I.

Úvod

1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), predstavuje prvý prípad, keď má Súdny dvor preskúmať rozsah zákazu retroaktivity trestu podľa článku 49 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), a preto budem priamo vychádzať z významného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“ alebo „súd v Štrasburgu“), teda veci Del Río Prada v. Španielsko ( 2 ). Kľúčová pasáž tohto rozsudku znie takto:

2.

Tento citát jasne a stručne ukazuje, že môže byť ťažké odlíšiť uloženie trestu od jeho výkonu. To platí najmä v prípade prijatia nového súboru pravidiel, ktoré sa údajne týkajú výkonu trestu, ktorý v podstate spočíva v tom, že jednotlivec je zbavený slobody na dlhší čas, ako by to bolo podľa predchádzajúcich pravidiel.

3.

V prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court (Najvyšší súd), sa tieto ťažkosti s vymedzovaním rozsahu ďalej odhaľujú. Je ďalším dôkazom toho, že hoci je článok 7 EDĽP „pravidlom jednoduchej spravodlivosti, pravidlom, ktorému by rozumelo každé dieťa“ ( 4 ), ako to výstižne opísal zosnulý lord Bingham, je zložitejšie uplatniť takéto pravidlo na konkrétny súbor okolností.

4.

V týchto návrhoch ukážem, že nie je jednoduché určiť hranicu medzi uložením a výkonom trestu a že si to vyžaduje dôkladné preskúmanie príslušných vnútroštátnych právnych predpisov v každom jednotlivom prípade.

II.

Právny rámec

A.

EDĽP

5.

Článok 7 EDĽP má názov „Uloženie trestu výlučne na základe zákona“. Jeho prvý odsek znie takto:

B.

Právo Únie

6.

Dohoda o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej (ďalej len „dohoda o obchode a spolupráci“) ( 5 ) je dohodou o pridružení na základe článku 217 ZFEÚ ( 6 ) a článku 101 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( 7 ). Po počiatočnom predbežnom vykonávaní od 1. januára 2021 ( 8 ) nadobudla platnosť 1. mája 2021 po jej ratifikácii Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom. ( 9 ) Dohoda o obchode a spolupráci sa skladá zo siedmich častí. ( 10 )

7.

Článok 5 dohody o obchode a spolupráci s názvom „Práva súkromných osôb“, ktorý sa nachádza v prvej časti ( 11 ) hlave II ( 12 ) dohody o obchode a spolupráci a znie takto:

8.

Tretia časť sa týka spolupráce v oblasti presadzovania práva a justičnej spolupráce v trestných veciach.

9.

Článok 524 dohody o obchode a spolupráci v tretej časti hlave I ( 13 ) má názov „Ochrana ľudských práv a základných slobôd“ a je formulovaný takto:

10.

V tretej časti hlave VII (články 596 až 632) s názvom „Odovzdávanie osôb“ sa stanovuje režim odovzdávania osôb medzi členskými štátmi a Spojeným kráľovstvom. Tieto ustanovenia dopĺňa príloha 43, v ktorej sa stanovujú informácie, ktoré má zatýkací rozkaz obsahovať. ( 14 )

11.

Článok 599 ods. 3 dohody o obchode a spolupráci má názov „Rozsah pôsobnosti“.

12.

V článku 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci ( 15 ) sa stanovuje, že „ak sú závažné dôvody domnievať sa, že existuje skutočné riziko v súvislosti s ochranou základných ľudských práv vyžiadanej osoby, vykonávajúci justičný orgán môže podľa potreby pred tým, ako rozhodne o vykonaní zatýkacieho rozkazu, požadovať ďalšie záruky, pokiaľ ide o zaobchádzanie s vyžiadanou osobou po jej odovzdaní“.

13.

V článku 613 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci sa uvádza, že „ak vykonávajúci justičný orgán považuje informácie, ktoré mu poskytol vydávajúci štát, za nedostatočné na to, aby mohol o odovzdaní rozhodnúť, požiada, aby mu boli urýchlene poskytnuté potrebné dodatočné informácie, najmä so zreteľom na [článok]… 604…, a môže stanoviť lehotu na ich doručenie“.

III.

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

14.

Sudca rozhodujúci na úrovni okresu na Magistrates’ Courts of Northern Ireland (Magistrátny súd Severného Írska, Spojené kráľovstvo) vydal 26. novembra 2021 na MA štyri zatykače týkajúce sa štyroch trestných činov súvisiacich s terorizmom, ( 16 ) ktoré boli údajne spáchané v období od 18. do 20. júla 2020. Za prvý z týchto trestných činov hrozí trest odňatia slobody až 10 rokov, kým zvyšné tri trestné činy môžu byť potrestané doživotným trestom.

15.

Rozsudkom z 24. októbra 2022 a uzneseniami z 24. októbra a zo 7. novembra 2022 High Court (Vyšší súd, Írsko) nariadil odovzdanie MA do Spojeného kráľovstva, pričom mu zamietol možnosť podať odvolanie na Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko).

16.

Rozhodnutím zo 17. januára 2023 Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) poskytol MA možnosť podať odvolanie proti danému rozsudku a uvedeným uzneseniam High Court (Vyšší súd).

17.

MA tvrdí, že jeho odovzdanie do Spojeného kráľovstva je nezlučiteľné so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov.

18.

Vnútroštátny súd uvádza, že ak by bol MA odovzdaný Spojenému kráľovstvu a odsúdený na trest odňatia slobody, jeho právo na podmienečné prepustenie by sa riadilo právnymi predpismi Spojeného kráľovstva prijatými po údajnom spáchaní trestných činov, v súvislosti s ktorými sa voči nemu vedie trestné konanie.

19.

Keďže si vnútroštátny súd nebol istý, či je potrebné preskúmať, či existuje riziko porušenia článku 49 ods. 1 Charty, a ak áno, ako by mal vykonávajúci súdny orgán vykonať toto preskúmanie podľa dohody o obchode a spolupráci a Charty, rozhodol sa prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.

20.

