Vo veci El Dridi 27  – Rozsudok El Dridi (C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268). sa od Súdneho dvora požadovalo, aby posúdil, či smernica 2008/115 bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou bola vo veci samej talianska právna úprava, 28  – Sporné boli odlišné ustanovenia rovnakého dekrétu ako v prejednávanej veci. ktorá stanovila, že trest odňatia slobody sa uloží štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, len na základe toho, že v rozpore s príkazom na opustenie územia tohto štátu v stanovenej lehote zotrváva na uvedenom území, na území Talianska, bez legitímneho dôvodu. Súd rozhodol, že smernica 2008/115, najmä jej články 15 a 16, skutočne bráni takejto právnej úprave. 29  – Rozsudok El Dridi (C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, bod 62 a výrok).

Vo veci Achughbabian 30  – Rozsudok Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807). sa od Súdneho dvora opäť požadovalo, aby určil, či smernica 2008/115 bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou bola vo veci samej francúzska právna úprava, 31  – Článok francúzskeho code de l’entrée et du séjour des étrangers et du droit d’asile (Ceseda). ktorá stanovila uloženie trestu odňatia slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny len za jeho neoprávnený vstup alebo pobyt na území Francúzska. Súdny dvor znova rozhodol, že uvedená smernica bráni takejto právnej úprave „pokiaľ umožňuje uväznenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území daného členského štátu a ktorý nie je ochotný toto územie opustiť dobrovoľne, pričom voči nemu neboli uplatnené donucovacie opatrenia podľa článku 8 tejto smernice a v prípade, že bol na čas prípravy a výkonu svojho odsunu zaistený, mu neuplynula maximálna doba na zaistenie.“ 32  – Rozsudok Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 50 a prvá zarážka výroku). Prípad pána Achughbabiana vo veci samej patril do tejto kategórie.

Súdny dvor v týchto dvoch veciach poskytol odôvodnenie, že trest odňatia slobody ohrozuje dosiahnutie cieľa sledovaného uvedenou smernicou, znemožňuje uplatnenie opatrení stanovených v článku 8 ods. 1 smernice 2008/115 a oddiali vykonanie rozhodnutia o návrate. 33  – Pozri rozsudky El Dridi (C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, bod 59) a Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 45). Množstvo akademických autorov hovorí o určitom paradoxe v takomto odôvodnení. Pozri napríklad SPITALERI, F.: Il rimpatrio dell’immigrato in condizione irregolare: il difficile equilibro tra efficienza delle procedure e garanzie in favore dello straniero nella disciplina dell’Unione europea. In: AMADEO, S. (ed.): Le garanzie fondamentali dell’immigrato in Europa. Torino, 2015 (ohlásený), s. 17: „ricostruzioni abbastanza paradossali“; LEBOEUF, L.: La directive retour et la privation de liberté des étrangers. Le rappel à l’ordre de la Cour de justice dans l’arrêt El Dridi. In: Revue du droit des étrangers. 2011, s. 181 – 191, na s. 191.: „Paradoxalement, l’objectif de gestion efficace des flux migratoires permet à la Cour de justice de s’opposer à la pénalisation du séjour irrégulier“. Ďalší dokonca vnímajú určitý cynizmus, pozri KAUFF‑GAZIN, F.: La directive „retour“ au secours des étrangers?: de quelques ambiguïtés de l’affaire El Dridi du 28 avril 2011. In: Europe n° 6. Juin 2011, s. 1 – 13, na s. 12.: „Cet argumentaire suscite la critique à la fois par son cynisme et par son manque d’audace“. Podľa môjho názoru možno takýto paradox skutočne vnímať, ak sa dôraz kladie skôr na predpokladané záujmy dotknutých jednotlivcov než na právne povinnosti členských štátov vyplývajúce z uvedenej smernice. Jediné záujmy dotknutých jednotlivcov, ktoré smernica ochraňuje, sú ich záruky základných práv počas celého konania, ktoré podlieha zásade proporcionality.

