40.Čo sa týka druhého tvrdenia, Súd prvého stupňa rozhodol takto:77.Podľa ustálenej judikatúry môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES len opatrenia, ktoré majú záväzné právne účinky ovplyvňujúce záujmy žalobcu tým, že spôsobujú výraznú zmenu v jeho právnom postavení (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. marca 1999, Assicurazioni Generali a Unicredito/Komisia, T-87/96, Zb. s. II-203, bod 37). Teda žaloba o neplatnosť je prípustná v prípade všetkých opatrení prijatých inštitúciami bez ohľadu na ich povahu alebo formu, ktorých zámerom bolo spôsobiť právne účinky (rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1971, Komisia/Rada, 22/70, Zb. s. 263, bod 42).78.V tejto veci je napadnutým aktom vyhlásenie predsedníčky Parlamentu na plenárnom zasadnutí 23. októbra 2000, ktorým v súlade s článkom 12 ods. 2 [aktu z roku 1976] Parlament... berie na vedomie oznámenie francúzskej vlády vyhlasujúce zánik mandátu [žalobcu].79.Je preto nevyhnutné preskúmať, či toto vyhlásenie malo záväzné právne účinky ovplyvňujúce záujmy žalobcu tým, že spôsobilo výraznú zmenu v jeho právnom postavení.80.V tomto ohľade je nevyhnutné uviesť právne súvislosti, za ktorých bolo toto vyhlásenie urobené.81.Je nesporné, že v čase rozhodnom pre túto vec nebol prijatý žiadny jednotný volebný postup pre voľby členov Európskeho parlamentu.82.Preto sa podľa článku 7 ods. 2 aktu z roku 1976 bude volebný postup stále spravovať vnútroštátnymi predpismi každého členského štátu.83.Tak najmä z článku 12 ods. 2 prvého pododseku aktu z roku 1976 vyplýva, že uplatnenie platných vnútroštátnych predpisov niektorého členského štátu môže spôsobiť uprázdnenie miesta člena Európskeho parlamentu.84.Na uplatňovanie aktu z roku 1976 prijala Francúzska republika predovšetkým zákon z roku 1977. Článok 2 tohto zákona stanovuje, že voľby členov Európskeho parlamentu sa spravujú hlavou I knihy I Volebného zákonníka a ustanoveniami nasledujúcich kapitol. Článok 5 toho istého zákona, ktorý sa nachádza v kapitole III s názvom Podmienky voliteľnosti, nevoliteľnosti a nezlučiteľnosti, stanovuje predovšetkým, že články LO 127 až LO 130-1 Volebného zákonníka sa uplatňujú na voľby [členov Európskeho parlamentu], nevoliteľnosť, ktorá vznikne počas výkonu mandátu má za následok zánik tohto mandátu a nevoliteľnosť sa vyhlási dekrétom.85.Článok 12 ods. 2 aktu z roku 1976 rozlišuje medzi dvomi situáciami, za ktorých sa uprázdnia miesta členov Európskeho parlamentu.86.Prvá situácia, uvedená v prvom pododseku tohto ustanovenia, zahŕňa prípady, keď sa miesto uprázdni uplatnením vnútroštátnych predpisov.Druhá situácia, uvedená v druhom pododseku toho istého ustanovenia, zahŕňa všetk[y] ostatn[é] prípad[y].
87.Je potrebné poznamenať, že v rozpore s tvrdeniami žalobcu v tomto smere, prvá situácia sa vonkoncom neobmedzuje na prípady nezlučiteľnosti uvedené v článku 6 aktu z roku 1976, ale zahŕňa aj prípady nevoliteľnosti. Aj keď je pravda, že podľa článku 6 ods. 3 aktu z roku 1976 budú členovia Európskeho parlamentu, na ktorých sa začnú vzťahovať odseky 1 a 2, nahradení v súlade s článkom 12, nemožno z tohto odkazu usudzovať, že sa tento článok týka výlučne prípadov nezlučiteľnosti pokrytých článkom 6 ods. 1 a 2. Okrem toho treba poznamenať, že článok 12 nikde nehovorí o pojme nezlučiteľnosť, ale používa oveľa širší pojem uprázdnenie [miesta].88.V prvej situácii obsiahnutej článkom 12 ods. 2 aktu z roku 1976 sa rola Parlamentu obmedzuje na zobratie na vedomie, že miesto dotknutej osoby sa uprázdnilo. V druhej situácii, ktorá pokrýva napríklad vzdanie sa mandátu jedným z jeho členov, Parlament ustanoví, že miesto bolo uprázdnené a upovedomí o tom príslušný členský štát.89.V tejto veci, keďže napadnutý akt bol prijatý podľa prvého pododseku článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976, je nevyhnutné stanoviť rozsah pôsobnosti procesu zobratia na vedomie predpísaného týmto ustanovením.90.V tejto súvislosti treba poznamenať, že proces zobratia na vedomie sa nevzťahuje na zánik mandátu dotknutého člena, ale na samu skutočnosť, že jeho miesto sa uprázdnilo v dôsledku uplatnenia vnútroštátnych predpisov. Inými slovami, rolou Parlamentu nie je spôsobiť zánik mandátu, ako tvrdí žalobca, ale len zobrať na vedomie vnútroštátnymi orgánmi už urobené vyhlásenie, že miesto sa uprázdnilo, teda skôr existujúcu právnu situáciu, ktorá vyplynula výlučne z rozhodnutia týchto orgánov.91.Verifikačná právomoc Parlamentu v tejto súvislosti je výrazne obmedzená. V podstate sa ohraničuje na overenie, či sa miesto dotknutej osoby skutočne uprázdnilo. Predovšetkým, v rozpore s tvrdením žalobcu, nie je vecou Parlamentu, aby overoval, či sa dodržal procesný postup stanovený uplatniteľným vnútroštátnym právom alebo sa zachovali základné práva dotknutej osoby. Táto právomoc patrí výlučne príslušným vnútroštátnym súdom alebo prípadne Európskemu súdu pre ľudské práva. V tomto ohľade treba navyše poznamenať, že konkrétne v tejto veci sa žalobca domáhal svojich práv aj na francúzskej Conseil d'État, aj na Európskom súde pre ľudské práva. Takisto treba poznamenať, že samotný Parlament sa nikdy nedomáhal, či vo svojich písomných vyjadreniach alebo na pojednávaní, verifikačnej právomoci v takej šírke, ako uvádza žalobca.92.Treba dodať, že tak široké poňatie verifikačnej právomoci Parlamentu podľa prvého pododseku článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976 by znamenalo, že táto inštitúcia by mohla napadnúť samotnú zákonnosť zániku mandátu, ktorý vyhlásili vnútroštátne orgány, a odmietnuť zobrať uprázdnenie miesta na vedomie, pokiaľ by usúdila, že čelí nezrovnalostiam. Jedine článok 8 ods. 9 rokovacieho poriadku predpokladá možnosť, že Parlament odmietne uprázdnenie miesta, a to len vtedy, ak bol vyzvaný, aby potvrdí [1] takéto uprázdnenie a existujú vecn[é] nepresnosti alebo neplatn[ý] súhlas. Bolo by paradoxné, ak by Parlament mal mať väčšiu voľnosť pri rozhodovaní v prípadoch, keď sa od neho požaduje prosté zobratie na vedomie uprázdneného miesta, ktoré ustanovili vnútroštátne orgány, ako je to v prípadoch, keď uprázdnenie miesta sám stanovuje.93.Toto posúdenie nie je v žiadnom prípade v rozpore so znením článku 7 ods. 4 druhého pododseku rokovacieho poriadku. Ako Parlament a Francúzska republika správne poukázali, toto ustanovenie sa uplatňuje proti zániku mandátu, a teda proti uprázdneniu miesta. Stanovuje, aby predseda Parlamentu pridelil vec príslušnému výboru, pokiaľ príslušné orgány členských štátov začnú konanie, ktoré by mohlo viesť k zániku mandátu [člena Európskeho parlamentu]. Keď sa toto konanie skončí a príslušné vnútroštátne orgány ustanovia uprázdnenie miesta dotknutej osoby, Parlamentu zostáva len zobrať toto uprázdnenie na vedomie podľa článku 12 ods. 2 prvého pododseku aktu z roku 1976. V každom prípade, podľa zásady hierarchie noriem, nemôže ustanovenie rokovacieho poriadku pripustiť odchýlku od ustanovení aktu z roku 1976 a zveriť Parlamentu širšie právomoci, než má podľa tohto aktu.94.Toto posúdenie nie je naštrbené ani skutočnosťou, že žalobca sa do 23. októbra 2000 zúčastňoval na zasadnutiach Parlamentu, dostával od tejto inštitúcie príspevky a francúzske orgány mu do 24. októbra 2000 vyplácali jeho plat. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že dekrét z 31. marca 2000 bol vykonateľný. Skutočnosť, že Parlament nezobral tento dekrét na vedomie okamžite, ako mu bol oznámený francúzskymi orgánmi, ale neskoršie, ani skutočnosť, že z toho pre žalobcu vyplynuli určité praktické dôsledky, nemôže zmeniť právne následky, ktoré sa s týmto oznámením spájajú podľa článku 12 ods. 2 aktu z roku 1976.95.Žalobcove tvrdenia po prvé, že článok 5 zákona z roku 1977 ohrozuje nezávislosť Parlamentu a predstavuje neprípustný zásah do jeho činnosti a po druhé, že existuje všeobecná zásada, podľa ktorej zánik mandátu musí vyhlásiť príslušné parlamentné zhromaždenie, sú nedôvodné. Ako už bolo poukázané v bode 83 vyššie, z doslovného znenia článku 12 ods. 2 prvého pododseku aktu z roku 1976 je zrejmé, že miesto člena Európskeho parlamentu sa môže uprázdniť podľa platných vnútroštátnych predpisov niektorého členského štátu. Keďže v rozhodnom čase nebol prijatý žiadny jednotný volebný postup, bolo toto ustanovenie, a teda aj zákon z roku 1977, plne uplatniteľné. Nehľadiac na vývoj právomocí Parlamentu, nové právomoci nemôžu spôsobiť neuplatniteľ-nosť ustanovení primárneho práva, ako napríklad aktu z roku 1976, bez ich výslovného zrušenia textom rovnakej právnej sily.96.Z rovnakých dôvodov sú úplne bezpredmetné žalobcove tvrdenia založené na prednosti práva Spoločenstva. V tejto veci nie je medzi vnútroštátnym právom a právom Spoločenstva rozpor, ani nesúlad.97.Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že v tejto veci je opatrením, ktoré malo záväzné právne účinky negatívne ovplyvňujúce záujmy žalobcu, dekrét z 31. marca 2000. Zámerom napadnutého aktu nebolo spôsobiť vlastné právne účinky, odlišné od právnych účinkov dekrétu.98.Treba preto rozhodnúť tak, že napadnutý akt nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES. Vzhľadom na to treba túto žalobu zamietnuť ako neprípustnú bez toho, aby sa bolo potrebné zaoberať ostatnými žalobnými dôvodmi a tvrdeniami o prípustnosti.