Vo svojom rozsudku Alchaster ( 17 ) Súdny dvor rozhodol, že článok 524 ods. 2 a článok 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci v spojení s článkom 49 ods. 1 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď osoba, na ktorú bol vydaný zatýkací rozkaz na základe tejto dohody, tvrdí, že v prípade jej odovzdania do Spojeného kráľovstva hrozí porušenie článku 49 ods. 1 z dôvodu zmeny podmienok podmienečného prepustenia, ktorá je pre túto osobu nepriaznivá a došlo k nej po predpokladanom spáchaní trestného činu, za ktorý je táto osoba stíhaná, vykonávajúci súdny orgán musí pristúpiť k samostatnému posúdeniu existencie tohto rizika pred rozhodnutím o vykonaní tohto zatýkacieho rozkazu v situácii, keď tento súdny orgán už vylúčil riziko porušenia článku 7 EDĽP na základe záruk, ktoré vo všeobecnosti poskytuje Spojené kráľovstvo, pokiaľ ide o dodržiavanie EDĽP a možnosť tej istej osoby podať sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Na konci tohto preskúmania môže tento vykonávajúci súdny orgán odmietnuť vykonať zatýkací rozkaz len vtedy, ak má po vyžiadaní dodatočných informácií a záruk od vydávajúceho súdneho orgánu objektívne, spoľahlivé, presné a riadne aktualizované informácie, ktoré potvrdzujú, že existuje skutočné riziko zmeny samotného rozsahu trestu ukladaného v deň spáchania predmetného trestného činu, čo zahŕňa uloženie prísnejšieho trestu, než bol pôvodne ukladaný.

21.

So zreteľom na tento rozsudok vnútroštátny súd požiadal podľa článku 613 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci orgány Spojeného kráľovstva o poskytnutie ďalších informácií o právnych predpisoch Spojeného kráľovstva, ktoré by sa na MA vzťahovali v prípade, že by bol odsúdený za jeden alebo viacero trestných činov, za ktoré je stíhaný. Okresný sudca Magistrates’ Courts of Northern Ireland (Magistrátny súd Severného Írska) odpovedal na túto žiadosť 17. septembra 2024.

22.

V nadväznosti na túto odpoveď vnútroštátny súd potvrdzuje, že v čase spáchania trestných činov, o ktoré ide vo veci samej, ak bol uložený trest odňatia slobody na pevne stanovenú dobu, súd, ktorý tento trest uložil, bol povinný určiť „dobu odňatia slobody“, ktorá nemohla presiahnuť polovicu uloženého trestu, po uplynutí ktorej musel byť páchateľ podmienečne prepustený. V prípade doživotného trestu odňatia slobody, nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo predĺženého trestu odňatia slobody sa podmienečné prepustenie mohlo uskutočniť len po uplynutí stanoveného obdobia, ak Parole Commissioners for Northern Ireland (komisári pre podmienečné prepustenie pre Severné Írsko Spojené kráľovstvo) usúdili, že ďalšia väzba odsúdenej osoby nie je potrebná na ochranu verejnosti.

23.

Podľa režimu podmienečného prepustenia v Severnom Írsku platného od 30. apríla 2021 vrátane trestných činov spáchaných pred týmto dátumom sa nepodmienečný trest odňatia slobody za špecifikovaný teroristický trestný čin skladá z „primeranej doby trvania odňatia slobody“, ktorú určí sudca, a z dodatočnej doby jedného roka, počas ktorej bude odsúdený podmienečne prepustený, pričom súčet týchto trestov nesmie presiahnuť maximálnu dobu trvania odňatia slobody. Osobu možno podmienečne prepustiť po odpykaní dvoch tretín „primeranej doby trvania odňatia slobody“, pokiaľ sú komisári pre podmienečné prepustenie presvedčení, že jej ďalšie zadržiavanie nie je potrebné na ochranu verejnosti.

24.

Pravidlá týkajúce sa podmienečného prepustenia osoby odsúdenej na doživotný trest odňatia slobody, nepodmienečný trest odňatia slobody alebo predĺžený trest odňatia slobody nie sú pre tento prípad relevantné, keďže vnútroštátny súd uviedol, že sťažnosti MA sa týkajú výlučne zmeny pravidiel týkajúcich sa nepodmienečných trestov odňatia slobody.

25.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že existuje reálna možnosť, že MA bude v prípade návratu do Spojeného kráľovstva uložený trest odňatia slobody na dobu určitú, a že predmetná zmena povedie k tomu, že osoby odsúdené na takýto trest odňatia slobody zostanú vo väzbe dlhšie. Chce zistiť, či zmenu, ktorá má za následok zrušenie režimu, v rámci ktorého bolo podmienečné prepustenie automatické, možno stále považovať za zmenu týkajúcu sa výlučne výkonu trestu, alebo či ju treba považovať za zmenu, ktorou sa spätne mení samotný rozsah trestu.

26.

Za týchto okolností Supreme Court (Najvyšší súd) uznesením z 22. októbra 2024, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 24. októbra 2024, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

IV.

Konanie na Súdnom dvore

27.

Supreme Court (Najvyšší súd) navrhol, aby sa v prejednávanej veci rozhodlo v skrátenom prejudiciálnom konaní podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

28.

V článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku sa stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu, alebo výnimočne i bez návrhu, môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta, rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom súdnom konaní. ( 18 )

29.

Dňa 26. novembra 2024 predseda Súdneho dvora po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodol vyhovieť žiadosti vnútroštátneho súdu, aby sa o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozhodlo v skrátenom konaní v súlade s článkom 105 ods. 1 rokovacieho poriadku. ( 19 ) Predseda Súdneho dvora vychádzal zo skutočnosti, že prejudiciálna otázka predložená vnútroštátnym súdom bola položená vo veci týkajúcej sa osoby, ktorá je vo väzbe, v zmysle článku 267 štvrtého odseku ZFEÚ. Okrem toho odpoveď na danú otázku môže mať vzhľadom na jej povahu a okolnosti, za ktorých bola položená, vplyv na ďalšie pozbavenie dotknutej osoby osobnej slobody. ( 20 )

30.

Predseda Súdneho dvora stanovil konečný termín na predloženie písomných pripomienok na 10. decembra 2024. V súlade s článkom 105 ods. 2 rokovacieho poriadku bol dátum pojednávania stanovený na 21. januára 2025.

31.

Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, Európska komisia a vláda Spojeného kráľovstva. ( 21 ) Na uvedenom pojednávaní sa zúčastnili všetci účastníci konania.

V.

Posúdenie

32.

Ide o druhý prípad v priebehu pol roka, keď vnútroštátny súd predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s tou istou vecou na vnútroštátnej úrovni: írske orgány si nie sú isté, či osoba, ktorá je obvinená zo spáchania viacerých trestných činov, môže byť odovzdaná do Spojeného kráľovstva podľa príslušných ustanovení dohody o obchode a spolupráci.

33.

