Prvá prejudiciálna otázka sa týka výkladu článku 3 ods. 3 nariadenia Dublin III.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či skutočnosť, že určitý členský štát bol označený za zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu [podotázka a)], či dokonca uznal svoju zodpovednosť v rámci článku 18 a prijal žiadateľa späť [podotázka b)], bráni tomu, aby tento členský štát následne poslal žiadateľa do bezpečnej tretej krajiny v súlade s článkom 3 ods. 3 nariadenia Dublin III.

Na úvod pripomínam, že zodpovednosť Maďarska voči žiadateľovi vyplýva z uznania zodpovednosti pri jeho spätnom prijatí, ale že táto zodpovednosť mohla vzniknúť aj bez výslovného uznania buď na základe článku 13 uvedeného nariadenia, keďže žiadateľ neoprávnene prekročil maďarskú hranicu zo Srbska, alebo podľa článku 3 ods. 2 uvedeného nariadenia, lebo Maďarsko je prvým členským štátom, v ktorom bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu.

Vzhľadom na túto prvú úvodnú poznámku odpoveď na prvú časť položenej otázky vyplýva zo samotného znenia článku 3 ods. 3 nariadenia Dublin III. Podľa tohto ustanovenia „každý členský štát si ponechá právo poslať žiadateľa do bezpečnej tretej krajiny pri dodržaní pravidiel a záruk stanovených v smernici 2013/32/EÚ“.

Ako nemecká vláda správne zdôraznila na pojednávaní, toto ustanovenie zakotvuje zásadu zachovania práva na odsun, a to bez akéhokoľvek časového obmedzenia. Nie je teda namieste domnievať sa, že právo na odsun dotknutej osoby by malo po určení zodpovedného členského štátu zaniknúť.

Okrem toho, ak „každý členský štát“, a teda aj štát, ktorý sa nepovažuje za zodpovedný členský štát v zmysle nariadenia Dublin III 7  – Samotná Komisia sa v bodoch 24 až 26 svojich písomných pripomienok zrejme prikláňa k názoru, že predpokladom uplatnenia článku 3 ods. 3 členským štátom je, že tento štát uznal, že je štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti. Pozri tiež bod 52 písomných pripomienok žalobcu vo veci samej. , má právo „poslať žiadateľa do bezpečnej tretej krajiny“, bolo by prinajmenšom zvláštne, ak by táto možnosť bola odňatá práve tomu z členských štátov, ktorý skutočne zodpovedá za posúdenie veci.

Tomuto výkladu článku 3 ods. 3 nariadenia Dublin III nebráni ani článok 33 ods. 1 smernice 2013/32. V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 33 smernice 2013/32 nestanovuje obmedzenie pôsobnosti práv vyplývajúcich z nariadenia Dublin III.

Nanajvýš by bolo možné položiť si otázku, či by možnosť členského štátu stanovená v článku 3 ods. 3 nariadenia Dublin III mohla zaniknúť, ak by tento štát namiesto toho, aby túto možnosť uplatnil už pri podaní prvej žiadosti o medzinárodnú ochranu, začal posudzovať žiadosť z vecného hľadiska a na možnosť odsunu by sa odvolal až v neskoršom štádiu konania. Niektorí autori totiž podľa všetkého uvažujú o zániku možnosti stanovenej v článku 3 za takých okolností, pričom poukazujú na legitímnu dôveru žiadateľa, ktorá vznikla v dôsledku posudzovania jeho žiadosti z vecného hľadiska. 8  – FILZWIESER, Ch., SPRUNG, A.: Dublin III‑Verordnung. Wien; Graz 2014, s. 103, K 24.

V prejednávanej veci však vzhľadom na špecifiká prípadu žalobcu vo veci samej také úvahy nie sú namieste. Po prvé samotný žiadateľ nekonal v dobrej viere, keďže pred skončením konania o jeho žiadosti odišiel z Maďarska. Jeho konanie je sotva zlučiteľné s chápaním legitímnej dôvery. Po druhé vzhľadom na to, že predčasný odchod do iného členského štátu sa považuje za späťvzatie žiadosti v súlade s článkom 28 smernice 2013/32, pričom vnútroštátne právo je v súlade s týmto ustanovením, a maďarské orgány následne odložili vec žiadateľa, jeho druhá žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá bola podaná po jeho návrate do Maďarska, mala za následok začatie odlišného konania, na ktoré nemá predchádzajúce konanie nijaký vplyv.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že určitý členský štát bol označený za štát, ktorý je „zodpovedný“ za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, nemôže brániť tomu, aby tento členský štát následne poslal žiadateľa do bezpečnej tretej krajiny v súlade s článkom 3 ods. 3 nariadenia Dublin III.

