V týchto návrhoch citujem judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozhodnutí v občianskej a obchodnej oblasti [neoficiálny preklad] 4  – Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32. , zmeneného a doplneného jednotlivými dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), keďže v rozsahu, v akom nariadenie č. 44/2001 nahradilo Bruselský dohovor, výklad ustanovení tohto dohovoru podaný Súdnym dvorom platí takisto pre ustanovenia uvedeného nariadenia, pokiaľ je možné považovať ustanovenia týchto právnych predpisov za rovnocenné. 5  – Rozsudok TNT Express Nederland (C‑533/08, EU:C:2010:243, bod 36 a citovaná judikatúra). Kľúčové ustanovenie tejto veci, teda článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001, je takmer identický s relevantným ustanovením Bruselského dohovoru, ktorého štruktúru preberá. Vzhľadom na takú rovnocennosť je podľa odôvodnenia 19 nariadenia č. 44/2001 potrebné zabezpečiť kontinuitu vo výklade týchto dvoch predpisov. 6  – Pozri tiež, pokiaľ ide práve o článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001, rozsudok Zuid‑Chemie (C‑189/08, EU:C:2009:475, bod 19).

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/20001 vykladať v tom zmysle, že za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [na náhradu škody]“ možno považovať miesto v členskom štáte, kde škoda 7  – Na účely vylúčenia akéhokoľvek rizika zámeny zdôrazňujem, že medzi pojmami „ujma“ a „škoda“ používanými v týchto návrhoch sa nerozlišuje. vznikla, ak táto škoda spočíva výlučne v majetkovej škode, ktorá je priamym následkom protiprávneho konania, ku ktorému došlo v inom členskom štáte.

Vnútroštátny súd chce teda v zásade vedieť, či majetková škoda vzniknutá v členskom štáte je kritériom dostatočnej väzby na účely určenia právomoci súdu podľa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001.

Kapitola II oddiel 2 tohto nariadenia teda stanovuje určitý počet prípadov osobitnej právomoci, medzi ktoré patrí právomoc zakotvená v článku 5 bode 3 uvedeného nariadenia, len ako výnimku zo základnej zásady uvedenej v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý priznáva všeobecnú právomoc súdom členského štátu, na ktorého území má žalovaný bydlisko. 8  – Pozri najmä rozsudok Coty Germany (C‑360/12, EU:C:2014:1318, bod 44) a rozsudok Melzer (C‑228/11, EU:C:2013:305, bod 23). Pokiaľ ide totiž o právomoc miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, ide o pravidlo osobitnej právomoci, ktoré treba vykladať samostatne a striktne, 9  – Podľa ustálenej judikatúry. Pozri najmä rozsudok Holterman Ferho Exploitatie a i. (C‑47/14, EU:C:2015:574, bod 72), rozsudok CDC Hydrogen Peroxide (C‑352/13, EU:C:2015:335, bod 37) a rozsudok Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 43). čo neumožňuje výklad nad rámec prípadov výslovne uvedených v tomto nariadení. 10  – Pozri najmä rozsudok Coty Germany (C‑360/12, EU:C:2014:1318, bod 45) a rozsudok Melzer (C‑228/11, EU:C:2013:305, bod 24).

Hlavný dôvod pravidla osobitnej právomoci uvedeného v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001 je podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora založený na existencii osobitne úzkej spojitosti medzi sporom a súdom miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, čo odôvodňuje priznanie právomoci tomuto súdu z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácii konania. 11  – Pozri rozsudok Zuid‑Chemie (C‑189/08, EU:C:2009:475, bod 24 a citovanú judikatúru). Súd miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, je totiž zvyčajne najlepšie spôsobilý rozhodnúť najmä z dôvodov blízkosti sporu a jednoduchšieho vykonávania dôkazov. 12  – Rozsudok Zuid‑Chemie (C‑189/08, EU:C:2009:475, bod 24 a citovaná judikatúra).

Článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 teda stanovuje, že osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.

Pripomínam, že toto ustanovenie nijako nehovorí o škode alebo ujme, ale o skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Nie je to teda škoda, čoho sa v zásade týka znenie článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, ale skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Logika tohto ustanovenia sa mi zdá zjavná: súd bude prirodzene najlepšie zisťovať skutočnosti, vypočúvať svedkov a vykonávať procesné kroky na mieste, kde bola spôsobená škoda.

Vzhľadom na to je dobre známe, že Súdny dvor od principiálnej veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Bier, nazvaný „Mines de potasse d’Alsace“ 13  – 21/76, EU:C:1976:166. , vykladá pojmy „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [na náhradu škody]“ ako zahŕňajúci dve rôzne miesta, teda miesto, kde škoda vznikla 14  – Nazvaná „Erfolgsort“ podľa nemeckej právnej vedy. a miesto, kde došlo k príčinnej udalosti 15  – Nazvaná „Handlungsort“ podľa nemeckej právnej vedy. , ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti. 16  – 21/76, EU:C:1976:166, bod 24. Pozri tiež rozsudok Zuid‑Chemie (EU:C:2009:475, bod 23) a rozsudok Kainz (C‑45/13, EU:C:2014:7, bod 23).

Pokiaľ ide o majetkovú škodu, Súdny dvor v rozsudku Marinari 17  – C‑364/93, EU:C:1995:289. rozhodol, že pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [na náhradu škody]“ sa netýkalo miesta, kde poškodený tvrdil, že mu vznikla majetková škoda v dôsledku pôvodnej škody, ktorá mu vznikla v inom členskom štáte. 18  – Pozri rozsudok Marinari (C‑364/93, EU:C:1995:289, bod 21). V danom prípade navrhovateľ uložil na pobočke banky v Spojenom kráľovstve zväzok zmeniek, ktoré zamestnanec banky odmietol vydať, pričom oznámil polícii existenciu týchto zmeniek a značil ich pôvod za pochybný, čo vyvolalo zatknutie navrhovateľa a zabavenie zmeniek. Po tom, čo bol navrhovateľ prepustený anglickými súdmi, podal na talianskom súde žalobu, v ktorej požadoval zaviazať banku nahradiť škodu spôsobenú jej zamestnancami. Návrh sa týkal zaplatenia protihodnoty zmeniek a náhrady škody, ktorá mu vznikla z dôvodu ich zadržania, ako aj zrušenia viacerých zmlúv a poškodenia jeho dobrého mena.

Vo veci samej zmluva obsahujúca chybné ustanovenie bola vyjednaná a podpísaná v Českej republike. Práva a povinnosti strán boli definované v tomto členskom štáte, vrátane povinnosti spoločnosti Universal Music zaplatiť vyššiu čiastku ako bola pôvodne predpokladaná za 30 % zostávajúcich akcií. Táto zmluvná povinnosť, ktorú zmluvné strany nemali záujem vytvoriť, vznikla v Českej republike. V tomto členskom štáte sa teda povinnosť zaplatiť vyššiu ako pôvodne stanovenú čiastku stala nezvratnou a neopomenuteľnou a podľa môjho názoru aj vznikla škoda.

Toto konštatovanie znamená, že prvá a druhá otázka sú hypotetické, keďže na základe ustálenej judikatúry „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [na náhradu škody]“ sa nachádza v Českej republike.

Vnútroštátny súd však uvádza, že nenašiel odpoveď v judikatúre Súdneho dvora na otázku, či len samotná majetková škoda môže tvoriť „Erfolgsort“ a teda založiť právomoc na základe článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. Inými slovami sa pýta, či existuje právomoc na základe citovaných ustanovení, aj keď nevznikla pôvodná škoda ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Marinari. 19  – C‑364/93, EU:C:1995:289.

Subsidiárne a za tohto predpokladu je kľúčovou otázkou to, či tvrdenie Súdneho dvora v rozsudku Mines de potasse d’Alsace, 20  – 21/76, EU:C:1976:166. podľa ktorého pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [na náhradu škody]“, zahŕňa obe miesta, platí rovnako, ak je škoda výlučne materiálna.

Myslím si, že nie.

Keďže v tomto prípade ide o majetkovú škodu, ktorá spočíva výlučne v znížení finančných aktív 21  – „Vermogensschade“ v terminológii vnútroštátneho súdu. , nemyslím si, že pojem „Erfolgsort“ bude plne relevantný. 22  – Je to evidentne inak, ak sa akt zakladajúci mimozmluvnú zodpovednosť týka majetku ako takého. V takejto situácii je pre mňa zjavné, že „Erfolgsort“ môže veľmi dobre byť miesto, kde bola spôsobená majetková škoda. Pozri tiež v tomto zmysle MANKOWSKI, P., in MAGNUS, U., MANKOWSKI, P.: Brussels Ibis Regulation – Commentary. Verlag Dr. Otto Schmidt, Köln, 2016, článok 7, bod 328. V určitých situáciách pojmy „Handlungsort“ a „Erfolgsort“ nemôžu byť rozlišované. Na určenie prípadného „Erfolgsort“ by v takejto situácii všetko záviselo od otázky, kde sa nachádzajú finančné aktíva, čo sa normálne zhoduje s miestom pobytu alebo v prípade právnickej osoby s miestom sídla. Táto otázka je často neistá a spojená s úvahami bez akejkoľvek väzby so skutkovým stavom.

Budem preto opatrný, pokiaľ ide o doslovné prebratie judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Mines de potasse d’Alsace 23  – 21/76, EU:C:1976:166. na situáciu, v ktorej je škoda materiálna. Ako to Komisia správne zdôraznila v jej pripomienkach, Súdny dvor v rozsudku Mines de potasse d’Alsace 24  – 21/76, EU:C:1976:166. pripustil možnosť pre navrhovateľa vybrať si, nie z dôvodu rozšírenia výnimky týkajúcej sa všeobecného pravidla právomoci, medzi miestom, kde škoda vznikla a miestom, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti. Dôvod takéhoto výberu sa týka potreby zostať čo možno najbližšie k skutkovému stavu sporu a určiť najvhodnejší súd na prejednanie veci a v tomto kontexte zorganizovať následne konanie, napríklad zhromaždiť dôkazy a vypočuť svedkov.

Ako som uviedol vyššie, všetky faktory, ktoré umožňujú súdu zorganizovať následne konanie, sa teda nachádzajú v Českej republike.

Inými slovami, z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti konania samotná skutočnosť, že suma stanovená v zmieri bola zaplatená spoločnosťou so sídlom v Holandsku, nestačí na založenie právomoci holandského súdu.

Nezdá sa mi, že by analýza judikatúry Súdneho dvora vyvrátila tento prístup.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Kronhofer 25  – C‑168/02, EU:C:2004:364. , poškodený, ktorý bol usadený v Rakúsku, odpovedal na ponuku spočívajúcu v otvorení účtu v Nemecku, na ktorý previedol kapitál. Súdny dvor rozhodol, že článok 5 bod 3 Bruselského dohovoru sa musí vykladať v tom zmysle, že výraz „miesto, kde došlo ku skutočnosti súvisiacej so škodou“, sa nevzťahuje na bydlisko žalobcu, kde sa nachádza „miesto, kde je sústredený jeho majetok“, a to len z jediného dôvodu, že tu znášal finančnú škodu vyplývajúcu zo straty častí jeho majetku, ktorá nastala a bola znášaná v ďalšom zmluvnom štáte. 26  – Rozsudok Kronhofer (C‑168/02, EU:C:2004:364, bod 21). Toto tvrdenie je presvedčivé, keďže toto miesto je skôr náhodné a nie je nevyhnutne spoľahlivým kritériom väzby.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Kolassa 27  – C‑375/13, EU:C:2015:37. , investor vo svojej vlastnej krajine, v Rakúsku, investoval v banke presne definovanú sumu. Podľa Súdneho dvora škoda bola spôsobená v mieste, kde ju investor utrpel, 28  – Rozsudok Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 54). teda v Rakúsku. Podľa Súdneho dvora bola daná právomoc na základe článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. 29  – Rozsudok Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 57).

Myslím si však, že z tejto veci nemožno vyvodiť všeobecné pravidlo, podľa ktorého majetková škoda stačí ako kritérium väzby na účely už citovaného ustanovenia. Skutkový stav vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Kolassa 30  – C‑375/13, EU:C:2015:37. , bol totiž špecifický. Žalovaná v tejto veci, britská banka, zverejnila prospekt týkajúci sa predmetných finančných certifikátov v Rakúsku 31  – Pozri tiež moje návrhy vo veci Kolassa (C‑375/13, EU:C:2014:2135, bod 64). a bola to britská banka, kto (opätovne) predal tieto certifikáty.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok CDC Hydrogen Peroxide, týkajúci sa práva hospodárskej súťaže, kde sa poškodení nachádzali vo viacerých členských štátoch, Súdny dvor uznal, že tieto rôzne miesta by mohli slúžiť ako kritérium väzby. 32  – C‑352/13, EU:C:2015:335 (bod 52). Súdny dvor rozhodol, že „pokiaľ ide o škodu spočívajúcu v prirážkach zaplatených v dôsledku takého umelého zvýšenia cien,… toto miesto možno identifikovať len vo vzťahu ku každému údajnému poškodenému samostatne a v zásade sa bude nachádzať v jeho sídle“ 33  – Rozsudok CDC Hydrogen Peroxide (C‑352/13, EU:C:2015:335). .

Nemyslím si, že toto tvrdenie by mohlo založiť všeobecné pravidlo, podľa ktorého sídlo poškodeného podniku predstavuje miesto, kde vznikla škoda. Naopak toto tvrdenie sa tu vysvetľuje osobitosťami tejto veci, v ktorej bol poškodený vyšší počet osôb. Nebolo preto možné identifikovať jednotné miesto, pokiaľ ide o miesto, kde bola dohoda uzavretá, teda ani miesto, kde došlo k príčinnej udalosti. Navyše sa mi zdá, že sídlo spoločnosti sa obvykle zhoduje s jej ekonomickými činnosťami.

Skrátka neviem, ako by článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 mohol založiť súdnu právomoc súdu nachádzajúceho sa v členskom štáte, s ktorým má spor jediný faktor väzby, a to skutočnosť, že poškodená osoba v ňom utrpela majetkovú škodu.

Preto navrhnem odpovedať na prvú otázku, že článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [na náhradu škody]“ nemožno v prípade neexistencie iných faktorov väzby považovať miesto v členskom štáte, kde škoda vznikla, ak táto škoda spočíva výlučne v majetkovej škode, ktorá je priamym následkom protiprávneho konania, ku ktorému došlo v inom členskom štáte.

Vzhľadom na tento návrh nie je ďalej treba preskúmať druhú otázku.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne súdy, ktoré posudzujú, či je im na základe tohto ustanovenia priznaná právomoc, majú povinnosť vychádzať pri svojom posudzovaní z tvrdení navrhovateľa alebo musia tieto súdy posúdiť aj vyjadrenia žalovaného uvedené s cieľom vyvrátiť spomínané tvrdenia.

Aj keď vnútroštátny súd kladie túto otázku len v prípade kladnej odpovede na prvú otázku, domnievam sa, že existuje záujem na jej zodpovedaní, keďže táto otázka má všeobecný rozsah a odkazuje na posúdenie právomoci a nielen na otázku, či majetková škoda je dostatočná na stanovenie právomoci.

Na úvod treba pripomenúť, 34  – Pozri tiež moje návrhy vo veci Kolassa (C‑375/13, EU:C:2014:2135, bod 69). že právomoc súdu je určená osobitnými pravidlami nariadenia č. 44/2001, zatiaľ čo o veci samej sa rozhoduje podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva určeného kolíznymi pravidlami týkajúcimi sa zmluvných 35  – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6). alebo mimozmluvných povinností 36  – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) (Ú. v. EÚ L 199, s. 40). .

Zdá sa mi, že existujúca judikatúra mi už poskytuje viaceré možnosti na to, aby som mohol odpovedať na túto otázku.

Nariadenie č. 44/2001 nespresňuje rozsah kontrolných povinností, ktoré prislúchajú vnútroštátnemu súdu pri preskúmaní jeho právomoci. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že cieľom Bruselského dohovoru nebolo zjednotenie procesných pravidiel zmluvných štátov, ale rozdelenie súdnej právomoci na rozhodovanie sporov v občianskych a obchodných veciach vo vzťahoch medzi zmluvnými štátmi a uľahčenie výkonu súdnych rozhodnutí. 37  – Pozri v tejto súvislosti rozsudok Shevill a i. (C‑68/93, EU:C:1995:61, bod 35), rozsudok Italian Leather (C‑80/00, EU:C:2002:342, bod 43), ako aj rozsudok DFDS Torline (C‑18/02, EU:C:2004:74, bod 23). Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že pokiaľ ide o procesné pravidlá, je vhodné sa riadiť uplatniteľnými vnútroštátnymi pravidlami súdu, ktorému bola vec predložená, s výhradou, že uplatnenie týchto pravidiel neohrozí potrebný účinok Bruselského dohovoru. 38  – Rozsudok Hagen (C‑365/88, EU:C:1990:203, body 19 a 20), ako aj rozsudok Shevill a i. (C‑68/93, EU:C:1995:61, bod 36).

Súdny dvor preto rozhodol, že žalobca mal výhodu súdu miesta zmluvného plnenia podľa článku 5 ods. 1 Bruselského dohovoru, aj keď vznik zmluvy, ktorá bola základom žaloby, bol medzi účastníkmi sporu sporný. 39  – Rozsudok Effer (38/81, EU:C:1982:79, bod 8). Tiež spresnil, že bolo v súlade s duchom právnej istoty, že vnútroštátny súd, ktorému bola vec predložená, môže jednoducho rozhodnúť o jeho vlastnej právomoci na základe pravidiel tohto dohovoru bez toho, aby bol povinný meritórne preskúmať vec samu. 40  – Rozsudok Benincasa (C‑269/95, EU:C:1997:337, bod 27).

Súdny dvor tiež rozhodol, že v štádiu skúmania medzinárodnej právomoci, súd, na ktorý bola podaná žaloba, neskúma podľa pravidiel vnútroštátneho práva ani prípustnosť, ani dôvodnosť negatívnej určovacej žaloby, ale identifikuje výlučne väzby so štátom sídla súdu, ktoré odôvodňujú jeho právomoc podľa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. 41  – Rozsudok Folien Fischer a Fofitec (C‑133/11, EU:C:2012:664, bod 50). Rozhodol tiež, že na uplatnenie článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 môže súd, ktorému bola vec predložená, považovať za preukázané tvrdenia žalobcu o podmienkach mimozmluvnej zodpovednosti výlučne na účely overenia svojej právomoci v zmysle tohto ustanovenia. 42  – Rozsudok Hi Hotel HCF (C‑387/12, EU:C:2014:215, bod 20). Nakoniec rozhodol, že v rámci preskúmania právomoci na základe nariadenia č. 44/2001 nie je potrebné uskutočniť v súvislosti so spornými skutočnosťami, ktoré sú relevantné tak z hľadiska otázky právomoci, ako aj pre existenciu uplatneného nároku, podrobné dôkazné konanie, ale že súd, ktorému bola vec predložená, môže svoju medzinárodnú právomoc preskúmať z hľadiska všetkých informácií, ktoré má k dispozícii, vrátane prípadných námietok žalovaného. 43  – Rozsudok Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 65).

Navrhujem teda odpovedať na tretiu otázku, že na účely určenia svojej právomoci na základe ustanovení nariadenia č. 44/2001, vnútroštátny súd, ktorému bol spor predložený, musí posúdiť všetky skutočnosti, ktorými disponuje, vrátane prípadne skutočností predložených žalovaným.