Vo svojom rozsudku z 29. júla 2024 Súdny dvor rozhodol, že článok 524 ods. 2 a článok 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď osoba, na ktorú bol vydaný zatykač, tvrdí, že v prípade jej odovzdania do Spojeného kráľovstva hrozí porušenie článku 49 ods. 1 z dôvodu zmeny podmienok podmienečného prepustenia, ktorá je pre túto osobu nepriaznivá a došlo k nej po predpokladanom spáchaní trestného činu, za ktorý je táto osoba stíhaná, vykonávajúci súdny orgán musí pristúpiť k samostatnému posúdeniu existencie tohto rizika pred rozhodnutím o vykonaní tohto zatýkacieho rozkazu. ( 22 ) Na konci tohto preskúmania by tento vykonávajúci súdny orgán mal odmietnuť vykonať zatýkací rozkaz len vtedy, ak má po vyžiadaní dodatočných informácií a záruk od vydávajúceho súdneho orgánu objektívne, spoľahlivé, presné a riadne aktualizované informácie, ktoré potvrdzujú, že existuje skutočné riziko zmeny samotného rozsahu trestu uloženého v deň spáchania predmetného trestného činu, čo zahŕňa uloženie prísnejšieho trestu, než bol pôvodne ukladaný. ( 23 )

34.

Pokiaľ ide konkrétne o pôsobnosť článku 49 ods. 1 Charty, Súdny dvor odkázal na: (1) svoju ustálenú judikatúru v tom zmysle, že tento článok obsahuje prinajmenšom rovnaké záruky ako záruky stanovené v článku 7 EDĽP, ktoré sa musia zohľadniť na základe článku 52 ods. 3 Charty ako minimálna hranica ochrany ( 24 ), a (2) ustálenú judikatúru ESĽP v tom zmysle, že na účely uplatňovania článku 7 EDĽP treba rozlišovať medzi opatrením, ktoré predstavuje v podstate „trest“, a opatrením, ktoré sa týka „výkonu“ alebo „uplatnenia“ trestu. Preto ak sa povaha a účel opatrenia týkajú odpustenia zostávajúcej časti trestu alebo zmeny režimu podmienečného prepustenia, netvorí to súčasť „trestu“ v zmysle článku 7 EDĽP. ( 25 )

35.

Súdny dvor následne dospel k záveru, že opatrenie týkajúce sa výkonu trestu tak bude nezlučiteľné s článkom 49 ods. 1 Charty len vtedy, ak bude mať za následok retroaktívnu zmenu samotného rozsahu trestu ukladaného v deň spáchania predmetného trestného činu, čo bude znamenať uloženie prísnejšieho trestu, než bol pôvodne ukladaný. Hoci to v žiadnom prípade neplatí, ak sa opatrenie obmedzuje na zvýšenie hranice prípustnosti podmienečného prepustenia, situácia môže byť odlišná, najmä ak sa uvedeným opatrením možnosť podmienečného prepustenia v podstate ruší alebo ak je súčasťou súboru opatrení vedúcich ku zhoršeniu samotnej povahy pôvodne ukladaného trestu. ( 26 )

36.

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či sa má článok 49 ods. 1 druhá veta Charty vykladať v tom zmysle, že pojem „prísnejší trest“ obsiahnutý v tomto ustanovení sa vzťahuje na situáciu, keď boli právne ustanovenia upravujúce režim podmienečného prepustenia zmenené tak, že právo na automatické prepustenie na slobodu po vykonaní prvej polovice uloženého trestu bolo nahradené právom na prepustenie po vykonaní najmenej dvoch tretín uloženého trestu. Toto prepustenie závisí od posúdenia, ktoré vykonajú komisári pre podmienečné prepustenie.

A.

Uloženie a výkon trestu

37.

Na úvod treba zdôrazniť, že okrem mechanizmu odovzdávania osôb stanoveného v dohode o obchode a spolupráci ( 27 ) nie sú pojmy, ktoré sa chystám rozoberať, na úrovni EÚ harmonizované. Tieto pojmy sa v rôznych podobách nachádzajú vo všetkých vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov. Keďže však nedošlo k harmonizácii, tak sa pojmy a detaily v rôznych členských štátoch nevyhnutne líšia. Úvaha, ktorú uvádzam nižšie, je preto pokusom zhrnúť a vysvetliť pojmy, ktoré sú spoločné pre všetky systémy trestného práva.

38.

Prejednávaná vec sa týka rozdielu medzi uložením a výkonom ( 28 ) trestu.

39.

V trestnom práve sa stanovuje široká škála trestov, pričom najprísnejším je odňatie slobody v podobe trestu uväznenia. Tento trest ukladá súd ( 29 ) na konci verejného súdneho konania a vyjadruje verejný nesúhlas s činom, čím prispieva k dodržiavaniu zákonov. Znamená výrazné obmedzenie práv páchateľa, a preto musí zodpovedať závažnosti trestného činu a viny. ( 30 ) Účel tohto trestu je rôznorodý a zvyčajne patrí do viacerých kategórií, ako je potrestanie ( 31 ), odstrašenie ( 32 ) a náprava ( 33 ).

40.

Naproti tomu výkon trestu sa vzťahuje na proces výkonu alebo uplatnenia súdom uloženého trestu odňatia slobody. Režimy výkonu sa v rôznych právnych poriadkoch značne líšia. ( 34 ) Výkon trestu môže zahŕňať nástup do väzenia, podrobnosti týkajúce sa uväznenia a riadenie trestu.

41.

Hoci výkon trestu je tradične zverený výkonnej moci, ( 35 ) právne poriadky sa líšia v konkrétnej otázke, kto rozhoduje o prepustení z väzenia: v niektorých musí toto rozhodnutie povinne prijať sudca, ( 36 ) zatiaľ čo v iných to zabezpečuje výkonná moc. ( 37 ) V niektorých členských štátoch existuje hybridný systém, v ktorom o niektorých trestných činoch rozhoduje výkonná moc so súhlasom časti súdnej moci. ( 38 )

42.

Hoci je rozdiel medzi uložením a výkonom trestu teoreticky pomerne jasný, často rozhodujú detaily a niekedy je ťažké určiť hranicu medzi uložením a výkonom trestu, ( 39 ) čo sa pokúsim ilustrovať na troch stručných príkladoch: podmienečný trest, znížený trest a predčasné prepustenie z väzenia.

43.

Po prvé súd môže v čase vynesenia rozsudku rozhodnúť o podmienečnom odklade výkonu trestu, čím odsúdenému umožní vyhnúť sa výkonu trestu odňatia slobody, ak sú splnené určité podmienky. Predovšetkým a zvyčajne to platí pre tresty s krátkym rozpätím trestnej sadzby, kde nie je významný predchádzajúci záznam alebo významné riziko recidívy, alebo v prípadoch pozitívnej sociálnej prognózy.

44.

Po druhé dĺžka trestu môže byť oficiálne skrátená po jeho uložení. Nazýva sa to skrátenie (alebo odpustenie časti) trestu. Zvyčajne to môže byť v dôsledku odvolania, udelenia milosti, amnestie alebo jednoducho zmeny právnych predpisov či dokonca judikatúry. Ak sa to udelí, oficiálnou dĺžkou trvania sa stáva nový kratší trest.

