I.

Úvod

1.

„Územie Západnej Sahary nepatrí Marockému kráľovstvu, takže označenie, podľa ktorého tieto výrobky pochádzajú z Maroka, porušuje požiadavky Únie na označovanie potravín.“

2.

To je v skratke argument žalobkyne na vnútroštátnom súde. Žalobkyňa preto od ministère de l’agriculture et de la souveraineté alimentaire (Ministerstvo poľnohospodárstva a potravinovej suverenity, Francúzsko) a ministère de l’économie, des finances et de la souveraineté industrielle et numérique (Ministerstvo hospodárstva, financií a priemyselnej a digitálnej suverenity, Francúzsko) (ďalej len „ministerstvá“) požadovala rozhodnutie, ktorým by zakázali dovoz cherry rajčiakov a melónov Charentais (ďalej len „predmetné výrobky“) s pôvodom na území Západnej Sahary, ktoré sú označené ako výrobky s pôvodom v Marockom kráľovstve.

3.

Zo sporu vyplývajú dve rôzne otázky.

4.

Prvou je, či členské štáty môžu jednostranne konať v oblasti spoločnej obchodnej politiky s cieľom zakázať dovoz určitého tovaru z tretích krajín. Zatiaľ čo táto otázka nie je nová, vzhľadom na nedávne opatrenia členských štátov zamerané proti dovozu z Ukrajiny je zo širšieho pohľadu jednoznačne aktuálna. ( 2 )

5.

Druhou otázkou, ktorú treba vyriešiť, sa týka označovania potravín s pôvodom na území Západnej Sahary. Je sporné, či tieto výrobky možno uvádzať na trh ako výrobky s pôvodom v Marockom kráľovstve. Túto otázku možno zasadiť do kontextu rozsudkov Rada/Front Polisario ( 3 ) a Western Sahara Campaign UK ( 4 ), v ktorých Súdny dvor uznal samostatný územný štatút územia Západnej Sahary. ( 5 )

II.

Právny a skutkový kontext prejednávanej veci a prejudiciálne otázky

6.

Západná Sahara je územie v severozápadnej Afrike. V 19. storočí ho kolonizovalo Španielske kráľovstvo. Organizácia Spojených národov toto územie v roku 1963 v kontexte procesu dekolonizácie zaradila do zoznamu nesamosprávnych území. ( 6 ) V tomto zozname zostáva do dnešného dňa.

7.

Proces dekolonizácie (zatiaľ) nebol dokončený a Západná Sahara zostáva jediným nesamosprávnym územím v Afrike. Španielsko ako koloniálna spravujúca mocnosť sa zodpovednosti vzdalo v roku 1976. Odvtedy v súvislosti s týmto územím prebieha konflikt (okrem iného vojenskej povahy) medzi Marockým kráľovstvom, ktoré kontroluje približne 80 % Západnej Sahary a nárokuje si suverenitu nad celým územím, a hnutím Front Populaire pour la libération de la saguia‑el‑hamra et du rio de oro (ďalej len „Front Polisario“), ktoré ovláda zvyšok územia Západnej Sahary a tvrdí, že zastupuje Západosaharčanov. To, že Západosaharčanom patrí právo na sebaurčenie, uznal Medzinárodný súdny dvor vo svojom poradnom stanovisku k Západnej Sahare. ( 7 )

8.

Konflikt v Západnej Sahare nie je pre Súdny dvor ničím novým. Súdny dvor uznal, že právo na sebaurčenie je pre Európsku úniu v rámci riadenia vonkajších vzťahov záväzné a v rozsudkoch Rada/Front Polisario aj Western Sahara Campaign UK konštatoval, že územie Západnej Sahary má samostatné postavenie odlišné od postavenia ktoréhokoľvek štátu vrátane Marockého kráľovstva. ( 8 )

9.

Súdny dvor na tomto základe vykladal dohodu o pridružení a dohodu o partnerstve v sektore rybolovu, ( 9 ) ktorých územná pôsobnosť sa obmedzovala v prvom prípade na „územie Marockého kráľovstva“ a v druhom na „vody spadajúce pod zvrchovanosť alebo jurisdikciu Marockého kráľovstva“, v tom zmysle, že sa nevzťahujú na územie Západnej Sahary ani na vody priľahlé k jej územiu. ( 10 )

10.

Rada poverila Komisiu, aby na základe rozsudkov Súdneho dvora Rada/Front Polisario a Western Sahara Campaign UK konala. ( 11 ) Výsledok následných rokovaní s Marockým kráľovstvom sa na jednej strane prejavuje v dohode, ktorou sa rozširujú colné preferencie na tovar s pôvodom na území Západnej Sahary, ( 12 ) a na druhej v dohode a vo vykonávacom protokole, ktoré sa týkajú udržateľného rybárstva vo vodách priľahlých k Západnej Sahare ( 13 ).

11.

Front Polisario rozhodnutia, ktorými sa tieto dohody schvaľovali, napadol. Odvolania proti rozsudkom Všeobecného súdu, ktorými tieto rozhodnutia zrušil, ( 14 ) prejednáva Súdny dvor. Súbežne s týmito návrhmi dnes prednesiem aj svoje návrhy v týchto dvoch odvolacích konaniach. ( 15 ) Bez ohľadu na to, či Súdny dvor bude v týchto veciach postupovať v súlade s mojimi návrhmi, však ich výsledok nebude mať vplyv na riešenie prejednávanej veci.

12.

V prejednávanej veci je žalobkyňou v konaní vo veci samej na vnútroštátnom súde francúzska poľnohospodárska únia Confédération paysanne. Od ministerstiev žiadala, aby vydali nariadenie zakazujúce dovoz predmetných výrobkov vypestovaných na území Západnej Sahary. Tieto výrobky sa do Francúzska dovážajú a uvádzajú sa na jeho trh s označením, na ktorom sa ako ich miesto pôvodu uvádza Marocké kráľovstvo. ( 16 ) Žalobkyňa tvrdí, že je to v rozpore s požiadavkami Únie na označovanie potravín, ktoré stanovujú označenie správnej krajiny pôvodu výrobku. Žalobkyňa uvádza, že keď sa predmetné výrobky dovážajú do Francúzska, ako ich krajina pôvodu sa namiesto územia Západnej Sahary nesprávne uvádza Marocké kráľovstvo. Ich dovoz by sa mal preto zakázať.

13.

