Združenie SFP je organizácia kolektívnej správy autorských práv v Poľsku, ktorá je poverená spravovaním a ochranou autorských práv k audiovizuálnym dielam. Združenie OTK naproti tomu vysiela programy cez káblovú televíziu na území mesta Olava (Poľsko).

Po vypovedaní licenčnej zmluvy k 30. decembru 1998, stanovujúcej pravidlá o odmene medzi účastníkmi vo veci samej, OTK naďalej používalo diela chránené autorskými právami, pričom sa obrátilo na Komisja Prawa Autorskiego (komisia pre autorské právo, Poľsko) v podstate so žiadosťou, aby bola stanovená odmena za používanie autorských práv spravovaných združením SFP. Rozhodnutím zo 6. marca 2009 táto komisia stanovila výšku uvedenej odmeny na 1,6 % čistého mesačného príjmu bez dane z pridanej hodnoty, ktorý OTK dosiahlo v rámci vysielania diel káblovou televíziou, s vylúčením niektorých nákladov, ktoré vynaložilo. OTK na tomto základe samo vypočítalo dlhovanú sumu, pričom v súvislosti s príjmami za obdobie rokov 2006 až 2008 zaplatilo SFP sumu 34 312,69 poľských zlotých (PLN) (približne 7 736,11 eura).

Dňa 12. januára 2009 podalo SFP žalobu na OTK, ktorou navrhlo, aby bol na základe najmä § 79 ods. 1 bodu 3 písm. b) UPAPP uložený OTK zákaz vysielania chránených audiovizuálnych diel, až kým nebude uzatvorená nová licenčná zmluva, ako aj uložená povinnosť zaplatiť SFP sumu 390 337,50 PLN (približne 88 005,17 eura), zvýšenú o zákonné úroky.

Rozsudkom z 11. augusta 2009 Sąd Okręgowy we Wrocławiu (Krajský súd Vroclav, Poľsko) zaviazal OTK, aby SFP zaplatilo sumu 160 275,69 PLN (približne 36 135,62 eura), zvýšenú o zákonné úroky, a v zostávajúcej časti žalobu v podstate zamietol. Odvolania obidvoch účastníkov konania proti tomuto rozsudku boli zamietnuté, na čo títo účastníci konania podali kasačné opravné prostriedky. Rozsudkom z 15. júna 2011 však Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) vrátil vec na nové preskúmanie na Sąd Apelacyjny we Wrocławiu (Odvolací súd Vroclav, Poľsko), ktorý 19. decembra 2011 vydal druhý rozsudok. Aj tento druhý rozsudok zrušil Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) v rámci konania o kasačnom opravnom prostriedku, pričom vec bola opätovne vrátená na Sąd Apelacyjny we Wrocławiu (Odvolací súd) na nové preskúmanie. Rozsudok, ktorý následne vydal tento odvolací súd, bol napadnutý kasačným opravným prostriedkom podaným OTK.

Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), ktorý má v rámci tohto posledného opravného prostriedku preskúmať vec po tretíkrát, má pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť § 79 ods. 1 bodu 3 písm. b) UPAPP s článkom 13 smernice 2004/48. Toto ustanovenie UPAPP totiž priznáva majiteľovi práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, možnosť požadovať náhradu ujmy v podobe zaplatenia sumy zodpovedajúcej dvojnásobku alebo trojnásobku primeranej odmeny. Uvedené ustanovenie teda obsahuje sankciu.

Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta, či odškodnenie majiteľa práv duševného vlastníctva, upravené smernicou 2004/48, vyžaduje, aby tento majiteľ preukázal existenciu skutočnosti zakladajúcej porušenie práva, existenciu ujmy a jej rozsah, príčinnú súvislosť medzi skutočnosťou zakladajúcou porušenie práva a vzniknutou ujmou, ako aj zavinenie porušovateľa.