45.

Tretia kategória sa týka režimov predčasného prepustenia z väzenia. V tomto prípade sa (pôvodný) trest, konkrétne jeho dĺžka, nemení. Namiesto toho sa väzňovi povolí, aby si za určitých podmienok odpykal zvyšok trestu mimo väzenia. Predstavuje prechodnú fázu medzi väzenským režimom (s odňatím slobody) a úplnou slobodou. ( 40 ) Takéto predčasné prepustenie môže byť automatické alebo podmienené dobrým správaním či pokrokom v náprave.

46.

Vo všeobecnosti existuje zhoda v tom, že podmienečné prepustenie (prvý príklad) sa vzťahuje na uloženie trestu, zatiaľ čo predčasné prepustenie z väzby (tretí príklad) sa týka výkonu trestu. Skrátenie trestu (druhý príklad) sa vo všeobecnosti považuje za odkaz na uloženie trestu vzhľadom na to, že dĺžka trestu je oficiálne skrátená. V niektorých právnych poriadkoch sa však chápe tak, že sa týka výkonu trestu, pretože k jeho skráteniu dochádza až po odsúdení. Rozsudok Del Río Prada v. Španielsko, ktorému sa budem venovať ďalej, sa týka tejto poslednej kategórie.

B.

Zásada zákazu retroaktivity (článok 7 ods. 1 EDĽP a článok 49 Charty)

1.

Všeobecné aspekty

47.

Právny štát by mal chrániť jednotlivca nielen prostredníctvom trestného práva, ale aj pred trestným právom. ( 41 ) Každý právny systém teda musí na jednej strane poskytovať vhodné metódy a prostriedky prevencie kriminality a na druhej strane takisto zavádzať obmedzenia pri používaní trestnej moci, aby občania neboli bezbranní voči svojvoľnému alebo neprimeranému konaniu štátu. Jednou zo zásad, ktoré to majú zabezpečiť, je zásada zákonnosti. Slúži na zabránenie svojvoľnému, nevypočítateľnému trestu bez opory v zákone alebo na základe neurčitého alebo retroaktívneho zákona.

48.

Zásadu zákonnosti možno rozdeliť na štyri ďalšie podzásady: ( 42 ) zákaz analógie ( 43 ), zákaz obyčajového práva, ktoré stanovuje alebo zvyšuje trest ( 44 ), zásada zákazu retroaktivity ( 45 ) a zákaz trestných právnych predpisov, ktoré nie sú špecifické. ( 46 )

49.

Zásadu zákonnosti obsahuje aj článok 49 ods. 1 Charty, podľa ktorého nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom.

50.

Podobne nemá byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak sa po spáchaní trestného činu v zákone stanovuje miernejší trest, uplatňuje sa tento trest.

51.

Tieto práva sú ako základné práva právne vymáhateľné. ( 47 )

52.

Článok 49 ods. 1 Charty je primárne vytvorený podľa vzoru čiastočne totožne znejúceho ( 48 ) článku 7 EDĽP. ( 49 ) Má sa vykladať tak, že obsahuje prinajmenšom rovnaké požiadavky ako požiadavky vyplývajúce z článku 7 EDĽP. ( 50 ) Potvrdzujú to aj (nezáväzné) vysvetlenia týkajúce sa Charty. ( 51 )

53.

Článok 7 EDĽP je kľúčovým ustanovením dohovoru ( 52 ) a je nevyhnutným prvkom právneho štátu. Podľa článku 15 EDĽP nie je od neho prípustná žiadna odchýlka. ( 53 )

54.

To ma privádza k judikatúre ESĽP, na ktorú sa odvoláva na účely výkladu článku 49 ods. 1 Charty. Existuje totiž rozsiahla judikatúra tohto súdu týkajúca sa zákazu retroaktivity, ( 54 ) t. j. druhej vety článku 7 ods. 1 EDĽP, podľa ktorej nemožno uložiť prísnejší trest ako ten, ktorý bol uplatniteľný v čase spáchania trestného činu.

55.

Podľa tradičnej a ustálenej judikatúry súdu v Štrasburgu síce trest patrí do pôsobnosti článku 7 ods. 1 EDĽP, ale neplatí to už pre výkon tohto trestu. ( 55 )

56.

Mimochodom, rovnaký prístup prijal aj Výbor OSN pre ľudské práva, ktorý je monitorovacím orgánom Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach ( 56 ), zatiaľ čo aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch sa zásada zákazu retroaktivity zvyčajne vzťahuje len na tresty, a nie na ich výkon. ( 57 )

2.

Predmetný režim

57.

To ma privádza k prejednávanej veci a otázke, či sa predmetné opatrenia týkajú samotného trestu alebo výkonu trestu. Na určenie platnosti je nevyhnutné pripomenúť vlastnosti týchto opatrení.

58.

Je zrejmé, že v konečnom dôsledku je na vnútroštátnom súde, aby určil, či v tomto prípade existuje riziko porušenia článku 49 ods. 1 Charty, ak by sa MA odovzdal do Spojeného kráľovstva. ( 58 ) Okrem toho z tohto vychádza značná miera neistoty, keďže zatiaľ nedošlo k odsúdeniu a o odovzdanie MA sa žiada v súvislosti so spáchaním údajných trestných činov. V súčasnosti nie je známe, či bude v prípade odsúdenia uložený trest odňatia slobody v určitej dĺžke alebo doživotný trest. To všetko je však v konečnom dôsledku irelevantné, keďže otázka vnútroštátneho súdu sa výslovne týka nepodmienečného trestu. V dôsledku toho bude úlohou Súdneho dvora preskúmať zmenenú právnu úpravu (len) vo vzťahu k nepodmienečným trestom.

59.

Na základe dostupných informácií a vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátny súd zjavne potrebuje usmernenie v tejto veci, o čom svedčí aj skutočnosť, že (opätovne) predložil Súdnemu dvoru svoju otázku, sa domnievam, že v tejto fáze môžem vnútroštátny súd usmerniť.

a)

Obsah nových pravidiel

60.

V čase spáchania trestných činov, o ktoré ide vo veci samej, ak bol uložený trest odňatia slobody na pevne stanovenú dobu, súd, ktorý tento trest uložil, bol povinný určiť „dobu odňatia slobody“, ktorá nemohla presiahnuť polovicu uloženého trestu, po uplynutí ktorej musel byť páchateľ – automaticky – podmienečne prepustený. ( 59 ) Povinnosťou ministra pre Severné Írsko bolo prepustiť väzňa, ktorý si odpykal príslušnú dobu odňatia slobody. ( 60 )

61.