Žalobkyňa sa domnievala, že ministerstvá danú žiadosť implicitne zamietli, a podala žalobu na Conseil d’État (Štátna rada).

14.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že podľa uplatniteľných pravidiel sa krajina alebo územie pôvodu potravinového výrobku musí uviesť. Táto požiadavka, ktorá predstavuje prvok uvádzania potravinových výrobkov na trh, by v zásade mala byť splnená v čase dovozu. Vnútroštátny súd však takisto podotýka, že uplatniteľné nariadenia členským štátom výslovne nepriznávajú právomoc prijímať opatrenia zakazujúce dovoz výrobkov, ktoré nespĺňajú danú požiadavku na označovanie pôvodu. Vnútroštátny súd sa navyše domnieva, že so zreteľom na rozsudky Súdneho dvora Rada/Front Polisario a Western Sahara Campaign UK vzniká otázka, či sa majú pravidlá označovania potravín Únie vykladať v tom zmysle, že stanovujú, že na výrobkoch s pôvodom na území Západnej Sahary sa ako krajina pôvodu nemôže uviesť Marocké kráľovstvo, ale namiesto neho sa musí uvádzať územie Západnej Sahary.

15.

Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

16.

Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili Confédération paysanne, francúzska vláda, Rada a Komisia. Títo účastníci konania takisto predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 24. októbra 2023.

III.

Analýza

17.

Ako sa vysvetľuje vyššie, tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa prejednáva súbežne s dvoma súbormi odvolaní, ku ktorým dnes takisto prednášam návrhy. ( 17 ) Jedno z týchto dvoch odvolacích konaní sa týka platnosti preferenčného zaobchádzania poskytovaného okrem iného predmetným výrobkom dovážaným do Európskej únie z územia Západnej Sahary. ( 18 )

18.

Dve otázky, na ktoré sa má na základe žiadosti Súdneho dvora sústrediť moja analýza, konkrétne prvá a štvrtá prejudiciálna otázka, zostanú bez ohľadu na výsledok týchto odvolacích konaní relevantné. ( 19 )

19.

Týmito dvoma otázkami sa budem zaoberať postupne. Pokiaľ ide o prvú otázku, budem posudzovať to, či členské štáty podľa práva Únie majú právomoc jednostranne zakázať dovoz určitého tovaru, ktorý údajne nemá správne označenie krajiny pôvodu, do Európskej únie. ( 20 ) V súvislosti so štvrtou prejudiciálnou otázkou zvážim, či by sa na predmetných výrobkoch mala ako ich krajina pôvodu uvádzať Západná Sahara a či sa na nich ako ich krajina pôvodu môže uvádzať aj Marocké kráľovstvo.

A.

Prvá otázka

1.

Preformulovanie otázky

20.

Skôr než sa začnem zaoberať podstatou prvej otázky, považujem za potrebné preformulovať ju. Dôvodom je, že vnútroštátny súd vysvetľuje potrebu usmernenia k prvej otázke odkazom na nariadenie o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom ( 21 ), nariadenie o poľnohospodárskych výrobkoch ( 22 ), všeobecné nariadenie o uvádzaní ovocia a zeleniny na trh ( 23 ) a Colný kódex Únie ( 24 ), ktoré uvádza ako potenciálne právne základy jednostranného zákazu dovozu, o ktorý žiada žalobkyňa.

21.

Zákaz dovozu určitých výrobkov predstavuje politické opatrenie upravujúce obchod s tovarom ( 25 ), čo je otázka, ktorá podľa článku 207 ods. 1 ZFEÚ patrí do rámca spoločnej obchodnej politiky. Vnútroštátny súd totiž vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vysvetľuje, že opatrenie požadované žalobkyňou sa netýka zákazu predaja predmetných výrobkov vo Francúzsku ani zákazu ich uvádzania na jeho trh. Žalobkyňa namiesto toho požadovala, aby francúzske orgány jednostranne zaviedli zákaz dovozu týchto výrobkov s pôvodom v Západnej Sahare z dôvodu údajného porušenia požiadaviek Únie na označovanie potravín.

22.

Keďže spoločná obchodná politika je politikou patriacou do výlučnej právomoci Únie, ( 26 ) Francúzsko nemá právomoc zavádzať zákaz dovozu, pokiaľ ho na to nesplnomocnila alebo ho o to nepožiadala Európska únia.

23.

S výnimkou Colného kódexu Únie sa všetky ostatné nariadenia uvedené vnútroštátnym súdom týkajú označovania potravín Únie na trhu Únie. Tieto nariadenia navyše neboli prijaté na základe ustanovení Zmlúv upravujúcich obchod s tretími krajinami a spoločnú obchodnú politiku (článok 206 alebo 207 ZFEÚ), a to opäť s výnimkou Colného kódexu Únie. Namiesto toho boli prijaté na základe článkov upravujúcich poľnohospodárstvo (článok 43 ZFEÚ) a vnútorný trh (článok 114 ZFEÚ).

24.

Vzhľadom na to, že nariadenie o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom, nariadenie o poľnohospodárskych výrobkoch a všeobecné nariadenie o uvádzaní ovocia a zeleniny na trh neupravujú obchod s tretími krajinami, nemôžu Francúzsko splnomocniť na prijatie požadovaného opatrenia. Žiadne z týchto nariadení v každom prípade členským štátom neumožňuje jednostranne zakázať dovoz nezhodných výrobkov. ( 27 )

25.

S cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď preto navrhujem preformulovanie prvej otázky v tom zmysle, že jej predmetom je namiesto toho to, či právo Únie, predovšetkým Colný kódex Únie, umožňuje členskému štátu prijať vnútroštátne opatrenie zakazujúce dovoz ovocia a zeleniny, ktoré nemajú správne označenie krajiny pôvodu.

2.

Posúdenie

26.

Ako som vysvetlila v bode 21 vyššie, obchod s tovarom je záležitosťou spoločnej obchodnej politiky. Táto politika sa musí riadiť jednotnými zásadami. ( 28 )

27.

Podľa článku 3 ods. 1 písm. e) ZFEÚ má Európska únia v oblasti spoločnej obchodnej politiky výlučnú právomoc. To znamená, že vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty v oblasti obchodu s tovarom s tretími krajinami môže len Európska únia. ( 29 )

28.

Dôsledkom tohto pridelenia právomoci je, že členské štáty v oblasti medzinárodného obchodu nemôžu konať s výnimkou prípadov, keď ich na to osobitne splnomocní Európska únia alebo keď vykonávajú akty Únie.

