Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 22. októbra 2026(*)

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Európske osvedčenie o dedičstve – Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 – Článok 68 písm. l) – Obsah európskeho osvedčenia o dedičstve – Dedičstvo zahŕňajúce nehnuteľný majetok nachádzajúci sa v inom členskom štáte, než je členský štát vydávajúci osvedčenie – Osvedčenie požadované na účely zápisu vlastníckeho práva k tomuto majetku do katastra nehnuteľností tohto prvého členského štátu – Povinnosť vydávajúceho orgánu identifikovať uvedený majetok v európskom osvedčení o dedičstve – Vnútroštátna právna úprava, ktorá odmieta zápis do katastra nehnuteľností výlučne na základe európskeho osvedčenia o dedičstve, ktoré neobsahuje informácie týkajúce sa dotknutého majetku vyžadované touto právnou úpravou – Režim ‚univerzálnej sukcesie‘ podľa rozhodného práva pre dedenie – Vnútroštátna právna úprava členského štátu, v ktorom sa vedie kataster nehnuteľností, stanovujúca možnosť predložiť na účely tohto zápisu dokument určený na doplnenie európskeho osvedčenia o dedičstve, ak toto osvedčenie neidentifikuje dotknutý majetok – Prípadný vplyv uplatňovania tohto režimu a existencie tejto právnej úpravy na povinnosť vydávajúceho orgánu identifikovať príslušný majetok v tomto osvedčení “

Vo veci C‑873/24 [Marwanak](i),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) z 27. novembra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 17. decembra 2024, ktorý súvisí s konaním:

GK,

NU,

TZ,

MV,

UK,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, sudcovia R. Frendo, N. Jääskinen (spravodajca), M. Condinanzi a A. Kornezov,

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: V. Di Bucci,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        GK, NU, TZ, MV a UK, v zastúpení: S. Heidenhain, Rechtsanwalt,

–        nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, M. Hellmann a J. Simon, splnomocnení zástupcovia,

–        česká vláda, v zastúpení: A. Pagáčová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–        španielska vláda, v zastúpení: P. Pérez Zapico, splnomocnená zástupkyňa,

–        poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–        Európska komisia, v zastúpení: B. Ernst a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 5. februára 2026,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 68 písm. l) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú. v. EÚ L 201, 2012, s. 107).

2        Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého v Nemecku na návrh GK, NU, TZ, MV a UK na účely vydania európskeho osvedčenia o dedičstve obsahujúceho výslovnú zmienku o nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Českej republike s cieľom umožniť zápis práva týkajúceho sa tejto nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností vedeného v tomto druhom členskom štáte.

 Právny rámec

 Právo Únie

 Nariadenie č. 650/2012

3        Odôvodnenia 7 až 9, 18, 19, 67, 68, 71 a 80 nariadenia č. 650/2012 znejú:

„(7)      Je potrebné uľahčiť riadne fungovanie vnútorného trhu odstránením prekážok voľného pohybu osôb, ktoré v súčasnosti narážajú na problémy pri uplatňovaní svojich práv v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky. … Musia byť efektívne zaručené práva dedičov a odkazovníkov, ďalších osôb s blízkym vzťahom k zosnulému, ako aj veriteľov poručiteľa.

(8)      Na dosiahnutie týchto cieľov by toto nariadenie malo spojiť ustanovenia o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní – alebo prípadne prijímaní –, vykonateľnosti a výkone rozhodnutí, verejných listín a súdnych zmierov, ako aj o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve.

(9)      Do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia by mali patriť všetky občianskoprávne aspekty dedenia, najmä všetky formy prechodu majetku, práv a povinností z dôvodu smrti, nezávisle od toho, či ide o prechod na základe právneho úkonu nakladania s majetkom v prípade úmrtia, alebo o prechod majetku zo zákona.

…

(18)      Požiadavky na zápis práva k nehnuteľnému alebo hnuteľnému majetku do registra by sa mali z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia vylúčiť. Zákonné podmienky a spôsob vykonania zápisu a orgány zodpovedné za kontrolu toho, či sú splnené všetky požiadavky a či je predložená alebo založená úplná dokumentácia alebo či obsahuje potrebné informácie, ako sú katastre alebo notári, by sa preto mali určiť v právnom poriadku členského štátu, v ktorom sa register vedie (v prípade nehnuteľného majetku lex rei sitae). Orgány môžu predovšetkým skontrolovať, či právo zosnulého na majetok, ktorý je predmetom dedičstva a ktorý je uvedený v dokumente predloženom na zápis, je právo, ktoré je ako také zapísané v registri alebo ktoré je inak preukázané v súlade s právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa register vedie. S cieľom vyhnúť sa duplicite písomností by registračné orgány mali uznať takéto písomnosti, ktoré vyhotovili príslušné orgány v inom členskom štáte a ktorých pohyb sa ustanovuje v tomto nariadení. Európske osvedčenie o dedičstve vydané podľa tohto nariadenia by predovšetkým malo predstavovať platnú písomnosť na zápis majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do registra členského štátu. To by však orgánom, ktoré sa venujú registrácii, nemalo brániť v tom, aby osobu žiadajúcu o zápis požiadali o poskytnutie takých dodatočných informácií alebo predloženie takých dodatočných dokumentov, aké sa požadujú podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom sa vedie register, napríklad informácie alebo dokumenty týkajúce sa zaplatenia daní. Príslušný orgán môže osobu žiadajúcu o zápis poučiť o spôsobe doplnenia chýbajúcich informácií alebo dokumentov [o spôsobe, akým si môže zadovážiť chýbajúce informácie alebo dokumenty – neoficiálny preklad].

(19)      Účinky zápisu práva do registra by sa mali z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia tiež vylúčiť. To, či má zápis napríklad deklaratórny alebo konštitutívny účinok, by mal preto určiť právny poriadok členského štátu, v ktorom sa register vedie. Takže ak si napríklad nadobudnutie práva na nehnuteľný majetok podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom sa register vedie, vyžaduje zápis do registra s cieľom zabezpečiť účinok erga omnes alebo s cieľom chrániť právne transakcie, mal by sa moment takéhoto nadobudnutia práva riadiť právnym poriadkom tohto členského štátu.

…

(67)      Na účely rýchleho, plynulého a účinného vyporiadania dedičstva s cezhraničnými dôsledkami v [Európskej ú]nii, predpokladá, že dedičia… by mali mať možnosť ľahko preukázať svoje postavenie a/alebo práva a právomoci v inom členskom štáte, napríklad v členskom štáte, v ktorom sa nachádza majetok patriaci do dedičstva. S cieľom umožniť im to by sa týmto nariadením malo zaviesť vytvorenie jednotného osvedčenia, európskeho osvedčenia o dedičstve…, ktoré sa vydá na účely použitia v inom členskom štáte. V záujme dodržania zásady subsidiarity by toto osvedčenie nemalo nahrádzať vnútroštátne písomnosti, ktoré môžu v členských štátoch existovať na podobné účely.

(68)      Orgán, ktorý vydáva osvedčenie, by mal zohľadňovať formálne náležitosti nevyhnutné pre zápis nehnuteľného majetku v členskom štáte, v ktorom sa vedie register. Na tento účel by sa v tomto nariadení mala ustanoviť výmena informácií o týchto formálnych náležitostiach medzi členskými štátmi.

…

(71)      Osvedčenie by malo mať rovnaké účinky vo všetkých členských štátoch. Nemalo by byť samostatným exekučným titulom, ale malo by mať dôkazný účinok a mala by platiť domnienka, že je dokladom o skutočnostiach, ktoré boli preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie alebo podľa iného rozhodného práva pre konkrétne skutočnosti, ako je napríklad hmotnoprávna platnosť právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti. Dôkazný účinok osvedčenia by sa nemal vzťahovať na prvky, ktoré nie sú upravené v tomto nariadení, ako je otázka príslušnosti alebo otázka, či určitý majetok patril zosnulému. … Týmto nariadením by nemalo byť stanovené, či takéto nadobudnutie majetku treťou osobou je, alebo nie je účinné.

…

(80)      … Ciele tohto nariadenia, t. j. voľný pohyb osôb, možnosť pre občanov vopred usporiadať svoje dedičstvo v rámci Únie a ochrana práv dedičov a odkazovníkov, iných osôb so vzťahom k zosnulému, ako aj veriteľov poručiteľa, nemôžu byť dostatočne dosiahnuté členskými štátmi…“

4        Podľa článku 1 tohto nariadenia s názvom „Rozsah pôsobnosti“:

„1.      Toto nariadenie sa vzťahuje na dedenie majetku zosnulých osôb. Nevzťahuje sa na daňové, colné a správne veci.