Súd okrem toho použil vo veci Achughbabian širší spôsob formulácie než vo veci El Dridi: stanovil, že toto rozhodnutie sa uplatňuje aj na prijatie rozhodnutia o návrate. Súd rozhodol, že „členské štáty majú povinnosť uskutočniť odsunutie uvedené v článku 8 ods. 1 smernice 2008/115 v čo najskoršom termíne. Zjavne by to tak nebolo v prípade, ak by dotknutý členský štát po určení, že ide o nelegálny pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, viedol ešte pred vykonaním alebo samotným prijatím rozhodnutia o návrate 34  – Kurzívou zvýraznil generálny advokát. trestné stíhanie, ktoré by malo za následok trest odňatia slobody.“ 35  – Pozri rozsudok Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 45).

Tento vývoj od veci El Dridi k veci Achughbabian stojí za zmienku, a preto sa k nemu nižšie ešte vrátim. 36  – V bode 51 týchto návrhov.

Okrem toho je zaujímavé si všimnúť, a mne zároveň nie je jasné, prečo Súdny dvor už do svojho odôvodnenia a do prvej zarážky výroku nezahrnul odkaz na články 15 a 16 smernice 2008/115, na rozdiel od toho, ako to urobil vo veci El Dridi. 37  – Rozsudok El Dridi (C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268). Následne tak však urobil vo veci Sagor (C‑430/11, EU:C:2012:777, bod 36) a opakovane vo svojom uznesení z 21. marca 2013, Mbaye (C‑522/11, EU:C:2013:190, bod 28), keď v časti svojho odôvodnenia odkázal na články 15 a 16 smernice 2008/115. K tomuto bodu sa taktiež vrátim nižšie. 38  – V bode 60 týchto návrhov.

Vo veci Sagor Súdny dvor potvrdil, že trest domáceho väzenia, uložený a vykonaný počas konania o návrate, „môže oneskoriť, a teda aj narušiť, také opatrenia, akými sú vrátenie na hranicu a vynútený návrat leteckou dopravou, ktoré prispievajú k vykonaniu odsunu“ 39  – Rozsudok Sagor (C‑430/11, EU:C:2012:777, bod 45). .

Vec Achughbabian 40  – Rozsudok Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807). sa však neskončila vyhlásením uvedeným vyššie. Hoci neexistovala žiadna väzba ku skutkovým okolnostiam vo veci samej, Súdny dvor ďalej uviedol, že smernica 2008/115 nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá potláča neoprávnený pobyt trestnými sankciami ak „umožňuje uväznenie príslušníka tretej krajiny, voči ktorému bolo uplatnené konanie o návrate podľa [smernice 2008/115], a ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu bez opodstatneného dôvodu nevrátiť sa“ 41  – Tamže, body 48, 50 a druhá zarážka výroku. Podľa môjho názoru hoci je táto pasáž taktiež súčasťou výroku, jednoznačne predstavuje obiter dictum, pretože nemá žiadnu väzbu na skutkové okolnosti prejednávanej veci a týka sa hypotetickej situácie. .

Treba ešte raz zdôrazniť, že tak, ako vo veci El Dridi, 42  – Rozsudok El Dridi (C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268). aj vo veci Achughbabian 43  – Rozsudok Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807). boli skutkové okolnosti veci také, že príslušné konanie o návrate sa plne neuplatnilo. 44  – Tento názor prijal aj PICCICHÈ, F.: Il reato di ingresso e soggiorno illegale nel territorio dello stato alla luce della Direttiva 2008/115/CE. In: Rivista penale. 7.8.2012, s. 712 – 715, na s. 715.

Následne vo veci Sagor Súdny dvor s ohľadom na trestné stíhanie vedúce k peňažnému trestu rozhodol, že takýto peňažný trest nemôže narušiť konanie o návrate upravené smernicou 2008/115. 45  – Rozsudok Sagor (C‑430/11, EU:C:2012:777, bod 36). Ďalej uviedol, že „uloženie peňažného trestu totiž nijakým spôsobom nebráni tomu, aby bolo rozhodnutie o návrate prijaté a vykonané pri plnom rešpektovaní podmienok stanovených v článkoch 6 až 8 smernice 2008/115, a neporušuje ani spoločné normy v oblasti odňatia slobody, ktoré sú upravené v článkoch 15 a 16 tejto smernice“ 46  – Tamže. .

Použitie výrazu „prijaté“ 47  – Táto poznámka pod čiarou sa netýka slovenského znenia návrhov. je veľavravné, keďže preukazuje, že povinnosť prijať rozhodnutie o návrate je trvalá. Taktiež preukazuje, že rozdiel, či konanie o návrate prebieha alebo neprebieha, je v skutočnosti nepodstatný. Dokonca aj keď konanie o návrate neprebieha a podmienky článku 6 sú splnené, malo by sa začať.