29.

Súdny dvor teda stojí pred otázkou, či primárne alebo sekundárne právo Únie priznáva členským štátom autonómnu právomoc zaviesť taký druh jednostranného opatrenia, aký požaduje žalobkyňa.

30.

Na úrovni primárneho práva Únie je odpoveď záporná. Zmluvy nezahŕňajú ustanovenie, ktoré by členské štáty splnomocňovalo na zavedenie jednostranných opatrení obmedzujúcich alebo pozastavujúcich obchod s tretím štátom či územím. ( 30 )

31.

Zastávam názor, že dôvodom takéhoto prístupu je predovšetkým nebezpečenstvo skreslenia kľúčovej povahy právomocí Európskej únie a jej inštitúcií, ako sa stanovujú v Zmluve. ( 31 )

32.

Po druhé by takéto opatrenia ohrozovali jednotnosť vonkajšej obchodnej politiky Európskej únie, čím by narúšali jednu zo základných zásad, na ktorých je postavená spoločná obchodná politika. ( 32 )

33.

Okrem vonkajšieho vystupovania Európskej únie ako spoľahlivého obchodného partnera napokon existuje riziko vzniku zodpovednosti pred orgánom WTO na urovnávanie sporov. ( 33 )

34.

Na úrovni sekundárneho práva Únie má odpoveď viac nuáns.

35.

Existuje aspoň jeden predchádzajúci prípad situácie, v ktorej Európska únia za určitých podmienok členským štátom umožňuje zachovať osobitné vnútroštátne opatrenia, ktoré prísne vzaté zasahujú do rozdelenia právomocí v rámci spoločnej obchodnej politiky. ( 34 ) Je to však zriedkavé.

36.

Bežnejšie sú osobitné nástroje, ktoré Európskej únii umožňujú prijímať určité ochranné opatrenia vo vzťahu k obchodu s tretími štátmi alebo územiami. ( 35 ) Európska únia môže v týchto prípadoch zaviesť určité opatrenia na reguláciu prepúšťania výrobkov, ktoré nepochádzajú z Únie, na colné územie Európskej únie a v prípade potreby ( 36 ) iba na jeho časť. ( 37 )

37.

Ako tvrdí francúzska vláda, je pravda, že základné nariadenie o dovoze aj Colný kódex Únie zahŕňajú ustanovenia, ktoré stanovujú možnosť členských štátov zaviesť jednostranné obchodné opatrenia vo výnimočných prípadoch. Článok 24 ods. 2 písm. a) základného nariadenia o dovoze teda stanovuje, že „toto nariadenie nebráni členským štátom prijať alebo uplatňovať… zákazy, množstvové obmedzenia alebo opatrenia dohľadu z dôvodov verejnej morálky, verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti“. Podobne podľa článku 134 ods. 1 Colného kódexu Únie platí, že „tovar vstupujúci na colné územie Únie… môže podliehať colným kontrolám“ a „na tento tovar sa vzťahujú, ak je to použiteľné, zákazy a obmedzenia, ktoré sú odôvodnené okrem iného ochranou verejnej morálky, verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti“.

38.

Je však zrejmé, že tieto ustanovenia nepredstavujú trvalé oprávnenie na úrovni sekundárneho práva Únie zavádzať jednostranné opatrenia na pozastavenie dovozu z dôvodu údajného porušenia požiadaviek Únie na označovanie potravín.

39.

Po prvé sa druh opatrení stanovený článkom 24 ods. 2 písm. a) základného nariadenia o dovoze musí uplatňovať erga omnes, keďže smerujú proti členom WTO a týkajú sa teda všetkého dovozu dotknutého výrobku bez ohľadu na pôvod. ( 38 ) Druh opatrenia, aký sa požaduje od Francúzska vo vzťahu k výrobkom s pôvodom výlučne v Marockom kráľovstve, ktoré je členom WTO, teda do pôsobnosti tohto ustanovenia patriť nemôže.

40.

Opatrenia stanovené v článku 24 ods. 2 písm. a) základného nariadenia o dovoze navyše musia byť zavedené okrem iného „z dôvodov verejnej morálky, verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti“. Toto ustanovenie teda umožňuje zásah do slobody obchodovania ( 39 ) zo špecifických dôvodov všeobecného záujmu, ktoré sú porovnateľné s dôvodmi stanovenými v článku 36 ZFEÚ. ( 40 )

41.

Nevylučujem možnosť, že predovšetkým pojem „verejná morálka“, ktorý vyjadruje presvedčenie určitej komunity o tom, čo je správne a čo nesprávne, by sa mohol vzťahovať na nepravdivé alebo zavádzajúce označovanie potravinových výrobkov.

42.

Vzhľadom na reštriktívny výklad, ktorý sa musí uplatňovať vo vzťahu k druhom výnimiek stanoveným v článku 24 ods. 2 písm. a) základného nariadenia o dovoze ( 41 ), však nie som presvedčená, že porušenie harmonizovaných obchodných noriem Únie môže predstavovať dôvod na obmedzenie dovozu určitého druhu výrobku do jediného členského štátu.

43.

Ako totiž vysvetlila francúzska vláda, je zrejmé, že liberalizáciu dovozu tovaru z tretích krajín prostredníctvom základného nariadenia o dovoze a Colného kódexu Únie nemožno vnímať v tom zmysle, že jej cieľom alebo účinkom je aj liberalizácia následného uvádzania týchto dovezených výrobkov na trh.

44.

Je to len logické, keďže v životnom cykle výrobku dovezeného na predaj na trhu Európskej únie sa štádium dovozu uskutočňuje pred štádiom uvedenia na trh.

45.

Pravdaže, tieto dve štádiá si navzájom môžu byť „nevyhnutným doplnkom“ ( 42 ).

46.

Z úspešného colného vybavenia výrobku však nevyhnutne nevyplýva súlad s pravidlami týkajúcimi sa spotrebiteľského označovania a naopak. Ako Súdny dvor podotkol vo svojom rozsudku Expo Casa Manta, „tak ako výrobok vyrobený v Spoločenstve v súlade s právnymi predpismi nemôže byť uvedený na trh výlučne z tohto dôvodu, ani dovoz výrobku v súlade s právnymi predpismi neznamená, že bude automaticky povolené jeho uvedenie na trh“ ( 43 ).

47.

