Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

LAILA MEDINA

prednesené 16. júla 2026(1)

Vec C‑328/25

Consorcio de Compensación de Seguros

proti

Ministerio Fiscal,

MLVM,

LRMG,

LMR,

JMV,

LMMV,

AHM

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko)]

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2009/103/ES – Smernica (EÚ) 2021/2118 – Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Motorové vozidlo použité na spáchanie trestného činu voči osobe – Odškodnenie obete – Pojem ‚prevádzka vozidiel‘ – Pojem ‚nehoda‘ – Režim náhrady škody “






I.      Úvod

1.        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti(2) v spojení s odôvodnením 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/2118 z 24. novembra 2021, ktorou sa mení smernica 2009/103/ES(3). Konkrétnejšie povedané, prejednávaná vec okrem iného otvára otázku, či zámerné použitie motorového vozidla ako prostriedku na spôsobenie ujmy na zdraví alebo smrti inej osoby patrí do rozsahu pojmu „prevádzka vozidiel“ v zmysle článku 3 prvého odseku smernice 2009/103.

2.        V kolektívnej predstavivosti súčasných západných spoločností sa motorové vozidlo všeobecne považuje za symbol slobody. Či už ide o majstrovské literárne dielo Jacka Kerouaca (Na ceste) alebo majstrovské filmové dielo Ridleyho Scotta (Thelma a Louise), tento symbol je takmer konštantou západnej kultúry už od druhej polovice 20. storočia. Dávno predtým však Victor Hugo vo svojom prejave prednesenom v roku 1846 v Chambre des pairs (Komora peerov, Francúzsko) zdôraznil, že podľa jeho názoru „so slobodou prichádza zodpovednosť“, a že patrí „medzi tých, ktorí si neprajú, aby sa sloboda užívala bez zodpovednosti“.(4)

3.        V istom zmysle povinnosť poistiť si vozidlo dnes stelesňuje práve tento duch zodpovednosti. V skutočnosti práve tento duch viedol normotvorcu EÚ k tomu, aby od roku 1972 prijal rad smerníc o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,(5) čo je oblasť, ktorá je predmetom postupnej harmonizácie na účel ochrany poškodených účastníkov nehôd spôsobených motorovými vozidlami.(6) V tejto súvislosti sa Súdny dvor už viackrát vyjadril k výkladu týchto smerníc, okrem iného s cieľom vymedziť pojem „prevádzka vozidiel“.(7) Rozsah škôd krytých poistením zodpovednosti za škodu je však neustálym zdrojom otázok, ako sú napríklad tie, ktoré sú v jadre prejednávanej veci.

4.        V prejednávanej veci sú okolnosti, ktoré vyvolali pochybnosti v súvislosti s výkladom pojmu „prevádzka vozidiel“, obzvlášť závažné, keďže sa týkajú použitia motorového vozidla na úmyselné spôsobenie smrti inej osoby.

II.    Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

5.        Dňa 12. júla 2020 ráno sa AHM dostal do potýčky s viacerými osobami, medzi ktorými bol AMV, pred nočným klubom v Španielsku. Po potýčke AHM, ktorý nikdy nemal vodičské oprávnenie, naštartoval svoje auto, na ktoré nemal uzavreté povinné poistenie zodpovednosti za škodu. Úmyselne ním vo vysokej rýchlosti a bez zapnutých svetiel narazil do AMV, ktorý kráčal po chodníku, a zrazil ho. Po tejto prvej zrážke AHM auto otočil a prešiel ním po AMV. AMV v ten istý deň neskôr zomrel v dôsledku viacerých zranení, ktoré utrpel.

6.        V čase, keď došlo ku skutkovým okolnostiam vo veci samej, existovali v Španielsku dva systémy umožňujúce odškodnenie osôb, ktoré utrpeli škodu alebo ujmu, ktoré boli spôsobené motorovým vozidlom, a to systém odškodnenia v prípade škody alebo ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a systém verejných dávok pre obete úmyselných násilných trestných činov.

7.        Rozsudkom z 19. septembra 2022, doplneným následným rozhodnutím, komora porotcov Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona, Španielsko) odsúdila AHM ako páchateľa úkladnej vraždy na trest odňatia slobody v trvaní 16 rokov a 8 mesiacov a ako páchateľa trestne zodpovedného za trestný čin proti bezpečnosti cestnej premávky na trest odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov. Okrem toho mu Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona) uložil povinnosť nahradiť trovy konania a vzniknutú škodu. Ako strane s priamou, spoločnou a nerozdielnou občianskoprávnou zodpovednosťou bola Consorcio de Compensación de Seguros (Konzorcium pre poistné odškodnenia; ďalej len „konzorcium“) takisto uložená povinnosť zaplatiť odškodnenie, a to bez toho, aby tým bolo dotknuté jeho právo na regres.

8.        Konzorcium podalo odvolanie na občianskoprávny a trestný senát Tribunal Superior de Justicia de Cataluña (Vyšší súd Katalánska, Španielsko), ktorý rozsudkom zo 7. marca 2023 potvrdil rozsudok vydaný v prvostupňovom konaní, avšak mierne znížil výšku náhrady škody, ktorú má konzorcium vyplatiť, a aj počet príjemcov; konkrétne bolo konzorcium oslobodené od povinnosti vyplatiť náhradu škody starým rodičom obete.

9.        Konzorcium podalo opravný prostriedok na Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), ktorý je predkladajúcim vnútroštátnym súdom, s cieľom dosiahnuť zrušenie rozsudku zo 7. marca 2023, a to najmä z toho dôvodu, že predmet konania vo veci samej sa netýka „prevádzky vozidla“. Tento argument vychádza z článku 1 ods. 6 Real Decreto Legislativo 8/2004, de 29 de octubre, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley sobre responsabilidad civil y seguro en la circulación de vehículos a motor (kráľovský legislatívny dekrét č. 8/2004 z 29. októbra 2004, ktorým sa schvaľuje konsolidované znenie zákona o zodpovednosti za škodu a o poistení prevádzky motorových vozidiel), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, v ktorom sa stanovuje, že „za prevádzku motorového vozidla sa nepovažuje použitie motorového vozidla ako nástroja na spáchanie úmyselných trestných činov proti osobám a majetku“.

10.      Predkladajúci vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti uvedeného španielskeho práva s právom EÚ, a to najmä so zreteľom na znenie odôvodnenia 9 smernice 2021/2118, z ktorého v podstate vyplýva, že členské štáty by mali buď zabezpečiť, aby škoda alebo ujma spôsobená úmyselne prostredníctvom motorového vozidla bola krytá v súlade so smernicou 2009/103, alebo stanoviť alternatívny rovnocenný režim náhrady škody, ktorý zabezpečí, aby takáto škoda alebo ujma bola odškodnená spôsobom, ktorý je čo najbližšie podobný režimom odškodňovania stanoveným v uvedenej smernici. Predkladajúci vnútroštátny súd však konštatuje, že smernica 2021/2118 sa z hľadiska časovej pôsobnosti na skutkový stav, ktorý je predmetom konania vo veci samej, nevzťahuje. V tejto súvislosti sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či už pôvodné znenie smernice 2009/103 obsahovalo zásadu rovnocenného odškodnenia za škodu a ujmu, na ktorú odkazuje odôvodnenie 9 smernice 2021/2118. V takom prípade sa uvedený súd snaží zistiť, či španielsky štátny režim náhrady škody vyplývajúcej z trestných činov spáchaných úmyselne prostredníctvom motorového vozidla možno považovať za režim, ktorý stanovuje mechanizmy náhrady škody „čo najbližšie“ tým, ktoré sú stanovené v smernici 2009/103.

11.      Za týchto podmienok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a rozhodnutím doručeným do kancelárie Súdneho dvora 13. mája 2025 položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Predstavuje zásada rovnocennosti krytia spočívajúceho v odškodnení pre všetky obete nehôd spôsobených používaním motorových vozidiel vrátane obetí úmyselného útoku s použitím pohybujúceho sa vozidla ako nástroja, ktorá je výslovne zakotvená v odôvodnení 9 [smernice 2021/2118], účinné a záväzné právo Európskej únie už od prijatia pôvodného znenia smernice [2009/103]?

2.      V prípade kladnej odpovede, možno systém odškodnenia hradený štátom, ktorý zahŕňa obete úmyselných trestných činov spáchaných motorovými vozidlami, ale ktorý znižuje výšku odškodnenia (niekedy až o polovicu) a vylučuje niektorých príjemcov, považovať za podobný systému povinného poistenia, a preto upustiť od potreby zahrnúť tieto obete do krytia stanoveného [smernicou 2009/103]?“

12.      Písomné stanoviská predložili Súdnemu dvoru jeden z vedľajších účastníkov konania (LRMG), Ministerio Fiscal (Prokuratúra, Španielsko), španielska vláda a Európska komisia. Všetci títo účastníci konania sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 21. mája 2026.

III. Analýza

A.      Úvodné poznámky

13.      Ako som uviedla v bode 3 vyššie, smernica 2009/103 zlúčila päť predchádzajúcich, v súčasnosti zrušených smerníc, do jednej s cieľom zjednotiť a objasniť súčasný stav práva v oblasti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Táto smernica však nezmenila podstatu predchádzajúcich smerníc, takže judikatúru týkajúcu sa týchto skorších smerníc možno prebrať na výklad rovnocenných ustanovení smernice 2009/103.(8) V tomto kontexte vykonala Komisia v roku 2017 hodnotenie fungovania smernice 2009/103, v ktorom dospela k záveru, že na zlepšenie efektívnosti, účinnosti a súdržnosti uvedenej smernice s ostatnými politikami EÚ je potrebné prijať viacero zmien. Na tento účel bola prijatá smernica 2021/2118.(9)

14.      V prejednávanej veci práve postupné prijímanie týchto rôznych smerníc, a najmä význam odôvodnenia 9 uvedeného v smernici 2021/2118, ktorého znenie podrobnejšie opíšem nižšie, viedli ku vzniku položených otázok.

15.      Základným problémom je odškodnenie poškodených v prípade takejto škody alebo ujmy, pričom treba mať na pamäti, že smernica 2009/103 stanovuje, po prvé, vo svojom článku 3, že každý členský štát musí prijať vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla obvykle sa nachádzajúceho na jeho území je pokrytá poistením,(10) a po druhé, vo svojom článku 10, že ako poslednú možnosť je nutné zriadiť orgán, ktorý bude poskytovať náhradu škody poškodeným osobám v prípadoch, keď vozidlo, ktoré ujmu alebo škodu spôsobilo, nemožno identifikovať, alebo pre toto vozidlo nebola splnená povinnosť poistenia uvedená v článku 3 uvedenej smernice, teda ide o vozidlo, pre ktoré neexistuje poistná zmluva.(11)

16.      Smernica 2009/103, v znení uplatniteľnom na skutkový stav v konaní vo veci samej, však neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by výslovne upravovalo otázku škody alebo ujmy spôsobenej úmyselne prostredníctvom motorových vozidiel.

17.      Zároveň smernica 2021/2118, ktorá vyžaduje, aby členské štáty prijali opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s uvedenom smernicou do 23. decembra 2023, v odôvodnení 9 uvádza, že ak členský štát vylučuje z povinného poistenia motorových vozidiel ujmu na zdraví alebo škodu na majetku spôsobenú úmyselne použitím vozidla, malo by mu byť umožnené v tejto právnej praxi pokračovať pod jednou podmienkou. Aby sa teda „nezníži[la] ochran[a] poskytovan[á] [smernicou 2009/103,]… takáto právna prax [by sa] mala povoliť len vtedy, ak členský štát zabezpečí, aby poškodení v takýchto prípadoch boli za takúto škodu [alebo ujmu] odškodnení spôsobom, ktorý je čo najbližšie k spôsobu, akým by boli odškodnení podľa [smernice 2009/103]“.

18.      Z doslovného výkladu tohto odôvodnenia teda vyplýva, že normotvorca považuje za nevyhnutné dodržiavať zásadu rovnocennosti medzi (i) náhradou škody alebo ujmy spôsobenej použitím vozidla úmyselne, a (ii) náhradou škody alebo ujmy spôsobenej použitím vozidla neúmyselne, keďže škoda alebo ujma zámerne spôsobená použitím vozidla môže byť vylúčená z povinného poistenia motorových vozidiel len vtedy, ak sú poškodení odškodnení spôsobom, ktorý je „čo najbližšie“ odškodneniu, ktoré by bolo priznané podľa smernice 2009/103. V odôvodnení 9 sa tiež jasne uvádza, že takýto mechanizmus je nutné zaistiť „s cieľom neznížiť ochranu poskytovanú [smernicou 2009/103]“, čo zrejme naznačuje, že táto ochrana už podľa uvedenej smernice existovala.

19.      Tieto úvahy vyvolávajú otázky týkajúce sa dvoch problémov.

20.      Po prvé zásada rovnocennosti opísaná v bode 18 vyššie je spomenutá iba v odôvodnení 9 smernice 2021/2118, avšak neobjavuje sa v žiadnom z článkov uvedenej smernice. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora nemá odôvodnenie právneho aktu EÚ záväznú právnu silu, hoci má dôležitú výkladovú hodnotu, keďže môže spresniť obsah ustanovenia dotknutého aktu a vysvetliť vôľu autora tohto aktu.(12) Hoci teda zo znenia odôvodnenia 9 zjavne vyplýva, že sa od členských štátov očakáva zabezpečenie toho, aby náhrada škody alebo ujmy spôsobenej úmyselne použitím vozidla bola čo najbližšia náhrade škody alebo ujmy spôsobenej neúmyselne, toto odôvodnenie samo osebe nemôže členským štátom takúto priamu povinnosť uložiť.

21.      Po druhé nie je sporné, že smernica 2021/2118 sa v čase tragických udalostí, ku ktorým došlo 12. júla 2020, neuplatňovala. V tomto kontexte a nad rámec úvah uvedených v bode 20 vyššie vzniká otázka, či je odôvodnenie 9 uvedenej smernice na účely výkladu smernice 2009/103 relevantné, a ak áno, aký má vplyv na konanie vo veci samej. Vzhľadom na opis skutkových okolností, ktorý poskytol predkladajúci vnútroštátny súd, a na znenie položených otázok je však zrejmé, že uvedený súd sa nesnaží zistiť, či sa smernica 2021/2118 v konaní vo veci samej uplatňuje, ale iba to, či zásadu rovnocennosti uvedenú v bode 18 vyššie bolo možné odvodiť už zo smernice 2009/103, ktorá je v kontexte predmetného sporu uplatniteľná.

22.      Obe prejudiciálne otázky je potrebné preskúmať práve vzhľadom na uvedené úvahy.

B.      O prvej prejudiciálnej otázke

23.      V prvej otázke sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či sa články 3 a 10 smernice 2009/103 v spojení s odôvodnením 9 smernice 2021/2118 majú vykladať v tom zmysle, že škoda alebo ujma spôsobená úmyselne použitím vozidla, v prípade ktorého nebola splnená povinnosť poistenia, musí byť nahradená podľa prvej uvedenej smernice. Inými slovami teda otázka, na ktorú treba odpovedať, znie, či sa pôsobnosť smernice 2009/103 vzťahuje aj na škodu alebo ujmu spôsobenú úmyselne osobou s použitím motorového vozidla.

1.      Vymedzenie pôsobnosti článku 3 smernice 2009/103 prostredníctvom pojmu „prevádzka vozidiel“

24.      Pôsobnosť smernice 2009/103 nie je jasne vymedzená v žiadnom z článkov uvedenej smernice. Je preto predmetom rozsiahlej línie judikatúry Súdneho dvora, ktorú možno zhrnúť zhruba takto: Smernica 2009/103 stanovuje povinnosť poistenia vozidiel, ktoré sa používajú spôsobom, ktorý je v súlade s ich obvyklou funkciou.(13) To zahŕňa po prvé určenie toho, či predmet, ktorý spôsobil danú škodu alebo ujmu, možno považovať za vozidlo,(14) a po druhé, čo sa rozumie pod pojmom „prevádzka vozidiel“. Spor v prejednávanej veci sa týka práve tejto druhej podmienky, konkrétnejšie povedané použitia takéhoto vozidla na účely úmyselného spáchania vraždy.

25.      Na účely poskytnutia užitočnej odpovede na položené otázky treba teda preskúmať, či takéto použitie spadá pod pojem „prevádzka vozidiel“ v zmysle článku 3 prvého odseku uvedenej smernice. Ide o zásadnú otázku, keďže iba tie prípady používania poisteného vozidla, ktoré spadajú pod pojem „prevádzka vozidiel“, môžu viesť k tomu, že poisťovateľ bude na základe zmluvy o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou tohto vozidla zodpovedný za škodu alebo ujmu spôsobenú týmto vozidlom.(15)

26.      Takáto predbežná analýza predurčuje širšie chápanie pôsobnosti smernice 2009/103, keďže rovnaká úvaha sa nevyhnutne vzťahuje aj na pôsobnosť článku 10 uvedenej smernice, ktorý zaručuje náhradu škody a ujmy spôsobenej nepoistenými alebo neidentifikovanými vozidlami. V tejto súvislosti konštatujem s ohľadom na odôvodnenie 14 smernice 2009/103, že jej článok 10 má za cieľ prostredníctvom stanovenia príslušného orgánu zaručiť, aby poškodení nezostali bez odškodnenia v prípade, ak vozidlo, ktoré nehodu spôsobilo, je nepoistené alebo neidentifikované. Súčasne sa v odôvodnení 2 smernice 2009/103, ktoré pomáha pochopiť kontext jej článku 3, zdôrazňuje význam poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pre poistníkov a poškodených pri nehode. V oboch odôvodneniach sa na opis pôsobnosti smernice 2009/103, ktorá má pokryť zodpovednosť voči poškodeným pri nehodách, používajú rovnaké slová. Z toho vyplýva, že článok 3 aj článok 10 smernice 2009/103 sa týkajú krytia rovnakého druhu udalostí, a to nehôd, ktoré spôsobili poškodeným ujmu, pričom sa vzájomne dopĺňajú, pokiaľ ide o existenciu alebo zistiteľnosť poistníkov.

27.      Súd už konštatoval, že pojem „prevádzka vozidiel“, ako je stanovený v článku 3 prvom odseku smernice 2009/103, nemožno ponechať na posúdenie každého členského štátu, ale predstavuje autonómny pojem práva EÚ, ktorý má vykladať Súdny dvor.(16) Toto pokrýva akékoľvek použitie motorového vozidla, ktoré je v súlade s obvyklou funkciou daného vozidla,(17) čo v konečnom dôsledku znamená akékoľvek použitie ako dopravného prostriedku.(18) Ako som už pripomenula v návrhoch, ktoré som predniesla vo veci KBC Verzekeringen(19), Súdny dvor postupne objasnil príslušný test, ktorý treba uplatniť na určenie, či konkrétna situácia spadá do pôsobnosti používania vozidla ako dopravného prostriedku.

28.      Stručne povedané, tento test spočíva vo faktickom posúdení používania predmetného vozidla so zohľadnením radu kritérií vyvinutých v judikatúre Súdneho dvora.

29.      Po prvé by sa rozsah tohto pojmu nemal obmedzovať len na situácie v cestnej premávke (premávku na verejnej komunikácii), ale mal by sa vzťahovať na akékoľvek používanie, ktoré je v súlade s obvyklou funkciou vozidla.(20) Po druhé, skutočnosť, či sa vozidlo v okamihu udalosti spôsobujúcej danú škodu alebo ujmu, pohybuje alebo stojí, prípadne či jeho motor je v chode alebo nie, nie je sama osebe rozhodujúca, keďže ide iba o to, či vozidlo bolo používané ako dopravný prostriedok, alebo nie.(21) Po tretie treba skutočné používanie vozidla ako dopravného prostriedku chápať v širšom zmysle. Zahŕňa okrem iného aj používanie, ktoré osobám umožňuje nastupovať do vozidla alebo z neho vystupovať, alebo ktoré umožňuje naloženie a vyloženie nákladu určeného na prepravu.(22) Zahŕňa to aj „prirodzené a potrebné etapy, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou… používania [vozidla] ako dopravného prostriedku“, ako je napríklad jeho parkovanie a obdobia, keď stojí bez pohybu.(23) Toto použitie nespadá do pôsobnosti uvedeného pojmu iba vtedy, keď sa vozidlo používa na účel, ktorý je jednoznačne odlišný od jeho obvyklej dopravnej funkcie.(24)

30.      Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatujem, že príslušná judikatúra sa vyznačuje pragmatickým prístupom,(25) ktorý sa uplatňuje s cieľom poskytnúť vnútroštátnym súdom užitočné usmernenia na jednotné uplatňovanie požiadaviek stanovených v smernici 2009/103. Hoci by sa mohlo zdať, že ide o individuálny prístup k jednotlivým veciam, je zrejmé, že ide o objektívne posúdenie zamerané na samotné vozidlo, pričom práve toto vozidlo je spájajúcim prvkom judikatúry Súdneho dvora, ktorá pojem „prevádzka vozidiel“ vymedzuje. Tento prístup sa teda doteraz vždy zameriaval výlučne na funkčnú stránku veci, čo viedlo k extenzívnemu výkladu tohto pojmu. Pokiaľ mi je však známe, Súdny dvor sa nikdy nezaoberal subjektívnou stránkou správania vodiča vozidla, ktoré viedlo ku spôsobeniu škody alebo ujmy týmto vozidlom.

31.      V prejednávanej veci sa preto objavuje konkrétna otázka, či – a ak áno, tak ako – právna kvalifikácia subjektívnej stránky správania vodiča ovplyvňuje pôsobnosť smernice 2009/103. Na zodpovedanie predloženej otázky je preto potrebné objasniť, či rozsah pojmu „prevádzka vozidiel“ zahŕňa posúdenie tejto subjektívnej stránky, a to duševného stavu vodiča vo vzťahu k objektívnej stránke trestného činu, konkrétne k dôsledkom používania predmetného vozidla.

2.      Význam „duševného stavu“ vodiča vo vymedzení pojmu „prevádzka vozidiel“

32.      V prejednávanej veci sa od Súdneho dvora okrem prvkov relevantných pre objektívne posúdenie používania vozidla požaduje, aby objasnil, či duševný stav vodiča vozidla, ktoré danú škodu alebo ujmu spôsobilo, je relevantný na účely určenia, či daná situácia predstavuje „prevádzku“ tohto vozidla v zmysle článku 3 prvého odseku smernice 2009/103. Konkrétnejšie, a ako už bolo uvedené v bode 1 vyššie, otázka, na ktorú má Súdny dvor odpovedať, znie, či by sa mal pri rozhodovaní o tom, či predmetná škoda alebo ujma spadá do pôsobnosti smernice 2009/103, zohľadniť duševný stav osoby v čase, keď motorové vozidlo použila ako prostriedok na spôsobenie práve tej škody alebo ujmy, z ktorej vyplýva právo poškodeného na náhradu škody. S cieľom poskytnúť odpoveď použijem metódy výkladu uplatňované Súdnym dvorom v súvislosti so znením článku 3 a článku 10 smernice 2009/103, aby som rozšírila analýzu, ktorú Súdny dvor už vykonal vo svojej judikatúre týkajúcej sa obvyklého významu pojmu „používanie vozidiel“, pričom zohľadním aj súvislosti, v ktorých sa tento pojem používa, ako aj ciele, ktorých je súčasťou.(26)

a)      Znenie článku 3 prvého odseku a článku 10 ods. 1 smernice 2009/103

33.      Pokiaľ ide o článok 3 prvý odsek smernice 2009/103, Súdny dvor už poukázal na to, že je formulované veľmi všeobecne.(27) Konkrétnejšie povedané, doslovný výklad pojmu „prevádzka vozidiel“ neumožňuje vyvodiť žiadne závery – ani v jednom, ani v druhom smere –, pokiaľ ide o váhu, ktorú treba pripisovať duševnému stavu vodiča pri určovaní, či daná činnosť predstavuje takúto „prevádzku“, alebo nie.

34.      Podobne sa článok 10 ods. 1 uvedenej smernice nevyjadruje k otázke, či škoda alebo ujma spôsobená neidentifikovaným vozidlom, alebo vozidlom, ktoré nemalo splnené povinné poistenie stanovené v článku 3, podlieha náhrade zo strany orgánu, ktorý sú členské štáty povinné zriadiť alebo povoliť, ak táto škoda alebo ujma vyplýva zo zámerného konania vodiča motorového vozidla.

35.      Z doslovného výkladu článku 3 prvého odseku a článku 10 ods. 1 smernice 2009/103 teda nevyplýva jasný a výslovný úmysel normotvorcu Únie stanoviť krytie škody alebo ujmy, ktorú utrpela obeť zámerného konania vodiča motorového vozidla, povinným poistením zodpovednosti za škodu alebo z verejných finančných prostriedkov. Z toho istého doslovného výkladu však tiež nevyplýva, že by normotvorca mal v úmysle takéto krytie nestanoviť. Za týchto okolností je potrebné venovať osobitnú pozornosť kontextu smernice 2009/103 a cieľom, ktoré táto smernica sleduje.

b)      Kontext smernice 2009/103

36.      Pokiaľ ide o kontext, ktorého súčasťou sú článok 3 prvý odsek a článok 10 ods. 1 smernice 2009/103, je nutné poznamenať, že poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa v uvedenej smernici dôsledne používa v spojitosti s pojmom „nehoda“, hoci tento pojem sa v žiadnom z týchto ustanovení nespomína.

37.      V tomto smere treba odkázať na niekoľko odôvodnení uvedenej smernice. Konkrétne v odôvodnení 2, v ktorom sú stanovené kľúčové ciele smernice, sa uvádza, že „poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (poistenie motorových vozidiel) je osobitne dôležité pre občanov Európy, či sú držiteľmi poistenia alebo poškodenými pri nehode“. V odôvodnení 18, ktoré prezentuje úvahy normotvorcu týkajúce sa orgánu uvedeného v článku 10 smernice, sa uvádza, že „v prípade nehody spôsobenej nepoisteným vozidlom orgán, ktorý odškodňuje obete nehôd spôsobených nepoistenými alebo nezistenými motorovými vozidlami, má lepšie predpoklady realizovať opatrenia proti zodpovednej strane“. Okrem toho sa v odôvodnení 20, v ktorom sa opisujú dôvody harmonizácie práv obetí na odškodnenie podľa smernice 2009/103, uvádza, že „obete nehôd motorových vozidiel majú mať zaručenú porovnateľnú starostlivosť bez ohľadu na to, kde v Spoločenstve sa nehoda stala“.

38.      Z článku 10 ods. 3 tretieho pododseku smernice 2009/103 navyše vyplýva, že „podmienky, za ktorých sa osobná ujma považuje za vážnu, sa určia v súlade s právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami členského štátu, v ktorom sa nehoda stane“. Okrem toho sú v kapitole 7 s názvom „Likvidácia škôd, ktoré vznikli pri nehode spôsobenej vozidlom krytým poistením, ako je uvedené v článku 3“, stanovené procesné pravidlá týkajúce sa náhrady škody alebo ujmy spôsobenej motorovým vozidlom.(28)

39.      Z rôznych ustanovení a odôvodnení, ktoré som práve preskúmala, vyplýva, že kontext článku 3 prvého odseku a článku 10 ods. 1 nemožno správne pochopiť bez zohľadnenia súvislosti medzi pojmom „prevádzka vozidiel“ a pojmom „nehoda“.

40.      Prípravné práce, ktoré viedli k prijatiu smernice 2021/2118, tiež potvrdzujú, že smernica 2009/103 je zameraná na obete nehôd. V tomto smere návrh Komisie okrem iného poskytuje užitočnú indíciu, keď sa v ňom uvádza, že smernica 2009/103 sa „usiluje dosiahnuť vysokú úroveň zbližovania z hľadiska ochrany potenciálnych poškodených pri nehodách motorových vozidiel“ a že „prvá európska smernica o poistení motorových vozidiel bola prijatá v roku 1972 s dvojakým cieľom: ochrana poškodených pri nehodách motorových vozidiel“(29).

41.      Súdny dvor sám opakovane zdôraznil, že vývoj právnych predpisov EÚ v oblasti povinného poistenia usmerňoval „cieľ ochrany poškodených účastníkov nehôd spôsobených motorovými vozidlami“(30).

42.      Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 36 až 41 vyššie je nevyhnutné dospieť k záveru, že pojem „prevádzka vozidiel“ a následne aj rozsah zodpovednosti za škodu a ujmu krytej článkami 3 a 10 smernice 2009/103, sa týkajú nehôd. Určenie pôsobnosti uvedenej smernice preto závisí od kumulatívnej kombinácie pojmov „prevádzka vozidiel“ a „nehoda“. Za týchto okolností  vzniká otázka, či škodu alebo ujmu, ktoré zámerne spôsobil vodič motorového vozidla, možno považovať za takúto „nehodu“.

43.      Smernica 2009/103 neobsahuje žiadne vymedzenie pojmu „nehoda“,(31) ktorý je všeobecne považovaný za ťažko vymedziteľný pojem.(32) Nehoda sa však zvyčajne chápe ako nepriaznivá, neúmyselná a nepredvídateľná udalosť.(33) V tomto smere Súdny dvor už konštatoval, že obvyklý význam, ktorý treba pripisovať tomuto pojmu, je význam neočakávanej, poškodzujúcej a neúmyselnej udalosti(34) alebo „nepredvídateľn[ej] a náhl[ej] udalos[ti], ktorá spôsobuje poškodenie alebo nebezpečenstvo, ako je zranenie alebo smrť“(35).

44.      Pokiaľ ide o vnútroštátne právne systémy, v odôvodnení 9 smernice 2021/2118 sa uvádza, že existujú rôzne vnútroštátne prístupy k uplatňovaniu tohto pojmu a že v oblasti cestnej premávky a zodpovednosti za škodu sa niektoré členské štáty rozhodli vylúčiť z vymedzenia nehody úmyselné konanie.(36) Toto konštatovanie je navyše v súlade s harmonizačným prístupom, na ktorom je založená smernica 2009/103, ktorá stanovuje bezpodmienečnú povinnosť zabezpečiť, aby bola zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel krytá poistením, ako aj výnimky z tejto povinnosti, pričom členským štátom ponecháva určitú voľnosť pri vykonávaní ďalších požiadaviek uvedenej smernice zameraných na zaistenie účinnosti tohto krytia zodpovednosti za škodu.(37)

45.      Zdá sa teda, že výklad pojmu „nehoda“ – či už v jeho obvyklom zmysle, alebo ako sa chápe v právnej literatúre – nepodporuje názor, že situácia, v ktorej vodič motorového vozidla spôsobil škodu alebo ujmu tretej osobe zámerne, predstavuje takúto nehodu.

46.      To by znamenalo, že táto situácia nespadá pod pojem „prevádzka vozidiel“ v zmysle článku 3 prvého odseku smernice 2009/103. Tento prístup nie je bez problémov, keďže možno spochybniť to, či pôsobnosť smernice 2009/103 a následne aj rozsah ochrany, ktorú poskytuje osobám zraneným motorovými vozidlami, možno zúžiť iba na základe kontextuálneho výkladu uvedenej smernice, ktorý prevádzku vozidla neoddeliteľne spája s nehodou. Inými slovami a za predpokladu, že normotvorca plní svoju úlohu „racionálneho aktéra“(38), možno sa pýtať, do akej miery je možné vykladať zámer normotvorcu pri vymedzovaní pojmu „prevádzka vozidiel“ tak, že sa obmedzuje na škodu alebo ujmu spôsobenú neúmyselne alebo z nedbanlivosti, bez toho, aby to bolo výslovne uvedené.

47.      Treba priznať, že tieto postrehy skutočne vyvolávajú nejasnosti pri výklade politických rozhodnutí normotvorcu, ktoré týmto právnym predpisom sledoval. Na jednej strane sa v odôvodnení 9 smernice 2021/2118 výslovne uvádza, že v určitých situáciách by použitie vozidiel ako prostriedku úmyselného spôsobenia škody alebo ujmy malo byť pokryté náhradou škody v súlade so smernicou 2009/103. Na druhej strane sa zdá, že toto tvrdenie je v rozpore so znením a kontextom smernice 2009/103, ktorá by sa z dôvodov uvedených v bode 42 vyššie mala vykladať tak, že náhrada škody podľa tejto smernice sa vzťahuje iba na škodu alebo ujmu spôsobenú nehodou. Túto kritiku je však nutné vnímať vo svetle toho, že odôvodnenia právneho aktu EÚ nemajú samostatnú záväznú právnu silu.(39)

48.      Tieto ťažkosti týkajúce sa doslovného a kontextuálneho výkladu pojmu „prevádzka vozidiel“ znamenajú, že je osobitne potrebné preskúmať tento pojem so zreteľom na ciele, ktoré sleduje smernica 2009/103.(40)

3.      Ciele smernice 2009/103

49.      Je nutné rozlišovať medzi cieľmi smernice 2009/103 a účelom vnútroštátnych právnych režimov upravujúcich povinné poistenie motorových vozidiel. Smernica sleduje svoje vlastné špecifické ciele,(41) medzi ktoré patrí najmä podpora voľného pohybu osôb a služieb. Takýto záujem nemusí byť nevyhnutne, ba dokonca vôbec, ústrednou témou vnútroštátnych právnych predpisov, ktorých hlavným účelom môže byť napríklad stanovenie práv a povinností poisťovateľa, ktorý je povinný vyplatiť náhradu za predmetnú škodu alebo ujmu.(42) Ochrana obetí je však relevantná pre opatrenia EÚ aj pre vnútroštátne opatrenia.

50.      V prvom rade konštatujem, že smernica 2009/103 vychádza z článku 95 ods. 1 Zmluvy o ES (teraz článok 114 ods. 1 ZFEÚ), ktorý udeľuje Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie právomoc prijímať opatrenia na aproximáciu ustanovení, ktoré smerujú k vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu. Uvedená smernica neodkazuje na ustanovenia Zmlúv, ktorých cieľom je uľahčiť justičnú spoluprácu v trestných veciach s cezhraničným rozmerom, a predovšetkým ani na článok 82 ods. 2 ZFEÚ, na rozdiel napríklad od smernice 2012/29/EÚ, ktorej cieľom je zvýšiť úroveň ochrany obetí, najmä v rámci trestného konania(43).

51.      Účelom článku 114 ZFEÚ je zabezpečiť dosiahnutie cieľov stanovených v článku 26 ZFEÚ, ktorého cieľom je zaviesť fungovanie vnútorného trhu ako priestoru bez vnútorných hraníc, v ktorom je zabezpečený voľný pohyb osôb, tovaru, služieb a kapitálu. V tomto smere platí, že legislatívny akt prijatý na základe článku 114 ZFEÚ musí na jednej strane obsahovať opatrenia týkajúce sa aproximácie ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov a na druhej strane mať za cieľ vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu.(44) Naopak, obete trestných činov spadajú pod hlavu V Zmluvy o FEÚ, ktorá stanovuje právomoc Európskej únie prijímať právne predpisy v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti pri rešpektovaní základných práv a rôznych právnych systémov a tradícií členských štátov. Existuje teda jasné rozlíšenie medzi cieľmi, ktoré sleduje ZFEÚ v súvislosti s opatreniami na podporu vnútorného trhu, a tými, ktorých cieľom je prevencia trestnej činnosti a boj proti nej. Tieto rozdiely sa nesmú ignorovať.

52.      Po druhé by som chcela poukázať na to, že smernica 2009/103 neobsahuje žiadne právne ustanovenia, ktoré by naznačovali, že jej zámerom bola ochrana obetí úmyselných trestných činov spáchaných pri používaní motorového vozidla. Presnejšie povedané, v žiadnom z článkov tohto legislatívneho aktu sa neuvádza, že normotvorca mal v úmysle odškodňovať takéto obete spôsobom, ktorý „je čo najbližšie“ odškodneniu vyplácanému obetiam nehôd podľa článkov 3 a 10 uvedenej smernice. Z toho vyplýva, že smernica 2009/103 vychádza skôr z logiky vnútorného trhu než z logiky trestných vecí, ktoré spadajú do iného rámca, v ktorom sa normotvorca rozhodol opierať o iné nástroje.

53.      Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že napriek nejednoznačnostiam vyplývajúcim jednak zo znenia príslušných ustanovení a ich kontextu v smernici 2009/103 a jednak zo zmätočných metód, ktoré normotvorca zvolil na vymedzenie a vysvetlenie jej pôsobnosti, je so zreteľom na rozsah pôsobnosti článkov 82 a 114 Zmluvy o FEÚ najkonzistentnejším výkladom taký výklad, podľa ktorého pojem „prevádzka vozidiel“ nemôže zahŕňať škodu alebo ujmu spôsobenú úmyselne prostredníctvom motorového vozidla. V tomto zmysle sa domnievam, že bez ohľadu na svoj obsah nemôže odôvodnenie 9 smernice 2021/2118 toto posúdenie zvrátiť, keďže obsah tohto odôvodnenia nie je výslovne zakotvený v článkoch tvoriacich hlavnú časť uvedenej smernice. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že iba ustanovenia legislatívneho aktu, a nie jeho odôvodnenia,(45) predstavujú prostriedky, prostredníctvom ktorých normotvorca EÚ vykonáva svoju právomoc prijímať právne predpisy a, povedané konkrétnejšie, harmonizovať pravidlá týkajúce sa okrem iného odškodňovania obetí, ktoré utrpeli škodu alebo ujmu spôsobenú motorovým vozidlom. Keďže pojem „prevádzka vozidiel“ je, ako bolo uvedené vyššie, neoddeliteľne spojený s pojmom „nehoda“, náhrada škody alebo ujmy spôsobenej obetiam nie je upravená smernicou 2009/103, ak duševný stav páchateľa odzrkadľuje úmysel vedome spôsobiť obeti škodu alebo ujmu, pričom táto oblasť zostáva v kompetencii členských štátov.

4.      Uplatnenie na prejednávanú vec

54.      Je výlučnou zodpovednosťou predkladajúceho vnútroštátneho súdu vykonať celkové posúdenie všetkých relevantných skutkových okolností a právnych otázok s cieľom vyriešiť spor v konaní o veci samej. Nič však nebráni tomu, aby Súdny dvor dal predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď tým, že mu poskytne usmernenie týkajúce sa výkladu práva EÚ, ktoré je potrebné na to, aby uvedený súd mohol sám v danom spore rozhodnúť. V tomto smere by sa mala na účely určenia toho, či okolnosti, ako sú tie v konaní vo veci samej, možno klasifikovať ako patriace do rozsahu pojmu „prevádzka vozidiel“, uplatniť metodika opísaná v bodoch 23 až 31 vyššie. Ako som uviedla v bodoch 27 až 30 vyššie, pri tomto posúdení sa musí zistiť, či sa príslušné vozidlo v čase, keď spôsobilo danú škodu alebo ujmu, používalo spôsobom, ktorý je v súlade s jeho obvyklou funkciou. Z bodov 32 až 53 vyššie ďalej vyplýva, že zistenie duševného stavu vodiča v súvislosti so spôsobenou škodou alebo ujmou je relevantné na účely určenia, či konanie, ktoré viedlo k tejto škode alebo ujme, spadá do pôsobnosti smernice 2009/103, keďže ustanovenia tejto smernice sa vzťahujú iba na škodu alebo ujmu spôsobenú nehodou (neúmyselný duševný stav vo vzťahu k následkom).

55.      Pri posudzovaní metodiky zhrnutej v predchádzajúcom bode treba pripustiť, že okolnosti konania vo veci samej by mohli viesť k nejasnostiam. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, a z pojednávania tak vyplýva, že predmetné vozidlo, v ktorom sa nachádzal vodič a jeho spolujazdec, bolo použité na jazdu po verejnej komunikácii s cieľom dostať sa na miesto tragickej udalosti, ktorá viedla k smrti osoby, a následne z neho ujsť. Je však rovnako zrejmé, že konanie, ktoré spôsobilo škodu alebo ujmu, ktorá je predmetom konania vo veci samej, spočívalo v zámernom použití uvedeného vozidla práve na účely spôsobenia tejto škody alebo ujmy.(46) Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že súdnym rozhodnutím bolo zistené, že AHM zámerne viedol svoje nepoistené vozidlo vysokou rýchlosťou a bez zapnutých svetiel s cieľom dvakrát násilne naraziť do AMV. Predkladajúci vnútroštátny súd vysvetľuje, že AHM mal v úmysle ukončiť život AMV, alebo vedel s vysokou pravdepodobnosťou, že jeho konanie bude mať takýto následok.

56.      Za týchto okolností a s výhradou overenia, ktoré má vykonať predkladajúci vnútroštátny súd, nemožno použitie vozidla v prejednávanej veci považovať za spadajúce pod pojem „prevádzka vozidiel“ v zmysle článku 3 prvého odseku a následne článku 10 ods. 1 smernice 2009/103. Preto nemožno z tam stanoveného poistného krytia odvodiť žiadnu náhradu za túto škodu a ujmu, ak sa jednoznačne preukáže, že duševný stav vodiča bol taký, že vykonal zámerný čin s cieľom spôsobiť danú škodu, a to smrť osoby.(47)

57.      Akýkoľvek iný prístup by podľa môjho názoru pripisoval odôvodneniu záväznosť, čo by bolo v jasnom rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa úlohy odôvodnení pri výklade ustanovení práva EÚ.(48)

58.       Na základe všetkých uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku takto: Článok 3 prvý odsek a článok 10 ods. 1 smernice 2009/103 v spojení s odôvodnením 9 smernice 2021/2118 sa majú vykladať tak, že neukladajú členskému štátu povinnosť nahradiť škodu alebo ujmu spôsobenú použitím motorového vozidla spôsobom, ktorý je čo najbližšie k spôsobu, akým by bola taká škoda alebo ujma nahradená podľa smernice 2009/103, ak sa preukáže, že duševný stav vodiča odzrkadľuje úmysel vedome spôsobiť danú škodu, napríklad smrť osoby. Členské štáty však majú možnosť takú povinnosť stanoviť.

C.      O druhej prejudiciálnej otázke

59.      Druhou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta na podmienky, za ktorých možno režim náhrady škody alebo ujmy spôsobenej úmyselne použitím motorového vozidla považovať za systém, ktorý odškodňuje poškodených spôsobom, ktorý je čo najbližšie k spôsobu, akým by boli odškodnení podľa smernice 2009/103.

60.      Z dôvodov uvedených v predchádzajúcej časti sa domnievam, že na túto otázku nie je potrebné odpovedať. Ak by sa však Súdny dvor od tohto stanoviska odchýlil a v podstate konštatoval, že smernica 2009/103 – v znení uplatniteľnom na skutkový stav v konaní o veci samej – implicitne stanovuje, že škoda alebo ujma spôsobená úmyselne vodičom vozidla, ktoré nemalo splnené povinné poistenie, by mala byť nahradená v súlade s požiadavkami článku 10 uvedenej smernice alebo spôsobom, ktorý je k uvedenému článku čo najbližšie, v záujme úplnosti sa k tejto otázke stručne vyjadrím.

61.      Súdny dvor konzistentne konštatuje, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu alebo ujmu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady tejto škody v rámci všeobecnej zodpovednosti za škodu. Zatiaľ čo tá prvá je vymedzená a zaručená právnou úpravou Únie, tá druhá je v zásade upravená vnútroštátnym právom.(49) V dôsledku toho môžu za súčasného stavu právneho poriadku Únie členské štáty v zásade slobodne určiť najmä to, ktoré škody spôsobené motorovými vozidlami musia byť povinne nahradené, rozsah práva na náhradu škody a osoby, ktoré naň majú mať nárok. Táto sloboda je však obmedzená uvedenou smernicou, pretože táto smernica po prvé stanovila povinné krytie niektorých škôd do výšky minimálnych súm určených smernicou. Medzi týmito škodami, ktorých krytie je povinné, ako to spresňuje článok 3 posledný odsek smernice 2009/103, sa nachádza najmä „ujma na zdraví“.(50)

62.      V tejto súvislosti a so zreteľom na významné výsady, ktoré v tejto oblasti naďalej patria do kompetencie členských štátov, musí odškodnenie, ktoré je čo najbližšie odškodneniu stanovenému v smernici 2009/103, spĺňať najmä minimálne sumy stanovené v uvedenej smernici a pokrývať druhy škody alebo ujmy v nej uvedené vrátane nemajetkovej ujmy. Okrem toho, pokiaľ ide o osoby, ktoré sa môžu domáhať náhrady tejto nemajetkovej ujmy podľa smernice 2009/103, členské štáty majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci obetí dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením do výšky minimálnych súm určených smernicou 2009/103.(51) Rovnaké úvahy platia v prípade nepoisteného vozidla, keďže pôsobnosť článku 3 a článku 10 uvedenej smernice nevyhnutne vedie k rovnakému výsledku pre dotknutú obeť.

63.      Overiť všetky tieto faktory však prislúcha predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu.

64.      Vzhľadom na všetky uvedené úvahy a ak by to Súdny dvor považoval za potrebné, navrhujem, aby Súdny dvor na druhú prejudiciálnu otázku odpovedal takto: Režim náhrady škody alebo ujmy spôsobenej úmyselne prostredníctvom motorového vozidla možno považovať za systém, ktorý odškodňuje poškodených spôsobom, ktorý je čo najbližšie k spôsobu, akým by boli odškodnení podľa smernice 2009/103, ak spĺňa minimálne sumy stanovené uvedenou smernicou a pokrýva druhy škody v nej uvedené vrátane nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci obetí dopravnej nehody.

IV.    Návrh

65.      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré položil Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), odpovedal takto:

1.      Článok 3 prvý odsek a článok 10 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti v spojení s odôvodnením 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/2118 z 24. novembra 2021, ktorou sa mení smernica 2009/103,

sa majú vykladať tak, že neukladajú členskému štátu povinnosť nahradiť škodu alebo ujmu spôsobenú motorovým vozidlom spôsobom, ktorý je čo najbližšie k spôsobu, akým by bola taká škoda alebo ujma nahradená podľa smernice 2009/103, ak sa preukáže, že duševný stav vodiča odzrkadľuje úmysel vedome spôsobiť danú škodu, napríklad smrť osoby. Členské štáty však majú možnosť takú povinnosť stanoviť.

2.      Režim náhrady škody alebo ujmy spôsobenej úmyselne prostredníctvom motorového vozidla možno považovať za režim, ktorý odškodňuje poškodených spôsobom, ktorý je čo najbližšie k spôsobu, akým by boli odškodnení podľa smernice 2009/103, ak spĺňa minimálne sumy stanovené uvedenou smernicou a pokrýva druhy škody v nej uvedené vrátane nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci obetí dopravnej nehody.


1      Jazyk prednesu: angličtina.


2      Ú. v. EÚ L 263, 2009, s. 11.


3      Ú. v. EÚ L 430, 2021, s. 1.


4      HUGO, V.: Actes et paroles, s. 554.


5      Pozri v tomto smere návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Biondi vo veci Stichting Koskea (C‑490/24, EU:C:2025:735, bod 2, a najmä poznámka pod čiarou 3).


6      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2017, Rodrigues de Andrade (C‑514/16, EU:C:2017:908, bod 33 a citovaná judikatúra).


7      Pozri v tomto smere návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Biondi vo veci Stichting Koskea (C‑490/24, EU:C:2025:735, bod 2, a najmä poznámka pod čiarou 5).


8      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, Van Ameyde España (C‑923/19, EU:C:2021:475, bod 23 a citovaná judikatúra).


9      Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 2 smernice 2021/2118.


10      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2018, Juliana (C‑80/17, EU:C:2018:661, body 36 a 37 a citovaná judikatúra).


11      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2024, Matmut (C‑236/23, EU:C:2024:761, bod 48 a citovaná judikatúra).


12      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2024, Kočner/Europol (C‑755/21 P, EU:C:2024:202, bod 59 a citovaná judikatúra).


13      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, Vnuk (C‑162/13, EU:C:2014:2146, bod 56).


14      Pozri v tejto súvislosti rozsudok zo 4. septembra 2014 vo veci Vnuk (C‑162/13, EU:C:2014:2146, body 37 až 40); táto podmienka nie je predmetom sporu v konaní vo veci samej, keďže je nesporné, že automobil, ktorý spôsobil tragickú nehodu, ktorá je v jadre tejto veci, je nutné považovať za vozidlo v zmysle uvedenej smernice.


15      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. októbra 2021, Ubezpieczeniowy Fundusz Gwarancyjny (C‑688/20, EU:C:2021:897, bod 28 a citovaná judikatúra).


16      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2017, Rodrigues de Andrade (C‑514/16, EU:C:2017:908, bod 31 a citovaná judikatúra).


17      Rozsudok z 20. júna 2019, Línea Directa Aseguradora (C‑100/18, EU:C:2019:517, bod 35 a citovaná judikatúra).


18      Rozsudok z 28. novembra 2017, Rodrigues de Andrade (C‑514/16, EU:C:2017:908, bod 38).


19      Pozri návrhy generálnej advokátky L. Medina vo veci KBC Verzekeringen (C‑323/25, EU:C:2026:572, body 32 až 52).


20      Rozsudok z 20. júna 2019, Línea Directa Aseguradora (C‑100/18, EU:C:2019:517, bod 35 a citovaná judikatúra).


21      Rozsudok z 28. novembra 2017, Rodrigues de Andrade (C‑514/16, EU:C:2017:908, bod 39).


22      Rozsudok z 15. novembra 2018, BTA Baltic Insurance Company (C‑648/17, EU:C:2018:917, bod 36).


23      Rozsudok z 20. júna 2019, Línea Directa Aseguradora (C‑100/18, EU:C:2019:517, bod 41).


24      Napríklad poľnohospodársky traktor, ktorý bol v čase predmetnej nehody používaný výlučne na generovanie hybnej sily potrebnej na pohon pumpy herbicídneho postrekovača, nebol ako taký považovaný za dopravný prostriedok (rozsudok z 28. novembra 2017, Rodrigues de Andrade, C‑514/16, EU:C:2017:908, bod 41).


25      Tento prístup bol terčom kritiky; pozri v tejto súvislosti napríklad návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Van Ameyde España (C‑923/19, EU:C:2021:125).


26      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2026, Stichting Koskea (C‑490/24, EU:C:2026:89, bod 24 a citovaná judikatúra).


27      Rozsudok zo 4. septembra 2018, Juliana (C‑80/17, EU:C:2018:661, bod 36 a citovaná judikatúra).


28      Pojem „nehoda“ sa vyskytuje v článkoch 1, 2, 5, 6, 8, 10, 12, 13, 15 a 17 až 25 smernice 2009/103.



29      Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti [COM(2018) 336 final] z 24. mája 2018.


30      Rozsudok z 19. septembra 2024, Matmut (C‑236/23, EU:C:2024:761, bod 31 a citovaná judikatúra).


31      Pozri v tejto súvislosti napríklad návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Vnuk (C‑162/13, EU:C:2014:106, bod 32).


32      Pozri v tomto smere BAKOUCHE, D.: L’accident: responsabilité civile et assurances. In: Responsabilité civile et assurances. Júl – august 2014, s. 5.


33       Pozri CORNU, G.: Vocabulaire juridique. Paris: PUF, 2024.


34      Rozsudok z 19. decembra 2019, Niki Luftfahrt (C‑532/18, EU:C:2019:1127, bod 35).


35      Rozsudok zo 17. decembra 2020, CLCV a i. (Rušiace zariadenie na dieselových motoroch) (C‑693/18, EU:C:2020:1040, bod 108).


36      Napríklad v súvislosti s francúzskym právnym poriadkom bolo zdôraznené, že «z etymologického hľadiska (accidens: niečo, čo sa stane náhodou) pojem ‚accident‘ (‚nehoda‘) odkazuje na udalosť, ktorá nastane neočakávane – akoby prekvapivo – na náhlu a nezamýšľanú udalosť. Nehoda teda na prvý pohľad zodpovedá náhlej udalosti, ktorá má za následok nezamýšľanú škodu. To znamená, že ak bola škoda spôsobená zámerne, striktne povedané, už nejde o nehodu. Z tohto hľadiska judikatúra vylučuje z klasifikácie udalosti ako ‚nehody‘ situáciu, keď sa vodič alebo osoba zodpovedná za vozidlo, ktoré sa na nej podieľalo, alebo dokonca tretia osoba, dopustila úmyselného alebo prinajmenšom vedomého protiprávneho konania“. (LEDUC, F.: Le cœur et la raison en droit des accidents de la circulation. In: Responsabilité civile et assurances. Marec 2009).


37      Napríklad článok 9 smernice 2009/103 stanovuje, že poistenie uvedené v článku 3 musí byť povinné aspoň pre minimálne sumy stanovené v uvedenom článku, pričom týmito sumami nie je dotknuté vyššie poistné krytie, ktoré môže byť stanovené členskými štátmi. Súdny dvor navyše dôsledne poukazuje na to, že rozsah náhrady škody, ktorá sa má poskytnúť z dôvodu zodpovednosti za škodu poistenej osoby, je v zásade upravený vnútroštátnym právom [rozsudok zo 17. marca 2011, Carvalho Ferreira Santos (C‑484/09, EU:C:2011:158, bod 31 a citovaná judikatúra)]. Okrem toho, pokiaľ ide o článok 10 smernice 2009/103 a orgány zodpovedné za náhradu škody stanovené v uvedenom článku, členské štáty si zachovávajú právomoc považovať náhradu škody poskytnutú týmito orgánmi za doplnkovú alebo nedoplnkovú.


38      LENAERTS, K., GUTTIÉRES‑FONS, J. A.: To say what the law of the EU is: Methods of interpretation and the European Court of Justice. In: Columbia Journal of European Law. 2014, Vol. 20, No. 2, s. 20.


39      Pozri body 19 až 21 vyššie.


40      V tomto smere treba pripomenúť, že „ak je príslušné ustanovenie práva Únie nejednoznačné, nejasné alebo neúplné, všetky metódy výkladu, ktoré používa Európsky súdny dvor, sa navzájom dopĺňajú“ (LENAERTS, K., GUTTIÉREZ‑FONS, J. A., poznámka pod čiarou 38 vyššie, c. d., s. 61).


41      Rozsudok z 28. novembra 2017, Rodrigues de Andrade (C‑514/16, EU:C:2017:908, bod 33 a citovaná judikatúra).


42      HOCQUET‑BERG, S.: La notion d’accident de la circulation. In: Responsabilité civile et assurances. Júl – august 2014, s. 34.


43      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV (Ú. v. EÚ L 315, 2012, s. 57). V tomto zmysle konštatujem, že smernica 2009/103 stanovuje podrobné požiadavky týkajúce sa minimálnych súm krytých povinným poistením, čo v prípade smernice 2012/29 neplatí. V tejto súvislosti sa smernica Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov (Ú. v. EÚ L 261, 2004, s. 15; Mim. vyd. 19/007, s. 65) zaoberá odškodňovaním za ujmy utrpené obeťami trestných činov a vnútroštátnymi režimami náhrady škody, ktoré musia byť v tejto súvislosti zavedené, je však hlavne o zabezpečení voľného pohybu fyzických osôb a ich ochrane v prípade ujmy utrpenej v inom členskom štáte.


44      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Philip Morris Brands a i. (C‑547/14, EU:C:2015:853, bod 55 a citovaná judikatúra).


45      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2024, Kočner/Europol (C‑755/21 P, EU:C:2024:202, bod 59 a citovaná judikatúra), spomenutý vyššie. V tomto zmysle generálny advokát Szpunar vo svojich návrhoch v spojených veciach X a Visser (C‑360/15 a C‑31/16, EU:C:2017:397, bod 132) zdôraznil, že «v rámci právneho poriadku Únie majú opisnú, a nie normatívnu povahu“. Pozri tiež den HEIJER, M., van OS van den ABEELEN, T., MASLYKA, A.: On the use and misuse of recitals in European Union law. In: Amsterdam Law School Legal Studies Research Paper No. 2019‑31. Amsterdam: Amsterdam Center for International Law, 2019.


46      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania zjavne vyplýva, že AHM bol ako páchateľ trestného činu úkladnej vraždy odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 16 rokov a 8 mesiacov a ako páchateľ zodpovedný za trestný čin proti bezpečnosti cestnej premávky na trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov.


47      Pozri v tomto smere zámerne prehnaný príklad, ktorý uviedol generálny advokát Bobek v poznámke pod čiarou 20 svojich návrhov, ktoré predniesol vo veci Ubezpieczeniowy Fundusz Gwarancyjny z siedzibą (C‑383/19, EU:C:2020:1003).


48      Pozri bod 44 vyššie.


49      Rozsudok z 12. februára 2026, Stichting Koskea (C‑490/24, EU:C:2026:89, bod 35 a citovaná judikatúra).


50      Rozsudok z 15. decembra 2022, HUK‑COBURG‑Allgemeine Versicherung (C‑577/21, EU:C:2022:992, body 37 a 38 a citovaná judikatúra).


51      Rozsudok z 15. decembra 2022, HUK‑COBURG‑Allgemeine Versicherung (C‑577/21, EU:C:2022:992, body 40 až 42 a citovaná judikatúra).