2.      Z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia sú vylúčené:

…

k)      povaha vecných práv a

l)      zápis práv k nehnuteľnostiam alebo hnuteľným veciam do registra vrátane právnych náležitostí takéhoto zápisu a účinky zápisu alebo opomenutia zápisu takýchto práv do registra.“

5        Článok 3 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, znie:

„1.      Na účely tohto nariadenia:

a)      ‚dedenie‘ je prechod dedičstva po zosnulom a zahŕňa všetky dôvody prechodu majetku, práv a povinností z dôvodu smrti nezávisle od toho, či ide o prechod na základe právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti, alebo zo zákona;

…

c)      ‚spoločný závet‘ je závet, ktorý spísali dve alebo viaceré osoby v jednej listine;

…“

6        Kapitola III nariadenia č. 650/2012 s názvom „Rozhodné právo“ obsahuje články 20 až 38 tohto nariadenia.

7        Článok 21 uvedeného nariadenia, nazvaný „Všeobecné pravidlo“, v odseku 1 stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení ustanovené inak, rozhodným právom vo veci celého dedičstva je právny poriadok štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.“

8        Článok 22 nariadenia č. 650/2012 s názvom „Voľba práva“ v odseku 1 prvom pododseku stanovuje:

„Osoba si môže za rozhodné právo, ktorým sa bude spravovať dedenie jej celého dedičstva, zvoliť právny poriadok štátu, ktorého je v čase voľby alebo úmrtia štátnym príslušníkom.“

9        Článok 23 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti rozhodného práva“, znie:

„1.      Právnym poriadkom určeným podľa článku 21 alebo článku 22 sa spravuje celé dedičstvo.

2.      Uvedené právo upravuje najmä:

a)      dôvody, čas a miesto začatia dedenia;

b)      určenie oprávnených osôb, určenie ich príslušných dedičských podielov a povinností, ktoré im môže uložiť zosnulý, ako aj určenie iných dedičských práv vrátane dedičských práv pozostalého manžela (manželky) alebo partnera (partnerky);

…

e)      prechod majetku, práv a záväzkov tvoriacich časť dedičstva na dedičov, prípadne odkazovníkov, vrátane podmienok a účinkov prijatia alebo odmietnutia dedičstva či odkazu;

…“

10      Kapitola VI nariadenia č. 650/2012 s názvom „Európske osvedčenie o dedičstve“ obsahuje články 62 až 73 tohto nariadenia.

11      Podľa článku 63 uvedeného nariadenia s názvom „Účel osvedčenia“:

„1.      Osvedčenie je určené na to, aby ho využívali dedičia, odkazovníci s priamymi právami k dedičstvu a vykonávatelia závetu alebo správcovia dedičstva, ktorí sa potrebujú v inom členskom štáte dovolať svojho postavenia alebo uplatniť svoje práva ako dedičia alebo odkazovníci a/alebo svoje právomoci ako vykonávatelia závetu alebo správcovia dedičstva.

2.      Osvedčenie možno využívať najmä na preukázanie jednej alebo viacerých z týchto skutočností:

a)      postavenie a/alebo práva každého dediča, prípadne odkazovníka uvedeného v osvedčení a ich príslušné dedičské podiely;

b)      pridelenie konkrétneho majetku, ktorý je súčasťou dedičstva, dedičom, prípadne odkazovníkom uvedeným v osvedčení;

…“

12      Článok 65 nariadenia č. 650/2012, nazvaný „Žiadosť o osvedčenie“, v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.      Osvedčenie sa vydáva na žiadosť ktorejkoľvek z osôb uvedených v článku 63 ods. 1 (ďalej len ‚žiadateľ‘).

…

3.      Ak žiadateľ pozná nasledujúce informácie a ak sú potrebné na to, aby orgán štátu pôvodu [vydávajúci orgán – neoficiálny preklad] mohol osvedčiť skutočnosti, o ktorých osvedčenie žiada, tieto informácie sa uvedú v žiadosti a bez toho, aby bol dotknutý článok 66 ods. 2, sa k nej pripoja všetky relevantné pôvodné vyhotovenia alebo overené kópie, ktoré spĺňajú podmienky potrebné na preukázanie ich pravosti. Ide o:

…

f)      zamýšľaný účel osvedčenia v súlade s článkom 63;

…

h)      prípadne skutočnosti, na ktorých žiadateľ zakladá svoje tvrdené právo na majetok, ktorý je predmetom dedičstva, ako oprávnená osoba a/alebo jeho právo vykonať závet zosnulého a/alebo spravovať dedičstvo;

…“

13      Článok 66 tohto nariadenia s názvom „Preskúmanie žiadosti“ v odsekoch 1, 2 až 5 stanovuje:

„1.      Orgán štátu pôvodu [Vydávajúci orgán – neoficiálny preklad] po doručení žiadosti overí informácie, vyhlásenia, doklady a ostatné dôkazy, ktoré žiadateľ predložil. Vyšetrovanie potrebné na overenie tvrdených skutočností uskutoční aj bez návrhu, ak je to ustanovené alebo povolené v jeho právnom poriadku, alebo vyzve žiadateľa, aby poskytol ďalšie dôkazy, ktoré považuje za potrebné.

2.      Ak žiadateľ nebol schopný predložiť overené kópie príslušných dokladov, ktoré spĺňajú podmienky potrebné na preukázanie ich pravosti, orgán štátu pôvodu [vydávajúci orgán – neoficiálny preklad] sa môže rozhodnúť uznať aj iné dôkazné prostriedky.

…

5.      Na účely tohto článku príslušný orgán členského štátu poskytne na požiadanie orgánu z iného členského štátu pôvodu [vydávajúceho orgánu z iného členského štátu – neoficiálny preklad] informácie uchovávané najmä v katastroch nehnuteľností, registroch matričných úradov, registroch listín a právnych skutočností, ktoré sú významné pre dedenie alebo úpravu majetkových práv vyplývajúcich z manželského zväzku alebo rovnocenných majetkových práv zosnulého, ak by príslušný orgán bol podľa vnútroštátneho právneho poriadku oprávnený poskytnúť takéto informácie inému vnútroštátnemu orgánu.“

14      Článok 67 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vydanie osvedčenia“, v odseku 1 stanovuje:

„Orgán štátu pôvodu [vydávajúci orgán – neoficiálny preklad] vydá osvedčenie bezodkladne v súlade s postupom ustanoveným v tejto kapitole po tom, ako boli skutočnosti, ktoré sa majú osvedčiť, preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie alebo iného práva rozhodného pre dané skutočnosti. Na tento účel použije tlačivo stanovené v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 81 ods. 2.

Orgán štátu pôvodu [Vydávajúci orgán – neoficiálny preklad] nevydá osvedčenie najmä vtedy, ak:

a)      boli napadnuté skutočnosti, ktoré sa majú osvedčiť, alebo

b)      by osvedčenie nebolo v súlade s rozhodnutím vzťahujúcim sa na rovnaké skutočnosti.“

15      Podľa článku 68 nariadenia č. 650/2012 s názvom „Obsah osvedčenia“:

„Ak sa to požaduje [ak je to potrebné – neoficiálny preklad] na účely, na ktoré sa osvedčenie vydáva, uvedú sa v ňom tieto informácie:

…

l)      dedičský podiel, ktorý pripadá na každého z dedičov, a prípadne zoznam práv a/alebo majetku pre každého dediča;

…“

16      Článok 69 tohto nariadenia, nazvaný „Účinky osvedčenia“, stanovuje:

„1.      Osvedčenie má účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania.

2.      Platí domnienka, že osvedčenie je dokladom o skutočnostiach, ktoré boli preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie alebo podľa iného rozhodného práva pre konkrétne skutočnosti. O osobe, ktorá je v osvedčení uvedená ako dedič, odkazovník, vykonávateľ závetu alebo správca dedičstva, platí domnienka, že má postavenie uvedené v osvedčení a/alebo práva alebo právomoci uvedené v osvedčení, pričom tieto práva alebo právomoci podliehajú výlučne podmienkam a/alebo obmedzeniam uvedeným v osvedčení.

3.      Každá osoba, ktorá – konajúc na základe informácií osvedčených v osvedčení – zaplatí alebo odovzdá majetok osobe uvedenej v osvedčení ako oprávnenej prijať platbu alebo majetok, sa považuje za osobu, ktorá uskutočnila transakciu s osobou oprávnenou prijať platbu alebo majetok, a to s výnimkou prípadu, keď vedela alebo v dôsledku hrubej nedbanlivosti nevedela, že obsah osvedčenia nezodpovedá skutočnosti.

4.      Ak osoba, ktorá je v osvedčení uvedená ako osoba oprávnená nakladať s majetkom, ktorý je predmetom dedičstva, s takýmto majetkom naloží v prospech inej osoby, táto iná osoba, pokiaľ koná na základe informácií osvedčených v osvedčení, sa považuje za osobu, ktorá uskutočnila transakciu s osobou oprávnenou nakladať s dotknutým majetkom, s výnimkou prípadu, keď vedela alebo v dôsledku hrubej nedbanlivosti nevedela, že obsah osvedčenia nezodpovedá skutočnosti.