Za týchto podmienok Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku: „Má sa článok 13 smernice 2004/48 vykladať v tom zmysle, že majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, má možnosť požadovať náhradu ujmy, ktorá mu bola spôsobená, na základe všeobecných zásad alebo má bez toho, aby bolo potrebné preukázať existenciu ujmy a príčinnú súvislosť medzi skutočnosťou zakladajúcou porušenie práva a vzniknutou ujmou, možnosť požadovať zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku, resp. v prípade zavineného porušenia práva, trojnásobku primeranej odmeny, zatiaľ čo v článku 13 smernice 2004/48 sa uvádza, že súd pri stanovení výšky náhrady ujmy zohľadní aspekty uvedené v článku 13 ods. 1 písm. a) a že iba ako alternatívu k týmto aspektom môže v určitých prípadoch stanoviť náhradu ujmy ako paušálnu sumu na základe prvkov uvedených v článku 13 ods. 1 písm. b) tejto smernice? Je vzhľadom na článok 13 smernice 2004/48 možné na žiadosť dotknutej osoby rozhodnúť o paušálnej náhrade ujmy, ktorej výška je vopred stanovená a ktorá predstavuje dvojnásobok, resp. trojnásobok primeranej odmeny, pričom v odôvodnení 26 tejto smernice sa spresňuje, že cieľom smernice nie je stanoviť sankčnú náhradu ujmy?“

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 13 smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy a príčinnú súvislosť medzi skutočnosťou zakladajúcou toto porušenie a vzniknutou ujmou, zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku, resp. v prípade zavineného porušenia, trojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo.

Na úvod je potrebné uviesť, že po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci bolo predmetné vnútroštátne ustanovenie, a to § 79 ods. 1 bod 3 písm. b) UPAPP, vyhlásené rozsudkom Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko) z 23. júna 2015 za čiastočne odporujúce ústave v rozsahu, v akom toto ustanovenie umožňuje majiteľovi porušených práv duševného vlastníctva požadovať v prípade zavineného porušenia práv zaplatenie sumy zodpovedajúcej trojnásobku primeranej odmeny. Keďže rozhodnutie Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd) malo retroaktívny účinok, prejudiciálna otázka, ktorej predmetom je právna úprava vyhlásená za protiústavnú, sa stala hypotetickou, a teda neprípustnou.

Keďže však vnútroštátny súd trval na svojej prejudiciálnej otázke, treba túto otázku chápať tak, že smeruje k zisteniu, či článok 13 smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá priznáva možnosť požadovať zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo (ďalej len „hypotetická odmena“).

Najprv je potrebné zdôrazniť, že smernica 2004/48, ako vyplýva z jej odôvodnenia 3, má za cieľ účinné uplatňovanie práva duševného vlastníctva v Európskej únii. Článok 3 ods. 2 tejto smernice v tomto zmysle okrem iného stanovuje, že opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy upravené členskými štátmi musia byť účinné, primerané a odradzujúce.

Hoci odôvodnenie 10 smernice 2004/48 v tomto kontexte ako cieľ uvádza zabezpečenie vysokej, rovnocennej a „jednotnej“ úrovne ochrany duševného vlastníctva na vnútornom trhu, nič to nemení na tom, že uvedená smernica sa uplatňuje, ako vyplýva z jej článku 2 ods. 1, bez toho, aby boli dotknuté prípadné prostriedky, ktoré sú upravené najmä vo vnútroštátnych právnych predpisoch, pokiaľ sú tieto prostriedky pre majiteľov práv priaznivejšie. V tejto súvislosti z odôvodnenia 7 tejto smernice jednoznačne vyplýva, že použitý pojem „prostriedok“ je všeobecnej povahy, a preto zahŕňa výpočet náhrady ujmy.

V dôsledku toho, a ako už Súdny dvor rozhodol, smernica 2004/48 zakotvuje minimálne štandardy týkajúce sa dodržiavania práv duševného vlastníctva a nebráni členským štátom, aby prijali opatrenia poskytujúce širšiu ochranu (pozri rozsudok z 9. júna 2016, Hansson, C‑481/14, EU:C:2016:419, body 36 a 40).

Ďalej v súlade s odôvodneniami 5 a 6, ako aj s článkom 2 ods. 3 písm. b) smernice 2004/48 musia byť pri výklade ustanovení tejto smernice zohľadnené záväzky, ktoré pre členské štáty vyplývajú z medzinárodných dohovorov, a to z Dohody TRIPS, Bernského dohovoru a Rímskeho dohovoru, ktoré je možné uplatniť vo veci samej. Tak článok 1 Dohody TRIPS, ako aj článok 19 Bernského dohovoru a článok 2 Rímskeho dohovoru dovoľujú zmluvným štátom priznať majiteľom dotknutých práv širšiu ochranu, ako je ochrana poskytnutá v týchto jednotlivých dohovoroch.