Prejdem k prejednávanej veci.

Vnútroštátny súd zistil, že pán Celaj sa na území Talianska zdržiava neoprávnene. Na základe článku 2 ods. 1 smernice 2008/115 sa teda táto smernica uplatní. Žiadna z výnimiek uvedených v článku 2 ods. 2 a 3 sa neuplatní. Predovšetkým nič nenasvedčuje tomu, že pánovi Celajovi sa v súlade s článkom 13 Kódexu schengenských hraníc odoprel vstup. 48  – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (Ú. v. EÚ L 105, s. 1).

To vyvoláva otázku, či môžu v prejednávanej veci talianske orgány uložiť pánovi Celajovi trest odňatia slobody.

Talianska, česká, nemecká, grécka, nórska a švajčiarska vláda, spolu s Komisiou, zastávajú názor, že možné to je. Domnievajú sa, že skutkové okolnosti prejednávanej veci možno odlíšiť od skutkových okolností vo veciach El Dridi a Achughbabian. Hoci sa ich argumentácia v niektorých podrobnostiach líši, zastáva názor, že treba rozlišovať medzi tým, keď štátny príslušník tretej krajiny vstupuje na územie členského štátu po prvýkrát, a keď na územie členského štátu vstupuje opätovne, pričom konanie o návrate sa už raz vykonalo. V prvom prípade členský štát nemá inú možnosť, než uplatniť smernicu 2008/115, zatiaľ čo v druhom prípade by mohol členský štát žiadať o uloženie trestu odňatia slobody s cieľom odradiť štátneho príslušníka tretej krajiny od opätovného neoprávneného vstupu na svoje územie.

Na druhej strane vnútroštátny súd sa domnieva, že posudzovanie koncepčných a štrukturálnych rozdielov medzi situáciami, v ktorých sa môže ocitnúť cudzí štátny príslušník, podľa toho, či je jeho prítomnosť na území štátu dôsledkom neoprávneného pobytu, alebo neoprávneného opätovného vstupu po predchádzajúcom rozhodnutí o odsune, je irelevantné.

Súhlasím s prístupom vnútroštátneho súdu a Súdnemu dvoru uvádzam, že takéto stanovisko je plne v súlade s jeho doterajšou judikatúrou.

Cieľom smernice 2008/115, výslovne a jednoznačne uvedeným v jej článku 1, je návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín. Členské štáty sú vždy povinné začať konanie o návrate vydaním rozhodnutia o návrate a potom postupovať v rámci tohto konania podliehajúceho zásade proporcionality.

Smernica vôbec nerozlišuje koľkokrát sa štátny príslušník tretej krajiny pokúsi vstúpiť na územie členského štátu, a to z dobrého dôvodu: otázky týkajúce sa neoprávneného vstupu sú v prvom rade záležitosťou právnej úpravy EÚ týkajúcej sa vstupu, akou je napríklad Kódex schengenských hraníc. Ak sa však štátny príslušník tretej krajiny nachádza na území členského štátu a zistilo sa, že sa tam zdržiava neoprávnene, musí byť vrátený. 49  – Samozrejme, bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v článku 6 ods. 2 až 5 smernice 2008/115. Povinnosti členských štátov, ktoré im vznikli v dôsledku článku 6 a nasl. smernice 2008/115, sú trvalé, pokračujúce a uplatňujú sa bez prerušenia v tom zmysle, že vznikajú automaticky, hneď ako sú podmienky týchto článkov splnené. V prípade, že by členský štát neprijal rozhodnutie o návrate hneď, ako by sa zistilo, že štátny príslušník tretej krajiny sa na území členského štátu zdržiava neoprávnene, ale by namiesto toho osobu uväznil, vo výsledku by sa tým pozastavilo plnenie jeho povinností podľa tejto smernice.

Zdá sa, že Súdny dvor si je toho plne vedomý, o čom svedčí jeho odôvodnenie vo veci Achughbabian, 50  – Pozri rozsudok Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 45), citovaný v bode 35 týchto návrhov. v ktorom uvádza, že trestná sankcia by taktiež nemala predchádzať prijatiu rozhodnutia o návrate.

Odňatie slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny z iných dôvodov ako sú stanovené v smernici vskutku znamená jednostranné dočasné pozastavenie uplatňovania tejto smernice zo strany dotknutého členského štátu. Súdnemu dvoru uvádzam, že pre takéto pozastavenie uplatňovania smernice neexistuje žiadny priestor.

Ako sa má v tejto súvislosti posudzovať existencia zákazu vstupu?

Judikatúra k tejto problematike je nedostatočná a k prejednávanej veci neponúka dostatočné usmernenie. 51  – Otázky, ktoré musel Súdny dvor doposiaľ zodpovedať, sa sústredili na obmedzenie dĺžky zákazu vstupu a dátum vykonania smernice, pozri rozsudok z 19. septembra 2013, Filev a Osmani (C‑297/12, EU:C:2013:569).

Zákaz vstupu smernica definuje ako správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie členských štátov a pobyt na tomto území. 52  – Pozri článok 3 bod 6 smernice 2008/115. Je potrebné zdôrazniť, že sa to vzťahuje len na členské štáty, ktoré sa zúčastňujú schengenského systému, pozri tiež odôvodnenia 25 a 26 smernice 2008/115. Ako je zjavné z článku 11 smernice 2008/115, zákaz vstupu sa pripája k rozhodnutiu o návrate. Je teda len doplnkom k rozhodnutiu o návrate. 53  – Pozri tiež MARTUCCI, F.: La directive „retour“: la politique européenne d’immigration face à ses paradoxes. In: Revue trimestrielle du droit européeen. 2009, s. 47 – 67, na s. 50.

Ako sa uvádza vyššie, smernica 2008/115 sa týka návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín. Otázka vstupu na územie Európskej únie je v prvom rade záležitosťou právnej úpravy schengenského acquis, 54  – Pre stručný prehľad pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka E. Sharpston 12. februára 2015 vo veci Zh. a O (C‑554/13, EU:C:2015:94, bod 3 a nasl.). Pozri tiež PEERS, S.: EU Justice and Home Affairs Law. Oxford: OUP 2011, 3. vyd., s. 136 a nasl. a konkrétne Kódexu schengenských hraníc. 55  – Je to Kódex, ktorý vymedzuje kategórie osôb, ktorým sa má odoprieť vstup a ktorý príslušníkom pohraničnej stráže zveruje povinnosť zabrániť neoprávnenému vstupu štátnych príslušníkov tretích krajín, pozri článok 13 Kódexu. Ďalej treba zdôrazniť, že tento Kódex niekoľkokrát odkazuje na tzv. „upozornenie SIS“ (SIS = Schengenský informačný systém). Právny vzťah odopretia vstupu po takomto upozornení a zákazu vstupu podľa smernice 2008/115 nie je celkom jasný, pozri tiež BOELES, P.: Entry Bans and SIS‑alerts. In: ZWAAN, K. (ed): The Returns Directive: central themes, problem issues and implementation in selected Member States. Nijmegen: WLP, 2011, s. 39 – 45, na s. 44. Preto by sa nemala prehliadať skutočnosť, že hoci je politika Únie týkajúca sa vstupu neoddeliteľne spojená s politikou návratu, riadia sa rozdielnymi právnymi nástrojmi. Objasňuje to aj článok 2 ods. 2 písm. a) smernice, podľa ktorého sa členské štáty môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým sa v súlade s článkom 13 Kódexu schengenských hraníc odoprel vstup. Ďalej to vyplýva aj zo skutočnosti, že ide len o odôvodnenie 56  – Pozri odôvodnenie 18 smernice 2008/115. smernice 2008/115, a nie jej normatívne ustanovenie, ktoré podporuje členské štáty, aby mali rýchly prístup k informáciám o zákazoch vstupu, ktoré vydali iné členské štáty a ktoré zároveň uvádza, že takáto výmena informácií by sa mala uskutočniť v súlade s nariadením SIS II 57  – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1987/2006 z 20. decembra 2006 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II) (Ú. v. EÚ L 381, s. 4). .

Prvoradým cieľom smernice 2008/115 nie je zabránenie, ale ukončenie nelegálneho pobytu. 58  – Pozri tiež BRUNESSEN, B.: La Cour de justice et la directive Retour: la stratégie du Roseau. In: Revue des affaires européennes. 2011/4, s. 845 – 858, na s. 854. Vzhľadom na doplnkovú povahu zákazu vstupu, opatrenia, ktoré postihujú jeho porušenie, nemôžu tento prvoradý cieľ ohroziť. Inými slovami zaistenie alebo trest odňatia slobody na účely vykonania zákazu vstupu nesmie ohroziť budúce konanie o návrate.

To však v žiadnom prípade neznamená, že existencia zákazu vstupu nemá z pohľadu členského štátu žiadny zmysel: tým, že osobe bráni oprávnene opätovne vstúpiť na územie členského štátu v budúcnosti, môže štátneho príslušníka tretej krajiny odradiť od opätovného neoprávneného vstupu na toto územie. Samotná smernica teda členským štátom poskytuje prostriedky na odradenie štátnych príslušníkov tretích krajín od opätovného neoprávneného vstupu na ich územie.

Potom, čo však štátny príslušník tretej krajiny (neoprávnene) (opätovne) vstúpil na územie členského štátu, uplatnia sa povinnosti členských štátov v zmysle smernice.

Akokoľvek sa na to pozeráte: odňatie slobody osobe nakoniec oddiali jej budúci návrat. V tomto kontexte treba prihliadať na jednoduché tvrdenie, že smernica 2008/115 nebráni tomu, aby právo členského štátu kvalifikovalo nelegálny pobyt ako trestný čin a aby ustanovilo trestné sankcie s cieľom odradiť a zabrániť takémuto porušeniu vnútroštátnych právnych predpisov o pobyte. 59  – Rozsudok Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 28). Zaistenie alebo trest odňatia slobody by sa preto mali obmedziť na zaistenie za trestné činy, ktoré sa netýkajú neoprávnenosti pobytu, 60  – Takéto trestné činy, samozrejme, nepatria do pôsobnosti smernice. na zaistenie v administratívnych prípadoch, ktoré upravuje kapitola IV smernice, a na zaistenie s cieľom určiť, či pobyt je alebo nie je legálny. 61  – Pozri rozsudok Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 29). Rovnako, pokiaľ ide o prvú časť článku 5 ods. 1 písm. f) EDĽP, pozri rozsudok ESĽP z 29. januára 2008, Saadi v. Spojené kráľovstvo [VK], 13229/03, § 65. Ustanovenia kapitoly IV sú dostačujúce, pokiaľ ide o zaistenie alebo trest odňatia slobody, ktorý súvisí s nelegálnym pobytom. Z tohto dôvodu je účinkom týchto ustanovení, najmä článkov 15 a 16 tejto smernice, to, že uvedená smernica bráni iným prípadom zaistenia alebo uloženia trestu odňatia slobody.

Plne si uvedomujem, že moje chápanie ustanovení smernice 2008/115 vedie k zužujúcemu výkladu druhej zarážky výroku vo veci Achughbabian 62  – Rozsudok Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807). . Ide však o jediný možný výklad, ktorý môže byť v súlade s ustanoveniami tejto smernice. 63  – Vždy je ťažšie určiť presný rozsah dôvodu rozsudku, keď nebol vydaný v priamej súvislosti so skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Druhú zarážku výroku veci Achughbabian vykladám preto v tom zmysle, že sa vzťahuje len na situácie, v ktorých bolo konanie o návrate neúspešné, a keď sa dotknutá osoba naďalej neoprávnene zdržiava na území členského štátu bez opodstatneného dôvodu nevrátiť sa. 64  – Napríklad v prípade, že dotknutá osoba aktívne marila konanie o návrate, aby zabránila jeho úspechu, a to únikom alebo inak, a naďalej sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, potom tento členský štát skutočne môže túto osobu stíhať a potrestať prostredníctvom trestnej sankcie.

Na záver by sa mala pozornosť upriamiť na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je vnútroštátny súd v rámci svojej právomoci povinný uplatňovať ustanovenia práva Únie a zabezpečiť jeho plný účinok, ako aj neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, pokiaľ sú v rozpore s ustanoveniami smernice 2008/115. 65  – Pozri rozsudok El Dridi (C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, bod 61 a citovanú judikatúru). Vnútroštátny súd teda nemôže uplatniť článok 13 ods. 13 legislatívneho dekrétu č. 286/1998 v rozsahu, v akom stanovuje trest odňatia slobody, ktorý sa má pánovi Celajovi uložiť len z dôvodu, že potom, čo sa vrátil do svojej krajiny pôvodu, opätovne vstúpil na územie Talianska.