5.      Osvedčenie predstavuje platný doklad na zápis práva k majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do príslušného registra členského štátu bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 2 písm. k) a l).“

 Vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1329/2014

17      Článok 1 ods. 5 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 1329/2014 z 9. decembra 2014, ktorým sa stanovujú tlačivá uvedené v nariadení č. 650/2012 (Ú. v. EÚ L 359, 2014, s. 30), stanovuje:

„Tlačivo, ktoré sa má použiť na Európske osvedčenie o dedičstve podľa článku 67 ods. 1 nariadenia [č. 650/2012], sa stanovuje v prílohe 5 ako tlačivo V.“

18      Tlačivo V obsiahnuté v prílohe 5 vykonávacieho nariadenia č. 1329/2014 má názov „Európske osvedčenie o dedičstve“.

19      V tomto tlačive V sa uvádzajú prílohy, ktoré môžu byť v závislosti od konkrétneho prípadu zahrnuté do európskeho osvedčenia o dedičstve. Medzi týmito prílohami sa nachádza príloha IV s názvom „Postavenie a práva dediča (dedičov)“.

20      Bod 9 tejto prílohy IV obsahuje údaj „Majetok pridelený dedičovi, pre ktorý sa požaduje osvedčenie (spresnite, o aký majetok ide a uveďte príslušné identifikačné údaje)“. Poznámka pod čiarou 13 týkajúca sa tohto bodu 9 stanovuje:

„V prípade registrovaného majetku uveďte na účely jeho identifikácie informácie požadované podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom sa register vedie [napr. pre nehnuteľný majetok presná adresa majetku, kataster nehnuteľností, číslo parcely alebo katastrálne číslo, opis majetku (v prípade potreby priložte príslušné dokumenty].“

 Nemecké právo

21      Ustanovenie § 1922 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník) s názvom „Univerzálna sukcesia“, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, v odseku 1 stanovuje:

„Smrťou osoby (udalosť zakladajúca dedenie) prechádza jej majetok (dedičstvo) ako celok na jednu alebo viacero osôb (dedičov).“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

22      Dňa 1. marca 2013 dotknutý poručiteľ a jeho manželka spísali spoločný závet, ktorým sa navzájom určili za jediných dedičov toho z nich, ktorý zomrie ako prvý, a ustanovili svoju dcéru za jedinú dedičku toho z nich, kto prežije druhého.

23      Tento poručiteľ, ktorého posledné obvyklé bydlisko sa nachádzalo v Nemecku, zomrel 5. októbra 2015; jeho dcéra zomrela 5. januára 2019 a jeho manželka 21. februára 2022. Dedičstvo uvedeného poručiteľa (ďalej len „zosnulý“) zahŕňalo okrem iného nehnuteľnosť nachádzajúcu sa na území Českej republiky.

24      Dňa 27. apríla 2023 päť žiadateľov vo veci samej, konajúcich ako deti dcéry zosnulého, ktorá zomrela, podalo na Amtsgericht Fürth (Okresný súd Fürth, Nemecko) návrh na vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve najmä na účely vyporiadania dedičstva, pokiaľ ide o túto nehnuteľnosť. V tejto súvislosti žiadali, aby toto osvedčenie označilo manželku zosnulého ako jeho jedinú dedičku a aby oni boli uznaní za dedičov dedičky tejto manželky, pričom každý z nich má podiel vo výške jednej pätiny dedičstva. Okrem toho žiadali, aby bola uvedená nehnuteľnosť výslovne označená v danom osvedčení, a to z dôvodu, že takáto identifikácia je podľa rozhodnej českej právnej úpravy potrebná na to, aby mohlo byť dedičstvo zapísané do českého katastra nehnuteľností výlučne na základe takéhoto osvedčenia.

25      Rozhodnutím z 19. júla 2023 Amtsgericht Fürth (Okresný súd Fürth) zamietol návrh žiadateľov vo veci samej na výslovnú identifikáciu nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Českej republike v európskom osvedčení o dedičstve, o ktoré ide vo veci samej.

26      Rozhodnutím z 11. decembra 2023 toto zamietnutie potvrdil Oberlandesgericht Nürnberg (Vyšší krajinský súd Norimberg, Nemecko). Tento súd usúdil, že čisto informatívna zmienka o identifikovaných nehnuteľnostiach v európskom osvedčení o dedičstve, ktorá by nemala vplyv ani na účinok domnienky, ani na ochranu legitímnej dôvery podľa nariadenia č. 650/2012, by bola v rozpore s cieľom tohto nariadenia, ktorým je vytvorenie jednotného nástroja, ktorý možno ľahko používať vo všetkých členských štátoch. Dodal, že nebolo stanovené, že orgán vydávajúci takéto osvedčenie je povinný overiť, či bol zosnulý v čase svojej smrti vlastníkom určitého majetku. Podľa uvedeného súdu by mohla byť ohrozená bezpečnosť transakcií, ak by sa v tomto osvedčení preberali jednoduché vyhlásenia dediča, čím by sa im priznal dojem úradnej pravosti.

27      Žiadatelia vo veci samej podali proti tomuto rozhodnutiu kasačný opravný prostriedok na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, s cieľom dosiahnuť vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve, v ktorom by bola konkrétne označená nehnuteľnosť nachádzajúca sa v Českej republike.

28      Tento súd vyjadril v tejto súvislosti pochybnosti a konštatoval, že v Nemecku existujú rozdielne výklady týkajúce sa potreby uviesť v takomto osvedčení konkrétny majetok, ktorý je predmetom dedičstva. Podľa prvého názoru, ktorý podporuje časť judikatúry a právnej náuky, je takáto zmienka vylúčená, ak sa dedičstvo riadi nemeckým právom, keďže toto právo je založené na zásade univerzálnej sukcesie zakotvenej v § 1922 Občianskeho zákonníka, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej. Podľa zástancov tohto názoru je zoznam majetku upravený v článku 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 užitočný len v rámci dedenia, ktoré sa spravuje cudzím právom a týka sa viacerých dedičov, z ktorých jeden chce stanoviť svoje práva k majetku, ktorý mu bol individuálne pridelený. V nadväznosti na rozsudok z 9. marca 2023, Registrų centras (C‑354/21, EU:C:2023:184), však významná časť právnej náuky zastáva opačný názor a tvrdí, že cieľ európskeho osvedčenia o dedičstve, ktorým je zjednodušiť vyporiadanie dedičstva v členských štátoch, svedčí v prospech potreby zápisu jednotlivého majetku do takéhoto osvedčenia.

29      V tomto kontexte chce predkladajúci vnútroštátny súd v prvom rade zistiť, či článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 vyžaduje, aby európske osvedčenie o dedičstve uvádzalo relevantné identifikačné prvky nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v inom členskom štáte, než je členský štát vydania tohto osvedčenia, ak dotknutí dedičia žiadajú o uvedenie týchto údajov s cieľom dosiahnuť svoj zápis do katastra nehnuteľností tohto iného členského štátu ako vlastníci tohto majetku a ak sa uvedené údaje na účely takéhoto zápisu vyžadujú podľa zákona tohto druhého členského štátu (lex rei sitae). Konkrétnejšie si kladie otázku, či takáto povinnosť existuje v prípade, keď sa podľa tohto zákona takýto zápis nemôže uskutočniť výlučne na základe európskeho dedičského osvedčenia, pokiaľ toto osvedčenie neobsahuje identifikáciu príslušného majetku. Usudzuje, že v prípade kladnej odpovede by sa nedosiahli ciele tohto nariadenia, keďže na jednej strane by práva dedičov nemuseli byť účinne zaručené, a na druhej strane by vydanie takéhoto osvedčenia mohlo viesť k oneskoreniam a dodatočným nákladom, ak by orgán, ktorý ho vydáva, mal pochybnosti o tom, či nehnuteľnosť patrí do predmetného dedičstva, a ak by sa mohlo ukázať, že je potrebné získať právne stanoviská, zhromažďovať dôkazy a prekladať dokumenty.

30      V druhom rade chce tento súd určiť, či na odpoveď na otázku uvedenú v predchádzajúcom bode tohto rozsudku má vplyv okolnosť, že podľa rozhodného práva pre predmetné dedenie (lex successionis) majetok zosnulého prechádza na dotknutého dediča v režime „univerzálnej sukcesie“. Konkrétne si kladie otázku, či by povinnosť uviesť v európskom osvedčení o dedičstve informácie týkajúce sa nehnuteľnosti, ktoré vyžaduje lex rei sitae, predstavovala zbytočný formalizmus v prípade, keď podľa takéhoto režimu pripadá dedičovi po smrti zosnulého jeho majetok ako celok.

31      V treťom rade si uvedený súd na účely odpovede na svoju prvú otázku kladie otázku o dosahu okolnosti, že podľa lex rei sitae by sa zápis nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza, mohol vykonať, ak európske osvedčenie o dedičstve síce neobsahuje informácie požadované týmto zákonom, ale je k nemu pripojený dokument obsahujúci vyhlásenie dotknutého dediča, alebo prípadne jeho vlastných dedičov, týkajúce sa tohto majetku. V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že v tomto prípade rozhodné české právo, najmä § 66 a 69 vyhlášky č. 357/2013 Sb., o katastru nemovitostí (katastrální vyhláška) [vyhláška č. 357/2013 o katastri nehnuteľností (katastrálna vyhláška)], umožňuje dedičovi podať vyhlásenie s cieľom dosiahnuť, aby katastrálny úrad zapísal majetok, ktorý je predmetom dedičstva, do katastra nehnuteľností, ak v európskom osvedčení o dedičstve nie sú uvedené informácie požadované na účely tohto zápisu, pretože právny poriadok členského štátu, v ktorom bolo toto osvedčenie vydané, neumožňuje uviesť v ňom takýto údaj.