Článok 13 ods. 1 druhý pododsek písm. b) smernice 2004/48 sa teda má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, ktorá stanovuje, že majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, môže požadovať od osoby, ktorá tieto práva porušila, náhradu spôsobenej ujmy vo forme zaplatenia sumy zodpovedajúcej dvojnásobku hypotetickej odmeny.

Takýto výklad nemôže byť spochybnený ani skutočnosťou, že po prvé náhrada škody vypočítaná ako dvojnásobok hypotetickej odmeny nie je presne proporcionálna vo vzťahu k ujme, ktorú poškodená strana skutočne utrpela. Táto skutočnosť je totiž základným znakom každého paušálneho odškodnenia, ako aj odškodnenia výslovne upraveného v článku 13 ods. 1 druhom pododseku písm. b) smernice 2004/48.

Po druhé uvedený výklad nemôže byť spochybnený ani skutočnosťou, že smernica 2004/48, ako vyplýva z jej odôvodnenia 26, nemá za cieľ zaviesť povinnosť stanoviť sankčnú náhradu ujmy.

Na jednej strane inak, ako sa vnútroštátny súd pravdepodobne domnieva, skutočnosť, že smernica 2004/48 neobsahuje povinnosť členských štátov stanoviť tzv. „sankčnú“ náhradu ujmy, nemožno vykladať ako zákaz zaviesť takéto opatrenie.

Na druhej strane a bez nutnosti rozhodnúť o otázke, či stanovenie tzv. „sankčnej“ náhrady ujmy je alebo nie je v rozpore s článkom 13 smernice 2004/48, nie je zjavné, že by ustanovenie uplatniteľné vo veci samej obsahovalo povinnosť zaplatiť takúto náhradu ujmy.

V tomto smere je potrebné poznamenať, že číre zaplatenie hypotetickej odmeny v prípade porušenia práva duševného vlastníctva, nemôže zabezpečiť odškodnenie celej skutočne spôsobenej ujmy, keďže zaplatenie tejto odmeny nezabezpečuje ani úhradu prípadných nákladov spojených s identifikáciou a prešetrovaním možných porušujúcich aktov, uvedených v odôvodnení 26 smernice 2004/48, ani náhradu prípadnej nemajetkovej ujmy (pozri v tejto poslednej uvedenej súvislosti rozsudok zo 17. marca 2016, Liffers, C‑99/15, EU:C:2016:173, bod 26), a ani zaplatenie úrokov z dlhovanej sumy. OTK totiž na pojednávaní potvrdilo, že zaplatenie dvojnásobku hypotetickej odmeny prakticky zodpovedá odškodneniu, ktorého výška nepresahuje to, čo môže majiteľ práv požadovať na základe „všeobecných zásad“ v zmysle § 79 ods. 1 bodu 3 písm. a) UPAPP.

Nemožno pravdaže vylúčiť, že vo výnimočných prípadoch náhrada ujmy vypočítaná ako dvojnásobok hypotetickej odmeny prekročí skutočne spôsobenú škodu tak výrazne a značne, že takáto pohľadávka by mohla predstavovať zneužitie práva, ktoré je článkom 3 ods. 2 smernice 2004/48 zakázané. Z pripomienok poľskej vlády na pojednávaní však vyplýva, že podľa právnej úpravy uplatniteľnej v prejednávanej veci nie je poľský súd v takejto situácii viazaný návrhom majiteľa porušených práv.

Napokon po tretie, pokiaľ ide o argument, že poškodená strana, keďže môže vypočítať náhradu ujmy ako dvojnásobok hypotetickej odmeny, už nemusí preukázať príčinnú súvislosť medzi skutočnosťou spôsobujúcou porušenie práva a vzniknutou ujmou, treba konštatovať, že tento argument je založený na značne reštriktívnom výklade pojmu „príčinná súvislosť“, podľa ktorého majiteľ porušeného práva musí preukázať príčinnú súvislosť nielen medzi touto skutočnosťou a vzniknutou ujmou, ale aj medzi touto skutočnosťou a presnou výškou tejto ujmy. Takýto výklad je však nezlučiteľný so samotnou podstatou paušálneho stanovenia výšky náhrady ujmy, a teda s článkom 13 ods. 1 druhým pododsekom písm. b) smernice 2004/48, ktorý dovoľuje takýto druh odškodnenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok 13 smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.