Podľa nových pravidiel môže byť odsúdenej osobe teraz uložený trest odňatia slobody na dobu určitú na dobu rovnajúcu sa súčtu „primeranej doby trvania odňatia slobody“ a dodatočnej doby jedného roka, počas ktorej je páchateľ podmienečne prepustený. Súhrnná doba trvania nesmie prekročiť maximálnu možnú dobu trvania odňatia slobody (na účely prejednávanej veci: 10 rokov). ( 61 ) „Primeraná doba trvania odňatia slobody“ je doba, ktorá podľa názoru súdu zabezpečuje primeranosť trestu. Po odpykaní dvoch tretín tohto trestu môže byť páchateľ na základe pokynu komisárov pre podmienečné prepustenie podmienečne prepustený za predpokladu, že sú uvedení komisári presvedčení, že na ochranu verejnosti už nie je potrebné, aby bol väzeň vo výkone trestu odňatia slobody. ( 62 )

62.

V nových pravidlách sa preto zaviedli dve odlišné zmeny: po prvé možnosť podmienečného prepustenia bola posunutá z polovice trestu na najmenej dve tretiny tohto trestu, pričom sa predpokladá, že vždy musí existovať najmenej jeden posledný rok, počas ktorého je dotknutá osoba podmienečne prepustená na slobodu. Po druhé systém automatického prepustenia bol nahradený podmienečným systémom, v ktorom je potrebný zásah komisárov pre podmienečné prepustenie.

63.

Je potrebné dodať, že ako uviedol vnútroštátny súd ( 63 ) s odkazom na príslušný rozsudok Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) ( 64 ), deklarovaným cieľom zmeny tohto zákona je ochrana verejnosti tým, že sa ukončí predčasné, automatické prepúšťanie páchateľov teroristických trestných činov a oddiali sa najskorší okamih, kedy by sa mohlo uvažovať o prepustení takýchto páchateľov.

b)

Tvrdenia účastníkov konania

64.

MA v podstate tvrdí, že pojem „zrušenie“ možnosti predčasného prepustenia uvedený v rozsudku Súdneho dvora vo veci Alchaster ( 65 ) sa musí chápať tak, že sa týka nielen zrušenia akejkoľvek možnosti podmienečného prepustenia v ktoromkoľvek štádiu výkonu trestu odňatia slobody, ale aj automatického prepustenia pôvodne stanoveného v danom štádiu tohto výkonu. Okrem toho majú podľa MA predmetné zmeny za následok zvýšenie vlastnej závažnosti uloženého trestu. Tvrdí, že tieto zmeny prinášajú represívny prvok.

65.

Írsko, Spojené kráľovstvo a Komisia majú opačný názor. Zdôrazňujú, že uložené tresty zostali nezmenené, t. j. trest odňatia slobody na maximálne 10 rokov. Úprava podmienok predčasného prepustenia je podľa nich typickým príkladom opatrenia týkajúceho sa výkonu trestu. Komisári pre podmienečné prepustenie navyše nemajú právomoc predĺžiť alebo skrátiť uložený trest.

c)

Analýza

66.

Pripúšťam, že tu ide o hraničný prípad, v ktorom správna odpoveď nie je jednoznačná. Predtým, ako budem môcť Súdnemu dvoru predložiť návrh odpovede, musím dôkladne preskúmať príslušnú judikatúru ESĽP. ( 66 )

1)

Judikatúra ESĽP

67.

Východiskom dlhodobej judikatúry súdu v Štrasburgu je, že pojem „trest“ má autonómnu pôsobnosť. ( 67 ) ESĽP ďalej vo svojej judikatúre konzistentne rozlišuje medzi opatrením, ktoré predstavuje trest ako taký, a opatrením, ktoré sa týka výkonu alebo uplatnenia trestu.

i)

Veci pred rozsudkom Del Río Prada v. Španielsko

68.

V rozhodnutí vo veci Hogben, v prípade doživotného trestu odňatia slobody ako obligatórneho trestu za vraždu, boli pravidlá také, že dotknutá osoba, ktorá už nebola považovaná za nebezpečnú, mohla byť premiestnená z uzavretého väzenia do otvoreného väzenia s odôvodneným očakávaním, že bude prepustená v lehote dvoch rokov na základe tohto premiestnenia. Pán Hogben bol premiestnený do otvoreného väzenia potom, ako si odpykal 13 rokov svojho trestu. Počas tohto obdobia sa zmenili pravidlá podmienečného prepustenia. Príslušný minister ( 68 ) oznámil novú politiku podmienečného prepúšťania na konferencii svojej politickej strany. Deklarovaným cieľom bolo vylúčiť podmienečné prepustenie pred uplynutím 20 rokov väzby v prípade „vrahov policajtov alebo väzenských dozorcov, teroristických vrážd, sexuálnych alebo sadistických vrážd detí a vrážd strelnou zbraňou počas lúpeže“. To viedlo k tomu, že pán Hogben nemohol byť prepustený skôr, ako si odpyká 20 rokov vo väzbe. Európska komisia pre ľudské práva rozhodla, že „trestom“ na účely článku 7 ods. 1 EDĽP je trest odňatia slobody na doživotie. Skutočnosť, že režim podmienečného prepustenia bol zmenený, sa týkala výkonu trestu, a nie daného „trestu“. ( 69 ) Žaloba bola preto vyhlásená za neprípustnú.

69.

V rozhodnutí vo veci Hosein bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie. V dôsledku toho, že vo väzbe ochorel a musel byť hospitalizovaný v nemocnici, mu bolo zamietnuté pojednávanie o podmienečnom prepustení, ktoré mohlo viesť k jeho prepusteniu. Európska komisia pre ľudské práva rozhodla, že „očakávania týkajúce sa podmienečného prepustenia nemajú vplyv na uložený ‚trest‘ na účely článku 7 [EDĽP]“. ( 70 )

70.

V rozsudku Grava bol žalobca odsúdený na odňatie slobody v dĺžke šesť rokov, ktoré príslušný odvolací súd neskôr skrátil na štyri roky. Následne požiadal o zníženie trestu, čo umožnilo odpustenie časti trestu za určitých podmienok. Po počiatočnom zamietnutí sa odpustenie časti trestu povolilo. V tom čase bol už žalobca prepustený. Čas strávený vo väzení však presiahol dobu, ktorú by si odsúdený odpykal, ak by sa odpustenie uplatnilo včas. Žalobca preto tvrdil, že oneskorená žiadosť o odpustenie viedla k prísnejšiemu trestu, ako stanovoval zákon v čase, keď spáchal trestný čin. Súd v Štrasburgu nesúhlasil a uviedol, že pod „trestom“ sa rozumie štvorročný trest odňatia slobody. Otázka odpustenia časti trestu sa týka výkonu trestu, a nie trestu samotného. Preto nedošlo k porušeniu článku 7 ods. 1 EDĽP. ( 71 )

71.