Toto konštatovanie platí v každom prípade pre čestného žiadateľa, ktorý nikdy neopustil územie prvého členského štátu, v ktorom podal žiadosť.

Situácia by však mohla byť odlišná v prípade, ak prvý členský štát podľa článku 18 ods. 1 nariadenia Dublin III prijme žiadateľa o medzinárodnú ochranu po jeho nepovolenom odchode späť, ako to bolo v prípade žalobcu vo veci samej. Tento štát je potom v súlade s článkom 18 ods. 2 uvedeného nariadenia povinný dokončiť posúdenie jeho žiadosti. Druhá časť prvej prejudiciálnej otázky sa týka práve takej situácie.

Vnútroštátny súd sa podľa všetkého domnieva, že z článku 18 by mohla zodpovednému členskému štátu vyplynúť povinnosť z vecného hľadiska preskúmať žiadosť žiadateľa, ktorý bol prijatý späť. Taká povinnosť by bránila zamietnutiu jeho žiadosti z dôvodu, že je neprípustná, a odsunu žiadateľa bez posúdenia jeho žiadosti z vecného hľadiska v súlade s článkom 3 ods. 3 nariadenia Dublin III.

Tento výklad článkov 3 a 18 nariadenia Dublin III vo vzájomnej súvislosti však nie je namieste.

Po prvé článok 18 ods. 2 druhý pododsek uvedeného nariadenia vôbec neupravuje právo odoslať žiadateľa do tretej krajiny. Toto ustanovenie totiž len zdôrazňuje zásadu, že posúdenie žiadosti podanej v prvom členskom štáte 9  – Podľa tohto ustanovenia dotknutý členský štát môže buď pokračovať v posudzovaní prvej žiadosti, ktoré bolo zastavené v dôsledku odchodu dotknutej osoby, ktorý sa podľa článku 28 smernice 2013/32 považuje za konkludentné späťvzatie žiadosti, alebo mu umožniť podať novú žiadosť. sa musí „dokončiť“, no nebráni vráteniu dotknutej osoby do tretej krajiny a nevyžaduje posúdenie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu z vecného hľadiska. Práve naopak, zdalo by sa primerané domnievať sa, že posúdenie neprípustnej žiadosti je úplne „dokončené“ v zmysle článku 18 nariadenia Dublin III, pokiaľ sa taká žiadosť zamietne ako neprípustná, bez jej preskúmania z vecného hľadiska.

Po druhé podmienky, za ktorých žiadosť možno zamietnuť ako neprípustnú, nie sú stanovené v článku 18 nariadenia Dublin III, ale v článku 33 ods. 2 smernice 2013/32. Podľa písmena c) tohto ustanovenia možno žiadosť zamietnuť ako neprípustnú, ak „krajina, ktorá nie je členským štátom, sa podľa článku 38 považuje za bezpečnú tretiu krajinu pre žiadateľa“. V tom istom zmysle článok 39 uvedenej smernice dovoľuje zodpovednému členskému štátu neuskutočniť posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu „v plnom rozsahu“, ak sa preukáže, že „žiadateľ… neoprávnene vstúpil“ „na jeho územie z [európskej bezpečnej tretej] krajiny“.

Posúdenie žiadosti z vecného hľadiska sa teda nevyžaduje v prípade, ak sú splnené buď podmienky uvedené v článku 33 smernice, alebo podmienky stanovené v článku 39 tej istej smernice.

Tieto dve ustanovenia si vyžadujú nasledujúce poznámky.

Po prvé otázka, či je zodpovedný členský štát povinný vykonať posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola predložená, v plnom rozsahu, sa nemá posudzovať vzhľadom na vnútroštátne právo ani vzhľadom na článok 18 nariadenia Dublin III, ale z hľadiska smernice 2013/32.

Po druhé, čo sa týka článku 33 ods. 2 písm. c) smernice 2013/32, je potrebné poznamenať, že toto ustanovenie sa môže uplatniť a môže umožniť Maďarsku zamietnuť žiadosť z dôvodu, že je neprípustná, len za predpokladu, že Srbsko možno považovať za „bezpečnú tretiu krajinu“ v zmysle článku 38 uvedenej smernice. Pre úplnosť pripomínam, že skutočnosť, že Srbsko sa podľa vnútroštátneho práva považuje za bezpečnú tretiu krajinu, nemôže zbaviť súd, ktorý prejednáva vec, povinnosti vykonať vlastné posúdenie s cieľom „presvedč[iť sa], že so žiadateľom… sa v dotknutej tretej krajine [v tomto prípade v Srbsku] bude zaobchádzať podľa… zásad“ vymenovaných v článku 38 smernice.

Napokon, pokiaľ ide o článok 39 smernice 2013/32, treba poznamenať, že toto ustanovenie stanovuje miernejšie pravidlá týkajúce sa zamietnutia žiadostí žiadateľov pochádzajúcich z európskych bezpečných tretích krajín, ak títo žiadatelia – tak ako žalobca vo veci samej – vstúpili na územie niektorého členského štátu neoprávnene.

Toto ustanovenie však stanovuje tri podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby Srbsko mohlo patriť do kategórie európskych bezpečných tretích krajín: po prvé muselo ratifikovať Ženevský dohovor a dodržiavať jeho ustanovenia bez akýchkoľvek zemepisných obmedzení, po druhé musí mať zákonom stanovené konanie o azyle a po tretie muselo ratifikovať Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dodržiavať jeho ustanovenia vrátane noriem týkajúcich sa účinných opravných prostriedkov.

Len v prípade, ak sú tieto kumulatívne podmienky splnené, môže Maďarsko jednak na základe článku 39 smernice nevykonať posúdenie žiadosti v plnom rozsahu a jednak uvažovať o poslaní žiadateľa do Srbska podľa článku 3 ods. 3 nariadenia Dublin III. Keďže § 2 nariadenia vlády neobsahuje v tejto súvislosti relevantné informácie, súd, ktorý prejednáva vec, bude musieť najprv overiť, či sú v prípade Srbska tieto tri vyššie uvedené podmienky splnené.

Ak sú splnené podmienky uvedené buď v článku 33, alebo v článku 39 smernice 2013/32, článok 18 ods. 2 nariadenia Dublin III nebráni zamietnutiu žiadosti a vráteniu dotknutej osoby do bezpečnej tretej krajiny v zmysle smernice.

Akýkoľvek iný výklad uvedených ustanovení, najmä výklad, podľa ktorého by sa článok 18 ods. 2 nariadenia Dublin III stal absolútnou zásadou posudzovania žiadosti z vecného hľadiska, by len neopodstatnene zvýhodňoval vybavenie veci žiadateľa, ktorý utiekol a spadá do pôsobnosti článku 18 nariadenia Dublin III, v porovnaní s čestným žiadateľom, na ktorého sa článok 18 nemôže uplatniť.

Okrem toho, ak by článok 18 skutočne zaručoval priaznivejšie zaobchádzanie žiadateľovi, ktorý bol prijatý späť, toto ustanovenie by nabádalo každého žiadateľa, aby utiekol do iného členského štátu, aj keď len s cieľom vyhnúť sa tomu, aby bola jeho žiadosť zamietnutá ako neprípustná, a vyhnúť sa okamžitému odsunu.

Na prvú otázku teda treba odpovedať v tom zmysle, že skutočnosť, že určitý členský štát bol označený za štát, ktorý je „zodpovedný“ za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, aj keď uznal svoju zodpovednosť v rámci článku 18 nariadenia Dublin III a aj keď prijal žiadateľa späť, nemôže brániť tomu, aby tento členský štát následne poslal žiadateľa do bezpečnej tretej krajiny v súlade s článkom 3 ods. 3 nariadenia Dublin III, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v smernici 2013/32.

Pre prípad, ak členský štát v zásade môže vykonať právo poslať žiadateľa do bezpečnej tretej krajiny aj po tom, čo prijal tohto žiadateľa späť z iného členského štátu, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či vzhľadom na článok 18 ods. 2 nariadenia Dublin III a na právo žiadateľa na účinný opravný prostriedok pred súdom možno žiadateľa odoslať do bezpečnej tretej krajiny, aj keď členský štát uskutočňujúci odovzdanie nebol počas postupu týkajúceho sa spätného prijatia informovaný o vnútroštátnej právnej úprave, ktorá sa vzťahuje na odosielanie žiadateľov do bezpečných tretích krajín, a o praxi uplatňovanej príslušnými orgánmi v danej oblasti.

Táto otázka si vyžaduje tri poznámky.

Po prvé skutočnosť, že žiadajúci členský štát, ktorý je štátom, do ktorého žiadateľ utiekol, nemá informácie o následnej praxi dožiadaného štátu, ktorým je v prejednávanom prípade Maďarsko, nemôže mať vplyv na zákonnosť postupov, ktoré sa majú vykonať v dožiadanom štáte.

Postup odovzdania (zo žiadajúceho štátu) a postup týkajúci sa posúdenia žiadosti (v dožiadanom štáte) sú dva odlišné postupy, pričom každý z nich sa riadi vlastnými pravidlami. Hoci tieto postupy majú zaručiť dotknutej osobe účinný opravný prostriedok pred súdom, záruky, ktoré sa majú poskytnúť žiadateľovi pri odovzdaní, sú opísané v článku 26 a nasl. nariadenia Dublin III a nezahŕňajú osobitné záruky, pokiaľ ide o prax dožiadaného štátu.

Po druhé, zatiaľ čo článok 38 ods. 5 smernice 2013/32 vyžaduje, aby „členské štáty pravidelne inform[ovali] Komisiu o [bezpečných] krajinách, na ktoré uplatňujú túto koncepciu“, obdobná povinnosť nie je stanovená v prospech členských štátov. 10  – Pozri v tomto zmysle bod 27 písomných pripomienok Maďarska.

Napokon článok 18 ods. 2 druhý pododsek in fine nariadenia Dublin III stanovuje, že posúdenie žiadosti sa musí dokončiť v dožiadanom štáte. Hoci táto zásada vylučuje existenciu akéhokoľvek znevýhodnenia žiadateľa, žiadateľ sa nemôže domáhať priaznivejšieho postavenia, než aké mal pred svojím útekom. Inak povedané, žiadateľ nemôže namietať nedostatočnú informovanosť orgánov žiadajúceho štátu, do ktorého neoprávnene odcestoval, s cieľom zmariť uplatnenie všeobecne uznávanej praxe v dožiadanom štáte, ktorý je zodpovedným štátom v zmysle nariadenia Dublin III.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žiadateľa možno poslať do bezpečnej tretej krajiny aj vtedy, keď členský štát uskutočňujúci odovzdanie nebol počas postupu týkajúceho sa spätného prijatia informovaný o vnútroštátnej právnej úprave, ktorá sa vzťahuje na odosielanie žiadateľov do bezpečných tretích krajín, ani o praxi uplatňovanej príslušnými orgánmi v danej oblasti.

V prípade, ak zodpovedný členský štát môže vykonať právo poslať žiadateľa do bezpečnej tretej krajiny aj po tom, čo prijal žiadateľa späť, vzniká otázka, či článok 18 ods. 2 nariadenia Dublin III možno vykladať v tom zmysle, že v konaní sa má pokračovať v štádiu, v ktorom bolo pri posudzovaní prvej žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej v zodpovednom členskom štáte prerušené.

V tejto súvislosti stačí po prvé zdôrazniť, že článok 18 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III nevyžaduje, aby členské štáty pokračovali v posudzovaní žiadosti v štádiu, v ktorom bolo toto posudzovanie prerušené. Podľa tohto článku môžu príslušné orgány buď pokračovať v posudzovaní prvej žiadosti, v prípade ktorej sa predpokladá, že bola vzatá späť, alebo umožniť žiadateľovi podať novú žiadosť.

Po druhé treba poznamenať, že článok 28 ods. 2 štvrtý pododsek smernice 2013/32 výslovne stanovuje, že „členské štáty môžu povoliť, aby rozhodujúci orgán pokračoval v posudzovaní žiadosti v štádiu, v ktorom bolo posudzovanie zastavené“, a teda ich oprávňuje, aby buď stanovili, že v posudzovaní sa pokračuje v danom štádiu, alebo opäť začali konanie od začiatku.

Na tretiu otázku teda treba odpovedať v tom zmysle, že článok 18 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III nevyžaduje, aby členské štáty pokračovali v posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu v štádiu, v ktorom bolo toto posudzovanie prerušené.