32      Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že európske osvedčenie o dedičstve musí obsahovať informácie, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva štátu, v ktorom sa nachádza majetok patriaci do dedičstva, vyžadujú na zápis dediča ako vlastníka do katastra nehnuteľností, pokiaľ ide o nehnuteľnosť, ktorá je súčasťou dedičstva a nachádza sa v inom členskom štáte, ako je štát vydávajúceho orgánu, ak dedič požiadal o uvedenie takýchto informácií v [tomto] osvedčení… na účely svojho zápisu ako vlastníka do katastra nehnuteľností v štáte, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza, a ak sa podľa vnútroštátneho práva štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza, zápis do katastra nehnuteľností v tomto štáte môže v prípade, že uvedené osvedčenie… je jediným dokumentom predloženým k zápisu, uskutočniť iba vtedy, ak [to isté] osvedčenie… obsahuje tieto údaje?

2.      Je pre odpoveď na prvú otázku relevantné, či podľa rozhodného dedičského práva k prechodu dedičstva dochádza univerzálnou sukcesiou?

3.      Je pre odpoveď na prvú otázku relevantné, či podľa vnútroštátneho práva štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza, možno zápis do katastra nehnuteľností tohto štátu vykonať aj tak, že nebude predložené európske osvedčenie o dedičstve obsahujúce predmetné informácie, ale že dedič alebo po smrti dediča jeho vlastný dedič predloží katastru nehnuteľností štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza, európske osvedčenie o dedičstve, ktoré neobsahuje uvedené údaje, spolu s ďalším dokumentom obsahujúcim vyhlásenie dediča alebo po smrti dediča jeho vlastného dediča?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prvej otázke

33      Svojou prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve je povinný uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou dotknutého dedičstva a nachádza sa v inom členskom štáte, než je členský štát vydania tohto osvedčenia, ak žiadatelia žiadajú o vydanie tohto osvedčenia na účely zápisu vlastníckeho práva k tomuto majetku do katastra nehnuteľností tohto iného členského štátu a ak právna úprava tohto štátu vyžaduje uvedenie týchto informácií v uvedenom osvedčení, aby sa takýto zápis mohol vykonať výlučne na základe tohto dokumentu.

34      Treba pripomenúť, že článok 68 nariadenia č. 650/2012, ktorý sa nachádza v kapitole VI tohto nariadenia, určuje, ako naznačuje jeho názov, obsah európskeho osvedčenia o dedičstve, na ktoré sa vzťahuje autonómny právny režim zavedený ustanoveniami tejto kapitoly VI [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2020, E. E. (Súdna právomoc a rozhodné právo pre dedenia), C‑80/19, EU:C:2020:569, bod 70, ako aj z 9. marca 2023, Registrų centras, C‑354/21, EU:C:2023:184, bod 40 a citovanú judikatúru]. V tejto súvislosti tento článok 68 stanovuje, že ak sa žiada o takéto osvedčenie, musia sa v ňom uviesť informácie vymenované v uvedenom článku 68, „[ak je to potrebné] na účely, na ktoré sa osvedčenie vydáva. Medzi tieto informácie podľa písmena l) toho istého článku patrí „dedičský podiel, ktorý pripadá na každého z dedičov, a prípadne zoznam práv a/alebo majetku pre každého dediča“.

35      Z tohto hľadiska si predkladajúci vnútroštátny súd kladie najmä otázku, či zo znenia článku 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012, a najmä z použitia pojmov „prípadne“ a „každý dedič“ vyplýva, že toto ustanovenie vyžaduje, aby bol dotknutý majetok, ktorý je predmetom dedičstva, identifikovaný v európskom osvedčení o dedičstve len vtedy, ak je tento majetok pridelený jednému dedičovi v prítomnosti viacerých spoludedičov.

36      Treba uviesť, že v súlade s ustálenou judikatúrou je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82, EU:C:1983:335, bod 12, a z 23. januára 2025, Albausy, C‑187/23, EU:C:2025:34, bod 39).

37      V prvom rade, pokiaľ ide o znenie článku 68 nariadenia č. 650/2012, jednoznačne z neho vyplýva, že skutočnosť, že predmetné informácie sú „[potrebné] na účely“, ktoré sleduje žiadateľ o európske osvedčenie o dedičstve, predstavuje rozhodujúci faktor na určenie informácií, ktoré musí takéto osvedčenie obsahovať.

38      Okrem toho Súdny dvor už zdôraznil, že osobitne v prípade, keď má byť takéto osvedčenie predložené ako doklad, na základe ktorého sa žiada o zápis nehnuteľnosti patriacej do dedičstva, článok 68 nariadenia č. 650/2012 stanovuje minimálne informácie, ktoré musia byť v tomto osvedčení uvedené. Súdny dvor tiež spresnil, že jeho obsah sa môže v jednotlivých prípadoch líšiť v závislosti od účelu, na ktorý je vydané (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Registrų centras, C‑354/21, EU:C:2023:184, bod 45).

39      V prejednávanej veci chce predkladajúci vnútroštátny súd zistiť, či európske osvedčenie o dedičstve musí obsahovať informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti patriacej do dedičstva, ktorá sa nachádza v inom členskom štáte, než je členský štát vydania tohto osvedčenia, v prípade, že na jednej strane žiadateľ žiada o uvedenie týchto informácií s cieľom dosiahnuť zápis do katastra nehnuteľností tohto prvého členského štátu, a na druhej strane právna úprava tohto štátu podmieňuje tento zápis, ak sa oň žiada výlučne na základe takéhoto osvedčenia, tým, aby tento zápis označoval dotknutý majetok, a tak je tento údaj potrebný na účely požadovaného zápisu.

40      Za okolností uvedených v prvej otázke, z ktorých vyplýva, že vzhľadom na účel, na ktorý sa európske osvedčenie o dedičstve vydáva, je zrejme potrebné uvedenie nehnuteľnosti patriacej do dotknutého dedičstva a nachádzajúcej sa v inom členskom štáte, než je členský štát vydania tohto osvedčenia, tak znenie článku 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 umožňuje výklad, podľa ktorého je orgán, ktorý ho vydal, povinný uviesť v ňom identifikačné prvky tejto nehnuteľnosti.

41      Okrem toho pojmy „prípadne“ a „každý dedič“, ktoré sú použité v písmene l) tohto článku 68, nemožno vykladať tak, že znamenajú, že identifikácia konkrétneho zdedeného majetku v európskom osvedčení o dedičstve sa vyžaduje len vtedy, ak je tento majetok pridelený jednému dedičovi v prítomnosti viacerých spoludedičov, keďže takáto identifikácia sa môže ukázať potrebná aj v iných situáciách vzhľadom na účel sledovaný žiadateľom o toto osvedčenie. Tieto pojmy treba chápať tak, že znamenajú, že zoznam práv a/alebo majetku, ktorý je súčasťou dedičstva, sa v uvedenom osvedčení nemusí uvádzať systematicky, ale len vtedy, ak je potrebný na účel, na ktorý sa osvedčenie vydáva.

42      V druhom rade, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012, treba najprv uviesť, že viaceré ustanovenia tohto nariadenia vytvárajú priamu súvislosť medzi účelom žiadosti o európske osvedčenie o dedičstve a obsahom tohto osvedčenia.

43      Článok 63 nariadenia č. 650/2012 týkajúci sa účelu európskeho osvedčenia o dedičstve tak v odseku 1 stanovuje, že tento nástroj je určený na to, aby ho využívali okrem iného dedičia, ktorí sa potrebujú dovolať svojho postavenia alebo uplatniť svoje práva v inom členskom štáte. Odsek 2 písm. a) a b) tohto článku 63 spresňuje, že toto osvedčenie možno využívať najmä na preukázanie postavenia a/alebo práv každého dediča uvedeného v tomto osvedčení a ich príslušných dedičských podielov, ako aj pridelenia konkrétneho majetku, ktorý je súčasťou dedičstva, dedičovi alebo dedičom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Registrų centras, C‑354/21, EU:C:2023:184, bod 43).

44      V tejto súvislosti musí žiadosť obsahovať informácie vymenované v článku 65 ods. 3 tohto nariadenia, najmä zamýšľaný účel osvedčenia v súlade s článkom 63 uvedeného nariadenia, pokiaľ sú tieto informácie potrebné na to, aby vydávajúci orgán mohol osvedčiť skutočnosti, ktoré na tento účel predložil žiadateľ. K tejto žiadosti musia byť priložené buď originály príslušných dokumentov, alebo ich riadne overené kópie.

45      Ďalej sa vplyv účelu, na ktorý sa žiada o európske osvedčenie o dedičstve, na obsah tohto osvedčenia odráža aj v článku 69 nariadenia č. 650/2012 v spojení s odôvodnením 71 tohto nariadenia, ktoré vymenúva právne účinky tohto osvedčenia vo všetkých členských štátoch. Z tohto článku 69 vyplýva, že osoba určená v takomto osvedčení ako dedič má postavenie uvedené v osvedčení a/alebo práva alebo právomoci uvedené v tomto osvedčení, o ktorom platí domnienka, že verne potvrdzuje existenciu skutočností, ktoré boli preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie alebo akéhokoľvek iného rozhodného práva pre konkrétne skutočnosti. Pokiaľ je teda európske osvedčenie o dedičstve vydané dedičovi v členskom štáte obvyklého pobytu zosnulého, tento dedič ho môže použiť v iných členských štátoch, v ktorých sa nachádza majetok zosnulého (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. marca 2023, Registrų centras, C‑354/21, EU:C:2019:184, bod 44, a z 23. januára 2025, Albausy, C‑187/23, EU:C:2019:34, bod 52).

46      Pokiaľ ide napokon o vzťah medzi ustanoveniami nariadenia č. 650/2012 týkajúcimi sa európskeho osvedčenia o dedičstve a uplatniteľnými normami vnútroštátneho práva, treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tieto ustanovenia nebránia členskému štátu stanoviť požiadavky, ktoré sa majú dodržiavať na účely zápisu vecných práv k nehnuteľnostiam, v súlade s odôvodnením 18 tohto nariadenia, ktoré odkazuje na lex rei sitae. Článok 1 ods. 2 písm. l), článok 68 písm. l) a článok 69 ods. 5 uvedeného nariadenia teda nebránia právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že žiadosť o zápis nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností tohto členského štátu môže byť zamietnutá, ak jediným dokumentom predloženým na podporu tejto žiadosti je európske osvedčenie o dedičstve, ktoré túto nehnuteľnosť neidentifikuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Registrų centras, C‑354/21, EU:C:2023:184, body 47 až 53).

47      Predpoklad, keď je identifikácia majetku patriaceho do dedičstva potrebná na to, aby dedič mohol preukázať pridelenie tohto majetku, najmä ak túto identifikáciu vyžaduje právo členského štátu, v ktorom sa vedie dotknutý register, je navyše upravený aj v bode 9 prílohy IV tlačiva V obsiahnutého v prílohe 5 k vykonávaciemu nariadeniu č. 1329/2014, ktorého použitie je pre vydávajúci orgán povinné na účely vydania európskeho osvedčenia o dedičstve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2025, Albausy, C‑187/23, EU:C:2025:34, bod 49 a citovanú judikatúru), ako je uvedené v poznámke pod čiarou 13 tejto prílohy IV.

48      Zo všetkých vyššie uvedených ustanovení nariadenia č. 650/2012 vyplýva, že dôkaz o pridelení určitého majetku patriaceho do dedičstva dotknutému dedičovi alebo dotknutým dedičom predstavuje jeden z účelov, na ktoré možno vydať európske osvedčenie o dedičstve. Z uvedeného tiež vyplýva, že jeho obsah závisí najmä od potreby údaja požadovaného žiadateľom vzhľadom na účel, na ktorý sa vydáva toto osvedčenie. Tak je to najmä v prípade označenia nehnuteľného majetku patriaceho do dedičstva, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte, než je členský štát vydania uvedeného osvedčenia, ak sa tento údaj vyžaduje na účely zápisu do katastra nehnuteľností tohto iného členského štátu, ako je to v rámci sporu vo veci samej.

49      V treťom rade treba pripomenúť, že ciele sledované nariadením č. 650/2012 spočívajú, ako vyplýva z jeho odôvodnení 7, 8 a 80, najmä v pomoci dedičom pri uplatňovaní ich práv, ktoré musia byť účinne zaručené v kontexte dedenia s cezhraničnými dôsledkami (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. marca 2018, Mahnkopf, C‑558/16, EU:C:2018:138, bod 35; z 23. januára 2025, Albausy, C‑187/23, EU:C:2025:34, bod 50, ako aj z 27. marca 2025, Ławida, C‑57/24, EU:C:2025:217, bod 37).

50      Odôvodnenie 67 tohto nariadenia konkrétnejšie uvádza, že európske osvedčenie o dedičstve bolo vytvorené s cieľom umožniť okrem iného dedičom ľahko preukázať svoje postavenie a/alebo práva a právomoci v inom členskom štáte, napríklad v členskom štáte, v ktorom sa nachádza majetok patriaci do dedičstva, a to na účely rýchleho, plynulého a účinného vyporiadania takéhoto dedičstva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. marca 2018, Mahnkopf, C‑558/16, EU:C:2018:138, bod 36; z 9. marca 2023, Registrų centras, C‑354/21, EU:C:2023:184, bod 42, ako aj z 23. januára 2025, Albausy, C‑187/23, EU:C:2025:34, bod 51).

51      Z uvedeného vyplýva, že európske osvedčenie o dedičstve má dedičom umožniť uplatniť si svoje práva v jednom alebo vo viacerých členských štátoch iných, než je štát jeho vydania, a teda umožniť im vyhnúť sa tomu, aby sa museli obrátiť na rôzne orgány týchto členských štátov. V dôsledku toho výklad článku 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012, podľa ktorého je obsah takéhoto osvedčenia určený v závislosti od účelu, na ktorý sa vydáva, umožňuje zachovať potrebný účinok tohto ustanovenia s náležitým prihliadnutím na záujmy dotknutých dedičov a zabezpečiť dosiahnutie cieľov, ktoré tak sleduje toto nariadenie vo všeobecnosti a európske osvedčenie o dedičstve osobitne.

52      V takej situácii, o akú ide vo veci samej, pritom neúplná povaha európskeho osvedčenia o dedičstve môže brániť jeho použitiu na účel, na ktorý bolo požadované, a to v tomto prípade na potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutému majetku. Na účely zabezpečenia dosiahnutia cieľov uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku je teda vydávajúci orgán povinný uviesť v takomto osvedčení identifikačné údaje týkajúce sa nehnuteľnosti, ak sa oň žiada na účely zápisu do katastra nehnuteľností, ktorý podľa práva členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza a v ktorom sa tento register vedie, nemožno bez uvedenia týchto údajov vykonať výlučne na základe tohto osvedčenia. Okrem toho s cieľom zabezpečiť toto vykonanie a zachovať potrebný účinok článku 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 sa takáto povinnosť vydávajúceho orgánu nemôže obmedziť na prípady uvedené v bode 35 tohto rozsudku, čiže vtedy, ak je tento majetok pridelený jednému dedičovi v prítomnosti viacerých spoludedičov.

53      Je preto v súlade so znením článku 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012, s kontextom, do ktorého patrí toto ustanovenie, a s cieľmi sledovanými týmto nariadením, vykladať toto nariadenie v tom zmysle, že orgánu vydávajúcemu európske osvedčenie o dedičstve ukladá povinnosť uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikovať nehnuteľnosť pripadajúcu dedičovi alebo dedičom, pokiaľ sú tieto informácie potrebné na účely zápisu výlučne na tomto základe do katastra nehnuteľností členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza.

54      Tento výklad článku 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 nemožno vyvrátiť praktickými pochybnosťami vyjadrenými predkladajúcim vnútroštátnym súdom, podľa ktorých by uvedený výklad viedol orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve k tomu, že by prípadne musel podniknúť kroky na určenie, či dotknutá nehnuteľnosť skutočne patrí do dedičstva z hľadiska práva členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza. Podľa tohto súdu by takéto kroky mohli spôsobiť dodatočné náklady a lehoty, ktoré by mohli ohroziť ciele jednoduchosti a rýchlosti sledované týmto nariadením, a tieto prekážky by nebolo možné vykompenzovať mechanizmami spolupráce, ktoré existujú medzi príslušnými orgánmi členských štátov.

55      Treba totiž konštatovať, že hoci je pravda, že takéto overenie môže spôsobiť dodatočné náklady a lehoty, skutočnosť, že by orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve neidentifikoval nehnuteľnosť ako nehnuteľnosť patriacu do dedičstva, by viedla k zásadnej nevýhode spočívajúcej v ohrození účinného výkonu práv dotknutého dediča. Podľa odôvodnenia 7 nariadenia č. 650/2012 je pritom potrebné uľahčiť riadne fungovanie vnútorného trhu odstránením prekážok voľného pohybu osôb, ktoré narážajú na problémy pri uplatňovaní svojich práv v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky, a efektívne zaručiť okrem iného práva dedičov. Naopak vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve, ktoré neobsahuje informácie vyžadované právom členského štátu, v ktorom sa nachádza dotknutý majetok a vedie kataster nehnuteľností, by zbavilo dotknutého dediča možnosti účinne využiť toto osvedčenie.

56      Z článku 66 nariadenia č. 650/2012 navyše vyplýva, že normotvorca Únie zaviedol práve mechanizmy vyšetrovania a prenosu informácií medzi príslušnými orgánmi členských štátov s cieľom overiť údaje predložené osobou žiadajúcou o vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 2019, Brisch, C‑102/18, EU:C:2019:34, bod 35). Odsek 1 tohto článku 66 konkrétne umožňuje orgánu vydávajúcemu osvedčenie, ak mu to povoľuje jeho vnútroštátne právo, vykonať vyšetrovanie, ktoré považuje za potrebné, alebo požadovať predloženie ďalších dôkazov. Odsek 5 uvedeného článku 66 stanovuje, že príslušný orgán členského štátu musí vydávajúcemu orgánu na jeho žiadosť oznámiť informácie obsiahnuté v registroch, v ktorých sú uchovávané dokumenty a skutočnosti významné pre dedenie. Odôvodnenie 68 tohto nariadenia tiež uvádza, že toto nariadenie upravuje výmenu informácií o formálnych náležitostiach vyžadovaných na zápis nehnuteľného majetku v členskom štáte, v ktorom sa vedie register. Z uvedeného vyplýva, že normotvorca Únie zohľadnil také praktické ťažkosti, aké uvádza predkladajúci vnútroštátny súd, a že uvedené nariadenie stanovuje mechanizmy na ich prekonanie.

57      Okrem toho podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu znenie odôvodnenia 71 nariadenia č. 650/2012 zrejme vylučuje, aby sa dôkazný účinok európskeho osvedčenia o dedičstve týkal aj otázky, či bol určitý majetok vo vlastníctve zosnulého. Usudzuje, že z článku 66 ods. 1, článku 67 ods. 1 prvého pododseku a článku 69 ods. 2 až 4 tohto nariadenia zrejme vyplýva, že za predpokladu, že by sa majetok mal identifikovať v takomto osvedčení, by bol vydávajúci orgán povinný overiť, či tento majetok skutočne patril do majetkovej podstaty zosnulého.

58      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie 71 nariadenia č. 650/2012 uvádza, že dôkazný účinok európskeho osvedčenia o dedičstve by sa nemal vzťahovať na otázku, či určitý majetok patril zosnulému, keďže takáto otázka nepatrí do pôsobnosti tohto nariadenia, ako je vymedzená v jeho článku 1. Z odôvodnenia 18 uvedeného nariadenia vyplýva, že orgány členského štátu, ktorý vedie register, môžu skontrolovať, či právo zosnulého k majetku, ktorý je predmetom dedičstva a ktorý je uvedený v dokumente predloženom na zápis, je právom, ktoré je ako také zapísané v registri alebo ktoré bolo inak preukázané v súlade s právom členského štátu, v ktorom sa vedie register. Preto skutočnosť, že európske osvedčenie o dedičstve nemá dôkazný účinok, pokiaľ ide o otázku, či určitý majetok patril zosnulému, nemá vplyv na povinnosť vydávajúceho orgánu identifikovať majetok v tomto osvedčení, ak je takáto identifikácia potrebná na účel, na ktorý sa vydáva toto osvedčenie.

59      Článok 69 ods. 2 nariadenia č. 650/2012 v spojení s jeho odôvodnením 71 stanovuje, že platí domnienka, že európske osvedčenie o dedičstve je dokladom len o skutočnostiach, ktoré boli preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie určeného podľa ustanovení kapitoly III tohto nariadenia alebo podľa akéhokoľvek iného rozhodného práva pre konkrétne skutočnosti, ako je hmotnoprávna platnosť právnych úkonov nakladania s majetkom pre prípad smrti. Odsek 5 tohto článku 69 dodáva, že takéto osvedčenie predstavuje platný doklad na zápis práva k majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do príslušného registra členského štátu bez toho, aby boli dotknuté výnimky upravené v článku 1 ods. 2 písm. k) a l) uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Registrų centras, C‑354/21, EU:C:2023:184, body 44 a 47).

60      Okrem toho články 66 a 67 nariadenia č. 650/2012 ukladajú vydávajúcemu orgánu, ktorý skúma žiadosť o európske osvedčenie o dedičstve, povinnosť jednak overiť informácie, vyhlásenia a dôkazy predložené žiadateľom a jednak vydať toto osvedčenie len vtedy, ak skutočnosti, ktoré sa majú osvedčiť, boli preukázané podľa rozhodného práva pre dedenie alebo iného rozhodného práva pre dané skutočnosti. Systém zavedený týmto nariadením tak vychádza z predpokladu, že takéto osvedčenie sa vydáva, ak skutočnosti, ktoré sa majú osvedčiť, boli preukázané podľa práva, ktoré je na tento účel rozhodné [pozri v tomto zmysle uznesenie z 18. decembra 2025, BNP Paribas Fortis (Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný notárskym zástupcom), C‑240/24, EU:C:2025:1019, point 46].

61      V tejto súvislosti Súdny dvor už zdôraznil, že na zachovanie dôvery občanov Únie v európskom osvedčení o dedičstve je nevyhnutné, aby tento nástroj, ktorý má dôkazný účinok stanovený v článku 63 nariadenia č. 650/2012 a vyvoláva účinky uvedené v článku 69 tohto nariadenia, bol vydaný v súlade s článkom 67 tohto nariadenia len vtedy, ak nebola podaná žiadna námietka týkajúca sa skutočností, ktoré sa majú osvedčiť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2025, Albausy, C‑187/23, EU:C:2025:34, body 43, 44 a 63 až 65). Táto požiadavka je o to dôležitejšia, že takéto osvedčenie má účinky voči všetkým osobám, ktoré sú v ňom menovite uvedené, najmä voči všetkým dedičom, aj keď o jeho vydanie tieto osoby samy nepožiadali (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2021, Vorarlberger Landes‑ und Hypotheken‑Bank, C‑301/20, EU:C:2021:528, bod 45).

62      Naproti tomu nariadenie č. 650/2012 nemožno vykladať tak, že orgánu vydávajúcemu európske osvedčenie o dedičstve ukladá povinnosť osvedčiť skutočnosti, ktoré nepatria do pôsobnosti tohto nariadenia, ako je napríklad otázka, či určitý majetok skutočne patril zosnulému.

63      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že vydávajúci orgán je povinný uviesť v európskom osvedčení o dedičstve informácie, ktoré umožňujú identifikovať nehnuteľnosť, ktorá je súčasťou dotknutého dedičstva, ak si to vyžaduje účel, na ktorý sa toto osvedčenie vydáva, aj keď táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nutné overenia vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sa majú osvedčiť. Okrem toho musí tento orgán odmietnuť vydanie tohto osvedčenia v prípade námietok týkajúcich sa týchto skutočností.

64      Vzhľadom na všetky tieto dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve je povinný uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou dotknutého dedičstva a nachádza sa v inom členskom štáte, než je členský štát vydania tohto osvedčenia, ak žiadatelia žiadajú o vydanie tohto osvedčenia na účely zápisu vlastníckeho práva k tomuto majetku do katastra nehnuteľností tohto iného členského štátu a ak právna úprava tohto štátu vyžaduje uvedenie týchto informácií v uvedenom osvedčení, aby sa takýto zápis mohol vykonať výlučne na základe tohto dokumentu.

 O druhej otázke

65      Svojou druhou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že prechod majetku dotknutého zosnulého podlieha podľa práva rozhodného pre predmetné dedenie režimu „univerzálnej sukcesie“, podľa ktorého majetok zosnulého prechádza na dedičov v celom rozsahu, môže zbaviť orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve povinnosti uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou tohto dedičstva a nachádza sa v inom členskom štáte, než je členský štát vydania tohto osvedčenia, ak sa ukáže, že uvedenie týchto informácií v uvedenom osvedčení je potrebné na účel, na ktorý sa toto osvedčenie vydáva, akým je zápis vlastníckeho práva k tomuto majetku výlučne na tomto základe do katastra nehnuteľností tohto druhého členského štátu.

66      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 1 ods. 2 písm. l) nariadenia č. 650/2012 v spojení s jeho odôvodneniami 18 a 19 stanovuje, že každý zápis práv k nehnuteľnostiam alebo hnuteľným veciam do registra vrátane právnych náležitostí takéhoto zápisu a účinky zápisu alebo opomenutia zápisu takýchto práv do registra sú vylúčené z pôsobnosti tohto nariadenia, pričom tieto otázky upravuje právny poriadok členského štátu, v ktorom sa register vedie, alebo lex rei sitae v prípade nehnuteľného majetku. Naopak, ako už Súdny dvor rozhodol, toto ustanovenie nevylučuje z pôsobnosti uvedeného nariadenia podmienky, za ktorých sú takéto práva nadobudnuté. Tento výklad je potvrdený článkom 23 ods. 1 a 2 toho istého nariadenia, z ktorého vyplýva, že rozhodné právo pre dedenie určené v súlade s článkom 21 alebo článkom 22 tohto nariadenia upravuje celé dotknuté dedičstvo, najmä „prechod majetku, práv a záväzkov… na dedičov“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. októbra 2017, Kubicka, C‑218/16, EU:C:2017:755, body 53 až 55).

67      Preto, ako uviedla nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach, spôsob prechodu majetku zosnulého upravuje právo určené nariadením č. 650/2012 ako rozhodné právo pre dedenie a práve toto právo v prejednávanej veci určuje, či k tomuto prechodu dochádza univerzálne.

68      V prvom rade však treba konštatovať, že ak by orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve zohľadnil režim „univerzálnej sukcesie“ upravený rozhodným právom pre dedenie, aby sa vyhol povinnosti uviesť v takomto osvedčení informácie vyžadované podľa nariadenia č. 650/2012, nebolo by to súlade s článkom 68 tohto nariadenia. Ako totiž vyplýva z bodov 37 a 48 tohto rozsudku, obsah tohto osvedčenia sa musí určiť vzhľadom na kritérium spočívajúce v tom, že informácie vymenované v tomto článku 68 sa ukážu „[potrebné] na účely, na ktoré sa [uvedené osvedčenie] vydáva“, pričom toto ustanovenie v tejto súvislosti neobsahuje odkaz na právo členských štátov.

69      Okrem toho výraz „prípadne“, ktorý je použitý v písmene l) uvedeného článku 68, nemožno vykladať tak, že znamená, že kategórie informácií, ktoré musia byť uvedené v takomto osvedčení, sa môžu líšiť v závislosti od obsahu rozhodného práva pre dotknuté dedenie, a najmä v závislosti od režimu, podľa ktorého sa v súlade s týmto právom uskutoční prechod majetku zosnulého; inak by bol ohrozený cieľ harmonizácie sledovaný vytvorením európskeho osvedčenia o dedičstve.

70      V druhom rade treba uviesť, že žiadne ustanovenie nariadenia č. 650/2012 sa nevzťahuje na osobitný režim dedenia, akým je „univerzálna sukcesia“ stanovená vnútroštátnym právom uplatniteľným vo veci samej, ani nestanovuje, že takýto režim môže ovplyvniť obsah európskeho osvedčenia o dedičstve, ktorý je upravený v článku 68 tohto nariadenia. Naopak z článku 1 ods. 1 a článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 650/2012 v spojení s jeho odôvodneniami 7 a 9 vyplýva, že pôsobnosť tohto nariadenia má zahŕňať všetky druhy dedenia z dôvodu smrti, ktoré majú cezhraničné dôsledky, ako aj všetky s tým súvisiace občianskoprávne aspekty, pre ktoré je cieľom uvedeného nariadenia zaviesť jednotný režim, a najmä všetky formy prechodu majetku alebo práv a povinností zosnulého [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2021, UM (Zmluva o prevode vlastníctva pre prípad smrti), C‑277/20, EU:C:2021:708, bod 33]. Keďže ustanovenia nariadenia č. 650/2012 sú teda všeobecne záväzné, ich uplatnenie sa nemôže líšiť v závislosti od dotknutého dedičského režimu.

71      V treťom rade je toto konštatovanie podporené skutočnosťou, že na jednej strane je európske osvedčenie o dedičstve nástrojom práva Únie, ktorý má autonómny právny režim zavedený ustanoveniami kapitoly VI nariadenia č. 650/2012, ako bolo pripomenuté v bode 34 tohto rozsudku, a na druhej strane toto nariadenie predstavuje akt práva Únie, ktorý je priamo uplatniteľný. Pravidlá dedičského práva členského štátu, akými sú pravidlá zavádzajúce režim „univerzálnej sukcesie“, preto nemôžu mať reštriktívny vplyv na výklad ustanovení uvedeného nariadenia, ktoré upravujú obsah európskeho osvedčenia o dedičstve.

72      Výklad, podľa ktorého obsah európskeho osvedčenia o dedičstve nezávisí od osobitostí vnútroštátnych právnych poriadkov týkajúcich sa dedenia, je okrem toho v súlade s cieľmi zjednodušenia, ktoré sleduje nariadenie č. 650/2012, a najmä s cieľmi sledovanými vytvorením tohto osvedčenia. Ako totiž bolo pripomenuté v bodoch 49 a 50 tohto rozsudku, cieľom tohto nariadenia a uvedeného osvedčenia je najmä pomôcť dedičom účinne uplatňovať svoje práva v rámci dedenia s cezhraničnými dôsledkami a na tento účel im umožniť ľahko preukázať svoje práva v inom členskom štáte, najmä v členskom štáte, v ktorom sa nachádza predmetný majetok patriaci do dedičstva.

73      Táto úvaha má osobitný význam v prípade dedení s cezhraničnými dôsledkami, ktoré majú komplexnú povahu, ako sú po sebe nasledujúce dedenia, zahŕňajúce, ako je to v prejednávanej veci, viacero generácií dedičov.

74      Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že prechod majetku dotknutého zosnulého podlieha podľa práva rozhodného pre predmetné dedenie režimu „univerzálnej sukcesie“, podľa ktorého majetok zosnulého prechádza na dedičov v celom rozsahu, nemôže zbaviť orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve povinnosti uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou tohto dedičstva a nachádza sa v inom členskom štáte, než je členský štát vydania tohto osvedčenia, ak sa ukáže, že uvedenie týchto informácií v uvedenom osvedčení je potrebné na účel, na ktorý sa toto osvedčenie vydáva, akým je zápis vlastníckeho práva k tomuto majetku výlučne na tomto základe do katastra nehnuteľností tohto druhého členského štátu.

 O tretej otázke

75      Svojou treťou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve je oslobodený od povinnosti uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou dedičstva, ak sa žiada o uvedenie týchto informácií na účely zápisu do katastra nehnuteľností členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza, v prípade, že podľa práva tohto členského štátu možno tento zápis dosiahnuť na základe doplňujúceho dokumentu predloženého spolu s európskym osvedčením o dedičstve, ktoré neobsahuje takýto údaj.

76      Tento súd usudzuje, že aj za predpokladu, že by na jeho prvú otázku bolo potrebné odpovedať kladne, by orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve mohol byť oslobodený od povinnosti uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ak právo členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza, upravuje alternatívny spôsob, ktorý umožňuje dosiahnuť zápis do katastra nehnuteľností tohto členského štátu prostredníctvom dokumentu doplňujúceho osvedčenie o dedičstve, v ktorom chýbajú takéto informácie. Podľa jeho názoru ani rozsudok z 9. marca 2023, Registrų centras (C‑354/21, EU:C:2023:184), ani odôvodnenie 18 šiesta a siedma veta nariadenia č. 650/2012 nevylučujú, aby informácie vyžadované na tento účel vyplývali z takéhoto doplňujúceho dokumentu. Uvedený súd uvádza, že v prejednávanej veci z § 66 a 69 českej katastrálnej vyhlášky, ako boli spomenuté v bode 31 tohto rozsudku, vyplýva, že dedičia alebo právni nástupcovia zosnulého dediča majú možnosť podať vyhlásenie doplňujúce európske osvedčenie o dedičstve, ktoré neobsahuje vyššie uvedené informácie, a tak by sa uvedenie týchto informácií požadované žiadateľmi vo veci samej mohlo podľa jeho názoru ukázať zbytočné.

 O prípustnosti

77      Žiadatelia vo veci samej síce formálne nevzniesli námietku neprípustnosti tretej prejudiciálnej otázky, tvrdia však, že v prípade, že by európske osvedčenie o dedičstve neobsahovalo prvky identifikácie dotknutej nehnuteľnosti, nemohli by vzhľadom na to, že sú dedičmi druhého stupňa po zosnulom, využiť možnosť predložiť vyhlásenie dopĺňajúce takéto osvedčenie s cieľom dosiahnuť zápis do českého katastra nehnuteľností, ktorú podľa nich stanovuje české právo len pre priamych dedičov. Túto argumentáciu možno chápať tak, že spochybňuje výklad lex rei sitae, ktorý zvolil predkladajúci vnútroštátny súd, a v dôsledku toho ako snahu spochybniť užitočnosť tejto tretej otázky z hľadiska sporu vo veci samej, v dôsledku čoho by mala hypotetickú povahu.

78      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci rozdelenia právomocí medzi Súdny dvor a vnútroštátne súdy prináleží Súdnemu dvoru zohľadniť skutkový a právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak, ako ho vymedzuje rozhodnutie predkladajúceho vnútroštátneho súdu. Preto vzhľadom na to, že predkladajúci vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého patria otázky, ktoré kladie, Súdnemu dvoru neprináleží preverovať ich správnosť (rozsudky z 8. júna 2023, Prestige and Limousine, C‑50/21, EU:C:2023:448, body 42 a 43, ako aj z 19. marca 2026, Almirall, C‑589/24, EU:C:2026:217, bod 25).

79      V prejednávanej veci tak treba vychádzať z predpokladu, ktorý si zvolil predkladajúci vnútroštátny súd a podľa ktorého uplatniteľné ustanovenia českého práva môžu povoliť žiadateľom vo veci samej dosiahnuť zápis do českého katastra nehnuteľností tak, že spolu s európskym osvedčením o dedičstve predložia vyhlásenie určené na doplnenie takéhoto osvedčenia, ak toto osvedčenie neobsahuje všetky informácie vyžadované na tento účel.

80      V druhom rade v súlade s ustálenou judikatúrou prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý spor vo veci samej prejednáva a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby vzhľadom na osobitosti veci zhodnotil tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na to, aby mohol vydať svoj rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Z toho vyplýva, že pre otázky položené vnútroštátnymi súdmi platí prezumpcia relevantnosti a že Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na uvedené otázky (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. septembra 1999, Beck a Bergdorf, C‑355/97, EU:C:1999:391, bod 22, ako aj z 22. januára 2026, Secab, C‑423/23, EU:C:2026:32, bod 24).

81      V prejednávanej veci vzhľadom na informácie poskytnuté predkladajúcim vnútroštátnym súdom, ktoré sú zhrnuté v bode 76 tohto rozsudku, nie je zjavné, že by výklad ustanovení nariadenia č. 650/2012 požadovaný týmto súdom nemal nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ani že by právny problém nastolený v rámci tretej položenej otázky mal hypotetickú povahu.

82      Tretia otázka je preto prípustná.

 O veci samej

83      V prvom rade treba zdôrazniť, ako bolo uvedené v bode 34 tohto rozsudku, že európske osvedčenie o dedičstve predstavuje autonómny nástroj práva Únie. Z uvedeného vyplýva, že obsah tohto osvedčenia sa musí určiť len z hľadiska relevantných ustanovení nariadenia č. 650/2012, a konkrétnejšie z hľadiska jeho článku 68, ktorý definuje informácie, ktoré v ňom musia byť obsiahnuté.

84      Ustanovenia vnútroštátneho práva treba zohľadniť len vtedy, ak na ne nariadenie č. 650/2012 výslovne odkazuje. Ako bolo pripomenuté v bode 66 tohto rozsudku, tak je to najmä v súvislosti s právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa vedie register, alebo s lex rei sitae v prípade nehnuteľného majetku, ako sa uvádza v odôvodneniach 18 a 19 tohto nariadenia, ako aj v súvislosti s rozhodným právom pre dedenie určeným podľa článku 21 alebo článku 22 tohto nariadenia.

85      V druhom rade treba pripomenúť, že článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 výslovne stanovuje, že v európskom osvedčení o dedičstve musí byť uvedený dedičský podiel, ktorý pripadá na každého z dedičov, a prípadne zoznam práv a/alebo majetku pre každého dediča, pokiaľ je tento údaj potrebný na účel, na ktorý sa osvedčenie vydáva.

86      Ako vyplýva z výkladu tohto ustanovenia uvedeného v bodoch 37 až 53 a 64 tohto rozsudku, povinnosť vydávajúceho orgánu uviesť v európskom osvedčení o dedičstve informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou dedičstva, závisí od účelu, na ktorý sa toto osvedčenie vydáva. Táto povinnosť preto nemôže prestať existovať len na základe skutočnosti, že právo členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza a v ktorom sa vedie príslušný kataster nehnuteľností, stanovuje alternatívny spôsob, ktorý umožňuje dosiahnuť zápis vlastníctva uvedeného majetku do tohto katastra nehnuteľností prostredníctvom doplňujúceho dokumentu určeného na nápravu absencie takýchto informácií v uvedenom osvedčení.

87      V treťom rade treba spresniť, že takýto výklad nie je spochybnený obsahom rozsudku z 9. marca 2023, Registrų centras (C‑354/21, EU:C:2023:184). Tento rozsudok sa totiž týkal, ako vyplýva z jeho bodov 35, 39 a 45 až 53, dodržania požiadaviek stanovených právnou úpravou členského štátu, pokiaľ ide o dokumenty, ktoré treba predložiť na podporu žiadosti o zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností tohto štátu, najmä za predpokladu, že sa na tento účel predloží len európske osvedčenie o dedičstve. Naopak, Súdny dvor v ňom neskúmal problematiku, ktorá je práve predmetom tejto otázky, a to, aké informácie týkajúce sa takéhoto majetku je orgán vydávajúci toto osvedčenie povinný v ňom uviesť, ak právna úprava členského štátu priznáva žiadateľovi možnosť predložiť doplňujúci dokument.

88      Vo štvrtom a poslednom rade je uvedený výklad podporený odôvodneniami 7, 67 a 80 nariadenia č. 650/2012, podľa ktorých bolo cieľom prijatia tohto nariadenia a zavedenia európskeho osvedčenia o dedičstve najmä zaručiť účinný výkon práv dedičov a zjednodušiť kroky, ktoré majú vykonať v rámci Únie, najmä pokiaľ ide o preukázanie ich práv v členskom štáte, v ktorom sa nachádza dotknutý majetok, ktorý patrí do dedičstva. Ak teda dedičia požiadajú o vydanie takéhoto osvedčenia na účely výkonu týchto práv, toto osvedčenie musí obsahovať všetky informácie, ktoré sú v tejto súvislosti potrebné, a títo dedičia sa nemôžu dostať do situácie, v ktorej by napriek získaniu uvedeného osvedčenia boli vzhľadom na jeho neúplnosť vo vzťahu k požiadavkám tohto nariadenia povinní predložiť doplňujúci dokument, aby mohli uplatniť tieto práva.

89      Toto konštatovanie navyše nie je spochybnené skutočnosťou, na ktorú poukazuje predkladajúci vnútroštátny súd, že odôvodnenie 18 prvá, šiesta a siedma veta nariadenia č. 650/2012 na jednej strane uvádza, že orgán zodpovedný za zápis práva k nehnuteľnosti alebo hnuteľnému majetku do registra môže požiadať osobu, ktorá žiada o zápis, aby poskytla dodatočné informácie alebo dodatočné dokumenty požadované podľa vnútroštátneho práva členského štátu, v ktorom sa tento register vedie, a na druhej strane, že takýto orgán môže túto osobu poučiť o spôsobe, akým si môže zadovážiť chýbajúce informácie alebo dokumenty. Vzhľadom na znenie článku 68 písm. l) tohto nariadenia a ciele sledované tak uvedeným nariadením, ako aj európskym osvedčením o dedičstve, ako boli pripomenuté najmä v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, totiž údaje uvedené v tomto odôvodnení 18 nemožno chápať tak, že oslobodzujú vydávajúci orgán od povinnosti uviesť v tomto osvedčení informácie požadované týmto vnútroštátnym právom na účely takéhoto zápisu.

90      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na tretiu otázku treba odpovedať tak, že článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve nie je oslobodený od povinnosti uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou dedičstva, ak sa žiada o uvedenie týchto informácií na účely zápisu do katastra nehnuteľností členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza, v prípade, že podľa práva tohto členského štátu možno tento zápis dosiahnuť na základe doplňujúceho dokumentu predloženého spolu s európskym osvedčením o dedičstve, ktoré takýto údaj neobsahuje.

 O trovách

91      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.      Článok 68 písm. l) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve

sa má vykladať v tom zmysle, že:

orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve je povinný uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou dotknutého dedičstva a nachádza sa v inom členskom štáte, než je členský štát vydania tohto osvedčenia, ak žiadatelia žiadajú o vydanie tohto osvedčenia na účely zápisu vlastníckeho práva k tomuto majetku do katastra nehnuteľností tohto iného členského štátu a ak právna úprava tohto štátu vyžaduje uvedenie týchto informácií v uvedenom osvedčení, aby sa takýto zápis mohol vykonať výlučne na základe tohto dokumentu.

2.      Článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012

sa má vykladať v tom zmysle, že:

skutočnosť, že prechod majetku dotknutého zosnulého podlieha podľa práva rozhodného pre predmetné dedenie režimu „univerzálnej sukcesie“, podľa ktorého majetok zosnulého prechádza na dedičov v celom rozsahu, nemôže zbaviť orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve povinnosti uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou tohto dedičstva a nachádza sa v inom členskom štáte, než je členský štát vydania tohto osvedčenia, ak sa ukáže, že uvedenie týchto informácií v uvedenom osvedčení je potrebné na účel, na ktorý sa toto osvedčenie vydáva, akým je zápis vlastníckeho práva k tomuto majetku výlučne na tomto základe do katastra nehnuteľností tohto druhého členského štátu.

3.      Článok 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012

sa má vykladať v tom zmysle, že:

orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve nie je oslobodený od povinnosti uviesť v ňom informácie umožňujúce identifikáciu nehnuteľnosti, ktorá je súčasťou dedičstva, ak sa žiada o uvedenie týchto informácií na účely zápisu do katastra nehnuteľností členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza, v prípade, že podľa práva tohto členského štátu možno tento zápis dosiahnuť na základe doplňujúceho dokumentu predloženého spolu s európskym osvedčením o dedičstve, ktoré takýto údaj neobsahuje.

Podpisy


*      Jazyk konania: nemčina.


i      Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.