Pripomínam, že v prejednávanom prípade rumunské právo stanovuje osobitný postup na zrušenie právoplatných rozsudkov, ktoré sa na základe neskoršej judikatúry Súdneho dvora javia byť v rozpore s právom EÚ. Tento postup je však obmedzený na rozsudky vydané konaní vo veci správneho súdnictva. Nemožno ho použiť na zrušenie rozsudkov vydaných v civilnom konaní. Je to tak aj napriek tomu, že rumunské právo ďalej stanovuje, že rozsudky vydané v civilnom konaní, o ktorých sa následne zistí, že sú v rozpore s rumunským ústavným právom, v dôsledku (neskoršieho) rozhodnutia rumunského ústavného súdu tiež možno zrušiť.

V prvom rade je dôležité mať na zreteli obmedzenia povinnosti lojálnej spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, ktorou sú viazané členské štáty, vrátane ich súdov. Podľa tejto zásady sú povinné „prij[ať] všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv“, a „neprij[ať] žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie“. Túto povinnosť treba vykladať v spojení s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZFEÚ. Uvádza sa v ňom, že „členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany“.

Súdny dvor konštatoval, že „pokiaľ ide o prostriedky nápravy, ktoré majú upraviť členské štáty…, ani Zmluva o FEÚ, ani článok 19 ZEÚ… nezamýšľali s cieľom dodržiavania práva Únie vytvoriť na vnútroštátnych súdoch iné právne prostriedky nápravy, ako sú upravené vnútroštátnym právom“ 24 – Rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 103), s odkazom na rozsudok Unibet (C‑432/05, EU:C:2007:163, bod 40). . Súdny dvor dodal, že „inak by to bolo len v prípade, keby zo systému predmetného vnútroštátneho právneho poriadku vyplývalo, že neexistuje žiadny právny prostriedok nápravy umožňujúci, čo len incidenčne, zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, alebo ak by osoba podliehajúca súdnej právomoci nemala iný prístup k súdu ako ten, pri ktorom by bola nútená porušiť právo“ 25  – Rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (EU:C:2013:625, bod 104). Kurzívou zvýraznil generálny advokát. .

Článok 47 ods. 1 Charty tiež priznáva právo na účinný prostriedok nápravy každému, koho práva zaručené právom EÚ sú porušené. Je nesporné, že rumunské orgány pri odmietnutí vrátenia časti osobitnej dane z motorových vozidiel zodpovedajúcej dani za znečistenie životného prostredia v rozpore s článkom 110 ZFEÚ vykonávali právo EÚ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Požadovaná vecná súvislosť medzi napadnutými opatreniami členského štátu a hmotnoprávnymi predpismi EÚ 26  – Rozsudok Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 24). nevyhnutne existuje, keď členský štát vyberie daň v rozpore s primárnym, ako aj sekundárnym právom EÚ. Judikatúra Súdneho dvora ďalej potvrdzuje, že vždy, keď sa jednotlivec dovoláva prostriedku nápravy pred súdom s cieľom napraviť porušenie práva EÚ týkajúce sa vykonania tohto práva členským štátom, súdy členského štátu sú viazané všetkými požiadavkami článku 47 Charty. 27  – Rozsudok DEB (C‑279/09, EU:C:2010:811).

Pripomínam, že v prípade neexistencie právnej úpravy EÚ v oblasti vrátenia neoprávnene vybratých vnútroštátnych daní majú byť vo vnútornom právnom poriadku každého členského štátu na základe zásady procesnej autonómie členských štátov určené príslušné súdy a upravené procesné náležitosti týkajúce sa žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré daňovníkom vyplývajú z práva Únie. Členské štáty však v každom prípade nesú zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv. Procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré daňovníkom vyplývajú z práva EÚ, nesmú byť upravené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili alebo nadmerne sťažili výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok EÚ. 28 – Rozsudok Test Claimants in the Franked Investment Income Group Litigation (C‑362/12, EU:C:2013:834, body 31 a 32).

V tejto súvislosti rumunské právne predpisy a konkrétnejšie Daňový poriadok poskytujú prístup k správnym a daňovým súdom alebo prípadne k správnym a daňovým senátom odvolacích súdov 29 – Rozdelenie právomocí medzi správne a daňové súdy a správne a daňové senáty odvolacích súdov, ktoré rozhodujú v prvom stupni, je uvedené v článku 10 zákona č. 544/2004 o konaní vo veciach správneho súdnictva. v situáciách, keď sú napadnuté rozhodnutia daňových orgánov, vrátane nárokov týkajúcich sa vrátenia protiprávne vybratých daní. 30 – Článok 21 ods. 4 a články 113, 175 a 188 Daňového poriadku. Tieto prostriedky nápravy sa podľa všetkého vzťahujú aj na situácie, v ktorých sú daňové rozhodnutia napadnuté na základe práv priznaných právnym poriadkom EÚ. Rumunské právne predpisy teda prima facie zabezpečujú účinnú súdnu ochranu týchto práv.

Okrem toho článok 21 ods. 2 zákona č. 544/2004 o konaní vo veciach správneho súdnictva umožňuje zrušiť právoplatné rozhodnutia orgánov, ktoré rozhodujú v konaní vo veciach správneho súdnictva, v prípade, ak sa ukáže, že sú nezlučiteľné s právom EÚ z dôvodu neskoršieho rozsudku Súdneho dvora. Vzhľadom na vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa konkrétnej otázky právnej sily rozhodnutej veci je to viac než to, čo požaduje právo EÚ. 31  – Pozri bod 20 vyššie.

Ako som však už poznamenal, všetky vnútroštátne procesné predpisy, ktoré sú relevantné pre vymožiteľnosť práva EÚ, vrátane výnimiek zo zásady právnej sily rozhodnutej veci, musia byť v súlade s právom na účinný prostriedok nápravy a so zásadami efektivity a ekvivalencie. V prejednávanom prípade vznikajú ťažkosti, pokiaľ ide nejednoznačnosť, ktorá podľa všetkého existovala v rumunskom procesnom práve v relevantnom čase, keď pán Târșia podal na civilnom súde pôvodnú žalobu, ktorou sa domáhal vrátenia osobitnej dane z motorových vozidiel zaplatenej v júni 2007. 32  – V spise nie je uvedený dátum začatia konania.

Podľa môjho názoru je sporné, či nejednoznačnosť rumunského procesného práva bola v rozpore s článkom 47 Charty a požiadavkami práva EÚ týkajúcimi sa právnej istoty a mohla prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť vymožiteľnosť vrátenia dane za znečistenie životného prostredia z motorových vozidiel, ktorá bola nezlučiteľná s právom EÚ.

Treba pripomenúť, že súdne rozhodnutie tvoriace prekážku vrátenia dane za znečistenie životného prostredia, ktoré bolo vydané pred vydaním rozsudku Súdneho dvora vo veci Tatu (EU:C:2011:219), vydal civilný odvolací súd (Tribunalul Sibiu) v civilnom konaní na základe odvolania, ktoré podal rumunský štát proti prvostupňovému rozsudku v civilnom konaní, ktorý vydal Judecătoria Sibiu. Konanie vo veci samej sa tiež vedie na tom istom civilnom odvolacom súde, teda na Tribunalul Sibiu.

Komisia poukazuje vo svojich písomných pripomienkach na to, že také žaloby boli podané v Rumunsku tak na správnych súdoch, ako aj na civilných súdoch. Vzhľadom na to je prekvapujúce, že na pojednávaní rumunská vláda tvrdila, že civilné súdy sú úplne nepríslušné na prejednávanie takých vecí a že každý rumunský civilný súd, na ktorý bola podaná taká žaloba, je oprávnený či dokonca povinný z vlastného podnetu vyhlásiť, že nemá právomoc.

Je teda jasné, že vznikli určité nejasnosti, pokiaľ ide o správne súdne konanie vzťahujúce sa na vrátenie dane, o ktorú ide v tomto prípade. 33  – Na pojednávaní pán Târșia tvrdil, že túto neistotu objasnil rumunský vrchný kasačný súd v rozhodnutí 24/2011 skôr, než podal druhú žalobu, v ktorej sa odvolal na výnimku zo zásady právnej sily rozhodnutej veci, ale až po tom, čo podal prvú žalobu založenú na zaplatení osobitnej dane z motorových vozidiel. Bez ohľadu na to, ktorý postup je v súčasnosti správny, faktom zostáva, že právoplatný (rumunský) civilný rozsudok (rozhodnutie Tribunalul Sibiu č. 401/2008), ktorým bolo odmietnuté vrátenie časti osobitnej dane z motorových vozidiel zodpovedajúcej dani za znečistenie životného prostredia, má právnu silu rozhodnutej veci. To spôsobilo prejednávaný právny problém.

Preto existuje priestor na pochybnosti o tom, ktoré rumunské súdy sú (alebo boli) v relevantnom čase oprávnené prejednať nároky na vrátenie protiprávne vybratej dane za znečistenie životného prostredia z motorových vozidiel. Dospel som k záveru, že rumunské právo bolo v tomto smere nejednoznačné. V tom spočíva problém, najmä pokiaľ ide o článok 47 Charty.

Článok 47 ods. 1 Charty stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. 34  – V článku 47 Charty sú ďalej uvedené konkrétnejšie prostriedky ochrany, ako napríklad požiadavka, aby bolo prejednanie veci spravodlivé a verejné, aby sa uskutočnilo v primeranej lehote a aby vec prejednal nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom, aby bolo dodržané právo na obhajobu a aby bola dostupná právna pomoc. Podľa vysvetliviek k článku 47 je prvý odsek, ktorý upravuje právo na účinný prostriedok nápravy, založený na článku 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP), ale prekračuje ochranu poskytovanú týmto článkom. 35 – Vo vysvetlivkách sa ďalej uvádza, že druhý odsek článku 47, ktorý upravuje okrem iného spravodlivé prejednanie veci, zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP. Ďalej poznamenávam, že podľa článku 52 ods. 3 Charty v rozsahu, v akom práva obsiahnuté v Charte zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v EDĽP, hoci to nemá brániť tomu, aby EÚ priznávala širší rozsah ochrany týchto práv.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 6 ods. 1 EDĽP musia byť systémy súdneho preskúmania „dostatočne koherentné a jasné“, aby poskytovali „praktické a účinné právo na prístup“ k súdu. 36  – Rozsudok ESĽP De Geouffre de la Pradelle v. Francúzsko (Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1992, séria A, č. 253‑B, § 35). Ak sú predpisy „také zložité“, že vyvolávajú „právnu neistotu“, dochádza k porušeniu článku 6 ods. 1. 37 – Tamže, § 33. Pozri tiež rozsudok ESĽP Maširević v. Srbsko z 11. februára 2014 (sťažnosť č. 30671/08, § 48). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že prostriedky nápravy pred súdom musia byť „dostatočne zabezpečené, aby sa predišlo nedorozumeniu, pokiaľ ide o postupy na využitie dostupných prostriedkov nápravy“ 38  – Rozsudok ESĽP Bellet v. Francúzsko zo 4. decembra 1995, (Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1995, séria A, č. 333‑B, § 37). . Neprimeraný výklad procesnej požiadavky môže navyše vyústiť do porušenia práva na prístup k súdu. 39  – Rozsudky ESĽP Běleš a iní v. Česká republika (sťažnosť č. 47273/99, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2002‑IX, § 50 a § 51, Omerović v. Chorvátsko č. 2 z 5. decembra 2013 (sťažnosť č. 22980/09, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2014, § 39), kde Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že „mimoriadne striktný výklad procesného predpisu môže odňať sťažovateľovi právo na prístup k súdu“. Európsky súd pre ľudské práva nedávno zopakoval, že „orgány by mali dodržiavať a uplatňovať vnútroštátne právne predpisy predvídateľne a konzistentne“ a „predpísané náležitosti by mali byť v praxi dostatočne rozpracované a transparentné, aby poskytovali právnu a procesnú istotu“ 40  – Rozsudok ESĽP Maširević v. Srbsko (sťažnosť č. 30671/08, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2014, § 50 a citovaná judikatúra). Táto vec sa týkala výkladu procesného predpisu podaného najvyšším súdom, ktorý viedol k právnej neistote, a to aj medzi právnikmi. Pozri najmä § 51. . Procesné predpisy majú slúžiť cieľom právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti. Nemajú „tvoriť istý druh prekážky, ktorá bráni účastníkovi konania v tom, aby príslušný súd meritórne rozhodol o jeho veci“ 41  – Rozsudok ESĽP Omerović v. Chorvátsko č. 2 z 5. decembra 2013, (sťažnosť č. 22980/09, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2014, § 39). .

Okrem toho pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora „právna istota je všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá najmä vyžaduje, aby právna úprava, ktorá má nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov, bola jasná a presná a jej uplatnenie bolo predvídateľné pre tých, ktorí jej podliehajú“ 42 – Rozsudok Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia (C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 100 a tam citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát. .

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že nejasnosti, pokiaľ ide o správne súdne konanie uplatniteľné na vrátenie daní vybratých v rozpore s právom EÚ, spôsobujú porušenie článku 47 Charty, a to tak z hľadiska práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj prístupu k spravodlivosti. Platí to tým skôr, ak by rozhodnutie vydané úplne nepríslušným civilným súdom mohlo založiť prekážku rozhodnutej veci v tom zmysle, že by bránilo podaniu ďalšej žaloby o vrátenie na príslušnom súde, či už je ním civilný súd, alebo správny súd. Podľa môjho názoru prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci, aby posúdil rumunské procesné právo ako celok z hľadiska účinnej súdnej ochrany so zreteľom na vrátenie neprávom zaplatených daní za znečistenie životného prostredia z motorových vozidiel. 43  – Pripomínam však, že v bode 60 rozsudku DEB (EU:C:2010:811) Súdny dvor konštatoval, že zásada účinnej súdnej ochrany podlieha primeraným obmedzeniam – rozsudok DEB (EU:C:2010:811, bod 60).

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „každý prípad, v ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na priebeh konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Z tohto hľadiska treba vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania“ 44  – Rozsudok Surgicare – Unidades de Saúde (C‑662/13, EU:C:2015:89, bod 28 a citovaná judikatúra). .

V tejto súvislosti treba najprv poukázať na to, že vnútroštátny súd a všetci účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, zrejme predpokladajú, že článok 21 ods. 2 zákona č. 554/2004 nemožno uplatniť v civilnom konaní. Považujem to za logické za predpokladu, že rumunské procesné právo prísne odlišuje rôzne formy súdneho konania. V takom prípade by neexistoval priestor na výklad ustanovení vymedzujúcich rozsah pôsobnosti zákona č. 554/2004 spôsobom, ktorý by umožnil jeho uplatnenie civilnými súdmi v sporoch, ktoré z hľadiska ratione materiae spadajú do oblasti správneho alebo daňového práva. Ak by však existoval taký priestor, potom by vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, bol povinný vyložiť príslušné vnútroštátne ustanovenia spôsobom, ktorý pomôže dosiahnuť súlad s právom EÚ. 45 – Napríklad rozsudok Impact (C‑268/06, EU:C:2008:223, bod 54).

Je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, posúdiť, či sporné rumunské predpisy prakticky znemožnili alebo nadmerne sťažili vymožiteľnosť vrátenia dane za znečistenie životného prostredia, ktorá bola vybratá v rozpore s právom EÚ. Stačí však poznamenať, že nejasnosti o tom, či sa nárok na vrátenie dane za znečistenie životného prostredia z motorových vozidiel mal uplatniť civilnou alebo správnou žalobou, podľa všetkého majú taký účinok.

Pán Târșia tvrdí, že vylúčenie uplatnenia výnimky obsiahnutej v článku 21 ods. 2 zákona č. 554/2004 na zásadu právnej sily rozhodnutej veci v civilnom konaní by bolo nezlučiteľné tak s rovnosťou pred zákonom, vyjadrenou v článku 20 Charty, ako aj so zásadou ekvivalencie.

Dodržanie zásady ekvivalencie predpokladá, že predmetné vnútroštátne pravidlo sa bude uplatňovať nezávisle od toho, či žaloby, ktoré majú podobný predmet a dôvody, sú založené na porušení práva EÚ alebo na porušení vnútroštátneho práva. 46  – Rozsudok Surgicare – Unidades de Saúde (EU:C:2015:89, bod 30).

Podľa môjho názoru to znamená, že právo EÚ by v kontexte zásady ekvivalencie nebránilo tomu, aby rumunské právo stanovilo výnimku zo zásady právnej sily rozhodnutej veci v konaní vo veci správneho súdnictva týkajúcom sa práva EÚ, a nie v civilnom konaní týkajúcom sa toho istého predmetu. Zásada ekvivalencie si vyžaduje rovnaké zaobchádzanie s porovnateľnými nárokmi vychádzajúcimi z vnútroštátneho práva na jednej strane a z práva EÚ na druhej strane, nie ekvivalenciu medzi rôznymi druhmi konaní podľa vnútroštátneho práva. 47  – Rozsudok ÖBB Personenverkehr (C‑417/13, EU:C:2015:38, bod 74).

Odklon od zásady právnej sily rozhodnutej veci možno v každom prípade odôvodniť rozdielnymi dôvodmi, pokiaľ ide o právoplatné rozsudky vydané v civilných veciach, trestných veciach alebo vo veciach správneho súdnictva. 48 – Na základe dostupných prameňov sa zdá, že väčšina vnútroštátnych právnych poriadkov v rámci EÚ nestanovuje rovnaké dôvody výnimiek zo zásady právnej sily rozhodnutej veci v civilnom konaní, trestnom konaní a v konaní vo veciach správneho súdnictva. Tieto rozsudky majú rozdielne účinky a rozdielne sú aj právno‑politické dôvody relevantné na vymedzenie (prípadných) výnimiek zo zásady právnej sily rozhodnutej veci. V prípade rozsudkov vydaných v civilnom konaní má prvoradý význam právna istota a stabilita právnych vzťahov potvrdených rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť. Naproti tomu podmienky na obnovu trestného konania v záujme neprávom odsúdenej osoby by nemali byť príliš prísne. V oblasti správneho súdnictva môžu záujem na ochrane práv jednotlivcov a záujmy súvisiace so zásadou legality odôvodniť flexibilnejší postoj k obnove konania, v ktorom bol vydaný právoplatný rozsudok, ako v prípade rozsudkov vydaných v civilných veciach.

Tvrdenie, ktoré uvádza pán Târșia, že obmedzenie výnimky zo zásady právnej sily rozhodnutej veci na konanie vo veci správneho súdnictva týkajúce sa práva EÚ je nezlučiteľné s rovnosťou pred zákonom, je teda nedôvodné. Pripomínam, že rozdielne zaobchádzanie pred zákonom môže nastať len vtedy, ak sú príslušné situácie porovnateľné. 49 – Pripomínam, že zásada rovnosti zaobchádzania, ktorej základy sú upravené v článku 20 Charty, vyžaduje, aby porovnateľné situácie neboli posudzované rozdielne a rozdielne situácie neboli posudzované rovnako, ak takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené. Pozri rozsudok Chatzi (C‑149/10, EU:C:2010:534, body 63 a 64 a tam citovanú judikatúru). V tomto prípade to nie je tak, pokiaľ ide o dôvody na zrušenie právoplatných rozsudkov vydaných v civilných veciach a vo veciach správneho súdnictva. V situáciách, keď Súdny dvor neskôr vydá rozsudok, v dôsledku ktorého sa vnútroštátne ustanovenie stane nezlučiteľným s právom EÚ, môže byť opodstatnené zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného vo veci správneho súdnictva v neprospech orgánu členského štátu, ale zrušenie rozsudku vydaného v civilnom konaní, ktorým sa rozhodlo o súkromnoprávnom vzťahu medzi dvoma jednotlivcami môže byť neprimerané z dôvodov právnej istoty. Preto poskytnutie tejto možnosti v konaní vo veci správneho súdnictva, ale jej vylúčenie v civilnom konaní, aké stanovuje legislatívne riešenie platné v Rumunsku, samo osebe neodporuje zásade rovnosti pred zákonom.

Rovnosť pred zákonom je však inou právnou zásadou než zásada ekvivalencie. Ako Komisia poznamenáva vo svojich písomných pripomienkach, ak rumunské právo stanovuje výnimku zo zásady právnej sily rozhodnutej veci vzhľadom na neskoršiu judikatúru ústavného súdu spochybňujúcu správnosť predchádzajúcich súdnych rozhodnutí (s platnosťou pre všetky vnútroštátne súdy), 50 – Pripomínam, že tento výsledok vyplýva z článku 322 ods. 10 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý je podľa článku 21 ods. 1 zákona č. 554/2004 uplatniteľný aj v konaniach vo veciach správneho súdnictva. potom zásada ekvivalencie skutočne môže vyžadovať, aby to isté platilo pre rozhodnutia Súdneho dvora týkajúce sa práva EÚ. 51 – Komisia v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Weber’s Wine World Handels‑GmbH a i. (C‑147/01, EU:C:2003:533).

Hoci uznávam, že to môže viesť diskusiu mimo rámca návrhu na začatie prejudiciálneho konania, 52 – Poukazujem však na to, že podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor môže pri rozhodovaní o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vziať do úvahy všetky relevantné ustanovenia práva EÚ, aj keď ich vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, nespomenul. Pozri napríklad rozsudok Efir (C‑19/12, EU:C:2013:148, bod 27). podľa môjho názoru zásada ekvivalencie nie je dodržaná, ak neskoršie rozhodnutie vnútroštátneho ústavného súdu môže viesť k obnove civilného konania, v ktorom bol vydaný rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, a teda umožniť vrátenie neoprávnene vybratej dane, zatiaľ čo rozsudok Súdneho dvora nemôže viesť k obnove takého konania. V takej situácii by práva založené na vnútroštátnej ústave požívali väčšiu ochranu ako práva priznané právnym poriadkom EÚ, a teda tieto posledné uvedené práva by nepožívali ochranu rovnocennú tej, ktorú požíva táto kategória práv založených na vnútroštátnom práve. Podobná nerovnováha existuje podľa článku 322 ods. 9 rumunského Občianskeho súdneho poriadku, pokiaľ ide o účinky rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva v porovnaní s účinkami rozsudkov Súdneho dvora.