Aj keby sa však (nesprávne) predpokladalo, že colné vybavenie výrobku znamená súlad s pravidlami spotrebiteľského označovania, opatrenie požadované žalobkyňou by bolo v každom prípade neúčinné, pretože predmetné výrobky by sa v prípade dovozu cez iné členské štáty stále mohli uvádzať na trh pre francúzskeho spotrebiteľa.

48.

V tomto kontexte nepovažujem za odôvodnené, aby sa členský štát s cieľom jednostranne obmedziť dovoz určitých výrobkov z tretích štátov (a tým narušiť vnútroúnijný obeh daného výrobku) pod zámienkou nápravy údajného porušenia harmonizovaných obchodných noriem Únie mohol opierať o dôvod verejnej morálky.

49.

Po druhé colný dohľad stanovený v článku 134 ods. 1 Colného kódexu Únie nepredstavuje samostatné splnomocnenie, ktoré by členským štátom umožňovalo zavádzať okrem iného zákazy dovozu určitých výrobkov.

50.

Pojem „colný dohľad“ naopak v prípade výrobkov dovážaných do Európskej únie predpokladá určitý druh právneho statusu. Práve na základe tohto statusu potom vnútroštátne colné orgány vykonávajú colné kontroly. ( 44 ) Tieto kontroly zahŕňajú overenie zaobchádzania poskytnutého predmetnému tovaru (napríklad preferenčné sadzobné zaobchádzanie) a splnenia povinností uložených príslušnému dovozcovi (napríklad zaplatenie ciel a dovozných ciel).

51.

Také opatrenie, ktoré sa kontroluje v rámci colného dohľadu, navyše musí byť samo osebe zavedené právnym predpisom Únie alebo vykonávacím právnym predpisom členského štátu. Ide o tie druhy zákazov a obmedzení, ktoré sa uvádzajú v článku 134 ods. 1 druhej vete Colného kódexu Únie. ( 45 )

52.

V prejednávanej veci však žalobkyňa neuvádza žiadne ustanovenie právneho predpisu Únie ani vykonávacieho právneho predpisu členského štátu, ktoré by Francúzsko splnomocňovalo na prijatie opatrení, ktoré sa požadujú od ministerstiev. ( 46 )

53.

Z uvedeného teda vyplýva, že na účely oprávnenia francúzskej vlády na zavedenie jednostranného zákazu dovozu určitých výrobkov s pôvodom na území Západnej Sahary z dôvodu neuvedenia správneho označenia krajiny pôvodu sa Colného kódexu Únie ani základného nariadenia o dovoze samých osebe dovolávať nemožno.

54.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku záporne.

B.

Štvrtá otázka

55.

Vnútroštátny súd sa svojou štvrtou otázkou v podstate pýta, či sa majú príslušné pravidlá označovania potravín Únie vykladať v tom zmysle, že na obaloch ovocia a zeleniny vypestovaných v Západnej Sahare sa ako krajina pôvodu nesmie uvádzať Maroko, ale namiesto neho sa musí uvádzať územie Západnej Sahary, a to ako pri dovoze, tak aj pri predaji spotrebiteľovi.

1.

Prípustnosť

56.

Francúzska vláda aj Komisia vo svojich písomných pripomienkach adresovaných Súdnemu dvoru napadli prípustnosť tejto otázky. Obe tvrdia, že riešenie sporu na vnútroštátnom súde sa obmedzuje na určenie zákonnosti implicitného rozhodnutia ministerstiev, že jednostranne nezakážu dovoz predmetných výrobkov z územia Západnej Sahary. Rozhodnutie tohto sporu si teda nevyžaduje odpoveď na otázku, či by sa na výrobkoch dovážaných zo Západnej Sahary malo uvádzať, že pochádzajú z tohto územia.

57.

Podľa môjho názoru nemožno povedať, že by bolo z návrhu vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania zjavné, že výklad pravidiel označovania potravín Únie týkajúcich sa predmetných výrobkov nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.

58.

Článok 267 ZFEÚ stanovuje postup priamej spolupráce medzi Súdnym dvorom a súdmi členských štátov. ( 47 ) V rámci tohto postupu založenom na jasnom oddelení funkcií práve vnútroštátny súd určuje, ktoré prvky práva Únie potrebuje na riešenie sporu, ktorý prejednáva, pretože tento súd takisto nesie výlučnú zodpovednosť za rozhodnutie, ktoré sa má prijať. ( 48 ) Na otázky vnútroštátneho súdu sa preto vzťahuje domnienka relevantnosti a Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 49 )

59.

Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke, ktorú mu položil vnútroštátny súd, len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené. ( 50 )

60.

V prejednávanej veci sa síce prvá otázka týka iba zákazu dovozu, ale to, že opatrenie požadované na vnútroštátnom súde sa nemalo vzťahovať na štádium dovozu aj na štádium sprístupňovania dotknutých výrobkov spotrebiteľovi na francúzskom trhu, nie je jednoznačné. Štvrtá otázka je takisto v návrhu vnútroštátneho súdu položená takým spôsobom, že sa týka oboch týchto štádií.

61.

Hoci zastávam názor, že tieto dve štádiá nemožno zlučovať (pozri tiež bod 44 vyššie), je jasné, že žiadosť žalobkyne sa bez ohľadu na to, či je podložená alebo nie, týka aj spĺňania požiadaviek Únie na označovanie potravín týkajúcich sa predmetných výrobkov. Tento prvok teda z hľadiska úlohy vnútroštátneho súdu rozhodnúť o zákonnosti predmetného implicitného rozhodnutia zrejme je užitočný. Vnútroštátny súd navyše zastáva názor, že podľa vnútroštátneho práva má právomoc ex offo nariadiť opatrenie požadované žalobkyňou, no situácie, v ktorých toto opatrenie možno nariadiť, ďalej nevymedzuje. Zdá sa, že aj z tohto dôvodu považuje vnútroštátny súd za nevyhnutné vykonať meritórne posúdenie veci žalobkyne, ktorá zahŕňa záležitosti nastolené vo štvrtej otázke.

62.

Štvrtá otázka je preto prípustná.

2.

Vec sama

63.

Štvrtá otázka je formulovaná takým spôsobom, že jej predmetom je to, či právo Únie na účely správneho označovania predmetných výrobkov s pôvodom na území Západnej Sahary ukladá negatívne aj pozitívne povinnosti. Vnútroštátny súd sa pýta, či požiadavky Únie na označovanie potravín zakazujú, aby sa v rámci označenia krajiny pôvodu uvádzalo Marocké kráľovstvo, a namiesto toho vyžadujú, aby sa ako krajina pôvodu uvádzalo územie Západnej Sahary.

64.

Navrhujem, aby sa konštatovalo, že príslušné pravidlá označovania potravín Únie skutočne vyžadujú, aby sa na výrobkoch s pôvodom na území Západnej Sahary ako ich krajina pôvodu uvádzalo toto územie (pozitívna povinnosť), pričom iné územné údaje sa vylučujú (negatívna povinnosť). Na týchto výrobkoch sa teda Marocké kráľovstvo uvádzať nemôže.

65.

Analýza, ktorá ma dovedie k tomuto záveru, má nasledovnú štruktúru: najprv určím, že všeobecné a/alebo osobitné pravidlá označovania potravín Únie uplatniteľné na predmetné výrobky v prvom rade ukladajú povinnosť označiť krajinu pôvodu (časť a). Potom objasním, že územie Západnej Sahary možno považovať za krajinu pôvodu v zmysle týchto pravidiel (časť b). Po tretie vysvetlím, prečo v dôsledku neuvedenia Západnej Sahary ako krajiny pôvodu predmetných výrobkov vzniká riziko, že spotrebitelia z Únie budú pri uskutočňovaní svojho výberu uvedení do omylu (časť c). Napokon posúdim, či pravidlá označovania potravín Únie zakazujú uviesť doplňujúci údaj o Marockom kráľovstve (časť d).

a)

Právne predpisy týkajúce sa označovania potravín Únie

1)

Všeobecné pravidlá uplatniteľné na potraviny

66.

Cieľom nariadenia o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom je prostredníctvom „správn[ych], neutráln[ych] a objektívn[ych]“ informácií umožniť spotrebiteľom „rozhodnúť sa pri výbere [potravín, ktoré konzumujú,] na základe úplných informácií“ ( 51 ) a zabrániť akýmkoľvek postupom, ktoré môžu spotrebiteľov uviesť do omylu. ( 52 ) Na tento účel vyžaduje „jasné, zrozumiteľné a čitateľné označovanie potravín“ ( 53 ).

67.

Informácie, ktoré sa (vo všeobecnosti) musia poskytnúť spotrebiteľovi, zahŕňajú „krajinu pôvodu“ alebo „miesto pôvodu“ ( 54 ). Ide o miesto, odkiaľ predmetná potravina pochádza. ( 55 )

68.

Táto požiadavka je vyjadrením zásady zakazujúcej informácie o potravinách, ktoré uvádzajú do omylu. ( 56 )

69.

Nariadenie o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom sa teda osobitne zameriava na ochranu spotrebiteľa pred chýbajúcimi alebo nesprávnymi informáciami, pri ktorých vzniká riziko, že spotrebiteľ bude uvedený do omylu, pokiaľ ide o skutočný pôvod výrobku. ( 57 )

70.

K dôležitosti prvku rizika uvedenia spotrebiteľa do omylu sa vrátim nižšie (bod 102 a nasl. nižšie). Najprv však treba určiť, aké osobitné požiadavky vyplývajú z právnych predpisov týkajúcich sa označovania ovocia a zeleniny v prípade predmetných výrobkov v tejto veci.

2)

Osobitné požiadavky na ovocie a zeleninu

71.

Nariadenie o poľnohospodárskych výrobkoch a všeobecné nariadenie o uvádzaní ovocia a zeleniny na trh, ktoré boli prijaté ako doplňujúce predpisy k nariadeniu o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom, ( 58 ) stanovujú požiadavky na uvádzanie ovocia a zeleniny na trh. ( 59 )

72.

Aby bolo možné uvádzať výrobok na trh Únie pre spotrebiteľov, musia sa dodržať pravidlá uvádzania na trh podľa nariadenia o poľnohospodárskych výrobkoch. ( 60 ) Normotvorca Únie zastáva názor, že dodržiavanie týchto noriem je „v záujme výrobcov, obchodníkov a spotrebiteľov“ ( 61 ).

73.

Jedným z pravidiel uvádzania na trh stanovených v nariadení o poľnohospodárskych výrobkoch je, že sa musí uviesť miesto poľnohospodárskej výroby a/alebo krajina pôvodu. ( 62 )

74.

Takýto údaj sa vyžaduje v prípade ovocia a zeleniny, ktoré sa majú spotrebiteľovi predávať čerstvé. ( 63 )

75.

Požiadavka uvedenia pôvodu ovocia a zeleniny sa uplatňuje vo všetkých štádiách uvádzania na trh vrátane dovozu ovocia a zeleniny. ( 64 ) Obchodník s ovocím a so zeleninou ich nemôže „ponúkať na predaj ani dodávať či uvádzať na trh Únie inak, ako v súlade s týmito normami“ ( 65 ).

76.

Nariadenie o poľnohospodárskych výrobkoch sa ďalej vykonáva všeobecným nariadením o uvádzaní ovocia a zeleniny na trh ( 66 ), v ktorom sa podrobne stanovujú všeobecné a osobitné obchodné normy uplatniteľné na ovocie a zeleninu. ( 67 )

77.

Cherry rajčiaky podliehajú osobitným obchodným normám. ( 68 ) Tie zahŕňajú povinné označenie krajiny pôvodu. ( 69 ) Toto označenie môže dopĺňať voliteľné vymedzenie „oblas[ti] pestovania [rajčiakov] alebo vnútroštátny, regionálny alebo miestny názov miesta“ ( 70 ).

78.

Melóny Charentais podliehajú všeobecným obchodným normám podľa všeobecného nariadenia o uvádzaní ovocia a zeleniny na trh. ( 71 ) Aj tie vyžadujú povinné označenie krajiny pôvodu. ( 72 ) Na rozdiel od prípadu cherry rajčiakov však dané nariadenie neuvádza doplnenie podrobnejšieho vymedzenia pôvodu.

79.

Tieto požiadavky podliehajú kontrolám zhody, ktoré sa uplatňujú vo všetkých štádiách uvádzania na trh. ( 73 )

80.

Ako Komisia vysvetlila na pojednávaní, nález o nezhode vedie k zákazu premiestnenia nezhodných výrobkov bez povolenia príslušného kontrolného orgánu. V prípade týchto výrobkov sa potom musí zabezpečiť zhoda so všeobecným nariadením o uvádzaní ovocia a zeleniny na trh. Ak to nie je možné, príslušné orgány môžu požadovať, aby sa výrobky odoslali na krmivo pre zvieratá, priemyselné spracovanie, akékoľvek iné nepotravinárske použitie alebo aj na zničenie. ( 74 )

81.

Z toho vyplýva, že všeobecné a osobitné obchodné normy uplatniteľné na predmetné výrobky ukladajú povinnosť označovania krajiny pôvodu týchto výrobkov.

b)

Západná Sahara ako krajina pôvodu ovocia a zeleniny vypestovaných na tomto území

82.

Z uvedeného vysvetlenia všeobecných a osobitných pravidiel uplatniteľných na označovanie potravín Únie jasne vyplýva, že normotvorca Únie ukladá povinnosť uvádzať na predmetných výrobkoch ich krajinu pôvodu.

83.

Na účely prejednávanej veci to prirodzene vyvoláva otázku, či nesamosprávne územie Západnej Sahary predstavuje krajinu pôvodu na účely týchto pravidiel.

84.

V tejto súvislosti podotýkam, že všeobecné nariadenie o uvádzaní ovocia a zeleniny na trh rovnako ako nariadenie o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom a nariadenie o poľnohospodárskych výrobkoch nestanovuje vymedzenie pojmu „krajina pôvodu“ ( 75 ).

85.

Colný kódex Únie, ktorý obsahuje osobitné pravidlá určovania nepreferenčného pôvodu tovaru, však svoje pravidlá týkajúce sa tohto aspektu výslovne rozširuje na iné opatrenia Únie odkazujúce na pôvod tovaru. ( 76 )

86.

Ako Súdny dvor vysvetlil vo vzťahu k nariadeniu o poľnohospodárskych výrobkoch, to zahŕňa aj požiadavku uvedenia krajiny pôvodu pri uvádzaní na trh. ( 77 )

87.

Zastávam názor, že to isté platí v prípade nariadenia o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom a všeobecného nariadenia o uvádzaní ovocia a zeleniny na trh. To si koniec‑koncov vyžaduje jednotný, účinný a konzistentný výklad požiadavky na označovanie spočívajúcej v uvedení krajiny pôvodu. ( 78 )

88.

Z toho vyplýva, že označovanie krajiny pôvodu v rôznych nariadeniach Únie týkajúcich sa potravín, ktoré sú uplatniteľné v prejednávanej veci, sa musí vykladať so zreteľom na príslušné pravidlá a označenia v Colnom kódexe Únie.

89.

Tovar, ktorý bol úplne získaný v konkrétnej „krajine“ alebo na konkrétnom „území“, sa má podľa článku 60 Colného kódexu Únie považovať za tovar s pôvodom v danej krajine alebo na danom území.

90.

Rastlinné produkty vypestované v určitej „krajine“ alebo na určitom „území“ sa považujú za úplne získané v tejto krajine alebo na tomto území. ( 79 ) Pokladajú sa teda za produkty s pôvodom na danom území. ( 80 )

91.

Súdny dvor v rozsudku Vignoble Psagot vykladal pojem „územie“ v tom zmysle, že zahŕňa akýkoľvek subjekt, ktorý nepatrí do kategórie „krajiny“ alebo „štátu“ ( 81 ), napríklad „geografické priestory, ktoré, hoci sa nachádzajú pod jurisdikciou alebo medzinárodnou zodpovednosťou niektorého štátu, majú z hľadiska medzinárodného práva vlastné postavenie, ktoré je odlišné od postavenia tohto štátu“ ( 82 ).

92.

Súdny dvor vo svojich rozsudkoch Rada/Front Polisario a Western Sahara Campaign UK uznal, že územie Západnej Sahary predstavuje samostatné územie na účely medzinárodného práva verejného a je odlišné od územia Marockého kráľovstva. ( 83 )

93.

K územiu Západnej Sahary sa teda na účely článku 60 Colného kódexu Únie musí pristupovať ako k samostatnému colnému územiu.

94.

Ako na pojednávaní vysvetlila Komisia, toto postavenie sa už uznáva v pravidlách Európskej únie týkajúcich sa štatistík zahraničného obchodu, keďže sa územiu Západnej Sahary pridelil vlastný kód krajiny pôvodu (EH). ( 84 ) Práve tento kód preberá colný sadzobník Únie (TARIC) ( 85 ), dovozcovia výrobkov s pôvodom na území Západnej Sahary ho musia uvádzať vo svojom colnom vyhlásení a musia ho podložiť vyhlásením o pôvode.

95.

Z uvedeného vyplýva, že pojem „krajina pôvodu“, ako sa uvádza v právnych predpisoch Únie v oblasti označovania potravín, zahŕňa aj územie Západnej Sahary.

96.

Predmetné výrobky v prejednávanej veci, ktoré boli úplne získané na území Západnej Sahary, sa teda musia zodpovedajúcim spôsobom označiť.

97.

Skutočnosť, že Európska únia v praxi považuje tretí štát – v tomto prípade Marocké kráľovstvo – za subjekt, ktorý prevzal (de facto) zodpovednosť za správu územia Západnej Sahary (alebo aspoň častí, nad ktorými má kontrolu), nemá na tento záver žiadny vplyv. Na účely dovozu do Európskej únie teda pôvod výrobkov, ktoré údajne pochádzajú z územia Západnej Sahary, overujú a osvedčujú marocké orgány.

98.

Ako vysvetľujú Rada aj Komisia, tento mechanizmus sa zaviedol preto, lebo nesamosprávne územie Západnej Sahary nemá žiadne vlastné (uznané) colné orgány, ktoré by kontrolovali status pôvodu výrobkov vyrábaných alebo pestovaných na danom území. ( 86 )

99.

Ako vysvetľujem vo svojich dnešných návrhoch vo veciach Komisia a Rada/Front Polisario, interakcia s nesamosprávnym územím rešpektuje súčasný stav medzinárodného práva aj praktickú realitu, no bez toho, aby sa otvárala (politická) otázka uznania štátu. ( 87 ) Tým sa však nemení nič vo vzťahu k záveru, že Západná Sahara na colné účely predstavuje samostatné územie.

100.

Treba teda dospieť k záveru, že predmetné výrobky vypestované na území Západnej Sahary sa podľa uplatniteľných právnych predpisov Únie v oblasti potravín musia označiť ako výrobky s pôvodom na tomto území.

c)

Neuvedenie údaja o území Západnej Sahary by spotrebiteľa uviedlo do omylu

101.

Keďže sa konštatovalo, že pravidlá označovania potravín Únie týkajúce sa ovocia a zeleniny stanovujú, že na predmetných výrobkoch sa musí uvádzať ich krajina pôvodu, a potvrdilo sa, že pojem „krajina pôvodu“ zahŕňa aj nesamosprávne územie Západnej Sahary, možno dospieť k záveru, že na týchto výrobkoch sa ako krajina pôvodu musí uvádzať Západná Sahara. Doplňujúcou otázkou, ktorú treba vyriešiť, je teda to, či neuvedenie údaja o tomto území pravdepodobne uvedie spotrebiteľa z Únie do omylu.

102.

Ako som podotkla v bode 69 vyššie, cieľom informačných náležitostí potravín v Únii týkajúcich sa označovania krajiny pôvodu je chrániť spotrebiteľa, aby sa predišlo tomu, že (vznikne riziko, že) bude „uvedený do omylu“, pokiaľ ide o skutočný pôvod výrobku. ( 88 )

103.

Zatiaľ čo označenie krajiny pôvodu výrobku nie je hlavným faktorom ovplyvňujúcim správanie spotrebiteľa, ( 89 ) na nákupné rozhodnutia istý vplyv má. ( 90 )

104.

Žiadni dvaja spotrebitelia nie sú rovnakí. Niektorým môže na pôvode ich výrobkov veľmi záležať. Niektorí možno na pôvod svojho nákupu ani nepozrú.

105.

Ako už konštatoval Súdny dvor, pri posudzovaní rizika uvedenia spotrebiteľa do omylu sa zohľadňuje priemerný spotrebiteľ, teda niekto, kto je „riadne informovan[ý] a primerane pozorn[ý] a obozretn[ý]…, pokiaľ ide o pôvod, miesto pôvodu alebo vlastnosť spojenú s potravinou“ ( 91 ).

106.

Článok 3 ods. 1 nariadenia o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom stanovuje, že poskytovaním informácií o potravinách vrátane informácií o pôvode výrobku spotrebiteľovi by sa malo danému spotrebiteľovi umožniť „rozhodovanie o výbere na základe informácií“, ktoré ovplyvňujú okrem iného „etické aspekty“ ( 92 ).

107.

Možno sa domnievať, že riadne informovaný a obozretný spotrebiteľ môže informáciu, že výrobok pochádza zo Západnej Sahary, považovať za dôležitú. To, akým spôsobom informácia o pôvode výrobku zo Západnej Sahary pravdepodobne ovplyvní jeho nákupné rozhodnutie, je však subjektívnou vecou daného konkrétneho spotrebiteľa. ( 93 )

108.

Toto rozhodnutie nie je nevyhnutne prepojené s neutrálnou pozíciou Európskej únie, pokiaľ ide o riešenie budúceho postavenia územia Západnej Sahary.

109.

Bez informácie, že výrobok pochádza zo Západnej Sahary, zároveň riadne informovaný a obozretný spotrebiteľ môže byť uvedený do omylu, pokiaľ ide o skutočný pôvod výrobku, ktorý sa rozhodne kúpiť.

110.

Ako možno túto právnu a politickú pozíciu zosúladiť?

111.

Je zrejmé, že pri posudzovaní, či existuje riziko, že spotrebiteľ by mohol byť uvedený do omylu nesprávnymi informačnými náležitosťami týkajúcimi sa krajiny pôvodu, vnútroštátny súd rozhodujúci o tejto otázke nemusí – keďže by toho ani nebol schopný – zohľadňovať možné rozdielne etické preferencie spotrebiteľov.

112.

Test, ktorý sa usiloval zaviesť normotvorca Únie, je podľa môjho názoru oveľa objektívnejší.

113.

Súd si musí položiť jednoduchú otázku: existuje riziko, že skutočnosť, že výrobok, ktorý v skutočnosti pochádza z územia Y, má označenie krajiny pôvodu uvádzajúce územie X, môže viesť k nákupnému rozhodnutiu založenému na nesprávnych informáciách? ( 94 )

114.

Odpoveď je kladná: označenie uvádzajúce, že potravina pochádza z miesta iného než jej skutočné miesto pôvodu pravdepodobne uvedie spotrebiteľa do omylu, pokiaľ ide o (to, čo sa podľa práva Únie považuje za) objektívne správny pôvod daného výrobku. ( 95 )

115.

Označenie v prejednávanej veci, ktoré uvádza, že výrobok pochádza z Maroka, zatiaľ čo daný výrobok má namiesto toho pôvod na území Západnej Sahary, teda uvádza spotrebiteľa do omylu.

116.

Takéto označenie by nebolo v súlade so základnou požiadavkou pomáhať spotrebiteľovi pri nákupe rozhodovať sa „o výbere na základe informácií“, čo môže súvisieť s prvkami etickej povahy, ani by primerane neodrážalo súčasnú politickú pozíciu Európskej únie.

117.

Na tomto základe navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na časť štvrtej otázky, ktorá sa týka pozitívnej povinnosti označovania, v tom zmysle, že nariadenie o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom, nariadenie o poľnohospodárskych výrobkoch a všeobecné nariadenie o uvádzaní ovocia a zeleniny na trh vyžadujú, aby sa na predmetných výrobkoch uvádzalo označenie krajiny pôvodu zodpovedajúce ich pôvodu na území Západnej Sahary.

d)

Existuje priestor na uvedenie údaja o Marockom kráľovstve?

118.

Ponecháva uvedený záver priestor na uvedenie doplňujúceho údaja o Marockom kráľovstve?

119.

Súdny dvor bol vo veci Vignoble Psagot, na ktorú sa odkazuje v prejednávanej veci, požiadaný, aby vysvetlil, či by sa správne uvedenie územia pôvodu (v danej veci Golanské výšiny alebo západný breh Jordánu) mohlo samo osebe považovať za nedostatočné na to, aby sa spotrebiteľovi poskytli správne informačné náležitosti týkajúce sa krajiny pôvodu výrobkov pochádzajúcich z daného územia.

120.

Možno si teda položiť otázku, či by dodatok „Marocké kráľovstvo“ k označeniu krajiny pôvodu výrobkov pochádzajúcich z územia Západnej Sahary takisto spotrebiteľovi z Únie poskytol objektívne správne informácie.

121.

Špecifická situácia v geografickej oblasti, ktorej sa týka rozsudok Vignoble Psagot a v ktorej boli určité časti Sýrskej arabskej republiky (Golanské výšiny) a palestínskeho územia (západný breh Jordánu vrátane východného Jeruzalema), odkiaľ pochádzali predmetné výrobky v danej veci, okupované „izraelskými osadami“, viedla Súdny dvor k záveru, že neuvedenie doplňujúcich informácií o mieste pravdepodobne uvedie spotrebiteľa do omylu. ( 96 )

122.

Bez uvedenia skutočného miesta pôvodu by teda spotrebitelia mohli byť vedení k (mylnému) presvedčeniu, že výrobok pochádza v prípade západného brehu Jordánu (vrátane východného Jeruzalema) od palestínskeho výrobcu alebo v prípade Golanských výšin od sýrskeho výrobcu. ( 97 )

123.

Samotné uvedenie „izraelskej osady“ by na predídenie takejto mylnej domnienke nepostačovalo. ( 98 )

124.

V prejednávanej veci sú právne a skutkové okolnosti, ako aj otázka, ktorou sa Súdny dvor zaoberá, odlišné.

125.

Pokiaľ ide o uvádzanie pôvodu na colné účely a účely označovania, územie Západnej Sahary predstavuje samostatné územie.

126.

Je pravda, že v súčasnosti môžu to, či výrobok pochádza z územia Západnej Sahary, overiť iba marocké orgány, pričom im Európska únia ako jediným uznáva, že na to majú mandát (pozri body 97 a 98 vyššie).

127.

To však neznamená, že pôvod výrobku pochádzajúceho zo Západnej Sahary sa pri takomto druhu osvedčenia zmení.

128.

Vo veci Vignoble Psagot sa Súdny dvor nezaoberal otázkou, či možno uviesť dve krajiny alebo územia, ale či možno k informácii o krajine/území pôvodu – napriek spojke „alebo“ medzi pojmami „krajina pôvodu“ a „miesto pôvodu“ v nariadení o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom – doplniť podrobnejší údaj o „mieste pôvodu“.

129.

Súdny dvor so zreteľom na skutočnosť, že medzinárodné spoločenstvo a Európska únia proti izraelským osadám na týchto územiach namietali, konštatoval, že ak by sa neuviedla informácia o tom, že tovar v skutočnosti pochádza z týchto osád, spotrebitelia by nemohli urobiť nákupné rozhodnutie založené na informáciách. ( 99 )

130.

V prejednávanej veci by však doplnenie údaja „Marocké kráľovstvo“ k informácii o krajine pôvodu predmetných výrobkov k jasnejšiemu vysvetleniu ich miesta pôvodu neviedlo.

131.

Po prvé tento druh informácie nie je objektívne správny.

132.

Po druhé by riadne informovaný a obozretný spotrebiteľ mohol potrebné informácie o pôvode predmetných výrobkov vyvodiť aj v prípade, že sa ako krajina pôvodu uvádza iba Západná Sahara.

133.

Bez ohľadu na subjektívny postoj spotrebiteľa k prítomnosti Marockého kráľovstva na území Západnej Sahary teda doplnenie údaja „Marocké kráľovstvo“ na výrobky, ktoré odtiaľ nepochádzajú, pravdepodobne uvedie spotrebiteľa do omylu práve „preto, že nevyjadruj[e] celú pravdu“ ( 100 ).

134.

Napokon, ako na pojednávaní vysvetlila Komisia, pojem „krajina pôvodu“, ako sa chápe v rámci všeobecných a osobitných obchodných noriem uplatniteľných na predmetné výrobky ( 101 ), si vyžaduje jediné označenie krajiny pôvodu. ( 102 )

135.

Po prvé zastávam názor, že to vyplýva z použitia jednotného čísla pojmu „krajina“ v znení aj odôvodneniach všeobecného nariadenia o uvádzaní ovocia a zeleniny na trh. ( 103 )

136.

Po druhé je tento prístup založený na všeobecnej logike, z ktorej vychádza určovanie „pôvodu“ podľa článku 60 Colného kódexu Únie. Podľa tohto ustanovenia môže mať „tovar úplne získaný“ „v jedinej krajine alebo na jedinom území“ ( 104 ) pôvod iba v jednej krajine alebo na jednom území. ( 105 )

137.

Vzhľadom na uvedené by rovnaké dôvody jednotného výkladu, ktoré podporujú zosúladenie výkladu pojmu „pôvod“ v právnych predpisoch Únie v oblasti označovania potravín s pravidlami uplatniteľnými na colné otázky a štatistiky zahraničného obchodu, mali svedčiť aj v prospech prijatia podobného chápania, pokiaľ ide o jediný pôvod na účely označovania.

138.

Ak by sa postupovalo podľa týchto pravidiel, výrobky s pôvodom na území Západnej Sahary by sa mali ako také označiť, pričom by sa nemal uvádzať žiadny iný pôvod.

139.

Túto argumentáciu podporuje stanovisko, ktoré na pojednávaní zaujala Komisia, ktorá súhlasila, že uplatňovanie týchto pravidiel vedie k záveru, že je nesprávne označovať predmetné výrobky ako výrobky pochádzajúce z Marockého kráľovstva.

140.

Ako však takisto vysvetlila Komisia, v rámci prebiehajúceho procesu sebaurčovania daného územia by sa nemal vylučovať žiadny výsledok, keďže Európska únia zaujala k budúcnosti územia Západnej Sahary neutrálnu pozíciu. ( 106 )

141.

Ak by sa teda ako krajina pôvodu výrobku s pôvodom na území Západnej Sahary uvádzalo „Marocké kráľovstvo“ spoločne s údajom „Západná Sahara“, bolo by to v rozpore s uvedenou pozíciou Európskej únie k územiu Západnej Sahary, nebolo by to v súlade s požiadavkou uviesť „správn[u], neutráln[u] a objektívn[u]“ ( 107 ) informačnú náležitosť týkajúcu sa krajiny pôvodu predmetných výrobkov a porušovalo by to rozhodnutie normotvorcu Únie požadovať na účely označovania jediný pôvod.

142.

Možno uzavrieť, že označenie krajiny pôvodu predmetných výrobkov nesmie okrem údaja o Západnej Sahare obsahovať žiadne iné územné označenie.

IV.

Návrh

143.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko), takto: