pojmy (zastrešujúci legislatívny termín)? Dajú sa uviesť aj ďalšie systematické tvrdenia: v článku 325 ods. 3 a 4 ZFEÚ je to isté rozlíšenie jednoznačne zachované a odvoláva sa len na podvody. Je teda ťažké považovať neuvedenie <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0066" ID="QS0066"/>iného protiprávneho konania<QUOT.END REF.START="QS0066" CODE="201C" ID="QE0066"/> v článku 325 ods. 2 len za <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0067" ID="QS0067"/>preklep<QUOT.END REF.START="QS0067" CODE="201C" ID="QE0067"/> autorov Zmluvy, samozrejme, pokiaľ títo autori neboli veľmi roztržití a neurobili preklep trikrát v jednom článku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0073"><NO.P>73.</NO.P><TXT>Celkovo považujem druhý prístup k výkladu za prijateľnejší. Na účely prejednávanej veci však nie som presvedčený o tom, že Súdny dvor by sa mal v skutočnosti k tejto otázke nejako vyjadrovať. O článku 325 ods. 2 ZFEÚ sa síce vedú rozsiahle diskusie, v prejednávanej veci však predstavuje falošnú stopu. Na všetky praktické účely platí, že ak sa pôsobnosť povinnosti v zmysle článku 325 ods. 1 ZFEÚ vykladá a chápe v spojení so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ, znamená to úplne totožnú povinnosť prijímať rovnocenné opatrenia na ochranu vnútroštátnych finančných záujmov a finančných záujmov EÚ.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">c)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Článok 325 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0074"><NO.P>74.</NO.P><TXT>Keby sa aj vychádzalo z toho, že článok 325 ods. 2 ZFEÚ sa v prejednávanej veci neuplatní, stále je tu horizontálne uplatniteľná zásada lojálnej spolupráce zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ. Uvedená zásada v spojení so všeobecnou povinnosťou stanovenou v článku 325 ods. 1 ZFEÚ znamená povinnosť prijímať opatrenia proti protiprávnemu konaniu poškodzujúcemu finančné záujmy EÚ za analogických podmienok, ako sú tie, ktoré platia pre protiprávne konanie poškodzujúce vnútroštátne finančné záujmy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0075"><NO.P>75.</NO.P><TXT>Hmotnoprávne prekrývanie sa povinností uložených článkom 325 ods. 2 ZFEÚ a zásady lojálnej spolupráce podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ má korene v genealógii prvého uvedeného ustanovenia. Článok 325 ods. 2 ZFEÚ predstavuje istým spôsobom kodifikáciu judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa zásady lojálnej spolupráce v tejto špecifickej oblasti.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0039"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19890921">21. septembra 1989</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Grécko</NAME.CASE> (<NO.CASE>68/88</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1989:339">EU:C:1989:339</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0025">25</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pokiaľ ide o potvrdenie tohto hmotnoprávneho prekrývania sa, pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19990708">8. júla 1999</DATE>, <NAME.CASE>Nunes a de Matos</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑186/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1999:376">EU:C:1999:376</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0013">13</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ktorý sa odvoláva na článok 5 Zmluvy ES a článok 209a prvý odsek Zmluvy ES.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="16"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0076"><NO.P>76.</NO.P><TXT>Skutočnosť, že povinnosti stanovené v článku 4 ods. 3 ZEÚ majú prierezovú povahu a prenikajú celým právnym poriadkom EÚ, má aj ďalší následok. Povinnosť prijímať opatrenia na boj proti nezákonnej činnosti poškodzujúcej finančné záujmy EÚ za rovnocenných podmienok ako pri opatreniach na ochranu vnútroštátnych finančných záujmov sa neuplatňuje len v spojení s povinnosťami uloženými článkom 325 ods. 1 ZFEÚ: uplatňuje sa aj v spojení s konkrétnejšími povinnosťami vyplývajúcimi zo smernice o DPH. Keďže ustanovenia smernice o DPH sú bezpochyby najpodrobnejšími ustanoveniami v oblasti platenia a výberu dane, je možné náležite uskutočniť investigatívnejšiu analýzu na základe ustanovení tejto smernice. Budem sa nimi zaoberať v nasledujúcom oddiele týchto návrhov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0077"><NO.P>77.</NO.P><TXT>Predtým však stojí za zdôraznenie jedna záverečná poznámka: <HT TYPE="ITALIC">opatrenia</HT>, ktoré sa majú prijímať na zamedzenie podvodov a iného protiprávneho konania podľa článku 325 ods. 1 ZFEÚ a článku 4 ods. 3 ZEÚ, nemajú nevyhnutne trestnoprávnu povahu. Podmienkou je to, že opatrenia musia byť účinné a odradzujúce. Samozrejme, také opatrenie teda môže ako <HT TYPE="ITALIC">ultima ratio</HT> znamenať trestnoprávne sankcie. Pred dosiahnutím tejto úrovne však môže na účinné zamedzenie podvodov a iného protiprávneho konania postačovať širšia škála opatrení, akými sú správne, občianskoprávne alebo organizačné opatrenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0040"><P>Pozri napríklad rozsudok z <DATE ISO="20120329">29. marca 2012</DATE>, Pfeifer &amp; Langen (<REF.DOC.ECR><NO.CASE>C‑564/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:190">EU:C:2012:190</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0052">52</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), pokiaľ ide o článok 325 ZFEÚ v spojení s opatreniami na výber úrokov pri vymáhaní výhod neoprávnene získaných z rozpočtu Európskej únie.</P></NOTE> Podobne opatrenia, ktoré majú členské štáty prijímať v súlade s článkom 325 ZFEÚ, nie sú obmedzené na opatrenia súvisiace s trestnou činnosťou alebo administratívnymi nezrovnalosťami, na ktoré sa už vzťahujú odvetvové právne predpisy EÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0041"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101028">28. októbra 2010</DATE>, <NAME.CASE>SGS Belgium a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑367/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:648">EU:C:2010:648</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Smernica o DPH a zásada lojálnej spolupráce</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0078"><NO.P>78.</NO.P><TXT>Článok 206 smernice o DPH ukladá zdaniteľným osobám povinnosť zaplatiť DPH pri podaní daňového priznania podľa článku 250 uvedenej smernice. Členským štátom však poskytuje možnosť stanoviť iný termín na platbu. Článok 273 smernice o DPH umožňuje členským štátom prijímať opatrenia na zabezpečenie platby – môžu ukladať ďalšie povinnosti, ktoré považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým únikom.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0079"><NO.P>79.</NO.P><TXT>Okrem týchto ustanovení však smernica o DPH nestanovuje nijaké ďalšie osobitné pravidlá na zabezpečenie riadneho výberu. Neupravuje nijaké konkrétne opatrenia alebo prípadné sankcie, ktoré sa majú prijať v prípade nezaplatenia dane v lehote stanovenej členskými štátmi v súlade s článkom 206 smernice o DPH.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0080"><NO.P>80.</NO.P><TXT>Voľba primeraných sankcií je teda na voľnej úvahe členských štátov. Táto voľná úvaha však nie je neobmedzená: keď neexistuje špecifické ustanovenie stanovujúce sankciu v prípade porušenia právnej úpravy, článok 4 ods. 3 ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť prijať účinné opatrenia na postihnutie správania poškodzujúceho finančné záujmy EÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0042"><P>Pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20101028">28. októbra 2010</DATE>, <NAME.CASE>SGS Belgium a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑367/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:648">EU:C:2010:648</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Tieto opatrenia sa musia uplatňovať za procesných a hmotnoprávnych podmienok obdobných podmienkam, ktoré sú uplatniteľné na porušenia vnútroštátneho práva podobného charakteru a závažnosti. Sankcie ukladané týmito opatreniami musia byť v každom prípade účinné, primerané a odradzujúce.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0043"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19890921">21. septembra 1989</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Grécko</NAME.CASE> (<NO.CASE>68/88</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1989:339">EU:C:1989:339</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050503">3. mája 2005</DATE>, <NAME.CASE>Berlusconi a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑387/02, C‑391/02 a C‑403/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:270">EU:C:2005:270</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0065">65</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="17"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0081"><NO.P>81.</NO.P><TXT>V osobitnej oblasti DPH musia členské štáty bojovať proti daňovým únikom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0044"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140226">26. februára 2014</DATE>, <NAME.CASE>Åkerberg Fransson</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑617/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:105">EU:C:2013:105</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0025">25</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20151217">17. decembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>WebMindLicenses</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑419/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:832">EU:C:2015:832</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0041">41</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Všeobecnejšie a v súlade s ustálenou judikatúrou z článku 2, článku 250 ods. 1 a článku 273 smernice o DPH v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ vyplýva, že členské štáty musia prijať všetky legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečili, že splatná DPH bude na ich území vybratá v plnej výške.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0045"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160407">7. apríla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Degano Trasporti</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑546/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:206">EU:C:2016:206</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0019">19</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru).</P></NOTE> Členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0046"><P>Pozri napríklad rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20080717">17. júla 2008</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Taliansko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑132/06</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:412">EU:C:2008:412</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0082"><NO.P>82.</NO.P><TXT>Dá sa to zhrnúť tak, že z týchto úvah vyplýva, že povinnosti uložené smernicou o DPH v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ jednoznačne prekračujú hranice predchádzania podvodom. Sú všeobecnejšie. Je jasné, že sa týkajú riadneho výberu dane. Zahŕňajú nie len pravidlá stanovené členskými štátmi na postihovanie porušení povinností čisto formálnej povahy, akými sú chybné priznania, ale aj oneskorené platby, pokiaľ neprekračujú rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v riadnom výbere DPH a v predchádzaní daňovým únikom.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0047"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120712">12. júla 2012</DATE>, <NAME.CASE>EMS‑Bulgaria Transport</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑284/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:458">EU:C:2012:458</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0069">69</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130620">20. júna 2013</DATE>, <NAME.CASE>Rodopi‑M 91</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑259/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:414">EU:C:2013:414</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0038">38</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a nasl.), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140717">17. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>Equoland</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑272/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2091">EU:C:2014:2091</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0083"><NO.P>83.</NO.P><TXT>Môžem znova uviesť, že skutočnosť, že na také vnútroštátne opatrenia sa vzťahujú vyššie uvedené ustanovenia smernice o DPH v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ, podľa môjho názoru nedefinuje povahu vnútroštátnych opatrení. Podobne ako pri článku 325 ods. 1 ZFEÚ alebo skôr ešte viac,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0048"><P>Bod 77 týchto návrhov.</P></NOTE> zo smernice o DPH členským štátom nevyhnutne nevyplýva povinnosť ukladať sankcie trestnoprávnej povahy. Voľba prostriedkov je znova vecou voľnej úvahy členských štátov. Právo EÚ sa zaujíma o skutočný výsledok: účinné, primerané a odradzujúce opatrenia, ktoré zabezpečujú riadny výber dane a predchádzanie daňovým únikom.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">4.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Predbežný záver</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0084"><NO.P>84.</NO.P><TXT>V dôsledku predchádzajúcich úvah sa domnievam, že uplatniteľnými ustanoveniami na účely prejednávanej veci sú článok 4 ods. 3 ZEÚ, článok 325 ods. 1 ZFEÚ a články 206 a 273 smernice o DPH.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">B.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Odpoveď na prejudiciálne otázky</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0085"><NO.P>85.</NO.P><TXT>Teraz sa budem zaoberať jednotlivými otázkami položenými vnútroštátnym súdom z hľadiska vyššie uvedených uplatniteľných ustanovení práva EÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0086"><NO.P>86.</NO.P><TXT>Nasledujúce úvahy majú takúto štruktúru: po prvé sa budem zaoberať prvou časťou tretej otázky položenej vnútroštátnym súdom v súvislosti s Dohovorom PIF (1). Po druhé sa budem venovať prvej otázke týkajúcej sa povinnosti stanoviť rovnocenné sankcie (2). Po tretie spoločne preskúmam druhú otázku a druhú časť tretej otázky položenej vnútroštátnym súdom, ktorá sa týka povinnosti prijať účinné, odradzujúce a primerané sankcie za porušenia práva EÚ (3).</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="18"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Prvá časť tretej otázky: Dohovor PIF</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0087"><NO.P>87.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd sa pýta, či pojem podvod v článku 1 Dohovoru PIF zahŕňa nezaplatenie alebo čiastočné či oneskorené zaplatenie DPH. Pýta sa, či v dôsledku toho článok 2 uvedeného dohovoru vyžaduje, aby členský štát potrestal také správanie odňatím slobody, ak sa týka súm prevyšujúcich <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0088"><NO.P>88.</NO.P><TXT>Odpoveď je nie. Ako som vysvetlil vyššie v bodoch 48 až 51 týchto návrhov, Dohovor PIF sa v prejednávanej veci neuplatní. Podľa môjho názoru porušenie zákona, ktoré je predmetom prejednávanej veci, nemožno zahrnúť pod pojem podvod v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) uvedeného dohovoru.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0089"><NO.P>89.</NO.P><TXT>Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na prvú časť tretej otázky takto: pojem podvod v článku 1 ods. 1 písm. b) Dohovoru PIF sa nevzťahuje na také porušenie zákona, aké je predmetom sporu vo veci samej, ktoré sa týka nezaplatenia riadne priznanej DPH v zákonom stanovenej lehote.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Prvá otázka: rozdielne prahové hodnoty a povinnosť stanoviť rovnocenné sankcie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0090"><NO.P>90.</NO.P><TXT>Prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je článok 10b legislatívneho dekrétu 74/2000 (v znení zmeny a doplnenia zavedeného legislatívnym dekrétom 158/2015), ktorý stanovuje vyššiu prahovú hodnotu trestnosti skutku v prípade nezaplatenia DPH (<FT TYPE="NUMBER">250000</FT> eur) než v prípade zrážkovej dane (<FT TYPE="NUMBER">150000</FT> eur), zlučiteľný s právom EÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0091"><NO.P>91.</NO.P><TXT>Táto otázka sa v podstate týka povinnosti stanoviť za porušenia práva EÚ sankcie obdobné alebo rovnocenné tým, ktoré sú upravené v prípade podobných porušení vnútroštátnych právnych predpisov. V kontexte prejednávanej veci táto povinnosť vyplýva z článku 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 325 ods. 1 ZFEÚ a vyššie uvedenými ustanoveniami smernice o DPH.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0092"><NO.P>92.</NO.P><TXT>Odkazujúc špecificky na zásadu lojálnej spolupráce vyjadrenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ Súdny dvor rozhodol, že členské štáty musia zabezpečiť, aby boli porušenia práva EÚ sankcionované za procesných a hmotnoprávnych podmienok <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0068" ID="QS0068"/>obdobných podmienkam, ktoré sú uplatniteľné na porušenia vnútroštátneho práva podobného charakteru a závažnosti…<QUOT.END REF.START="QS0068" CODE="201C" ID="QE0068"/>. Vnútroštátne orgány okrem toho musia v súvislosti s porušeniami práva EÚ postupovať <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0069" ID="QS0069"/>rovnako starostlivo ako pri uplatňovaní zodpovedajúcich vnútroštátnych právnych predpisov<QUOT.END REF.START="QS0069" CODE="201C" ID="QE0069"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0049"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19890921">21. septembra 1989</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Grécko</NAME.CASE> (<NO.CASE>68/88</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1989:339">EU:C:1989:339</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0025">25</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19990708">8. júla 1999</DATE>, <NAME.CASE>Nunes a de Matos</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑186/98</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1999:376">EU:C:1999:376</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0010">10</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0011">11</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Čo je <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0070" ID="QS0070"/>obdobný<QUOT.END REF.START="QS0070" CODE="201C" ID="QE0070"/> vnútroštátny systém?</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0093"><NO.P>93.</NO.P><TXT>V prejednávanej veci je problémom určenie referenčného rámca na posúdenie povinnosti stanoviť obdobné sankcie. Čo môžu byť porušenia vnútroštátneho práva <HT TYPE="ITALIC">podobného</HT> charakteru a závažnosti? Aký ďalší vnútroštátny legislatívny rámec môže v prejednávanej veci slúžiť ako referenčný bod?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0094"><NO.P>94.</NO.P><TXT>V pripomienkach predložených Súdnemu dvoru sa uvádza, že odlišné prahové hodnoty zavedené legislatívnym dekrétom 158/2015 nepredstavujú porušenie povinnosti stanoviť obdobné alebo rovnocenné sankcie. Dôvody takého konštatovania sú však rozdielne.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="19"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0095"><NO.P>95.</NO.P><TXT>Talianska vláda tvrdí, že tieto dve porušenia zákona nie sú vôbec porovnateľné. Komisia tvrdí, že rozdielne prahové hodnoty zavedené v článkoch 10a a 10b legislatívneho dekrétu 74/2000 sú porovnateľné, rozdiel sa však dá odôvodniť. Rakúska vláda uvádza menej obvyklé tvrdenie, podľa ktorého oblasť DPH už zo svojej podstaty nemôže spôsobovať nijaké problémy v súvislosti s povinnosťou stanoviť rovnocenné sankcie. DPH predstavuje príjmy pre členské štáty i Úniu. Finančné záujmy Únie v podobe príjmov z DPH sú preto vždy chránené presne takým istým spôsobom ako vnútroštátne finančné záujmy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0096"><NO.P>96.</NO.P><TXT>V prejednávanej veci je posúdenie obdobných sankcií v podstate obmedzené na určenie toho, či možno systém DPH porovnať s priamym zdanením na účely posúdenia povinnosti stanoviť obdobné sankcie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0097"><NO.P>97.</NO.P><TXT>V tomto smere sú možné dva prístupy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0098"><NO.P>98.</NO.P><TXT>Podľa prvého, <HT TYPE="ITALIC">užšieho</HT> prístupu, ktorý zodpovedá prístupu presadzovanému rakúskou vládou, možno systém DPH považovať za ostrov sám pre seba.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0050"><P>Pokiaľ ide o podobný prístup, pozri tiež DELMAS‑MARTY, M.: Incompatibilités entre systèmes juridiques et mesures d’harmonisation. In: c. d., s. 97; WALDHOFF, C.: AEUV Art. 325 (ex‑Art. 280 EGV) [Bekämpfung von Betrug zum Nachteil der Union]. In: CALLIESS, CH., RUFFERT, M.: <HT TYPE="ITALIC">EUV/AEUV Kommentar</HT>. 5. vyd. München: C. H. Beck, 2016, bod 10; SPITZER, H., STIEGEL, U.: AEUV Artikel 325 (ex‑Artikel 280 EGV) [Schutz der finanziellen Interessen der Union]. In: von der GROEBEN, H., SCHWARZE, J., HATJE, A.: <HT TYPE="ITALIC">Europäisches Unionsrecht</HT>. Baden‑Baden: Nomos, 2015, bod 44.</P></NOTE> Jeho jedinečné a zvláštne vlastnosti a fungovanie znemožňujú porovnanie s akýmkoľvek iným systémom zdanenia alebo zdrojom príjmov. Keďže DPH je zdrojom vnútroštátnych príjmov <HT TYPE="ITALIC">a</HT> príjmov EÚ, povinnosť stanoviť obdobné sankcie bude vždy splnená <HT TYPE="ITALIC">per se</HT>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0099"><NO.P>99.</NO.P><TXT>Chápem, prečo je možné navrhnúť taký prístup v súvislosti so špecifickejšími a konkrétnejšími otázkami, pri ktorých môže existovať viac rozdielov ako podobností v systéme a výbere DPH. Pri súčasnom stave práva by však bol taký prístup problematický a nelogický. Zbavil by obsahu kľúčovú požiadavku na prijatie analogických alebo podobných opatrení – <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0071" ID="QS0071"/>povinnosť asimilácie<QUOT.END REF.START="QS0071" CODE="201C" ID="QE0071"/>. Asimiláciu (ekvivalenciu) by nebolo možné posudzovať. Jej meradlo by totiž bolo kruhové, porovnávala by sa sama so sebou.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0051"><P>Samozrejme, pokiaľ by sa jedného dňa už posudzovanie asimilácie (alebo ekvivalencie) neuskutočňovalo <HT TYPE="ITALIC">interne</HT> (v rámci členského štátu), ale skôr <HT TYPE="ITALIC">externe</HT> (porovnaním prístupov jednotlivých členských štátov). Z <HT TYPE="ITALIC">pragmatického</HT> hľadiska možno taká zmena právnej úpravy bude jedného dňa skutočne nevyhnutná, ak bude harmonizovaných stále viac a viac vnútroštátnych právnych systémov, v dôsledku čoho už nebudú existovať nijaké vhodné vnútroštátne porovnávacie ukazovatele. Zo <HT TYPE="ITALIC">systémového</HT> hľadiska by taký spôsob posudzovania vhodnosti postupov alebo prostriedkov nápravy možno lepšie podporil myšlienku podobnosti, ktorá by mala byť súčasťou vnútroštátneho uplatňovania práva EÚ, namiesto porovnávacích kritérií, ktoré v skutočnosti ešte viac zdôrazňujú potenciálne rozdiely.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0100"><NO.P>100.</NO.P><TXT>Pri druhom, <HT TYPE="ITALIC">širšom</HT> prístupe k porovnateľnosti je referenčný rámec na vyššej úrovni abstrakcie, pričom sa vo vnútroštátnom právnom systéme hľadá najbližšia možná analógia s príslušným porušením práva EÚ. Pri abstraktnejšom a panoramatickejšom pohľade je tiež jasné, že nijaká daň nie je ostrovom samým pre seba; každá daň je časťou (zdaniteľného) kontinentu, časťou pevniny.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0101"><NO.P>101.</NO.P><TXT>Podľa môjho názoru si <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0072" ID="QS0072"/>povinnosť asimilácie<QUOT.END REF.START="QS0072" CODE="201C" ID="QE0072"/> vyžaduje takýto širší prístup k porovnateľnosti, aby bolo možné zistiť príslušné porušenia vnútroštátneho práva, ktoré majú podobný charakter a závažnosť, najmä v oblasti ochrany finančných záujmov Únie. Prirodzene, výhodou je v tomto smere štrukturálne, systémové porovnávanie. Požiadavka úplnej totožnosti by spôsobila, že by bolo veľmi ťažké nájsť rovnocenné zdroje príjmov alebo výdavkov v členských štátoch. Porušenia súvisiace s DPH vzhľadom na osobitosť systému výberu dane nemožno nikdy považovať za analogické s porušeniami pri iných daniach.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="20"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0102"><NO.P>102.</NO.P><TXT>Naopak, v jednotlivých prípadoch týkajúcich sa uplatňovania zásady nediskriminácie alebo zásady ekvivalencie na nesúrodé procesné predpisy alebo prostriedky nápravy je prístup automaticky omnoho konkrétnejší a oveľa užší. V takom prípade môžu konkrétne a špecifické rozdiely medzi priamymi a nepriamymi daňami posudzované na takej úrovni abstrakcie veľmi dobre spôsobiť, že jednotlivé situácie nebudú porovnateľné.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0052"><P>Domnievam sa, že práve v takom špecifickom kontexte taliansky ústavný súd rozhodol, že články 10a a 10b legislatívneho dekrétu, ktorý je predmetom prejednávanej veci, nie sú porovnateľné. Pozri rozsudok talianskeho ústavného súdu z <DATE ISO="20150512">12. mája 2015</DATE>, 100/2015 (IT:COST:2015:100). V širšom zmysle aj Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatoval, že priame a nepriame dane nie sú porovnateľné, ale opäť v odlišnej súvislosti (tiež v oblasti DPH, ale vo veci týkajúcej sa práva daňovníka na vrátenie dane, nie v súvislosti s ukladaním sankcií členskými štátmi). Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20070315">15. marca 2007</DATE>, <NAME.CASE>Reemtsma Cigarettenfabriken</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑35/05</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2007:167">EU:C:2007:167</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0044">44</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0045">45</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0103"><NO.P>103.</NO.P><TXT>V každom prípade Súdny dvor už taký širší prístup uplatnil v rozsudku Taricco. Keď Súdny dvor uvádzal informácie, na základe ktorých mal vnútroštátny súd uskutočniť posúdenie rovnocennosti režimov v súvislosti s premlčacími lehotami vo veciach týkajúcich sa únikov DPH, odvolal sa na premlčacie lehoty platné v oblasti dovozných ciel z tabakových výrobkov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0053"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0048">48</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Súdny dvor podobne konštatoval v rozsudku z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120329">29. marca 2012</DATE>, <NAME.CASE>Pfeifer &amp; Langen</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑564/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:190">EU:C:2012:190</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0052">52</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), že členské štáty sú na základe článku 325 ZFEÚ a pri neexistencii osobitnej právnej úpravy EÚ, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0073" ID="QS0073"/>pokiaľ ich vnútroštátne právo stanovuje výber úrokov v rámci vymáhania rovnakého typu výhod, ktoré boli neoprávnene získané z ich vnútroštátnych rozpočtov, povinné obdobným spôsobom vyberať úroky pri vymáhaní výhod neoprávnene získaných z rozpočtu Únie<QUOT.END REF.START="QS0073" CODE="201C" ID="QE0073"/>.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0104"><NO.P>104.</NO.P><TXT>V prejednávanej veci je najviac analogický s trestným činom nezaplatenia DPH podľa článku 10b legislatívneho dekrétu 74/2000 trestný čin nezaplatenia zrážkovej dane zástupcom daňovníka v zmysle článku 10a toho istého dekrétu. Oba trestné činy vykazujú množstvo podobností: ich všeobecným cieľom je zabezpečiť výber dane. Oba trestné činy sa týkajú správania súvisiaceho s nezaplatením v zákonom stanovenej lehote. Systémový paralelizmus oboch ustanovení vyplýva zo samotnej talianskej právnej úpravy, v rámci ktorej sú oba trestné činy upravené v tom istom legislatívnom akte v úzko prepojených paralelných ustanoveniach.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0105"><NO.P>105.</NO.P><TXT>Nevidím preto nijaký osobitný logický problém v konštatovaní, že článok 10a je ustanovením <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0074" ID="QS0074"/>obdobným<QUOT.END REF.START="QS0074" CODE="201C" ID="QE0074"/> článku 10b legislatívneho dekrétu 74/2000. Oba trestné činy sú porovnateľné. Ďalšou otázkou potom je, či sa rozdielne prahové hodnoty upravené v oboch ustanoveniach dajú odôvodniť.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Odôvodnené rozlišovanie?</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0106"><NO.P>106.</NO.P><TXT>Talianska vláda sa pokúsila vysvetliť dôvody, pre ktoré sa zákonodarca rozhodol stanoviť rozdielne prahové hodnoty pre nezaplatenie DPH a zrážkovej dane.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0107"><NO.P>107.</NO.P><TXT>Po prvé hneď na úvod talianska vláda na pojednávaní objasnila, že na zdaniteľné osoby sa nevzťahuje systém trestných činov nezaplatenia priamych daní. Trestný čin upravený v článku 10a sa netýka daňovníka, ale osoby povinnej odviesť zrážkovú daň namiesto neho.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0108"><NO.P>108.</NO.P><TXT>Po druhé talianska vláda okrem všeobecných štrukturálnych rozdielov vyplývajúcich z priameho a nepriameho charakteru dane uviedla osobitné dôvody rozlišovania. Týkajú sa vyššieho stupňa závažnosti a zložitejšieho odhaľovania a výberu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0109"><NO.P>109.</NO.P><TXT>Na jednej strane pokiaľ ide o nezaplatenie zrážkovej dane vyplývajúcej z potvrdenia vydanému daňovníkovi, ktorému je daň zrazená, talianska vláda vysvetlila, že článok 10a sa netýka len nezaplatenia, ale aj vystavenia nesprávneho dokumentu. Odhalenie nezaplatenia a výber dane sú preto sťažené vzhľadom na to, že osoba zastupujúca daňovníka získa potvrdenie, ktoré ju oslobodzuje od povinnosti platby vo vzťahu k správnemu orgánu.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="21"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0110"><NO.P>110.</NO.P><TXT>Na druhej strane pokiaľ ide o nezaplatenie zrážkovej dane vyplývajúcej z ročného daňového priznania podaného osobou oprávnenou na zrazenie dane, talianska vláda uviedla, že vyšší stupeň závažnosti vyplýva z následkov, ktoré môže mať nezaplatenie pre daňovníkov, ktorých táto osoba zastupuje, lebo im hrozí, že budú musieť zaplatiť dlžnú daň dvakrát.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0111"><NO.P>111.</NO.P><TXT>V súvislosti s oboma týmito dôvodmi bolo uvedené, že podľa vnútroštátneho zákonodarcu problematické odhaľovanie porušení,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0054"><P>Pokiaľ ide o problematické zisťovanie porušení, pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19880225">25. februára 1988</DATE>, <NAME.CASE>Drexl</NAME.CASE> (<NO.CASE>299/86</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1988:103">EU:C:1988:103</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0022">22</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0023">23</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ako aj rozdielne chránené záujmy odôvodňujú rozlišovanie medzi predmetnými prahovými hodnotami.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0112"><NO.P>112.</NO.P><TXT>Je prirodzené, že niektoré tvrdenia uvedené talianskou vládou sa dajú považovať za presvedčivejšie než iné. Rovnako stále nemusí byť jasné, čo presne sa stalo v roku 2015, že to viedlo k náhlej potrebe rozlišovať medzi prahovými hodnotami pri oboch trestných činoch, a predtým, keď boli oba trestné činy upravené rovnako, to neexistovalo.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0113"><NO.P>113.</NO.P><TXT>Myslím si však, že práve otázky ako táto sú oblasťou, v ktorej môžu členské štáty robiť vlastné legislatívne rozhodnutia. Talianska vláda podľa môjho názoru uviedla prijateľné dôvody, pre ktoré sa rozhodla rozlišovať medzi prahovými hodnotami. Navyše preukázala, že v tomto smere došlo na vnútroštátnej úrovni k poradnému procesu. Pokiaľ má rozsah procesnej voľnej úvahy a inštitucionálnej autonómie v tejto oblasti nejaký význam, nemalo by byť úlohou Súdneho dvora spochybňovať vnútroštátne legislatívne rozhodnutia, ktoré sú navyše súčasťou širšej a komplexnej legislatívnej štruktúry daňových právnych predpisov členských štátov.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0114"><NO.P>114.</NO.P><TXT>V dôsledku toho konštatujem, že článok 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 325 ods. 1 ZFEÚ a smernicou o DPH nebránia vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré na účely určenia trestnosti správania spočívajúceho v nezaplatení dane v zákonom stanovenej lehote stanovujú finančnú prahovú hodnotu, ktorá je vyššia pre DPH ako pre zrážkovú daň.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Druhá otázka a druhá časť tretej otázky: zánik trestnoprávnej zodpovednosti a účinné a odradzujúce sankcie</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0115"><NO.P>115.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd ďalej vyjadril pochybnosti o vplyve, ktorý môžu mať na účinnosť a odradzujúci charakter trestnoprávnych sankcií upravených legislatívnym dekrétom 74/2000 dve zmeny zavedené legislatívnym dekrétom 158/2015.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0116"><NO.P>116.</NO.P><TXT>Po prvé druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 325 ods. 1 ZFEÚ a smernicou o DPH bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej trestnoprávna zodpovednosť osôb zodpovedných v daňovej oblasti zaniká, pokiaľ subjekt, ktorý zastupujú, zaplatí dlžnú DPH vrátane úrokov a správnych sankcií vyplývajúcich z oneskorenej platby pred vyhlásením začiatku hlavného pojednávania v prvostupňovom konaní. Vnútroštátny súd poukazuje na to, že taliansky systém týmto osobám neukladá nijakú ďalšiu sankciu, dokonca ani správnej povahy.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0117"><NO.P>117.</NO.P><TXT>Po druhé druhou časťou tretej otázky sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 325 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zbavuje trestnoprávnej a správnej zodpovednosti tieto osoby zodpovedné za daňové otázky v prípade nezaplatenia, čiastočnej alebo oneskorenej platby DPH v súvislosti so sumami zodpovedajúcimi trojnásobku alebo päťnásobku minimálnej prahovej hodnoty <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur stanovenej v Dohovore PIF.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0118"><NO.P>118.</NO.P><TXT>Obe otázky sa týkajú povinnosti členských štátov prijať účinné a odradzujúce sankcie. Obe tieto otázky postupne preskúmam v tomto oddiele.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="22"?><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">a)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Nový dôvod zániku trestnoprávnej zodpovednosti</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0119"><NO.P>119.</NO.P><TXT>Komisia sa domnieva, že druhá otázka týkajúca sa nového dôvodu zániku trestnoprávnej zodpovednosti zavedeného legislatívnym dekrétom 158/2015 (nový článok 13 ods. 1 legislatívneho dekrétu 74/2000) by mala byť vyhlásená za neprípustnú. Tvrdí, že vzhľadom na to, že prahová hodnota trestného činu v oblasti DPH (<FT TYPE="NUMBER">250000</FT> eur) v prejednávanej veci nebola dosiahnutá (dlžná suma predstavovala <FT TYPE="NUMBER">175272</FT> eur), tento dôvod sa v tejto veci nemohol uplatniť.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0120"><NO.P>120.</NO.P><TXT>Súhlasím. Ak sa totiž Súdny dvor rozhodne postupovať podľa odpovedí, ktoré navrhujem na prvú a tretiu otázku, nebude potrebné odpovedať na druhú otázku. Aby som však bol Súdnemu dvoru nápomocný v plnom rozsahu, stručne načrtnem odpoveď na túto osobitnú otázku pre prípad, že by Súdny dvor dospel k inému záveru.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0121"><NO.P>121.</NO.P><TXT>Vo všeobecnosti<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0055"><P>Pozri body 52 až 84 týchto návrhov.</P></NOTE> povinnosť stanoviť účinné, odradzujúce a primerané sankcie na ochranu finančných záujmov Únie vyplýva z dvoch prameňov práva EÚ. Z povinnosti lojálnej spolupráce podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ vyplýva požiadavka účinne a odradzujúcim spôsobom bojovať proti porušeniam povinnosti platiť DPH v zmysle článkov 206 a 273 smernice o DPH: členské štáty majú všeobecnú povinnosť prijať všetky legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečili, že splatná DPH bude na ich územiach vyberaná v plnej výške.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0056"><P>Rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20080717">17. júla 2008</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Taliansko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑132/06</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:412">EU:C:2008:412</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130226">26. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Åkerberg Fransson</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑617/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:105">EU:C:2013:105</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0025">25</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0036">36</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> To isté vyplýva aj z článku 325 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorého musia členské štáty zamedziť podvody a iné protiprávne konanie poškodzujúce finančné záujmy EÚ prostredníctvom účinných a odradzujúcich opatrení.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0057"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130226">26. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Åkerberg Fransson</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑617/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:105">EU:C:2013:105</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0026">26</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0122"><NO.P>122.</NO.P><TXT>Nový dôvod zániku trestnoprávnej zodpovednosti, ktorý je predmetom prejednávanej veci, podľa môjho názoru neporušuje povinnosť ukladať účinné a odradzujúce sankcie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0123"><NO.P>123.</NO.P><TXT>Po prvé povinnosť prijať primerané, účinné a odradzujúce sankcie v oblasti DPH vo všeobecnosti nevyhnutne neznamená povinnosť ukladať sankcie trestnoprávnej povahy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0058"><P>Pozri tiež body 77 a 83 týchto návrhov.</P></NOTE> V určitých prípadoch si totiž závažnosť porušenia môže vyžadovať trestnosť skutku ako jediné riešenie zaručujúce účinnosť a odradzujúci charakter.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0059"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci <REF.DOC.ECR><NAME.CASE>Komisia/Rada</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑176/03</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:311">EU:C:2005:311</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0043">43</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Mimo takých špecifických a závažných prípadov však môžu mať uplatniteľné sankcie podobu správnych sankcií, trestných sankcií alebo kombinácie oboch týchto sankcií.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0060"><P>Rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130226">26. februára 2013</DATE>, <NAME.CASE>Åkerberg Fransson</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑617/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:105">EU:C:2013:105</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0034">34</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0039">39</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0124"><NO.P>124.</NO.P><TXT>V súvislosti s DPH nezaplatenie <HT TYPE="ITALIC">riadne</HT> priznanej dane v zákonom stanovenej lehote nemožno považovať za natoľko závažné, aby si povinnosť prijať účinné a odradzujúce opatrenia nevyhnutne vyžadovala uloženie trestnoprávnych sankcií.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0061"><P>Treba poukázať na to, že z komparatívneho hľadiska nie všetky členské štáty uvažujú o trestnoprávnych sankciách za konanie spojené s nezaplatením DPH v zákonom stanovenej lehote. Zdá sa, že v tomto smere existujú značné odchýlky.</P></NOTE> Členské štáty môžu, samozrejme s náležitým prihliadnutím na svoju hospodársku a sociálnu situáciu, prijať také sankcie v prípadoch, ktoré považujú za dostatočne závažné, pri dodržaní zásady proporcionality. Nedá sa však povedať, že právo EÚ si vyžaduje trestnosť takého správania.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="23"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0125"><NO.P>125.</NO.P><TXT>Po druhé účinnú a odradzujúcu povahu opatrení stanovených talianskymi právnymi predpismi na zabezpečenie výberu DPH je potrebné posúdiť zo širšieho systémového hľadiska. Treba náležite zohľadniť vzájomné pôsobenie jednotlivých trestných a správnych sankcií uplatniteľných v prípade nezaplatenia DPH v zákonom stanovenej lehote.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0062"><P>Možno tiež uviesť, že súvisiaca otázka týkajúca sa zásady <HT TYPE="ITALIC">ne bis in idem</HT> je predmetom veci Menci, v ktorej Súdny dvor zatiaľ nerozhodol. Vzhľadom na závažnosť otázok vyvolaných rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z <DATE ISO="20161115">15. novembra 2016</DATE>, A a B v. Nórsko (CE:ECHR:2016:1115JUD002413011, Veľká komora), v súvislosti s výkladom článku 50 Charty bola vec pridelená Veľkej komore a znovu sa začala ústna časť konania. Pozri uznesenie Súdneho dvora (Veľká komora) z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170125">25. januára 2017</DATE>, <NAME.CASE>Menci</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑524/15</NO.CASE>, neuverejnené, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:64">EU:C:2017:64</NO.ECLI></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0126"><NO.P>126.</NO.P><TXT>Talianska vláda vysvetlila, že podľa článku 13 ods. 1 legislatívneho dekrétu 471/1997 sa na subjekty povinné platiť daň v každom prípade vzťahuje systém správnych sankcií, ktoré môžu dosiahnuť 30 % nezaplatenej sumy plus úroky. Z legislatívnej histórie predmetnej právnej úpravy vyplýva, že pri zmene prahovej hodnoty v legislatívnom dekréte 158/2015 bola náležite zohľadnená existencia správnych sankcií, ktoré sa naďalej uplatňujú v prípadoch, v ktorých nie je dosiahnutá prahová hodnota pre trestnoprávne sankcie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0063"><P>Pozri vysvetlivky k článku 8 (ktorým bol pozmenený článok 10b legislatívneho dekrétu 74/2000) v dôvodovej správe pripojenej k návrhu legislatívneho dekrétu (Schema di Decreto Legislativo concernente la revisione del sistema sanzionatorio) z <DATE ISO="20150626">26. júna 2015</DATE>.</P></NOTE> Rovnako nový dôvod zániku trestnosti skutku súvisiaci so zaplatením predstavuje legislatívne rozhodnutie umožniť vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti v prípade, že subjekt povinný platiť daň splatí svoje dlhy vrátane dlžnej dane, úrokov a správnych sankcií. Aj v tejto situácii zákonodarca považoval správne sankcie pre subjekty povinné platiť daň za postačujúce.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0064"><P>Pozri tamže, vysvetlivky k článku 11 (ktorým bol pozmenený článok 13 legislatívneho dekrétu 74/2000).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0127"><NO.P>127.</NO.P><TXT>Inými slovami, zodpovedný konateľ právnickej osoby dlhujúcej daň sa síce môže vyhnúť trestnoprávnej zodpovednosti, pokiaľ táto právnická osoba nakoniec daň zaplatí, uvedený subjekt, ktorý je primárne zodpovedný, však bude aj tak musieť zaplatiť úroky a správne sankcie za oneskorenú platbu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0128"><NO.P>128.</NO.P><TXT>V tejto fáze môže byť užitočné ustúpiť o krok späť a pokúsiť sa uvidieť les, nielen jednotlivý strom. Čo je cieľom trestnosti oneskoreného zaplatenia dlžných súm do verejného rozpočtu? Možno na rozdiel od iných trestných činov, pri ktorých bola spôsobená škoda, ktorú nemožno odčiniť, a pri ktorých je prvoradým cieľom sankcie potrestať a napraviť páchateľa, pri fiškálnych alebo daňových trestných činoch je cieľom <HT TYPE="ITALIC">aj</HT> použiť hrozbu trestnoprávnej sankcie na vymoženie platby v jednotlivom prípade, a teda podpora dodržiavania zákona v budúcnosti vo všeobecnosti. Inými slovami, trestnosť skutku nie je sama osebe jediným účelom. Ďalším pravdepodobným účelom sankcie je udržať primerané daňové príjmy a zabezpečiť dodržiavanie zákona. Pri takejto logike fakt, že páchateľ dostane poslednú šancu splniť si povinnosť, skôr než sa začne hlavné pojednávanie, v skutočnosti nebráni účinnosti vymáhania: práve naopak.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0065"><P>Práve preto zrejme právne poriadky mnohých členských štátov obsahujú rôznym spôsobom naformulované ustanovenia o zastavení trestného stíhania vo veci nezaplatenia daní, poplatkov alebo príspevkov na sociálne zabezpečenie, pokiaľ dôjde k úplnému splateniu dlhu pred začiatkom hlavného pojednávania.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0129"><NO.P>129.</NO.P><TXT>Vzhľadom na to dôvod zániku trestnoprávnej zodpovednosti zavedený do článku 13 legislatívneho dekrétu 74/2000 podporuje dodržiavanie zákona, a teda posilňuje účinnosť a odradzujúci charakter systému vymáhania. Účinnosť sankcií je spojená s motivovaním k zaplateniu dane. Odradzujúci charakter je zabezpečený potrebou získať nielen istinu, ale aj vzniknuté úroky a zodpovedajúcu sumu správnych sankcií.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0130"><NO.P>130.</NO.P><TXT>Môžem pripomenúť, že v minulosti Súdny dvor konštatoval, že progresívny systém sankcií je vhodný na dosiahnutie riadneho výberu dane.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0066"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20130620">20. júna 2013</DATE>, <NAME.CASE>Rodopi‑M 91</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑259/12</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2013:414">EU:C:2013:414</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0040">40</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Rozhodol tiež, že úroky predstavujú primeranú sankciu vo veciach týkajúcich sa porušení formálnej povahy.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0067"><P>Pokiaľ ide o porušenia formálnych povinností, pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140717">17. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>Equoland</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑272/13</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2091">EU:C:2014:2091</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0046">46</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="24"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0131"><NO.P>131.</NO.P><TXT>Nakoniec je potrebné uvedomiť si, že pri ukladaní účinných a odradzujúcich sankcií v rámci pôsobnosti práva EÚ musia členské štáty dodržiavať aj zásadu proporcionality. Z prípravných dokumentov legislatívneho dekrétu 158/2015 vyplýva, že taliansky zákonodarca sa rozhodol prijať progresívnu škálu správnych a trestnoprávnych sankcií. S prihliadnutím na úvahy týkajúce sa proporcionality vyhradil trestnoprávne sankcie pre najzávažnejšie prípady. V tejto súvislosti možno dôvod zániku trestnoprávnej zodpovednosti, ktorý je predmetom prejednávanej veci, považovať aj za ďalšie zohľadnenie úvah týkajúcich sa proporcionality v rámci celkového systému vymáhania dane.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">b)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Relevantnosť prahovej hodnoty <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur stanovenej v Dohovore PIF</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0132"><NO.P>132.</NO.P><TXT>Pokiaľ ide o druhú časť tretej otázky položenej vnútroštátnym súdom, nemyslím si, že prahová hodnota v zmysle Dohovoru PIF je vhodným referenčným bodom na posúdenie účinnosti sankcií mimo rámca vymedzeného týmto konkrétnym právnym nástrojom.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0133"><NO.P>133.</NO.P><TXT>Po prvé a predovšetkým ako som vysvetlil v bodoch 48 až 51 týchto návrhov, predmetné porušenie zákona nepatrí do pôsobnosti Dohovoru PIF. Prahová hodnota stanovená v Dohovore PIF je relevantná len pre špecifický trestný čin podvodu.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0134"><NO.P>134.</NO.P><TXT>Po druhé chcem ako subsidiárnu poznámku uviesť, že prahová hodnota <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur stanovená v článku 2 Dohovoru PIF sa uplatňuje len ako kritérium na určenie minimálnej sumy, nad hranicu ktorej sa má podvod považovať za natoľko závažný, že možno uložiť <HT TYPE="ITALIC">postihy vrátane zbavenia slobody, čo môže viesť k vydaniu stíhaných osôb</HT>. Prahová hodnota <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur sa však neuplatňuje dokonca ani ako všeobecná prahová hodnota pre trestnosť skutku ako takú.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0135"><NO.P>135.</NO.P><TXT>Nemyslím si preto, že by dokonca bolo možné odvolávať sa na prahovú hodnotu uvedenú v Dohovore PIF na účely širšej analógie. V takej veci, akou je prejednávaná vec, nie je vôbec relevantná.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="4"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">c)</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Predbežný záver</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0136"><NO.P>136.</NO.P><TXT>V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku a druhú časť tretej otázky takto: povinnosť stanoviť účinné, odradzujúce a primerané sankcie na zabezpečenie riadneho výberu DPH vyplývajúca z článku 325 ods. 1 ZFEÚ a článku 4 ods. 3 ZEÚ v spojení so smernicou o DPH nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je predmetom prejednávanej veci, ktorá stanovuje systém správnych sankcií a súčasne zbavuje fyzické osoby zodpovedné v daňovej oblasti:</TXT><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>trestnoprávnej a správnej zodpovednosti za nezaplatenie riadne priznanej DPH v zákonom stanovenej lehote v súvislosti so sumami zodpovedajúcimi trojnásobku alebo päťnásobku minimálnej prahovej hodnoty <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur stanovenej v Dohovore PIF;</P></ITEM><ITEM><P>trestnoprávnej zodpovednosti, pokiaľ subjekt, v mene ktorého konajú, s oneskorením zaplatí dlžnú DPH, ako aj úroky a sumy správnych sankcií pred vyhlásením začiatku hlavného pojednávania v prvostupňovom konaní.</P></ITEM></LIST></P></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="2"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">C.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD"><HT TYPE="ITALIC">Účinky potenciálnej nezlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy s právom EÚ</HT></HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0137"><NO.P>137.</NO.P><TXT>V týchto návrhoch navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že príslušné ustanovenia práva EÚ <HT TYPE="ITALIC">nebránia</HT> zmenám zavedeným legislatívnym dekrétom 158/2015. Pokiaľ Súdny dvor dospeje k rovnakému záveru, nebude potrebné zaoberať sa potenciálnymi (časovými) účinkami konštatovania nezlučiteľnosti v prejednávanej veci.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="25"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0138"><NO.P>138.</NO.P><TXT>Ak by Súdny dvor rozhodol inak, bolo by potrebné zaoberať sa účinkami nezlučiteľnosti vnútroštátneho práva s právom EÚ. Predovšetkým by bolo potrebné preskúmať praktické dôsledky vyplývajúce zo zásady prednosti práva EÚ, t. j. požiadavky neuplatniť vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s právom EÚ. Muselo by sa to vykonať z hľadiska prejednávanej veci, v ktorej dotknuté vnútroštátne ustanovenia predstavujú <HT TYPE="ITALIC">priaznivejšie</HT> trestnoprávne ustanovenia v prebiehajúcom trestnom konaní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0139"><NO.P>139.</NO.P><TXT>Aby som bol Súdnemu dvoru nápomocný v plnom rozsahu, uvediem niekoľko záverečných úvah k tejto otázke, lebo vnútroštátny súd ju výslovne položil a oprávnené subjekty o nej diskutovali na ústnom pojednávaní.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0140"><NO.P>140.</NO.P><TXT>Vnútroštátny súd vyjadril názor, že keby sa zmeny a doplnenia uskutočnené legislatívnym dekrétom 158/2015 mali považovať za nezlučiteľné s právom EÚ, následné neuplatnenie priaznivejších ustanovení by nebolo v rozpore so zásadou zákonnosti ani so zásadou <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> zakotvenou v článku 49 ods. 1 Charty. Po prvé neuplatnenie vnútroštátnych ustanovení zmenených a doplnených legislatívnym dekrétom 158/2015 by znamenalo (opätovné) uplatnenie predchádzajúceho znenia týchto ustanovení platných v čase skutkových okolností. Po druhé pokiaľ by boli nové ustanovenia vyhlásené za nezlučiteľné s právom EÚ, nikdy neboli právoplatnou súčasťou talianskeho právneho poriadku. Keďže rozhodnutia Súdneho dvora v prejudiciálnych konaniach majú účinok <HT TYPE="ITALIC">ex tunc</HT>, ustanovenia, ktoré v nich Súdny dvor vykladá, sa musia uplatňovať spôsobom uvedeným Súdnym dvorom aj v právnych vzťahoch, ktoré rozsudku predchádzali a zatiaľ sa neskončili.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0141"><NO.P>141.</NO.P><TXT>Komisia a talianska vláda na pojednávaní spochybnili tieto tvrdenia. Podľa všetkého zastávajú názor, že priaznivejšie ustanovenia vnútroštátneho práva v prejednávanej veci nemožno neuplatniť, <HT TYPE="ITALIC">aj keby</HT> boli tieto ustanovenia vyhlásené za nezlučiteľné s právom EÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0142"><NO.P>142.</NO.P><TXT>Súhlasím s Komisiou a talianskou vládou. Podľa môjho názoru zásada zákonnosti bráni možnosti vylúčiť uplatnenie priaznivejších trestnoprávnych ustanovení počas prebiehajúceho trestného konania, aj pokiaľ by bola konštatovaná nezlučiteľnosť týchto priaznivejších ustanovení s právom EÚ. Inými slovami, v takej veci, akou je prejednávaná vec, sa zásada prednosti ustanovení práva EÚ, ktoré členským štátom ukladajú povinnosť prijať účinné, odradzujúce a obdobné sankcie, musí uplatniť spôsobom zlučiteľným s ďalšími pravidlami, ktoré majú v právnom poriadku EÚ rovnaké postavenie: so zásadou <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> upravenou v článku 49 ods. 1 Charty v spojení s ochranou legitímnej dôvery a právnou istotou posudzovanou v špecifickom kontexte trestného práva.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0143"><NO.P>143.</NO.P><TXT>Je nesporné, že podľa zásady prednosti práva EÚ je účinkom ustanovení Zmlúv a priamo uplatniteľných ustanovení sekundárneho práva už aj z dôvodu nadobudnutia ich účinnosti strata uplatniteľnosti vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú s nimi v rozpore.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0068"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19780309">9. marca 1978</DATE>, <NAME.CASE>Simmenthal</NAME.CASE> (<NO.CASE>106/77</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1978:49">EU:C:1978:49</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0017">17</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120614">14. júna 2012</DATE>, <NAME.CASE>ANAFE</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑606/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:348">EU:C:2012:348</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0073">73</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0144"><NO.P>144.</NO.P><TXT>Povinnosť neuplatnenia predstavuje asi najdôraznejší účinok tejto zásady. Praktické následky zásady prednosti v jednotlivých prípadoch je však potrebné zvážiť a zosúladiť so všeobecnou zásadou právnej istoty a špecificky v oblasti trestného práva aj so zásadou zákonnosti. Povinnosť členských štátov zabezpečiť účinný výber zdrojov EÚ napokon nemôže byť v protiklade s právami zaručenými Chartou,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0069"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120329">29. marca 2012</DATE>, <NAME.CASE>Belvedere Costruzioni</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑500/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:186">EU:C:2012:186</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0023">23</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> ktorá upravuje aj základné zásady zákonnosti, <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> a právnej istoty.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="26"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0145"><NO.P>145.</NO.P><TXT>V nasledujúcej analýze uvediem, že zásada zákonnosti, ktorú treba správne chápať nielen minimalisticky (1), ale v širšom zmysle tak, že zahŕňa aj pravidlo <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> spolu s povinnosťou posilnenej právnej istoty v trestných veciach (2), vyžaduje, že v prejednávanej veci nemožno vylúčiť uplatnenie priaznivejších ustanovení legislatívneho dekrétu 158/2015 (3). Posledný uvedený záver platí bez ohľadu na to, či by bola prípadne vyhlásená ich nezlučiteľnosť s právom EÚ, pokiaľ ide o primárne právo (článok 325 ods. 1 ZFEÚ) alebo smernicu o DPH.</TXT></NP.ECR><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">1.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC"><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0075" ID="QS0075"/>Jadro<QUOT.END REF.START="QS0075" CODE="201C" ID="QE0075"/> zásady zákonnosti: zákaz retroaktivity</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0146"><NO.P>146.</NO.P><TXT>Zo zásady zákonnosti zakotvenej v článku 49 ods. 1 Charty vyplýva v prvom rade a predovšetkým zákaz retroaktivity. Je upravený v prvých dvoch vetách tohto ustanovenia.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0070"><P>Aj pred vstupom Charty do platnosti bola zásada, podľa ktorej trestnoprávne ustanovenia nemôžu mať retroaktívny účinok, považovaná za jednu zo všeobecných zásad práva, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor. Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19840710">10. júla 1984</DATE>, <NAME.CASE>Kirk</NAME.CASE> (<NO.CASE>63/83</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1984:255">EU:C:1984:255</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0022">22</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19901113">13. novembra 1990</DATE>, <NAME.CASE>Fédesa a i.</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑331/88</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1990:391">EU:C:1990:391</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20040107">7. januára 2004</DATE>, <NAME.CASE>X</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑60/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:10">EU:C:2004:10</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20040715">15. júla 2004</DATE>, <NAME.CASE>Gerekens a Procola</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑459/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:454">EU:C:2004:454</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0035">35</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100629">29. júna 2010</DATE>, <NAME.CASE>E a F</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑550/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:382">EU:C:2010:382</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0059">59</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Podľa článku 52 ods. 3 Charty zodpovedá článku 7 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0076" ID="QS0076"/>EDĽP<QUOT.END REF.START="QS0076" CODE="201C" ID="QE0076"/>).</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0147"><NO.P>147.</NO.P><TXT>Dá sa povedať, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0077" ID="QS0077"/>jadro<QUOT.END REF.START="QS0077" CODE="201C" ID="QE0077"/> zásady zákonnosti, ktorá predstavuje najsilnejšie a najšpecifickejšie vyjadrenie zásady právnej istoty,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0071"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20080603">3. júna 2008</DATE>, <NAME.CASE>Intertanko a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑308/06</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:312">EU:C:2008:312</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0070">70</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170328">28. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Rosneft</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑72/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:236">EU:C:2017:236</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0162">162</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> sa vzťahuje len na <HT TYPE="ITALIC">hmotnoprávne</HT> prvky definície porušení zákona a sankcií. Dôsledkom tejto zásady je to, že zákon musí jasne vymedzovať porušenia a tresty za ne, ktoré sa uplatňujú v čase spáchania trestného činu alebo opomenutia. Táto podmienka je splnená, pokiaľ jednotlivci môžu zo znenia relevantného ustanovenia a v prípade potreby za pomoci výkladu poskytnutého v judikatúre zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú ich trestnú zodpovednosť.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0072"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20070503">3. mája 2007</DATE>, <NAME.CASE>Advocaten voor de Wereld</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑303/05</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2007:261">EU:C:2007:261</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0050">50</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20110331">31. marca 2011</DATE>, <NAME.CASE>Aurubis Balgaria</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑546/09</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:199">EU:C:2011:199</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0042">42</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170328">28. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Rosneft</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑72/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:236">EU:C:2017:236</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0162">162</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Tieto požiadavky však nezakazujú postupné objasňovanie pravidiel trestnej zodpovednosti prostredníctvom súdneho výkladu pod podmienkou, že výsledok je primerane predvídateľný.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0073"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170328">28. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Rosneft</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑72/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:236">EU:C:2017:236</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0167">167</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0148"><NO.P>148.</NO.P><TXT>V dôsledku toho pokiaľ vnútroštátne právo v znení platnom v čase skutkových okolností v spore vo veci samej neobsahovalo výslovné ustanovenia zakladajúce trestnosť určitého správania, <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0078" ID="QS0078"/>zásada zákonnosti trestu, ako je stanovená v článku 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, zakazuje potrestanie takéhoto konania, a to aj v prípade, ak je vnútroštátna právna úprava v rozpore s právom Únie<QUOT.END REF.START="QS0078" CODE="201C" ID="QE0078"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0074"><P>Pozri napríklad rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20040107">7. januára 2004</DATE>, <NAME.CASE>X</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑60/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:10">EU:C:2004:10</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120628">28. júna 2012</DATE>, <NAME.CASE>Caronna</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑7/11</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:396">EU:C:2012:396</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0055">55</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0149"><NO.P>149.</NO.P><TXT><QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0079" ID="QS0079"/>Jadro<QUOT.END REF.START="QS0079" CODE="201C" ID="QE0079"/> zásady zákonnosti vyjadrené v prvej a druhej vete článku 49 ods. 1 Charty tak zakazuje retroaktívne uplatnenie novej trestnoprávnej úpravy vymedzujúcej trestné činy a tresty, ktorá nebola v platnosti v čase spáchania trestného činu. V tejto súvislosti treba zdôrazniť dve veci: obmedzenie na <HT TYPE="ITALIC">hmotnoprávne</HT> prvky skutku a trestu a zameranie na <HT TYPE="ITALIC">jeden špecifický moment</HT> v čase – keď došlo k spáchaniu skutku alebo opomenutia.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">2.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Širšie chápanie zásady zákonnosti: lex mitior a právna istota v trestných veciach</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0150"><NO.P>150.</NO.P><TXT>Obsah záruk stanovených v článku 49 ods. 1 sa tu však nekončí. Podľa môjho názoru je skutočný obsah záruk upravených v článku 49 ods. 1 širší z oboch hľadísk, ktoré som práve načrtol: z hmotnoprávneho i časového hľadiska.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="27"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0151"><NO.P>151.</NO.P><TXT>Bez podrobnejších diskusií o tom, čo presne je pokryté z <HT TYPE="ITALIC">hmotnoprávneho hľadiska</HT>, možno stačí jednoducho pripomenúť, že ani v rámci EDĽP presná pôsobnosť článku 7 ods. 1 zďaleka nie je jasná. Najmä pojem <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0080" ID="QS0080"/>trest<QUOT.END REF.START="QS0080" CODE="201C" ID="QE0080"/> a jeho pôsobnosť sa v rámci judikatúry do istej miery vyvíja. Veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0081" ID="QS0081"/>ESĽP<QUOT.END REF.START="QS0081" CODE="201C" ID="QE0081"/>) prednedávnom v rozsudku Del Río Prada pripomenula, že rozdiel medzi <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0082" ID="QS0082"/>trestom<QUOT.END REF.START="QS0082" CODE="201C" ID="QE0082"/> (<QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0083" ID="QS0083"/>hmotnoprávny aspekt<QUOT.END REF.START="QS0083" CODE="201C" ID="QE0083"/>, na ktorý by sa mal vzťahovať článok 7 ods. 1 EDĽP) a opatrením, ktoré sa týka výkonu alebo vynútenia trestu (smerujúcim skôr k prvkom <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0084" ID="QS0084"/>procesného hľadiska<QUOT.END REF.START="QS0084" CODE="201C" ID="QE0084"/>), nie je jednoznačný.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0075"><P>Pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z <DATE ISO="20131021">21. októbra 2013</DATE>, Del Río Prada v. Španielsko [VK] (CE:ECHR:2013:1021JUD004275009, bod 85 a nasl.), ktorý sa okrem iného odvoláva na rozsudok z <DATE ISO="20080212">12. februára 2008</DATE>, Kafkaris v. Cyprus [VK] (CE:ECHR:2008:0212JUD002190604, bod 142).</P></NOTE> ESĽP uskutočnil širšie posúdenie založené okrem iného na povahe a účele opatrenia, jeho charakterizácii v rámci vnútroštátneho práva a jeho účinkoch.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0152"><NO.P>152.</NO.P><TXT>Dalo by sa veľa uviesť v prospech takého posúdenia zameraného na účinky alebo vplyv, ktoré sa menej zaoberá finesami jednotlivých vnútroštátnych taxonómií, ktoré môžu byť, samozrejme, v jednotlivých členských štátoch odlišné, a konkrétnejšie sa sústredí na skutočné uplatňovanie pravidiel. Predovšetkým však zrejme najlepšie vystihuje, na čo by sa mala zameriavať účinná ochrana základných práv: jednotlivec a vplyv ustanovenia na jeho postavenie, nie taxonomické nálepky, ktoré mu dáva príslušná vnútroštátna právna úprava.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0153"><NO.P>153.</NO.P><TXT>Z tohto dôvodu sa domnievam, že hoci znenie článku 49 ods. 1 tretej vety Charty odkazuje na <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0085" ID="QS0085"/>miernejší trest<QUOT.END REF.START="QS0085" CODE="201C" ID="QE0085"/>, toto ustanovenie nemožno chápať v tom zmysle, že sa týka len a výlučne prísnosti trestu. Treba ho chápať tak, že zahŕňa prinajmenšom jeden zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, a to z jednoduchého dôvodu: pokiaľ je po spáchaní trestného činu prijatý nový zákon, ktorý mení vymedzenie trestného činu v prospech obžalovaného, znamenalo by to, že jeho skutok by už (vôbec) nebol trestný. Pokiaľ by už nebol trestný, znamenalo by to, že nemožno uložiť trest. <HT TYPE="ITALIC">Nijaký</HT> trest je určite <HT TYPE="ITALIC">miernejší</HT> trest. Bolo by jednoducho nelogické nástojiť za takých okolností na tom, že nový zákon z technického hľadiska priamo neupravuje <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0086" ID="QS0086"/>tresty<QUOT.END REF.START="QS0086" CODE="201C" ID="QE0086"/>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0154"><NO.P>154.</NO.P><TXT>V prejednávanej veci je možno dôležitejší ten druhý prvok: <HT TYPE="ITALIC">časový</HT> rozmer predmetu ochrany zásady zákonnosti. V tomto smere už znenie článku 49 ods. 1 tretej vety Charty jasne naznačuje, že uvedená zásada súvisí aj s časom <HT TYPE="ITALIC">po</HT> spáchaní trestného činu. Tretia veta upravuje retroaktívne uplatnenie priaznivejšieho trestu: <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0155"><NO.P>155.</NO.P><TXT>Súdny dvor už uznal pravidlo <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> ako všeobecnú zásadu práva EÚ vyplývajúcu zo spoločných ústavných tradícií členských štátov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0076"><P>Pozri rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050503">3. mája 2005</DATE>, <NAME.CASE>Berlusconi a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑387/02, C‑391/02 a C‑403/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:270">EU:C:2005:270</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0068">68</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20070308">8. marca 2007</DATE>, <NAME.CASE>Campina</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑45/06</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2007:154">EU:C:2007:154</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0032">32</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20080311">11. marca 2008</DATE>, <NAME.CASE>Jager</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑420/06</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:152">EU:C:2008:152</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0059">59</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20090604">4. júna 2009</DATE>, <NAME.CASE>Mickelsson a Roos</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑142/05</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:336">EU:C:2009:336</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0043">43</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Ukázalo sa, že táto línia judikatúry spolu s článkom 49 ods. 1 Charty má v skutočnosti vplyv na vývoj judikatúry ESĽP. Zdalo by sa, že ESĽP sa odchýlil od vlastnej judikatúry, podľa ktorej sa článok 7 EDĽP nevzťahuje na zásadu <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT>, a uznal ju ako implicitný prvok uvedeného ustanovenia aj pod vplyvom širšej ochrany zaručenej v práve EÚ.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0077"><P>Rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo <DATE ISO="20090917">17. septembra 2009</DATE>, Scoppola v. Taliansko (č. 2) (CE:ECHR:2009:0917JUD001024903, body 105 až 109).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0156"><NO.P>156.</NO.P><TXT>Zásada <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> totiž predstavuje výnimku zo zákazu retroaktívneho uplatňovania trestného práva. Umožňuje retroaktivitu <HT TYPE="ITALIC">in bonam partem</HT>. Je preto logické, že retroaktivita <HT TYPE="ITALIC">in malam partem</HT> je zakázaná.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="28"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0157"><NO.P>157.</NO.P><TXT>Podľa nedávnej judikatúry ESĽP zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšej trestnoprávnej úpravy znamená, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0087" ID="QS0087"/>pokiaľ existujú rozdiely medzi trestnoprávnou úpravou platnou v čase spáchania trestného činu a následnými predpismi trestného práva prijatými pred vydaním právoplatného rozsudku, súd musí uplatniť zákon, ktorého ustanovenia sú pre obžalovaného priaznivejšie<QUOT.END REF.START="QS0087" CODE="201C" ID="QE0087"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0078"><P>Pozri rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo <DATE ISO="20090917">17. septembra 2009</DATE>, Scoppola v. Taliansko (č. 2) (CE:ECHR:2009:0917JUD001024903, bod 109), a z <DATE ISO="20140318">18. marca 2014</DATE>, Öcalan v. Turecko (č. 2) (CE:ECHR:2014:0318JUD002406903, bod 175). Pozri tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z <DATE ISO="20160112">12. januára 2016</DATE>, Gouarré Patte v. Andorra (CE:ECHR:2016:0112JUD003342710, bod 28); z <DATE ISO="20160712">12. júla 2016</DATE>, Ruban v. Ukrajina (CE:ECHR:2016:0712JUD000892711, bod 37), a z <DATE ISO="20170124">24. januára 2017</DATE>, Koprivnikar v. Slovinsko (CE:ECHR:2017:0124JUD006750313, bod 49).</P></NOTE> Podľa názoru ESĽP táto povinnosť uplatniť <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0088" ID="QS0088"/>spomedzi viacerých trestnoprávnych predpisov ten, ktorého ustanovenia sú najpriaznivejšie voči obžalovanému, predstavuje objasnenie pravidiel týkajúcich sa následnosti trestnoprávnych predpisov, ktoré je v súlade s ďalším základným prvkom článku 7, konkrétne s predvídateľnosťou trestov<QUOT.END REF.START="QS0088" CODE="201C" ID="QE0088"/>. Zásada <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> sa rovnako ako zákaz retroaktivity uplatňuje vo vzťahu k ustanoveniam vymedzujúcim trestné činy a tresty.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0079"><P>Rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo <DATE ISO="20090917">17. septembra 2009</DATE>, Scoppola v. Taliansko (č. 2) (CE:ECHR:2009:0917JUD001024903, bod 108).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0158"><NO.P>158.</NO.P><TXT>Presný obsah pravidla <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> však zďaleka nie je ustálený. Táto zásada vychádza zo špecifickej inšpirácie: <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0089" ID="QS0089"/>zahŕňa postupné uplatňovanie zákonov v časovom slede a spočíva na konštatovaní, že zákonodarca zmenil názor buď na trestnú kvalifikáciu skutkov, alebo na trest, ktorý sa má uložiť za spáchanie trestného činu<QUOT.END REF.START="QS0089" CODE="201C" ID="QE0089"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0080"><P>Rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161006">6. októbra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Paoletti a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑218/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:748">EU:C:2016:748</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0027">27</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Táto osobitosť viedla k určitým prístupom, ktoré zdôrazňujú rozdielne princípy, na ktorých je založený zákaz retroaktívneho uplatňovania trestného práva a zásada <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT>. Zásada <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> podľa týchto pohľadov úplne nevyplýva z požiadaviek predvídateľnosti alebo právnej istoty. Spočíva len na úvahách súvisiacich so spravodlivosťou, ktoré odrážajú zmeny názorov zákonodarcu na nesprávne správanie.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0081"><P>Pozri najmä čiastočne nesúhlasné stanovisko sudcu Nicolaou, ku ktorému sa pripojili sudcovia Bratza, Lorenzen, Jočienė, Villiger a Sajó vo veci Scoppola (poznámka pod čiarou 77), ako aj nesúhlasné stanovisko sudcu Sajò v rozsudku ESĽP z <DATE ISO="20170124">24. januára 2017</DATE>, Koprivnikar v. Slovinsko (CE:ECHR:2017:0124JUD006750313). Širší pohľad na zásadu však prijal v súhlasnom stanovisku sudca Pinto de Albuquerque, ku ktorému sa pripojil sudca Vučinić, v rozsudku Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z <DATE ISO="20130718">18. júla 2013</DATE>, Maktouf a Damjanović v. Bosna a Hercegovina (CE:ECHR:2013:0718JUD000231208).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0159"><NO.P>159.</NO.P><TXT>Bez ohľadu na to, na akej hodnote je presne založené pravidlo <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT>, jeho fungovanie nie je ťažké pochopiť: pokiaľ nejde o jasný prípad samoúčelnej právnej úpravy alebo dokonca zneužitia legislatívnych postupov,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0082"><P>Tak napríklad pirátstvo legislatívneho procesu a prijatie samoúčelných pravidiel v prospech určitých osôb by nebolo súčasťou správneho uplatňovania zásady <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT>. Také osoby by nemohli konať v dobrej viere, a teda mať legitímnu dôveru. Naopak, pri <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0090" ID="QS0090"/>obvyklých<QUOT.END REF.START="QS0090" CODE="201C" ID="QE0090"/> adresátoch právnych predpisov existuje súvzťažnosť medzi uplatniteľnosťou zásady <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT>, právnou istotou a predvídateľnosťou práva.</P></NOTE> <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> je zo svojej podstaty <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0091" ID="QS0091"/>jednosmerným lístkom<QUOT.END REF.START="QS0091" CODE="201C" ID="QE0091"/> do menej prísnej destinácie. Znamená to, že po spáchaní činu sa môže nová trestnoprávna úprava uplatniť len v prospech obžalovaného. V pomerne nepravdepodobných situáciách k tomu dokonca môže dôjsť <HT TYPE="ITALIC">opakovane</HT> v prospech obžalovaného. Dá sa to zosúladiť aj s jazykom a duchom článku 49 ods. 1 tretej vety Charty. Podľa môjho názoru sa však s uvedeným ustanovením nedá zosúladiť buď návrat späť k prísnejšiemu ustanoveniu, keď už raz bola zásada <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> správne uplatnená, alebo prijatie novej, prísnejšej trestnoprávnej úpravy a jej retroaktívne uplatnenie. Keby to bolo tak, zásada <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> by sa stala nestabilným obojstranným pravidlom, ktoré by umožňovalo zmeny trestnoprávnych predpisov tam aj späť po spáchaní skutku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0160"><NO.P>160.</NO.P><TXT>Zásady <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> a právnej istoty preto nie sú obmedzené na časový okamih, v ktorom došlo k spáchaniu skutku. Uplatňujú sa počas trvania celého trestného konania.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0083"><P>Opäť treba poukázať na to, že ESĽP pri posudzovaní článku 7 ods. 1 EDĽP konštatoval, že relevantná je nielen formulácia trestu v čase spáchania trestných činov, ale v niektorých prípadoch aj čas, v ktorom bol rozsudok vydaný a doručený. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z <DATE ISO="20131021">21. októbra 2013</DATE>, Del Río Prada v. Španielsko (CE:ECHR:2013:1021JUD004275009, body 112 a 117), ktorý sa odvoláva na to, že sťažovateľka nemohla predvídať zmeny judikatúry (ktoré znamenali predĺženie doby uväznenia) v čase, keď bola odsúdená, ani v čase, keď jej bolo doručené rozhodnutie o skombinovaní jej trestov a uložení maximálneho trestu.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><?PAGE NO="29"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0161"><NO.P>161.</NO.P><TXT>Treba totiž pripomenúť, že uplatňovanie zásady <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> je samo osebe dôsledkom širšej zásady právnej istoty, ktorá si vyžaduje, aby právne pravidlá boli jasné a presné a aby ich uplatnenie bolo pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0084"><P>Pozri napríklad rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161013">13. októbra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Polkomtel</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑231/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:769">EU:C:2016:769</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0029">29</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru).</P></NOTE> To znamená, že dotknuté osoby môžu s istotou poznať rozsah povinností, ktoré sú im uložené, a jednoznačne môžu poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0085"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170309">9. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Doux</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑141/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:188">EU:C:2017:188</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0022">22</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20170328">28. marca 2017</DATE>, <NAME.CASE>Rosneft</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑72/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2017:236">EU:C:2017:236</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0161">161</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0162"><NO.P>162.</NO.P><TXT>Zásada <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> je preto jedným zo základných právnych pravidiel upravujúcich uplatňovanie po sebe prijatých ustanovení trestného práva v rôznych časových úsekoch. Požiadavky predvídateľnosti a právnej istoty teda zahŕňajú aj jej uplatňovanie ako súčasti vnútroštátnych právnych poriadkov a právneho poriadku EÚ. Bolo by v rozpore s týmito požiadavkami, ktoré sú podstatou zásady právnej istoty, keby sa prijatá miernejšia trestnoprávna úprava, ktorá nadobudla účinnosť, neuplatnila, aby sa mohla znova uplatňovať prísnejšia trestnoprávna úprava, aj keď bola účinná v čase spáchania skutku.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0163"><NO.P>163.</NO.P><TXT>Svoj názor môžem zhrnúť tak, že zásada <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> zaručená v článku 49 ods. 1 tretej vete Charty bráni návratu k predchádzajúcim prísnejším ustanoveniam týkajúcim sa znakov skutkovej podstaty trestného činu a trestov, pokiaľ neskoršie riadne prijaté vnútroštátne právne predpisy vyvolali legitímnu dôveru v osobnej sfére obžalovaného. Takú záruku možno považovať za širšiu vrstvu zásady zákonnosti alebo za osobitné právo vyplývajúce z požiadaviek právnej istoty a predvídateľnosti trestného práva.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0164"><NO.P>164.</NO.P><TXT>Je jasné, o čo v prvom rade ide: jednotlivci musia byť schopní dovolávať sa riadne prijatých ustanovení trestného práva<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0086"><P>Na rozdiel od veci ANAFE sa táto vec netýka správneho prešetrovania, ale trestného práva. Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20120614">14. júna 2012</DATE>, <NAME.CASE>ANAFE</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑606/10</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2012:348">EU:C:2012:348</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0070">70</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a nasl.), v ktorom Súdny dvor odmietol možnosť odvolávať sa na legitímnu dôveru držiteľov povolení na opätovný vstup vydaných francúzskymi správnymi orgánmi v rozpore so Schengenským kódexom.</P></NOTE> a prispôsobiť im svoje správanie. Je totiž veľmi dobre možné, že trestne stíhaná osoba alebo jej zástupca na základe miernejších ustanovení prijatých vo vnútroštátnom práve prijme určité procesné rozhodnutia alebo zmení svoj postup spôsobom relevantným pre ďalší vývoj trestného konania.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0165"><NO.P>165.</NO.P><TXT>Iste, právo EÚ je súčasťou vnútroštátnych právnych systémov. Treba ho preto zohľadniť pri posudzovaní súladu. Dalo by sa teda povedať, že <HT TYPE="ITALIC">ignorantia legis Europae non excusat</HT>. Jednotlivec, ktorý neplatí dane, nemôže mať <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0092" ID="QS0092"/>právo na beztrestnosť<QUOT.END REF.START="QS0092" CODE="201C" ID="QE0092"/> zaručené vnútroštátnym právom nezlučiteľným s právom EÚ.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0166"><NO.P>166.</NO.P><TXT>V takých veciach, akou je prejednávaná, považujem za veľmi ťažké prijať toto tvrdenie, a to v mnohých ohľadoch. Ak sa zameriam len na úroveň praktických následkov, dá sa skutočne dôvodne očakávať, že jednotlivci budú neustále sami posudzovať súlad prijatých vnútroštátnych právnych predpisov s právom EÚ a na základe toho rozhodovať o svojej trestnoprávnej zodpovednosti? Aj keby niekto tvrdil, že sa to naozaj dá očakávať v prípadoch, keď vnútroštátne právo stanovuje povedzme <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0093" ID="QS0093"/>X<QUOT.END REF.START="QS0093" CODE="201C" ID="QE0093"/> a jednoznačné ustanovenie práva EÚ stanovuje povedzme <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0094" ID="QS0094"/>nie‑X<QUOT.END REF.START="QS0094" CODE="201C" ID="QE0094"/>, dá sa to očakávať aj v súvislosti so zlučiteľnosťou vnútroštátnej právnej úpravy s takými do určitej miery <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0095" ID="QS0095"/>formulačne úspornými<QUOT.END REF.START="QS0095" CODE="201C" ID="QE0095"/> ustanoveniami práva EÚ, akým je článok 325 ods. 1 ZFEÚ, ktorého výklad si vyžaduje (v skutočnosti opakovanú) pozornosť Veľkej komory Súdneho dvora?</TXT></NP.ECR></GR.SEQ><?PAGE NO="30"?><GR.SEQ LEVEL="3"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="ITALIC">3.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="ITALIC">Dôsledky zásady lex mitior a právnej istoty v prejednávanej veci</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0167"><NO.P>167.</NO.P><TXT>Súdny dvor sa už zaoberal otázkou, či sa zásada retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho trestu uplatní v prípade, keď je tento trest v rozpore s ďalšími ustanoveniami práva EÚ, v rozsudku Berlusconi.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0087"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050503">3. mája 2005</DATE>, <NAME.CASE>Berlusconi a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑387/02, C‑391/02 a C‑403/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:270">EU:C:2005:270</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0070">70</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Keďže sa však uvedená vec týkala smernice, poskytnutá odpoveď vychádzala z toho, že ustanovení smerníc sa nemožno dovolávať s cieľom priťažiť alebo určiť trestnoprávnu zodpovednosť jednotlivcov.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0088"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19870611">11. júna 1987</DATE>, <NAME.CASE>X</NAME.CASE> (<NO.CASE>14/86</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1987:275">EU:C:1987:275</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0020">20</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19871008">8. októbra 1987</DATE>, <NAME.CASE>Kolpinghuis Nijmegen</NAME.CASE> (<NO.CASE>80/86</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1987:431">EU:C:1987:431</NO.ECLI></REF.DOC.ECR> bod 13); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19960926">26. septembra 1996</DATE>, <NAME.CASE>Arcaro</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑168/95</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1996:363">EU:C:1996:363</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0037">37</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19961212">12. decembra 1996</DATE>, <NAME.CASE>X</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑74/95 a C‑129/95</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1996:491">EU:C:1996:491</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20040107">7. januára 2004</DATE>, <NAME.CASE>X</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑60/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:10">EU:C:2004:10</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0061">61</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050503">3. mája 2005</DATE>, <NAME.CASE>Berlusconi a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑387/02, C‑391/02 a C‑403/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:270">EU:C:2005:270</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0074">74</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), alebo z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20051122">22. novembra 2005</DATE>, <NAME.CASE>Grøngaard a Bang</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑384/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:708">EU:C:2005:708</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0030">30</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>). Pokiaľ ide o rámcové rozhodnutia, pozri tiež rozsudky zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050616">16. júna 2005</DATE>, <NAME.CASE>Pupino</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑105/03</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:386">EU:C:2005:386</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0045">45</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20161108">8. novembra 2016</DATE>, <NAME.CASE>Ogňanov</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑554/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:835">EU:C:2016:835</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0064">64</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0168"><NO.P>168.</NO.P><TXT>V prejednávanej veci relevantným ustanovením práva EÚ nie je len smernica o DPH v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ, ale aj ustanovenia primárneho práva, konkrétne článok 325 ods. 1 ZFEÚ, ktorý <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0096" ID="QS0096"/>uklad[á] členským štátom povinnosť dosiahnuť presne vymedzený výsledok, pričom táto povinnosť nie je viazaná žiadnou podmienkou týkajúcou sa uplatnenie pravidla, ktoré sa v [ňom] nachádza<QUOT.END REF.START="QS0096" CODE="201C" ID="QE0096"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0089"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0051">51</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Súdny dvor v dôsledku toho konštatoval, že ustanovenia článku 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ majú <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0097" ID="QS0097"/>vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov za následok stratu použiteľnosti každého ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore<QUOT.END REF.START="QS0097" CODE="201C" ID="QE0097"/>.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0090"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0052">52</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> Toto konštatovanie však okamžite špecifikoval: v takom prípade musí vnútroštátny súd zabezpečiť aj dodržiavanie základných práv dotknutých osôb.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0091"><P>Rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20150908">8. septembra 2015</DATE>, <NAME.CASE>Taricco a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑105/14</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2015:555">EU:C:2015:555</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0053">53</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0169"><NO.P>169.</NO.P><TXT>Povinnosť dodržiavať zásady zákonnosti – vrátane pravidla <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> – a právnej istoty podľa môjho názoru bráni možnosti vylúčiť uplatnenie priaznivejších ustanovení vnútroštátneho trestného práva v spore vo veci samej. V prejednávanej veci je v prípade potreby možné dosiahnuť tento záver dvoma spôsobmi.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0170"><NO.P>170.</NO.P><TXT>Po prvé právna úprava, ktorou bola zmenená prahová hodnota trestného činu nezaplatenia priznanej DPH (a zároveň bol zavedený nový dôvod zániku trestnoprávnej zodpovednosti), podľa môjho názoru zmenila skutkovú podstatu trestného činu. Stanovenie finančnej prahovej hodnoty pre vznik trestnoprávnej zodpovednosti prestavuje objektívny prvok vymedzenia trestného činu. Možno vychádzať z toho, že táto zmena ako taká patrí do hmotnoprávneho <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0098" ID="QS0098"/>jadra<QUOT.END REF.START="QS0098" CODE="201C" ID="QE0098"/> zásady zákonnosti v spojení so zásadou <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0171"><NO.P>171.</NO.P><TXT>Po druhé aj keby sa malo vychádzať z toho, že taká postupná zmena je mimo užšieho chápania zásady zákonnosti, keďže v úzkom slova zmysle ide nad rámec momentu, v ktorom bol spáchaný pôvodný skutok, určite by sa na ňu vzťahovalo širšie chápanie tejto zásady. Nadobudnutím účinnosti novej vnútroštátnej právnej úpravy sa začalo uplatňovať pravidlo <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT>, ktoré vyvolalo v osobnej sfére obžalovaného legitímnu dôveru v to, že sa naňho bude vzťahovať nové, miernejšie ustanovenie.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0172"><NO.P>172.</NO.P><TXT>Je potrebné uviesť dve záverečné poznámky.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0173"><NO.P>173.</NO.P><TXT>Po prvé v takej veci, akou je prejednávaná, by bol v konečnom dôsledku malý rozdiel medzi tým, či by bola prípadná nezlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy s právom EÚ konštatovaná vo vzťahu k sekundárnemu alebo primárnemu právu EÚ. Úvahy, ktoré som vyššie načrtol, a hranice článku 49 ods. 1 Charty sú horizontálne a uplatňujú sa bez ohľadu na prameň povinnosti na úrovni práva EÚ.</TXT></NP.ECR><?PAGE NO="31"?><NP.ECR IDENTIFIER="NP0174"><NO.P>174.</NO.P><TXT>Iste, Súdny dvor poukázal na to, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0099" ID="QS0099"/>priamo uplatniteľné ustanovenia práva Únie, ktoré zakladajú s okamžitým účinkom práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či už ide o členské štáty, alebo o jednotlivcov, ktorí sú účastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Únie, musia byť plne účinné a uplatňované jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti<QUOT.END REF.START="QS0099" CODE="201C" ID="QE0099"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0092"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100908">8. septembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Winner Wetten</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑409/06</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:503">EU:C:2010:503</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0054">54</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a tam citovanú judikatúru).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0175"><NO.P>175.</NO.P><TXT>Zároveň však Súdny dvor uznal, že nemožnosť odvolávať sa na určité ustanovenia práva EÚ s cieľom určiť alebo priťažiť na trestnoprávnej zodpovednosti nie je možné ako takú obmedziť na smernice. Podobné úvahy sa uplatnili v súvislosti s ustanoveniami nariadenia, ktoré členské štáty oprávňovalo prijímať sankcie za porušenia jeho ustanovení práve s cieľom dodržať zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity zakotvené v článku 7 EDĽP.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0093"><P>Pozri rozsudok zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20040107">7. januára 2004</DATE>, <NAME.CASE>X</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑60/02</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:10">EU:C:2004:10</NO.ECLI>, body <REF.NP.ECR REF="NP0062">62</REF.NP.ECR> a <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0176"><NO.P>176.</NO.P><TXT>Podľa môjho názoru nemožno automaticky predpokladať, že ustanovenia Zmluvy, ktoré členským štátom ukladajú presnú a bezpodmienečnú povinnosť, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, ako je to v prípade článku 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ, automaticky v každej situácii spĺňajú požiadavku predvídateľnosti vyplývajúcu zo zásad zákonnosti a právnej istoty v osobitnej oblasti trestného práva.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0094"><P>Niektoré ustanovenia Zmluvy však môžu jasne vymedzovať <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0100" ID="QS0100"/>porušenia… aj povahu a dôležitosť sankcií<QUOT.END REF.START="QS0100" CODE="201C" ID="QE0100"/>, takže spĺňajú požiadavky článku 49 ods. 1 Charty. Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20110329">29. marca 2011</DATE>, <NAME.CASE>ThyssenKrupp Nirosta/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑352/09 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2011:191">EU:C:2011:191</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0082">82</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR> a nasl.), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0101" ID="QS0101"/>v čase skutkových okolností článok 65 ods. 1 a 5 [Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele] stanovoval jasný právny základ pre sankciu uloženú v predmetnom prípade, takže odvolateľ nemohol nevedieť o dôsledkoch svojho konania<QUOT.END REF.START="QS0101" CODE="201C" ID="QE0101"/>.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0177"><NO.P>177.</NO.P><TXT>Zásadu zákonnosti nemožno vykladať v tom zmysle, že zakazuje postupné ujasňovanie pravidiel trestnej zodpovednosti. Môže však <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0102" ID="QS0102"/>brániť retroaktívnemu uplatneniu nového výkladu normy ustanovujúcej porušenie<QUOT.END REF.START="QS0102" CODE="201C" ID="QE0102"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0095"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20050628">28. júna 2005</DATE>, <NAME.CASE>Dansk Rørindustri a i./Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2005:408">EU:C:2005:408</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0217">217</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), alebo z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20140710">10. júla 2014</DATE>, <NAME.CASE>Telefónica a Telefónica de España/Komisia</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑295/12 P</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2014:2062">EU:C:2014:2062</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0147">147</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>. Kľúčovým prvkom je opäť predvídateľnosť dotknutého konkrétneho ustanovenia.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0178"><NO.P>178.</NO.P><TXT>Zo všeobecnejšieho systémového hľadiska nevidím dôvod, pre ktorý by judikatúra o rozdielnom priamom účinku ustanovení Zmluvy v protiklade k smerniciam, ktorá je sama osebe plodom historicky podmieneného vývoja judikatúry Súdneho dvora, a nie zásadnej voľby založenej na jasne odlíšiteľných rozdieloch v znení týchto prameňov práva EÚ, mala byť určujúcim faktorom v takých veciach, akou je prejednávaná vec. Mali by byť doktrinálne kategórie z minulosti, ktoré sa ťažko vysvetľujú dokonca aj dychtivým študentom práva EÚ, skutočne určujúce pri (ne)stanovení trestnoprávnej zodpovednosti vo veciach, ktoré do veľkej miery nesúvisia so špecifickými otázkami priameho účinku? A tým viac v takých veciach, akou je prejednávaná, kde je obsah oboch vrstiev povinností (Zmluva a smernica o DPH) z praktického hľadiska dosť podobný, pričom obe sa skutočne posudzujú spoločne?</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0179"><NO.P>179.</NO.P><TXT>Po druhé prejednávaná vec vyvoláva súvisiacu otázku časových účinkov rozhodnutí Súdneho dvora.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0096"><P>Pokiaľ ide o časové obmedzenie prejudiciálnych rozhodnutí vo všeobecnosti, pozri DÜSTERHAUS, D.: Eppur Si Muove! The Past, Present and (possible) Future of Temporal Limitations in the Preliminary Ruling Procedure. In: <HT TYPE="ITALIC">Yearbook of European Law</HT>, roč. 35, 2016, s. 1 až 38.</P></NOTE> Ako vnútroštátny súd pripomenul v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, štandardným pravidlom v oblasti časovej uplatniteľnosti rozhodnutí Súdneho dvora je v podstate <HT TYPE="ITALIC">incidenčná spätná účinnosť</HT>: Súdny dvor poskytuje výklad ustanovení práva EÚ <HT TYPE="ITALIC">ex tunc</HT>, ktorý sa stáva okamžite uplatniteľným na všetky prebiehajúce (a niekedy dokonca aj ukončené)<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0097"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20040113">13. januára 2004</DATE>, <NAME.CASE>Kühne &amp; Heitz</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑453/00</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2004:17">EU:C:2004:17</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0028">28</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), alebo z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20070718">18. júla 2007</DATE>, <NAME.CASE>Lucchini</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑119/05</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2007:434">EU:C:2007:434</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0063">63</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> konania, v ktorých sa<?PAGE NO="32"?> uplatňuje to isté ustanovenie. Taký prístup však má určité hranice, ktoré sú opäť založené na tej istej problematike: predvídateľnosti. Čím viac Súdny dvor rozvíja právo nad rámec konkrétneho znenia vykladaných ustanovení, tým ťažšie je pravdepodobne zachovať pravidlo úplného uplatňovania <HT TYPE="ITALIC">ex tunc</HT> týchto súdnych rozhodnutí.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0098"><P>Môžem dodať, že problém určite nie je nový a určite nie je obmedzený na právny poriadok EÚ. Pokiaľ ide o porovnávací prehľad, pozri napríklad STEINER, E.: <HT TYPE="ITALIC">Comparing the Prospective Effect of Judicial Rulings Across Jurisdictions</HT>. Springer, 2015; alebo POPELIER, P., et al. (eds.): <HT TYPE="ITALIC">The Effects of Judicial Decisions in Time</HT>. Intersentia, Cambridge, 2014.</P></NOTE></TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0180"><NO.P>180.</NO.P><TXT>Účinkom prípadnej nezlučiteľnosti vnútroštátnych ustanovení s právom EÚ nie je neexistencia vnútroštátnych ustanovení.<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0099"><P>Pozri v tomto zmysle rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19981022">22. októbra 1998</DATE>, <NAME.CASE>IN. CO. GE.'90 a i</NAME.CASE>. (<NO.CASE>C‑10/97 až C‑22/97</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1998:498">EU:C:1998:498</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0021">21</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), a z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20091119">19. novembra 2009</DATE>, <NAME.CASE>Filipiak</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑314/08</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2009:719">EU:C:2009:719</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0083">83</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> O skutočnosti, že vnútroštátne ustanovenia, ktorých nezlučiteľnosť s právom EÚ je neskôr konštatovaná, môžu vyvolávať právne účinky, ktoré za istých okolností môžu vyvolať legitímnu dôveru, svedčí to, že Súdny dvor pri určitých príležitostiach obmedzil časové účinky svojich rozsudkov s cieľom dodržať požiadavky zásady právnej istoty. V tejto súvislosti treba pripomenúť konštatovanie Súdneho dvora, podľa ktorého (jedine) Súdny dvor môže <QUOT.START CODE="201E" REF.END="QE0103" ID="QS0103"/>výnimočne a z naliehavých dôvodov právnej istoty priznať dočasné pozastavenie účinku neuplatnenia, ktorý spôsobuje právne pravidlo Únie voči vnútroštátnemu právu, ktoré je v rozpore s týmto pravidlom<QUOT.END REF.START="QS0103" CODE="201C" ID="QE0103"/><NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0100"><P>Pozri rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20160728">28. júla 2016</DATE>, <NAME.CASE>Association France Nature Environnement</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑379/15</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2016:603">EU:C:2016:603</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0033">33</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>), ktorý sa odvoláva na rozsudok z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20100908">8. septembra 2010</DATE>, <NAME.CASE>Winner Wetten</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑409/06</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2010:503">EU:C:2010:503</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0067">67</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE>.</TXT></NP.ECR><NP.ECR IDENTIFIER="NP0181"><NO.P>181.</NO.P><TXT>Môžem poukázať na to, že konštatovanie, že zásada <HT TYPE="ITALIC">lex mitior</HT> a požiadavka právnej istoty v trestných veciach ako súčasť práva EÚ bránia neuplatneniu miernejších ustanovení vnútroštátneho práva, by si nevyžadovalo nijaké rozsiahle prehodnotenie naozaj pomerne reštriktívneho prístupu k obmedzeniu časových účinkov rozhodnutí Súdneho dvora. Znamenalo by len úzku výnimku v jednotlivých prebiehajúcich trestných konaniach, pričom všeobecné normatívne dôsledky nezlučiteľnosti by zostali nedotknuté. Rozhodnutia Súdneho dvora by prirodzene mohli mať za následok konania o nesplnení povinností, ktoré z nich vyplývajú,<NOTE TYPE="FOOTNOTE" NUMBERING="ARAB" NUMBERING.CONTINUED="YES" NOTE.ID="E0101"><P>Pozri napríklad rozsudky z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="19890921">21. septembra 1989</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Grécko,</NAME.CASE> (<NO.CASE>68/88</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:1989:339">EU:C:1989:339</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0024">24</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>); z <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20011018">18. októbra 2001</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Írsko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑354/99</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2001:550">EU:C:2001:550</NO.ECLI></REF.DOC.ECR> body 46 až 48), a zo <REF.DOC.ECR><DATE ISO="20080717">17. júla 2008</DATE>, <NAME.CASE>Komisia/Taliansko</NAME.CASE> (<NO.CASE>C‑132/06</NO.CASE>, <NO.ECLI ECLI="ECLI:EU:C:2008:412">EU:C:2008:412</NO.ECLI>, bod <REF.NP.ECR REF="NP0052">52</REF.NP.ECR></REF.DOC.ECR>).</P></NOTE> a v každom prípade by viedli k povinnosti zodpovedajúcim spôsobom zmeniť vnútroštátny právny poriadok pre budúcnosť.</TXT></NP.ECR></GR.SEQ></GR.SEQ></GR.SEQ><GR.SEQ LEVEL="1"><TITLE><TI><NP><NO.P><HT TYPE="BOLD">V.</HT></NO.P><TXT><HT TYPE="BOLD">Návrh</HT></TXT></NP></TI></TITLE><NP.ECR IDENTIFIER="NP0182"><NO.P>182.</NO.P><TXT>Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Tribunale di Varese (Okresný súd Varese), takto:</TXT><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>Pojem podvod v článku 1 ods. 1 písm. b) Dohovoru PIF o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev sa nevzťahuje na také porušenie zákona, aké je predmetom sporu vo veci samej, ktoré sa týka nezaplatenia riadne priznanej DPH v zákonom stanovenej lehote.</P></ITEM><ITEM><P>Článok 4 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkom 325 ods. 1 ZFEÚ a smernicou o DPH nebránia vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré na účely určenia trestnosti správania spočívajúceho v nezaplatení dane v zákonom stanovenej lehote stanovujú finančnú prahovú hodnotu, ktorá je vyššia pre daň z pridanej hodnoty (DPH) ako pre zrážkovú daň.</P></ITEM><?PAGE NO="33"?><ITEM><P>Povinnosť stanoviť účinné, odradzujúce a primerané sankcie na zabezpečenie riadneho výberu DPH vyplývajúca z článku 325 ods. 1 ZFEÚ a článku 4 ods. 3 ZEÚ v spojení so smernicou o DPH nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je predmetom prejednávanej veci, ktorá stanovuje systém správnych sankcií a súčasne zbavuje fyzické osoby zodpovedné v daňovej oblasti:</P><P><LIST TYPE="NDASH"><ITEM><P>trestnoprávnej a správnej zodpovednosti za nezaplatenie riadne priznanej DPH v zákonom stanovenej lehote v súvislosti so sumami zodpovedajúcimi trojnásobku alebo päťnásobku minimálnej prahovej hodnoty <FT TYPE="NUMBER">50000</FT> eur stanovenej v Dohovore PIF;</P></ITEM><ITEM><P>trestnoprávnej zodpovednosti, pokiaľ subjekt, v mene ktorého konajú, s oneskorením zaplatí dlžnú DPH, ako aj úroky a sumy správnych sankcií pred vyhlásením začiatku hlavného pojednávania v prvostupňovom konaní.</P></ITEM></LIST></P></ITEM></LIST></P></NP.ECR></GR.SEQ></CONTENTS.CONCLUSION></CONCLUSION>