V rozhodnutí vo veci Uttley by bol odsúdený na odňatie slobody v dĺžke 12 rokov oprávnený na predčasné prepustenie po odpykaní dvoch tretín svojho trestu za predpokladu dobrého správania. ( 72 ) Kým bol vo väzení, zmenili sa pravidlá, podľa ktorých bolo predčasné prepustenie po odpykaní dvoch tretín trestu podmienené povolením. Žalobca tvrdil, že táto požiadavka na povolenie viedla k prísnejšiemu trestu, než bol pôvodne uložený. Súd v Štrasburgu žalobu zamietol ako neprípustnú, pričom zopakoval, že dané opatrenie netvorilo súčasť trestu, ale bolo súčasťou režimu, v rámci ktorého mohli byť väzni prepustení pred odpykaním celej dĺžky trvania uloženého trestu. ( 73 )

72.

Preto možno súhrnne povedať, že z uvedených vecí vyplýva, že ak sa povaha a účel opatrenia týkajú odpustenia zostávajúcej časti trestu alebo zmeny režimu predčasného prepustenia, netvorí to súčasť „trestu“ v zmysle článku 7 EDĽP.

ii)

Rozsudok vo veci Del Río Prada v. Španielsko

73.

To ma privádza k otázke týkajúcej sa rozsahu, v akom bol skôr formalistický prístup ESĽP, ako bol načrtnutý vyššie, zmenený rozsudkom Del Río Prada v. Španielsko.

74.

V čase, keď pani Del Río Prada spáchala trestný čin, obmedzoval španielsky Trestný zákon z roku 1973 maximálnu dĺžku trvania odňatia slobody na 30 rokov v prípade viacnásobných trestov. Tento trestný zákon oprávňoval zadržaného na odpustenie jedného dňa trestu za každé dva dni práce. Následne, t. j. nielen po spáchaní trestných činov, ale aj po uložení trestov, Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) uplatnil tzv. Parotovu doktrínu, ktorou sa zmenil výpočet odpúšťania trestov. Namiesto toho, aby sa odpustenie uplatnilo na maximálnu dĺžku trestu 30 rokov, uplatňovalo sa na každý jednotlivý trest. V dôsledku toho bolo de facto nemožné, aby pani Del Río Prada vôbec mohla využiť akékoľvek odpustenie trestu. Inými slovami, možnosť odpustenia časti trestu sa znížila na nulu.

75.

Za týchto okolností ESĽP v zložení veľkej komory ( 74 ) rozhodol, že uplatnenie Parotovej doktríny na situáciu pani Del Río Prada zbavilo akéhokoľvek užitočného účinku odpustenie časti trestu za prácu vykonanú vo väzbe, na ktoré mala nárok zo zákona a v súlade s právoplatnými rozhodnutiami sudcov zodpovedných za výkon trestov. ( 75 ) ESĽP ďalej uviedol, že spôsob, akým sa ustanovenia uplatňovali, „presahoval rámec obyčajnej väzenskej politiky“ ( 76 ) a že „v dôsledku ‚Parotovej doktríny‘ prestala byť maximálna dĺžka trestu odňatia slobody [30] rokov samostatným trestom, na ktorý sa vzťahovali odpustenia časti trestu za prácu vykonanú vo väzbe, a namiesto toho sa stala [30‑ročným] trestom, na ktorý sa takéto odpustenia účinne nevzťahovali“ ( 77 ).

76.

Tento posledný prvok sa mi javí ako rozhodujúci pre účely prejednávanej veci: v rozsudku Del Río Prada v. Španielsko už za nového právneho stavu vôbec neexistovala možnosť skrátenia uloženého trestu. Takáto mimoriadna okolnosť znamenala nové vymedzenie rozsahu pôvodne uloženého trestu.

77.

Domnievam sa, že rozsudok Del Río Prada v. Španielsko v podstate potvrdzuje predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej sa zachováva rozdiel medzi uložením a výkonom trestu. Skutkové okolnosti danej veci však boli také, že vylúčením akejkoľvek možnosti skrátenia trestu bol ovplyvnený rozsah pôvodného trestu.

iii)

Veci po rozsudku Del Río Prada v. Španielsko

78.

ESĽP tento rozsudok uplatnil vo viacerých rozhodnutiach o neprípustnosti.

79.

V rozhodnutí vo veci Abedin bol žalobca spočiatku oprávnený na automatické a nepodmienečné prepustenie po odpykaní troch tretín trestu. Podľa nových pravidiel, ktoré boli prijaté a nadobudli účinnosť po jeho odsúdení, musela každé prepustenie schváliť komisia pre podmienečné prepustenie. Podmienky podmienečného prepustenia zostali navyše v platnosti až do uplynutia trestu.

80.

Inými slovami, rovnako ako v prejednávanej veci bol systém vedúci k automatickému prepusteniu nahradený systémom, ktorý si vyžadoval zásah a súhlas komisie pre podmienečné prepustenie.

81.

Súd v Štrasburgu najprv pripomenul svoju judikatúru, predovšetkým rozhodnutie vo veci Uttley a rozsudok Del Río Prada v. Španielsko. S osobitným odkazom na druhú uvedenú judikatúru tento súd pripomenul, že rozhodujúcim prvkom pri určovaní uplatniteľnosti článku 7 EDĽP na takúto vec je, či zavedené zmeny mali za následok zmenu alebo nové vymedzenie samotného trestu. ( 78 ) Vysvetlil, že v rozsudku Del Río Prada v. Španielsko „vznikla otázka článku 7 [EDĽP], pretože namiesto toho, aby orgány uplatnili získané odpustenia na trest v dĺžke [30] rokov uložený žalobkyni v súlade s predchádzajúcou súdnou praxou, uplatnili odpustenia, ktoré žalobkyňa získala, na jednotlivé tresty v súlade s nedávnou zmenou judikatúry. Súd usúdil, že celkovým účinkom zmeny praxe v Španielsku bola v podstate zmena alebo nové vymedzenie trestu uloženého žalobkyni z trestu [30] rokov mínus prípadné odpustenie časti trestu na trest [30] rokov bez nároku na odpustenie“ ( 79 ).

82.

Súd v Štrasburgu následne rozhodol, že rovnaké úvahy sa neuplatňujú na vec pána Abedina, ktorého trest odňatia slobody v dĺžke 20 rokov nebol zmenený, a že práve na tento trest sa vzťahujú ustanovenia o predčasnom prepustení. ( 80 ) Súd ďalej uviedol, že „trest“ uložený pánovi Abedinovi nebolo možné nijako zmeniť alebo upraviť. ( 81 ) To viedlo súd k záveru, že prípad pána Abedina sa týkal spôsobu výkonu trestu a nepatril do pôsobnosti článku 7 ods. 1 EDĽP. ( 82 ) Následne rozhodol, že žaloba je neprípustná. ( 83 )

83.

V rozhodnutí vo veci Devriendt bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody na doživotie. V čase odsúdenia mohol požiadať o podmienečné prepustenie po 10 rokoch odňatia slobody. Následne sa táto hranica zvýšila na 15 rokov a uplatňovala sa retroaktívne na prípady, ako bol jeho prípad.

84.

Súd v Štrasburgu rozhodol, že zmena právnych predpisov sa týkala výkonu trestu. Rovnako ako v rozhodnutí vo veci Abedin pripomenul, že predmetný trest sa odo dňa spáchania trestného činu nezmenil. ( 84 ) Súd v Štrasburgu ďalej konštatoval, že podľa belgického práva je podmienečné prepustenie spôsobom výkonu trestu odňatia slobody, v rámci ktorého odsúdený vykonáva trest mimo väzenia pod podmienkou, že počas určenej skúšobnej doby dodržiava stanovené podmienky. V tejto súvislosti súd v Štrasburgu výslovne uviedol, že daná vec sa v tomto ohľade líši od situácie v rozsudku Del Río Prada v. Španielsko, v ktorom išlo o skrátenie trestu, ktorý sa má odpykať, a nie o samotné skrátenie alebo úpravu podmienok výkonu trestu. ( 85 )

85.

Súd ďalej odlíšil situáciu pána Devriendta od situácie pani Del Río Prada. Súhlasil, že dôsledkom legislatívnej zmeny z roku 2013 bolo zvýšenie časovej hranice pre možnosť podmienečného prepustenia, čo nepochybne viedlo k prísnejšej situácii, pokiaľ ide o väzbu žalobcu, ale poznamenal, že na rozdiel od situácie v rozsudku Del Río Prada v. Španielsko nemalo byť dôsledkom takéhoto prísnejšieho zaobchádzania znemožnenie podmienečného prepustenia. ( 86 )

86.

Následne pripomenul, že v minulosti už rozhodol, že skutočnosť, že zvýšenie hranice pre podmienečné prepustenie po odsúdení môže viesť k prísnejšej situácii vo väzbe, sa týka výkonu trestu, a nie samotného trestu, a preto z takejto okolnosti nemožno vyvodiť, že uložený trest bude prísnejší ako trest uložený sudcom prvého stupňa. ( 87 )

87.

ESĽP ďalej dospel k záveru, že vec pána Devriendta sa týkala len spôsobu odpykania trestu a nemala vplyv na rozsah trestu, ktorý zostal nezmenený. ( 88 ) Následne rozhodol, že žaloba je neprípustná. ( 89 )

88.

Rozsudok Del Río Prada v. Španielsko je rozsudkom veľkej komory, ktorý so sebou nesie prirodzenú autoritu spojenú s najváženejším zložením ESĽP. Rozhodnutia vo veciach Abedin a Devriendt sú rozhodnutiami výboru ( 90 ) o neprípustnosti. Tento rozdiel v zložení je však v tomto kontexte nepodstatný, keďže obe zloženia sa formálne zapájajú do konania na ESĽP rovnakým spôsobom. Ak to má vôbec niečo znamenať, treba to považovať za náznak toho, že pre súd v Štrasburgu bola záležitosť v rozhodnutiach vo veciach Abedin a Devriendt taká jasná, že sa rozhodol zveriť ich výboru. ( 91 )

2)

Uplatnenie na prejednávanú vec

i)

Zvýšenie hranice prípustnosti podmienečného prepustenia

89.

Zvýšenie hranice prípustnosti podmienečného prepustenia samo osebe podľa všetkého nepatrí podľa zistení Súdneho dvora vo veci Alchaster do pôsobnosti článku 49 ods. 1 Charty. ( 92 ) V tomto prípade sa možno oprieť o rozsudok Del Río Prada v. Španielsko a rozhodnutie vo veci Devriendt v tom, že súd v Štrasburgu veľmi jasne tvrdí, že zvýšenie hranice prípustnosti podmienečného prepustenia je súčasťou výkonu trestu, a preto nepatrí do pôsobnosti článku 7 ods. 1 EDĽP.

ii)

Prepustenie podmienené posúdením komisárov pre podmienečné prepustenie

90.

Súdny dvor vo veci Alchaster v podstate uviedol, že pôsobnosť článku 49 ods. 1 Charty sa potenciálne vzťahuje na situáciu, keď predmetné opatrenie v podstate ruší možnosť podmienečného prepustenia alebo je súčasťou série opatrení, ktoré majú za následok zvýšenie vlastnej závažnosti pôvodne stanoveného trestu. ( 93 )

91.

Úplné zrušenie možnosti podmienečného prepustenia možno v prejednávanej veci vylúčiť, pretože, ako potvrdilo Spojené kráľovstvo na pojednávaní, počas posledného roka výkonu trestu je dotknutá osoba vždy podmienečne prepustená. Z tohto dôvodu sa domnievam, že situácia v tomto prípade nie je porovnateľná so situáciou v rozsudku Del Río Prada v. Španielsko.

92.

Otázka, či tu ide o sériu opatrení, ktoré majú za následok zvýšenie vlastnej závažnosti pôvodne stanoveného trestu, je podľa môjho názoru zložitejšia, a preto sa na ňu ťažko odpovedá.

93.

Ako uviedol vnútroštátny súd ( 94 ) s odkazom na príslušný rozsudok Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) ( 95 ), deklarovaným cieľom zmeny je ochrana verejnosti tým, že sa ukončí predčasné, automatické prepúšťanie páchateľov teroristických trestných činov a oddiali sa najskorší okamih, kedy sa môže uvažovať o prepustení takýchto páchateľov.

94.

Som si vedomý toho, že to je údajný zámer zákonodarcu. Konkrétne skutočnosť, že predmetná zmena je špecificky zameraná na páchateľov teroristických trestných činov tým, že sa ňou zavádza osobitný režim podmienečného prepustenia za konkrétne trestné činy terorizmu, by sa mohla vykladať ako náznak toho, že v skutočnosti bolo zámerom zvýšiť trest za takéto trestné činy. Možno si takisto položiť otázku, či sa vo všeobecnosti rozhodnutie odoprieť niektorým kategóriám páchateľov predčasné prepustenie skutočne týka skôr technickej otázky výkonu trestu, než že by sa ním nanovo vymedzil samotný trest. Alebo inak povedané, ako to uviedol odvolací súd v rozhodnutí vo veci Uttley, ktoré síce zrušila Snemovňa lordov, tvrdenie, že trest sa nestal prísnejším, je „fikcia“ ( 96 ).

95.

V každom prípade nechápem, ako by tento prípadný legislatívny zámer mohol v prejednávanej veci spochybniť základný princíp, že trest ako taký nebol zmenený. Je potrebné dodať, že už v rozhodnutí vo veci Hogben bolo uvedeným cieľom opatrenia zamerať sa na určité kategórie trestných činov. ( 97 ) Nezdá sa však, že by mala komisia v Štrasburgu s touto úvahou problém. ( 98 )

96.

Okrem toho sa mi zdá, že zavedenie posudzovania potenciálnej nebezpečnosti jednotlivca pre verejnosť je súčasťou väzenskej politiky. Názorne povedané, kľúčovou otázkou je, či je osoba, ktorá si vo väzení odpykala podstatnú časť trestu, v danom okamihu spôsobilá opustiť väzenie. Ak komisári pre podmienečné prepustenie dospejú k záveru, že osoba v danom okamihu predstavuje nebezpečenstvo pre verejnosť a musí si vo väzení odpykať dlhšiu časť trestu, nechápem, ako by to mohlo ovplyvniť vlastnú závažnosť pôvodne stanoveného trestu. Samotný trest sa nemení. Je na jednotlivcovi, aby sa v danom okamihu podľa toho zachoval a preukázal komisárom pre podmienečné prepustenie, že je schopný opustiť väzenie. To je podľa môjho názoru úplne oddelené od uloženého trestu. Ide o takmer tradičnú väzenskú politiku. Dôsledkom toho je skutočnosť, že pozbavenie osobnej slobody pretrváva.

97.

V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že v úvahách uvedených v predchádzajúcom bode sa bezpodmienečne predpokladá, že právomoc komisárov pre podmienečné prepustenie sa obmedzuje na otázku, či dotknutá osoba predstavuje v danom čase hrozbu pre verejnosť, že posúdenie sa vykonáva dôkladne v súlade so stanoveným protokolom a že je riadne zdokumentované. Komisári pre podmienečné prepustenie navyše nesmú mať možnosť využiť akúkoľvek ďalšiu diskrečnú právomoc.

98.

Domnievam sa, že ak sú tieto podmienky splnené, tak sa zmenené opatrenia týkajú výkonu trestu. Nemajú vplyv na vlastnú povahu pôvodne stanoveného trestu, a preto na základe vyššie analyzovanej judikatúry ESĽP nepatria do pôsobnosti článku 7 ods. 1 EDĽP.

99.

Zostáva nám teda otázka, či v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, poskytuje článok 49 ods. 1 Charty alebo by mal poskytovať širšiu ochranu ako článok 7 ods. 1 EDĽP.

iii)

O článku 52 ods. 3 Charty

100.

V článku 52 ods. 3 Charty sa stanovuje, že v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv stanovených v tomto dohovore. Treba zdôrazniť, že článok 52 ods. 3 Charty obsahuje záruku, a nie len jednoduchú možnosť, že Únia zabezpečí, že význam a rozsah zodpovedajúcich práv podľa EDĽP nebude narušený. ( 99 ) Zároveň sa v tomto ustanovení uvádza, že to nebráni tomu, aby právo Únie poskytovalo rozsiahlejšiu ochranu.

101.

Nevidím však dôvod, prečo by to tak malo byť. Súdny dvor rozhodol, že článok 49 Charty obsahuje prinajmenšom rovnaké záruky ako záruky stanovené v článku 7 EDĽP, ktoré sa musia zohľadniť na základe článku 52 ods. 3 Charty ako minimálna hranica ochrany. ( 100 ) Toto vyhlásenie však samo osebe len potvrdzuje znenie článku 52 ods. 3 Charty. ( 101 )

102.

Ako konštatovala Komisia, neexistuje žiadna zreteľná ústavná tradícia spoločná členským štátom, podľa ktorej je alebo by mala byť pôsobnosť článku 49 ods. 1 Charty širšia než pôsobnosť článku 7 ods. 1 EDĽP.

103.

Nevidím ani žiadne špecifické aspekty právneho poriadku EÚ, ktoré by si vyžadovali rozsiahlejšiu ochranu. Môžu existovať oblasti práva, v ktorých existujú dobré dôvody na to, aby Únia poskytla vyššiu ochranu, než aká vyplýva z príslušného práva podľa EDĽP. V prejednávanej veci však o taký prípad nejde. Nemalo by sa zabúdať na vnútorné a prirodzené napätie medzi možným odvolávaním sa na článok 49 Charty a vysokou úrovňou dôvery (aj keď nie vzájomnej) ( 102 ), ktorá naďalej pretrváva medzi Úniou a Spojeným kráľovstvom, pokiaľ ide o dodržiavanie základných práv. ( 103 ) V takejto situácii sa opatrná rovnováha medzi týmito dvoma zásadami najlepšie dosiahne prostredníctvom úrovne ochrany základných práv, ktorá je zosúladená s úrovňou EDĽP. Tu môžem opäť súhlasiť so zosnulým lordom Binghamom, ktorý uviedol, že „význam [EDĽP] by mal byť jednotný vo všetkých [štátoch], ktoré sú jeho zmluvnými stranami. Povinnosťou vnútroštátnych súdov je držať krok so štrasburskou judikatúrou, ktorá sa v priebehu času vyvíja: nie viac, ale určite nie menej“ ( 104 ). To isté sa týka Súdneho dvora v prejednávanej veci.

3)

Záverečné poznámky

104.

Tieto návrhy by som chcel ukončiť dvomi záverečnými poznámkami, v duchu ktorých musí vnútroštátny súd vykonať svoje posúdenie.

105.

Po prvé prejednávaná vec sa obmedzuje na záruky stanovené v článku 7 ods. 1 EDĽP a článku 49 Charty. Ako bolo preukázané v týchto návrhoch, opatrenia upravujúce výkon trestu v zásade nemožno skúmať podľa článku 7 ods. 1 EDĽP. Napriek tomu by sa nemalo zabúdať na skutočnosť, že väzni naďalej využívajú celý rad ďalších základných práv, ako napríklad právo voliť podľa článku 3 (prvého) protokolu k [EDĽP] alebo niektoré práva obsiahnuté v záruke rešpektovania súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa článku 8 EDĽP ( 105 ), pričom ide len o dva príklady.

106.

Po druhé a ako posledné by som chcel ešte raz zdôrazniť, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby navrhovaný výklad uplatnil na prejednávanú vec a aby v rámci tohto postupu preskúmal, či predmetné opatrenia, ktoré Spojené kráľovstvo označilo ako „väzenskú politiku“, skutočne predstavujú politiku upravujúcu len výkon trestu.

VI.

Návrh

107.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Supreme Court (Najvyšší súd), takto: